O pozadí nominácie Komlóšanov v Budapešti

Komlóšskych Slovákov pobúrilo, že Slovenský spevácky zbor Ozvena a Klub slovenských dôchodcov nominovali štyroch kandidátov do slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši, ktorých miestna slovenská organizácia nemienila podporiť. Predsedníčke Slovenského speváckeho zboru Ozvena Zuzane Hollósyovej sme položili otázku, ako vlastne došlo k tomu, že dve budapeštianske organizácie sa rozhodli nominovať kandidátov tak ďaleko od hlavného mesta.

- Bolo to veľmi jednoduché a prekvapujúce aj pre nás. S Ladislavom Petrom sme práve podpisovali žiadosti niekoľkých kandidátov, keď nám zavolali z Komlóša. Povedali nám, že na internete videli, že aj my sme nominujúca organizácia a keďže ich na mieste neboli ochotní nominovať, či by sme to neurobili my. Keďže sme boli obaja prítomní, hneď sme sa poradili, ako ďalej. My sme totiž desiaty bod Etického kódexu chápali tak, že sa nepúšťame do volieb v iných regiónoch. S L. Petrom sme sa zhodli v tom, že nemusíme mať výčitky svedomia, keďže 28 budapeštianskym kandidátom už vtedy v mene Únie slovenských organizácií v Maďarsku podpísal nominovanie práve Komlóšan František Zelman. Nemohli sme dlho uvažovať, veď sa blížil koniec procesu nominovania a my sme potrebovali nahradiť kandidátov, ktorí nám vypadli, aby sme mali šancu založiť budapeštiansku slovenskú samosprávu. Potom som sa opýtala komlóšskych uchádzačov, kto sú, presvedčila som sa o tom, či vedia po slovensky. Náš rozhovor prebiehal, samozrejme, po slovensky. Takto sme sa dozvedeli, že sú to ľudia, ktorí nie sú poprednými činiteľmi komlóšskej slovenskej komunity, ale sú to Slováci. Zákon nám umožňuje, aby sme tomu, o kom sa dozvieme, že je Slovák a nie Rumun, Róm alebo inej národnosti, podpísali žiadosť. Keď prehlási, že patrí k našej národností, pozná našu kultúru a hovoríme s ním po slovensky, prečo by sme mu nemali vyhovieť. Toto jediné nás viedlo k tomu, aby sme ich neodmietli. Na druhý deň nám priviezli tlačivá, ktoré sme podpísali. Medzitým som sa informovala u jednej našej poslankyne, Komlóšanky, ktorá pozná týchto ľudí, či sú to skutočne Slováci. Ona potvrdila, že áno, sú to Slováci, teda naši ľudia.

- Kandidáti vás informovali o tom, aké zámery majú, alebo s akým cieľom chcú ísť do slovenskej samosprávy? Mali ste o tom nejaké informácie?

- Našou povinnosťou nie je pýtať sa, kto je akého vierovyznania alebo členom akej strany, alebo aké plány má do budúcnosti. Zákon to ani nepredpisuje, ani nedovoľuje, aby sme si vyjasňovali takéto veci. Nikdy sme to nerobili, ani v prípade iných kandidátov, a ja si myslím, že je to takto správne. Kto má také ambície, že chce byť poslancom, tomu je možnosť daná. To je iná kapitola, či ho verejnosť, ktorá bude mať právo hlasovať, zvolí, či ho považuje za schopného, aby ju zastupoval. Ja si myslím, že to, či budú hlasovať za nich, je zodpovednosť komlóšskych slovenských voličov.

- Vy ste teda nemali informácie o tom, že sú to poprední miestni predstavitelia istého politického zoskupenia, ktorí aj v uplynulom období boli členmi mestskej samosprávy?

- Absolútne sme o tom neboli informovaní. Ako hovorím, ani nie sme splnomocnení na to, aby sme začali analyzovať, ktorý Slovák je dobrý, alebo menej dobrý. Keď som sa dodatočne dozvedela, komu sme vlastne podpísali nomináciu a keď som dostala šokujúci list od predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika, odmietli sme podpísať nominovanie viacerým ďalším osobám, ktoré sa u nás prihlásili z iných žúp.

- Na vysvetlenie treba povedať, že ide o list, v ktorom vám, ako predsedníčke Speváckeho zboru Ozvena Ján Fuzik oznámil, že CSS je nútená odhliadnuť od vašej účasti na ekumenickom stretnutí speváckych zborov. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že ste do slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši nominovali ľudí, ktorých miestna Slovač nechcela kandidovať a ktorí v prípade svojho zvolenia mienia podporiť zlúčenie maďarskej a slovenskej školy v Slovenskom Komlóši.

- Náš zbor cestoval do Prahy na stretnutie krajanských speváckych zborov. Cestou viacerým členom zboru zavolal pán predseda a oznámil im, že odhliadne od našej účasti na stretnutí v Békešskej Čabe. Dotyční tomu nerozumeli, veď oni nemajú nič spoločného s tým, komu naša organizácia vo volebnom procese podpisuje nominovanie. Boli veľmi prekvapení, že sa politika mieša do kultúrneho života takým spôsobom, že zabraňuje účasť na jednom cirkevnom podujatí. Nikomu sme však nič nevysvetľovali, členom sme oznámili iba toľko, že plánované vystúpenie v Békešskej Čabe sa z technických príčin neuskutoční. Keď sme sa po úspešnom vystúpení vrátili z Prahy, kde sme získali druhú cenu, dostala som do rúk list J. Fuzika. Pobúril ma preto, lebo pán predseda potrestal celý zbor tým, že sa nemohol zúčastniť podujatia, ktoré sme vlastne pred desiatimi rokmi začali organizovať my. Okolo 1. mája sme vždy usporiadali stretnutie speváckych zborov, napr. aj pri príležitosti nášho vstupu do Európskej únie, na ktoré sme pozývali spevácke zbory nielen z Maďarska ale aj zo zahraničia. Pobúrilo ma, že nás niekto vyhostí z tohto stretnutia len preto, lebo máme iné názory, alebo že sme podpísali nominovanie štyrom ľuďom. Zavolala som aj našim kandidátom do Komlóša, že za to, že sme vyhoveli ich žiadosti sme dostali takýto trest od predsedu CSS. Ale podstatou je, že sme sa na Čabu nedostali. Počula som však, že niektorí účastníci, ktorých sme my toho času pozývali na stretnutia, sa pýtali, kde je Ozvena, čo pre mňa to znamená isté zadosťučinenie.

Otázky kládla

Alžbeta Račková

„Právo nominovať je zodpovednosť“

Keď si pozrieme zoznam kandidátov do miestnych slovenských samospráv, nájdeme niekoľko obcí, kde sú prítomné dve nominačné organizácie. Predsedovi Celoštátnej slovenskej samosprávy Jánovi Fuzikovi sme položili otázku, prečo hodnotil kauzu okolo nominovania v Slovenskom Komlóši inak ako ostatné prípady a prečo sa rozhodol reagovať na ňu listom adresovaným predsedníčke Speváckeho zboru Ozvena Zuzane Hollósyovej.

- V Slovenskom Komlóši existuje legitímna registrovaná Organizácia komlóšskych Slovákov, ktorá je členom Únie slovenských organizácií v Maďarsku. Komlóšski Slováci sú teda silne organizovaní, majú svoje predstavy o budúcnosti, dokážu si vybrať svojich kandidátov. Je vždy trochu nezvyčajné, keď sa v takejto komunite objavia iní uchádzači o členstvo v menšinovej samospráve, ako napríklad pred štyrmi rokmi v Sarvaši. Vidíme to aj v Budapešti, kde majú oba nominujúce bloky svojich kandidátov, ktorí sú, nakoľko vieme, Slováci. Prípad budapeštianskych obvodov pokladám za trochu iný, lebo samostatne ani jeden z nich nemá podobne organizovanú občiansku sféru, ako jedno mesto, alebo obec. Okrem toho som mal informácie z prvej ruky, od komlóšskeho viceprimátora. Zavolal mi, že do slovenskej menšinovej samosprávy mienia kandidovať takpovediac aj „svojich ľudí“, aby v nej bola zastúpená aj pravica, ktorá tam doteraz nebola, pričom vychádzal zo straníckych princípov, ktorým sa my vyhýbame. Nikdy sme neskúmali, či sú kandidáti alebo poslanci Valného zhromaždenia CSS v nejakej politickej strane. Komlóšski Slováci mi už predtým signalizovali obavy, že mestu ide o to, aby mohlo nejakým spôsobom ovplyvniť právo súhlasu alebo právo veta menšinovej samosprávy, napríklad vo veci nedávno obnovenej, prosperujúcej slovenskej školy. V Komlóši je totiž veľmi málo detí, vlani sa ich narodilo iba 32, mesto len ťažko dokáže prevádzkovať dve školy. Existujú teda také predstavy, že dve školy treba zlúčiť a vytvoriť veľkú dvojjazyčnú školu, základnú aj strednú. Iba podotýkam, že pred 4-5 rokmi nám to isté sľubovali aj v Malom Kereši, kde zlúčili dve školy, jednu čisto maďarskú a jednu, kde sa slovenčina vyučovala ako predmet. Teraz vychádza posledná ôsma trieda, v ktorej sa učí slovenčinu už iba päť žiakov a budúcim letom výučba slovenčiny v Malom Kereši končí. Čuduj sa svete, medzi novými komlóšskymi kandidátmi je aj riaditeľka maďarskej školy, ktorú osobne poznám, a je pritom slovenskej národnosti a študovala na katedre slovenčiny v Segedíne. Vedel som, že v meste ich žiadosť o nomináciu nepodporia, preto hľadajú nejakú slovenskú nominačnú organizáciu. Zarazilo ma, že ju našli v budapeštianskom zbore Ozvena a klube dôchodcov. Na to po zasadnutí Kabinetu predsedu, teda vedenia CSS a predsedov odborných výborov vznikla reakcia týkajúca sa účasti Ozveny na stretnutí cirkevných zborov. Kauza vyvolala rozruch na celej Dolnej zemi, ale aj v Budapešti, niektorí budapeštianski kandidáti odstúpili, iní prestúpili k druhej nominujúcej organizácii. V súvislosti s listom som dostal rôzne reakcie. Bol medzi nimi aj list podpísaný parlamentným poslancom komlóšskeho volebného obvodu a primátorkou, v ktorom vyjadrujú svoje poľutovanie, zdôrazňujú, že výučba slovenčiny je srdcovou záležitosťou mesta a naďalej budú za to, aby sa v meste vyučovala slovenčina v čo najširšom kruhu. Vo svojej odpovedi som im oznámil, že spomínaný list je stanoviskom jedného zboru, ktorý bral do ohľadu naše skúsenosti, vnútorné národnostné súvislosti a obavy. Myslím si teda, že keď je ohrozená jedna z našich piatich dvojjazyčných škôl, povinnosťou CSS je urobiť rozhodný krok a nakoľko sa dá poukázať na to, že sa deje niečo zlé.

- Keď sa jedna miestna spoločenská organizácia chce počas volieb zviditeľniť a zároveň sa chce zapojiť aj do regionálnych a celoštátnych volieb, musí sa zaregistrovať ako celoštátna nominačná organizácia a musí mať určitý počet poslancov. Zákon teda nielen umožňuje, ale vyslovene podporuje vystupovanie miestnych organizácií v úlohe celoštátnej nominačnej organizácie. Myslíš si, že včasným zverejnením takýchto problémov alebo obáv možno predísť podobným prípadom?

- Možno áno. Myslím si, že keby sa bolo hovorilo verejne o tejto veci a informácie by sa boli dostali k vedúcim nominačných organizácií, možno by sa boli rozhodli inak. Pripúšťam, možno nevedeli o týchto zámeroch, ale práve preto si treba uvedomiť, že právo nominovať je spojené s veľkou zodpovednosťou. Predsedníčka Ozveny mi vo svojej odpovedi napísala, že osobne sa presvedčili o tom, či sú ich kandidáti Slováci. Možno nestačí zisťovať, či sú uchádzači Slováci, ale aj to, aké majú zámery, kto ich na mieste podporuje. Takže publicita by určite pomohla. Keď ide o konkrétne kroky, netajené zámery, ktoré môžu ohrozovať naše práva, treba včas vystúpiť napríklad v médiách a obrátiť sa aj na iné fóra. Ako sa to stalo naposledy v Jači, keď nezohľadnili právo veta pri voľbách riaditeľa národnostnej školy. My sa tamojším Slovákom snažíme pomôcť aj poskytnutím právnej pomoci

- Spolu s týmto rozhovorom vyjdú aj dva príspevky, kriticky rozoberajúce situáciu, ktorá vznikla počas nominačného procesu a jeden z autorov vyslovuje kritiku aj na tvoju adresu.

