K 60. narodeninám Nášho kalendára

„Kalendár meria čas...“

Či je to už mystická náhoda zoskupenia číslic, či nie, ale presne 535 rokov po tom, čo niekdajší dvorný hvezdár uhorského kráľa Mateja Korvína, zvaný Johannes Müller, no známy skôr svojim humanistickým vedeckým pomenovaním Regiomontanus, teda 535 rokov po tom, čo tento preslávený renesančný matematik zostavil v roku 1474 prvý vedecky redigovaný kalendár, v Békešskej Čabe sa v polovici novembra 2009 zišli vydavatelia, redaktori a odborníci, ktorí na prahu tretieho tisícročia majú so slovenskými kalendármi vo svete dačo dočinenia. Avšak skôr, než by sme si túto zďaleka nie bezvýznamnú poradu znovu pripomenuli, načrime trochu do histórie kalendárov - veď aj ich samotným poslaním je učiť a zabávať svojich čitateľov.

Teda už vo svojej dobe preslávený matematik a hvezdár Regiomontamus, ktorý v r. 1471 opúšťa kráľovský dvor Mateja, ešte v tom istom roku založí v nemeckom Norimbergu jednu z prvých hvezdární v Európe. V tých časoch aj geniálny vynález Johannesa Guterberga, kníhtlač sadzbou písmen, je v podstate iba tridsaťročnou novinkou. Náš humanisticky vzdelaný hvezdár sa samozrejme tiež chopí tejto epochálnej možnosti a pomocou svojho zámožného patróna založí kníhtlačiareň na vydávanie diel antických vedcov, ako aj najvýznamnejších rovesníkov: hvezdárov a matematikov. A akoby mimochodom v tejto tlačiarni v roku 1474 uzrie svetlo sveta jeho už spomínaný, prvý vedome a vedecky redigovaný kalendár, ktorý sa vyznačoval hlavne užitočnými radami, týkajúcimi sa zdravia. Asi nie náhodou ho po roku pápež Sixtus IV. vymenoval za biskupa v Regensburgu a poveril prípravami už stále naliehavejšej reformy kalendára - teda kalendára v užšom slova zmysle: presného výpočtu hodín, dní a mesiacov v roku. Veď vtedy už výrazne pociťovali stále väčší rozdiel medzi vlastnými záznamami a púťou slnka po oblohe. Regiomontanus kvôli svojej náhlej smrti v roku 1476, keď mal iba 40 rokov, pápežom objednanú reformu kalendára vykonať nemohol. Prišlo k tomu až o storočie neskôr, počas pôsobenia pápeža Gregora XIII. v roku 1582. Podľa neho je pomenovaný aj náš súčasný, reformovaný gregoriánsky kalendár, avšak to sa už nezachovalo, ktorý hvezdár či matematik ho vlastne zostavil.

Dosť na tom, že náš Regiomontanus vytvoril v druhej polovici 15. storočia, na úsvite Gutenbergovej galaxie taký tlačený knižný žáner, jednoducho povedané kalendár, ktorý sa udržal a drží sa už vyše polovice tisícročia. Celé generácie neskorších kníhtlačiarov takpovediac prežili vďaka týmto ročenkám, predávaným na jarmokoch. V Uhorsku boli obzvlášť obľúbené levočské, košické, komárňanské, debrecínske a ostrihomské kalendáre, ale zo 16.-17. storočia - ako sa uvádza v Maďarskom veľkom lexikóne - je v Uhorsku známych vyše 300 kalendárov. Boli to najvyhľadávanejšie „ľudové“ knihy svojho času, ktoré slúžili po celý rok a do ktorých aj odberatelia zapisovali svoje dôležité rodinné záznamy. Slúžili teda z viacerých hľadísk po celý rok. To bol asi dôvod, prečo knižné kalendáre pretrvali až dodnes. Niektoré po stáročia, ale aj tento Náš kalendár - ktorý držíte teraz v rukách - už 60 rokov!

A teraz sa vráťme k porade o slovenských krajanských kalendároch v Békešskej Čabe, ktorú sme si úvodom pripomenuli. V kruhoch Slovákov dobre známa odborníčka, spolupracovníčka bratislavského Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Ľubica Bartalská vo svojom referáte citovala slová priekopníka slovenského novinárstva v Amerike Jána A. Wagnera z roku 1912, ktorý v tamojšom, dodnes vychádzajúcom slovenskom Národnom kalendári výstižne napísal: „Kalendár je najrozšírenejšou knihou ale aj najpotrebnejšou. Celý náš život plynie v čase. Kalendár meria čas, alebo označuje v ňom isté míľniky, ktoré nám poskytujú možnosti v tom behu času sa trochu zastaviť.“

Bolo to tak, je to tak a pravdepodobne - veď nemôžeme vedieť, kedy sa Regiomontanova galaxia skončí - určitý čas ešte isto zostane.

Kalendár meria a bude merať čas. Aj náš kalendár je akousi esenciou udalostí roka, predovšetkým svojou obrazovou časťou, teda foto-správami Ľudových novín a ich tvorivého kolektívu. Je dokumentom o činnosti Celoštátnej slovenskej samosprávy a jej 10 inštitúcií, o aktivitách 6 teritoriálnych a 116 miestnych slovenských samospráv, o akciách asi 30 slovenských registrovaných občianskych organizácií a o nespočetných miestnych civilných, školských a mládežníckych iniciatívach. Vrátane, samozrejme, našej opätovnej veľkej „skúšky dospelosti“ začiatkom októbra roku 2010, teda nových volieb do miestnych slovenských menšinových samospráv.

Sú to úlohy, na ktorých sústavne pracujeme a budeme pracovať na rôznych fórach a úrovniach nášho života a ktoré sa budú odrážať i v našich médiách - vrátane Nášho kalendára.

A možno, že o nich nebude písať už len náš kalendár. V súčasnosti vychádza vo svete - mimo Slovenska - spolu totiž šesť slovenských kalendárov. Dva v Maďarsku - Náš kalendár a Čabiansky kalendár, dva v Srbsku - v Báčskom Petrovci a v Starej Pazove, ďalej v ukrajinskom Užhorode a v americkom Pittsburgu. Na spomínanej porade zostavovateľov slovenských krajanských kalendárov a odborníkov zo Slovenska v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe sa účastníci dohodli na tom, že na rok 2011 vydajú spoločne Svetový kalendár Slovákov. Spoločný kalendár Slovákov vo svete. Takéto niečo tu ešte nebolo! A sotva to doposiaľ napadlo iným menšinovým komunitám vo svete. My, Slováci, sa o to teraz pokúsime!

Som presvedčený o tom, že keby sa tvorca prvého renesančného kalendára z 15. storočia, slávny Regiomontanus o tejto našej snahe dopočul, tak by asi s uznaním poznamenal, že hranicou našich predstáv je iba hviezdna obloha.

Ján Fuzik

predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy

Župný Deň menšín v Číve

Cena Za Komárňansko-Ostrihomskú župu Márii Nagyovej

Samospráva Komárňansko-Ostrihomskej župy už po trinástykrát usporiadala Deň menšín, za dejisko ktorého si v roku 2009 vybrala Slovákmi obývanú obec Čív. V Kultúrnom dome Bélu Kálmánfiho sa niekoľko dní pred Vianocami zišli predstavitelia Nemcov, Rómov a Slovákov z rôznych osád župy, aby spoločne oslávili tento sviatok. Pestrosť župy symbolizovali aj malé vlajky, ktorými bolo vyzdobené javisko. Okrem miestnych Slovákov prišli do Čívu aj delegácie našej národnosti z Orosláňu, Síleša, Šarišápu, Moďoróšu, Tardošu, Hute, Kestúca, Dorogu a Bánhidy. Akonáhle sa za slávnostne prestretými stolmi usadili aj poslední účastníci osláv, miestny páví krúžok zaspieval hymnickú pieseň Daj Boh šťastia, ktorú spolu s ním spievali aj hostia v hľadisku. Potom sa ujala slova predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Mária Voderacká, aby privítala hostí, medzi nimi parlamentného poslanca Csabu Winkfeina a predsedu Výboru pre národné a etnické menšiny župnej samosprávy Lőrinca Baranyaiho. Po úvodných slovách odovzdala slovo predsedovi župného zhromaždenia. Pál Völner vyslovil názor, že najvhodnejším prejavom v predvianočnom období by boli snáď slová hymnickej piesne, ktorá odznela na začiatku osláv. V súvislosti s odkazom a obsahom Vianoc za symbolické označil, že Mesiáš sa nenarodil v Ríme, ako príslušník väčšinového národa, ale ako príslušník menšiny, ako aj to, že k jeho kolíske prišli zástupcovia iných národností zo všetkých kútov sveta. Stretnutie v Číve označil za spoločný sviatok a vyjadril želanie, aby celá krajina dokázala takto spoločne oslavovať. Na záver svojho prejavu sa za usporiadanie podujatia poďakoval starostke Čívu Márii Nagyovej a zároveň prezradil prítomným, že za svoju prácu vykonávanú v prospech svojej obce a župy deň predtým dostala Cenu za Komárňansko-Ostrihomskú župu, ku ktorej jej zablahoželal.

Možnosť usporiadať župný deň v Číve označila M. Nagyová za dar k 310. výročiu príchodu Slovákov do tejto pilíšskej obce. Vyzdvihla, že žijú v takej župe, samospráva ktorej si váži a podporuje menšiny, o čom svedčí aj každé dva roky poriadaný národnostný galaprogram pre dospelých a národnostné stretnutie detí, ako aj tohoročné župné dni, ktoré boli spojené s konferenciou, výstavou a ďalšími podujatiami venovanými menšinám. Ako povedala, úlohou predstaviteľov menšín je, aby sa popri láske k vlasti postarali o zachovanie jazyka a kultúry svojich predkov, k čomu požiadala o pomoc župu a všetkých prítomných.

Po pekných slovách nasledoval nemenej pekný kultúrny program, v ktorom sa predstavili Čívania počnúc škôlkármi až po dôchodcov. Program otvorili slovenskými detskými hrami žiaci tretej triedy základnej školy, kde si najmenší osvojujú jazyk predkov najmä pomocou riekaniek, básní a piesní. K pestrej kultúrnej ponuke prispel aj miestny básnik, zanietený bádateľ miestnej histórie a vedúci klubu dôchodcov Štefan Bendur, ktorého báseň zarecitovala jeho dcéra Judita. Potom obsadili javisko tanečníci 20-ročného Folklórneho súboru Lipa, ktorý síce pôsobí v Budapešti, ale traja jeho členovia sú Čívania. Tanečníci sa mnohonárodnostnému publiku predstavili úryvkom z choreografie Evy Szilágyiovej Šubovej Zábava v Medzihorí. Za “drotársky“ tanec získali na nedávnej kvalifikačnej súťaži v Sarvaši zlaté ocenenie. Druhý tanečný blok mladých tanečníkov tvorili Tirpácke tance, choreografia Tibora Pintéra. Deti z Materskej školy Zlatá brána, ktorá bola od septembra rozšírená o jasličky, tiež ukázali hosťom, čo sa v škôlke naučili. Vo výchovnom procese v tejto inštitúcii má slovenčina tiež svoje miesto, deti sa učia piesne, básne a zoznamujú sa aj s miestnymi slovenskými tradíciami. O tom sa mohli presvedčiť aj diváci: videli tanec zostavený zo slovenských vianočných a betlehemských piesní a betlehemskú hru v maďarčine. Pilíšske slovenské tance predniesli aj tanečníci školskej tanečnej skupiny Ružička, ktorá vznikla v roku 1997 a od roku 2004 pôsobí v rámci Umeleckej školy Hangfestő so sídlom v Győri. Popri folklóre bola v programe zastúpená aj poézia, pomocou ktorej sa podarilo navodiť v sále vianočnú atmosféru: žiačka 6. triedy miestnej školy Barbara Šaliková predniesla Vianočnú koledu Milana Rúfusa a vianočnú báseň zarecitovala aj členka slovenskej samosprávy Zuzana Horňáková-Süvegesová. V podaní žiakov 7. a 8. triedy základnej školy Richarda Zoriča a Regőa Kováča odzneli aj slovenské vianočné a novoročné vinše.

