Roky pretrvávajú...

Ombudsmanov katalóg menšinových problémov

Parlamentný ombudsman pre práva národných a etnických menšín Ernő Kállai vypracoval pre nový parlament a maďarskú vládu katalóg problémov, ktoré roky pretrvávajú v národnostnopolitickej oblasti.

Za najzávažnejší problém považuje absenciu parlamentného zastúpenia minorít, ktorú sa nepodarilo vyriešiť ani vo štvrtom parlamentnom cykle. Ako píše ombudsman vo svojom hlásení, v roku 2008 spolu s celoštátnymi menšinovými samosprávami vypracovali koncepciu, ktorá riešila tento problém v rámci ústavných noriem. Túto koncepciu dodnes neprerokoval maďarský parlament. Pripomenul, že naďalej neexistujú právne garancie toho, aby menšinové samosprávy volili skutočne menšinové komunity. Pripomenul, že s ombudsmanom pre ochranu osobných údajov pripravili spoločné stanovisko, ktoré dodnes takisto neprerokovali odborníci. Ich odporúčania ponúkajú možnosti riešenia problémov v takých špeciálnych oblastiach, ako je napríklad monitorovanie diskriminácie, udeľovania grantov, uplatňovania poslaneckých práv, zaobchádzania so štatistickými údajmi zistenými pri sčítaní ľudu a trestnoprávnom konaní, ako aj údajov o pôvode, nadobudnutých v procese ochrany práv detí. Za najdôležitejšie považuje E. Kállai to, aby práva národných a etnických menšín mohli využívať len príslušníci minorít.

V katalógu problémov uvádza verejný ochranca menšinových práv aj dávnu podlžnosť - dodnes nie je stanovený zvýhodnený mandát, ktorý by zabezpečoval zastúpenie menšinových komunít v miestnych volených zboroch. Pripomenul, že v rámci nedávneho prieskumu uplatňovania práv národností v rámci kultúrnej autonómie zistili množstvo nedostatkov, ktoré by bolo treba súrne riešiť a ktoré sa týkajú aj národnostného školstva. V oblasti národnostného školstva má používanie materinského jazyka mimoriadne dôležité miesto. Práve v súčasnosti pracovníci úradu menšinového ombudsmana vykonávajú podrobný prieskum tejto oblasti.

E. Kállai sa vo svojich odporúčaniach zmienil aj o problémoch týkajúcich sa rómskeho obyvateľstva a s tým súvisiacich sociálnych otázok.

Na záver pripomenul, že by bolo treba posilniť inštitúciu ombudsmana, aby mohla vystupovať aj proti porušovaniu menšinových práv v súkromnej sfére.

(ef)

http://kisebbsegiombudsman.hu/data/files/165788766.pdf

http://www.kisebbsegiombudsman.hu/hir-524-kisebbsegi-let-kerdesek-kisebbsegi.html

Dvojité občianstvo

aj Úrad pre zahraničných Maďarov

Nová maďarská vláda bude mať záujem o dobré vzťahy so Slovenskom, bude sa snažiť zmierňovať zdroje napätia, pritom však bude jednoznačne presadzovať maďarské postoje. Vyhlásil to budúci minister zahraničných vecí János Martonyi. Ako ďalej povedal, jednoznačne bude presadzovať maďarský postoj napríklad v tom, že úprava jazykového zákona v SR je neprijateľná. Poznamenal však, že množstvo činiteľov spája Maďarsko so Slovenskom a že stredoeurópska spolupráca je nepredstaviteľná bez dobrého slovensko-maďarského vzťahu. Jedným z prvých krokov novej vlády podľa jeho slov bude predloženie návrhu zákona o dvojitom občianstve maďarskému parlamentu. „Nejde o nič iné, ako úpravou zákona poskytnúť Maďarom žijúcim v susedných krajinách tie isté práva, ktoré majú Maďari v ktorejkoľvek krajine sveta,” dodal. Budúci šéf diplomacie Orbánovej vlády podotkol, že bude potrebné rokovať s Medzinárodným menovým fondom (MMF) a s predstaviteľmi Európskej komisie o možnostiach predĺženia zmluvy Maďarska s MMF, ktorej platnosť sa skončí v októbri.

Zsolt Semjén avizoval založenie

Úradu pre zahraničných Maďarov

Po zostavení novej maďarskej vlády môže vzniknúť úrad zaoberajúci sa otázkami Maďarov žijúcich v zahraničí. Vyhlásil to predseda Kresťanskodemokratickej ľudovej strany (KDNP) Zsolt Semjén, ktorý by mal obsadiť v novej Orbánovej vláde post vicepremiéra. Umožnenie udeľovania dvojitého občianstva pre zahraničných Maďarov označil politik za otázku národnej stratégie. „Zabezpečíme, aby v prípade, ak Maďar žijúci za hranicami požiada o maďarské občianstvo a vyhovie daným podmienkam, občianstvo dostal v zrýchlenom konaní,“ povedal. Na margo otázky volebného práva uviedol, že napríklad maďarský občan žijúci v Spojených štátoch, ak má v Maďarsku bydlisko, má aj právo voliť. „Je neprijateľné, čo chceli socialisti, aby existovali maďarskí občania s právami a iní maďarskí občania, ktorí by mali rôzne obmedzenia. Existuje jeden maďarský národ a bude existovať jeden druh občianstva,“ zdôraznil. O svojom budúcom poste Semjén povedal, že pôjde o všeobecnú funkciu vicepremiéra. K otázke úradu pre zahraničných Maďarov uviedol, že zrejme bude mať pri jeho založení osobitnú úlohu, o obsadení postu vedúceho úradu je však pred menovaním vlády podľa jeho slov skoro hovoriť.

(t-l)

Nová vláda bude mať iba osem ministrov

Kandidát bloku Maďarský občiansky zväz - Fidesz a Kresťanskodemokratická ľudová strana (Fidesz-KDNP) na post predsedu vlády Viktor Orbán predstavil členov svojej vlády, ktorá bude mať osem ministrov. György Matolcsy povedie rezort národného hospodárstva, János Martonyi bude ministrom zahraničných vecí a Sándor Pintér ministrom vnútra. Na čele ministerstva národného rozvoja bude stáť Tamás Fellegi, rezort národných zdrojov energií povedie Miklós Réthelyi, ministrom rozvoja vidieka bude Sándor Fazekas, ministrom obrany Csaba Hende a Tibor Navracsics bude ako zástupca predsedu vlády zodpovedný za rezort verejnej správy a spravodlivosti. Ďalším zástupcom premiéra by mal byť Zsolt Semjén.

Podľa V. Orbána úlohou Matolcsyho, ktorý má zriadiť a viesť ministerstvo národného hospodárstva, je postaviť na nohy maďarské hospodárstvo a dosiahnuť, aby sa Maďarsko opäť stalo lídrom regiónu v hospodárskej oblasti. Od Martonyiho, ktorý v Orbánovej vláde povedie opäť ministerstvo zahraničných vecí, budúci premiér očakáva navrátenie medzinárodnej prestíže Maďarska, riadenie rotujúceho predsedníctva Maďarska v rámci Európskej únie od januára budúceho roka a vybudovanie stredoeurópskej spolupráce. Ďalším staronovým ministrom by mal byť Pintér, o ktorom Orbán povedal, že bude mať najťažšiu úlohu - mal by totiž obnoviť poriadok a bezpečnosť v krajine. Fellegiho dôležitým poslaním na čele ministerstva národného rozvoja by mala byť ochrana verejného majetku, paralelne s tým by mal bojovať proti oligarchom. Nový minister musí dokázať, že aj štát vie byť dobrým hospodárom, povedal V. Orbán. Réthelyiho, ktorý bude zodpovedný za zriadenie a fungovanie rezortu národných zdrojov, označil za najskúsenejšieho člena budúcej vlády. Bývalý rektor Semmelweisovej univerzity lekárskych vied (SOTE) bude pracovať na záchrane zdravotníctva, na znovuvybudovaní sociálnych istôt a na zabezpečení rozvoja možností budúcnosti mladej generácie. Obnovu maďarského vidieka by mal zabezpečiť Fazekas, ktorý je primátorom mesta Karcag. Podľa Orbána by mal dokázať, že maďarský vidiek, maďarské obce a poľnohospodárstvo patria nielen k minulosti, ale aj k budúcnosti Maďarska. Hendeho úlohou na čele rezortu obrany bude nájsť miesto Maďarska v systéme medzinárodnej spolupráce 21. storočia. Úrad vlády povedie na poste štátneho tajomníka Mihály Varga, doterajší Úrad predsedu vlády (MEH) zanikne. Od zmeny režimu bude nadchádzajúca vláda kabinetom s najnižším počtom členov.

V uplynulých 20 rokoch fungovalo v Maďarsku osem vlád, ktoré viedli József Antall (1990-1993), Péter Boross (1993-1994), Gyula Horn (1994-1998), Viktor Orbán (1998-2002), Péter Medgyessy (2002-2004), Ferenc Gyurcsány (2004-2006 a 2006-2009) a Gordon Bajnai (2009-2010). Najviac členov mali Borossova a Gyurcsányova prvá vláda, keď počet členov kabinetu spolu s premiérom dosahoval 18, doteraz najmenej členov s počtom 12 ministrov mala druhá Gyurcsányova vláda.

Polovica občanov čaká od Fideszu zázrak

Vyše polovica opýtaných (51 percent) si myslí, že Maďarský občiansky zväz - Fidesz do roka zlepší celkovú situáciu krajiny; 40 percent sa domnieva, že situácia sa nezmení. Vyplýva to z výsledkov prieskumu inštitútu Nézőpont. Ako uviedla komerčná spravodajská rozhlasová stanica InfoRádió, týždeň po parlamentných voľbách vyjadrilo radosť z výsledkov volieb 69 percent opýtaných. Z prieskumu ďalej vyplýva, že v januári iba 37 percent opýtaných očakávalo v nadchádzajúcom roku rast maďarského hospodárstva; koncom apríla bol tento pomer už 61-percentný. Podľa InfoRádió mohla k zmene v myslení ľudí prispieť stabilita forintu i kampaň víťazného Fideszu, ktorá zdôrazňovala nádej. Predloženie návrhu zákona o dvojitom občianstve pre Maďarov žijúcich v susedných krajinách, ako to avizovali politici Fideszu, by podporilo 67 percent opýtaných. Prieskum vykonali na vzorke 1000 respondentov v dňoch 28.-30. apríla.

