Slovenská omša v Alkári

Tento rok je mimoriadny v živote našej obce: začiatkom apríla sa tu totiž prvýkrát v histórii uskutočnila slovenská omša. Tento víkend trávil u nás páter Peter Klubert zo Slovenska, z obce Predajná. V sobotu večer sa malá kaplnka v Alkári naplnila ľuďmi. Vedľa seba sedeli slovenskí a maďarskí veriaci, ktorí prišli na dvojjazyčnú omšu. Celebrovali ju Peter Klubert a Árpád Kacsik. Páter Peter sa odvolával na evanjelium podľa Jána, na časť, v ktorej sa hovorí o tom, ako Ježiš uzdravil slepého, keď pôdu navlhčil slinou a týmto blatom mu potrel oko. Slepému sa vrátil znak. Páter Peter v kázni hovoril o tom, že prvýkrát je v Maďarsku. Podľa neho je veľmi dôležité priateľstvo medzi susednými krajinami. Dobre sa tu cíti a keď bude mať možnosť, rád sem ešte príde. Po slovensky sme sa pomodlili Otčenáš. Alkárski veriaci boli veľmi spokojní a navrhli, aby sme ročne aspoň raz organizovali u nás slovenskú omšu.

J. Kasalová Szabadová

Stretnutie kresťanov v Drážďanoch

„.... tam bude aj tvoje srdce“ – bolo motto 33. nemeckých evanjelických cirkevných dní (Kirchentag), ktoré usporiadala nemecká evanjelická cirkev začiatkom júna v Drážďanoch. Stretnutie kresťanov vyzývalo na zodpovedné konanie s vedomím a rozumom. Išlo o základné rozhodnutie, ktoré „poklady“ sú skutočne dôležité: pominuteľné a lákavé na zemi – alebo poklady v Božej ríši, ktoré sľubujú spravodlivosť, pokoj, budúcnosť života pre všetkých na zemeguli. Stretnutia sa zúčastnilo stotisíc kresťanov z celej Európy. Účastníkov čakal bohatý program, zaoberali sa s viacerými otázkami. V tematickej oblasti „viera“ hľadali odpovede na otázky, ako môžu kresťania hovoriť o svojej viere, aby boli pochopení v dnešnom svete? Ako ju chápu evanjelici, katolíci či ortodoxní? V tematickej oblasti „spoločnosť“: -Je možné zmierenie v Európe? Čo robí kresťanské partnerstvo živým? Ako sa rozvíjajú krajiny po roku 1989? Kde zostala zainteresovanosť po roku 1989? Aký je vzťah cirkvi a štátu dnes, 20 rokov po páde komunizmu? Ako sa rozvíja hospodárstvo v strednej a východnej Európe a sociálna oblasť z pohľadu človeka, ktorý niečo stratil?

V rámci bohatého programu ponuky veriacich čakali viaceré služby Božie, nielen na začiatku a na záver stretnutia, ale aj každý deň. V rôznych častiach mesta, na veľkých pódiách vystúpili cirkevné kapely a spevokoly, ale organizátori pripravili aj divadelné predstavenia a muzikály.

Na týchto programoch sa zúčastnili aj veriaci z Maďarska. V Slovenskom Komlóši sa totiž v posledných rokoch stalo tradíciou, že členovia evanjelického zboru sa zapájajú do väčších procesov. Pred niekoľkými rokmi sa takto zúčastnili na stretnutí šiestich národov v Bratislave. Vtedajšie pozitívne zážitky ich povzbudili, aby sa tohto roku zúčastnili na Kirchentagu. Na cestu sa prihlásilo tridsať osôb, najmladší bol žiak nižšieho stupňa základnej školy a najstarším vyše osemdesiatročný člen zboru. Ku Komlóšanom sa pridali dvanásti veriaci zo Sarvaša. Cestujúci s radosťou konštatovali, že všade v Drážďanoch videli ľudí so zelenými šálmi na krku, na ktorých bolo vyšité motto Kirchentagu. Nezabudnuteľný zážitok získali aj v noci vo vlaku. Vo vagónoch bolo toľko ľudí, že sedieť sa dalo len na podlahe. Mládež zrazu začala spievať náboženské piesne, z ktorých vyžarovala nekonečná láska k Bohu.

Keďže v rámci Kirchentagu akcie prebiehali na rôznych miestach, Komlóšania a Sarvašania denne chodili pešo približne pätnásť kilometrov. Cestou ich sprevádzala hudba náboženských skupín a speváckych zborov. Energiu získavali z množstva zážitkov a viery v Boha. Záverečná bohoslužba sa uskutočnila na brehu Labe, kde pozdĺž rieky sedelo približne stodvadsaťtisíc veriacich. Slovo Božie kázala farárka Estera Čašková z Prahy a vysielali ho televízne a rozhlasové stanice. Zaujímavé bolo, ako nemecká evanjelická cirkev pristupuje k národnostným veriacim. V záverečnej liturgii boli spevy vytlačené nielen v nemeckom jazyku, ale aj v jazyku Lužických Srbov. Nemecká evanjelická cirkev tak vzdala hold ich predkom, ktorí boli štáto- a cirkevnotvorným národom a ich potomkovia dodnes žijú vo východnej časti Nemecka.

Atila Spišák - aszm

Turíce v Dunaeďháze

Slovenská samospráva v Dunaeďháze a miestna evanjelická cirkev usporiadali 12. júna Turíčne oslavy. Podujatie organizovali po druhýkrát, zúčastnili sa na ňom obyvatelia obce i okolia. Oslavy sa začali o desiatej hodine v miestnom evanjelickom kostole, kde sa konala maďarská bohoslužba. V rámci služby Božej predseda slovenského voleného zboru Tomáš Nagy po slovensky prečítal kázeň a modlil sa s veriacimi v jazyku svojich predkov. Na spestrenie pred oltárom vystúpili žiaci miestnej základnej školy s kyticou slovenských a maďarských piesní a tancov. Na konci slávnostnej bohoslužby tanečníci súboru Slnečnice a miestni žiaci v prekrásnych ľudových krojoch vytvorili pred kostolom dvojrad. Ľudia medzi nimi vychádzali z budovy. O chvíľku sa pohol slávnostný sprievod k Slovenskému oblastnému domu, kde predseda slovenskej samosprávy Tomáš Nagy, ktorý je zároveň starostom obce, v kroji privítal a pozýval prítomných do tanca. Účastníkov akcie ponúkol aj vynikajúcim vínom. Medzitým šikovné Slovenky piekli tradičné langoše, ktoré tiež rozdávali. V kultúrnom programe vo dvore oblastného domu tanečníci Slnečnice predviedli prekrásny program, pozostávajúci zo slovenských a maďarských tancov. Turíčne oslavy skončili prehliadkou Slovenského oblastného domu.

Andrea Szabová Mataiszová

Deň zahraničných Slovákov v SR

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí usporiada 4.-6. júla Deň zahraničných Slovákov - Pamätný deň v Slovenskej republike. Záštitu nad celým podujatím prevzala predsedníčka vlády SR Iveta Radičová.

Od roku 1993 si 5. júla pripomínajú v SR Deň zahraničných Slovákov. Tento deň sa na základe zákona NR SR č. 241/1993 stal pamätným dňom Slovenskej republiky. Pri jeho výbere sa brala do úvahy predovšetkým cyrilo-metodská tradícia. Pamätný deň zahraničných Slovákov je súbežný so štátnym sviatkom sv. Cyrila a Metoda, ktorý si pripomínajú aj slovenské komunity na celom svete, tak aj my, Slováci v Maďarsku. Stretávajú sa, organizujú spoločenské a kultúrne podujatia, pričom si uvedomujú svoju spolupatričnosť k Slovákom žijúcim nielen na rodnom Slovensku, ale aj po celom svete. Cieľom podujatia je predstaviť slovenskej verejnosti život a kultúru Slovákov žijúcich v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku.

Program Dňa zahraničných Slovákov otvorí 4. júla o 12. hod. vernisáž výstavy maliara Pavla Čániho zo Srbska. Autor sa predstaví vo vestibule Úradu vlády na Námestí slobody v Bratislave.

Slávnostné stretnutie pri základnom kameni Pamätníka slovenského vysťahovalectva sa uskutoční 5. júla o 10. hodine v Petržalke, v Sade Janka Kráľa. Základný kameň pre budúci Pamätník slovenského vysťahovalectva bol položený v roku 2000 na pravom brehu Dunaja na základe iniciatív jednotlivcov a organizácií, ako aj ústretovosti Mestskej časti Bratislava-Petržalka. Štyri a pol tony vážiaci kus červeného mramoru z Tardoša je darom Slovákov z Maďarska. Každoročne pri príležitosti pamätného dňa sa na tomto mieste uskutočňuje slávnostné stretnutie Slovákov zo zahraničia spoločne so zástupcami výkonnej a zákonodarnej moci a cirkví na Slovensku. Prítomných slávnostne privítajú predsedníčka vlády SR Iveta Radičová, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Milan Vetrák, starosta mestskej časti Bratislava-Petržalka Vladimír Bajan a podpredseda zboru poradcov ÚSŽZ Dušan Klimo. V kultúrnom programe vystúpia krajanskí folkloristi a hudobníci z Maďarska, Rumunska a Srbska.

Paralelne so stretnutím sa uskutoční Dolnozemský jarmok, ktorý sa bude konať v Starom meste, pri historickej budove Starej tržnice v Bratislave. Od 10. do 22. hodiny bude trvať ľudová veselica za účasti zahraničných účastníkov, ich partnerov a spolupracovníkov na Slovensku. V ten istý deň bude od 13. hod. Púť na Devín, v programe bude aj vyhliadková plavba loďou na trase Bratislava-Devín a späť, krátky kultúrny program a počas plavby otvorené a neformálne diskusné fórum k problematike vzťahov a spolupráce medzi slovenským zahraničím a SR.

Celé podujatie uzavrie Ustanovujúce zhromaždenie Slovákov žijúcich v zahraničí - poradcov ÚSŽZ, ktoré sa bude konať 6. júla od 9. do 16. hod. v hoteli Bôrik v Bratislave.

(aszm)

Furmička v Čemeri päťročná

Tanečný spolok Furmička v Čemeri oslávil v máji 5. výročie svojho založenia. Prítomných v preplnenej divadelnej sále Sándora Petõfiho privítala predsedníčka spolku, vedúca miestnej slovenskej samosprávy Alžbeta Szabová. – V roku 2005 niekoľko bývalých tanečníkov založilo Tanečný spolok Furmička. Keďže v Čemeri dovtedy nebola tanečná skupina pre dospelých, správa sa rýchlo šírila a vzbudzovala záujem obyvateľov. S veľkým elánom sme začali zbierať ľudové kroje a nacvičovať prvé choreografie. Vo februári 2006 bol spolok súdne zaregistrovaný, meno dostal po stužke, ktorá zdobí miestny ľudový kroj. Členovia sú väčšinou Čemerčania, ktorí sa viažu k miestnym slovenským tradíciám. Medzi našimi cieľmi figuruje zachovávanie tradícií a zvykov našich predkov, ako aj osvojovanie si slovenských a maďarských tancov. Našou základnou snahou je, aby sme ľudový kroj nosili podľa pôvodných zvykov, teda podľa príležitosti a veku. V niektorých našich choreografiách (svadba, krst) tancujú spolu na javisku všetky generácie. Veľký úspech tanečnej skupiny dospelých vyvolal záujem detí a tak vznikli Maličká a Malá Furmička. V týchto súboroch tiež kladieme dôraz na zachovávanie miestnych zvykov. Okrem osvojovania si piesní a tancov naučíme deti nosiť ľudový kroj podľa starodávnych tradícií. Popri tanečných vystúpeniach sú pre nás dôležité aj slávnostné bohoslužby, na ktoré chodievame tiež v miestnych krojoch. Naše kroje sú šité z pôvodných látok, mnohé sme obnovili. Deťom prešívame staré kroje, teda aj ich kroje sú autentické. Starostlivosť venujeme aj doplnkom. Už aj deti vedia, ako treba nosiť šatku, ako aj to, ktorá veková skupina môže nosiť akú farbu. Starostlivo pripravené kroje majú všade veľký úspech, preto ich s radosťou nosia nielen deti, ale aj dospelí. Pred dvoma rokmi na celoštátnej kvalifikačnej súťaži v Sarvaši dostal spolok striebornú kvalifikáciu za autentický ľudový kroj. Tanečný spolok Furmička má v repertoári 20 choreografií, čo je za päť rokov obrovský výkon. Dúfame, že náš prekrásny ľudový kroj a dobré meno našej obce budeme šíriť naďalej nielen doma, ale aj v zahraničí, - povedala pani predsedníčka a odovzdala javisko tanečníkom.

