Ľudové noviny č. 41 / 2008

Zasadalo Valné zhromaždenie CSS

O finančných záležitostiach, o programe riadenia kvality inštitúcií Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) a o systéme financovania regionálnych stredísk Slovenského osvetového centra rokovalo v prvý októbrový deň VZ CSS. Po schválení referátu o aktivitách predsedu a zástupkyne predsedu v období, ktoré uplynulo od posledného zasadnutia zboru, sa pristúpilo k prerokovaniu finančnej správy o realizácii rozpočtu CSS a jej inštitúcií v prvom polroku a k modifikácii rozpočtu. Modifikáciu rozpočtu si vyžiadal fakt, že v uplynulom období sa podarilo z rôznych súbehov získať finančné prostriedky, ktoré bolo treba začleniť do rozpočtu. Obidva materiály predbežne prerokoval Finančno-kontrolný výbor a VZ ich schválilo.

Odchod zástupkyne predsedu Etelky Rybovej do dôchodku priniesol zmeny, ktoré si vyžadovali modifikáciu stanov CSS. Po jej schválení poslanci odsúhlasili modifikáciu programu riadenia kvality škôl v Békešskej Čabe, Sarvaši a v Novom Meste pod Šiatrom a schválili tento dokument aj pre Slovenské pedagogické metodické centrum, ktoré ním doteraz nedisponovalo. Ďalšou školskou témou bola súhrnná správa o školskom roku 2007-2008 v troch školách prevádzkovaných CSS. Z materiálu, ktorý predložil VZ pán predseda vysvitá, že v školskom roku 2007/2008 navštevovalo sarvašskú školu 448 detí, z toho 341 chodilo do základnej školy a 107 do škôlky. Celkový počet žiakov v Békešskej Čabe bol 367, z toho 80 bolo škôlkárov, 141 žiakov základnej školy a 61 stredoškolákov. V Novom Meste pod Šiatrom navštevovalo slovenskú školu 140 detí. Nový školský rok začalo v Sarvaši 450, v Békešskej Čabe 286 a v Novom Meste pod Šiatrom 130 žiakov. Novomestská škola bola v poradí posledná z inštitúcií, ktoré prevzala CSS, čím ju samospráva vlastne zachránila pred zánikom. Vedeniu školy sa spolu s prevádzkovateľom v uplynulom období podarilo znížiť straty, ktoré súvisia najmä so zlým technickým stavom budovy a s nízkym počtom detí, ale aj naďalej hľadajú spôsob zabezpečenia nerušenej prevádzky školy. Na základe uznesenia VZ CSS sa preto uskutočnila lustrácia školy, výsledkom ktorej je správa, ktorá bola predložená poslancom VZ. V súvislosti s týmto materiálom sa rozvinula živá diskusia, na konci ktorej VZ rozhodlo o zostavení tímu na čele so zástupkyňou predsedu Etelkou Rybovou, aby do konca októbra spolu s riaditeľkou školy preskúmali možnosti, ako možno krátko- a dlhodobo racionalizovať prevádzku školy.

Tiež živá a plodná diskusia sa rozvinula o novom systéme financovania regionálnych stredísk SOC. Predsedníčka Kultúrneho výboru Zuzana Lauková na úvod predniesla stanovisko odborného výboru, ktorý navrhol rozdeľovať peniaze na základe predloženého pracovného plánu a návrhu rozpočtu. Vzhľadom na stálu sumu (cca 29 miliónov forintov), ktorá je k dispozícii na tento účel, výbor neodporúča zakladanie nových stredísk, aby sa neznemožnilo fungovanie už existujúcich. Mnohí poslanci, medzi nimi aj Alžbeta Szabová z Orosláňu a Zuzana Hollósyová z Budapešti, nesúhlasili s týmto návrhom. V tomto zmysle sa vyjadril aj Imrich Fuhl, ktorý zároveň inicioval, aby sa pri rozdeľovaní aspoň polovice tejto sumy uplatňoval podľa neho spravodlivejší normatívny systém, zohľadňujúci napr. počet slovenských voličov. VZ sa nakoniec po diskusii uznieslo na kompromisnom návrhu poveriť riaditeľku SOC, aby pripravila dva návrhy: jeden by rozdeľoval na tomto princípe 50 %, kým druhý celú sumu.

Nasledujúcim bodom rokovania bola správa o výstavbe Strediska pilíšskych Slovákov v Mlynkoch, na ktorú by mali vydať stavebné povolenie v polovici októbra a základy ktorého by mali vybudovať ešte v tomto roku. Poslanec z Mlynkov, predseda Združenia a kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov Jozef Havelka ponúkol pomoc miestnych Slovákov pri prácach a navrhol, aby sa v blízkej budúcnosti začali rokovania medzi CSS a zainteresovanými organizáciami o spôsobe používania nového objektu. Označil za dôležité, aby ľudia cítili, že ide o pomoc pre Slovákov v Mlynkoch a v Pilíši. Ján Fuzik informoval o tom, že podľa Dohody o podpore a uznesenia VZ CSS bude síce budova majetkom CSS, ale v zmluve je stanovené, že CSS mieni zabezpečiť používanie objektu v regióne pôsobiacim slovenským samosprávam, inštitúciám, občianskym organizáciám a kultúrnym spolkom. Poďakoval sa za ponúknutú pomoc, ale rokovania na túto tému označil za predčasné a vyjadril svoje obavy z toho, že počas prípravy budúcoročného štátneho rozpočtu sa doteraz nehovorilo o sľúbenej štátnej podpore na prevádzku objektu.

V ďalšom rokovacom bode J. Fuzik informoval o tom, že konkurzy CSS na obnovu čabianskej školy neuspeli, preto budú nútení hľadať iné zdroje. Listom sa obráti na ministra Pétera Kissa, v ktorom ho bude informovať o tom, že konkurzný systém znevýhodňuje menšinové samosprávy. VZ rozhodlo aj o zakúpení služobného bytu v Békešskej Čabe pre účely umiestnenia hosťujúceho učiteľa zo Slovenska. Nehnuteľnosť bude zakúpená z peňazí, ktoré ušetrila škola na tento účel a bude odovzdaná do užívania škole. Následne Ján Fuzik informoval poslancov o tom, že celoštátne presbyterstvo Evanjelickej cirkvi v Maďarsku rozhodlo umiestniť na Deákovom námestí pamätnú tabuľu Jána Kollára, ktorý 30 rokov pôsobil v tomto cirkevnom zbore. Na záver poslanci odhlasovali návrh Strategického výboru na vytvorenie databázy ubytovacích priestorov v našich usadlostiach a o jej sprístupnení na webovej stránke CSS a poverilo Výchovno-vzdelávací výbor, aby podľa platných právnych predpisov modifikoval zoznam učebníc, ktoré odporúča vydať.

