O jazykovom zákone

M. Babák chce konzultovať s prezidentom SR

Primátor mesta Sarvaš za Fidesz Mihály Babák požiadal maďarského ministra zahraničných vecí listom (doručeným aj tlačovej agentúre MTI), aby sa pričinil o zorganizovanie jeho stretnutia s prezidentom Slovenskej republiky Ivanom Gašparovičom. Podľa svedectva z listu, primátor mesta, v ktorom žijú aj príslušníci slovenskej národnosti, požiadal ministra zahraničných vecí Pétera Balázsa o pomoc preto, lebo Sarvašanmi „hlboko otriasol” slovenským parlamentom prijatý jazykový zákon, posvätený slovenským prezidentom, ktorý „prakticky vylučuje úradné používanie maďarského jazyka, ale drasticky ho obmedzuje aj v každodennom živote”. Ako o tom píše konzervatívny denník Magyar Nemzet, Mihály Babák by sa chcel v druhej polovici augusta stretnúť so slovenským prezidentom v Bratislave. Podľa maďarských médií by ho mal sprevádzať aj predseda slovenskej samosprávy mesta a svoj zámer zúčastniť sa na stretnutí vraj ohlásili aj predstavitelia Slovenského Komlóša a Békešskej Čaby. Členovia delegácie by si chceli na stretnutí so slovenským prezidentom vymeniť osobné skúsenosti a chceli by ho požiadať aj o „podpornú spoluprácu” - ako vyplýva z listu poslanca maďarského parlamentu a zároveň sarvašského primátora M. Babáka.

Naši Slováci sa nechystajú za Ivanom Gašparovičom

Redakcia týždenníka a internetového portálu Slovákov v Maďarsku zistila, že napriek informáciám, ktoré sa objavili v rôznych tlačených a elektronických médiách, predstavitelia slovenskej národnosti v Maďarsku sa nemienia pridať k iniciatíve primátora mesta Sarvaš Mihálya Babáka, a teda ani sa nechystajú do Bratislavy za prezidentom SR Ivanom Gašparovičom prediskutovať slovenský jazykový zákon.

Týždenník Ľudové noviny a portál luno.hu vyhľadali predsedu Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tibora Mótyána, ktorý na uvedenú správu reagoval tak, že je to omyl, necestuje na Slovensko. Ako povedal, keď maďarské médiá sa začali intenzívne venovať novele slovenského jazykového zákona, ešte nemal bližšie informácie, ani nepoznal presné znenie právnej normy. Vtedy v spoločnosti primátora M. Babáka vraj skutočne odznela z jeho úst jedna veta o tom, že rád by hovoril s pánom Slotom o Maďaroch žijúcich na Slovensku a o Slovákoch žijúcich v Maďarsku. Pán primátor zrejme na základe toho napísal svoj list citovaný v rôznych médiách. Predseda Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tibor Mótyán nás zároveň informoval o tom, že volený zbor sarvašských Slovákov 27. júla priniesol uznesenie, v ktorom konštatuje, že jeho členovia po preštudovaní slovenského jazykového zákona a jeho novelizácie nevidia dôvod na to, aby žiadali o audienciu u pána prezidenta SR Ivana Gašparoviča.

Predsedníčka Slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši Zuzana Lauková na našu otázku odpovedala, že informácie o iniciatíve sarvašského primátora má iba zo župných novín a ďalších médií. Ako povedala, členovia voleného zboru kvôli jazykovému zákonu určite nepocestujú do Bratislavy. Podľa nej M. Babák v tejto súvislosti mohol myslieť skôr na vedenie mesta. Oslovili sme sa teda aj novú primátorku Slovenského Komlóša Ritu Garayovú, ktorá nám povedala, že vie o liste, ktorý prišiel na mestský úrad od M. Babáka, ale nečítala ho. Na otázku, či sa chystá kvôli jazykovému zákonu na Slovensko, kategoricky odpovedala, že nie.

(-hl-aszm)

Situácia menšín v Maďarsku je ružová len principiálne

Bývalý menšinový ombudsman kritizuje

Situácia menšín v Maďarsku principiálne, na úrovni právnych deklarácií je ružová, ale v skutočnosti je ohromujúca - povedal bývalý menšinový ombudsman Jenő Kaltenbach pre MTI. Používanie menšinového jazyka sa z tohto hľadiska - podľa ombudsmana - môže pokladať za typické. Zákon o národných a etnických menšinách z r. 1993 vypovie, že „...svoj materinský jazyk môže ktokoľvek vždy a všade slobodne používať. Podmienky používania menšinového jazyka - v prípadoch určených v osobitnom zákone - je štát povinný zabezpečiť“. Ale tieto podmienky zďaleka nie sú vytvorené - povedal odborník, ktorý koncipoval takto: súčasná legislatíva je dedičom obdobia, na ktoré platí kritika, že právny štát si nemôže dovoliť, aby ako „ozdobný prvok“ obsahoval pekne znejúce, ale prakticky neuskutočniteľné právne normy. Pravidlo, ktoré zaručuje neobmedzené používanie jazyka, zrejme patrí do kategórie „ozdobných prvkov“. „Neviem o tom, že by sa bola začala masová jazyková príprava štátnych úradníkov, pričom je všeobecne známe, že obyvateľstvo Maďarska, prirodzene nevynímajúc ani štátnych úradníkov, ohľadom ovládania cudzích jazykov je medzi poslednými v EÚ. Neviem ani o tom, že by štátny rozpočet mobilizoval značné pramene na financovanie jazykových programov masových rozmerov,“ poznamenal. Podľa J. Kaltenbacha zákonodarcovia zabudli urobiť opatrenia potrebné k realizovaniu nimi schváleného právneho predpisu.

V tých krajinách, v ktorých je používanie viacerých jazykov realitou a legislatíva nemá „funkciu výkladu“, tam neexistuje nikde taký štedrý všeobecný predpis. Jazykové práva sa viažu buď k osobe, alebo k oblasti. Zemepisný princíp sa spravidla viaže na početný pomer obyvateľstva. Podmienkou toho je, že príslušnosť k menšine, čiže kruh subjektov menšinových práv aby sa dal určiť spôsobom hodným právneho štátu. Práve nedostatok tejto podmienky je to, čo v Maďarsku sťažuje, ba znemožňuje statočné riešenie - poznamenal J. Kaltenbach.

Slobodné hlásenie sa k menšinovej identite je zachytené v medzinárodnej dohode, ktorá zároveň vypovie, že práva, ktoré vyjadrujú príslušnosť k jazyku, kultúre a spoločnosti nemožno zaručovať tak, aby ich bolo možné zneužívať. Evidencia menšinovej identity nemôže byť svojvoľná, nemožno dotyčného bez jeho vôle zaradiť k danej menšine, ale zároveň to nemôže byť ani výlučné rozhodnutie jednotlivca. V maďarskej legislatíve chýba účasť danej komunity pri výbere identity. Pričom v občianskom alebo náboženskom živote je samozrejmé, že okrem vôle jednotlivca je potrebný aj súhlas komunity k tomu, aby niekto mohol patriť k danému spolku alebo konfesii. Práve takýto akt, vyjadrujúci prijatie zo strany komunity by bol potrebný aj pri prijímaní menšinovej identity - povedal odborník.

Podľa J. Kaltenbacha sa bez výnimky všetky menšiny žijúce v Maďarsku dostali ku konečnému bodu straty identity, ich členovia nehovoria svojim jazykom, nepoznajú svoju minulosť a len sotva pestujú svoju menšinovú kultúru. „Týmto menšinám sme vnútili chradnutie a tento proces v druhej polovici 19. a v prvej polovici 20. storočia zväčša dospel ku koncu. Toto v západnej Európe dobre vedia, ale my na to neradi myslíme,“ poznamenal. Ako dodal, krajina by štedrou menšinovou politikou mohla len získať, žiadne reálne riziko tu nehrozí, veď odtrhnúť sa tu nikto neusiluje a niet sa čo obávať ani nárokov na autonómiu, ktorá by ohrozovala celistvosť krajiny. Maďarskú menšinovú politiku treba medziiným prirovnávať k týmto parametrom, hoci aj v zrkadle tohto má veľmi mnoho nedostatkov - povedal svoju mienku odborník na menšinovú problematiku.

(MTI) - prel. G. P.

Deň Slovákov - s nedostatkom slovenčiny?!

Nedá mi pokoja prvá júlová sobota v Dabaši-Šáre. Stále si spomínam na chvíle, bez ktorých by som sa bola zaobišla. Možno som v poslednej dobe príliš citlivá na určité veci, ale počula som, že podobný názor majú aj iní.

Ako poslankyňa Celoštátnej slovenskej samosprávy som dostala pozvánku na oslavy Dňa Slovákov v Maďarsku v Dabaši-Šáre. Tešila som sa, že okrem Slovákov žijúcich v Maďarsku som stretla v kostole starých známych, Slovákov z okolitých krajín, veď na oslavy zavítali predstavitelia Svetového združenia Slovákov v zahraničí a delegácia zo Slovenska. Mala som dobrý pocit z toho, že konečne sme všetci spolu, tu, v kostole, sa v dôstojných priestoroch môžeme tešiť zo svojho sviatku.

Lenže po niekoľkých minútach som sa začala cítiť nepríjemne. Šáranský pán farár vítal nás, Slovákov, po maďarsky! A keby len to. On však viedol aj obrad po maďarsky! Potom sa začal modliť nie Otče náš, ale Mi Atyánk! A hľa, v dabašskom kostole plnom Slovákov len tak hučal maďarský Miatyánk!

Niekoľkí sme sa cítili veľmi nepríjemne, naši hostia z celého sveta sa bezradne pozerali na nás, krútili hlavami, nechápali, čo sa tu deje. Prišli sme oslavovať sv. Cyrila a Metoda, ktorí nám pred tisícsto rokmi preložili Evanjelium a všetky potrebné modlitby do staroslovenčiny a my ich tu po toľkých rokoch oslavujeme po maďarsky?!

Obrad pokračoval v slovenskom jazyku prostredníctvom evanjelickej duchovnej a katolíckeho farára, k čomu sa pridal aj detský zbor miestnej katolíckej školy a miestny páví krúžok. Nejdem do podrobností, ale ten záver obradu s maďarskými piesňami a katolíckou hymnou v maďarčine bol podivný bonbónik našich szlovenszkých oszláv.

Od tej chvíle mám ťažké srdce, hryzie ma svedomie a kladiem si otázku, kto je zodpovedný za takúto hanbu. Niekto svoju úlohu vykonal veľmi nezodpovedne. Namiesto impozantných osláv niekdajších slávnych učiteľov našich staroslovenských predkov, slovanských spolupatrónov Európy, nám pripravil takýto nepodarok. Nemienim pátrať po zodpovednom či zodpovedných. A nechcela som ani ublížiť nikomu z katolíkov, moje pripomienky sa týkajú „iba“ používania nášho slovenského jazyka. Hlavne preto, aby sa v budúcnosti myslelo aj na túto skutočnosť, veď národnostný zákon - ak dobre viem - nám umožňuje používanie slovenského jazyka aj v kostole. Ak o tom dabašský farár nevie, mal mu to niekto pripomenúť.

