Ľudové noviny č. 4 ● 22. januára 2009

 

Osvedčil sa nový systém financovania menšinových zborov

Suma všeobecnej dotácie na prevádzku menšinových volených zborov zo štátneho rozpočtu bude v roku 2009 činiť 570 700 v prípade miestnych a 892 000 v prípade regionálnych menšinových samospráv. Žiadosť o diferencovanú podporu na fungovanie do stanoveného termínu, ktorý vypršal 1. decembra minulého roka, podalo na regionálne riaditeľstvá Maďarskej štátnej pokladnice 82 % z viac než 2000 miestnych a regionálnych menšinových samospráv. V zákone o štátnom rozpočte na rok 2009 bolo na podporu na fungovanie menšinových samospráv vyčlenených 1,56 miliardy forintov (vlani to bolo 1,558 miliardy Ft). Na všeobecnú dotáciu pre menšinové volené zbory sa venuje 75 % rámcovej sumy venovanej na financovanie menšinových samospráv, pričom zvyšných 25 % rozdelia diferencovane tým samosprávam, ktoré sú aktívnejšie v oblasti zastupovania záujmov svojej komunity na poli školstva a kultúry a rovnosti šancí. Vlani sa o diferencovanú podporu uchádzalo 80,6 % menšinových samospráv a 96,87 % z nich dotáciu aj získalo. Priemerne aktívne menšinové samosprávy dostali vlani o 25 % viac finančných prostriedkov, ako v roku 2007, keď sa udeľovala jednotná suma. Najaktívnejšie samosprávy mali možnosť získať dokonca až dvojnásobok pôvodnej jednotnej dotácie. Podobne ako tomu bolo v minulom roku, o diferencovanej podpore na základe systému požiadaviek zakotvených v osobitnom vládnom nariadení rozhodne menšinový rozpočtový výbor zostavený z predstaviteľov jednotlivých ministerstiev. Práce výboru sa s konzultačným právom zúčastnia aj zástupcovia celoštátnych menšinových samospráv. Výbor má rozhodnúť o podporách do 15. apríla 2009.

(br)

Peter Weiss veľvyslancom v Maďarsku?

Vláda SR navrhla vymenovať za nového veľvyslanca v Maďarsku bývalého ľavicového politika Petra Weissa. Informovala o tom televízia Markíza, ktorá sa odvolala na dva zdroje. Ministerstvo zahraničných vecí ani Weiss informáciu nepotvrdili. Definitívne by Weissa mal do funkcie potvrdiť prezident Ivan Gašparovič, ale nový veľvyslanec potrebuje aj súhlas prijímajúcej krajiny, teda Maďarska. „Žiadne chýry komentovať nebudem,” povedal Markíze P. Weiss. Ministerstvo zahraničných vecí tradične akékoľvek informácie o návrhoch na veľvyslanca nekomentuje, kým kandidátovi neodovzdá poverovacie listiny prezident a nezíska aj súhlas danej krajiny. Weiss by na budapeštianskej ambasáde mal vystriedať Juraja Migaša.

Weiss stál na čele slovenskej ľavice od pádu komunistického režimu, v roku 1990 sa Komunistická strana Slovenska pod jeho vedením zmenila na Stranu demokratickej ľavice (SDĽ), ktorá sa neskôr prihlásila k integrácii do EÚ a NATO a v roku 1998 bola súčasťou vlády Mikuláša Dzurindu. Neskôr Weiss po sporoch v SDĽ založil novú stranu Sociálnodemokratická alternatíva, tá však prepadla vo voľbách v roku 2002 a zlúčila sa so Smerom-SD premiéra Roberta Fica. V diplomacii Weiss doteraz nepôsobil, stál však na čele parlamentného zahraničného výboru.

(sl-i-ef)

Zväz Slovákov v Maďarsku - 60 rokov spolu

Zväz Slovákov v Maďarsku pod názvom 60 rokov spolu usporiada 23. januára o 10.00 hodine v Budapešti (v osvetovom stredisku Attilu Józsefa, XIII. obvod, Námestie Attilu Józsefa č. 4) slávnosť pri príležitosti svojho založenia. So slávnostným príhovorom vystúpi predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková. O histórii organizácie bude hovoriť novinár Zoltán Bárkányi. Na slávnostnom zasadnutí odovzdajú vyznamenania Za slovenskú národnosť. Po oficiálnej časti vystúpi jeden z najlepších slovenských folklórnych súborov Lúčnica.

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=7925&Itemid=

Oáza Slovákov v Maďarsku

Pre Slovákov v Maďarsku je zvlášť významná činnosť Slovenského inštitútu v Budapešti. Viac ako dva roky stojí na jeho čele Milan Kurucz, s ktorým sme sa rozprávali o činnosti tejto oázy slovenskej kultúry v maďarskej metropole.

Slovenský inštitút v Budapešti už 15 rokov prezentuje Slovensko v Maďarskej republike prostredníctvom šírenia poznatkov o histórii SR a o aktuálnom dianí v oblasti kultúry a umenia, propagovania Slovenska ako krajiny atraktívneho cestovného ruchu a bohatých prírodných krás, vytvárania priestoru pre obchodno-ekonomické kontakty medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou. Pre nás, Slovákov v Maďarsku, je zvlášť významná činnosť SI zameraná na našu minoritu, predovšetkým spolupráca s našimi organizáciami a spolkami. Viac ako dva roky je jeho riaditeľom kariérny diplomat Milan Kurucz.

- Aké sú vaše plány na tento rok?

- Aj v tomto roku chceme plniť svoj hlavný cieľ, aby sme boli otvoreným domom pre všetkých, ktorí sa zaujímajú o Slovensko, o slovenskú kultúru. Na tento rok plánujeme veľa podujatí, ako vždy, ale ťažiskom našich aktivít je dvadsiate výročie revolúcie, to znamená dvadsiate výročie politických a sociálno-ekonomických zmien na Slovensku. V tejto súvislosti pripravujeme celý rad akcií. Jednak by sme radi predstavili tie zmeny, ktorými slovenská spoločnosť prešla za posledných dvadsať rokov. K tomu pozývame slovenských historikov, ekonómov, sociológov a politológov, ktorí budú hovoriť o tomto vývoji. Predpokladáme, že budeme na toto podujatie pozývať aj ich maďarských partnerov a širšiu maďarskú verejnosť. Uvažujeme nad tým, že od februára by sme začali v našom kine seriál, ktorý chceme nazvať Filmy z trezoru. Chceli by sme predstaviť filmy, ktoré boli síce na Slovensku nakrútené, ale do osemdesiateho deviateho roku nemohli byť premietané. Tieto filmy by sme chceli v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom predstaviť maďarskej verejnosti. V súvislosti s dvadsiatim výročím, keď boli veľmi aktívni študenti, plánujeme ukázať súčasnú mladú generáciu tvorivých umelcov, alebo tých, ktorí sa pripravujú na umeleckú dráhu, predstaviť výsledky ich práce. V septembri by sme chceli urobiť spoločnú výstavu literárnych umeleckých vysokých škôl v Bratislave a v Budapešti, teda výstavu prác ich študentov. V novembri plánujeme usporiadať výstavu plagátov, ktoré boli výsledkom ľudovej tvorivosti a ktoré boli v oných novembrových dňoch umiestňované v Bratislave a v iných slovenských mestách s vyjadrením politických postojov, ktoré vtedy zaujímala slovenská verejnosť. Okrem toho pripravujeme celý rad zaujímavých výstav. Koncom januára bude výstava v spolupráci s Východoslovenským múzeom v Košiciach „Zbohom koruna“, ktorá bude dokumentovať používanie tohto platidla na území dnešného Slovenska od konca 19. storočia až do 31. decembra 2008. Predpokladáme, že v tejto súvislosti sa uskutoční stretnutie maďarskej odbornej verejnosti s guvernérom Slovenskej národnej banky. Plánujeme ďalej výstavu pod názvom „Tibetské sklo“, expozíciu slovenského interiérového dizajnu a výstavu k pätnástemu výročiu zápisu Banskej Štiavnice do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva. Ďalej tu budú vystavené diela Miloša Alexandra Bazovského, ktorý bol popredným slovenským maliarom prvej polovice 20. storočia. Okrem toho, ako vždy, Slovenský inštitút pripravuje koncerty. 28. januára bude už tradičný novoročný cimbalový koncert s medzinárodnou účasťou. V spolupráci so Slovenskou agentúrou pre cestovný ruch (SACR) pripravujeme niekoľko podujatí. Vo februári plánujeme prezentáciu Vysokých Tatier. Bude tu výstava fotografií, informácie pre cestovné kancelárie, špeciality tatranskej kuchyne a krátky kultúrny program z tatranského folklóru. Tiež spolu so SACR plánujeme slovenský deň v marci v Miškovci a v máji v Debrecíne. Tam by sme chceli ukázať možnosti cestovného ruchu, zorganizovať kultúrne podujatia a pozvať do týchto miest podnikateľov zo Slovenska. Veľmi zaujímavým podujatím by mohla byť premiéra dokumentárneho filmu Dušana Trančíka Optimista o zakladateľovi piešťanských kúpeľov Ľudovítovi Winterovi. Plánujeme ďalej výstavu košického sochára Jána Mátého a radi by sme maďarskej verejnosti sprístupnili výstavu o Slovenskom národnom povstaní, keďže toho roku oslavujeme 65. výročie. Máme jeden plán, radi by sme využili priestor dvora na populárne koncerty. Koncerty pod platanom by sme začali koncom apríla a stretávali by sme sa raz mesačne.

- Ako budete v budúcnosti spolupracovať zo Slovákmi žijúcimi v Maďarsku?

- Pernamentne spolupracujeme s Celoštátnou slovenskou samosprávou a s jej inštitúciami. Určite tu bude celý rad podujatí, ktoré budeme robiť spolu so Slovákmi v Maďarsku. Už tradične veľmi dobre spolupracujeme s divadlom Vertigo, predpokladám, že v tom budeme aj v tomto roku pokračovať. Určite budeme robiť spoločné podujatia aj s dolnozemskými Slovákmi a s ostatnými slovenskými samosprávami. Chceme, aby inštitút bol Slovákom v Maďarsku oporou. Sme naďalej ochotní poskytovať priestory našim vonkajším partnerom, predovšetkým slovenským organizáciám v Maďarsku.

- Aká je vaša spolupráca s maďarskými partnermi?

- Máme vynikajúcu spoluprácu s mnohými inštitúciami. Nedávno som sa stretol so svojím partnerom z Maďarského kultúrneho inštitútu v Bratislave, s pánom Krasztevom. Uvažujeme o možnom spoločnom paralelnom podujatí, o prezentácii Budapešti v Bratislave a Bratislavy v Budapešti. Prípadne sa to môže rozšíriť na hlavné mestá vyšehradských krajín. Samozrejme, tradične spolupracujeme s Maďarským filmovým archívom a s ostatnými kultúrnymi inštitúciami.

- Aká bude spolupráca s krajinami Visegrádskej štvorky?

- Vyšehradská spolupráca má svoje tradície. Veľmi významnou časťou budapeštianskeho jarného festivalu je tzv. Visegrádsky koncert. Tento rok je koordinátorom Česká republika. Minulý rok sme mali veľmi aktívnu spoluprácu s českými priateľmi, s poľskými kolegami, ale my už kontaktujeme aj širšie. Kultúrne inštitúty členských štátov EÚ, ktoré pracujú v Budapešti, minulý rok založili združenie pod názvom EUNIC. My sme vlani v rámci tohto podujatia participovali na dvoch akciách. Jednou bolo literárne fórum, ktoré sme realizovali v Stredoeurópskej univerzite za účasti spisovateľov z Maďarska, Slovenska, Česka, Poľska, Rumunska a Bulharska. Koncom roka sme urobili v SI inscenovanie úryvkov z hier mladých autorov z členských štátov EÚ pod názvom Európa na scéne. Ja si myslím, že aj v tomto roku sa pravidelne budeme schádzať. Táto spolupráca je na veľmi pružnom princípe. Nemusia sa všetkých podujatí vždy zúčastniť všetky členské štáty. Zásadou je, že dané podujatie sa považuje za akciu EUNIC. Teraz na dva roky sa stalo predsedníckou krajinou Nemecko. Práce združenia teraz usmerňuje riaditeľke Goetheho inštitútu.