Alžbeta Račková

Dlhá jar, horúce leto

O 68. roku v Slovenskom inštitúte

Slovenský inštitút Budapešť si výročie vojenskej intervencie piatich krajín socialistického bloku proti Československu v lete 1968, pripomenul v septembri ďalším veľkolepým podujatím. Spolu so Slovenským národným múzeom - Múzeom maďarskej kultúry na Slovensku prezentoval v Budapešti výstavu dobových dokumentov a fotografií „Dlhá jar, horúce leto“. Po otvorení výstavy sa uskutočnila prezentácia knihy Ivána Patakyho „Zdráhajúci sa spojenec“ a premietanie dokumentárneho filmu Jána Fuzika „Krycie meno Zala“. Po úvodných slovách riaditeľa Slovenského inštitútu Milana Kurucza, ktorý medzi hosťami privítal aj bývalého veľvyslanca MR v SR Jenőa Borosa a zástupcu veľvyslanca Českej republiky v Budapešti Marka Tomana, sa ujal slova generálny riaditeľ Slovenského národného múzea Peter Maráky. Zmienil sa o tom, že rok 1968 je pre súčasné generácie na Slovensku mimoriadne dôležitý, preto sa kurátori výstavy Péter Miklósi a Sándor Papp mladší rozhodli pripraviť výstavu venovanú udalostiam spred 40 rokov očami Maďarov na Slovensku. Ako vysvitá z materiálu, v stanoviskách k udalostiam bol rozhodujúci občiansky princíp. K významnému výročiu bolo, mimochodom pripravených niekoľko výstav, medziiným výstava Slovensko v XX. storočí, ktorá s veľkým úspechom putuje po krajinách Európskej únie.

Publicista Péter Miklósi poukázal na ťažkosti spracúvania udalostí blízkej minulosti, pričom na udalosti medzi januárom a augustom 68 spomínal ako na pokus o vyslobodenie z neľudského režimu, v ktorom sa angažovala celá spoločnosť. János Lőrincz, autor vystavených fotografií zvečňujúcich udalosti z 21. augusta 1968, mal v tom čase iba 18 rokov. Profesionálnym fotoreportérom sa stal až v roku 1986, dovtedy pracoval ako psychológ. Tieto zábery, ako aj mimoriadne vydania novín a ďalšie dokumenty potvrdzujú, že v roku 1968 v Československu nebola kontrarevolúcia. Autorom knihy Zdráhajúci sa spojenec, ktorá je venovaná maďarskej vojenskej účasti na intervencii, je kandidát vojenských vied, plukovník Iván Pataky. Znalec vojenskej histórie, ktorý publikuje v domácich a zahraničných odborných časopisoch, vydal knihu o roku 1968 v roku 1996. Pracovník Vojensko-historického ústavu Maďarskej akadémie vied Dr. János Jakus prirovnal situáciu k obdobiu II. svetovej vojny, keď pod tlakom veľmocenského spojenca sa muselo Maďarsko zapojiť do udalostí. Ako povedal, autor podáva ucelený obraz opisom vojensko-politického pozadia, mechanizmu prípravy rozhodnutí v armáde a poukazuje na okolnosť, že prevažná časť maďarskej verejnej mienky nesúhlasila s agresiou.

Dr. Vladimír Segeš z Vojensko-historického ústavu Slovenskej akadémie vied, člen maďarsko-slovenskej zmiešanej komisie historikov, v súvislosti s predstavovanou knihou uviedol: tie isté udalosti prežíval každý po svojom či už ako indivíduum alebo národ. Intervencia proti Československu, ktorá bola najväčšou vojenskou operáciou po II. svetovej vojne (zúčastnilo sa jej pol milióna vojakov), bola zároveň treťou intervenciu Sovietskeho zväzu v socialistickom bloku (1953 - Nemecká demokratická republika, 1956-Maďarsko). Kým však v prvých dvoch prípadoch sa zúčastnil iba Sovietsky zväz, do intervencie v auguste 68 sa zapojili ďalšie štyri socialistické štáty. Účasť Maďarska, podľa slov V. Segeša, mala skôr symbolický a politický ako praktický význam, ale zanechala hlboké stopy. Kniha Ivána Patakyho je podľa V. Segeša zároveň obohatením českej a slovenskej historiografie. Autor knihy poukázal na to, že v čase, keď Západná Európa a Spojené štáty americké boli zaneprázdnené svojimi problémami, prvoradým zámerom Sovietskeho zväzu bolo získať prevahu v stredoeurópskom priestore. Z maďarskej strany sa intervencie zúčastnilo 12 tisíc vojakov a 99 lietadiel, teda 1/6 Maďarskej ľudovej armády.

Očami jedného z príslušníkov tejto armády, ktorý bol slovenskej národnosti svojho švagra Jozefa Klausza, priblížil záujemcom udalosti spred 40. rokov dokumentárny film Jána Fuzika, ktorý natočil v roku 2001. Na premietanie, ktoré venoval autor pamiatke vlani zosnulého Jozefa Klausza, prišli aj ostatní tvorcovia filmu.

Alžbeta Račková

Spolupráca pedagógov zo štyroch krajín

V tomto roku Asociácia slovenských pedagógov z Báčskeho Petrovca (Srbsko) začala so svojimi partnermi realizáciu projektu pod názvom Vyučovanie materinského jazyka a dvojjazyčná situácia Slovákov v Srbsku, Maďarsku, Rumunsku, Česku a v Poľsku. Realizáciu tohto projektu podporil Vyšehradský fond a Asociácia slovenských pedagógov, ktorá sa ako prvá zo Srbska úspešne uchádzala o podporu z tohto fondu. Jej partnermi v projekte sú Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, Nadácia pre vzdelávanie a poradenstvo z Nadlaku, a Wysział Etnologii i Nauk o Edukacji Uniwersytet Šląski v Katowiciach.

Projekt je zameraný na oblasť vzdelávania slovenskej menšiny v uvedených krajinách, psychológiu dvojjazyčnosti a je vedeckého zamerania. Cieľom bolo vypracovanie dotazníka na výskum dvojjazyčnej situácie Slovákov v Srbsku, Maďarsku, Rumunsku a v Poľsku a realizácia výskumu v uvedených krajinách. Respondenti sú dospelí občania, ktorí sa hlásia k slovenskej národnosti. Prostredníctvom projektu bude možnosť porovnať, ako a nakoľko používajú Slováci v týchto krajinách svoj materinský jazyk a jazyk krajiny, v ktorej žijú a dať to do súvisu so spôsobom vyučovania slovenčiny na základných školách. V prípade Česka je cieľom získať prehľad o súčasnom stave vzdelávania slovenskej menšiny v tejto krajine. Máme nádej, že toto nie je posledný spoločný projekt v oblasti menšinového vzdelávania.

Ružena Černáková

Pedagogická fakulta Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity

Intímna slávnosť s národnostno-politickou aktualitou

Priateľské posedenia, akými sú aj stretnutia bývalých spolužiakov, sú obyčajne súkromnými záležitosťami účastníkov, ktorí sa stretávajú dobrovoľne so zámerom potešiť sa jeden druhému, zabaviť sa, prípadne pospomínať si na zašlé časy. Je už iba prídavkom, ak udalosť má aj ďalšiu aktualitu so širším dosahom, čo môže poskytnúť celej záležitosti osobitný odtienok. Zo zorného uhla pisateľa týchto riadkov takáto bola slávnosť usporiadaná 30. augusta v aule Pedagogickej fakulty Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity. Na podujatie pozvali bývalých študentov fakulty, medzi nimi aj poslucháčov katedry slovenského jazyka a literatúry, pri príležitosti udelenia rubínových, resp. železných, diamantových a zlatých diplomov. V prítomnosti predstaviteľov katedier pozdravil jubilantov a čestné diplomy im odovzdal dekan fakulty Dr. Gábor Galambos; osobne ich prevzalo viac ako 80 bývalých absolventov.

x

Uvedené fakty sú nesporne podstatou segedínskeho stretnutia a mohli by sme trebárs dať bodku na konci správy, keby udalosť nemala - ako to už býva v podobných prípadoch - svoju emocionálnu stránku, dokonca i aktualitu. Ako jeden z prítomných jubilantov uvediem aspoň svoje najdôležitejšie subjektívne dojmy.