Pri príležitosti udelenia župného vyznamenania Márii Nagyovej sa pred záverečným blokom programu za jej dlhoročnú zanietenú činnosť v prospech svojej rodnej obce poďakovali vicestarosta Szilárd Herman a predsedníčka slovenskej samosprávy Mária Voderacká. O jej úspešnej činnosti svedčia obnovené inštitúcie, cesty, kanalizácia a zaslúžila sa aj o zachovanie a zveľaďovanie dedičstva tunajších Slovákov. Je uznávanou členkou celoštátnych slovenských organizácií, Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy a od roku 2006 aj predsedníčkou župnej slovenskej samosprávy.

Kultúrny program uzavrel vianočný program Čívskeho ženského speváckeho zboru, v ktorom účinkovali aj bývalé žiačky školy. Toto kultúrne teleso pod vplyvom hnutia Vyletel vták založilo v roku 1970 šestnásť čívskych žien pod vedením slovenskej učiteľky Rozálie Keleczovej. V repertoári majú najmä slovenské ľudové piesne z Pilíša, ale aj zo Slovenska. Okrem slovenských podujatí pravidelne vystupujú aj na župných národnostných festivaloch a z kvalifikačných súťaží si odnášajú zlaté kvalifikácie.

Po kultúrnom programe nasledovala zábava a neviazaný rozhovor za bielym stolom. My sme požiadali o krátky rozhovor predsedu župného zhromaždenia. Ako odpovedal na našu otázku Pál Völner, župný volený zbor Slovákov, ktorý pôsobí od roku 2006, je partnerom župnej samosprávy napr. pri budovaní vzťahov so Slovenskom, konkrétne s Nitrianskym samosprávnym krajom. Podieľa sa aj na spolupráci v rámci Euroregiónu Váh-Dunaj-Ipeľ, ktorý má 10 rokov a ktorý nedávnom v Nitre predĺžili. Ako konkrétny príklad prínosu prítomnosti slovenských volených zborov spomenul návštevu delegácie z Nitry v Síleši, kde sa od predstaviteľov Slovákov toho času mohli dozvedieť o pozadí konfliktu v Mlynkoch. Ako sme sa dozvedeli od pána predsedu ich samospráva poskytuje župným voleným zborom menšín priestor na fungovanie a v tomto roku podporila činnosť každej samosprávy sumou 1,5 milióna forintov. S poľutovaním konštatoval, že táto suma sa v dôsledku zhoršenia ich finančných možností na budúci rok zníži na 1 milión Ft.

Alžbeta Račková

Deň budapeštianskych Slovákov a Slovenské Vianoce

Bilancia roka za bielym stolom

Slovenská samospráva Budapešti (SSB) usporiadala v polovici decembra pri príležitosti Dňa budapeštianskych Slovákov v priestoroch Osvetového strediska Attilu Józsefa v Angyalfölde Slovenské Vianoce.

Moderátorkou večera bola zástupkyňa predsedníčky SSB Ildika Klauszová Fúziková, ktorá privítala prítomných - predstaviteľov slovenských samospráv mestských častí hlavného mesta a okolitých obcí, Klubu slovenských dôchodcov, Folklórneho spolku Lipa, Speváckeho zboru Ozvena, kruhov priateľov Békešskej Čaby, Sarvaša a Slovenského Komlóša. Podujatie poctili svojou prítomnosťou aj prvý tajomník veľvyslanectva SR v Budapešti Imrich Marton a riaditeľ Slovenského inštitútu Budapešť Milan Kurucz. Po pozdravných slovách moderátorka večera vyzvala dôstojného pána Stanislava Brtoša, ktorý má na starosti pastoráciu slovenských katolíkov v Maďarsku, aby priblížil prítomným čaro a poslanie Vianoc.

Keďže Deň budapeštianskych Slovákov a Slovenské Vianoce sú spojené s verejným zasadnutím SSB, I. Klauszová Fúziková požiadala predsedníčku SSB, aby vyhodnotila činnosť zboru a slovenských samospráv niekoľkých obvodov. Zuzana Hollósyová úvodom zagratulovala predsedovi Slovenskej samosprávy III. obvodu Františkovi Križanovi, ktorému v tomto roku na návrh budapeštianskych Slovákov udelilo Valné zhromaždenie Celoštátnej slovenskej samosprávy vyznamenanie Za našu národnosť. Zmienila sa aj o tom, že rok 2009 bol horší, než očakávali: „Vplyv hospodárskej krízy budeme pociťovať aj v zníženej štátnej podpore,” povedala, ale zároveň vyzvala prítomných, aby sa nezabudli obrátiť so svojimi žiadosťami o podporu na Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý aj v roku 2008 v značnej miere podporoval budapeštianske aktivity. „O finančnej situácii SSB môžem konštatovať, že podpora hlavného mesta sa za 15 rokov nezvýšila,” podotkla predsedníčka a zároveň vymenovala hlavné aktivity zboru. Informovala prítomných aj o tom, že v tomto roku podpísali dohodu o spolupráci s Kaštieľom v Mojmírovciach, v rámci ktorej usporiadajú spoločné podujatia. Slovenskí partneri prispeli aj na vianočné posedenie ochutnávkou tradičných slovenských syrov a výbornými vínami z Nitry.

Z. Hollósyová oznámila, že prešlo desať rokov od založenia Budapeštianskeho speváckeho zboru Ozvena. Práve deň pred Slovenskými Vianocami vyšiel notový zborník hudobnej tvorby zbormajstra Ozveny Jána Šutinského pre spevácke zbory a spracované ľudové piesne pre mandolínu a flautu. Notový materiál pripravili do tlače bez nároku na honorár Mária Šutinská a Z. Hollósyová. Prezentácia publikácie sa uskutoční začiatkom roka. Tiež začiatkom roka bude jubilovať aj druhá veľká občianska organizácia - Tanečný súbor Lipa, ktorý „dovŕši“ 20 rokov. Pri tejto príležitosti usporiadajú spoločný galaprogram s Ozvenou.

Na javisko vystúpil aj predseda Slovenskej samosprávy II. obvodu František Bencze, ktorý referoval o aktivitách ich zboru. Napriek tomu, že má len štyroch poslancov, pričom jedna je pracovne preťažená, neprestáva pracovať - usporadúva svoje tradičné podujatia a finančne podporuje všetky aktivity SSB, ako aj slovenských zborov vyvíjajúcich vydavateľskú činnosť. Po ňom sa ujala slova podpredsedníčka Slovenskej samosprávy XII. obvodu Klára Máthéová, ktorá zagratulovala Z. Hollósyovej k vyznamenaniu Pro Cultura Minoritatum Hungariae, ktoré jej udelil Maďarský osvetový ústav a lektorát výtvarného umenia.

Po príhovoroch nasledoval kultúrny program, ktorý otvorili členovia Budapeštianskeho saxofónového kvarteta na čele s Marcellom Horváthom. Po prekrásnych melódiách sme si vypočuli koledy v podaní žiakov budapeštianskej slovenskej školy. Deti navodili pravú vianočnú atmosféru, k čomu značne prispela aj kapela Kóborzengő, ktorá ich sprevádzala. Žiaci budapeštianskej školy nacvičili so svojimi učiteľkami Monikou Szelényiovou a Evou Szilágyiovou Šubovou slovenské vianočné koledy a vinše zo všetkých kútov Maďarska, ba aj jednu rusínsku koledu.

Kultúrny program ukončil tradičný vianočný koncert Budapeštianskeho speváckeho zboru Ozvena pod taktovkou Marty Pálmaiovej Pápayovej. Repertoár zboru je bohatý a pestrý: sú v ňom zastúpené spracované ľudové piesne, zborové a sakrálne skladby. Na Vianociach budapeštianskych Slovákov predniesol koledy a vianočné piesne.

Po dojímavom kultúrnom programe nasledovala večera a družný rozhovor za bielym stolom.

(ef)

Vo Vacove oslavovali s Urpínom

- Vianoce patria medzi najkrajšie sviatky všade na svete. Naša slovenská samospráva už tradične usporadúva Slovenské Vianoce vo Vacove. Veľmi sa teším, že po dvanásty raz je preplnená sála v Osvetovom stredisku Imreho Madácha, že toľkí máte záujem o náš slovenský program. Zišli sme sa, aby sme opätovne posilnili našu spolupatričnosť. Naši predkovia prišli na toto územie pred viac ako tristo rokmi a my sme hrdí, že sme si zachovali ich jazyk a kultúru, - povedal vo svojom slávnostnom prejave predseda vacovskej slovenskej samosprávy Július Alt, ktorý potom predstavil publiku hostí zo Slovenska, folklórny súbor Urpín z Banskej Bystrice. Po pozdravných slovách zvlášť privítal aj diecézneho biskupa Miklósa Beera, ktorého poprosil, aby zapálil prvú adventnú sviecu na adventnom venci.

- Dobrý večer prajem. Pochválený buď Ježiš Kristus! - tými slovami privítal prítomných z okolitých osád a miest biskup Miklós Beer a prešiel na maďarský jazyk. - Veľmi sa teším, že sme spolu a spolu sa pripravujeme na Vianoce. Predtým, ako by sme zapálili sviece na adventnom venci, dovoľte my, aby som citoval myšlienku z encykliky pápeža Benedikta XVI.. „Láska v Pravde. V pravdivosti sa nachádzajúca láska je prameňom našich nádejí.“ - Pravda je tá, že Pán nám v Ježišovi ukázal svoju dobrotivosť, milosrdenstvo, stal sa bratom každého, pravda znamená, že všetci sme bratia. Tak sa máme správať a milovať sa navzájom. Hľadajme, že čo nás spája, čo môžeme robiť pre iných. Dnešné slovenské Vianoce vo Vacove, neďaleko od hraníc, nesú posolstvo. Slováci a Maďari, majme sa radi, pomáhajme tým, ktorí sú zodpovední za to, aby tu, v srdci Európy, naše národy mohli žiť v láske a pokoji. To je večné posolstvo Vianoc, láska, ktorá pramení v pravde, o čom hovoril pápež Benedikt XVI. a to prajem každému, - povedal Miklós Beer a zapálil prvú adventnú sviecu. Ďalšie sviece zapálili vedúci folklórneho súboru Urpín Peter Pohančaník, predstaviteľka mestskej samosprávy Katalin Somogyiová a v mene Slovákov z povodia Galgy Melinda Menczerová. Po slávnostnom akte javisko patrilo folklórnemu súboru Urpín, ktorý pôsobí od roku 1957. Súbor patrí k špičkovým umeleckým telesám a reprezentuje slovenský folklór na mnohých podujatiach doma i v zahraničí. Za 50 rokov svojej činnosti tanečne a hudobne spracoval folklór mnohých oblastí Slovenska. Hlavným zameraním programovej skladby súboru sú oblasti Horehronia a Podpoľania, avšak program je doplnený aj o tance z iných oblastí Slovenska, ako sú Myjava, Zemplín, Šariš, Goral a iné. Počas svojho pôsobenia uskutočnil 1780 vystúpení, navštívil 24 krajín Európy, Ameriky, Afriky a Ázie. V súčasnosti združuje okolo 50 prevažne mladých ľudí, ktorých spája láska k folklórnemu dedičstvu svojich predkov.

Folklórny súbor Urpín očaril obecenstvo, ktoré ho odmenilo búrlivým potleskom. Na konci perfektného programu členovia súboru zaspievali najkrajšiu vianočnú pieseň Tichá noc, svätá noc..., ktorou hlboko dojalo obecenstvo. Na záver členka slovenskej samosprávy Mária Menczerová a predseda voleného zboru Július Alt poďakovali súboru za vystúpenie a zaželali prítomným príjemné prežitie sviatkov, veľa zdravia, šťastia a úspechov v novom roku. Stretnutie pokračovalo pri bielom stole, ochutnávkou pravých slovenských bryndzových halušiek.

(aszm)

Menšinové relácie Maďarskej televízie

Budú pracovať so zníženým rozpočtom

„Napriek finančnej kríze mieni Maďarská televízia (MTV) vyhovieť svojim verejnoprávnym povinnostiam, medzi ktoré patrí aj výroba programov pre národnosti žijúce v Maďarsku,“ dozvedeli sme sa od komunikačného vedúceho MTV Pétera Lászlóa. Uviedol, že v nastávajúcom roku pre nedostatok finančných prostriedkov budú všetky programy, medzi nimi aj národnostné relácie, hospodáriť so zníženým rozpočtom. „Práve preto ešte viacej rátame s kreativitou našich kolegov a spoliehame sa aj na náš bohatý archív, lebo našim cieľom je, aby sa znížené finančné možnosti neodrážali na obrazovke, ani na výrobe národnostných programov,“ informoval P. László.