- Jednak ma teší, že autor článku uznáva, že sa dosiahli výsledky a pripúšťa, že na základe týchto výsledkov by som v druhom kole mohol voľby aj vyhrať. Čo sa týka kritiky, človek sa, samozrejme, môže dopustiť chýb a oprávnene ho môžu za ne kritizovať. Neškodí, keď jeden vedúci, alebo verejný činiteľ dostane aj kritiku, lebo tá ho môže usmerňovať a udržať na správnej ceste. Čo sa týka rámca volieb, ja som nemenil volebné pravidlá, neorganizoval som, kto, kde a koľkých ľudí nominuje, či už ide o Budapešť, alebo o vidiek. Na začiatku koaličných rokovaní sa zdalo, že ide o vážnejší pokus o zostavenie jednej listiny, ale keď sa nemôže hovoriť o tom, kto na nej má byť, podľa môjho názoru niet o čom rokovať. Nie je celkom jasné, prečo sú zástancovia toho, aby boli voľby na miestnej úrovni celkom voľné, vydesení z toho, že v nich budú figurovať aj kandidáti inej nominačnej organizácie. Sú to bežné, normálne voľby a myslím si, že budú aj dôstojné. Napriek niekoľkým konfliktom, ktoré sa vyskytli, nominácia prebehla konsolidovane, pridržiavali sme sa toho, aby sme si zbytočne neubližovali. Celé ovzdušie okolo volieb však poukazuje na to, že sa treba pokúsiť o zmenu pravidiel. Bolo by treba zaviesť priame voľby, aby každý, kto sa zapíše do zoznamu voličov, mal právo odovzdať svoj hlas kandidátom do miestnej, teritoriálnej a celoštátnej samosprávy. Skrátil by sa tak volebný proces, voľby by boli demokratickejšie, otvorenejšie a zbavili by sme sa peripetií spojených s druhým kolom volieb.

Otázky kládla

Alžbeta Račková

Voľby bez volieb!?

Čudný to výmysel! Vyzerá to tak, akoby sme chceli z dreva zhotoviť železnú obruč. Napriek tomu idea zostaviť jedinú listinu do celoštátnych volieb lákala všetky nominujúce organizácie. Čoskoro však vysvitlo, že rozchodné názory sa nepodarí zosúladiť, tak že nemáme inú možnosť, len sa pripravovať na „ozajstné“ voľby. Z hľadiska našej národnosti by bolo účelné, keby sa zrodili najmenej tri-štyri celoštátne listiny, ktoré by účinnejšie mohli rozptýliť to napätie, ktoré umelo vytvárajú jednotlivé zoskupenia. V danej situácii je najhorším riešením „súboj“ dvoch listín, lebo by len konzervoval neblahý stav, ktorý panoval v minulom cykle, keď poslanci na Valnom zhromaždení Celoštátnej slovenskej samosprávy „zazerali“ jeden na druhého ako na nepriateľa.

Už len s istou nostalgiou môžeme myslieť na tie časy, keď voliť mohol každý maďarský občan s volebným právom, ba mohol sa stať aj kandidátom na post slovenského menšinového poslanca. Tento spôsob ani menšinám, ani vládnym orgánom nevyhovoval, lebo hocikto sa mohol bez akejkoľvek kontroly dostať do menšinovej samosprávy. Aj na našu žiadosť sa zrodil dnešný systém, podľa ktorého menšiny môžu pomocou vlastných spoločenských organizácií usmerňovať proces volieb zastupiteľských zborov svojej národnosti. Nadmieru angažovaní aktivisti však čoskoro zistili v systéme i možnosť manipulácie. Presvedčili sme sa o tom už i pri minulých voľbách. Nič sme sa nepoučili z vtedajších chýb, ba nadnes sme ich zveľadili.

Etický kódex sem, etický kódex tam, nominujúce organizácie všetkými možnými prostriedkami sa snažia o to, aby získali čo najviac kandidátov. V našom slovenskom verejnom živote tým napodobňujeme rozdelenosť maďarskej spoločnosti, čo nám spôsobuje obrovské škody. Pričom najjednoduchším riešením by bolo to, keby si miestne voľby vzali na svoje plecia tí, ktorí najlepšie poznajú miestne pomery a vonkajší zásah si nevyžadujú ani voľby na úrovni župy. Celoštátna dohoda by bola potrebná jedine vo veci počtu delegátov jednotlivých žúp do celoštátnej samosprávy. Oproti tomu sa podarilo nepremyslene rozbúriť celú slovenskú verejnosť, vytvoriť nekaždodenný zmätok v hlavách voličov a urobiť možno nenapraviteľné chyby. Pokladám za nesprávne, aby jedna nominačná organizácia zverejnila svoj návrh na osobu predsedu nášho najvyššieho voleného zboru vtedy, keď sa ešte ani nezačalo nominovanie kandidátov do miestnych samospráv. Som presvedčený o tom, že keby súčasný predseda CSS mal odvahu uchádzať sa o toto kreslo na základe výsledkov, ktoré dosiahla CSS pod jeho vedením, vysoko by voľby vyhral. Môže ich, samozrejme, vyhrať aj za terajších okolností, ale bude to drahé pre nás všetkých, tak i pre neho. Slováci z Budapešti a z okolia ho doteraz kritizovali najmä kvôli tomu, že nič nepodnikol pre záchranu slovenskej školy v Budapešti. Teraz sa však môže stať, že jeho osoba bude zámienkou pre rozbitie slovenskej komunity v Budapešti. Tej komunity, ktorá by pri náležitej podpore na základe svojej činnosti mohla byť jedným z najaktívnejších slovenských regiónov v Maďarsku. Je to zároveň netaktný zásah do života tej Budapešti, ktorá bola po dlhé stáročia i hlavným mestom Slovákov a kde sa nahromadilo veľké množstvo hmotných i duchovných pamiatok, na ktoré by mali byť hrdí všetci Slováci.

A na záver ešte niečo. Iste je veľkou pravdou, že len prostredníctvom statočných volieb sa môže zrodiť taký vedúci, ktorý bude schopný suverénne riadiť život danej komunity. Verím, že to platí i pre nás a veľmi ľutujem, že sme si to natoľko pokazili.

Ladislav Petro

Stanislav Brtoš

Kto sme...

Bože môj a Bože náš

tri prúty sú

Svätoplukove v dejinách

a podľa toho asi Slováka poznáš

keď sa nedohodnú

tak potom aký oldomáš

keď svornosť v nedohľadne

všade len delenie

a z toho samý svár

Slovač je potom naozaj biedne

keď v slabom ešte aj delenie

tak potom sa pochváľ

Slovák čo žiješ tu

stáročia celé

od nepamäti

keď medzi sebou nejednotu

akože zachovať sa chceš celé

keď medzi sebou kati

vrátiť sa treba všetkým

že kto sme

až potom onú

a predovšetkým

a pripomeňme

že jednotu

treba ponajprv

pestovať medzi sebou

veď o to ide

jediné tak potom nemrv

a priprav stôl

kde sa každý zíde

Slovák po celej zemi

hornej i dolnej

a potom uvidíme

keď prúty spoja sa

vy predsa patríte

k slovenskej domovine.

Boj o ovládnutie budapeštianskych slovenských samospráv

Väčšina budapeštianskych Slovákov sa dištancuje

Naša slovenská pospolitosť sleduje prípravy na tohoročné menšinové voľby s mimoriadnym záujmom, snáď väčším ako kedykoľvek doteraz. Určité postupy podaktorých našich aktérov v priebehu volebnej kampane vzbudzujú vážne pochybnosti i nepokoj v kruhu našej menšiny.

Od zrodu samosprávneho systému uplynulo už dostatok času na to, aby sme si naň zvykli, aby sme v plnej miere pochopili jeho podstatu a osvojili si fortiele jeho fungovania. Spoznali sme i výhody, ktoré vyplývajú pre jednotlivcov, prípadne i zoskupenia, zo zastávania rôznych postov. Nuž asi toto je dôvod čoraz väčšieho záujmu o prácu v menšinových samosprávach a o možnosti, ktoré ponúkajú tieto orgány pre sebarealizáciu tých najspôsobilejších predstaviteľov našej menšiny. Medzičasom nastúpila aj nová generácia, z ktorej vyrástli osobnosti - na jednej aj na druhej strane nášho polarizovaného menšinového života -, ktoré (i keď zrejme so svojimi ľudskými slabosťami, ako každý z nás) majú dostatočný nadhľad na súčasné postavenie menšiny, na aktuálne úlohy v tejto oblasti, sú schopné zmýšľať a konať koncepčne v prospech pretrvania národnosti; dokážu zastupovať svoju menšinu primerane na všetkých stupňoch verejného života, nielen „doma“, ale i v širšom zmysle. Hlásia sa však k slovu aj menej zorientovaní, ktorí v tieni našich predákov nanajvýš iba pochybnými manévrami, veslujúc v mútnych vodách, sú schopní presadiť svoje osobné zámery. Ich počínanie môže deštruktívne pôsobiť nielen na vývoj aktuálnych udalostí, ale môže spôsobiť závažné straty celej menšine a môže ovplyvniť jej budúcnosť. Zo strany radových občanov, voličov, sa čoraz výraznejšie prejavuje očakávanie, aby prostriedky (vrátane osobných podmienok) boli využité čo najefektívnejšie. Inými slovami: čoraz viac sa dbá o to, aby záujmy menšiny zastupovali tí najschopnejší ľudia, a to na všetkých úrovniach spoločenského života, predovšetkým vo volených samosprávnych zboroch. Sú teda dané objektívne i subjektívne podmienky pre súperenie v dobrom zmysle slova medzi jednotlivcami i zoskupeniami aj na posty volených orgánov, napríklad CSS. Dokonca je želateľné, aby si naši predáci zmerali sily pred verejnosťou a na základe tejto „skúšky“ boli posúdení...

Najaktuálnejšou a najdôležitejšou úlohou je zvládnutie menšinových komunálnych volieb. Existujúce protiklady sa v priebehu volebného procesu prejavujú - snáď pochopiteľne - v zvýšenej miere. Sily dvoch veľkých zoskupení - Únie slovenských organizácií v Maďarsku (ÚSOM) na jednej strane a organizácií zoskupujúcich sa okolo ZSM (kvôli jednoduchosti ich nazvime Koalícia Zväzu - KZ) - sú v dostatočnej miere vyrovnané k tomu, aby si ani jedna strana nebola istá vo víťazstve v nastávajúcich voľbách. Asi táto skutočnosť ich nútila sadnúť si a pokúsiť sa dohodnúť o spolupráci počas volebného obdobia. Takáto dohoda by mohla medziiným vyfúknuť vietor z plachiet „pirátov“ našich menšinových vôd... Avšak v dôsledku rozdielneho prístupu k volebnému procesu sa im nepodarilo zjednotiť svoje sily. Preto sa rozhodol isť každý vlastnou cestou a snaží sa nominovať čo najviac kandidátov do miestnych menšinových samospráv. Veď v konečnom dôsledku otázkou je, ktorá koalícia bude mať väčšinu hlasov vo Valnom zhromaždení Celoštátnej slovenskej samosprávy, resp. ktorá strana dá jej predsedu na nasledujúce štyri roky. Jedná sa teda o veľa a - pochopiteľne - všeobecné vzrušenie okolo volieb je primerané.