V kultúrnom programe vystúpili všetky vekové skupiny spolku - Maličká Furmička, Malá Furmička a Furmička so slovenskými a maďarskými tancami, Kultúrny spolok Lipóta Bálóa s kyticou miestnych slovenských ľudových piesní a tanečná skupina Kvietok z Kerepešu. Oslava jubilea spolku sa skončila spoločnou zábavou a večerou.

Andrea Szabová Mataiszová

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Dvadsať

Ak by ste náhodou nevedeli, aj rodní bratia Slovákov – Slovinci – majú svojho Gyurcsánya. Volá sa Pahor, Borut Pahor. Momentálne je, zrejme už nie dlho, premiérom drobnej krajiny na slnečnej strane Álp. Pravda, ako Maďari hovoria, každé prirovnanie kríva. A skutočne, v Ľubľane nevypukli masové demonštrácie, budova slovinskej televízie stojí stále nepoškodená. Vláda je síce v kríze, rozpadáva sa, ale to nesúvisí s Pahorovým „gyurcsányizmom“. Takže, čo sa stalo? Na neformálnom stretnutí s novinármi predseda slovinskej vlády vyslovene upozornil, že to, čo povie, je off the record, nesmie sa nahrať, ani citovať. Ale niekto to, samozrejme, nahral, nahrávka sa dostala na internet, zhodou okolností na stránku opozičnej sily, a razom sa o ničom inom nemľaskalo v médiách. Natáral toho dosť pre Slovincov, niečo aj pre Maďarov. Tu v Maďarsku však nikto nečíta dennodenne slovinské zdroje, ako ja, ale s istým časovým posunom sa predsa dozvedeli aj peštianski činovníci, že ten Pahor, s prepáčením, zhovadil aj ich, menovite V. Orbána. Vraj ho treba izolovať, akonáhle Maďarsko skončí s EÚ-predsedníctvom, veď čo už také múdre a zásadné povedal v mene Únie v týchto ťažkých časoch? Nič! Zato pil krv každému s mediálnym zákonom, s dvojakým občianstvom a novou ústavou. Slovom: Orbána osihotiť! – vydal heslo Pahor. Až po dvoch-troch týždňoch reagovali v Budapešti – odmietavo, ale dosť zmierlivo, žiadne fukoty, nóty, odvolanie veľvyslanca, uzatvorenie hraničných priechodov, sťažnosť u Benátskej komisie (tá je, mimochodom, Maďarsku nie príliš naklonená, keď akceptovala v spore okolo maďarskej ústavy skôr stanovisko SlovEnska). Ešte by som nevylúčil, že o 20 rokov L. Kövér, pravdepodobne stále ako predseda maďarského parlamentu, prezradí, že „roku 2011 sme mohli zasiahnuť vojensky, ale sme to neurobili“.

Apropo, dvadsať! Je tomu práve 20 rokov, čo Slovinci aj v praxi začali rozbíjať Juhosláviu: zapichli do zeme tabule označujúce slovinské hranice a jednoducho si vyhlásili svoju „samostojnost“. Náhodou som bol pri tom a následne som bojoval – prísne iba perom – na ľubľanských barikádach, v tzv. desaťdňovej vojne, keď sa na povel z Belehradu pohli YU-tanky na Slovinsko. Odišli s ovisnutým nosom.

Ozaj! Slona sa pýta šenkár v krčme, prečo má taký ovisnutý nos? Elefant na to: vyhodili ma z obchodu s porcelánom...

Horenka pod Poľanou

Koncom mája sa splnila dávna túžba kétšopronského Slovenského spolku pre zachovávanie tradícií Horenka, keď sa jeho členom podarilo uskutočniť zájazd na Slovensko. Ich cieľom bolo spoznať rodnú zem svojich predkov a posilniť si povedomie pôvodu.

Myšlienka sa zrodila minulý rok, keď členovia speváckeho zboru Horenka vystúpili na speváckej súťaži Slovenský škovránok v Poľnom Berinčoku. Vedúca zboru Piroška Majerníková spomenula ich túžbu, na čo ihneď reagovala predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková. Nadviazala kontakt s primátorom mesta Hriňová Stanislavom Horníkom, ktorý prejavil ochotu spolupracovať s obcou Kétšoproň. P. Majerníková a vedúca Slovenského spolku pre zachovávanie tradícií Horenka Mária Zeleňánska Szabová sa spojili s vedúcim odboru kultúry, mládeže a športu Mestského úradu v Hriňovej Martinom Klimentom. Po niekoľkých e-mailoch 27. mája odcestovali do malebného slovenského mestečka delegácia obce na čele so starostom Lászlóom Sándorom Völgyim, za Zväz Slovákov v Maďarsku členka predsedníctva Anna Szigetiová Szántaiová, členovia speváckeho zboru a spolku, ako aj mladé citaristky, spolu 38 osôb. Ubytovaní boli v novom modernom lyžiarskom stredisku, ktoré sa nachádza vo Veporských vrchoch, 1,5 km od centra mesta, v penzióne Košútka. Počas dvojdňového pobytu na Slovensku vystúpili v Hriňovej a v chýrnom detvianskom amfiteátri, kde sa uskutočnil pestrý kultúrny program, jarmok remesiel a predaj miestnych gastronomických produktov pod názvom Sviatok pod Poľanou. Akcia bola súčasne otvorením kultúrneho leta a turistickej sezóny na Podpoľaní. Dievčatá z Citarového súboru Rosička zahrali slovenské ľudové piesne zo Slovenského Komlóša, kým Spevácky zbor Horenka predniesol dolnozemské slovenské svadobné piesne.

- Zoznámili sme sa s milými a priateľskými ľuďmi, očarila nás krása podpolianskeho kraja a domov sme sa vrátili s krásnymi zážitkami. Naším úmyslom bolo uzavrieť s našimi hostiteľmi dohodu o spolupráci, čo sa, žiaľ, teraz nepodarilo. Pán primátor Stanislav Horník musel totiž odcestovať do Srbska. Keďže naša obec budúci rok oslávi 60. výročie svojho založenia a spevácky zbor Horenka 10. výročie vzniku, pozveme na oslavy aj delegáciu z Hriňovej a potom podpíšeme dohodu o spolupráci, - prezradila nám Piroška Majerníková.

M. Zeleňánska Szabová - ASZM

M. Bugárová, lektorka v Pilíšskej Čabe

Slovenčina nie je materinským jazykom našich poslucháčov

Marta Bugárová je lektorkou slovenčiny a na lektoráte slovenského jazyka Katolíckej univerzity Petra Pázmaňa v Pilíšskej Čabe pôsobí od 1. septembra 2008. Boli sme zvedaví na jej skúsenosti z výučby slovenského jazyka.

- Aké sú vaše skúsenosti s výučbou slovenčiny na vysokoškolskej úrovni?

- Mám dlhoročné skúsenosti s vyučovaním slovenčiny, 40 rokov som pôsobila na katedrách slovenčiny viacerých slovenských univerzít - v Trnave, Nitre a Bratislave, kde som prednášala fonetiku a fonológiu a tiež štylistiku a textovú syntax slovenského jazyka. Z toho 6 rokov som učila slovenčinu aj zahraničných poslucháčov, ktorí prichádzajú študovať na slovenské univerzity.

Štúdium slovenčiny na univerzite v Pilíšskej Čabe je na inej úrovni, nakoľko slovenčina nie je materinským jazykom našich poslucháčov. Slovenčina sa tu študuje na katedre slovenčiny v rámci ústavu slavistiky (slovenčina, čeština a poľština) ako hlavný odbor (jednoodborové štúdium), ale aj ako forma minor, ktorú si môžu zvoliť poslucháči študujúci iné odbory. Podľa našich skúseností výučba slovenčiny v neslovanskom jazykovom prostredí prináša so sebou veľa nového a zaujímavého v porovnaní s domácim prostredím, ale súčasne i celý rad didaktických otázok, ktoré musí lektor sám vyriešiť, aby dosiahol na vyučovaní želaný efekt. Je na lektorovi, aby hľadal stále nové možnosti, ako študentov osloviť a čo najlepšie sprístupniť a inovovať učivo z gramatiky a literatúry a tiež zoznamovať ich so slovenskými reáliami. Naša katedra je materiálne veľmi dobre vybavená, využívame knižnicu, v ktorej máme k dispozícii najnovšie učebnice, beletriu slovenských autorov, publikácie o slovenských pamiatkach a prírodných krásach Slovenska. Premietame si aj videofilmy celovečerných slovenských filmov a tiež záznamy divadelných predstavení zo Slovenského národného divadla v Bratislave.

- V akej miere sú vaši študenti absolventmi národnostných gymnázií? Aké máte s nimi skúsenosti čo sa týka znalostí slovenčiny alebo slovenských reálií vôbec?

- Na našej katedre študujú jednak študenti pochádzajúci z Maďarska, ktorí sú absolventmi maďarských gymnázií, jednak študenti zo Slovenska, ktorí väčšinou absolvujú maďarské gymnáziá na Slovensku. Všetci poslucháči si uvádzajú ako materinský jazyk maďarčinu, doma aj medzi sebou komunikujú po maďarsky. Už pri prijatí na štúdium nie sú ich znalosti slovenčiny na rovnakej úrovni, čo musí vyriešiť lektor tak, že si študentov rozdelí do skupín podľa ich schopností komunikovať po slovensky. Výhodu majú poslucháči zo Slovenska, ktorí sú so slovenčinou obyčajne v bližšom kontakte. Týka sa to, samozrejme, aj znalosti slovenských reálií, spoločenského a kultúrneho života Slovákov. Podľa mojich skúseností ani študenti z Maďarska v ničom nezaostávajú, živo sa zaujímajú o Slovensko, všetci už boli na Slovensku, mnohí tam majú rodinu alebo priateľov, niektorí majú slovenských predkov. Veľa našich študentov sa zdokonaľuje v slovenčine tým, že využíva možnosť získať štipendium na Letný seminár slovenského jazyka v Bratislave - SAS (Studia Academica Slovaca), ktorý každoročne usporadúva Filozofická fakulta v Bratislave (tri augustové týždne) pre študentov slovenčiny v zahraničí. Tu sa im intenzívne venujú slovenskí lektori na prednáškach a cvičeniach, okrem toho na spoločných exkurziách spoznávajú naši študenti prírodné krásy Slovenska a slovenskú kultúru.

Študenti pochádzajúci z Maďarska sa môžu zdokonaľovať v slovenčine aj v rámci programu Erazmus – dostávajú štipendium na jednosemestrový študijný pobyt na niektorej zo slovenských univerzít – v Bratislave, Nitre, Banskej Bystrici či Prešove.

- Vaša katedra by mohla vychovávať aj národnostných učiteľov. Je to dosť ťažko predstaviteľné, keď máte málo absolventov, ktorí by mali vzťah k Slovákom v Maďarsku. Ako sa snaží katedra alebo univerzita vzbudzovať záujem o štúdium slovenského jazyka a literatúry?