Viem, nájdu sa aj medzi nami takí Slováci, ktorým táto trápna situácia nevadila, ale viem aj o tom, že mnohí z nás len tak ľahko nezabudnú, akú svätú omšu sme mali v Dabaši-Šáre. Po tom, čo sa stalo, pociťujem a vysoko uznávam neľahkú organizačnú prácu našich poslancov v Budapešti v záujme zabezpečovania slovenských katolíckych svätých omší v kostole sv. Jozefa každú prvú nedeľu v mesiaci, ako aj slovenských evanjelických bohoslužieb každú nedeľu v kaplnke v Lutherovom dvore. Patrí im všetkým vďaka tých, ktorí sme ešte nezabudli, že sme Slováci.

Zuzana Hollósyová

Reakcia na pripomienku

Zuzany Hollósyovej

Deň Slovákov v Maďarsku má viac ako desaťročnú tradíciu. V uplynulých rokoch oslavy prebiehali podľa toho istého scenára. Začínali sa v kostole slávnostnými prejavmi hostí (z domova i zo zahraničia) a predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) a pokračovali ekumenickou bohoslužbou, po ktorej nasledovalo odovzdanie vyznamenaní CSS „Za našu národnosť“. Plynulosť a zrozumiteľnosť programu zabezpečilo tlmočenie a dvojjazyčné moderovanie. Po oficiálnom otvorení v kostole podujatie pokračovalo na prírodnom javisku kultúrnym programom.

V tomto roku nastali určité zmeny. Vedenie Slovenského osvetového centra navrhlo, aby sa odovzdanie vyznamenaní a slávnostné prejavy presunuli na javisko. Argumentovalo tým, že do kostola sa zmestí len obmedzený počet ľudí a prevažná väčšina vystupujúcich i návštevníkov, ktorí by chceli vidieť tento program, je vylúčená z oficiálnej časti podujatia. Navrhlo teda, aby v kostole bol len 40-minútový program obsahujúci slovenskú pobožnosť s meditáciou, požehnaním a slovenskými náboženskými piesňami v prednese detského zboru miestnej katolíckej základnej školy a miestneho ženského zboru. Na základe tohto návrhu bol zostavený program, ktorý dostali všetci aktéri pobožnosti v kostole. Pán Stanislav Bajaník prehovoril mimo pôvodne plánovaného programu.

Pána farára sme oficiálne písomne poprosili, aby nám pomohol dôstojne osláviť Deň Slovákov v Maďarsku. Na základe pripraveného plánu mal mať 5-minútový pozdrav po maďarsky (slovenčinu neovláda), celý program v kostole (35 minút) mal odznieť po slovensky. To, že pán farár začal viesť obrad po maďarsky a vyzval prítomných, aby sa po maďarsky modlili, nepríjemne prekvapilo aj organizátorov. Urobil to napriek tomu, že sme ho upozornili na časové obmedzenie a pridržiavanie sa k plánovanému programu.

Hľadať zodpovedných nemá zmysel. Radšej by sme mali porozmýšľať o tom, ako konať v záujme toho, aby sa predišlo takýmto nepríjemnostiam. Jedna vec je totiž veci naplánovať a dohodnúť sa a druhá postaviť sa zoči-voči skutočnosti, keď niekto dohovor poruší. Môžeme len dúfať, že v budúcich rokoch sa takéto nepríjemné „zážitky“ nebudú opakovať.

Estera Lamiová

kultúrna referentka CSS

Úrad vlády SR

140-tisíc eur na tridsiatku menšinových projektov

Tridsiatka projektov dostala zelenú po poslednom zasadnutí hodnotiacej komisie pre podporu kultúry národnostných menšín a etnických skupín, ktorú riadi podpredseda vlády SR Dušan Čaplovič. „Rozhodli sme sa podporiť 30 projektov, ktoré idú naprieč národnostnými menšinami. Ideových zámerov, ktoré si zaslúžia finančnú podporu, bolo viac. Napriek tomu hodnotiaca komisia sa vzhľadom na finančné možnosti rozhodla podporiť tridsať najlepších,” uviedol D. Čaplovič. V tomto kole na podporu kultúry národnostných menšín vyčlenili viac ako 140-tisíc eur. Medzi tridsiatkou projektov, ktoré získali finančnú podporu z Úradu vlády SR, sú proporčne zastúpené organizácie reprezentujúce maďarskú, rusínsku, rómsku, židovskú, českú a ukrajinskú národnosť. Popri tradičných podujatiach podporili aj mnohé nové aktivity. Komisia odporučila udeliť najvyššiu čiastku (takmer 30-tisíc eur) Spoločnosti Pro Historia, ktorá sa zaoberá spracovaním paralelných štúdií a metodických modelov výučby dejín. Výsledkom jej aktivity bude štúdia Kľúčové otázky slovenských a maďarských dejín, ktoré vyjdú v slovenskom a maďarskom jazyku.

(s-)

Rita Garayová novou primátorkou Slovenského Komlóša

Poslednú júlovú nedeľu sa uskutočnili doplňujúce voľby na post primátora v Slovenskom Komlóši. Z oprávnených 5251 osôb sa hlasovania zúčastnilo 2 437 voličov. Kandidátka Fidesz-u Dr. Rita Garayová dostala 1273 hlasov (52,24 %), bývalá primátorka, nezávislá kandidátka Irena Gyivicsanová Szencziová získala 1 046 hlasov (42,92 %), tiež nezávislá kandidátka, Tímea Czirleová Kovácsová dostala 118 hlasov (4,84 %). Doplňujúce voľby na post primátora v Slovenskom Komlóši sa uskutočnili preto, lebo na jar tohto roku dovtedajší primátor József Sztakó pre svoj zhoršený zdravotný stav odstúpil z funkcie.

Rita Garayová je treťou dcérou komlóšskej kožušníckej rodiny. Dynastia Garayovcov sa od začiatku XIX. storočia zaoberá kožušníctvom a remeslo už tradične odovzdávajú ďalšej generácii. Počas svojich vysokoškolských štúdií aj nová primátorka pracovala v rodinnej firme. Po ukončení Právnickej fakulty Segedínskej univerzity ju zamestnala dcéra bývalého predsedu miestnej slovenskej samosprávy Michala Antala, miestna právnička Gabriela Antalová. Od apríla minulého roka pracuje v miestnom starostovskom úrade ako právna referentka a referentka pre školstvo. Medzi jej plánmi v novej funkcii figuruje pokračovanie v investíciách, ako napr. výstavba novej autobusovej stanice, odovzdanie rekonštruovanej členskej škôlky Slovenskej základnej školy na Alžbetinej ulici, rekonštrukcia členskej materskej školy Slovenskej základnej školy na Orechovej ulici, rekonštrukcia dlaždíc na trhovisku, úplná renovácia kultúrneho domu č. 2., rozšírenie kúpaliska Ruža, obnovenie Osvetového strediska J. G. Tajovského a spolupráca s menšinovými samosprávami. Na realizovanie svojich plánov bude mať nová primátorka len vyše roka, lebo na jeseň 2010 sa v Maďarsku uskutočnia komunálne voľby.

(aszm)

Výstava Pavla Kepenyesa v Munkácsyho múzeu

Do 20. septembra môžu záujemcovia navštíviť výstavu Pavla Kepenyesa v Munkácsyho múzeu v Békešskej Čabe, otvorenie ktorej sa uskutočnilo koncom júla. Expozíciu svojou prítomnosťou poctil aj svetoznámy umelec, ktorého v mene organizátorov privítali predseda Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe Juraj Ando a predseda Valného zhromaždenia Békešskej župy László Domokos. Významný sochár a zlatník sa narodil 8. decembra 1926 v Kondoroši. Najprv študoval na umeleckopriemyselnej a neskôr na výtvarnej vysokej škole v Budapešti, kde bol žiakom Béniho Ferenczyho. Odtiaľto ho vyhodili ako triedne cudzieho, potom ho podľa lživého obvinenia za ukrývanie zbrane v roku 1950 odsúdili na desať rokov väzenia. Vyslobodili ho obyvatelia Márianosztre. Ozbrojene sa zúčastnil v revolúcii roku 1956, po čom opustil Maďarsko. Najprv študoval výtvarné umenie v Paríži, neskôr v New Yorku, potom prostredníctvom svojej manželky sa usadil v Mexiku, kde 82-ročný umelec žije a tvorí dodnes. Jeho sochy nie sú statické, hýbu sa, dajú sa variovať, hoci sú zhotovené z kovu, je ich možné zabaliť, zavesiť a rozvešať ako kus odevu. Jeho sochy v Mexiku stoja na verejných priestranstvách, tí, ktorí lietadlom prilietajú do Acapulca najprv zbadajú jeho 15-metrovú sochu Národ slnka. Jeho atraktívne šperky sú zo zlata, striebra, bronzu, železa a drahokamov. So záľubou ich kupujú známe osobnosti, ako Liz Taylorová, Arnold Schwarzenegger, Bill Gates, alebo Madonna. Podľa katalógu výstavy šperky Pavla Kepenyesa používali aj filmový tvorcovia kostýmov, objavili sa aj vo filme Barbar Conan. Jeho najobľúbenejšími témami sú žena, život a prúdenie energie. Miluje mexickú kultúru, ale siahne aj po maďarských motívoch. Pavol Kepenyes je uznávaným výtvarným umelcom v Mexiku, je nositeľom tamojšieho Rádu čestnej légie.

(av-aszm)

Letný výtvarný tábor umelcov vo Vacove

Vo Vacove (Vác) je už tradíciou, že národnostné samosprávy organizujú letný výtvarný tábor. Na záver sa uskutoční výstava a každý umelec daruje jeden obraz zo svojich diel. Výstava sa uskutoční v rámci veľkolepého letného podujatia Vacovské svetské radovánky. Toho roku rómsku národnosť zastupoval Janó Bari, rusínsku Ivan Manajló, ukrajinskú Alexander Grembli a slovenskú Štefan Albert zo Salky.

Štefan Albert sa pomocou peštianskych kamarátov dostal do kontaktu s výtvarným umením. V Komárne skončil ľudovú školu umenia. Počas vojenskej služby sa zoznámil s akademickým maliarom Františkom Chrástekom z Bratislavy, ktorý mal veľký vplyv na jeho ďalšie pôsobenie. Túžil, aby kriticky posúdil jeho tvorbu, z čoho by sa poučil. Tvrdí, že to boli najkrajšie roky jeho života. Potom jeho cesta viedla do Brna, kde študoval 5 rokov na umelecko-priemyselnej strednej škole (odbor reklamné výtvarníctvo). Pracovať začal v závode Ústredie umeleckých remesiel (Praha). Celý čas si osvojoval rôzne umelecké odvetvia, okrem iných aj zlatníctvo. Spájal 12 umeleckých remesiel, osvojil si rôzne technológie. Vďaka talentu a podmienkam získal prax, ktorú v ďalšom pôsobení využíval. Chcel sa stať výtvarníkom, osud ho viedol všetkými dielňami. Reštauroval aj fasády historických domov. Robil to všetko preto, lebo na „voľnej nohe“ sa dá ťažko uživiť jedným remeslom. Bol členom „Diela“ - zväzu výtvarných umelcov, kde mali možnosť predávať svoje diela. Štefan Albert sa v súčasnej dobe venuje krajinomaľbe a 25 rokov kresťanskému výtvarnému umeniu. V jeho tvorbe sa často objavujú duchovné oblasti - duch svätý, ako tematika. Je spokojný, šťastný človek, svoj osud berie s pokorou. Cíti, že ho obklopuje zvláštna sila, bohatý zdroj energie a harmónie. Žije a tvorí v Salke, kde žijú Maďari a Slováci v príkladnom spolužití. Štefan Albert sa snaží byť mostom medi dvoma národmi. Na výstavu do Vacova priniesol obrazy - kvetiny - to je najväčšia krása. Pomocou kvetín sa dá symbolicky vyjadriť - že obraz je nástroj Boha (kľúč - alfa a omega) cieľom je dotknúť sa srdca druhého človeka. Výstavu mal aj v Štúrovskom múzeu, v septembri sa predstaví v Ostrihome a v Belci. Vo Vacove je výstava otvorená do 20. augusta. Sme radi, že sme spoznali takého nadaného, skromného človeka.

