200. výročie vysvätenia evanjelického kostola na Deákovom námestí

Pamätná tabuľa J. Kollára v srdci Budapešti

Trojjazyčnou bohoslužbou, odhalením pamätných tabúľ s menami troch bývalých farárov - medzi nimi Jána Kollára -, vydaním publikácie a otvorením výstavy oslávili počas turíčnych sviatkov 200. výročie vysvätenia evanjelického kostola na Deákovom námestí v Budapešti.

Dňa 12. júna, v 1. svätodušný deň, sa uskutočnila slávnostná bohoslužba, na ktorej kázal biskup-predseda Evanjelickej cirkvi v Maďarsku Péter Gáncs. „Ťaží nás babylonská kliatba,“ začal svoju kázeň P. Gáncs, ktorý narážal na poslanie príchodu Ducha Svätého, pričom nemyslel na jazyky, ale na to, ako si nerozumejú štát a cirkev. „O Turíciach nehovoríme tak ako o Vianociach a Veľkej noci, ktoré už prešli. Je to sviatok, ktorý existuje, tak ako ani Hospodin nie „bol“ alebo „bude“, ale stále je všade prítomný,“ povedal P. Gáncs. Na liturgii sa zúčastnil biskup Západného dištriktu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Milan Krivda a cirkevný hlavný radca Karl Schiefermair (Rakúsko) a prečítali evanjelium vo svojom rodnom jazyku. Zo zvukovej nahrávky sa ozval niekdajší zvon kostola, ktorý sa v súčasnosti nachádza vo veži smrečianskeho kostola. Spoluúčinkoval spevokol a orchester Lutheránia pod taktovkou Šalamona Kampa a Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena pod vedením Marty Pálmaiovej Pápayovej.

Po bohoslužbách sa uskutočnilo slávnostné valné zhromaždenie cirkevného zboru, na ktorom sa prihovorili viacerí verejní činitelia, hlavne o pamätných tabuliach, ktoré po VZ odhalili na budove kostola a vedľajšej fary. Jedna pamätná tabuľa v slovenčine, maďarčine a nemčine pripomína vysvätenie kostola na Turíce r. 1811, druhá pamiatku Jána Kollára a tretia dvoch maďarských evanjelických biskupov Józsefa Székácsa a Vilmosa Győryho. O svoje myšlienky súvisiace s odhalenými pamätnými tabuľami sa s prítomným podelili biskup Milan Krivda a cirkevný hl. radca Karl Schiefermair. Predseda Maďarskej akadémie vied József Pálinkás hovoril o jazykovej a náboženskej tolerancii, ktorá vládla v zbore na Deákovom námestí. Potom priblížil životnú dráhu dvoch vedcov - biskupov, z ktorých Székács sa narodil v Orošháze neďaleko Slovenského Komlóša a vzhľadom na jeho meno môžeme tušiť, že mal aj slovenské korene. M. Krivda pripomenul, že v chráme na Deákovom námestí pôsobil Ján Kollár ako evanjelický farár od roku 1819 do roku 1849, keď ho menovali za mimoriadneho profesora slavistiky na univerzite vo Viedni. Ako dodal, počas jeho temer tridsaťročného pôsobenia sa tento kostol stal dôležitým centrom národného života pešťbudínskych Slovákov. Poznamenal, že J. Kollár vytrvalo hľadal členov svojho zboru a pre deti slovenských veriacich pripravil čítanku a šlabikár v ich materčine. Zároveň pripomenul, že v jednej svojej kázni hovoril J. Kollár o svojom pobyte v Pešti ako o zlatých rokoch medzi mládeneckým a mužským vekom.

Účastníkom slávnosti sa prihovorili aj duchovní zo spriatelených zborov: zo Sedmohradska a z Nemecka.

Po slávnostnom valnom zhromaždení sa uskutočnilo odhalenie už spomenutých pamätných tabúľ. Po vysvätení pamätnej tabule J. Kollára sa prítomným prihovoril mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss.

„Vysvätenie evanjelického kostola pred 200 rokmi bolo významnou udalosťou vo vtedajšom duchovnom živote mesta, v ktorom spolunažívali príslušníci viacerých národov. Poskytovanie duchovných služieb peštianskym evanjelikom nielen v maďarčine, ale aj v nemčine a slovenčine bolo významným príspevkom k posilňovaniu tolerancie a národnej rovnoprávnosti nielen medzi evanjelikmi. Peštianska evanjelická obec zohrala významnú úlohu v živote viacerých významných osobností. Môžeme sa dozvedieť napr. o tom, že manželstvo Kálmána Mikszátha, veľkého maďarského spisovateľa, ktorý napísal skvelý román zo slovenského prostredia, bolo zaregistrované r. 1857 na matrike tunajšej slovenskej cirkevnej obce. Sú historici, ktorí tvrdia, že práve a tejto farnosti bol konfirmovaný Alexander Petrovič, z ktorého sa neskôr stal najväčší maďarský básnik Sándor Petőfi... Rozhodnutie presbytéria Peštianskej evanjelickej cirkvi vítame ako dôležitý krok k uznaniu roly, ktorú Ján Kollár zohrával v prvej polovici 19. storočia, počas jeho tridsaťročného pôsobenia v Peštianskej evanjelickej cirkvi v duchovnom, ale i občianskom živote desiatok tisícov Slovákov, ktorí žili a pracovali v Pešti. Verím, že tento krok povzbudí budapeštianskych Slovákov, ktorí už pred šestnástimi rokmi začali podnikať kroky na dôstojné uctenie si Jána Kollára, k ďalším aktivitám na jeho pripomínanie si. Veď ide o významnú osobnosť nielen ich peštianskobudínskej evanjelickej komunity v 19. storočí, ale aj o jedného z popredných slovenských básnikov, humanistov a národovcov, ktorého dielo poznajú Slováci na celom svete,“ povedal P. Weiss.

Slovenský evanjelický cirkevný zbor v Budapešti po ukončení slávnosti pri príležitosti 200. výročia vysvätenia evanjelického kostola na Deákovom námestí a po odhalení pamätných tabúľ usporiadal v Lutherovom dvore konferenciu s názvom Činnosť Jána Kollára, ktorý 30 rokov slúžil na Deákovom námestí. Hosťami podujatia boli biskupi Péter Gáncs a Milan Krivda, prednášateľmi Róbert Kiss Szemán (za jeho neprítomnosti prečítala jeho prednášku Mária Žiláková), László Matús, Jozef Beňovský a Miloš Konaček, pričom moderátorskej úlohy sa ujala Anna Divičanová. Na podujatí sa zúčastnili aj delegácie Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Spolku Jána Kollára z Prahy, Slovenského evanjelického a. v. zboru z Prahy, Slovenskej národnej knižnice v Martine, rodnej obce Jána Kollára Mošoviec a podujatie poctili svojou prítomnosťou aj slovenskí činitelia z Maďarska.

Účastníkov konferencie privítal dozorca zboru Gregor Papuček, ktorý sa nakrátko zmienil o histórii a pozostalosti slovenského evanjelického zboru v Budapešti. V mene Celoštátnej slovenskej samosprávy sa prítomným prihovoril jej predseda Ján Fuzik. „Keď sa Ján Kollár pozerá na nás z večnosti v tento naozaj pekný svätodušný deň, čo by ho mohlo najviac potešiť? Ja si myslím, že by ho určite potešilo, že kostol, v ktorom začal pôsobiť krátko po jeho vysviacke, oslavuje dnes 200. výročie. Ale Slováci sem neprikvitli vtedy, keď vysvätili tento kostol: oni ho aj postavili, alebo prispeli k jeho výstavbe. Kollára môže určite potešiť aj pamätná tabuľa,“ povedal J. Fuzik a dodal, že viacerí pracovali na tom, aby mohla byť odhalená. Pripomenul, že presbyterský zbor nastúpil na cestu tolerancie, keď sa rozhodol vyhovieť žiadostiam o umiestnenie tabule. „Myslím si, že Ján Kollár sa môže najviac tešiť tomu, že ten slovenský cirkevný zbor, v ktorom slúžil skoro tridsať rokov pred vyše poldruha storočím, ešte stále existuje. Aj keď v skromnejších podmienkach, ale slovenský evanjelický cirkevný zbor žije aj dnes a to je aj pre nás najväčším svätodušným sviatkom,“ povedal J. Fuzik.

R. Kiss-Szemán vo svojej prednáške porovnával životnú dráhu J. Kollára so životnou dráhou jeho učiteľa Goetheho, na podnet ktorého začal okrem iného zbierať ľudové piesne, čím položil základy slovenského poetizmu vôbec. Historik L. Matús predstavil životnú dráhu dvoch najvýznamnejších sponzorov slovenského evanjelického zboru Samuela Hajnala a Žofie Hvizdákovej, zakladateľov nadácie, ktorá neskôr financovala postavenie kostola a celého komplexu budov v Lutherovom dvore. Vo svojej prednáške sa L. Matús pokúsil nájsť odpovede na motiváciu týchto ľudí, ktorí boli rovnakí v snahe darovať, ale rozliční v prežívaní svojej viery a svojej národnosti. Kým jeden bol rozhodný pragmatik, druhá bola romantická, ľahko ovplyvniteľná, ale svoje slovo vždy dodržiaca hlboko veriaca osoba. Riaditeľ Slovenského národného literárneho múzea v Martine Jozef Beňovský predstavil zaujímavý projekt v Mošovciach, kde založili Múzeum Jána Kollára. Múzeum sa nachádza na pôvodnom mieste, kde stál rodný dom Jána Kollára. Pri požiari v roku 1863 obytná časť rodného domu i hospodárska časť zhoreli. Zachovala sa len sýpka, ktorá od roku 1983 slúžila ako pamätná izba. Bývalý riaditeľ Národného bibliografického ústavu Slovenskej národnej knižnice Miloš Kovačka hovoril o všadeprítomnosti Kollárových téz v histórii Slovenska. Zmienil sa o tom, že spolupatričnosť, ktorú hlásal vo svojej dobe Kollár, sa nachádza aj v Memorande národa slovenského, ktoré v týchto dňoch oslavuje 150. výročie. Ako povedal, Kollárova Slávy dcéra bola stálym kultúrnym programom na začiatku každého zhromaždenia, či išlo o študentské stretnutia, alebo meeting národných buditeľov. Neskoršie ju vystriedala Sládkovičova Marína, ktorá bola tiež veľmi obľúbená medzi slovenskými činiteľmi.

