„No Fico“ - v Medeši - Zastriekali tabule obce so slovenským názvom

Neznámi páchatelia podvečer 2. septembra zastriekali tabule so slovenským názvom Medešu (Medgyesegyháza) na príchodových cestách nápisom No Fico. Tabule policajti odstránili a uložili na policajnej stanici v meste Mezőkovácsháza. Starosta obce Béla Nagy podal trestné oznámenie na neznámych páchateľov. Ako povedal, hoci nesúhlasí so slovenským jazykovým zákonom, podľa neho je táto forma protestu nevhodná. Zastriekanie tabúľ v Medeši považuje generálny konzul SR v Békešskej Čabe Štefan Daňo za ojedinelý jav. Zároveň zdôraznil, že v Maďarsku sa slovenský zákon mystifikuje.

Zhanobili tabuľu pred Slovenským pamiatkovým domom v Orosláni

Neznámi páchatelia v noci na 1. septembra v Orosláni (Oroszlány), aj Slovákmi obývanom meste Komárňansko-Ostrihomskej župy, zhanobili dvojjazyčnú, slovensko-maďarskú informačnú tabuľu pred miestnym Slovenským pamiatkovým domom. Ako o tom informovala predsedníčka Slovenskej samosprávy v Orosláni Alžbeta Szabová internetový portál Slovákov v Maďarsku www.luno.hu, tabuľu nachádzajúcu sa na ulici pred slovenským objektom niekto „ozdobil“ židovským symbolom (šesťcípou Dávidovou hviezdou), pred ktorý nalepil očividne odniekiaľ vystrihnutý dvojjazyčný text v tomto znení: „Ma nyelvtörvény / holnap ë? - Dnes jazykovom zákone / zajtraë?” Podľa našich informácií policajti po zaistení stôp a iných potrebných opatreniach nápis z informačnej tabule odstránili a začali stíhanie neznámeho páchateľa vo veci výtržníctva.

(fuhl)

Nie diskriminovať, ale integrovať

Slovenský veľvyslanec v Budapešti o jazykovom zákone

Posilnenie integračnej funkcie slovenského jazyka na území Slovenskej republiky je cieľom novely zákona o štátnom jazyku, používanie jazyka národnostných menšín upravuje osobitný zákon. Medzi iným o tom hovoril 31. augusta na svojej tlačovej konferencii veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Peter Weiss. Ako povedal, novela zákona o štátnom jazyku, ktorá 1. septembra nadobudla platnosť, je podľa názoru vysokého komisára Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) pre otázky národnostných menšín Knuta Vollebaeka v súlade s medzinárodnými normami. Podľa Weissových slov je úprava legislatívnej normy v súlade aj so záväzkami krajiny, vyplývajúcimi z rámcovej menšinovej dohody či charty regionálnych a menšinových jazykov. Príprava novely sa začala už vlani, preto podľa názoru slovenského veľvyslanca v žiadnom prípade nemožno hovoriť v tejto súvislosti o jej cielenom načasovaní. Veľvyslanec Weiss sa dotkol aj problematiky tak značne diskutovaných sankcií, ktoré sú, ako zdôraznil, podľa vysokého komisára OBSE tiež v súlade s medzinárodnými štandardmi. Vollebaek však pri ich uplatňovaní odporučil citlivý prístup. O slovenskom postoji k realizácii zákona a k odporúčaniam Knuta Vollebaeka informoval vysokého komisára OBSE písomne minister kultúry SR Marek Maďarič, odznelo na tlačovej konferencii. Bratislava bude, ako uviedol slovenský diplomat, čoskoro dejiskom expertných konzultácií, na ktoré pozvali aj expertov vysokého komisára OBSE pre otázky národnostných menšín. Veľvyslanec SR v Maďarsku informoval aj o zasadaní Rady vlády SR pre národnostné menšiny a etnické skupiny z 28. augusta, na ktoré pozvali aj odborníkov. Vyhlásil, že predstavitelia všetkých minorít s výnimkou maďarskej podporili novelu zákona a plány jeho realizácie v praxi. Peter Weiss upozornil, že zákon sa týka iba istých oblastí verejného života a neovplyvní bežné súkromné kontakty ľudí, ale neupravuje ani používanie jazyka na verejných schôdzach, pri bohoslužbách, v inojazyčnej tlači, v názvoch firiem, v ochranných značkách a názvoch, ani v internetových odkazoch. Sankcie obsiahnuté v zákone majú preventívny charakter, podčiarkol slovenský diplomat a dodal, že cieľom zákona v žiadnom prípade nie je trestať slovenských občanov, ktorí sú príslušníkmi ktorejkoľvek národnostnej menšiny. Každý, kto zákon poruší, dostane šancu na opravu bez finančných sankcií, konštatoval Weiss bez uvedenia ďalších detailov. Veľvyslanec SR v Maďarsku zároveň zdôraznil, že legislatívna norma sa týka predovšetkým orgánov štátnej a verejnej správy, a nie obyčajných občanov. Pokuta 5000 eur by sa napríklad uplatnila, ak by v reklamnej sfére prišlo k hrubému porušeniu zákona o štátnom jazyku, uviedol na ilustráciu. Zároveň podčiarkol, že v zdravotníctve sa neráta so sankciami, keďže od ťažko chorého človeka nikto neočakáva, že nebude hovoriť materským jazykom. Peter Weiss pripomenul, že práva príslušníkov menšín na používanie materského jazyka vo verejnom styku garantujú na Slovensku osobitné právne normy. Súčasne podčiarkol, že príležitostne v maďarských médiách prezentovaný obraz, v zmysle ktorého žijú príslušníci maďarskej menšiny na Slovensku pod brutálnym útlakom, je nepravdivý. Zákon o štátnom jazyku nadobudol platnosť 1. septembra, avšak rezort kultúry sa nechystá „rozoslať jazykové komandá už zajtra”, uviedol Peter Weiss v reakcii na otázku, odkedy musia porušovatelia zákona rátať so sankciami. Na otázku, či sa domnieva, že schválenie predmetnej novely zákona o štátnom jazyku a odopretie vstupu prezidentovi Maďarskej republiky na slovenské územie hrubo porušili slovensko-maďarskú základnú medzištátnu zmluvu, veľvyslanec odpovedal: Práve prostriedky, ktoré tento bilaterálny dokument zaručuje, by bolo potrebné využívať efektívnejšie namiesto toho, aby sa niektoré prípady riešili na medzinárodných fórach. Európska únia sa musí popasovať s obrovským množstvom otázok a ak by sme ju zaťažili každým menším alebo väčším problémom, unavilo by ju to a navyše by sme vytvorili dojem, že sme dva členské štáty, ktoré si nie sú schopné vyriešiť dvojstranné problémy. Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Maďarsku sa nevyhol ani odpovedi na otázku, či si v uplynulých rokoch pamätá konflikt, ktorý by voči Slovensku vyvolalo Maďarsko. Peter Weiss pripomenul, že dôverne pozná vývoj v oboch štátoch v uplynulých dvoch desaťročiach a ak by nebol diplomatom, ale politikom, potom by o konfliktoch mohol dlho hovoriť. Ako diplomat by však ponechal politikom, aby si pri vzájomných rokovaniach pohovorili o tom, kto nesie do akej miery zodpovednosť za napätia.

Protestné demonštrácie v Dunajskej Strede, v Budapešti a v Bruseli

Približne 6 tisíc ľudí prišlo 1. septembra na futbalový štadión v Dunajskej Strede, aby protestovali proti novele jazykového zákona. Zhromaždenie zorganizovala Strana maďarskej koalície s viacerými občianskymi združeniami zastupujúcimi záujmy Maďarov na Slovensku. „Musíme upozorniť Európu na to, že na Slovensku nie je všetko v poriadku s aplikovaním moci zo strany vlády a ani v menšinovej oblasti to nie je v poriadku,” povedal novinárom predseda SMK Pál Csáky. Ľudí z južných oblastí Slovenska, kde žije asi polmiliónová maďarská menšina, zvážali organizátori na protest autobusmi. Podporiť ich prišli aj občania Maďarska či Rumunska. Viacerí si na protest priniesli maďarské vlajky.

Protestnú demonštráciu voči novele slovenského zákona o štátnom jazyku usporiadala 1. septembra popoludní pred sídlom slovenského zastupiteľstva v Budapešti mimovládna organizácia Fórum občianskej súdržnosti (CÖF). Organizátori odovzdali slovenskému veľvyslancovi v Maďarsku Petrovi Weissovi petíciu požadujúcu zrušenie tejto právnej normy. Text protestného dokumentu v anglickom a maďarskom jazyku doručia aj predsedom Európskeho parlamentu a Európskej komisie. Rečníci na protestnej akcii hovorili o tom, že Slovensko zavádza štátnu jazykovú cenzúru a zasahuje do slobodného používania jazyka. Prijali protestné vyhlásenie, v ktorom požadujú od Národnej rady SR, aby zákon o štátnom jazyku zrušila a schválila menšinový zákon. Zároveň požadovali ukončenie prejavov nenávisti a útlaku, ktorým sú údajne vystavení Maďari na Slovensku. Okolie dejiska demonštrácie, na ktorej sa zúčastnilo približne 500 ľudí, polícia dočasne uzavrela, policajný kordón nechýbal ani pred samotným zastupiteľským úradom, kde bolo vidieť maďarské štátne vlajky, transparenty s nápismi ako „Slovensko spustilo železnú oponu” a počuť heslá ako „Preč s Trianonom”.

