Jubileá v Základnej škole L. Zakupszkého v Alkári

Alkár leží v centre pohoria Matra, administratívne k nemu patria obce Galyatető, Fiškalitášhuta (Mátraszentlászló), Horná Huta (Mátraszentistván), Bagolyirtás, Fallóskút a Ágasvár. Slovenskí usadlíci sem prišli zo západo- a stredoslovenskej jazykovej oblasti, Česi a Nemci z Moravy a zo Sudet, ale usadili sa tu aj Maďari. Pôvodní obyvatelia sa živili fúkaním skla, lesným hospodárstvom, poľnohospodárstvom a baníctvom. Mnohí pracovali ako drevorubači, výrobcovia železničných podvalov, paliči dreveného uhlia, sezónni poľnohospodári. V Alkári dodnes žijú slovenské tradície a jazyk, pôsobí tu slovenská samospráva. Slovenčinu vyučujú v miestnej Základnej škole Lászlóa Zakupszkého od roku 1951. Začiatkom apríla si tu pripomenuli sté výročie narodenia menodarcu školy, bývalého pedagóga, organizátora kultúrneho a spoločenského života obce L. Zakupszkého. Pri tejto príležitosti usporiadali v obci trojdňové podujatie. Na jubilejných oslavách sa zúčastnili aj členovia rodiny a mnohí bývalí žiaci pána učiteľa. S najmilšími básňami a piesňami uznávaného pedagóga vystúpili terajší žiaci školy. Oslavujúcich v mene organizátorov privítali riaditeľka školy Kristína Jakabová, starosta obce András Stuller, predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Judita Kasalová Szabadová a v mene Vlastivedného spolku Hevešskej župy T. Somfaiová. Zaujímavým momentom dňa bolo, keď sa jeden z pravnukov pána učiteľa podelil s prítomnými o svoje myšlienky. Jubilejnú oslavu uzavrel koncert maďarskej kapely Besh-o droM. Na druhý deň sa uskutočnilo odhalenie pamätnej tabule L. Zakupszkého v doline Csörgő, na stene mlyna Jaj. Na miesto slávnostného aktu, ktoré je prístupné len pešo, prišli žiaci školy, členovia obecného a slovenského poslaneckého zboru. Deti po odhalení tabule s veľkou radosťou hľadali v koryte potoka kúsky skla, ktoré tu kedysi fúkali ich predkovia. Tretí deň sa v katolíckom kostole uskutočnila slávnostná zádušná omša na počesť zosnulého.

Na Deň poézie sa v Alkári konali ďalšie oslavy. Pred šesťdesiatimi rokmi totiž zaviedli v obci vyučovanie slovenského jazyka. Pri tejto príležitosti usporiadali v škole recitačnú súťaž žiakov, ktorí sa učia po slovensky, z 33 detí 31. Súťažili v troch kategóriách. Prvá patrila začiatočníkom, ktorí sa učia jazyk len niekoľko mesiacov a tým, ktorí sú oslobodení od známkovania. V druhej kategórii súťažili žiaci nižšieho a v tretej vyššieho stupňa. Členkami poroty boli predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková, riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová a riaditeľka Základnej školy K. Mikszátha v Níži Zuzana Kučerová. Podľa ich rozhodnutia v prvej kategórii zvíťazila Vivien Bordeová. V druhej kategórii bola najlepšia Bianka Vislócziová a v tejto kategórii osobitné ceny dostali Žofia Gáborová, Natália Husárová a Bálint Belenčik. V tretej kategórii za vynikajúci výkon získala osobitnú cenu Estera Előháziová. Veľmi pekne recitovali aj Katarína Šipošová, Peter Husár a Žofia Gáborová. Výhercovia budú zastupovať svoju školu na jeseň v súťaži ZSM Slovenské spievanky a veršovačky.

Oslavy šesťdesiateho výročia zavedenia výučby slovenského jazyka pokračovali koncom mája. Podujatia boli zaujímavé aj z iného aspektu. Samospráva obce v minulom roku získala v konkurze TÁMOP 3.2.11/10 približne 50 miliónov forintov na mimoškolské aktivity. Do projektu bolo treba zapojiť päť základných škôl. Boli to Základná škola L. Zakupszkého v Alkári a tamojšia materská škola, ZŠ v Gyöngyösoroszi, Materská škola v Gyöngyösoroszi a Základná škola K. Mikszátha v Níži. Vďaka podpore sa deti mohli zúčastniť na päťdesiatich dvoch mimoškolských aktivitách. Inštitúcie mohli financovať krúžky hudby (hru na klavíri, flaute), remeselnícke dielne, vlastivedné krúžky, rôzne výlety, tábory, interaktívne divadlá, starostlivosť o talenty, tematické dni atď. Súčasťou projektu bolo stretnutie záujmových krúžkov a bývalých žiakov školy, ktoré usporiadali na počesť toho, že pred dvadsiatimi rokmi opäť začali v Alkári vyučovať na vyššom stupni. Programy trvali poldruha dňa. Prvý deň zavítala do obce choreografka Folklórneho spolku Lipa z Budapešti Eva Szilágyiová Šubová, ktorá za pomoci kapely Kóborzengő nacvičila s deťmi slovenské tance. Dom tanca prilákal obrovské množstvo žiakov z troch škôl (Alkár, Níža a Gyöngyösoroszi), takže ich museli rozdeliť do dvoch skupín. Kým si jedna skupina osvojovala slovenské tance, druhá sa zoznámila zo starodávnymi detskými hrami. Účastníci boli ubytovaní v obci a na druhý deň hneď skoro ráno sa vybrali na vychádzku. Po chutnom obede sa uskutočnilo otvorenie výstavy záujmových krúžkov. Vystavili na nej diela žiakov školy i škôlkarov, ktoré zhotovili v rámci mimoškolských aktivít počas školského roka. Potom nasledoval galaprogram, v ktorom žiaci predniesli slovenské a maďarské básne, piesne a tance. Dvojdňový program každému účastníkovi priniesol bohaté zážitky, zblížil pedagógov i deti piatich materských a základných škôl. Vďaka projektu vznikli nové známosti a priateľstvá, a zrodili sa základy budúcej úspešnej spolupráce týchto inštitúcií.