Prítomným sa na záver prihovorila predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti, presbyterka evanjelického zboru Zuzana Hollósyová, ktorá s radosťou informovala o tom, že po splnení viac ako 16-ročného sna budapeštianskych Slovákov sa možno naplní aj ďalší. „O rok v januári uplynie 160 rokov od narodenia Jána Kollára. Túto udalosť by sme chceli osláviť odhalením ďalšej pamätnej tabule, ale tento krát aj s podobizňou tohto slovenského velikána. Tabuľu plánujeme umiestniť na stene Lutherovho dvora, ale ak sa nám nepodarí získať potrebné povolenia, tak na stene sídla SSB, ktoré sa nachádza v centre Budapešti, hojne navštevovanom turistami, ktorí by sa takto mohli dozvedieť o tomto významnom slovenskom národnom dejateľovi,“ povedala Z. Hollósyová. Zároveň pripomenula, že kostol v Lutherovom dvore, ktorý doteraz pôsobil ako centrum bojového umenia, je na predaj. Možno by stálo za to pokúsiť sa ho znovu dostať do vlastníctva slovenského evanjelického zboru...

Dňa 13. júna, v 2. svätodušný deň, sa v kostole na Deákovom námestí uskutočnila spoločná slávnostná bohoslužba duchovných zborov, ktoré kedysi patrili k peštianskej cirkvi. Slovenských veriacich zastupovala presbyterka Zuzana Hollósyová a slovenský zbor predstavil dozorca Gregor Papuček. Božie slovo hlásal senior Gábor Győri. V tento deň sa uskutočnila aj prezentácia knihy Ochrana v búrke - Cirkevný zbor v Budapešti rozvíjajúcej sa na metropolu, ktorej autori sa viac ako na 50 stranách zaoberajú históriou slovenského zboru. Zaujímavosťou bolo, že predtým, než bol postavený obrovský kostol na Deákovom námestí, peštianski slovenskí evanjelici navštevovali služby Božie v Cinkote, kde bol už v 17. storočí kostol a kde kázali aj po slovensky. V chráme Božom na Deákovom námestí veľmi dlho - až do začiatku 20. storočia - boli aj slovenské a nemecké bohoslužby. Na veľké sviatky boli najprv nemecké, potom slovenské a až na treťom mieste maďarské bohoslužby, čo môžeme vysvetľovať aj počtom veriacich: evanjelický zbor na Deákovom námestí mal v roku 1842 500 nemeckých, 200 slovenských a 100 maďarských členov.

Eva Patayová Fábiánová

Doškoľovanie pedagógov Komárňansko-Ostrihomskej župy na Slovensku

O interaktívnych tabuliach

Slovenská samospráva Komárňansko-Ostrihomskej župy pravidelne poriada doškoľovania pre slovenčinárov pôsobiacich v župe. Kurzy zvyknú byť viacdňové, zväčša na území Slovenska, aby učitelia mali popri osvojovaní si najnovších poznatkov zo svojho odboru aj možnosť zdokonaľovať sa v materinskom jazyku . Hoci aj táto samospráva je vo veľmi zlej finančnej situácii, nechcela prerušiť túto tradíciu a usporiadala aspoň jednodňové doškoľovanie pedagógov. Tento raz sa pedagógovia zišli v Bátorových Kosihách, kde si vypočuli zaujímavé a poučné prednášky o interaktívnych tabuliach. Riaditeľka tamojšej slovenskej základnej školy Tímea Szegiová im ponúkla túto možnosť v rámci spolupráce so slovenským župným voleným zborom.

Ako sme sa dozvedeli od predsedníčky samosprávy Márie Nagyovej, preto sa rozhodli pre túto tému, lebo vďaka rôznym fondom v každej škole ich župy, kde sa vyučuje slovenčina, už sú moderné učebné pomôcky. Nie všade ich vedia čo najefektívnejšie využívať. Osemnásť pedagógov z ôsmich škôl sa potešilo možnosti, ktorú im poskytol župný zbor. „Musím povedať, že nás veľmi milo privítali, nad naše očakávania,“ prezradila nám podpredsedníčka župnej samosprávy, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Šárišápe, učiteľka Katarína Huberová Kisgyőriová. Na kurze im prednášali predstavitelia rôznych firiem a autori učebníc slovenčiny ako cudzieho jazyka. „Musíme sa priznať, že slovenčinu učíme, ako cudzí jazyk,“ povedala K. Huberová Kisgyőriová, ale vzápätí dodala, že ak sa s týmto faktom vysporiadame, lepší bude prístup učiteľov aj žiakov k výučbe. Ako povedala, slovenčina je na školách vo veľkej nevýhode voči ostatným predmetom, ktoré majú rôzne moderné učebné pomôcky. „Práve preto bol tento deň užitočný, lebo sme spoznali najnovšie učebné pomôcky pre vyučovanie slovenčiny,“ povedala pani podpredsedníčka. S uznaním hovorila o novom cédečku Trpaslíkova slovenčina (Manó szlovák), ktoré vyšlo iba prednedávnom a je veľmi dobrou pomôckou na doplnenie učiva pre nižší stupeň ZŠ. Pre vyššie ročníky však nič podobné nemajú k dispozícii. Učiteľky mali možnosť vyskúšať si všetky pomôcky, ktoré im predstavili v Bátorových Kosihách.

(ef)

Zasadala dotačná komisia

V dňoch 6. - 7. júna 2011 sa v priestoroch Úradu vlády Slovenskej republiky uskutočnilo pracovné zasadnutie členov medzirezortnej dotačnej komisie, vytvorenej ako poradný orgán predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Milana Vetráka, ktorá hodnotila žiadosti o udelenie dotácií na podporu aktivít Slovákov žijúcich v zahraničí v roku 2011. Termín na podanie žiadostí bol 31. január 2011. Do spomínaného termínu ÚSŽZ prijal 847 žiadostí na projekty od 273 žiadateľov v celkovej sume 3 981 148,45 eur, pričom na rok 2011 bolo na účely podpory rozvoja slovenských krajanských komunít a jednotlivcov vo svete v rámci dotačného systému v pôsobnosti ÚSŽZ z rozpočtu vlády SR vyčlenených len 1 159 426 eur. Tohtoročnou prioritou bola podpora vzdelávacích projektov a projektov z informačnej a mediálnej oblasti.

Správa o výsledkoch zasadnutia dotačnej komisie ÚSŽZ bude uverejnená na stránke www.uszz.sk.

Zdroj: uszz.sk

Békešská Čaba

IV. Celoštátne stretnutie slovenských farárov

V posledný májový deň sme v Békešskej Čabe usporiadali IV. stretnutie slovenských evanjelických farárov. Podujatie sa začalo v malom evanjelickom kostole pobožnosťou. Spievali sme z Tranoscia a modlili sme sa v jazyku našich slovenských predkov. Slovo Božie kázala pani farárka Alžbeta Nobiková na základe Písma svätého: ”Všetky chodníky Hospodinove sú milosť a vernosť pre tých, ktorí zachovávajú Jeho zmluvu a Jeho svedectvá“ (Žalmy 25:10). Po pobožnosti sme prešli do zborovej siene evanjelickej cirkvi, kde prebiehalo rokovanie. Hlavnou témou nášho stretnutia bolo naše dedičstvo, Tranoscius. Vypočuli sme si prednášku predsedu Náboženského výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy Tibora Mótyána. Hovoril o tom, že od našich predkov sme zdedili bohaté duchovné dedičstvo ktoré si musíme chrániť. Sarvašania pozbierali starodávnu liturgiu a piesne a nahrali ich na CD. Dozvedeli sme sa, že z XVIII. storočia sa nezachovali Tranosciá, pretože ich pravdepodobne dávali do hrobu spolu so zosnulými, ktorí si ich ctili. Po prednáške sme sa rozprávali o tom, že Tranoscius je pre starých ľudí srdcovou záležitosťou, citovo sa k nemu viažu. Musíme však preniesť tento vzťah aj na naše deti, na mládež. Ony už poznajú moderný jazyk a preto potrebujeme pre nich nájsť nové formy, nové cesty. Nemôžeme si dovoliť, aby naše bohaté duchovné dedičstvo pochovali do hrobu, je potrebné, aby staršia generácia odovzdala tieto hodnoty nasledujúcim pokoleniam. Hovorili sme aj o tom, že Tranoscius bol akýmsi putom v slovenských rodinách, spájal ich a posilňoval ich spolupatričnosť. Naše stretnutie sa skončilo modlitbou a obedom v evanjelickom cirkevnom kolégiu.

Hilda Guláčiová Fabuľová

Dejiny európskej fotografie sa zrodili na Slovensku

Vo výstavnej sieni Slovenského inštitútu Budapešť sa 9. júna uskutočnila prezentácia publikácie Dejiny európskej fotografie 1900 - 1938, ktorej súčasťou bola výstava maďarských dobových fotografií z rôznych časopisov. Prítomných privítala riaditeľka SI Jana Tomková, ktorá ich informovala o činnosti inštitútu. Jedinečný projekt, ktorý približuje vývoj fotografie a fotografického umenia v celej Európe začiatkom 20. storočia, predstavil jeho iniciátor a riaditeľ Stredoeurópskeho domu fotografie v Bratislave Václav Macek. Kapitolu zachytávajúcu vývoj maďarskej fotografie v rokoch 1900 až 1938 priblížil jej autor, emeritný profesor a historik fotografie Béla Albertini. Unikátny celoeurópsky projekt fotografiu ako médium zároveň umiestňuje aj do historického a politického kontextu v rokoch 1900 až 1938.