Približne 50-60 ľudí protestovalo v ten istý deň pred budovou slovenského veľvyslanectva v Bruseli proti novele slovenského zákona o štátnom jazyku, ktoré zorganizovali viaceré maďarské združenia. Maďarský europoslanec József Szájer (Fidesz) označil zákon za „hanbu Európy” a za „jeden z najhorších zákonov od druhej svetovej vojny” a vyhlásil, že dokiaľ zákon nebude zrušený, poslanci za stranu Fidesz „nepremeškajú žiadnu príležitosť na to, aby otvorili túto otázku na pôde Európskeho parlamentu”. Organizátori odovzdali maďarským europoslancom petíciu určenú pre predsedu EP Jerzyho Buzeka, ako aj pre šéfa komisie Barrosa a komisárov Orbana a Barrota. Protestné podujatie, ktoré malo pokojný priebeh, podporila aj niekdajšia maďarská ministerka zahraničných vecí Kinga Gönczová. Medzi účastníkmi protestu bola tiež slovenská europoslankyňa Edit Bauer, ktorá si myslí, že zákon v určitých častiach narušuje právo Európskeho spoločenstva, a to patrí do kompetencie EÚ. Ako uviedol predseda Európskeho parlamenu Jerzy Buzek pre novinárov Európsky parlament (EP) je pripravený zúčastniť sa na trilaterálnych rokovaniach s Maďarskom a Slovenskom s cieľom prediskutovať problém týkajúci sa slovenského zákona o štátnom jazyku, uviedol v stredu. Po rokovaní s predsedníčkou parlamentu Katalin Sziliovou povedal, že parlament sa „pozrie na problém, ktorý vznikol prijatím nového zákona”, ale dodal, že na takéto situácie má Európska únia obmedzené možnosti právneho zásahu.

(t-m-hl-br)

Pozor, nová mailová adresa redakcie!

Vážení čitatelia! Redakcia Ľudových novín Vás touto cestou informuje, že od 1. septembra 2009 prestala fungovať mailová adresa Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. . Prosíme Vás, aby ste sa na redakciu v budúcnosti obracali prostredníctvom adresy Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. . Za prípadné nepríjemnosti sa ospravedlňujeme a ďakujeme za pochopenie.

Redakcia Ľudových novín

Dni zahraničných Slovákov na výstave Agrokomplex v Nitre

Každoročne sa na konci augusta v Nitre koná Medzinárodná poľnohospodárska a potravinárska výstava Agrokomplex. Tento rok to bolo už po 36-krát a zúčastnilo sa na nej viac ako štyristo vystavujúcich firiem z desiatich štátov sveta. V rámci nej sa v dňoch 22. a 23. augusta uskutočnil už tretí ročník Dní zahraničných Slovákov na Agrokomplexe 2009 v Nitre. Cieľom týchto stretnutí je poznávanie a prezentácia života Slovákov žijúcich v blízkom zahraničí, ktoré má slúžiť na posilnenie ich národného povedomia, prehlbovanie stykov s materskou krajinou a rozvíjanie vzájomnej spolupráce v oblasti kultúry a hospodárstva.

Kým prvé dva ročníky usporiadal štátny podnik Agrokomplex - Výstavníctvo v Nitre a jeho organická súčasť Slovenské poľnohospodárske múzeum s malým príspevkom Nitrianskeho samosprávneho kraja, výlučne zo svojich prostriedkov, tretí ročník už významne finančne podporil aj Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Na tomto dvojdňovom odbornom a kultúrnom podujatí sa zúčastnilo takmer 80 zahraničných hostí z Česka, Chorvátska, Maďarska, Rumunska, Srbska a Ukrajiny.

Dni zahraničných Slovákov na Agrokomplexe 2009 otvorila predsedníčka Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí Vilma Prívarová a riaditeľ spoločnosti Agrokomplex - Výstavníctvo v Nitre Ing. Miloslav Pisár. Hlavnou náplňou týchto dní bol odborný program, v ktorom odzneli prednášky na rôzne témy, ktoré sa dotýkajú života Slovákov v krajinách, z ktorých jednotlivé skupiny prišli. Napríklad predseda Obce Slovákov v ČR Peter Lipták z Prahy sa zaoberal špecifikami slovenskej menšiny v Česku a perspektívami jej vývoja. Podpredseda Obce Slovákov v ČR Vlastimil Fabišík z Brna sa vo svojej prednáške venoval slovenskému folklóru v Česku a desaťročným úspechom festivalu Jánošíkov dukát. Michal Karkuš z Novej Huty v Rumunsku rozobral kultúrno-spoločenský život a hospodársky život v obci v kontexte politických zmien 20.storočia. Čerstvý maturant békeščabianskeho gymnázia, teraz už študent UKF v Nitre Dušan Kunovac nielen slovom, ale aj obrazom a zvukom priblížil účastníkom na príklade včelárenia svojho starého otca tradície včelárenia békešského Slováka. Riaditeľ Poľnohospodárskeho múzea v Kulpíne Ján Kišgeci sa zameral na staré tlače, konkrétne si vybral tému časopis Báčanský chmeliar - svedectvo našej vyspelosti. Predseda Zväzu Slovákov v Chorvátsku Andrej Kuric sa zameral na prítomnosť Slovákov v Chorvátsku a vyzdvihol aj súčasné významné osobnosti z radov Slovákov v Chorvátsku, ktoré sa podieľajú na kultúrnom a hospodárskom rozvoji krajiny. Čestný predseda Slovenského kultúrneho a umeleckého spolku P. J. Šafárika v Novom Sade Michal Hyža zhodnotil kultúrno-spoločenský život Slovákov v Novom Sade a vyzdvihol podiel osobností, ktoré sa v minulosti podieľali na zachovávaní slovenskosti v meste, ktoré je kultúrnym a hospodárskym strediskom Vojvodiny. Predseda Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov Jozef Havelka rozobral kultúrno-spoločenské aktivity Slovákov žijúcich v tomto regióne Maďarska. Na žiadosť prítomných informoval aj o aktuálnej situácii okolo Slovenského domu v Mlynkoch.

Tradične najpočetnejšie boli zastúpení Slováci zo Srbska. Čestný predseda Matice slovenskej v Juhoslávii Rastislav Surový vyzdvihol pôsobenie Matice slovenskej v Srbsku a jej podiel na udržiavaní národného povedomia Slovákov od jej vzniku. Pozornosť medzi prítomnými účastníkmi vzbudila jeho manželka, ktorá vhodne doplnila jeho prednášku prednesom básní od slovenských klasikov. Adam Jonáš z Kovačice na faktoch poukázal na to, že Slováci sú vo Vojvodine vzdelanou a vitálnou menšinou, a v rôznych oblastiach zastávajú popredné miesta. Publicista Ján Špringeľ z rovnakého strediska Slovákov v Banáte vybral z hľadiska turistiky a cestovného ruchu najatraktívnejšie miesta rodiska a celého Banátu pre návštevu turistov a uviedol viaceré fakty jedinečnosti Kovačice. Podpredseda Matice slovenskej pre Banát, ktorý stál na čele najpočetnejšej delegácie Slovákov zo Srbska, vyzdvihol činnosť jednotlivých miestnych odborov a prácu jednotlivcov.

Na odbornom podujatí boli prítomní jednotlivci aj z ďalších štátov. Už viac rokov medzi najzaujímavejšiu expozíciu na Agrokomplexe patrí podnik Slováka Juraja Bocku Slovan Zdravo Selenča, ktorý vyrába zdravú výživu. Inak to nebolo ani v tomto roku, keď táto expozícia patrila medzi najvyhľadávanejšie a dá sa povedať, že aj suplovala absentujúcich slovenských potravinárskych vystavovateľov.

Hlavným miestom konania Dní zahraničných Slovákov na Agrokomplexe 2009 bola Stredoslovenská koliba. V nej mala každá zúčastnená skupina výstavný kútik, v ktorom sa predstavila svojimi typickými exponátmi: ukážkami knižnej a časopiseckej produkcie, predmetmi z ľudovo-umeleckej tvorby, fotografiami, remeselníckymi výrobkami a pod. Účastníci stretnutia mali v programe aj návštevu expozícií výstavy Agrokomplex a Slovenského poľnohospodárskeho múzea, ktoré leží v rozsiahlom výstavnom priestore a spolu so skanzenom je jeho súčasťou.

V kultúrnom programe pre účastníkov počas akcie vystúpili zo Slovenska spevácky súbor z Veľkej Mane a folklórna skupina z Drážoviec a z Maďarska speváčky Folklórnej skupiny Pilíš z Mlynkov. Účastníci Dní zahraničných Slovákov na Agrokomplexe v Nitre prejavili vysokú spokojnosť s celým podujatím a veria, že bude pokračovať aj v budúcich rokoch.