To všetko by bolo v poriadku, keby zápas o prvenstvo prebiehal za dodržiavania pravidiel hry. V dôsledku zmarenia koaličnej dohody sa však situácia značne skomplikovala, volebná kampaň sa vyostruje. Navyše našu pospolitosť znepokojuje skutočnosť, že nevedieť presne, v čom spočíva kameň úrazu, z akých dôvodov nemohlo dôjsť k dohode. Vedúci jedného volebného zoskupenia žiadali, aby obidve strany pomenovali svojho kandidáta na post predsedu už v období nominovania kandidátov do miestnych samospráv, druhí tvrdili, že to bude aktuálne až pred poslednou fázou volieb. Prvá požiadavka sama osebe vyznieva presvedčujúco. Požiadavka hrať otvorenými kartami dopredu je namieste a poukazuje na demokratický prístup ÚSOM. Zásadne, čím skôr sa zoznámi volič s takými závažnými aspektmi, ako je otázka prvej osoby, tým lepšie. O tom však, nakoľko je táto otázka aktuálna už počas nominačného procesu do miestnych samospráv, by sa skutočne dalo diskutovať. Za daných okolností, keď ide o tak závažnú vec, akou je koaličná dohoda, v žiadnom prípade by to nemalo byť rozhodujúcou otázkou.

Z nášho pohľadu však podstata je tá, že k dohode nedošlo, čo negatívne vplýva na celý postup príprav miestnych volieb a čo otvorilo priestor aj pre menej rozvážne činy. Zdá sa, že niektorí aktéri nášho verejného života si predsavzali dospieť do cieľa za každú cenu, aj za cenu strát celého kolektívu. „Vášeň“ uspieť za všetkých okolností postihla predovšetkým budapeštianskych Slovákov. (Budapešť inak v rámci Slovákov v Maďarsku bola doteraz prakticky osobitným, samostatným regiónom.) K vyostreniu situácie určite prispelo, že v kruhu budapeštianskych Slovákov sa v poslednom období začalo určité kvasenie, polarizácia. V súčasnosti sa Slováci v niektorých obvodoch otvorene prikláňajú k jednej, ďalšie zase k druhej koalícii... Keďže budapeštianski Slováci sa vo voľbách CSS môžu stať jazýčkom na vážkach, zďaleka nie je ľahostajné ani jednej strane, na ktorú stranu sa prikloní tento voličský potenciál.

Zápas o získanie budapeštianskych voličov sa začal už počas nominačného procesu do miestnych slovenských samospráv. Nebolo by v tom nič zlého, keby skutočne každý dodržiaval pravidlá hry. Avšak, ako to už v takýchto prípadoch býva, začalo sa vzájomné obviňovanie - už takmer vo chvíli stroskotania pokusu o dohodu o spoločnej volebnej koalícii Slovákov v Maďarsku. Napríklad KZ vyčíta ÚSOM, že nedodržiava dohodu zakotvenú v spoločne schválenom Etickom kódexe, nerešpektuje - podľa stanoviska vedenia ZSM - „..v uplynulom období vytvorené, aj v celoštátnom meradle všeobecne známe delenie volebných teritórií...“, obviňuje ju, že sa snaží prilákať kandidátov iných slovenských organizácií na svoju stranu. Táto argumentácia však pokrivkáva z viacerých dôvodov. Jednak vôbec nie je isté, že iba preto, lebo „zlákaný“ kandidát pochádza prípadne z toho druhého teritória, skutočne ide o „lákanie“, veď polarizovanie sa našej menšiny nie vždy zodpovedá jej teritoriálnemu členeniu. Pritom - a tu sa vyjadríme slovami už spomínaného stanoviska vedenia ZSM o lákaní kandidátov - „v tejto súvislosti azda ešte dôležitejší než teritoriálny faktor sú zásady, uplatňovanie demokratických princípov, aby sme voľby nedegradovali na akési kuloárne dohody...“ Dohoda o rešpektovaní teritoriálnej zásady totiž v radovom voličovi vzbudzuje dojem (asi v súlade so skutočným zámerom autorov), že preňho je záväzne určené, kde sa môže nominovať za kandidáta a za koho má hlasovať. Preto uvedená zásada - i keď je zakotvená v Etickom kódexe - nezodpovedá právnym predpisom. Potenciálny poslanec môže kandidovať kdekoľvek podľa vlastnej vôle, kde ho za kandidáta príjmu a obrať ho o toto právo nikto nemôže. Keby sme poskytli priestor na uplatňovanie onej zásady, mohlo by dôjsť k niečomu takému - povedané trošku prehnane - ako keby sme určili členovi jednej politickej strany, aby sa nominoval vo farbách inej strany. Takýto výklad tejto pasáže Etického kódexu je preto absurdný. Slovenský menšinový volič by preto v podstate mal byť ÚSOM povďačný za jej „priestupok“, pretože mu prinavrátila slobodu kandidovať kdekoľvek! Pokiaľ by kandidátov, ktorí idú do volieb vo farbách ÚSOM, ktokoľvek zaradil medzi „zlákaných“, zdôrazňujeme, že sa tak rozhodli oni sami. Takmer polovica slovenských voličov v Budapešti chce určité zmeny, a preto sa orientovala na iné nominačné organizácie. Nebolo by totiž etické dať sa nominovať organizáciou, so zámermi ktorej sa nestotožňuje.

Inšpirovaní „porušením“ zásad Etického kódexu, resp. „zlákaním“ budapeštianskych kandidátov, sa Slovenský spevácky zbor Ozvena a Klub slovenských dôchodcov v Budapešti rozhodli nahradiť „stratených“ kandidátov neférovým postupom. Treba uznať, že ich kroky nie sú protizákonné, spochybniť možno nanajvýš iba ich spôsob. V Budapešti, ako hádam všade v krajine, menšinové voľby pripravovali vždy miestni dejatelia, ktorí mobilizovali obyvateľov; zostavovali menoslov kandidátov a podobne. Pritom, v prípade potreby, sa nevylučovala možnosť „importovania“ kandidáta „zvonku.“ Avšak aj tento postup mal svoje nepísané pravidlá: akože ani kandidovať nemožno nikoho bez jeho vedomia a vôle, doteraz sa ešte nikdy nestalo, že by bol ktokoľvek nominoval do ktoréhokoľvek obvodu bez vedomia a súhlasu tamojších Slovákov. Počas príprav tohoročných volieb budapeštianske nominačné organizácie uvedený postup „veľkoryso zjednodušili“, bez konzultovania s kýmkoľvek do 12 zo 14 obvodov nominovali desiatky svojich kandidátov. Sú medzi nimi známi, menej známi i vôbec neznámi príslušníci našej menšiny, dokonca aj takí, ktorí vo svojom obvode nedokázali zverbovať Slovákov, ktorí by sa zapísali na zoznam voličov, čiže nedokázali udržať pri živote doteraz fungujúcu samosprávu. Ale máme aj navrátilcov, ktorí sa doteraz nedokázali presadiť ako poslanci; odišli „dobrovoľne“ a teraz sa vracajú „zadnými dvierkami.“ Nadovšetko, vďaka uvedeným nominačným organizáciám, máme dostatok kandidátov aj v takom obvode, kde by sme aj lupou sotva našli čo aj jediného Slováka. Či z pocitu ohrozenosti v pude sebaobrany, alebo zo vzdoru: keď oni môžu, aj my môžeme! sa tej istej chyby dopustila aj druhá strana v Budapešti. Snáď už ani neprekvapí, že budapeštianske organizácie podporili kandidatúru aj takým „Slovákom“ z vidieka, ktorých tamojšia slovenská organizácia nepodporila, pretože sa do slovenského života nezapájajú a jej iniciatívy nepodporujú.

Nominovanie kandidátov takýmto spôsobom je prinajmenšom prejavom netaktnosti voči „domácim“, ich ponižovaním a aj sami vynálezcovia tohto „senzačného“ nápadu sotva veria v jeho úspech... Navyše, môže ovplyvniť medziľudské vzťahy na dlhú dobu, najmä na tých miestach, ktorých sa to týka. V niektorých obvodoch podaktorí potenciálni poslanci plánujú, že sa z protestu zrieknu svojho mandátu. Nevídaná „verbovačka“ vyvolala všeobecné pobúrenie nielen v hlavnom meste, ale aj po celej krajine, a dobre sa na tom zabáva šíry svet. So zreteľom na dopad a možné následky všetky tieto diania môžeme nazvať trebárs aj otvoreným a vedomým útokom proti budapeštianskym obvodným slovenským samosprávam a nepriamo proti celej našej slovenskej komunite. V tejto situácii môžeme apelovať iba na rozvážnosť voličov, tých, ktorí svojimi hlasmi v konečnom dôsledku rozhodnú o budúcnosti tunajších samospráv.

Michal Hrivnák

Pieseň, ktorá zapaľuje oheň v srdci

VIII. celoštátne stretnutie cirkevných zborov v Békešskej Čabe

Celoštátna slovenská samospráva (CSS) tohto roku ôsmykrát usporiadala stretnutie cirkevných speváckych zborov. Dejiskom velebenia Pána Boha prostredníctvom spevu bol tentoraz Malý evanjelický chrám v Békešskej Čabe. Podujatie, ktoré sa konalo v polovici septembra, sa začlenilo do národnostného stretnutia s názvom V pokoji v Békeši.

Účinkujúcich a početných hostí v mene hostiteľských slovenských evanjelikov ako prvý pozdravil farár na dôchodku Pavol Kutej, ktorý zároveň vyzval účinkujúce súbory a ich vedúcich, aby pretrvali vo svojej činnosti, veď práve radosť zo spevu, vysoko oceneného aj Bibliou, je kohéznou silou ich kolektívov. Spoločné velebenie Stvoriteľa prostredníctvom spevu jedným srdcom a jednou dušou bola základná myšlienka ekumenickej pobožnosti, ktorú celebrovali putujúca evanjelická farárka, inak rodáčka z Békešskej Čaby, Hilda Fabuľová Guláčiová a katolícky farár, dôstojný pán Stanislav Brtoš. V mene čabianskych Slovákov sa prítomným prihovoril predseda Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe Juraj Ando, ktorý zdôraznil, že obyvatelia tohto dolnozemského slovenského mesta vždy srdečne privítali vo svojich radoch nových prisťahovalcov. - Svedkom bohatej histórie čabianskych Slovákov je aj dejisko podujatia, malý kostol a jeho Maríkov zvon, - dodal J. Ando. Po naladení sa na ďalšie slávnostné chvíle pomocou piesne Zapáľ oheň v srdci v podaní Spievajúcej mládeže slovenskej a Zmiešaného zboru z Mlynkov obecenstvo pozdravila zástupkyňa predsedu CSS Etelka Rybová, ktorá zdôraznila, že práve prostredníctvom spoločného spevu sa dá najhlbšie prežívať naša spolupatričnosť. Ona osobne má veľmi silný zážitok takéhoto typu zo spoločnej bohoslužby dolnozemských Slovákov vo Veľkom čabianskom chráme, ktorá bola celebrovaná počas prvého spoločného festivalu Slovákov z troch štátov s názvom Na jarmoku. Zároveň popriala prítomným, aby počas vystúpení cirkevných zborov našli pokoj aj ich duše.

Prehliadku otvoril domáci Evanjelický zmiešaný zbor, ktorý bol založený v roku 1989 pod vedením Jána Šutinského. Štrnásť rokov je dirigentkou spevákov Katarína Kutejová Ablonczyová, zbor často reprezentuje doma i v zahraničí nielen svoju cirkevnú obec, ale aj Békešskú Čabu. Je častým účinkujúcim na rôznych kvalifikačných súťažiach, z ktorých sa vždy vracia so zlatým ocenením. Čabianski speváci tentokrát predniesli piesne Per Crucem, Moja múdrosť, Aká si mi krásna, Pre koho stvorils pane a Soli deo gloria.

Súbor Dolina z Francúzska pricestoval do Békešskej Čaby na festival V pokoji v Békeši a zároveň úspešne vystúpil aj v Malom evanjelickom kostole. V repertoári kolektívu, ktorý založila nebohá Christianne Tabačiková a ktorý v súčasnosti vedie Vlado Tabačik, prevládajú slovenské ľudové piesne a slovanské piesne z východnej a strednej Európy. Je to jediný spevokol v stredomorskej oblasti Herault, ktorý francúzskym milovníkom piesní ponúka slovenské melódie. V kytici, pripravenej pre čabianske publikum, mal starosloviensky Otčenáš, slovenskú ľudovú pieseň a grécko-katolícku mariánsku pieseň, do ktorej sa mu podarilo zapojiť nielen členov ostatných zborov, ale aj obecenstvo.