V. Macek uviedol, že financovanie doposiaľ najkomplexnejšej zbierky faktov a užitočných informácií o fotografii v 34 európskych krajinách bolo veľmi zložité, lebo autorský honorár a preklad platili vlastne zväčša národné ministerstvá a okrem toho boli aj spoloční sponzori. Európu rozdelili z fotografického hľadiska na tri časti: na vyspelú, menej vyspelú a slabo vyspelú fotografiu. Na základe toho, kam bola zaradená daná krajina, mali autori možnosť zhrnúť dejiny fotografie v uvedenom období v rozsahu od 5 do 25 strán s tým, že bol limitovaný aj počet uverejnených fotografií. Pre V. Maceka bola najzaujímavejšia časť o portugalskej fotografii, ktorú doteraz nepoznal do takej hĺbky. Na obálku dali fotografiu z Estónska, ktorá však svojou témou (znázorňuje vojakov počas inštruktáže alebo oddychu) by obstála na ruskej alebo nemeckej titulnej strane magazínu. Ako povedal, počas prípravy sa vyskytli skôr technické problémy, ako napríklad nedostatočná spoľahlivosť autorov, alebo zlá kvalita poslaných reprodukcií. Napriek tomu sa podarilo projekt dotiahnuť a autori už pracujú na novom diele encyklopedickej publikácie. Najbližšie v roku 2012 by mali vyjsť dejiny európskej fotografie do roku 1969 a potom do roku 2010. Záujemci si môžu publikáciu, ktorá vyšla v anglickom jazyku, objednať na dobierku v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave.

(ef)

Slovenská gastronómia v Pivárni Gerbaud

Jedna celá krajina bola začiatkom júna hosťom Pivárne Gerbaud na budapeštianskom Vörösmartyho námestí. Radosť z tohto faktu vyjadril vo svojom príhovore obchodný riaditeľ spoločnosti Gerbaud Gasztronómia Ákos Gloviczki pri otvorení tohoročného slovenského týždňa. V renomovanej reštaurácii v srdci maďarského hlavného mesta sa už tradične predstavuje slovenská gastronómia za pomoci šéfkuchárov z najlepších hotelov na Slovensku. V tomto roku padol výber na Boutique hotel Golden Royal, ktorý sa nachádza v historickom centre Košíc. Pozornosť potenciálnych hostí sa snažili upútať aj tanečníci z Tanečnej školy Grimmy z Košíc, ktorí temperamentnými slovenskými tancami vzbudili pozornosť návštevníkov knižných stánkov Týždňa knihy na Vörösmartyho námestí. V pivnici medzitým kuchári pripravovali slovenské špeciality, ktoré vďaka budapeštianskej kancelárii Slovenskej agentúry pre cestovný ruch mohli ako prví ochutnať jej partneri, novinári, predstavitelia cestovných kancelárií a inštitúcií pôsobiaci v tomto sektore. Ako prízvukovala vedúca kancelárie Soňa Jelínková, budapeštianska filiálka „vstúpila do škôlkarského veku“, keďže bola otvorená pred štyrmi rokmi. Vďaka spolupráci s prítomnými a neprítomnými partnermi aj v ťažších časoch, poznačených krízou a nie vždy najlepšími dvojstrannými maďarsko-slovenskými vzťahmi, úspešne vyvíjala svoju činnosť v záujme popularizácie turistickej ponuky Malej veľkej krajiny v srdci Európy, Slovenska. Majiteľ hotela, Ľudovít Máté, ktorý na týždeň zabezpečil slovenskú kuchyňu v Pivárni Gerbaud, využil príležitosť a pozval prítomných na návštevu Košíc, ktoré budú v roku 2013 európskym hlavným mestom kultúry. Hotel Golden Royal Boutique v centre mesta Košice, len 200 metrov od Hlavnej ulice, poskytuje ubytovanie v 24 luxusných izbách a apartmánoch a sídli v ňom vychýrená reštaurácia so zimnou záhradou a v súčasnosti veľmi populárne indické ájurvédske kúpele Rasajána.

A. Račková

Práce na prvom z mostov cez Ipeľ finišujú

Prvý most cez Ipeľ, ktorý spojí obce Peťov na slovenskej a Pösténypuszta na maďarskej strane slovensko-maďarskej štátnej hranice, už čoskoro odovzdajú do prevádzky.

Ako pre maďarskú tlačovú agentúru MTI uviedol spolupredseda slovensko-maďarskej zmiešanej komisie pre obnovu ipeľských mostov András Serfz, most bude po technickej stránke dokončený koncom júna. Pracuje sa na tom, aby do jeho uvedenia do prevádzky neuplynulo následne priveľa času. Predchádzať tomu bude kontrola oboch zainteresovaných strán, ako aj Európskej únie.

Zodpovední zaslali pozvánky na slávnostné odovzdanie mosta cez Ipeľ do prevádzky premiérom oboch krajín ešte v januári, pričom za termín navrhli 25. alebo 26. jún.

Pokrývanie povrchu mosta a prístupových komunikácií asfaltom prebieha v súčasnosti na slovenskom území, o niekoľko dní by sa mechanizmy a pracovné čaty mali presunúť na maďarskú stranu štátnej hranice.

Spomínaný most a príslušné komunikácie budú v správe maďarskej strany. Ďalší most cez Ipeľ, ktorý je vo výstavbe medzi Rárošom a Rárospusztou, bude potom v správe slovenskej strany.

Práve tento most, ktorého projekt sa zrodil ako prvý, mal byť odovzdaný do prevádzky ešte vlani v novembri. Dokončenie prác tam však mešká v dôsledku povodní z jara 2010. Očakáva sa, že do prevádzky by ho mohli odovzdať v októbri 2011, vyplynulo zo slov Andrása Serfza.

(TASR)

Konferencia o postavení žien

V srbskej Kovačici sa konala konferencia o práci a postavení žien v cirkvi a spoločnosti pre región strednej a východnej Európy. Organizovalo ju Oddelenie Svetového luteránskeho zväzu pre prácu žien v cirkvi a spoločnosti v Srbsku. Na stretnutie prišli regionálne koordinátorky z Ruska, Poľska, Slovenska, Česka, Lotyšska, Maďarska a Chorvátska. Konferencia určila aj hlavné témy a definované najpálčivejšie problémy postavenia žien v cirkvi a spoločnosti. „Práca konferencie sa niesla aj v znamení dôležitého jubilea pre evanjelickú cirkev, ktoré nás očakáva v roku 2017, keď si pripomenieme 500 rokov od vyvesenia 95 výpovedí Dr. Martina Luthera proti predávaniu odpustkov,“ - povedala Anna Petráková, farárka z Kovačice.

Zdroj: www.ecav.sk

Obrazy Jána Lábika v Ostrihome

V letnom kultúrnom živote Ostrihomu bola samostatná výstava umeleckého maliara Jána Lábika zo Štúrova skutočne významnou udalosťou. Svedčí o tom nielen fakt, že začiatkom mája na otvorení výstavy v Galérii ostrihomských kúpeľov na ostrove Aqua boli prítomní - a aj prehovorili - prví občania dvoch spriatelených miest, primátorka Ostrihomu Éva Tétényiová a primátor Štúrova Ján Oravec, ale i to, že na vernisáž prišlo viac ako dvesto záujemcov a termín výstavy organizátori predĺžili o celé dva týždne. Milovníci výtvarného umenia mali takto až do polovice júna možnosť kochať sa v prekrásnych krajinomaľbách umelca.

Meno 78-ročného krajinkára Jána Lábika je dobre známe v Ostrihome, kde mal doteraz už viac samostatných výstav a kde ho poznajú nielen ako zakladateľa Galérie v Štúrove ale aj ako organizátora spolupráce medzi slovenskými a maďarskými výtvarníkmi. J. Lábik je členom Slovenskej výtvarnej únie, aj Ostrihomského umeleckého cechu.

Maliar Dunaja a Ipľa je vítaným umelcom aj v našom podpilíšskom Kestúci, kde sa každoročne zúčastňuje na medzinárodných výtvarníckych plenéroch a kde po každom plenéri daruje obci jeden alebo aj viac tam vytvorených diel. Ubezpečil nás, že nebude tomu inak ani v tomto roku.

(bárkányi)

Spomienka na návštevu Ferenca Mádla v Sarvaši

Maďarsko sa rozlúčilo s bývalým prezidentom Ferencom Mádlom, ktorý zomrel 29. mája 2011 vo veku 80 rokov. Štátny pohreb s vojenskými poctami sa uskutočnil na Národnom cintoríne v Budapešti za účasti významných maďarských osobností. Do hlavného mesta krajiny sa prišiel s F. Mádlom rozlúčiť aj bývalý slovenský prezident Rudolf Schuster.

Ferenc Mádl bol pred vstupom do politiky vedeckým pracovníkom a uznávaným univerzitným profesorom. Do politiky vstúpil po roku 1989, keď začali spoločenské zmeny nielen v Maďarsku, ale aj okolitých stredoeurópskych krajinách. V rokoch 1990 - 1993 bol ministrom bez kresla, v rokoch 1993-1994 sa stal ministrom školstva a vzdelávania. Za prezidenta bol zvolený ako nástupca Árpáda Göncza v roku 2000 a na poste hlavy štátu pôsobil do roku 2005.