- Ďakujem za informácie a prajem vám veľa úspechov v novom roku.

- Ďakujem za vašu prácu. Ľudové noviny pravidelne informujú o našich podujatiach, spoluprácu s vami vysoko oceňujem. Chcel by som vám za to poďakovať a chcem vyjadriť presvedčenie, že naša spolupráca bude pokračovať aj v tomto roku.

(aszm)

Budapešť

Kurz slovenského jazyka

Slovenská samospráva Budapešti usporiada od 26. januára do 31. júna 2009 kurzy slovenského jazyka pre začiatočníkov, stredne pokročilých a pokročilých. Zápis sa uskutoční 26. januára od 9. do 18.30 hod. na sekretariáte samosprávy (1054 Budapešť, Akadémia ul. 1, III. poschodie č. 327). Ďalšie informácie získate na telefónnom čísle 302-5117.

SSB rozhodla o tohoročnej činnosti

Na prvom tohoročnom zasadnutí Slovenskej samosprávy Budapešti (SSB) v polovici januára členovia zboru schválili plán práce na rok 2009 a prerokovali prípravy blížiaceho sa fašiangového plesu.

Prítomných pozdravila predsedníčka SSB Zuzana Hollósyová, ktorá informovala o tom, že rozpočet samosprávy sa nezvýšil, preto vzhľadom na stále zvyšovanie cien a reštriktívne opatrenia musia na svoje aktivity získať viac prostriedkov z konkurzov. Aj v tomto roku chcú usporiadať tradičné podujatia, organizovať potrebné kurzy a vydávať svoj časopis. Len potrebujú väčšiu pomoc od obvodných samospráv. SSB mieni opäť podpísať dohodu o vzájomnej spolupráci so všetkými slovenskými obvodnými samosprávami hlavného mesta, ako aj so slovenskými občianskymi organizáciami a inštitúciami. Samospráva bude naďalej udržiavať pracovné kontakty s materskou krajinou, ako aj so slovenskými občianskymi organizáciami v zahraničí. V zmysle dohody o vzájomnej spolupráci s obvodnými slovenskými zbormi niektoré tradičné podujatia budú - ako aj doteraz - organizovať a financovať spoločne: školenie slovenských poslancov, slovenský jazykový kurz, vydávanie časopisu SSB Budapeštiansky Slovák, fašiangový bál, Deň budapeštianskych Slovákov, ako aj nábožensko-kultúrne podujatia.

Kurz slovenského jazyka, ktorý tradične navštevujú frekventanti z celej Budapešti, v poslednom čase čoraz menej podporujú obvodné samosprávy. Poslucháči kurzu totiž zaplatia iba časť z celkovej sumy, ostatok hradí SSB pomocou obvodov. Zníženie počtu záujemcov spôsobilo odštartovanie rôznych jazykových kurzov (napr. v Slovenskom inštitúte, v XVII. obvode). Ďalšou tradičnou aktivitou je vydávanie dvojmesačníka Budapeštiansky Slovák. Časopis, ktorý má aj dve maďarské strany, vychádza už 14 rokov. Zbor odmietol návrh urobiť z dvojmesačníka štvrťročník, považoval ho za značný ústupok. Vyslovil však kritiku ohľadne článkov, ktoré sú zväčša prebraté z Ľudových novín. Na vyriešenie tohto - tiež nie novodobého - problému členovia prijali uznesenie, že založia redakciu, ktorá bude pomáhať šéfredaktorke. Čo sa týka nábožensko-kultúrnych podujatí, okrem organizovania rímskokatolíckych svätých omší sa rozhodli navrhnúť obvodným zborom, aby finančne napomáhali účasť veriacich na službách Božích v kaplnke evanjelického zboru. Školenie poslancov obvodných samospráv sa bude konať v tomto roku na Orave koncom septembra. Koncom mája sa uskutoční vysviacka pamätníku venovaného vierozvestcom sv. Cyrilovi a sv. Metodovi v Blatnohrade. Pri príležitosti sviatku Všetkých verných zosnulých SSB zorganizuje tradičný pietny akt pri hrobe bývalého podpredsedu slovenskej samosprávy XIII. obvodu Juraja Bielika. Deň budapeštianskych Slovákov spojený so Slovenským Vianocami uskutoční 12. decembra.

Almanach SSB, ktorý by mal obsahovať aktivity samosprávy od jej vzniku, vydajú koncom roku. V októbri usporiadajú spolu s Katedrou slovanskej filológie Univerzity L. Eötvösa v Budapešti a Slovenskou samosprávou III. obvodu Budapešti sympózium o Samuleovi Czambelovi.

Vzhľadom na zlú finančnú situáciu sa predsedníčka SSB spolu so svojou zástupkyňou Ildikou Klauszovou Fúzikovou vzdali čiastky svojho honoráru.

Členovia zboru poverili Ladislava Petra, aby v mene budapeštianskych Slovákov rokoval s predsedom CSS Jánom Fuzikom o vytvorení regionálneho osvetového strediska v hlavnom meste.

(ef)

Súbeh pre žiakov 7. tried základných škôl a ich mentorov

Cieľom súbehu je podporiť žiakov 7. tried, ktorí by chceli pokračovať v štúdiu na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti, ako aj pedagógov, ktorí sa popri svojich pracovných povinnostiach venujú týmto žiakom.

Verejnoprospešná nadácia pre Slovákov v Maďarsku pri Celoštátnej slovenskej samospráve vypisuje v školskom roku 2008/2009 Súbeh pre žiakov 7. tried základných škôl a ich mentorov. Prihlásiť sa môžu tí žiaci 7. tried ZŠ, ktorí mienia v školskom roku 2010/2011 pokračovať v štúdiu na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti.

Podmienky:

a) všeobecné:

· študijný priemer min. 4,00 (dobrý)

· úspešná účasť na domácich súťažiach alebo na súťažiach organizovaných

materskou krajinou

· vykonávanie slovenskej kultúrnej činnosti,

· používanie slovenského jazyka v každodennej komunikácii,

· výskum alebo projekt v oblasti slovenského jazyka, literatúry, dejín, národopisu a pod., účasť v táboroch na území Slovenskej republiky

b) konkrétne:

Zostavenie projektu „Ja a moja rodina“, ktorý má obsahovať:

· predstavenie mesta (obce), v ktorom (v ktorej) žiak žije,

· predstavenie členov rodiny,

· predstavenie sa.

Rozsah projektu: 4 strany A4 + príloha (fotografie, mapky, kresby atď.). Projektovú prácu treba odovzdať napísanú rukou (nie na počítači). Termín odoslania prihlášok: 31. januára 2009 na adresu Verejnoprospešná nadácia pre Slovákov v Maďarsku, 1114 Budapešť, Fadrusz u. 11/A. Program poskytne žiakom štipendium vo výške 150 000 Ft a podporu mentorom v hodnote 50 000 Ft na žiaka počas jedného školského roka.

Spôsob poskytovania štipendia:

Peniaze budú zasielané na bankový účet, otvorený na meno úspešného uchádzača po jeho prijatí na slovenské gymnázium. Ak uchádzač na určené gymnázium nenastúpi, finančné prostriedky mu nebudú vyplatené.

Spôsob poskytovania podpory pre mentora:

Mentor bude dostávať stanovenú podporu vo výške 5 000 Ft mesačne na žiaka po úspešnom absolvovaní polročného projektu (teda 25 000 Ft polročne na žiaka). Mentorom sa môže stať učiteľ slovenského jazyka, resp. učiteľ predmetu, ktorý sa vyučuje po slovensky v jedno- a dvojjazyčných školách, ako aj v školách, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet.

Do súbehu sa treba prihlásiť na tlačivách, ktoré budú rozoslané školám. Možno si ich zaobstarať aj v sídle CSS (1114 Budapešť, Fadrusz u. 11/A) a v Slovenskom pedagogickom metodickom centre (5600 Békéscsaba, Jilemnicky u. 1).

K prihláške treba pripojiť:

· životopis žiaka v slovenskom jazyku,

· kópiu polročného vysvedčenia (7. trieda),

· kópiu diplomov, certifikátov a iných dokladov získaných na súťažiach

· čestné prehlásenie rodiča,

· odporúčanie mentora v slovenskom jazyku.

Projektové práce posúdia a o udelení štipendií i podpôr budú rozhodovať členovia kuratória Verejnoprospešnej nadácie pre Slovákov v Maďarsku na základe návrhu Slovenského pedagogického metodického centra.

V Pitvaroši a Nadlaku

Pedagóg Pavol Veselský písal učebnice

Začiatkom marca si pripomíname 160. výročie narodenia výborného pedagóga, autora a vydavateľa učebníc, hudobníka, národného buditeľa na Dolnej zemi Pavla Veselského.

Bojovník za národné práva Slovákov na Dolnej zemi sa narodil 5. marca 1849 v Banskej Bystrici v rodine čižmára. Študoval na učiteľskom ústave v Šoproni. Roku 1865 začínal ako pomocný učiteľ v Asóde za ročnú odmenu 200 forintov a ubytovanie v školskej budove. Po štyroch rokoch pôsobenia, v tomto významnom stredisku Slovákov Peštianskej župy odišiel za riadneho evanjelického učiteľa do dolnozemského Pitvaroša, ležiaceho v Čanádskej župe. Medzi tunajších Slovákov prišiel mladý, iba 20-ročný, ale s veľkým nadaním pre pedagogickú a hudobnú činnosť. Podľa vtedajšieho evanjelického vokátora popri učiteľstve bol aj kantorom cirkevného zboru. Mal bohatú knižnicu, objednával takmer všetky v tom čase vychádzajúce slovenské noviny, časopisy a kalendáre a sústavne sa vzdelával. Pavol Veselský mal prístup ku knihám aj ako pokladník a knihovník seniorátneho spolku učiteľov, ktorý disponoval veľkým množstvom cudzojazyčných kníh s pedagogickým zameraním. Postupne sa vypracoval na výborného pedagóga, čo prejavoval v témach svojich prednášok, prezentovaných na poradách učiteľov, v ktorých predkladal svoje skúsenosti a konkrétne návrhy a metódy vo vyučovacom procese. Z jeho pedagogických názorov sa dalo vidieť, že dobre poznal psychológiu dieťaťa a zaoberal sa aj vedecko-teoretickými otázkami pedagogiky. Tieto názory a praktické skúsenosti uverejňoval najmä v časopise Dom a škola, kde tiež písal články na národopisné témy. Absenciu slovenských učebníc nahrádzal aj tým, že vlastným nákladom vydával potrebné príručky. Týmto spôsobom vydal roku 1889 v Ružomberku u Karola Salvu „Stručný dejepis Uhorska pre pospolité školy“ a v roku 1890 „Krátky zemepis pre pospolité školy“. Roku 1925 v Nadlaku pripravil do tlače slovenské náboženské knihy a šlabikár. Významná bola aj jeho kultúrno-osvetová činnosť, ktorou sa po celý život na Dolnej zemi zaoberal. Ako kantor nielen rozumel hudbe, ale v Pitvaroši rozvíjal slovenskú hudobnú kultúru. Napríklad v roku 1883 tam založil dychovú kapelu a roku 1907 slovenský spevokol. Angažoval sa v organizovaní ochotníckeho divadla a sám nacvičil niekoľko slovenských divadelných hier. Svoju národnobuditeľskú prácu plnil aj tým, že písal osvetové články, v ktorých sa zameriaval najmä na problematiku záhradníctva, ovocinárstva a včelárstva, ktoré boli popri náročnej pedagogicko-náboženskej stránke jeho veľkou záľubou. V prvých rokoch rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie v rokoch 1918-19 rátal s pripojením Békešsko-čanádskej Slovákmi obývanej oblasti k Rumunsku. V tom čase Rumuni aj obsadili časť tejto oblasti a Pavol Veselský ako jeden zo slovenských aktivistov týmto očakával väčšiu slobodu pre tunajších Slovákov a verejne sa pre túto vec angažoval. Dokonca bol zvolený aj za poslanca rumunského snemu za obvod Slovenský Komlóš, aby obhajoval záujmy Slovákov. Keď však v roku 1920 Rumuni z tejto oblasti odišli, Veselský, vyhlásený už skôr za pansláva, bol nútený odísť s Rumunmi do Nadlaku, ktorý po vojne pripadol Rumunsku, inak mu hrozilo zatknutie. Keďže rodina mu zostala v Pitvaroši, pokúsil sa roku 1923 k nej vrátiť, to sa mu už nepodarilo a tak v Nadlaku zotrval do konca svojho života. V Nadlaku ešte niekoľko rokov učil a pracoval v sporiteľni. Pavol Veselský plných 56 rokov pracoval medzi Slovákmi na Dolnej zemi a viedol zápas za práva národnosti a za udržanie slovenskosti v týchto priestoroch. Zomrel ako 84-ročný 15. apríla 1933 v Nadlaku.

