Deň Slovákov v Maďarsku v Lucine

V znamení žatvy a znovuzrodených tradícií

Tohoročné oslavy Dňa Slovákov v Maďarsku sa uskutočnili v novohradskej Lucine. Malá novohradská obec privítala oslavujúcich Slovákov z celého Maďarska, ako aj hostí zo zahraničia.

Do malebnej slovenskej dedinky ležiacej v severnej časti Maďarska pricestovali v túto horúcu júlovú sobotu poprední činitelia politického života, členovia slovenských kultúrnych a tanečných skupín, predstavitelia slovenských samospráv, inštitúcií a občianskych organizácií zo všetkých kútov Maďarska. Vítala ich prekrásna príroda, príjemná atmosféra, a priateľskí ľudia. Mnohí z návštevníkov možno nevedeli, že Lucina, ktorá má v súčasnosti 641 obyvateľov, vznikla v 12. storočí. Podľa legendy pomenovanie získala podľa toho, že veľmož, ktorý panoval na hrade pri neďalekej obci Šámšonház, daroval územie obce svojej dcére Lucii. Prvé písomné zmienky o osadníkoch z územia Slovenska, najmä z okolia Zvolena, Turca, Oravy a Liptova, pochádzajú z prelomu 17. a 18. storočia. Do konca 19. storočia bola obec takmer výlučne slovenská, podobne ako niektoré osady v okolí, napríklad Šámšonház.

Autobusy, ktoré prichádzali zo všetkých častí Maďarska, vyložili účastníkov osláv pred vchodom základnej školy, kde ich čakali skupinky hostiteľov. Z niektorých osád prišli aj autobusy s divákmi. V Santove prejavilo záujem o Deň Slovákov v Maďarsku okolo 30 ľudí, tak im tamojšia slovenská samospráva objednala autobus. Budapeštianski slovenskí poslanci sa pridali do autobusu k tanečníkom.

Zraz pred lucinskou školou nebol náhodný - v aule inštitúcie sa totiž uskutočnilo slávnostné otvorenie výstavy talentovaného grafika, miestneho Slováka Gregora Baču, čím sa oficiálne začali oslavy Dňa Slovákov v Maďarsku. Výstavu mladého umelca, rodáka zo Šalgótarjánu, otvorila zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová. Mladý grafik bol v rokoch 1993-1995 poslucháčom Katedry slovenského jazyka a literatúry Vysokej školy pedagogickej Gyulu Juhásza v Segedíne. Štúdium však z rodinných dôvodov nemohol dokončiť, vrátil sa do Novohradu a začal pracovať. S karikatúrami sa začal zaoberať roku 1998. Autodidaktickým spôsobom sa naučil kresliť, jeho štýl je jednoduchý a výrazný. Má rád obrázky bez textu a často sa zaoberá s „veľkými otázkami“ života, akými sú napríklad globálne otepľovanie, chudoba, ochrana prírody, mier a boj proti rasizmu. Aktívne sa zúčastňuje na rôznych domácich a medzinárodných súťažiach, tohto roku napr. vo Fiľakove (SR) vyhral osobitnú cenu a v Százhalombatte prvú cenu. Momentálne kreslí ilustrácie k rozprávkovej knihe pre 2-6 ročné deti, ktorá má vyjsť na Vianoce.

Prítomní sa potom presunuli z auly do jedálne školy, kde Etelka Rybová otvorila výstavu fotografií slovenských kostolov Novohradsko-Hevešského regiónu. Zástupkyňa predsedu CSS priblížila záujemcom fotografie predsedníčky Združenia novohradsko-hevešských Slovákov Terézie Nedeliczkej a jej manžela. Na snímkach sú evanjelické a katolícke kostoly z 28 obcí, 22 sa nachádza v Novohradskej, 2 v Hevešskej a 4 v Peštianskej župe. Prekrásne farebné fotografie očarili obecenstvo, ktoré sa dlho kochalo v amatérskych, ale predsa nádherných dielach.

V blízkosti obecného úradu už v skorých ranných hodinách vyrástli stany, v ktorých Slovenky z rôznych regiónov Maďarska piekli a varili tradičné slovenské jedlá svojho kraja. Bolo tu všetko, čo sa len hrdlu ráči. V stánku bakonského regiónu napríklad ponúkali na ochutnávku pagáčiky s paprikou, Hollóháza pripravila diviačí perkelt, Komlóšanky piekli od rána do večera makové, orechové a škoricové parené buchty (kvasienky), Bánhedešania podávali tradičné žatevné jedlo: kyslú zemiakovú polievku a lievance (tarkedle). Sarvašania pripravili pre záujemcov baraní paprikáš, Veňarčanky až do konca kultúrneho programu varili halušky, ostatní priviezli sladké a slané koláčiky. Miestni organizátori - obecná a slovenská samospráva, materská a základná škola, ako aj Celoštátna slovenská samospráva, Slovenské osvetové centrum a jeho regionálne strediská si dali záležať, ponuka bola pestrá, jedlá sa neopakovali. Dobrôt bolo nadostač, niektorí ich predávali, iní ponúkali zadarmo. Niektoré regióny varili a piekli priamo na mieste, iné priviezli svoje tradičné jedlá už hotové. Podstatné je, že v Lucine nikto nezostal hladný a s plným žalúdkom je aj nálada lepšia. O tom nás presvedčili skupinky účastníkov posedávajúce v chládku, ktoré si veselo spievali, tešili sa zo stretnutia so starými známymi a čakali na začiatok kultúrneho programu.

Oficiálna časť osláv sa konala v prekrásnom evanjelickom kostole, postavenom v neskorobarokovom štýle roku 1794, ktorý sa nachádza v terasovitej časti obce. Účastníci postupne prichádzali a obdivovali nádherné okrúhle barokové okno s vysokou rímsou. Strecha bola pôvodne pokrytá šindľami, v súčasnosti je bridlicová. V roku 2003 dostal kostol nové okná a o rok neskôr obnovili aj interiér. Obdivuhodná je kazateľnica z druhej polovice 18. storočia, drevená socha Mojžiša na pravej a socha evanjelistu Jána na ľavej strane oltára. Keď sa lavice kostola naplnili, odznela maďarská a slovenská štátna hymna, po ktorých podujatie požehnal miestny evanjelický farár László Megyaszai. V mene hostiteľskej obce privítal prítomných aj po slovensky starosta Gyula Bakos.

Náboženskou piesňou, ktorú zaspieval miestny Evanjelický zbor pod taktovkou kantorky Angeliky Soltiovej, sa začala ekumenická bohoslužba, ktorú celebrovali evanjelická farárka Alžbeta Nobiková a katolícky farár Stanislav Brtoš. „V týchto dňoch, keď si pripomíname sviatok sv. Cyrila a Metoda, sa po celom svete pohne kresťanstvo, slovanské a slovenské kresťanstvo. V tomto letnom čase sa kedysi po celej dedine rozliehalo kovanie kôs, sprievodný zvuk žatvy. Na jeden deň však zastala robota, oddýchli si ruky a svätili klobásy. Potom sa tu, v Maďarsku, zabudlo na tento sviatok, ale vďaka Celoštátnej slovenskej samospráve ho znovu oslavujeme,“ začala A. Nobiková, ktorá sa vo svojej kázni zameriavala na dedičstvo dvoch vierozvestcov sv. Cyrila a sv. Metoda. O význame stretnutia, spoločných osláv a dedičstva sv. Cyrila a sv. Metoda sa zmienil aj S. Brtoš a zároveň sa vyslovil za zachovanie dedičstva otcov a modlitieb v materinskom jazyku. K slávnostnej atmosfére prispela aj rodáčka zo susedného Šámšonházu, sólistka Maďarskej štátnej opery, nositeľka Lisztovej a Melišovej ceny Júlia Kukelyová, ktorá potešila milovníkov opery Gounodovou Ave Mariou a Pucciniho Modlitbou Toscy. Na organe ju sprevádzala Eva Gutthyová.

Oslavy Dňa Slovákov v Maďarsku poctili svojou prítomnosťou mnohí predstavitelia politického života, štátnej a verejnej správy z Maďarska a zo Slovenska. Do Luciny pricestovali podpredseda vlády Slovenskej republiky Dušan Čaplovič, pracovníci Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí na čele s predsedníčkou Vilmou Prívarovou, maďarskú vládu zastupoval štátny tajomník Úradu pre cirkevné, národnostné a občianske styky Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti László Szászfalvi. Delegáciu Demokratického zväzu Čechov a Slovákov v Rumunsku viedol prvý podpredseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí Pavol Hlásnik.

Ako prvý sa prítomným prihovoril predseda CSS Ján Fuzik, ktorý prišiel do Luciny z Nitry, kde sa práve v tých dňoch konal Matičný svetový festival slovenskej mládeže, ktorého sa zúčastnili aj Slováci z Mlynkov. J. Fuzik odovzdal prítomným pozdrav Matice slovenskej. „Spoločná história a spoloční svätí predestinujú tieto dva národy, Slovákov a Maďarov, aby spolunažívali v mieri a pokoji,“ povedal na okraj svojej účasti na slávnostiach v Nitre. Zároveň vyzval prítomných, aby sa zapísali do zoznamov menšinových voličov.

V mene slovenskej vlády pozdravil účastníkov osláv Dušan Čaplovič. „Dovolím si v tomto malom, ale na ducha bohatom božom chráme potvrdiť záujem o spoluprácu pri prehlbovaní poznania slovenského a maďarského národa cez históriu a kultúru. Zväčša sme mali v dejinách spoločnú históriu, ktorá, prirodzene, mala svoje svetlé i menej svetlé stránky. Napriek tomu nám poskytuje obrovskú silu, aby sme mohli prekonať, čo nás rozdeľuje a nájsť to, čo nás spája... Maďari a Slováci sú v stredoeurópskom priestore odkázaní na spoluprácu a dovoľujem si tvrdiť, aj na spoločné konanie v prospech oboch národov. Žijeme v multikultúrnej strednej Európe ako príslušníci dvoch hrdých národov, ktoré si musia vzájomne ctiť svoju kultúru, svoje dejiny. Máme nielen spoločných svätcov a patrónov Európy, ale aj svätého Štefana, ktorý bol tak kráľom Maďarov, ako aj Slovákov a, samozrejme, všetkých národov a etník, ktoré žili na tomto území v tom období,“ povedal D. Čaplovič, ktorý končí svoje štvorročné pôsobenie na poste podpredsedu vlády SR, zodpovedného za národnosti. Na záver vyslovil želanie, „aby nové vlády a parlamenty v Budapešti a v Bratislave uchovávali a vytvárali predpoklady pre rozvíjanie dedičstva našich otcov a aby prejavovali nulovú toleranciu voči akýmkoľvek prejavom extrémizmu, radikalizmu a intolerancie medzi ľuďmi a národmi“.

László Szászfalvi vo svojom slávnostnom príhovore pripomenul, že je prekrásne začať oslavy v božom chráme. „Sme rovnocennými a rovnoprávnymi občanmi tu a v Európskej únii. Členovia národných a etnických menšín v Maďarsku sú skutočnými účastníkmi vládnej moci, ako je to zakotvené aj v Ústave MR, sú štátotvornými činiteľmi. Naša spoločná história a spoločná minulosť a vaše tradície nás zaväzujú, aby sme sa spolu pozreli do budúcnosti. Tento princíp spoločného uvažovania a spolupráce viedol aj nás, keď sme novému parlamentu predložili Program novej národnej spolupráce… Chceli by sme položiť nové základy národnostnej politiky. To neznamená, že všetko chceme zmeniť: čo je dobré, chceme ponechať a kde sme videli bariéry, to chceme zmeniť a vytvoriť nové perspektívy. K ich vytvoreniu chceme spolupracovať s predstaviteľmi národností... Razantne mienime podporiť uplatnenie práv menšín vo všetkých oblastiach ich života, ale hlavne tých najdôležitejších, akými sú školstvo, posilnenie úlohy menšinových samospráv, kultúra, uplatňovanie mediálnych práv, resp. spolupráca s materskou krajinou,“ povedal L. Szászfalvi a zároveň dodal: „Nie je možné nehovoriť o neopodstatnených útokoch, ktoré utrpeli čabianski Slováci a ich vedúci činitelia, hlavne teraz pred voľbami do menšinových samospráv. Ako člen maďarskej vlády zodpovedný za národnostnú politiku môžem povedať, že jednoznačne odsudzujeme akékoľvek prejavy, ktoré by mohli zabrániť tomu, aby sa príslušníci národností žijúcich v Maďarsku prihlásili k svojim tradíciám, k svojej národnosti, aby sa aktívne zúčastnili menšinových volieb, otvorene a aktívne zastupovali hodnoty svojej národnosti.“ V mene vlády MR prisľúbil svoju pomoc každému, kto mieni tak konať a upriamil pozornosť na význam menšinových voličských zoznamov, pričom v budúcnosti nevylúčil zmeny v tejto oblasti. „Prosím vás a každého, kto sa hlási k slovenskej národnosti, aby sa zaregistroval do zoznamu menšinových voličov, aby aj týmto posilnil legitimitu svojich samospráv,“ dokončil svoj prejav štátny tajomník.