Bývalí prezidenti Slovenska a Maďarska R. Schuster a F. Mádl sa ako prví občania štátov stretli niekoľkokrát. 20. októbra 2003 pricestoval R. Schuster na dvojdňovú oficiálnu návštevu Maďarskej republiky. Na druhý deň navštívil so svojím hostiteľom Sarvaš, kde spoločne slávnostne otvorili zrekonštruovanú slovenskú základnú školu, materskú školu a žiacky domov. Rekonštrukciu školy finančne zastrešila Maďarská republika s prispením Slovenska. V spomienkach mnohých učiteľov školy ostane táto významná návšteva dlho zapísaná v ich srdciach a pamäti. Pedagogický zbor a vedenie školy sa preto úprimne lúči s bývalým prezidentom Ferencom Mádlom a nikdy nezabudne na priateľskú atmosféru, v ktorej sa niesla táto vzácna návšteva. „Spomíname si na slzu dojatia, ktorá sa vtedy vykotúľala z oka slovenského prezidenta Rudolfa Schustera pri zmienke, že uchovávame pamätnú symbolickú motyku z jeho rodného Mezeva. Lebo my, tu na Dolnej zemi, si ctíme a uchovávame hmotné pramene a duchovné tradície, ktoré nám pripomínajú naše slovenské korene,“ zaspomínala riaditeľka sarvašskej školy Zuzana Medveďová.

Význam oficiálnej návštevy bol umocnený bilaterálnymi rokovaniami o vzájomnej spolupráci oboch susedných štátov.

Dana Lukáčiková, Dagmar Králiková

Na mimoriadnom zasadnutí VZ CSS o aktuálnych záležitostiach

Aktuálne záležitosti súvisiace s fungovaním inštitúcií Celoštátnej slovenskej samosprávy, so sčítaním ľudu a prípravou nového národnostného zákona boli najdôležitejšími témami júnového mimoriadneho zasadnutia Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy.

Prvým bodom rokovania bolo schválenie žiadostí škôl prevádzkovaných CSS o zálohovú platbu. Predseda Ján Fuzik informoval o tom, že CSS ako každý rok pre všetky tri školy mohla podať žiadosť o podporu vo výške 35 miliónov forintov. Tieto financie však ešte nie sú k dispozícii, preto navrhol, aby im bola na fungovanie poskytnutá záloha. Poslanci rozhodli, že do získania peňazí poskytne CSS školám zálohu zo svojej všeobecnej rezervy. Po schválení mzdovej doplnkovej podpory pre predsedu na mesiace marec až máj pristúpili k schváleniu pracovného plánu nových regionálnych kultúrnych stredísk Slovenského osvetového centra v Jači a Lucine. Poslanci na základe listu predsedníčky Slovenskej samosprávy Novohradskej župy a pripomienok poslancov z Novohradu po diskusii navrhli doplniť predložené návrhy pracovných plánov o účasť na významných podujatiach Slovákov v Novohrade: župný deň v Šalgótarjáne a festival v Banke. Po ich doplnení pracovné plány jednohlasne schválili. Vyjadrili súhlas s modifikáciou pedagogického programu slovenskej školy v Budapešti a so založením školského združenia samospráv obce Penc, Ďurka a Pišpek. Ako na to poukázal vo svojich úvodných slovách k nasledujúcemu bodu rokovania J. Fuzik, práve podobné povinnosti CSS motivovali Výchovno-vzdelávací výbor, aby v rámci modifikácie svojho štatútu navrhol odovzdanie niektorých kompetencií VZ CSS odbornému výboru. Často sa totiž stáva, že CSS musí vyjadriť svoje stanovisko alebo rozhodnúť vo veci svojich škôl medzi dvomi zasadnutiami VZ. Okrem prípadov podobných dvom predchádzajúcim bodom patria sem školy, ktoré prevádzkuje CSS, pripomienkovanie zákonov a organizovanie táborov. V súvislosti so školami CSS navrhol predkladateľ Michal Lásik odovzdať výboru aj niektoré finančné kompetencie, ktoré však nesmú presahovať rámec schváleného rozpočtu danej inštitúcie a prízvukoval, že o podniknutých krokoch bude musieť predseda výboru referovať na každom zasadnutí VZ. Niektorí poslanci vyjadrili výhrady proti plánovanému odovzdaniu kompetencií. Marta Papučková Glücková, ktorá sa zasadnutia nemohla zúčastniť, poslala svoje pripomienky písomne a upozornila, že modifikácia pedagogického programu vždy súvisí s rozpočtom. Katarína Kormošová pripomenula, že navrhované oblasti podľa zákona patria do kompetencie prevádzkovateľa a vyslovila svoj nesúhlas s ich odovzdaním výboru. J. Fuzik reagoval na pripomienky tým, že VZ má právo odovzdať určité kompetencie svojim orgánom a pripomenul, že obe záležitosti, ku ktorým sa vyjadrili poslanci, si v súčasnosti vyžadujú zvolanie VZ. Poslanec Imrich Fuhl zopakoval svoj návrh z predchádzajúceho zasadnutia, aby sa poslanci vyjadrovali k podobným otázkam elektronickou cestou, e-mailom, čo však podľa slov J. Fuzika zatiaľ nie je technicky pripravené, zákon nepozná pojem elektronického hlasovania a poukázal najmä na problém elektronického podpisu. Po diskusii poslanci modifikáciu štatútu Výchovno-vzdelávacieho výboru schválili, takisto ako výpis súbehu na miesto výkonného riaditeľa spoločnosti Legatum. Poslanci rozhodli aj o tom, že vydaním Nášho kalendára na rok 2012 poveria spoločnosť Legatum, ktorá je okrem Ľudových novín aj vydavateľom iných publikácií.

Ďalším dôležitým blokom rokovania bolo sčítanie ľudu v októbri 2011. Ako o tom informoval J. Fuzik, celoštátne samosprávy v tejto záležitosti spolupracujú s Ústredným štatistickým úradom (KSH) a na rokovaní s predstaviteľmi KSH sa má hovoriť aj o možnosti zapojenia menšinových samospráv do tohto procesu. Pokyny, ktoré obsahujú aj pripomienky národností, boli rozoslané notárom a CSS rozošle notárom lokalít, kde pôsobia slovenské samosprávy, aj list s výzvou na spoluprácu. S podobným listom sa CSS obráti aj na predsedov miestnych slovenských samospráv, v ktorom ich bude informovať aj o možnostiach navrhovania sčítacích komisárov. Prvým krokom prípravy na sčítanie ľudu bude vydanie letáka na Deň Slovákov v Maďarsku, prostredníctvom ktorého budú ľuďom poskytnuté informácie a do septembra by mal byť hotový plagát a ďalší leták s konkrétnymi pokynmi. KSH poverila jednu nadáciu, ktorá bude po celom Maďarsku propagovať sčítanie ľudu. Poslanec I. Fuhl informoval o pripomienkach, ktoré odzneli na zasadnutí Valného zhromaždenia Zväzu Slovákov v Maďarsku (VZ ZSM). Aktivisti boli toho názoru, že plagáty by sa mali rozmiestňovať iba na miestach, kde ich nemožno zneuctiť, dvojjazyčné letáky by sa mali doručovať priamo do poštových schránok spolu s miestnymi novinami. Ďalšiu možnosť poskytujú miestne a regionálne noviny, rozhlasové a televízne vysielania. Na realizáciu mediálnej kampane navrhol zriadiť ad hoc komisiu a z poverenia VZ ZSM ponúkol spoluprácu s CSS a inými organizáciami. Poslancom rozdal aj návrh textu na spoločný leták. Predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Mária Nagyová informovala o tom, že v auguste plánujú usporiadať verejné zasadnutie, na ktoré pozvú vedúcich slovenských samospráv a pobočiek, ako aj odborníka, ktorý bude hovoriť o postupe pri sčítaní ľudu. Návrh predložený na založenie ad hoc komisie a text spoločného letáku CSS a ZSM síce poslanci neschválili, ale J. Fuzik prízvukoval, že v záujme úspešného zvládnutia úlohy vidí možnosť a uznáva potrebu spolupráce v tejto oblasti so všetkými organizáciami s celoštátnou pôsobnosťou.

Ján Fuzik informoval o tom, že podľa predstáv vlády by mal vzniknúť nový národnostný zákon. Náčrt koncepcie zákona majú celoštátne samosprávy pripomienkovať do polovice júla. Za účelom spoločenskej diskusie bol náčrt koncepcie rozoslaný celoštátnym spoločenským organizáciám, pričom vo VZ CSS sú zastúpené aj regionálne organizácie, ktoré takto majú možnosť na vyjadrenie svojho názoru. Ako problematický označil napr. návrh na zriadenie úradu pre miestne a teritoriálne samosprávy. Podľa dokumentu by voľby celoštátnych a regionálnych samospráv prebiehali súčasne s miestnymi voľbami a priamym spôsobom. Zoznam voličov by v budúcnosti po voľbách nebol zlikvidovaný, zostal by nastálo a priebežne by sa aktualizoval, pričom by bol verejný. Podľa predstáv vlády výsledky sčítania ľudu by mali mať vplyv na to, kde môžu byť vypísané voľby. Text zákona by mal byť hotový do polovice septembra a do konca mesiaca by ho mal parlament aj schváliť, aby sa mohol zohľadňovať pri tvorbe budúcoročného štátneho rozpočtu. I. Fuhl vyjadril nesúhlas s týmto postupom s tým, že návrh vychádza z ústavy a nezohľadňuje požiadavky národností, pričom sa v ňom nehovorí o finančných garanciách, o našich požiadavkách a niektorých výdobytkoch, o ktoré sme v poslednom období prišli. Ako reagoval na jeho slová J. Fuzik, presadzovanie a obhajovanie vecí, ktoré máme, je možné vtedy, ak sa vyjednáva v duchu strategického partnerstva, keď existuje pozitívny prístup, pričom terajšie časy označil z tohto hľadiska za ťažké. V súvislosti s otázkou predsedníčky Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzany Hollósyovej týkajúcej sa prípadného zrušenia obvodných samospráv J. Fuzik uviedol, že koncepcia samosprávneho systému obsahuje výrazné zmeny aj v hlavnom meste, pričom napr. v osadách s menej ako 2000 obyvateľmi vláda plánuje zrušiť úrady a tieto zmeny budú mať vplyv aj na národnostné samosprávy. V diskusii odzneli obavy súvisiace s verejným rázom zoznamov voličov, čo by síce zjednodušilo volebný proces a umožnilo usporiadať medzičasové voľby, ale na druhej strane by mohlo odradiť voličov. Ako problematické označili poslanci posudzovanie toho, kto je Slovák a kto nie, čo sa doteraz vzťahovalo iba na kandidátov a členov samospráv.