Výnimočnosť segedínskeho stretnutia spočíva v tom, sa tu stretli bývalí spolužiaci, prípadne kamaráti a predsa teraz, po päťdesiatich, alebo aj viac rokoch, akoby sme sa videli prvýkrát... Najkritickejšie boli prvé chvíle príchodu na pôdu alma mater, keď „prišelec“ takmer spochybnil, či je na správnom mieste. Sám som mal pocit, aký môže mať dievča na prvom bále; bola to akási zmes pocitu očakávania a tiesne, či sa ti sny naplnia... Môj dojem osamelosti zmierňovala nanajvýš skutočnosť, že podobné pocity som videl aj v očiach takmer všetkých prichádzajúcich. Ibaže kým ostatní po vzájomnom predstavení sa si takpovediac padali do náručia, ja som sa trápil ďalej, keďže som nenašiel žiadneho známeho. Totiž ako to dodatočne vysvitlo, spomedzi mojich bývalých spolužiakov-slovenčinárov, s ktorými som mal toho času najužšie kontakty, neprišiel nikto, dokonca nebolo tu ani duše ani z ďalších národnostných katedier. Najradšej by som sa bol už vytratil, keď som zhodou okolností naďabil na skupinku, kde sa hovorilo o športovom živote vtedajšej školy. - Boli sme dobrí aj v hádzanej, - snažil som sa o nadviazanie kontaktu, iba tak z boku a nebol by som si pomyslel, že práve tým padne závoj z prítmia minulosti; moja pripomienka pomohla oživiť pamäť a už aj odznievali mená, začali sa šíriť anekdoty z tých „slávnych čias“. Správa o prítomnosti hádzanárov sa šírila sálou rýchlosťou blesku a - trošku prehnane - za chvíľu sa skupinka rozrástla na dav. Hádzanári boli totiž toho času majstri župy, postúpili aj do obvodného kola. Boli pýchou školy. S dojatím sme zistili, že nás, hádzanárov, je na stretnutí pomerne veľa a aj teraz sme sa takpovediac jednou ranou skovali v ozajstný kolektív! Čo len šport dokáže! - Hádzanári, do toho! - ako by sa bolo ozývalo z každej strany a keďže nás bolo takmer za celé mužstvo, rozhodli sme sa s nadšením improvizovať príležitostný zápas pre našich tiež prítomných fanúšikov. Podaktorí sa už aj dali do rozcvičky... Ale v konečnom dôsledku k zápasu predsa nedošlo; treba uznať, našiel sa na to závažný dôvod: tí informovanejší veteráni rezignovane zistili, že by sme sa márne namáhali, vhodného súpera by sme široko- ďaleko nenašli... Zo strany tých samoľúbejších sa našla ďalšia, nemenej závažná námietka: vraj bez tréningu by sa neradi kompromitovali! Takže sme uzavreli kompromis, zápas sme odložili o päť rokov neskôr, premiéra bude na stretnutí, keď nám udelia diamantový diplom! Zaviazali sme sa dovtedy trénovať individuálne a potom, po dôkladnej príprave, odohráme zápas pred celým mestom tak oduševnene, ako toho času pred plejádou najkrajších segedínskych bosoriek.

x

Keďže vďaka hádzanárskej minulosti bola moja anonymita odhalená, všimli si ma aj hostitelia, a to ako absolventa slovenskej katedry. V príbehu je čosi symbolické i osudové, preto mi to nedá nedopovedať. Aby bolo však všetko jasné, musíme sa vrátiť do päťdesiatych rokov minulého storočia, keď katedru slovenského jazyka a literatúry preložili z Budapešti do Segedína. Náš ročník bol prvý, ktorý začal svoje štúdiá na odbore slovenčiny už v Segedíne. Zároveň - a na to upozornili už hostitelia - jeho členovia môžu byť prví a zároveň poslední, ktorí dostanú zlatý diplom ešte pôsobiacej katedry slovenského jazyka a literatúry. A to z tých dôvodov, že ak sa nepodniknú príslušné opatrenia, môže zaniknúť samotná katedra. Totiž v ročníku 2008-2009 sa na slovenčinu neprihlásil ani jeden študent! Vraj by potrebovali pomoc.

Pokiaľ sme hovorili o citovej stránke veci, musím sa priznať, ťažko by som odpovedal na otázku, ako sa ma dotkli informácie o súčasnom stave Katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity, som však tej mienky, že neprispeli k zosilneniu lesku môjho zlatého diplomu.

M. Hrivnák

VI. celoštátne ekumenické stretnutie speváckych zborov

a chrámový koncert v Tardoši

„Spievajme Pánovi a jeho meno žalmom velebte...“

„...Pripravte cestu tomu, čo sa vznáša nad oblakmi: jeho meno je Pán.“ - v duchu Žalmu 68 uskutočnila Celoštátna slovenská samospráva 27. septembra v Kostole sv. Márie Magdalény v Tardoši tradičné VI. celoštátne ekumenické stretnutie speváckych zborov a chrámový koncert. Spoluorganizátormi veľkolepého podujatia boli farnosť pri kostole sv. Márie Magdalény, Samospráva obce Tardoš a Slovenská samospráva v Tardoši.

Účastníci stretnutia sa schádzali pred obecným úradom, odkiaľ sa v sprievode pohli do miestneho kostola, kde ich privítala sakrálna hudba. Na organe hral tardošský rodák, kantor a dirigent šopronského dómu Juraj Árendáš. Účastníkov a hostí privítali vrúcnymi slovami miestny farár vdp. Zoltán Szabó, starosta obce Béla Csabán a predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Hajnalka Sárköziová. Krátku meditáciu viedla putujúca evanjelická farárka CSS Hilda Gulácsiová Fabuľová, po ktorej všetci prítomní zotrvali chvíľu v tichej modlitbe. V mene hlavného organizátora sa prihovorila zástupkyňa predsedu CSS Etelka Rybová:

- Celoštátna slovenská samospráva od svojho jestvovania pokladala za dôležitú duchovnú obnovu, pastoráciu v slovenskom jazyku a zapájanie mladšej generácie do náboženskej oblasti. Po celej krajine oživili slovenské bohoslužby, tradične organizujú ekumenické mládežnícke biblické tábory. Dávnejšie jestvujúce, ale aj nové spevácke a cirkevné zbory si zaradili do svojho repertoáru aj slovenské náboženské piesne a sakrálnu hudbu. Pri zrode celoštátnych ekumenických stretnutí cirkevných zborov a chrámových koncertov stála tu prítomná novinárka, kurátorka CSS Ildika Klauszová Fúziková. Mottom týchto stretnutí je „Spievajme Pánovi...“, spievajme a prosme ho, aby požehnal naše činy, dal nám silu zachovať si svoju vieru a duchovné dedičstvo Slovákov žijúcich v Maďarsku. Teraz si zaželajme, aby boli medzi nami pokoj a bratská láska.