Komlóšske slovenské piesne v podaní Aliz Agodovej uviedli slávnostný akt odovzdania vyznamenania Celoštátnej slovenskej samosprávy Za našu národnosť. Najvyššie vyznamenanie našej Slovače z rúk predsedu CSS Jána Fuzika a jeho zástupkyne Etelky Rybovej v tomto roku prevzali Anna Ištvánová z Békešskej Čaby, Slovenský folklórny spolok Lipa z Budapešti a manželia Pavol a Judita Láskovci z Veňarcu (vyznamenaných predstavíme na 3. strane). Záverom slávnostnej časti Dňa Slovákov v Maďarsku Tibor Mótyán zo Sarvaša zaspieval staroslovanský Otče náš. Po jeho odznení sa pohol slávnostný sprievod od kostola k prírodnému javisku, kde si účastníci osláv mohli pozrieť galaprogram regionálnych stredísk Slovenského osvetového centra.

Stalo sa už peknou tradíciou, že v kultúrnom programe sa nielenže predstavia tí najlepší z daného regiónu, ale program je zameraný na spoločnú tematiku. V tomto roku sa organizátori rozhodli pre žatvu. Na javisku, ktoré bolo postavené na námestí obklopenom stánkami navodzujúcimi pravú jarmočnú atmosféru, odštartovali program členovia miestnej Detskej tanečnej skupiny Lucinka detskými hrami. K nim sa pridala riaditeľka SOC Katarína Királyová, ktorá sa tento krát predstavila ako rozprávačka a porozprávala deťom rozprávku o žatve, ľuďoch a zvieratách a potom zaspievala santovské ľudové piesne, ktoré sa naučila od svojho starého otca, pôvodom zo Santova. Spevácky zbor Horenka z Kétšoproňu predniesol typické dolnozemské piesne, členovia pávieho krúžku Rozmarín z Baňačky zase zemplínske žatevné. Na Deň Slovákov v Maďarsku sa spojili tri slovenské osady z okolia Tatabáne, Bánhida, Síleš a Tardoš, a vytvorili spoločný páví krúžok, ktorý predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková hneď po vystúpení pozvala 1. augusta na slovenský festival do Banky. O ťažkom živote a o tom, ako medzi dvomi pôrodnými bolesťami žala, rozprávala Mária Nedelická z Veňarcu. Po nej a spolu s ňou zaspievali členky Folklórneho súboru Rozmarín prekrásne letné piesne z Novohradu. Slovenské ľudové piesne predviedli aj členovia pávích krúžkov zo Šárišápu a z Hollóházy. Spracované žatevné zvyky predstavili tanečníci sarvašského súboru Tešedík a spoločný tanečný súbor Zelený veniec z Ečeru a Borovenka z Dabašu-Šáre. Zlatým klincom kultúrneho programu bolo vystúpenie čerstvo vyznamenaného Slovenského folklórneho súboru Lipa z Budapešti. Kultúrny program sa skončil ozajstnou žatevnou veselicou, na ktorej tancovali spolu s vystupujúcimi aj diváci. Program veľkolepých osláv Dňa Slovákov v Maďarsku sa vydarili a veríme, že v tejto peknej tradícii budeme pokračujeme aj o rok.

Andrea Szabová Mataisová

a Eva Patayová Fábiánová

Vyznamenaní Za našu národnosť

Rozhodnutím Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy (VZ CSS) zo dňa 20. mája t. r. udelili najvyššie vyznamenanie našej Slovače Anne Ištvánovej z Békešskej Čaby, Slovenskému folklórnemu spolku Lipa v Budapešti a manželom Láskovcom z Veňarcu. Vyznamenanie Za našu národnosť ocenení prevzali v rámci osláv Dňa Slovákov v Maďarsku 3. júla v Lucine.

Vyznamenaní Za našu národnosť

Anna Ištvánová

Anna Ištvánová pochádza zo slovenskej rodiny. Slovenskú základnú školu ukončila v rodnom Slovenskom Komlóši. Po úspešnej maturite na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe ju prijali na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde absolvovala odbor slovenský jazyk a literatúra. Po získaní diplomu sa vrátila na Dolnú zem, do Békešskej Čaby, a odvtedy - vyše tri desaťročia - svojou komplexnou a mnohostrannou činnosťou plní svoje významné poslanie medzi Slovákmi v Maďarsku a na celej Dolnej zemi. Pracovať začala v Župnom osvetovom stredisku Bálinta Balassiho ako osvetová referentka. Popri zamestnaní sa naďalej vzdelávala, viedla Slovenský klub osvetového strediska a plnila viacero zodpovedných funkcií aj v spoločenskom živote. Zastávala viacero postov v štátnych a verejných inštitúciách Békešskej župy. V rámci možností vždy presadzovala záujmy Slovákov v Maďarsku a snažila sa vyťažiť čo najviac pre túto komunitu. V Regionálnom školskom centre bola referentkou pre slovenské národnostné školstvo. Dlhé roky bola členkou predsedníctva a podpredsedníčkou Zväzu Slovákov v Maďarsku, zapojila sa do práce slovenských samospráv v Maďarsku a do činnosti občianskych organizácií. Vďaka jej iniciatívnej, všestrannej osobnosti, pracovitosti a vytrvalosti sa realizovali početné komplexné projekty a kultúrno-prezentačné podujatia doma i v zahraničí. Anna Ištvánová je úradujúcou predsedníčkou Čabianskej organizácie Slovákov a riaditeľkou Domu slovenskej kultúry - Regionálneho osvetového centra CSS. Je nositeľkou vysokých štátnych vyznamenaní Maďarskej republiky (Malá medaila Györgya Bessenyeiho, Za národnosť) a Slovenskej republiky (Malá medaila sv. Gorazda a Cena ministra kultúry SR) a prvou laureátkou Ceny Ondreja Štefanka.

Slovenský folklórny spolok Lipa

Slovenský folklórny spolok Lipa je právny následník Slovenského folklórneho spolku Prameň, ktorý vznikol v roku 1990 ako Ústredný slovenský tanečný súbor. Prvou predsedníčkou spolku bola Zuzana Hollósyová, od roku 2003 ho vedie Monika Szelényiová. Odbornú prácu usmerňovalo trojčlenné vedenie: Z. Hollósyová, M. Szelényiová a Eva Szilágyiová Šubová. Vytrvalá práca a obetavosť priniesla svoje plody. Pod ich vedením tancovali v súbore stovky slovenských detí, ktoré si obľúbili slovenský folklór, slovenskú kultúru. Súbor očaril obecenstvo v Maďarsku, ale aj na medzinárodných podujatiach v zahraničí. Tanečníci vystupovali vo vyše šesťdesiatich osadách v Maďarsku, zúčastnili sa na početných festivaloch na Slovensku, v ostatných susedných štátoch, ale aj vo Francúzsku, Belgicku, Holandsku, Grécku a v iných krajinách. Spolok okrem odbornej výchovy tanečníkov vykonával aj výchovno-vzdelávaciu činnosť v radoch našich tanečných pedagógov. Každý rok organizoval -intenzívny tanečný tábor, školenie pre vedúcich tanečných súborov, národopisný tábor pre výskum tancov a dvojročný kurz C kategórie pre pedagógov tanca. Vydal aj metodické pomôcky. Za 20-ročnú prezentáciu slovenského folklóru, za výchovu tanečných pedagógov a pre bohatú činnosť vykonanú v prospech Slovákov v Maďarsku Slovenský folklórny spolok Lipa dostal najvyššie vyznamenanie CSS „Za našu národnosť”.

Pavol a Judita Lásková

Meno Pavla Lásku a Judity Láskovej sú úzko späté s každodenným životom a pestovaním tradícií veňareckých Slovákov. Pavol Láska pochádza z veňareckej slovenskej rodiny. Po štúdiách a pracovnom pobyte v bývalej Nemeckej demokratickej republike sa vrátil do rodnej obce. Začal pracovať v základnej škole. Učil nielen veňarecké deti, ale dlhé roky dochádzal aj do Bíru a Dengelegu. Od januára tohto roka ako dôchodca vyučuje v Bíri. Každý rok s láskou pripravoval svojich žiakov na veršovačky, spievanky a na jazykovú skúšku. Letné jazykové tábory na Slovensku boli nepredstaviteľné bez „pána učiteľa”. Pavol Láska sa hneď po návrate do rodného kraja zapojil do spoločenského života obce a po krátkom čase sa stal významnou osobnosťou spoločenského a národnostného diania. Bol zakladajúcim členom miestnej slovenskej občianskej organizácie, v ktorej dodnes aktívne pracuje. Už vyše 30 rokov ho môžeme vidieť a počuť na rôznych vystúpeniach Folklórnej skupiny Rozmarín. Lásku k folklóru dokázal odovzdať mladým ľudom, mnohí jeho bývalí žiaci sú členmi skupiny. Jeho druhým koníčkom bol šport - futbal. Vďaka tomu spolupracuje Veňarec s obcami na Slovensku nielen v oblasti kultúry a školstva, ale aj športu. V rokoch vzniku prvých menšinových samospráv bol jedným z iniciátorov založenia slovenského zboru vo Veňarci. Vo všetkých štyroch cykloch mu veňareckí voliči prejavili dôveru a zvolili ho za člena miestnej slovenskej samosprávy.

Judita Lásková, rodená Špániková, sa tiež narodila v slovenskej rodine vo Veňarci. V ich rodine bolo každodenné používanie slovenského jazyka prirodzené. Po ukončení štúdia pracovala v škôlke ako hospodárska vedúca. S manželom vychovali tri deti. Pani Judita bola tiež zakladajúcou členkou miestnej slovenskej organizácie, niekoľko rokov stála na jej čele a usmerňovala, organizovala jej činnosť. Bola rozhodujúcou osobnosťou Folklórnej skupiny Rozmarín. Veľmi dobre poznala veňarecké ľudové piesne, zvyky a kroj. Dlhé roky šila a obnovovala šaty pre folklórnu skupinu Rozmarín a detskú skupinu Vreteno. V múzeu krojovaných bábik môžeme obdivovať výsledok práce jej šikovných rúk. Ušila krásny veňarecký kroj pre bábiky, ktoré sú vystavené v miestnom národopisnom múzeu. Usmerňovala prácu pri vytváraní a zariaďovaní oblastného domu, pričom uplatnila svoje dôkladné poznatky o minulosti obce.

17. júna 2010 po ťažkej chorobe nás Judita Lásková navždy opustila. Lúčime sa s touto významnou osobnosťou veňareckého slovenského spoločenského a kultúrneho života. Ďakujeme jej za oddanú, obetavú prácu, ktorú vykonávala v rodnej dedinke za pestovanie a zachovávanie slovenských hodnôt a tradícií. Česť jej pamiatke!