Domáca Čabianska ružička, ktorú založili pred pätnástimi rokmi slovenské učiteľky mesta, sa venuje zachovávaniu zborových tradícií dolnozemských Slovákov. Skupina spevavých Slovákov, vedená Ildikou Očovskou, má v repertoári slovenské ľudové a náboženské piesne a ich úpravy. Zbor získal niekoľko strieborných a zlatých ocenení a viackrát vystupoval aj v zahraničí. V tento deň predniesol náboženské piesne z Tranoscia, medziiným S Bohem já chci začíti.. a Zpívejte Hospodinu, ale aj skladby Bourgeoisa, Bacha a Martiniho.

V ekumenickom zbore, ktorý pod názvom Zvony pôsobí od roku 1993 vo vojvodinskej Selenči, sú zastúpení speváci troch konfesií: evanjelickej, rímskokatolíckej a pravoslávnej. Vedúcou zboru je Renáta Súdiová a dirigentom Juraj Súdi. Aj tento kolektív vystupoval už niekoľkokrát v okolitých štátoch, ale v Maďarsku sa prezentovali prvý raz práve teraz, na stretnutí cirkevných zborov v Békešskej Čabe. Cieľom zboru Zvony je o. i. spevom a hudbou oslavovať Hospodina, čomu okrem početných vystúpení slúžia aj jeho CD nosiče. V čabianskom chráme sa predstavil s programom, ktorý obsahoval skladby J. Súdiho, ako napríklad Otcova roľa, alebo náboženské piesne V nebi vás uvidím a Vzdávame ti slávu.

Pred ôsmimi rokmi sa spojili pišpecký zbor Pro Musica a zbor z Aszódu a vytvorili Zmiešaný zbor údolia Galgy. Zbory, ktoré založil profesor Béla Száraz, vystupujú často spolu, ale aj samostatne. V zmiešanom zbore sa angažujú predovšetkým pedagógovia, jeho vedúcimi sú Katarína Pálová a Lajos Pál. V minulom roku Samospráva Peštianskej župy udelila kolektívu Cenu za osvetu. Speváci od Galgy vystúpili na Dolnej zemi s dielami Haydna, Codnera, Arcadelta a Kodálya.

Spievajúca mládež slovenská (SMS), ktorá bola založená v roku 2006 a ktorá pracuje pod vedením Levente Galdu, si pripravila na stretnutie spoločné pásmo so Zmiešaným zborom z Mlynkov. Venovali ho bývalému kantorovi, učiteľovi, zakladateľovi Cirkevného zboru v Mlynkoch Jánovi Kelemenovi, ktorý nás v tomto roku náhle opustil. Mladí členovia SMS sa venujú pestovaniu slovenského folklóru a oživeniu klasickej a duchovnej hudby. Čabianske publikum tentokrát potešili piesňami ako napr. V pilíšskem cinteri, Keď prídem pred Tvoj oltár, Otvorte brány dokorán.

Dôstojným ukončením podujatia bol spoločný spev všetkých účinkujúcich. Predniesli pieseň z Tranoscia Chváltež Boha našeho pod taktovkou Kataríny Pálovej.

Hostia metropoly dolnozemských Slovákov si po vystúpení mohli pozrieť pamätihodnosti mesta, ako napríklad Čabiansky slovenský oblastný dom, Múzeum Mihálya Munkácsyho, alebo Veľký evanjelický kostol, resp. sa mohli zapojiť do pestrých poobedňajších programov národnostného stretnutia V pokoji v Békeši.

(csl)

103-ročná Katarína Béliková Piláthová z Pilíšskej Čaby

„To mi chýba, že nemôžem utekať“

Dve dcéry, šesť vnukov a 14 pravnukov. To je najbližšia rodina tety Kataríny Bélikovej PilátHovej, ktorá sa 17. septembra dožila 103. narodenín. Kata nena, ako ju volajú Slováci v Pilíšskej Čabe, je uznávanou osobnosťou tejto mnohonárodnostnej obce, ktorú obývajú okrem Slovákov aj Nemci, Maďari a Rómovia. Pri príležitosti jej vzácneho jubilea usporiadala obecná samospráva veľkolepú slávnosť, na ktorú pozvala nielen miestnych aktivistov, ale aj prominentné osobnosti. Najväčšiu radosť mala oslávenkyňa zo svojej najmladšej pravnučky, 6-mesačnej Emőke.

Energická a čiperná teta Kata mi ochotne porozprávala niekoľko zaujímavostí o sebe. Hoci jej sluch už nie je najlepší, dodnes rada číta noviny a sleduje televízny program. Nemala ľahký život: pracovala na poliach, ruky jej priam zrástli s motykou a hrabľami. Svedomito pracovať sa od nej naučili aj jej dcéry Anna a Veronika, s ktorou dnes býva. Jej dcéry pracovali v družstevnej kancelárii. Od svojej matky si osvojili lásku k slovenskému jazyku a slovenským piesňam. Pred 11. rokmi tetu Katu navždy opustil manžel, s ktorým príkladne žili neuveriteľných 67 rokov. „Môj muž bol cirkevný predek (vedúci cirkevnej rady - red.), nevynechali sme ani jednu omšu. Keď sme sa povadili, kým sme prišli núter (dovnútra), už sa usmíval a hovoril, že Kata, ja ťa mám tak rád,“ zdôverila sa mi a priznala sa, že každú nedeľu a každý sviatok slávili aj v kostole. Chodili sa modliť aj v procesii ku krížom na dvoch koncoch dediny za dobrú úrodu. Ich láska bola silnejšia, ako vôľa rodičov, ktorí nechceli, aby si zámožný Ján Bélik zobral za ženu chudobnú Katu Piláthovú. Ich povolenie však potrebovali, lebo mladí ešte nemali 24 rokov. Roky dokázali, aká silná bola ich láska. Z rozprávania tety Katy vysvitlo, že kedysi v strede obce bývali Slováci a Nemci, Maďari sa usadili na krajoch a Rómovia sa prisťahovali neskoršie. Avšak to neznamenalo, že by sa navzájom nestýkali, nepomáhali si bez ohľadu na národnosť. Takto si vlastne aj ona osvojila reči a dodnes pekne hovorí nielen po slovensky a po maďarsky, ale aj po nemecky. O tomto sme sa mohli presvedčiť aj na slávnosti, kde jej predstavitelia každej národnosti blahoželali vo svojom materinskom jazyku. Práve táto bezprostrednosť, družnosť a otvorenosť jej chýba, hoci práve na jej narodeniny sa spojili všetky národnosti a pripravili pre ňu prekrásne oslavy.

Švárna devečka ovečky pásla v zelenom háji - to je jej obľúbená pieseň, ktorú jej ochotne zaspievali členky miestneho slovenského pávieho krúžku. Nechýbala ani slovenská vlajka, ktorú, podobne ako vlani, vztýčili na Obecnom úrade v Pilíšskej Čabe.

„Minuloročné stretnutie s vami, keď som vám mal možnosť gratulovať, patrilo k najkrajším zážitkom, ktoré som mal. Viete, že ten minulý rok bol dosť búrlivý. Veľmi dobre si naň spomínam, preto som veľmi rád, že ste ma pozvali na oslavu vašich ďalších narodenín a dúfam, že prídem k vám aj na okrúhle 105. narodeniny. Preto si vám dovoľujem zaželať, aby sa vám darilo, aby ste boli zdravá a keď budete zdravá, určite vás neopustí váš zmysel pre humor. Naozaj je potešenie byť vo vašej spoločnosti,“ povedal mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss, ktorý poznamenal, že aj ich mená sú podobné. Jubilantke zablahoželal aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, s ktorým sú aj rodina, nakoľko starý otec tety Katy bol Fúzik.

„Pre mňa znamená vždy veľký zážitok rozprávať sa s vami, keď sa občas stretneme. Svojou prítomnosťou spojíte túto malú komunitu a rovnako sa správate k predstaviteľom rôznych národností, z čoho by si mali brať príklad aj vyššie postavení občania. Ste pre nás veľkým príkladom, čo sa týka prežívania lásky a dobrého spolunažívania,“ povedal starosta obce Gábor Solti, ktorý potom prečítal aj pozdravný list podpredsedu vlády MR Zsolta Semjéna. Tetu Katu pozdravili aj členovia delegácie spriatelenej osady zo Slovenska Veľkého Lapášu, ktorí sľúbili, že jej 105. narodeniny oslávia v Pilíšskej Čabe aj s dychovkou. Dojato sa jubilantke prihovoril aj miestny slovenský aktivista Július Kučera, ktorý bol moderátorom osláv. Podujatie poctili svojou prítomnosťou i domáci lekár Gábor Trznádel, ktorý chodieva každý druhý týždeň k tete skôr preto, aby sa porozprávali, a dôstojný pán Gyula Szabó, s ktorým udržiavajú tiež dobré styky. Oslávenkyni zablahoželal slovenskou a maďarskou básňou aj miestny básnik Anton Drevenka, ktorý svojimi veršami dojal tetu Katu.

Na otázku, čo jej chýba z dávnych čias, mi odpovedala takto: „To mi chýba, že nemôžem utekať. Ústa by boli, len nohy už nevládzu.“ My jej želáme, aby jej dobrý zmysel pre humor dlho vydržal. Dovtedy, kým si to sama želá!

Eva Patayová Fábiánová

Z letných aktivít Slovenského divadla Vertigo

Divadelný tábor v Kovačici

Slovensko-srbské divadelné kontakty majú už dlhoročnú tradíciu a my sa môžeme len tešiť, že v posledných rokoch už môžeme hovoriť aj o spolupráci srbsko (vojvodinsko) - maďarskej. Samozrejme, hovoríme o kontaktoch tu pôsobiacich slovenských divadelných súborov. Prvá návšteva Slovenského divadla Vertigo (SDV) vo Vojvodine siaha do roku 2005, kedy v Kovačici a v Padine predstavilo prvú produkciu, ktorá vznikla v spolupráci s profesionálnymi umelcami, veselohru A. Geľmana Lavička. V ďalších rokoch Vertigo privítalo slovenské divadelné súbory z Kulpína, Pivnice, Starej Pazovy a Báčskeho Petrovca. Spolupráca sa rozšírila aj na vzdelávaciu oblasť. Jednou z iniciatív na tomto poli je prvý dolnozemský divadelný tábor, ktorý prebiehal v dňoch 22.-25 augusta v srbskej Kovačici. Jeho usporiadateľom bola Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku a SDV vyslalo do tábora dve talentované dievčatá, dlhoročné účastníčky dramatických táborov, gymnazistky Annu Feketeovú z Mlynkov a Bertu Kőrösiovú zo Sarvaša. Tábor bol určený pre hercov-začiatočníkov a jeho náplňou bolo sprostredkovanie základov herectva a hereckých výrazových prostriedkov. Lektormi projektu boli významní domáci režiséri Ľuboslav Majera, Ján Makan a profesionálny herec Miroslav Fábry. Naše dievčatá boli vlastne jedinými účastníčkami zo zahraničia, okrem nich tu pracovalo asi 20 členov vojvodinských slovenských divadiel. Keď prešli počiatočné rozpaky z nového prostredia a špecifickej slovenčiny, ktorou hovoria tunajší Slováci, nastalo uvoľnenie a „otvorenie sa“ pred novými poznatkami a zážitkami...

„Ľubo Majera nám vtĺkal do hlavy, že herec musí vedieť, čo prečo robí... vymýšľali sme príbehy, s dialógmi, aj bez slov, improvizovali sme... Veľa sme sa venovali aj rekvizitám, ktoré v predstavení takisto hrajú, teda mali by hrať, majú tu svoju úlohu. Robili sme napríklad takú zaujímavú vec: na základe rozloženia rekvizít v priestore sme mali vydedukovať, vymyslieť príbeh... Venovali sme sa však aj pohybovej výchove, hre tela, teda vo všeobecnosti sme sa veľa HRALI, ale s veľmi vážnym cieľom, aby sme prenikli do hereckej tvorby, do psychológie herectva. Na záver tábora sme mali predviesť malú etudu. Musím povedať, že sme dostali najväčší potlesk... (Anka Feketeová).“.... „Naozaj sme sa veľa naučili. Naučili sme sa, že každá akcia by mala vyvolať reakciu. Uvedomili sme si, čo všetko sa dá vyčítať z drobných, nenápadných náznakov, pohybov... Nemali by sme vždy pozorovať a rozoberať len to, čo vidíme, ale hľadať veci „ZA“. Používajme fantáziu, dajme jej krídla! Herec nesmie hrať tak, aby medzitým rozmýšľal čo a prečo, treba cítiť, a toto treba vyjadriť naším telom a hlasom.“ (Berta Kőrösiová)

Ja môžem len dúfať, že fantázia naše šikovné dievčatá neopustí ani v budúcnosti a že na nej ešte veľakrát zaletia do krajiny neobmedzených možností, ktoré ponúka DIVADLO.