J. Fuzik informoval aj o podpísaní strategickej dohody medzi celoštátnymi samosprávami národností a ministerstvom verejnej správy, ktorá vytvára rámec na efektívnejšie zapájanie národností do prípravy zákonov.

Poslanci v dvoch kolách tajného hlasovania rozhodli o udelení vyznamenania Za našu národnosť, ktoré odovzdajú 2. júla na Dni Slovákov v Maďarsku vo Veľkom Bánhedeši.

Alžbeta Račková

Slávnosť sv. Petra a Pavla, apoštolov - 29. jún

Známy románopisec Graham Green (1904 - 1991, označovaný aj ako Dostojevský 20. stor.) podáva takúto zaujímavú ilustráciu, alebo predstavu v podobe fantázie:

Asi o dve storočia, keď svetu vraj bude vládnuť jediná svetová vláda a svet bude tak dokonalý a dokonale organizovaný, že si to ani nevieme predstaviť, príde kdesi do malého chudobného hotela schátraný, nenápadný starec s kufríkom v ruke a objedná si izbu. Kým vystupuje hore schodmi, hotelový detektív si pozerá knihu hostí a vraví recepčnému: Viete, kto to je? Nie. To je pápež. A kto je to pápež? Pýta sa recepčný. Z úspešne potlačenej Cirkvi žije už len pápež, zvolený na konkláve pred tridsiatimi rokmi. Blúdi sem a tam s nádejou, že viera ešte prejaví znamenie života a tak sa zbaví desivej mory, že to, čo kedysi učil, čo prekvitalo, čo bolo v rozkvete, plné života, že je večné a že nezomrie a nebude pochované spolu s ním. Pre štát je vlastne užitočný. Je vlastne živým dôkazom toho, že Cirkev je mŕtva.

Vládcu tohoto sveta nakoniec táto hra unaví a žiada si vidieť jej koniec. Chce v dejinách sveta zaujať miesto človeka, ktorý výstrelom z revolvera urobí koniec kresťanstvu. Dá si priviesť pápeža a vlastnoručne ho zastrelí. A VTEDY, MEDZI OKAMIHOM, KEĎ GUĽKA ZASIAHLA PÁPEŽOVU HLAVU, PRELETELA HLAVOU VLÁDCU SVETA MYŠLIENKA: „A čo ak je to, v čo tento človek veril, predsa len pravda?“ V bolesti nad spáchaným činom sa zrazu rodí nový kresťan.

Nemyslím si, že by vývoj dal za pravdu takejto fantázii. Toľko Graham Green. A prečo?

Pretože Cirkev stojí na pevnom základe, ktorý položil sám Ježiš Kristus, keď adresoval Petrovi slová,“ „Ty si Peter, skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.“

Týmito slovami ustanovil Ježiš Petra za pastiera Cirkvi. Áno, toho jednoduchého človeka - rybára. Šimona - muža vody a člna. Jeho slová a gestá, jeho hlad po živote, po zázrakoch, ale i jeho strach pred smrťou a jeho odvaha zradiť, no i jeho úprimný plač pri zakikiríkaní kohúta, jeho vyznanie „Pane, ty vieš, že ťa milujem“, i netrpezlivosť, s akou utekal ráno za svitania k hrobu, toto všetko nám dokresľuje jeho portrét, kto to vlastne Peter je. V jeho osobe sa stretáva škandál, zapretie Krista a na druhej strane základ, skala, na ktorej sám Kristus buduje svoju Cirkev. Nie pre svoj charakter, pre svoju povahu bol ustanovený za skalu, za základ Cirkvi. Ale v tom, že si ho Kristus vyvolil. Pán Ježiš sa Petra nepýta, prečo si to urobil, prečo si ma zaprel, ale po tom všetkom mu kladie otázku: „Peter, miluješ, ma? Miluješ ma väčšmi ako títo?“ Jeho odpoveď - „Pane, ty vieš, že ťa milujem“ je oveľa úprimnejšia ako tá prvá odpoveď, ktorú dal Ježišovi, keď sa vystatoval - aj keby ťa iní zapreli, opustili, ja nie. Peter musel byť najprv pokorený. Musel sa sám najprv znížiť, zakúsiť na sebe pocit previnenia, musel sa stretnúť s hriechom pre svoju pýchu vyjadrenú v slovách - „Pane, aj keby ťa ostatní opustili, ja ťa neopustím“. A stačil jeden jediný Kristov pohľad, aby priviedol Petra k ľútosti.

Musíme si priznať, že aj my sa často staviame do pozície Petra. Pane, aj keby ostatní áno, ja nie. Ja nikdy nezradím, neopustím. Ja nie. A to často len pre našu pýchu, ktorá je koreňom každého hriechu, ktorá bola aj koreňom, príčinou prvého hriechu. Nechajme sa preniknúť Kristovým pohľadom. A jeho otázkou - miluješ ma?

Pavol, pravý opak Petra. Muž vzdelaný, vyučený v škole najslávnejšieho učiteľa zákona, Gamaliela, horlivý za zákon, za tradície otcov... A predsa. Nespoznal z mnohých proroctiev na prvý krát Mesiáša, Božieho Syna Ježiša Krista. Aj on, najprv prenasledovateľ kresťanov, musí byť najprv pokorený vo svojej pýche, zrazený k zemi, aj on musí najprv zakúsiť vo svojom živote kto je to Kristus, aj jeho musí najprv preniknúť Kristov pohľad až na dno duše. A po onom známom stretnutí s Kristom na ceste do Damašku v jedinom okamihu mení svoj postoj. A z prenasledovateľa kresťanov sa stáva najväčší hlásateľ Kristovho evanjelia v dejinách Cirkvi. Spomeňme si na príklad na začiatku, ktorý vo fantastickej podobe vykreslil Graham Green. Vládca sveta pri streľbe na pápeža. Jeho bolesť nad svojim činom. A ako sa rodí z neho nový kresťan. Pokorený vo svojom vnútri. Práve ohavnosťou svojho hriechu.

Dve rozdielne postavy, ktoré si vyvolil Boh za svojich spolupracovníkov a prvých ohlasovateľov evanjelia sám Ježiš Kristus. Jednoduchosť a múdrosť. Peter a Pavol. Tak by sme ich mohli charakterizovať jedným slovom. Jednoduchý Peter a vzdelaný Pavol. Základ a stĺpy Cirkvi, ktorá tu je už viac ako dvetisíc rokov. Raz prenasledovaná, raz na vrchole slávy.

Ako sa dnes často kritizuje táto ustanovizeň. Zo všetkých strán. O čo viac a horšie je to, keď kritika vychádza priamo z vnútra samej Cirkvi. Spomedzi nás samých. Kvalita a svätosť Cirkvi nezávisí len od pápeža, biskupov, kňazov, ale od všetkých, ktorí sú členmi Kristovej Cirkvi, ktorá je Kristovým tajomným telom. Kvalita a svätosť Cirkvi závisí a bude rásť vtedy, keď sa každý z nás nechá preniknúť Kristovým pohľadom a odpovie na jeho otázku, ktorú kladie nám všetkým, nielen Petrovi - miluješ ma? Milovať Krista, znamená milovať jeho telo, Cirkev, jednotlivé údy tohto tela, bratov a sestry.

Predstava Grahama Greena, ktorú vykreslil, to je predstavou dnešného sveta, ktorý by rád videl koniec Kristovej Cirkvi. Nikdy však nemôže odumrieť to, čo je večné, čo je Božie. Môže viesť len k rozkvetu, alebo k úpadku. Tak, ako sa to stávalo v dejinách Cirkvi. Podľa toho, ako človek odpovedal na základnú Kristovu otázku - miluješ ma?

Aj my môžeme svojou úprimnou odpoveďou, svojim životným postojom, svedectvom svojho kresťanského života prispieť k tomu, aby Kristova Cirkev rástla. Každý svojim pričinením. Svojimi prejavmi našej každodennej viery. Nezávisí to vôbec od nášho postavenia, vzdelania. Tak ako Peter a Pavol. Prvý jednoduchý a druhý vzdelaný muž. Základy a piliere Cirkvi. A takým oporným pilierom sa môže a má stať každý jeden z nás.

Stanislav Brtoš

Vyhodnotili VII. ročník prekladateľskej súťaže

V priestoroch divadelnej sály Slovenského inštitútu v Budapešti sa koncom apríla uskutočnilo vyhodnotenie VII. ročníka súťaže v umeleckom preklade študentov slovenského jazyka v Maďarsku. Takmer dve desiatky prihlásených študentov slovakistiky zo všetkých univerzít v Maďarsku si zmerali sily v dvoch kategóriách, a to v preklade textu zo slovenského do maďarského jazyka a z maďarského do slovenského jazyka. Účastníci prekladali úryvky z románu P. Rankova: Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy). Univerzitní poslucháči z Budapešti, Pilíšskej Čaby a Békešskej Čaby, ktorí sa v súťaži umiestnili na popredných priečkach, za prítomnosti lektorov slovenčiny a renomovaných umeleckých prekladateľov prevzali početné ocenenia. Hlavnou cenou súťaže je tradične pobyt na letnej škole slovenského jazyka Studia Academica Slovaca.

V kategórii prekladu zo slovenčiny do maďarčiny:

SAS: Ildika Kondačová (Segedínska univerzita)

1. miesto: Sára Hajnalka Molnárová (Segedínska univerzita)

2. miesto: György Feke (Pilíšska Čaba)

V kategórii prekladu z maďarčiny do slovenčiny.