Ján Jančovic

Spojili sa a vytvorili

Dedinské múzeum a dom v Teranoch

Ako vždy, aj teraz som zablúdila. Hádam sa ešte nestalo, že do jednej z novohradských slovenských osád by som trafila na prvýkrát. A nielen na prvý, ale ani na druhý, lebo toto bola moja druhá návšteva Terian. Prvýkrát sme tam zavítali pred rokom, zúčastnili sme sa na národnostnom dni. Výborne sa zabavila celá rodina, veľmi sa nám páčil kultúrny program. Potom sme na Terany už nemysleli, tak ako človek popri každodennej práci zabúda na dejiská svojej profesie. Ale teraz sme dostali pozvanie na prezentáciu knihy „Keď si ja opasiem delinnú šatku“ - Tradičné oblečenie v Teranoch, autorkou ktorej je Ágnes Lengyelová. Priznám sa vám, nie som národopisec. Čo sa týka ľudovej kultúry, najviac ma zaujíma folklór, ale ani ten nie do takej hĺbky, aby som vedela rozoznať zemplínsky tanec od šarišského. Azda uznáte aj vy, že je lepšie si sadnúť a pozerať sa na prekrásne kroje a nadchnúť sa rezkým tancom, ako sa zahĺbiť do odborných kníh. Teraz som sa ale musela. Hocijako som nechcela, napokon som tomu prišla na chuť. A to nielen na chuť mastného chleba, ktorým nás ponúkali na konci podujatia, ale na „chuť“ ľudového kroja a tradičných zvykov ľudového života našich predkov. Podujatie bolo nahlásené na 15. hodinu, napokon sa však začalo so značným - dvojhodinovým - meškaním, keďže autori publikácie uviazli na ceste. Čas som mohla využiť na to, aby som sa pozhovárala s domácimi. Bolo to vlastne neformálne odovzdávanie obnovených priestorov dedinského domu spojené s prezentáciou hore uvedenej knižky.

„Spoločnosť na ochranu a podporu obce Terany vznikla pred siedmymi rokmi, avšak jej členovia sa schádzali vtedy už desať rokov,“ uvádza ma do udalostí vedúca spoločnosti Aliz Környeiová. Budova patrí slovenskej samospráve, ale jej udržiavanie a obnovenie je nad jej sily. Preto sa rozhodli, že sa spoja v projekte Nórskeho občianskeho fondu, ktorý vyhrali. Komplexný projekt bolo treba pripraviť tak, že sa uchádzali nielen o obnovu budovy, ale museli doňho zahrnúť aj kultúrne aktivity. Zároveň digitalizovali inventár oblastného domu, ktorý bude môcť existovať ako múzeum. Získaním tohto titulu sa otvoria ďalšie možnosti na uchádzanie sa o podpory, čím môžu oživiť spoločenský život. Pomocou získaného grantu sa im ľahšie pripravia aj už tradičné podujatia, zorganizujú ich ročne štyri, ktoré sa viažu k väčším cirkevným sviatkom a sú trojdňové. Prvý deň zvykne byť skôr odborný, druhý folklórny a tretí gastronomický.

Spod hrubého rúcha viacdesaťročného spánku spoločenského života vykúkajú ozajstné rarity. Mohli sa o tom presvedčiť aj účastníci sobotňajšieho popoludnia so spevmi z Tranoscia. Hostiteľkou bola predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy, putovná evanjelická farárka Hilda Guláčivoá Fabuľová. Prezradili mi, že aj tieto náboženské piesne otvorili cestu k spoločnému spevu, k dobrému pocitu stráviť čas spolu. Nedeľa zas patrila gastronómii. Tradičné novohradské, aj slovenské, pochúťky mohli záujemci nielen ochutnať, ale si mohli i vyskúšať recepty starých mám.

Spolu s receptami sa zachovali aj kroje, ktoré sú ozaj živou ľudovou kultúrou v tejto novohradskej dedinke, lebo, ako mi prezradila autorka knižky A. Lengyelová, sú ženy, ktoré dodnes nosia kroje a v poslednom čase badať akýsi nárast záujmu o tradičný odev aj v radoch mladšej generácie. Terany sú zaujímavé nielen samotným krojom a geografickým položením obce, ale aj rôznorodosťou jej obyvateľov. Terany dodnes obývajú Slováci a Maďari, prví sú evanjelici, druhí katolíci. Vierovyznanie a národnosť samozrejme badať aj na kroji. Autorka publikácie nemala ľahkú úlohu. Do Terian neprišla raz, ale túto novohradskú obec spolu s manželom, tiež národopiscom, navštevujú už dvadsať rokov. Tamojší obyvatelia ich dôverne poznajú, radi sa s nimi podelia o svoje znalosti. Nebolo tomu inak ani na prezentácii. Priznám sa vám, nebola som ešte na takej prezentácii, kde by o samotnej knižke povedali tak málo, ako práve v onen augustový piatok v Teranoch. Napriek tomu som sa dozvedela množstvo zaujímavostí o dedinke a o kroji - a to nielen od etnografov, ale aj od účastníkov prezentácie - informátorov autorky knižky. Jemné rozdiely vo viazaní šatky, farbe sukne, či počtu „blysiek“ (perlovej ozdoby na šatstve) - to všetko malo význam dávnejšie a nadobúda význam v súčasnosti. Na prezentácii odzneli rôzne pripomienky k tomu, čo všetko ešte chýba v knižke, ale mohlo by sa dostať do prepracovaného druhého vydania, alebo do veľkej publikácie, ktorú plánujú tiež vydať v nasledujúcich rokoch. Táto kniha by nemala byť iba o tradičnom ľudovom kroji, ale aj o iných zaujímavostiach obce. Napríklad v rámci krúžku zachovávania tradícií A. Környeiová zbiera spolu s deťmi tradičné riekanky a to v obidvoch jazykoch. Ako mi povedala, na tieto krúžky pozývajú staršieho obyvateľa dediny, ktorý im buď zaspieva nejaké pesničky, alebo prednesie riekanku. Vždy sa spýtajú na slovenský a maďarský ekvivalent, a zapíšu si to. Podobne spracovávajú aj recepty, ktoré by mali byť tiež súčasťou tejto veľkej knihy o Teranoch.

„Mali to všetko urobiť pred dvadsiatimi rokmi,“ sťažuje sa riaditeľka školy Edita Brožová. Ani sama si nepamätá, kedy zanikli vyššie ročníky v miestnej škole, lebo už aj ona navštevovala doma iba prvé štyri roky. Napriek tomu nebadáme u nich úpadok a znížený záujem o dedinku. V posledných rokoch sa sem dokonca nasťahovalo viac ľudí, ktorým záleží na Teranoch a nechcú potlačiť ani ich slovenský ráz. Pani Brožová, pôvodom tiež Slovenka, v prvých rokoch svojho života nevedela ani slovo po maďarsky, až neskôr sa naučila v škole. Hoci sama nenosí kroj, vie, ktorá časť odevu načo sa používala a čo znamenali niektoré jemné rozdiely. Ako členka miestnej slovenskej samosprávy spolu s manželom Ondrejom - mimochodom správcom dediny - navštevuje všetky podujatia, pomáha v čom treba: keď piecť, tak pečie, ale keď deti pripraviť, tak aj v tom. Počas našej návštevy práve plánovali veľkolepú akciu pri príležitosti rozšírenia a obnovenia budovy materskej školy. Oslavy budú koncom októbra. Terany sú naozaj malá osada so sotva 500 obyvateľmi. Napriek tomu badať náznaky oživenia, majú, napríklad, najväčšie ihrisko pre loptovú hru boccia. A odteraz sa tu nachádza aj Dedinské múzeum, kde návštevníci môžu objavovať tradičný spôsob života našich predkov, ale si aj posedieť, porozprávať sa, prípadne si zaspievať skoro zabudnuté piesne.

Eva Patayová Fábiánová

Hudba od rána do večera

VII. Medzinárodný festival dychoviek a IX. Komlóšske dni

Samospráva mesta Slovenský Komlóš už od roku 2000 tradične usporadúva Komlóšske dni. Nebolo tomu inak ani v tomto roku, lenže slávnostné podujatie v dňoch 19.-22. augusta rozšírili o VII. Medzinárodný festival dychoviek, ktorý sa uskutočnil pri príležitosti 40. výročia založenia Komlóšskej mládežníckej dychovky. Medzi hlavnými organizátormi figurovali okrem miestneho voleného zboru aj Nadácia na podporu dychovej hudby v Slovenskom Komlóši, Osvetové stredisko J. G. Tajovského, Organizácia komlóšskych Slovákov a Slovenské regionálne osvetové stredisko. Na festivale privítali aj populárnych hostí z európskych krajín. Aj sami hostitelia, členovia Komlóšskej detskej a mládežníckej dychovky dosiahli dobré výsledky na mnohých medzinárodných a domácich festivaloch. Na štvordňovú akciu prijalo pozvanie štrnásť umeleckých formácií, dychovky a skupiny mažoretiek. Okrem účinkujúcich z Maďarska prišli kapely zo Slovenska, Nemecka a Rumunska.

Organizátori ponúkali návštevníkom oveľa pestrejší program než v predošlých rokoch. Na rôznych miestach prebiehali slovenské gastronomické ukážky, výstava amatérskych umelcov, vozenie sa na koňoch, výstava holubov, jarmok, prehliadka mesta vláčikom, predaj umeleckých výrobkov, grilovanie, dom hračiek, nočné kúpanie na kúpalisku.

Podujatie sa začalo 19. augusta otvorením výstavy hudobných nástrojov a expozície z histórie dychovky. Večer sa uskutočnilo otvorenie VII. Medzinárodného festivalu dychoviek na námestí Dr. Adamkovicsa, vo festivalovom stane. Prítomných slávnostne privítala primátorka mesta Rita Garayová. Po nej slovo prevzali bývalí členovia Mládežníckej dychovky Štefan Szűcs (viceprimátor mesta) a Ján Klement, ktorí taktiež privítali prítomných, ocenili zásluhy dirigentov detskej a mládežníckej dychovky a odovzdali im symbolické darčeky. Po slovách vďaky nasledoval jubilejný koncert komlóšskych kapiel pod vedením Gyulu Forróa a Jána Krčmériho. Milovníkov populárnej hudby od polnoci zabávala kapela Mediterrán z Békešskej Čaby pod vedením bývalého člena komlóšskej mládežníckej dychovky Antala Sebőka.