- Sú jazyky a krajiny, o ktoré je veľký záujem, a sú aj také jazyky, ako napr. slovenčina, na ktoré treba vhodným spôsobom upozorniť a vyvolať záujem študentov o ich štúdium, definovať, aké možnosti poskytuje osvojenie si slovenčiny v Maďarsku. Naša katedra zápasí momentálne s upadajúcim záujmom o štúdium slovenčiny, na čo reaguje aj vedenie univerzity tým, že sa redukuje vysoko odborne erudovaná katedra slovenčiny (profesori a docenti) a teraz sa obávame aj o existenciu lektorátu slovenčiny. Katedra robí nemálo pre propagáciu slovenčiny, napr. na gymnáziách a tiež počas Dňa otvorených dverí na univerzite. Vhodnou propagáciou je aj národnostná tlač, preto využívam túto možnosť a chcela by som osloviť mladých čitateľov Ľudových novín, ktorí majú slovenské korene, že majú možnosť prejaviť svoju náklonnosť k nim okrem iného aj tým, že sa rozhodnú zdokonaliť sa v slovenčine na našej univerzite. Absolventi sa môžu uplatniť v rôznych sférach – médiá, turizmus, zahraničný obchod a i. Pociťujeme, že v kontaktoch medzi našou katedrou a spolkami Slovákov žijúcich v Maďarsku sú isté rezervy. Uvítali by sme aj podporu zo strany vedenia univerzity v tom, že poskytne štúdium aj takých jazykov, ktoré si volí menší počet študentov, tak ako je tomu aj na iných svetových univerzitách.

- Ktorým výzvam musia vyhovieť vaši absolventi?

- Okrem samotného štúdia, účasti na prednáškach a cvičeniach, sa naši poslucháči zúčastňujú na rozličných mimouniverzitných akciách, a tak reprezentujú našu katedru či univerzitu. Napr. Slovenský inštitút v Budapešti každoročne usporadúva v spolupráci s lektorátmi v Maďarsku prekladateľskú súťaž umeleckej literatúry zo slovenčiny do maďarčiny a z maďarčiny do slovenčiny. Naši poslucháči sa zúčastňujú na tejto súťaži v najväčšom počte a získavajú najviac ocenení. Do Slovenského inštitútu chodíme so študentmi aj na premietanie slovenských filmov a na vystúpenia slovenských umelcov. Na našej katedre usporadúvame súťaž v písaní esejí na aktuálne témy zo slovenských reálií, najlepšie eseje sú odmenené knižnými publikáciami slovenských autorov.

Naši študenti prejavujú aj samostatnú iniciatívu, minulý semester usporiadali slovenský večer so slovenskými špecialitami, na ktorý boli pozvali aj študentov bohemistov a polonistov z nášho ústavu. Podujatie malo úspech a plánujú ho sa zopakovať.

- Aké extrémnejšie prípady sa vyskytli vo vašej vysokoškolskej praxi?

- Ako som už spomínala, študenti, ktorí prichádzajú študovať slovenčinu na našu univerzitu, majú rozdielne komunikačné schopnosti. V tejto súvislosti by som mohla uviesť aj extrémne prípady, ale v tom pozitívnom zmysle. Napr. niektorí študenti pochádzajúci z Maďarska pri príchode na univerzitu slabšie ovládali slovenčinu v porovnaní so študentmi zo Slovenska, ktorí majú zautomatizované i niektoré nenáležité jazykové modely a stereotypy z domáceho prostredia, ktorých sa ťažko zbavujú. Nuž na rozdiel od nich študenti z Maďarska teraz rýchlejšie napredujú a pohotovejšie komunikujú na rozličné témy.

- Keby ste mali možnosť ešte väčšmi usmerniť rozvoj našej kultúry a vedy, akému smeru by ste dali prednosť?

- Prednosť by som dala filmu a divadlu, pretože oslovujú širšiu divácku verejnosť. Aj naši študenti radi sledujú slovenské filmy či záznamy divadelných predstavení, rozširujú si tak slovnú zásobu a podľa obrazu a prebiehajúceho deja sa učia porozumieť neznámym slovám, napr. aj hovorovým, slangovým či nárečovým. Majú možnosť pripravovať sa tak na bezprostredný kontakt s bežnou jazykovou praxou súčasnej slovenčiny.

Otázky kládla Eva Patayová Fábiánová

Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko

V Nových Zámkoch vyhodnotili literárnu súťaž žiakov

Dňa 8. júna sa v budove Miestneho odboru Matice slovenskej v Nových Zámkoch uskutočnilo celoslovenské slávnostné vyhodnotenie XIX. ročníka súťaže Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko, ktoré sa konalo pod záštitou prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča. Ide o tradičnú literárnu súťaž – prehliadku vyznaní rodnému jazyku a rodnému kraju, ktorá potvrdzuje, že žiaci základných a stredných škôl zo Slovenska, ako aj deti krajanov, tvoriacich národnostné menšiny v Česku, Chorvátsku, Maďarsku, Srbsku či Ukrajine, dokážu tvorivým spôsobom prejaviť svoj vzťah k materinskému jazyku či reči svojich predkov a vyjadriť v nich mnohorakosť myšlienok, vnemov, obrazov, emócií a súvislostí.

Do súťaže od jej zrodu v roku 1989 nebolo treba osobitne inšpirovať tisíce žiakov, stovky učiteľov a pedagógov doma a od roku 1995 i v slovenskom svete.

Do celoštátneho kola súťaže sa v školskom roku 2010/2011 prihlásilo 93 škôl z celého Slovenska. Z tohto počtu bolo 78 základných škôl vrátane dvoch cirkevných, jednej špeciálnej a jednej s vyučovacím jazykom maďarským (ZŠ s VJM v Jahodnej). Stredných škôl sa zúčastnilo 15 – z toho 10 gymnázií vrátane cirkevného a gymnázia s vyučovacím jazykom maďarským (Gymnázium s VJM na Dunajskej ulici v Bratislave), štyri odborné školy a jedna umelecká škola. Celkove sa v súťaži škôl zo Slovenska hodnotilo v troch kategóriách 418 prác, pričom okrem čisto literárnych prác prišli do súťaže aj tri slovno-výtvarné.

Zahraniční účastníci súťažili v 4. kategórii, ktorú organizačne zabezpečovala Matica slovenská a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. V súťaži zaevidovali 124 prác z piatich krajín – z Chorvátska (ZŠ v Banovej Jaruge, ZŠ v Iloku, ZŠ J. Benešica v Iloku, ZŠ J. Kozarca v Josipovci, ZŠ kráľa Tomislava v Našiciach, ZŠ I. Filipoviča v Osijeku, ZŠ Mladosť v Osijeku, ZŠ Retfala v Osijeku, ZŠ Tina Ujeviča v Osijeku, ZŠ Ivana Brnika Slováka v Jelisovci, ZŠ v Soľanoch, ZŠ vo Višnjevaci), Českej republiky (Gymnázium v Uherskom Hradišti), Maďarska (Slovenská ZŠ v Sarvaši, Slovenské gymnázium v Békešskej Čabe), Srbska (ZŠ J. Čajaka v Báčskom Petrovci, ZŠ Ľ. Štúra v Kysáči, ZŠ maršala Tita v Padine, ZŠ J. Kollára v Selenči, ZŠ J. Čmelíka v Starej Pazove, Gymnázium J. Kollára v Báčskom Petrovci) a Ukrajiny (21. ZŠ v Užhorode, Špecializovaná všeobecnovzdelávacia škola s vyučovacím jazykom slovenským a ukrajinským v Užhorode).

Vyhlasovateľmi XIX. ročníka súťaže Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko sú Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, Ministerstvo kultúry SR, Matica slovenská, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, Spolok slovenských spisovateľov, Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, s.r.o., Štátny pedagogický ústav Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Vydavateľstvo Matice slovenskej.

(uszz.sk)

Prečo mám rád slovenčinu? Prečo mám rád Slovensko?

Podtitul: Môj pohľad...

Úvod: Volám sa Natanael Bukran, som žiakom desiatej triedy slovenského gymnázia v Békešskej Čabe.

O tejto otázke som ešte nikdy neuvažoval, slovenský jazyk ako vyučovací predmet, a tak aj slovenčina ako materinský jazyk boli pre mňa vždy niečím, s čím žijem spolu od momentu, ako som sa narodil. Vždy sa mi páčila melodickosť tohto jazyka, ako keby sme písali verš a v tom istom čase aj spievali. Keď hovoríme po slovensky, všetci sa staneme umelcami. Spoznáme cit, ktorý nám podáva len málo jazykov. Áno… slovenčina bola niečím, s čím som žil a žijem od môjho narodenia a vždy sa mi páčila, len som si to nikdy neuvedomil.

A ako píšem tieto riadky, vidím pred sebou Slovensko. Tie krásne hory so štipkou snehu, lesy a plesá. Vykresľujú sa predo mnou náčrty zámkov a tých kaštieľov, do ktorých ma zobrali moji starí rodičia, ktorí žijú na Slovensku. Každý víkend sme sadli do auta a cestovali sme, až kým sme nenašli nejakú novú krásu. Prírodnú alebo postavenú, to už nám bolo jedno. Vždy sme našli niečo nové, vďaka pestrofarebnosti Slovenska. Aj keď mám už 16 rokov, táto tradícia pokračuje. Cez leto, Vianoce, či už cez Veľkú noc, vždy sa vrátim do tej krajiny, ktorej môžem za mnoho ďakovať.

Škola je pre mňa ako druhý domov a ten titul si nezískala len preto, lebo tam strávim skoro každý deň. Dáva mi viac. Je to kultúrne stredisko tunajších Slovákov. Keď počujem slovenčinu na chodbe, ktorá spája naše triedy, vždy mi to pripomína mojich prvých sedem rokov života, keď som ešte žil na Slovensku. Hodiny slovenčiny, či dejepisu alebo zemepisu, všetko - všetko po slovensky. Rôzne súťaže prehlbujú našu identitu. Keď sa zapojíme do takejto súťaže, máme pocit, ako keby sme aj my prispeli k rozšíreniu slovenskej kultúry. Inšpirujú nás mnohí Slováci a v maličkom kútiku našej duše dúfame, že o pár rokov neskôr aj my sa staneme osobnosťami, ktoré inšpirujú ďalšie generácie. Keď prezentujeme po slovensky jednu z našich prác, vtedy vieme, kde je naše miesto na Zemi. Nemáme strach z budúcnosti, zanecháme za chrbtom minulosť, žijeme len v tomto momente. Pozeráme do oči ostatných a keď na nich vidíme, že ich to zaujalo, je to pocit, ktorý sa nedá napísať na papier.

Bol som zvedavý, ako druhí vnímajú Slovensko, slovenský jazyk, tak som sa spýtal aj iných žiakov z našej školy, čo si o slovenčine myslia. Poprosil som moju učiteľku slovenčiny, aby na začiatku hodiny na otázku: „Prečo mám rád Slovensko? Prečo mám rád slovenský jazyk?”, dala napísať odpovede na papier iným žiakom. Potom mi to odovzdala a ja som si ich prečítal. Bolo to pre mňa veľmi šokujúce spoznať rôzne hľadiská. Dovolil som si vám jednu odpoveď z nich vybrať, tak ako to napísali, aby ste videli, ako sa snažia:

„Mám rada Slovensko, pretože sú veľa pekné hory a krajiny. Môžeme tam aj učiť lepšie po slovensky a spoznávať nové kamaráty. Pochádzam z Békešskej Čabe, ale moja mama je Slovák v Maďarsku, a ona zapísala ma v Slovenskej materskej školy, keď som mala 3 rokov. Keď som išla v základnej školy, moja mama sa pracovala v slovenskej materskej školy, ako učiteľka. V základnej školy som bola v rozprávkovej súťaže. V 2. triedy sme išli do Mojmírovce so školy. Bola som aj v tretej triedy v Detvianskej Hute v škola prírode. Potom sme išli do Hronec. Tam sme bývali v chate v horách a to sa páčila a aj cítila som tam dobre. A keď som bola v tábore navštívili sme viac mestá. Rada som Slovensku a chcem isť tam viac.”