(menczerová)

Furmička na cestách

Začiatkom júna sa uskutočnila nesúťažná prehliadka folklórnych kolektívov v Máne s názvom XXI. Požitavské folklórne slávnosti, na ktorých sa zúčastnil aj folklórny súbor Furmička z Čemeru. Program sa začal krojovaným sprievodom účinkujúcich súborov obcou. Naši tanečníci na viacerých miestach Máne predviedli ukážky Čemerských tancov. Slávnosti pokračovali vystúpením detských folklórnych súborov Studienka z Bratislavy, Matičiarik z Nových Zámkov a Dolinka z Máne. Nasledujúci bod kultúrneho programu mal názov Stretnutie s priateľmi - program domácich a zahraničných hostí. Na javisku sa striedali folklórne skupiny Lučina z Mojmíroviec, Inovec zo Zlatých Moraviec, Velička z Velkej nad Veličkou (ČR), Furmička z Čemeru (MR) a Dolina z Máne. Festival vyvrcholil spoločným vystúpením tanečných súborov Furmička a Dolina, ktoré predniesli ľudové tance z Máne. Po obrovskom úspechu sa vedúci skupín dohodli, že zatancujú novú, spoločnú produkciu.

Uprostred júla členovia Furmičky odcestovali do Mojmíroviec. Zúčastnili sa na intenzívnom tanečnom tábore pod vedením známeho choreografa, bývalého dekana Hudobnej a tanečnej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave Vladimíra Michalka. Počas štvordňového tábora tanečníci si osvojili kompletný tanec, ktorý bol zostavený výlučne pre Furmičku. Napriek horúčave účastníci tábora absolvovali trikrát denne veľmi tvrdé skúšky vo veselej nálade. Počas tábora vznikol s choreografom výborný vzťah, V. Michalko sľúbil tanečníkom, že ich bude pravidelne podporovať.

(aszm)

Grassalkovichov národnostný deň v Ečeri

Folklórny spolok Zelený Veniec v Ečeri usporiada 21. augusta Grassalkovichov národnostný deň. Slávnostnú akciu organizujú v znamení ečerskej svadby v rámci sviatku Ústavy a kráľa sv. Štefana, zakladateľa štátu na dvore Oblastnému domu. Program sa začína o 17. hodine vystúpením folklórnych súborov Zelený Jawor z Poľska, Dúha zo Slovenska, Panónia z Malej Tarče a Zelený veniec z Ečeru. Po kultúrnom programe sa uskutoční posvätenie novej pece, večera a zábava. O výbornú náladu sa postarajú členovia dychovky z Újhartyánu.

V Čorváši oslávia spoluprácu so Sládkovičovom

Mestská samospráva v Čorváši v spolupráci s miestnou slovenskou samosprávou usporiadajú 20. augusta celodennú oslavu pri príležitosti 10. výročia podpísania dohody o spolupráci medzi Čorvášom a Sládkovičovom. Program sa začne o 9.00 hodine v Kultúrnom dome otvorením výstavy 10 rokov vo fotografii, potom bude nasledovať slávnostné zasadnutie mestského zastupiteľstva a odhalenie pamätnej tabule. Poobede sa v rímskokatolíckom kostole uskutoční požehnanie chleba, následne miestne a hosťujúce folklórne skupiny vystúpia na javisku v rámci kultúrneho programu. Celodenná oslava vyvrcholí ohňostrojom.

IX. Svadobné gastronomické dni v Čorváši

Mestská samospráva v Čorváši v spolupráci s miestnou slovenskou samosprávou usporiadali v dňoch 24 až 26. júla v poradí deviate Svadobné gastronomické dni, ktoré mali priblížiť verejnosti mimoriadne atraktívne svadobné tradície.

Súčasťou trojdňovej akcie boli rôzne súťaže, ako napríklad v príprave svadobných jedál, brdovcov (cestoviny do svadobnej polievky), súťaž družbov či hudobných kapiel. V piatok sa v meste stretli matrikári, ktorí si vypočuli odbornú prednášku pracovníčok Ministerstva spravodlivosti MR Tímey Vargovej a Kristiny Bekényiovej, potom sa vo festivalovom stane konalo regionálne stretnutie družbov. Sobota sa začala oslavou párov, ktoré zložili manželský sľub pred 50., 55. a 60. rokmi. Večer patril krojovanému sprievodu na vyzdobených kočoch a vozoch, na ktorých sedeli nevesta a ženích s rodinou, príbuzní a muzikanti. Na vozoch boli naložené svadobná posteľ, stôl, stoličky atď. Po príchode do obrovského svadobného stanu sa konala odobierka nevesty od rodičov a rozlúčka ženícha. Program vyvrcholil koncertom známych maďarských spevákov a módnou prehliadkou.

Nedeľa bola „pracovná“ - mestská samospráva spolu s členmi miestnej slovenskej samosprávy zorganizovali súťaže v príprave svadobných jedál, súťaž družbov a svadobných kapiel. V gastronomickej súťaži varili trojčlenné skupiny, ktoré mali za šesť hodín pripraviť svadobnú polievku a perkelt pre dvadsať osôb, ktoré mali servírovať na sviatočne prestretom stole. V súťaži trojčlenných kapiel porota hodnotila odprevádzanie nevesty, celkový dojem produkcie a vystúpenia na javisku. Družbovia sa mali prejaviť pri pýtaní nevesty, vedení svadobného sprievodu a servírovaní večere. Tohto roku sa neuskutočnila súťaž v pečení svadobných zákuskov, ale veľmi dobre bola pripravená súťaž v zhotovovaní tradičnej cestoviny do svadobnej polievky. Najlepšie brdovce urobila skupina z Čorváša Brigi a babičky, na druhom mieste skončilo taktiež domáce družstvo Nostalgia. Súbornú prvú cenu si odniesla domáca skupina Za čorvášsku ľudovú kultúru, druhé miesto patrilo Slovákom zo Sládkovičova a na treťom mieste skončilo srbské družstvo z Gornjeho Bregu. Najlepším družbom sa podľa poroty stal Attila Srejner zo Sládkovičova. Najlepšie sa bozkávajúci pár prišiel tiež zo Slovenska (Kristína Andrášiová a Ladislav Guľáš). Najchutnejšiu svadobnú polievku uvarila skupina z Méhkeréku a najlepší perkelt hostia z rumunského Ozunu. Nedeľný program vyvrcholil tradičnou svadobnou večerou a galaprogramom najlepších svadobných kapiel a družbov.

(aszm)

IX. Komlóšske dni a VII. Medzinárodný festival dychoviek v Slovenskom Komlóši

Samospráva mesta Slovenský Komlóš v spolupráci s Nadáciou za dychovú hudbu v Slovenskom Komlóši a Organizáciou komlóšskych Slovákov usporiadajú v dňoch 19. až 22. augusta IX. Komlóšske dni a VII. Medzinárodný festival dychoviek. Séria podujatí pri príležitosti 40. výročia založenia mládežníckej dychovky sa začne 19. augusta príchodom hosťujúcich dychoviek z Maďarska, zo Slovenska, z Nemecka a z Rumunska. Po slávnostnom otvorení festivalu na Námestí Dr. Adamkovicsa sa uskutoční otvárací koncert komlóšskej detskej a mládežníckej dychovky. V prvý deň večer bude hostí zabávať populárna kapela Mediterrán z Békešskej Čaby pod vedením bývalého člena komlóšskej mládežníckej dychovky Antala Sebőka. V deň Sviatku ústavy a kráľa sv. Štefana sa poobede od Széchenyiho ulice pohne sprievod pozvaných štrnástich dychoviek, potom vystúpi sedem dychoviek. Deň sa skončí zábavou vo festivalovom stane. 21. augusta očakáva záujemcov večerný koncert nemeckých a rumunských kapiel. V posledný deň sa uskutoční stretnutie bývalých členov komlóšskej mládežníckej dychovky a záverečný koncert festivalu, na ktorom vystúpi dychový orchester z Košíc a mažoretky. O večernú zábavu sa postará známa békeščabianska kapela La Bomba.

Paralelne s festivalom budú prebiehať podujatia IX. Komlóšskych dní, v rámci ktorých 20. augusta na dvore Slovenského regionálneho osvetového strediska usporiadajú Slovenský gastronomický deň. Gazdinky tu predstavia tradičnú slovenskú kuchyňu dolnozemských Slovákov. Medzi sprievodnými programami budú rôzne výstavy, športové zápasy, aktivity pre deti a ohňostroj.

(aszm)

Bratislava

Letná škola slovenčiny pre cudzincov

Počet zahraničných záujemcov o slovenský jazyk stúpa. Svedčia o tom tohtoroční prihlásení frekventanti, ktorí sa od začiatku augusta učia slovenčinu v letnej škole Studia Academica Slovaca (SAS). 45. ročník podľa organizátorov patrí medzi národnostne najpestrejší. Prihlásilo sa totiž 170 záujemcov z 33 krajín. Najstarší účastník pochádza z USA a má 71 rokov. Naopak, najmladším je 17-ročný Rakúšan. Bratislavská letná škola SAS trvá do 22. augusta. „Medzi najexotickejšie krajiny, ktoré majú svoje zastúpenie, patria Jamajka, Nepál, Taiwan, Juhoafrická republika, Čína,” povedala Eva Španová zo SAS. Doplnila, že frekventantov tvoria študenti vysokých škôl, ale aj manažéri, pracovníci cestovných kancelárií, prekladatelia z Európskej únie, dokonca pracovník Európskeho parlamentu z Veľkej Británie. Najviac študentov letnej jazykovej školy pochádza z Nemecka (16), Talianska a Francúzska (15), Maďarska (13), Poľska (12) a USA (11). Prišiel však aj Macedónčan, Malťan, Švajčiar, či Austrálčania, Srbi i Fíni. Otvárací ceremoniál a uvítací večer sa konal 3. augusta v aule bratislavskej Univerzity Komenského.