Šanca na normalizovanie vzťahov MR a SR

Minister zahraničných vecí MR János Martonyi vidí vo výmene vlády na Slovensku veľkú šancu aj na zlepšenie maďarsko-slovenských vzťahov. Vyplýva to z rozhovoru šéfa diplomacie pre denník Népszabadság. Možnosť vzniku novej vlády pravého stredu na Slovensku podľa Martonyiho vytvára novú situáciu. Ako však poznamenal, je si vedomý toho, že v postojoch Maďarska a SR aj naďalej zostanú veľké rozdiely. „V slovenskej vláde ale nebude už figurovať strana, ktorej predseda po voľbách vyhlásil, že je to tragický deň pre Slovensko, pretože krajinu budú riadiť homosexuáli a Maďari,” dodal minister. Podľa jeho slov je nešťastné, ak niekto v súvislosti so zákonom, ktorý sa mu nepáči, prehnane hovorí o ohrození integrity. „Vo svete to môžu vnímať tak, že medzi Maďarskom a Slovenskom sú vážne problémy, a pritom ide iba o spor. Zdôrazňujem, že v posledných štyroch týždňoch sa maďarsko-slovenské vzťahy nezhoršili a šance sa zlepšili,” povedal Martonyi. Na margo prijatia zákona o dvojakom občianstve ešte pred vznikom slovenskej vlády minister poznamenal, že je čoraz viac presvedčený o správnosti prijatia takéhoto zákona na prvej schôdzi parlamentu. „Vyhli sme sa tak tomu, aby nová slovenská vláda čelila zákonu o dvojakom občianstve po nástupe k moci. Súčasne sme splnili jeden z našich zásadných volebných sľubov. Slovensku sme avizovali, že sme pripravení rokovať o všetkých sporných otázkach,” konštatoval a dodal, že už dávno neboli tak rozdielne názory so Slovenskom, ako v súvislosti so zákonom o dvojakom občianstve.

(tasr-l)

ZSM pozýva na poradu

O spoločnej celoštátnej listine

Predsedníctvo Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) na svojom zasadnutí začiatkom júla rozhodlo pred blížiacimi sa komunálnymi a menšinovými voľbami usporiadať stretnutie slovenských nominačných organizácií. Ako sme sa dozvedeli od predsedníčky ZSM Ruženky Egyedovej Baránekovej, Zväz ako najväčšia občianska organizácie našej Slovače s celoštátnou pôsobnosťou chce rokovať a partnersky spolupracovať v záujme úspešného zvládnutia príprav a priebehu volieb do slovenských samospráv s každým, kto má o to úprimný záujem. „Sme otvorení, ochotní viesť konštruktívny dialóg, pripravení aj na prípadné konfrontovanie názorov na základe dobrej vôle a vzájomného rešpektovania dôstojnosti a mienky svojich partnerov,“ píše predsedníčka ZSM v otvorenom liste, ktorým sa obracia na zástupcov všetkých slovenských národnostných organizácií v Maďarsku, ktoré majú právo nominovať kandidátov do volieb. V mene Predsedníctva ZSM ich pozýva na pracovnú poradu, ktorá sa uskutoční 26. júla o 10.00 hod v Slovenskom inštitúte (Budapešť, VIII. obvod, Rákócziho trieda 15). Stretnutie podľa predbežných predstáv jeho iniciátorov by malo nadväzovať na regionálne porady podobného druhu, ktoré sa uskutočnili v uplynulom období. Cieľom rokovania je zosúladenie aktuálnych úloh pred voľbami slovenských samospráv, a to nielen miestnych a regionálnych, ale aj celoštátnej. V tejto súvislosti nielen členovia ZSM, ale aj priaznivci ďalších slovenských organizácií očakávajú od svojich vedúcich maximálne zomknutie síl, o. i. v podobe vytvorenia spoločnej celoštátnej kandidačnej volebnej listiny. Podľa R. Egyedovej Baránekovej rozhodnutia v tomto zmysle už prijali okrem ZSM aj zástupcovia Organizácie dolnozemských Slovákov a slovenskí aktivisti Komárňansko-Ostrihomskej a Novohradskej župy, pričom záujem o spoločný postup prejavili aj predstavitelia pilíšskeho regiónu a hlavného mesta Budapešti. Vedenie ZSM je presvedčené o tom, že by bolo veľmi potrebné, aby sa v súvislosti s menšinovými voľbami - a zvlášť s voľbami Celoštátnej slovenskej samosprávy - nezopakovali obrovské chyby spred štyroch rokov a bol vytvorený konsenzus v záujme budúcnosti Slovákov v Maďarsku.

(-hl)

Čívske VESELÍ - tradičná slovenská svadba

Všetci dobre vieme: spolu s našim materinským jazykom, či skôr materinským jazykom našich predkov, nám pomaly, ale o to istejšie vymiera takmer všetko, čo s ním súvisí. Oprávnene by sme mohli oplakávať aj tie naše nie tak dávno ešte aspoň prevažne slovenské svadby. Obyvatelia podpilíšskeho Čívu sa však namiesto márneho plaču rozhodli oživiť svoje svadobné zvyky. Slovenská samospráva v Číve spolu s Čívskym ženským speváckym zborom 26. júna usporiadali „Čívske veselí“. Tradičné svadobné zvyky šikovne oživili na obradoch pred Obecným múzeom (nevestin dom), na Ulici mieru č. 26 (dom ženícha), v kostole a napokon v kultúrnom dome.

Prvá časť svadby bola verejná, no a tej druhej, svadobnej hostiny, sa zúčastnili pozvaní hostia a tí, ktorí si vopred zakúpili vstupenky. Organizátori ich vopred prosili, aby na svadbu prišli podľa možnosti v ľudovom kroji a tak sa poriadne vyparádil, kto len mohol. O vynikajúcu náladu sa postarali najmä starší družba Belo Šalik s mladším družbom Viktorom Kostkom po boku, no a verešvárska kapela Die Spatzen s kompletným slovenským programom. Zato hlavnými aktérmi inscenovanej svadby zostali predsa len nevesta Viera Komjáthiová z novohradského Veňarcu a čívsky mládenec - ženích Martin Hubaček. Naši čitatelia ich môžu poznať ako členov Slovenského folklórneho súboru Lipa v Budapešti, no a snáď bez bulvárneho podtónu môžeme prezradiť, že veru táto úloha im zrejme aj preto tak „pasovala“, lebo už roky sú spolu a duševne sú už pripravení na svoju ozajstnú svadbu.

- Ako sa vám podarilo tak dokonale zrekonštruovať niekdajšiu slovenskú svadbu? - spýtali sme sa organizátorov a miestnej osvetárky Kataríny Čapuchovej, od ktorej sme sa dozvedeli, že to vôbec nebola jednoduchá robota. Základ scenára pripravili podľa magnetofónovej nahrávky vedúcej pávieho krúžku Rozálie Keleczovej s tetkou Markou Nagyovou. Ten potom dopĺňali, dlho sa radili, aby ani na ten najdrobnejší prvok svadby, na rôzne rekvizity - napríklad na deravú naberačku - nezabudli. Osobitne nás teší, že pritom nezabudli ani na jazyk, akože ten v úvode príspevku spomínaný: náš pôvodný...

I. Fuhl

Starobudínske hody

Pocta nemeckej a slovenskej ľudovej kultúre

Hojdačky pre deti, strelnica, stánky s ľudovoumeleckými výrobkami, kvízy, rôzne zábavné a kreatívne programy, vystúpenia folklórnych súborov a iné kultúrne programy charakterizovali aj tohoročné dvojdňové starobudínske hody. Kto v deň Petra a Pavla zavítal na Hlavné námestie Starého Budína, ten sa aj sám mohol presvedčiť, že starobudínske hody pokladajú občania tejto časti mesta za svoj najväčší sviatok.

O zachovávanie vyše dva a polstoročných hodových tradícií sa stará Kultúrny spolok Nemcov Starého Budína „Braunhaxler”. Do organizovania starobudínskej veselice sa od svojho založenia zapája aj Slovenská menšinová samospráva Starého Budína-Békášmederu. Jej zásluhou sa účastníci tohoročných hodov na Hlavnom námestí popri nemeckej ľudovej kultúre mali možnosť oboznámiť aj s kultúrou našej Slovače.

V prvý deň hodov, v sobotu predpoludním, po svätej omši v kostole sv. Petra a Pavla, v ozajstnej hodovej nálade otvoril sériu programov vicestarosta Starého Budína Péter Puskás. K účastníkom v materinskom jazyku prehovorili aj predseda spolku „Braunhaxler” Tibor Tauner a predseda slovenského voleného zboru František Križan.

Na javisku sa po slávnostnom otvorení programu najprv predstavili speváci a tanečníci z Čemeru, detský tanečný súbor Furmička a Slovenský ženský páví krúžok. Tieto kultúrne telesá pôsobia v rámci Kultúrneho spolku Lipóta Bálóa. Slovenské detské tance a prekrásne ľudové piesne z Čemeru si právom získali sympatie oduševneného obecenstva. Po vystúpeniach viacerých nemeckých speváckych zborov dostal možnosť predstaviť svoje umenie v Starom Budíne už dobre známy Slovenský páví krúžok zo Santova. Spevácky zbor, ktorý v tomto roku oslavuje 30. výročie svojho založenia, ani tento krát nesklamal: na vysokej úrovni predniesol ukážku zo svojho bohatého repertoáru pilíšskych ľudových piesní. Prezentácia našich súborov sa skončila spoločným spevom Pilíšskej hymny v troch jazykoch, čo skutočne dojalo obecenstvo na preplnenom Hlavnom námestí.

Dvojdňové starobudínske hody sa tradične skončili pouličnou veselicou. Hudba, spev a tanec trvali až do nočných hodín.

(bárkányi)

Jačianske nevesty - opatrovateľky slovenskej kultúry v obci

Približne 25 kilometrov východne od Vacova, na rozhraní Peštianskej a Novohradskej župy, leží v údolí Galgy Slovákmi obývaná obec Jača (Acsa). Už dávnejšie som cítil potrebu zoznámiť sa s tu žijúcimi krajanmi, ale aj napriek tomu, že som cez túto zaujímavú obec viackrát prechádzal, nikdy som si nenašiel čas, aby som sa tu na dlhšie zastavil, skonfrontoval svoje vedomosti o príchode prvých krajanov do týchto končín a dozvedel sa o ich prítomnosti. Koncom júna som sa v jednu nedeľu rozhodol za nimi vycestovať a dozvedieť sa, ako si tu obyvatelia slovenskej národnosti počínajú. Zo stretnutia s poslancami miestnej slovenskej samosprávy, aktivistami i s ľuďmi, s ktorými som sa mal možnosť stretnúť pred kostolom, som bol milo prekvapený.

Prvých Slovákov prilákali do Jače koncom 17. storočia zemepanské rodiny Koháryovcov a Vayovcov. Vtedy sem zo severnej, čiže slovenskej časti Novohradskej stolice, utiekli od svojich zemepánov poddaní z obcí Dolné Strháre, Pravica, Ľuboreč, Slovenské Kľačany, Senné, Suché Brezovo a najviac - 18 - z Veľkého Lomu. Kým väčšia časť z týchto prvých Novohradčanov veľmi zavčasu z Jače putovala za lepšími životnými podmienkami do úrodnejších dolnozemských stolíc, ďalší, už tam narodení, odišli na Dolnú zem o 70 - 80 rokov neskôr. Aj napriek exodu prvých osadníkov na Dolnú zem v Jači doteraz nachádzame priezviská, uvedené v prvom súpise, ktorý bol v roku 1720 predložený lučenskému súdu a vypovedá o tom, ktorí poddaní prišli do tejto obce pred uvedeným rokom. V niektorých Slovákmi osídlených dolnozemských obciach sa doteraz stretávame aj s pomiestnym priezviskom Jačiansky. Predkovia jeho nositeľa sa začiatkom 18. stor. usadili v Jači, potom pokračovali v ceste a aby ich zemepáni nenašli, v novom bydlisku sa dal zapísať pod menom obce, ktorú tajne opustil. Začiatkom 18. storočia sa vlastníkmi jačianskeho chotára stali Prónayovci (rodový pôvod Slovenské Pravno) z Turčianskej stolice. Koncom 18. storočia sa populácia Slovákov rozrástla natoľko, že mladšie rodiny boli nútené hľadať si životný priestor v Banáte. V rokoch 1784-1803 odišli z Jače do Bardánu a Kovačice rodiny s priezviskom Cicka, Čížik, Dudáš, Jaško, Kolár, Litavský, Košút, Mikušík, Petrík, Polichnay, Sampor a do Kysáča v Báčke Bičiar, Cicka a Jačiansky. V Jači veľmi skoro po príchode mali Slováci svojich učiteľov, farárov a vychovávateľov, ktorí už v tom čase patrili medzi uznávané osobnosti. V roku 1730 prišiel sem z Polichna za slovenského farára Martin Sartorius, ďalší duchovný, neskôr tu bol vysvätený za farára superintendent Krištof Lyci a v rokoch 1795-1802 tu bol farárom slovenský spisovateľ a prekladateľ Bohumil Tablic, ktorý tu napísal a vydal tlačou viaceré príležitostné básne a kázne. Okrem iného svadobnú báseň napísal aj bodonskému rodákovi Ondrejovi Vengerickému, ktorý začínal ako vychovávateľ u baróna Kolomana Prónayho. Tlačou vyšla aj Tablicova rozlúčková kázeň v Jači. V rokoch 1775 - 1786 tu pôsobil farár Ján Straka, ktorý v roku 1778 z Jače kandidoval na superintendenta. V štúrovskom a revolučnom období tu pôsobil podporovateľ a odberateľ slovenskej tlače Jozef Alexa, prenasledovaný za slovenčinu, ktorého sa zastal Ján Kutlík. Pri sčítaní ľudu v roku 1880 sa v Jači z celkového počtu 1041 obyvateľov k slovenskej národnosti prihlásilo 641 (61,5 %).