Scénická žatva

Divadelný festival Scénická žatva je najstarším festivalom neprofesionálneho divadla v Európe, ktorý sa v tomto roku konal už po 88. raz v Martine, v dňoch 27.-30. augusta. Je to prehliadka, v ktorej sú zastúpení víťazi jednotlivých postupových okresných, krajských a celoslovenských prehliadok. Tieto postupové prehliadky zahŕňajú nasledovné oblasti divadla: amatérske divadlo (činoherné a hudobné), divadlo dospelých hrajúcich pre deti, divadlo mladých, divadlo poézie, detská dramatickú tvorivosť, umelecký prednes poézie a prózy. Okrem domácich súborov sa na prehliadke každoročne zúčastňujú aj zahraničné amatérske súbory - v tomto roku zo Srbska, Českej republiky, Sýrie a Ruska. Program dopĺňajú ďalšie aktivity: tvorivé dielne, sprievodné programy vo festivalovom stane a Raňajky v tráve (v ďalšom, menšom stane, kde človek sedí naozaj na lavičke na tráve) - diskusné fórum s tvorcami, odbornou porotou a divákmi. Práve v rámci tohto fóra môže účastník získať ďalšie teoretické vedomosti predovšetkým z oblasti dramaturgie, ale aj réžie a herectva. Iste je jednoduchšie (a psychicky menej náročné) zúčastňovať sa na týchto fórach len ako pozorovateľ, a nie tvorca, pretože renomovaní divadelníci pochvália, ale i pohania, nuž a predovšetkým poradia. Sledovanie inscenácií je predovšetkým zábavné a počúvanie rozborov inscenácií je poučné. Ďalej: prehliadka inšpiruje, učí, ponúka možnosti na nadviazanie kontaktov...

Toto všetko využili členky nášho divadla Miroslava Kovácsová, Iveta Nagyová, Ildika Záluszká a pisateľka týchto riadkov, ktoré si ako pozorovateľky festivalu pozreli a vypočuli všetko, čo sa dalo. V tomto roku to bolo veľa detských a mládežníckych predstavení. Zaujali predovšetkým M. Kovácsovú, ktorá sa dlhé roky venuje detskému divadlu. Herecké výkony dospelých a priestorové riešenia zase v mnohom inšpirovali herečky nášho divadla I. Nagyovú a I. Záluszkú.

Zaujímavosťou tohoročného ročníka je fakt, že Cenu za tvorivý čin roka dostala recitácia - Michaela Viskupičová, ktorá fenomenálne zarecitovala Hviezdoslavovu baladickú báseň Anča. Ukázala a dokázala, čo môže vzniknúť, keď sa spojí talent, pôvab, trpezlivosť a usilovnosť. Veľa usilovnosti. Tá je potrebná vždy. Či už hovoríme o recitácii alebo o DIVADLE.

15. Petrovské dni divadelné

... sa konali od 2. do 6. septembra v Báčskom Petrovci. Na naše potešenie Vertigo sa do tohto malého vojvodinského mestečka v uplynulom roku vydalo až tri razy, v septembri 2009 na pozvanie miestneho Slovenského vojvodinského divadla (SVD) v rámci 14. Petrovských dní divadelných s drámou Dvaja, v apríli 2010 na pozvanie miestneho Divadla VHV v rámci festivalu Divadelný vavrín s veselohrou Umy si rúčky.. a naposledy 5. septembra, kedy sa v rámci tohoročných divadelných dní predstavilo - z pokladnice predstavení opäť vytiahnutou - Lavičkou A. Geľmana. Diváci si ju pozreli v Malej scéne tunajšieho divadla, v novovytvorenom príjemnom štúdiovom priestore, určenom pre komornejšie hry.

Festival Petrovské dni divadelné boli pôvodne miestnym podujatím, z ktorého sa postupne stal medzinárodný festival profesionálnych divadelných súborov. V tomto roku sa tu zo zahraničných ansámblov okrem SDV predstavilo Bratislavské divadlo Astorka Korzo´90, ktoré tu zahralo dve predstavenia. Pozorište mladih z Nového Sadu sa takisto predstavilo dvoma inscenáciami. V prvý deň organizátor a hostiteľ podujatia - Slovenské vojvodinské divadlo - uviedol svoju 15. premiéru, veselohru Clauda Confortesa Maratón. Nakoľko, ako som už spomenula, sme v Petrovci neboli po prvý raz, opäť sme obdivovali úžasný záujem tunajších obyvateľov o divadelné predstavenia, opäť sme sa nadchýnali slovenčinou v uliciach a milotou Petrovčanov, medzi ktorých patria, samozrejme, aj organizátori a personál festivalu.

Sprievodnými podujatiami petrovských dní boli vernisáže, premiéra knihy, happening, ale aj stretnutie s už dobrými kamarátmi, divadelníkmi z celého okolia a dobrá nálada, taká, aká obyčajne býva v (dobrom) DIVADLE.

(do)

Podať pomocnú ruku pedagógom aj v špeciálnych oblastiach

Rozhovor s riaditeľkou SPMC Máriou Czégényovou

O aktivitách, predovšetkým o metodických dňoch a doškoľovaniach Slovenského pedagogického a metodického centra (SPMC), priebežne informujeme na stránkach nášho týždenníka. O doterajšej činnosti, ako aj o plánoch do budúcnosti tejto pedagogickej dielne Celoštátnej slovenskej samosprávy, sme sa rozprávali s jej riaditeľkou Máriou Czégényovou, ktorá stojí na čele inštitúcie od roku 2008.

- Čo treba vedieť o počiatkoch pôsobenia SPMC, kedy a prečo bolo založené?

- Založenie inštitúcie bolo iniciované zdola. Učiteľky materskej školy čabianskej slovenskej školy prejavili nárok mať akési odborné centrum, ktoré by podávalo pomocnú ruku vyslovene slovenským učiteľkám v Maďarsku. Slovenské metodické centrum pre materské školy - takto sa volalo v prvých rokoch pôsobenia - založili vedúca pracovnej skupiny učiteliek materskej školy Csilla Eperjesiová Cséffaiová a riaditeľka Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Békešskej Čabe Edita Pečeňová, ktorá prvých päť rokov stála na jeho čele. Prvoradým cieľom centra je výmena odborných skúseností, ktorá sa realizuje v rôznych podobách. Jednou z foriem je organizovanie metodických dní striedavo v rôznych dejiskách, teda v rôznych našich materských školách. Tieto sústredenia sa konajú obyčajne na jednu konkrétnu tému výchovy v predškolskej oblasti a obsahujú ukážkové zamestnania, prednášky odborníkov a praktické cvičenia z vybraného tematického okruhu. Tieto konkrétne témy sú spracované aj v našich tzv. metodických zošitoch, ktoré sú v materských školách v Maďarsku, kde sú slovenské zamestnania, veľmi obľúbené. Majú jednoduchý formát, sú zhotovené pre praktické používanie a obsahujú slovenské básne, piesne, rozprávky, ale aj číselné úlohy a pracovné listy z danej oblasti. Táto naša publikácia prešla časom určitým vývinom, v poslednej dobe v nej uverejňujeme aj rôzne výchovné situácie a rady na ich riešenie, resp. aj prevzaté materiály z odborných časopisov na Slovensku. Našim dôležitým odborným fórom je metodický časopis Slovenčinár, ktorý vydáva Celoštátna slovenská samospráva a v ktorom články odborníkov rozoberajú predovšetkým tie problémy, ktoré sa týkajú konkrétne nášho slovenského menšinového školstva. Vlani vyšlo už druhé medzinárodné číslo Slovenčinára, v ktorom publikujú aj kolegovia zo Slovenska, Rumunska a Srbska. V poslednej dobe sa naša inštitúcia angažuje aj v oblasti vydávania učebníc, sme členskou organizáciou konzorcia, ktoré sa podujalo vydávať slovenské učebnice a pomôcky na výučbu slovenskej literatúry, slovenskej vzdelanosti a histórie.

- Rok 2006 je určitým medzníkom v histórii vašej inštitúcie, nastala výrazná zmena v jej činnosti.

- Áno, od toho roku nesieme názov Slovenské pedagogické metodické centrum, a našu činnosť sme rozšírili aj na základné školy. Odvtedy pravidelne usporadúvame popri metodických dňoch pre učiteľky materských škôl aj doškoľovania pre pedagógov základných škôl. V tejto práci máme partnerské inštitúcie na Slovensku, tamojší odborníci vedú v našich školách tzv. výjazdové kurzy. Sú to Metodické centrum SAS pri Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, Centrum ďalšieho vzdelávania UK a Metodické centrum Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. V blízkej budúcnosti budeme mať takýto kurz napr. v komlóšskej a budapeštianskej slovenskej škole. Tieto doškoľovania sa konajú na rôzne témy, ako napr. metodika vyučovania slovenčiny ako cudzieho jazyka, alebo odborná komunikácia a terminológia a jej didaktika. Pritom kurzy, na ktorých si učiteľky môžu rozvíjať vlastnú slovnú zásobu, sa tešia veľkej obľube, samy si žiadajú organizovanie takýchto doškoľovaní. Musím pripomenúť, že informovaniu účastníkov našich aktivít, resp. poskytovaniu odbornej pomoci slúži aj naša webová stránka, ktorú priebežne rozvíjame a aktualizujeme.

- Ako sa osvedčil Program pre nadaných, ktorý ste iniciovali s cieľom zvýšiť záujem siedmakov a ôsmakov o štúdium na našich dvoch gymnáziách?

- Program pre nadaných rozvíja svoju činnosť v rámci Verejnoprospešnej nadácie Slovákov v Maďarsku, ktorá stanovuje požiadavky kladené na uchádzačov. Tento projekt bol vypracovaný preto, aby sme podporovali tých žiakov, ktorí sa popri svedomitom štúdiu snažia zdokonaliť v slovenčine a v znalosti slovenskej kultúry, ktorí sa aktívne zúčastňujú na súťažiach, kultúrnych a spoločenských podujatiach Slovákov v Maďarsku a chcú pokračovať vo svojich štúdiách na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti. Mimoškolskú činnosť týchto žiakov motivujeme aj formou štipendia a finančne odmeňujme aj pedagógov, ktorí sa im venujú. Program funguje štvrtý školský rok, najväčší záujem oň prejavujú, pochopiteľne, žiaci z dvojjazyčných škôl, predovšetkým z Békešskej Čaby a Sarvašu, ale mali sme štipendistov napr. aj z Luciny. Občas sa stáva, že prihlásení nespĺňajú požiadavky, v takých prípadoch, samozrejme, nedostávajú štipendium, ktoré uchádzačom vyplácame po absolvovaní prvého polroku v slovenskom gymnáziu.

- Zatiaľ ste nám hovorili väčšinou o úspechoch vašej inštitúcie. Máte aj nejaké ťažkosti, resp. v čom vidíte rezervy v činnosti SPMC?