(aszm)

Vernisáž výstavy v SI

Slovenskí ilustrátori ocenení na BIB 1967-2009

Slovenský inštitút v Budapešti (SI) a BIBIANA – Medzinárodný dom umenia pre deti usporiadali 16. júna vernisáž výstavy Slovenskí ilustrátori ocenení na BIB 1967-2009. Expozíciu otvorili riaditeľka SI Jana Tomková a kurátorka výstavy, vedúca Sekretariátu BIB Viera Anoškinová. Vernisáž svojou prítomnosťou poctil aj veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss.

Z príhovorov sa návštevníci mohli dozvedieť, že Bienále ilustrácií Bratislava (BIB) je už vyše 40 rokov najvýznamnejšou svetovou udalosťou v oblasti výtvarného a ilustrátorského umenia pre deti. Koná sa od roku 1967 každý nepárny rok. Ide o Medzinárodnú súťažnú prehliadku originálov ilustrácií detských kníh pod záštitou UNESCO a Medzinárodnej únie pre detskú knihu (IBBY), s podporou Ministerstva kultúry SR. Jej hlavným organizátorom je BIBIANA, medzinárodný dom umenia pre deti sídliaci v historickom centre Bratislavy. Medzinárodná porota BIB udeľuje prestížnu Grand Prix BIB, Zlaté jablká BIB, Plakety BIB ilustrátorom a Čestné uznanie vydavateľstvu. Udelením najvyššieho ocenenia na bienále ilustrácií získa výtvarník právo prezentovať sa na najbližšom ročníku BIB samostatnou výstavou z vlastnej tvorby. Súčasťou BIB sú rôzne sprievodné programy ako pracovný seminár, výstavy, tvorivé dielne, divadielka, premietanie animovaných filmov, krsty kníh a stretnutia s ilustrátormi.

Výstava inštalovaná na prízemí SI je kolekciou reprezentatívnej, umelecky kvalitnej vzorky tvorby ocenených slovenských ilustrátorov na BIB za posledných 40 rokov. Návštevníci tu nájdu široký výber výtvarných techník, kompozičných rozvrhnutí, ako aj rôznorodosť chápania ilustrácie, rozdielnosť prístupu k textu i atmosfére príbehu, špecifické nálady, spektrum výtvarných prístupov a vyjadrení autorov. Výstava bude pre záujemcov otvorená do 31. júla.

(zp)

Kvety, úsmev a slzy v čabianskej škole

Rozlúčka s ôsmakmi a so školským rokom

Šestnásť ôsmakov sa 24. júna lúčilo so svojou alma mater na obnovenom dvore slovenskej školy v Békešskej Čabe. Desiati z nich sa rozlúčili so školou iba na letné mesiace, pretože sa v septembri vrátia ako gymnazisti. Riaditeľka školy Edita Pečeňová vyprevádzala mladých ľudí na cestu slovami indického filozofa Gandhiho:

„Dôležitý je čin, a nie výsledok, ktorý prináša.

Musíte sa pustiť do správnej veci.

Možno je nad vaše sily, možno nad vaše schopnosti,

možno vaše úsilie nikam nepovedie.

Ale to neznamená, že nemáte pokračovať.

Možno sa nikdy nedozviete výsledok svojho činu.

Ale ak nebudete nič robiť, nedosiahnete ani nijaký výsledok.”

Počas rozlúčky siedmakov so svojimi staršími spolužiakmi a ôsmakov so školou a triednou učiteľkou Csillou Albertiovou padli aj slzy.

Absolventi tejto školy sa však nemajú čoho obávať, veď ako povedala E. Pečeňová v prejave k záveru školského roka, absolventi ich základnej školy sa uplatnia v živote bez ohľadu na to, kde pokračujú v štúdiách. Charakterizuje ich otvorenosť, bystrosť a dobré základné znalosti, na čom bezpochyby zohráva rolu aj fakt, že už v základnej škole pracujú s tromi jazykmi: popri maďarčine a slovenčine ako hlavných predmetoch sa môžu učiť po anglicky a po nemecky. Ako vyzdvihla E. Pečeňová, tento pestrý pedagogický program a rôznorodá činnosť v škole pozitívne vplývajú na rozvoj osobnosti žiakov, čo sa premieta aj na zvyšovaní záujmu o školu. Čabianska slovenská škola totiž patrí medzi nemnoho inštitúcií v Maďarsku, kde počet žiakov za niekoľko rokov vzrástol o 100. Tento proces pokračuje aj v školskom roku 2011/2012, keď počet detí vzrastie o ďalších 19 a kvôli zvýšenému záujmu o škôlku počas leta rozšíria miestnosti materskej školy. Na dynamickom rozvoji inštitúcie podľa slov pani riaditeľky má veľkú zásluhu prevádzkovateľ školy, Celoštátna slovenská samospráva (CSS), ktorá zo zdrojov získaných zo súbehov napomáha obnovu školskej budovy a štipendiom motivuje siedmakov a ôsmakov, aby pokračovali v štúdiách na slovenskom gymnáziu. Inštitúcia sa zapája do aktivít dolnozemských Slovákov a slovenskej komunity v Maďarsku, ba v niektorých prípadoch je iniciátorom a motorom týchto dianí. V uplynulom školskom roku bola škola hostiteľom I. stretnutia dolnozemských slovenských učiteľov, v rámci dohody o spolupráci s Lýceom J. G. Tajovského v Nadlaku hostila štyroch tamojších žiakov a deti z Rumunska a Slovenska sa zúčastnili aj na V. medzinárodnom dni zdravia. V tomto roku bola škola hostiteľom vyhodnotenia čoraz populárnejšej študentskej súťaže Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, do ktorej sa úspešne zapojili aj jej žiaci. Žiačky 11. ročníka Rita Hornoková a Katarína Spišjaková obsadili 1. a 2. miesto, osobitné ceny si odniesli Agneša Lešťanová (11. ročník), Natanael Bukran (10. ročník) a Szabina Kádárová (9. ročník). Rita Hornoková a Berta Kőrösiová sa zapojili aj do medzinárodnej súťaže Ja a moji predkovia, kde získali 1. a 3. miesto. Maturant Gábor Laczkó obsadil prvé miesto na stredoškolskej študentskej olympiáde zo slovenského jazyka a literatúry, kým v súťaži žiakov základných škôl Aida Šerešová obsadila 3. miesto. Spomenutí žiaci, spolu s tými, ktorí boli úspešní v iných predmetoch, športe alebo spoločenskej činnosti, prevzali z rúk pani riaditeľky knižné odmeny. Školský rok 2010/2011 sa na jej pokyn skončil trojnásobným hlasným „hurá“!

A. Račková

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Pri Dunaji...