To je niekoľko zaujímavých údajov z minulosti. Odvtedy však pretieklo potokom Galga veľa vody a mnoho z vtedajšej výrazne slovenskej Jače sa zmenilo. Aj keď rokmi asimilačný proces neúprosne zasahuje najmä mladú generáciu, staršia sa ju svojimi aktivitami a osobným príkladom snaží pribrzdiť. Najlepšou metódou okrem výučby slovenčiny je kultúrno-spoločenská činnosť, v rámci nej zachovávanie ľudových tradícií, ktoré majú tunajší Slováci bohaté. Je zaujímavé, že na čele týchto snažení stoja jačianske nevesty, ktoré pochádzajú z neďalekých Slovákmi osídlených obcí. Zuzana Báďonová sa sem vydala z Guty a už desať rokov vyučuje slovenčinu v miestnej základnej škole. Dve volebné obdobia je predsedníčkou miestnej slovenskej samosprávy. V kultúrno-spoločenskej oblasti jej usilovne pomáhajú Zuzana Šinková-Beňová, ktorá sa sem vydala z Agárdu, Johana Babinková-Zemenová z Čuváru a Zuzana Vargová-Hevízová z Guty. Každá z nich má niečo na starosti, radí a tiež sa vlastnoručne podieľa na zhotovovaní tradičných jačianskych krojov, výšiviek a jedál podľa receptov starých mám. Najdôležitejšie informácie o práci menšinovej samosprávy mi poskytla jej predsedníčka. Keď sme hovorili o zachovávaní tradícií, tam si každá z týchto Sloveniek našla oblasť, ktorá ju zvlášť zaujíma. - V škole sa vyučuje slovenčina ako národnostný jazyk štyri hodiny týždenne. Učí sa ju 32 žiakov a v materskej škole všetky deti. Ešte pred tromi rokmi bola u nás výučba slovenčiny povinná. Prišla však zmena v zákone, že deti si môžu vybrať výučbu cudzieho jazyka. Vtedy sa aj v obecnom zastupiteľstve objavil názor, že načo bude našim deťom slovenčina, keď sa môžu učiť iný svetový jazyk. Rodičia však predstaviteľov obce presvedčili o opaku, že vyučovanie slovenského jazyka je nielen potrebné, ale aj dôležité na dorozumievanie sa so Slovákmi z materskej krajiny a z okolitých Slovákmi osídlených obcí. Jazyk je súčasťou našej identity, - vysvetlila mi predsedníčka Zuzana Báďonová.

Už viac ako desať rokov pôsobí v Jači folklórny súbor Zornica, ktorý založili rodiny Šinkovcov, Babincovcov a vtedajší predseda miestnej slovenskej samosprávy Bertalan Szemán. Tento tanečno-spevácky súbor má 38 členov, z nich je desať detí. Repertoár skupiny je zameraný na zachovávanie miestnych piesní, tancov a zvykov. Ochotníci vystúpili doma a v okolitých obciach s Jačianskou svadbou, piesňami a tancami z údolia Galgy a tiež zemplínskymi a pilíšskymi piesňami a tancami. Ľudia sa dobre zabávajú aj pri žartovných scénkach v choreografii Páračky. V súbore majú svojho harmonikára - učiteľa Ladislava Lőrika a veľa si sľubujú od mladých, z ktorých jeden sa učí hrať na akordeón a druhý na cimbal. Zať aktivistky Zuzany Šinkovej Ladislav Herédy hrá nielen na husle, ale pri Jačianskej svadbe vystupuje aj ako družba. Medzi ďalšie akcie tunajších Slovákov patrí etnogastronómia, ktorú miestne gazdinky majú možnosť predstaviť a ponúkať najmä na Chamuľovom festivale, ktorý v Jači organizujú spoločne s miestnou obecnou samosprávou v júli. Chamuľa (i chamula) je kašovité zemiakové jedlo stredoslovenského pôvodu, ktoré inde volajú aj fučka a čír. Na Horehroní sa pod chamulou rozumie rýchla polievka z vody po príprave halušiek a v Heľpe je to jedlo z kukuričnej múky. Recept na starodávnu jačiansku chamuľu mi ochotne prezradili všetky štyri prítomné Slovenky. Keď som ho odovzdal manželke tvrdila, že fučku jej kedysi varievala matka, ale sľúbila, že kašu podľa jačianskeho receptu s „gáncami“ mi raz pripraví.

Členovia slovenskej samosprávy od najstarších obyvateľov zbierajú staré zvyky, piesne a tance. V roľníckych rodinách doteraz zachovávajú starodávne kroje a takmer všetky rodiny si samé šijú aj nové, a to rovnako pre dospelých, ako aj pre deti. Viaceré ženy najmä v zimných mesiacoch šijú jačianske kroje pre bábiky. Vytvorené ľudové odevy vystavujú na príležitostných výstavách. Menšiu expozíciu pripravili aj v jednej miestnosti kaštieľa Prónayovcov, postavenom v roku 1735 v barokovom štýle, ktorý im štát spolu s udržiavanou záhradou prepožičiava na usporadúvanie významných akcií. Tu prebieha aj Chamuľový festival, ktorý mienia tohto roku usporiadať 17. júla. Vlastnoručne vyrobený kroj a jeho jednotlivé súčasti mi vo svojom dome ukázala Zuzana Šinková-Beňová, ale podrobnejší opis, informácie o tom, kedy a na aké príležitosti sa nosí, najlepšie vedela rozpovedať najstaršia z jačianskych neviest Zuzana Vargová-Hevízová. Pri názornej ukážke sa dozvedám, že jačiansky ženský odev pozostáva z čepca, ručníka, oplecka, „rubáča“, u mladších bielej „gecele“ (sukne), u starších čiernej sukne (gecelí má žena 4-5), „sakáčky“ (zástery), prusliaka a zafky - blúzky s dlhými rukávmi. Jačiansky čepiec zdobí výšivka pozostávajúca z červených šípových ruží, modrých nezábudiek, ružičkových púčikov a okraj je celý šlingovaný. Na oplecku sú vyšívané len rukávy, ale dávnejšie nosili široké rukávy, pozberané nadrobno. Odev sa farbou a látkou líšil podľa toho, či ho nosili na výročné sviatky, v nedeľu do kostola, alebo vo všedné dni. Oplecko na smútočnom kroji bolo čiernej farby so strapatou fialovou ružou a zelenými lístkami. Pre deti a dievky sa vyšívali červené ružičky a pre staršie ženy fialové. Na prusliaku boli rovnaké farby a vzorky ako na čepci a oplecku. Na „sakáčke“ boli vzorky len na spodnej časti. Farba „gecele“ (sukne) sa vždy zhodovala s farbou oltárneho plátna: fialová, zelená, biela pre mladú nevestu, čierna na Veľký piatok. „Štrinfle“ (pančuchy) nosili podľa farby sukne, obyčajne biele, hnedé, alebo zelené. Ku kroju nosili španglišky (poltopánky), cúgošky alebo čižmy lagošky, v zime s tvrdými sárami. V odeve mužov bol v minulosti rozdiel v nosení klobúkov, v látke a vzorke košieľ, dĺžke a šírke nohavíc a v zásterách. Odev vekových kategórií sa líšil farbou a látkou.

Počas návštevy Slovákov v tejto obci z viac ako 1500 obyvateľmi, z ktorých je väčšia časť slovenského pôvodu, som bol prekvapený dobrou znalosťou slovenčiny nielen všetkých vekove starších Slovákov, ale aj niektorých občanov strednej generácie. Udivuje ma preto, že len malá časť z nich sa pri sčítaní ľudu a pri voľbách do menšinovej samosprávy hlási ku slovenskej národnosti, čím ukracuje tých, ktorí sa hlásia za Slovákov a organizujú slovenské kultúrno-spoločenské podujatia v obci, o možnosť dostávať väčšiu podporu od štátu na zachovávanie a činnosť slovenskej kultúry. Napríklad pri sčítaní ľudu v roku 2001 sa k slovenskej národnosti prihlásilo len 27 obyvateľov, pričom ja sám som sa za jedno jediné nedeľné dopoludnie po slovensky rozprával s raz takým počtom obyvateľov. Napriek tomu presvedčil som sa aj o tom, že zásluhou doterajšej činnosti členov miestnej slovenskej samosprávy a ich slovenských aktivít sú v Jači na dobrej ceste zachovať kultúrne dedičstvo svojich predkov čo najdlhšie. Žiada sa zaželať im, aby sa k nim smelšie pripojili aj ďalší obyvatelia, ktorí cítia slovensky a majú záujem o zachovanie svojich koreňov.

Ján Jančovic

O dvoch peštianskych Slovákoch v Slovenskom inštitúte

Viete, čo spája staviteľa Jána Nepomuka Bobulu a dramatika Jána Palárika? Na vrchole svojej životnej dráhy, v druhej polovici 19. storočia, boli obaja títo významní Slováci obyvateľmi hlavného mesta Uhorska. V polovici júna si túto skutočnosť pripomenuli účastníci prezentácie publikácií venovaných týmto osobnostiam, ktorá sa konala v Slovenskom inštitúte v Budapešti. Pod pozvánku sa okrem SI podpísala aj Slovenská samospráva VI. obvodu hlavného mesta, ktorá od svojho vzniku venuje pozornosť skúmaniu peštianskych rokov týchto dvoch osobností. Predseda zboru Ladislav Petro, ktorý sa po pozdravných slovách ujal aj úlohy moderátora večera a ktorý je autorom albumu o živote a diele J. N. Bobulu, oboznámil prítomných s aktivitami samosprávy zameranými na zachovanie pamiatky Palárika a Bobulu. Počas uplynulých rokov umiestnili v obvode pamätné tabule obidvoch osobností, usporiadali sympózium o J. Palárikovi, na cintoríne na Fiumskej ceste postavili náhrobný pomník J. N. Bobulu a výsledky svojej bádateľskej činnosti zvečnili formou štúdií, resp. kníh. Knihu Život a dielo Jána Nepomuka Bobulu, ktorú vydala vlani Slovenská samospráva VI. obvodu Budapešti a autorom ktorej je predseda zboru Ladislav Petro, predstavil literárny historik a prekladateľ Karol Wlachovský. Knihu Európan Ján Palárik, ktorá vyšla pred nedávnom na Slovensku, predstavil jej redaktor, generálny vikár Pavol Zemko.

