Ľudové noviny č. 17

Zasadne 14. Kongres Zväzu Slovákov v Maďarsku

Dňa 24. mája 2009 o 10. hodine sa uskutoční 14. Kongres Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM). Miesto konania: Budapešť, VIII. obvod, Rákócziho trieda č. 15.

Program kongresu:

1. Dodatočné potvrdenie činnosti funkcionárov od 9. 12. 2006

2. Voľba predsedajúceho

3. Voľba zapisovateľa a overovateľov zápisnice

4. Voľba volebnej komisie

5. Voľba mandátovej komisie

6. Schválenie referátu o činnosti ZSM od roku 2002

7. Modifikácia stanov v záujme získania štatútu verejnoprospešnej organizácie a efektívnejšieho fungovania

8. Stanovenie členských poplatkov

9. Odstúpenie funkcionárov

10. Voľba funkcionárov

11. Schválenie, modifikácia organizačného poriadku (v súlade s modifikovanými stanovami)

12. Prerokovanie iných záležitostí a schválenie uznesení

Spoločnými chodníkmi

Pešia túra na vrchol Pilíša

v znamení prehlbovania priateľstva

Predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová, predseda Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov Jozef Havelka a člen Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy Imrich Fuhl sa rozhodli každoročne v máji usporiadať pešiu túru na vrchol Pilíša, na ktorú pozvali prezidenta Maďarskej republiky Lászlóa Sólyoma a prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča. Udalosť má byť vhodnou príležitosťou na prehlbovanie priateľstva medzi jej účastníkmi a zároveň i medzi národmi našich krajín. Iniciatívu podporili, a tak patrónmi prvej akcie tohto druhu, ktorá sa uskutoční 16. mája 2009, budú mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Maďarsku Juraj Migaš, minister životného prostredia a vodného hospodárstva MR Imre Szabó a profesor Ferenc Kondorosi.

Naši predkovia dlhé stáročia žili v osadách objímajúcich vrch Pilíš (pôvodne Pleš) ako najvýraznejší symbol tunajších Slovákov. Determinujúcim prvkom ich živobytia bolo drevo, ktoré nachádzali v pilíšskych horách. Namáhavú prácu neraz na krátky čas prerušili práve na vrchole Pilíša. Obedňajšie chvíle oddychu pri spoločnom ohni využili nielen na opekanie slaniny, ale aj na kus reči, na pestovanie priateľstva. Iniciátori pochodu na vrchol Pilíša chcú jednak vzdať poctu ich pamiatke, jednak zažiť podobnú súdržnosť a pri zmenenom spôsobe života prispievať k zomknutiu síl ľudí dobrej vôle z radov našich národov a národností.

Priaznivci tejto myšlienky ročne raz, snáď v najkrajšom mesiaci roka (v máji), po chodníkoch vyšliapaných našimi predkami vystúpia na vrchol Pilíša, kde ako svedectvo a dôkaz priateľstva zasadia strom.

(-hl)

Pilíšania blahoželali prezidentovi SR Ivanovi Gašparovičovi

Predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová, predseda Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov Jozef Havelka a člen Celoštátnej slovenskej samosprávy Imrich Fuhl 15. apríla v spoločnom liste zablahoželali znovuzvolenému prezidentovi Slovenskej republiky. Signatári listu vyjadrili svoju úprimnú radosť z toho, že občania SR Ivana Gašparoviča opätovne zvolili za hlavu štátu, za prezidenta našej materskej krajiny, ktorý - ako píšu - „nielen slovami, ale najmä skutkami prejavuje záujem o našu národnosť.“. Pilíšski slovenskí aktivisti ďalej zdôrazňujú: „Vaša morálna podpora nám dodáva sily aj v tých najťažších chvíľach, tak ako sme to v Mlynkoch pocítili v minulom roku. Osobné stretnutia s Vami a s prvou dámou SR, na ktoré naši ľudia vždy s veľkou láskou spomínajú, nám dodávajú veľa síl a značne prehlbujú naše slovenské povedomie, pocit spolupatričnosti a hrdosť na našu slovenskosť“. Prezidenta SR zároveň pozvali na návštevu pilíšskeho kraja, na prvý výstup na vrchol Pilíša, ktorý pod názvom „Spoločnými chodníkmi v znamení prehlbovania priateľstva“ usporiadajú 16. mája a na ktorý pozvali aj prezidenta Maďarskej republiky Lászlóa Sólyoma.

Ján Fuzik zablahoželal Ivanovi Gašparovičovi

Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik v mene najvyššieho voleného zboru Slovákov v Maďarsku poslal blahoprajný list Ivanovi Gašparovičovi, v ktorom mu zablahoželal k jeho opätovnému zvoleniu do funkcie prezidenta Slovenskej republiky. „Mimoriadne nás teší, že na najvyšší post našej materskej krajiny voliči potvrdili i naďalej vo Vašej osobe človeka, ktorému leží na srdci osud krajanov vo svete a teda i príslušníkov slovenskej národnostnej menšiny v Maďarskej republike. K Vašej zodpovednej a veľmi náročnej práci Vám prajem mnoho zdravia a úspechov!“ - píše sa v liste predsedu CSS.

Tak mi treba, zase som počúval rádio!

Už som si mohol zvyknúť, že v poslednej dobe počúvať rádio je hotová katastrofa. Ale keď je človek zábudlivý, znovu a znovu si zapne prijímač a natŕča uši. Potom nech sa nesťažuje, tak mu treba!

Aj 11. apríla sa mi to stalo. Zapnem si rádio a moderátorka v relácii Jelenlét (Prítomnosť) sa práve zhovára s našim menšinovým ombudsmanom Ernőm Kállaim o Rómoch a verejnom živote. Hovorili o mnohých malých a veľkých bolestiach Rómov a ostatných národných menšín. O problémoch, ktoré sa nielen z roka na rok neriešia, ale v posledných časoch sa ďalej množia a navyše aj vyostrujú. Klobúk dolu pred Kállaim, v jeho osobe máme agilného ombudsmana. Keby mal nielen funkciu, ale aj aspoň akú-takú právomoc, ten by nám všeličo vybojoval. Ale keď - ako to jeho predchodca Jenő Kaltenbach povedal - má právo len šomrať, ak sa mu voľačo nepáči, to jeho možnosti limituje.

Z rozhovoru vysvitlo, že medziiným bude žiadať od parlamentu nový spôsob sčítania ľudu a opätovne bude žiadať aj vyriešenie parlamentného zastúpenia menšín. Skoro som sa zrútil pod stôl, keď mu moderátorka položila otázku: „Vy chcete vystúpiť s takou tvrdou požiadavkou, že chcete žiadať parlamentné zastúpenie menšín?!“ Ale veď právo na zastúpenie menšín v parlamente je zakotvené v Ústave MR a v národnostnom zákone z r. 1993 a jeho neuplatňovaním sa dokonca zaoberala aj Európska únia!

Poslanci maďarského parlamentu sa údajne boja, čo bude, keď medzi nimi bude sedieť 13 menšinových poslancov! Boja sa aj napriek tomu, že v parlamentoch okolitých štátov všade sedia maďarskí menšinoví poslanci, a nezrútil sa svet. Neviem, čo by povedali, keby aj poslancov týchto parlamentov posadla ich bojazlivosť a vyriešili by otázku parlamentného zastúpenia menšín podľa maďarského vzoru. Aj starodávna ľudová múdrosť varuje: „Nikdy nerob inému také, čomu by si sa netešil, keby on robil tebe.“ A vlastne v tom tkvie aj podstata dobrého spolunažívania dvoch susedov, alebo susedných národov. Bolo by už načase, aby to pochopili aj poslanci nášho parlamentu.

Gregor Papuček

Maďarsko má nového premiéra

Gordon Bajnai sľubuje bolesť i nádej

Národné zhromaždenie Maďarskej republiky 14. apríla v rámci konštruktívneho hlasovania o nedôvere vláde Ferenca Gyurcsánya vyjadrilo väčšinou hlasov poslancov súhlas s výmenou ľavicovej menšinovej vlády za vládu úradnícku. Socialistu F. Gyurcsánya v kresle predsedu vlády nahradil nestraník Gordon Bajnai. Poslanci opozičných strán FIDESZ a Kresťanskodemokratickej ľudovej strany (KDNP) nehlasovali.

V okolí parlamentu demonštrovalo podľa niektorých zdrojov vyše 5000 demonštrantov za rozpustenie parlamentu. Pri pouličných nepokojoch v Budapešti 14. apríla bolo zranených 15 policajtov a desať demonštrantov. Podľa policajných zdrojov muži zákona utrpeli zranenia najmä na hlave pri útokoch demonštrantov rôznymi predmetmi.

„Som tu, lebo Maďarsku hrozí nebezpečenstvo,” povedal čerstvý premiér v parlamente. Maďarsko podľa neho teraz nemá čas na dlhé kampane a navzájom sa predháňajúce predvolebné sľuby, naopak, potrebuje vládu odborníkov. Sám vraj nemá politické ambície, chcel by len o rok môcť povedať, že urobil všetko pre to, aby sa krajina z krízy dostala. Ostatným rečníkom Bajnai vyčítal, že ich hlavným problémom je chýbajúca vláda a nie to, ako napríklad zachovať pracovné miesta. Zopakoval, že jeho protikrízový program bude obsahovať bolestné prvky a bude zameraný na znižovanie verejných výdavkov. Expremiér Gyurcsány za svoju chybu označil, že nedokázal voličom povedať, že krajina potrebuje odvážnejšie zmeny, aby nezaostala za svetom.

Podnikateľ a manažér Gordon Bajnai je dlhoročný priateľ bývalého premiéra a lídra socialistov. V jeho vláde pôsobil od roku 2006 vo viacerých funkciách. Naposledy ako minister pre hospodárstvo a rozvoj. Je nestraník a jeho cieľom nie je zotrvať vo vysokej politike. Na druhej strane však potrebuje podporu socialistov v parlamente, takže nemôže ísť v rozpore s názorom strany. Mal by presadiť vyvážený rozpočet, navrátiť silu forintu, pre ktorý nevládzeme splácať hypotéky a pôžičky.

Nová vláda si ponechala niekoľko mien z predchádzajúcej. Ide prevažne o vplyvných politikov socialistickej strany, ktorých odstránenie by kabinet mohlo pripraviť o politickú podporu. Kľúčové posty z hľadiska ekonomiky však získali väčšinou nestranícki odborníci. Ministrom financií sa napríklad stane doterajší generálny riaditeľ audítorskej firmy Deloitte Péter Oszkó. Minister zahraničia Péter Balázs bol krátko prvým maďarským eurokomisárom. Najmladším ministrom vlády bude len 28­ročný doterajší šéf Gyurcsányovho sekretariátu Ádám Ficsor, ktorý bude mať na starosti tajné služby. Zaujímavosťou nových ministrov a uznaním ich odborných kvalít je, že niektorým ponúkali vládne posty aj v bývalej vláde lídra opozície Viktora Orbána. Dlhoročný diplomat Balázs slúžil ako štátny tajomník ešte v prvej demokratickej vláde premiéra Józsefa Antalla.

Sny o vesmíre a Kňaz

Slovenské programy Jarného festivalu v Békešskej Čabe

Vzhľadom na národnostné zloženie mesta v Békešskej Čabe je už roky zabehanou praxou, že Jarný festival, veľkolepá prehliadka rôznych umeleckých žánrov, obsahuje aj slovenské programy. Tohto roku boli v Dome slovenskej kultúry (DSK) vystavené predstavy o vesmíre Miroslava Chebena a v Mládežníckom dome vystupoval divadelný súbor Jána Chalupku z Brezna.