V deň Sviatku ústavy a kráľa sv. Štefana čakala nielen na Komlóšanov, ale aj na hostí a záujemcov z okolitých osád bohatá ponuka programov. Najprv pri príležitosti štátneho sviatku prebiehali v katolíckom a evanjelickom kostole slávnostné bohoslužby a potom na námestí Hrdinov položili vence k soche sv. Štefana. V Slovenskom regionálnom osvetovom stredisku Slovenky neúnavne piekli klobásy, makové a orechové kvasienky, v kotlíkoch varili perkelty, pričom prítomných zabávala kapela z Košíc. Popoludní na ulici L. Kossutha a I. Széchenyiho mohli návštevníci sledovať defilé mažoretiek a dychoviek, po čom primátorka mesta Rita Garayová a parlamentný poslanec László Domokos vo svojich slávnostných príhovoroch privítali vystupujúcich súborov, hostí a obyvateľov mesta. Vo veľkom festivalovom stane potom vystúpilo približne tisíc účinkujúcich, sedem domácich kapiel a mažoretky. Pri pohári dobrého piva a kvalitnom menu bolo zážitkom počúvať aj hudbu skupiny Kormorán z Budapešti. Hlavným bodom programu bol ohňostroj zo šeťdesiatmetrovej výšky kostolnej budovy. Deň Sviatku ústavy a kráľa sv. Štefana skončil plesom Róberta Lopusniho (Lapos), ktorý zabával mladšiu i staršiu generáciu až do úsvitu. V piatok členovia mládežníckej dychovky položili na Starom a Novom cintoríne vence a kytice úcty k hrobom bývalých členov, kamarátov a podporovateľov dychovky. Večer vo festivalovom stane vystúpili trubači z Neunkirchen am Brand (Nemecko), Târgu Secuiesc (Kézdivásárhely - Rumunsko), Törökbálintu a populárna kapela Alibi z Derekegyházy. Posledný deň festivalu sa začal stretnutím bývalých členov Mládežníckej dychovky v Základnej umeleckej škole. Večer aj tentoraz patril dychovej hudbe, predstavila sa mládežnícka kapela z Košíc a Big Bang Band tiež z Košíc. Na záver veľkolepej akcie vystúpila békeščabianska skupina La Bomba a na všeobecné prianie zase bývalý člen Komlóšskej mládežníckej dychovky „Lapos“ so svojím čarovným syntetizátorom.

(aszm)

Komlóšska mládežnícka dychovka 40-ročná

V Slovenskom Komlóši od roku 1969 funguje detská a mládežnícka dychovka. Pri zakladaní vtedy ešte pionierskej dychovky pomocnú ruku podal Vojenský dychový súbor v Békešskej Čabe. Prijímacie skúšky podľa dnešného dirigenta Jána Krčmériho boli zaujímavé. Do maďarskej základnej školy prišli vojaci a kto vedel vylúdiť zvuk z trúbky, toho prijali. Vďaka učiteľke Erne Laukovej dostala pionierska dychovka od Vojenskej dychovky vyradené hudobné nástroje. Tak sa začalo v Slovenskom Komlóši vyučovanie hudby. Vojaci raz, alebo dvakrát do týždňa prišli do obce a učili žiakov. V tom istom roku, na jeseň, bolo prvé vystúpenie. Na javisku hrali hymnu dvanásti muzikanti. V lete boli deti spolu s vojakmi v tábore, kde sa naučili rôzne vojenské skladby. V meste sa prebudil záujem o hudbu, dychovka mala čoraz viac členov. Prvým dirigentom bol Lajos Komáromi, ktorého v rokoch 1972-1979 vystriedal Mátyás Máté. Tak sa splnil sen pani Laukovej, ktorá bola do roku 1969 zakladateľkou a organizátorkou hudobného života mesta. Prvý veľký úspech sa dostavil roku 1975, keď sa vo Vacove na celoštátnom festivale pionierov komlóšska pionierska dychovka dostala medzi päť najlepších v krajine. Vystúpila aj v galaprograme, čo bola veľká česť. O dva roky v Šoprone vyhrala celoštátnu súťaž, hlavná cena bola účasť na prvom svetovom stretnutí detí v Moskve a štvortýždňový pobyt pri mori v meste Artek. Medzitým žiaci miestnych základných škôl dokončili svoje štúdium na vysunutej hudobnej škole Ferenca Liszta, ktorej sídlo bolo v Orošháze, a prihlásili sa do konzervatória v Segedíne. Od roku 1979 sa dirigenti striedali, úroveň dychovky stagnovala. V roku 1981 prevzal vedenie talentovaný odborník Gustáv Géczi a opäť sa začali dostavovať úspechy. V roku 1987 vznikla v Komlóši samostatná hudobná škola. Odvtedy je dirigentom komlóšskej detskej dychovky Gyula Forró, učiteľ trubkárov v miestnej umeleckej základnej škole. Odbornú úroveň detskej dychovky zabezpečili pedagógovia už spomínanej školy, čo prinieslo veľké úspechy. Dodnes majú dobré kontakty s mládežníckym dychovým orchestrom v Košiciach. V roku 2005 v celoštátnej súťaži dychoviek hudobných škôl v Budapešti získali 2. miesto a na tej istej súťaži v roku 2008 v Szolnoku vyhrali prvé miesto. Detská dychovka zabezpečí priamy dorast mládežníckej dychovky.

V roku 1979 absolventi umeleckej základnej školy založili Mládežnícky dychový orchester. Keďže sa im nepodarilo získať sponzorov, skupina po dvoch rokoch zanikla. V roku 1983, za podpory predsedu miestneho družstva Haladás Pavla Ačaiho orchester založili znova. Na jeseň tohto roku členovia dychovky Jána Krčmériho zvolili za vedúceho, ktorý začal verbovať tých, ktorí už vyrástli z detskej kapely. Viacerí už skončili vysokú školu hudobnú a začali skúšať vo vtedajšej mládežníckej organizácii. J. Krčméri sa rozhodol zapísať sa do dirigentskej školy a je dodnes prvým dirigentom súboru. V roku 1987 sa k sponzorom pripojila firma MOL, ktorá ju podporuje dodnes. Vďaka sponzorom sa kapela dostala viackrát na Slovensko, do Nemecka, Rumunska, Holandska, Španielska, Talianska atď. Ako uviedol J. Krčméri, dlhé roky majú dobré styky s kapelami v zahraničí, tak aj na Slovensku. Viacerí členovia mládežníckej dychovky si zvolili hudbu za svoju profesiu. Mládežnícka dychovka má dnes šesťdesiat členov. Pravidelne sa zúčastňuje na celoštátnych a medzinárodných súťažiach. Od roku 1992 pôsobí formou nadácie (Nadácia pre dychovú kultúru Slovenského Komlóša). V roku 2002 získala v Siklósi na celoštátnej súťaži dychoviek najvyššiu - diamantovú kvalifikáciu. V roku 2003 v Trenčíne na Medzinárodnej súťaži dychových orchestrov obsadili prvé miesto a získali ocenenie Cum laude. V rokoch 2005 a 2006 na medzinárodných hudobných súťažiach získali okrem prvého miesta aj osobitnú cenu Slovenskej samosprávy mesta Békešská Čaba. V minulom roku v Neunkirchen am Brand na kvalifikačnej súťaži získali najvyšší stupeň - „Veľmi dobrú“ kvalifikáciu. V tom istom roku v Trenčíne ich dirigent vyhral cenu Najlepšieho dirigenta. Vedúci mládežníckej dychovky Ján Krčméri je aj riaditeľom Základnej umeleckej školy v Slovenskom Komlóši.

(aszm)

Začal sa 60. školský rok v budapeštianskej slovenskej škole

V Materskej škole, základnej škole, gymnáziu, odbornej škole a žiackom domove s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti sa 1. septembra konala otváracia slávnosť nového školského roka.