(t-l)

Detská univerzita a letný tábor pre deti krajanov

Finálovými prázdninovými akciami Metodického centra Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici pre Slovákov žijúcich v zahraničí a zahraničných študentov sú 1. ročník Detskej univerzity Slovensko - krajina mojich predkov a Letný tábor pre slovenské deti z Maďarska nazvaný Tatranské leto. Obe podujatia sa začali 26. júla - prvé v Banskej Bystrici, druhé v Tatranskej Lesnej. „Na Tatranskom lete, ktoré trvalo do konca júla, sa zúčastnilo 50 žiakov a štyria vyučujúci základných a stredných škôl s vyučovacím jazykom slovenským. Cieľom tábora bolo formou hier zdokonaliť žiakov v slovenskom jazyku, a tak ich pripraviť na štátnu jazykovú skúšku zo slovenského minoritného jazyka a oboznámiť ich s historickými a prírodnými prioritami Vysokých Tatier a Spiša,” povedala riaditeľka Metodického centra UMB Anita Murgašová.

Do Banskej Bystrice na pilotný ročník Detskej univerzity Slovensko - krajina mojich predkov prišlo v sprievode svojich učiteľov 40 žiakov zo škôl z Maďarska, Rumunska, srbskej Vojvodiny a z Ukrajiny. „Zámerom bolo ponúknuť im slovenské superlatívy a ich pobyt bol odmenou za najlepšie študijné výsledky v domovskej krajine a za účasť na olympiádach v slovenskom jazyku,“ dodala A. Murgašová. Pre účastníkov detskej univerzity organizátori do 4. augusta pripravili okrem iného teoretické i praktické oboznámenie sa s remeslami ich predkov, informácie o bývalých stredoslovenských banských mestách, Banskoštiavnickej banskej akadémii, ale aj o Slovenskom národnom povstaní, považovanom za najväčšie antifašistické povstanie v Európe. Deti krajanov sa oboznámili aj so slovenským folklórom a navštívili Múzeum liptovskej dediny v Pribyline, Galériu renesancie a baroka na Spiši, Múzeum TANAP-u a ďalšie významné pamiatky a miesta.

Prvým tohtoročným prázdninovým podujatím pre žiakov a učiteľov škôl s vyučovacím jazykom slovenským v zahraničí organizovaným MC UMB bolo vyhodnotenie 4. ročníka výtvarnej súťaže Moja najobľúbenejšia rozprávka Pavla Dobšinského, ktoré sa uskutočnilo 30. júna v Štátnej vedeckej knižnici v Banskej Bystrici. Deti zo škôl v Chorvátsku, Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Ukrajiny zaslali do súťaže takmer 200 výtvarných prác.

V súlade s Programom spolupráce medzi Ministerstvom školstva Slovenskej republiky a Ministerstvom vzdelávania a vedy Ukrajiny v oblasti vzdelávania ponúklo MC UMB od 5. do 14. júla Medzinárodnému charitatívnemu fondu na pomoc deťom z Ukrajiny 10-dňový Letný ozdravný tábor v Tatranskej Lesnej pre 40 detí a dvoch pedagógov z tejto krajiny.

V rovnakom termíne sa uskutočnil aj 2. ročník Letnej školy ľudového tanca. Do mesta pod Urpínom prišlo takmer 80 zástupcov 12 detských a mládežníckych krajanských folklórnych súborov z Českej republiky, Rakúska, Rumunska, srbskej Vojvodiny a Ukrajiny. Pri nácvikoch tanca, jeho choreografie, etnografie, spevu a slovenského jazyka na báze dialektov absolvovali približne 80 vyučovacích hodín na jedného účastníka.

(t-l)

Slovenské deti z troch štátov v Rumunsku

Začiatkom júla usporiadali v rumunskom Bihori týždňový medzinárodný remeselnícky tábor slovenských detí z Maďarska, Rumunska a Srbska. Projekt sa uskutočnil v rámci trojstrannej dohody Slovákov z týchto štátov, tohto roku sa jeho realizovania ujali naši krajania z Rumunska.

Z Maďarska sa do tábora vybralo vyše dvadsať žiakov z Békešskej Čaby, Nového Mesta pod Šiatrom, Sarvaša a Slovenského Komlóša so sprevádzajúcimi pedagógmi. Plní očakávania nasadli do autobusu, ktorý ich čakal pred Domom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe, veď aktivitu z našej strany podporilo Regionálne osvetové stredisko Slovenského osvetového centra v Békešskej Čabe.

Okolo štvrtej popoludní prišli do dejiska tábora, na tzv. Čiernu horu v bihorských vrchoch. Počas dní kreatívnej činnosti a oddychu boli ubytovaní spolu so slovenskými deťmi z hostiteľského štátu a ich priateľov z Vojvodiny, čo bolo vhodnou príležitosťou na precvičovanie si jazyka a, samozrejme, aj na vytvorenie nových priateľstiev.

Deti boli ubytované v útulných dvoj- a štvorposteľových izbách a organizátori im päťkrát denne zabezpečili chutnú stravu.

Zamestnania prebiehali v priestoroch školy v blízkej slovenskej obci Bodonoši. Pomocou odborných slovenských a rumunských pedagógov sa účastníci zoznámili s tajomstvami maľovania na sklo, vyšívania, tkania a pradenia, ako aj s technikou košikárskeho remesla. Kto mal záujem, mohol sa venovať aj divadelníctvu a hre na citare.

Organizátori zapojili dievčatá aj do práce v kuchyni tábora, kde pomáhali pri príprave tvarohových, kapustových a makových rezancov, resp. zemiakových placiek.

Pre deti bol pripravený bohatý program. Navštívil ich aj predseda Kultúrno-vedeckej spoločnosti Ivana Krasku, prvý podpredseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, Pavel Hlásnik. V popoludňajších hodinách chodili na prechádzky, zoznamovali sa s okolitou prekrásnou prírodou, s horskými potokmi, s Medveďou jaskyňou. Zúčastnili sa aj na prezentácii jazdy na quadoch a po večeroch sa konali kultúrne programy jednotlivých skupín, resp. vystúpenia divadelníkov a citaristov.

Žiaľ, týždeň rýchlo ubehol a deti sa smutne lúčili so svojimi novými priateľmi. Všetci boli jednoznačne toho názoru, že aj o rok by sa rady vrátili do takéhoto tábora.

(mhg-cs)

Sarvašskí žiaci vo Varšave

Na Medzinárodnej parafiáde detí a mládeže

Žiaci Slovenskej základnej školy v Sarvaši dostali možnosť zúčastniť sa medzinárodnej akcie v Poľsku. Samozrejme, že využili možnosť, ktorú im ponúkol pán Ing. Jozef Fábry z mestečka Trstená.

Ešte v apríli sme sa skontaktovali s hlavnou organizátorkou Gabrielou Kuhnovou, ktorá nám poslala propozície a všetky materiály týkajúce sa parafiády. Na internete sme poslali súpisku žiakov a učiteľov, ktorí budú reprezentovať slovenskú základnú školu v športových disciplínach: Erika Šinková, Zlatica Lišková (učiteľky), Ditta Pálinkášová, Gyöngyi Gundová, Dalma Hegedűšová, Bence Seljak, David Janšík, Renáta Kiseľová, Gabriel Kozma, David Rosík, Nikoleta Sekerešová, Patrik Pečeňa, Matej Šonkoľ, Menta Trabachová, Leila Šinková, Petra Pintérová a Alexander Jónáš.

Prekvapilo nás, že okrem vreckového žiaci nebudú mať žiadne výdavky. Všetko sme mali zadarmo, škola musela hradiť len časť cestovného.

21. Medzinárodná parafiáda sa konala od 4. do 12. júla v hlavnom meste Poľska, vo Varšave. Riaditeľom podujatia bol Józef Jóniec. Heslo bolo: Srdce - cítenie, rozum - vedomosť, ciele - cvičenie. Účastníci prišli z Bieloruska, Nemecka, Maďarska, Slovenska, Ukrajiny a Poľska.

My sme odcestovali zo Sarvaša už 3. júla, jednu noc sme strávili v Trstenej. Spali sme v tamojšej základnej škole. Boli sme sa kúpať v Oraviciach a prezreli sme si časť Oravskej priehrady, ktorá sa nám veľmi páčila.

Zavčas rána sme pokračovali v ceste do Poľska. Nasadli sme do mikrobusu a navigácia nás bez problémov priviedla až na miesto, kde sme boli ubytovaní. Vysoká škola poľnohospodárska vo Varšave sa rozkladá na obrovskej ploche. My sme spali v bloku Limba. Je to perfektne zariadené centrum s komfortnými podmienkami. Po vybalení sme vyhľadali stany, kde sme sa zaregistrovali. Dostali sme stravné lístky a každý tašku, v ktorej boli okrem podrobného programu aj jednotné tričká, perá, suveníry, ktorým sme sa všetci radovali. Deti boli prekvapené, že skoro 200 družstiev, ktoré tvorilo viac ako 3000 mladých ľudí, sa zmestí do jedného centra vysokej školy. Po večeri sme sa vybrali hľadať bloky, telocvične, športové haly, v ktorých sa budú konať športové preteky. Len súťaže v ľahkej atletike prebiehali mimo centra VŠ.

Ráno po raňajkách nasledovalo slávnostne otvorenie parafiády. Konalo sa v kostole Piaristov, kam nás zaviezli osobitné autobusy. Atmosféra bola mimoriadna, všetci sme mali oblečené pomarančové tričká. Každá skupina dostala tabuľku, na ktorej bolo napísané mesto alebo štát, z ktorého prišli. Domáci mali tabuľky so zeleným nápisom, zahraniční účastníci s červeným. Po príchode do kostola sme boli zvedaví, ako sa všetci vojdeme do kostola, ale na naše prekvapenie zmestili sme sa. Po hodinovej omši prišli po nás autobusy. Vtom sa spustil lejak, boli sme svedkami prietrže mračien.

Celodňový program pozostával z rannej omše, na ktorú chodili dobrovoľne, kto práve chcel. Po raňajkách bol odchod na športové ihriská a do športových hál.

My sme sa zúčastnili súťaže ringo (hráči prehadzujú cez sieť gumový krúžok). Pre nás to bolo nové športové odvetvie, napriek tomu sme získali veľmi pekné umiestnenia. V plávaní sme si vďaka Nikolete Sekerešovej a Alexandrovi Jónášovi odniesli dve medaily. Zdokonaliť by sa mali naši chlapci basketbalisti, ale rezervy máme aj v stolnom tenise, badmintone a v ľahkej atletike. V šachu bola úspešná Menta Trabachová, ktorá obsadila 6. miesto. Na to, že sme sa prvýkrát zúčastnili na takomto veľkolepom podujatí, môžeme byť spokojní s výsledkami, ktoré sme dosiahli.

Súčasťou stretnutia bol aj program, v ktorom sa predstavili jednotlivé školy. My sme účastníkov prekvapili tancom a spevom, ale predviedli sme im aj cvičenie s meteorami, ktoré sa všetkým páčilo.

Usporiadatelia nám umožnili aj prehliadku mesta, na ktorú sme išli metrom. Zaujímavosťou je, že len jedna trasa prechádza cez celé mesto, preto sme nemuseli prestupovať. Pozreli sme si aj varšavské múzeá. Najviac nás zaujala gigantická mestská knižnica.

Vo voľnom čase sa naši žiaci snažili komunikovať po slovensky aj po anglicky. Deti sa rýchle spriatelili, večer sme hrávali futbal a ringo. Najväčší záujem bol o jazykový kvíz, kde sme si spestrili voľné chvíle nielen komunikáciou v štyroch jazykoch, ale aj kresbami a situačnými programami.