2. miesto: Noémi Szopláková (Pilíšska Čaba)

3. miesto: Kinga Kovácsová (Pilíšska Čaba)

(br)

Rozlúčková slávnosť a záver školského roka v Budapešti

V budapeštianskej slovenskej škole sa uskutočnila rozlúčková slávnosť ôsmakov a záver školského roka 10. júna. S jedenástimi ôsmakmi sa rozlúčili siedmaci iba na niekoľko mesiacov, lebo až na jedného všetci pokračujú vo svojich štúdiách na tunajšom gymnáziu. S ôsmakmi sa rozlúčila zástupkyňa riaditeľky Kornélia Ráczová, ktorá hovorila o tom, že viacerí z nich sa poznajú už od predškolského veku, veď navštevovali materskú školu budapeštianskej slovenskej ustanovizne. „Najvzácnejšie v živote nie sú veci, ale chvíle,“ začala svoj prejav K. Ráczová a dodala, že tieto chvíle tvoria mozaiku nášho života. Spomenula niekoľko takých okamihov, ktoré spoločne prežili s terajšími ôsmakmi počas ich povinnej školskej dochádzky. Spolu sa borili s prvými písmenkami, číslicami, násobilkou i s vybranými slovami. Ani sa nenazdali a prvý stupeň mali za sebou aj vďaka svojim učiteľkám Monike Szelényiovej a Eve Várszegiovej. V piatom ročníku dostali nového triedneho, jediného triedneho učiteľa - muža na celej škole Zoltána Lénárta, ktorý ich uviedol do tajov matematiky a fyziky. Hoci pán učiteľ sa pred rokom musel vrátiť na Slovensko, neostal svojim žiakom neverný a na rozlúčkovú slávnosť si prišiel zaspomínať s nimi na spoločné chvíle. Posledný rok ich kroky usmerňovala Anna Hatvanyová, ktorá ich učila telesnú výchovu. K. Ráczová vyzdvihla dôležité súťaže, v ktorých šírili dobré meno budapeštianskej školy práve lúčiaci sa ôsmaci. Po rozlúčkových slovách žiakov siedmej triedy nasledoval program ôsmakov, v ktorom recitovali aj spievali. Zvlášť musíme vyzdvihnúť pekný spev Antonelly Morongovej, ktorej krásny hlas v onen júnový piatok naplnil aulu školy. Záverom programu ôsmaci spolu s triednymi učiteľmi ako symbol ukončenia dôležitej etapy života, detstva, vypustili do vzduchu farebné balóniky...

Po kultúrnom programe žiakov nižších ročníkov vyhodnotila uplynulý školský rok poverená riaditeľka Materskej a základnej školy, gymnázia a žiackeho domova Alžbeta Eszesová Vrbovská. Poďakovala žiakom a pedagógom za vykonanú prácu. Zároveň zagratulovala víťazom recitačných, speváckych, športových, komunikačných a pravopisných súťaží. S uznaním sa zmienila o gymnazistke Noémi Juhászovej, ktorá skončila na 2. mieste v študentskej olympiáde zo slovenského jazyka (OKTV). Na konci svojho prejavu oznámila, že v septembri začnú nový školský rok s novou riaditeľkou Júliou Szabovou Marlokovou, ktorej vymenovanie jednohlasne schválili všetky fóra. Po slovách pani riaditeľky sa žiaci rozišli do tried, kde im triedni učitelia odovzdali vysvedčenia a zaželali im príjemné prázdniny. My sme vošli do prvej triedy, kde sme boli zvedaví, ako sa lúčia najmenší so školou. Všetci boli vo vytržení, či sa im podarilo všetko sa naučiť a o svojich schopnostiach presvedčiť aj triednu učiteľku Alenu Horváthovú Ivakovú. Veru, podarilo sa im! Pani učiteľka im pripravila aj krásne prekvapenie v podobe rozvrhu hodín a malých diplomov, kde uviedla, kto v ktorom predmete napredoval najlepšie. Mohli si teda vydýchnuť a tešiť sa na letné prázdniny s vedomím, že v septembri už nebudú najmenšími, vystriedajú ich noví prváčikovia.

Podľa našich informácií ich bude 13, ale deväť určite, totiž toľkí sa rozlúčili deň predtým so škôlkou. V materskej škole, ktorú vedie Alžbeta Héjjasová Litauská, sa konala milá oslava na záver školského roka v dvoch skupinách, kde najmenší členovia školského kolektívu predviedli svojim rodičom, čo všetko sa naučili počas školského roka. Malé tváričky sa rozjarili počas spevu a kolových hier. Detičky sa rozlúčili s najväčšími, ktorí od septembra budú chodiť do školy: zarecitovali im básničky, zaspievali piesne a darovali ich taštičky na dlhú cestu. So školským rokom sa teda dôstojne rozlúčili žiaci i učitelia budapeštianskej slovenskej školy. Dnes si deti už veselo užívajú prázdniny.

(ef)

Tradičná svadba v Síleši

Obec Síleš (Vértesszõlõs) leží medzi Tatabáňou a Tatou. V roku 1720 sa územie Síleša dostalo do rúk Esterházyovcov, ktorí sem pozývali Slovákov z Prešporskej, Nitrianskej a Trenčianskej stolice. Dnes má obec asi 3000 obyvateľov slovenskej a maďarskej národnosti.

V Síleši pôsobí slovenská samospráva na čele s Erikou Törökovou Pátrovičovou, ktorá pokladá za svoju prvoradú úlohu zastupovať záujmy miestnych Slovákov a pestovať slovenské tradície. Zbor na žiadosť obyvateľov obce už po druhýkrát zorganizoval tradičnú slovenskú svadbu. Pozval na ňu hostí z Dvorov nad Žitavou (Slovensko), Čívu, Tardošu, Tatabáne-Bánhidy, Orosláňu, ale udalosť si prišli pozrieť aj náhodní záujemcovia.

Zamestnankyne materskej školy celý týždeň piekli sílešské „klinčekové chraple” a iné pečivo a zákusky, v sobotu varili kapustu a vyprážali mäso - pohostenie pre pozvaných hostí.

V sobotu o štvrtej hodine sa pri pamätnom dome zhromaždili nevesta, ženích a hostia. Tu bola dojímavá odobierka, ktorú usmerňoval družba. Odtiaľ išiel svadobný sprievod do kostola, kde pán farár Ladislav Kiss-Malý z Dorogu po slovensky i po maďarsky odbavil slávnostný obrad. Z kostola sa sprievod pohol k svadobnému stanu postavenému v parku Lászlóa Vértesa neďaleko múzea, kde podávali svadobnú večeru a začala sa veselá zábava. O desiatej ženy - členky speváckeho zboru, ktorý vedie Viliam Urbanič - začali spievať pieseň Stratila som partu a kmotra vybrala neveste z vlasov rozmarín. Nasledoval tradičný tanec s nevestou a zábava pokračovala pri speve a tanci až do svitania.

Sílešská slovenská svadba sa stala obľúbeným programom všetkých obyvateľov obce, bez rozdielu veku. So záujmom na ňu prichádzajú ľudia z blízkeho i vzdialenejšieho okolia a tak sa chýr o nej a o miestnych slovenských zvykoch šíri do sveta.

Alžbeta Sárazová Krajczárová - vzs

Nedocenená slovenská dolnozemská osobnosť Štefan Jančovič

Dvojsté výročie narodenia

Od sťahovania Slovákov do Peštianskej stolice a následne na Dolnú zem uplynulo už plných tristo rokov a neprebádané cirkevné archívy už od prvých rokov osídľovania skrývajú veľa vzácnych dokumentov písaných najmä v slovakizovanej češtine. Začiatkom 18. storočia väčšie skupiny Slovákov zo Zvolenskej, Hontianskej a Novohradskej stolice osádzajú tri za sebou idúce panské pustatiny, ležiace na juhovýchod od Budapešti. V roku 1711 prichádzajú do Alberti, r. 1716 do Irše a r. 1720 do Pilíša. V roku 2011 si takto Alberti (od roku 1950 obec spojená s Iršou a nesie názov Albertirša) pripomína trojsté výročie svojho založenia a tým aj vznik miestnej evanjelickej cirkvi. To bol aj dôvod, pre ktorý som sa rozhodol nahliadnuť do vzácnych cirkevných dokumentov, ktoré prezrádzajú najmä históriu školstva, ktorá neoddeliteľne súvisí s albertskou evanjelickou cirkvou.