Pred samotnou prezentáciou kníh sa prítomným prihovorila starostka Starého Tekova, jednej z 12 obcí združených v zoskupení Životnými cestami Jána Palárika Zdenka Bednáriková. Združenie vzniklo 6. septembra 2008 a spája lokality s palárikovskou tradíciou (Abrahám, Banská Štiavnica, Hoste, Hronské Kľačany, Majcichov, Palárikovo, Raková, Starý Tekov, Štiavnické Bane, Banská Štiavnica, Trnava, Opoj). Združenie úzko spolupracuje so Slovenskou samosprávou VI. obvodu Budapešti, kde v kostole sv. Terézie Avilskej pôsobil J. Palárik. Členovia združenia si vytýčili za cieľ pestovanie odkazu tohto významného dejateľa slovenského kultúrneho a duchovného života, ktorý zomrel pred 140 rokmi a ktorý výstižne charakterizuje citát „Osveta a vzdelanosť v národe“. Obce, ktoré spája osobnosť J. Palárika, pravidelne spolupracujú s Divadlom Jána Palárika v Trnave, organizujú súťažnú prehliadku ochotníckych divadelných súborov Palárikova Raková a festival s inscenáciami pôvodnej tvorby a iné podujatia. Súčasťou tejto činnosti bolo vydanie súhrnnej monografie o živote a diele Jána Palárika, ktorú predstavil Pavol Zemko z Majcichova. Osobnosť J. Palárika výstižne charakterizuje, že za svoje názory síce dostal mesačné väzenie v Ostrihome, ale ako katolícky kňaz sa nechcel postaviť proti vrchnosti, o čom svedčí napr. aj to, že napísal oslavnú báseň k vysviacke ostrihomskej baziliky. Ako povedal P. Zemko, do tejto publikácie dobrovoľne a zadarmo prispeli nadšenci, ktorí spracovali život J. Palárika, medzi nimi bývalý správca Matice slovenskej a predseda Spolku sv. Vojtecha Štefan Hanakovič, teatrológ Mišo Kováč, profesor Katolíckej univerzity v Ružomberku Eduard Gombala ako aj L. Petro, ktorý napísal štúdiu o vyše 10-ročnom pôsobení Palárika v Pešti, o ktorom sa na Slovensku takmer nič nevedelo. Kniha bola predstavená pred dvomi mesiacmi štýlovo v Divadle J. Palárika v Trnave. V pripravovanom druhom diele plánujú spracovať napr. aj to, v ktorých profesionálnych a ochotníckych divadlách hrajú Palárikove diela.

Podľa Karola Wlachovského o J. N. Bobulovi sa síce v slovenskej literatúre nájdu zmienky, ktoré však veľmi zjednodušene opisujú jeho zložitú osobnosť, ťažko zaraditeľnú do schém. Čo však určite nie je fikcia - pokračoval K. Wlachovský - je to, že zanechal po sebe v Budapešti 52 identifikovaných budov, ktoré dodnes slúžia svojmu účelu, čo svedčí o tom, že bol schopný dobre organizovať. Bobula sa suverénne pohyboval v maďarskom prostredí, za čo vďačil svojmu otcovi, ktorý ho z Liptova poslal na gymnázium do Komárna, aby sa naučil po maďarsky. Gymnázium však neukončil, vyučil sa za murára a po odbornej vandrovke sa vrátil do Budapešti, kde sa stal politikom. Nebol spokojný so slovenskou politikou, ktorá bola rozdelená (Stará škola - Nová škola) a prišiel aj na to, že maďarská politika nemá záujem o dialóg a že politika bez peňazí nefunguje. V tom čase bývalo v Budapešti sezónne až 70 tisíc Slovákov, ktorí však peniaze nemali, veď šlo o chudobných robotníkov. Bobula sa angažoval v prvom rade v komunálnej politike, i keď sa neskôr stal aj poslancom snemu za Starú Ľubovňu. Nakoniec však peniaze predsa len získal: dobre sa oženil a stal sa úspešným podnikateľom. Bol šetrný, čím získal ďalšie objednávky a možno konštatovať, že bez jeho staviteľskej práce by Andrássyho trieda dnes nebola súčasťou svetového dedičstva. Po krásnom farebnom fotoalbume populárno-vedeckého charakteru, na ktorom má veľké zásluhy fotograf András Surányi, sediaci v radoch obecenstva, by malo nasledovať vedecké spracovanie diela a zmapovanie publicistík a prejavov J. N. Bobulu.

A. Račková

S výhercami recitačnej súťaže Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Budapešti

V tábore v Mojmírovciach, v škole v Cabaji

Tábor výhercov súťaže v prednese poézie a prózy, ktorú usporiadala Slovenská samospráva XIII. obvodu, sa uskutočnil v druhý júnový týždeň na Slovensku, v Mojmírovciach.

„Kedy už pôjdeme do školy, veľmi sa na ňu teším!“ to sú slová jednej tretiačky budapeštianskej slovenskej školy, výbornej recitátorky, ktorá vyhrala týždňový pobyt v prekrásnom kaštieli. Nemohla sa však cítiť ako princezná, lebo to nebol tábor oddychový. S myšlienkou spojiť letný relax s precvičovaním slovenského jazyka prišla predsedníčka slovenského zboru XIII. obvodu Budapešti Zuzana Hollósyová a jej nápad sa zapáčil aj vedeniu kaštieľa. Program mali deti každý deň rovnaký a predsa pestrý: doobeda navštevovali hodiny v základnej škole v neďalekom Cabaji-Čápori a poobede ich čakali rôzne iné aktivity: výlety, športové zamestnania a to najlepšie - bazén.

Chodiť do školy nerobilo väčšie organizačné problémy, nakoľko na Slovensku končí školský rok až 30. júna. Deti navštevovali tretiu a štvrtú hodinu a zapojili sa do práce v triede. Boli s nimi aj dve učiteľky - Anika Némethová z budapeštianskej slovenskej školy a Silvia Glücková Šalgaiová z Rétšágu - ktoré im všestranne pomáhali nielen cez deň v škole, ale aj popoludní.

„Vaše deti sa veľmi rýchle prispôsobili, už na druhý deň poznali naše podľa krstného mena,“ povedal mi riaditeľ školy Pavol Zentko. Ako mi prezradil, školu v časti Cabaj navštevuje 198 detí. Cabaj a Čápor sú zlúčené osady, v obidvoch sa nachádzajú základné školy. Pán riaditeľ, ktorý je na čele školy od roku 2004, sa pochválil, že hoci maximálny počet žiakov by mal byť 24, do prvej triedy sa prihlásilo 30. Obnovená škola v minulom školskom roku oslávila 50. výročie založenia. Orientovaná je na výučbu jazykov, počítačové technológie a šport. Od tretieho ročníka sa žiaci učia angličtinu a od šiestej triedy nemčinu. Prelína sa tu starý a nový systém. Terajší deviataci sa hlásia na stredné školy a piataci už majú možnosť hlásiť sa do osemročného gymnázia. V obci nie je stredná škola, ich absolventi idú ďalej študovať na stredné školy v Šali alebo Nitre. Nižšie ročníky sú na prízemí a vyššie na poschodí. Jednak menšie deti ešte nie sú fyzicky natoľko vyspelé a jednak z bezpečnostných dôvodov. Pred rokom mali v škole 12 záujmových krúžkov, v súčasnosti sú krúžky a rôzne mimoškolské zamestnania pre deti v spoločnej budove v centre osady. V škole vyučuje 14 učiteľov na plný úväzok, ale sú aj externí, ktorí vyučujú napríklad cudzí jazyk alebo náboženstvo. Najbližším cieľom pána riaditeľa je vybudovanie jazykovej učebne, so slúchadlami a s boxami. V súčasnosti používajú pri výučbe interaktívnu tabuľu a výpočtovú techniku, čo však nie je optimálne riešenie. Na hodinách telesnej výchovy vyučujú všetky športy, ale najlepší sú zápasníci. Zúčastnili sa už na majstrovstvách Slovenska i na medzinárodných turnajoch v okolitých štátoch. Pri riaditeľni je nástenka, na ktorej sú diplomy žiakov, ktoré získali v tomto školskom roku. Nájdeme tam diplomy za recitáciu, spev, výtvarné umenie, ale aj za zápasenie.

Práve pred touto kanceláriou sa poďakovali naše deti cabajským žiakom a učiteľom za ich ochotu a láskyplné prijatie krátkym kultúrnym programom pred odchodom domov. Vo veľkej prestávke zneli chodby cabajskej školy slovenskými ľudovými piesňami z Pilíša i Zemplína a odznela aj slovenská rozprávka. Chodba základnej školy bola aj svedkom „odplaty“ domácich žiakov. Oni zaspievali piesne, s ktorými reprezentovali svoju školu na celoslovenských súťažiach a pani učiteľky odovzdali našim deťom malé medaily, ktoré pre ne vyrobili hostiteľské deti na pamiatku. Čo všetko sa naučili deti v onen týždeň na Slovensku, to by som nedokázala vymenovať, isté však je, že sa vrátili domov s milými darčekmi: plyšovými hračkami, šlabikármi a množstvom nových poznatkov a dojmov.

Spolu s výhercami recitačnej súťaže boli v tábore aj dve mladšie deti. Jeden z nich práve skončil prvú triedu a druhý má sotva päť rokov. Pre nich organizátori vymysleli kompromis: obidvaja navštevovali Materskú školu v Mojmírovciach, aby sa mohli zdokonaľovať v slovenskom jazyku medzi deťmi. Materská škola sídli v budove základnej školy. V súčasnosti ju navštevuje vyše 50 detí. Zameriava sa na oživovanie tradícií, poznávanie obce a regiónu. Deti sa učia aj po anglicky a majú možnosť navštevovať dramatický krúžok. Materskú školu v Mojmírovciach vedie riaditeľka Margita Tatranská. Deti z Budapešti pobudli vo všetkých skupinách a spoznali život najmenších obyvateľov obce. Ako som sa dozvedela od pani učiteliek, Ondrík a Oliver sa rýchle udomácnili v nových podmienkach a radi sa pustili do hier s mojmírovskými deťmi. Na rozlúčku dostali srdiečko s fotkou so skupinkou tamojších detí, čo sa im veľmi páčilo a určite si ho odložia na pamiatku.

Naše deti sa budú zrejme dlho pamätať aj na výlety. Jeden sme absolvovali na tretí deň po príchode: navštívili sme blízku Nitru a jej pamätihodnosti sme spoznali na vláčiku. Ten nás zaviezol až hore do hradu, kde sme si pozreli prvý kostol na území Slovenska. Románsky kostol sv. Emerama má výbornú akustiku, o ktorej sme sa mohli presvedčiť aj vďaka členom Budapeštianskeho speváckeho zboru Ozvena, ktorí práve v tom čase mali v Mojmírovciach sústredenie a ktorí boli s nami na výlete v Nitre. Členovia zboru nám zaspievali v tomto kostole cirkevné piesne. Druhý výlet sme podnikli do Topoľčianok, kde sme si pozreli žrebčín a tamojší kaštieľ. Po nakúpení pamiatkových predmetov sme sa ponáhľali domov, kde nás už čakal bazén.

Bazén bol pre každého najväčším lákadlom. Priznám sa, najčastejšia otázka bola, či môžeme ísť večer do bazéna. Mali sme šťastie, lebo vo večerných hodinách nebolo tak veľa vonkajších záujemcov o kúpanie, takže sme mohli bazén obsadiť my. Medzi deťmi sa našlo dievča, ktoré sa tu, v Mojmírovciach, naučilo plávať bez pomocnej dosky. Veľmi dobre sme sa zabávali aj na športových pretekoch, ktoré pre nás pripravila pani učiteľka S. Glücková Šalgaiová, ale zaujímavé bolo pozerať aj tance, vypočuť si vtipy, básne a ľudové piesne, s ktorými sa žiaci pripravili na talentovú súťaž tábora Kto čo vie?

A to ešte stále nie je všetko, veď nás čakal galaprogram: pani Hollósyová nás už na začiatku tábora poprosila, aby sme si pripravili program, s ktorým sa predstavíme Mojmírovčanom. Možnosť sa naskytla nielen v škole, ale v piatok večer aj v kostole, po svätej omši, kde sme zaspievali ľudové piesne. Hymnu Slovákov v Maďarsku sme spievali spolu s členmi speváckeho zboru Ozvena po ich nádhernom koncerte. Počas hymny našich spevákov sprevádzali na harmonike Martin Glück z Mlynkov a jeho dcéra Laura.