Cesta domov ubehla veľmi rýchlo, napriek tomu, že trvala 14 hodín. Navzájom sme si ukazovali na digitálnych fotoaparátoch zábery, ktoré sme nafotili počas nášho spoločného pobytu.

Vďaka patrí v prvom rade pánovi inžinierovi Jozefovi Fábrymu z Trstenej, ktorý nás na to vzácne podujatie prihlásil. Samozrejme, všetkým usporiadateľom celej Medzinárodnej Parafiády, ktorých bolo veľmi veľa. Pani Gabriela Kuhnová bola našou sprievodkyňou a splnila našu každú prosbu. Vďaka škole, rodičom a každému kto prispel k tomu, aby sme sa dobre cítili.

(zl)

Za posilnenie duchovného života našich detí

XV. biblický tábor CSS vo Svätom Jure

Za poldruha desaťročia vyrastie z novorodenca už skoro dospelý človek. Za podobný časový interval poriadať každé leto tú istú akciu s tým istým organizátorom znamená tiež dospieť k niečomu jedinečnému. O tomto by určite mohla dlho hovoriť členka VZ CSS Ildika Klauszová Fúziková, ktorá 15 rokov vytrvalo a obetavo organizuje mládežnícke ekumenické biblické tábory Celoštátnej slovenskej samosprávy.

Tohtoročný biblický tábor sa konal v predposledný júlový týždeň na tradičnom, deťom dobre známom mieste vo vinohradníckom meste v susedstve hlavného mesta našej materskej krajiny vo Svätom Jure. Do strediska Evanjelickej diakonie Agapé zavítalo vyše 40 slovenských detí z Kestúca, Mlynkov, zo Sarvašu, Slovenského Komlóša, Šóškútu a z Tardošu, aby sa posilnili vo viere v Ježiša Krista a zároveň prežili spoločné chvíle pri športových, turistických, náučno-poznávacích a kultúrnych aktivitách. Na duchovné vedenie tábora sa podujal katolícky kňaz vdp. Vojtech Balik, ktorý slúži v Bazilike sv. Štefana v Budapešti. Ďalšími pomocníkmi boli Levente Galda, Karola Klauszová a Kornel Klausz.

Svätý Jur je dejiskom biblického tábora už dlhé roky, avšak tentokrát privítal naše deti v neobyčajne slávnostnej atmosfére. V tomto roku oslavuje totiž 800. výročie prvej písomnej zmienky o Jure, zachytený v darovacej listine kráľa Ondreja II. z roku 1209. Pri tejto príležitosti sa tu po celý rok konajú oslavy, ako napr. Deň svätojurských pivníc, fotografická výstava „Žijeme spolu“, mestské hody, Otvorené pivnice na deň sv. Urbana a vyvrcholením osláv bude krst monografie „Sv. Jur - Dejiny písané vínom 1209-2009”. Účastníci tábora si pozreli fotografickú výstavu a v miestom Literárnom a vlastivednom múzeu sa zahĺbili do dejín Jura.

Od 19. júna t. r. vyhlásil pápež Benedikt XVI. Rok kňazov, aby sa oslávilo 150. výročie úmrtia svätého farára z Arsu Jána Maria Vianneya. Má to byť rok plný iniciatív, v ktorom cirkev chce predovšetkým duchovným, ale aj všetkým kresťanom povedať, že je hrdá na svojich kňazov, že ich miluje, ctí si ich, obdivuje ich a s vďakou im vyslovuje uznanie za ich pastoračnú prácu a svedectvo ich života.

V znamení tejto myšlienky sa niesli duchovné cvičenia a požehnané chvíle biblického tábora. Keďže v tomto roku oslavujeme 800. výročie založenia františkánskej rehole, zakladateľom ktorej bol sv. František z Assisi, ktorý zaviedol vianočný zvyk stavania betlehemov, deti si nacvičili i biblické pásmo, ktoré sa zameriavalo na tematiku betlehema a bolo spestrené vianočnými koledami a mládežníckymi náboženskými piesňami. Ním sa predstavili aj vzácnej návšteve z Budapešti - predsedovi CSS Jánovi Fuzikovi, ktorý zavítal do tábora v predposledné popoludnie. Za dojímavé chvíle sa pán predseda zavďačil deťom čokoládou a po programe na dvore diakonie sa s nimi porozprával o tábore.

Veľmi vydarený bol aj tradičný výlet do Bratislavy, kde si deti pozreli Staré mesto. Slniečko celý deň krásne svietilo a zostal čas aj na unikátny zážitok - na návštevu Katedrály sv. Martina, kde dôstojný pán Balik porozprával pred sochou sv. Martina legendu o tomto rytierovi. Po prezretí pamätihodností mali deti voľný program, ktorý venovali predovšetkým nákupom a osviežujúcej zmrzline.

Dievčatá a chlapci sa dvakrát zúčastnili na slávnostnej svätej omši v jurskom katolíckom kostole, na ktorej podaktorí aj miništrovali. Páter Ján Vetocha im ukázal miestny kláštor rehole piaristov kde dnes funguje medziiným i pivovar, v ktorom vyrábajú pivo „Kláštorný ležiak“. Zoznámenie sa s klasickou pivovarskou technológiou, medenými varňami, klenbovou kvasnou pivnicou boli nezvyčajným zážitkom pre deti i pre dospelých.

Vďaka peknému počasiu bola do programu dvakrát zaradená návšteva kúpaliska, kam sa deti dostali absolvovaním viackilometrovej túry. Táto „maličkosť“ im však absolútne nevadila. Veď šantenie v bazéne im všetko vynahradilo...

Každý deň fungoval v prednáškovej sále diakonie kútik, kde si mohli menší účastníci tábora kresliť, hrať sa rôzne spoločenské hry a skladať si skladačky. Ani v tomto roku nechýbal populárny kvíz, celovečerná vedomostná hra, zameraná na tri tematické okruhy: náboženstvo, históriu a zemepis. Prechádzky mestom, futbalový turnaj, spoločný spev, súťaž „Kto čo vie“ a nekonečné množstvo rozhovorov - okrem duchovného posilnenia toto všetko slúžilo tomu, aby sa deti navzájom spoznávali, spolu sa hrali, športovali a strávili jeden pekný a bohatý týždeň naplnený Duchom Božím v krajine svojich predkov.

Za vzácne a prekrásne darčeky, ktorými boli deti odmenené za svoju prácu v posledný rozlúčkový večer biblického tábora, patrí vďaka Celoštátnej slovenskej samospráve, redakcii Ľudových novín a Slovenským samosprávam II., V. a XI. obvodu Budapešti.

(kk)

Vágašská Huta

Oslavy 15. výročia zmiešaného speváckeho zboru

Vágašská Huta je skrytým pokladom Zemplína - stojí v úvodnej vete webovej stránky obce. Mnohí sa o pravdivosti tohto výroku mohli presvedčiť 18. júla na obecnej slávnosti, usporiadanej pri príležitosti 15. narodenín zmiešaného speváckeho zboru, ktorý sa zameral na zachovávanie miestnych ľudových tradícií a kultúry. Vo svojom repertoári má veľa ľudových piesní, samozrejme, po slovensky, presnejšie v zemplínskom nárečí. V ňom si mohli v spomínaný deň návštevníci obce prečítať i názvy niektorých budov. Obcou možno prejsť za pomerne krátky čas, veď časť obce s menej ako sto obyvateľov dodnes nazývaná Dolina nie je dlhá. Vyššie časti nad brehom patria prisťahovalcom z iných kútov Maďarska. Vysvetlením je práve ten skrytý poklad Zemplína. Ukrývajú ho lesy na hranici niekdajšej Zemplínskej a Abovskej župy. Panoráme z „veľkého” brehu nad obcou odolá málokto. Je to ideálne miesto pre výletníkov.

Nebolo tak tomu vždy. V obci pred desiatkami rokov naplno pracovali sklárske huty. Založili ich v XVII. storočí, keď sa sem presídlili slovenskí sklári z horného Uhorska. Kvôli nedostatku základných surovín sa miestni muži preorientovali na vandrovnú profesiu a dali sa na zasklievanie okien. Na vandrovku sa po Trianone pustili i miestni chlapi, drotári. V lete vandrovali, v zime rúbali drevo a zhotovovali nástroje. Obrábaním pôdy sa zaoberali ženy. Okrem toho zbierali huby a lesné plody, ktoré potom predávali na trhoch.

Krátku históriu obce sme opísali práve preto, aby sme načrtli témy, ktorým sa venuje jubilujúci spevácky zbor. Jeho zakladajúcich členov v tento horúci júlový deň vymenoval nielen starosta obce Gábor Frank Tamás, ale písomne sa o nich zmienila i Slovenská samospráva Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy, keď tento kolektív nominovala na vyznamenanie Celoštátnej slovenskej samosprávy Za našu národnosť. Fakt, že ho napokon zbor nezískal, nič nezmenil na dobrej nálade, ktorá ovládla javisko amfiteátra v centre obce.

Poďme však pekne po poriadku!

Predpoludním si návštevníci mohli pozrieť výstavu fotografií ručných prác. Mladší záujemci sa na oslavu mohli naladiť v tvorivých dielňach alebo v nafukovacom hrade, na jarmoku, či pri bábkovej hre o Zlatej rybke.

Popoludňajšie zvonenie v miestnom rímsko-katolíckom kostole ohlásilo začiatok omše. Podľa očitých svedkov bol kostol veľmi pekne vyzdobený a bol ozajstnou šperkovnicou. K tomuto dojmu zaiste prispeli i mariánske piesne v podaní oslávencov a hosťujúceho zboru zo slovenského Čerhova.

Po svätej omši sa začal pestrý program miestnych a pozvaných súborov. Medzi nimi po prvýkrát vystúpili dôchodcovia z novej partnerskej obce Apoštag, ležiacej pri Dunaújvárosi, ktorých do Vágašskej Huty odprevadil aj ich pán starosta. Ako povedal, vstávali o štvrtej ráno, no oplatilo sa. Po nich vystúpili v regióne viac-menej známe skupiny ako ženský spevácky zbor z Baňačky, speváci z Palházy a Fizéru a folkloristi z Čerhova na Slovensku. Svojimi vystúpeniami všetci zablahoželali miestnym spevákom. Na úspechoch vágašhutianskeho zboru má nemalý podiel miestna slovenská samospráva, vedená pani Ignáczovou, ako aj nadácia Za Vágaškú Hutu. Na pódiu sa predstavili aj deti zo susednej župy, ktoré tu boli na prázdninách - brušné tanečnice, obrancovia hradu z Fizéru a folklórni tanečníci, ktorí napokon pozvali do tanca i divákov.

Jubilejné oslavy pokračovali do noci tanečnou zábavou.