Pripomeňme, že už v prvom roku osídlenia Alberti si slovenskí evanjelici priviedli so sebou farára a učiteľa Bedricha Claudíniho. Celý čas medzi nimi ako farári a učitelia pôsobili významné osobnosti. Spomeniem aspoň Samuela Tešedíka st., ktorý tu bol v poradí štvrtým farárom, pôsobil v rokoch 1740-1744, kedy sa mu tu narodil roku 1742 syn Samuel - reformátor uhorského školstva, hospodárstva a duchovného života. Keďže sa tu chcem v rozhodujúcej miere venovať albertskému školstvu a najmä miestnemu rodákovi Štefanovi Jančovičovi, nadšencovi štúrovských jazykovedných úsilí a autorovi slovensko-maďarského slovníka, nedá mi načrieť do vzácneho prameňa, jeho otcom Jurajom Jančovicom napísaných dejín prvých sto rokov albertského školstva. Napísané sú v biblickej češtine, vtedajšej bohoslužobnej reči slovenských evanjelikov, ktorých školy a učitelia boli súčasťou evanjelických zborov. Na tomto dokumente vidieť, že v tom čase rechtori viedli úradné záznamy popri latinčine aj v slovakizovanej češtine. Aby sme sa viac dozvedeli o rodine Štefana Jančoviča, bude dobré poznať dráhu a pôsobenie jeho otca. Autor týchto dejín Juraj Jančovic, také bolo jeho pravé priezvisko a aj jeho priezvisko školopovinných detí, ktoré možno vyčítať zo školských záznamov. Narodil sa 25. 1. 1771 v novohradskom Siráku, kde jeho otec Pavol Jančovic bol záhradníkom u grófa Telekyho a matka Eva, rodená Kasoniová, domácou. Po elementárnej škole, ktorú vychodil v rodisku, navštevoval evanjelické školy v Ožďanoch, Banskej Bystrici, Levoči a v Kežmarku. Na štúdium im vypomáhala sestra Zuzana, ktorá sa vydala za oždianskeho farára Ondreja Šajbena. Po smrti otca si brata Juraja zobrala k sebe a zabezpečovala mu štúdium. Keď sa však chcel po vzore evanjelických vzdelancov vybrať na ďalšie štúdium na niektorú nemeckú univerzitu, ďalšiu pomoc od sestry už ako dospelý nedostal. Rady a pomoc hľadal potom u mladšieho brata, ktorý bol učiteľom v Tápiószentmártone, ale aj ten mu poradil, aby v ďalšom štúdiu nepokračoval a odišiel na „kondície“. Tie mu hneď brat vybavil u šľachtica Pongráca, zaslúžilého a horlivého seniorátneho dozorcu, žijúceho v Slovákmi obývanej Peterke. Ten hneď po vykonanej „próbe“ (skúške) v prítomnosti svojich zaťov a farára Juraja Furdíka si ho v zbore ponechal a pripojil k učiteľovi a kantorovi Pavlovi Frčkovi, ktorý ho doučil hrať na organe a po štyroch týždňoch 8. 1. 1792 Juraja Jančovica (Georgius Jantsovitz) pozvali za učiteľa do Cinkoty. Tam nahradil učiteľa Jozefa Ambrózyho, ktorý pre nemravnosť musel opustiť učiteľský úrad. Juraj Jančovic sa v Cinkote oženil s Juditou Farokovou, dcérou asódskeho mäsiara Gregora Faroka a matky Barbory Jalšovickej. Z manželstva sa im narodilo 11 detí, z ktorých päť v Cinkote zomrelo. V roku 1820 v Alberti žila 19-ročná Johana, 24-ročný Samuel, správca v službe Samuela Jalšovského, 11-ročný Ján Karol, 9-ročný Štefan, 6-ročný Daniel a 3-ročný Pavol.

Juraj Jančovic pôsobil v Cinkote 17 rokov a v roku 1809 ho pozvali za učiteľa do Alberti, kde nastúpil po chorľavom Jánovi Klementisovi. Súčasťou nim napísaných albertských školských dejín z roku 1820 je aj jeho povolávací vokátor, mená a charakteristika dovtedajších učiteľov a cirkvou im zaručené dôchodky.

Pokračovaním a ďalšou súčasťou týchto dejín sú latinsky písané inštrukcie pre učiteľa, ktoré vyplývajú z nariadení cirkevných vrchností a protokoly z ich zasadnutí. Veľkú výpovednú hodnotu má od roku 1820 do roku 1826 každoročne napísaný zoznam a hodnotenie žiakov pre potreby „exámenu“. Krstné mená žiakov sú písané latinsky a ich priezviská, ktoré sú takmer všetky slovenské, vtedajším pravopisom. Z jednotlivých kolóniek v hodnotiacom zozname sa môžeme dozvedieť, že kedy nastúpil žiak do školy (spravidla to bolo 1. novembra alebo 1. decembra), dovtedy deti pomáhali rodičom na poli; koľko dní v roku žiak vynechal, v akej triede bol zaradený (donatista, menorisantes prioves, memorisantes posteriores, catechitestes leqentes, sillabisantes, alph. lenqentes, aqnoscentes, literarsaquoscenste), charakteristika a hodnotenie žiaka (výborný, usilovný, chápavý, poslušný, prudký, živý, samopašný, dotieravý, slabý, lenivý, hlúpy...); meno rodiča. V týchto rokoch Juraj Jančovic, ako prezrádzajú školské výkazy, učil aj svoje deti Jána Karola, Štefana, Daniela a Pavla a všetci sú zapísaní s priezviskom Jantsovitz. Juraj Jančovic zomrel na choleru 21. 10. 1831 v Alberti.

Synovia Štefan a Pavol sa svojou činnosťou a dielom stali významnými osobnosťami v Uhorsku. Nie je známe, prečo si (alebo im) zmenili priezvisko na Jančovič (= Jančovic).

Spomeniem, že Pavol Jančovič sa narodil 17. 9. 1817 v Alberti. Po vychodení elementárnej školy v rodisku študoval v Poľnom Berinčoku, na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici a teológiu v Bratislave. S manželkou Emíliou Balážovou mal troch chlapcov a tri dievčatá. Okrem farárskeho povolania bol podžupanom Békešskej župy a kráľovským radcom. Zomrel 24. 2. 1894 v Ďule (Gyula).

Jeho o šesť rokov starší brat Štefan Jančovič sa narodil 10. 8. 1811 v Alberti. Z matričných záznamov sa máme možnosť dozvedieť, že jeho krstnými rodičmi boli važecký rodák, učiteľ v susednom Pilíši, spisovateľ Pavol Michalko (1752 Važec - 23. 2. 1825 Irša) a jeho manželka Terézia r. Bartholomeidesová.

Aj Štefan po vychodení základnej školy v rodisku nastúpil do gymnázia v Poľnom Berinčoku, stadiaľ odišiel na evanjelické lýceum do Bratislavy. Po smrti otca bol v rokoch 1831-33 učiteľom v rodisku a v rokoch 1833-36 absolvoval štúdium teológie vo Viedni.

Na rozdiel od jeho otca, ktorý si sám napísal a v albertskej školskej histórii uverejnil svoj životopis, biografické údaje o jeho významnom synovi Štefanovi sú skromné a v jednotlivých prameňoch aj rozdielne. Týka sa to najmä nástupu za farára do Sarvaša, keď sa uvádza rozdielny rok nástupu a pôsobenie. Za najsprávnejší bude rok 1836, ktorý uvádza Michal Žilinský, nie rok 1841, ktorý nachádzame na internete o dejinách evanjelického cirkevného zboru v Sarvaši, ani roky uvádzané v ďalších slovníkoch a encyklopédiach. Pripomínam aj to, že v žiadnych z nich nebol uverejnený úplný dátum jeho narodenia a tak som si ho osobne zistil v matrike albertskej evanjelickej cirkvi.

Štefan Jančovič v Sarvaši nadviazal na ľudovýchovnú činnosť svojho spolurodáka Samuela Tešedíka (20. 4. 1742 Alberti) tým, že propagoval jeho učenie a metódy o racionálnom spôsobe hospodárenia, o jeho ďalšom rozvoji. Podobne ako jeho kolegovia v Békešskej Čabe (K. Straka, P. B. Semian, J. Vilim) propagoval rozvoj vinohradníctva, ovocinárstva, včelárstva, chov hodvábnika a nové metódy modernejšieho poľnohospodárstva. Všímal si ťažký život poddaného ľudu a veľa urobil preto, aby sa Sarvašania vykúpili z poddanstva, o čom napísal aj dielo Sarvaš, jako slobodné býti majíce mesto (Pešť). Medzi pospolitým ľudom vykonával účinnú ľudovýchovnú a osvetovú činnosť a podával im námety, ako sa zapájať do aktívnej kultúrno-spoločenskej činnosti. Týmto spôsobom sa podieľal na zvýšení kultúrnej, odbornej a hmotnej úrovne a sociálneho postavenia Sarvašanov. Nemalú zásluhu má aj na rozvoji slovenského školstva a na národnom povedomí dolnozemských Slovákov, ktoré posilňoval aj propagovaním Štúrových Slovenských národných novín. Okrem iných svojich aktivít stal sa členom prvého školského výboru z Poľného Berinčoku do Sarvaša premiestneného seniorátneho gymnázia, bol členom Krúžku sarvašských učiteľov, ktorý udržiaval aktívne styky s učiteľmi na Slovensku. Považoval sa za slovenského národovca a na schôdzi tohto krúžku 20. novembra 1848 odporúčal svojim členom odoberať Štúrove Slovenské národné noviny. Známa je aj jeho spolupráca s peštianskym farárom Jánom Kollárom. Na jeho žiadosť prispel do jubilejnej peštianskej publikácie Řeči, Modlitby a Básně... (1838) básňou Cirkev ev. Sarvašská cirkvi pešťanské od Štěp. Jančoviča (M. Kmeť). Jeho najvýznamnejším dielom je slovensko-maďarský a maďarsko-slovenský slovník s gramatikou oboch jazykov. Ako nadšenec štúrovských jazykovedných úsilí slovníkovým spracovaním lexiky novozaloženého slovenského spisovného jazyka ním zareagoval už štyri roky po jeho prijatí a uvedení do života. Štefan Jančovic po zavedení nového spisovného slovenského jazyka zaregistroval množiace sa lexikálne prvky a tiež ich i sám obohacoval. Umne a rýchle zareagoval na vplyvy, ktoré zasahovali na slovenskú lexiku a javil zvýšený záujem o ľudový jazyk (F. Gregor). Ako píše v pripojenej „mluvnici“, slovník má pomôcť Slovákom, aby sa naučili po maďarsky hlavne kvôli úradom, ale má pomôcť aj Maďarom, aby sa naučili po slovensky. Ako dôvod okrem iného uvádza, že jedna tretina obyvateľov Uhorska hovorí po slovensky. Keď si obidva národy budú vážiť a učiť sa jazyk toho druhého, bude to na osoh obidvoch národov. Za prednosti slovenčiny pokladá jej zvučnosť, rytmický zákon, schopnosť tvoriť celý rad zdrobnelín a svojou mäkkosťou sa približuje taliančine. Má schopnosť vyjadriť jedným odvodeným slovom to, čo v iných jazykoch sa musí vyjadrovať opisne. Pre jej ľahkosť a mäkkosť Jančovič má po ruke aj prirovnanie, ktoré vzniklo v maďarčine „Tak sa lepí na človeka ako slovenský jazyk“ (K. Palkovič). Napísaním tohto slovníka ho poverila Uhorská vedecká spoločnosť. Ako vzor mal Štúrove Národňje Slovenskje Novini i Bernolákov Slovár. Napísal, že Anton Bernolák mu je „vodcom“, za ktorým „len s veľkou opaťernosťou kráčam“. Popri chvále Bernolákovho Slovára poznamenal však aj to, že to nie je slovník „aňi českí, aňi slovenskí, ale akísi pomješaní“ a maďarčina je v ňom vraj biedna. Štefan Jančovič použil Štúrov pravopis, ale zaviedol aj písanie „ä“ - mäd, plemä, ťemä... a prebral aj niekoľko českých výrazov. Palkovič ďalej konštatuje, že v úvode a v slovníku badať ním vžité a nasaté dolnozemské nárečie a tiež iné získané miestne nárečie, napríklad lesa (plot), lúčam (hádžem), poňva (obilná plachta), také aké sa používa v Novohrade, skadiaľ pochádza najviac Dolnozemcov. Slovník obsahuje aj Slovákmi zaužívané názvy miest a iných zemepisných útvarov Blatoň (Balaton), Budín (Buda), Jager (Eger), Maruša (Maros), Miškovec (Miskolc), Ostrihom (Esztergom), Pätikostolí (Pécs), Pešť, Segedín (Szeged), Vacov (Vác). Jeho slovník je nielen prvým slovníkom novej štúrovskej spisovnej slovenčiny, ale aj bohatým prameňom dolnozemskej slovenčiny. Niektorí domáci a zahraniční slovakisti uvádzajú, že dielo Štefana Jančoviča je vzhľadom na dobu, v ktorej sa venoval svojej rodnej materčine, doteraz nedocenené a zaslúžilo by si hlbšie hodnotenie. Navyše jeho dôkladná biografia a aj bibliografia absentuje v encyklopédiách, slovníkoch nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku. Aj preto chýbajú alebo sú o ňom neznáme alebo nepresné biografické údaje. Štefan Jančovič mal záľubu v cestovaní a navštívil viaceré štáty, medzi nimi Turecko a USA, o ktorých napísal aj knihy v maďarčine: Výlet v Istanbule (1864) a Cestovanie v severoamerických slobodných štátoch (1872). Keď Štefan Jančovič dosiahol vek 60 rokov (1871), zriekol sa aj z dôvodov národnostných a v tom čase sa stupňujúcej maďarizácie kňazského úradu a utiahol sa do súkromia (M. Ondrušková). Ako je známe, to isté stihlo v Sarvaši aj jeho vrstovníka a súčasníka Štefana Koreňa.