Ján Jančovic

Anna Divičanová

Myšlienky k najnovšej knihe Jána Botíka

V roku 2007 uzrela svetlo sveta kniha Jána Botíka Etnická história Slovenska s podtitulom K problematike etnicity, etnickej identity multietnického Slovenska a zahraničných Slovákov. Nám, Dolnozemčanom, je dobre známe, že etnograf Ján Botík je úzko spätý s dolnozemským regiónom, s osudom dolnozemských Slovákov, veď značnú časť svojej výskumnej činnosti venoval poznávaniu, odhaľovaniu premien tradičnej kultúry tu žijúcich slovenských komunít. Už v roku 1980 nám v knihe Slováci vo svete, ktorú napísal spolu s Jánom Siráckym, podal ucelený obraz o tradičnej kultúre vojvodinských Slovákov, Slovákov v Maďarsku a Rumunsku. Výsledky o pohybe, zákonitostiach dynamiky a premien minoritnej kultúry, o spolunažívaní väčšinovej a menšinovej kultúry, o vzájomnom ovplyvňovaní sa, využil aj pri písaní jeho najnovšej publikácie.

Cieľom knihy je podať prierez etnickej štruktúry Slovenska od stredoveku až po súčasnosť a podať prierez etnických procesov Slovákov žijúcich v zahraničí. Obidve časti organicky naväzujú na dejiny a kultúrne dejiny (elitná a ľudová kultúra, dejiny jazyka) Slovenska, o ktorých môžeme čítať v II. kapitole pod titulom Etnický obraz Slovenska.

Etnické skupiny na Slovensku aj napriek svojej silnej a pevnej väzbe na slovenské dejiny a kultúru si dlho, niektoré až do súčasnosti zachovali isté špecifiká svojho kultúrneho a niekedy aj spoločenského života. Podobná väzba sa vzťahuje aj na Slovákov žijúcich mimo Slovenska, hodne vzdialených od svojho materinského národa. Ako to autor koncipuje, sú nositeľmi a sú aj tvorcami slovenskej kultúry, jej špecifických čŕt, ktoré vyvierajú z hlbokých koreňov kultúry materského národa a ktoré sú, samozrejme, ovplyvňované už novým prostredím väčšinového národa, s ktorým stáročia spolunažívajú.

Kniha sa zrodila z dvoch hlavných prameňov. Etnický a národný vývin Slovenska a slovenského národa autor analyzuje na základe najnovšej literatúry slovenských spoločenských vied: archeológie, histórie, sociológie a etnológie (národopisu). Pri spracovaní (a to rovnocennom spracovaní) etnických skupín využíva vlastné výskumy jednak medzi dolnozemskými Slovákmi a Slovákmi v Južnej a v Severnej Amerike, i výskumy o etnických skupinách na Slovensku, ako sú autorove monografie o Chorvátoch na Slovensku a štúdie o nemeckej menšine. Pri príprave knihy boli autorovi na pomoci štúdie a samostatné publikácie iných autorov, medziinými publikácie o Rómoch, o židovskej komunite a početné články, knihy o tradičnej kultúre a o súčasnosti maďarskej menšiny na Slovensku.

Ján Botík nazýva svoju knihu príručkou, učebnicou pre vysokoškolských poslucháčov, ale myslím si, že je vhodná nielen pre študentov etnológie alebo kultúrnej antropológie, ktorým Ján Botík prednášal o etnických skupinách najprv na Univerzite Komenského v Bratislave a v posledných rokoch na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Je to knižka, ktorá poskytne cenné poznatky o multikultúrnom Slovensku poslucháčom všetkých spoločenských vied, ale aj širšej verejnosti, ktorá - uznajme - len povrchne poznala (a pozná) túto tvár Slovenska.

Charakteru učebnice sa prispôsobuje aj prvá kapitola knihy, v ktorej autor na základe bohatej zahraničnej a domácej odbornej literatúry zhrňuje teórie o národe, o národnej a etnickej identite, o pojmoch, ktoré pomáhajú orientovať sa v národných a národnostných procesoch. Autor širšie analyzuje domácu literatúru, v prvom rade etnologickú (M. Kaľavský, Eva Krekovičová, Gabriela Kiliánová), ktorá nastoľuje otázku etnicity. Zoznamuje nás s obsahom odbornej terminológie, ako je napr. kolektívna pamäť, kultúrna pamäť. Autor sa vo svojich prácach sám pričinil o zrod a používanie niektorých výrazov, ako kultúrna konvergencia (proces vyrovnávania kultúrnych prvkov), nová kultúrna homogenita, vznik, vytvorenie sociálnej a kultúrnej homogenity atď.

V kapitole Multietnické Slovensko a jeho kultúrna mnohotvárnosť, podobne ako v kapitole o etnickom obraze Slovenska, sa autor zaoberá dejinami, kultúrnou históriou, spoločenskými otázkami a prítomnosťou Slovákov, Maďarov, Nemcov, Židov, Rusínov a Ukrajincov, Rómov, Chorvátov, Srbov, Bulharov a Čechov.

Z dôkladných, ucelených obrazov o jednotlivých národnostiach Slovenska by som poukázala len na niektoré, pre tú-ktorú národnosť charakteristické vývojové procesy.

Z historického pohľadu ako i z pohľadu silnej symbiózy so slovenskou kultúrou markantnú etnickú skupinu predstavujú Nemci, ktorí už od 11. - 12. stor. sa usadzovali na území Slovenska, hlavne v okolí neskorších banských miest, v Malých Karpatoch v západnom Slovensku a na Spiši. Botík upozorňuje na ich významnú úlohu v rozvoji remesiel na Slovensku, na ich bohaté cechové tradície, zvyklosti, na ich závažnú rolu v rozvoji tlačiarní po Gutenbergovom objave kníhtlače, na poli rozširovania protestantizmu, jeho luteránskej vetvy. Vyžaduje si ďalšie výskumy, či a ako nemecký luteranizmus okrem českobratského hnutia ovplyvňoval slovenský luteranizmus, náklon k tomuto vierovyznaniu. Odhalenie, hlbšie poznanie tohoto procesu je nevyhnutné aj pre poznanie mentality dolnozemských slovenských evanjelikov.

Nemci na Slovensku mali niekoľko skupín a pomenovaní. Všeobecne je známa skupina Habánov (inak pochádzajúcej zo Švajčiarska), ktorá sa usadila asi v 40 lokalitách západného Slovenska. Podľa nej je pomenovaná habánska keramika a tradície, ktoré sú spojené s menom Ferdiša Kostku a Ignáca Bizmayera. Okrem keramického remesla ovládali - hovorí autor (str. 91) - okolo 30 remesiel, ktoré „ovládali na vtedajšej špičkovej úrovni”. Autor píše aj o procese asimilácie Nemcov, ktorý sa začal už priamo po usadení sa, ale najmä od XVII. storočia pod vplyvom slovakizujúceho, ale aj maďarizujúceho jazykového a kultúrneho procesu. (Nakoľko poznám históriu spišských Nemcov a ich znázorňovanie v slovenskej krásnej literatúre, zdá sa mi, že bol silnejší skôr slovakizujúci proces.)

Na kultúrno-asimilačných a integračných procesoch Nemcov mal veľký podiel fakt - ako konštatuje na str. 95 -, že „život v jednotlivých nemeckých jazykových ostrovoch a enklávach bol natoľko izolovaný, že príslušníci nemeckých komunít medzi sebou takmer nekomunikovali”. Podobne by sme mohli charakterizovať aj postavenie Nemcov žijúcich v iných oblastiach starého Uhorska (okrem saského obyvateľstva v Sedmohradsku). Niečo podobné sa vzťahuje aj na ostatné národnosti, ktoré sa počas 18. storočia usadili v rôznych regiónoch Uhorska, tak aj na Slovákov v Maďarsku.

V úvodnej časti autor pripomína, že mnohokrát máme predsudky voči tomu, čo nepoznáme. Pre jeden kolektív „prejavy cudzej kultúry sa zdajú čudné, až hrozné. Aj nepatrné odchýlky od noriem vlastnej skupiny vníma ako neprijateľné anomálie.“ (str. 12). Vzťahuje sa takéto správanie najmä voči Židom a Rómom. Bohužiaľ, ešte aj v súčasnosti o nich vieme len veľmi málo, naše vedomosti o týchto dvoch etnických skupinách sú hodne povrchné. Aj preto sú pre nás cenné kapitoly, ktoré nám predstavia tieto dve minority na Slovensku.

Okrem histórie sú bohato a zaujímavo opísané ich tradície - v prípade Židov aj ich konfesijný život, štruktúra rodiny, mentalita židovského a rómskeho človeka. V histórii židovského etnika neblahú úlohu zohrala prvá svetová vojna a rozpad Rakúsko-uhorskej monarchie, totiž „...dovtedy takmer miliónové spoločenstvo uhorských židov sa rozpadlo a začlenilo do viacerých nástupníckych štátov. Tradičné súžitie a väzby s organizačnými centrami v Budapešti a v Bratislave boli prerušené” (str. 102).

Autor dobre pozná literatúru o histórii a o osude Židov. V bibliografii mi chýbajú štúdie a kniha Petra Salnera o bratislavskej židovskej komunite; inak Botík sa zvlášť poďakuje za jeho pomoc pri príprave publikácie.

V orientovaní sa v rómskej otázke mu boli v prvom rade na pomoci práce etnografov Arne Manna a Evy Krekovičovej, ale aj ďalších etnológov a sociológov vysokoškolských a akademických pracovísk. (Banská Bystrica, Košice).

Vzťah Maďarov a Slovákov, vlastne postavenie maďarskej národnosti na Slovensku, autor analyzuje vo dvoch rovinách. Do roku 1918 v popredí historického procesu je slovensko-maďarská symbióza. V tomto prípade je zaujímavý proces pohybu maďarského obyvateľstva medzi slovenské a nemecké obyvateľstvo najmä v 19. storočí; zaujímavé sú údaje, o zmenách štruktúry obyvateľstva v mestách. Autor hovorí, že následkom tohto pohybu zastúpenie Maďarov v mestách narastalo a to na celom území Slovenska. Početnosť a aj pozícia Nemcov sa v mestách značne oslabila (str. 32). So zámerom ďalšieho spoločného rozmýšľania a diskusie tu uverejňujem štatistiku obyvateľov troch miest s úplne rozličným etnickým pozadím, okolím, s iným historickým a spoločenským rozvojom z pohľadu usadenia sa maďarských obyvateľov, ktorý som zostavila na základe vlastných výskumov.