Po zdravici pani Rybovej sa začal chrámový koncert, ktorý otvoril spevácky zbor hosťujúcej obce. Zbor Gerecse vznikol v roku 1983, teda v tomto roku oslávil štvrťstoročnicu. Vystúpil na mnohých miestach nielen doma, ale aj na Slovensku. Jeho cieľom je zachovať tardošské tradície, predovšetkým kroj, náboženské a ľudové piesne. Vo veľkej miere sa pričinil o vydanie audiokazety „Na Tardoši, na pažiti, na pľaci“. Spevácky zbor získal kvalifikáciu zlatého stupňa. Pod taktovkou Márie Pintérovej zaspieval náboženské piesne, ktoré pravidelne spieva na bohoslužbách v miestnom kostole.

Po domácich nasledoval Budapeštiansky spevácky zbor Ozvena, ktorý vznikol r. 2001 pri Slovenskej samospráve Budapešti. Vedúcou zboru je Zuzana Hollósyová a dirigentkou Marta Pálmaiová Pápayová. Repertoár Ozveny je pestrý a bohatý: sú v ňom zastúpené spracované ľudové piesne, zborové skladby a náboženské piesne, z ktorých predniesli kytičku.

Je potešiteľné, že na stretnutí sa pravidelne zúčastňuje zbor žiakov Katolíckej základnej školy sv. Jána v Dabašu-Šáre Sedmokrásky. Je to jediná katolícka škola v Maďarsku, v ktorej sa od jej založenia vyučuje slovenský jazyk. Sedmokrásky pôsobia od založenia školy, teda 15 rokov. Deti veľmi rady a pravidelne vystupujú na mestských slávnostiach, na nedeľňajších a sviatočných svätých omšiach, na rôznych stretnutiach ľudovej a chórovej hudby. Vedúcou zboru je Magdolna Šuhajdová.

V roku 2006 vznikla v Sarvaši Cirkevná spevácka skupina Tranoscius, ktorej cieľom bolo oživiť slovenské prvky evanjelickej liturgie spred 80-120 rokov, ktorých základy spočívajú v Kralickej biblii a v Tranosciu. Z týchto bohoslužobných zvykov vznikol v roku 2007 CD-nosič, ktorý obsahuje sarvašské liturgické tradície. Tranoscius má 10 členov, na stretnutie prišli šiesti. Sólo spievali Tibor Mótyán, Edita Častvanová a na organe hrala Erika Csonková.

Gréckokatolíkov zo Zemplína prezentoval Ženský spevácky zbor Rozmarín z Baňačky, ktorý vznikol roku 1994. Vystupoval na mnohých miestach doma i v zahraničí - na Slovensku, Ukrajine, Rumunsku a Holandsku. Na kvalifikačných vystúpeniach získal raz strieborný a štyrikrát zlatý stupeň. Vedúcou zboru je Mária Holodová. Na koncerte zaspieval krásne mariánske náboženské piesne v írečitom východoslovenskom nárečí.

Békešskú Čabu prezentoval Zmiešaný spevácky zbor Chopin, ktorý vznikol v roku 2006. Jeho členmi sú príslušníci mladšej i staršej generácie a svoj repertoár si vytvorili na základe európskej zborovej literatúry. Na celoštátnej kvalifikácii získali tohto roku zlatý stupeň. V podaní zboru Chopin, ktorého vedúcou je Małgozata Leszkóová, sme si mohli vypočuť latinské piesne.

Pilíšsky región zastupoval spevácky zbor Spievajúca mládež slovenská (SMS), ktorý vznikol v roku 2005. Mladí členovia zboru sa venujú pestovaniu slovenského folklóru, klasickej a duchovnej piesne a hudby. Všetci členovia ovládajú hru na nejakom hudobnom nástroji. Vedúcim SMS je Levente Galda. CSS vydala v roku 2006 CD-platňu zboru pod názvom Vyznanie. Ako vždy, aj teraz dvaja speváci Melinda Černá a L. Galda očarili prítomných skvelým prednesom slovenských a latinských náboženských piesní.

Záverom chrámového koncertu Tibor Mótyán zaspieval najznámejšiu modlitbu Pána - Otčenáš. Na chrámovom koncerte vystúpilo takmer sto účinkujúcich z rôznych regiónov Maďarska. Účastníci a záujemcovia prežili na koncerte a na agapé požehnané hodiny plné Pánovej ochrany, pokoja a pohody. Domov sa vrátili obohatení o novú duchovnú a umeleckú skúsenosť: keď zložíme svoju starosť na Pána, on nás ochráni a povedie po svojich správnych cestách... Bohu vďaka za to, že Božia prozreteľnosť a láska, a najmä láska Ježiša Krista, takto spojila našich veriacich. Mladých, starších i najstarších a Božia láska do našich sŕdc vliala ozajstný pokoj...

Ekumenické stretnutie podporili Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

(fúziková)

Jubilejný slovenský deň v Maglóde

V poslednú septembrovú sobotu sa pred Kultúrnym domom v Maglóde schádzali ženy, muži a deti v krojoch, aby sa zúčastnili desiateho slovenského dňa.

V sprievode sa vybrali k evanjelickému kostolu. Na väčších priestranstvách, námestíčkach sa zastavili a tancovali s takou chuťou, že obyvateľom sa zachcelo zvŕtať sa spolu s nimi. Ak niekto práve netancoval, tak si išiel oči vyočiť na prekrásnych krojoch z okolitých osád, keďže podujatie má regionálny charakter. V Maglóde sa v tento deň stretávajú členovia spoločenských organizácií a folklórnych skupín, aby si ukázali, čo majú nového. Pri kostole ich čakalo občerstvenie v podobe domáceho červeného vína a minerálnej vody. Duchovné osvieženie nasledovalo na dvojjazyčnej bohoslužbe, ktorú spolu s miestnym evanjelickým farárom Attilom Péterom slúžila putujúca slovenská farárka Hilda Guláčiová Fabuľová. „Zvučne plesaj Hospodinovi celá zem! S radosťou slúžte Hospodinovi, vchádzajte pred Neho s plesaním,“ znel Žalm 100, ktorý prečítala H. Guláčiová Fabuľová vo svojej kázni, v ktorej sa opierala o evanjelium podľa Jána o láske a o tom, ako nazve priateľmi apoštolov a hovorila o dôležitosti zachovávania tradícií. „Keby sme začali zbierať do svojej evidencie naše hodnoty, o čom by sme mohli hovoriť?“ začala otázkou, na ktorú odpovedala: najprv treba hovoriť o kultúrnych hodnotách, o krásnych krojoch, ale aj o zvykoch, ktoré sme zdedili po svojich rodičoch. Za to všetko môžeme ďakovať Pánovi, lebo kultúrne hodnoty sú veľmi vzácne. Treba si ich nielen zachovávať, ale ich aj odovzdávať svojim deťom. Vyzdvihla, že táto úloha je veľmi dôležitá a cenná. Záverom sa poďakovala za pozvanie a priznala sa, že rada káže v tých zboroch, ktoré majú slovenské korene. Zároveň vyzvala účastníkov, aby pozývali putujúcich farárov do svojich zborov.

Po duševnom rozjímaní účastníci slovenského dňa znovu prešli v krojovanom sprievode po meste ku kultúrnemu domu, kde sa začal pestrý a bohatý kultúrny program.