Výstava Miroslava Chebena s názvom Sny o vesmíre patrí medzi cykly jeho fotografickej tvorby, akými sú Sny o kvetoch, Sny o stromoch a Sny o mestách. Autor z Ružomberka patrí aj napriek svojmu ťažkému zdravotnému postihnutiu medzi produktívnych fotografov, ktorý sa v poslednej dobe svojej vyše 35-ročnej tvorby venuje predovšetkým vytváraniu množstva nových fotografií z negatívov a diapozitívov vo svojom archíve na počítači pomocou rôznych digitálnych efektov.

Na otvorení výstavy jeho diel v Békešskej Čabe, kde návštevníkov prekvapila členka miestneho Slovenského klubu Emília Kovácsová zarecitovaním básne Alexandra Kormoša, prítomných pozdravila riaditeľka DSK Anna Ištvánová: -... Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe a Čabianska organizácia Slovákov majú aj poslanie vytvárať a napomáhať udržiavanie kontaktov medzi umeleckými skupinami a umelcami z dvoch susedných štátov... Kurátor výstavy Miroslava Chebena. Pavol Rusko patrí medzi tie osobnosti, ktoré kedysi u nás vystavovali a odvtedy pravidelne organizujú pobyty našich umelcov a študentov výtvarného umenia na Slovensku. Sám sa tiež vrátil niekoľkokrát k nám a spolupracoval s učiteľkami našich materských škôl, dokonca slovenskej škôlke venoval jedno zo svojich diel.... A. Ištvánová privítala v kruhu účastníkov postihnuté deti z detského domova na ulici Degré, ktoré sa tiež rady venujú fotografovaniu a ktoré sa práve v tom čase chystali na návštevu Vysokých Tatier.

Prítomných pozdravil aj radca Samosprávy mesta Békešská Čaba, riaditeľ Jarného festivalu Tamás Herczeg, ktorý zdôraznil, že vedenie mesta pokladá za nesmierne dôležité, aby v sérii viac ako 40 podujatí regionálneho festivalu, ktorá trvá vyše 20 dní, si prišlo na svoje aj slovenské obyvateľstvo mesta.

Tvorbu Miroslava Chebena predstavil prítomným Pavol Rusko: - Autor dnešnej výstavy je chemický inžinier. Celý život sa venuje fotografii. Po viacerých mozgových porážkach sa dnes venuje svojej umeleckej činnosti ešte intenzívnejšie... Podľa Miroslava Chebena plakať by sme mohli všetci, ale to nie je jeho spôsob. Človek si má stavať pred seba ciele a stále za nimi ísť a približovať sa k nim. Na otázku, o čom sníva, Miroslav Cheben odpovedal, že nesníva „normálne“ sny, on si sny vymýšľa. Ja by som dodal, že sníva s otvorenými očami, vytvára svoj svet, do ktorého pozýva aj ostatných ľudí na svojich výstavách... Napriek svojej nepohyblivosti začal si vymýšľať vesmír, kde sa nepotrebujeme pohybovať normálnym spôsobom, ale môžeme lietať. Vystavené diela sú počítačové úpravy diapozitívov alebo fotografií, ktoré má umelec vo svojej databanke. Posolstvo Miroslava Chebena je v jeho večnej túžbe žiť, lietať a snívať. Som vďačný, že v jeho osobe mám takého priateľa, ktorý svojou pozitívnou energiou môže byť vzorom pre iných, - uviedol P. Rusko o činnosti a živote vystavujúceho umelca, ktorého do Békešskej Čaby odprevadila aj jeho opora, manželka Mária.

Ďalšou slovenskou aktivitou čabianskeho Jarného festivalu bolo hosťujúce vystúpenie divadelného súboru Jána Chalupku z Brezna. Breznianski ochotníci, predchodcovia ktorých sa divadlu venovali už v prvej polovici 19. storočia, nie sú čabianskemu obecenstvu neznámi, veď obe mestá majú družobné kontakty už viac desaťročí. Divadelníci tentokrát zavítali na javisko Mládežníckeho domu so zaujímavou inscenáciou poviedky Františka Švantnera Kňaz. Predstavenie, hlavným protagonistom ktorého je Ladislav Vagaday a ktoré stvárňuje vnútorné konflikty zvažovacieho a rozhodovacieho charakteru jedinca situačno-pocitovým spôsobom, v originálnej scéne režíroval Ľuboslav Majera. Režisér pochádza z Báčskeho Petrovca (Srbsko), aj v súčasnosti paralelne pôsobí a tvorí vo Vojvodine i na Slovensku. Diváci, ktorí tentokrát neboli iba z Békešskej Čaby, ale aj z okolitých slovenských obcí a miest sa poďakovali breznianskym divadelníkom vrelým potleskom.

Kňaz F. Švantnera a Ľ. Majeru na druhý deň putoval na javisko v Sarvaši.

(csl)

Oslava päťročného jubilea s Renéom

Cervinus Teátrum - Sarvašské slovenské divadlo

Uplynulo päť rokov odvtedy, ako vzniklo Sarvašské slovenské divadlo a v réžii Lászlóa Gergelya predviedlo v Sarvaši svoju prvú hru v slovenskom jazyku Pašie. Odvtedy naštudovalo deväť slovenských, resp. dvojjazyčných predstavení a zožalo úspechy na maďarských i slovenských scénach - stálo v pozvánke, ktorá pozývala záujemcov o divadlo v slovenčine do priestorov Osvetového strediska Pétera Vajdu v Sarvaši, aby premiérou inscenácie Milana Lasicu a Júliusa Satinského Náš priateľ René oslávili vzácne jubileum.

- Začiatky založenia sarvašského divadla siahajú do roku 1999, keď našu iniciatívu vytvoriť systém divadiel s príležitostným súborom, ktorý má v repertoári putovné produkcie, v tomto dolnozemskom meste pozitívne privítali, - začal s predstavením jubilujúceho divadla jeho umelecký riaditeľ László Gergely. - Samotná práca sa začala v januári roku 2000 v rámci Regionálneho divadla Sándora Weöresa... Táto forma pôsobenia bola niekoľko rokov veľmi úspešná, ale časom bola z rôznych dôvodov ohrozená. Vtedy sme začali v rámci už existujúcej inštitúcie s organizovaním slovenského divadla, pretože ako je známe, Sarvaš obývajú aj Slováci. Inak nárok o inscenácie v slovenskom jazyku sa objavil aj zo strany obyvateľstva mesta. Pomocou Ministerstva kultúry MR a Celoštátnej slovenskej samosprávy sme začali v práci. Podpísali sme dohodu o vytvorení spoločných inscenácií so Slovenským divadlom Vertigo. V januári roku 2004 sme teda pracovali už na realizácii prvej slovenskej inscenácie.

O charaktere jednotlivých slovenských predstavení, o hľadiskách ich výberu umelecký riaditeľ, ktorý je zároveň stálym režisérom súboru, nám porozprával, že v prípade prvého predstavenia jedným zo zámerov vedenia bolo obsadiť čo najviac postáv: - Chceli sme takto upriamiť pozornosť verejnosti na to, že existujeme, že sme rozbehli prácu aj na národnostnom poli. Bol to dobrý výber, pretože termín premiéry bol okolo Veľkej noci a do inscenácie sme mohli zapojiť aj žiakov miestnej slovenskej základnej školy, členky miestneho slovenského ženského zboru a piatich hercov... Určiť na začiatku cieľ divadla, hlavne národnostného, je veľmi ťažké, pritom dnes už vidím, že iba zdanlivo je rozdiel medzi väčšinovým a menšinovým divadlom... Museli sme sondovať nároky obecenstva, zistiť, aké inscenácie budú pozitívne prijaté...

Podľa Lászlóa Gergelya jednoznačne cítiť rozdiel v odozvách jednotlivých predstavení v kruhu slovenského obecenstva vo väčšom meste a v menšej, izolovanejšej obci... Zaujímavým spôsobom sa začala vytvárať originálna divadelná forma našich slovenských inscenácií, ktorá obsahovala hudbu, reč a pohyb... Začali sme experimentovať s rozložením priestoru a času, to znamená, že na javisku bolo predstavených paralelne viac menších scén. Do tejto línie patrí okrem Pašií aj spracovanie rozprávok ňaničky Žofky, alebo Kubo... Inak na leto tohto roku pripravujeme v tomto štýle monodrámu o Samuelovi Tešedíkovi, ktorú som napísal na základe jeho spomienok. Opäť v nej budú účinkovať aj členovia sarvašského folklórneho súboru, pomenovaného po ňom... Pritom je veľmi zaujímavé, že v kruhu domáceho slovenského obyvateľstva sú rovnako populárne predstavenia, vytvorené na báze akéhosi ľudového divadelníctva, ale aj modernejšie inscenácie, ako je napríklad Kniha o cintoríne. V poslednej dobe jednotlivé inscenácie hráme paralelne aj v slovenčine, aj v maďarčine. Takto môžeme priblížiť slovenské umenie aj maďarskému obecenstvu a bol to aj nárok zo strany obyvateľstva mesta, - dodal umelecký riaditeľ, ktorý tohto roku na Stretnutí národnostných divadiel v Maďarsku Arcusfest získal cenu za najlepšiu réžiu (za inscenáciu Bayer aspirín) a ktorý bol aj pri zrode Národnostného divadelného zväzu v Maďarsku.

Pred očakávanou premiérou nám László Gergely ešte porozprával, že nedávno podpísalo vedenie divadla oficiálnu zmluvu o spolupráci s košickým divadlom Thália, členovia ktorého už aj doteraz boli stálymi účinkujúcimi sarvašského slovenského divadla. O ich plánoch sme sa dozvedeli, že okrem spomínanej monodrámy S. Tešedík onedlho predvedú aj Pokušenie od Václava Havla.

Päťročné jubileum založenia slovenského divadelného súboru v Sarvaši teda členovia, spolupracovníci a pozvaní hostia oslavovali s našim priateľom Renéem od Milana Lasicu a Júliusa Satinského. Renéa poznáme predovšetkým ako hlavnú postavu diela Jozefa Ignáca Bajzu. Putovanie Renéa po svete, počas ktorého stretne aj svojich rodákov a zažije množstvo neuveriteľných zážitkov a dobrodružstiev, je prešpikované originálnych humorom, Nečudo, že sarvašskému obecenstvu navodili György Derzsi a Gejza Benkő príjemné chvíle. Inscenácia, ktorú režíroval László Gergely, nám v devätnástich obrazoch podáva akési krivé zrkadlo, z ktorého sa napríklad dozvieme, že závisť, alebo ožieranie sa pre náš národ vôbec nie sú príznačné...

S Renéom sa v polovici apríla mohlo stretnúť aj obecenstvo v Budapešti.

(csl)

Santov

Interaktívna tabuľa pomáha pri výučbe

Nová doba si vyžaduje nové učebné pomôcky. V digitálnej dobe je samozrejmosťou vybavenie škôl počítačmi, internetom a pod. Avšak nová doba prináša aj také novinky, ktoré vedia vzbudiť záujem študentov o učivo. Aspoň to by sa dalo predpokladať v prípade tzv. interaktívnych tabúľ. Jednu takúto tabuľu si kúpila nedávno aj santovská základná škola.

Interaktívna tabuľa nie je lacná záležitosť: sú také modely, ktoré stoja spolu s vybavením aj milión forintov. Peniaze získala škola zo súbehu Ministerstva školstva MR. Ministerstvo vypísalo súbeh na podporu odborných a informatických rozvojových aktivít škôl v osadách, kde žije menej ako 3000 obyvateľov. Santovská škola získala dotáciu v hodnote 1,8 milióna forintov, z ktorej kúpila interaktívnu tabuľu, projektor, 3 laptopy, lavice na kreslenie, 5 spätných projektorov a stolné lampy do knižnice.