Napísala to žiačka nižšieho ročníka. Ako som čítal mená miest, ktoré som aj ja navštívil, vyjavili sa mi milióny spomienok. Nepozeral som sa na jej pravopis, lebo ten si určite počas štúdia zdokonalí. Ona sa na slovenčinu pozerá ako na spôsob spoznať nových ľudí, spoznať krajinu a reč, ktorú sa učí v škole. A nie je to pre ňu, tak ako aj pre mňa, cudzí jazyk. Musím sa vám priznať, že po prečítaní jej odpovede som aj ja hneď napísal mail môjmu slovenskému kamarátovi.

Záver:

„Príklad jeden, ktorý je opravdivý, platí viac než tisíc rýchle zapadajúcich slov."

Ľudovít Štúr

Tento citát hovorí za všetko a nepotrebuje ani ďalší výklad. Každý z nás v tejto škole je jedným príkladom na rozširovanie slovenčiny.

Turíčny pondelok v Kerestúri

Slovenská samospráva XVII. obvodu Budapešti usporiadala 13. júna tradičné oslavy Turíčneho pondelka. Podujatie sa začalo slovenskou svätou omšou v miestnom rímsko-katolíckom kostole, ktorú celebroval miestny duchovný Lóránt Újházi.

Napriek tomu, že pán farár nemá slovenské korene, rozhodol sa učiť sa po slovensky a už tretí mesiac navštevuje jazykový kurz miestnej slovenskej samosprávy. Výsledok jeho snaženia sme mali možnosť vidieť na tejto svätej omši, na ktorú si vypožičal od svojich známych duchovných zo Slovenska omšové knihy. Z tých potom celebroval svätú omšu a bol to naozaj povzbudzujúci pocit. Ako nás informoval L. Újházi, plánuje pokračovať v osvojovaní si jazyka predkov Kerestúrčanov a možno o rok už bude môcť aspoň raz mesačne slúžiť slovenskú omšu. Zatiaľ kázal po maďarsky, ale vo svojej kázni tiež vyzdvihol dôležitosť jazyka predkov a otvorenosti pre nové poznatky, ktoré nás skôr zbližujú ako oddeľujú.

Po svätej omši sa v sídle samosprávy uskutočnil kultúrny program, v ktorom vystúpili členovia miestneho slovenského speváckeho zboru, tanečného súboru a členovia folklórnej skupiny Rosička z Maglódu. Prítomných obyvateľov Kerestúru, ale aj iných častí hlavného mesta a okolitých obcí privítal predseda Slovenskej samosprávy XVII. obvodu Juraj Hajnal a poďakoval sa za finančnú pomoc Celoštátnej slovenskej samospráve.

Účastníkom osláv sa prihovorila aj predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová, ktorá hovorila o tom, že je pre ňu cťou prísť medzi Kerestúrčanov, podobne ako pred 16 rokmi, keď prvýkrát navštívila podujatie tamojších Slovákov. „Bola som dojatá z vášho kroja, vašich piesní, vašich účesov i gastronómie. Veľmi sa mi páči, že ste si vedeli získať mladých, svoje vnúčatá a že ich učíte po slovensky. Som nesmierne rada, že Eva Gácsiová (vedúca tanečného spolku a členka slovenskej samosprávy – pozn. red.) vedela získať spevákov a tanečníkov, mladých, ktorí vás teraz zastupujú tu na javisku. Sú medzi nimi aj tri generácie. Dúfam, že sa mi raz splní sen a budem vás môcť zobrať na Slovensko, do Detvy, aby vaše pekné nárečie počulo naraz desaťtisíc divákov,“ dokončila Z. Hollósyová. Prítomných pozdravil aj zástupca predsedu CSS Ondrej Csaba Aszódi, ktorý im zaželal, aby oduševnene pestovali slovenské tradície a nezabúdali na svoje korene. Po príhovoroch odštartoval kultúrny program, ktorý ukončil spoločný tanec všetkých kerestúrskych slovenských kultúrnych telies na javisku i pred ním.

Slovenské podujatie ukončila beseda za bielym stolom. Využili sme príležitosť a spýtali sme sa J. Hajnala na aktivity zboru. Ako nám prezradil, napriek finančným ťažkostiam sa snažia uskutočniť väčšinu svojich tradičných programov. Medzi najväčšie akcie patria práve programy Turíčneho pondelka. Okrem toho pred Vianocami a počas fašiangového obdobia usporadúvajú stretnutia s obyvateľmi s krátkym kultúrnym programom. Pre záujemcov organizujú aj jazykový kurz, ktorý vedie Ruženka Néveryová. V súčasnosti ho navštevuje 11 frekventantov. J. Hajnal pochádza z Kerestúru, bol iniciátorom založenia prvej slovenskej samosprávy v tomto obvode. Otcova rodina pochádza z tejto mestskej časti, matkini rodičia boli presídlení z Bratislavy do Hajdú-Biharskej župy, odkiaľ sa presťahovali do XVII. obvodu. J. Hajnal pracoval v Parlamente ako hasič-záchranár, teraz je už na dôchodku. Celá jeho rodina sa angažuje v tanečnom spolku. „Keď som bol dieťa, vedel som lepšie po slovensky ako teraz. Po čase sme však nemali možnosť zdokonaľovať sa v jazyku, nemali sme s kým hovoriť a dnes nám už robí problémy prehovoriť po slovensky,“ priznal sa s poľutovaním predseda slovenskej samosprávy. „Hoci naše finančné možnosti sú čoraz obmedzenejšie, kým sa v našom obvode nájdu ľudia, ktorí majú záujem o tradície, o dedičstvo našich predkov, aj my tu budeme,“ povedal J. Hajnal, ktorý aj finančne podporuje jazykový kurz.

Eva Patayová Fábiánová

Slovenský Komlóš

Rozlúčková slávnosť v Slovenskej základnej škole

V Slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši sa 18. júna uskutočnila veľkolepá rozlúčková slávnosť s ôsmakmi a zároveň rozlúčka so školským rokom 2010/2011. V telocvični školy sa zišli všetci žiaci so svojimi učiteľmi, rodičmi, príbuznými a priateľmi.

Za zvukov maďarskej a slovenskej hymny sa začala oficiálna slávnosť. Slova sa ujala riaditeľka školy Zuzana Lauková, ktorá všetkých srdečne privítala. Zvlášť pozdravila hostí. Boli medzi nimi generálny konzul SR Štefan Daňo, evanjelický farár Atila Spišák, radca mestskej samosprávy Dr. Ján Kancsó, predsedníčka školského výboru mestskej samosprávy Anna Tušková a vedúci ďalších školských inštitúcií.

Na úvod zarecitovali básne žiaci prvého ročníka. Potom zástupkyňa školy Mária Ďurkovičová Krčmériová zhodnotila výchovno-vzdelávaciu činnosť na škole za celý školský rok 2010/2011. V slávnostnom príhovore pani riaditeľky odzneli nasledovné slová: „Školský rok sa pomaly končí. Brány škôl sa o chvíľu zatvoria, smiech a detský krik v triedach vystrieda mĺkve ticho. Vy, milí žiaci, sa rozpŕchnete na prázdniny, na ktoré ste už tak veľmi čakali. Tento školský rok bol pre vás aj pre nás učiteľov náročný, vykonali sme kus poctivej práce. Skúšali sme nové vyučovacie metódy, chodili sme na rôzne doškoľovania. V tomto školskom roku ste viackrát pobudli na Slovensku, či už v škole v prírode, v divadelnom tábor alebo na súťažiach. Okrem výchovno-vzdelávacieho procesu ste sa zapájali do rôznych mimoškolských akcií. Medzi najúspešnejšie patrili Šamlíková párty s rodičmi, Martinský jarmok, Dni slovenskej kultúry, Mesiac zdravia, advent a vianočný program, fašiangy a čajový večierok. Celý školský rok sa však niesol v znamení 20. výročia detského súboru Harmónia, ktorý sme oslávili veľkolepým galaprogramom.“

Najlepší žiaci školy boli odmenení za výborný prospech a vzorné správanie, za reprezentáciu školy na rôznych súťažiach, olympiádach. Dvaja žiaci školy Milan Lásik a Sabina Molnárová budú pokračovať v štúdiách na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. Získali štipendium bývalého žiaka školy Dr. Michala Antala, ktoré im odovzdala jeho sestra Zuzana Liborová.

Pani riaditeľka sa osobitne prihovorila aj ôsmakom: „Pre vás, milí ôsmaci, je tento deň výnimočný hlavne tým, že dnes sa pre vás končí posledný školský rok prežitý v tejto škole. Dostali ste od nás cennú vec, ktorá sa nedá kúpiť – a tým je vzdelanie. Od začiatku sme vás okrem iného učili byť samým sebou, nepretvarovať sa, vážiť si priateľstvo, lásku, porozumenie. Bolo krásne zistiť, že v každom z vás sa ukrýva jedinečná osobnosť, ktorá je pripravená rozprestrieť krídla a letieť v ústrety niečomu novému, dosiaľ nepoznanému. Ako sa spieva aj v jednej pesničke: „Stále sa niečo začína, stále sa niečo končí,“ tak aj vy končíte osem rokov strávených v tejto škole. Zároveň začnete nové obdobie svojho života. Verím, že všetko to, čo ste od nás dostali do vienka, vám bude pomáhať orientovať sa na vašej vytýčenej ceste. Nezabudnite na svoju školu, nezabudnite na svojich priateľov, spolužiakov a učiteľov. Vždy vás tu radi uvidíme!“

V druhej časti prišli na rad siedmaci a ôsmaci. Ako to už býva zvykom, najprv sa s nimi rozlúčil triedny učiteľ Ján Krátky. A potom jeden po druhom sa lúčili siedmaci so svojimi staršími kolegami – ôsmakmi. Podali im kvet a na rozlúčku im podarovali na cestu životom symbolickú taštičku. Celú atmosféru podfarbovala nostalgická melódia, čo vytvorilo silný emotívny zážitok, počas ktorého nechýbali na tvárach prítomných slzy radosti a dojatia. Krátkymi príhovormi sa za ôsmakov prihovorili žiačky Tíria Birošová a Sabina Molnárová, samozrejme, ako ináč než dvojjazyčne. Dojímavými slovami a spoločnou piesňou sa so všetkými rozlúčili, poslednýkrát pre nich zazvonil školský zvonec a s kyticami nádherných kvetov sa prešli po celej budove školy, ktorá bola nádherne vyzdobená.

Školský rok sa skončil aj pre ostatných žiakov, ktorým sme spoločne zaželali veselé prázdniny s tým, že sa tu stretneme opäť 1. septembra.

Ľubomíra Rollová

20 rokov od konečnej rozlúčky s najveselším barakom

Kapitolky z „dočasného pobytu“ sovietskych vojsk v Maďarsku

V týchto dňoch si v Maďarsku pripomíname 20. výročie odchodu posledného sovietskeho vojaka z krajiny. Išlo dokopy o 45 tisíc vojakov, spolu s ich rodinami 100 tisíc civilistov, 27 tisíc rôznych vozidiel, vrátane tankov a pancierových vozidiel, 100 stíhačiek a iných lietadiel. Celý proces sťahovania trval takmer rok, skončil sa 19. júna 1991. Oficiálne bol stanovený termín totálneho odchodu na 30. júna 1991, preto je vyhlásený za „Deň maďarskej slobody“ tento deň...

Kto bol prvý?