Prítomných najprv privítal primátor Pál Tabányi, ktorý vo svojom prejave hovoril o tradíciách, ktoré nás spájajú nielen vo sviatočné chvíle, ale hlavne v bežné dni. Po ňom prehovoril predseda Regionálneho združenia Slovákov z okolia Pešti Csaba Ondrej Aszódi, ktorý sa priznal, že „vždy rád vidí naše tradície, pekné kroje a počúva naše piesne“. Zároveň zaželal Maglódčanom, aby naďalej mohli svorne zachovávať a zveľaďovať toto dedičstvo. Publiku sa prihovorila aj predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy, hlavná organizátorka podujatia Mária Pintérová, ktorá poďakovala všetkým účastníkov, že prijali ich pozvanie, ako i každému, kto pomáhal pri usporiadaní slovenského dňa. Po privítacích prejavoch nasledoval kultúrny program, ktorý začali maglódske deti, po nich vystúpili členovia miestneho tanečného súboru Kacamajka s dolnozemskými tancami. Členovia Klubu dôchodcov v Peterke sú návštevníkmi podujatia od jeho začiatku. Prišli aj tohto roku, aby zarecitovali básne a zaspievali piesne. Podujatie spestrili svojim vystúpením členky Ženského klubu zo spriatelenej osady zo Slovenska Mýtne Ludany, ktoré zaspievali ľudové piesne z Tekova a Hontu. Maglódski dôchodcovia a členky ženského klubu, ktorý je motorom všetkých udalostí v meste, sa predstavili ľubozvučnými piesňami. Spevácky zbor a tanečný súbor Kerestúr z Rákoskerestúru sa predstavil so svadobnými zvykmi. Ečerskí dôchodcovia zožali mimoriadny úspech s tancom, ktorý by im závideli aj mladí. Členovia Folklórneho spolku Zelený veniec z Ečeru sa predstavili so zemplínskymi a novohradskými tancami a speváci z Dabašu priniesli kyticu pekných šáranských piesní. Čemerskí tanečníci zo skupiny Furmička si zatancovali spolu s členmi speváckeho zboru Lipóta Bálóa. Po vydarenom programe nasledovalo finále: spoločný tanec všetkých vystupujúcich.

Slovenský deň sa skončil tanečnou zábavou, na ktorej hrala dychová kapela z Újhartyánu, ktorá má v repertoári nielen maďarské a nemecké, ale aj slovenské piesne.

Eva Patayová Fábiánová

IX. obvod Budapešti

Slováci na lodi a na javisku

Samospráva IX. obvodu Budapešti usporiadala v dňoch 12. až 14. septembra tradičnú Veselicu na sídlisku Attilu Józsefa, v rámci ktorej sa konali aj slovenské programy. Úvodný program slovenskej samosprávy bol sobotňajší výlet loďou. Na druhý deň pripravili organizátori folklórny program, v ktorom vystúpilo aj spevácke trio Zahučali hory z Mlynkov.

Výlet loďou je vždy lákavým programom pre budapeštianskych Slovákov, hlavne ak je spojený s odborným výkladom sprievodcu v slovenčine. Slovenská samospráva Františkova pozvala obyvateľov tejto mestskej časti a všetkých záujemcov o jej činnosť, aby sa preplavili po Dunaji až po nový Severný most. Počasie bolo ako stvorené na prehliadku: síce povieval vietor, ale zato slniečko svojimi lúčmi hladkalo tváre výletníkov a pridávalo lesk budovám na oboch nábrežiach.

Na lodi Monarchia privítal účastníkov predseda Slovenskej samosprávy IX. obvodu Mikuláš Bogár, ktorý po krátkom privítacom prejave odovzdal slovo Santovčanovi Ladislavovi Malému, ktorý pripravil zopár zaujímavých historiek z dejín hlavného mesta. Takto sme sa dozvedeli, že z vrchu Gellért vyzerá Dunaj ako náhrdelník a mosty ako perly na ňom, ako aj to, že niektoré budínske kostoly stavali z kameňov, vydolovaných v Pilíši nad Santovom.

Po krátkom príhovore vystúpil Slovenský spevácky zbor Ozvena, ktorý predniesol zopár pekných skladieb zo svojho repertoáru. Po kultúrnej ukážke nasledovala prezentácia slovenskej gastronómie - ochutnávka bryndzových halušiek. Z reproduktorov sme počúvali spev Ozveny, pochutnávali sme si na haluškách a kochali sa v kráse hlavného mesta. K spokojnosti nám nič nechýbalo.

Na druhý deň sa na pódiu na sídlisku Attilu Józsefa konal národnostný program, v ktorom Slovákov zastupovalo trio Zahučali hory z Mlynkov. Bryndzové halušky ani teraz nechýbala a nechýbala ani dobrá nálada. Počas dvojdňovej veselice sa vystriedalo množstvo programov: hudba pre deti, koncert populárnych maďarských skupín, kolotoče, jazda na poníkoch, stany s ľudovoumeleckými výrobkami a pod. Veselica sa skončila ohňostrojom. Ľudia sa rozchádzali s nádejou, že o rok sa znovu stretnú.

(ef)

V. Odborný deň vo Vacove

Dom a klub dôchodcov vo Vacove v spolupráci zo sekciou seniorov Celoštátneho zväzu sociálnych inštitúcií usporiadali 26. septembra v Osvetovom stredisku Imre Madácha vo Vacove V. odborný deň. Cieľom odborného programu bolo priblížiť všedné dni sociálnych pracovníkov. V predošlých rokoch sa sústredili na činnosť sociálnych inštitúcií vo Vacove a okolí, tohto roku organizátori pozvali predstaviteľov klubov dôchodcov, pôsobiacich popri Celoštátnom zväze „Život rokom“, aby sa zoznámili s ich činnosťou. Prítomných privítali riaditeľ Domu a klubu dôchodcov vo Vacove Sándor Egerszegi, riaditeľ Domu dôchodcov v Hajdúböszörmény Gábor Fazekas a parlamentný poslanec, starosta Vacova János Bóth.

Rokovanie odborníkov uviedla prednáška vedúceho sociálnopolitického oddelenia Magistrátu hlavného mesta Józsefa Skultétiho o starostlivosti o dôchodcov v Budapešti, po ktorej nasledoval referát člena Sociálnopolitickej rady pôsobiacej pri Ministerstve práce a sociálnych vecí MR Imre Gelléna o minulosti, prítomnosti a budúcnosti štátnej sociálnej starostlivosti. Riaditeľ odboru sociálnych vecí a ochrany detí mesta Kecskemét Ferenc Sendula hovoril o sociálnej starostlivosti v Kecskeméte a okolí a predstaviteľ rehole kamiliánov P. Dr. Anton Gots prednášal o živote a histórií tejto rehole.

Po odborných rokovaniach usporiadal Dom a klub dôchodcov vo Vacove a Slovenský klub v Kóšpallagu, ktorý je pobočkou Zväzu Slovákov v Maďarsku, kultúrny program. Vystúpili v ňom rôzne kluby a ženské spevácke zbory, pôsobiace pri Celoštátnom zväze „Život rokom“. Prítomných vlastným veršom potešila vacovská poetka Julianna Váriová. S privítacím prejavom vystúpil riaditeľ Domu a klubu dôchodcov vo Vacove Sándor Egerszegi. - Desať rokov sme chodievali do Kóšpallagu, kde Slovenský klub (pobočka Zväzu Slovákov v Maďarsku) a ženský spevácky zbor organizovali stretnutie klubov dôchodcov okolitých osád. Vlani sa séria musela prerušiť, takže organizačné úlohy som tohto roku prevzal na seba ja, ale na budúci rok by sme sa chceli vrátiť na pôvodné miesto a tam usporiadať dvanáste stretnutie. Preto sme sa rozhodli pre takéto riešenie, hoci vieme, že náš kultúrny program neveľmi naväzuje na odborný deň. Na budúcoročné stretnutie si nájdeme finančné zdroje, - povedal pán riaditeľ.