Interaktívne tabule sa dajú využiť pri vyučovaní skoro všetkých predmetov. O tejto pomôcke nám porozprávala učiteľka angličtiny a informatiky Adrienn Szabová. Interaktívna tabuľa je elektronické zariadenie, ktoré umožňuje živo - interaktívne - pracovať s počítačom alebo notebookom, priamo z tabule, klikaním na premietaný obraz, interaktívnym perom. Pevný a odolný povrch učebnej pomôcky je funkčný aj v prípade fyzického poškodenia. Na tabuľu možno písať fixkami a je magnetická. Vyzerá ako plátno pre projektor a vlastne aj funguje ako projektor, až na to, že na toto plátno je možné písať špeciálnym perom. Takto sa dá ľahko ovládať aj program. V režime práce s perom len ukážete a perom spustíte akciu. Pri ovládaní prstom môže pracovať pri tabuli viac žiakov naraz. Napríklad na tabuľu môžu písať dvaja súčasne, čo je vhodný spôsob napr. na testovanie znalostí žiakov. Pri jej používaní neexistujú vlastne nijaké hranice: video či animácie môžu byť súčasťou lekcie s možnosťou dopisovania na tabuľu. Učitelia počas príprav na hodinu môžu pripraviť prezentácie doma na svojom počítači a na hodinách ich premietnu. Samozrejme, jednu prezentáciu je možné použiť viackrát - podobne ako aj poznámky na jednotlivé hodiny. A. Szabová ukončila rýchlokurz na používanie učebnej pomôcky a svoje poznatky odovzdáva kolegom.

Santovčania získali k tabuli aj doplňujúce programy a pomôcky a využívajú ju hlavne na hodinách slovenčiny, angličtiny a maďarčiny. Ako sme sa dozvedeli od riaditeľky inštitúcie Kataríny Kormošovej, deti ovládajú prácu s interaktívnou tabuľou v niektorých prípadoch lepšie ako učitelia. Na ukážkovej hodine práve deti šepkali učiteľke, čo kde nájde.

V santovskej škole teda prebieha výučba podľa novej metódy, pomocou najmodernejšej techniky.

(ef)

Slovenský Komlóš

S dedičstvom našich predkov do budúcnosti

Pod týmto veľavravným názvom budú prebiehať v Slovenskom Komlóši oslavy znovuosídlenia mesta a 60. výročia založenia miestnej slovenskej základnej školy. Veľkolepá séria podujatí sa začne 23. apríla o 17. hodine v Slovenskom regionálnom centre (Marxova ul. č. 15) otvorením výstavy „Slovensko v 16. - 19. storočí“. 24. apríla o 15. hodine sa v priestoroch slovenskej školy (Földvárska cesta č. 1) začnú oslavy jubilea inštitúcie. O 16. hodine bude otvorená výstava „Zo života školy“ a pokrstená Pamätnica, ktorá uzrela svetlo sveta pri tejto príležitosti. Kultúrny program v podaní žiakov školy začne o 18. hodine a deň sa skončí veselicou a neviazaným posedením. Slovenské podujatia osláv Dňa mesta budú pokračovať 25. apríla o 10.30 hod. položením vencov k pomníku slovenských zakladateľov mesta (na námestí pred mestským úradom) a budú pokračovať o 11. hodine slávnostnými bohoslužbami v evanjelickom kostole. Sériu podujatí ukončí „Stretnutie dolnozemských Slovákov a súťaž v ochutnávke suchej komlóšskej klobásy“, ktoré sa začnú o 14. hodine v slovenskej škole. V kultúrnom programe budú účinkovať Folklórny súbor Priechoďan a chýrna miestna mládežnícka dychovka.

Recitačnú súťaž v Malom Kereši

Petőfi nielen po maďarsky

Rekordný počet žiakov sa prihlásil na tradičnú recitačnú súťaž Petőfi nielen po maďarsky, ktorú usporiadali v Múzeu Sándora Petőfiho menšinové samosprávy mesta Malý Kereš. Viac ako päťdesiat miestnych školákov prednieslo básne významného klasika, miestneho rodáka v slovenskom, nemeckom a rómskom preklade.

Dvanásť žiakov Základnej školy Jozefa Bema recitovalo básne v slovenskom jazyku. Verš podľa voľného výberu najkrajšie predniesla Šára Dulaiová, ktorá si odniesla prvú cenu. Na druhom mieste skončila Henriett Pivarčiová a tretie miesto patrilo Gáborovi Rohoškovi. Osobitnú cenu dostal Dominik Lehoczki. Víťazi od slovenskej menšinovej samosprávy prevzali diplomy a darčeky, ostatných organizátori pohostili a obdarovali malým prekvapením.

Je veľmi dôležité, aby mládež zachovávala tradície svojich predkov, preto len s uznaním môžeme hovoriť o tých, ktorí nenechávajú slovenčinu upadnúť do zabudnutia.

(zsb-aszm)

Malý Kereš

I. Slovenský jablkový festival

Slovenská samospráva v Malom Kereši a Organizácia malokerešských Slovákov usporiadali v marci v mestskom osvetovom stredisku tradičný večer slovenskej kultúry spojený s I. Slovenským jablkovým festivalom. Po úvodných slovách primátora mesta Lászlóa Domonyiho sa predviedli program kultúrne telesá mesta - slovenský ľudový spevácky zbor a citarová kapela, tanečný súbor Dúha a Malá Dúha. Žiaci základnej školy J. Bema predniesli poučné rozprávky a zábavné historky. Predsedníčka Slovenskej samosprávy v Malom Kereši Zuzana Gmoserová sa poďakovala organizátorom prvého jablkového festivalu a slovenským aktivistom mesta pamätným diplomom a obrovskou táckou jablkových koláčov, ktoré upiekli slovenské gazdinky. Po programe manželia Herczegovci ponúkli prítomných vynikajúcim perkeltom, potom si gazdinky navzájom vymieňali jablkové koláče a recepty. Večer slovenskej kultúry sa skončil tanečnou zábavou pri hudbe Štefana a Ondreja Gmoserovcov.

Zs. Bodová (aszm)

Pred kerešským festivalom

Súťaž v pečení „rejtešov“

Tohoročné Mestské dni v Malom Kereši sa budú konať v dňoch 23. a 24. mája. Slovenská samospráva v Malom Kereši (SSMK) a Organizácia Slovákov v Malom Kereši v rámci tohto veľkolepého podujatia usporiadajú súťaž v pečení „rejtešov“ - už tradičný Celoštátny závinový festival. Usporiadatelia festivalu, ktorý bude prebiehať v rámci osláv 291. výročia osídlenia mesta Slovákmi, na svoju obľúbenú akciu pozývajú dvoj- a trojčlenné družstvá šikovných žien z našich Slovákmi obývaných osád. Mestské dni spestrí množstvo kultúrnych programov, o. i. vystúpenia speváckych zborov, tanečných a hudobných skupín. Účastníci slávností sa iste nebudú nudiť, organizátori im ponúknu pestrú paletu zábavy. Zlatým klincom programu bude závinový festival, ktorý iste priláka nielen zručné gazdinky, ale aj množstvo labužníkov - ochutnávačov. Vzhľadom na náročnosť príprav sa súťažné družstvá majú hlásiť u predsedníčky SSMK Zuzany Gmoserovej písomne (6200 Kiskőrös, Komáromi utca 15) alebo na č. telefónu (06) 78 413064.

Pred súťažou vín v Číve

Spolok pivničnej osady v Číve usporiada 23. mája v poradí štvrtú Súťaž vín pilíšskych slovenských osád. Vzorky môže nominovať každý vinár s bydliskom v pilíšskom regióne, ale aj gazdovia, ktorí majú vinice v tomto regióne. Na súťaži sa môžu zúčastniť aj obyvatelia spriatelených osád pilíšskych Slovákov. Podmienkou je, aby z nominovanej vzorky mal súťažiaci aspoň 50 litrov. Vinár, ktorého víno získa najvyšší počet bodov, dostane na jeden rok putovný pohár Spolku pivničnej osady v Číve.

Jazyková poradňa

V rámci dohody medzi Jazykovedným ústavom Ľudovíta Štúra a Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku ponúkame vám službu jazykovej poradne JUĽŠ SAV. Jazyková poradňa poskytuje verejnosti svoje služby na telefónnom čísle 00 421 2 54431761 (2), klapka 124, v pracovných dňoch od 8.00 do 12.00 hodiny a na e-mailovej adrese: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. . Dúfame, že táto možnosť vám poskytne pomoc pri riešení vašich problémov v slovenskom jazyku.

Pokračovanie päťboja v Sarvaši

V prvú aprílovú sobotu v Sarvaši pokračovalo zápolenie v päťboji. Po pešej túre nasledoval beh, ktorý mal menej účastníkov ako zvyčajne. Príčinou boli paralelné športové akcie v meste, preteky v plávaní, futbal a volejbal. Organizátori Štefan Bodnár a učitelia z Mestskej školy na Hlavnom námestí boli preto smutní. Slovenskú základnú školu reprezentovalo 24 žiakov a rodičov, presne o polovicu menej ako vlani. Štart a cieľ boli na Hlavnom námestí. Trať viedla cyklistickým chodníkom smerom do Békešského Sv. Ondreja, dĺžka bola sedem kilometrov. Tí, ktorí bežali bez prípravy, mali istotne svalovú horúčku. Počasie bolo vynikajúce, ideálne na beh. Chlapci, po príchode trocha unavení, sedeli na lavičke a občerstvovali sa ovocným nápojom. Mamičky tretiačok sa po behu vyjadrili, že teraz bola oveľa lepšia nálada ako na predchádzajúcej akcií. Pochválili aj svoje dcéry, ktoré sa od prvej triedy pravidelne zúčastňujú každej športovej akcie. Priznali sa, že beh nemajú rady, ale na pešiu túru a cyklistiku sa vždy veľmi tešia.

Tretiačka Beatrix Závodová bežala spolu s krstnou mamou Agnešou Radičovou, ktorá sa na tejto akcii zúčastnila po prvý raz a veľmi sa jej páčila. Najzaujímavejší bol pohľad na tretiaka Janka Litauského. V cieli ho čakala stará mama s čiernym chlebíkom a čajom. O Jankovi je známe, že beh nepatrí medzi jeho príjemnú zábavu, ale jedenie je jeho koníčkom.

Piatačky Adriena Arnóczka a Dora Pribelská mali počas behu čas aj pózovať a do cieľa pribehli medzi poslednými. Našťastie nebol určený časový limit, takže o nič neprišli.

(zl)

Cezpoľný beh v Sarvaši

V sarvašskom Alžbetinom sade sa opäť konal cezpoľný beh. Ráno sa usporiadatelia rozhodli, že pre nepriaznivé počasie preteky žiakov 1. a 2. ročníka odložia o týždeň v nádeji, že sa počasie umúdri. Tretiaci bežali div nie v kabátoch a v čiapkach, tak bolo chladno! Na obvodných pretekoch sa zúčastnili stovky žiakov. Každý chcel zvíťaziť a postúpiť na župné preteky. V každej vekovej kategórii súťažili dievčatá aj chlapci.

Preteky otvoril nový predseda športového oddielu mesta Sarvaš Ján Benčík, ktorý privítal žiakov zo Slovenskej základnej školy, Gymnázia P. Vajdu, ZŠ Gy. Benku, Tešedíkovej školy, Mestskej ZŠ, Evanjelickej školy s vyučovacím jazykom anglickým a ZŠ v Békešskom Sv. Ondreji.

Trať bola pre všetkých pretekárov rovnaká, len dĺžka bola rozdielna (600 m, 1 000 m, 1 200 m, 1 600 m a 2 000 metrov). Po príchode do cieľa každý pretekár dostal číslo, na ktorom bolo jeho umiestnenie. S číslom sa musel postaviť do radu a rozhodcovia mu zapísali výkon, ktorý dosiahol.