„Keď nestratíme z očí idey 56. roku, môžeme si zvoliť takú vládu, ktorá začne okamžité rokovania o bezodkladnom začatí stiahnutia ruských vojsk.“ Táto veta odznela na opätovnom pohrebe premiéra revolúcie roku 1956 Imreho Nagya 16. júna 1989, ktorý možno považovať za jeden zo zlomových dní na ceste likvidácie totality. To je zároveň jedna z legendami opradených kapitol zmeny politického a ekonomického systému v Maďarsku vôbec. Prejav mladého opozičného politika Viktora Orbána na Námestí hrdinov označuje fáma za prvú otvorenú a verejnú požiadavku odchodu „Rusov“. Historickú chronológiu však treba trocha upraviť. Je nám pri tom nápomocný najuznávanejší maďarský odborník na súčasné Rusko Zoltán Sz. Bíró: „Pred úplným stiahnutím vojsk sa začalo čiastočné sťahovanie sovietskych jednotiek. Koncom roka 1988 tento zámer oznámil Michail Gorbačov na Valnom zhromaždení OSN. Čo sa týka Maďarska, začalo sa to 25. apríla 1989, teda Orbánov prejav odznie v čase, keď už časť sovietskych vojsk sťahujú.“

Hodno dodať, že v rozhovore pre západné médiá roku 1988 sa k téme vyjadril už aj starý a chorý stranícky boss Maďarska János Kádár. Podľa neho prítomnosť sovietskych vojsk nemá vnútropolitické, ale výlučne medzinárodnopolitické príčiny. „Varšavská zmluva už navrhla ich postupné stiahnutie, a v tom je aj náš názor,“ hovorí teda najvyšší šéf najveselšieho baraku socialistického tábora. K tomu historik dodáva, že predsa bola potrebná istá guráž zo strany Viktora Orbána, pretože oficiálne maďarské vedenie rokovalo v tom čase iba o čiastočnom sťahovaní vojsk. „V Moskve sa zrodila myšlienka úplného stiahnutia vôbec niekedy na jeseň 1989, a to na úrovni jedného z dvoch hlavných zahraničnopolitických poradcov Gorbačova. Jurij Šachnazarov spomína v jednom zázname vôbec po prvýkrát, že v priebehu niekoľkých rokov treba stiahnuť vojská z Poľska, Československa a Maďarska, východné Nemecko bolo osobitnou záležitosťou.“

Nie „niekoľko rokov“, ale iba poldruha roka muselo prejsť, keď pred stanoveným konečným termínom, 19. júna 1991 opustil Maďarsko aj posledný sovietsky vojak. Bol ním hlavný veliteľ južnej armádnej skupiny generál Viktor Šilov.

Pozitívny príklad z Győru

Okrem iných miest po celom Maďarsku bola obrovská sovietska posádka v meste Győr. Napriek tomu, že sa nachádzala hneď za radnicou, v centre mesta, veľa vody vojaci nenamútili, snažili sa zostať nepovšimnutí a dnešní stavitelia, ktorí tento komplex budov dávajú znova do parády, tvrdia, že sa Sovieti snažili udržať budovy pokope – neustálym natieraním vonkajších stien hrubou vrstvou farieb...

Arciknieža Fridrich z tešínskej vetvy Habsburgovcov by sa zrejme tešil, ako dnes vyzerajú kasárne, ktoré v meste Győr postavili roku 1897 a pomenovali práve po ňom. Takýchto stavieb bolo po celom Rakúsko-Uhorsku niekoľko, išlo totiž o uniformizované komplexy pre potreby „k.u.k“ monarchie... A hodilo sa to aj po revolúcii roku 1956, keď sovietske vojská prišli na pomoc totalitnému kádárovskému režimu a akosi sa tu zabudli – na ďalších „prechodných“ 35 rokov.

Krehká žena mi na mieste vysvetľuje, že rakúska skupina Leier, ktorá prevzala, presnejšie kúpila bývalé kasárne, dve tretiny objektu už obnovila a prevádzkuje tu byty, kancelárie, celé biznis-centrum. To je vlastne jediný pozitívny príklad užitočného a pekného zhodnotenia bývalých sovietskych objektov na území Maďarska. Kata Pőczeová-Gősiová je rodená Győrčanka (Rábčanka), predsa si príliš nepamätá, že by po meste mašírovali jednotky či jedinci. „Kasárne boli mimoriadne uzavreté, civilisti sa sem dostali niekedy, keď bola nejaká slávnosť, boli to najmä školáci. Umiestnili sem strelecké jednotky. Ďalšie kasárne a cvičisko mali na okraji mesta, konkrétne v týchto budovách vojaci a dôstojníci iba bývali. Tieto kasárne vyprázdnili sovietske jednotky medzi poslednými, vlastníkom objektu sa stalo ministerstvo obrany, neskôr ho získalo mesto Győr. Ale peniaze na obnovu sa nenašli, takže budovy chátrali poldruha desaťročia a určite utrpeli za tento čias väčšiu ujmu, ako za Rusov. Obyvatelia spomínajú, že pri natieraní vonkajších stien spúšťali zo strechy železné postele a na nich sedel vojačik s farbou a štetcom. Ale sa hovorí, že tu neboli ani rozbité či špinavé okná.“

A potom to bolo ako z rozprávky: oproti chátrajúcemu komplexu mal kancelárie rakúsky podnikateľ, developer a výrobca stavebného materiálu Michael Leier. Nemohol sa na to už pozerať a rozhodol sa, že si tu vybuduje jedno z centier svojej „ríše“, byty a kancelárie. To bolo roku 2005, a do dnešného dňa investoval tu už 20 miliónov eur. Slogan tohto Leier City Center znie takto: „Tu sa začína nový život“.

Manažéra celého projektu obnovy Pétera Lajosa sa už vonku, na dvore pýtam, či sa oplatí robiť niečo s dvoma kusmi reliéfu s vojenskou tematikou, ktoré ležia v prachu, zarastené burinou. Azda iba zo zdvorilosti hovorí, že možno by bolo dobré nájsť nejaké múzeum, ktoré by toto dielo prichýlilo. Mladý inžinier má svoj názor aj na to, ako Rusi zaobchádzali s budovou. „Pravdou je, že zo sovietskych čias je hodné zachovať máločo. Oni sa v posledných rokoch svojho dočasného pobytu venovali iba natieraniu budov zvonku, preto sme tu našli 4-5 centimetrov hrubé nátery nad pôvodnou omietkou. Skôr budovy spustošili, využili ich až zneužili, teda ich skôr zničili ako zachovali.“

„Kšeftovanie“ v Mlynkoch

Sovietski vojaci z neďalekej základne kšeftovali v Mlynkoch so všeličím, najmä však s motorovou naftou, pričom im pomáhala aj blízkosť slovanských jazykov. Bývalý starosta Jozef Havelka si spomína, ako sa so sovietskymi vojakmi zoznámil. Medzi Pilíšskymi vrchmi, pri Ostrihome, bola sovietska strelnica a keď boli streľby, verejnú cestu uzavreli na dve-tri hodiny, niekedy na pol dňa. Rampy otvárali za fľašu piva-vína. „Už sme počuli o tom, že Mlynčania kupujú naftu, benzín, hodinky,“ dodáva Havelka. „Čo Rusi dokázali ukradnúť v kasárňach, to sem doviezli. Prišli do krčmy. Vojaci z kasární, samozrejme, zdupkali. Z Ostrihoma prešli cez kopec, ale mali stanovisko aj na vrchu Pilíš nad dedinou, kde bola vojensko-meteorologická stanica, neskôr tam vytvorili raketovú základňu pre maďarskú armádu a pomáhali pri strážení.“

Radi teda chodili do krčmy, lebo rozumeli jazyk, starší chlapi rozumeli troška po rusky, takže sa vedeli dohodnúť, o čo je záujem. „Ja som od nich kupoval len naftu, lebo vtedy som mal trabanta a do toho bola dobrá. Veľmi lacno ju predávali,“ hovorí Jozef Majnics z Hlavnej ulice. Dnes má 89 rokov. V šesťdesiatych rokoch u neho bola jedna z centrál obchodovania s vojakmi. Vo svetovej vojne bol rok v zajatí na Sibíri, 500 kilometrov za Uralom, teda sa s vojakmi dorozumel lepšie ako ostatní dedinčania, hoci im slovenské nárečie pomáhalo tiež. „Ponúkali aj televízory, aj hodinky, všeličo. Tak sa tu niekedy opili ako mátohy a predsa išli autom na Pilíš... Aj dievčence tu naháňali, veľakrát. Ľudia sa na nich hnevali. Raz jedného zbili takí paholci... Chytil jednu, vieme, čo s ňou chcel, pravda... a potom tam boli traja paholci, tak ho nabili, ha-ha...“ spomína ujo Jožo.

Najlepšie sa obchodovalo s vojakmi, keď už mali odísť. Vtedy tu tiekla vykurovacia nafta akoby potokom. „Predávali naftu aj so sudmi, ale nakoniec aj s autom,“ preberá slovo opäť Jozef Havelka. Teda Rusi tam nechávali sudy, ale aj autá, dokonca v Ostrihome predávali celé vagóny. „Vojaci odišli div nie potajomky, ako keby boli kradnúť. Autá sa im kazili, dole kopcom z Pilíša sa im spálili brzdy, tak tam nechali celé vozidlo. A ľudia sa tomu smiali. Rovnako sa smiali, keď stavali základňu. Vraj nikto nesmel vedieť, čo sa tam stavia. Ale autá chodili, buchotali, triasla sa celá dedina. Čo sme si mali myslieť, že idú na víkend?!“

Smiešna rozlúčka

Maďarsko bolo teda tzv. najveselším barakom v socialistickom tábore a s týmto kúskom svojej minulosti Maďari radi účtujú s úsmevom. Tým skôr, lebo kým tu sovietske vojská boli, už sa prejavoval povestný maďarský humor...

Keď Rusi potlačili revolúciu roku 1956 a moc darovali Jánosovi Kádárovi, ešte nikto netušil, že Maďarsko prejde vývojom od zúrivosti až po veselú registráciu cudzích uniforiem. „Ruszkik haza!“ – Rusi domov! – to bol najbežnejší slogan vo výkladoch a stenách budapeštianskych domov po novembri 1956. Boli to však zúfalé výkriky, ktoré veľmi rýchle prešli do sveta humoru, napriek tomu, že nádej na odchod Rusov sa neustále zužovala. Slávny peštiansky vtip nemohol vynechať tento námet a čoskoro sa zrodil tento dialóg: - Je pravda, že Rusi odídu domov? - Áno, ale po jednom...

Je známe, že emigrovali desaťtisíce ľudí, medzi nimi aj Kohn. - Prečo chceš emigrovať, Kohn? – pýta sa Schwarz. - Mám dve príčiny. Prvá je, že Rusi nechcú odísť. - Ále, veď tu bude poriadok a potom odídu. - No vidíš, vtedy sa oživí antisemitizmus, teda to je druhá príčina, kvôli ktorej chcem emigrovať...

V Maďarsku sa to teda pomerne rýchlo prehuplo do sveta zhovievavého humoru, hoci undergroundová pesnička skupiny Európa Kiadó celkom vážne posunula modlitbu Otčenáš a ešte za hlbokej totality spievala namiesto „... zbav nás zlého“ „...zbav nás Rusov“. Vtip je v tom, že zlý je po maďarsky „gonosz“ a Rus zasa „orosz“...

Ako vieme, že Maďarsko je obrovská krajina? Rusi už 20 rokov nemôžu od nás trafiť von... To je šutka zo sedemdesiatych rokov. Ako aj riekanka: Akýkoľvek milý hosť, dvadsať rokov práve dosť!

Nebol však zrejme vtip, že János Kádár požiadal Moskvu, aby sa sovietska armáda toľko neukazovala v uliciach maďarských miest, aby sa nezúčastňovala na poriadkových akciách, pretože vraj pre maďarského občana je oveľa príjemnejšie, keď ho bachne po hlave Maďar, a nie cudzí...