Po jeho slovách hlavná organizátorka podujatia, predsedníčka Slovenského klubu a pobočky ZSM v Kóšpallagu Katarína Botošová Bušová privítala účastníkov akcie a poďakovala pánovi riaditeľovi za pomoc. Po jej slovách sa prítomným prihovorila patrónka podujatia, parlamentná poslankyňa za Peštiansku župu Katalin Tolnaiová. V kultúrnom programe vystúpili dôchodcovia z Vacova, Santova, Zebegényu, Kóšpallagu, Séďu a Dunaeďházu. Stretnutie skončilo spoločným spevom známej piesne „Svet nepatrí len dvadsaťročným“.

(aszm)

Viacjazyčne na Dni jazykov

Celoštátna cudzojazyčná knižnica (OIK) v Budapešti v nadväznosti na Európsky deň jazykov Rady Európy usporiadala 26. septembra Deň otvorených dverí. V programe Mnohojazyčná Európa vystúpili cudzinci žijúci, resp. pracujúci v Maďarsku a vo svojej materčine prečítali úryvky z literárnych diel. Slovákov zastupoval riaditeľ Slovenského inštitútu Budapešť Milan Kurucz. Prečítal úryvok z úvodu diela Ľudovíta Štúra Náuka o reči slovenskej. V úvode sa Štúr venoval rôznym otázkam, okrem iného vzťahu medzi myšlienkou a rečou. Úryvok do maďarčiny (ktorý si mohli účastníci prečítať na plátne) preložila pracovníčka knižnice Alžbeta Árgyelánová. Štrnásť jazykov vrátane maďarčiny a posunkovej reči vo svojej rôznorodosti spojilo na jednu hodinu účastníkov programu v sále knižnice.

Ako každoročne, aj teraz dali organizátori možnosť predstaviť sa jednej národnosti. V tomto roku usporiadali výstavu i krátky folklórny a literárny program Gréci. Na záver programu sa konal nácvik gréckych ľudových tancov za hudobného sprievodu kapely Sirtos. Okrem toho si návštevníci knižnice mohli vypočuť 30-minútové komorné koncerty vážnej a populárnej hudby, vyhlásenie výsledkov prekladateľskej súťaže básne Enrique Badosu, sledovať adaptáciu zhudobnených básní v posunkovej reči a podobne. V rámci programu Poklady skladu sa mohli záujemcovia zúčastniť prechádzky skladmi knižnice, kde sú vzácne rarity, cenné knihy a iné dokumenty, ktoré inak nemôže bežný návštevník vidieť. Patronát nad podujatím prevzal minister kultúry a školstva MR István Hiller.

(ef)

Novinky v Číve

Za posledné mesiace značne opekneli budovy a cesty v Číve. V pilíšskej obci v lete realizovali veľa projektov, ktoré boli financované z rôznych konkurzov a z rozpočtu samosprávy. Takto napríklad spolu s majiteľmi obnovili cestu vedúcu k pivniciam, v miestnostiach klubu dôchodcov vymenili niektoré okná, čo sa, žiaľ, nemohlo uskutočniť v škole pre nedostatok financií. V škole totiž začali s modernizáciou a výmenou okien v predošlých rokoch, ale v tomto roku nemohli v práci pokračovať. Podarilo sa však vymeniť odkvapový žľab, namontovať strechy nad vchodom od dvora a prváčikovia dostali nové lavice a skrine. V materskej škole sa vďaka konkurzu podarilo obnoviť sociálne miestnosti. Medzi ďalšími plánmi osady figuruje výstavba cyklistickej cesty medzi železničnou stanicou a prvými domami obce, obnova asfaltovej cesty vedúcej do cintorína, výstavba cesty a odvod vody pri chatkách, vybudovanie parkoviska pri cintoríne a rozšírenie lekárskej ambulancie. Úloh je vždy dosť a my dúfame, že samospráva v Číve sa bude naďalej úspešne uchádzať o podporu z rôznych konkurzov, aby ich mohla realizovať.

(ef)

Stretnutie Slovákov v Bánhedeši

Spolok pre zachovávanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši usporiadal začiatkom septembra stretnutie slovenských zoskupení komlóšskeho regiónu spojené s kúpaním sa a opekaním slaniny. Pozvanie prijali členovia slovenských menšinových samospráv, slovenských klubov a organizácií z Pitvarošu, Ambrózu a zo Slovenského Komlóša. Členovia hostiteľského spolku čakali hostí s chutnými zákuskami a osviežujúcimi nápojmi. Mnohí z nich ešte neboli na termálnom kúpalisku vo Veľkom Bánhedeši, preto už aj pohľad na areál bol pre nich príjemným prekvapením, nehovoriac o pobyte v teplej liečivej vode. Dobrá nálada panovala aj pri opekaní slaniny v kempingu. Účastníci stretnutia sa veľmi dobre cítili, konečne mali čas na priateľské rozhovory. Príjemná atmosféra za zvukov citary a spoločný spev utužil priateľstvo Slovákov z okolia Komlóša.

(jp-aszm)

Nové číslo časopisu Dolnozemský Slovák

Vyšlo najnovšie číslo kultúrno-spoločenského časopisu Slovákov žijúcich v Maďarsku, Srbsku a Rumunsku Dolnozemský Slovák. Číslo je venované pamiatke dvoch slovenských spisovateľov z Rumunska, prvému šéfredaktorovi časopisu Ondrejovi Štefankovi a básnikovi Adamovi Suchánskemu. Časopis Dolnozemský Slovák si možno vyzdvihnúť v sídle CSS (Budapešť, Fadruszova ul. 11/a).

Školáci z Mlynkov a zo Santova v prírodnom raji

Týždeň v Tatrách a na Spiši

Slovenská samospráva v Mlynkoch vďaka finančnej podpore vlády Slovenskej republiky mala možnosť pripraviť pre žiakov základných škôl dvoch pilíšskych obcí týždňový pobyt na Slovensku. Do tábora, ktorý sa uskutočnil v prvej polovici septembra, sa vybralo 37 detí so štyrmi učiteľmi a s predsedníčkou Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Martou Demjénovou. Väčšina detí s učiteľkami Gabrielou Wágnerovou a autorkou tohto príspevku boli z Mlynkov, desiati žiaci s učiteľom Ľudovítom Papučkom zase zo susednej obce Santov.

Všetci sme sa s nadšením chystali na bohatý program. Ráno v deň odchodu bolo vonku smutno, s rodičmi sme sa rozlúčili pod dáždnikmi, ale potom sme na celý týždeň dostali krásne slnečné počasie. V pondelok nás čakala dlhá, náročná cesta až po Veľký Slavkov. Oddýchnuť sme si mohli na obed v banskobystrickom McDonald's-e, čomu sa deti veľmi tešili. Po príchode a ubytovaní sa v penzióne Agrostav sme si pozreli obec a okolie. Veľký Slavkov leží v severozápadnej časti Spiša, na južnom svahu Vysokých Tatier, slovenských veľhôr, ktoré boli roku 1949 vyhlásené za prvý národný park na Slovensku (TANAP) a roku 1993 boli spolu s poľskou časťou Tatier vyhlásené organizáciou UNESCO za Biosférickú rezerváciu Tatry.