Podľa rozhodnutia kuratória verejnoprávnej Maďarskej televízie zo 4. decembra nebudú zatvorené regionálne štúdiá, kde sa pripravujú aj národnostné relácie. Je však potrebné získať vonkajšie finančné zdroje, podľa plánov manažmentu MTV si zoberie investičný úver v hodnote 2,45 miliardy forintov.

„V súčasnej štruktúre od nás objednali nové relácie, teda nie reprízy. Je ale zrejmé, že súčasný finančný stav MTV nevie zabezpečiť v roku 2010 tie isté podmienky, aké boli vlani. Menšinové relácie budú fungovať ako vtáci so zlomenými krídlami,“ povedala pre Ľudové noviny vedúca Hlavnej redakcie pre menšinové relácie MTV Judit Kleinová. To znamená, že redaktori menšinových relácií nebudú môcť toľko cestovať „redakcie budú limitované vo svojej práci,“ podotkla vedúca. „Nikdy nebola reč o tom, že by redaktori národnostných relácií nemohli pracovať, ale skôr o tom, že by svoju prácu vykonávali v Budapešti,“ povedala J. Kleinová.

Podľa rozhodnutia maďarského parlamentu MTV stratí 35 percent celkového rozpočtu, pričom podpora ostatných verejných masmédií sa nezmení, ale televíznej stanice Dunaj (Duna) sa zvýši. Ako odpoveď na rozhodnutie výkonnej moci musí MTV zaviesť reštrikčné opatrenia, ktoré sa týkajú všetkých hlavných redakcií, teda nielen národnostných. Niektoré relácie zaniknú, ale národnostné zostanú. Zrušenie regionálnych štúdií by sa bolo týkalo štyroch národnostných redakcií: chorvátskej, nemeckej, rumunskej a slovenskej.

(ef)

Bilancia nesmierne ťažkého roka

Vedecká rada Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Na poslednom tohoročnom zasadnutí Vedeckej rady (VR) Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) najdôležitejšími rokovacími bodmi boli vyhodnotenie práce inštitúcie v roku 2009 a predostretie pracovného plánu na rok 2010.

Po schválení zápisnice a vyhodnotení uznesení z predchádzajúceho zasadnutia riaditeľka VÚSM Alžbeta Hornoková Uhrinová vo svojom slovnom dodatku k písomnej správe o činnosti v roku 2009 zdôraznila, že popri dosiahnutých výsledkoch a úspechoch ústav má za sebou veľmi ťažký rok. Zhoršili sa personálne podmienky, rozpočet v porovnaní s rokom 2008 sa nezvýšil, nereagoval na infláciu. Najväčšie podpory získal VÚSM z Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (Slovenská republika) a z fondu Visegrádskej štvorky. V Maďarsku finančne podporili činnosť ústavu v značnej miere intervenčný fond Riaditeľstva pre národné a etnické menšiny Úradu predsedu vlády Maďarskej republiky, ktoré na zasadnutí zastupoval zástupca generálnej riaditeľky Anton Paulik. Ústav získal aj podporu zo súbehu Ministerstva školstva a kultúry, z Menšinového odboru, ktorý na porade prezentoval zástupca riaditeľky Štefan Kraslán. Vo veci preskúmania možností rozšírenia a zmodernizovania technického vybavenia zo slovenských zdrojov, resp. získania sponzorov zo Slovenska ponúkol inštitúcii pomocnú ruku generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo.

Okrem vedeckej a publikačnej činnosti, ako aj vedecko-popularizačnej práce ústav v tomto roku pokračoval v spolupráci so Slovenským dokumentačným centrom Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS): začali s digitalizovaním knižného fondu, čo členovia VR hodnotili veľmi pozitívne. Riaditeľka A. Hornoková Uhrinová informovala zbor o zmenách vo vybavovaní finančných záležitostí a účtovníctva inštitúcie, od januára ich bude vykonáva Úrad CSS, čo však nepokladá za optimálne riešenie. Zároveň sa poďakovala za prácu doterajšej účtovníčke Marte Kolimárovej.

Najnovšie publikácie VÚSM predstavila Anna Divičanová. Zdôraznila, že dielo Ondreja Krupu Kalendárne obyčaje II. je prvou publikáciou ústavu, ktorá sa dožila druhého vydania. V prípade najnovšej knihy Márie Žilákovej vyzdvihla, že po množstve čiastkových výskumov autorky je to syntéza a sumarizovanie danej témy a je obrovským prínosom pre slovenskú aj pre maďarskú etnografiu.

Vyhodnotenia tohoročného výskumného tábora VÚSM, ktorý sa konal v pilíšskom Senváclave, sa ujala jeho vedúca Mária Žiláková. Členovia rady sa zhodli v tom, že v budúcnosti treba presnejšie vymedziť tematické okruhy výskumu, ktoré majú byť pre všetkých účastníkov záväzné.

Vedecká rada vyslovila vo svojom uznesení potrebu vypracovania syntetizujúcej štúdie o dejinách dolnozemských Slovákov, ako aj dôležitosť pokračovania v práci, ktorú začal náhle zosnulý vedecký pracovník VÚSM Ján Gomboš. Členovia rady pokladajú za dôležité napriek personálnym ťažkostiam nájsť možnosti a perspektívy vypracovania projektu, ktorý sa má zameriavať na zmapovanie priezvisk v slovenských osadách v Maďarsku.

Posledným bodom rokovania bolo predstavenie koncepcie projektu seminára s názvom Interetnické a interkultúrne vzťahy menšín vo vidieckom a mestskom prostredí v Uhorsku v 19. a 20. storočí v slovensko-maďarskom kontexte, za ktorý je zodpovedná vedecká pracovníčka ústavu Anna Kováčová.

V záverečnej časti zasadnutia členovia rady sa vyslovili k otázke personálnych zmien tak, že podporujú návrh zamestnať v ústave ako vedeckú pracovníčku Tünde Tuškovú.

(csl)

Vedúci inštitúcií na pôde CSS

Osožné a príjemné stretnutie

Prvé stretnutie vedúcich inštitúcií Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) usporiadali začiatkom decembra v priestoroch nášho najvyššieho voleného zboru. Na pozvanie predsedu CSS Jána Fuzika sa v sídle CSS zišli vedúci Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, Slovenského osvetového centra, Slovenského dokumentačného centra, Slovenského divadla Vertigo, Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum, Ľudových novín a školských inštitúcií CSS. Zástupkyňa predsedu CSS Etelka Rybová privítala prítomných slovami, že zo stretnutia predstaviteľov inštitúcií s vedením CSS a pracovníkmi Úradu mienia urobiť novú tradíciu. Pripomenula, ako sa postupne vytváral systém školských a kultúrnych inštitúcií nášho najvyššieho voleného zboru, zmienila sa o úlohách, ktoré jednotlivé inštitúcie vykonávajú a o najnovších udalostiach posledného obdobia. Účastníci stretnutia uvítali možnosť hovoriť o spoločných záležitostiach, problémoch a otázkach. Vo voľnej diskusii dostali priestor názory súvisiace s budúcim smerovaním nášho verejného života, ako aj praktické problémy, ktoré sa vyskytujú v priebehu činnosti jednotlivých inštitúcií a ich spolupráce s Úradom CSS a jeho hospodárskym oddelením.

(br)

Prezentácia slovenských občianskych organizácií

V sídle Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) sa 5. decembra stretli predstavitelia slovenských občianskych organizácií, aby sa navzájom predstavili, vymenili si informácie a skúsenosti. Prítomných v mene organizátorov privítala riaditeľka Slovenského osvetového centra (SOC) Katarína Királyová, ktorá vyslovila radosť z toho, že na prvé stretnutie tohto druhu prišli zástupcovia spolkov v peknom počte. Zvlášť privítala predsedu CSS Jána Fuzika, jeho zástupkyňu Etelku Rybovú a predstaviteľa Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku Attilu Várfalviho, ktorý monitoruje akcie podporené Verejnou nadáciou. Na pôde CSS privítal prítomných Ján Fuzik, ktorý označil stretnutie za dôležité a informoval o krokoch samosprávy zameraných na riešenie problémov národnostných televíznych relácií a vydávania Ľudových novín.

Potom sa ujala slova riaditeľka Domu slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe Anna Ištvánová, ktorá bola hlavnou organizátorkou a iniciátorkou stretnutia a ako vedúca regionálneho strediska SOC v Békešskej Čabe pravidelne organizuje školenia pre aktivistov občianskej sféry. A. Ištvánová prednášala o tomto segmente našej spoločnosti. Výber témy zdôvodnila tým, že je potrebné získať objektívny obraz o našich slovenských občianskych organizáciách a prezentáciu - podľa vlastných slov - iniciovala preto, lebo si myslí, že o našich spoločných záležitostiach sa musí úprimne hovoriť. Vo svojom referáte hovorila o poslaní, úlohách, formách (spolok, nadácia, zväz) občianskej sféry, o spôsobe zakladania organizácií, o ich pôsobení, hospodárení, ako aj o dobrovoľnej práci. Ako povedala, úlohou občianskej spoločnosti nie je vykonávanie moci (to je úlohou štátu), ale upozorňovanie inštitúcií vykonávajúcich štátne úlohy na ich povinnosti. Sféra menšinových samospráv je v zmysle menšinového zákona vykonávateľkou moci, čo potvrdil štát aj tým, že napr. CSS prevzala od štátu úlohu prevádzkovania školských inštitúcií. To znamená, že stovky ľudí v Maďarsku dostávajú mzdu z rozpočtu CSS. Riaditeľka DSK zdôraznila, že ani občianske organizácie, ktoré majú väčšiu členskú základňu, nemôžu vykonávať štátne kompetencie, lebo to nie je ich úloha, nie sú na to špecializované. Môžu veľmi veľa urobiť, klobúk dolu pred ich činnosťou, ale to nie je podstata ich práce. Ako dodala, optimálna by bola spolupráca medzi občianskou sférou, samosprávami a ich inštitúciami, rozdelenie a premiestnenie úloh. Na preskupenie úloh je dobrým príkladom Slovenské osvetové centrum, ktoré efektívne vykonáva určité úlohy v regionálnych centrách.

V diskusnej časti stretnutia J. Fuzik poznamenal, že preňho vždy bola a dodnes je dôležitá občianska sféra, veď istý čas pôsobil ako podpredseda Zväzu a bol zakladateľom a prvým predsedom Spolku segedínskych Slovákov. V súvislosti s našou najväčšou organizáciou vyslovil názor, že Zväzu sa od zmeny spoločenského zriadenia nepodarilo prispôsobiť zmeneným podmienkam, o čom svedčí aj to, že od roku 1998 sa nepodarilo zaregistrovať organizáciu ako verejnoprospešnú a na problémy v jeho fungovaní upozornil aj súd. Ako povedal, založením SOC bolo cieľom vytvoriť inštitúciu, ktorá svojimi regionálnymi centrami pomôže spájať Slovákov aj v tých oblastiach, kde nefungovali súdne zaregistrované občianske organizácie.

Ako prvá z predstaviteľov organizácií Anna Bačkaiová, mimochodom, vedúca zemplínskeho regionálneho strediska SOC, predstavila činnosť nadácie Za deti slovenskej školy. Ako povedala, nadácia podporuje žiakov Maďarsko-slovenskej národnostnej základnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom. Zabezpečuje ich účasť na rôznych súťažiach, podporuje sociálne znevýhodnených žiakov, organizuje tábory na Slovensku atď. Ladislav Szatmári predstavil Folklórny spolok Zelený veniec v Ečeri, ktorý bol založený v roku 1999 a jeho cieľom je zachovať dedičstvo, pestovať a oživovať tradície ečerských Slovákov. Organizáciu slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) predstavil člen vedenia Ondriš Kiszely. Hovoril o tradičnom futbalovom turnaji o Dolnozemský pohár a poprosil prítomných, aby im pomohli dostať ich organizáciu do povedomia mladých ľudí vo svojom prostredí. Regionálny spolok Slovákov z okolia Pešti Dolina, ktorý združuje Slovákov zo 17 osád, predstavila podpredsedníčka Zuzana Szabová. V tomto regióne pôsobí 10 tanečných súborov a 10 speváckych zborov, sú aktívni aj v náboženskej oblasti a v zachovávaní gastronomických tradícií. Združenie a regionálne kultúrne stredisko novohradsko-hevešských Slovákov, ktoré vzniklo roku 2002 a o rok neskôr sa stalo členskou inštitúciou SOC, predstavila jeho predsedníčka Terézia Nedeliczká. Do kultúrnej činnosti organizácie sa zapája 28 osád, medzi ktoré sa tohto roku zapojili Jača, Čuvár, Ďurka a Pišpek z Peštianskej župy. Spolupracuje so SOC, miestnymi samosprávami, župnou slovenskou samosprávou, Župnou knižnicou B. Balassiho a pobočkami ZSM, s ktorými spoločne organizuje napr. regionálny národnostný deň a haluškový festival.