Kritizujú plány zrušiť Ministerstvo životného prostredia MR

Odchádzajúci minister životného prostredia Imre Szabó kritizoval zámer bloku Maďarský občiansky zväz - Fidesz a Kresťanskodemokratickej ľudovej strany (Fidesz-KDNP) zrušiť samostatný rezort ochrany životného prostredia. Táto oblasť by mala patriť spolu s vodohospodárstvom ministerstvu rozvoja vidieka. Szabó označil avizovaný krok za poľutovaniahodný a neprijateľný. Ako dodal, od roku 1990 v každom vládnom cykle považovali environmentálnu oblasť za tak dôležitú, že sa ňou zaoberalo vždy samostatné ministerstvo. Budúca vláda sa obracia chrbtom k medzinárodným procesom, záležitosť ochrany životného prostredia je v Európskej únii aj po celom svete čoraz dôležitejšia, konštatoval. Znepokojenie s rušením samostatného rezortu vyjadrili ďalej strana Politika môže byť iná (LMP), aj Hnutie za lepšie Maďarsko - Jobbik. Zoltán Illés z Fideszu oznámil, že ako štátny tajomník ministerstva rozvoja vidieka bude zodpovedný za ochranu životného prostredia a prírody, a aj oblasť vodohospodárstva. V novej štruktúre sa podľa jeho vyjadrenia neznehodnotí ochranárska agenda, naopak, vládna štruktúra umožní účinnejšiu odbornú prácu. Predseda Fidesz a kandidát na premiéra Viktor Orbán v pondelok zverejnil mená budúcich ministrov a štruktúry svojej vlády s ôsmimi zlúčenými ministerstvami. Na čele rezortu rozvoja vidieka by mal stáť Sándor Fazekas. Ministerstvo životného prostredia spolu s agendou územného rozvoja vzniklo v Maďarsku v roku 1990, od roku 1998 existovalo samostatne. Od roku 2002 funguje ako rezort ochrany životného prostredia a vodohospodárstva.

(tasr-m-l)

Spolupráca podnikateľov

Maďarskí podnikatelia chcú spolupracovať so slovenskými hlavne v oblasti drevospracujúceho priemyslu. Zaujímavá je pre nich aj spolupráca na úrovni malých a stredných podnikov v oblasti potravinárskeho priemyslu. „Mali sme taký prípad, že maďarský stolár začal spolupracovať so slovenským podnikateľom, ktorý mu dodával drevo na jeho výrobu,” povedal manažér medzinárodných aktivít Národnej agentúry pre rozvoj malého a stredného podnikania (NARMSP) Jakub Varga po svojom vystúpení na II. medzinárodnej konferencii NARMSP, ktorú agentúra organizovala v spolupráci s Theodore Puskas Foundation a ITD Hungary Zrt. v Bratislave. Témou konferencie bola Podpora maďarsko-slovenskej spolupráce malých a stredných podnikov. Podľa slov Martina Šikulaja z odboru medzinárodného obchodu MH SR malé a stredné podniky na Slovensku prejavujú intenzívny záujem o spoluprácu so spoločnosťami v Maďarsku. Ich veľkou nevýhodou je však často neznalosť jazyka či neprehľadnosť na medzinárodnom poli. „Niekedy je to aj ich slabšia aktivita vo využívaní možností, ktoré sa im ponúkajú. Slováci sú skôr sólo hráči a takýmto podobným fóram neprikladajú veľký význam, čo je len na ich škodu,” konštatoval M. Šikulaj.

(t-l)

Zvečnená minulosť menšín

Fotoalbum národností 2010

V Budínskej redute, vo vstupnej hale Maďarského osvetového ústavu a lektorátu výtvarného umenia, predstavili 23. apríla fotografie a fotografov menšín žijúcich v Maďarsku.

Arménska, bulharská, grécka, chorvátska, nemecká, poľská, rómska, rumunská, rusínska, slovenská, slovinská, srbská a ukrajinská menšina majú v Maďarsku nielen svoje ostrovy, lokality, typické budovy či predmety, osobitý štýl, ale aj podujatia, na ktorých predstavujú svoje zvyky, obyčaje a kultúru, resp. osobnosti. Toto všetko je hodné zvečnenia dnes najpoužívanejším spôsobom - fotoaparátom.

Výstavu fotografií menšín otvorila riaditeľka inštitúcie Erika Borbáthová. Predstavila prítomným novú publikáciu, ktorá vznikla z výberu fotografií, zaslaných do súťaže o živote národností, žijúcich v Maďarsku. Do súťaže poslali vyše 650 diel, do publikácie sa zmestilo 150 najlepších, väčšinou farebných fotografií. Všetky dokumentujú život v mikrokozme danej komunity, majú výpoveď dokumentu a tým sa stávajú hodnotným posolstvom nielen pre súčasníkov, ale aj pre nasledujúce generácie.

Spomedzi piatich ocenených prevzal cenu aj Slovák František Zelman z Budapešti, predseda Slovenskej samosprávy I. obvodu hlavného mesta. Jeho dokumenty z tradičných poľných prác na poli, ktoré každoročne organizujú slovenské spolky ako agroturisické a zároveň kultúrne podujatia, sú prezentované aj v publikácii. Letná horúčava, obilie, kosa i kombajn, tradičné jedlo a ľudia v typickom sedliackom oblečení, zaujatí prácou. Sarvaš. Čorváš. Komlóš.

Fotografie F. Zelmana z tejto výstavy a z prezentovanej knihy, doplnené ďalšími zábermi, budú od 7. júna vystavené v I. obvode Budapešti, potom budú putovať po slovenských mestách a obciach v Maďarsku.

Erika Fajnorová

Níreďháza a jej zakladatelia Slováci-Tirpáci

275 rokov v Níršégu

Dnešné sídlo Sabolčsko-Satmársko-Bereckej župy Níreďházu po odchode Turkov, keď tu zostalo iba niekoľko sto ľudí, znovuzaložili Slováci, ktorí zrejme veľa trpeli, keď ich nazvali Tirpákmi.

Početné osady v aglomerácii mesta (tzv. sálaše, bokory) mali ešte v ranom stredoveku slovanské názvy. Mesto sa prvý raz spomína s názvom Nyír (breza) v roku 1209. Listina z roku 1326 spomínala aj druhú časť názvu (egyháza). Od 14. do 16. storočia ho vlastnila rodina Bátoriovcov. V roku 1605 ho získal Štefan Bočkaj, ktorý tu nechal ubytovať svojich hajdúskych vojakov.

V súčasnosti šieste najväčšie maďarské mesto so 120-tisícovým obyvateľstvom sa v 18. storočí nevyľudnilo vďaka tomu, že roku 1753 gróf František Károlyi vydal patentný list na znovuosídlenie okolia. Jeho pravou rukou a hlavným organizátorom presunu Slovákov z Dolniakov (pôvodom, pochopiteľne, z Horniakov, teda zo Slovenska) bol sarvašský majster, obuvník-čižmár Ján Petrikovič. Oboch týchto mužov si dnešní občania mesta uctievajú ako zakladateľov Níreďházy. V prvom kole sem prišlo 214 slovenských rodín zo Sarvaša, Békešskej Čaby, Poľného Berinčoku, Slovenského Komlóša, Orošházy a Gyuly, ako aj ďalších 117 famílií z horniackych stolíc: Boršodskej, Gemerskej, Hontianskej, Novohradskej a Zvolenskej. V roku 1786 malo toto poddanské mesto Károlyiovcov a neskôr Dessewfyovcov okolo 7 500 obyvateľov.

Níreďházu budovali na prelome 19. a 20. storočia v eklektickom slohu podľa projektu architekta Ignáca Aplára. Z tohto obdobia pochádzajú všetky tunajšie významné stavebné pamiatky. Najväčší rozvoj zaznamenalo mesto po vybudovaní železnice v roku 1858 a po ustanovení za sídlo Sabolčskej župy v roku 1876. Vyrástli tu budovy štátnych inštitúcií, škôl, pošty, divadla, hotelov a reštaurácií. V roku 1911 začala v meste premávať električka (zrušená r. 1969). V medzivojnovom období rozvoj mesta stagnoval, privilegovaný bol neďaleký Debrecín. Rapídne sa rozrástlo v 60. a 70. rokoch 20. storočia (z 56 tisíc obyvateľov r. 1960 na 108 tisíc r. 1980). Dnes je spolu s Debrecínom a Miškovcom úspešne sa rozvíjajúcim strediskom severovýchodného Maďarska, zaujímavou dovolenkovou destináciou s hudobnými podujatiami a rôznymi festivalmi. Z turistického hľadiska je príťažlivá najmä rekreačná časť Sóstógyógyfürdő s termálnymi kúpeľmi, moderným akvaparkom a druhou najväčšou zoologickou záhradou v Maďarsku.

Žiaľ, tu sa asi najviac v celom Maďarsku asimilovalo slovenské obyvateľstvo. Aj štatistické údaje z konca 19. storočia poukazujú na neprimerane rýchlu asimiláciu. Kým v roku 1880 tu žilo ešte 9211 Slovákov, v roku 1890 4184 a v roku 1900 to bolo už len 940. V meste však pôsobí slovenská menšinová samospráva a slovenský jazyk tu vyučujú vyslaní učitelia zo Slovenska. Donedávna to bolo v jednom zo sálašov (Mandabokor) a v neďalekom Veľkom Čerkesi (okolo 14 km vzdialený Nagycserkesz). Pred dvoma rokmi sa z oboch škôl vyučovanie slovenčiny presunulo do dvoch základných škôl v centre mesta: do evanjelickej školy a do Základnej školy č. 12 (na ulici K. Vécseyho). Dopravu okolo 60 žiakov zabezpečuje špeciálny školský autobus. Slovenské tradície a piesne sa snažia svojimi vystúpeniami šíriť medzi obyvateľstvom Páví krúžok Slovenskej menšinovej samosprávy v Níreďháze a detský folklórny súbor Nezábudka, ktorý pôsobí pri Evanjelickej základnej škole v Níreďháze.

(fuhl)

Odborný deň v Telekgerendáši

Úloha bábok vo výchove

Naša inštitúcia, Materská škola a jasle Sedemfarebný kvet (Hétszínvirág) v Telekgerendáši, sa začiatkom apríla dožila veľkej udalosti.

Celoštátne združenie pedagógov materských škôl, ktorí vo svojej výchovno-vzdelávacej práci využívajú prostriedky jednotlivých druhov umení, usporiadalo svoju šestnástu celoštátnu poradu z oblasti estetiky v Sarvaši. Témou rokovania bolo bábkové umenie v službe výchovy v škôlkach. Do našej župy zavítali pedagógovia z viac ako 200 materských škôl.

V Békešskej župe v piatich škôlkach pracujú podľa pedagogického programu využívajúceho umelecké žánre. Do našej inštitúcie zavítalo 36 hostí z 20 obcí z Maďarska, ale aj z Rumunska, aby sa presvedčili, v akej miere sme si osvojili my tento odborný program.

Očakávali sme ich s veľkým nadšením, naše deti ich privítali maďarskými a slovenskými riekankami a hrami. Našu prácu sme hosťom priblížili prostredníctvom koreferátov. Sprostredkovávaniu národnostnej kultúry deťom bol venovaný príspevok našej učiteľky Edity Žigovej Kóšovej, ktorá hovorila o možnostiach využitia bábok pri predstavovaní jesenných výročných zvykov. Ako uviedla, v našej škôlke sú organicky prítomné tradície telekgerendášskych Slovákov. Na jeseň sa všade konajú oberačky, avšak u nás to nie je vinobranie, ale zber kukurice. K tejto najrozšírenejšej plodine kraja sa viažu aj početné zvyky, ktoré si miestni Slováci zachovali dodnes.