V utorok ráno nás v Starom Smokovci čakal mladý horský sprievodca Erik Ševčik, ktorý nám pútavo vyrozprával množstvo zaujímavých vecí. Na Hrebienok sme sa vyviezli pozemnou lanovou dráhou. Od vrcholovej stanice (1280 m.n.m.) sme sa vybrali k Zamkovského chate. Po krátkom oddychu sme pokračovali k vodopádom Studeného potoka. Pozreli sme si aj Rainerovu chatu, ktorá je najstaršou vysokohorskou chatou v Tatrách, ako aj Bilíkovu chatu, kde sa končia vodopády. Studený potok je vraj obzvlášť pekný pri jarnom roztápaní sa snehu alebo po výdatných dažďoch, keď je vysoká hladina vody. Trošku unavení, ale plní zážitkov sme išli späť na chutný obed (zistili sme, že parené buchty má každý z nás rád). Popoludní sme navštívili mesto Poprad - administratívne, hospodárske a kultúrne centrum regiónu pod Tatrami. Pri prehliadke mesta sme si dali výbornú zmrzlinu.

V stredu sme mali namáhavý deň. Za cieľ sme si vytýčili objaviť Slovenský raj. Už samotný názov prezrádza, že vstupujeme do prírodného raja. Od roku 1988 je toto územie súčasťou národného parku. Slovenský raj sa rozprestiera na východe Slovenska a je turisticky mimoriadne príťažlivým krajom krasových planín a tiesňav, ktoré sme mali prekonávať po rebríkoch popod hučiace vodopády. Územie Slovenského raja odvodňujú rieky Hornád a Hnilec, ktoré vyhĺbili úzke kaňony. Horným úsekom vedie Chodník horskej služby Prielomom Hornádu, ktorý je vybavený viacerými technickými pomôckami umožňujúcimi ľahko a bezpečne prekonať všetky náročné úseky. Viac ako 4 km dlhá trasa chodníka je zabezpečená reťazami (374 m), železnými stúpadlami (164 ks), opornými skobami a drevenými lávkami (85 m). Sprevádzal nás známy horský ochranár Vlado Mucha, s ktorým sme sa spriatelili a na konci túry nám dedikoval svoju knihu.

Nasledujúci deň sme navštívili Základnú školu vo Veľkom Slavkove. V spoločnom športovom programe vysvitlo, že tamojší chlapci sú vo futbale šikovnejší. Dievčatá veselo nadväzovali kontakty s budúcimi kamarátkami. Popoludní sme sa kabínkovou lanovkou vybrali na Skalnaté pleso. Niektorí sa trošku báli výšky, ale hore sa už osmelili a boli by išli na štít. Každý sa kochal v čarovnej prírode. Po prechádzke v Tatranskej Lomnici sme odcestovali do Kežmarku, mesta v malebnom prostredí Spiša. Pozreli sme si kultúrne pamiatky, ako napríklad drevený evanjelický kostol z roku 1717. Nemohli sme vynechať ani mestečko Spišská Sobota, ktoré bolo v stredoveku sídlom cechov, obchodu i kultúrneho života.

Posledný deň sme sa museli rozlúčiť s krásnym okolím a vydali sme sa na cestu domov. Posledné chvíle na Slovensku sme využili v Banskej Bystrici na nákup obľúbených čokolád.

Monika Pellerová

40. výročie založenia Slovenského klubu v Orosláni

Vďakyvzdanie predkom a súčasníkom

V poslednú septembrovú sobotu popoludní sa oroslánski Slováci schádzali v kultúrnej sieni Strednej odbornej školy Loránda Eötvösa na oslavy 40. výročia založenia Slovenského klubu v Orosláni. Organizátormi osláv boli Slovenský klub, Slovenská menšinová samospráva a pobočka Zväzu Slovákov v Orosláni. Hostia si mohli najprv pozrieť výstavu fotografií a článkov z Ľudových novín, ktoré dokumentovali vznik a bohatú činnosť klubu. Oslavy sa začali hymnou Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia... za sprievodu mládežníckej dychovky vedenej Šimonom Ocskaim. Slávnostné príhovory mali primátor mesta Orosláň Gábor Rajnai, zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová a predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková. Všetci rečníci vyzdvihli zanietenosť a oddanosť zakladajúcich a dnešných členov slovenského klubu, ktorého najdôležitejším cieľom je ochrana a pestovanie miestnych slovenských tradícií, ako aj udržiavanie družobných stykov s materskou krajinou. Zdôraznili jeho mnohostrannú činnosť a misijné poslanie v meste v prospech tu žijúcich Slovákov. Oživili najdôležitejšie udalosti štyroch desaťročí: založenie čitateľského kruhu, tanečnej skupiny Brána, pozitívny efekt rôznych slovenských podujatí. Odznelo však aj poľutovanie nad tým, že Oroslánčanom sa nepodarilo dosiahnuť, aby v meste pokračovala výučba slovenského jazyka, čo sťažuje zachovávanie slovenskej identity.

Na jubilejnej slávnosti sa zúčastnili kurátorka CSS Ildika Klauszová Fúziková, predsedníčka Župnej slovenskej menšinovej samosprávy Mária Nagyová, delegácie z materskej krajiny - z Dvorian nad Žitavou, z Myjavy, zo Šale a z Kozároviec, predstavitelia mestskej samosprávy, Slovenskej menšinovej samosprávy z Bánhidy a rôznych občianskych organizácií.

V kultúrnom programe sa najprv predstavili miestna detská tanečná skupina, ktorá vznikla začiatkom tohto roku a toto bolo jej prvé vystúpenie. Vedúcou skupiny je Ildikó Dombinová Albertová. Deti predniesli slovenský tanec, choreografom ktorého bol Šimon Ocskai. Seniori Folklórneho súboru Kopa z Myjavy a Folklórna skupina Važina zo Šale predniesli temperamentné krásne slovenské ľudové tance zo svojho regiónu. Zaslúžene mali obrovský úspech! Oslavy boli vhodnou príležitosťou na prejavenie úcty a vďaky zakladajúcim členom slovenského klubu Jozefovi Danišovi, Helene Pišovej, Júlii Abonyovej, Anne Tóthovej, Helene Végváriovej, Kataríne Sirákovej, Jánovi Košťálovi, Jánovi Šlezákovi, Pavlovi Kočickému a Alžbete Ďugovej. Všetkým udelili diplom a vecné darčeky.

Po vydarenom kultúrnom programe pokračovala veselá nálada pri slovenskej hudbe a pri slávnostne prestretom stole. Oslavy jubilea Slovenského klubu v Orosláni finančne podporili Celoštátna slovenská samospráva, Mestský úrad v Orosláni a Nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku Lipa.

(fúziková)

Medzinárodný literárny festival

Literárne múzeum Sándora Petőfiho v Budapešti v dňoch od 17. do 21. septembra už tretíkrát usporiadalo Medzinárodný literárny festival s názvom Budapest Transfer. V množstve programov, ktoré tentokrát venovali metamorfóze, nechýbal rozhovor za okrúhlym stolom, výstava, hudobné programy - koncerty vážnej hudby a súčasné performance, ale ani divadelné predstavenie a premietanie filmu. Do kavalkády programov vhodne zapadlo podujatie s názvom Pašerák básní - transfer básní, čo bola vlastne diskusia básnikov o tom, či prekladom vzniká nová báseň. Odznela báseň Mily Haugovej, ktorú preložil do maďarčiny Zoltán Hizsnyai, ako aj báseň Z. Hizsnyaia v preklade M. Haugovej. Tandemy básnikov prekladali básne od začiatku augusta a so svojimi skúsenosťami sa podelili s publikom.