(jk)

Výzva na výskumný, resp. študijný pobyt na Slovensku

V r. 2006 podpísali predstavitelia Slovenskej akadémie vied a Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) Dohodu o vedeckej spolupráci medzi SAV a VÚSM, ktorá o. i. umožňuje výmenu vedeckých pracovníkov medzi oboma inštitúciami. Na bádateľský pobyt na Slovensku sa môžu prihlásiť doktorandi a výskumní pracovníci na poštovej adrese VÚSM: 5600 Békešská Čaba, Szabó D. u. 40-42, resp. e-mailom: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. do 1. septembra 2009. Výskumné, resp. študijné pobyty schvália pracovníci VÚSM do 15. septembra 2009, informáciu o rozhodnutí poskytnú uchádzačom do 20. septembra 2009. Po schválení pobytu bude treba vypracovať pracovný program, zostaviť profesijný životopis a zoznam najdôležitejších vedeckých publikácií. Podrobné informácie poskytne VÚSM. Informácie o dohode o spolupráci nájdete na adrese

http://vusm.slovaci.hu/archív.

Výlet na severné Slovensko

Slovenská samospráva XIV. obvodu Budapešti srdečne privíta milovníkov slovenskej prírody a kultúry na štvordňový výlet, ktorý sa uskutoční od 11. do 14. septembra. Podľa predbežných plánov skupina v prvý deň navštívi mestá Ružomberok a Martin, na druhý deň Dolný Kubín a Oravský podzámok. Na tretí deň sa účastníci zoznámia so Žilinou, Vrátnou dolinou a strečnianskym hradom, na štvrtý deň ich čaká prehliadka Trenčína a beckovský hrad. Cena výletu je 110 Eur/osoba, ktorá zahŕňa ubytovanie a polpenziu. Záujemcovia sa môžu prihlásiť na telefónnych číslach (06) 1 3835894, (06) 20 9534401 (Pavol Benšó), alebo na e-mailovej adrese Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

X. Paprikový festival vo Veľkom Bánhedeši

V dňoch 15. a 16. augusta už po desiaty raz usporiadajú vo Veľkom Bánhedeši Paprikový festival. V rámci festivalu bude usporiadaná v priestoroch miestneho Kultúrneho domu výstava s tematikou miestnej histórie a kultúry. Bánhedešania v tento deň odovzdajú dvojjazyčné tabule na budovách výchovno-vzdelávacích inštitúcií obce a odhalením pamätnej tabule si uctia pamiatku miestnej rodáčky, známej ľudovej rozprávačky ňaničky Žofky Farkašovej. Na festivale, ktorý slávnostne otvorí starosta obce Ottó Jancsó. Okrem rôznych zábavných programov záujemcovia si môžu vypočuť odborné prednášky z oblasti pestovania zeleniny, predovšetkým, pochopiteľne, papriky.

Mongolsko - „stratená” krásna krajina v strede Ázie

Keď niekto spomenie v našich končinách Mongolsko, väčšine Stredoeurópanov sa pravdepodobne pripomenie niekoľko pojmov z histórie, etnografie a zemepisu - pustošivý vpád mongolských kmeňov pod vedením Batuchána do strednej Európy v prvej polovici 13. storočia, mongolská step, kočovnícke jurty a možno aj tie často spomínané malé koníky. Podstatne menej už vieme o modernom Mongolsku, zabudnutej vnútrozemskej krajine niekde v strede Ázie. Pritom ide o mimoriadne zaujímavú a krásnu krajinu, v ktorej sa na severe nachádzajú vysoké pohoria s vrchmi nad 2000 metrov, v strede nedozierna zelená step, ktorá postupne prechádza do púšte Gobi. Túto rozmanitosť je však ľahko možné pochopiť, keď si uvedomíme rozmery krajiny. Mongolsko má rozlohu 1 564 100 štvorcových kilometrov, na ktorých žije približne 2 646 000 obyvateľov. Ide teda o veľkú krajinu, ktorá je 15-krát väčšia než Maďarsko. Z druhej strany to znamená aj to, že hustota obyvateľstva tejto obrovskej krajiny je približne 1,7 obyvateľa na kilometer štvorcový.

Mongolsko je pekná, ale zároveň chudobná krajina. Hrubý domáci produkt sa pohybuje okolo 2200 amerických dolárov na osobu a rok, čo znamená, že je približne 7-8-krát menší než stredoeurópsky priemer. Obyvateľstvo sa v minulosti tradične živilo hlavne chovom zvierat (ovce, kone, ťavy), hoci sa v 20. storočí pokúsili aj o socialistickú modernizáciu pod taktovkou sovietskych (v danom prípade etnicky hlavne burjatských a ruských) špecialistov. Veď východosibírsky Irkutsk a ruskými kozákmi a s Mongolmi príbuznými miestnymi Burjatmi obývané Bajkalské jazero je takpovediac len na skok od rusko-mongolských hraníc. Okrem toho pred rokom 1920 tvorili značnú časť dospelého obyvateľstva budhisticko-lámaistickí mnísi, čo malo značný vplyv na demografický vývoj krajiny. Tento trend sa neskôr zmenil, ale Mongolsko stále ešte pôsobí dojmom poloprázdnej krajiny, kde človek môže autom prejsť aj 100-200 kilometrov bez toho, aby uvidel stopy trvalého ľudského osídlenia.

Mongolské kmene si síce v určitom období pod vedením svojich chánov, potomkov Džingischána podmanili väčšiu časť Euroázie, ale po čase túto moc predsa len stratili a ich vplyv sa obmedzil na mongolskú step a hory. Veľkú časť svojej novodobej histórie prežili ako súčasť veľkej Číny, ktorá sa však začiatkom 20. storočia dostala postupne na pokraj krachu a rozpadu. Miestne elity to chceli využiť na osamostatnenie sa, avšak situácia sa vyvinula trochu ináč. Mongolské územie boli totiž začiatkom 20-ch rokov 20. storočia zatiahnuté do ruskej občianskej vojny. Posledné bojujúce bielogvardejské jednotky sa totiž pod vedením hrôzu šíriaceho atamana rusko-nemeckého pôvodu, baróna Romana von Unger-Sternberga stiahli do Mongolska, ale ruská Červená armáda ich tam nasledovala a nakoniec rozprášila. Keď tam už raz ruskí boľševici dorazili, tak sa rozhodli v krajine obrazne povedané preskočiť feudalizmus a kapitalizmus zároveň, a začať budovať komunizmus na sovietsky spôsob. Hoci v prípade mimoriadne zaostalého, kočovníckeho a vyľudneného Mongolska išlo o dosť bizarný nápad, vôľa sovietskeho vedenia bola neotrasiteľná. Mongolsko pod duchovným patronátom severného suseda vyhlásilo samostatnosť a stalo sa teoreticky druhým socialistickým štátom na svete (samozrejme, po Sovietskom zväze). Pravda, jeho samostatnosť vtedy ešte nikto iný okrem ZSSR neuznával.

Táto skutočnosť výrazne ovplyvnila dejiny mongolského národa. Z jednej strany nasledovalo budovanie diktatúry proletariátu bez proletariátu (dokonca aj bez miest), čo však ešte nebol ten najväčší problém. Aj Mongolsko sa stalo objektom prevratnej zmeny spoločnosti, neskôr aj stalinistického teroru. Začali vznikať nové mestá, sídliská, trochu priemyslu a podobne. Podstatné však je, že Moskva po roku 1945 dosiahla to, že Mongolsko sa ako člen antifašistickej koalície postupne stalo uznávaným členom medzinárodného spoločenstva. Plnoprávnym členom OSN sa síce stalo len v roku 1961, ale už predtým Mongolsko ako nezávislý štát uznalo mnoho krajín sveta. Stalo sa aj členom RVHP, odkiaľ prichádzala do krajiny značná pomoc. Maďarskí a československí odborníci taktiež pomáhali budovať a modernizovať túto spriatelenú stredoázijskú republiku.

Najdôležitejšie pre štáty je uznanie ich susedmi a veľmocami. V prípade Mongolska tieto dve kategórie splývajú. V súčasnosti má totiž len dvoch susedov - Ruskú federáciu a Čínu. Toto zásadne určuje vzťah Mongolov k Rusku. Nakoľko vedome aj podvedome majú podstatne väčší strach z dynamicky sa rozvíjajúcej miliardovej Číny, ktorej oficiálnou súčasťou boli ešte pred rokom 1920, ich zrak sa o to viac opiera na druhého veľkého suseda, ktorý krajine dominoval skoro 70 rokov a napriek mnohým stratám priniesol so sebou aj urbanizáciu, moderné školstvo, autá a medzinárodno-právnu suverenitu. Vzdelanejšia mongolská mládež ešte aj teraz hovorí po rusky, okrem amerických počúva aj ruské šlágre a chodí sa najesť do prestížnych ruských a ukrajinských reštaurácií hlavného mesta Ulanbátar.

Kto má rád mestskú turistiku, spojenú s prezeraním starých budov, námestí a romantických uličiek, do Mongolska nech radšej ani nejde. Mongolské mestá totiž vznikli predovšetkým v čase už spomínanej sovietskej modernizácie od konca roku 1920. To znamená, že prakticky pozostávajú historicky z troch vrstiev - z úradných a hospodárskych budov pripomínajúcich Sovietsky zväz z čias Stalina, potom z obytných domov a inštitúcií postavených v ére Chruščova a nakoniec z brežnevovskej sídliskovej moderny. Tento kolorit doplňujú poprevratové novostavby firemných sídiel a obytných parkov, kde žijú víťazi zmien po roku 1989. Medzi týmito vrstvami sa však niekedy nachádzajú úplne neuveriteľné zvyšky starých budhistických kláštorov, ktoré teraz prežívajú svoju novodobú renesanciu.

Mesto v jeho tradičnej európskej podobe teda nie je typické pre historické Mongolsko, hoci v súčasnosti už nadpolovičná väčšina obyvateľstva žije v urbanistickom prostredí. V hlavnom meste žije viac ako 800 000 ľudí, čo je asi tretina populácie. Tieto mestá, pozostávajúce z niekoľkých verejných budov a mnohých sídlisk však z uvedených príčin netvoria skvosty svetovej architektúry. Sú však funkčné a pre tých staršie narodených, ktorí prípadne ešte študovali vo väčších sovietskych vidieckych mestách, môžu vyvolať pekné alebo rozpačité spomienky na mladosť. Napriek tomu má Ulanbátar krásnu polohu a pôsobí dojmom dynamického mesta. Človek nemá ani stiesnený pocit preľudnenosti. Asi najzaujímavejšou časťou mongolských miest sú jurtové štvrte, kde žijú hlavne chudobní prisťahovalci z vidieka alebo dospelé deti, ktoré sa osamostatnili od menej zámožných rodičov. Tradičná jurta tu však nie je súčasťou folklóru, ale východiskom z núdze.

V prípade, ak sa turista predsa len nechá nahovoriť, aby si pozrel rodisko Džingischána (ktorý sa inak v dobe novej mongolskej národnej renesancie teší stále väčšej popularite), musí počítať s tým, že uvidí peknú step a sprievodca mu oznámi, že niekde tu sa asi zdržiaval kmeň, z ktorého veľký bojovník pochádzal. Ak si chce pozrieť aj jeho sochu, to sa musí autom presunúť o niekoľko stoviek kilometrov ďalej. Apropo, cesta autom. V Mongolsku treba zabudnúť nielen na diaľnice a rýchlostné cesty typické pre Európu, ale od určitej vzdialenosti od mestských sídiel aj na cesty ako také. Ku každej ceste je potrebné dobré terénne auto. Predtým boli rozšírené sovietske Nivy, ktoré miestni dokážu aj teraz rýchlo opraviť, v súčasnosti sa však rozširujú v krajine japonské alebo západné terénne vozidlá typu Land Rover alebo Mitshibushi Pajero. Údajne ich tu veľké koncerny predávajú o niečo lacnejšie než inde. Tieto autá tu nie sú symbolom zámožnosti, ale životnou a dopravnou potrebou. Pri ceste na vidiek sa musia nielen popasovať s cestou stepou bez dopravnej komunikácie, ale niekedy aj prebrodiť sa riekou, alebo prejsť menšou horou a zvládnuť skaly v lesoch.