Kolegyňa s radosťou konštatovala, že do tohto projektu sa nám podarilo zapojiť aj starších obyvateľov obce, predovšetkým členov Slovenského klubu. Oni pravidelne ukazujú našim zverencom nielen lámanie a šúpanie kukurice, ale spolu robievame aj rôzne hračky zo šúpolia alebo z oklaskov a dokonca pripravujeme aj typické jedlá z kukurice.

Po prednáškach si hostia pozreli našu inštitúciu a v kreatívnej dielni mohli vyhotoviť aj detské hračky. Záverečným bodom stretnutia odborníkov bolo vystúpenie pávieho krúžku Borouka, členovia ktorého nám zaspievali sarvašské ľudové piesne.

Z návštevy hostí a z prednášok sme mali výborný pocit, podarilo sa nám prezentovať hodnoty našej inštitúcie a obce a zažili sme jeden prekrásny spoločný deň.

Mária Tušková Šajbenová

vedúca učiteľka Materskej školy a jaslí

Sedemfarebný kvet v Telekgerendáši

(csl)

Santovčania v Banskej Bystrici

Keď putuje Slovák na Slovensko, tak putuje domov

Na štvrtú pôstnu nedeľu sa obyvatelia Santova radovali zo spolupráce rádia Lumen zo Slovenska a Rádia Szent István z Maďarska. Uplynul mesiac a po pozvaní riaditeľa rádia Lumen, otca Juraja Spuchľáka do Banskej Bystrice sa Páví krúžok zo Santova vybral 16. apríla smerom na Slovensko.

Cesta sa mohla uskutočniť v rámci projektu cezhraničnej spolupráce MR-SR vďaka finančnej podpore a organizačnej činnosti Obecnej samosprávy v Santove. Aj preto nás ráno o šiestej hodine vyprevádzal pán starosta Mikuláš Kollár. V sprievode školskej referentky Celoštátnej slovenskej samosprávy Eriky Lázárovej a bývalého starostu Jozefa Szőnyiho, ktorý všetko dokumentoval, sme sa vydali smerom na Banskú Bystricu. Páví krúžok hneď od samého začiatku nám spríjemňoval náladu svojimi krásnymi piesňami.

Prvou zastávkou boli raňajky a voňajúca káva v družobnej obci Žemberovce. Posilnení sme putovali ďalej a popri panoráme Zvolenského hradu, cez Banskú Bystricu sme dorazili do nádherného prostredia v Španej Doline, bývalom banskom stredisku. Po prekonaní 160 schodov sme vystúpili ku krásnemu kostolu, v ktorom sme slúžili svätú omšu. Po zostupe dolu, už nie po schodoch, ale po chodníku, sme sa zastavili pri pramenistej vode, ktorá je unikátom z banského vodného zariadenia a o ktorej sa traduje, že kto sa v nej namočí a umyje, omladne (záujemcov bolo dosť). Zišli sme do stredu dedinky, kde sme si prezreli miestne múzeum, v ktorom je výstava slovenských čipiek a banských nerastov.

To ale už bol čas, aby sme sa vrátili do Banskej Bystrice (o ktorej sa na Slovensku traduje to známe - za živa v Bystrici, po smrti v nebi) a zamierili priamo do rádia Lumen. Prijal nás sám pán riaditeľ Juraj Spuchľák a po občerstvení v jeho veľkej kancelárii, rozhovore a nahrávke v štúdiu sme si všetci prezreli redakčné priestory. Po krátkej modlitbe v miestnej kaplnke sme sa rozlúčili s otcom Jurajom a putovali sme späť. Samozrejme, nie hneď domov, ale znova do Žemberoviec, kde nás čakali najprv s milým občerstvením a potom s domácou večerou. To už bol medzi nami opäť aj santovský starosta a vzájomné družobné stretnutie pokračovalo pri speve ľudových piesní, pri zábave a tanci. Čas sa však nezastavil a cesta pred nami, tak sme sa museli rozlúčiť. Samozrejme, so spevom a s nezabudnuteľnými zážitkami.

Slnko, ktoré nás sprevádzalo celý deň, už dávno zapadlo, keď sme sa cez dedinku Santovka vracali späť do Santova. Pilíšski Slováci boli medzi svojimi, doma. Pekný deň, nielen slnečný, ale plný zážitkov, ktoré iste ostanú ešte dlho každému pútnikovi v pamäti. Veď keď putuje Slovák na Slovensko, tak putuje domov. Tam, odkiaľ sa kedysi vydali na dlhú púť do neznámych krajov jeho predkovia. Som rád, že som mohol putovať spolu so Santovčanmi a ďakujem za krásne prežitý deň v ich spoločnosti.

Stanislav Brtoš

Zbierka s pôvodnou stolárskou dielňou

Oblastný dom zemplínskych Slovákov v Baňačke

Oblastný dom zemplínskych Slovákov v Baňačke, administratívne patriacej k Novému Mestu pod Šiatrom, je verejnosti prístupný od septembra 2006. Jeho raritou je, že na rozdiel od iných slovenských miestnych zbierok nepatrí ani obecnej, ani miestnej slovenskej samospráve. Jeho majiteľkou a prevádzkovateľkou je prostredníctvom Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum, s. r. o., Celoštátna slovenská samospráva.

Pár zaujímavostí o minulosti domu nám porozprávala predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy, vedúca Regionálneho kultúrneho strediska Slovenského osvetového centra Anna Bačkaiová:

- Dom, ktorý bol pôvodne postavený koncom 19. storočia, patril kedysi miestnemu stolárovi Ľudovítovi Šestákovi. Pochádzal zo Slovenska, z Luhyne a do Baňačky sa dostal počas prvej svetovej vojny. Zaľúbil sa do miestnej dievky, oženil sa s ňou a usadil sa tu. Po vojne sa nemohol vrátiť domov, bránili mu v tom nové štátne hranice. V Luhyni mal stolársku dielňu, ktorú potreboval k práci. Bol vynaliezavý, pomocou svojich známych zorganizoval prepašovanie celej dielne cez hranice a tá je v súčasnosti vystavená v našom oblastnom dome. Neskôr bol uznávaným obyvateľom obce, mal sedem detí a patril medzi zámožnejších občanov, stolárstvo mu zabezpečilo slušné živobytie. Mal aj učňov, ktorí prichádzali zo širokého okolia, boli to žiaci učilišťa v Novom Meste. Tento dom dal on prestavať. V Baňačke bol totiž po prvej svetovej vojne obrovský požiar. Traduje sa, že ho spôsobili deti, ktoré si chceli opekať slaninu. Oheň vraj veľmi rýchlo roznášali včely, pretože zhorel aj úľ. Dom bol po prestavbe na svoje časy moderný, má napríklad oveľa vyšší strop.

Pôvodný strop sa zachoval v celej budove, vrátane zadného traktu, kde bola kedysi dielňa. Tu vytvoril nový prevádzkovateľ hosťovskú izbu s hygienickým blokom a kuchynkou.

Exponáty v zbierke sú väčšinou priamo odtiaľto, z Baňačky, ľudia boli veľmi ochotní a aktívni, pozbierali ich za necelé dva týždne, - pokračovala A. Bačkaiová.

Vystavený je tu napr. miestny kroj, každodenný aj sviatočný, napríklad ženícha a mladuchy, ktorá tu na rozdiel napr. od Dolnej zeme mala vždy biely odev. V zadnej izbe sú vystavené aj obrovské krosná, na ktorých v zime tkali.

- O pobožnosti miestnych obyvateľov svedčia obrazy svätých a sakrálne predmety, v kruhu tunajších gréckokatolíkov je silný napríklad kult Panny Márie. Slovenské obce v tomto kraji mali aj v minulosti, teda v 19. a 20. storočí, živé rodinné kontakty s neďalekými obcami na dnešnom území Slovenska. Potvrdzujú to o. i. aj výšivky, prikrývky a uteráky, vystavené v čistej izbe, majiteľkou ktorých bola pôvodne Anna Valyková, ktorá sa sem vydala z územia dnešného Slovenska. Dnes sa jej vnučka venuje pestovaniu slovenského folklóru v miestnom ženskom speváckom zbore, - podelila sa s nami o detaily z histórie Oblastného domu zemplínskych Slovákov počas našej návštevy tohto krásneho horského kraja Anna Bačkaiová.

(csl)

Šámšonház

Slovenčina prítomná na každom kroku

„Keď som bola malá, myslela som si, že každý vie po slovensky aj po maďarsky. O opaku som sa presvedčila až v škole,“ zdôverila sa mi počas mojej nedávnej návštevy Šámšonházu vicestarostka osady Rozália Alapiová. Genius loci tejto novohradskej dedinky som chcela vypátrať už aj preto, lebo napriek tomu, že má sotva 300 obyvateľov, dala Slovákom nejednu významnú osobnosť. Narodil sa tu dlhoročný riaditeľ budapeštianskej slovenskej školy Ladislav Petro, bývalý vedúci katedry slovakistiky v Segedíne Pavol Bača, biológ Dr. Peter Krajči, operná speváčka Júlia Kukeľová, učiteľ čabianskej slovenskej školy Juraj Krett, bývalý generálny riaditeľ Maďarských štátnych železníc Martin Kukeľ, keramička Edita Bukranová, evanjelický farár Atila Spišák, hlavný kantor v Níreďháze Szabolcs Demend a geograf Dr. Juraj Kukeľ.

Vedeli ste, že významný historický činiteľ Uhorska Ľudovít Kossuth bol čestným hlavným dozorcom tunajšieho evanjelického zboru? Svedčí o tom jeho list zo 6. apríla 1871 z Turína, v ktorom prijal túto funkciu a ktorý patrí medzi najcennejšie pamiatky osady.

V tejto novohradskej obci sa 13. augusta 1818 narodil aj učiteľ a literát Ľudovít Augustín Haan, syn miestneho evanjelického farára Jána Haana. Mal rok, keď sa dostal do Békešskej Čaby, kde vychodil elementárnu školu. Od r. 1829 do r. 1834 bol žiakom sarvašského gymnázia. V rokoch 1834 - 1839 študoval v evanjelickom lýceu v Prešove. Tu sa pridal na stranu Štúra, ale v hĺbke svojej duše Štúrove myšlienky nepokladal za najvážnejšie, najmä čo sa týka pozdvihnutia hmotnej a duševnej úrovne dolnozemskej Slovače. Za dôležitejší faktor pokladal svoju evanjelickú vieru. Od roku 1842 sa stal učiteľom maďarskej školy v Békešskej Čabe a kaplánom pri otcovi. V literárnej činnosti používal latinčinu, nemčinu, maďarčinu a biblickú češtinu, týmto tradíciám zostal verný tak v cirkevnom, ako aj v literárnom živote. Venoval sa literatúre, etnografii, archeológii, dejinám umenia, no najmä cirkevnej a svetskej histórii. Jeho bohato doložené štúdie a dokumenty urobili základné sondy do dejín a života slovenských vysťahovalcov na Dolnej zemi. Jeho pamiatke vzdali hold Šámšonháza umiestnením pamätnej tabule na stenu farnosti.