- Ťažkosti vidím predovšetkým v zaťaženosti našich slovenčinárov, resp. v nedostatku našich odborníkov. Čo sa týka našich aktivít, jednoznačne je väčšia aktivita pedagógov z dolnozemského regiónu. V severnom regióne je oveľa väčší počet takých škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, v týchto školách väčšinou pracujú 1-2 slovenčinárky, zastupovanie počas doškoľovaní je ťažko riešiteľné. Nedostatok domácich slovenských odborníkov z oblasti pedagogiky sa prejavuje napr. v tom, že v poslednej dobe začíname mať problémy pri zostavovaní metodických zošitov, resp. Slovenčinára. Sme inštitúciou, ktorá sprostredkováva pre škôlky a školy certifikovaných odborných poradcov, ktorí môžu vykonávať povinné merania vedomostí detí zo slovenčiny. Takýchto expertov je veľmi málo a jednoducho časovo nestíhajú navštevovať všetky naše výchovno-vzdelávacie inštitúcie. Rezervy v našej činnosti? Spomeniem iba niekoľko z našich perspektívnych plánov: vytvoriť tzv. radu učiteľov a radu hosťujúcich učiteľov zo Slovenska, ktoré by mohli byť akýmsi poradným orgánom SPMC. Čo sa týka odbornej práce našich pedagógov, objavil sa nárok na organizovanie takých doškoľovaní, ktoré sa zaoberajú prácou so žiakmi vyžadujúcimi si špeciálnu starostlivosť. Títo žiaci sú začlenení do výučby slovenského jazyka, no špeciálna starostlivosť o nich nie je vyriešená. Samozrejme, pokračujeme v našich osvedčených projektoch, rad našich publikácií onedlho rozšíri Zborník národnostných výchovno-vzdelávacích inštitúcii, ktorý bude obsahovať základné informácie o našich materských, základných a stredných školách.

- Na záver trošku osobne: čo by ste povedali našim čitateľom o sebe a čím vás obohatila práca vo funkcii riaditeľky SPMC?

- Pochádzam z čabianskej slovenskej rodiny, od prvej triedy som bola žiačkou tunajšej slovenskej školy, kde som aj zmaturovala. Vyštudovala som teóriu a riadenie kultúry na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po návrate domov som začala pracovať v Župnom osvetovom stredisku v Békešskej Čabe, kde som ako osvetárka mala na starosti okrem mládežníckych aktivít aj podujatia všetkých národností. Dva roky som bola vedúcou mestského slovenského klubu. Nasledovala kratšia zastávka v mládežníckom dome, potom som bola organizátorkou kultúrneho života dopravného podniku Kőrös Volán, kde som tiež využila znalosť slovenčiny - podnik mal bohaté kontakty na Slovensku. Začiatkom deväťdesiatych rokov som sa vrátila na národnostné pole, a síce do mojej alma mater, kde som pracovala ako vychovávateľka a knihovníčka. Popri práci som získala diplom slovenčinárky na segedínskej vysokej škole a od roku 1997 som zástupkyňou riaditeľky, zodpovednou predovšetkým za internát a materskú školu. Som vydatá, manžel pracuje v štátnej správe v oblasti školstva, pôvodne je tiež pedagóg. Syn sa stane onedlho biológom a dcéra navštevuje nadstavbový ročník gymnázia. Čím ma obohatila práca na čele metodického centra? Snáď som sa viac otvorila, naučila som sa prejaviť, prezentovať aj pred širšou verejnosťou, pred obecenstvom. Najkrajšou oblasťou mojej profesie však aj naďalej zostáva práca s deťmi, hlavne s tými najmenšími...

- Ďakujem za rozhovor.

Cs. Lampert

Metodický seminár pre učiteľov slovenského jazyka v Sarvaši

Počas víkendu, v dňoch 11. a 12. septembra, sa na pôde Slovenskej základnej školy, žiackeho domova a materskej školy v Sarvaši konal v poradí druhý metodický seminár pre učiteľov slovenského jazyka. Spolu sa na ňom zúčastnilo 50 pedagógov, z toho 35 učiteliek bolo zo Sarvaša a 15 zo Slovenského Komlóša. Komlóšania prišli so svojou riaditeľkou Zuzanou Laukovou a staronovou hosťujúcou učiteľkou Ľubou Rollovou, ktorá pred pár rokmi vyorala v Komlóši na slovenskom kultúrno-vzdelávacom poli hlbokú brázdu.

Iniciátorkou a organizátorkou vydarenej akcie bola riaditeľka sarvašskej slovenskej školy Zuzana Medveďová, ktorá týmto nadviazala na prvé úspešné metodické stretnutie s pracovníkmi Ústavu jazykovej a odbornej prípravy Univerzity Komenského v Bratislave (ÚJOP). Odbornú delegáciu lektorov zo Slovenska viedol Dr. Róbert Povchanič. Metodický seminár v dvoch pracovných skupinách na vysokej profesionálnej úrovni viedli Dr. Mária Vrábelová a Dr. Iveta Andorová.

Pracovný víkend sa začal slávnostne v školskej knižnici, kde Z. Medveďová predstavila hostí a navodila priateľskú a tvorivú atmosféru. Potom sa ujala slova Dr. Vrábelová, ktorá svojím krátkym vstupom vysvetlila princíp metódy, s ktorou prišli slovenskí lektori do Sarvaša. Podľa jej slov nejde v pravom slova zmysle o novú metodiku, ale o odovzdávanie dlhoročných praktických skúseností s výučbou slovenčiny ako cudzieho jazyka. Ide teda o akúsi prirodzenú „krokovú metódu”, pomocou ktorej sa študenti krok za krokom naučia hovoriť po slovensky bez skloňovacích tabuliek a zbytočného memorovania gramatických algoritmov, vzorov a pravidiel. Dr. Vrábelová ďalej zdôraznila, že škola, to nie je len budova, ale najmä kvalitní a zanietení pedagógovia, ktorí tvoria jej dušu. Sarvašská škola má šťastie na takých pedagógov a vedenie školy.

Po úvodných prejavoch boli učitelia rozdelení do pracovných skupín. Jedna skupina pokračovala v knižnici s pani lektorkou Dr. Máriou Vrábelovou a druhá v učebni anglického jazyka s lektorkou Dr. Ivetou Andorovou. Prednášky boli zamerané najmä na efektívnu výučbu slovies a podstatných mien. Pri tom sa učitelia zaujímali aj o iné jazykovedné problémy, s ktorými sa stretávajú v pedagogickej praxi.

Pracovný víkend bol dvojnásobne užitočný aj z toho dôvodu, že ostatní učitelia, najmä odborných predmetov, absolvovali školenie o využívaní interaktívnych tabúľ. Túto skupinu viedol učiteľ matematiky a informatiky Ladislav Pribelszki v súlade s potrebou, aby sa vyučovanie prispôsobilo požiadavkám a potrebám 3. tisícročia.

V tom istom čase v Sarvaši prebiehal festival nazvaný Slivkové dni. Oživením a spestrením bolo aj pečenie „slivkových kifľov” v peci, ktorá sa nachádza na školskom dvore a je pýchou školy. Pre účastníkov seminára ich piekli učiteľky Alžbeta Sebedinská, Mária Mravíková, Katarína Kondačová a Anna Podaniová. Pečivo bolo vynikajúce a nálada tiež. K Slivkovým dňom neodmysliteľne patrí aj varenie lekváru. Aj ten robili pre celú školu obetavé učiteľky Dr. Anna Kondačová, Eva Danková, Csilla Šindelová a Dolly Gálová.

Účastníci seminára slovenského jazyka sa slávnostne rozlúčili so slovenskou delegáciou v knižnici, kde sa prítomným prihovorila riaditeľka Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši Zuzana Lauková. Zuzana Medveďová všetkým poďakovala a odovzdala lektorkám kytice kvetov.

Seminár slovenského jazyka bol ukončený v nedeľu v školskej jedálni chutným obedom. Len jedna vec sa nepodarila. Počasie. Celý víkend pršalo. A tak slovenskí lektori skonštatovali, že majú smolu, lebo už trikrát boli v Sarvaši a ešte tam slnko nevideli. Nuž možno aj to je dôvod, aby prišli znova. Tešíme sa.

(dk)

Konferencia o národnostných školách v inštitúte

Kruh priateľov a kultúrny spolok Pomurie z Verešváru (Pilisvörösvár) usporiadal 13. a 14. septembra v Slovenskom inštitúte Budapešť konferenciu pod názvom Národnostné školy v Maďarsku, na Slovensku a v Slovinsku. Sériu prednášok otvorili riaditeľ SI Milan Kurucz a hlavný radca Ministerstva národných zdrojov MR András Bertalan Székely, ktorí srdečne privítali prednášateľov a záujemcov. V prvý deň odzneli prednášky o maďarskom školstve na Slovensku a v Maďarsku, o živote maďarského spisovateľa na Slovensku Zoltána Fábryho a o knižniciach v Maďarmi obývanom okrese na Slovensku. V rámci kultúrneho programu si hostia vypočuli CD-platňu so zhudobnenými básňami Gregora Papučka v podaní kapely Debnička.

Na druhý deň záujemcov privítal predseda Kruhu priateľov a kultúrneho spolku Pomurie Gábor Ruda. S prednáškou o maďarskej Základnej škole v Štúrove vystúpil jej bývalý riaditeľ Alajos Csicsay. Učiteľka slovenčiny Monika Szabová prednášala o slovenskej spisovnosti v Maďarsku a predstavila prítomným tunajšie dvojjazyčné slovenské školy a školy, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet. Vo svojom referáte sa zmienila aj o činnosti slovenských spisovateľov v Maďarsku, ako aj o slovenských časopisoch a slovenských študentských časopisoch vydávaných v MR.

Na konferencii sa zúčastnila aj riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Alžbeta Uhrinová Hornoková, ktorá priblížila záujemcom činnosť ústavu, ktorý pravidelne organizuje súťaže pre mládež. Na záver podujatia vystúpil slovenský básnik Gregor Papuček, ktorý hovoril o slovenskej detskej literatúre v Maďarsku. Známy poet viacerými knižkami ilustroval svoju bohatú činnosť a hovoril o účinnom integrovaní detských básní do výučby slovenského jazyka a kultúry v materských a základných školách.

(aszm)

Výročie školy

V Novom Meste pod Šiatrom 9. októbra oslávia 60. výročie založenia slovenskej školy. Galaprogram začne o 14. hod. v Osvetovom stredisku L. Kossutha. O 18.30 hod. odhalia tabuľu na budove školy a o 19. hod. sa v jedálni školy uskutoční benefičný ples. Záujemcovia sa môžu hlásiť do 7. októbra na tel. č.: 00 36 47 321 060, alebo na e-mailovej adrese:

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

18. Oberačkové slávnosti a Slovenské národnostné dni

Samospráva mesta Malý Kereš a miestny slovenský volený zbor usporiadali v prvý septembrový víkend 18. Oberačkové slávnosti a Slovenské národnostné dni. V prvý deň si hostia v divadelnej sále kultúrneho domu mohli vypočuť prednášku o pestovaní hrozna a zúčastniť sa na otvorení výstavy malieb na sklo Júlie Dávidovej. Na javisku postavenom na Petőfiho námestí primátor László Domonyi vo svojom slávnostnom príhovore privítal obyvateľov mesta, okolitých osád, delegácie zo spriatelených miest a poďakoval organizátorom za pomoc. Zvlášť vyzdvihol spolupatričnosť malokerešských Slovákov a za dlhoročnú činnosť, ktorú vykonávajú, odovzdal pamätnú plaketu a obrovskú kyticu predsedníčke Slovenskej samosprávy v Malom Kereši Zuzane Gmoserovej. Ako povedal, vinobranie je oslava. - Po ťažkých mesiacoch plných práce sa vinobraním začne posledná fáza - výroba vína. Ani v tomto roku nemali malokerešskí vinohradníci ľahkú úlohu. Napriek tomu, ako každý rok, v prvý septembrový víkend zabudnú na ťažkosti a začne sa trojdňová zábava, - povedal László Domonyi a poprial každému príjemné oslavy.

Po slovách starostu štátny tajomník Sándor Czomba hovoril o ťažkostiach v poľnohospodárstve. Povzbudzoval poľnohospodárov, že v budúcnosti budú mať domáce výrobky i ich práca väčší rešpekt v spoločnosti. Na otváracej slávnosti sa zúčastnil aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik. Poznamenal, že ako predseda najvyššieho zboru Slovákov v Maďarsku, i ako čestný člen miestneho Rádu rytierov vína vždy s radosťou zavíta do Malého Kereša, kde sa stretáva s priateľmi a známymi tvárami. Zaujímavým momentom slávnosti bolo, keď delegácie zo spriatelených miest vztýčili na javisku svoje zástavy. Zo Slovenska prišli delegácie z Liptovského Mikuláša a z Nesvád.