Slovenskú základnú školu úspešne reprezentovali Ákos Kováč, ktorý sa vo svojej vekovej kategórii dvakrát postavil na stupeň víťazov. Dobehol do cieľa prvý a prispel k tomu, že aj družstvo v zložení Áron Juhász, Norbert Tóth, Ladislav Balatoni a Ákos Kováč dostalo zlaté medaily. V druhej vekovej kategórii vyhral Bence Győző, to však stačilo družstvu len k 4. miestu, čo je však tiež pekný výsledok. V súťaži jednotlivcov obsadil šieste miesto Martin Kováč a jeho družstvo v zložení Michal Pimiller, Norbert Hanzó, Tomáš Lešťan a Zoltán Prečko získalo bronzovú medailu. Taktiež tretie bolo družstvo v zložení Dávid Mrena, Bence Seljak, Bence Lešťan, Dávid Janšík, Daniel Sebők, ktoré súťažilo v 3. vekovej kategórii. Ôsmačka Leila Šinková skončila v pretekoch jednotlivcov na treťom mieste. V súťaži družstiev sa dievčatám v I. vekovej kategórii Vivien Kriškovej, Regine Tušjakovej, Viktórii Vargovej tiež podarilo získať bronzové medaily. Boli to hádam prvé bežecké preteky, na ktorých získali len zlaté a bronzové medaily. Niektorí žiaci tvrdili, že nevadí, že sme nezískali ani jednu striebornú medailu, lebo zlatá a bronzová sú vždy cennejšie. Podľa nich skončiť na druhom alebo na štvrtom mieste je horšie.

Celé športové podujatie sa konalo v príjemnej atmosfére. Usporiadatelia mali pravdu, že preložili prvú vekovú kategóriu o týždeň neskôr, keď bolo ideálne počasie na beh a pobyt na čerstvom vzduchu. A keďže bolo vtedy práve 1. apríla, žiaci medzi sebou aj vtipkovali a vytvorili fantastickú náladu.

(zl)

Ako sa hrať na skapatého chrobáka?

Deň poézie / Poetry Day

Zavítala k nám zelenou trávou a tisícami kvetov ozdobená prekrásna jar a s ňou ruka v ruke DEŇ POÉZIE. Uvedomil som si to dnes, 9. apríla. Pripomenuli mi to Ľudové noviny. Áno, pred 104. rokmi sa 11. apríla narodil Attila József a deň jeho narodenia je v Maďarsku vyhlásený za Deň poézie. Celá krajina oslavuje. Len nás, básnikov slovenskej národnosti, akoby sa to netýkalo. Slovenskú poéziu tu nikto neoslavuje? Dokonca ani my?!

Na internete vidím, že v Banskej Štiavnici v Základnej umeleckej škole na Námestí Sv. Trojice „Deň poézie 2009“ oslavovali 31. marca pri príležitosti 189. výročia narodenia Andreja Sládkoviča. Teda tiež na jar. Oslavujúce obecenstvo zvolali spolok slovenských žien v Banskej Štiavnici Živena a mestská knižnica.

Natrafil som na internete aj na slovenského básnika a prekladateľa Milana Richtera, ktorý píše: „Okolo poludnia mi mailovali kolegovia z ďalekého Mongolska, pripomenuli mi, že pred 10. rokmi sme na zasadnutí špeciálnej poradnej komisie v parížskom sídle UNESCO ustanovili 21. marec ako Deň poézie. Vtedy nám úradníci z UNESCO sľúbili, že o rok nato, 21. marca 2000, pozvú výkvet svetovej poézie do Atén, kde chceli na Akropole akýmsi megapredstavením založiť tradíciu Poetry Day. Neviem, či nejaký básnik zo Slovenska tam nakoniec čítal, viem len, že sme do UNESCO poslali verše Milana Rúfusa a že UNESCO o dva roky nato vydalo zásluhou I. Navrátila výber z poézie M. Rúfusa L´inquiétude du coeur v preklade A. Cornevinovej.“

Summa summarum, Deň poézie, i keď nie naraz, ale rovnako v pekný jarný deň oslavuje celý svet. Pravda, až na jednu malú výnimku: nás! My neoslavujeme. Už roky mi to nedá pokoja, hľadám príčinu, odpoveď na otázku: prečo? Že by na príčine boli naše ženy, ktoré nie sú schopné spolčiť sa do takej Živeny? Alebo nám chýba mestská knižnica? Mám podozrenie, že ani jedno, ani druhé. Veď predsa máme Celoštátnu slovenskú samosprávu, tá má svoj Kultúrny výbor, Školský výbor... Aj ony by mohli zorganizovať Deň našej poézie. A čo keby to zvolalo napr. Združenie slovenských spisovateľov a umelcov?! Veď ono by bolo najpovolanejšie zvolať takéto oslavy. Viem, viem, žijem tu, poznám situáciu. Ale nie je luxus mať takúto organizáciu a nečinne sa prizerať, ako sa hrá na skapatého chrobáka? Práve tá organizácia má chrapkať, ktorej úlohou bolo prebúdzať našu umierajúcu národnosť?!

Viem, poézia ani inde nemá na ružiach ustlané. Aj M. Richter si ťažká: „V našich končinách, kde Slovenský rozhlas dvakrát denne venuje neslýchane veľa času športu a ani sekundu kultúre či umeniu, sa literatúra akosi nenosí...“ Ale ruku na srdce, musí tomu tak byť? Naozaj by sme sa boli intelektuálne až natoľko scvrkli?! Nechce sa mi veriť. Veď máme antológie, samostatné zbierky plné básní... Neverme tomu chrobákovi, že je skapatý, keď ešte žije; prebuďme ho, nech vstane aspoň v Deň poézie!

Gregor Papuček

Odovzdali novú kaplnku v Išasegu

Mestská samospráva v Išasegu poriada v apríli šnúru podujatí pod názvom Išasecké historické dni a I. Festival spriatelených obcí. Akcie prebiehajú od 1. do 28. apríla. V rámci festivalu miestna slovenská menšinová samospráva usporiadala 4. apríla na počesť išaseckých vojakov, ktorí padli v boji za slobodu roku 1849, slávnostné odovzdanie novej kaplnky. Účastníkov akcie privítali miestny ženský komorný zbor Gaudium Carminis slovenskými a maďarskými piesňami. Prítomným sa v mene organizátorov prihovoril člen slovenskej samosprávy István Farkas. Zvlášť privítal predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika a delegácie zo spriatelených obcí z Bojanówa (Poľsko) a z Malého Iďošu (Srbsko).

- Naša slovenská samospráva pôsobí od roku 2006, a to nielen teoreticky, ale aj prakticky. Ako vidíte, kaplnka je už hotová. Oproti mne stojí budova, ktorá bude čoskoro slovenským domom. Budú v nej prebiehať jazykové kurzy a pre mládež kurzy varenia, šitia atď. Prajem vám, aby ste sa v Išasegu cítili ako doma, - dokončil svoj prejav člen slovenskej samosprávy.

Poslanec mestskej samosprávy Gusztáv Mészáros pri príležitosti 160. výročia boja za slobodu zdôraznil jeho historický význam a v krátkosti načrtol revolučné udalosti. - Z Išasegu bojovalo za slobodu viac ako dvesto osôb, medzi nimi Maďari, Slováci, Poliaci, Srbi i Nemci. Boli také rodiny, odkiaľ bojovali siedmi. 6. apríl sa zapísal do dejín zlatým písmom. Pri príležitosti 160. výročia boja za slobodu občania Išasegu s úctou skláňajú hlavy pred tými, ktorí za slobodu obetovali to najdrahšie, čo mali. Na znak vďaky sme im postavili kaplnku Ave Mária, ktorú vám teraz odovzdávame, - dokončil slávnostný príhovor poslanec mesta a poprosil speváčku Katarínu Szvorákovú, aby predniesla slávnostný program. Po vypočutí prekrásnych slovenských a maďarských duchovných piesní titulárny prepošt József Gulyka posvätil kaplnku.

(aszm)

Študovňa historických tlačí

Slovenskej pedagogickej knižnice

Súčasťou rozsiahleho knižného fondu Slovenskej pedagogickej knižnice v Bratislave sú aj staré tlače od 16. storočia až po začiatok 20. storočia a výročné školské správy stredných škôl prevažne z 19. storočia. Obsahovo aj typograficky zaujímavý historický fond je sprístupnený v Študovni historických tlačí, ktorá sa nachádza v zrekonštruovanej budove Slovenskej pedagogickej knižnice na Hálovej ulici č. 6 v Bratislave, v mestskej časti Petržalka.

Čiastkový historický fond bol spracovaný ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Obsahuje vyše 5 000 knižničných jednotiek. Vzácne dokumenty získala Slovenská pedagogická knižnica z rôznych škôl po celom území Slovenska. Väčšina týchto kníh pochádza z učiteľskej knižnice lučeneckého gymnázia. Časť knižničných jednotiek je v pomerne zlom fyzickom stave a vyžaduje si reštaurátorské zásahy. Knižnici sa podarilo pre staré dokumenty vytvoriť vhodné podmienky. V študovni je inštalované klimatizačné zariadenie.

V roku 1997 sa knižnici podarilo získať finančný príspevok v hodnote 50 tisíc slovenských korún od Nadácie otvorenej spoločnosti (Open Society Found) na zreštaurovanie starých tlačí. Z grantu dala zreštaurovať tri vzácne knihy zo 16. storočia. Väčšiu časť finančného príspevku použila na opravu známej publikácie Herbář aneb Bylinkář od talianskeho lekára Andreja Petra Mattioliho s 563 drevorezmi, ktorú vytlačili v pražskej oficíne v roku 1596. Mattioliho ilustrovaná kniha o liečivých rastlinách nadväzovala na poznatky starovekých lekárov, ktoré známy lekár počas svojho života doplnil vlastnými skúsenosťami a rozšíril o medicínske vedomosti svojich čias.

Z tlačených dokumentov zo 16. storočia Slovenská pedagogická knižnica vlastní 35 titulov, ktoré pochádzajú väčšinou zo západoeurópskych oficín. Tieto vzácne knižné publikácie boli v roku 2002 na základe rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky vyhlásené za historické dokumenty, na ktoré sa vzťahujú prísne bezpečnostné a ochranné pravidlá vyplývajúce zo zákona o knižniciach. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky svoje rozhodnutie odôvodnilo tým, že ide o mimoriadne vzácne tlače, ktoré svojím obsahom a formou vyhotovenia patria k najvýznamnejším dokumentom zachovaným na území Slovenska a predstavujú významnú súčasť kultúrneho dedičstva krajiny. Viaceré z nich sú postinkunábuly, niektoré majú slovacikálny charakter a svojou existenciou jednoznačne dokumentujú úroveň knižnej kultúry na území Slovenska v dávnej minulosti. Vzácne tlače zo 16. storočia odzrkadľujú umelecký vývoj, ideologické smerovanie, vzdelanostnú úroveň a typografickú prax obdobia, v ktorom vznikli. Aj keď z obsahovej stránky sú niektoré knihy už zastarané, ich typografická hodnota je nevyčísliteľná a tvoria súčasť duchovného dedičstva nielen na území Slovenska, ale v celej Európe.

Rozvoj kníhtlače v Európe v 16. storočí prechádza viacerými zmenami. Na vydávanie kníh vplýva myšlienkové a umelecké hnutie renesancie a Lutherova reformácia. Výtvarné umenie čerpá v tomto období zo vzorov klasického stredoveku, veda a literatúra hľadá svoje ideály v starovekej vzdelanosti. Učenci sa zameriavajú na filologické štúdiá a na znalosť jazykov. Staré texty prekladajú z originálov, hlavne z antickej gréčtiny.