Gregor Martin Papucsek

Santov má nové centrum

V sobotu pred turíčnymi sviatkami sa konala v Santove celodňová séria podujatí, v rámci ktorej slávnostne odovzdali obnovené centrum obce. Vďaka projektu sa novým vzhľadom môžu pýšiť obecný úrad a katolícky kostol, ale jeho súčasťou bola aj oprava komunikácií a vybudovanie ihriska. Na náklady poskytla obec 23 miliónov forintov z vlastných zdrojov a 93 miliónov získala z fondov. Investíciu sa podarilo realizovať vďaka spolupráci samosprávy a cirkvi.

Po slávnostnom príhovore starostky Santova Evy Čičmancaiovej biskup jágerskej arcidiecézy Ferenc Palánki vysvätil budovu obecného úradu. V kultúrnom programe spoločne vystúpili santovský páví krúžok a zbor Studienka. Piesne vystriedali tance troch párov Tanečného súboru Stužka (Pántlika). Po programe sa uskutočnila recepcia.

E. Čičmancaiová pre náš týždenník prezradila, že „projekt sa definitívne dokončí až 30. júna, v súčasnosti prebieha kolaudácia prác a ani vonkajšia rekonštrukcia kostola ešte nie je dokončená. Projekt sa uskutočňuje z úveru, jeho splácanie sa začne na jeseň roku 2013 - zatiaľ platíme „iba“ úroky. Rozpočet dosť zaťažuje skutočnosť, že často treba investovať financie skôr než dostane obec na danú prácu pôžičku. Keďže samospráva väčšinou nemá vlastné zdroje, musí požiadať o úver z úverového účtu, za ktorý však tiež treba platiť úroky, takže to nie je natoľko jednoduché.“

Okolie obecného úradu je v súlade s európskymi normami odteraz bezbariérové. V budove sú nové kancelárie a čakáreň pre zákazníkov, ale obnovené je aj kúrenie. Nie všetci obyvatelia však prijali projekt bez výhrad. „Myslím si, že viacerí majú námietky kvôli absencii vlastných zdrojov. Mnohí si myslia, že počet pracovníkov samosprávy je aj tak prehnaný a preto kritizovali obetovanie peňazí na rozšírenie obecného domu. Myslím si, že to nebola zbytočná investícia, získali sme kultivovanejšie prostredie a modernizácia budovy je na dlhú dobu vyriešená. Napríklad finančné oddelenie malo predtým veľmi malé priestory, teraz sú oveľa väčšie a pribudla aj väčšia čakáreň. Pred rekonštrukciou museli klienti čakať v úzkej chodbičke. Musím však dodať, že aj ja som mala výhrady voči niektorým zmenám vyplývajúcim z noriem EÚ. Konkrétne voči tomu, že kvôli bezbariérovosti sme museli zabudovať výťah, ktorý nielen že zvýšil náklady, ale bude ho treba aj udržiavať. Ďalej vznikli priveľké priestory, ktoré budú nevyužité. Osobne nevidím opodstatnenie týchto zmien, veď aj doteraz sme dokázali bez nich fungovať k spokojnosti všetkých občanov.“

Vďaka grantu sa obec obohatila aj o nové moderné ihrisko pre rôzne vekové kategórie, ktoré taktiež zodpovedá normám Európskej únie. Na zvýšenie bezpečnosti v obci nainštalovali pri úrade vonkajšiu mobilnú kameru a pri vstupných tabuliach do obce dve statické kamery.

Vďaka konkurzu vedenie Santova zlepšilo aj marketing obce. Vydalo turistickú publikáciu o osade a zmodernizovalo jej oficiálnu webovú stránku. Tu treba spomenúť aj vytvorenie santovského úseku Maďarskej cesty.

(ef-zp)

Čo hovorí dnešnému čitateľovi román Hrboľatá cesta?

Tohto roku oslávil okrúhle životné jubileum spisovateľ a publicista Pavol Kondač (1931), ktorý sa zapísal do dejín slovenskej literatúry v Maďarsku predovšetkým ako autor prvých dvoch románov (Hrboľatá cesta, 1984; Neskorý návrat, 1987), a tým si zaslúžil post zakladateľa tunajšieho slovenského románu. Tematicky a metodicky nadväzuje na jeho tvrobu dvojjazyčný román z pera Michala Bernulu s nadpisom Prekliate časy (1998), ktorý uzatvára doterajšiu románovú tvorbu slovenských spisovateľov v Maďarsku. Súdobí posudzovatelia Hrboľatej cesty (Peter Andruška, Anna Divičanová, Štefan Lami, Gregor Papuček) jej najväčší význam videli v tom, že doplnila hiát žánrovej palety tunajšej slovenskej literatúry o román. Vyčítali jej však na jednej strane určité nedostatky v oblasti kompozície, literárnosti, spisovateľských postupov, ale na strane druhej uznali autorovu snahu o tematické a jazykové zvládnutie požiadaviek veľkej epiky. Od vydania románu ubehli už skoro tri desaťročia, čo spolu s autorovým okrúhlym jubileom môže byť dostačujúcou príčinou k tomu, aby sme siahli po ňom, oprášili ho a znovu čítali.

Prvý dojem vyvolaný po rokoch znovu prečítanou knihou je jej pochmúrna atmosféra, vyvierajúca z trpkých životných príbehov románových postáv, odohrávajúcich sa v neradostnom spoločenskom a súkromnom prostredí. Pravdou je, že ani titul románu nesľubuje bezstarostné zábavné čítanie a výtvarné riešenie obalu svojou dominujúcou hnedou a čiernou farbou len posilňuje začiatočný dojem o nevľúdnom ovzduší tejto prózy. Drsná realita románového príbehu (sociálna neistota, bieda, pokorenie človeka v jeho ľudskej dôstojnosti, násilná kolektivizácia, medzigeneračné a rodové konflikty, rozklad patriarchálneho spôsobu života) zvýraznená primeranými jazykovo-štylistickými prostriedkami ("Cintorínsky rad", "väzenie", "márnica", "krt", "vrana", "kaša", "fazuľa") len prehlbuje prvé čitateľské zážitky, ktoré sa stávajú konštantným znakom celého diela. To však nesmie odradiť záujemcu od čítania, veď autorovým zámerom bolo podať čo najautentickejší obraz o živote dolnozemských Slovákov v prvej polovici 20. storočia, čo sa vyznačuje mnohými tragickými peripetiami. Román v období svojho vzniku vyvolal záujem predovšetkým literárnej kritiky, no zo strany čitateľov nezaznamenával výraznejšie ohlasy. V uplynulých rokoch sa zdá, ako keby sa naňho zabudlo, veď sa ocitol akosi mimo záujmu odbornej a čitateľskej verejnosti. Príčin je iste veľa, no podľa mojej mienky najviac zaváži v tejto súvislosti tradičná metóda (realistická a socialisticko-realistická), ktorou autor stvárňoval románový príbeh v období, keď v širších literárnych kontextoch už od polovice 20. storočia prebiehal obrat v prozaickej tvorbe. Nezazlievame to však spisovateľovi, veď sa podujal na priekopnícku prácu, pri ktorej sa sústredil v prvom rade na pravdivé zachytenie životného materiálu v rámci románu, ako aj na jeho textovú realizáciu v slovenskom jazyku. Cieľom tejto interpretácie je odhaliť, čo tento román hovorí dnešnému čitateľovi?

Vychádzajme z názvu románu a všímajme si jeho možné významy. Prívlastková syntagma "hrboľatá cesta" vo všeobecnosti naznačuje prekážkami sťaženú cestu ľudského života. V súvislosti s románom platí aj tento význam, ktorý sa však rozširuje aj o nové obsahy, nakoľko sa vzťahuje konkrétne na osudy Slovákov žijúcich v juho-východnej časti Maďarska. V tomto zmysle titul diela možno chápať aj ako metaforu vyjadrujúcu ich namáhavú cestu životom plnú prekážok, neistôt, bojov, prehier, ale aj malých víťazstiev, či radostí. "Hrboľ" (hruda) odkazuje na hlavný atribút tejto society, na jej osudovú primknutosť k zemi. Tento atribút prilieha "panonskému archetypu", paradigmám typického dolnozemského slovenského roľníka (zem-nížina-roľník), ktoré odkryl Michal Harpáň v súvislosti so slovenskou poéziou v Srbsku (Harpáň: 1999, s. 5-37). Okolo zeme sa organizuje život Dolnozemčanov, ona im zabezpečuje živobytie a ponúka aspoň nejakú relatívnu sociálnu istotu. Zároveň však pevný citový vzťah k nej predpokladá aj silné väzby tejto komunity ku koreňom, k duchovnému odkazu predkov. Nadpis románu súčasne symbolizuje aj konfliktuplný proces odtrhnutia sa mladých od tradičného spôsobu roľníckeho života, spojený so snahou vymaniť sa spod otcovskej svojvôle. Ako z povedaného vyplýva, už samotný názov románu predznamenáva jeho smutný obsah, ako aj neradostnú atmosféru.

Hrboľatá cesta je román o obyvateľoch bývajúcich na Cintorínskom rade malej, dolnozemskej obce, nazvanej Suchou. Už tento fakt predurčuje ich životné podmienky a výhľady do budúcnosti, veď ulica na kraji dediny s "váľkovými chatrčami" neveští nič utešujúce. Dej je rozložený do šiestich kapitol, ktoré zachycujú dolnozemský slovenský osud v časovom rozpätí od polovice 30. rokov, až do 60. rokov. Jednotlivé kapitoly sa rozčleňujú na menšie a väčšie úseky, ktoré väčšinou voľne nadväzujú na seba, a preto vytvárajú dojem fragmentárnosti. Pri tomto momente je zjavný Kondačov zápas o zvládnutie kompozície románu, ako postupovať pri pospájaní častí, aby vznikol jednoliaty celok. Román sa začína obrazom prebudzajúceho sa horúceho letného rána na dolnozemskom "pšeničnom láni" so skupinou koscov a hrabačiek. Po prírodnom obraze vytvárajúcom chvíľkový pocit idyly nasleduje realistická drobnokresba vonkajšieho vzhľadu robotníkov, čo hneď narúša túto zdanlivú harmóniu, nakoľko z oblečenia sa dá vytušiť ich biedny stav:

"Sukňatý národ s hrabľami si smie založiť iba obnosenú šatku. Dobré treba šianať. A v zodratom zarobiť na nové."

"....baganče a papuče bez ligotu, smutné a biedne" (Kondač: 1984, s. 5.).

V centre prvej časti je nádenník Paľo Gajdoš, ktorý svojou statočnou prácou a spoľahlivou povahou sa zaslúžil o post vodcu "žatevnej bandy" na pozemkoch grófa Tiszahadházyho. Počas žatvy však dochádza ku konfliktu motivovanému nespokojnosťou žencov ohľadom zhoršujúcich sa pracovných podmienok. Za tento "priestupok" namiesto vzbúrencov (Prievara, Komár) panstvo berie na zodpovednosť Gajdoša ako vodcu "žatevnej bandy", hoci on nevidiac iné východisko prijal nevýhodné požiadavky grófa a snažil sa zahladiť protiklady. Napriek mučeniam na žandárskej stanici neprezradil nič o nespokojencoch. V tejto situácii sa ukázal prvýkrát v pozícii trpiteľa za viny iných. Jeho zmierlivá, tichá a skromná povaha akoby priťahovala ďalšie nezaslúžené tresty. Dochádza k tomu pričinením grófa, ktorý zabil vo svojom lese pytliaka (Juraj Koreň) a chcel sa vymotať z tejto nepríjemnej situácie prostredníctvom Gajdoša, ktorý v nádeji, že dostane kúsok zeme, bral vraždu na seba. Z nasledujúceho citátu vidno, že vlastne nemal na výber:

"Smäd po pálenke a či odveký hlad po pôde mu pohli rukou... Kto vie? Zavrú ma ako vraha. Ale ak ma nezavrú, od pozajtrajšieho rána nemám čo dať deťom do úst. Ak ma zavrú, najedia sa." (Kondač: 1984, s. 41)

Gróf však oklamal dôverčivého Paľa a svoj sľub nesplnil, ba počas manželovho väzenia zneužíval aj jeho ženu Terku. Gajdoš v priebehu päťročného väzania sa opätovne štylizoval do pozície trpiteľa za zločin, ktorého páchateľom bol niekto iný. Tieto beznádejné diania, týkajúce sa hlavne Gajdošovej rodiny, sa v prvej časti románu dopĺňajú ďalšími rozľaďujúcimi obrazmi, ktoré sa uvádzajú ako prejavy prastarých dolnozemských tradícií. Ide napríklad o rituál kúrenia, čo patrí ku kompetenciám výlučne mužov a traduje sa z otca na syna. Syn má právo zastupovať otca od svojich dvanástich rokov, lebo vychodením šestich povinných tried sa s ním zaobchádza ako s dospelým. Každý chlapec sa teší na to a netrpezlivo očakáva túto možnosť:

"Veď zakúrenie je snom každého dieťaťa – chlapca. A kto sa nerád zahrá s ohňom?" (Kondač: 1984, s. 45) Nie je to však hra pre jedenásťročného syna zabitého Juraja Koreňa, ktorej musel predčasne dospieť a vykonávať úkony prislúchajúce otcovi. Medzi praktizované tradície románového času sa zaraďujú aj typické spôsoby spáchania samovraždy v roľníckych kruhoch:

"Dievčence a ženy, ktorým sa spriečil svet, ukončili pozemskú púť zväčša skokom do studne. Chlapci a bíreši obesením. Najčastejšie na pôjde alebo v maštali." (Kondač: 1984, s. 46) Tento zvyk sa konkretizuje v súvislosti so slúžkou Icou Kepenešovou, ktorá vo svojom bezvýchodiskovom stave skočila do vahadlovej studne.