Po slávnostných príhovoroch nasledovalo otvorenie expozície v rodnom dome Petőfiho pod názvom Malokerešská Slovač a kult Petőfiho. Na výstavných paneloch fotografiami zobrazili históriu miestnych Slovákov a život známeho básnika Sándora Petőfiho.

Druhý deň patril slovenským gastronomickým špecialitám. Okolo Slovenského domu ženy varili a piekli rôzne dobroty, napríklad placky, knedle, koláče, bryndzové a kapustové strapačky. V múzeu čakali záujemcov remeselnícke dielne, ukážka fortieľov hrnčiarov a výstava výšiviek. Popoludní sa konali ukážky športových odvetví: futbalu, karate a džuda. Priateľský zápas medzi miestnymi futbalovými družstvami z tribúny sledovali aj známe osobnosti, ako pästiar Zsolt Erdei a humorista Tivadar Farkasházy. V podvečerných hodinách vystúpili slovenské spevácke zbory z okolitých osád so slovenskými ľudovými piesňami a večer bol tradičný oberačkový ples. Deň ukončila módna prehliadka, súťaž krásy a retro diskotéka.

V nedeľu pripravili organizátori súťaž domácich zákuskov, kde Slovenky súperili v kategórii sladkých a slaných zákuskov. Najlepší zákusok - snehové gule - upiekla Mária Maczková a najchutnejší koláč - kapustník - Mária Szűcsová Hajdúová. Predpoludním sa v miestnom evanjelickom kostole konala dvojjazyčná bohoslužba, kde slovo Božie zvestovala evanjelická farárka Diána Selmecziová Füziová z Rábaszentandrásu. Tradične pôsobivé boli oberačkový sprievod a folklórny galaprogram, v ktorom vystúpili tanečné súbory z Németkéru, Stavangeru (Nórsko) a Malého Kereša. 18. Oberačkové slávnosti a Slovenské národnostné dni vyvrcholili koncertom huslistu Zoltána Mágu a formácie Korál. Trojdňové oslavy v Malom Kereši sa skončili ohňostrojom.

(aszm)

Gerheňový festival v Malej Tarči

Kultúrny spolok v Malej Tarči a miestna slovenská samospráva usporiadali od 13. do 19. septembra Týždeň kultúry, v rámci ktorého sa konal Gerheňový (plackový) festival a Národnostné stretnutie folklórnych súborov Stužka.

Sviatočný týždeň sa začal v katolíckom kostole kladením vencov pri pamätnej tabuli známeho operného speváka, tenoristu Jozefa Simándyho, ktorý sa narodil r. 1916 v Malej Tarči. Po slávnostnom akte na večere chrámovej hudby vystúpili mladí talentovaní speváci z okolia pod vedením huslistu, člena kapely Anonymus Lászlóa Majora. V stredu v Základnej škole sv. Štefana usporiadali večer komornej hudby a piesní. 16. septembra sa v občianskom dome uskutočnila prednáška Moniky Halmosovej o jedlých kvetoch.

Hlavnou atrakciou týždňa boli Gerheňový festival a Národnostné stretnutie folklórnych súborov Stužka, ktoré prebiehali na Simándyho námestí. Už tradičný festival otvorila podnikateľka Katalin Bédaiová. Do súťaže v pečení zemiakových placiek, známych medzi Slovákmi v Maďarsku ako gerhene, krumplovníky a nešľachetná baba (koľko našich regiónov, toľko pomenovaní) sa prihlásilo desať družstiev, medzi ktorými boli aj hostia z partnerského mesta zo Slovenska Beluša. Trojčlenná skupina prišla pod vedením skúseného kuchára, obchodníka Františka Salaja, ktorému pomáhali manželka Katarína a Mária Baštuková.

Jednotlivé skupiny mohli na priestranstve okolo kultúrneho domu ukázať, ako sa zo surových postrúhaných zemiakov, múky, prípadne pridaním vajec a rôznych korenín pečú placky. Belušania do placiek vôbec nedali múku, ale vajíčka, cibuľu, cesnak, soľ, čierne korenie, rascu a majoránku a podávali ich s bryndzou a smotanou. Okrem chutných placiek záujemcom ponúkali aj tradičnú slovenskú bryndzu, nielen čerstvú, ale aj údenú. Ako sme sa od organizátorov dozvedeli, suroviny si každý priniesol sám. S pečením začali súťažiaci už ráno o deviatej a za „zemiakové lístky“ predávali placky večer do šiestej. Jeden lístok stál 250 forintov, za čo bolo možné dostať jednu väčšiu, alebo dve menšie placky. Kto nemal trpezlivosť vystávať v dlhých radoch, aby zistil, ktoré družstvo pečie podľa jeho chuti, ten si mohol vyberať na jarmoku ľudovoumelecké výrobky. Predpoludním prítomných zabávali tanečné a spevácke skupiny z Moďoródu, Kerepešu a Malej Tarče. Najväčší záujem však bol o vyhlásenie výsledkov v pečení zemiakových placiek. Podľa rozhodnutia poroty prvú cenu vyhrala miestna skupina Gerheňoví diabli pod vedením Gézu Kovácsa s tradičnými malotarčianskymi plackami.

Tradične v tento deň v Malej Tarči prebieha aj prehliadka speváckych zborov a tanečných skupín. Na Národnostné stretnutie folklórnych súborov Stužka prišli slovenské súbory z Rákoškerestúru, Vácrátótu, Čomádu, Kerepešu a Budapešti. Nemcov zastupovali tanečné súbory z Kismarosu a Csobánky, Rumunov tanečníci z Isaszegu a Kerepešu a Macedónov folkloristi z Pomázu. Hostitelia sa predstavili početnému obecenstvu s viacerými produkciami: spevácky zbor Nezábudka zaspieval miestne slovenské piesne a vystúpili všetky vekové skupiny miestneho Folklórneho súboru Panónia. Po pestrom programe nasledovala spoločná zábava, do tanca hrala nemecká hudobná kapela Dicke Schwäne (Tučné labute) z Perbálu.

Andrea Szabová Mataiszová

Nové Mesto pod Šiatrom

Ako sme varili slivkový lekvár

Dvadsať škôlkárov slovenskej skupiny Ústrednej materskej školy Sedmokráska a sedemdesiat žiakov nižšieho stupňa Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom sa dňa 17. septembra vybralo na netradičné vyučovanie.

Miestom vyučovania bolo totiž kultúrne stredisko susednej obce Baňačka, kde sa drobci mimoriadnou linkou dostali za 10 minút. Počas cesty nadšení účastníci pevne verili, že daždivé mračná ich výlet nepokazia. Tak tomu sprvoti aj bolo. Za sucha sa deti mohli prikloniť k medeného kotlu, rodinnému dedičstvu rodiny Bacskaiovej, kde už vykôstkované slivky v dôsledku teploty menili skupenstvo z tuhého na kvapalné. Celý tento proces detským slovníkom trpezlivo vysvetľovala predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Anna Bacskaiová, organizátorka celého podujatia. K vysvetľovaniu detailov tepelného procesu, ktorý v kotle prebiehal, sa pridala i sestra tety Anny, teta Mária. Nečudo, že po prvej netradičnej lekcii varenia sa čoskoro objavili i misky a lyžičky, aby sa zvedavci mohli presvedčiť o chuti i svojimi vlastnými chuťovými pohárikmi. Úsmev na tvári a ich spokojné pokyvkávanie malo byť pochvalou pre naše milé kuchárky.

Ďalšia vyučovacia hodina sa niesla v znamení spevu. Ujo Székely, pedagogický asistent novomestskej slovenskej školy, totiž do Baňačky zobral pre deti i gitaru a rozveselil ich známymi detskými piesňami. Tie však už spievali v interiéri kultúrneho domu, veď pochmúrne oblaky sa nakoniec predsa len rozpršali. Kútik šikovných rúk preto pokračoval tiež v budove a na terase útulného kultúrneho domu.

V tematike netradičného vyučovania nemohla chýbať ani návšteva Oblastného domu zemplínskych Slovákov. Deti takto mali možnosť nazrieť do minulosti a oboznámiť sa s pôvodným zariadením jednotlivých miestností a prvkami oblečenia mladomanželov.

Pôvodne plánovaná hodina telocviku síce kvôli nepriazni počasia odpadla, ale určite ju raz deti doženú, keď sa na jar vyčasí. Vieme to z odpovedí malých účastníkov tohto jesenného podujatia, keď na otázku tety Anny, či sa ešte vrátia, ústami plnými chutných parených buchiet, miestnej špeciality, jednoznačne odpovedali: áno.

(jk)

Zo súťažných prác Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Subjektívne o výmene obyvateľstva - z pohľadu našej rodiny

Volám sa Tomáš Pluhár. Pochádzam z takej dolnozemskej slovenskej rodiny, v ktorej sa odráža celý osud a história dolnozemských Slovákov v Maďarsku.

Pred 63 rokmi sa v živote mojej rodiny odohrali také udalosti, ktoré silne poznamenali jej celý život. Výmena obyvateľstva sa začala v apríli 1947. V Maďarsku prebiehala agitačná kampaň, v rámci ktorej Slovákov v Maďarsku navštevovali významné osobnosti zo Slovenska. Agitačným heslom bol napríklad slogan „Mať volá“, ktorý bol na plagátoch uverejnený dvojjazyčne. S týmto heslom sa mali podľa predstáv Presídľovacej komisie stotožňovať tí Slováci, ktorí sa chceli vrátiť na územie svojich predkov. Mnohí Slováci sa s týmto heslom nestotožňovali, pretože považovali za svoju vlasť krajinu, v ktorej žili už viac ako 200 rokov.

Treba však poznamenať aj to, že medzi dvoma svetovými vojnami cieľom úradnej maďarskej kultúrnej, cirkevnej a školskej politiky bolo posilniť maďarský jazyk a maďarskú kultúru. Od druhej polovice 19. storočia sa nástrojom tejto politiky stalo pomaďarčovanie území obývaných slovenskou väčšinou. Tento proces negatívne ovplyvňoval výučbu v slovenskom jazyku, ba dokonca ju násilne potláčal. Cieľom pomaďarčovania boli najmä ľudové školy.

V medzivojnovom období nastalo vytlačenie slovenského jazyka zo spoločenského života, materinský jazyk bol na ústupe v domácnostiach, aj v cirkevnom živote, upadala jeho spoločenská prestíž, chýbali kultúrne a vzdelávacie inštitúcie zamerané na rozvoj modernej hovorovej slovenčiny (ako liturgický jazyk sa používala biblická čeština).

V Budapešti 27. februára 1946 bola podpísaná Dohoda medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva a Dodatok k Dohode medzi Československou republikou a Maďarskou republikou o výmene obyvateľstva. Na základe tejto dohody mal byť z územia Československa do Maďarska presťahovaný taký počet maďarského obyvateľstva, ktorý sa rovnal počtu osôb slovenskej národnosti prihlásených na presťahovanie z Maďarska do Československa. V zmysle Dohody bolo Československo oprávnené vyslať do Maďarska osobitnú komisiu, ktorá mohla počas šiestich týždňov v slovenskom jazyku vyvinúť propagandu v záujme presídlenia.

Plagáty informovali Slovákov v Maďarsku o dohode, o poslaní komisie, o tom, kto sa môže prihlásiť na presťahovanie. Na plagáte je vymenovaných 16 obcí, kde sa Slováci mohli prihlásiť. Plagát má silný agitačný charakter. Objavili sa aj dvojjazyčné plagáty. Jeden napr. informuje o zhromaždení. Veta: „Nevezmú majetok tým, ktorí tu ostanú!“ svedčí o tom napätom ovzduší, ktoré tu bolo: ľudia sa obávali o svoj majetok, aj tí, ktorí sa nechceli presídliť. Farebné plagáty chceli citovo vplývať na ľudí. Slovenský ľudový kroj, československá trikolóra, zobrazenie roľníka počas žatvy emocionálne vplývali na Slovákov. Dobové dokumenty a vedecké práce, ktoré analyzujú následky výmeny obyvateľstva, hovoria o tom, že tieto akcie na mnohých miestach brzdili priemyselnú a poľnohospodársku výrobu, nakoľko vo viacerých oblastiach zostala pôda neobrábaná a úroda nezozbieraná.