Spomedzi miestnych organizácií sa predstavili Spolok čabačudských Slovákov, Spolok za Čabasabadi, Spolok Slovákov v Eleku, Tanečný spolok Furmička z Čemeru, Miestna slovenská organizácia v Kirti, Organizácia malokerešských Slovákov, Organizácia Slovákov v Poľnom Berinčoku, Verejnoprospešný spolok pre zachovávanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši, Kultúrny spolok sarvašských Slovákov Vernosť, Folklórna verejná nadácia v Sarvaši, Páví krúžok Borouka z Telekgerendášu, Organizácia komlóšskych Slovákov, Spolok dengeleckých Slovákov Švagor a Spolok segedínskych Slovákov.

Na záver riaditeľka SOC Katarína Királyová poďakovala prítomným za účasť a stretnutie uzavrela slovami, že treba sledovať činnosť iných organizácií a učiť sa od nich, prijímať informácie a zároveň sprostredkúvať naše hodnoty okolitému svetu.

(aszm)

Štipendisti XIV. obvodu Budapešti

Slovenská samospráva XIV. obvodu Budapešti (Zugló) každý rok vypisuje Súbeh o štipendium Antona Straku, ktorý je určený pre mládež vo veku od 15 do 26 rokov. Štipendium nesie meno významného československého diplomata, ktorý počas svojho budapeštianskeho pôsobenia žil v tomto obvode a ktorému slovenský volený zbor umiestnil pamätnú tabuľu na dome, kde býval. Uchádzači musia byť poslucháči denného stredo-, resp. vysokoškolského štúdia, dobre ovládajúci slovenský jazyk a zároveň sa majú aktívne zapájať do života našej národnosti. Samospráva môže udeliť štipendium v hodnote 80 tisíc forintov, rozdelené na 10 mesiacov. Tohto roku sú štipendistami slovenskej samosprávy XIV. obvodu Beata Erdeiová, Nora Bakóová, Juraj Ráďanský a Alfia Zelmanová.

Beata Erdeiová je žiačkou dvanásteho ročníka budapeštianskeho slovenského gymnázia. V minulom školskom roku dosiahla vynikajúce výsledky nielen na gymnáziu, ale aj v hudobnej škole. Je aktívnou členkou našej slovenskej spoločnosti. Začiatkom mája tohto roku vystúpila s hudobnou produkciou na slávnosti kladenia vencov k pamätnej tabuli Antona Straku. Je aj miništrantskou slovenských katolíckych omší, ktoré sa už viac ako desať rokov konajú v Kostole sv. Jozefa v Budapešti každú prvú nedeľu v mesiaci. Beata Erdeiová by chcela pokračovať v štúdiu na Právnickej fakulte Katolíckej univerzity Petra Pázmaňa.

Komlóšanka Nora Bakóová, ktorá je z matkinej strany Slovenka, študuje slovenčinu na budapeštianskej Univerzite Loránda Eötvösa. Slovenskú základnú školu ukončila v Slovenskom Komlóši, kde ju vtedajší hosťujúci učiteľ Miroslav Brna a triedna učiteľka Ida Dusková zoznámili s krásami slovenčiny, do ktorej je dodnes zaľúbená. V škole totiž recitovala slovenské básne, bola členkou školského speváckeho zboru a tanečného súboru Harmónia. Hrala na fujare a na klarinete a bola členkou aj miestnej mládežníckej dychovky. Zúčastnila sa na rôznych táboroch na Slovensku a vystúpila nielen na domácich, ale aj na zahraničných festivaloch. Po skončení základnej školy sa prihlásila do dvojjazyčnej anglicko-maďarskej strednej školy v Békešskej Čabe, kde na slovenčinu zabudla. Po istom čase ale cítila, že jej niečo chýba, a bol to jej milovaný materinský jazyk. Dozvedela sa, že u hosťujúcej učiteľky Ľubomíry Rollovej sa cez víkendy možno učiť po slovensky, a tak sa prihlásila na kurz. Úspešne zložila stredný stupeň štátnej jazykovej skúšky zo slovenčiny a prihlásila sa na univerzitu. Tu sa stretla s bývalou Komlóšankou, členkou slovenskej samosprávy v Zugló Annou Ištvánovou, ktorá ju povzbudzovala, aby si podala žiadosť o štipendium a zapojila sa do slovenského života v hlavnom meste. Popri štúdiu pracuje v nákupnom stredisku, kde získala prácu vďaka slovenčine. Vo voľnom čase rada chodí do prírody, jej najobľúbenejšími miestami sú Lodenicový ostrov (Hajógyári sziget) a Líščí vrch (Róka-hegy).

Juraj Ráďanský je tiež študentom Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti. Pochádza zo Sarvaša, on má slovenské korene z otcovej strany. Slovenskú základnú školu absolvoval v Sarvaši. Vtedajšia hosťujúca učiteľka Magda Pažická a slovenčinárka Anna Kondačová ho zapojili do slovenského života. Zúčastnil sa na mnohých slovenských súťažiach, trikrát získal cenu v súťaži Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko? Úryvky z jeho práce boli uverejnené nielen v našom týždenníku, ale aj v Čabianskom kalendári. Okrem toho ešte ako žiak základnej školy hral rolu Piláta v Sarvašskom slovenskom divadle. Počas stredoškolských rokov na krátky čas zabudol na slovenčinu, ale pred tromi rokmi úspešne zložil štátnu jazykovú skúšku vyššieho stupňa zo slovenčiny. V júli 2007 sa zúčastnil na kurze slovenského jazyka a kultúry pre krajanov v Banskej Bystrici. O rok neskôr absolvoval Letný kurz žurnalistiky pre krajanov, ktorý organizovali Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Katedra žurnalistiky UK v Bratislave. Teraz študuje slovenčinu na ELTE a býva na tzv. odbornom internáte, ktorý prevádzkuje Maďarská protestantská študijná nadácia. Po univerzitných prednáškach sa ponáhľa na internát, kde ho čakajú jazykové kurzy, prednášky o protestantskej kultúre, o fungovaní Európskej únie a zaoberajú sa aj hospodárskymi a kultúrnymi otázkami. Vo voľnom čase sa rád venuje maďarskej a slovenskej literatúre. Medzi jeho krátkodobými plánmi je polročná stáž na bratislavskej univerzite a účasť na letnej univerzite (SAS) v Bratislave. O vypísaní štipendia Antona Straku čítal prvýkrát na portáli Ľudových novín. Potom sa na univerzite stretol s Annou Ištvánovou, ktorá ho podrobnejšie informovala o podmienkach prihlásenia sa. Aktívne sa zapojil do práce našich Slovákov v Zugló, ale aj v Slovenskom inštitúte. Od tohto roku je členom Organizácie slovenskej mládeže (OSMM). Jeho úlohou je zapojiť slovenskú mládež v Sarvaši do činnosti organizácie.

Alfija Zelmanová je poslucháčkou ekonomickej fakulty Korvínovej univerzity v Budapešti. Alfija je rodáčka zo Slovenského Komlóša, z otcovej strany má slovenské korene. Slovenskú základnú školu dokončila v rodnom mestečku. Osem rokov bola aktívnou členkou školského tanečného súboru Harmónia a zúčastňovala sa na súťažiach Slovenské spievanky a veršovačky. Maturovala na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe, kde sa aktívne zapájala do života dolnozemských Slovákov. Tu pravidelne vystupovala nielen na školských akciách, ale aj na podujatiach, ktoré usporiadala Čabianska organizácia Slovákov. Viackrát sa prihlásila do súťaže Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Zo školských lavíc do života. Okrem slovenčiny ovláda aj ruštinu a angličtinu. Hrá na hoboji, dodnes je členkou komlóšskej mládežníckej dychovky a tancuje v súbore Komlóš. Vo voľnom čase rada vyšíva slovenské motívy, tancuje, počúva hudbu a číta. Jej veľkou láskou je cestovanie, o čom svedčí aj to, že teraz je na polročnej stáži v Talline.

(aszm)

Budapešť - Stará Pazova - Budapešť

Jeden deň vo Vojvodine

Osud ani rodina nechceli, aby som sa 13. decembra vydala na cestu do Srbska, na prvé zasadnutie redakčnej rady a redakcie Svetového kalendára Slovákov spojené s prezentáciou Pazovského kalendára na rok 2010. Vo štvrtok som ešte nemala pas a - akoby ma aj príroda chcela odradiť - v noci zo soboty na nedeľu napadol prvý tohoročný sneh. Cestovný doklad som nakoniec dostala a za spoločníčku na cestu sa ku mne pridala riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anna Ištvánová. Tak som sa teda vydala na cestu. Počítačový plánovač mi vypísal takmer päťhodinovú cestu. Zvládli sme ju za necelé štyri hodiny a tak nám pred začiatkom oficiálneho programu zostali dve hodiny na prehliadku Starej Pazovy. Ako sme vchádzali do mestečka, sledovala som nápisy na obchodoch a inštitúciách a názvy ulíc. Bola som zvedavá, či niečo prezradia o prítomnosti Slovákov v tejto lokalite. V mysli sa mi vybavili slová nášho hostiteľa, básnika a vydavateľa Miroslava Demáka, ktorý povedal, že pri návšteve Békešskej Čaby vidí budúcnosť svojho rodiska. Pred polstoročím totiž žilo v Starej Pazove 7000 Slovákov a tvorili takmer 90 percent obyvateľstva. V súčasnosti je to 30 percent, pričom počet Slovákov nepoklesol. Za rýchlym rozrastaním mestečka sa skrýva okolnosť, že najjužnejšie slovenské mesto sa nachádza 30 km od Belehradu, v blízkosti Dunaja a letiska, a s hlavným mestom ho spája diaľnica. Našli si tu domov mnohí obyvatelia Belehradu, ale aj utečenci, ktorí sem prišli počas vojny na území bývalej Juhoslávie. Prvé, čo sme si pozreli, bolo trhovisko, ku ktorému sme sa dostali cez priestranné námestie pomenované po zavraždenom srbskom premiérovi Zoranovi Djindjičovi. Ako povedal náš hostiteľ, a mohli sme sa o tom presvedčiť aj na vlastné oči, to, čo sa na pazovskom trhu nepredáva, ani neexistuje. V stánkoch ponúkali spoju „partieku“, čerstvé a sušené ovocie, ale aj mäso, miestni poľnohospodári a gazdovia z okolia. Títo aj počas predošlého režimu mohli hospodáriť na svojich pozemkoch, pretože v bývalej Juhoslávii nebol „totálny socializmus“. Ale dostať na „pľaci“ aj odev, vrátane kvalitných domácich výrobkov a v pokoji vedľa seba visia v stánkoch nástenné kalendáre s podobizňou bývalého vodcu Juhoslávie J. B. Tita, s polonahými dievčatami, s pozoruhodnosťami Srbska a pravoslávny kalendár s Ježišom Kristom na titulnej strane. M. Demák nám ukázal aj budovy inštitúcií, ktoré sú pre tunajšiu komunitu určujúce: evanjelický kostol a faru, slovenskú školu a prvý Slovenský národný dom mimo územia Slovenskej republiky. Jeho slávnostné otvorenie sa uskutočnilo 26. novembra 1928 a veľká divadelná sieň, postavená podľa vzoru Martinského divadla, sa stala najväčším kultúrnym stánkom juhoslovanských Slovákov. V tomto dome sídli aj miestny Slovenský kultúrno-umelecký spolok hrdinu Janka Čmelíka. Ako sme sa dozvedeli od riaditeľa okresného Strediska pre kultúru Alexandra Baku, ktorý je slovenskej národnosti, kultúrnym stánkom disponuje aj 15-tisícová srbská komunita. Stredisko pre kultúru, ktoré organizuje programy pre dospelých a deti aj v okolitých dedinách, prevádzkuje okres Stará Pazova. Úzko spolupracuje napríklad so školami a ponúka podujatia tak pre Srbov, ako aj pre Slovákov.