Trochu histórie

Dedinka sa rozprestiera pozdĺž riečky Malá Zaďva. Zo severnej strany ju chránia Čerhátske vrchy. Na kraji obce sa nachádzajú pozostatky niekdajšieho hradu Fejérkő (Biely kameň), ktorý bol postavený začiatkom 15. storočia a v roku 1472 bol už zrúcaninou. Názov obce je odvodený od mena pána tohto kraja Šámšona, ktorý žil v čase panovania kráľa Belu II. a podľa legendy sa mu aj postavil na odpor. Vraj mal dcéru Luciu, po ktorej pomenovali susednú slovenskú osadu Lucinu. Slováci začali osídľovať toto územie roku 1715. Prichádzali z rôznych lokalít v niekoľkých vlnách.

Voľakedy pomerne veľkú obec obývajú v súčasnosti obývajú zväčša starší ľudia. Pred druhou svetovou vojnou mala okolo tisíc obyvateľov. „Dnes sú tu iba veľké domy, v ktorých býva najčastejšie jedna ňanička,“ hovorí starostka Gyöngyi Bajnoková Képešová, ktorá skúsila život vo veľkomeste, bola riaditeľkou žiackeho domova budapeštianskej slovenskej školy, predsa sa vrátila do rodného kraja, kde ju zvolili za prvého človeka obce. Nie je to jednoduchá funkcia, hlavne na čele malej osady s prevažne staršími obyvateľmi a menšími príjmami. Samospráva vlastní turistickú ubytovňu v strede dediny, ktorá by mohla byť aj lepšie využívaná. Predtým v budove sídlil obecný úrad a ešte predtým to bol dom starých rodičov pani starostky, ktorí ho postavili v 30. rokoch. Hoci neposkytuje mimoriadny komfort, ale Gy. Bajnoková Képešová sa popýšila, že sa im podarilo zmodernizovať kúrenie, takže dom môžu využívať aj v zimných mesiacoch. V pivničných priestoroch budovy sa nachádza Slovenské kuchynské múzeum. Zbierka je uložená v troch miestnostiach a vznikla v roku 2005, odvtedy ju neprestajne rozširujú. V súčasnosti prebieha príprava odborného inventáru, aby mohli múzeum zaregistrovať, v čom im pomáha riaditeľ spoločnosti Legatum Juraj Ando. Na zbierku je starostka veľmi hrdá. Nie náhodou: nedávno bolo múzeum dejiskom súťaže žiakov základných škôl, ktorú vyhlásil Národný park Bukové hory. Základ zbierky tvorí murovaná pec, ktorá je v prvej miestnosti. Tu je vystavené kuchynské náradie a zariadenie. Naši predkovia považovali kuchyňu za dušu domácností, lebo väčšinu dňa, ba aj noci prežívali v tejto miestnosti. Deväťdesiat percent exponátov patrí starostke, ostatok zapožičali obyvatelia obce. Pani starostka si vlani kúpila na svoje narodeniny kolísku, ktorú tiež umiestnila v múzeu. Sú tam napríklad aj detské šaty jej otca. Dávnym snom Gy. Bajnokovej Képešovej je používať exponáty múzea, teda kúriť v peci, prípadne tam niečo uvariť či upiecť. Avšak k tomu musia obnoviť budovu a najmä komín. V strednej miestnosti sú vystavené najmä textílie, kým v zadnej miestnosti dostali výstavný priestor Šámšonházsky národnostný zväz a Folklórna skupina Koleso.

Folklór a miestne dejiny

Starší dodnes krásne hovoria po slovensky. V strednej generácii nachádzame ľudí, ktorí síce ovládajú svoj materinský jazyk, ale v bežnom živote ho nepoužívajú. Predseda slovenskej samosprávy Róbert Kukely (ktorý, mimochodom, tiež radšej hovorí po maďarsky ako po slovensky) spája stratu jazyka so stratou školy. Slovenský zbor napomáha činnosť miestneho folklórneho spolku, ktorý odborne vedie vedúci Tanečnej skupiny Novohrad v Šalgótarjáne János Szabó. Folklórna skupina má približne dvadsať členov, má spevácku a tanečnú zložku, ktoré prezentujú svoju obec na vystúpeniach v Maďarsku, ale aj v zahraničí. Koleso podporuje slovenská samospráva, vedie ho jej predseda.

Okolie je lákavé aj pre turistov: nachádza sa tu skalná stena zo zvrásnenej horniny a náučný chodník Národného parku Bukové hory. V rámci spoločného projektu s národným parkom pripravujú výlety do okolia, kde si pripomínajú slovenské názvy chotára.

„23. október si pripomíname vlastne iba odvtedy, ako som sa stala starostkou,“ hovorí Gy. Bajnoková Képešová. V obci si vytvorili jedno pamätné miesto, pri ktorom oslavujú väčšie maďarské a slovenské sviatky. Je to kameň, ktorý umiestnili v záhradke v centre dediny, kde sa nachádza pamätník obetiam prvej a druhej svetovej vojny. Zasadili tam aj jednu lipu, ktorá má zachovať pamiatku revolúcie roku 1956.

Terajší evanjelický kostol bol postavený roku 1870, keď tu slúžil farár Ján Vladár. Od roku 1923 bola osada evanjelickým biskupským sídlom. V tomto roku vyhrali európsky projekt na vonkajšiu aj vnútornú rekonštrukciu kostola. Vlastnú čiastku k projektu hradia z verejnej zbierky.

Šámšonházan voľbou

„Rozvážam zeleninu, ovocie, drevo, ale aj železo. Všetko, čo treba,“ predstavuje nám svoje podnikanie Ondrej Bača. Vyučil sa za automechanika, po vojenskej prezenčnej službe sa zamestnal v tomto odbore, ale od roku 1974 chodí s nákladným autom. Najprv pracoval v družstve Údolie Zaďvy, potom sa osamostatnil. Objednávky dostáva od rôznych firiem, ale v poslednom čase je ich čoraz menej. „Rád prepravujem tovar, páči sa mi, že som stále na cestách. Mám ešte poldruha roka do odchodu do predčasného dôchodku, na ktorý budem musieť odísť, lebo práce je veľmi málo,“ sťažuje sa O. Bača. Žiaľ, nemá stálu prácu. „Pred tromi-štyrmi rokmi boli také týždne, keď som bol každý deň inde, dnes sa teším, ak mám objednávku raz za týždeň,“ hovorí.

Jazdí na vlastnom aute. „Najradšej chodievam tam, kde sú dobré cesty. Nezáleží na cieli, ani na tovare, iba aby cesty boli dobrej kvality,“ tvrdí O. Bača. Jeho manželka pracovala ako zdravotná sestra, dcéra navštevuje ekonomickú fakultu Univerzity v Gyöngyösi, vnuk ide v septembri do prvej triedy základnej školy. Asi v Pastúchove (Pásztó), kde pracujú jeho rodičia. Voľakedy mali spriatelené družstvo na Slovensku, často tam cestovali. „Takto sme sa dostali až do Vysokých Tatier a do Žiliny. Boli sme tam aj s Kolesom, ktoré viedla manželka Zuzana, keď predsedala slovenskej samospráve,“ pýši sa hlava rodiny. Má rodinu na Slovensku, s nimi sa rozpráva po slovensky. Hoci O. Bača sa narodil v neďalekej Lucine, v Šámšonháze ho prijali za svojho. „So svokrou hovorím po slovensky. Keď som začal chodiť do základnej školy, nevedel som ani slovo po maďarsky. Manželka slovenčinu ovláda, ale bežne ju nepoužíva,“ hovorí O. Bača.

Učiteľka všetkých

O Anne Képešovej mi starostka - jej neter - povedala, že ju nazývajú učiteľkou všetkých Šámšonházanov. Vyučovala totiž tridsať rokov a vychovala niekoľko generácií obyvateľov osady. Totiž kedysi väčšina školopovinných detí navštevovala školu v Lucine. Pani Képešová študovala slovenčinu od roku 1955 v budapeštianskom pedagogickom ústave. Vyučovať začala v Novom Meste pod Šiatrom, ale po troch rokoch jej chýbali novohradské vrchy. Keď sa uvoľnilo miesto v lucinskej škole, vrátila sa domov. „Okrem slovenčiny a dejepisu veľa všakovo som vyučovala lebo v takýchto malých osadách je málo odborníkov. Vyučovala som všetko okrem matematiky a maďarčiny,“ hovorí.

V laviciach šámšonházskej školy sedeli žiaci naposledy roku 1975. Terajšia starostka navštevovala vtedy tretiu triedu základnej školy. Hoci pre nízky počet žiakov tu nikdy nebola veľká škola (v štyroch miestnostiach sa vyučovalo v zmiešaných triedach), deti boli doma a všetky sa učili slovensky. V súčasnosti rodičia môžu zapísať deti do hociktorej školy. Na okolí slovenčinu vyučujú iba v susednej Lucine, kam chodí asi tretina školopovinných šámšonházskych žiakov.

Po odchode do dôchodku si pani Képešová vyskúšala nový odbor. Roku 1990 sa stala prvou demokraticky zvolenou starostkou obce. „Boli to ťažké časy, lebo sme nemali pred sebou vzor, ale boli dobré, lebo sme mali peniaze a mohli sme položiť základy nového života. Mali sme väčšiu samostatnosť a veľkú radosť z toho, že sme mohli pomôcť: dali sme do poriadku cesty a okolie dediny,“ hovorí. Je zaujímavé, že všetok nábytok v obecnom úrade zakúpili v tých časoch. Má jedného syna a dvoch vnukov - 25-ročný študuje matematiku a 23-ročná vnučka maďarčinu a francúzštinu. Syn vyštudoval slovenčinu a hudobnú výchovu, ale neučil ani jednu hodinu, lebo nechcel odísť z domu a vtedy bolo v Lucine dosť slovenčinárov. S čerstvým diplomom začal študovať telocvik a dodnes vyučuje v Šalgótarjáne. „So synom sa zhovárame po slovensky,“ hovorí. Dodáva, že kvôli zhoršenému zraku sleduje radšej rozhlas, ako televízne vysielanie či noviny. Nenechá si ujsť ani jedno slovenské vysielanie Maďarského rozhlasu, kde sa dopočuje vždy čerstvé informácie, občas aj z okolia.