V 16. storočí dostáva kniha modernú podobu, ktorá je už charakteristická pre dnešnú knižnú produkciu. Drevené dosky knižnej väzby sa nahradzujú lepenkou, ktorá je obtiahnutá kozou alebo ovčou kožou. Materiály knižných väzieb sú ľahšie a lacnejšie. Veľkosť knihy sa zmenšuje podľa potreby, zavádza sa stránkovanie. Od začiatku 16. storočia sa objavuje aj titulný list na začiatku knihy. Popri gotickom písme sa častejšie používa antikva a kurzíva. Rozvojom kníhtlače sa rozširuje aj predaj a distribúcia knižnej tvorby.

Najznámejšie kníhtlačiarske dielne tohto storočia sa nachádzajú vo Švajčiarsku (Bazilej), v Nemecku (Frankfurt nad Mohanom, Wittemberg), vo Francúzsku (Lyon) a v Holandsku (Antverpy). Popri náročných vedeckých dielach v latinskom a gréckom jazyku sa vďaka šíreniu reformácie tlačia aj publikácie pre širšiu verejnosť v národnom jazyku. V prvej polovici 16. storočia prevláda renesančný knižný štýl, na ilustrovanie kníh sa používajú výhradne drevoryty. V druhej polovici storočia v dobe protireformácie sa objavuje v knihách už aj barokový štýl a s ním spojené mediryty.

Papier vyrábali spočiatku z handier a ručne lisovali. Takto vyrobený papier je oveľa odolnejší voči devastačným účinkom svetla a vzduchu ako tie, ktoré sa vyrábali v druhej polovici 19. storočia používaním dreva ako suroviny.

Okrem dokumentov zo 16. storočia vlastní knižnica aj dokumenty zo 17. storočia (179 titulov), z 18. storočia (1188 titulov) a z 19. storočia (2738 titulov). Historický fond tvoria tlačené dokumenty z oblasti histórie, politickej vedy, práva, jazykovedy, medicíny, filozofie, náboženstva a, samozrejme, aj z pedagogiky. Nájdeme tu diela rímskych a gréckych autorov, rôzne staré učebnice, lexikóny, náučné a jazykové slovníky, cestopisy, kalendáre. Popri knihách vlastní knižnica aj 358 zväzkov starých periodík z 18. a 19. storočia. V historickom fonde nájdeme aj rukopisy. Sú to prevažne prednášky alebo výťahy z kníh, rukopisné zápisnice z učiteľských konventov, ale aj zápisky z uhorského snemu.

V knižnici sa nachádzajú aj dve stredoveké notované väzby, ktoré pochádzajú z 15. storočia. Slovenská pedagogická knižnica vlastní aj slovaciká z 18. a 19. storočia. V marci a apríli 2007 organizovala ich rozsiahlu výstavu v Študovni historických tlačí. Pri príležitosti 190. výročia narodenia Jozefa Miloslava Hurbana (1817-1888) a 160. výročia narodenia jeho syna Svetozára Hurbana Vajanského (1847-1916) boli vystavené aj staršie vydania diel týchto dvoch významných predstaviteľov slovenskej literatúry a politického života 19. storočia. Zo slovacík možno spomenúť tituly ako Nowý a Starý Kalendář Na Rok Krysta Pána 1787, ktorý bol vytlačený v Banskej Bystrici v oficíne Jána Josefa Tumlera. Geograffia aneb Wypsánj Okrsslku Zemského od Ladislava Bartholomaeidesa bola vydaná v roku 1798 v Banskej Bystrici. Okrem iných tu nájdeme aj Tablicovu zbierku básní pod názvom Poezye z roku 1809, Ormisovu Výchovovedu pre seminaristov a rodičov z roku 1871, Nowý a Starý Wlastenecký Kalendář a Slowenský Pozornjk na rok 1843, ktorý bol vytlačený v Liptovskom Mikuláši, literárny časopis Tatranka z roku 1832 a 1842, Národní hlásnik z roku 1869 alebo časopis Lipa, Národní zábavník z roku 1862. V Študovni historických tlačí sa nachádza aj prvé vydanie šesťzväzkového päťjazyčného slovníka Slovár slovenskí česko-latinsko-nemecko-uherskí od Antona Bernoláka zo začiatku 19. storočia.

Zo základného knižného fondu bola vyčlenená a umiestnená do Študovne historických tlačí aj staršia komeniologická literatúra, medzi ktorou nájdeme vzácne vydania niektorých diel od Jana Amosa Komenského (1592-1670) a rôzne vydania jeho najznámejšieho a najrozšírenejšieho diela Orbis pictus (Svet v obrazoch). Toto dielo je prvou obrázkovou učebnicou, ktorá názorným a originálnym spôsobom spája jazykovú výučbu latinčiny na základe materinského jazyka s encyklopedickým poznávaním základných skutočností sveta. Orbis sensualium pictus (Svet vnímateľný v obrazoch) vznikol za pobytu Komenského v Blatnom Potoku v Uhorsku. Prvé vydanie vyšlo v roku 1658 v Norimbergu v latinsko-nemeckej verzii. Učebnica vyšla počas troch storočí postupne v dvojjazyčných a polyglotných vydaniach v rozličných jazykoch. Knižnica vlastní toto dielo v 14 rôznych vydaniach.

V študovni sa nachádza aj samostatne spracovaný fond výročných školských správ, ktoré pochádzajú väčšinou z druhej polovice 19. a prvej polovice 20. storočia. Fond obsahuje 5 084 knižničných jednotiek. Má samostatný lístkový katalóg, v ktorom sú výročné školské správy triedené podľa miest a v rámci miest aj podľa typu škôl. Školské správy sú autentické písomné dokumenty o živote jednotlivých škôl a majú dôležitý význam pri skúmaní dejín školstva a pedagogiky. Školské výročné správy majú na Slovensku bohatú tradíciu. Významným medzníkov vo vývoji výročných správ bola reforma stredného školstva v Habsburskej monarchii v polovici 19. storočia, ktorá ukladala týmto školám povinnosť pravidelne vydávať výročné správy a stanovila aj ich štruktúru. Výročné správy zverejnili študijné výsledky žiakov, dôležité údaje o škole a výučbe v príslušnom školskom roku, ako aj odborné práce profesorov, správy o dôležitých podujatiach a výročiach a pod.

Študovňa historických tlačí Slovenskej pedagogickej knižnice obsahuje cenné informácie o školách a pedagogickej práci starších období. Je určená predovšetkým na výskumné účely, ale môže poskytnúť zaujímavé informácie aj bežným používateľom. V študovni sa organizujú aj tematické výstavy z bohatého historického materiálu knižnice. Návštevníci mohli obdivovať staré slovenské šlabikáre a čítanky z 19. storočia a prvej polovice 20. storočia, niektoré vzácne publikácie zo 16. storočia, knižnú tvorbu bratislavských tlačiarní zo 17. a 18. storočia, ako aj už spomínané slovaciká z 18. a 19. storočia. Knižnica má naskenované lístkové katalógy historického fondu a výročných školských správ zverejnené na webovej stránke www.spgk.sk, kde si môžu záujemcovia pozrieť celý knižničný fond a ďalšie informácie o službách Slovenskej pedagogickej knižnice.

Katarína Bokrosová

Obecný dom v Mlynkoch

Nakrátko z histórie Pilíšanov

Bohatá história predkov dnešných Mlynčanov siaha až do 9. storočia. Výrazne o tom hovoria vykopávky, ktoré roku 1967 pod Pilíšom odhalili stopy po dedine z 9.-11. storočia. Podporuje to aj názov tohto vrchu, symbolu pilíšskych Slovákov, ktorého pôvodné meno bolo Pleš, ale aj niekdajší kláštor benediktínov, ktorý tu už r. 1184 opustený chátral, čo sa na základe známych historických udalostí logicky nedá inak vysvetliť, ako predpokladom, že kláštor tu stál už pred obsadením týchto priestorov siedmimi kočovnými kmeňmi z východu. Oni boli príčinou úteku benediktínskych mníchov. Staroslovenský charakter okolia potvrdzuje aj množstvo ďalších zemepisných názvov. Aj samotná dedina Mlynky pôvodne mala meno Pleš, o čom svedčia aj dve mapy (jedna nemecká, druhá latinská). Toto meno si zachovala aj ľudská pamäť. Obyvatelia okolitých slovenských dedín Mlynčanov ešte aj v 18.-19. storočí nazývali Pilíšanmi, čo sa čiastočne zachovalo až podnes. V chotári sa nachádza niekoľko zaujímavých pamätihodností.

Na mieste niekdajšieho benediktínskeho kláštora r. 1184 sa usadili cisterciti. Postupne si ho rozšírili na rozsiahly kláštor s mohutným kostolom, ktorý sa stal strediskom niekdajšej Pilíšskej župy. Za Turkov zmizla nielen dedinka, ale 7. 9. 1541 Turci podpálili aj cisterciánsky kláštor a po páde Ostrihomu dali aj jeho múry rozobrať. Po vyhnaní Turkov ruiny kláštora aj jeho rozsiahly chotár dlhodobo chátral. Prvých sedem rodín tu bolo popísaných až r. 1747 pod titulkom Sub Monte Pilisiensi (Pod vrchom Pilíš). To sa už niekdajší majetok cistercitov dostal do rúk rádu pavlínov. Pavlíni potrebovali ľudí na obrábanie zdivočeného chotára. Získali ich z preľudneného severu - zase Slovákov. Tak vlastne znovu založili dedinu, ba ju aj prekrstili. Na prvej pečiatke stojí text: SANCTA CRUCEM ● 1758. Čiže dedina sa volala Sancta Crux, neskôr Szent Kereszt, čím pavlíni chceli zdôrazniť, že je to ich dedina, keďže oni mali v neďalekom kestúckom chotári kostolík postavený na počesť nájdenia Svätého kríža.

Najväčšou udalosťou toho času tu bezpochyby bolo dostavanie barokového kostola r. 1766. Ešte sem stihnú priviesť nemeckých obyvateľov (asi ¼ celkového počtu obyvateľstva osady) a pomaly prestanú byť majiteľmi dediny, lebo 7. 2. 1786 cisár Jozef II. rád pavlínov zrušil. Pod vplyvom trojnásobnej väčšiny Slovákov Nemci si čoskoro osvojili slovenčinu. Pri návšteve dediny r. 1817 biskup Jozef Wurum zistil, že „...na ulici sa už všetci zhovárajú po slovensky“. Čas ďalej plynul. Mlynčania obrábali polia, pálili vápno, rúbali horu - takmer dve storočia.

Dnes je tretia budova od kostola obecný dom. Typický mlynský viacgeneračný obytný dom z druhej polovice 19. storočia. V ňom sídli národopisná zbierka obce. Pôvodne to bol rodinný dom Jána Mikušíka, miestneho kováča, ktorý zdedil remeslo od svojich predkov. Výstava je inštalovaná v prvých troch izbách. Okrem nábytku (posteľ, skriňa - kasňa, kolíska) a zariadenia sú tu uložené časti odevov (fertuška, sukňa, pruclek, spodná sukňa), ktoré nosili ženy na začiatku 20. storočia, ale sú tu aj časti mužského odevu. Tu sú vystavené aj hudobné nástroje (akordeóny, bubon). V kuchyni a komore je kuchynský riad, náradie a nádoby, ktoré používali hlavne koncom 19. a začiatkom 20. storočia. V zadnej časti budovy je autenticky zariadená kováčska dielňa bývalého majiteľa. Sú tu kováčske náradie, železné výrobky, ba i kováčske mechy s vyhňou. Vystavené exponáty darovali obyvatelia obce.

Prvá národopisná výstava prezentujúca hmotnú ľudovú kultúru obce bola umiestnená v škole. V r. 1997 obecná samospráva zakúpila typický miestny dom, aby v ňom mohla byť zriadená výstava prezentujúca miestny národopis a históriu obce. Hlavnými iniciátormi zriadenia obecného domu boli vtedajší starosta Jozef Havelka, predseda slovenskej samosprávy obce Imrich Fuhl, kurátorka verejnej nadácie Gizela Molnárová a poslanec Jozef Szivek. Obecný dom slávnostne odovzdali 5. júla 1997, pri príležitosti 250. výročia znovuosídlenia obce.