V Slovenskom národnom dome sa uskutočnilo ustanovujúce zasadnutie redakčnej rady Svetového kalendára Slovákov, na ktoré zavítal aj starosta Starej Pazovy, Slovák Michal Filip. Vydavateľa Nášho kalendára zastupuje v redakčnej rade Ján Fuzik, Čabiansky kalendár Tünde Tušková, Pazovský kalendár Martin Prebudila, Národný kalendár Vladimír Valentík, Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí Ľubica Bartalská a Svetové združenie Slovákov v zahraničí Vladimír Skalský. Vydavatelia zvyšných dvoch kalendárov (Pittsburgh, Ukrajina) majú možnosť delegovať členov do zboru. Za predsedu bol zvolený J. Fuzik a za šéfredaktora Svetového kalendára na rok 2011 bol vymenovaný Miroslav Demák. Redakciu okrem neho tvoria V. Valentík, autorka týchto riadkov a Anna Ištvánová, ktorá je zároveň výkonnou tajomníčkou redakcie a „gazdom“ celého projektu. Prítomní sa zhodli aj v tom, že ich nasledujúce stretnutie sa uskutoční vo februári v Békešskej Čabe pri príležitosti prezentácie Čabianskeho kalendára na rok 2010.

Stretnutím účastníkov tohto medzinárodného projektu sa však program v kultúrnom stánku pazovských Slovákov neskončil. V tento deň si spolu pripomenuli okrúhle výročie úmrtia pazovského rodáka, dramatika Vladimíra Hurbana Vladimírova a predstavili verejnosti Pazovský kalendár na rok 2010. Doteraz vyšlo deväť ročníkov Pazovského kalendára. Svojmu vzoru - Čabianskemu kalendáru - sa podobá formátom a čiastočne aj charakterom, ale okrem zaujímavého čítania, najmä miestneho charakteru, uverejňuje aj pomerne mnoho reklamy a už druhý rok vychádza s CD-prílohou. Ku kalendáru na rok 2010 je priložený CD miestnej ľudovej kapely Pazovskí kocúri, ktorí vystúpili aj na prezentácii. Ich hudbu si však autorka týchto riadkov mohla vypočuť až v aute, pretože ju ešte čakala cesta späť do Budapešti. Krásny a obsažný deň uzavrelo cestovanie v čase, ktoré ju vrátilo do minulosti, keď takmer hodinu čakala na hranici.

To všetko sa stalo niekoľko dní pred zrušením vízovej povinnosti medzi Európskou úniou a Srbskom, ku ktorému došlo 19. decembra 2009.

Alžbeta Račková

Slovenská škola v Budapešti

Tajomstvá výučby náboženstva

V tomto školskom roku sa žiaci Slovenskej školy v Budapešti pravidelne, týždenne raz stretávajú v spoločenskej miestnosti, kde sa aktívne oboznamujú so základmi katolíckeho náboženstva. Hodiny naplnené láskou k Bohu a ľuďom dobrej vôle vedie nik iný, ako náš nový pán farár Mgr. Stanislav Brtoš. Rodák z Černovej, absolvent Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach a Teologickej fakulty KU v Ružomberku, v minulosti pôsobiaci ako stredoškolský profesor chémie a náboženstva v Poprade, neskôr ako kňaz spišskej diecézy v podtatranskom dekanáte, v Batizovciach, prišiel do Budapešti na pozvanie pána Viktora Kunaya, maďarského provinciálneho predstaveného Misijnej spoločnosti sv. Vincenta, s cieľom pastorácie medzi Slovákmi. Popritom sa pán farár venuje aj písaniu básní. Len nedávno predstavil svoje, v poradí už piate poetické slovo, ktoré venoval téme kríža. Útla, nesmierne dojímavá knižočka, nesie z jednej strany názov Kríž náš každodenný a z druhej Spevy duše, kde zas básnik S. Brtoš mimoriadne citlivo vyjadruje svoje vlastné životné postrehy. Doposiaľ publikoval básnické zbierky Dozrievanie (2006), Putovanie za Láskou (2007), Životné okamihy (2007) a Loretánske veršovanie (2008).

Deti sa učia z učebnice Moja kniha náboženstva, pozostávajúcej z piatich dielov, ktorá je darom pána biskupa trnavskej diecézy a zároveň Spolku sv. Vojtecha (SSV) v Trnave Jána Oroscha a Mons. Vendelína Plevu. Jedná sa o učebnice talianskeho pôvodu, ktoré slúžia pri výučbe náboženstva ako voliteľného predmetu pre deti a mládež všetkých štátnych základných a stredných škôl na Slovensku.

Hodina katolíckeho náboženstva sa začína modlitbou Otče náš, pri ktorej deti ukazujú to, čo hovoria. Na nedávnej sa rozprávali o adventnom venci, ktorý mali vyfarbiť a vysvetliť, prečo ho zdobia práve štyri sviece. Počas celej hodiny sa deti snažili pekne vyjadrovať po slovensky a s nadšením počúvali príbeh, ktorý im pán farár rozprával.

Na záver som sa detí opýtala, čo sa im tu najviac páči, prečo sa rozhodli navštevovať tieto, myslím si, vzácne posedenia sprevádzané čistým slovom a nekonečnou nehou, láskou a vierou v Boha.

Laura po chvíľke rozmýšľania povedala: „Pre mňa je tu všetko skvelé, nádherné, pokojné.“ Katka s troškou ostychu dodala: „Dozvieme sa tu veľa nového, s mnohými vedomosťami.“ Dorka ani na moment nezaváhala a otvorene vyriekla: „Robíme tu kadejaké zaujímavé veci, veľa spievame, recitujeme a pekne ovládame Otče náš po slovensky.“ Smelý Martin si zas pochvaľoval príjemné a pokojné chvíle trávené s pánom farárom a dodal, že náboženstvo je najkrajší predmet na škole. Sebastiánovi sa páčila táto hodina preto, lebo sa tu práve vyfarbovaním sviecí na adventnom venci dozvedel všetko o štyroch adventných nedeliach a dodal, že zbožňuje Vianoce, pretože oslavujeme Ježiškove narodenie. Zolko, jeden z najšikovnejších a najvnímavejších chlapcov, povedal, že aj napriek tomu, že nerozumie po slovensky až tak dobre ako ostatní, pán farár je k nemu veľmi milý a vysvetlí mu naozaj všetko tak, aby to aj on pochopil a tešil sa spolu s ostatnými deťmi ich spoločnej činnosti. Keď som už chcela uzavrieť naše malé interview, aby som nerušila hodinu náboženstva, malý Déneš sa ma opýtal, prečo som sa aj jeho niečo neopýtala. V tejto chvíli som sa trochu zahanbila, ospravedlnila sa a nechala ho hovoriť. Déneš rozprával svoje dojmy s takou láskou, že tento článok by bez jeho komentára bol neúplný. „Mám rád všetko, čo je Ježiškove. Páčia sa mi učebnice a ilustrácie v nich. Takú peknú knihu som ešte nevidel. Vždy, keď si ju čítam, myslím nielen na Ježiška, ale aj na nášho skromného a dobrého pána farára,“ ukončil náš rozhovor Deneš, ktorého obrovské belasé oči prezrádzali úprimnosť.

Posledné slová patrili S. Brtošovi, ktorý vyjadril svoju radosť z toho, že môže pôsobiť na budapeštianskej slovenskej škole. Za mnohé je povďačný pani riaditeľke školy Anne Csörgölovej, ktorá ho ochotne prijala a vytvorila podmienky i priestor pre výučbu katolíckeho náboženstva. Bol by však nesmierne rád, keby mohol pôsobiť aj na iných slovenských školách v Maďarsku a takto naplniť svoje poslanie medzi nami, slovenskými katolíkmi, v Maďarsku.

(mj)

V novom roku s Pannou Máriou - Bohorodičkou

Ťažko by sa našiel medzi nami človek, ktorý by okrem prianí a želaní do nového roka iným neprial a neželal aj niečo sebe samému. Aj my stojíme na začiatku nového roku. Je pred nami ďalších 365 dní. Skúsme tieto naše želania spojiť so slávnosťou Panny Márie Bohorodičky. S tou, o ktorej nám evanjelista Lukáš v evanjeliu napísal, keď odišli z betlehemskej maštaľky pastieri - Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich (Lk 2,19).

Dnešný sviatok nám hovorí o materstve Panny Márie. Jej materstvo je ľudské a zároveň božské - tak ako bol a je Pán Ježiš zároveň Boh a človek.

S Pannou Máriou sa stretávame v Novom zákone pomerne málo. Tak je to aj správne. Pretože v popredí má stáť vždy Ježiš Kristus. Boh, ktorý sa skláňa k človekovi na jeho ceste spásy. Ale na druhej strane, i keď sa stretávame s Pannou Máriou zriedka, predsa vystupuje vždy v tých dôležitých okamihoch našej spásy. Pri vtelení, zmŕtvychvstaní i nanebovstúpení Pána Ježiša. Mária stojí pri jasličkách i pri kríži svojho Syna.

Uvažujme, akú úlohu teda zohráva Mária v našom osobnom, ale i spoločenskom živote.

Panna Mária ako Bohorodička - Theotokos - Matka Božia je nielen Matkou Ježiša, ale každého z nás. To sú Ježišove slová na kríži adresované Jánovi - Hľa, tvoja Matka.

Druhý vatikánsky koncil jej pripísal prekrásny titul - Matka Cirkvi, Mater Ecclesiae.

Mária počala z Ducha Svätého. A bola znova prítomná pri jeho zoslaní na Turíce. Ak je Cirkev Kristovým telom, ktorú vedie Boží Duch, má Mária práve vďaka tejto spolupráci s Duchom Svätým nezastupiteľné miesto aj v Cirkvi. Pripomeňme si Pavlove slová: Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo (Gal 4,4-5). Tak v každom čase, keď prichádza človek na svet ako brat a sestra Krista, stáva sa synom alebo dcérou Panny Márie.

Počas celého cirkevného roka nachádzame v kalendári sviatky Panny Márie. Aj preto, aby sme vo všedných chvíľach života mali nablízku práve posilu Panny Márie.

Aj prvý deň občianskeho roka začíname teda s našou Matkou, Bohorodičkou Pannou Máriou. Pretože jediným Máriiným poslaním bolo vždy dať svetu Krista. Keď oslavujeme Máriu, vždy stojí na prvom mieste On, jej Syn a náš Pán Ježiš Kristus.

Na sviatok Zjavenia Pána Mária stojí vedľa tých, ktorí hľadajú zmysel života, ktorí hľadajú Boha v tomto svete. Nielen cez troch mudrcov, ale my všetci ho hľadáme. A Mária je tá, ktorá nám dáva odpoveď - zmysel života je vo viere v Boha a v Ježiša Krista, ktorému ona uverila naplno.

V nedeľu Krstu Pána - Pán Ježiš urobil prvý zázrak v Káne Galilejskej a to na príhovor Panny Márie. Svadobčania sa ocitli v núdzi a Mária sa za nich prihovára. Keď sa my ocitneme v akejkoľvek núdzi, nezabúdajme pritom prosiť o príhovor Panny Márie.

Hromnice - sviatok Obetovania Pána - Mária obetuje svoje dieťa v chráme. Podľa predpisu Zákona. Nikdy neobišla v ničom Boží zákon. Mária nám je vzorom vernosti Bohu i jeho zákonom. Vo všetkom. Bez akejkoľvek výnimky.

Sviatok sv. Jozefa - aj tu vystupuje Mária. Prinajmenšom v tom, že aj muž by mal prosiť znovu Pannu Máriu o vyprosenie takých čností, aké mal jej ženích, sv. Jozef.

Zvestovanie Pána - nám nepripomína len stretnutie Márie s Božím poslom, archanjelom, ktorý jej oznamuje Boží plán. Ale predovšetkým Máriine „fiat“ - áno je aj pre nás vzorom, aby sme dokázali povedať Bohu svojej áno pri plnení svojich každodenných povinností, i pri plnení plánu, ktorý má s každým z nás Boh.