Maďarský pospolitý ľud sa lúčil s Európskou úniou, pardon, s predsedníctvom v Európskej rade, na obrovskej „párty“ na nábreží Dunaja v Budíne a Pešti. Miesto bolo logické, veď rieka je div nie symbolom Európy, spája krajiny a spája národy. (S výnimkou prípadov, keď ich od- a rozdeľuje.) Scenéria fenomenálna, veď takáto panoráma je sotva kde! Vraj tí Budapešťania, ktorí po revolúcii roku 1956 neemigrovali, zostali iba pre tento pohľad na oba brehy. Robím tu rýchlu anketu: či vedia ľudia, čo sa tu deje? Ako by nie, lúčime sa s predsedníckou funkciou – vraví bez váhania mladá učiteľka, jej manžel inžinier hneď aj dodáva, že tí, ktorí krútili nosom nad polročným výkonom vlády, prezentujú iba tradičný maďarský pesimizmus, ale podľa neho niet sa za čo hanbiť. Starý pán si myslí, že je tu juniáles, študentka však má jasno. Dalo sa vraj čakať, že Maďarsko na čele únie nebude až také výnimočné. Prečo? Lebo sa nedá povedať, že Maďarsko je krajinou, ktorá dokáže riešiť všetky problémy.

Čo si však myslia o Maďaroch cudzinci, ktorých je tu možno viac ako domácich. Maďari sú milí, pohostinní, ústretoví, zlatí, priateľskí, ženy i muži pekní – to hovoria šikmookí, farební, severania, mediteránci. Akurát sa čudujú, čo robia na Reťazovom moste čínske zástavy. Keď im vysvetlím, že práve je tu čínsky premiér, zhovievavo zvolajú: Oh! A keby ešte vedeli, že momentálne ani nie únia, ale Čína má vytrhnúť krajinu z ťažkostí, to by sa zrejme čudovali ešte viac. No ale nesmierne sa čudujú, hanblivo klopia zrak alebo koketne sa uškierajú, keď im vysvetľujem, čo tu v širokej panvici bubloce, čo to tu hlása tabuľa, čo je to „kakastöke-pörkölt”? Sú tí Maďari ale beťári! – zvolávajú dve Ázijčanky uznanlivo.

Uznania sa však vláda od opozície nikdy nedožije, to je jasné, nech robí čokoľvek. Aj keď náhodou opozičné strany pozitívne hodnotia odborné zvládnutie EÚ-predsedníctva, hneď aj dodajú zdrvujúcu kritiku na adresu premiéra, ktorý pretlačil kontroverzný mediálny zákon, rapídne presadil fungl novú ústavu a (15. marca, teda v revolučnej nálade) odmietol diktát z Bruselu. Nič dobré urobiť teda nemôže. Podobá sa to trocha na situáciu, keď sa premiér József Antall sťažoval svojim poradcom, že nech robí čokoľvek, akokoľvek, neustále ho kritizujú. Naučte sa chodiť po vode – radia mu. Aj sa naučí a hneď aj zvoláva na Margitin most televízne štáby. V pohode prejde cez Dunaj z Budína do Pešti a späť suchou nohou. Dvaja liberáli sa pozerajú, uškrnú sa a vravia: Pozri sa, to je chmuľo, ani plávať nevie...

Išaseg a Želiezovce budujú partnerstvá

Kultúrne leto 2011

V rámci cezhraničnej spolupráce Budujeme partnerstvá sa 17. júna konala v Išasegu tlačová konferencia, zameraná na program s názvom Spájanie kultúrnych tradícií miest Išaseg a Želiezovce. Projekt s rozpočtom vyše 50 tisíc eur, spolufinancovaný z Programu cezhraničnej spolupráce MR-SR, pozostáva z organizovania rôznych kultúrnych podujatí v oboch mestách a tábora pre deti.

V slávnostnej sále mestského úradu privítal prítomných primátor mesta Miklós Hatvani. Ako povedal, Išaseg a Želiezovce v rámci cezhraničnej spolupráce uvádzajú do pohybu sériu kultúrnych programov. Cieľom projektu je predstaviť kultúrne bohatstvo obidvoch štátov, v rámci toho prezentovať kultúrnu a umeleckú pestrosť, kultúrne dedičstvo a kreatívne sily obidvoch miest. Hlavnou úlohou programu je podporovanie cezhraničnej spolupráce, kooperácia maďarských a slovenských regiónov, rozširovanie možností prezentácie kultúry, spoznanie podobností a rozličnosti oboch národov prostredníctvom organizovania festivalov, výstav, workshopov, športových a rekreačných podujatí a táborov. Preferovaným poslaním projektu je oživenie cestovného ruchu, mobilizovanie a zapojenie obyvateľstva do podujatí. Tak sa posilní regionálna úloha obidvoch miest a občianskej sféry. Po príhovore pána primátora priblížila účastníkom plánované podujatia manažérka projektu Eva Verseczkyová Szikiová.

Ako uviedla, mesto Išaseg v rámci projektu Budujeme partnerstvá pripravilo festival Kultúrne leto, ktorý sa začal 5. apríla historickými dňami a skončí 13. októbra predstavením sa Želiezoviec. V letných mesiacoch sa uskutočnia tábory, mestské dni a rôzne programy za účasti hostí zo Slovenska. V Želiezovciach sa konajú tri podujatia – Dni F. Schuberta, Tradície bez hraníc a Deti deťom. Schubertove dni boli 17. júna. Bol to festival klasickej hudby, na ktorom vystúpil aj ženský spevácky zbor Gaudium Carminis z Išasegu. Kultúrne leto skončí v Želiezovciach 11. septembra podujatím Tradície bez hraníc. Na tomto festivale budú predvádzať tradičné jedlá, výrobky, ľudovú hudbu, remeslá, ale aj súčasnú hudbu a tradície oboch spriatelených miest. Program Deti deťom bude obohatený o atrakcie, workshopy, súťaže a športové hry.

Andrea Szabová Mataiszová

Zlatý diplom Kataríne Mikľovej

Láska k deťom a vysoká odborná úroveň

Pred žiakmi, učiteľmi a rodičmi békeščabianskej slovenskej školy, na záverečnej školskej slávnosti prevzala z rúk predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika Zlatý diplom učiteľka slovenčiny a maďarčiny Katarína Mikľová rodená Zahoranová. Ako vyzdvihla vo svojom prejave riaditeľka inštitúcie, inak jej bývalá žiačka Edita Pečeňová, teta Katka patrila medzi určujúcich pedagógov školy. Zmienila sa o nej ako o vynikajúcej pedagogičke, ktorá vychovala stovky detí a odovzdala im lásku k písanému a hovorenému slovu v slovenskom a v maďarskom jazyku. Teta Katka učila a vychovávala deti s úprimnou láskou a na vysokej odbornej úrovni a mladí, začínajúci kolegovia sa vždy mohli spoľahnúť na jej radu a pomoc.