(a-gp)

Z histórie slovenskej evanjelickej cirkvi v Budapešti

Budapeštianska evanjelická cirkev sté výročie svojho trvania svätila 11. novembra 1887. Evanjelická cirkev tu však existovala už počas reformácie a pri pobyte Turkov v budínskom pašalíku, ale v rokoch protireformácie a rekatolizácie vedenej Leopoldom I., a o storočie neskôr aj nariadením Leopolda II. zo dňa 20. októbra 1763, sa peštianskym mešťanom - evanjelikom sťažilo. Vtedy sa mestám Budín a Pešť poskytli výsady, v ktorých bola doložka, že okrem rímsko-katolíckeho vyznania sa spolumešťanom nemôže stať žiadny vyznávač iného náboženstva. Až tolerančný patent cisára Jozefa II., vydaný roku 1781, urobil tomuto postaveniu evanjelikov koniec. Predsa pár rokov predtým, roku 1774, peštiansky sudca, evanjelik Ondrej Dolovicéni bol vymenovaný za prvého magistrálneho mestského radcu, roku 1775 evanjelik Bedrich Vertés bol „učbárom“ na katolíckej univerzite a roku 1776 evanjelický „kupec“ Ján Samuel Liedermann sa stal prvým mešťanom veľkomesta. Zemepán Baltazár Pongrácz z blízkej Peterky, vdova generála Beleznayho, barónka Anna Mária Beleznayová, ktorá dala v neďalekom Pilíši postaviť evanjelický kostol, Dr. Samuel Glosius a kráľovský radca Ambrózy s vyššie uvedeným J. S. Liedermanom stali sa roku 1787 zakladateľmi evanjelickej cirkvi vo vtedajšom veľkomeste Pešť. Prvým dozorcom bol Dr. Samuel Glosius, kurátorom J. S. Liedermann. Prvá miestnosť, kde sa konali bohoslužby, bola v dome „U plechového klobúka“, na rohu Klobučníckej a Leopoldovej ulice č. 14. Prvým kazateľom bol Ján Molnár, rodák z Bystrého (Gemer), ktorého si pozvali do Pešti z Radvane. Evanjelická cirkev v Pešti bola pôvodne nemecká. Prvú kanonickú vizitáciu vykonal v roku 1798 superindendent Martin Hamaliar. Vtedy mala 756 členov, ktorí sa schádzali trikrát mesačne k nemeckým bohoslužbám, raz mesačne k slovenským a štyrikrát v roku na katolícke sviatky v maďarčine. Pričinením univerzitného profesora Jána Ľudovíta Sediusa bola roku 1798 v Pešti založená prvá evanjelická škola. Dňa 31. októbra 1799 bol položený základný kameň stavby kostola na Deákovom námestí, ktorý bol s veľkými ťažkosťami, najmä nedostatkom peňazí, až 4. júna 1811 postavený ako prvý evanjelický chrám vo veľkomeste. Posvätil ho superintendent banského okolia Krištof Lyci po slovensky. Po nemecky kázal viedenský superintendent a konzistoriálny radca Ján Wachter, po maďarsky békešský senior Ján Šimonides a v slovenčine slovenský farár zo Siráku Štefan Koložváry. Farár Ján Molnár pri tejto príležitosti konfirmoval a zosobášil dva slovenské páry. Roku 1819 farár ochorel a povolal si k sebe pomocného kazateľa, kandidáta bohoslovia Jána Kollára, narodeného r. 1793 v Mošovciach. Roku 1819 Ján Molnár zomrel a jeho nástupcom sa stal Jozef Kalchbrenner. Keďže v peštianskej evanjelickej cirkvi začínali mať Slováci prevahu, Ján Kollár mu musel byť vždy po boku, aby všetky cirkevné povinnosti mohli byť vybavované v slovenskom jazyku. Okrem toho podľa potreby riadnemu farárovi vypomáhal a rovnako aj v škole vyučoval. Ján Kollár bol u Nemcov obľúbený kazateľ, ale keď začal Slovákov organizovať pre samostatnú slovenskú cirkev, začalo z ich strany desaťročné prenasledovanie. To Kollár uviedol aj vo svojej „Slávy dcére“... I mne Nemci již deset let pekou“. Roku 1820 založil Kollár v Pešti slovenskú školu. Jej patronátnym spoluzakladateľom bol Samuel Hajnal, ktorý na školu založil základinu 500 zlatých. Jeho portrét v olejomaľbe by sa mal nachádzať v cirkvi aj teraz (Pozri Kantata k pamiatke zosnulého Samuela Hajnala r. 1844, dňa 8. decembra. Díla básnická Jána Kollára).

Prvým učiteľom tejto slovenskej evanjelickej školy sa stal Samuel Matejkovský, potom pokračovali v poradí Ladislav Jesenský, Ján Mastiš, Ján Kadavý, ktorý aj napriek tomu, že bol Čech, písal a vydával slovenské knihy (Sládkovičovu Marínu, Priateľa ľudu....) a je zaujímavé, že práve s Kollárom, orientovaným na češtinu, viedol veľké boje a znášal jeho príkorie. Neskôr ďalšími učiteľmi boli Pavel Mičinay, Ondrej Bella, Eduard Matuška, Ľudovít Izák. Nemci nechceli dopustiť, aby vznikla samostatná slovenská cirkev. Tento spor musel vyriešiť až samotný cisár František, ktorý prekvapivo rozhodol v prospech Slovákov. Takto potom bola v Pešti roku 1834 zriadená slovenská evanjelická cirkev a v roku 1837 aj maďarská evanjelická cirkev, ktorej kazateľom sa stal pôvodom Slovák Jozef Székács. Roku 1834 uzavreli dve peštianske cirkvi, nemecká a slovenská, medzi sebou desaťbodovú dohodu s cieľom dosiahnuť mier, ktorou potvrdili Jána Kollára ako farára, ďalej právo kandidovania 3 kandidátov farského úradu, z ktorých všeobecný konvent si ponecháva právo voliť si svojho slovenského farára. Dohoda ďalej stanovila pravidlá funkcií, striedavé vedenie matrík, užívanie chrámu a školských budov, riadenie fondov a základín, stanovenie platov, volenie cirkevných úradov a užívanie bytov. Ale mier a porozumenie dlho netrvalo. Tri cirkvi v jednom chráme sa nemôžu dlho znášať. Najhoršie pritom obstáli Slováci, ktorí mali v chráme len raz v mesiaci nedeľné ranné bohoslužby, inak boli odkázaní na nešpor a na sviatočné katolícke dni. Z toho dôvodu predložili pred palatína žiadosť, v ktorej ho prosili o pridelenie mestského pozemku pre druhý chrám, faru a školu. Palatín ich žiadosti vyhovel a dňa 28. mája 1838 vydal dekrét č. 968, kde bolo doslovne napísané „Pro erigenda in usus slavici idiomatis Comonembrorum suorum secunda Ecclesia, Schola et domo parochiali“. Potom už nasledoval nemecky písaný súhlasný prípis peštianskeho magistrátu zo 7. júla 1838 s číslom 6701. To bol dôvod pobúrenia Nemcov a Maďarov. Ján Kollár a slovenskí presbyteri boli tak napádaní, že sa už na spoločnom konvente nechceli zúčastňovať. Tri cirkevné zbory takto už spolu nedokázali koexistovať a došlo k odtrhnutiu Slovákov. Slovenský cirkevný zbor pri svojom odtrhnutí od dvoch sesterských cirkví obdržal pri delení pozemok na Kerepešskej ceste, ktorý bol v tom čase svojou hodnotou znakom urážky a jeho cena bola iba 12 tisíc zlatých. Týchto dvanásť tisíc na tento účet zložilo 12 členov nemeckej a maďarskej cirkvi a tak sa to spoločnej cirkevnej pokladnice nedotklo. Týchto darcov nazvali vtedy dvanástimi apoštolmi. Od roku 1854 začala slovenská cirkev stavať školu a faru na svojom grunte na Kerepešskej ceste. Kostol na Deákovom námestí jej bol k dispozícii až do roku 1868, čiže pokiaľ si nepostavila svoj vlastný. Slováci sa po odtrhnutí od nemecko-maďarskej cirkvi dostali do finančnej tiesne. Chatrný podiel by im nebol pomohol postaviť sa na nohy, keby sa oduševnený Ján Kollár nebol o budúcnosť ním založenej slovenskej cirkvi postaral. Získal obchodníka Samuela Hajnala, patróna školy, on zase vdovu obchodníka Žofiu Hvizdákovú, ktorí napísali testament v prospech slovenského cirkevného zboru. Predajom Hvizdákovho domu obdržali 66 tisíc zlatých, ale z tejto sumy sa nesvedomitosťou cirkevného inšpektora premanipulovalo 24 tisíc zlatých. Z toho dôvodu sa ku stavbe kostola prikročilo začiatkom šesťdesiatych rokov iba so zostatkom peňazí. Po odchode farára Jána Kollára bol za nového farára zvolený oddaný a horlivý Slovák Jozef Podhradský. Patentálne boje v uhorskej evanjelickej cirkvi rozpoltili slovenský peštiansky cirkevný zbor na dve časti a farára Jozefa Podhradského a učiteľa Jána Mastiša pozbavili ich úradov. Nastali roky „interregna“ a cirkevný zbor bol blízko rozpadu. Roku 1864 sa farárom zboru stal farár so Slovákmi obývanej Jače (Acsa) Michal Elefant, ktorý bol predtým farárom v Níreďháze. Bol to však starší muž, navyše opatrný a chorľavý. Vedením zboru bol poverený vyslúžilý finančník Ondrej Ranostaj a zbor sa podobal osiemu hniezdu. Farár Michal Elefant mal ťažkú pozíciu, lebo na cirkevných zhromaždeniach a konventoch presbyteri ho často napádali, že za dvanásť rokov svojej služby nepredložil cirkevné účty. Vtedy bol stav cirkvi zúfalý. V septembri roku 1872 Elefant zomrel. Na naliehanie Dr. Petra Matušku, kurátora Štefana Kováča a Ondreja Bobčeka, po dlhšom váhaní a oboznámení sa so stavom slovenskej cirkvi v Pešti prijal pozvanie za farára v tom čase farár v Pribyline Daniel Bachát. Cirkevný zbor ho zvolil za svojho farára 6. mája 1873. Prišiel, keď bol kostol stále rozostavaný, náklady na jeho stavbu už boli stotisíc zlatých a pritom bol vo vnútri prázdny. Nebolo v ňom lavíc, chóru, kancľa, organu a pritom dlh predstavoval sumu 20 tisíc zlatých. Navyše mesto žiadalo, aby si cirkev svoj objemný pozemok ohradila umelecky stvárneným železným oplotením, čo malo stáť od 12 do 16 tisíc zlatých. Pre nového farára to bola zúfalá perspektíva. K tomu mu mesto hneď v roku 1874 dalo na krk dávnejšie rozhodnutie vedúcich cirkevného zboru z roku 1870, že na svojom cirkevnom pozemku slovenskí evanjelici postavia štvorposchodový činžový dom, čím si takto chcú pomôcť. Plán bol hotový, ale mesto stavbu neschválilo. Namiesto toho žiadalo súd, aby pozemok knižne poznačil. Tak pri pozemku, ktoré mesto cirkvi darovalo, bolo napísané, že na ňom mimo fary, školy a kostola žiadna iná budova nesmie stáť. To pre slovenskú cirkev nebolo prijateľné a začala sa brániť. Daniel Bachát po poldruharočnom neúnavnom vybavovaní našiel v osobe baróna Františka Podmanického, podpredsedu krajinskej staviteľskej rady, účinnú pomoc. Tá spočívala v tom, že Podmanický navrhol prostredníctvom prenajímateľa Karola Deutscha v línii Kerepešskej cesty postaviť na dobu 20 rokov bazár, ktorý by takto spojil školu s farou. Týmto sa potom dosiahlo, že odpadla požiadavka mesta na vybudovanie nákladnej ohrady. Mesto však znova nariadilo cirkvi na svojom veľkom pozemku vybudovať chodník, čo stálo slovenskú cirkev ďalších päťtisíc zlatých. Pritom dovtedajšie dlhy veľmi cirkev zaťažovali. Našťastie medzitým slovenská cirkev súd o pozemok na najvyšších miestach vyhrala. Vtedy mala cirkev oporu v Adolfovi Szentiványim, ktorý bol jej dozorcom. Ten vypracoval dôkladné memorandum pre obranu cirkvi a predložil ho ministerstvu náboženstva a osvety, v ktorom ešte nedávno on sám zastával funkciu radcu. Z cirkevnej správy z roku 1883 vyplýva, že za desať rokov mala slovenská cirkev šesť súdov, z ktorých najmä dva boli pre ňu existenčné. Našťastie všetky pre ňu dobre skončili, a to najmä zásluhou právnych zástupcov bratov Matúškovcov, ktorí boli piliermi slovenského cirkevného zboru v Pešti. Budúcnosť cirkvi spočívala v jeho pozemku a tento zostával v nebezpečenstve. Mesto naďalej chcelo mať v pozemkovej knihe poznačené, že na tomto pozemku sa nesmie stavať. Ten istý pozemok chcel získať staviteľ kostola Diešer (Diescher), ktorému cirkev dlhovala 18 tisíc zlatých, a to chcel prostredníctvom právnika Šilera (Schiller) získať dražbou. Cirkev si však pomohla pôžičkou z Banskobystrického úverového družstva, ktoré ako jediný peňažný ústav bolo ochotné pomôcť a tak odvrátilo licitáciu pozemku. Nasledovala však ďalšia žaloba za dlh za vežu, keď starosta žiadal od nich 2 398 zlatých s desaťročnými úrokmi. V tomto prípade cirkev zachraňoval jej patrón Teodor Fabíny, ktorý dohodol s mestom splatiť iba polovičnú sumu. Bolo to vtedy, keď cirkev potrebovala ďalších 4 tisíc zlatých na pokrytie kostola. Daniel Bachát na tento účel našiel ďalšieho šľachetného patróna - Banskobystričana Ignáca Havaša, ktorý bol veľkou autoritou v meste a na jeho návrh darovalo mesto na tento účel dvetisíc zlatých. Ďalšou úlohou slovenskej cirkvi bolo zabezpečiť interiér kostola. Na nový kanceľ zozbieral Bachát formou milodaru od evanjelických cirkevných zborov z celej krajiny 500 zlatých. Na postavenie chóru od mesta získal dar päťtisíc zlatých a tiež každoročnú podporu dvetisíc zlatých. Po mnohých bojoch a starostiach sa predsa slovenskí evanjelici v Budapešti dočkali svojho chrámu. Kostolné lavice stáli dvetisíc zlatých. Organ od bratov Riegerovcov z Jaegerndofu štyritisíc zlatých. „Teraz už stojí aj Lutherov dvor, ktorý pozostáva zo sedem troj- a štvorposchodových domov a siedmich dvorov. Dvor okolo kostola je pekne partizovaný, vysadený stromami a ozdobnými kríkmi. Vo veľkom dome s pohľadom na Kerepešskú cestu, na prvom poschodí je fara. Vo dvore je dvojposchodová škola a v nej pohodlný byt učiteľa, kaplána, kostolníka, školského sluhu, dve učebne a zborovňa. Podnájomník stavby vyplatil za cirkev dlhy v sume 22 tisíc zlatých a každý rok platí nájomné do cirkevnej pokladnice vo výške štyritisíc zlatých. Stavba stála jeden milión a tristo tisíc zlatých r. č. O šesťdesiat rokov (1956) prepadne všetko cirkvi. Sapeinti pauca...“ uviedol neznámy autor v Tranovského evanjelickom kalendári na rok 1896. Daniel Bachát tu slúžil svojím slovenským evanjelickým krajanom do svojej smrti roku 1906. Potom ho vystriedal rodák z novohradskej Brezničky Martin Morháč, ktorý zo začiatku kaplánoval na Dolnej zemi: v Békešskej Čabe, Petrovci, Hložanoch, Laliti, Binguli, potom desať rokov bol farárom a seniorom v rodisku Jána Kollára v Mošovciach a stadiaľ na pozvanie slovenských veriacich prišiel do Budapešti. Slovenská evanjelická cirkev v Budapešti zohrala medzi tunajšími Slovákmi v 19. storočí a v prvých rokoch 20. storočia v zachovávaní národnej identity významnú úlohu. Ako to pokračovalo ďalej je jej smutnou kapitolou, ktorou vzhľadom na predchádzajúcu bohatú históriu by sa zainteresované miesta mali povinne zaoberať. Z uvedeného spracovaného textu, získaného z dobovej tlače vyplýva, že sakrálne stavby, školská budova, obytné domy a vonkajší priestor stáli obetavých slovenských evanjelikov v Budapešti veľkú námahu, kopu prostriedkov a strádania. Je dobre známe, ako to všetko so stavom a s majetkom slovenskej evanjelickej cirkvi v Budapešti v 50. a 60. rokoch skončilo, do akých rúk sa dostal. Treba pripomenúť, aké torzo dnes slovenskí evanjelici v Budapešti vlastnia a v akom oklieštenom objekte, vzhľadom na ich predchádzajúci majetok, sa schádzajú.