Banská Štiavnica

	Maďari	Slováci	Nemci	Celkovo
1880	1 542	12 075	1 572	15 265
1890	2 534	11 483	1 86	15 280
1900	3 253	12 116	918	16 375

Šopron

	Maďari	Nemci	Celkovo
1880	4 877	17 115	22 222
1890	8 104	17 390	27 213
1900	13 540	17 924	33 478

Níreďháza

	Maďari	Slováci	Celkovo
1880	14 367	9 211	24 102
1890	22 576	4 184	27 014
1900	31 756	940	33 088

(V Níreďháze žilo v 19. storočí aj nemecké obyvateľstvo, údaje o ňom som nemala k dispozícii.)

O historickom spolunažívaní, symbióze slovenského a maďarského obyvateľstva uvádzam príklad Nemcov a Slovákov na jazykových ostrovoch v Maďarsku. Vysvitlo, že nemecké obyvateľstvo, usadené sa v 18. storočí, sa omnoho ťažšie prispôsobovalo novým podmienkam (zaťažovali ho aj ťažké choroby), ako Slováci, ktorí sa tu usadili v tom istom období. Domnievam sa, že v tomto procese mala dôležitú úlohu práve stáročná slovensko-maďarská symbióza.

O maďarskej menšine po r. 1918 autor uznáva, že „národnopolitický a kultúrny vývin maďarskej národnosti na Slovensku bol po r. 1918 sprevádzaný viacerými osobitosťami, aké sa u iných národnostných menšín a inoetnických skupín nevysvitli.“ (str. 62) Kapitola je spestrená mapami, na ktorých sa môžeme zoznámiť jednak s členitosťou celej maďarskej kultúry a jednak s členitosťou kultúry maďarskej minority.

Súčasnosť maďarskej menšiny analyzuje autor hlavne na základe vynikajúcich prác historika Štefana Šutaja a sociologičky Márie Homišinovej, vedeckých pracovníkov Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach. Autor dôkladne pozná aj práce maďarských odborníkov - politológov a etnografov - na Slovensku.

Ján Botík sa pri jednotlivých etnických skupinách nevyhýba ani chúlostivým otázkam. Pri židovskej komunite otvorene píše o tragických udalostiach, o holokauste; a otvorene píše aj o výmene maďarsko-slovenského obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom r. 1947, o jeho politických a ľudských následkoch. Píše aj o tom, že v posledných desaťročiach drasticky klesá počet maďarského obyvateľstva na Slovensku.

Všeličo nové sa dozvieme o Čechoch žijúcich na Slovensku: o ich prítomnosti v histórii slovenského národa, o česko-slovenskej symbióze na poli jazyka a kultúry v husitskom období, počas českobratského hnutia.

My, Dolnozemčania, sme ešte dlžní výskumom toho, ako sa pridružili české rodiny k vandrovaniu a usadeniu sa Slovákov na Dolnej zemi, ale aj na území iných žúp súčasného severného a severovýchodného Maďarska. Napr. v dedine Častá (Csesztve) v Novohradskej župe po stáročia žila rodina Pražákovcov (bohužiaľ, pred niekoľkými rokmi vymrela už aj po praslici), ktorá bola presvedčená o svojom husitskom pôvode.

Činnosť Čechov - exulantov na území Slovenska, ich literárna činnosť, kralická českobratská biblia, spevník Tranoscius, ich dejiny a kultúrne dejiny sú pre nás aj preto cenné, lebo najstaršie generácie dolnozemských Slovákov ešte aj v súčasnosti sú v istom slova zmysle nositeľmi tejto kultúry. Veď ako nám je známe - dôkazom toho sú aj výskumy Ondreja Krupu - čeština bola nielen cirkevným jazykom dolnozemských Slovákov evanjelikov, ale aj jazykom - hoci niekedy silno poslovenčeným - svadobných, krstných a pohrebných textov, rodinných sviatkov. Po vzniku samostatného Slovenska sa Česi na Slovensku ocitli v pozícii menšiny. Podľa uverejnených údajov tak sa zdá, že ako menšina sú menej aktívni ako ostatné národnosti na Slovensku.

Časť o Rusínoch a Ukrajincoch možno využiť na porovnanie s rusínskou národnosťou v Maďarsku, najmä s niekoľkými rusínskymi osadami v Sabolčskej župe, ktoré sa pred sto rokmi úplne asimilovali s maďarským prostredím. Môže však slúžiť aj na porovnanie s Rusínmi vo Vojvodine, medzi ktorými po r. 1945 prebiehalo nové národno-kultúrne a jazykové hnutie. K používaniu porovnávacej metódy môžeme využiť aj poznatky o Chorvátoch, ktorí patria k vetve gradiščejských Chorvátov, ale aj poznatky o Bulharoch, ktorí sa usadili skoro vo všetkých stredoeurópskych štátoch a dodnes ich charakterizuje silná kolektívna súdržnosť.

Posledná kapitola sa zaoberá zahraničnými Slovákmi. Podľa odhadu (str. 176) približne jedna štvrtina, až jedna tretina Slovákov žije za hranicami Slovenska. V súčasnosti zahraniční Slováci žijú v 24 štátoch a podľa údajov (podľa odhadu) r. 1991 žilo v nich 2 656 100 Slovákov (str. 177), z nich najviac v USA (1 900 000). Autor dôkladnejšie predstaví slovenské dolnozemské komunity, Slovákov v USA, Kanade a v Argentíne.

Vo svojej spomínanej štúdii z r. 1980 (Slováci vo svete I.) autor písal, systematizoval tradičný spôsob života a tradičné kultúrne prvky dolnozemských Slovákov. Vo svojej najnovšej publikácii pristupuje k otázke komplexnejšie a opiera sa o novú literatúru i o výskumy, ktoré realizovali predstavitelia, odborníci dolnozemskej slovenskej inteligencie (Štefanko, Babiak, Krupa, Divičanová).

Podľa tejto literatúry začleňuje dolnozemských Slovákov do niekoľkých regiónov (str. 179) v Rumunsku, Srbsku, Chorvátsku, Bulharsku a v Maďarsku. (Z vymenovania regiónov v Maďarsku isteže náhodne je vynechaná oblasť Békešsko-Čanádska (Čongrádska) s najväčším počtom slovenského obyvateľstva.)

Autor sa zaoberá aj pojmom dolnozemský Slovák, dolnozemskí Slováci, ktorý často odlišne používajú aj odborníci, hoci tento pojem je okrem zemepisného obsahu aj živým prejavom, nositeľom identity dolnozemského Slováka. O zosilňujúcej sa kultúrnej komunikácii tu žijúcich Slovákov svedčí aj obnovený časopis Dolnozemský Slovák. Kniha sa širšie zaoberá evanjelickou vierou tu žijúcich Slovákov, čo som v tejto recenzii už pripomenula pri spomenutí českobratského hnutia.

V rámci časti nazvanej Jazykové a kultúrne pretrvávanie figurujú najstaršie kultúrne prvky a nové javy, ako bilingvizmus, tvorivé inovačné procesy, nastolená je otázka ochabujúcej transkulturácie.

Dolnozemskí Slováci popri inovácii, bez ktorej nemôžu existovať v nových spoločenských výzvach, sú ešte vždy aj nositeľmi tých najstarších, ešte aj staroslovanských a ranofeudálnych kultúrnych vrstiev a životného spôsobu. Spomeniem tu dva príklady. Staršie generácie Dolnozemčanov - ale niekedy i mladšie - si ešte spomínajú na svoje detstvo, keď ich rodičia alebo starí rodičia, najmä matky a staré matky, občas pokarhali, vyhrešili slovami „Choď do Paroma!“, bez toho, aby boli vedeli, že spomínajú hlavné božstvo starých Slovanov, Perúna. Niektoré priezviská, rodinné mená, sú nositeľmi ranofeudálnej hierarchie kniežatstva alebo kráľovstva, veď tieto mená vznikli z mien osád, ktoré slúžili svojim mocnárom. Napr. priezvisko Hrťan (rozšírené najmä v Novohradskej župe) vzniklo z osady Chrťany, ktorej obyvateľstvo sa zaoberalo lovom. Priezvisko Medovarský, rozšírené najmä v Békešskej Čabe a v okolí, je z mena osady Medovarce, kde sa vyrábal med a medovina.

Dolnozemskí Slováci figurujú v knihe spolu ako dolnozemskí Slováci, ale z textov možno vycítiť aj to, že v niektorých regiónoch sa kultúrne a spoločenské pohyby, premeny, odohrávali v iných časových intervaloch. Vždy s istým dojatím som si pozerala pozvánku na výstavu Slováci v Bulharsku, ktorá sa konala na Bratislavskom hrade r. 1994. Na pozvánke je fotografia rodiny Jána Petráka z Brašljanice z r. 1930. Kroj, ktorý tam staršia generácia mužov a žien, ale aj mladšie ženy, v tom čase nosili, nosili v dolnozemských osadách, v Sarvaši, v Békešskej Čabe, Slovenskom Komlóši, ale aj inde v r. 1880-1890.

V kapitole je aj prehľad nových aktivít po r. 1989 medzi Dolnozemčanmi. Predstavené sú tu vedecké inštitúcie, vydavateľská činnosť a pripomenutá je aj nová aktivita: vytváranie spolkov medzi Slovákmi na Slovensku, ktorí sa presídlili v r. 1945-1947 z dolnozemských oblastí a ktorí sa usilujú o nové vzťahy s tamojším slovenským obyvateľstvom s cieľom nezabúdať na staré korene.

Kniha J. Botíka je ilustrovaná cennými obrazmi, dobovými rytinami, kresbami. Obsahuje množstvo mnohovravných máp a štatistík, napr. o územnom členení slovenských nárečí (str. 84), o regionalizácii tradičnej kultúry Slovenska (str. 57), o etnických skupinách na Slovensku (str. 57), obsahuje štatistiku etnických skupín na Slovensku (str. 33.) atď. Pochvalu si zaslúži aj jazyk a štýl knihy. Je to pre čitateľa pútavý, dobre čitateľný konkrétny jazyk; autor sa vyhýba abstraktným výrazom, ale aj ucelenej jazykovej abstrakcii, ktorá mnohokrát zaťažuje štýl odborných publikácií.

Zrodila sa kniha tolerancie, kniha, ktorá ponúka hľadanie možností tolerančného spolunažívania viacerých etník, nabáda k prijímaniu multikultúrnej spoločnosti. Kniha Jána Botíka je poučná a nasledovaniahodná pre celú strednú Európu.

Ján Botík: Etnická história Slovenska.

K problematike etnicity, etnickej identity,

multietnického Slovenska a zahraničných Slovákov

Vydavateľstvo LÚČ. Bratislava, 2007

Anna Divičanová

Staré Biblie v malokerešskej knižnici

Vlaňajší Rok Biblie bol apropom výstavy Naše Biblie, ktorú usporiadali koncom minulého roka v Knižnici Sándora Petőfiho v Malom Kereši. Expozíciu otvoril arcibiskup Kaločsko-kečkemétskej arcidiecézy Dr. Balázs Bábel. Výstavné exponáty tvorili Biblie, ktoré zapožičali rodiny z mesta a okolia, ako aj evanjelická, katolícka, reformovaná a baptistická cirkev. Ich zásluhou sa podarilo zozbierať viac než 300 zväzkov, z ktorých bolo vystavených 210 kusov. Cieľom výstavy bolo predstaviť históriu prekladov a vydávania hebrejského Starého zákona a gréckeho Nového zákona, rôzne maďarské a latinské preklady Svätého písma, publikácie o Biblii a umelecké albumy. Záujemcovia sa mohli začítať do viacerých cudzojazyčných a dvojjazyčných Biblií. Hodnotnou súčasťou výstavy boli rodinné Biblie a spevníky Malokerešanov, ktoré obsahovali aj záznamy o rodinných udalostiach. Väčšina vystavených kníh bola napísaná v kralickej češtine a aj časť zápisov bola v slovenskom jazyku. Ďalšiu hodnotnú časť výstavy tvorili omšové rúcha, medzi ktorými boli aj viac ako storočné kusy. Na výstavu ich zapožičal farár z obce Csengőd Tibor Szaniszló. Výstava prilákala mnohých návštevníkov z mesta a okolia..