Najmladší žiaci školy pozdravili Katarínu Mikľovú básňou Eleny Čepčekovej Pani učiteľka. Oslávenkyňu prišli pozdraviť aj jej bývalí žiaci, predseda Slovenskej samosprávy župného mesta Békešská Čaba Juraj Ando a v mene Čabianskej organizácie Slovákov riaditeľka Domu slovenskej kultúry Anna Ištvánová.

- Takmer pred polstoročím ste začali vyučovať v čabianskej slovenskej škole. Ako vyzerala škola?

- Slovenská škola bola pôvodne na Irányiho ulici, kde som ja maturovala Vyučovať som začala vo Viniciach, odkiaľ ma preložili do slovenskej školy, ktorá bola v tom čase už na Ulici Attilu Józsefa. Nastúpila som na miesto mojej bývalej triednej učiteľky Marty Biskupovej, ktorá odišla do dôchodku. Vtedy sa nepýtali, kto kam chce ísť pracovať, ja som mala šťastie. Pamätám sa, práve vtedy stavali žiacky domov a s prvými žiakmi sme na jar prišli upratovať a dávať do poriadku okolie. V tom čase boli v tejto budove iba nižšie ročníky základnej školy, druhý stupeň a gymnázium boli v centre mesta.

- Z vašej rodiny vyšli dve slovenské učiteľky...

- Moja rodina bola z matkinej aj z otcovej strany slovenská. Starý otec z matkinej strany sa volal Juraj Farkaš. Môj prastarý otec pracoval na grófskom majetku a ešte jeho otec si musel zobrať maďarské meno. Koncom 19. storočia prebiehala maďarizácia a kto dostal nejaké dôležitejšie miesto na majetku, ten si musel zobrať maďarské meno. Pričom sa aj potom vždy nazýval Juraj Slávik a moja matka bola Katka Sláviková. Otec bol Matej Zahoran.

- Čím sa zapodieval?

- Otec bol kušniarom (kožušníkom) tu na Čabe, na čo bol veľmi pyšný. Svoje remeslo mal veľmi rád. Bol horlivý Slovák, z čoho mal pred vojnou aj nepríjemnosti. Zapojil sa do organizácie tunajšej slovenskej mládeže, do tzv. slovenského spolku. Doma som ako malé dieťa vždy počula, čo bolo v spolku, do ktorého chodievala aj matka. V Čabe bolo ochotnícke divadlo. Pamätám sa, že režisérom predstavenia Žltý žrebec bol napríklad môj otec. S Jánom Sekerkom (ľudový básnik, národovec – pozn. red.), ktorý bol o desať rokov starší ako on, boli dobrí kamaráti, ale natoľko nie, aby si tykali. Otec bol teda veľmi veľký Slovák. Pamätám sa, že krásne hral na mandolíne a spieval. Nikdy som ho nepočula spievať maďarské piesne, iba slovenské. A matka tiež. Vďaka tomu som sa vlastne dostala aj do slovenskej školy. So sestrou sme boli u starých rodičov a pred domom sme spievali slovenské piesne, ktoré sme počuli od rodičov. Neboli to ľudové piesne, ale tie, ktoré spievali v ochotníckom divadle. Juraj Hanko v tom čase organizoval slovenskú školu. Išiel okolo na bicykli a začul, že spievame po slovensky. Vtedy už na Čabe nebolo vo zvyku spievať na ulici po slovensky. Zoskočil z bicykla a podišiel k nám, že kto sme, čo sme, ako pekne vieme po slovensky spievať, či sme počuli o slovenskej škole. Otec vtedy nebol na Čabe a matka ani neviem, ako sa to mohlo stať, ale nevedela o slovenskej škole. Začal nás prehovárať, že my musíme ísť do slovenskej školy. Predpokladal, že keď takto pekne spievame po slovensky, tak po slovensky aj hovoríme. My sme však chodili do maďarskej škôlky, kde sme už po slovensky zabúdali, hoci keď sme boli malé, nevedeli sme po maďarsky. Prvé ročníky som chodila tiež do maďarskej školy. Ďuri báči nám povedal, že my musíme ísť do slovenskej školy. My sme mu vraveli, že už sme zapísané do školy č. 2, ale on že všetko vybaví a so sestrou sa už môžeme počítať za žiačky slovenskej školy. Hovoril nám, aké to bude dobré, že tam môžeme aj zmaturovať. Boli to veľmi ťažké časy, doma sa nehovorilo o tom, že my raz budeme ďalej študovať. My dve, ale najmä ja, sme všetko, vyrozprávali matke, ktorá potom vyhľadala Ďuri báčiho a takto sme sa – náhodou – dostali do slovenskej školy. Veľa náhod ma usmernilo v živote.

- Jednou z nich bolo, že v škole ste sa zoznámili so svojím manželom Belom Mikľom, s ktorým tohto roku oslávite 50. výročie sobáša.

- Áno, on už v tom čase chodil to slovenskej školy. Náhodou som sa dostala aj na slovenčinu na vysokú školu. Moja triedna učiteľka Marta Biskupová bola výborná dejepisárka a ja som mala tento predmet veľmi rada, hádam najradšej zo všetkých. Rozhodla som sa, že budem učiteľkou dejepisu a maďarčiny, lebo aj z maďarčiny som bola dobrá. Veľmi som sa pripravovala na prijímacie skúšky. Maturovali sme v 57. roku, práve náš ročník na jar kvôli revolúcii často nechodil do školy a aj maturity prebehli za takýchto okolností. Naučila som sa teda všetko a s matkou som išla na prijímacie skúšky. Stojím na chodbe a čakám, aby ma zavolali do vnútra. Profesor Karol Drien, vedúci slovenskej katedry, bol aj vedúcim maturitnej komisie na našom gymnáziu, takže vedel, že som dobre zmaturovala aj zo slovenčiny. Slovenčinu ma inak vyučoval Aladár Králik. Keď ma profesor Drien zbadal na chodbe, opýtal sa ma, čo tam robím, veď skúšky zo slovenčiny boli deň predtým. Ja som mu odpovedala, že čakám nie na slovenčinu, ale na dejepis. Začal ma prehovárať že ja musím byť slovenčinárka. Vraj z dejepisu nie je isté, či ma zoberú, ale na slovenčinu som na základe maturity už aj prijatá, stačí urobiť písomnú skúšku hoci aj hneď v jeho kancelárii. Všetko som vyrozprávala matke, spýtala som sa, čo mám robiť, ale ona ponechala rozhodnutie na mňa. Takto ma pán profesor nahovoril na slovenčinu.