Okolie školy rozkvitlo bielymi kvetmi dievčenských blúzok a chlapčenských košieľ... Žiaci základných škôl a študenti stredných škôl po dvojmesačných letných prázdninách znovu zasadli do lavíc. Sú tu opäť chvíle každodenných povinností, ktoré škola prináša. Povinnosti a starosti pribudli aj učiteľom, hoci oni už pár dní pred prvým zvonením nastúpili na svoje pracoviská a snažili sa pre svojich zverencov pripraviť všetko potrebné. Slávnostnú atmosféru prežívali žiaci, učitelia, rodičia i priaznivci školy. Po vypočutí maďarskej a slovenskej hymny a hymny EU na prahu šesťdesiateho školského roka 2009/2010 v mene pedagogického zboru pozdravila prítomných riaditeľka školy Anna Csörgölová. Zvlášť privítala prváčikov základnej školy, ktorí - ako povedala - urobili prvé kroky do školy, a pred ktorými sa otvorili brány neznámeho sveta, plného tajomstiev a mnohých zážitkov. „Po istom čase si osvojíte vedomosti písania, čítania a počítania, ktoré budú pre vás základom ďalších poznatkov. Počas školských rokov vám pani učiteľky budú pomáhať a budú vám vychádzať v ústrety, aby ste sa cítili u nás veľmi dobre a šťastne. Prajeme vám všetko najlepšie, aby ste si osvojili čo najviac vedomostí a boli vytrvalí v každodennej práci“ - uviedla riaditeľka školy. Prváci dostali od ôsmakov aj darček v podobe ceruziek a čokolády. Potom pozdravila A. Csörgölová gymnazistov, absolventov ôsmeho ročníka základnej školy, z ktorých niektorí veľmi statočne obstáli a vykonávali ctihodnú prácu, aktivizovali sa na rôznych úsekoch školskej a mimoškolskej činnosti a dosiahli veľmi pekné výsledky. Vyjadrila nádej, že túto aktivitu a pracovitosť si zachovajú aj počas svojich stredoškolského štúdia. „Vybrali ste si cestu náročnú a namáhavú. Cestu vzdelávania sa, ktorá vedie k najväčšiemu pokladu, bohatstvu vedomostí. Z roka na rok sa obohacujete o také poznatky, vedomosti, ktoré sú hádam najdôležitejšie v ľudskom živote, majú stálu platnosť, tvoria pevný základ duchovnej veľkosti, múdrosti a vzdelanosti. Prajeme vám, aby ste sa medzi nami dobre cítili, úspešne a vytrvale pracovali a dosiahli to, čo ste si vytýčili“ - týmito slovami privítala nových žiakov prvého ročníka gymnázia, ktorí prišli z rôznych regiónov a chcú sa zdokonaľovať v slovenskom jazyku. Po slávnostnom otvorení školského roka sa priestory školy zaplnili zvučnými hlasmi žiakov, odhodlaných vykročiť do nového školského roku. Ako nám riaditeľka inštitúcie Anna Csörgölová prezradila, materskú školu v tomto roku navštevuje tridsať detí, ktoré sú rozdelené do dvoch skupín. Do základnej školy sa zapísalo deväť prváčikov a do gymnázia jedenásť žiakov. V materskej škole, základnej škole a gymnáziu je dohromady stošesťdesiat detí. Personálne zmeny neboli, škola spolu so žiackym domovom má tridsaťštyri pedagógov. V novom školskom roku plánujú zachovať tradičné aktivity, akými sú recitačná a komunikačná súťaž, pokračujú výstavy v aule a mimoriadne hodiny slovenčiny, na ktoré pozývajú slovenských umelcov a spisovateľov žijúcich v Maďarsku. Na jar oslávi škola šesťdesiate výročie svojho založenia pestrými programami.

Čo sa týka prváčikov, vyučovanie pod vedením triednej učiteľky Moniky Szelényiovej sa začína o ôsmej hodine a trvá do obeda. Od jednej do tretej majú deti voľno, hrajú sa na dvore, kreslia atď. Silencium sa začína o tretej, počas ktorého si žiaci s pani učiteľkou Esterou opakujú učivo, ktoré preberali predpoludním. Rodičia môžu po deti prísť o piatej hodine, keď už majú splnené všetky svoje povinnosti.

(aszm)

Zazvonili aj v nížanskej škole

Prvé školské zvonenie si vypočuli žiaci základnej a materskej školy v novohradskej Níži (Nézsa) v obnovenej budove školy. Svedkami boli nielen žiaci školy s riaditeľkou Zuzanou Kučerovou, vedenie obce na čele so starostom Ondrejom Kučerom, ale aj zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová, predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková a zástupca generálnej riaditeľky Riaditeľstva pre národné a etnické menšiny Úradu predsedu vlády Anton Paulik.

Kalvária kaštieľa v Níži, v ktorom je škola umiestnená, nie je krátka. Pred šiestimi rokmi sa obec prvýkrát uchádzala o grant na obnovu budovy. Podpora vtedy postačila iba na dokumentáciu a na vytvorenie projektu. Vedenie školy minulý rok žiadalo podporu aj na Ministerstve školstva MR. Potrebovali prostriedky na obnovu strechy, nakoľko jej zlý stav spôsobil poškodenie aj ostatných častí budovy, napríklad jej stien. V konkurze neuspeli, takže vedenie školy a dediny sa vybralo na neľahkú cestu hľadania zdrojov na jej obnovu. Svoje žiadosti rozoslali na všetky možné (aj nemožné) úrady, riaditeľstvá a ministerstvá, až napokon z Ministerstva financií dostali pozitívnu odpoveď. Hoci počiatočné správy hovorili o dotácii vo výške 35 miliónov forintov, pri podpísaní zmluvy sa táto podpora zúžila na 20 miliónov. Avšak bolo to presne o 20 miliónov viac, ako mali Nížania na tento účel. Takže mohli začať s rekonštrukciou strechy a tesne pred začiatkom školského roka dokončili všetky práce. Na žiakov čakala 1. septembra už obnovená budova. Na slávnostnom otvorení školského roka starosta O. Kučera hovoril o veľkom význame podpory, bez ktorej by nemohli v primeraných podmienkach vyučovať aj deti z okolitých osád, lebo nížanská škola je obvodná: dochádzajú sem žiaci z dedín, kde buď vôbec nie je škola, alebo sú iba prvé štyri ročníky. Budovu používajú na rôzne účely (stretnutia klubov a pod.) aj príslušníci staršej generácie. Ako O. Kučera povedal, s prácami však ešte nie sú hotoví: čo najskôr by bolo treba opraviť fasádu, elektrickú a vodovodnú sieť a kúrenie v budove. „Časť týchto prác vieme zrealizovať z podpory Ministerstva pre samosprávy, ale sa musíme uchádzať aj o ďalšie granty z rôznych zdrojov,“ dokončil svoj prejav starosta Níže. Po týchto slovách katolícky farár Jozef Gedeon požehnal novú strechu. Po privítacích prejavoch už nasledoval krátky kultúrny program detí, nechýbali v ňom ani slovenské piesne a básne.

(psz-ef)

Ako študovať slovenčinu aj v lete alebo SAS 2009

Letná škola slovenského jazyka Studia Academica Slovaca (SAS) sa v tomto roku konala od 2. do 22. augusta v Bratislave. O možnosti zúčastniť sa na nej som sa dozvedel na Katedre slovenského jazyka a kultúry v Segedíne, kde študujem tretí rok. Pri prihlásení mi pomohol lektor slovenského jazyka z Košíc Dr. Juraj Briškár, s ktorým som sa potom stretol aj na SAS-e.

Z Maďarska sme na SAS vycestovali trinásti: Annamária Pintérová z Miškovca, Gergő Török z Nového Mesta pod Šiatrom, Judita Szudová zo Slovenského Komlóša, Anikó Szegediová z Budapešti, Anna Ódorová z Telki, Veronika Lalušková z Ďurky, Orsolya Kruppová z Mlynkov, Enikő Kisová, ktorá pracuje v Bratislave, Máté Rigó, Katarína Fenyvesiová, Noémi Preiszová a Zuzana Szabová z Budapešti a ja, Pavle Kunovac z Békešskej Čaby. Okrem Maďarska tam boli účastníci z Ameriky, Talianska, Nemecka, Poľska, Španielska, Srbska, Grécka a mohol by som ešte pokračovať (spoločne bolo prihlásených 170 ľudí z 33 krajín). Zo známych slovenských lokalít v zahraničí prišlo iba päť študentiek z Univerzity v Novom Sade (Srbsko). Najmladším účastníkom bol 17-ročný Rakúšan, najstarší 71-ročný pán z Ameriky.

Keby som opisoval každý deň, nestačili by mi ani celé noviny, lebo sme v rámci týchto troch týždňov vlastne nemali rovnaký program, rozvrh bol na každý deň jedinečný. Letná škola slovenského jazyka sa začala slávnostným otvorením 3. augusta. Potom sme mali prvý týždeň podobné dni: raňajky o 7:00, obed o 12:30, medzi tým po každom seminári pol hodinová prestávka. Od 13:30 približne do pol štvrtej prebiehali prednášky pre pokročilých a mierne pokročilých, kým začiatočníci mali konverzačné cvičenia. Večera bola od 17:30 a po večeri sme mali každý deň zaujímavý program, napríklad, premietanie filmov súčasných slovenských autorov (Pokoj v duši a Muzika). Usporiadali pre nás aj večer slovenskej ľudovej kultúry, kde sme sa mohli zoznámiť so slovenskými jedlami (syry, sladkosti, halušky atď.), nápojmi, piesňami, krojom (vyskúšali sme si ho) a tancami (pri hudbe sme si zatancovali).

Ja som bol v skupine pokročilých a zameral som sa na translatológiu (preklad). Na seminároch sme mali možnosť precvičovať tlmočenie a prekladanie, škoda, že ma nemal kto kontrolovať pri preklade do maďarčiny. Zaoberali sme sa básňami, rozprávkami a frazeologickými výrazmi, čím sme spoznali aj nové slová. Našimi profesorkami boli odborné asistentky z Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Gabriela Múcsková a Renáta Kamenárová.

Popri vyučovaní sme od 13. do 15. augusta mali možnosť spoznávať Slovensko. Organizátori ponúkli účastníkom štyri možné trasy. Výlet, pre ktorý som sa rozhodol ja, sme začali návštevou Trenčianskeho hradu a mesta. Potom sme boli v Rajeckej Lesnej, kde sme videli celé Slovensko z dreva, pretože tam sa nachádza Slovenský Betlehem. Navštívili sme aj aquapark v Rajeckej Lesnej a večer sme boli ubytovaní v Poprade. V piatok sme pokračovali do Bardejova, kde sme si po prehliadke mesta dali aj chutný obed. V okolí Bardejova a Humenného sa nachádzajú drevené kostoly, z ktorých sme cestou do Humenného niektoré aj navštívili. Pred cieľovou stanicou sme sa ešte zastavili na kávu a na pirohy u rodiny jednej z našich vedúcich. Po zastávke sme si v Humennom pozreli múzeum a skanzen. V sobotu sme išli do Belianskej jaskyne vo Vysokých Tatrách, kde bolo síce trošku zima, ale krásne. Po návšteve jaskyne sme obedovali pri Liptovskej Mare v Dechtároch. Pri chutnom obede sme si posedeli trochu dlhšie, než sme plánovali, preto sme mali v Žiline na prechádzku iba 30 minút a potom sme sa vrátili do Bratislavy. Na výlete som bližšie spoznal ľudí, s ktorými som sa predtým menej, alebo vôbec nerozprával.