Prvej časti som venovala pomerne veľký priestor, a to z toho dôvodu, že jedine ona sa vymyká z radu ďalších kapitol, ktoré sú silne zaťažené dobovými ideologickými reflexiami, patetickými rozjímaniami o jedinej možnej ceste povznesenia sa slovenského roľníctva a robotníctva - triednej angažovanosti. Tieto pasáže (stranícke schôdze, previerky, agitácie, ankety) značne oslabujú čitateľnosť textu a dnes vyznievajú frázovito. Pokladám však za dôležité, aby som sa v ďalšej časti príspevku dotýkala aj ostatných kapitol, s cieľom vytvárania celkového obrazu o románe. V druhej kapitole niekdajší znepokojenci, kvôli ktorým si Paľo Gajdoš musel vytrpieť počínanie žandárov, ho vyslobodia z väzenia, kde sa dostal kvôli pokusu o zabitie grófa. Túto akciu napomáhala aj rozvrátená politická situácia vytvorená príchodom Rusov do dediny, ktorých obeťou sa stal trinásťročný Miško Gajdoš. Jeho smrť možno chápať ako najbolestnejší úder v neutešenom živote manželov Gajdošovcov:

"Privinul si tenučkú, zničenú ženu na hruď. Bola chudučká, ako toľké iné, ktoré predčasne rozožrali suchoty. Útlučká, ani osirelá trstina, čo zablúdila na breh rieky. Bez slova plakali v objatí na peľasti postele. Vypadali ako socha utrpenia dvoch ľudí, postáv z iného sveta."

(Kondač: 1984, s. 106)

V osudoch manželov Gajdošovcov akoby sa demonštroval sebaobraz dolnozemských Slovákov, modelovaný ľudovými pismákmi, ako aj novinármi, básnikmi a prozaikmi. Základný autostereotyp predstavuje Dolnozemčanov ako obete historických okolností, z čoho vyplýva vedomie vlastného martýrstva a pocit ukrivdenosti. Ako sme videli, Kondačove postavy sú zobrazované v takomto duchu. V druhej kapitole sa uvádza z hľadiska mladej generácie veľmi dôležitý motív: možnosť vzdelávania sa na novovzniknutej Katedre slovenského jazyka a literatúry v Budapešti. Paľo Gajdoš mladší a jeho matka prejavujú o to záujem, kým otec odmieta túto možnosť. V tretej kapitole, ktorá je najdlhšia, autor odbočí od Gajdošovcov a uvedie do deja kulackú rodinu Korbeľovcov a rozvádza osud Janka Korbeľa, poslucháča slovenčiny. V závere tejto časti vysvitá, že aj mladý Gajdoš študuje na tomto odbore. V štvrtej kapitole sa formou reflexií dozvieme o jeho prvých peštianskych rokoch, o vysokej škole a o redakcii Hlasu ľudu, o problematike slovenskej národnosti v Maďarsku, o materinskom jazyku a kultúre, o poslaní národnostnej inteligencie, o matke, ako sa strachovala, že sa ožení s dievčaťom maďarskej národnosti, pochádzajúcim z Hlavnej ulice. Paľo sa zamýšľa nad svojim dovtedajším životom cestou domov z pohnutej revolučnej Budapešti v roku 1956, na nákladiaku. V týchto pasážach sa objavujú Kondačove autobiografické črty. Jeho inšpiračnou bázou sú zážitky z detstva a mladosti, ktoré prežíval jednak vo svojej rodnej obci na Dolnej zemi, jednak v Budapešti ako študent jednoročného prípravného kurzu na vysokoškolské štúdium slovenčiny, potom ako novinár v Hlase ľudu. K písaniu ho podnecoval významný literárny vedec, profesor Ladislav Sziklay, vedúci spomínaného kurzu a zakladateľ katedry. Vplyv "Sziklayho školy" sa jednoznačne prejavuje v Paľom interpretovaných nacionálnych otázkach. V piatej kapitole už triedne uvedomelý starý Paľo Gajdoš sa stáva hlavným agitátorom združstevnenia, nahovára zaťatého kulaka Kožucha, aby vstúpil do družstva. Tieto motívy sú príznačné pre diela, zrodené v duchu socialistického realizmu. Posledná kapitola sa končí nečakanou smrťou starého Gajdoša, spôsobenou nehodou.

Ohľadom Kondačovho prístupu k nastoleným otázkam možno konštatovať, že si málo všímal pohyby odohrávajúce sa v literárnom myslení daného obdobia a nezaregistroval ani premeny postojov demokraticky zmýšľajúcich politikov, literátov a umelcov v posudzovaní ním zobrazovaných historických udalostí (nastolenie totalitného režimu, revolúcia v roku 1956, leninská národnostná politika). Stotožňoval sa myslením, ideami a kultúrnou politikou tej doby, o ktorej písal. Maximálne sa pridržiaval jej zásad: "Cesta vedie jedným smerom" (Kondač: 1984, s. 294), ako aj princípom angažovanej epiky: "Vždy treba vychádzať z triedneho aspektu", (Kondač: 1984, s. 139). V súlade so socialisticko-realistickou metódou do stredobodu svojej prózy kladie priebeh sebauvedomovacieho procesu chudobného slovenského sedliaka Paľa Gajdoša staršieho a cez jeho osudy dokazuje, že aj pánmi vydieraný, vo svojej cti hlboko urazený, statočný a pracovitý nádenník sa môže stať v socializme hoci aj predstaviteľom štátnej moci, ak je uvedomelým komunistom. Tomuto zámeru podriaďuje aj životné príbehy Paľa Gajdoša mladšieho a Janka Korbeľa mladšieho, ktorým socialistická národnostná politika umožnila vysokoškolské štúdium v materinskom jazyku. Ak sa pozeráme z takého aspektu na Hrboľatú cestu, môžeme v nej identifikovať znaky vývojového a kariérového románu. Vyššie spomenuté postavy vychádzajúce z najbiednejších vrstiev dolnozemských roľníkov, prechádzali rôznymi štáciami osobného vývinu, kým dosiahli svoj vytýčený cieľ. Spisovateľ zachytáva proces premeny dvoch neučených dedinských mládencov na vzdelanú inteligenciu a sprevádza ich vonkajšie a vnútorné zmeny, ktoré sa v nich odohrávajú. Paľo Gajdoš mladší rozbehne kariéru novinára, kým Janko Korbeľ sa stáva riaditeľom slovenskej školy. Keď berieme do úvahy východiskový a finálny bod, môžeme povedať, že obidvaja sa vymanili spod sedliackeho osudu a rozvinuli nádejnú kariéru.

Záverom sa vráťme k otázke, položenej na začiatku. Čo tento román hovorí dnešnému čitateľovi? V texte medzi riadkami sa rysujú aj všeľudské otázky, ktoré sú aktuálne aj dnes. Medzi ne patria napríklad medzigeneračné a rodové konflikty. Tie prvé sa odvíjajú a dramaticky vyostrujú už v spomínaných rodinách. Synovia odchádzajú z rodičovského domu aj za cenu definitívneho rozchodu. Tým, že namiesto pôdy dávajú prednosť vzdelaniu, nechtiac narušujú prirodzený transmisiu tradičnej dolnozemskej kultúry, zároveň však takouto cestou protestu reflektujú aj na nové výzvy doby. Tie druhé sa realizujú vo vzťahu muža a ženy, medzi manželmi, v patriarchálnom rodinnom modeli, v ktorom žena je v podriadenej funkcii:

"Stála pred svojím pánom veliteľom bez slova a bez dychu" (Kondač: 1984, s. 23).

Interpretácia týchto problémov môže byť témou ďalšieho referátu. Autor najmä v prvej časti sa ukázal ako dobrý pozorovateľ a rozprávač, keď veľmi plasticky nakreslil životný spôsob a zmýšľanie dolnozemských žencov a ich rodín. Táto časť má aj dokumentárnu hodnotu, čo pre mladú generáciu môže slúžiť aj ako prameň vedomostí o predkoch.

Katarína Maruzsová Šebová

Použitá literatúra

Andruška, Peter: Literárna tvorba Slovákov z Dolnej zeme. Odkaz. 1994, 50-52.

Barthes, Roland: S/Z. Osiris. 1997, 13-19.

Divičanová, Anna: Potrebujeme vlastný román? In: Divičanová: Dimenzie národnostného bytia a kultúry. Békešská Čaba. VÚSM. 2002, 482-486.

Harpáň, Michal: O Paľovi Bohušovi. Báčsky Petrovec. 5-37.

Kondač, Pavol: Hrboľatá cesta. Budapešť. TNK. 1984.

Úspešná účasť v rôznych projektoch

Zo života žiakov a škôlkárov vo Veľkom Bánhedeši

- Kedysi vo Veľkom Bánhedeši pôsobili dve základné školy. Jedna bola tzv. slovenská, ktorá bola v podstate dvojjazyčná, akou je v súčasnosti napríklad slovenská škola v neďalekom Slovenskom Komlóši, alebo v Békešskej Čabe. Druhá bola maďarská. Neskôr s ubúdaním obyvateľstva sa tieto inštitúcie zlúčili a v škole sa odvtedy vyučuje slovenčina ako predmet, - zaviedla nás do histórie školstva vo Veľkom Bánhedeši riaditeľka Základnej a materskej školy Ede Tellera Mária Juhászová. Škola a škôlka v zlúčenej podobe fungujú od školského roku 2009/2010, poslanecký zbor obce o tom rozhodol z úsporných dôvodov.