Podľa dobovej tlače pripravil

Ján Jančovic

Lucina

Škola na rozhraní záujmov

V posledných mesiacoch prichádzali do našej redakcie znepokojujúce správy z Luciny. Povrávalo sa, že chcú zlúčiť miestnu základnú a materskú školu s okolitými inštitúciami, zrušiť ich samostatnosť, vraj sú nezhody medzi obecným zastupiteľstvom a slovenskou samosprávou. Na začiatku - priznám sa - mi to bolo čudné, veď podľa mojich vedomostí lucinská škola je jediná v Maďarsku, do ktorej dochádzajú deti z okolitých osád (aj maďarských) a vyučuje sa tam slovenčina ako predmet.

Vybrala som sa teda priamo na miesto činu, aby som sa dozvedela, o čo vlastne ide. Pred cestou do Luciny som vyhľadala každého zainteresovaného a požiadala som ho o stretnutie. Starosta obce Gyula Bakos sa o kauze nechcel vyjadriť. Predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Katarína Völgyesiová Pribišánová mi však bola veľmi nápomocná, dokonca mi pomohla nadviazať kontakt aj s riaditeľkou školy Helenou Kladivikovou, vedúcou materskej školy Anikou Sarturisovou a členkou slovenskej samosprávy, rodičovského združenia školy aj škôlky Štefániou Némethovou Kazincziovou.

Právne pozadie

Zákonom č. XXI./1996 Z. z. maďarský parlament upravil územné a správne usporiadanie Maďarskej republiky tak, aby bol zabezpečený vyrovnaný územný rozvoj krajiny a jej regiónov zo spoločenského, hospodárskeho a kultúrneho hľadiska. Zároveň týmto zákonom harmonizoval územné usporiadanie krajiny s územným usporiadaním štátov Európskej únie. Pre dosiahnutie zákonom stanovených rozvojových cieľov boli ustanovené nové zložky územného členenia, medzi nimi aj mikroregióny. Ide o takú územnú jednotku, ktorú je možné ohraničiť na základe funkčných systémov vzťahov jednotlivých osád, je súborom susedných osád, ktoré sú v intenzívnom vzťahu. V zmysle zákona sa na území Maďarska vytvorili mikroregióny, ktorých pôsobenie upravuje zákon č. CVII./2004. Sú to tzv. viacúčelové mikroregionálne združenia obcí, ktoré môžu spoločne riešiť rôzne úlohy spadajúce do okruhu verejných služieb (výchovy a vzdelávania, sociálnej a zdravotnej starostlivosti atď.), pričom o pripojení sa k mikroregiónu rozhoduje miestna samospráva po prekonzultovaní návrhu na verejných fórach obce. Do združenia mikroregiónu v Bátonyterenyi patrí Dorogháza, Malý a Veľký Barkan, Mátranovák, Mátraverebély, Márkháza, Mátraterenye, Mátramindszent, Suchá Huta (Suha), Veľký Kerestúr, Nemti, Šámšonház a Lucina.

Škola v Lucine pôsobí v rámci združenia na prevádzku inštitúcie a navštevujú ju deti z okolitých osád Márkháza, Malý Barkan, Šámšonház a Veľký Kerestúr. Škola sa môže uchádzať o štátny normatív za deti, ktoré dochádzajú z týchto osád, pričom v zmysle zmluvy medzi Obecnou samosprávou v Lucine a týmito osadami ani jedna z nich neprispieva na prevádzku školy. Do hospodárskych záležitostí a odbornej činnosti nezasahujú predstavitelia Márkházy, Malého Barkanu a Šámšonházu, predstavitelia Veľkého Kerestúru - s touto obcou má Lucina spoločného notára - však chcú vedieť o všetkých rozhodnutiach. Základná škola má 112 žiakov. Pôsobia tu dve slovenčinárky a riaditeľka má dokončenú Vysokú školu pedagogickú v Ostrihome, takže môže vyučovať slovenčinu na nižšom stupni. V škole vzhľadom na veľký počet detí s viacnásobným hendikepom prebieha vyučovanie v tzv. integračnom pedagogickom systéme, zvlášť sa tu zaoberajú rozvojom schopností detí a korepetáciou.

Ako každá osada, aj Lucina zápasí s veľkými finančnými problémami: uchádza sa o všetky možné granty, ale ani to nestačí na hradenie nákladov. Starosta obce preto minulý rok navrhol, aby lucinská základná a materská škola pôsobili v rámci viacúčelového mikroregionálneho združenia obcí.

Začiatky konfliktu

„Minulý rok po príchode z dramatického tábora ma čakala pozvánka na zasadnutie zastupiteľského zboru,“ začína rozprávanie K. Völgyesiová Pribišánová, ktorá je predsedníčkou miestnej slovenskej samosprávy, učiteľkou slovenčiny a poslankyňou obecnej samosprávy. Na programe nebolo nič mimoriadne: riaditelia výchovno-vzdelávacích inštitúcií mali podať hlásenia o školskom roku. Pred zasadnutím poslaneckého zboru sa K. Völgyesiová Pribišánová stretla so starostom, ktorý sa s ňou chcel porozprávať o možnosti pripojenia školy a škôlky do výchovného združenia mikroregiónu. Návrh ju prekvapil a pripomenula starostovi, že podobne ako v iných prípadoch treba tento návrh predniesť na všetkých fórach a jeho realizovanie treba dôkladne pripraviť. Starosta napriek tomu na zasadnutí v bode iné svoj návrh predostrel zboru. Jediná informácia, ktorá bola k dispozícii o následkoch vstupu do mikroregiónu bola, že týmto krokom by v tom čase ušetrila obec 20 miliónov forintov ročne (tohto roku by to bolo 12 miliónov). Diskusia trvala do noci, ale bezvýsledne: nepopustila ani jedna strana.