Slováci v Maďarsku sa stali nástrojom politiky. Na rozdiel od Maďarov z južného Slovenska si Slováci mohli so sebou vziať prakticky všetko. Vlak s presídlencami obyčajne vyzeral tak, že v jednom vagóne boli cestujúci, v druhom nábytok, v treťom kravy, vo štvrtom ošípané a v piatom slama a seno. Jeden transport predstavoval približne sto osôb. Vo vagónoch si aj varili a spali. Každý dostal na cestu balíček s potravinami a nejaké šatstvo zo zbierok amerických Slovákov. Spolu s nimi cestovali sestry Červeného kríža, ktoré sa starali o starých a chorých. Cesta trvala obyčajne dva až tri dni, niekedy aj dlhšie.

Po príchode do starej vlasti Slováci z Maďarska mali niekedy trpké skúsenosti. Na železničných staniciach sa namiesto privítania stretli s odsunutými Maďarmi, ktorí na nich cez zamrežované okienka nákladných vagónov kričali: „Prečo ste sem prišli? Vy ste nás vyhnali! Vy ste nám roztrhli rodiny! Prečo ste nám to urobili?“ Väčšina presídlených Slovákov nemala ani tušenie, čo sa tu stalo a nechápali, prečo na nich vykrikujú. Len keď dostali tzv. identifikačné listy, dozvedeli sa, že majetky, ktoré dostali, patrili vysídlenému maďarskému obyvateľstvu. Sklamanie spôsobilo aj to, že veľká časť Slovákov z Maďarska bola nasťahovaná do oveľa horších a menších domov, ako mali v Maďarsku a zasa druhá časť, ktorá predtým nemala nič, prišla zadarmo k majetku. Od roku 1946 do roku 1948 sa na základe zmluvy medzi československou a maďarskou vládou z Maďarska vysťahovalo približne 75 000 Slovákov. Najviac sa ich presídlilo z nasledujúcich miest: Békešská Čaba, Slovenský Komlóš, Níreďháza, Budapešť, Sarvaš.

Osudové roky: 1946 - 1947

V roku 1946 podľa uzavretej dohody medzi Československom a Maďarskom sa začala výmena obyvateľstva. Slováci v Maďarsku sa stali nástrojom politiky. Československé vládne orgány založili Československú presídľovaciu komisiu, ktorá od marca 1946 sídlila v Budapešti. Úlohou komisie bolo počas troch mesiacov verbovať a agitovať v Maďarsku na presídlenie do Československa. V záujme presídlenia v obciach, kde bývali Slováci, sa začali objavovať plagáty, letáky, organizovali sa zhromaždenia.

Pomocou zástupcu riaditeľa Múzea Mihálya Munkácsyho Juraja Andu som mal možnosť oboznámiť sa so súdobými dokumentmi výmeny obyvateľstva. Propagačný materiál Presídľovacej komisie je súčasťou chráneného dedičstva Jána Sekerku, významného čabianskeho rodáka. Pre túto prácu som vybral len niekoľko dokumentov z bohatých prameňov, ktoré budem analyzovať.

Z rodinnej korešpondencie - roky 1948 - 1949

Môj prastarý otec Pavol Pečeňa starostlivo zbieral všetky listy, doklady príslušníkov rodiny. Takto sa zachovala - aspoň čiastočne - korešpondencia Judity Spišiakovej, rodenej Pečeňovej, s rodičmi. Ona sa presídlila na Slovensko v roku 1948 so svojim manželom Jánom Spišiakom. Bola z piatich súrodencov jediná, ktorá si zvolila nový domov. Keďže ide o rodinnú korešpondenciu, postupoval som veľmi opatrne, z listov som povyberal tie najstaršie, z rokov 1948 a 1949. Neuvádzam celý text korešpondencie, z úcty vynechávam intímne, rodinné témy, sústredil som sa predovšetkým na fakty, ktoré z mnohých stránok obohacovali moje vedomosti o výmene obyvateľstva. Judita Pečeňová sa narodila roku 1923 v Sarvaši, bola najstaršou dcérou Pavla Pečeňu a Alžbety Paluškovej. So svojim manželom Jánom Spišiakom po presídlení žila v Želiezovciach, neskoršie v Leviciach, kde zomrela v roku 1985. Mala jedinú dcéru Helenu, ktorá sa stala respondentkou mojej projektovej práce. Jej spomienky uvádzam v nasledujúcej kapitole.

Listy Judity Pečeňovej napísané svojim rodičom sú veľmi zaujímavé a mnohovravné. V nich sa odzrkadľuje história, osud jednotlivca. V listoch som sa stretol aj s terminológiou súdobej politickej propagandy. Korešpondencia veľmi dobre odráža životné pomery na Slovensku koncom 40. rokov minulého storočia. V jednom z prvých listov sa píše, že „chvála bohu máme čo jesť“, informuje o stavbách po druhej svetovej vojne, napríklad o výstavbe okresného domu v Želiezovciach a o nádeji, že možno aj ostatní členovia rodiny sa môžu presídliť na Slovensko. Po druhej svetovej vojne aj na Slovensku bol zavedený lístkový potravinový systém. List z roku 1949 celkom presne informuje o tomto. Presídlení Slováci udržiavali kontakty a vzájomne sa informovali o tom, čo sa stalo doma a aké osudy mali presídlenci v novom domove. Je veľmi zaujímavé sledovať, ako sa mení jazyk listov: najstaršie texty zachovávajú dolnozemské nárečie, ale postupne prevláda spisovná slovenčina. Rodičia sa sťažujú svojej dcére, že „nie všetko vyrozumeli z listu“ a dcéra im vysvetľuje nové výrazy v slovenčine. (...Píšete, že nám všetko ňevjete vyrozumieť znaších dopisov. Nuž mi sme si už zvykli nato, tak písať ako píšeme, nám je to už samozrejme. Mi sa už nevipraváme tak, že taďeme na körgát vijzálás mektekintovať, alebo do városu do jegyzői irogye, pred járasbíróság, na rendőrség, do sétakertyi, do vendéglyova, do műkedvelyova szereplyuvat, na nyaralás, do mozgova na közellátás, na csirke plyac, mi ideme do mesta, na notársky úrad, na okresný súd, na Národnú bezpečnosť, do kina, na zásobovací úrad atď...)

Rozprávanie Heleny Mrázovej

Helena Mrázová (rodená Spišiaková), dcéra Judity Pečeňovej, žije dnes v Leviciach. Narodila sa po presídlení rodiny, roku 1948. Po ukončení gymnázia študovala na lekárskej fakulte bratislavskej univerzity. Dnes pracuje ako obvodná lekárka - internistka. Udržiava živé kontakty s dolnozemskou vetvou rodiny. Keď som sa rozhodol napísať túto projektovú prácu, tak som ju poprosil, aby mi pomohla pozbierať spomienky na historické udalosti výmeny obyvateľstva.

- Kedy sa presídlili tvoji rodičia? Ako spomínali tvoji rodičia na presídlenie?

- Naši sa presídlili v apríli 1948 a spomínali si na presídlenie dvojako, raz smutno a inokedy príjemne a veselo. Smutno preto, lebo ich niesli v nákladných vozňoch spolu s dobytkom, kde nebolo žiadne súkromie ani hygiena. Veselo preto, že som sa im narodila 1. 7. 1948. Mali veľkú radosť, lebo predo mnou sa im narodil syn, ktorý zomrel v Orošháze. Presídlenie prebiehalo v niekoľkých etapách a presídlencov rozdeľovali do jednotlivých rajónov na Slovensku. Niektorí prišli na územie, kde sa hovorilo temer výlučne maďarsky, preto sa asimilovali a pôvodní Slováci sa pomaďarčili. Iní sa dostali do slovenského rajónu a ostali verní slovenčine. Neviem, kto to rozdeľoval, ale zo Sarvašu a okolia sa presídlili viac-menej okolo Želiezoviec. My sme sa presťahovali zakrátko do Bánoviec nad Bebravou, kde sa hovorilo výlučne slovensky, a preto som aj maďarský jazyk úplne zabudla. Prvé roky školy som absolvovala tam a potom otec, ako štátny zamestnanec, bol preložený do Levíc, kde sa opäť hovorilo dvojjazyčne, preto som sa aj ja naučila znovu maďarsky, ale len hovorovú a nie spisovnú reč.

- Čo pre teba znamenalo, že pochádzaš z presídleneckej rodiny?

- To, že pochádzam z presídleneckej rodiny, pre mňa nič neznamená, lebo som hovorila a hovorím peknou ľubozvučnou stredoslovenčinou. Nikto nikoho neodsudzoval, hoci vedel, že rodičia pochádzajú z Dolnej zeme, ale ja som sa už narodila tu a som hrdá, že som Slovenka.

- Ako ste udržiavali kontakty s rodinou?

- Kontakty s rodinou, ktorá zostala v Maďarsku sme udržiavali návštevami. Prvýkrát sme navštívili Maďarsko, keď som bola asi trojročná. Cestovali sme vlakom a podľa rodičov to bola namáhavá a dlhá cesta. Potom asi ako 10-ročná som bola na prázdninách u starých rodičov. Následne sa mamin brat Pavel oženil. Boli sme na svadbe autom a môj otec ženícha a nevestu rozvážal autom po chotári a jednotlivých sálašoch. Starý otec hovoril, že to bol zázrak, lebo auto tade neprešlo ani raz za týždeň. Potom sa narodila Editka, na ktorú sa živo pamätám v postieľke v izbe pri peci. Aj ako sa učila chodiť.

- Čo pre teba znamenajú Sarvaš, Kondoroš a Čabačúd?

- Pre mňa Sarvaš znamená zábavu, ktorú mi umožnil mamin brat Pavel, chodil so mnou ešte ako slobodný na tancovačku. Z Kondorošu si pamätám najmä na trhy, ktoré otec rád navštevoval a kondorošskú čárdu, ktorú sme neraz navštívili. Čabačúd mi je povedomý len tak, že tam piekli veľmi dobrý chlieb, ktorý sme počas našej návštevy chodili kupovať.

- Čo si odovzdala svojim deťom z našej rodinnej histórie?

- Moje deti z toho, že pochádzam z presídleneckej rodiny, majú to, že navštevujeme Editku s rodinou. Žiaľ, hoci mám veľa sesterníc a bratrancov v okolí, kde som bola ako malá, nestretávame sa, hádam preto, že som najstaršia a ako dieťa som neovládala maďarčinu a oni zase slovenčinu. Veľmi sa teším, že mamin najmilší brat Pavel, ktorý síce nedávno zomrel, má dcéru Editku a ona dvoch synov, s ktorými sme v kontakte.

Moje závery

Žiadny dokument, žiadna vedecká práca nehovorí o dopadoch výmeny obyvateľstva na individuálne osudy, o prvých rokoch prispôsobovania sa, o túžbach po domove, po rodičoch, o trpkých skúsenostiach. Keď sa hovorí o výmene obyvateľstva v Maďarsku, spomína sa predovšetkým maďarské obyvateľstvo zo Slovenska, o Slovákoch z Maďarska sa píše oveľa menej. Napr. žiadnu fotografiu som neobjavil na internete o vagónoch, v ktorých naši cestovali. Veľký počet Slovákov sa presídlil na Slovensko. Dobre by bolo vedieť, prečo sa tak rozhodli a aké osudy potom mali v novej vlasti. Prečo sa niektorí z nich pomaďarčovali a prečo sa druhí zasa vedeli integrovať do slovenskej spoločnosti? V rokoch 1947-1948 ľudia cestovali vo vagónoch, možno v tých istých, ktoré sa používali počas 2. svetovej vojny. Celý proces výmeny obyvateľstva bol antihumánny. Udržiavanie kontaktov s členmi rodiny je podľa mňa veľmi dôležité. Asimilácia, strata jazyka prerušuje kontakty. Treba vedieť po slovensky, aby kontakty i naďalej žili...

Tomáš Pluhár

Slovenská základná škola a gymnázium v Békešskej Čabe

Ja a moji predkovia III. (redakčne krátený príspevok)

Cena Celoštátnej slovenskej samosprávy v II. kategórii

Pripravujúca učiteľka: Anna Petrovičová