- Keď ste sa vrátili do slovenskej školy, ako vás prijali bývalí profesori?

- Samozrejme, veľmi som sa bála, čo bude, ale prijali ma veľmi milo. Najmä Alžbeta Pluhárová, ktorá bola tiež maďarčinárka a slovenčinárka. Prišla som vlastne ako domov. Viac som sa bála detí, než bývalých učiteľov. Vo Viniciach, kde som začala učiť a kde som dostala veľmi ťažké triedy, mi kolegovia povedali, že ak sa za rok nenaučím nastoliť disciplínu, nech radšej opustím z učiteľskú dráhu, lebo budem mať ťažký život.

- Pamätám sa, že ste sa to naučili.

- Naučila, a keď som prišla sem, prvé roky som bola príliš prísna. Dnes už viem, že preto, lebo som sa sama bála, ako to zvládnem. Potom som sa dostala do gymnázia. Ja som bola učiteľka základnej školy, ale vedenie školy rozhodlo, že v prvej triede budem vyučovať ja, aby bol prechod zo základnej školy do gymnázia plynulý. Študenti prišli z rôznych obcí, v novom prostredí boli stratení a ja som im pomáhala prekonať počiatočné ťažkosti. V prvej triede gymnázia som vyučovala maďarčinu a slovenčinu osem rokov. To boli moje najkrajšie roky. Nebolo ľahké dosiahnuť, aby deti v dospievajúcom veku poslúchali, systematicky pracovali, získať si ich dôveru, a to nie zo strachu. Veľmi rada som vyučovala a vždy som potom mala najradšej tieto deti.

- Ako ste si ich získali?

- Tým, že som ich mala veľmi rada. Deti to cítili, hoci mi potom hovorili, že som bola veľmi spravodlivá, ale aj veľmi prísna učiteľka. Pre mňa bolo dôležité, aby vedeli, že sa za nich nikdy nechcem hanbiť. Veď vo vyšších ročníkoch ich učili stredoškolskí profesori a ja som chcela, aby mali dobré základy.

- V príhovore pani riaditeľky odznelo, že ste vždy ochotne pomáhali mladým kolegom. Akí boli vaši mladí kolegovia?

- Najprv som bola mladá ja. Potom prešlo niekoľko rokov a prišli noví kolegovia. Vítala som ich s láskou. Videla som, že prežívajú to, čo som kedysi prežívala ja a boli medzi nimi aj viacerí moji bývalí žiaci. Pre túto školu vždy bolo charakteristické, že sa sem vracajú bývalí žiaci.

- Čo si myslíte o terajšej škole?

- Som veľmi rada, že dosahuje takéto krásne výsledky. Edita Pečeňová je šikovná, nadaná riaditeľka. Tiež bola mojou žiačkou a vždy bola rozumná a náročná. Mám styky s bývalými žiakmi aj kolegami, obdivujem výsledky, ktoré škola dosahuje a veľakrát si poviem, čo všetko môže závisieť od jedného človeka.

- Pani učiteľka, prajeme vám dobré zdravie, aby ste ešte dlho mohli chodiť do svojej bývalej školy.

Za rozhovor ďakuje A. Račková

Katarína Mikľová rodená Zahoranová zmaturovala roku 1957 na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. V štúdiách pokračovala na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne. Odbor slovenský a maďarský jazyk ukončila v roku 1960 s červeným diplomom. Po štúdiách učila jeden rok vo svojom rodnom meste v základnej škole č. 6 a od 1. septembra 1961 až do odchodu do dôchodku pracovala v slovenskej škole. Od roku 1978 bola 12 rokov zástupkyňou riaditeľa školy. Jej prácu viackrát ocenili: v roku 1970 vyznamenaním Vynikajúci pracovník školstva, v roku 1987 Za vynikajúcu prácu a v roku 1991 Vynikajúci pedagóg.

Kultúrny program mlynských školákov

Čisto po slovensky

Výlučne, čisto po slovensky – mlynskí školáci koncom školského roka opäť dokázali sami sebe i svetu, že aj takto sa dá. V poriadku, všetci dobre vieme, že bežne už ani oni sa medzi sebou nerozprávajú po slovensky, slovenčina je aj pre nich skôr jazykom predkov, ako skutočným materinským jazykom, predsa... Zrejme najmä vďaka svojim oduševneným pedagógom-slovenčinárom už takmer štyridsať rokov žiaci základnej školy podpilíšskej obce Mlynky (ktorí sa učia slovenčinu ako predmet) predsa dokážu potešiť svojich rodičov, starých rodičov a ďalších záujemcov jednojazyčným - nielen jazykovo, ale aj obsahom - slovenským, pritom veľmi pestrým kultúrnym programom.

O vydarenú prezentáciu toho, čo sa mlynskí školáci naučili počas uplynulého školského roka najmä v rámci svojich mimoškolských aktivít, bol aj tento krát veľký záujem. V preplnenom Spoločenskom dome ôsmaci zarecitovali báseň miestneho rodáka Gregora Papučka Zdravím ťa, škola. Po úvodnej kytici ľudových piesní v podaní školského spevokolu a žiakov 5. ročníka skvelý program jednotlivých ročníkov uviedla moderátorka, učiteľka slovenčiny Helena Holzapfelová-Kolozsváriová. Prezradila nám, že deti sa naň starostlivo pripravovali počas celého školského roka, nacvičili básne, piesne, tance, dramatizácie rozprávok a podobne.