Riaditeľky oboch inštitúcií následne zvolali študentskú samosprávu a rodičovské združenia. Zasadnutia sa uskutočnili koncom júna a všetci, až na väčšinu pracovníkov materskej školy, boli proti návrhu. Podľa vedúcej materskej školy Aniky Sarturisovej pracovníci neboli dobre informovaní o možnostiach, navyše v škôlke pracovala manželka starostu, čo bolo pre inštitúciu výhodné. Vtedajšia vedúca škôlky napokon odišla a nám sa nepodarilo zistiť, z akých dôvodov. Koniec koncov zasadli všetky zoskupenia, vrátane slovenskej samosprávy, ktorá uplatnila svoje právo veta. Škola a škôlka dostali rok na to, aby získala viac informácií a pripravila sa na ďalší pokus o pripojenie sa, starosta zase, aby lepšie pripravil prechod inštitúcií do kompetencie mikroregiónu.

Rodičia niektorých detí si neprajú, aby ustanovizeň patrila do mikroregiónu a naznačili predsedníčke slovenskej samosprávy, že v prípade pripojenia ich zoberú do iných škôl. Podľa nej by to boli žiaci s lepšími schopnosťami, ich odchod by sa odrazil na študijnom priemere a v konečnom dôsledku by mohol viesť k rapídnemu poklesu počtu detí a k zlučovaniu tried.

Žiaci z okolitých osád dochádzajú do Luciny školským autobusom, ktorý získala samospráva prostredníctvom súbehu v školskom roku 1995/96. Obec ho chcela dať do prevádzky škole, ktorá ponuku neprijala, pretože už nebol vhodný na pôvodný účel. Nový autobus nakoniec kúpil mikroregión s tým, že o päť rokov sa jeho majiteľom stane lucinská samospráva. Avšak ako vlastnú čiastku investovali do nového autobusu staré vozidlo, ktoré pôvodne patrilo lucinskej samospráve.

Samostatnosť kontra spolupatričnosť

„Každá inštitúcia má vlastný život iba dovtedy, kým je samostatná,“ hovorí pani Sarturisová a poznamenáva: bol by to prvý krok k tomu, aby deti odišli z dediny. V súčasnosti navštevuje škôlku 45 detí, o ktoré sa starajú tri pedagogičky. Školský rok začala inštitúcia s dvomi učiteľkami a až v januári mala vedúca možnosť vypísať súbeh na obsadenie tretieho miesta - dozvedáme sa. Spomedzi dvoch uchádzačov vybrali miestnu pani, ktorá pracuje v mikroregióne, ale ešte ju odtiaľ neuvoľnili. Susedný Šámšonház by sa chcel pripojiť k prevádzkovaniu škôlky v Lucine, ale vedenie obce mu nevyhovelo, preto sa pripojil k mikroregiónu. Keď sa tamojšia starostka Gyöngyi Bajnoková Képešová dozvedela o problémoch v Lucine, chcela uvoľniť jednu pedagogičku, ale v mikroregionálnom združení ju ani len nevypočuli. Lucinčania sa preto obávajú, že v združení stratia osady svoju samostatnosť.

V predošlom školskom roku robila v škole revíziu Štátna pokladňa. Vyžiadala si všetky dokumenty, vrátane rodičovských súhlasov s výučbou slovenského jazyka. Preverila pedagogický program aj z toho hľadiska, či v ňom figuruje výučba slovenčiny. Všetko bolo v poriadku, až na zmluvy s osadami, z ktorých deti dochádzajú. Tie boli podpísané až dodatočne.

„Bojíme sa o svoje výsledky, na celoštátnych jazykových súťažiach naše deti dobre uspeli: jeden žiak obsadil 5. miesto a dvaja žiaci študujú v budapeštianskom slovenskom gymnáziu, čo sa už dávno nestalo,“ tvrdí K. Völgyesiová Pribišánová.

Lucinčania majú problémy s mikroregiónom. Mestečko Bátonyterenye je vzdialené od nich 18 kilometrov, nie je však medzi nimi priamy spoj, treba prestupovať. Ak sa tam vyberú autom, prechádzajú cez niekoľko dedín, čo značne spomalí cestovanie. Šalgótarján je vzdialený 15 kilometrov, z Luciny tam vedie priama cesta a denne medzi nimi premáva aj 12 priamych autobusových spojov. Lucinčania nevedia prijať ani to, ako sa v mikroregióne stavajú k niektorým veciam, sú toho názoru, že vo všetkých sférach vládne nepripravenosť. V tomto regióne sú slovenskými osadami iba Suchá Huta, Šámšonház a Lucina, výučba slovenčiny prebieha len v Lucine. Keď sa chceli informovať, podľa akého programu by škola fungovala v rámci mikroregiónu, K. Völgyesiovej Pribišánovej dali strednodobý plán rozvoja mikroregiónu, ktorý síce uvádza, že v povodí Zaďvy je záujem o národnostnú výučbu prebiehajúcu v Lucine, ale o tom, ako by mala táto výučba fungovať nasledujúcich šesť rokov, v ňom nie je ani slovo. V Mátraverebélyskej škole prebieha výučba rómskej vzdelanosti v maďarskom jazyku, jej koncepcia je obsiahnutá v programe mikroregiónu. Lucinská obecná samospráva neschválila tento plán, je skôr za zriadenie výchovného centra, ktoré by pozostávalo z miestnej základnej a materskej školy. Vytvorením takéhoto centra by mohli ušetriť financie bez ohrozenia samostatnosti inštitúcií.

Samosprávy mali rozhodnúť o pripojení školy a materskej školy k mikroregiónu do 30. marca. Prípravy prebiehali od januára. Mikroregión vypracoval kalkuláciu a návrh dohody, podľa ktorej by mal prevádzku pripojených inštitúcií riadiť aparát mikroregiónu a na financovanie prevádzky by sa mali poskladať zainteresované samosprávy. Lucina by mala poskytnúť okolo 1 milióna Ft, pričom ak na prevádzku školskej ustanovizne v rámci mikroregiónu nebude stačiť normatív, musí zdroje doplniť samospráva. Lucina plánovala 4,4 milióna Ft. Zasadnutia samosprávy sa z poverenia mikroregiónu zúčastnili aj odborníci - na stretnutie pozvali starostu a povereného riaditeľa školy v Mátraverebélyi, na rokovanie rodičov starostu a povereného riaditeľa z Mátranováku, do škôlky predstaviteľov z Mátraverebélyu. „Nevedeli nám povedať, prečo im je dobre, lebo ešte nemajú skúsenosti. Do regiónu vstúpili v septembri a povedali im, že majú všetko robiť tak, ako dovtedy. Ich odborné vybavenie sa nezmenilo a všetko majú riešiť priamo na mieste. Tým pádom sa nezlepší ani úroveň výučby, o čom sa hovorilo,“ dodáva riaditeľka. Podľa všeobecnej mienky treba vyčkať, aké skúsenosti nadobudnú členovia združenia a potom rozhodnúť o pripojení sa. Predsedníčka slovenského voleného zboru je toho názoru, že v obci, ktorá má 650 obyvateľov a dokáže honorovať siedmich poslancov a starostu na plný úväzok, navyše získava aj rôzne granty, nemôže byť problém udržanie vlastnej školy.

Peniaze - súbehy

Materská škola získala vlani 20 miliónov na obnovu budovy, škola spolu sedem miliónov na zabezpečenie učebných pomôcok a nábytku, vrátane výpočtovej techniky. Zakúpili 16 stolov, 3 nové počítače, 6 monitorov, farebný printer, televízor, kopírku, laserovú tlačiareň, dvd-prehrávač, laptop, nábytok, skrine, stoličky, syntetizátor, rytmickú tabuľu, odbornú literatúru a trom učiteľom môžu zabezpečiť doškoľovanie.

Župná slovenská samospráva od začiatku svojho pôsobenia podporuje výučbu slovenského jazyka. Valné zhromaždenie župy vypracovalo vlani v novembri koncepciu školstva v župe, ktorú slovenská samospráva schválila s tým, že ju majú rozšíriť o školy a materské školy, kde sa vyučuje slovenčina ako predmet. Viacero škôl v malých osadách zápasí o prežitie a samostatnosť. V súčasnosti prebieha mapovanie problémov formou dotazníkov, ktoré vyhodnotia a na základe toho vypracujú plán.

Z rozhovoru sme sa dozvedeli, že na prevádzku lucinskej školy bolo treba minulý rok doplatiť 16,7 milióna forintov - v Mátranováku to bolo 50-60 miliónov a po vstupe do mikroregiónálneho združenia 20 miliónov forintov.

„Ani sa nepamätám, kedy boli naše deti naposledy v tábore na Slovensku. Vlani sa tam dostali na týždeň vďaka finančnej podpore ministerstva školstva, CSS a Verejnoprospešnej nadácie ZSM Lipa,“ chváli sa predsedníčka slovenskej samosprávy. Čo sa týka grantov získaných na vykonávanie činnosti je slovenská samospráva v Lucine medzi najlepšími.

V tomto roku sa teda znovu uskutočnili zasadnutia všetkých zainteresovaných a nastala zmena: všetci boli proti pripojeniu sa k mikroregiónu. Ba na fóre obyvateľov obce chránila ustanovizeň jedna obyvateľka týmito slovami: „Samostatnosť školy nedáme nielen za dvanásť, ale ani za sto dvadsať miliónov!“

Nesúhlasili s ňou iba tí, ktorých deti a vnúčatá nenavštevujú miestne výchovno-vzdelávacie inštitúcie, dochádzajú do okolitých škôl, a bývalý riaditeľ školy. Starostov nový návrh znel, aby našla financie na prevádzku inštitúcií menšinová samospráva, čo jej členovia brali ako žart. Veď robia všetko, čo je v ich silách, ale úlohy týkajúce sa verejného školstva sú kompetenciou obecnej samosprávy.

Plány

Veľkým cieľom Lucinčanov je rozšírenie školy o štyri učebne, k čomu dostali morálnu podporu na viacerých fórach. Stretli sa už aj s vysokými štátnymi predstaviteľmi Maďarska a Slovenska, ktorí maximálne podporili ich snahy. Avšak takáto malá osada ťažko získava peniaze aj na prípravu projektov, čo by stálo 8 až 10 miliónov forintov. Roku 2007 odporúčala riešiť ich problém maďarská strana maďarsko-slovenskej zmiešanej komisie a vlani ho odobrila aj slovenská strana. Slovenská samospráva sa obáva, že keby vstúpili do združenia, nedostali by podporu slovenskej vlády. „Myslím si, že Celoštátna slovenská samospráva okrem prevádzkovania svojich inštitúcií bude musieť v budúcností pomáhať aj ostatným, napr. podávaním návrhov v prospech zachovania malých škôl,“ tvrdí K. Völgyesiová Pribišánová. „Doterajší dobrý vzťah s obecnou samosprávou sa od vlani naštrbil,“ hovorí predsedníčka slovenskej samosprávy. Slovenský volený zbor sa rozhodol v tomto roku neusporiadať obecný národnostný deň. Napriek tomu, že v Lucine počas predošlých cyklov pôsobila obecná slovenská samospráva, prvé národnostné obecné dni usporiadala slovenská samospráva až pred dvoma rokmi. Na minuloročné pozvala päť súborov (aj zo Slovenska) a Lucina bola dejiskom medzinárodného folklórneho stretnutia, čo znamenalo pre osadu množstvo nových návštevníkov. Podarilo sa vytvoriť dobré kontakty so susedným Šámšonházom, s ktorým sa v posledných rokoch vzdialili. Založili si tanečný súbor, dali ušiť kroje, pozvali choreografku Evu Szilágyiovú Šubovú, ktorá ich naučila tance a vlani si založili detský tanečný súbor. Členovia slovenskej samosprávy mali s prípravou a realizáciou národnostného dňa mnoho práce, za ktorú sa zo strany vedenia obce nedočkali uznania.

Základná a materská škola v Lucine naďalej pôsobia v rámci združenia na prevádzku inštitúcie. Rozhodnutie, ako ďalej, padne dakedy v budúcnosti.

Eva Patayová Fábiánová