Týždeň ubehol, ani sme sa nenazdali a zase sme stáli nad kuframi, do ktorých sme k šatstvu pribalili aj spomienky na dni, ktoré sme prežili v tábore v Mojmírovciach. Lúčili sme sa v nádeji, že sa o rok znovu stretneme. Pani Hollósyová nám povedala len toľko, že podľa možností by radi organizovali podobný tábor aj o rok. Dúfajme, že im to vyjde a naše deti sa budú môcť aj o rok takto zábavne zdokonaľovať v jazyku svojich predkov.

Eva Patayová Fábiánová

IX. Medzinárodný národnostný festival v Kerepeši

35-ročný páví krúžok

Kerepeš, obec blízko Budapešti s aktívnou slovenskou komunitou, bol v poslednú júnovú sobotu dejiskom IX. Medzinárodného národnostného festivalu, na ktorom sa okrem domácich súborov prezentovali aj folklórne skupiny z okolitých osád a zo Slovenska.

Po dvojjazyčnej svätej omši v miestnom katolíckom kostole sv. Anny sa účinkujúci v krojovanom sprievode vybrali k javisku, ktoré bolo inštalované na Kostolnej ulici, pri soche sv. Trojice. Hudobný sprievod zabezpečila kapela Kóborzengő pod vedením Kláry Erdélyiovej Molnárovej. Po privítacích slovách moderátorky Zuzany Pakšaovej Šrankovej slovo prevzal predseda miestnej slovenskej samosprávy Karol Kiss, ktorý poznamenal, že tohoročný festival prebieha v znamení 35. výročia založenia kerepešského pávieho krúžku. Na podujatí sa zúčastnil aj člen Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy, predseda Slovenskej samosprávy Peštianskej župy Július Alt, ktorý vo svojom prívete zdôraznil, že my máme otvorené dvere pre každého. Ako povedal, tie festivaly, ktoré prebiehajú v slovenskom jazyku, upevňujú našu identitu, čo je v dnešnej dobe veľmi potrebné. Festival oficiálne otvoril starosta obce Tibor Franka. - Srdečne vítam každého, predovšetkým jubilujúci kerepešský páví krúžok, hostí zo Želiezoviec, Ečeru, Čemeru a miestne kultúrne telesá. Páví krúžok v Kerepeši oslávil 35. výročie založenia. Členovia zboru zachovávajú tradície našich predkov. Zozbierali a nacvičili slovenské ľudové piesne, tance a vystupujú v prekrásnych miestnych ľudových krojoch. Prvý uhorský kráľ Štefan vyhlásil, že „Štát jedného jazyka je slabý a krehký“ a bol zástancom multietnického princípu. Prežili sme už veľmi veľa, ale treba pozerať do budúcnosti, - povedal starosta obce.

V kultúrnom programe sa predstavili tri telesá miestnych Slovákov. Páví krúžok spoluúčinkoval v novohradskej choreografii tanečného súboru Kvietok, ktorý sa predstavil aj so slovenskými tancami zo Zemplína. Spevácke zbory miestneho Klubu dôchodcov Zlatý dážď a Fialový agát predniesli kyticu maďarských a slovenských ľudových piesní. Do Kerepešu zavítalo niekoľko súborov zo slovenských osád z okolia Pešti. Staršia veková skupina Folklórneho spolku Zelený veniec z Ečeru predstavila slovenské tance. Tanečná skupina Furmička z Čemeru predviedla slovenské detské hry, Trpácke tance a motívy z Máne. Keďže išlo o medzinárodný festival, organizátori pozvali aj kultúrne teleso zo Slovenska. Folklórny súbor Kincső zo Želiezoviec vystúpil so slovenskými tancami.

IX. Medzinárodný národnostný festival skončil nácvikom tanca s kapelou Kóborzengő.

(aszm)

Výzva

Pro Cultura Minoritatum Hungariae

Maďarský osvetový ústav a lektorát výtvarného umenia (MOÚ) aj tohto roku udeľuje národným a etnickým menšinám v Maďarsku ako prejav uznania ich činnosti v oblasti kultúry cenu „Pro Cultura Minoritatum Hungariae“. Toto významné ocenenie môžu dostať také osoby, resp. organizácie, patriace k národným a etnickým menšinám v Maďarsku, ktoré vykonali výnimočnú prácu v oblasti zachovávania a rozvíjania kultúrneho dedičstva vo svojom materinskom jazyku a zároveň touto činnosťou prispeli k pokojnému a tolerantnému spolunažívaniu národov Karpatskej kotliny. Generálna riaditeľka osvetového ústavu udeľuje na základe návrhov Rady odborníkov na národnostnú kultúru a Rady odborníkov na rómsku kultúru, pôsobiacich pri MOÚ maximálne osem cien. Slávnostné odovzdanie bude 12. decembra, v rámci Národnostného galaprogramu na počesť Dňa menšín. Podrobný výpis, výzva a potrebné tlačivá k podaniu návrhu sú prístupné na www.mmikl.hu, resp. bližšie informácie poskytnú na budapeštianskych telefónnych číslach: 225-6043, 225-6041. Návrhy na vyznamenanie treba zaslať do 30. septembra poštou, prípadne e-mailom na adresu:

MMIKL, „Nemzetiségi Gála“, Lukács Mária szakreferens, 1011 Budapest, Corvin tér 8., e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

Súbeh Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku

Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku vypísala súbeh na podporovanie rozvoja verejných zbierok v materinskom jazyku. Súbeh, do ktorého sa treba prihlásiť do 30. júla, bude podporovať zaobstarávanie kníh a časopisov v jazyku danej národnosti, resp. obrazových a zvukových nosičov. Ďalšou podporovanou činnosťou bude obohacovanie a archivovanie exponátov múzeí, galérií, vlastivedných výstav, archívov a dedinských múzeí, ako aj príprava elektronickej databázy verejnej zbierky. Možno sa uchádzať aj o podporu na internetové služby ako bázy čerpania materiálov pre menšinovú kultúru. Maximálna udeliteľná suma je 300 000 Ft. Kuratórium vyhodnotí prihlášky v septembri. Prihlášky treba podať na špeciálnom tlačive, ktoré si možno osobne vyzdvihnúť v kancelárii verejnej nadácie na Ul. 6. októbra č 17, I. poschodie, resp. stiahnuť z internetovej adresy: www.mnekk.hu. Na tejto webovej stránke nájdete aj ďalšie informácie o súbehoch.

Metodický deň slovenčinárov v Jesenskom

Boršodskí učitelia opätovali návštevu

Slovenčinárky z Novej Huty, Erdőhorvátu, Fizéru, Hollóházy, Répašskej Huty, Nového Mesta pod Šiatrom a Miškovca a autorka týchto riadkov, odborná radkyňa Pedagogického ústavu Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy pre slovenský jazyk sa koncom školského roka zúčastnili na metodickom dni, ktorý organizoval Spoločný školský úrad Jesenské, okres Rimavská Sobota. Účastníkov stretnutia prišiel privítať starosta obce Gabriel Mihályi. Metodický deň zorganizovala vedúca spoločného školského úradu Valéria Sebőková v spolupráci s riaditeľkami a predstaviteľkami miestnych základných škôl a vyučujúcimi, ktorí pripravili ukážkové hodiny.

V obci Jesenské sú dve základné školy - škola Viktora Szombatyho s vyučovacím jazykom maďarským a Základná škola na Ulici mieru, v ktorej prebieha výučba v slovenskom jazyku.

Srdečné privítanie a pohostenie vystriedala prezentácia škôl. Po oficiálnej časti sme sa vrúcnym potleskom poďakovali žiakom oboch škôl za pekný kultúrny program.

Ukážkové hodiny boli veľmi zaujímavé, metodicky, didakticky a logicky dobre zostavené a poučné. Štvrtáci s materinským jazykom maďarským sa zaoberali témou Afrika, konkrétne africkou faunou, siedmaci sa učili o Štúrovcoch. Napriek tomu, že na literárnu výchovu je vymedzených menej hodín, mali dobré vedomosti. Obe hodiny prebiehali monolingválne po slovensky. Žiaci boli aktívni od začiatku až do konca hodiny, vyučujúce kolegyne Diana Ondrejcsáková a Andrea Szekfűová perfektne používali rôzne moderné metódy. Vďaka im za prácu, veď sa od nich učili nielen žiaci, ale aj my, pedagógovia.

V Základnej škole na Ulici mieru sme si pozreli hodiny v 3., 6. a 7. triede. Tretiaci sa s pani učiteľkou Denisou Szekérovou učili vybrané slová a slovné druhy. Hodina prebiehala v príjemnej atmosfére, pani učiteľka volila efektívne formy práce, žiaci pracovali v skupinách a každý sa mohol prejaviť aj individuálne. Veľmi zaujímavo bola zostavená hodina literárnej výchovy v 6. a 7. ročníku. Žiaci pracovali spoločne, čo si vyžadovalo dôslednú prípravu na hodinu. Pani učiteľky Jana Auxtová a Štefánia Eleková zvolili na rozbor literárnych diel taký spôsob, aby sa pri tom uplatnila tvorivosť samotných žiakov. Dobre zostavenými úlohami a otázkami mohli žiaci popustiť uzdu svojej fantázii. Ukázali, ako dokážu aplikovať svoje teoretické vedomosti v slovnom prejave.

Metodický deň v Jesenskom nás obohatil, zanechal v nás príjemné pocity a dokázal, že takéto podujatia posúvajú naše vzťahy správnym smerom.

Agneša Kočová

Skúsenosti zo stredoškolskej olympiády

a z maturít zo slovenského jazyka a literatúry

Dejiny stredoškolskej olympiády zo slovenského jazyka a literatúry sa datujú od školského roku 1993/1994, keď sa budapeštianske aj čabianske slovenské gymnázium pripojili už k dávnejšie fungujúcemu celoštátnemu hnutiu predmetových súťaží (OKTV), vypísaných Ministerstvom školstva Maďarskej republiky. V priebehu uplynulých 17 rokov z dvoch spomínaných gymnázií sa do prvého, miestneho kola prihlásilo približne 200 gymnazistov, z ktorých na základe výsledkov písomnej úlohy asi polovica sa dostala do celoštátneho ústneho kola. Tieto údaje svedčia o tom, že predmetová súťaž aktivizovala školy a počas rokov sa stala rozhodujúcim inšpiračným činiteľom pri výučbe slovenčiny. Tento pozitívny postoj zo strany vedenia škôl a učiteľov slovenčiny sa od samého začiatku stretol so snahou odborného tímu pre prípravu stredoškolských olympiád zapojiť slovenčinu (jej dve zložky: jazyk a literatúru) do širšieho priestoru súťažných predmetov a týmto zvýšiť jej prestíž. Vedúca tímu, pracovníčka Školského úradu Miloslava Némethová profesionálne fundovane, súčasne však aj ľudsky a kolegiálne korektne viedla a vedie dialóg s učiteľmi, pripravujúcimi žiakov na súťaž. Vďaka tomu ako výsledok tejto vyváženej spolupráce postupne sa formovala akási dielňa pre modernizáciu literárneho myslenia a s ňou súvisiaceho prístupu k literárnemu textu a k textu vôbec. Vzájomná výmena skúseností týkajúca sa požiadaviek, obsahu a štruktúry úloh, ako aj stratégií pri práci s rôznymi druhmi textov bola a je príležitosťou na to, aby obidve strany prehodnocovali svoje názory a prax a z tradičného chápania predmetu slovenský jazyk a literatúra postupne prechádzali k dnes aktuálnym, kompetenčným formám rozvoja myslenia študentov.