Profily 2008

Vlastivedné múzeum v Trebišove, Umelecká beseda slovenská v Bratislave, Riaditeľstvo múzeí Békešskej župy a Slovenská samospráva Békešskej Čaby usporiadali 18. septembra vernisáž výstavy Profily 2008 z tvorby členov Umeleckej besedy slovenskej. Vo výstavnej sále Clio Múzea Mihálya Munkácsyho v mene organizátorov privítal hostí generálny konzul Slovenskej republiky Ján Süli. Expozíciu otvoril riaditeľ Vlastivedného múzea v Trebišove Juraj Žádanský. Hostiteľom akcie bol riaditeľ múzeí v Békešskej župe Imre Szatmári. Výstava bude otvorená do 15. októbra.

Úspech malých sarvašských plavcov

Žiaci Slovenskej základnej školy v Sarvaši úspešne prezentovali svoju školu na plaveckých pretekoch v Tiszaföldvári, na ktorých sa zúčastnili mladí plavci z Tatabáne, Jászapáti, Tiszakécske, Szolnoku, Kalocse, Szentesu, Tiszaföldváru a Orosházy. Preteky sa konali v 33 metrovom bazéne, pretekalo sa v štyroch plaveckých disciplínach. Samozrejme, nechýbali ani štvorčlenné štafetové preteky. Mesto Sarvaš zastupovali tí najlepší, veď priniesli zlaté a bronzové medaily. Prváčikovia Ladislav Balatoni a Áron Juhász boli členmi štafetového družstva a získali bronzové medaily, ktorým sa veľmi radovali. Veľkú zásluhu na ich výkone má ich trénerka Agneša Farkašová, ktorá celé leto strávila so svojimi zverencami. Musíme spomenúť aj preteky, ktoré sa konali 20. augusta v Sarvaši. Tu dokázali svoje schopnosti a hlavne plaveckú zdatnosť, veď preteky sa konali v rieke Kereš. S tretiakom Balážom Keményom preplávala trénerka 1-kilometrovú trasu, ktorú hravo zdolali. Pretekov sa zúčastnilo viac žiakov zo slovenskej školy. Leila Šinková, Zoltán Janiš a Bence Seljak preplávali 2-kilometrový úsek.

Zlatka Líšková

Športový festival žien v Budapešti

V Budapešti sa 14. septembra uskutočnil X. ročník športového festivalu žien. Milenárny park sa ráno prebudil na veselé štebotanie žien, dievčat, mamičiek, starých mám. Pri prezentácií sme dostali farebné zošity, do ktorých sme zbierali body. Každá z nás si prišla na svoje. Budíčkom bola rozcvička, ktorú viedli majstri sveta v aerobiku „Orli” z Päťkostolia (Pécs). Potom sme sa rozbehli na jednotlivé stanice, kde nás čakali rôzne úlohy. Za ich vykonanie sme dostali pečiatku a body. Kto napríklad dokázal 20-krát hlavičkovať, dostal 4 body, ak za jednu minútu preskočil švihadlo 130-krát, dostal 5 bodov. Účastníčky mohli 6-krát plniť úlohy na niektorom zo 60 stanovíšť. Medzi najatraktívnejšie patrili: triski, frisbee, boccia, darts, ale aj hra na mini pingpongovom stole, pelota, kangoo jump, nordic walking a iné. Boli aj nové úlohy: juggle racket, petanque, kop na cieľ rugby loptou, twirling.

Na festivale sa prezentovali všetky župy. Z každej boli vyhodnotení 10 najlepší v jednotlivých vekových kategóriách - do 12 rokov, od 12 do 18 rokov, od 19 do 35 rokov, od 36 do 45 rokov a nad 45 rokov.

Vlaňajšie prvenstvo sa nám podarilo obhájiť. Z Békešskej župy nás bolo viac ako 50. Z Békešskej Čaby prišlo 25 žien, no najšikovnejšie boli Sarvašanky, učiteľky telesnej výchovy slovenskej školy Zlatica Lišková a Anna Podaniová, ktoré vo svojich vekových kategóriách obsadili prvé miesta a pričinili sa o prvenstvo Békešskej župy. Obidve získali viac ako 300 bodov, čo bolo o 100 bodov viac ako vlani. Slovenskú školu reprezentovali aj žiačky druhej triedy dvojičky Dóra a Dea Monoštoriové a mamička Árona Juhásza Viera Medveďová, ktoré mali vo svojich zošitoch viac ako 100 bodov. Ôsmačka Leila Šinková vo svojej vekovej kategórií obsadila pekné 5. miesto s viac ako 200 bodmi.

Napriek tomu, že počas celého dňa bolo chladno, cítili sme sa vynikajúco, veď snaha získať čo najviac bodov nás nútila vždy sa pohybovať. Hosťami podujatia boli aj bývalá vynikajúca športovkyňa Sarolta Monspartová a známa televízna hlásateľka Dorota Geszlerová.

Pri hodnotení festivalu bol zaujímavý pohľad na unavené, ale spokojné tváre účastníčok. Naše družstvo si odnieslo pekný pohár, diplom a osobitnú vecnú cenu v hodnote 400 000 forintov.

Plecniaky, cédečká, kozmetiku, tričká a iné drobné predmety sme si medzi sebou rozdelili losovaním. Každá z nás na papierik napísala svoje meno a položila ho do pohára, ktorý sme vyhrali. Najmladšia účastníčka Csenge Farkašová, dcéra plaveckej trénerky Agneši Farkašovej, vytiahla z pohára papierik, nahlas prečítala meno a odovzdala vopred pripravený darček. V autobuse bola super nálada a niektoré z nás už rozmýšľajú, ako by sme na 11. ročníku mohli opäť obhájiť prvé miesto. Nebude to ľahké! Poďakovanie patrí nielen pretekárkam, ale aj organizátorom, ktorí z roka na rok pripravujú vždy nové prekvapenia.

Zlatka Líšková

Z najnovších veršov Juraja Dolnozemského

Čítaj ďalej:

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=7495

Peter Andruška

(Staro)Nový pohľad na prózu Pavla Kondača

Každý z nás si v skrinke pamäti nosí zážitok, či už významný alebo zanedbateľný, na ktorý nezabudne, aj keby chcel. Pre mňa takým zážitkom ostane chvíľa, keď som kedysi v sedemdesiatych rokoch na redakčnom stole jedného bratislavského vydavateľstva uzrel objemný rukopis. Meno autora mi bolo známe. Približne v tom čase sme totiž s básnikom Milanom Krausom ako externí redaktori spracovávali zborník Výhonky (1978), v ktorom jedným z piatich autorov (troch básnikov a dvoch prozaikov) bol aj Pavol Kondač, nuž a meno tohto slovenského prozaika z Maďarska bolo aj na titulnej strane onoho objemného rukopisu, ktorý mal názov Hrboľatá cesta a ktorý napokon na Slovensku nevyšiel.

Čítaj ďalej:

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=7471