(as-br)

Výstava biblií v Maglóde

Na ukončenie Roku Biblie usporiadali v Maglóde bohatú výstavu. V kultúrnom dome si záujemci mohli pozrieť Sväté písma a knihy s náboženskou tematikou. V Maglóde pôsobia tri historické cirkevné zbory, spomedzi nich je najstarší evanjelický zbor so slovenskými koreňmi. Aj preto sme mohli na výstave vidieť aj Tranosciá a iné spevníky, ktoré pripomínajú veľkosť niekdajšej slovenskej komunity osady. Najstaršia biblia v slovenskom jazyku, teda v biblickej češtine, pochádza z roku 1787. Na začiatku všetkých kníh sú záznamy o slovenských maglódskych rodinách, ktoré majú mimoriadne cenný miestnohistorický význam.

(asz-ef)

Plesová sezóna je tu

Fašiangy sú časom zábavy a hojnosti. Tradične sa v tomto období, ktoré trvá od Troch kráľov do Popolcovej stredy, konajú zabíjačky, svadby, karnevaly, plesy a bály. Inak to nebude ani tento rok.

Slovenskú plesovú sezónu v Maďarsku otvoria v Orosláni. Slovenská samospráva v Orosláni usporiada batôžkový bál 17. januára o 19. hodine v Gymnáziu Józsefa Lengyela.

●

V Čemeri bude slovenský bál 31. januára v Dome kultúry a začne sa o 20. hodine.

●

Jubilejný desiaty fašiangový ples pilíšskych Slovákov usporiadajú 31. januára v Kultúrnom dome v Šarišápe. Do tanca bude hrať kapela Pilischer Sramli. Ples sa začne o 19. hodine.

●

14. februára sa bude konať slovenský bál v Poľnom Berinčoku.

●

Segedínsky národnostný ples sa uskutoční 20. februára na tradičnom mieste, v Pick klube.

●

V Békešskej Čabe sa bude konať slovenský bál 21. februára o 19. hodine v Kultúrnom dome Tehla.

●

Ples budapeštianskych Slovákov sa uskutoční 21. februára v Osvetovom stredisku Attilu Józsefa. Otvárací tanec zatancujú členovia Folklórneho spolku Lipa, s krátkym programom vystúpi Budapeštiansky spevácky zbor Ozvena. Po večeri bude hrať do tanca kapela Santovská nálada zo Santova.

●

Plesovú sezónu Slovákov v Maďarsku ukončí slovenský bál v Slovenskom Komlóši 1. marca o 18. hodine.

Škandál v Bruseli: Slovensko je saláma, Bulharsko záchod!

Holansko pod vodou, z ktorej trčia veže minaretov, turecký záchod symbolizujúci Bulharsko alebo Slovensko ako slovensko-maďarská saláma. Zmiešané pocity a nejednoznačné reakcie divákov a bruselských úradníkov, ostrý protest Bulharska a nadšenie českého vicepremiéra pre európske záležitosti Alexandra Vondru - také reakcie vyvoláva kontroverzná osemtonová plastika českého výtvarníka Davida Černého.

Slovenská národná strana (SNS) žiada ministra zahraničných vecí Jána Kubiša, aby zaslal Českej republike, ktorá v súčasnosti predsedá Európskej únii, protestnú nótu so žiadosťou o odstránenie plastiky, na ktorej je Slovensko zobrazené ako saláma s maďarskou trikolórou. „SNS je rozhorčená nad plastikou, nazývanou umeleckým dielom, ktorú umiestnili v hale Rady Európskej únie v Bruseli. Plastika... visí v takejto významnej inštitúcii, preto ju nemôžeme vnímať len okrajovo. Zvlášť preto, že spomedzi štátov Európskej únie je Slovensko zobrazené ponižujúcim a dehonestujúcim spôsobom,” uviedla podpredsedníčka SNS Anna Belousovová. Takéto zobrazenie Slovenska, takýto umelecký paškvil vníma SNS ako hrubú urážku SR a jej obyvateľov s jasným politickým pozadím. „V kontexte súčasných slovensko-maďarských vzťahov je takýto počin, hoci ho nazývajú umeleckým, politickou provokáciou,” zdôraznila Belousovová. Česká republika svoje predsedníctvo predstavuje obrovskou plastikou v hale Rady Európskej únie v Bruseli. Na modrej mozaike 27 členských krajín únie je mapa Slovenska zabalená v bielom papieri a omotaná povrazom vo farbách maďarskej trikolóry.

Dielo, ktoré má pol roka v bruselskej budove Rady EÚ reprezentovať české predsedníctvo v únii, má názov Entropa a znázorňuje „smerovanie k neusporiadanosti“ a rôzne stereotypy vnímania jednotlivých krajín EÚ. Autor kontroverznej českej plastiky vystavenej v Bruseli, sochár David Černý, sa včera ospravedlnil českej vláde za to, že o svojom projekte tvrdil, že je kolektívnym dielom umelcov z 27 krajín EÚ, ale v skutočnosti projekt vyrobil sám s úzkym tímom spolupracovníkov. Černý tak nesplnil podmienku pridelenia objednávky a vládu oklamal. Skutočnosť, že mená údajných autorov z krajín EÚ, ktoré sú uvedené aj v tlačenom katalógu k výstave, si sochár vymyslel a neexistujúcich autorov ešte aj vydával za nositeľov rôznych prestížnych vyznamenaní, Černý priznal až pod tlakom. Médiá totiž začali po spoluautoroch pátrať a zistili, že buď nositelia v katalógu uvedených mien neexistujú, sú po smrti, alebo sa umeniu nevenujú a s výstavou nemajú nič spoločné. Najlepšie obstála pravdepodobne Veľká Británia, ktorá na plastike chýba, alebo Švédsko, ktoré umelec predstavil ako krabicu z obchodného domu IKEA, či Dánsko, ktoré je poskladané z kociek lega. Až tak zle na tom nie je ani český prezident, ktorý predstavuje krajinu svojimi citátmi spochybňujúcimi globálne otepľovanie a varuje pred prijatím Lisabonskej zmluvy. Nemecko je predstavené ako krajina diaľnic, ktoré sú však na mape krajiny usporiadané do neúplného hákového kríža. Francúzsko nie je krajinou gurmánov, ale krajinou vo večnom štrajku, Rakúšania majú na veľkej lúke chladiace veže jadrovej elektrárne a Litvu vidí autor ako krajinu s neschopnou armádou, vojak ktorej sa zmôže iba na to, aby smerom k ruskej hranici cikal. Taliansko nie je krajinou šikmej veže, ale futbalu a hráčov, ktorí si loptami chránia prirodzenie. Asi najhoršie na plastike dopadli, respektíve Černý najviac „prestrelil“ v prípade Grécka, Holandska a Bulharska. Peloponéz je v plameňoch. Celá krajina tulipánov je pod vodou, z ktorej trčia iba veže minaretov. A Bulharsko symbolizuje turecký záchod... Preto niet divu, že českí diplomati si od bulharskej predstaviteľky Betiny Jotevovej už vypočuli sťažnosť, že dielo jej krajinu veľmi uráža. Plastika, ktorá má reprezentovať polročné české predsedníctvo, vznikla bez výberového konania a stála 12 miliónov českých korún. Vláda však zaplatí iba 1,3 milióna a zvyšok pokryje dotácia českého uhoľného magnáta a miliardára Zdeňka Bakalu. V projekte sa najviac angažoval český vicepremiér Vondra. Podľa jeho slov verí v otvorenú myseľ Európanov a ich „schopnosť takýto projekt oceniť“. „Nechceli sme nič cenzurovať,“ obhajoval Vondra plastiku v Prahe.

(sltl-ef)

Mladí Slováci sú najlepšie informovaní o Európskej únii

Mladí ľudia na Slovensku vyšli z medzinárodného prieskumu ako najlepšie informovaní o Európskej únii, jej politike a inštitúciách. Až 63 percent mladých ľudí na Slovensku sa cíti byť veľmi dobre alebo dosť dobre informovaných, čo je najvyššie percento zo všetkých zúčastnených krajín. Vyplýva to z medzinárodného prieskumu spoločnosti GfK, ktorý sa realizoval na vzorke 2 500 respondentov v piatich krajinách Európy (v Rakúsku, Českej republike, Maďarsku, na Slovensku a v Slovinsku). Zapojila sa doň mládež vo veku od 12 do 24 rokov s prístupom na internet na prelome mesiacov júl a august 2008.

Mladí Slováci taktiež v porovnaní s mladými Čechmi, Rakúšanmi, Slovincami, či Maďarmi hodnotili najpozitívnejšie vstup svojej krajiny do Európskej únie. Tri štvrtiny mladých Slovákov považujú členstvo v EÚ za správne rozhodnutie, deväť percent ho hodnotí negatívne, zvyšok sa nevedel vyjadriť. Najnegatívnejšie hodnotia svoj vstup do EÚ mladí Rakúšania, keďže až štvrtina z nich ho považuje za nesprávne rozhodnutie. Negatívny postoj zaznamenal prieskum u mladých Slovincov, kde 20 percent považuje členstvo za nesprávne rozhodnutie.

Spomedzi spomínaných piatich krajín sú mladí Slováci najviac ochotní pracovať v zahraničí. Pre 84 percent z nich prichádza do úvahy možnosť pracovať za hranicami. Najmenej ochotní sú Slovinci a Rakúšania, kde zhruba tretina respondentov z týchto krajín prácu v zahraničí odmieta.

(s-)

Nové Mesto pod Šiatrom

Úspechy v regionálnych

prírodovedných olympiádach

Pracovná komisia predmetov matematika-fyzika-chémia mesta Nové Mesto pod Šiatrom (Sátoraljaújhely) usporadúva každý školský rok pre žiakov 5. až 8. ročníka vedomostnú súťaž. Žiaci novomestskej slovenskej školy sú tradičnými účastníkmi tohto významného podujatia.

Za účasť našich žiakov pripravujúci učitelia (Tamás Barna - matematika, László Kapi - chémia, Júlia Kucziková - fyzika) na olympiáde síce museli zaplatiť poplatok, no dosiahnuté výsledky ich presvedčili o tom, že investícia bola na mieste!

Matematika 5. trieda:

Zoltán Harsányi - 2. miesto

Dominik Kecskés - 16. miesto

Matematika 6. trieda

Luca Háziová - 3. miesto

Gabriella Háziová - 11. miesto

Jenifer Kerekesová - 16. miesto

Csaba Kővári - 18. miesto

Matematika 8. trieda:

Dávid Vitányi - 1. miesto

Emese Veresová - 3. miesto

Fyzika 8. trieda

Marcell Kuczik - 2. miesto

Chémia 8. trieda:

Marcell Kuczik - 3. miesto

Emese Veresová - 4. miesto

Dávid Vitányi - 9. miesto

Za pekné výsledky a úspešnú reprezentáciu školy všetkým žiakom gratulujeme. Za úspešné ukončenie výchovno-vzdelávacej činnosti kalendárneho roka 2008 patrí vďaka aj ich obetavým učiteľom.