Obdobie pôstu a Veľká noc - tu vidíme Máriu na krížovej ceste, pod krížom i medzi učeníkmi vo večeradle. Vždy na správnom mieste. Vždy verná Bohu a jeho plánom.

Máj - tradičné mariánske pobožnosti. Loretánske litánie so svojimi zvolaniami sa stávajú inšpiráciou každému, kto sa cíti byť ctiteľom Panny Márie. V tento mesiac, zasvätený Panne Márii, akosi viac ľudí navštevuje Boží chrám. Pretože kto si ctí Pannu Máriu, vždy je tam, kde ide o jej Syna. Mária je tou najsprávnejšou cestou k Ježišovi Kristovi.

Ani jún - i keď je mesiacom Ježišovho Srdca, nie je bez Márie. Veď Máriino Srdce je najužšie spojené so srdcom toho, ktorého nosila vo svojom lone, v blízkosti svojho srdca. A kto iný lepšie rozumie Ježišovmu Srdcu ak nie Srdce Panny Márie?

Júl - Navštívenie Panny Márie - prekrásna návšteva u príbuznej Alžbety. Obidve prežívajú vo svojom živote neuveriteľné Božie tajomstvá. Spája ich nielen pokrvné, ale i duchovné príbuzenstvo. Aj každé naše ľudské priateľstvo je potrebné zveriť pod ochranu Panny Márie.

Nanebovzatie Panny Márie - to je odmena pre Máriu, jej vzatie s telom i dušou do neba, za jej vernosť. To je aj cieľ nášho života. Ak budeme aj my, tak ako Mária, vo všetkom verní Bohu, aj my ju budeme nasledovať tam, kde bola ona vzatá. Do nebeskej slávy. Musíme však kráčať po tej správnej ceste tak, ako kráčala ona celým svojim životom.

September - až trikrát pripomína Máriu. Dvakrát v radosti - narodenie a meniny. A tretíkrát - ako Sedembolestnú a zároveň patrónku nášho národa. Meč bolesti prenikne tvoju dušu - predpovedá Simeon Márii v chráme. A ona neodporuje ani v jedinom okamihu. Všetko berie ako Božiu vôľu. V tej najťažšej bolesti by sme mali ešte viac prosiť Pannu Máriu o posilu a o orodovanie za nás.

Ružencová Panna Mária + ružencové pobožnosti - v mesiaci októbri nám znova pripomínajú, aké má miesto Mária v modlitbe veriaceho človeka. Mariánska modlitba nás vždy vedie k tajomstvám Ježišovho života a jeho Vykupiteľského diela. Aká veľká Mariánska úcta. Koľko ružencových spoločenstiev si každý mesiac vymieňa jednotlivé tajomstvá a modlí sa za potreby celej Cirkvi.

Ak hľadáme Máriin sviatok v mesiaci november - musíme hľadať pozornejšie. Mária - ako kráľovná všetkých svätých. My sa modlíme v jednej modlitbe - nikdy nebolo počuť, že by bol niekto opustený, kto sa utiekal pod tvoju ochranu a teba o pomoc alebo o príhovor žiadal.

A napokon december - Nepoškvrnené Počatie Panny Márie. To nie je nič iné, ako to, čím oslovil anjel Máriu - Zdravas Mária, milosti plná a čo sa dodnes modlíme v tej základnej mariánskej modlitbe. Mária uchránená od každého hriechu je nám vzorom čistoty ľudskej duše.

Mária nás teda sprevádza celým liturgickým rokom.

Najrozšírenejším obrazom Panny Márie je Mária s dieťaťom v rukách. Tento obraz nech sa stane aj pre nás po celý rok inšpiráciou. Viac sa priblížiť k Božej Matke, ktorá je i našou Matkou. Dať sa pod jej ochranu a nechať sa ňou viesť a formovať. Kto vstúpi do Máriinej školy, naučí sa mnohým veciam, ktoré nás privedú k Bohu a k Ježišovi Kristovi. Máriina škola je školou, v ktorej vyrastal aj Pán Ježiš. A keď on neváhal vstúpiť do jej školy, o to viac by sme sa mali usilovať vstúpiť do nej aj my.

Stanislav Brtoš

Maďarsko-rumunsko-srbský... ...slovenský cestopis

Cesta okolo Dolnej zeme za 6 dní

Týždňová cesta na takzvanú Dolnú zem, teda na územia, osídlené Slovákmi pred štvrť tisícročím po vyhnaní Turkov, dnes predovšetkým na území Maďarska, Srbska a Rumunska, v menšej miere aj Chorvátska. Za šesť májových dní sedem miest - Békešská Čaba a Slovenský Komlóš v Maďarsku, Nadlak v Rumunsku, Báčsky Petrovec a Nový Sad v Srbsku a opäť dve maďarské mestá, Segedín a Budapešť, čo už, samozrejme nie je súčasť Dolnej zeme, avšak centrum celoštátnych slovenských organizácií a inštitúcií. Ani v jednej z týchto komunít som nebol po prvý raz. Nadlak i drsné podmienky slovenských dedín v rumunskom pohorí Bihor som vnímal veľkými prekvapenými očami dvadsaťjedenročného „ucha“ už v roku 1993 - pričom zážitok, že sa v ďalekom rumunskom meste dohovorím v každom obchode po slovensky, ma vtedy ohromil. Slováci v Nadlaku stále tvoria majoritu a aj ostatné obyvateľstvo po slovensky prinajmenšom rozumie. O Slovákoch v Srbsku som písal reportáž v roku 1998, krátko pred bombardovaním, o Slovákoch v Maďarsku o dva roky neskôr. Teraz však bola cesta iná - v pozícii predsedu Svetového združenia Slovákov v zahraničí som mal iné úlohy, išlo o stretnutie s členskými organizáciami a celými komunitami, mapovanie situácie i problémov a zbieranie podnetov pre pripravovanú Koncepciu štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015, ako aj pre následné podrobné kroky. Teda ďalekohľad turistu musel byť občas nahradený mikroskopom. Za tých šesť dní nabitých informáciami, zážitkami a neuveriteľnou pohostinnosťou od skorého rána do neskorej noci sme sa spolu s kolegom dozvedeli toľko, že táto reportáž môže priniesť len pár čriepkov, ktoré naznačia celok mozaiky - ako príklad, pars pro toto, kúsok za celok...

Slováci na Dolnej zemi sú svetoví rekordéri v prežití, v schopnosti národného prežitia by si táto komunita zaslúžila zápis do Guinessovej knihy rekordov. Veď traduje sa historka, že nemenovaný predstaviteľ amerických Slovákov na tlačovej konferencii v Bratislave povedal: „Prepáčte, žijem už tridsať rokov v USA, neviem už preto dobre po slovensky a budem hovoriť po anglicky.“ Vzápätí sa prihlásil Slovák z Dolnej zeme a povedal: „Prepáčte, my žijeme v zahraničí už dvestopäťdesiat rokov a stále hovoríme po slovensky...“

Nie je dôležité, či sa tá historka naozaj takto odohrala, o čom sa vedú polemiky. Podstatné je, že je vnútorne hlboko pravdivá. Ľubozvučná slovenčina po štvrť tisícročí, to je zázrak. Desiatky slovenských škôl, kostoly, folklórne súbory, časopisy, knihy, rádiá, televízie, festivaly, jednoducho plnokrvný slovenský život... Toto je nesporné. Čísla sú už spornejšie, najmä v Maďarsku. V Srbsku a Rumunsku sa odhady počtu Slovákov veľmi blížia výsledkom sčítania - v Srbsku je to asi 60 tisíc, v Rumunsku okolo 18 tisíc. V Maďarsku však sčítanie udáva necelých 18 tisíc, oficiálne odhady Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí až 110 tisíc. „Myslím si, že skutočný počet je niekde medzi tým,“ povedala mi Anka Ištvánová, riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe. Je to však podľa nej zložité presne určiť, lebo slovenská komunita má viacero podôb - od úzkej skupiny tých, ktorí hovoria dobre spisovnou slovenčinou, a to aj na verejnosti, cez skupinu, ktorá hovorí aspoň s niekým z príbuzných nárečovou formou až po tých, ktorí sú si aspoň vedomí svojho slovenského pôvodu. „A potom sú aj takí, o ktorých, samozrejme vieme, že majú slovenský pôvod, ale oni sa považujú za Maďarov.“ Asimilácia postúpila v prípade Slovákov v Maďarsku ďaleko najviac, napriek tomu, že dnes im Maďarsko vytvára unikátne podmienky pre život. Lenže historicky tam bol tlak na prihlásenie sa k väčšinovému národu výrazne najvyšší a i dnes predstavuje ťažkú voľbu verejne deklarovať niečo iné. Naproti tomu v Rumunsku a Srbsku sa Slováci vždy cítili sebavedome a boli i považovaní za viac než rovnocenných väčšinovej populácii. Keď sa k tomuto pocitu superiority pripočítalo odlišné, prevažne evanjelické náboženstvo a dôraz na školstvo, recept na prežitie bol na svete...

Tri svety - jeden svet

Slovenská komunita na Dolnej zemi má spoločný historický pôvod. Pripravuje sa výskum mien a rodinných väzieb, ktorý má zdokumentovať exaktne to, čo tam všetci vedia, že sú spriaznení voľbou, osudom i krvou. Slováci z Békešskej Čaby osídlili neskôr Slovenský Komlóš (Tótkomlós) a Komlóšania sa pred vyše dvesto rokmi stali základom osídlenia Nadlaku. Podľa podobného receptu to tam prebiehalo všade.

A predsa dnes žije každá tá komunita vo svojom svete, aj keď spoločné projekty ako časopis Dolnozemský Slovák či súťaž detí v slovenskom jazyku existujú, pripravuje sa aj veľký Dolnozemský festival v Békešskej Čabe. Každá komunita má však iné problémy a žije v inom prostredí.

Maďarské samosprávy

V Maďarsku sú popri problémoch s asimiláciou veľmi dobré ekonomické podmienky vďaka systému menšinových samospráv. Popri bežných komunálnych voľbách sa konajú aj voľby menšinových samospráv - kde sa nájde dosť Slovákov, vznikne aj slovenská. Fungujú na úrovni obce, župy i celého štátu. Príkladom môže byť Budapešť, kde je 14 samospráv v jednotlivých mestských obvodoch, celomestská budapeštianska samospráva a ešte celoštátna. Samosprávy majú svoje právomoci, napríklad aj v oblasti školstva. To všetko priniesol zákon o právach národných a etnických menšín, prijatý pred pätnástimi rokmi. „Bol a je to nesporne priekopnícky zákon. Nemal ani predobraz, ani obdoby v našom širšom európskom priestore, čím možno vysvetliť i jeho početné nedostatky,“ hovorí predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a tajomník Svetového združenia Slovákov v zahraničí Ján Fuzik. Podľa neho nikto nepredvídal, že sa budú zneužívať najmä jeho volebné predpisy a v duchu etnobiznisu sa budú zakladať menšinové samosprávy aj tam, kde menšiny vôbec nežijú. „U nás, u Slovákov, v predchádzajúcom volebnom cykle už každá desiata zo 114 miestnych slovenských samospráv vznikla takto neoprávnene. Na novele zákona sa pracovalo aj kvôli tomuto dlhé roky, napokon bola schválená na jeseň 2005, ale pracuje sa ďalej aj v súčasnosti - najmä na volebných predpisoch a otázkach fungovania samospráv i prevádzkovania ich inštitúcií.“ K problémom, ktoré treba vyriešiť, patrí aj parlamentné zastúpenie menšín, ktoré zákon predpokladá, avšak už pätnásť rokov nie je v tomto smere napĺňaný. Predsa však zákon priniesol pre Slovákov veľké výhody. Samosprávy majú značné kompetencie, môžu ovplyvňovať rozhodnutia bežnej samosprávy, získavajú značné finančné prostriedky, majú právo aj na preberanie a zakladanie vlastných inštitúcií, dokonca aj škôl. „Národnostný zákon naznačoval toho času trochu hmlisto aj možnosť vytvárania kultúrnej autonómie menšín,“ hovorí Janko Fuzik. Malo to znamenať preberanie, zakladanie a prevádzkovanie vlastných inštitúcií predovšetkým na poli kultúry a školstva. „Právne a finančné podmienky boli na to zabezpečené až po desiatich rokoch, ale potom sa tento proces rapídne zefektívnil. V súčasnosti prevádzkuje 13 celoštátnych menšinových samospráv asi 40 rôznych inštitúcií a s netajenou hrdosťou môžeme konštatovať, že spomedzi nich každá štvrtá je slovenská. V našich troch školách - ktoré sme prevzali buď už kvôli spomínanej záchrane, alebo preto, aby sme zabezpečili ich nehatený rozvoj - sa učí vyše 700 detí a pracuje 150 zamestnancov. Máme ďalej noviny, divadelný súbor, výskumný ústav, dokumentačné, osvetové a pedagogické metodické stredisko ako aj hospodársku spoločnosť Legatum, ktorá hlavne odborne a finančne pomáha miestnym slovenským samosprávam v prevádzkovaní obecných múzeí a národopisných zbierok.“ Ohurujúce je, že takýchto zbierok je asi päťdesiat. O tom všetkom sa dobre počúva v nádhernom sídle Celoštátnej slovenskej samosprávy, ku ktorému navyše dokupujú ďalšie a ďalšie priestory v okolí.