Nebojácne ženy

Pred dvomi rokmi sa dalo dokopy 16 žien a rozhodlo sa založiť miestnu civilnú stráž. Jedinú v celej krajine, ktorej členmi sú ženy. Ich prácu nedávno ocenili Radom strieborného kríža civilnej stráže, ktorý ich vedúca R. Alapiová prevzala z rúk predsedu celoštátneho zväzu. Na otázku, prečo založili tento zbor, odpovedá s úsmevom, že takto majú lepšie možnosti získavať granty. Avšak ide skôr o to, že v živote malej obce je potrebná taká miestna sila, ktorá chráni hodnoty občanov. Ich vybavenie je strohé: baterka a plynový sprej. Z minuloročného grantu zakúpili kávovar, ohrievač vody a štyri walkie-talkie. Službu začínajú večer, ale niekedy hliadkujú aj cez deň. „Hocikedy, keď sa dvaja muži pustia do seba, som pripravená skočiť medzi nich. Ba dokonca sa to už aj stalo,“ hovorí R. Alapiová. To však neznamená, že by vyhľadávali takéto situácie. Ich cieľom je dosiahnuť, aby dedina bola pod dozorom. Ak príde do osady cudzie auto, zapíšu si jeho poznávaciu značku. Miestnym policajtom je Daniel Paulik, ktorému sa vždy zahlásia na začiatku služby. „Našim najväčším úspechom je, keď sa nič zlé nestane,“ zhrnie krédo zboru, kde najmladšia členka má 30 a najstaršia 50 rokov. Nájdeme medzi nimi sociálnu pracovníčku, ale aj učiteľku materskej školy, nezamestnanú, starostku či vicestarostku. Všetky platia jednotné členské - 1500 Ft ročne, z čoho kupujú základné potreby pre zbor.

Z učiteľa podnikateľ

„Ešte aj pred desiatimi rokmi keď sme prekročili prah krčmy, prešli sme na slovenčinu. Teraz už ani do krčmy veľmi nechodíme, ani nemáme s kým po slovensky hovoriť.“ Toto sú slová Jána Juhása, pôvodne učiteľa, ktorý po piatich rokoch vyučovania slovenčiny, fyziky a matematiky v lucinskej škole si našiel inú robotu: v rokoch 1979-85 bol dopravcom a odvtedy vyrába súčiastky zo železa. „Začali sme v Šámšonháze, ale mali sme problémy, že vraj hurtujeme, čarandžíme a tak som presťahoval firmu,“ hovorí. Jeho firma sídli v Bátonyterenyi, v priestoroch starej bane na ťažbu uhlia. Má osem až desať zamestnancov a občas využíva slovenčinu aj pri svojej práci. Najčastejšie dostáva objednávky od nemeckých firiem. Vyrábajú napríklad súčiastky pre upratovacie stroje.

Ján Juhás bol v 80. rokoch zakladateľom miestnej pobočky Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Ako hovorí, vtedy potrebovali vytvoriť miesto, kde by sa mohla stretávať mládež a z Budapešti dostali veľa pomoci. V klubovej miestnosti je dnes zriadená knižnica a tzv. e-bod, ktorý poskytuje voľný prístup k internetu. V knižnici je raz týždenne otvorená aj slovenská časť, totiž slovenské knihy si chránia ako oko v hlave.

Čo sa týka internetu, ten je aj v najchudobnejšej domácnosti, čo podľa vicestarostky umožňuje, že ich osada je uzavretá iba natoľko, nakoľko to považujú za dôležité jej obyvatelia. Na internete nájdeme aj množstvo informácií o obci, žiaľ, nie po slovensky.

Šámšonház je tichá novohradská osada, odkiaľ sa ešte celkom nevytratila slovenčina a ktorá má svoje čaro - aspoň podľa mňa - práve tým, že si chráni stáročnú históriu.

Eva Patayová Fábiánová

Skupina mladých Slovákov z Maďarska vo Fínsku

Spoznávali sme odlišnosti a spoločné črty menšinového bytia

V rámci dohody o spolupráci medzi Ministerstvom kultúry a školstva MR, resp. Ministerstvom zahraničných vecí MR a ich partnerskými rezortmi vo Fínsku, hlavnou realizátorkou ktorej je z fínskej strany mládežnícka organizácia Allianssi, mohla na jar t. r. skupina mladých Slovákov z Maďarska zavítať do Fínska. Maďarské ministerstvá v spolupráci s Celoštátnou slovenskou samosprávou hľadali päť takých mladých príslušníkov našej menšiny, ktorí zvládnu bežnú komunikáciu v anglickom jazyku a zároveň majú slušné vedomosti o rôznych aspektoch života Slovákov v Maďarsku. Hlavným cieľom trojdňového pobytu vo Fínsku bolo oboznamovanie sa s tamojším menšinovým systémom a mládežníckou činnosťou s hlavným zreteľom na švédsku menšinu.

Na letisku v Helsinkách sme pristáli pred polnocou. Čakal nás veľmi ochotný pracovník organizácie Allianssi Chritian Wentzel, ktorý nám veľa pomáhal počas celého nášho pobytu vo Fínsku. Hneď na úvod bola zaujímavá krátka prechádzka ulicami mesta.

Druhý deň ráno sme najprv navštívili Výskumný ústav Magma, kde nám jeho vedúci Bjorn Sundell načrtol situáciu švédskej menšiny. Oboznámili sme sa s výsledkami rôznych výskumov, zaoberajúcich sa Švédmi vo Fínsku. V tomto ústave mňa osobne najviac zaujala kniha z jeho dielne, ktorá vyšla pod veľavravným titulom „Ako učiť deti v dvoch jazykoch?“ Podobné publikácie by dozaista uvítali aj v Maďarsku žijúce menšiny.

Našou druhou zastávkou bola kancelária organizácie Svenska Folktinget (Zhromaždenie švédskej menšiny), kde sme si pozorne vypočuli hlavné problémy tejto minority a načrtli sme našim hostiteľom situáciu (napr. pokročilý stav asimilácie), v ktorej sa nachádzajú Slováci v Maďarsku. Po krátkej prehliadke mesta sme zavítali do sídla Švédskej ľudovej strany, kde sme si prehlbovali nové poznatky.

Spomínané prednášky a stretnutia boli veľmi užitočné. Dozvedeli sme sa, že Švédi predstavujú vo Fínsku najväčšiu národnostnú menšinu - je ich okolo 300 000, teda 6 percent populácie. Žijú prevažne okolo Helsínk, v západnom pobrežnom regióne Ostrobothnia a na autonómnych ostrovoch Aland. Popri fínštine je v celej krajine úradným jazykom aj švédsky jazyk, pričom existujú dvojjazyčné a jednojazyčné švédske okresy. Napríklad do dvojjazyčného regiónu patrí aj hlavné mesto, kde sú takmer všetky nápisy uvedené v oboch jazykoch. Švédska ľudová strana je už od roku 1979 permanentne súčasťou vládnej koalície. Švédska menšina vydáva nielen svoje týždenníky, mesačníky a iné periodiká, ale aj denník, disponuje dvoma rádiami vo švédskom jazyku a jedným televíznym kanálom. Napriek týmto nepochybným pozitívam aj táto menšina zápasí s nemalými problémami. Počnúc debatami v parlamente o tom, či švédsky jazyk má zostať úradným jazykom, cez problémy s asimiláciou, po také praktické prekážky uplatňovania deklarovaných práv, akým je skutočnosť, že v dvojjazyčných oblastiach mnohí pracovníci úradov, nemocníc a iných verejných inštitúcií nehovoria po švédsky - i keď by to inak v zmysle zákona bolo povinné. Fínsko-švédsky model môže byť vzorom, ale príslušníci menšiny to ani tu, akože asi ani nikde inde na svete, nemajú až také ľahké.

Ďalším zážitkom pre nás bola návšteva centra po švédsky hovoriacej mládeže (Centrum Sandels), kde sa pravidelne schádza švédska mládež, precvičuje si svoj materinský jazyk, pritom sa aj naobeduje, no a poriadne kultúrne vyžije. Tomuto cieľu slúži výborne vybavená divadelná sála, vhodná na usporadúvanie koncertov či predstavení ochotníckych aj profesionálnych divadelných kolektívov.

Nasledujúci deň sme zavítali do mesta Raasepori (Raseborg), ktoré leží sto kilometrov západne od hlavného mesta. Toto mesto bolo založené vlani, administratívnym zlúčením obcí Ekenäs, Karis a Pojo. Viac ako 60 percent obyvateľov mesta tvoria Švédi (v Ekenäsi tento podiel dosahuje až 83 %), a tu sídli o. i. vojenská posádka švédsky hovoriacich vojakov. Raseborg je klenotom južného pobrežia, môže sa pochváliť 1300 ostrovmi, pozoruhodná je aj architektúra, budovy mesta boli vystavané v typickom škandinávskom štýle. Tu sme mali možnosť porozprávať sa s predstaviteľmi mesta i s členmi mládežníckej rady, s ktorými sme rýchlo našli spoločnú reč (a teraz vôbec nemám na mysli angličtinu). Trochu so závisťou sme počúvali, že oni majú svoje vlastné mládežnícke strediská a mládežnícke rady, ktoré disponujú aj patričným a dostatočným ročným rozpočtom.

Keď sme sa vrátili do hlavného mesta, po niekoľkohodinovej prehliadke sme sa navečerali v tradičnej fínskej reštaurácii, kde sme ochutnávali miestne špeciality. Ráno nás taxík zaviezol na letisko a čoskoro sme boli opäť doma - bohatší o skutočne nezabudnuteľné zážitky. Aj odvtedy sa ma mnohí pýtajú, čo bolo najzaujímavejšie u Švédov vo Fínsku. Pre mňa je to jednoznačne ich, pre väčšinových občanov možno trochu ťažko pochopiteľná, z hľadiska našich Slovákov v Maďarsku zato dobre známa tzv. dvojitá väzba, teda ich svojská identita. Viac než zaujímavé bolo, že „fínski Švédi“ sami seba vlastne ani nie veľmi definovali jednoznačne ako Švédov, ale prevažne o sebe tvrdili, že sú po švédsky hovoriaci Fíni. Snáď najviac o ich identite povie fakt, že počas medzištátnych švédsko-fínskych futbalových či hokejových zápasov Švédi vo Fínsku fandia jednoznačne Fínom. Zato miera asimilácie je tu oveľa nižšia ako v kruhoch národností v Maďarsku. Pre mladých Švédov vo Fínsku je úplne samozrejmé, že medzi sebou rozprávajú po švédsky a aj ich mládežnícke organizácie sú oveľa aktívnejšie než tie naše, dokážu oveľa efektívnejšie osloviť svojich... Ako vidno, naša cesta bola užitočná aj z toho hľadiska, že čím viac sa dozvieme o iných menšinách vo svete, tým viac budeme vedieť aj o tej našej...

Daniel Fuhl

XII. Športový festival V4 v budapeštianskej slovenskej škole

Predposledný aprílový víkend bol pre všetkých zamestnancov Materskej a základnej školy, gymnázia a žiackeho domova s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti zaťažkávajúcou skúškou vytrvalosti, organizačných schopností a fyzického vypätia. 21. až 25. apríl sa totiž niesol v znamení dvoch významných udalostí v živote školy a žiackeho domova. Škola oslavovala 60. výročie svojho založenia a v rámci osláv bol usporiadaný aj XII. Športový festival V4. Samotné oslavy sa začali 22. apríla, avšak naše partnerské školy v rámci projektu „Športujeme spolu“ pricestovali deň predtým, aby sa mohli zúčastniť na ich otvorení. Študenti z Gymnázia v Komárne predviedli svoj pozdrav - hudobno-tanečnú kreáciu - na skutočne profesionálnej úrovni.