Posledný týždeň zorganizovali pre nás tvorivú dielňu. Vybral som si tvorivé písanie, v rámci ktorého sme mali napísať básne a rozprávku. Pracovalo sa síce popoludní, ale boli aj takí, ktorí pokračovali vo svojich aktivitách aj vo voľnom čase (napr. moderný tanec, divadlo). Rozprávku a štyri básne sme predstavili aj na podujatí Sami sebe, ktoré sa uskutočnilo 20. augusta a na ktorom sme obsadili z deviatich skupín piate miesto.

Posledný, záverečný deň sa podobal tomu prvému: 45. ročník letnej školy SAS sa skončil v aule Univerzity Komenského. Vysvedčenie a index si z rúk riaditeľky SAS, docentky Jany Pekarovičovej, jej zástupcu docenta Miroslava Vojtecha a tajomníčky Evy Španovej prevzalo 162 absolventov z 30 krajín sveta.

Dúfam, že môj článok čitateľov zaujal, ako aj to, že o rok nás bude z Maďarska viac, ktorí sme pôvodom Slováci. Sám v záujme toho môžem urobiť toľko, že keď sa ma niekto opýta ako bolo na SAS-e, poviem mu: „Nedá sa to slovami porozprávať, musíš to prežiť“.

Pavle Kunovac

Výzva na súťaž v prednese slovenskej poézie a prózy

Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti vypisuje súťaž v prednese slovenskej poézie a prózy pre študujúcu mládež a dospelých z Budapešti a z okolitých slovenských osád. Podujatie sa bude konať 17. októbra 2009 (v sobotu) o 10.00 hod. v Dome národností XIII. obvodu.

Vekové kategórie:

1. kategória: žiaci 1. a 2. tried základnej školy

2. kategória: žiaci 3. a 4. tried základnej školy

3. kategória: žiaci 5. a 6. tried základnej školy

4. kategória: žiaci 7. a 8. tried základnej školy

5. kategória: študenti stredných škôl

6. kategória: poslucháči vysokých škôl a dospelí

Súťažiaci majú zarecitovať 2 básne, alebo úryvok z prozaického diela podľa vlastného výberu. Prihlášky treba poslať do 1. októbra na adresu Budapešť, Övezet u. 5., alebo na e-mailovú adresu: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

Zuzana Hollósyová

Santovčania na Dolniakoch

Návšteva Békešskej Čaby a Slovenského Komlóša

Páví krúžok v Santove a niekoľko mladých tanečníkov zo súboru Pántlika sa pod vedením predsedníčky Slovenskej samosprávy v Santove Kataríny Kormošovej koncom augusta vybrali z hôr na nížinu. Navštívili mestá Békešská Čaba a Slovenský Komlóš, kde sa stretli aj s predstaviteľmi miestnych Slovákov.

Prvý deň zájazdu v Békešskej Čabe na pôde Oblastného domu na Garaiho ulici skupinu Santovčanov vítali členovia mestského Slovenského klubu. O živote Slovákov v Békešskej Čabe a o ich kultúrnych aktivitách, ako aj o pestrej činnosti Čabianskej organizácie Slovákov a práci kultúrnych telies ich poinformovali vedúca klubu Alžbeta Ančinová a vedúca viacerých speváckych zborov Ildikó Očovská. V mene hostí sa slova ujala Katarína Kormošová, inak pôvodne Čabianka, ktorá načrtla kultúrny život podpilíšskej obce, kde pracuje tiež viacero súborov. Zároveň vyzdvihla, že ich zájazd je v podstate odmenou pre členky pávieho krúžku, lebo pri každom obecnom podujatí sa angažujú nielen na javisku, ale vykonávajú vždy aj organizačné a pomocné práce. O práci tohto súboru, nositeľa vyznamenania Celoštátnej slovenskej samosprávy Za našu národnosť v roku 2007 referovala vedúca kolektívu Terézia Kovácsová. Počas priateľského posedenia Čabania, aj Santovčania zaspievali slovenské ľudové piesne svojho kraja. Pritom Čabianky vyzdvihli, že pieseň Duša moja, potešenia... zaspievali pre hostí predovšetkým preto, lebo ich ju kedysi naučil santovský rodák, básnik Alexander Kormoš počas svojho pôsobenia v Békešskej Čabe. Santovčania zase prekvapili hostiteľov typickými viachlasnými pilíšskymi piesňami.

Prvý deň svojej návštevy Dolnej zeme sa santovskí hostia pridali k obecenstvu Festivalu dychovej hudby Zenit v Békešskej Čabe, pretože dychová hudba je aj u nich doma veľmi populárna, stačí spomenúť známu kapelu Santovská nálada.

Na druhý deň im priblížil históriu čabianskeho Veľkého evanjelického chrámu zvonár Juraj Bohuš, a v znamení ekumenizmu sa tu pomodlili a zaspievali slovenskú katolícku pieseň. Potom ich čakalo mestské kúpalisko, kde si rôzne moderné vybavenia vyskúšala aj staršia generácia.

Následne sa presunuli do ďalšieho dolnozemského slovenského mesta, do Slovenského Komlóša, kde práve prebiehali mestské dni a stretnutie mládežníckych dychových kapiel. Santovčania ochutnali niektoré pochúťky slovenskej gastronómie regiónu a opäť mali zážitok z programov mladých trubačov a bubeníkov.

Po dvojdňovom zájazde sa Slováci spod Pilíša plní nových zážitkov a poznatkov vrátili z Dolnej zeme do svojej rodnej obce.

(cs)

Vlastivedná sieň Štefana Hudáka v Sliači

Kým mesto Sliač, ležiace v centre Slovenska patrí medzi najmladšie mestá na Slovensku, jeho kúpele sú najstaršími, kde sa už storočia liečia ľudia s ochoreniami srdca a ciev. Prvá zmienka o minerálnom prameni v osade Rybáre je z roku 1244, keď kráľ Belo IV. udelil Zvolenu výsady slobodného mesta. V roku 1478 k týmto prameňom prišiel kráľ Matej Korvín s manželkou Beatrix s početným sprievodom a vyskúšal, či dobrý chýr o vode a prekrásnom prostredí je pravdivý. Prvý kúpeľný hotel s 24 izbami bol postavený v roku 1819 a potom aj kúpeľný dom so štyrmi bazénmi. O štyri roky neskôr sa tu celý mesiac liečil Jozef Habsburský s manželkou Dorotou. V roku 1886 obsadila srbská kráľovná osem izieb s tromi komornými a osobným lekárom. Po návrate zo štúdia v Nemecku v roku 1844 v časti Rybáre pôsobil ako vychovávateľ básnik Andrej Sládkovič a rozmýšľal nad veršami Maríny. Nie je preto náhoda, že socha Maríny je umiestnená pred kúpeľným hotelom Palace, ktorý patrí medzi najmodernejšie stavby prvej tretiny minulého storočia v Európe. Na podstavci pod sochou je nápis Tu mŕtva láska ožila.

Aj keď kúpele Sliač sú známe takmer osem storočí, ako liečebné kúpele dosiahli najväčší úspech od polovice 19.storočia. Dnešná podoba kúpeľov s dominantným komplexnom Palace je z tridsiatich rokov minulého storočia. Kúpeľný areál sa nachádza v šesťdesiat hektárovom lesoparku s množstvom okrasných drevín, kúpaliskom, tenisovými kurtmi, udržiavanými lesnými chodníkmi, lavičkami a oddychovými altánkami. Liečili sa tu a tvorili známi umelci a spisovatelia. Napríklad kúpeľné interiéry tu dopĺňajú obrazy Jozefa Kolára, Václava Špálu, Ľudovíta Fullu, Janka Alexyho. Zo spisovateľov sa tu liečil P. O. Hviezdoslav, B. Nemcová, J. Cikker, J. Arany, I. Madách... Najvýznamnejšie stopy po trojročnom vychovávateľskom pôsobení nachádzame v Sliači po Andrejovi Sládkovičovi, ktorého meno nesie aj miestna základná škola.