V úvodnej časti programu sa predstavili snáď už aj našim čitateľom známe sestry Laura a Vanessa Glückové (harmonika a spev), žiaci 8. ročníka predniesli Modlitbu za deti, pričom prváci oživili Kukulienku a šiestaci „Našu Lienku“. Po Leporele druhákov nasledovala piatačka Fanni Pénzeliková s Líškou a syrom, Jarné prekvapenie tretiačky Viktórie Pintérovej a Poď hrať ping-pong v podaní prváčikov. Tretiaci kolektívne oživili Babie leto, piataci príbeh Herkulesa, aby potom javisko opäť patrilo tretiakom s dramatizáciou rozprávky Zlatá rybka a rybár. Scénku Tré braťé predniesli štvrtáci, na ktorú - samozrejme, nepriamo - reflektovala piatačka Izabela Roobová so svojím Hlupáčikom. Po scénke siedmakov záverečná časť vydareného programu patrila dobre známemu príbehu o Červenej čiapočke v podaní žiakov 5. ročníka, scénke ôsmakov a piatakov Hlupáci (pozor, to sme ich nechceli uraziť, ibaže takto sa volalo ich vystúpenie). Medzitým na javisku sa viackrát vymenili vynikajúci ľudoví tanečníci jednak z 2. a 3., ako aj zo 6. a 7. triedy.

Na záver sa šikovným školákom a ich pedagógom poďakovala riaditeľka mlynskej základnej školy Marta Papučková Glücková, ktorá nás ubezpečila, že v tradícii čisto slovenských kultúrnych programov pod Pilíšom budú pokračovať aj v novom školskom roku. Účinkujúci a povďačné obecenstvo si na záver v tomto vedomí spolu zaspievali známu ľudovú pieseň Tá pilíšska brána...

(hl)

Minister obrany SR na dvojdňovej pracovnej návšteve v Maďarsku

Ľ. Galko navštívil aj Slovákov v Mlynkoch

Vzájomné vzťahy Slovenskej republiky a Maďarska vo vojenskej oblasti sú bezproblémové a obe strany sú naklonené ich rozvíjaniu. V Budapešti sa na tom zhodli ministri obrany Ľubomír Galko a Csaba Hende po bilaterálnom rokovaní, ktoré sa na pôde ministerstva obrany uskutočnilo po dvanástich rokoch. „Dlhých dvanásť rokov sa ministri obrany nedokázali stretnúť na bilaterálnom rokovaní. Som presvedčený, že toto dnešné stretnutie zintenzívni našu spoluprácu a skvalitní vzájomné vzťahy,“ povedal Ľ. Galko. Šéfovia rezortov obrany diskutovali najmä o možnostiach spoločnej ochrany vzdušného priestoru. Minister Galko sa tiež intenzívne zaujímal o systém aktívnych záloh, ktorý funguje v maďarských ozbrojených silách. Obaja ministri sa zhodli, že spolupráca slovenských a maďarských vojakov je výborná aj v rámci pôsobenia v zahraničných operáciách, a to konkrétne v Bosne a Hercegovine, na Cypre a tiež v najdôležitejšej operácii NATO v Afganistane. V tejto súvislosti minister Galko potvrdil, že Slovensko momentálne počet vojakov v ISAF neprehodnocuje. Práve naopak, v septembri tam prvýkrát posiela vojakov z elitného žilinského pluku. Galko maďarského kolegu informoval aj o výsledkoch strategického hodnotenia obrany. „Veľmi ma potešilo, že môj kolega Hende sa rozhodol veľmi čestne pozrieť pravde do očí a podporil ma v myšlienke odhaliť verejnosti skutočný stav armády,“ dodal šéf slovenského rezortu obrany.

Slovensko má viacero možností, ako vylepšiť súčasne nastavený systém riešenia prírodných nešťastí. Pri týchto zmenách podľa Ľ. Galka by sa vláda SR mohla poučiť aj z maďarskej katastrofy. Ľubomír Galko chce v slovenskej vláde otvoriť diskusiu o možnom vytvorení samostatného úradu pre katastrofy a živelné pohromy. Vyhlásil to v maďarskej obci Kolontár po tom, ako si prezrel miesta, ktoré v októbri minulého roka zaplavil červený kal z odkaliska. Agentúru SITA o tom informoval hovorca Ministerstva obrany SR Ivan Rudolf. „Samostatný úrad pre katastrofy a živelné pohromy, ktorý majú naši južní susedia, je podľa mňa mimoriadne dobrá myšlienka. Jeho riaditeľ vždy vie, koho a čím má v prípade krízovej situácie poveriť v rámci celého Maďarska,“ cituje šéfa rezortu obrany tlačová správa.

Pred návratom domov zavítal minister obrany SR do Mlynkov, kde ho v Slovenskom dome privítali predstavitelia miestnej v slovenskej samosprávy. Na návšteve ho sprevádzal mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss a stretnutia sa zúčastnil aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik. Ľubomír Galko sa živo zaujímal o výstavbu Slovenského regionálneho centra v Mlynkoch, ktorého spolufinancovateľom je slovenská vláda. S radosťou konštatoval, že výstavba prebieha v poriadku a je pravdepodobné, že sa centrum podarí odovzdať pilíšskym Slovákom už v auguste. Členovia miestneho pávieho krúžku, žiaci základnej školy a gymnazistka Judita Remešová pripravili krátky kultúrny program s pilíšskymi slovenskými ľudovými piesňami a básňami slovenských autorov z Maďarska.

(ef)

X. medzinárodný národnostný festival v Kerepeši

Kerepeš, obec blízko Budapešti s aktívnou slovenskou komunitou, bol koncom júna dejiskom X. medzinárodného národnostného festivalu, na ktorom sa okrem domácich súborov prezentovali aj folklórne skupiny z okolitých osád a zo Slovenska. Program sa začal v katolíckom kostole sv. Anny dvojjazyčnou svätou omšou, ktorú celebrovali dekan Rudolf Galgóczi zo Želiezoviec a miestny dekan András Frajna. Po slávnostnej omši sa účinkujúci v krojovanom sprievode vybrali k javisku, ktoré bolo inštalované na Kostolnej ulici, pri soche sv. Trojice. Hudobný sprievod zabezpečila 66-ročná banícka dychovka z Gyöngyösu. Po privítacích slovách moderátorky Zuzany Pakšaovej Šrankovej slovo prevzal predseda miestnej slovenskej samosprávy Karol Kiss, ktorý poznamenal, že tohoročný festival prebieha v znamení motta „Po stopách našich predkov“. Pán predseda privítal vystupujúce súbory z Kerepešu, Čemeru, Malej Tarče, Veľkej Tarče, Čobánky, Palotásu, Zsámboku a zo Želiezoviec (SR). Na podujatí sa zúčastnil aj zástupca predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Ondrej Csaba Aszódi. – V mene Celoštátnej slovenskej samosprávy vás vítam a ďakujem za pozvanie. V minulých rokoch, na našich stretnutiach, som vždy poznamenal, že som veľmi rád, keď vidím vaše krásne kroje, počujem vaše čarovné piesne a sledujem vaše tance. Keď ste oblečení v týchto krojoch, nezabúdajte na svojich predkov, na vaše dedičstvo, ktoré vám zanechali vaši rodičia a starí rodičia. Buďte hrdí na to, že máte takú krásnu a bohatú kultúru. Viem, že zachovať posolstvo našich predkov je niekedy ťažká, ale krásna práca. K tej vám prajem veľa šťastia a zdravia, - povedal zástupca predsedu CSS.