Z hľadiska projektu V4 môžeme s uspokojením konštatovať, že na tomto významnom podujatí sa zúčastnili partnerské školy zo všetkých štyroch štátov - Slovensko reprezentovalo Gymnázium Ľudovíta Jaroslava Šuleka z Komárna, Českú republiku zastupovalo Soukromé gymnázium Pod Vyšehradem a Na Dlouhém Lánu z Prahy, z Poľska prišli študenti Gimnazja nr 6 v Krakove a rad zahraničných hostí doplnili naši priatelia z Českého gymnázia J. A. Komenského z Viedne (Rakúsko) a zo Slovenského lýcea z Nadlaku (Rumunsko). Z Maďarska sa zúčastnili na športových hrách družstvá z Békešskej Čaby, Nového Mesta pod Šiatrom, Mlynkov, Sarvaša, Santova a Dunaeďházu.

Súťaže sme rozohrali už 22. apríla v odpoludňajších hodinách volejbalom. Na druhý deň sme pokračovali basketbalom a futbalom. Po prvých zápasoch účastníci hier nastúpili na slávnostné otvorenie XII. Športového festivalu. Tak ako sa už stalo zvykom, všetci účastníci nastúpili v športovom oblečení v átriu školy, ktoré bolo dôstojne vyzdobené vlajkami V4 a EÚ, ako aj logom IES, členom ktorej je škola od roku 2003 a novovytvoreným logom IVF na rok 2010. Družstvá vypochodovali na dvor za zvukov fanfár pod vedením domácich krojovaných hostesov, nesúcich tabuľky s názvom mesta či krajiny. Po slávnostnom ceremoniáli, na ktorom všetkých srdečne privítala a hry slávnostne otvorila riaditeľka školy Anna Csörgölová, sa pokračovalo v zápasoch podľa vylosovania. Na všetkých podujatiach a zápasoch vládlo naozajstné športové a veľmi priateľské ovzdušie.

V sobotu predpoludním sa uskutočnilo vyhlásenie výsledkov a odovzdávanie pohárov, diplomov a medailí. Po spoločnom fotografovaní pred emblémom ŠF, pod vlajkami štátov V4, EÚ, loga IVF a IES, nasledoval záverečný obed. Zahraniční účastníci dostali aj bohatý balíček na cestu. Časť hostí odcestovala, ale väčšina domácich ešte zostala, aby pokračovala v programe osláv, nakoľko večer sa v átriu školy uskutočnili galaprogram pri príležitosti ukončenia osláv 60. výročia založenia školy a stretnutia bývalých absolventov s pedagógmi. Mladšia i staršia generácia vydržala v družnej debate pri separovaných stoloch a pri diskotéke, o ktorú sa postaral bývalý žiak školy, Gabriel Borka „...až do rána bieleho“ - presnejšie do piatej, keď už začala premávať mestská hromadná doprava. Budapešť sa prebúdzala do nového dňa a budapeštianska slovenská škola začala počítať dni nasledujúcej dekády.

Touto cestou sa chceme poďakovať hlavnému sponzorovi celej akcie, Medzinárodnému visegrádskemu fondu, ktorý poskytol podporu na krytie 50 % výdavkov, bez ktorých by sme sotva dokázali usporiadať toto medzinárodné podujatie.

Tibor Molnár

Výsledky v jednotlivých športových odvetviach a kategóriách

Volejbal mix

1. Komárno

2. Nové Mesto pod Šiatrom

3. Praha

4. Budapešť

5. Krakov

6. Békešská Čaba

Basketbal mix

1. Praha

2. Nové Mesto pod Šiatrom

3. Komárno

4. Békešská Čaba

5. Budapešť

6. Nadlak

Futbal - stredné školy

1. Komárno

2. Budapešť

3. Viedeň

4. Krakov

5. Békešská Čaba

6. Nadlak

Futbal - základné školy

1. Santov

2. Sarvaš

3. Mlynky

Basketbal dievčat - základné školy

1. Dunaeďház

2. Krakov

3. Budapešť

Bláznivý alebo „otočený“ deň

Bol 1. apríl. V čabianskej slovenskej škole to vyzeralo ako v úli. Žiaci pobehovali hore-dolu, naozaj ako tie včeličky. Všetko malo presnú organizáciu. Čo sa to tu vlastne dialo? Tak, ako aj v predchádzajúcich školských rokoch, gymnazisti usporiadali „otočený“ deň. Je to deň, keď namiesto riaditeľky, jej zástupcov, učiteľov a ďalších zamestnancov začnú vládnuť v škole gymnazisti. Je len na nich, ako si tento deň zorganizujú. Skutočnosť, že Obrátený deň pripadol práve na 1. apríla, zvýšila bláznivú atmosféru.

Gymnazisti sa už dva týždne pred udalosťou začali rozdeľovať do dvoch skupín. Prvú tvorili študenti 9. a 11., druhú 10. a 12. ročníka. Zvolili si kandidátov na miesto „žiackeho riaditeľa“. Rozbehla sa predvolebná kampaň. Zrazu bola škola obsypaná plagátmi. Z každej steny, na každej voľnej ploche visel nejaký plagát s heslami: „Voľte Robiho!“ A Robi sa na vás pozeral raz ako lietajúci muž, inokedy ako rytier. Z úst sa mu len tak sypali sľuby, ktoré vám splní, keď sa stane riaditeľom on. Ako pred skutočnými voľbami. Bol kandidátom desiatakov. Deviatakov zastupovala Vivien. Jej plagáty boli oveľa farebnejšie, vystupovala serióznejšie. Každá skupina pripravovala pre žiakov rôzne programy, ktoré mali zaujať voličov v deň D.

Ten deň prišiel a zrazu ste si nevedeli vybrať z pestrosti programov. Či to už bola prehliadka starších áut, pozeranie filmu, tancovanie za zvukov latinskej hudby organizované desiatakmi, alebo stretnutie s menším zverincom - škrečky, morské prasiatka a ďalší miláčikovia deviatakov, ochutnávka zákuskov, vylepšenie si zovňajšku, ktoré pripravili deviatačky, či lukostreľba.... Vrcholným číslom bola ale šou chlapcov na bicykloch, ktorí lietali z jednej prekážky na druhú bez toho, aby spadli. Veď si aj zaslúžili najväčší aplauz. Potom nasledovalo to, na čo všetci čakali. Samotné voľby. Najprv vystúpili so svojimi prejavmi kandidáti. Všetko ešte viselo vo vzduchu. Za koho sa kto postaví? Nič nebolo rozhodnuté. Rady za Vivien a Robim sa začali plniť. Atmosféra sa stupňovala. Zrazu o tom rozhodli malí škôlkári. Postavili sa za Vivien. Deviataci vyhrali. Desiataci na chvíľu zosmutneli, ale nie nadlho.

Veď to bol deň s veľkým „D“, na ktorý sa nezabúda. Plný zábavy, smiechu a vlastne, veď „sme sa nemuseli učiť!!!“ a v piatok sa začali jarné prázdniny.

Gymnazisti slovenskej školy v Békešskej Čabe

Békešská Čaba

Vítanie jari v Slovenskom klube

Členovia Slovenského klubu v Békešskej Čabe sa v znamení zachovávania a odovzdávania tradícií pravidelne stretávajú s tými škôlkármi mesta, ktorí sa zúčastňujú na slovenských zamestnaniach.

Nedávno na pôde Spoločenských domov na Békešskej ceste privítali medzi sebou deti z Materskej školy Mackó-Kuckó z Jaminy. V rámci spoločných hier dve generácie privítali jar, ktorá k nám tohto roku zavítala relatívne neskoro. Škôlkári sa od príslušníkov najstaršej generácie dozvedeli, ako sa kedysi hrávali čabianske deti či už v meste, alebo na sálašoch. Člen klubu Ondrej Knihár im ukázal, ako vyzerala tzv. trepačka hrnca, táto hra sa tešila veľkej obľube. Kým prišiel rad na každého, mohli sa cvičiť v trpezlivosti, čo sa im určite zíde v základnej škole, ktorú budú onedlho navštevovať. Zároveň si osvojili prípravu starodávnych hračiek z kukuričných šúľkov, ako sú koník, studňa a hrad. Na druhý deň sa deti v spoločnosti svojich rovesníkov z ostatných materských škôl mesta a z Telekgerendášu mohli kochať v predstavení bábkového divadla v priestoroch Osvetového strediska železničiarov.

Slovenskí klubovníci si pripomenuli aj majáles. Vypočuli si o. i. prednášku profesorky Univerzity sv. Štefana Magdolny Michellerovej o dejinách slávenia prvého mája a majálesov vôbec, kým predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby, etnograf Juraj Ando ich oboznámil s májovými ľudovými zvykmi a tradíciami. Vítanie jari sa skončilo zábavou, hudbu zabezpečil Michal Boťánsky.

(csl)

Tardoš

Slovenská svadba a batôžkový bál

Na jar, keď sa už vyčasí, členovia speváckeho zboru Gereče v Tardoši pravidelne organizujú batôžkový bál. Tohto roku sa naň začali pripravovať už v zime. Rozhodli sa totiž, že zozbierajú starodávne miestne svadobné zvyky. Dalo im veľa práce, kým zostavili scenár tradičnej tardošskej svadby.

Pozvanými hosťami boli manželské páry, ktoré oslavovali okrúhle výročie uzavretia manželského zväzku. Z 53 párov prišlo 35. Najstarší manželia v Tardoši sú Ján Gíber a Mária Čapuchová, ktorí sa zosobášili pred 65 rokmi.

Judita Királyová a František Lócki sú manželmi 28 rokov. Majú dve dospelé dcéry. Jutkine svadobné šaty ušila teta Marka Árendášová. Ona je v Tardoši asi jediná, kto ušije šaty tak, ako to vidíme na fotografiách našich babičiek a prababičiek.

17. apríla sa svadobčania a pozvaní hostia schádzali na dvore miestneho kultúrneho domu na tóny dychovej hudby, bohato núkaní koláčmi, zákuskami a pálenkou. Koláče napiekli členky speváckeho zboru a klubu dôchodcov. Svadobčania dostali vetvičky rozmarínu: družičky do vlasov, jubilanti okrúhle kytičky previazané stužkou a ostatným pripli vetvičku rozmarínu na blúzku alebo na sako.

Pekným veršom odoberal nevestu a ženícha od rodičov prvý družba Alexander Árendáš. Svadobný sprievod sa potom pohol z kultúrneho domu do obecného úradu. V sprievode išli vpredu družičky, za nimi nevesta a dvaja družbovia, ktorí mali rozmarín zapichnutý v jablku. Jedno položili v kostole na oltár, druhé na organ. Za nimi išiel ženích s družicami, za nimi 35 jubilujúcich párov, muzikanti, starejší - starosta Tardoša Béla Csabán a notárka Anikó Szakmáriová, hostia, členovia tanečného súboru Červený mramor, dôchodcovia, deti, vnuci a vnučky jubilujúcich manželov. Poslední išli rodičia, v tomto prípade členovia speváckeho zboru. Do kroku hrala kapela Juraja Horňáka. Cestou svadobčania núkali prizerajúcich sa divákov koláčmi, pálenkou a vínom.