Na tejto škole desaťročia pôsobil ako pedagóg, pitvarošský rodák, básnik, publicista a kultúrny pracovník Štefan Hudák (1923 Pitvaroš - 2005 Sliač). Aj keď je meno a dielo tejto významnej dolnozemskej osobnosti kultúrnej verejnosti známe, pripomeňme si niekoľko faktov z jeho plodného života a diela. Začínal ako učiteľ v rodisku. Svoju prvú básnickú zbierku Za pluhom vydal už v roku 1941 ako 18-ročný. Po príchode na Slovensko v roku 1946 študoval na Učiteľskej akadémii v Turčianskych Tepliciach a na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Na Slovensku učil v Brezovej pod Bradlom, Myjave, Zemianskom Lieskovom, Zvolene a najdlhšie v Sliači. Stovky publicistických článkov a básní uverejňoval v novinách, časopisoch a v Slovenskom rozhlase. Bol aj pravidelným dopisovateľom našich Ľudových novín. Zbierku svojich publicistických článkov zo života a dejín dolnozemských, najmä v Maďarsku žijúcich Slovákov vydal v publikácii Z dolnozemského zápisníka (Sliač, 1997). Vo svojom sliačskom bydlisku patril medzi aktívnych a vážených občanov mesta. Pre mesto Sliač autorsky spracoval publikáciu Stručný sprievodca - Sliač, Andrej Sládkovič a Sliač. Žil s mestom, v ktorom pracoval a žil a tri desaťročia viedol kroniku Sliača. Ako erudovaný pozorovateľ pulzu života a práce svojho trvalého bydliska, propagoval ho v tlači a v rozhlase a navyše ako znalec histórie sprevádzal kúpeľných hostí a viedol s nimi besedy. Predstavitelia mesta a školy si vysoko vážili a dodnes vážia jeho zásluhy o vzdelanostnú a kultúrnu úroveň svojich obyvateľov a žiakov. Ešte za jeho života, v spolupráci s ním, v januári roku 2005 s iniciatívnym pričinením učiteľa Róberta Borbélya v priestoroch Základnej školy Andrej Sládkoviča v Sliači, kde Štefan Hudák pôsobil, zriadili a otvorili Vlastivednú sieň Štefana Hudáka. V stálej expozícii sa nachádza množstvo materiálov z jeho tvorby. Sieň je organickou súčasťou Mestského kultúrneho strediska Sliač a návštevníkov oboznamuje formou historických fotografií, fotoalbumov, publikácií, študijných materiálov nielen o diele Štefana Hudáka, ale aj v širšom kontexte s históriou a prítomnosťou mesta. Táto historická expozícia s názvom Mozaika z histórie a súčasnosti mesta Sliač je autorským a realizátorským dielom terajšieho kronikára mesta R. Borbélya, pokračovateľa diela Štefana Hudáka. Expozíciu na paneloch doplňujú trojrozmerné exponáty, medzi ktorými nechýbajú etnografické zbierky vzťahujúce sa na národopis v minulosti samostatných obcí Rybáre a Hájniky, ktoré sú teraz súčasťou mesta Sliač. Vlastivedná sieň Štefana Hudáka v Sliači ponúka návštevníkom možnosť nazrieť do archívu siene, knižných publikácií, zbierkových predmetov, DVD a VHS filmov. Podľa informácie sprievodkyne Eleny Mochnackej sieň pre verejnosť je otvorená v utorok a štvrtok od 15,00 - 17,00 h. Sieň je pravidelne využívaná na spomienkové výročné slávnosti, Dni otvorených dverí, literárne a výtvarné súťaže, krátkodobé výstavy, stretnutia s predstaviteľmi mesta a inými osobnosťami.

Zriadením tejto stálej expozície, pomenovanej po Štefanovi Hudákovi, vzdali Sliačania veľkú poctu tomuto dolnozemskému rodákovi, čím takto aj potvrdili, že tento pedagóg, básnik, publicista a kultúrny pracovník patrí medzi významné osobnosti nielen mesta, ale aj Slovenska.

Ján Jančovic

Čorváš a Sládkovičovo už desať rokov spolu

Mestská samospráva v Čorváši v spolupráci s miestnou slovenskou samosprávou usporiadali celodennú oslavu pri príležitosti 10. výročia podpísania dohody o spolupráci medzi Čorvášom a Sládkovičovom. Program sa začal otvorením výstav v Kultúrnom dome. Najprv sa uskutočnilo otvorenie expozície Spolku umelcov Békešskej župy, po čom si záujemcovia mohli pozrieť fotografie o desaťročnej spolupráci medzi Čorvášom a Sládkovičovom. Z kultúrneho domu delegácie a hostia sa presťahovali na radnicu, kde ich čakalo slávnostné zasadnutie poslaneckého zboru. Prítomných v mene organizátorov privítal starosta mesta Menyhért Szilágyi. Po jeho slovách predsedníčka slovenskej samosprávy Alžbeta Dimešiová Hudíková tiež privítala účastníkov slávnostnej akcie. - 28. augusta 1999 sa Čorváš dostal do dejín z dvoch príčin. V tento deň totiž starostovia miest Čorváš a Sládkovičovo podpísali dohodu o spolupráci a v tento deň sa začala desaťročná, pestrá spolupráca - začala svoj slávnostný prejav predsedníčka. Mestá Čorváš a Sládkovičovo na základe predchádzajúcich rokovaní a nadviazaných kultúrnych stykov dňa 28. augusta 1999 podpísali dohodu o spolupráci v oblasti kultúry, športu, spoločenských stykov, turistiky, hospodárskej spolupráce a v oblasti plnenia spoločných cieľov oboch štátov a spolužitia národnostných menšín, zachovávania ich identity, kultúry a tradícií. Počas uplynulého desaťročia jednotlivé oblasti dohody boli naplnené skutkami z oboch strán. Dohoda existovala nielen na papieri. Organizovali sa pravidelné stretnutia samosprávnych orgánov, kultúrnych a folklórnych skupín, mladších a starších športovcov, stretnutia mládeže. Spoločne sa organizovali rekreačné pobyty obyvateľov združených miest, ale počas uplynulých rokov spolupráce sa vytvorili veľmi dobré priateľské vzťahy medzi jednotlivými rodinami oboch miest, ktoré sa pravidelne navštevujú a realizujú spoločné programy. Najsilnejším putom sa stala kultúra. Veľmi bohatá je aj spolupráca medzi rybárskymi, dôchodcovskými a mládežníckymi organizáciami, ale požiarne a citarové skupiny tiež posilnili dobrú povesť obidvoch miest - povedala Alžbeta Dimešiová Hudíková a poďakovala každému za úspešnú spoluprácu a zaželala ešte veľa spoločných rokov. Slávnosti pokračovali odhalením pamätnej tabule, ktorú na pamiatku desaťročnej spolupráce mestu daroval Spolok čorvášskych Slovákov. Poobede sa v rímskokatolíckom kostole uskutočnilo požehnanie chleba, po čom miestne a hosťujúce folklórne skupiny vystúpili na javisku v rámci kultúrneho programu. Celodenná oslava vyvrcholila ohňostrojom.

(aszm)

Oživujú staré remeslá

Košikár zo staroturianskych kopaníc

Päťdesiattriročný Ján Zeman z kopanice Durcova Dolina pri Starej Turej je vyštudovaný zootechnik. Keď v roku 1982 ukončil Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre, nastúpil za zootechnika na JRD Stará Turá, kde mal na starosti pasienkové hospodárstvo. Po rokoch zmenil zamestnanie za výpravcu vlakov na železničnej stanici v Myjave. V roku 1992 sa začal najprv z potreby a potom už zo záľuby venovať košikárskemu remeslu. O tom sám hovorí: „Po rokoch práce na družstve som zatúžil mať sám na dvore svoje domáce mlieko a tak som si roku 1991 kúpil kravu. Pri jej kŕmení som potreboval kôš na usýpanie sečky. Požiadal som u nás známeho košikára Janka Ištóka, aby mi poradil ako vyrobiť potrebný kôš. O rok neskôr som spoločne s ním uplietol prvý kôš. Chcem tým povedať, že ku košikárstvu ma priviedla kravička“.

Bývalého zootechnika teraz, už železničiara Jána Zemana táto záľuba tak opantala, že svoj fortieľ stále zdokonaľoval aj po získaní skúseností z návštev múzeí, výstav a škôl, a to nielen na Slovensku, ale aj v Čechách. Svoje majstrovstvo zdokonalil tak, že už dnes vedie kurzy pre záujemcov. V tomto roku na košikárskom kurze vyučil 45 košikárov zo Starej Turej, Myjavy, Priepastného a Košarísk. Z jeho šikovných rúk vychádzajú prevažne úžitkové výrobky používané na roľníckom dvore a medzi tie patria najmä repové, zemiakové a sečkové koše, ale aj „čerešniaky“, „hríbaky“, „hydináky“, ale aj opletanie demižónov. Menšiu časť jeho výrobkov tvoria malé dekoračné košíky na stôl, veľkonočné korbáče a tiež ozdobné predmety. Štyri druhy vŕb si sám dopestúva v prútniku. Povesť o jeho šikovnosti rozhodla aj o tom, že mu Myjavčania zverili opliesť kulisu amfiteátra počas folklórnych slávností. V najbližšom čase ho čaká veľká úloha. Na oslavy 60. výročia SĽUK-u má z prútia vytvoriť časť scény. Ján Zeman je po takmer dvadsaťročnej zručnej košikárskej činnosti významnou osobnosťou tejto ľudovej remeselnej činnosti. V roku 2007 mu ÚĽUV udelilo titul Majster ľudovej umeleckej výroby. V rámci edície Ľudové remeslá vydal v ÚĽUV-e publikáciu Košikárstvo. Jeho veľkou záľubou je ľudová pieseň a tak keď pletie, a to aj na výstavách a jarmokoch, vie vytvoriť veselú tvorivú atmosféru. „Mojou snahou je zachovať tradičné košikárstvo, ktoré stáročia prežíva na kopaniciach. Je to záľuba a vášeň, ktorá mi priniesla slobodu a potešenie a preto mu popri práci na železnici venujem celý svoj voľný čas“ - vyznal sa jeden z najvýznamnejších majstrov ľudovej umeleckej výroby v oblasti košikárstva o svojej užitočnej činnosti.

Ján Jančovic

Festival palócskych jedál v novohradskej obci Kirť

Na tých, ktorí navštívili tradičný Festival palócskych jedál v novohradskej obci Kirť (Erdőkürt), aj v tomto roku čakala bohatá séria programov. Počas celého dňa sa okolo miestneho kultúrneho domu šírili rôzne chutné vône všelijakých perkeltov a polievok. Celodenný program sa začal ekumenickou bohoslužbou v miestnom katolíckom kostole, kde si veriaci mohli vypočuť aj koncert miestneho evanjelického zboru.