- Zvláštnosťou a zároveň silnou stránkou našej školy je to, že sme sa úspešne zapojili do rôznych serióznych projektov fondov Európskej únie. Jedným z nich je HEFOP (Operatívny program ľudského zdroja), v rámci ktorého sme sa zamerali na výučbu na základe kompetencií, ktorú sme zaviedli vo všetkých ôsmich ročníkoch. V ďalšom projekte TÁMOP (Operatívny program spoločenskej obnovy) sa dôraz kládol tiež na túto metódu výučby, avšak so zvláštnym zreteľom na diferencovaný prístup k žiakom, ktorí si vyžadujú osobitnú pozornosť pedagóga. Nášmu pedagogickému kolektívu sa podarilo vypracovať niekoľko takých učebných osnov a metód v týchto oblastiach, ktoré sa po posúdení odborníkmi dostali na zoznam tzv. „osvedčených praktických cvičení“. V prípade záujmu si školy z celej krajiny môžu od nás kúpiť tieto odborné balíky. Pritom musím zdôrazniť, že počas tejto neľahkej práce sa z nášho pedagogického zboru stal ešte lepší kolektív. Tí, ktorí na začiatku trošku skeptickejšie pristupovali k týmto metódam, časom tiež prejavili o ne záujem a po absolvovaní patričných kurzov a doškoľovaní prišli už sami s novými nápadmi. Nami vypracované akreditované učebné postupy sú predovšetkým z predmetov matematika, čítanie a výklad textov, z ktorých aj podľa ministerstva dosahujeme pozoruhodné výsledky. Naša ustanovizeň úspešne postupuje aj v procese, výsledkom ktorého sa môže stať akreditovanou vzorovou inštitúciou tých škôl, ktoré si zvolili používanie infokomunikačných učebných technológií. V júli 2010 sme získali predbežnú kvalifikáciu. Pritom odkedy k nám patrí aj miestna škôlka, aj u nich je už vypracované akreditované „osvedčené praktické cvičenie“ s názvom „Ľudové tradície v našom každodennom živote“, - priblížila nám osobitný profil inštitúcie M. Juhászová.

- Aj my pociťujeme, že v obci je čoraz menej obyvateľov, - vítala nás vedúca učiteľka členskej materskej školy Marta Gulyásová. - Kedysi Veľký Bánhedeš bol veľkou obcou, boli časy, keď mal do 4000 obyvateľov. Dnes tu oficiálne žije okolo 1500 ľudí, avšak veľa z nich je mladých, ktorí majú trvalý pobyt síce u svojich rodičov, ale v skutočnosti nebývajú v obci. Slovenčinu počuť v radoch najstaršej generácie, ale rodičia našich zverencov už neovládajú jazyk svojich predkov. Nedávno sme mali výnimku, malý Gabi Gémesi veľmi veľa rozumel po slovensky a ovládal množstvo výrazov, ktoré sa naučil od svojej starej mamy. Našou slovenčinárkou je absolventka sarvašskej Vysokej školy pedagogickej Anna Deáková Chovaneczová, ktorá sa na slovenských zamestnaniach v dvoch skupinách venuje vyše tridsiatim deťom. Dávnejšie sme mali slovenčinu iba v najväčšej vekovej skupine, ako súčasť na prípravu do školy, ale od školského roku 2009/2010 na žiadosť prevádzkovateľa sa rozbehli slovenské zamestnania aj v druhej skupine. Pritom je potešiteľné, že na týchto zamestnaniach sa zúčastňujú aj deti, ktoré nemajú slovenské korene, napríklad z neďalekého Magyarbánhegyesu. Pedagogický program škôlky stavia na zachovávaní miestnych ľudových tradícií, ako aj na osvojovaní si zdravého spôsobu života a zdravej výživy. Nedávno sme získali titul „Zelená škôlka“, to znamená, že v našom výchovno-vzdelávacom procese dôležitú úlohu zohráva aj ochrana životného prostredia, - informovala nás M. Gulyásová a dodala, že deti pravidelne vystupujú s dvojjazyčným programom na obecných slávnostiach. Pritom podobne ako školu, aj škôlku pravidelne podporuje bánhedešský Spolok pre zachovávanie miestnych tradícií, ako aj miestna slovenská samospráva, či už šitím krojov pre deti, alebo knižnými darmi.

Deti po nástupe do základnej školy až na malé výnimky pokračujú v osvojovaní si slovenčiny pod vedením dvoch učiteliek. Alžbeta Andová získala diplom na Vysokej škole pedagogickej v Sarvaši, kým Anna Szigetiová Szántaiová, ktorá vyučuje vo svojej rodnej obci vyše štyridsať rokov, je absolventkou segedínskej vysokej školy.

- Pred dvadsiatimi rokmi sme ešte pociťovali, že deti si prinášajú trošku znalostí slovenčiny z domu. Dnes sa však situácia zmenila... - uviedla A. Sz. Szántaiová. - Žiaci však majú pocit úspechu z hodín slovenčiny, na ktorých ich motivujeme predovšetkým hravou formou, máme dobré skúsenosti napr. s učebnicami Pirošky Majerníkovej. Deti v posledných rokoch sa angažujú hlavne v umeleckom prednese, pravidelne sa zúčastňujeme na Spievankách a veršovačkách ZSM, hostiteľmi regionálneho kola v roku 2009 sme boli práve my. Úspešné sú aj na Medzinárodnej súťaži v prednese poézie a prózy v slovenskom jazyku s názvom Dobré slovo, ktorú každoročne usporadúva Gymnázium Hansa Selyeho v Komárne. V tejto mimoškolskej činnosti vynikajú o. i. D. Acsaiová, J. Mileová, A. Pusztai, L. Sebőková alebo V. Tonková. Pritom Judita Mileová a Fanni Badová si v poslednej dobe obľúbili aj spievanie slovenských ľudových piesní, vystúpili aj na župnom stretnutí Slovákov v Čabasabadi. Naši žiaci radi chodia do Školy v prírode na Slovensku, vlani napríklad vďaka CSS boli vo Vrútkach, kým prostredníctvom ZSM strávili užitočné dni v Hronci. Naša škola podľa finančných možností desaťročia usporadúvala aj letné tábory na Slovensku. Slovenčina, naša slovenská minulosť a tradície sú u nás súčasťou predmetu slovenská vzdelanosť. V rámci tohto predmetu sa naši žiaci zoznamujú aj so životom Slovákov v ostatných lokalitách župy, navštívili sme už napríklad Békešskú Čabu, Sarvaš a Slovenský Komlóš. Medzi deťmi sú populárne aj tzv. Slovenské dni, kde sa môžu predstaviť riekankami, básňami a piesňami, ale v rámci takéhoto dňa sme zorganizovali aj súťaž „Kto vie viac o Slovensku?“. Na tieto dni, venované slovenčine a slovenskej kultúre, pozývame aj hostí, boli u nás už Slováci z Čabačudu a Gerendášu, - dodala pani učiteľka.

Z pestrého života bánhedešskej školskej mládeže nám riaditeľka inštitúcie, inak nemčinárka Mária Juhászová vymenovala aj ďalšie aktivity. Škola od roku 2005 už po tretíkrát získala titul tzv. EKO-školy a to na roky 2010-2013, čo znamená, že naďalej bude patriť do siete tých výchovno-vzdelávacích inštitúcií, ktoré sa aktívne zapájajú do zmierňovania dôsledkov ekologickej krízy. Zapojili sa aj do projektu Mestskej knižnice v neďalekej Mezőkovácsháze s názvom Spolu s knižnicou na podporu práce výchovno-vzdelávacích inštitúcií na vyučovacích hodinách a mimo nich, ako aj v mimoškolskej činnosti. V rámci tohto projektu podporili rôzne krúžky a kreatívne dielne, zorganizovali pre deti rôzne vedomostné súťaže, ako aj návštevy kultúrnych inštitúcií, a to nielen v užšom regióne, ale napríklad aj v Hlavnom meste európskej kultúry v Päťkostolí, alebo v Budapešti. Nedávno sa skončila medzinárodná spolupráca bánhedešskej školy so školami z rumunskej Ghelinţy a zo slovenských Vlčian, kam sa, mimochodom, kedysi presídlilo veľa Bánhedešanov. V trojstrannom projekte s názvom Podaj mi ruku... financovanom z Verejnej nadácie Tempus pre celoživotné vzdelávanie v rámci programu Comenius - zúčastnené tímy spracovali svadobné tradície v Karpatskej kotline. Vydali napr. publikáciu s receptami svadobných jedál, zbierku svadobných vinšov a zvykov. Záverom projektu usporiadali výstavu bábik s typickými súdobými svadobnými odevmi neviest a ženíchov. Pri vzájomných návštevách deti nadviazali priateľské styky.

Podľa všetkého bánhedešské deti sa nemajú kedy nudiť, môžu si vybrať zo širokej palety rôznych programov nielen počas školského roku, ale aj cez letné prázdniny, o čom svedčí aj obsažná webová stránka školy.

(CSL)

Piaty kapustníkový festival v Šóškúte

Zdá sa, že kapustníkový festival zapustil v Šóškúte korene. Milovníci tohto koláča sa mohli v druhú júnovú sobotu už piatykrát vybrať do tejto malebnej osady blízko Budapešti, kde sa počas ochutnávania mohli kochať v okolitej prírode. Slovenská samospráva v Šóškúte sa pred piatimi rokmi rozhodla vytvoriť v obci novú tradíciu a pomocou gastronómie spájať ľudí a priblížiť im slovenskú kultúru. Podľa všetkého sa jej to darí, ba jubileum oslávila nezvyčajne: zmenila dejisko a rozšírila podujatie o súťaž vín, čím dostalo ráz gastronomickej kavalkády. V kavalkáde chutí a vôní nás usmerňovala predsedníčka Slovenskej samosprávy v Šóškúte Iveta Horváthová Körtvélyesiová, hlavná organizátorka a iniciátorka kapustníkového festivalu. Prečo práve kapustníkového? Lebo je to jedno z najjednoduchších jedál, ktoré si naši predkovia priniesli so sebou zo severnejšie položených oblastí Uhorska. Kapusta obyčajná pochádza z pobrežia Stredozemného mora a rovnako ako zemiaky, aj ona si na severe našla živnú pôdu pre svoj rast a vývoj. Vďaka vysokému obsahu výživných látok a vitamínov patrí k najobľúbenejším druhom zeleniny. Strapačky s kapustou, vianočná kapustnica, kapustníky... to sú jedlá, ktoré patria do jedálnička slovenských rodín a do klenotnice gurmánskych špecialít starých materí. Priznajme si, kto nemá rád doma vykvasenú kapustu? A taký domáci kapustník...

Mohli sme sa o tom presvedčiť aj na Kapustníkovom festivale v Šóškute, na ktorý prvýkrát zavítal aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, ktorý sa vo svojom príhovore zmienil o tom, že aj gastronómia je dôležitou súčasťou našej kultúry. Po počiatočných „detských chorobách“ nadnes sa z festivalu stalo podujatie, na ktorom sa zúčastňuje do 800 ľudí. Súťažiaci už nepečú koláče na mieste festivalu, ale doma, lebo v posledných rokoch bolo počasie premenlivé a technicky sa ťažko dalo zabezpečiť kvasenie a pečenie kysnutého cesta. Na ochutnanie tohto tradičného jedla pripravili organizátori množstvo kapustníkov, ktoré ponúkali za symbolickú cenu. V stane bolo celý deň rušno. Vystriedalo sa tam veľa záujemcov, kupovali si rôzne druhy kapustníkov: s hrubším či tenším cestom, so slanou, štipľavou a sladkou plnkou, do ružova upečené alebo dobre prepečené.

Milým bodom programu je pozdravenie najstaršieho obyvateľa osady. Nebolo tomu inak ani v tomto roku, keď kytičku kvetov prevzala od predsedníčky slovenskej samosprávy 102-ročná Mária Marcinkovičová. Kým porota hodnotila kapustníky, na provizórnom javisku vystúpili folklórne telesá z okolitých slovenských a nemeckých osád, ako aj miestni žiaci a folklórnici.

Porota nemala ľahkú úlohu, ale na základe vopred stanovených kritérií napokon za najlepšie tri z 11 súťažných prác vyhlásila koláče Heleny Lukáčovej, Katinky Mészárosovej Kandrovej a Norberta Pessera, všetci sú zo Šóškútu.

Počasie sa vydarilo, deti sa mohli vybehať a tešiť sa z nafukovacieho hradu, dospelí sa zabávať na programe a kupovať jarmočné. Dobrá vôľa a zábava aj tohto roku sprevádzali kapustníkový festival v Šóškúte. Veríme, že to tak bude aj o rok.

(ef)