Festival oficiálne otvoril starosta obce Tibor Franka. – Hodnota človeka závisí od toho, čo učinil za svoj národ, napísal spisovateľ Benedek Elek. Tu každý slúži svojmu národu, každý chce ukázať, čoho je schopný, na čo je hrdý, prečo je šťastný, ale aj čo ho bolí. Musíme reprezentovať našu kultúru, zachovať zvyky a tradície našich predkov, na čo sme všetci hrdí. Vítajte v Kerepeši, - povedal starosta obce.

V kultúrnom programe sa najprv predstavili miestne folklórne telesá. Ako prvý vystúpil 36-ročný páví krúžok Pekný Kerepeš s karičkami. Dvadsaťročný klub dôchodcov Zlatý dážď vystúpil s kyticou slovenských a maďarských piesní. Tanečná skupina Kincső zo Želiezoviec pod vedením Estery a Sándora Juhászovcov s hudobným sprievodom kapely Gereben predniesla temperamentné maďarské a slovenské tance. Klub dôchodcov Fialový agát, ktorý má päťdesiatdva členov, rozveselil divákov známymi piesňami. Tanečná skupina Panónia z Malej Tarče predniesla pozdravy na Štefana, choreografiu Evy Szilágyiovej Šubovej. Tanečná skupina Kvietok z Kerepešu sa predstavila so slovenskými tancami, kým tanečníci súboru Furmička z Čemeru predviedli predovšetkým miestne tance. Keďže išlo o medzinárodný národnostný festival, organizátori naň pozvali aj kultúrne telesá iných národností. Na javisku vystúpili aj miestne rómske a nemecké skupiny, ako aj telesá z Čobánky, Palotásu a Zsámboku.

X. medzinárodný národnostný festival skončil ľudovou veselicou, na ktorej Andrea Szmatanová z Malej Tarče zabávala publikum do neskorého večera.

Andrea Szabová Mataiszová

Slováci v Novej Hute

Na slovíčko s Alžbetou Telekešovou

Obec Nová Huta (Bükkszentkereszt) je známa vďaka čistému vzduchu a vynikajúcej klíme. Leží v severnom Maďarsku, v Bukových horách, dvadsať kilometrov od Miškovca, vo výške 600 metrov nad morom, v doline obkolesenej vrchmi.

Osada vznikla vďaka sklárskej hute, ktorú tu vytvorilo diósgyőrske panstvo roku 1755. Pôvodne sa nazývala Nová Huta (Újhuta). Podobné sklárske huty vznikli v Bukových horách aj v blízkosti osád Stará Huta (Óhuta, dnes Bükkszentlászló) a Répašská Huta (Répáshuta). Majiteľ panstva gróf Antal Grassalkovich dobre poznal hodnotu tohto kraja bohatého na lesy. Vedel, že hospodárnejšie je predávať spracované, ako surové drevo. Sklársku hutu dal do prenájmu majstrovi sklárovi Ferencovi Sztrakovi. O niekoľko rokov sa stal nájomníkom János Simonides, ktorého považujú za zakladateľa osady, ktorú osídlili sklári českej, slovenskej, poľskej, rusínskej a nemeckej národnosti. Panstvo trvalo na tom, aby usadlíci boli rímskokatolíckeho vierovyznania. Všetci boli želiari, pôdu nevlastnili. Živili sa výrobou skla, ťažbou dreva, povozníctvom, pálením dreveného uhlia a vápna. Najväčšou z troch osád bola Nová Huta. Roku 1790 tu žilo 274 osôb, roku 1939 už mala obec 1536 obyvateľov a dnes tu žije 1350 ľudí. Dnes tvorí pôvodné obyvateľstvo približne 30 percent osídlenia. Pôvodné remeslá takmer úplne zanikli. Väčšina aktívnych obyvateľov pracuje v oblasti cestovného ruchu, alebo u známeho bylinkára Juraja Szabóa. Mnohí dochádzajú do zamestnania do Miškovca. Vedenie obce pred desiatimi rokmi podpísalo dohodu o spolupráci s obcou Sečovská Polianka a pred siedmimi s Drnavou, kde dodnes žijú rodiny, ktoré sa koncom 40. rokov 20. storočia presídlili na Slovensko z Novej Huty.

Nová Huta má slovenské korene. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že od roku 1994 tu pôsobí slovenská samospráva. Do zoznamu slovenských voličov sa vlani zapísalo 146 občanov, 80% sa volieb zúčastnilo. Ako nám prezradila predsedníčka Slovenskej samosprávy v Novej Hute Alžbeta Telekešová, prihlásili sa v prvom rade mladí, starší obyvatelia majú obavy z registrácie, pripomína im udalosti z povojnových rokov. Za voličov sa prihlásili v prvom rade rodičia škôlkarov a žiakov základnej školy, ktorí chcú zachovať prekrásny jazyk a zvyky miestnych Slovákov. V obci po slovensky hovoria len v materskej a základnej škole a v klube dôchodcov, na uliciach slovenské slovo počuť len zriedkakedy. Pani Telekešová sa do slovenského voleného zboru dostala v roku 2002, keď ju vtedajší starosta Rezső Halász povzbudil, aby kandidovala. Predsedom bol vtedy Ákos Ladányi. V predchádzajúcom cykle viedla zbor Monika Halászová Gyöngyösiová, ktorá medzičasom odišla na materskú dovolenku, podpredsedníčkou a neskôr predsedníčkou bola A. Telekešová. V minuloročných voľbách zvolili poslanci na čelo zboru opäť Alžbetu Telekešovú. Členkami miestnej slovenskej samosprávy sú učiteľky Monika Halászová Gyöngyösiová, Judita Lójaová Somogyiová a I. Szőllősiová. Slovenský volený zbor má tento rok k dispozícii 902 tisíc forintov. Vyše 700 tisíc forintov ušetril z minuloročného rozpočtu, keď sa mu podarilo financovať akcie z peňazí získaných v konkurzoch. Miestna samospráva ho finančne nevie podporiť, ale miestni podnikatelia zvyčajne podporujú slovenské podujatia v obci. Ich hlavným patrónom je člen klubu dôchodcov, podnikateľ, bylinkár Juraj Szabó. Volený zbor úzko spolupracuje so Zväzom Slovákov v Maďarsku, župnou slovenskou samosprávou a so slovenskými samosprávami vo Vágašskej Hute, Répašskej Hute, Novom Meste pod Šiatrom, Starej Hute, Alkári, Fizéri a Hollóháze. Slovenská samospráva nedisponuje vlastnými miestnosťami ale keďže A. Telekešová je riaditeľkou materskej školy, zasadnutia prebiehajú v priestoroch škôlky. Oficiálne dokumenty a administratívne listiny sú na obecnom úrade.