Júlia Kucziková, riaditeľka

Nové Mesto pod Šiatrom

Keď je december v nenávratne

Hektické dni decembrových školských udalostí hodnotil učiteľský zbor Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom na svojej prvej pracovnej schôdzi nového kalendárneho roka.

Decembrové programy slovenskej školy sú tradičnými udalosťami. Sú pravidelne plánované a zahrnuté do harmonogramu podujatí školy. Rodičia, žiaci a učitelia sa na ne svedomite pripravujú a obsah a „odkazy“ jednotlivých programov zosúľaďujú s tematickým okruhom vyučovacích hodín.

V chronologickom poradí k nám začiatkom decembra zavítal Mikuláš. Veselý program, v ktorom zazneli aj slovenské piesne, pripravili naši najmenší s pani učiteľkami Barborou Jákobovou a Vierou Mohayovou. Ich program spestrili dievčatá z 8. triedy, ktoré do prednesu svojich „zimných“ piesní zapojili nielen žiakov nižšieho stupňa, ale aj našich hostí, škôlkárov, budúcich prváčikov. Na veľkú radosť dedo Mráz vo svojom pozdrave z ďalekého Laponska ohodnotil výkon detí pozitívne a rozdal im balíčky sladkostí.

V posledný vyučovací týždeň roku 2008 sa uskutočnila i prezentácia dvojjazyčného študentského časopisu Fecsegő - Táraj. Deti sa v ňom dočítali o udalostiach 1. polroku a o výkonoch svojich rovesníkov na rôznych súťažiach. Poslednej stránke časopisu venovali hádam najviac pozornosti. Tu bola uverejnená krížovka a rôzne úlohy na riešenie. Medzi úspešnými riešiteľmi vylosovali šťastlivcov, ktorí boli štedro odmenení.

Názornou ukážkou k hodinám národopisu boli tvorivé dielne v telocvični školy, ktorá sa premenila na obrovskú pracovňu s rôznymi pracovnými stanovišťami. Pri jednom deti lepili obrázky a vianočnými motívmi, inde robili záložky so snehuliakom. Najväčší záujem bol o maľované fólie, vyšívanie ozdôb z korálikov, ako aj prípravu anjelika z kukuričného šúpolia. Starší žiaci boli veľmi zruční v príprave adventných vencov. Vôňa smrečiny totiž opantala celú budovu a navodila tak naozajstnú vianočnú atmosféru. Ešte viac však žiakov prilákala vôňa čerstvo pečených medovníkov. V školskej jedálni si naši nádejní cukrári mohli sami navrhnúť tvar a výzor cukrovej ozdoby na medovníku. Recept podľa pani učiteľky Marty Alenčikovej si milí čitatelia môžu i dnes stiahnuť z webovej stránky školy www.szlovak-sujhely.extra.hu. Deti sa mohli venovať aj pohybu - základné kroky ľudového tanca nacvičovali aspoň s takým oduševnením, s akým strávili spomínané odpoludnia.

Slovenský jazyk a zručnosť si žiaci mohli precvičiť pri stanovištiach hostí, sprostredkovaných Mestským kultúrnym strediskom v Michalovciach. Pani Jozefína Štefančíková odhalila pred deťmi tajomstvo tkania pestrých kobercov a Eva Danková zase uviedla záujemcov do sveta hrnčiarstva, keď si žiaci za hrnčiarskym kruhom vyrobili vlastné krčiažteky a iné nádoby.

V posledný vyučovací deň si v slovenskej škole pripomenuli význam najkrajšieho sviatku roka dramatizáciou príbehu O chudobnom dievčatku v podaní žiakov internátu. Koledníci z Michaloviec potom deťom priblížili vianočné tradície a zvyky našich susedov z Horného Zemplína. Členovia súboru Zemplín v nárečí zaspievali koledy a „gubáši“ zase strašili našich najmenších.

Naše podujatie podporila verejnoprospešná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku Lipa, ako aj miestna menšinová samospráva, ktorým i v mene žiakov školy ďakujeme.

(jk)

Buď šťastná!

Plátno plné chutí, farieb, pocitov

V roku 1895 predstavili bratia Lumierovci prístroj pre záznam a reprodukciu pohyblivých javov fotografickou cestou. To bol prvý krok na ceste k filmu, novému druhu umenia. Bratia August a Louis Lumièrovci 28. decembra 1895 v Grand Café na bulvári des Capucines v Paríži predstavili prvé dokumentárne snímky: Východ robotníkov z továrne, Príjazd vlaku, Rodinné raňajky a „grotesku“ Poliaty polievač. Odvtedy sa film stal nielen masovokomunikačným prostriedkom, ale plní kultúrnospoločenskú funkciu a súčasníci - hlavne najmladšia generácia, uprednostňujú „pohyblivé obrázky so zvukom“ pred knihou. Ak si uvedomíme jeho výpovednú hodnotu a vplyv na naše vedomie aj podvedomie, nielenže nás informuje, ale aj formuje (i deformuje), teda neplní len úlohu zábavy či relaxu.

10. medzinárodný filmový festival Bratislava 2008 oživil kultúrne dianie Bratislavy na sklonku novembra a začiatkom decembra uplynulého roku. Rôzne žánre, farby, príbehy. Krátke experimentujúce a provokujúce minútové či päťminútové filmy, niekoľkominútové príbehy či štúdie najlepších krátkometrážnych európskych filmov - „kraťasy“ sa striedali s filmami dokumentárnymi, či filmami objavujúcimi súvislosti v sekcii „Zvláštne uvedenie“. V tejto sekcii zaujal film Stretnutie s Andrejom Tarkovským, nasnímaný americkým študentom Dmitrijom Tarkovským. Nahral pätnásť rozhovorov v Kalifornii, Taliansku, Švédsku aj v Rusku o osobnosti svojho najobľúbenejšieho filmového tvorcu a jeho poznaní...

Film maďarskej produkcie JVP Media Ltd. Režiséri na niti patril tiež do tejto kategórie filmov. Porovnáva režisérske osobnosti strednej Európy - Jiřího Menzla a Istvána Szabóa. V rozhovore moderovanom novinárom Lászlóom G. Szabóom rozprávajú obaja o svojej 45-ročnej minulosti i prístupe k starej Rakúsko-uhorskej monarchii.

Český scenárista a režisér filmu Ivetka a hora Vít Janeček natočil dokumentárny film, ktorý analyzuje životný príbeh Ivetky, dievčaťa, ktorého život je ovplyvnený zjavením Panny Márie. V dedinke Litmanová sa v roku 1990 zjavila deťom, ktoré sa v strachu pred zvláštnymi zvukmi z lesa modlili k nej o ochranu. Ako sa zachovali dospelí? Ako sa rokmi osud dievčat, ktoré zjavenie videli, menil, ako Ivetka hľadala a našla svoju cestu, ktorá je ovplyvnená spirituálnym zážitkom, ale iná, než si mysleli „zodpovední“ - to je dejom filmu, ktorý končí v deň pre Ivetku najkrajší. Je to film o desaťročnej Ivetke, jej dospievaní i dospelostí, ale aj o hore. O hore, kde sa zjavila Mária, i o hore pochybností, želaní, o odvahe i pokore, smútku i radosti.

Projekt „artON!“ - sekcia VideoArt - zhŕňala prehliadku študentských prác a stala sa súčasťou festivalu od roku 2007. V sekcii Slovenské filmy 2008 sa premiérovo prezentovali horor Prekvapenie, film zo súčasnosti Veľký rešpekt a dokument Afgánske ženy za volantom. V koprodukcii s Maďarskom a Českom prezentoval režisér Dušan Rapoš film o živote prvej rómskej primášky Cinky Panny, ktorá žila v 18. storočí na Gemeri. Režisér Pavol Barabáš vo svojich filmoch o ľuďoch žijúcich v extrémnych podmienkach v džungli či Himalájach priblížil divákom stretnutia s cudzou kultúrou. Celovečerný debut Juraja Lehotského Slepé lásky sa pohybuje na hranici dokumentárneho a hraného filmu. Zvláštne hovorí o tom, ako hľadajú a nachádzajú šťastie nevidomí.

Svetové premiéry filmov, ktoré na Slovensku ešte nemajú distributéra, v sekcii Svetový čas, filmy v sekcii Made in Europe či Proti prúdu diváci vyhľadávali nielen podľa témy, ale aj zo zvedavosti, čo nové prinášajú režisérske osobnosti ako Woody Allen, Clint Eastwood či Emir Kusturica.

Závet - testament. Na dedine a na samote zvlášť treba splniť poslednú vôľu. A tak vnuk Tsane odchádza do mesta cez tri kopce predať kravu Cvetku, za peniaze kúpiť ikonu Sv. Nikolaja aj darček pre seba a doviesť si domov nevestu. Absurdne neľahké, komplikované a veselosmutné situácie sa vyriešia typicky pre Kusturicove filmy z posledných rokov. Prototypy prístrojov, skonštruovaných za prekvapujúcim účelom, je nemožné opísať slovami. Divák sa baví, je očarený poetickými a farebnými sekvenciami prírody, nepredvídané situácie ho rozosmejú, hudba naladí.

Chaotická Ana. Film španielskeho režiséra a scenáristu Julia Medema vniesol chaos alebo naopak, poriadok, do ponímania reality u niektorých divákov. Chaos v realite? A čo je realita? To, čo vidíme, čoho sa dotýkame, alebo sa naše ponímanie reality spája s našimi minulými skúsenosťami? Alebo vari s minulými životmi? Ana, vyrastajúca s otcom v prírodnom prostredí Ibizy, maľuje a predáva svoje obrazy. Ako talentovanú výtvarníčku ju Justine pozve do Madridu, kde jej ponúka vzdelanie a finančnú podporu. Skupina mladých talentovaných umelcov, s ktorými býva v starom dome, jej otvára nové obzory. Učí sa nielen nové maliarske techniky, ale poznáva životné osudy mladých umelcov, nachádza a vzápätí stráca lásku, súhlasí s uvedením do hypnotického spánku a jej priateľka zaznamenáva na kameru jej minulé skúsenosti, životy i smrť - často násilnú. Čo má Ana z týchto návratov pochopiť? A divák? Rozhodne nevie, akým zvratom v deji ho autor prekvapí. Po zhliadnutí filmu potrebuje odstup alebo cíti nutkanie pozrieť si film ešte raz. Autora inšpirovala tragická smrť vlastnej sestry, ktorej obrazy sa objavujú aj vo filme. Ak v jednom z listov otcovi Ana píše, že je potrebné otvoriť ďalšie dvere, film otvára divákovi dvere do komnát, kde si kladie otázky o zmysle a nezničiteľnosti bytia.

Medzi titulmi v Medzinárodnej súťaži prvých a druhých hraných filmov bol i český film Deti noci režisérky Michaely Pavlátovej. Film zo súčasnosti podáva obraz doby v prostredí pražského Karlína. Hlavná hrdinka Otka pracuje po skončení strednej školy v obchodíku s nočným predajom. Okolo nej sa menia životy jej blízkych, známych, len ona akoby nemala silu opustiť stereotyp, v ktorom sa zamotala. Ona? Ak kritika o filme píše, že je to intímny príbeh dievčaťa, ktoré uviazlo medzi detstvom a dospelosťou, divák má možnosť počas pomaly plynúceho deja zistiť, prečo a ako sa možno stať dieťaťom noci.