Popritom veľké aktivity vyvíja aj občianska sféra, kde je najvýznamnejšou organizáciou celoštátny Zväz Slovákov v Maďarsku na čele s Ruženkou Egyedovou-Baránekovou. Cez nadáciu tohto zväzu sa administrujú aj prostriedky slovenskej vlády v rámci výkonu slovensko-maďarskej dohody o vzájomnej podpore národnostných menšín. Ohromnú prácu však vykonávajú aj ďalšie spolky, napríklad Čabianska organizácia Slovákov, aby sme sa vrátili na Dolnú zem, teda v tomto prípade na juh Maďarska. Práve tu sa objavuje nový prístup - manažerský, podnikateľský. Anna Istvánová vie, že treba pracovať na medzinárodnej úrovni a propagáciu slovenskej kultúry spojiť s turizmom. Príkladom je Dom slovenskej kultúry, ktorý vydupala zo zeme. Z ruiny v srdci Békešskej Čaby, ktorú získali od mesta, vybudovali centrum s kancelárskymi i prezentačnými priestormi, ale aj s reštauráciou a hotelom Slovák. A už spriadajú ďalšie plány na rozšírenie, nehľadiac na to, že Anna Ištvánová je dušou slávnej Klobasiády i pripravovaného Dolnozemského festivalu.

Raz darmo, Slováci v Maďarsku boli vždy mimoriadne schopnými manažérmi. V Békešskej Čabe kedysi postavili najväčší evanjelický kostol v strednej Európe. A napokon aj vynašli čabiansku klobásu, ktorú my dnes ako „čabajku“ považujeme za vrchol maďarskej gastronómie.

Fantastické bolo prijatie celou Slovenskou samosprávou v Slovenskom Komlóši, na ktorom sa zúčastnil aj básnik Juraj Antal Dolnozemský. Zaujímavé boli postrehy o vyslaných učiteľoch, s ktorými sme sa na gymnáziu v Békešskej Čabe, ale i v Komlóši stretli - Slovensko takto komunitám veľmi pomáha, celkom nezmyselne však pobyt učiteľov obmedzuje na štyri roky, oni tak nemajú čas najprv vniknúť do problematiky a potom priviesť študentov na strednej škole až po maturitu. Pritom rýchlejšou rotáciou sa nič neušetrí. Presne tento druh podnetov som zbieral. Segedín je jedným z najvýznamnejších centier slovenského života - je tam slovenské vysielanie Maďarskej televízie, rozhlasu, ale aj ďalšie inštitúcie. S riaditeľkou Slovenského osvetového centra Katarínou Királyovou sme prebrali nielen bohatú činnosť centra zastrešujúceho sedem regionálnych slovenských osvetových stredísk, ale v cukrárni sme riešili - ako takmer so všetkými - aj vzdialenejšie veci. Je totiž rodáčkou z Mlynkov...

Škandál v obci Mlynky, kde ako v jedinej osade tvoria Slováci aj štatisticky vyše polovicu obyvateľstva, je už všeobecne známy, obecná samospráva chcela premiestniť slovenskú samosprávu a slovenský regionálny spolok z tzv. Slovenského domu do iných priestorov. Miestny slovenský zbor s tým nesúhlasil, ale keďže nešlo o nariadenie, právo veta nemal. Škandál prekročil aj štátne hranice, vyjadrila sa k nemu i slovenská vláda. Vyšetrenie parlamentného ombudsmana odhalilo však ďalšie nezákonnosti, takže aféra a sebaobrana slovenskej samosprávy i spolkov pokračuje. V riešení stále viac prehlbujúceho sa sporu nepomohlo ani zaangažovanie prezidenta Maďarskej republiky, ani celého radu ďalších inštitúcií a organizácií z Maďarska i zo Slovenska. Riešenie sa stále hľadá, či už by šlo o predaj Slovenského domu, alebo vybudovanie či úpravu iného objektu, v každom prípade zrejme s využitím financií od oboch vlád, v tejto veci sa angažuje aj SZSZ, prijalo k tomu aj medializované vyhlásenie.

V znamení Ondreja Štefanka

Pri návšteve rumunského Nadlaku bol na každom mieste prítomný Ondrej Štefanko, ohromujúca osobnosť, ktorá nás opustila pred niekoľkými mesiacmi, vo februári. Napísal som už vtedy to, čo sme vedeli všetci - že zomrel jeden z najvýznamnejších Slovákov žijúcich v zahraničí, literát a verejný činiteľ, hlboký človek, 1. podpredseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí, vynikajúci básnik, novinár, publicista, vydavateľ, neúnavný organizátor, bývalý poslanec rumunského parlamentu, predseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Kraska, šéfredaktor viacerých časopisov i riaditeľ tlačiarne Slávia... Ten výpočet by bol skoro nekonečný. V knižnici som listoval v jeho bibliografii a pochopil som jednu vec. Nebola celkom pravda, keď som napísal, že Ľubomír Feldek nemá v rozsahu svojej tvorby v slovenskej literatúre obdoby. Má jedinú konkurenciu - Ondreja Štefanka. Keby za ním bola iba jeho básnická tvorba, bol by nesmrteľný. Keby len to, čo ako prekladateľ, navždy má výsostné miesto v slovenskej, rumunskej i českej literatúre. Veď len tak mimochodom, nikto nevie, kedy preložil do rumunčiny štrnásť Hrabalových románov či Švejka. O tom, čo dokázal ako organizátor a ako vydavateľ, čo to znamenalo pre Dolnú zem, je zbytočné hovoriť. To všetko tam cítiť.

Ako dlh voči Ondrejovi sme spolu s podpredsedom Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku Pavlom Hlásnikom a spisovateľom Ivanom Ambrušom zorganizovali to, čo sme ešte kedysi s ním vymysleli - prezentáciu česko-slovenského literárneho štvrťročníka Zrkadlenie/Zrcadlení v rámci širšieho projektu spolupráce s časopisom neuveriteľne podobným. Volá sa Rovnobežné zrkadlá/Oglinzi paralele, je to slovensko-rumunský literárny štvrťročník rovnakého formátu a podobného rozsahu. Prezentácia, kde sme predstavili aj slovenské knihy z Česka, bola nesmierne úspešná, avšak smutná, lebo Ondrej tam chýbal a i tento partnerský časopis zrejme bez neho zanikne. Pochopiteľne, bol som položiť veniec na jeho hrob. Mohol mať na cintoríne čestné miesto, nechcel. Do radu - povedal dcéram. A tak je v rade, ako vyšlo, na konci cintorína. Prechádza sa tam cez jeho starú časť, kde už nie sú hroby, zostalo len pár náhrobkov - a medzi nimi okopávali miestni zemiaky. Silná metafora. Štefankovská.

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a SZSZ navrhli Ondreja Štefanka na štátne vyznamenanie, SZSZ po ňom nazve literárnu cenu, usporiadame o ňom večery v Bratislave a Prahe, odporučíme primátorom a starostom jeho meno spolu s inými aj pre pomenúvanie ulíc. To všetko je však málo, chýba.

Samozrejme, medzi Slovákmi v Rumunsku bude bez neho všetko inak, o budúcnosť však postarané je. Videl som Lýceum Jozefa Gregora Tajovského plné študentov, aj škôlku plnú detí. V Rumunsku majú 36 slovenských škôl. „Na rozdiel od Maďarska, u nás sa deti učia všetky predmety okrem rumunčiny a rumunskej literatúry po slovensky,“ zdôrazňuje Pavel Hlásnik. Vychádza celý rad časopisov, kníh, pozadu nezostávajú ani elektronické médiá. Mimoriadny je význam cirkví, evanjelickej, ale i katolíckej. Evanjelický senior Juraj Bálint síce zveličene povedal, že trvalo päťdesiat rokov, aby sa pri našej návšteve stretli farári oboch cirkví v jednom kostole, v skutočnosti však ťahajú za národný povraz jedným smerom. Demokratický zväz má už tradične aj poslanca v rumunskom parlamente - na zvolenie mu ako menšinovému kandidátovi stačí päť percent hlasov, ktoré potrebujú ostatní. V súčasnosti je poslancom predseda zväzu Adrián Miroslav Merka. Počas nášho pobytu práve prebiehala kampaň pred komunálnymi voľbami, v budove zväzu sa nakrúcali spoty. Slováci sa usilovali opäť po štyroch rokoch získať kreslo primátora Nadlaku. Dohodli sme aj návrh na menovanie Pavla Hlásnika za podpredsedu SZSZ a doplnenie Generálnej rady SZSZ o tajomníčku zväzu Biancu Pascovú, oboje ako náhrada za Ondreja Štefanka.

Napriek stále nie najutešenejšej ekonomickej situácii je perspektíva tamojšej slovenskej komunity dobrá, nechýba jej sebavedomie, predsa sa však veľká časť mládeže nevracia zo štúdií na Slovensku...

Rušný slovenský život Vojvodiny

Vojvodina, severná časť Srbska, kedysi súčasť Rakúsko-Uhorska, je v mnohých smeroch zemou zasľúbenou. Slováci tu hovorievajú, že na tejto rovine stačí zasadiť gombík a vyrastie kabát. Za bývalého režimu sme im závideli životnú úroveň. Po všetkých vojnách a embargách je dnes situácia iná, krajine neprospieva ani to, že zatiaľ nie je súčasťou Európskej únie.

Aj o tom sa rozhodovalo vo voľbách, parlamentných aj komunálnych, ktoré sme tiež počas návštevy zachytili. Slováci sú zvyknutí zohrávať v nich svoju rolu, viesť obce (v srbskom ponímaní viac-menej okresy), tentoraz však vykročili ešte ďalej. Juraj Červenák, inak člen Generálnej rady SZSZ, založil zatiaľ skromnú komunálnu, avšak prvú slovenskú politickú stranu v zahraničí - Slovenskú ľudovú stranu. A najmä predsedníčka Slovenskej národnostnej rady Anna Tomanová-Makanová figurovala ako veľmi významná postava predvolebnej kampane proeurópskej Demokratickej strany, seriózne sa o nej špekulovalo aj ako o budúcej ministerke. A tak, keď sme zasadli s oboma i so súčasným primátorom Báčskeho Petrovca Jánom Sabom k večeri, strhla sa okamžite nesmierne zaujímavá a búrlivá politická debata, v ktorej sme s predsedom Matice slovenskej v Juhoslávii Branislavom Slivkom a riaditeľom vychýreného gymnázia v Báčskom Petrovci Paľom Beličkom len sekundovali.To, že Slováci dokážu takto bodovať vo voľbách a zvádzať aj navzájom seriózny legitímny politický boj, je vizitkou ich schopností a sily.

Aj v Srbsku, podobne ako v Maďarsku, existuje určitá dychotómia medzi štátom zriadenými slovenskými orgánmi a neštátnou, občianskou sférou. Tu však nejde o samosprávy, ale o celoštátne národnostné rady pre každú menšinu, to je model odskúšaný v Rakúsku. Podobne ako v Maďarsku, ani tu sa nestihlo všetko doriešiť, napríklad chýba úprava nových volieb a tak rada už presahuje svoje funkčné obdobie. Čo je však dôležitejšie, znamená to nové finančné zdroje pre činnosť, vytvorenie úradu v centre Vojvodiny - v Novom Sade a možnosť zriaďovať inštitúcie. Úplnou novinkou je napríklad vytvorenie Ústavu kultúry na čele s mladou odborníčkou Milinou Sklabinskou. Malo by ísť o obdobu Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, odkiaľ sme priviezli plný kufor kníh. S oboma inštitúciami sa ráta ako s vážnymi partnermi pre výskumné úlohy v rámci koncepcie štátnej politiky.