Na obecnom úrade pozdravil „nevestu“, „ženícha“ a jubilujúce manželské páry pán starosta. Po zdravici zablahoželal manželkám červenou ružou a mužom odovzdal pamätný list.

Cestou do kostola mládenci previazali nevestu modrou stužkou. Keď nebol ženích z Tardošu, musel zaplatiť za nevestu výkupné.

V kostole celebroval svätú omšu vďakyvzdania Gyula Ilosvai, ktorý pôsobil v Tardoši asi 20 rokov. V kázni spomenul, že za tieto roky zosobášil veľa párov a dúfa, že sú mu za to vďační. Na organe hral Juraj Árendáš, rodák z Tardoša, ktorý je učiteľom spevu a hudby a kantorom v Šoproni. Na záver omše členovia speváckeho zboru zaspievali tardošskú hymnu, autorom ktorej je J. Árendáš.

Po omši sa sprievod presunul do telocvične miestnej základnej školy. Tu ich čakali pekne prestreté stoly. Podľa starého zvyku kuchárky pri vchode previazali ruky novomanželov kuchynskou utierkou. Hostí čakali bielou kávou a bábovkou.

Po pozdravných slovách vedúcej speváckeho zboru Márie Pintérovej starosta Tardoša Béla Csabán poďakoval organizátorom a odovzdal im dar. Účastníkom, ktorých bolo okolo štyristo, zaželali dobrú zábavu.

Členovia speváckeho zboru svadobným tancom, ktorý s nimi nacvičila umelecká vedúca tanečného súboru Červený mramor Ibolya Nagyová otvorili tohoročný tradičný batôžkový bál. Stoly sa naplnili rôznymi dobrotami a nápojmi.

O polnoci nasledovalo začepčenie nevesty. Dali dolu jej veniec (vínek) a uviazali čepiec (kontel). Družba slovenským a maďarským veršom potom otvoril tanec s nevestou. Posledný tanec spolu s novomanželmi tancovali jubilujúce manželské páry. Organizátori sa poďakovali „novomanželom“ svadobným darom - pekným obrazom svätých.

Veľkým prekvapením pre hosťov bola recepcia, kde mohli ochutnať čerstvú domácu tlačenku s kapustovým šalátom. Tlačenka mala úctyhodné rozmery - bola dlhá 4,5 metra.

V sále nechýbali ani „cigánky“ a „cigáni“, ktorí stupňovali dobrú náladu až do bieleho rána. Chýr o tardošskej svadbe sa niesol široko-ďaleko a dúfame, že členom speváckeho zboru Gereče sa podarilo oživiť svadobné zvyky pre budúce pokolenia.

Anna Crnečká

Alternatívna Kossuthova cena K. Szvorákovej

Popredná speváčka maďarských a slovenských ľudových piesní Katalin Szvoráková získala Alternatívnu Kossuthovu cenu. K. Szvoráková pochádza z Pincu neďaleko Lučenca a býva v Senváclave (Pilisszentlászló). Absolvovala odbor maďarčina-knihovníctvo na budapeštianskej univerzite ELTE. Od roku 1996 je vedúcou odboru ľudových piesní na Hudobnej škole Tichomíra Vujičića v Senondreji a od tohto roku hosťujúcou lektorkou na Hudobnej univerzite F. Liszta. Je laureátkou viacerých cien, napr. F. Liszta. Za dve desaťročia vystúpila na viac ako tritisíc koncertoch v 31 krajinách. Spieva vo viacerých jazykoch, najmä v jazykoch národov strednej Európy. Doteraz vydala dvadsaťšesť samostatných CD-platní a množstvo gramofónových platní. Vedenie rodnej obce jej udelilo titul Čestný občan, na ktorý je takisto hrdá, ako na Alternatívnu Kossuthovu cenu.

(ef)

V horách opatrnosti nikdy nie je dosť

Stretnutie s členmi záchrannej služby z Tatier v Budapešti

V priestoroch Slovenského inštitútu v Budapešti Slovenská agentúra pre cestovný ruch (SACR) v spolupráci s Turistickým magazínom usporiadala 21. apríla podujatie pod názvom Vysoké Tatry slovenskými a maďarskými očami. Podujatie sa začalo vernisážou výstavy fotografií tatranskej scenérie z dielne viacerých maďarských amatérskych fotografov a slovenského fotografa Miroslava Zámečníka.

O horách, horolezcoch a záchrane ľudských životov v Tatrách diskutovali pod vedením šéfredaktora časopisu Turistický magazín Sándora Pusztayho členovia Horskej záchrannej služby (HZS) a predseda Združenia cestovného ruchu Vysoké Tatry Peter Chudý, ale aj známy maďarský horolezec Zsolt Erőss. HZS, ktorá získala od ministrov zahraničných vecí SR a MR za rok 2009 Cenu za dobré susedstvo a porozumenie, predstavili zástupca náčelníka Karol Chvála, náčelník školiaceho strediska Milan Sekelský a dlhoročný záchranár Gejza Haak.

Účastníci stretnutia sa dozvedeli, že tento rok sa nesie v Tatrách v znamení niekoľkých jubileí. Pred 210 rokmi sa narodil Johann Georg Rainer, ktorý bol v rokoch 1833 - 1867 nájomcom Smokovca a rozhodujúcou mierou sa zaslúžil o rozvoj tejto lokality. Po ňom je pomenovaná aj najvyššie položená chata. V tomto roku plánujú uskutočniť medzinárodnú konferenciu členov horskej záchrannej služby práve vo Vysokých Tatrách. Ďalšie jubileum v tomto roku oslavuje Symbolický cintorín, ktorý odovzdali verejnosti roku 1940.

Členovia horskej záchrannej služby poskytli aj dobré rady pre turistov. Najväčším objektívnym nebezpečenstvom pre turistov pohybujúcich sa v tatranskom vysokohorskom prostredí nie je ani tak samotný skalný terén, ako náhla zmena počasia. Tá charakterizuje Tatry najmä počas najnavštevovanejšieho letného obdobia. Výrazné ochladenie uprostred teplých dní býva často spojené s búrkou alebo krupobitím. Nezriedkavo aj so snežením. Vtedy sa môže z romantickej vychádzky stať boj o záchranu holých životov. To však len za predpokladu, že ste podcenili niektorú zo zásad bezpečného pobytu na horách. Členovia horskej záchrannej služby odporučili vždy využiť službu skúsených horských vodcov, lebo - ako povedali - v horách opatrnosti nikdy nie je dosť a len starý horolezec je dobrý horolezec, nakoľko ten bol počas života dosť opatrný.

Na podujatí sme sa dozvedeli, že v internetovom hlasovaní o nových sedem divov prírody, ktoré vyhlásila švajčiarska nadácia New Open World Corporation (NOWC), sa v skupine jazerá, rieky a vodopády dostalo Štrbské pleso medzi 77 semifinalistov. Z nich teraz odborná porota vyberie 28 finalistov. Verejné hlasovanie, ktoré sa skončí v roku 2011, rozhodne o tom, ktorí z nich sa stanú novými siedmimi divmi prírody.

Podujatie poctil svojou prítomnosťou aj známy maďarský horolezec Zsolt Erőss, ktorý v januári tohto roku utrpel vážnu nehodu práve v Tatrách. Avšak mladý horolezec je optimista a plánuje, že napriek amputovanej nohe sa na jeseň vyberie do Himalájí. Skúsený himalájista Erőss zdolal 8 štítov nad osemtisíc metrov. Bol aj v stenách nehostinného Kaukazu. Ako povedal, Tatry boli a sú preňho obľúbené veľhory, kde rád chodí na väčšie-menšie túry. Teraz vďaka Združeniu cestovného ruchu Vysoké Tatry môže ísť aj so svojimi kamarátmi na „tréning“ zdarma.

Podujatie skončilo ochutnávkou tradičného slovenského jedla: bryndzových halušiek a slovenského piva.

(ef)

História vo fotografiách

Výstava na kúpalisku Ruža v Slovenskom Komlóši

Spolok ochranárov mesta v Slovenskom Komlóši a Plavecký klub seniorov Mrož usporiadali na nezvyčajnom mieste, v zabudnutom sklade miestneho kúpaliska, výstavu História kúpaliska Ruža, miesta kultúrneho trávenia voľného času.

Prítomných v mene organizátorov srdečne privítal predseda spolku, oduševnený ochranár mesta János Kancsó. - Sme v sklade číslo 88, ktorý je historickou kuriozitou v dejinách nášho mesta. Kedysi fungoval ako rezervná šatňa. Jeho dvere nebolo vidieť, dalo sa do neho vojsť len cez dvere jednej kabíny. Bola to šatňa, ktorú otvorili len vtedy, keď všetky kabíny a šatne boli už obsadené. To sa stávalo kedysi dosť často, totiž kto neprišiel v sobotu ráno do ôsmej k pokladni, ten nedostal kabínu a mohol sa prezliecť len tu, - povedal predseda spolku. János Kancsó stručne oboznámil prítomných s históriou kúpaliska, ktorá siaha do roku 1939, keď predstavitelia obce rozhodli o tom, aby bola vytvorená vodovodná sieť a kúpalisko. V záujme toho si obec roku 1941 zobrala pôžičku 30 tisíc pengő na 15 rokov, z týchto peňazí dala vybudovať kúpalisko a vyvŕtať artézsku studňu. Športová plaváreň a vaňové kúpele boli otvorené r. 1943, to už stála budova kúpaliska, dva väčšie a jeden detský bazén. K ďalšiemu rozširovaniu kúpaliska došlo až koncom 60. rokov, keď v budove vytvorili reumatologické a fyzikoterapeutické oddelenie. Koncom 70. rokov vybudovali liečebný bazén s termálnou vodou a v rokoch 1986-87 zmodernizovali fyzikoterapeutickú ambulanciu. V rámci Széchenyiho plánu v rokoch 2002-2003 uskutočnili kompletnú rekonštrukciu kúpaliska.

Kúpalisko Ruža bolo pomenované podľa záhradníka z Orošházy Jána Ráďanského, ktorý tu vytvoril parky s ružami. Medzi vystavenými fotografiami sú zábery územia pred budovaním kúpaliska, dokumenty o stavebných prácach, fotografie plavcov a portrét chýrneho záhradníka, - informoval prítomných na vernisáži výstavy János Kancsó.

(aszm)

Turíce - sviatky zoslania Ducha Svätého

Iste poznáme známu slovenskú pieseň - Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde... V liturgii Cirkvi sú však Turíce sviatkom, ktorým sa končí Veľkonočné obdobie. Je to päťdesiaty deň po Kristovom zmŕtvychvstaní (alebo desiaty deň po Nanebovstúpení Pána). V tento deň, ako vieme, sa zrodila Cirkev. Pretože v tento deň bol zoslaný najprv na samotných apoštolov a potom skrze nich na celý veriaci ľud Duch Svätý. Poznáme udalosť zo Svätého Písma, keď na apoštolov zostupuje Duch Svätý v podobe ohnivých jazykov a vtedy apoštol Peter, naplnený Duchom Svätým pod vplyvom svojej turíčnej homílie, pokrstí prvých 3000 ľudí.