Buď šťastná! Jednoduchý názov filmu z Veľkej Británie režiséra a scenáristu Mike Leigha evokuje želanie či rozkaz byť šťastnou. Poppy, učiteľka na prvom stupni základnej školy v severnom Londýne, nie vždy má dôvod byť šťastnou, jej život sa na prvý pohľad zdá byť chaotický, komplikovaný a nekonvenčný. Všetko, čo robí, jej prístup k deťom i kolegom, k ľuďom, ktorých stretáva, je priateľský a otvorený, zábavný, nezávislý a nezaťažený predsudkami. Je slobodná a je šťastná. Je šťastná, lebo je slobodná vo svojom vnútri. Má rada svoju prácu, deti, ľudí. Má zmysel pre humor... Spolu s deťmi sa hrá na sliepky, nosí smiešne čižmy, večer v nich tancuje španielske tance a nosí ich aj na hodiny jázd v autoškole s prísnym inštruktorom. Divák sa smeje s ňou i na nej. Herečka Sally Hawkinsová si odniesla z Berlinale za stvárnenie Poppy Strieborného medveďa. Učiteľka Poppy je zodpovedná, hoci sa zdá, že nie je. Je tvorivá, empatická, vie riešiť aj zdanlivo neriešiteľné situácie, ale hlavne: je usmievavá a šťastná. Za každých okolností. A šťastní ľudia šťastie podávajú ďalej. Kiežby ich bolo viac! Buď šťastná!

Erika Fajnorová

Nové Mesto pod Šiatrom

Zasadnutie župnej slovenskej samosprávy

V Mestskom kultúrnom stredisku L. Kossutha v Novom Meste pod Šiatrom v rámci svojho výročného verejného zasadnutia vyhodnotila svoju činnosť Slovenská samospráva Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy.

Za prítomnosti vyše stovky divákov hodnotila svoju minuloročnú prácu Slovenská samospráva Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy. Nebolo to však len obyčajné stretnutie menšinových poslancov. Verejné zasadnutie sa deviati členovia zboru rozhodli spestriť vyše dvojhodinovým kultúrnym programom. Organizácie podujatia sa zhostila miestna Maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná základná škola a internát.

Úvodom podujatia opona na javisku odhalila dvesto vystupujúcich v ľudových krojoch tak z Bukových hôr, ako aj z maďarského a slovenského Zemplína. Vianočné koledy po maďarsky i po slovensky v sprievode citaristov pod vedením Pála Pandáka spievali škôlkári i žiaci ZŠ, ku ktorým sa pridali niekoľkí stredoškoláci, ba aj vysokoškoláci v duchu motta stretnutia Hudobný večer bez hraníc.

Predsedníčka župnej slovenskej samosprávy Júlia Kucziková potom predstavila jednotlivých členov zboru. Ako dôvod usporiadania slávnosti v tomto meste uviedla, že Nové Mesto pod Šiatrom je sídlom župnej samosprávy, pričom sedem členov z jej deväťčlenného zastúpenia pochádza zo zemplínskeho Medzihoria (Hegyköz).

V roku 2008 samospráva zasadala šešťkrát, prijala 64 uznesení, získala 202 689 Ft na realizáciu naplánovaných úloh a podporila kultúrnu činnosť 13 miestnych slovenských samospráv. Na niektorých podujatiach sa predsedníčka župného zboru osobne zúčastnila. Boli nimi Cyrilometodské oslavy v Mikóháze, Národnostný deň v Malej Hute, ale aj Slovenský národnostný deň v Pálháze.

V roku 2008 sa ukázala potreba podporiť kurzy slovenského jazyka pre dospelých. Preto okrem Nového Mesta pod Šiatrom, kde vyučovanie prebieha už štvrtý rok, odštartovali večerné kurzy v Hollóháze. Dôvodom zvýšeného záujmu o slovenčinu je ponuka na trhu práce na Slovensku. Severomaďarský región totiž susedí so Samosprávnym krajom Košice, ktorý v priemyselnom parku obce Kechnec ponúka široké možnosti uplatnenia sa. Samospráva schválila uznesenie o zavedení kurzu slovenského jazyka v meste Miškovec.

Župný slovenský zbor roku 2008 podporil i aktivity 55-ročného folklórneho súboru Veľká Bukovinka z Répašskej Huty. Snažil sa dotovať účasť detí na programoch v materskej krajine. V súlade so svojím programom samospráva zrealizovala návštevu Slovenskej základnej školy, materskej škôlky a žiackeho domova v Sarvaši. Riaditeľka tamojšej školy Zuzana Medveďová hostí srdečne privítala a v rámci odbornej časti programu a výmeny pracovných skúseností podrobne predstavila činnosť tejto prekrásnej inštitúcie.

Do budúcnosti si župná samospráva predsavzala viac sa podieľať na zveľaďovaní spoločných projektov s materskou krajinou, ako aj pokračovať v podpore kurzov slovenského jazyka a činnosti slovenských škôl a kultúrnych aktivít tých slovenských samospráv, ktoré podporu z predošlého roka riadne vyhodnotili a vyúčtovali.

Po referáte predsedníčky samosprávy nasledoval kultúrny program, ktorý dvojjazyčne uviedli šiestačka Diana Vitanyiová a ôsmak Marcell Kuczik. Po tanci škôlkárov slovenskej skupiny Sedmokráska javisko zaplnili žiaci novomestskej slovenskej školy, členovia folklórneho súboru Zemplínčatá.

Na javisku ich vystriedal súbor Slniečko z 1. Základnej školy na ulici Moussona v Michalovciach. Riaditeľka tejto inštitúcie Valéria Kocurová vždy ochotne prijme pozvánku vystúpiť v Novom Meste pod Šiatrom. Kontakty novomestskej slovenskej školy s Michalovčanmi siahajú do roku 2005, keď oslavovala 55. výročie svojej existencie.

Obrovský úspech v kruhu divákov zožal súbor Veľká Bukovinka, ktorý vedie umelecká vedúca Csilla Petőfiová. Potlesk za jeho výkon nemal konca a program bol dôstojným vyvrcholením Hudobného večera bez hraníc.

Pozitívne ohlasy od členov miestnych slovenských samospráv, rodičov a prítomných divákov nás posilňujú v pláne podobnú udalosť zrealizovať aj o rok.

(jk)

65 mŕtvych pre mrazy v Maďarsku

Poľadovica spôsobila početné nehody

Pre silnú poľadovicu v Zadunajsku vyhlásili 14. januára tretí stupeň pohotovosti - červené varovanie. Mrznúci dážď zasiahol počas dňa aj Budapešť. Polícia vyzvala občanov, aby necestovali autom, pokiaľ nemusia. Na diaľnici M7 sa zrazilo najmenej osem kamiónov, jedna osoba zostala zakliesnená v troskách vozidiel. Jedna osoba sa zranila ťažko, osem ľahšie pri obci Hosszúhetény, kde sa po šmyku na zľadovatenej ceste prevrátil 16-miestny autobus. Zranených záchranári ošetrili a previezli do nemocnice. Najhoršia bola situácia v juhomaďarských župách Tolna, Baranya a Somogy.

Kvôli trvalo nízkym teplotám pokrýva viaceré severomaďarské rieky súvislá ľadová vrstva. V južnej časti Mezibodrožia je hrúbka ľadu Tisy 10-centimetrová, na hornom toku už dosahuje 15 cm. Pri obci Zemplénagárd asi na trojkilometrovom úseku vrstva ľadu na rieke dosahuje až 40 cm. Tisa je súvisle zamrznutá aj pod Tokajom. Súvislá ľadová vrstva hrubá asi päť až desať centimetrov pokrýva aj celý úsek rieky Bodrog a časť toku Sajó. Podľa hovorcu je na Tise v pohotovosti šesť ľadoborcov, z nich dva v Tokaji, dva v Tiszalöku a dva v Tiszadobe.

Krutý mráz a zľadovatené cesty si v Európe vyžiadali desiatky obetí a spôsobujú problémy v doprave. Od začiatku decembra minulého roku zahynulo v Maďarsku vplyvom dlhotrvajúceho mrazivého počasia 65 osôb. Iba štvrtina z nich boli bezdomovci. Ostatní zomreli na podchladenie vo vlastných bytoch.

(st-ef)

Až dozrieme

Prológ

Až dozrieme. Tak sa volala prvá básnická zbierka Milana Rúfusa, ktorý v dobe, keď bolo potrebné veselo spievať, spieval smutne. Celý život hral na svojej „lutne“ básnika tklivé melódie o podstate bytia. O človeku s nošou radostí i trápení, o človeku hľadajúcom cez svoje poznanie cestu k sebe, k Bohu i k ľuďom. Aj vo veku, pred ktorým sa skláňajú i mocní sveta, mu to „myslelo“ i „cítilo“ viac ako nám smrteľníkom, pešiakom v básňach, dámam v krásne či kráľom v realite. Poznanie, ktoré je neprosené lež dané do vienka len Majstrom, je niekedy až kruté. Dozrievajú skôr. Vedia, čo my ešte len začíname tušiť. A niekedy ich z toho bolí pri srdci.

Dalo by sa povedať, že Slovensko žilo 10. decembra, ale aj v celom poslednom mesiaci minulého roka, poéziou najgeniálnejšieho žijúceho básnika, poéziou majstra Milana Rúfusa, ktorý oslavoval okrúhle výročie narodenín. O mesiac a jeden deň to isté Slovensko žialili nad jeho odchodom.

Deň prvý - narodeninový

V Univerzitnej knižnici v Bratislave sa konal 10. decembra 2008. medzinárodný seminár Nebuď ku mne zlá, báseň. Prednášky o tvorbe básnika, porovnanie tvorby s témami a motívmi vo svetovej literatúre, blízkosť jeho poetiky aj iným národom, štúdie o dielach a preklady do angličtiny, nemčiny, češtiny, španielčiny, švédčiny, maďarčiny ba najnovšie i do čínštiny odzneli za účasti akademikov, umelcov i verejnosti. Na záver podujatia prišiel aj Majster s manželkou a dcérou Zuzankou. Snáď najpoetickejšie Majstrovu tvorbu charakterizoval a poďakoval sa „za prameň“ básnik Ing. Juraj Kuniak. Poďakoval sa za svoju prvú lekciu pokory i odmietnutia, za nie v dobe, keď sa tak ľahko hovorilo áno, poďakoval za „obetu, službu a vernosť“, za „prameň, za duchovnú horu“.

Aj Majster básnik sa prihovoril prítomným. Hovoril o svojich pocitoch pri oznámení, že mu bola udelená Cena Crane Summit, zamýšľal sa nad tým, čo je diaľka, blízkosť, a že obe privádzajú k poznaniu.

Diaľka je kategóriou etickou, kategóriou duchovnou, kategóriou tých, ktorí si všimli moje básne, ktorých som predtým nikdy nezrel... Toto gesto kladiem do blízkosti zázraku. Ešte stále je možné rozprávku aj žiť. Nielen v detskom veku, ale aj v tomto, ktorý pre istotu radšej nepoviem nahlas... Básnik, hovoriac o svojej tvorbe, zakončil svoj príhovor prítomným vetou: Nepísaval som kvôli cenám...

Výber z oslávencovej tvorby predstavili pri tejto príležitosti aj v ďalších mestách, napr. v Martine, ale pripomenuli si ho aj v Maďarsku a vo Vojvodine.

Deň druhý - „nenapodobiteľný“

Nenapodobiteľný večer, ako ho charakterizoval ocenený autor, sa niesol v slávnostnom očakávaní udelenia medzinárodnej Ceny Crane Summit za poéziu 2008. Medzinárodná porota vyberala spomedzi 20 svetových autorov poézie. A určite vybrala správne. Divadlo Astorka v centre Bratislavy bolo plné priaznivcov a obdivovateľov Milana Rúfusa.

Yu Hsi, prezident Crane Summit 21st Century International Forum, básnik a vydavateľ z Taiwanu, odovzdal Majstrovi cenu za účasti politikov, umelcov i piatich členov komisie, ktorá vybrala z laureátov práve Milana Rúfusa, slovenského básnika, vzdelanca, ktorý inšpiruje čitateľov imagináciou a jeho tvorba bola preložená do 20 jazykov. Mnohé z jeho básní sú nesmrteľné...