V predpoludňajších hodinách sa prihlásené skupiny dali do varenia rôznych jedál. Pripravovali viac druhov perkeltov a polievok z diviny. Na súťaž sa prihlásilo 14 kuchárov a 11 gazdiniek so svojimi vopred pripravenými zákuskami, ktoré hodnotila porota. K festivalovým programom patria už tradične aj športové podujatia, ako stolný tenis, šach alebo futbal. Zápasy sa konali taktiež v predpoludňajších hodinách. Na poschodí kultúrneho domu, v knižnici, čakala na záujemcov výstava kresieb najmenších kirťanských škôlkarov, v ďalšej miestnosti vystavoval svoje maľby a drevorezby miestny umelec Július Duka.

Na popoludňajší kultúrny program zavítala celá obec, ba - ako to povedal jeden z organizátorov Jozef Budai - mnohí si pozvali aj známych a tak zavítali do dediny aj z okolitých obcí. „Sme hrdí na takéto naše programy, ako aj na náš jubilejný, 10. vlastivedný tábor, ktorý sa konal u nás cez leto s viac ako sto účastníkmi”- povedal učiteľ na dôchodku J. Budai. Popoludňajší kultúrny program začali domáci mladí tanečníci svojím programom pod vedením Anikó Kenyeresovej. Tanečníci predviedli tance na Turíce a slovenský párový tanec. Pozvaným vystupujúcim bol tanečný súbor Zornica z Jače s jeho vedúcou Zuzanou Bágyonovou, ktorý pripravil bohatý program, zatancovali jačiansku žatevnú zábavu, novohradské tance a ženy zaspievali slovenské a maďarské piesne z údolia Galgy. Kultúrne programy sa striedali až do večerných hodín, bol tu ľudový i moderný tanec, program gymnastiky, či losovanie tomboly. Napokon javisko prevzala skupina Blues Bite, ktorá robila dobrú náladu aj počas večerného plesu, a ako vždy, festival sa skončil ohňostrojom.

(pez)

Slovenský klub vo Veľkom Bánhedeši 30-ročný

Miestny Verejnoprospešný spolok pre zachovávanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši pri príležitosti 30. výročia založenia Slovenského klubu usporiada 12. septembra slávnostné popoludnie. Hostí a záujemcov v Kultúrnom dome S. Petőfiho očakávajú o 16.30 na otvorenie expozície Slováci v XVI. - XIX. storočí. Potom ožije 30-ročná história Slovenského klubu vo fotografiách. O 17.30 sa začína slávnostný program a odovzdávanie uznaní. Slávnosť vyvrcholí večerou a losovaním tomboly.

Oberačkové slávnosti v Kestúci

Tradičné oberačkové slávnosti usporiadajú druhý septembrový víkend v podpilíšskom Kestúci. Dňa 12. septembra o 13. hodine sa uskutoční požehnanie hrozna pri soche sv. Urbana a potom bude nasledovať oberačkový sprievod. Po uliciach dediny prejdú účastníci kultúrneho programu, ktorý sa začne o 16.15 hod. na parkovisku reštaurácie Borház, veteránskymi autami a miestnym vláčikom. Na záujemcov čaká súťaž v degustácii vína, brušný tanec a pouličná veselica. Druhý deň oberačkových slávností bude patriť gastronómii, rodinným programom, športu a duchovnému povzneseniu. Uskutočnia sa preteky v jazde na bicykli, v behaní a futbalové zápasy. Rodiny sa môžu prihlásiť do súťaže vo varení gulášu a uskutoční sa slávnostná svätá omša v Kláštore (Klastrompuszta). Vstup na podujatie je voľný!

Gerheňový festival v Malej Tarči

Kultúrny spolok v Malej Tarči 19. septembra už šiesty raz usporiada svoj tradičný Gerheňový festival. Veľkolepá akcia určená milovníkom kultúry a gastronómie sa začína o 10. hodine na Simándyho námestí. Organizátori pripravili pre záujemcov rôzne súťaže, medzinárodné stretnutie folklórnych súborov, jarmok a hry pre deti. Kto chce harule ochutnávať, musí si kúpiť tzv. „Zemiakový lístok“ pri informačnom stánku.

Dom závinov v Dabaši -Šáre

Slovenské pochúťky sa zachovali dodnes

Kto by nepoznal známe a pravdivé slovenské porekadlo: „Raňajky zjedz sám, obed si podeľ s priateľom a večeru daj nepriateľovi.“ Práve toto porekadlo potvrdzuje, že sa ľudia kedysi stravovali skromnejšie, správnejšie, zdravšie a jedli viac zeleniny a ovocia. Bolo to samozrejmé, že v týždni dva dni - v stredu a piatok - varili pôstne jedlá. Dnes sú ľudia väčšmi zaneprázdnení a keď sa niekde ponáhľajú, iba si narýchlo zjedia to, čo majú práve po ruke. Asi preto si vymysleli všelijaké „rýchle jedlá“, ktoré nie sú také zdravé, ba niekedy aj viac škodia ako osožia.

Našťastie sa v našich osadách zachovali špecifické slovenské pochúťky v kuchyni. Ba, niektoré lokality sa s gastronomickými špecialitami aj preslávili.

Tak sa stalo aj v Dabaši - Šáre. Žije tu zanietená a oduševnená teta Piroska Fojtová, ktorá sa rozhodla, že viacstoročnú obyčaj - „šáranské ríteše“ ako gastronomickú pochúťku treba zachrániť a fortieľ ich prípravy treba odovzdať mladším generáciám. Našťastie si našla prívržencov, mnohí sa pridali k realizovaniu jej sna a skvelej iniciatívy. Niekoľkoročná spoločná snaha hŕstky priniesla svoje ovocie a vlani na jeseň otvorili v centre mestskej časti Dom závinov, v ktorom sa môže zastaviť a osviežiť každý záujemca. Dobrý chýr o dome sa rozniesol nielen v tomto regióne, ale po celej krajine a mnohí spoznali a ochutnali túto slovenskú pochúťku. A k rítešom podávajú domáce ovocné šťavy, čaj a minerálnu vodu.

V Dome závinov sme sa streli s vedúcou Speváckej skupiny Rozmarín Teréziou Bálintovou, ktorá je vedúcou Domu závinov a s jej synom Balázsom Bálintom a Annou Kecskésovou, ktorí sú členmi šáranskej slovenskej samosprávy.

- Šáranská slovenská kuchyňa bola vždy dobrá a chutná. A naše mamy a staré mamy rady varili a piekli. Šáranské ríteše sa piekli v každej rodine a nielen cez sviatky, ale počas celého roka. Preto sme si pomysleli spolu s tetou Piroškou, že skúsime niečo podniknúť. Pravdou je, že Dom závinov by nebol vznikol ani bez oduševnenej práce Spolku Slovákov v Dabaši -Šáre, ktorej vedúcou je Anna Šaligová Bóžiková. Samozrejme pridali sme sa k nej aj my, členky speváckeho zboru Rozmarín a ešte niekoľko oduševnených šáranských gazdiniek. Našťastie našu iniciatívu podporila aj mestská samospráva, ktorá nám platí režijné výdavky za dva roky. Dúfame, že zatiaľ budeme rentabilní.

Naša budova má kapacitu dvadsať osôb a usporadúvame tu aj menšie rodinné oslavy. Čo je ešte zaujímavosťou, ríteše nepečieme priamo tu, ale ich prinášame z jednej cukrárne, kde ich pripravujú a pečú šáranské ženy podľa tradičného receptu.

Ešte by som spomenula, že každý rok v rámci Mestských dní organizujeme podujatie tzv. Ulice závinov, kde šáranské gazdinky môžu dokázať svoju zručnosť v príprave rítešov. Každá ulica má svoj stan, v ktorých gazdinky ponúkajú svoje domáce ríteše. Kto ako ich pripravuje, to samozrejme, neprezradia, veď každá rodina má svoje kuchárske tajomstvá v ich príprave, - povedala nám pani Terézia Bálintová.

Členka šáranskej slovenskej samosprávy Anna Kecskésová je známa aktivistka, od ktorej sme sa dozvedeli tiež zaujímavé veci.

- Pochádzam z veľkej slovenskej rodiny, veď nás bolo osem detí. Mám sedem bratov a ja som jediná dcéra. Vychovávali ma v takej rodine, ktorá držala spolu. A ako dávno očakávaná, jediná a najmladšia dcérka, bola som miláčikom rodiny. Moja stará mama a mama boli šikovné kuchárky a snažili sa naučiť aj mňa variť a piecť. Šáranské slovenské jedlá boli na našom každodennom stole a varilo sa najmä to, čo sme si sami dopestovali. Zelenina a ovocie sa nám urodilo a chovali sme aj domáce zvieratá, takže bolo aj mäsa.

U nás sa ríteše piekli najmä na väčšie sviatky - Vianoce, Veľká noc, Turíce alebo na rodinné sviatky. Boli však aj také domácnosti, kde ich piekli aj počas roka viackrát. A každý podľa tradičného, ale svojho vkusu a receptúry. My sme piekli najmä tvarohové, kapustové, makové a krumplové, lebo to sa nám urodilo. Často sme piekli aj „madudky“ - krumplovníky, ktoré majú veľmi rady aj moje dve vnučky.

(fúziková)

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

....................................................................................................................................