V neštátnej sfére je suverénne najvýznamnejšou inštitúciou Matica slovenská v Juhoslávii (premenovanie na MS v Srbsku zatiaľ neodhlasovali). „Naše postavenie je dané aj významom Matice srbskej v krajine a vzájomnými vzťahmi oboch inštitúcií,“ hovorí predseda Branislav Slivka, súčasne podpredseda Revíznej a zmierovacej komisie SZSZ, ktorý je nielen vynikajúcim funkcionárom a manažérom, ale aj zapáleným bádateľom. Nejeden knižný či rukopisný unikát objavil s riaditeľkou knižnice Jarmilou Stojimirovičovou a osobne sa zaoberá napríklad aj kauzou brata M. R. Štefánika, ktorý vo Vojvodine pôsobil a leží na novosadskom cintoríne.

V Báčskom Petrovci majú fantastickú divadelnú tradíciu a dnes tam pôsobí amatérske aj profesionálne divadlo, hrá sa v nádhernej veľkej sále, klub dýcha uvoľnenou atmosférou bohémy. Insitných maliarov z Kovačice a Padiny rozhodne netreba predstavovať, a tak aj galérií je vo Vojvodine obrovské množstvo, od veľkých inštitucionálnych až po spontánne projekty, ako je maličká Galéria pri Jasliach, ktorú si takpovediac v stodole zriadil bývalý riaditeľ divadla, dnes rozhlasový redaktor Ján Dorča. Slovenské vysielanie má verejnoprávna televízia, ale existuje aj súkromná slovenská stanica, s rozhlasom je to podobne...

Kostol a škola, to je vždy pýcha dolnozemských Slovákov. Majú vždy aj funkcie, ktoré si s nimi inde bežne nespájame. To je aj príklad gymnázia v Báčskom Petrovci. Jeho riaditeľ a predseda odbornej pracovnej skupiny SZSZ pre školstvo Paľo Belička o tom hovorí: „Za deväťdesiat rokov existencie školy sa každý riaditeľ snažil čosi pridať, využiť možnosti, a to aj pre širšie kultúrne a spoločenské poslanie školy.“ Výsledkom je moderný campus amerického typu, pričom s architektonickou noblesou starých dobrých čias. Kde na Slovensku či v Česku nájdete v škole nádhernú spoločenskú sálu, galériu plnú kvalitného umenia, v samostatnej budove pavilón prírodných vied, v ďalšej žiacky domov, samozrejme, modernú telocvičňu, to všetko v uzavretom komplexe? Všade sú však bolesti, na ktoré treba získať prostriedky, v tomto prípade mnoho desaťročí neopravovaná strecha. Gymnáziom v Báčskom Petrovci prešli generácie tamojšej slovenskej inteligencie, je to škola výnimočná, nie však solitér, Slováci vo Vojvodine majú rozvinuté školstvo so všetkými stupňami. Evanjelická cirkev je na rozdiel od Maďarska veľmi proslovenská, v Báčskom Petrovci majú aj slovenského biskupa. V Maďarsku sú, samozrejme, aktívni jednotliví farári.

Vojvodina je oázou v bývalej Juhoslávii, miesto, kde spolu bez problémov vychádzajú rôzne národnosti. A Slováci tam majú svoje silné a nezastupiteľné miesto.

Doslov

Srdečnosť a pohostinnosť dolnozemských Slovákov sú nebývalé, rovnako ako ich zanietenie, slušnosť, vďaka ktorej sme na jedinej škole nevideli nasprejované nápisy, ba ani poničené zariadenie. Tieto komunity sa nesmierne modernizujú, pričom nestrácajú zo svojej starosvetskej vlasteneckosti. Je to svet, o ktorom málokto tuší, aký zaujímavý, krásny, neopakovateľný a pre slovenskú históriu dôležitý je. Bola to teda cesta okolo jedného sveta za šesť dní, bohužiaľ, popri množstve poznatkov a zážitkov som si priviezol aj dve kilá navyše. Dolná zem.

Vladimír Skalský

(Reportáž a uvádzané údaje

sú z mája 2009 - pozn. redakcie.)

Juraj Holček - národovec a mecenáš v sutane

Duchovnú činnosť začínal v Kestúci

V tomto roku sme si pripomenuli 140. výročie smrti a v roku 2011 pripadne dvesto rokov od narodenia zanieteného národného buditeľa, včelára a ovocinára Juraja Holčeka. Narodil sa 5. apríla 1811 v Budmericiach v mlynárskej rodine. Medzi jeho prvých životopiscov, ktorí tohto národovca osobne poznali, bol Andrej Kmeť, ktorý jeho život a dielo obšírne uverejnil v 28. ročníku Slovenských pohľadov (1908). V úvodnej časti doslova píše, že Holček bol prvým starým Slovákom - národovcom, ktorého mal možnosť vidieť a besedovať s ním ako bohoslovec a jeden zo zakladateľov Slovenskej cirkevnoliterárnej školy v ostrihomskom semenisku. Juraj Holček vtedy prichádzal na návštevu bohoslovca Jána Bunčeka, syna svojej sestry, vydatej za Jozefa Bunčeka, mlynára v Linci. - Na tento krásny okamih nezabudnem do smrti, - napísal Andrej Kmeť a podrobne sa ďalej venoval popisu plodnej duchovnej a národnej činnosti tohto budmerického rodáka. Juraj Holček študoval v Modre, Bratislave, Komárne, štúdium u piaristov v Segedíne zanechal a teológiu externe zakončil v Trnave.

Dráhu rímsko-katolíckeho duchovného začínal v roku 1835 ako administrátor v Slovákmi osídlenej obci Kostolec (Kestúc, maď.: Kesztölc) pri Ostrihome. V tom istom roku bol kaplánom v Majcichove, 1836-37 administrátorom v Jablonici a potom opäť takmer sedem rokov kaplánom v Trstíne. Miesto farára a tým aj prvú faru dostal v roku 1843 vo Veselom pri Piešťanoch, odtiaľ v roku 1848 prešiel do Dolného Ohaja a stadiaľ roku 1865 na posledné miesto svojho účinkovania do Jasovej pri Nových Zámkoch. Na všetkých pôsobiskách popri svojej práci duchovného pomáhal nadaným študentom pri ďalšom vzdelávaní a ako ich mecén mal radosť, že z mnohých sa stali poprední odborníci v zvolených odboroch. Medzi nimi sa spomína Ján Holček, ktorý vo Viedni zostrojil vodný stĺpový stroj, Štefan Noel, ktorý vyštudoval maliarstvo a Ján Luca, autor viacerých vynálezov vo Viedni. Juraj Holček ako zakladateľ alemnea pri banskobystrickom gymnáziu často odprevádzal svojich kandidátov na štúdia. Tak bolo roku 1861, keď z Ohaja cestoval Pohroním so svojím farníkom, aby ho za klerika odporučil svojmu priateľovi, biskupovi Štefanovi Moysesovi.

Školským a pedagogickým problémom sa plne a nebojácne venoval aj na stránkach časopisov. Keď v roku 1850 ako ohajský farár v 28. čísle časopisu Cyril a Metod uverejnil článok „O chlapčenskom semeništi trnavském“, kde poukázal na vysoké dane, neschopnosť splácať výdavky, čo spôsobovalo chudobu nižšieho kňazstva. Za tento článok bol redaktor konzistóriumom potrestaný a Holček sa odmietol dostaviť na vypočutie, čím takto aj problém zapadol do zabudnutia. Keď v štyridsiatych rokoch vznikla myšlienka brániť pospolitý ľud pred pijanstvom, hmotným a duševným úpadkom zakladaním spolkov triezvosti, takýto spolok ako prvý v roku 1844 založil vo Veľkej Divine Štefan Závodník. Aj v tomto potom Juraj Holček stál v roku 1847 na svojej fare vo Veselom na čele zúčastnených priateľov, ktorí sa rozhodli pokračovať v hromadnom zakladaní týchto spolkov. V tom istom roku stal sa podpredsedom Ústredia spolkov miernosti na Slovensku. Do roku 1846 bol Juraj Holček ako katolícky farár tvrdým bernolákovcom, ale v auguste 1846 uverejňuje v čísle 38 Orla Tatranského osvedčenie, že prečítaním Štúrovho spisu „Nárečja slovenskuo“ ho presvedčilo a pripája sa k stredoslovenčine ako spisovnému jazyku. O rok neskôr pozýva prostredníctvom časopisu Orol Tatranský všetkých zakladateľov spolkov triezvosti k nemu do Veselého na poradu, kde sa vtedy dohodli na pristúpenie k spoločnej slovenskej veci. Následne na zhromaždení prvého celoslovenského kultúrneho spolku Tatrín, ktorý mal v roku 1847 výročné zhromaždenie v Čachticiach, sa zúčastnilo až 18 katolíckych kňazov. Najväčšia pozornosť na ňom bola venovaná kodifikovaniu spisovného jazyka. V tom istom roku z dôvodov schválenia stanov spolku, deputácia členov Tatrína, v ktorej bol aj Holček, obrátila sa na vládu a snem o potvrdenie stanov. Udalosti na jar roku 1848 zmarili tento zámer.

V roku 1861 sa Holček dobrovoľne pripojil k vyslancom so slovenským memorandom pred snem. Národovec a mecenáš študentov vynikal aj v školskej výchove. Okrem toho, že ako farár pri vyučovaní úzko spolupracoval s učiteľom, sám bol príkladom pre žiakov a dospelých venovaním sa najmä ovocinárstvu a včelárstvu. Presviedčal ľudí, že napredovať hmotne môžu aj ušľachtilou hospodárskou činnosťou, venovaním sa ovocinárstvu a včelárstvu. Sám mal viac ako sto včelstiev a vo farskej záhrade pestoval nové druhy ovocia, k čomu učil nielen žiakov, ale vyzýval pestovať aj rodičov- svojich farníkov. Tejto činnosti sa venoval od roku 1835. Propagoval Dzierzoňové metódy včelárenia a nové formy zakladania ovocných škôlok. Navyše bol znalcom botaniky a venoval sa ľudovému liečiteľstvu. O jeho zanietenosti a erudovanosti v pomológii svedčí aj to, že bol členom Frauendorfskej ovocinárskej spoločnosti. Ako príslušník slovenského národného hnutia písal články do Slovenských národných novín, Orla Tatranského, Obzora, Budapeštianskych vedomostí, o školských a náboženských otázkach do časopisov Cyril a Metod, Katolícke noviny, Priateľ školy a literatúry, Sion... Počas pôsobenia v Dolnom Ohaji, ktorý bol tak trochu na okraji národného diania, neodpočíval ani pri budovaní svojej farnosti. V sídle farnosti bola s jeho pričinením postavená nová školská budova a vo fílii Hul položil základný kameň kostola a bola zmodernizovaná aj škola. V čase, keď bol Juraj Holček bol farárom v Ohaji (A. Kmeť Ohaj nazýva Starý Háj), Ján Francisci spomína milú príhodu, keď píše: „R. 1850 alebo 1851 bol som u Holčeka v Ohaji v júni na nocľahu so štyrmi zvolenskými dobrými chlapci, ktorých som uviedol na požiadanie dr. Dvořáka, poriadateľa slovanského bálu vo Viedni, na ten bál ako čestnú stráž. Holček nás veľmi ochotne a po pansky prenocoval a uhostil. Ráno odišli sme na železnicu do Tornoku“.

Juraj Holček zomrel počas pôsobenia v Jasovej 4. mája 1869. Obyvatelia Dolného Ohaja na svojho dušpastiera nezabúdajú a na jeho počesť v roku 1968 pri znovu obnovení činnosti Matice slovenskej umiestnili na budovu fary pamätnú tabuľu a bustu. Jeho meno nesie v obci divadelný krúžok, spevácky zbor a základná škola.

Ján Jančovic

http://sk.wikipedia.org/wiki/Juraj_Hol%C4%8Dek

http://dolnyohaj.sk/index.php?clanek=16

http://www.jurajholcek.estranky.sk/clanky/zivotopis/strucna-biografia

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.........................................................................................................................................