Farár, jazykovedec, spisovateľ, osvetový pracovník Štefan Jančovič umrel 29. 3. 1893 v Sarvaši.

Ján Jančovic

Pramene a literatúra:

Jančovič, Štefan - Jancsovics, István: Noví slovensko-maďarskí a maďarsko-slovenskí slovňík... II. odďel - slovensko - maďarskí slovník + Maďarská mluvnica predložená slovensko-maďarskému Slovňíku. I. zväzok (2 ), Na Sarvaši Literámi Leopolda Réthyho. Nákladom vydavaťela, 1848.

Jančovič, Š.: Noví obšírni maďarsko - slovenskí a slovensko - maďarskí slovňík.

Jancsovics, J.: Új kiremitö szláv - magyar és magyar - szláv szótár. I. - II. V Prešporku 1863.

Jancsovics, J.: Kirándulás Istambolba az 1863-dik év april hovábam (Budapest, Nyomatott és Heckenastnál, 1864).

Gregor, F.: Jančovičov slovník a niektoré jeho vzťahy k slovenčine. Slovenská reč, 56, 1991, č. 1.

Kmeť, M.: Dejepis mestečka Sarvaš... od M.Žilinského. Vysvetlivky a poznámky, B. Čaba, 2004 s. 179.

Ondrušková, M.: Ľudovýchovná činnosť slovenských učiteľov , národných buditeľov na Dolnej zemi v 18. a 19. storočí. Slováci v zahraničí 10, MS Martin, 1984 s. 126 - 127.

Palkovič, K.: Štefan Jančovič ako prvý lexikograf Štúrovej slovenčiny. Slovenská reč, 56, 1991, č.1.

- Matricula Evangelica Albertiensis. Baptisati Anno 1811, numer 61. datum 10 augustus, nomen baptisati Stephanus, nomina patrum Georgius Jantsovitz, nomina matrum Judita Farók, nomina susceptorum et compatrum Paulus Michalko, Therésia Bartholomeides, Paulus Szuda, nomen baptisti Georg Venich.

- Prothocollum isthoc Scholae Albertiensis Evangelica A. C. Memorabilia eius in se continens, scribi coeptum Anno R. S. 1820 d. 31. Jan. per me Georgium Jantsovitz. Historye o Školi Albertské.

Evanjelická cirkevná synoda v Békešskej Čabe

„Hrad prepevný je Pán Boh náš!“

Za účasti predsedu, biskupa Južného dištriktu Pétera Gáncsa a biskupa Západného dištriktu Jánosa Ittzésa Maďarská evanjelická cirkev (MEC) po prvý raz usporiadala synodu v Békešskej Čabe. Hostiteľmi najvyšších cirkevných hodnostárov boli Evanjelický cirkevný zbor v Békešskej Čabe a békeščabianske evanjelické gymnázium.

Synoda, ktorá od roku 1991 zasadá každý štvrťrok, sa až na jedinú výnimku vždy konala v hlavnom meste, o to väčšou poctou bolo privítanie synodálov v tomto dolnozemskom meste. Predstavitelia MEC prerokovali vlaňajšiu účtovnú závierku za rok 2010, rozhodli o založení inštitúcií a v rámci neviazanej diskusie si vymenili názory na cirkevno-sociologický prieskum Dr. Györgya Fábriho a cirkevno-štatistický prieskum Jenőa Sólyoma.

„Hrad prepevný je Pán Boh náš!“ - týmito slovami z evanjelického chorálu Martina Luthera pozdravil synodálov primátor Békešskej Čaby Gyula Vantara. Je pre nás veľkou cťou, že dejiskom riadneho zasadania synody je sídlo Békešskej župy, veď - ako povedal - tu je najpočetnejší zbor Maďarskej evanjelickej cirkvi, na čo je naše mesto veľmi hrdé.

Oživil aj svoje zážitky z detstva: „Keď som chodil na konfirmáciu, naša cirkev mi darovala také hodnoty, ktoré dodnes vypĺňajú môj život, sú jeho súčasťou. Podnes žije vo mne učenie, ktoré som dostal od farára Károlya Demeho.“ Primátor zdôraznil, že samospráva Békešskej Čaby má vynikajúce styky s historickými cirkvami, tie najužšie práve s evanjelickou.

Andrea Vándorová - zp

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Zatmenie

Maďarsko sa konečne dočkalo aj zatmenia Mesiaca. Musela nastať revolučná výmena vlády, aby tento prírodný úkaz očaril ľudí po celej krajine. Neviem si predstaviť, že by sa bol Mesiac schoval za Slnkom počas predchádzajúcich ôsmich rokov. Treba si hneď vyjasniť, že v tomto prípade zatmenie neznamená zahmlievanie, skrývanie niečoho, ale je to ovocie snahy ukázať ľuďom až nadprirodzené schopnosti. Spomeňme si, aj posledné totálne zatmenie Slnka v auguste 1999 sa odohralo v čase vlády, ktorej predsedal súčasný premiér!

Premiéru mala „šašovská revolúcia“, v rámci ktorej mohli ľudia opäť prikročiť k urnám a zrušiť spätne svoj hlas, ktorý dali pred rokom neskoršej dvojtretinovej sile. Rátanie hlasov ešte neskončili do uzávierky tohto čísla ĽN, ale tzv. exit poly ukazujú všeobecnú snahu zúčastnených odňať vláde moc. Tá sa však drží, lebo tých, ktorí sa na „šašovskej revolúcii“ nezúčastnili, je predsa oveľa viac. To je nesporné. Povedal by som, že o tom netreba ani - nebodaj národne - konzultovať. Vláda stojí pevne na varte, v ruke s národnou zástavou.

Vlajka Budapešti sa konečne zbavila rumunského podtónu, veď - ako povedal primátor hlavného mesta - ani Bukurešť nemá maďarskú trikolóru. Pravdupovediac už dlhší čas nikde nevytiahli „rumunskú“, radnica argumentovala tým, že dali zástavy do čistiarne. Nuž, pranie sa vydarilo mimoriadne, pretože Budapešť má čisto bielu zástavu, pravda, dookola nemôže chýbať červeno-bielo-zelené lemovanie. Len ticho dodávam, že v čase spojenia Starého Budína, Budína a Pešti symbolizovala tieto tri obce červená, žltá a modrá farba, Rumuni boli predovšetkým v Moldavsku a Valašsku a aj Sedmohradsko bolo ešte „naše“.

Apropo! Večne aktuálna je scénka z filmu Pétera Bacsóa Svedok, keď uniformovanému súdruhovi Baštovi prezentujú citrón ako pomaranč. Je to, samozrejme, strašne kyslé. Čo to je? - pýta sa so zvraštenou tvárou činovník. Strážca hate na to: Pomaranč. Maďarský pomaranč. Trocha žltý, trocha kyslý... ale je náš!

Podpory CSS v roku 2011

na miestne slovenské aktivity a programy

Skratky:

SMS - Slovenská menšinová samospráva

ZSM - Zväz Slovákov v Maďarsku

ZŠ - Základná škola

OS - Organizácia Slovákov

MŠ - Materská škola