O to bizarnejšie však pôsobí prechod pre chodcov, ktorý sa nachádza v zatrávnenej puste na polceste medzi starým a novým mongolským hlavným mestom (teda medzi mestom Karakorum, kde sídlil ešte Džingischán a Ulanbátarom). Tieto niekoľko sto kilometrov vzdialené mestá výnimočne spája pomerne dobrá asfaltka, popri ktorej sa však nachádza len niekoľko zoskupení drevených budov, slúžiacich na občerstvenie cestovateľov a opravu ich ťažko skúšaných automobilov. Spomínaný prechod je však namaľovaný mimo týchto sídiel. Jeho funkčnosť a opodstatnenosť vo vyľudnenej pustatine je samozrejme minimálna, ale oceniť treba humor pracovníkov správy mongolských cestných komunikácií.

Cestovanie v Mongolsku na vidiek je teda poriadne zaujímavé dobrodružstvo. Začína sa v nákupnom stredisku na kraji mesta, kde si novodobí pútnici nakúpia zásoby potravín a vody, lebo nevedia, kde si budú môcť svoje rezervy doplniť. Potom vyrazia na dlhú cestu stepou. Ešte predtým sa však väčšina miestnych šoférov zastaví pri menších posvätných kopčekoch pozostávajúcich z kameňov, kostí, farieb, alebo iných prírodných a spotrebných materiálov. Zväčša sa nachádzajú pri výpadovke z miest. Tieto kopčeky je potrebné trikrát obísť a niečo na ne pridať - drobné mince, kamienky, fľašku s vodou a podobne. Podstatné je niečo dať a nič nezobrať, lebo to môže znamenať hnev duchov a nešťastie počas cesty. Niekedy šofér otvorí fľašku vodky, prvý pohárik vyleje do vzduchu pre duchov, druhý si dá sám a ďalšími pohárikmi ponúkne svojich spolucestujúcich. Po takejto príprave je možné pustiť sa na cestu, ktorá v Mongolsku skoro vždy znamená veľmi zaujímavé dobrodružstvo.

Určité cestovné útrapy však v každom prípade kompenzuje krása krajiny a ťažko opísateľný pocit slobody, ktorý cestovateľov opantá, keď podvečer utrmácaní z cestovania po mongolských cestách a necestách zastavia auto, vystúpia z neho a trochu sa rozhliadnu dookola. Stojac na stepnej tráve po oboch stranách môžu vidieť v diaľke vysoké nezalesnené kopce, ktoré práve osvetľujú slabnúce slnečné lúče a celý tento obrovský a prázdny priestor, z ktorého sála pokoj, drsnosť a majestátnosť prefukuje vietor od severa na juh, prípadne naopak. Niekde ďaleko môžu zazrieť rodinku nomádov chystajúcich sa po namáhavom dni k odpočinku vo svojej jurte.

Mongolsko nie je krajinou presných foriem a prísnych písaných noriem. O to silnejšie sú však normy nepísané, resp. zákony prírody. Neradno sa s nimi zahrávať a celkovo je vhodné, ak turista cestuje sprevádzaní spoľahlivým a pomerov znalým miestnym sprievodcom. Krajina poskytuje veľké možnosti pre rozličné dobrodružstvá, extrémne turistické podmienky a zaujímavé poľovačky, ako aj pre celkový „únik z civilizácie”, ale práve preto sa neradno zahrávať s ohňom. Ľahko totiž môže dôjsť ku kolízii, úrazu alebo k inej nepríjemnosti, avšak nemocnica môže byť vzdialená od miesta nehody aj niekoľko sto kilometrov. Okrem toho nie každý kút širokých stepných priestorov je pokrytý mobilnou sieťou, skôr naopak. V takomto prípade je cestovateľ odkázaný hlavne na svoj pud sebazáchovy, na svojich druhov a hlavne na šťastie. Široké a drsné mongolské podmienky preto jednoznačne učia pokore pred prírodou, sebadisciplíne a vynaliezavosti v problematických situáciách. V každom prípade si táto zaujímavá a zabudnutá krajina zaslúži pozornosť turistickej verejnosti.

Ivan Halász

Zo súťažných prác VÚSM

Svietiaci lampáš

Učiteľskú dráhu pokladám za svoje povolanie. Toto povolanie som si vybrala preto, lebo si myslím, že v očiach detí sa stanú vzorom predovšetkým ich rodičia a súrodenci a za nimi nasledujú pedagógovia v škôlke a v škole. Pokladám za veľmi dôležité, aby deti získali v základnej škole silný, stabilný základ vedomostí. Ako budúca učiteľka každý deň musím deti naučiť niečo nové o našom svete. Musím ich naučiť to, čo budú potrebovať v každodennom živote, čiže písanie, čítanie, matematiku, dejepis, atď. Pre mňa nie je zanedbateľné ani vytvorenie duševnej rovnováhy, spokojnosti a bezpečia. Okrem toho si myslím, že im treba zabezpečiť možnosti na rozvíjanie vedomostí a poskytnúť pomoc pri vzniknutých problémoch v ich živote. Viem, že je to vážna a zodpovedná úloha, ale pre mňa to vždy stojí za námahu, keď vidím postup dopredu, rozvoj a spokojný úsmev na tvári po dosiahnutí vytýčených cieľov.

Človek vždy bude pamätať, ako sa na neho pani učiteľka usmievala vtedy, keď bol ešte maličký a ako spolu vyriešili problémy. Myslím si, že tie detičky, ktoré spolu rástli s tetou Piroškou Majernyíkovou, nikdy na ňu nezabudnú. Ony sa učili ešte v sálašskej škole iným spôsobom, ako „dnešné” deti. A ako presne? Na to som bola zvedavá aj ja. Vyhľadala som tetu Pirošku a poprosila som ju, aby mi porozprávala o škole, v ktorej ona vyučovala v minulosti. Vtedy určite učili celkom inými metódami, a mňa to veľmi zaujíma. Aj prostredie bolo určite iné ako dnes.

Takže som si vybrala takú školu, čo dnes už nie je, ale žije ďalej v srdiečkach obyvateľov tohto okolia. Voľakedy budova školy stála na sálaši v Kétšoproni. V tejto škole vyučovala pani učiteľka Piroška Majernyíková, ktorú som vyhľadala preto, aby mi porozprávala o vtedajšom živote v škole. Pani Piroška rozprávala tak živo, akoby tam aj teraz bývala, učila a žila. Ten rozhovor bol veľmi úprimný a naučila som sa z neho veľmi veľa. Prevzala som malý kúsok zo života pani Pirošky Majernyíkovej.

Podľa rozhovoru s tetou Piroškou Majernyíkovou

- Prosím Vás, povedzte mi pár slov o tej škole, ktorá bola na sálaši. Kde presne bola tá škola?

- Začalo sa to tým, že v roku 1750 čabianski obyvatelia dostali pôdu v Kétšoproni na sálaši. Vtedy sa dedina volala „Soprony-tanya”. Vtedy Békešská Čaba bola ďaleko od Kétšoprone a preto si tu občania postavili letné chaty a potom aj sálaše. V dedine bývali katolíci, preto tam bola aj katolícka škola. Neďaleko od Telekgerendáša bývali evanjelici a tam bola evanjelická škola. Tá škola, kde som aj ja učila, bola v prvom rade Kétšoprone, ktorý hraničil s Telekgerendášom. Škola stála oproti poľnohospodárskemu družstvu. V roku 1867 po vyrovnaní, keď Jozef Eötvös bol minister školstva, rozhodlo sa, že v každej obývanej oblasti založia školu. Chceli zabezpečiť vzdelanie pre negramotných sedliakov. To znamenalo, že postavili základné školy. Pri väčších mestách stavali aj meštianske školy.

- Ako vyzerala táto škola?

- Každá škola vyzerala rovnako. Bola to jedna veľká budova, na konci ktorej bola veľká učebňa. V tej učebni sa učili 4 triedy. Všetkých žiakov učila len jedna učiteľka. Na druhom konci budovy bol služobný byt. Osvetlenie a vodovod sme nemali, ale uprostred dvora bola dobrá studňa. Skoro všetci sálašskí obyvatelia si z tejto studne nosili vodu. Taká istá škola bola aj v dedine. A o škole, ktorá bola na pozemku Apponyiovcov, neviem skoro nič hovoriť.

- Ako vyzeralo vyučovanie, keď ste tam učili?

- Keď som ja tam učila, už museli chodiť deti do školy až do 14. rokov. Rodičia tomuto zákonu rozumeli tak, že keď ich syn alebo dcéra už dosiahne 14. rok, už nemusí chodiť ďalej do školy. To znamenalo, keď dieťa dovŕšilo 14 rokov napr. v marci, už ho rodičia neposlali do školy. Neskôr prijatému zákonu porozumeli a deti chodili riadne do školy. Pre dve skupiny boli 2 učiteľky pre prvý a pre druhý stupeň. Vyučovanie prebiehalo striedavo. Predmety boli rovnaké, len pomenovanie mali trošku iné. Predpoludním vyučovanie sa začínalo od 8-ej a trvalo do 12-ej hodiny. Deti museli dvakrát denne prejsť 5 kilometrov peši, aby sa dostali do školy a potom späť domov. Popoludní prišla ďalšia skupina a spolu sme sa učili až do 4-ej. Jedna hodina trvala 40 minút. Musela som byť presná, nemohla som predĺžiť vyučovanie, lebo popoludní o 4-ej už bola tma. Bolo to potrebné dodržiavať najmä v zime, lebo sme nemali osvetlenie. Darilo sa mi, vďaka Bohu, učila som disciplinovanú detskú spoločnosť.

- Ako vyzerala vyučovacia hodina?

- Jedna hodina vyzerala takto: napríklad v 5. triede som vysvetľovala nejaké učivo a vtedy iné triedy dostali úlohy a ticho, samostatne pracovali. Musela som sa veľmi veľa pripravovať, aby všetko bolo v poriadku. Keď som dokončila prácu s 5. triedou, dala som im nejaké cvičenie a paralelne som kontrolovala úlohy v ostatných triedach. Dôležité bolo, aby dieťa všetko porozumelo. Nikto nemohol ísť domov tak, že mu niečo nebolo jasné.

- Ako ste sa dostali do tej školy?