Pohyb od tradičného k novému však nejde z jedného dňa na druhý. Je to dlhý proces, v priebehu ktorého by bolo treba postupne prekonať mimoriadne veľkú vzdialenosť medzi súčasnou literárnou vedou a vyučovacou praxou. Nevyhnutnosť zosúladenia týchto dvoch článkov signalizovali už skúsenosti získané na maturitách a prijímacích pohovoroch na vysokú školu od polovice 70. rokov, ako aj skúsenosti z celoštátnej súťaže nielen zo slovenského jazyka a literatúry z obdobia jej začiatkov. V týchto rokoch sa viedli na túto tému v odborných kruhoch živé diskusie, ktoré však zostávali prevažne iba na úrovni debát. Napriek nespočetným pokusom zameraným na transformáciu modernej a postmodernej literárnej teórie do školskej praxe, ešte aj v súčasnosti sa uprednostňuje vo vyučovaní literatúry tradičná koncepcia. Ako jej negatívny následok možno hodnotiť veľmi slabé výsledky, prezentované medzinárodným výskumom PISA 2000, zameranom na sledovanie úrovne porozumenia čítaného textu v kruhu 15-ročnej populácie. Pod šokujúcim vplyvom rozlaďujúcich ukazovateľov si kompetentné orgány vytýčili za cieľ zlepšenie tejto situácie. V rámci týchto snáh sa v prvej polovici nášho storočia vypracovala nová, dvojstupňová koncepcia maturít a v jej zmysle sa modifikovali aj požiadavky celoštátnej predmetovej súťaže. Nová koncepcia kládla do centra problematiku porozumenia čítaného textu a tvorbu textu ako základné kompetencie, ktorými by mali žiaci disponovať. V praxi sa však nové očakávania konfrontovali so zaužívanými tradičnými metódami, ktoré sa práve tomu vyhýbali, k čomu ich nové výzvy privádzali, - priamemu kontaktu s textom -. Zastavme sa pri tomto momente a sústreďme sa na problematiku tradičného vyučovania literatúry. Je všeobecne známe, že pri hľadaní zmyslu literárneho textu sú k dispozícii rôzne stratégie, reprezentujúce určité literárne myslenia. V dnešnej literárnej vede sa uplatňujú súčasne interpretačné postupy charakteristické pre premodernu, modernu a postmodernu.

Myslitelia premoderny (od konca 18. do konca 19. storočia) za prameň zmyslu literárneho textu pokladali jeho genézu, osobu autora, ktorej pripisovali významotvornú úlohu. Kľúč k odhaleniu zmyslu textu videli v relácii autora a diela. Pri interpretácii zohrávali hlavnú úlohu také mimotextové okolnosti vzniku diela, ako literárno-historické súvislosti, spoločenské podmienky a životopis autora. Takýto kontextuálny prístup obmedzuje slobodu myslenia čitateľa, posunie ho do vedľajšej, pasívnej pozície a redukuje zmysel textu na ustálený, jediný, autorom zakódovaný význam. V školskej praxi aj dnes má rozhodujúce miesto tento pozitivistický diškurz, ktorý práve čitateľa - žiaka zbavuje možnosti osvojovania si neodmysliteľných kompetencií pri práci s textom.

Moderna, rodiaca sa v poslednej štvrtine 19. storočia, podobne ako premoderna, o zmysle umeleckého textu myslela, že je stabilný, ale na rozdiel od postmoderny jeho význam objavila v samom diele, v jeho jazykovej štruktúre. Literárne dielo hodnotila ako jazykový objekt (vplyv Saussurea), čo zároveň vyjadrila aj jeho literárnosť. Literárna veda moderny je textuálna, z čoho vyplýva, že odmieta kontextualitu a neuznáva významotvornú funkciu ani vo vzťahu autora, ani vo vzťahu čitateľa. Dominantným myšlienkovým smerom tohto času bol štrukturalizmus a formalizmus.

Postmoderna je prvým myšlienkovým smerom, ktorý vznikol v polovici 20. storočia na americkom kontinente. Odmieta myšlienku o stabilnom, jednoznačnom zmysle literárneho diela. Oproti fixnému, zakódovanému významu preferovanému premodernou a modernou uvádza pojem významu vytvárajúceho sa v procese interpretácie. Zmysel literárneho textu podľa postmoderny sa vytvára intertextuálne, prelínaním sa a prepletaním sa rozličných textov (citácií), ktoré sa navzájom oplodňujú a generujú nové významy. Pri takomto chápaní literárneho textu sa mažú hranice medzi binárnymi opozíciami, medzi autorom a čitateľom, medzi písaním a čítaním, čitateľ sa stáva spoluautorom, keďže sa mu prisudzuje významotvorná funkcia.

Ako z vyššie uvedeného vyplýva, spomínané literárnovedné školy rozdielnym spôsobom sa približujú k literárnemu textu a rozchádzajú sa aj v tom, ktorý z troch faktorov (autor - dielo - čitateľ) literárneho procesu má rozhodujúcu funkciu pri hľadaní zmyslu textu. Učiteľ literatúry nie je v závideniahodnej situácii, keď sa má rozhodnúť, akým smerom vykročiť. Jeho cieľom by mala byť syntetizácia vedeckých poznatkov, ktoré, ako sme videli, si často protirečia, no napriek tomu sa môžu zosúladiť a vzájomne sa dopĺňať v rámci konkrétnych postupov pri rozbore textu. Ich kombináciou by sa dali žiaci priviesť ku kreatívnej práci s textom, ktorá je základným kritériom rozvoja schopnosti porozumenia a tvorby textu, ako aj komunikácie vôbec. K tomu je však neodmysliteľná informovanosť pedagóga v oblasti literárnej vedy.

Vráťme sa však k premodernému typu vyučovania literatúry, veď do- dnes sa používa v školách. Aj v slovenských gymnáziách v Maďarsku sa riadi literárna výchova hlavne podľa tejto koncepcie. V rámci kontextuálneho prístupu k literatúre si žiaci osvojujú predovšetkým literárnohistorické poznatky, životopisy autorov, hotové závery a hodnotenia jednotlivých diel, rad údajov a faktov, definície literárnych žánrov a básnických prostriedkov. Tieto vedomosti však vo väčšine prípadov nedokážu uplatniť v praxi. O tom svedčia ich písomné úlohy a ústne odpovede na súťaži a na maturitách, ktoré korelujú s tradičným literárnym myslením v tom, že uprednostňujú mimotextové skutočnosti a samotnému textu sa vyhýbajú. Na základe skúseností z práce so žiakmi sa dá povedať, že o osvojenej učebnej látke referujú prevažne reprodukčným spôsobom a bez ohľadu na to, čo je v úlohe určené zadanie, prirodzene, v súvislosti s literárnym textom, sa strácajú v kontextuálnych podrobnostiach a text si vôbec nevšímajú alebo len okrajovo a len na úrovni vypočítavania jeho štylistických znakov bez vnímania ich vnútornej súvzťažnosti s obsahom. Túto skutočnosť možno hodnotiť ako negatívny dôsledok tradičnej literárnej výchovy, ktorá v súčasnosti už nie je schopná zodpovedať novým očakávaniam. Pravda, treba zdôrazniť, že je to problémom nielen maďarského školstva, ale aj európskeho vzdelávacieho priestoru, hlavne však problémom bývalých postkomunistických štátov, v ktorých literatúra bola prepolitizovaná. Táto anomália sa citeľne preukázala od polovice nášho storočia, keď vstúpil do platnosti nový maturitný systém a paralelne s ním sa zmenili aj požiadavky stredoškolskej predmetovej súťaže. Odborný tím pre prípravu súťažných a maturitných úloh, vychádzajúc zo spomínaných skúseností, sa snažil od začiatku na jednej strane vyhovieť pravidlám a predpisom novej koncepcie, na strane druhej pri zadaní úloh vytvoriť akýsi prechod od starej štruktúry smerom k novej, od kontextuálneho nazerania na literatúru k textuálnemu, respektíve k jej intertextuálnemu prístupu. Táto snaha sa realizovala najmä pri konzultáciách so slovenčinármi, ako aj pri pokynoch k jednotlivým úlohám, ktorými sa uvádzali odporúčané kroky a úkony v súvislosti s danými úlohami. Vďaka vzájomnej dôvere medzi členmi tímu a odbornými učiteľmi, ako aj spoločnému cieľu, po určitom čase badateľne sa zlepšili riešenia úloh. Nedôvera a bezradnosť žiakov voči literárnemu textu mierne síce, ale sa povolila. Z hľadiska budúcnosti literárnej výchovy možno plno súhlasiť s názorom P. Šenkára: „Interpretácia literárneho diela v škole ponúka príležitosť na diskusiu, v ktorej žiaci môžu vyjadriť aj svoj odlišný názor na preberaný text. Tvorivosť žiakov sa môže pestovať a rozvíjať, ak žiak vysvetľuje a odôvodňuje svoje tvrdenie, ak argumentačne obhajuje svoje stanovisko, aj keď jeho závery sú nezriedka iné ako sú tie „oficiálne” v učebnici.” K tomuto sa žiada len toľko pridať, že dialóg s umeleckým textom na hodine literatúry, vo forme kooperatívnej a kompetenčnej činnosti žiaka, vo veľkej miere prispieva k rozvíjaniu jeho komunikačných schopností, ktoré sú neodmysliteľné pri sebarealizácii nielen v škole, ale aj v každodennom živote.

Katarína Maruzsová Šebová

Použitá literatúra:

Bókay, A.: Az irodalomtanítás irodalomtudományi modelljei. In: Irodalomtanítás a harmadik évezredben. Krónika Nova, 2006.

Bókay, A.: Bevezetés az irodalomtudományba. Osiris. Budapest, 2006.

Šenkár, P.: Možnosti interpretácie literárneho textu. Univerzita Konštantína Filozofa, Nitra 2008, s. 45.

Zo súťažných prác Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Cestovanie do minulosti mojich predkov

Predtým, ako vás zavediem do čias mojich prastarých rodičov, dovoľte mi, aby som sa predstavil. Volám sa Dávid Janšik, som ôsmakom Slovenskej základnej školy v Sarvaši a chcel by som pokračovať v štúdiu na čabianskom slovenskom gymnáziu. Pochádzam zo štvorčlennej rodiny. Moji rodičia sú učitelia a môj brat je gymnazista. Mnohokrát som mal možnosť zúčastniť sa na letných táboroch, lyžiarskych výcvikoch, školách v prírode a dramatických táboroch na Slovensku. Milujem Slovensko, slovenských ľudí a slovenský jazyk.

Preto som si vybral názov práce Cestovanie do minulosti mojich predkov, lebo ako 14-ročný som si chcel predstaviť a aspoň na chvíľku sa preniesť do života mojich prastarých rodičov. Starí rodičia mojej mamičky boli sarvašskí Slováci, potomkovia Slovákov, ktorí sa sem prisťahovali na Dolnú zem roku 1722. Moji slovenskí príbuzní sa dodnes schádzajú na rodinných oslavách a počas sviatkov. Na týchto posedeniach vždy spomínajú na staré časy a rozprávajú - ako oni hovoria - po „tótsky”. Hlavne na zabíjačkách, kde bola vždy dobrá nálada, som vždy zvedavo počúval, o čom sa rozprávajú. Poprosil som babičku, aby mi rozprávala o prastarej mame a prastarom otcovi. Moji starí rodičia po sobáši žili v osade Furuď (Furugy), tam vychovávali svoje deti a neskôr sa tešili návštevám svojich vnúčat a pravnúčat.

Prastará mama bola veľmi pracovitá. Tkala pokrovce, plátno, vyšívala váľanky, uteráky klinovníky, obrusy. Ako dievka chodievala aj na vyšívačky a na priadky. Piekla najlepší kapustník v celej Békešskej župe. Keď upiekla osem vajdlingov, toľko mali detí, starý otec odniesol každému jeden. Zomrela ako 85-ročná. Dozvedel som sa, že jej najobľúbenejšia pieseň bola Zahučali hory. Keď som ju počul, obľúbil som si aj ja a naučil som sa ju.