Medzinárodné fórum Crane Summit bolo v úvode podujatia predstavené slovom i obrazom. V čínštine i v preklade do slovenčiny. Fórum propaguje pravdivé, krásne a posvätné umenie pre 21. storočie. Na pódiu sa predstavil cez vlastnú tvorbou aj jeho zakladateľ Yu Hsi. Mladá taiwanská umelkyňa zahrala klasickú čínsku hudbu a potom zazneli verše Milana Rúfusa v slovenčine, nemčine, češtine i čínštine. Okrem zlatého radu Medzinárodného fóra 21. storočia a finančnej odmeny odovzdali členovia komisie i prekladateľ Maurus Jang osobne.Milanovi Rúfusovi aj novú antológiu jeho básní, preloženú do čínštiny

Keď si Majster pozrel svoju knihu veršov v čínštine, prekvapilo ho, ako rýchlo sa dnes knihy v Číne vydávajú a nahlas si aj zažartoval:

- Keď sa tak dívam na tie obrázky, na seba,... Je ich dosť. Tiež akosi prekvapujúco... Tu som v oblakoch...

Uvažoval o živote, minulosti, ktorá podmieňuje to, čo príde: - Dobrá budúcnosť neprichádzala sama. Dlho sme si kreslievali Pánbožka s takou veľkou nošou, z ktorej rozdával a rozdával... Ale on aj čakal od nás... Na to netreba zabudnúť!

Zamyslel sa aj nad tvorbou - procesom zrodu básne:

- Slovo vie byť krásne, ale na čo slovo nemá, na to nemá potom ani poéziu... A chcieť báseň uvariť podľa domácej kuchárky alebo podľa receptu? Všetko je tak, že každá štruktúra je trochu telesná a keď sa voľačo zistí, z čoho sa tá štruktúra skladá, to sa dá vtedy podľa nej voľačo aj napísať. Vyzerá to tak, že sa to aj podarilo, ale... vtedy Pán Boh nebol doma...

Deň tretí - rodisko básnika

Je zvláštne, že aj meno dedinky, kde sa básnik narodil, je vážne a poeticko-symbolické. Závažná Poruba sa rozprestiera v strednej časti Liptovskej kotliny v doline zvanej Lažtek, v nadmorskej výške 643 m na úpätí Poludnice (1548 m). Severnú časť chotára lemuje rieka Váh a južná časť zasahuje až do Nízkych Tatier.

Závažná Poruba

Naveky Závažná.

Len cesta zarúbaná.

Čosi, čo nemá dna.

Živá a krásna rana.

Svetielko večné v nás,

nesie ho v ruke dieťa.

Nesfúkne mu ho čas.

A útle premôže ťa.

Zvuk tichej stálosti

a sľuby nezlomné,

a balzam na kosti -

to všetko je v tom mene

Naveky závažná.

Stále ti bude takou.

Plnosťou do prázdna.

Svitaním do súmrakov.

V Závažnej Porube sa 12. decembra 2008 konali národné oslavy 80. narodenín a odborný seminár o majstrovej tvorbe, ktorý pokračoval slávnostným otvorením múzea - rodného domu M. Rúfusa. Podujatie sa nezaobišlo bez čítania veršov a domáci si jeho dielo uctili prezentáciou knihy paberkov (spomienok) rodákov zo Závažnej Poruby na Majstra pod názvom NAVEKY ZÁVAŽNÁ, ktorá vychádza v štyroch jazykoch. Tí, ktorí do týchto končín zavítajú, nájdu v dedinke dom, v ktorom vyrastal a ktorý po smrti matky daroval obci so želaním, aby sa zachoval v pôvodnom stave. Sú v ňom okrem typických vecí a zariadenia domu aj básnikove školské zošity, písací stôl, lampa a písací stroj, na ktorom písal svoje verše, svoje prvé zbierky...

V rodnej obci sa v decembri na jeho počesť každoročne poriada Večer poézie Milana Rúfusa. Tentokrát mal poetický názov Štebot v rodnom hniezde.

A jeho verše sťa štebot vtáčat zneli v decembrových dňoch častejšie, zneli v rôznych jazykoch a nielen v rodisku, ale na rôznych miestach Slovenska i sveta. Zneli častejšie, pretože verše hlbokej pravdy a lásky sa recitujú často, ľahko a nenáhodne. Na rôznych miestach, pri rôznych príležitostiach, pretože, ako hovorí Ivan Pavle, maliar a grafik - ilustrátor dvoch Rúfusových kníh:-...načierajú do právd minulosti... to čo bolo pravdivé, zostáva pravdivé... Jeho básne budú aktuálne aj o sto rokov. Čas zrazu stratí hodnotu, mieru. Einstein by sa z toho radoval.

Epilóg v jeden studený januárový deň roku 2009

Odišiel. Dozrel jeho čas. Nepočkal. Nedočkal sa, kým všetci dozrieme. Snáď v jeho básňach sa dozvieme, ako sa dozrieva a prečo si k básni básnik volá Božie lúče i slová. Denne znova a znova núti sa pýtať seba. Seba. Čo nám tu načim, čo nám treba, aby sa rozsvietilo nielen v snoch, i v duši. Báseň pohladí. Osuší slzy. I zaslzí. Zakričí. I zmĺkne, keď to tak bolo dávno vpísané do kameňa. Až dozrieme sami sebe...

Erika Fajnorová

Post skriptum o láske a poslaní

O básnikovi sa nedá písať technicky, odborne, ale ani jednoducho či vecne. Básnik je ako báseň - nádoba plná slov, ktoré pramenia na dne srdca. Prv ako sa navždy zastavilo, ako dospievalo svoj žalm o človeku, prepožičalo ústa slovám...

Zbierky básní, ódy, verše, eseje, slová... vypovedia najviac. o ňom samom. O údele Majstra, ktorý cíti, vidí, žije svoj život v básni i píše báseň života. Mozaika veršov: púť i údel, sny, viera, nádej a láska.

Post skriptum v jeho zbierke básní Mám ústa plné tvojich úst, medzi ktorými je časový rozdiel od tej najmladšej po najstaršiu tridsaťšesť rokov, je úvahou k výberu, v ktorom si kládol otázky i odpovedal na ne. Post skriptum je doslovom, kde vypovedal v próze o ľudskej láske, ktorá - môže byť všetkým, len nie dutou guľou, ktorá sama bez vôle a moci, absolútne závislá od prúdu vody vo fontáne, poskakuje na prúde náhodných výtryskov. Láska, akokoľvek pevne „prišitá o telo“ je aj kategóriou duchovnou. Nie je iba vec človekových vnútorností, ale komplexnejšie - vec jeho vnútra. V tomto zmysle bol môj zápas o ňu nepretržitou tichou polemikou s jej dobovým ponímaním ako systémom jednostranných výhod.

Videl som už na svete dosť, aby som si trúfal tvrdiť, že len taká láska je schopná sceľovať ľudské spoločenstvo, kým tá druhá ho deštruuje, berúc vlastné meno nadarmo...

Láska nie je iba jednodňový kľukatý tanec pred položením vajíčok. Človekova láska musí byť čosi viac, ak je pravda, že človek je čosi viac než živočích.

Alebo to nie je pravda? Potom som hovoril hlúposti a vy zabudnite na ne.

Ale ak je to pravda, postojte trošku na týchto miestach. Veď dnes, už trochu rezumujúc - ani neviem o ničom, na čo by som chcel upozorniť naliehavejšie, než je práve vnútorný rozmer človekovej lásky. Spoločenstvo, ktoré by o ňom nevedelo, sa skôr či neskôr rozsype.

Mňa zo seba vydal svet, ktorý o ňom vedel, a ja už nikdy nebudem môcť na to zabudnúť.

Aj keby som bol svojmu času smiešny.

....................

Som iba človek, najvšednejší človek.

Nie kráľ, len pešiak v kohorte.

Tak hovorte.

Tak hovorte.

O detstve? Prosím.

Smelo. Smelo.

Už dohorelo. Dobolelo.

Už ako šarkan dlhým chvostom

Sa zachytilo na vŕby.

Ostala o ňom jazvička ako čiarka.

Len pred búrkami zasvrbí.

.................................

Nie, nevábi ma vlhko hrobu,

nemrazí chladná istota.

Jak hýle hloh mi zmysle zobú

pokojne strapec života.

No než sa zovrie ruka čiasi,

stráž nemá, stojac u vchodu,

než chladným mečom povytasí,

daj, bože, zožať steblá krásy,

daj, bože, vydať úrodu!

.................

Ó poézia! Pochválená

buď, tvoje právo úžasné:

že s čistým srdcom, na kolenách

len možno vstúpiť do básne.

Že oddelí sa v tvojom vrení

mam prázdny, faloš studená.

Že znojom duše pokropený

má v tebe omyl väčšej ceny

než pravda za groš kúpená.

..........

Raz, až smrť vychrtlá

na slovo siahne mi

a zápas utíchne po celom území,

na celú plochu srdca

až bude padať kľud,

prv než sa vyberie na cestu závratnú,

prv než sa zrúti vo mne,

rozbije na kusy,

na zmysly usilovné,

prv než tma natrúsi,

ja ešte zaspievam

pesničku dávnovekú.

Posledná pesnička

bude žalm o človeku.

Raz, až smrť vychrtlá

na slovo siahne mi

a ako údy Kristovemi bude lámať vetu,

ešte si pesničku zaspievam na zemi.

Posledná pesnička bude žalm o človeku.

........................

Písal. Nie, iba zaznamenal.

Pretože to, čo napísal,

vždy najprv musel žiť, žil.

.........................

Sám nasníval si, sám si sial.

A potom, zaskočený chvíľou,

žal, čo sa z toho urodilo.

Tú starú búrku: mladý žiaľ.

........................

Nežaluj sa mi, že si ťažký,

A premáhaj svoj mladý strach.

Veď ako by si, ľahší vážky,

šiel za podstatou v hlbinách?

V hlbine vecí drieme krásne.

Iba tam, chlapče, iba tam.

Tam, kde sa voda mení na sneh,

tam, kde to mrazí. Odísť z básne

je nebyť tam. Si teda sám.

Nevlastníš, keďže patríš. Cele.

Vždy k službám. Čomu? Údelu.

A to, čo víchri v tvojom tele,

keď si v ňom živly ustelú,

pamätaj si, ty polodieťa,

to sa tebe len podobá,

no nie si ty. To tebou zmieta

spev: žiaľ i zášť, i krása sveta.

A ty im budeš nádoba.

.....................

Nebráň sa tomu, čo sa deje.

A celý vyjdi v ústrety.

Mne dobré je i to, čo zlé je,

len prázdne nie, to uletí.

Choď teda, choď si s tenkou kožou

na trh, ktorý nám bolo žiť.

Choď v mene diablovom či božom.

A hľadaj, čí pluh krája nožom

to, kam chce sejbu položiť.

..................

Nemalo zmysel: mnoho, málo.

Veď i to, čo nás opúšťalo,

tvarovalo nás. Stratené

tak ako dané. Zisk bol stratou

a strata tvojím úverom,

radosť, ty, ktorá vrchovato

pohladiť vieš i úderom.

Nevyhni sa nám, že sme chceli,

rozosnivné tušili,

no nevedeli, nevideli,

kam tvoje gesto nami cieli,

v akom, ach, v akom úsilí.

........................

Všetko je iné. Zbohom, slová.

Čo vieme, vieme potichu

ostýchajúc sa opakovať

Vašu pýchu. A z ostychu

už nerinčíme zbraňou.

A z radosti k nám zavanie

tichom hlbín, čo ide za ňou.

Dobrú noc, Hamlet. Áno, áno,

to podstatné je mlčanie.

Milan Rúfus: Mám ústa plné Tvojich úst