- Narodila som sa v Sarvaši a tam som chodila do školy od prvej a potom do ôsmej triedy. (Od druhej do siedmej triedy som chodila do základnej školy v Nagyráte.) Mám z tých čias dobré spomienky. Keď som bola prváčka, chodila som do cirkevnej školy a tam nás učili mníšky. Pred každou hodinou sme sa modlili. Boli veľmi milé a priateľské a vždy nám ukázali rôzné praktické činnosti. Ôsmu triedu som končila v slovenskej škole, tam som sa naučila po slovensky. Predtým som len veľmi málo vedela po slovensky, nepoužívala som ten jazyk. Internát, knihy, vyučovanie boli zadarmo, my sme si museli kúpiť len zošity. Potom som sa dostala do Békešskej Čaby do slovenského gymnázia. Keď som zmaturovala, začala som si hľadať prácu, ale nemala som odborné vzdelanie, tak som si nič nevedela nájsť. Konečne som sa dostala do Čabačűdu a tam som pracovala v jednej firme ako administratívna pracovníčka. Necítila som sa tam dobre, lebo tá práca ma nezaujímala. Tam som sa stretla s mojím bývalým učiteľom Jurajom Snidom. Pýtal sa ma, kde pracujem a prečo som tam. Ja som hovorila, že ani ja sama neviem. On bol v tom čase župný inšpektor slovenského jazyka a navrhol mi prácu v škole v Kétšoproni. Nemala som učiteľský diplom, ale ďalším štúdiom som ho mala možnosť získať. Súhlasila som s návrhom, ktorý som prijala. Potom som sa prihlásila do Budapešti na vysokú školu pedagogickú. Ukončila som ju štátnou skúškou v roku 1957. Skúšku som mala urobiť v roku 1956, ale vtedy bola revolúcia, tak som skúšku urobila len vo februári v roku 1957. Od tých čias som bola oprávnená učiť aj slovenský jazyk.

- Aké boli prvé dni? Ako ste sa tam cítili?

- Najprv som učila slovenčinu v dedine, lebo bola zima, až v lete som sa vysťahovala na samotu. Jedna mladá kolegyňa mi všetko vysvetlila o systéme vyučovania. Najprv som nechcela ísť na samotu, lebo som sa toho veľmi bála. Vtedy som mala jedného dávneho priateľa, ktorý bol mojím bývalým učiteľom a volal sa Juraj Hankó. Zavolala som ho telefonicky, ale vtedy bol telefón len na pošte. Vysvetlila som mu situáciu a poprosila som ho, aby mi dal nejaké užitočné rady. On sa veľmi potešil. Dozvedela som sa, že pán Hankó tam začal svoju učiteľskú kariéru a cítil sa tam príjemne. Hovoril, že ľudia na samote sú veľmi milí a že to pocítim na vlastnej koži. Teda nemusela som sa báť, a tak som sa odsťahovala na samotu. Potom som tam učila desať rokov. Raz ma veľmi prekvapil pán Juraj, lebo prišiel z Békešskej Čaby na bicykli za mnou na samotu. Bola to veľmi prínosná a príjemná návšteva. Bola som veľmi šťastná. Vtedy sme sa úprimne a priateľsky porozprávali o svojich zážitkoch a o pedagogických a obyčajných ľudských skúsenostiach.

- A potom ste naozaj cítili, že tamojší ľudia - čiže deti a ich rodičia - sú milí a priateľskí?

- Rodičia naozaj boli veľmi milí a vytvoril sa medzi nami blízky priateľský vzťah. Géza Gárdonyi raz napísal, že tie sálašské školy tak svietia, ako lampáše v tmavej noci. A to bola pravda, lebo tam aj učiteľka bola jeden lampáš, ktorý šíril osvetu a vzdelanosť medzi jednoduchými ľuďmi. Často sme organizovali kultúrne podujatia nielen pre deti, ale aj pre ich rodičov.

- Na aké podujatia sa pamätáte? Povedzte mi jedno, aby som si to vedela predstaviť!

- Napríklad v lete sme priniesli sudové pivo pre dospelých a ľadovú zmrzlinu pre deti z Čorvášu. Pre deti a pre ostatných to bolo veľmi zaujímavé. Škola bola v peknom, nádhernom, tichom a pokojnom prostredí, okolo boli stromy a kríky. Boli aj také popoludnia, že dospelí pili pivo, ich detičky sa hrali, medzitým rodičia sa tešili z detí. To boli pre mňa nezabudnuteľné chvíle. Kolegyne, ktoré učili v dedine, vždy boli plné závisti, lebo u nás vždy boli dobré zábavné programy a ľudia k nám vždy radi chodili. Škola dávala k díspozícii svoju budovu na organizovanie bálov, kde sa spolu zabávala dedinská mládež. Občania dediny prichádzali k nám na tie podujatia a cítili sme sa tam všetci spolu veľmi dobre a príjemne. Mali sme aj malú divadelnú skupinu a naučili sme sa trojdejstvové predstavenie s názvom: Kvitne lipa. Toto predstavenie spracovalo sedliacku tému. Mládež postavila veľký šiator za školou, dievčatá olepili stenu papierom a namaľovali. Teda bola to veľmi dobrá skupina ľudí a dobre sme vedeli spolupracovať.

- Máte nejaký príbeh, ktorý by bol zaujímavý pre dnešného moderného človeka?

- Rodičia dbali o to, aby ich deti chodili do školy. Napríklad jedna rodina rozhodla, že pôjde do školy na sánkach, do ktorých zapriahli konský záprah. Tak postupne pozbierali všetky deti a takto spolu prišli do školy. Deti to veľmi silno prežívali a tešili sa aj ich rodičia. Keď bola zima, každé ráno som čakala na deti s horúcim čajom, lebo vtedy boli veľké mrazy. Každé dieťa malo vlastný hrnček, do toho som dala čaj a mohli si ohrievať ruky. Tí rodičia, ktorí mali na to finančné možnosti, poslali pre deti cukor do čaju. Potom sme pokračovali tým, že detičky si vyzuli čižmy a ja som im musela nohy zohrievať, lebo boli tak premrznuté. Boli aj také deti, ktoré nemali ponožky, tak som pre nich hľadala niečo na nohy, keď som nemala iné, tak som im dala kapce. Teda môžem povedať, že som bola nielen učiteľka, ale aj druhá matka detí. Hovorila som, že do štvrtej sme končili vyučovanie, ale v zime bola skoro tma a niekedy aj veľká snehová búrka. Boli sme dohodnutí s rodičmi, že keď bude veľká búrka a dieťa nepríde načas domov, tak je u nás. To znamenalo, že detičky u nás strávili noc. To bolo veľmi zaujímavé, lebo som musela urobiť chutnú večeru, najčastejšie tvarohové palacinky, to deti mali veľmi rady. To je pre dnešné deti nepredstaviteľné, spať v noci so svojou učiteľkou a nie doma s rodičmi. Aj to sú také chvíle, na ktoré nikdy nezabudnem, lebo sú to často srdcervúce historky.

- Aké učebné pomôcky ste mali? Bolo dosť kníh?

- Zošity, knihy, základné demonštratívne prostriedky sme mali k dispozícii na chémiu aj fyziku. Samozrejme niektoré pomôcky som si sama urobila. Veľmi sme dávali pozor na tie veci, aby sme ich dlho mohli používať.

- Aké predmety boli? Také ako dnes alebo boli iné?

- Predmety boli také isté ako dnes, len mali iné názvy. Mali sme aritmetiku, geometriu, maďarskú literatúru, maďarskú gramatiku, prírodopis, biológiu, zemepis, dejepis, chémiu a fyziku. Vychovávala som také deti, ktoré sa potom stali lekárnikmi alebo aj predsedom výrobného družstva.

- Boli rozdiely medzi predmetmi na mestskej škole a sálašskej škole?

- U nás som učila len slovenčinu, ale v dedine deti mali možnosť sa učiť aj ruštinu, ale iné rozdiely sme nemali.

- Chodili ste na nejaké súťaže?

- Áno, samozrejme. A mali sme veľa úspechov. Stávalo sa, že sme súťažili aj s dedinskou školou a to bola pre nás vždy veľká výzva.

- Dokedy existovala táto škola?

- Neviem, dokedy by stála táto škola, možno až do súčasnosti, ale, žiaľbohu, jej zánik spôsobili záplavové vody v rokoch 1965-66. Príčina bola tá, že tu bola rieka, ktorá spájala Maroš s Kerešom a rieka sa volala Kondor. A naša susedná dedina odtiaľ dostala meno Kondoroš. V tých časoch, keď na Dolnej zemi regulovali rieky, rieku Kondor s veľmi veľkým vypätím síl zasypali. Ale malá žila je ešte tam a keď veľa prší, vtedy sa vždy naplní vodou a preto sa vytvoria vnútrozemské vody. Keď boli naposledy záplavové vody, pán primátor z helikoptéry videl, že naozaj vidieť stopy bývalej rieky. Teda vtedy, v rokoch 1965-66, tie sálaše zaplavila voda, lebo nemali tehlový základ a všetci sme utekali tam, kde sme mali niekoho, kto nás prichýlil pred záplavami. My sme sa horko-ťažko nasťahovali do dediny, ale predpísali nám dve podmienky: jedna bola, že sme museli postaviť svoj vlastný dom, lebo dedina nemala služobný byt. To bola veľká práca pre nás. To je ten istý dom, kde dodnes žijem, žiaľbohu, už 13 rokov sama. Druhá podmienka bola, že som musela riadiť Kultúrny dom v Kétšoproni. Hovorila som, že by bolo dobré, keby sme urobili školské múzeum, ale to je veľmi nereálne, a neviem, kto by sa o múzeum staral. Potom sálašskú školu zbúrali. V tých časoch som často snívala o tej škole a veľmi mi chýbala.

- Udržujete kontakty s bývalými žiakmi?

- Áno, zvykneme organizovať Šopronské sálašské stretnutia, kde chodia moji bývalí žiaci, ktorí sú už dnes dospelí. Vtedy sa zvykneme veľa rozprávať o dávnejších časoch. Mávame najprv večeru a potom sa bavíme až do rána. To je vždy veľmi milé a srdcervúce stretnutie.

Doslov

Pracovala som pomocou archívnych prameňov a rôznych písomných materiálov, ale najzaujímavejšie bolo pre mňa, keď som urobila rozhovor s Piroškou Majernyíkovou. Keď som hovorila s pani Piroškou, tak som sa cítila, akoby sme sa strojom času preniesli do minulosti. Ako to všetko presne vykreslila slovami, akoby pred nami znovu ožila minulosť na sálašoch a školách. Pekné, tiché, nádherné prostredie, milí ľudia, podujatia, učenie, všetko bolo iné, ako je dnes. Môžem povedať, že som sa naučila veľa od pani učiteľky Pirošky Majernyíkovej. Myslím si, že keď začnem moju učiteľskú dráhu budem sa jej skúsenosťami inšpirovať. A nikdy nezabudnem na to, čo Géza Gárdonyi napísal, že sálašské školy sú lampášmi vzdelanosti. A aby všetky školy boli naozaj lampášmi, o to sa musia snažiť všetky učiteľky a učitelia.

Prácu napísala:

Anikó Laurinyeczová

1. miesto III. kategórie

(redakčne upravená verzia)

Použitá literatúra:

Archív v Gyule - záznamy Eleka Fényesa

Internetové stránky: www.ketsoprony.huhttp://ketsoprony.freeweb.hu/index2h.htm

Kronika Kétšoproňu

Monografia Békéšskej Čaby

Rozhovor s pani učiteľkou Piroškou Majernyíkovou

Zbierky Ondreja Krupu