Prastarý otec bol tiež veľmi usilovný. Plietol košíky a bol aj dobrým včelárom. Pletenie košíkov bolo v minulosti typicky zimnou činnosťou. Venovali sa mu najmä muži, veď to bola neľahká práca. Príprava (lúpanie, máčanie, štiepanie) a hlavne ohýbanie prútov bolo fyzicky náročné. Môj prastarý otec používal vŕbové prútie. Bol som zvedavý, načo slúžili tieto koše. Dozvedel som sa, že sa používali v hospodárstve, na uskladňovanie dopestovaných produktov, ale aj na prenášanie bremien. Pradedko robil aj košiare a metly. Metly hlavne z ciroku, ale aj z vŕbového prútia. Na zaťahovanie prútov používal špagát. Nepracoval len doma, chodil aj na iné miesta, kde robil strechy z trstiny a staval pece. Neskôr chodil za prácou do okolia Blatného jazera, kde najčastejšie staval pece. Bol veľmi dobrý gazda. Na dvore, kde bývali, bol vždy poriadok.

Minulosť a súčasnosť osady Furuď

Vybral som sa do Furuďu, aby som na vlastné oči videl, kde žili moji predkovia a kde trávila letné mesiace moja mamička. Furuď sa nachádza medzi Békešským Svätým Ondrejom a Sarvašom, pozdĺž mŕtveho ramena rieky Kereš, v objatí vŕbového krovia a starých topoľov. Obec bola postavená na vyvýšenine vysokej 5 až 10 metrov. Neďaleko sa nachádza jazero a kanál Furuď. Administratívne patrí k Békešskemu Sv. Ondreju. O minulosti osady svedčia archeologické vykopávky. Objavili tu vzácne náleziská z doby bronzovej, železnej, ale aj z obdobia keltského a avarského osídlenia. Podľa rozprávania obyvateľov kedysi bolo v osade 400 domov. V roku 1967 bolo vo Furuďských viniciach 80 domov s 289 obyvateľmi a vo Furuďskom kúte 19 domov s 53 obyvateľmi. Vinice, po ktorých sa zachovali stopy už len na dvoch miestach, boli vysadené roku 1816. Pôvodne boli vysadené medzi dvoma radmi domov. Aká je dnes táto ulica? Je štyri metre široká, pre Dolnozemčanov trocha úzka. Domy sú väčšinou nabíjané z hliny. Kameň a tehly začali používať až v 20. storočí. Dom pozostával z izby (chiže), pitvora (pelevňa) a komory. V niektorých domoch prestavili izbu tak, aby okná mali výhľad na ulicu. Domy v osade sú nízke a postavené na malom priestranstve. Nájdeme tu aj taký dom, ktorý už nikto neobýva. Na stajni, ktorú museli zbúrať, bol na gerende napísaný rok 1887. Ak niekto príde do tejto osady, cíti sa tu tak, ako keby sa tu zastavil čas.

Z osady sa už veľa ľudí odsťahovalo, bohužiaľ, mnohí zomreli. Málo zo žijúcich sa pamätá na minulosť. Podarilo sa mi spoznať pani Máriu Zolvánovú (1934) ktorá bola susedkou mojej prastarej mamy. S veľkou láskou nás prijala, moju mamičku spoznala, aj keď ju nevidela už 20 rokov. S radosťou nám začala rozprávať o svojom živote. Videl som, že sa jej niekedy pri rozprávaní leskli slzy v očiach. Prastará mama ju mala rada ako vlastnú dcéru, napriek tomu, že mala osem vlastných detí.

Začala nám rozprávať. Bývali tu Slováci, „Tóti”, ako sa oni sami nazývajú. Dospelí rozprávali po slovensky, ale ich deti už menej. Nezachovali si svoje tradície, ako v iných slovenských osadách, ale predsa tu piekli makové a orechové koláče a mali radi bryndzu. Tunajší ľudia boli pracovití. Školu postavila roku 1860 evanjelická cirkev. V rokoch 1934-42 mala 78 žiakov. Jednotriedna budova slúžila aj ako kostol. Môj pradedo tu bol presbyterom. V roku 1965 škola zanikla, budovu zbúrali a o niekoľko rokov na jej mieste postavili obecný úrad. Na bývalom školskom dvore je postavená zvonica a v nej zvon, ktorý každému pripomína minulosť obce. V 50. rokoch tu bol čulý spoločenský život. Uskutočňovali sa tu tanečné zábavy, takzvané „vigyorgók”. Tancovali na hudbu citaristov. Známym muzikantom bol Štefan Komár. Osada mala aj divadelný krúžok, ktorý predviedol niekoľko hier: Starý beťár, Šándor Róža, Fialový agát. Tieto stretnutia sprevádzala vždy dobrá nálada. V zimných mesiacoch ženy tkali, plietli, šúpali kukuricu. Muži hrali karty. Obľúbenou pochúťkou bola varená kukurica.

Teta Marika nás ponúkla pagáčikmi upečenými v peci, ktorú postavil môj pradedko. Keď som sa obzrel v izbe okolo seba, bol som veľmi prekvapený, lebo som videl také predmety, ktoré používali ešte pred 100 rokmi. Teta mi ukázala aj pokrovce, ktoré tkala moja prababka. Na stôl položila staré zažltnuté fotky a začala o nich rozprávať. Pre túto osadu bolo príznačné, že ľudia si navzájom pomáhali pri akejkoľvek práci a slávili spolu aj všetky sviatky. Susedia veľmi dbali o dobré vzťahy. Na ulici bol vždy poriadok, každú sobotu zametali a polievali cestu. Domy trikrát do roka zvnútra aj zvonku vybielili. Na dvore, kde bola hydina rôzneho druhu, nebolo ani len pierko.

Na prastarú mamu teta spomína takto: Statočne vychovávala svoje deti. Každý deň varila, v jeden deň prala farebné šaty, na druhý deň len biele. Prala v drevenom koryte, v rukách, mydlom, ktoré si sama uvarila. Potom bielizeň mangľovala. Pre svoju veľkú rodinu často piekla chlieb, naraz aj 4 veľké pecne. Okrem okrúhleho chleba aj langoše a opekance. V sobotu sa na stôl dostali tri druhy halušiek (rezancov), alebo koláče. Okrem toho sa starala aj o domáce zvieratá. Mali koňa, ošípané, jednu kravu a veľa hydiny. V záhrade pestovala zeleninu a plodiny, ktoré boli potravou pre nich i pre zvieratá. V lete, keď boli veľké práce, chodila boso po poli a zbierala slamu, robila stohy, pomáhala pri mlátení. Za to dostala ako odmenu pšenicu, raž, ovos a iné. Prastará mama vedela zapriahnuť koňa a nosila do mlyna pšenicu, aby rodina mala múku. Pracovala rovnako aj vtedy, keď čakala dieťa. Všetky domáce práce musela robiť v noci, lebo neskôr sa zamestnala na družstve ako pomocníčka. Rodina bola veľká. Moji prastarí rodičia veľa pracovali, ale nikdy nehladovali, lebo si dokázali vypestovať obživu. Neskôr sa museli zamestnať, lebo veľa vecí, ako napríklad sviečky, petrolej, soľ, droždie a topánky si mohli kúpiť len za peniaze a aj deťom chceli umožniť študovať. Prastarí rodičia boli veľmi hrdí na to, že všetky ich deti ukončili osemročnú školu.

Prastarý otec bol od jari do jesene robotníkom-kubikošom pri regulovaní rieky Kereš. Každý deň odchádzal ráno do práce a vracal sa neskoro večer. Niekedy odišiel za zárobkom aj na viac mesiacov a rodina zostala sama. V zimných mesiacoch plietol laná, košíky, tkal vrecia. Drôtoval a plátal hrnce. Bol známy aj tým, že muroval pece, ktoré mali tvar kužeľa. Na okolí je veľa domov, ktoré on zastrešil trstinou.

Život v minulosti ma tak zaujal, že som vyhľadal aj svoje tety, aby mi porozprávali, ako žili kedysi deti. Pri rozprávaní som mal pocit, že napriek ťažkému detstvu im zostalo veľa pekných spomienok. S láskou spomínali na svojich rodičov, ktorí ich vychovávali k poctivosti, usilovnosti, statočnosti, aby si vážili svoju rodinu a vzájomne si pomáhali. Predstavte si, že už od šiestich rokov museli pomáhať okolo domu. Dievčatá kŕmili hydinu, zbierali vajíčka, zametali. Neskôr pomáhali pri varení, vedeli miesiť cesto, vaľkať cestoviny a robiť tarhoňu. Varili mydlo, v záhrade okopávali a pleli burinu, zbierali ovocie a zeleninu. Nosili vodu na pranie, pomáhali prať a museli dávať pozor na mladších súrodencov. Spolu s nimi sa učili. Veľké dievčatá tkali a vyšívali aj svoj „štafírung”, teda veno. Vedeli aj dojiť kravy. Chlapci pomáhali pri kŕmení dobytka, zbierali seno na poli, kosili okolo domu, pásli dobytok na lúkach. Spolu s dospelými máčali, trepali, a česali konope. V zime sa naučili pliesť laná a košíky. Na jar a na jeseň pod dohľadom otcov viedli kone pri oraní a sadení, naklepávali pluhy. V tých časoch bolo typické, že deti chodili do školy od septembra do mája. Od mája pomáhali doma, alebo už ako 8-ročné chodili slúžiť ako bíreši a slúžky do cudzích rodín. Bol som prekvapený, že až 4 mesiace bývali ďaleko od svojich rodičov, na neznámom mieste, často v stajni. Cudzím museli pomáhať a za odmenu dostali šatku, zásteru, klobúk, ba aj celé jesenné školské oblečenie. Pýtal som sa, prečo to robili? Preto, lebo doma bolo o jedno hladné dieťa menej. Pre matku to bolo veľmi ťažké, keď svoje dieťa musela poslať slúžiť k cudzím ľudom. Takto museli veľmi mladí chodiť pracovať ku gazdom, hlavne počas žatvy. Za prácu dostali pšenicu, raž, ovos. Tomu sa veľmi radovali, lebo z obilia mali múku na chlieb. Tí, ktorí nemali vlastné polia, to mali oveľa zložitejšie. Veľa som sa dozvedel aj o detských hrách, o zábavách, o svadobných tradíciách, o žatve a o poľnohospodárskych prácach. Tety mi rozprávali aj o škole a o učiteľoch. Prekvapilo ma, že do školy nemohol chodiť každý. Po týchto rozhovoroch o minulosti som bol presvedčený, že ja by som svoj dnešný život za minulosť nemenil. Chýbalo by mi veľa vecí, napríklad počítač…

Moje otázky, moje myšlienky

Keď som zbieral informácie k tejto práci, spoznal som rodisko mojich prastarých rodičov a ich život. Zamyslel som sa nad tým, kto sa bude ešte pamätať na Furuď, na osadu, kde žili Slováci? Ak zomrú aj poslední starší ľudia, kto bude vedieť rozprávať o „Tótoch” nášmu pokoleniu? Veď začíname zabúdať na ľudové piesne, tance, výšivky, na chute jedál. Darmo sú na zaprášených povalách predmety, keď nevieme, na čo sa používali. Kto nám, deťom, o tom porozpráva? Mnohé nezodpovedané otázky vzbudili vo mne pozornosť a preto som sa rozhodol, že sa ešte vrátim k životu dolnozemských Slovákov, k ich rodinným tradíciám, k ich minulosti. Dúfam, že budem mať ešte príležitosť a čas na to, aby som tieto vzácne pamiatky vedel spracovať, zvečniť a zachovať ich pre budúce generácie.

David Janšík

Slovenská škola v Sarvaši

V súťaži VÚSM Ja a moji predkovia III.

1. miesto I. kategórie

Pripravujúca učiteľka: Zlatica Líšková

(redakčne upravené)

Michal Hrivnák: Na pravom brehu Dunaja

Od hladu ma obchádzali mdloby. Tackavým krokom som sa priblížil k nedohľadnému radu pred údeninami uprostred novej modernej tržnice metropoly na pravom brehu Dunaja. Od lačnoty som ochabol na duchu i na tele, zmysly mi vypovedali službu, v očiach sa mi hmlilo, svietidlá i reklamné lampy sa mi javili v novembrovom popoludňajšom pološere ako sliepňajúce hviezdičky v hmlovine Mliečnej dráhy. (Čítaj ďalej - klik na link:)

http://www.luno.hu/content/view/10235/34

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
........................................................................................................................................................