Je a zostane pravdou, že Cirkev založil Ježiš Kristus. On jej zveril Božie pravdy, ktoré nikdy nezaniknú. On ustanovil sedem sviatostí, aby sme mohli neustále skrze ne udržiavať a obnovovať svoje napojenie na Boha a Boží život v nás. On bol ten, ktorý trpel a zomrel, aby dokázal svoju lásku svetu. To on vstal z mŕtvych, aby ukázal svoje víťazstvo nad zlom a hriechom človeka.

Ale na päťdesiaty deň urobil niečo, čo by sme mohli nazvať vdýchnutím života. Tak ako kedysi na počiatku, pri stvorení sveta, keď čítame tú biblickú správu, ktorá nám opisuje stvorenie človeka, keď ho Boh urobil z hliny zeme a potom ho oživil tým, že do jeho nozdier vdýchol dych života, tak zoslaním Ducha Svätého celý tento Kristov organizmus, celé jeho tajomné či mystické telo, Cirkev, bol uvedený do činnosti. Boží Duch je teda akýsi oživujúci princíp.

My vyznávame tú našu vieru v Ducha Svätého v modlitbe Verím Boha. Ešte skôr však, ako sa sformulovalo toto vyznanie viery, bol Duch Svätý živou skutočnosťou v živote prvotnej Cirkvi. Svedčia o tom Skutky apoštolské. Od chvíle, keď na apoštolov prvýkrát zostúpil Duch Svätý v podobe ohnivých jazykov. Ak nazývame štyri evanjeliá evanjeliami, či radostnou zvesťou Ježiša Krista, tak trošku odvážne by sme mohli nazvať práve Skutky apoštolov evanjeliom Ducha Svätého.

Právom môžeme povedať o Cirkvi, že to nie je len nejaká svetská organizácia, ako by si to chceli niektorí vysvetľovať a mnohí nám to aj nahovoriť, ale Cirkev je mystické telo živého a osobného Krista, ktoré oživuje práve jeho Duch. Duch Boží.

Boží Duch, Duch Svätý - to je predovšetkým láska. Ak hovoríme, že Boh je láska, nie je to len jedna z vlastností Boha, ale čosi najvnútornejšie. Duch Svätý je totiž láskou medzi Otcom a Synom. A je osobnou láskou ako Duch Otca a Syna. A Duch Svätý je znova ten, ktorý vzbudzuje v nás túto lásku k Bohu. A láska k Bohu znamená, že ho milujeme a máme milovať z celého srdca a zo všetkých svojich síl. Láska znamená aj to, že sa milujeme navzájom, tak ako nás miluje Kristus. Láska znamená, že zotrvávame verne v Ježišovom spoločenstve, v Cirkvi.

Láska - to je to, čo nám prezentoval Kristus celým svojím životom. Čomu učil svojich učeníkov i nás. Láska k Otcovi, ktorú preukázal v tom, že plnil jeho vôľu. Nie svoju, ale vôľu Otca, ktorý ho poslal. A potom láska k človekovi. Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný. Až takto Boh miluje človeka a Kristus to zviditeľnil. Ako ťažko bolo na vtedajšie časy pochopiť toto nové Kristovo učenie o láske k človekovi.

Pavol apoštol v Liste Korinťanom píše - Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali (Rim 5,5). Boh, ktorý je láska, dáva aj nám túto svoju lásku, práve prostredníctvom svojho Ducha Svätého, ktorý je láskou medzi Otcom a Synom. A to, čo sme dostali od Boha, to je dar. Duch Svätý je pre nás darom. Daným zhora, z neba, od Otca a prisľúbený Synom.

Keď si lepšie všimneme, čo apoštoli dostali ako prvé po Kristovom zmŕtvychvstaní, keď sa im zjavil večer, prvý deň v týždni - to je vyjadrené v slovách Ježiša Krista, v Jánovom evanjeliu - Pokoj vám. Ako mňa poslal Otec aj ja posielam vás. Keď to povedal, dýchol na nich a povedal im: Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.(Jn 20,19-23.) Vidíme teda, že prvý dar, ktorý dostávajú od samého vzkrieseného Krista - to je dar Ducha Svätého. A moc odpúšťať hriechy.

Ale Boží dar nie je len pre nás samých. A nebol ani pre apoštolov. Boží dar je darom pre všetkých. Tak to pochopil aj apoštol Peter. A práve o tom sú jeho ďalšie slová a prvé jeho skutky, ktoré robí sám po prijatí tohto daru Ducha Svätého na Turíce. To je výsledok jeho Turíčnej kázne. Keď tí, ktorí to počujú, sa ho pýtajú - čo teda máme robiť? A Peter odpovedá - Robte pokánie a nech sa každý z vás dá pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Ducha Svätého (Sk 2,38). Prvé dve veci sú podmienky. Pokánie a krst. A výsledkom toho sú dva dary. Odpustenie a dar Ducha Svätého.

Pokánie, to je zmena mysle, zmena zmýšľania a môjho konania. Prehodnotenie svojich postojov vo svojom srdci. Keď aj ja odmietam to, čo odmieta Boh. Krst - to je zase vyznanie toho, čomu a komu som uveril. Podmienky, ktoré spĺňame veľakrát v našom živote. Preto môžeme povedať, že aj tie dary dostávame nepočetne krát. Koľkokrát sú nám odpúšťané naše hriechy práve cez sviatosť zmierenia, a koľkokrát vyznávame svoju vieru - pri obnovení našich krstných sľubov, snáď najvýraznejšie počas Veľkonočných obradov. Je nám teda odpustené a vylieva sa na nás Boží Duch. Toto je ten pravý dar - dar Ducha Svätého.

Kristova rozlúčková reč sa vzťahuje práve na toto darovanie sa Ducha Svätého. Preto Ježiš vo večeradle hovorí - je lepšie, aby som odišiel. Ale keď odídem, pošlem ho k vám... Kristov odchod skrze kríž má silu vykúpenia, ale zároveň znamená nový začiatok darovania sa Boha človekovi v Duchu Svätom.

My sa ešte vráťme k tomu, do čoho nás uvádza Boží Duch. Dar lásky. Čím viac sa budeme otvárať Božiemu Duchu a nechať sa ním viesť, tým budeme citlivejší na svoje hriechy. Možno, že hriechy, ktoré sme nebrali tak vážne, sa nám ukážu a objavia v plnej sile. Že už samotné pomyslenie na nelásku s nami tak otrasie, že sa musíme vyznať zo svojej viny. Niečo, na čo sme doteraz možno ani nepomysleli. Boží Duch, ten ma necháva neustále objavovať. On ma vždy privádza ku Kristovi. Dáva predovšetkým pokoj, lásku a dôveru, aby sme boli skutočne deťmi lásky a pokoja.

A napokon - Boží Duch vedie človeka k odpusteniu a zmiereniu. To je to najkrajšie vyjadrenie Božej lásky - Božieho Ducha. Sám Boh priviedol človeka k odpusteniu a zmiereniu s ním. Jeho Duch. Duch lásky. Skúmajme teda, aký duch v nás pôsobí. Či Duch Boží, alebo iný. Práve v tom mojom vzťahu odpustenia a zmierenia pred Bohom ale i vo vzťahu k mojim blížnym.

A pamätajme na to, že aj my raz budeme súdení za svoje celoživotné dielo. Samým Bohom. Podľa našich skutkov lásky. Ale súdiť nás bude sám Boh - láska. Práve svojou láskou.

Stanislav Brtoš

Nanebovstúpenie Pána

Tento sviatok slávime uprostred Veľkonočného obdobia a to 40 dní po Veľkej noci. Číslo 40 nájdeme v tejto spojitosti viac krát. 40 dní a 40 nocí sa Kristus postí na púšti, predtým ako začne svoje verejné účinkovanie. 40 dní sa kresťania pôstom a pôstnym obdobím pripravujú na Veľkonočné sviatky. 40 dní po svojom zmŕtvychvstaní sa zjavuje Kristus ešte svojim učeníkom. V tomto období Kristovho zjavovania môžeme vidieť, akoby sám Kristus posilňoval tých, ktorí boli jeho najbližší. Predovšetkým apoštoli. Ale nájdeme aj jeden veľmi pekný príklad na dvojici emauzských učeníkov, ktorí po všetkých udalostiach sklamaní putujú do dedinky Emauz. Tu sa k nim pridáva Kristus, ktorého nespoznajú a keď sa deň blíži k večeru, tak prosia - Pane, zostaň s nami. A vtedy nastáva tá veľmi zvláštna situácia, kedy spoznajú v ňom vzkrieseného Krista a to pri lámaní chleba. Ako keby Kristus nanovo zopakoval tú večeru, keď večeral so svojimi učeníkmi. Práve tento moment spoznania Krista pri lámaní chleba je veľmi dôležitý a to v každej dobe. Skleslosť emauzských učeníkov, to je otázka viery, ktorá môže kolísať niekedy v našom ľudskom živote. Viera nie je hotová vec, ktorú som dostal. O vieru sa musím starať. A keď aj prídu ťažkosti, akýsi smútok, či dokonca pochybnosť, emauzskí učeníci sú nám príkladom, kde sa máme a môžeme znova posilniť vo svojej viere. A to pri slávení Kristovej obety, ktorá sa neustále sprítomňuje na našich oltároch. Pri eucharistickom lámaní - tam môžeme znova nájsť posilu a prameň svojej viery. Kristus práve preto prichádza neustále - aby nás posilňoval v našej slabosti.

Vieme, že spomedzi učeníkov jeden nemohol uveriť, apoštol Tomáš. Dodnes mu ostalo prímenie - neveriaci. Ale keď sa mu zjaví vzkriesený Kristus uprostred apoštolov a dovolí mu dotknúť sa jeho rán, vtedy Tomáš vysloví tie veľmi vzácne a hlboké slová - Pán môj a Boh môj.

Aj apoštol Tomáš je príkladom, ako posilniť vieru. Cez dotyk s Kristom. A to je pre nás znova Eucharistia, živý Kristus medzi nami, ktorý sa mi ponúka, aby som sa ho mohol nielen dotknúť v Eucharistii, ale aby som dokonca mohol skrze Eucharistiu prijať samého Krista do svojho života.

Pri Kristovom nanebovstúpení zaznievajú na adresu apoštolov slová - „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium celému stvoreniu“ (Mk 16,15). V týchto slovách je vyjadrené základné poslanie Cirkvi - misijný rozmer. Cirkev je v prvom rade misionárska. Má stáť v službe Kristovi a ohlasovať jeho evanjelium, radostnú zvesť do celého sveta.

Kristus vystúpil tam, odkiaľ aj zostúpil na túto zem. Do Otcovej slávy. Jeho zostúpenie a vystúpenie, s tým všetkým, čo sa medzitým udialo, to je cesta, ktorou nám Kristus znova ukázal cestu do Božieho domu, pravda, ktorú znova pripomenul a nový život, ktorý priniesol. Život vykúpeného človeka.

Stanislav Brtoš