Podľa pani predsedníčky slovenské poslankyne tvoria vynikajúci kolektív, ktorý podporuje všetky podujatia v obci a stará sa o zachovávanie slovenských tradícií. V zime usporadúva v telocvični batôžkové fašiangy pre obyvateľov troch Hút (Stará, Répašská a Nová Huta). Tu si za pomoci masiek a scénok oživujú spomienky na blízku, ale aj vzdialenejšiu minulosť. Účastníci sa obliekajú do masiek šlogára, furmana, mliekarky, vápenkára, drevorubača atď. a prednesú vymyslené príbehy. Podujatia natáčajú na video, vedúca Klubu pre zachovávanie tradícií Lujza Ladányiová si robí poznámky.

Koncom mája už tradične usporadúvajú národnostné stretnutie, ktoré tohto roku oslávilo štrnáste výročie. Na podujatie zvyčajne pozývajú slovenské kultúrne telesá z okolitých osád a zo Slovenska. Miestna samospráva každý rok organizuje Dni obce, ktoré sa tohto roku uskutočnia v troch častiach. Prvý júnový týždeň zakúrili pec na pálenie vápna, čo si prišli pozrieť aj skupiny turistov. 2. a 3. júla sa na športovom ihrisku uskutoční druhá a tretia časť programov. Záujemcovia si môžu vypočuť prednášky o liečivých rastlinách, kochať sa v prekrásnych ľudových krojoch spevákov zo Starej, Répašskej a Novej Huty, súperiť v súťaži vo varení, večer a na druhý deň sa zabávať s populárnymi kapelami. Slovenky na týchto podujatiach zvyčajne pečú na tradičnom šporáku langoše, ktoré podávajú s obľúbeným šípkovým lekvárom. V auguste organizujú Dni byliniek, keď účastníci pod vedením Juraja Szabóa zbierajú bylinky a učia sa napríklad, ako ich treba sušiť a používať. Obecná samospráva v spolupráci s Hubárskym spolkom v Miškovci tradične usporadúva začiatkom októbra Dni milovníkov húb. V rámci trojdňovej akcie, ktorá je zároveň stretnutím spriatelených obcí, organizujú výstavu húb, dvojdňovú poradenskú službu, výlety za hubami a súťaže vo varení hubových jedál. Obyvatelia obce vtedy zo sušených húb varia vianočnú hríbovú polievku, robia hríbové fašírky a pečú zemiakové placky. Spolu s Klubom pre zachovávanie tradícií oslavujú Deň dôchodcov a s cirkvou Vianoce.

Slovenská samospráva podporuje aj miestne kultúrne telesá. V januári tohto roku oslávili 20. výročie založenia Klubu pre zachovávanie tradícií, ktorý má päťdesiatjeden členov. Oslávencov privítalo nielen vedenie obce, ale aj škôlkari a žiaci základnej školy, ktorí vystúpili s pestrým kultúrnym programom. Na záver podujatia každý člen klubu dostal pamätný diplom a spoločne skonzumovali chutnú večeru. Klub každoročne usporadúva pre svojich členov fašiangy, Deň žien, oslavy Mikuláša a Vianoce. V rámci klubu pôsobí dvadsaťjedenčlenný spevácky zbor, ktorý pravidelne vystupuje na miestnych podujatiach, ako aj na akciách slovenskej samosprávy, s kyticami slovenských a maďarských piesní. Najstarší členovia majú vyše osemdesiat rokov, najmladšími sú tri žiačky základnej školy. Zbor síce má k dispozícii tradičný ľudový kroj, ale podľa pani predsedníčky Nová Huta nikdy nemala typický vlastný kroj. Prvoradým cieľom spevákov je zachovať miestne slovenské piesne a odovzdať ich nasledujúcim generáciám. Členovia spomenutých telies a aktivisti raz ročne chodievajú na výlet, ktorý financujú v prvom rade z konkurzov. Navštevujú hlavne prírodné pozoruhodnosti a väčšie mestá na Slovensku.

Najmenšími pestovateľmi slovenskej kultúry v Novej Hute sú škôlkari. Do materskej školy chodí dvadsaťsedem detí. Miestne učiteľky Agneša Sziklaiová a Alžbeta Telekešová ich učia po slovensky hravou formou. Naučia deti základné pojmy z oblasti prírody, ľudského tela, hudby, učia ich básne, riekanky, piesne a zaoberajú sa aj situáciami z každodenného života. Na jar usporadúvajú rozprávkovú súťaž, na ktorej sa zúčastňujú aj deti z okolitých osád. To znamená, že keď dosiahnu školský vek, ovládajú základné slová. Tohto roku sa so škôlkou rozlúčilo osem detí a zapísalo sa pätnásť. Do základnej školy spolu so žiakmi z vyššieho stupňa z Répašskej Huty chodí osemdesiat žiakov. Inštitúciu vedie Edita Telekešová. Slovenčinu vyučujú 4 hodiny týždenne v rámci rozvrhu hodín. Po dokončení školy si deti osvoja jazyk na silnej základnej úrovni. Počas letných táborov v Hronci a vo Vysokých Tatrách s radosťou zisťujú, že vedia komunikovať so slovenskými deťmi. Absolventi ich školy pokračujú v stredoškolských štúdiách hlavne v Miškovci, posledné tri roky sa nikto neprihlásil do budapeštianskeho slovenského gymnázia. Napriek tomu slovenčina sa v obci teší veľkej popularite, niektorí rodičia si vyslovene žiadajú, aby sa ich deti učili jazyk ich predkov. Podľa slov pani predsedníčky v záujme zachovania slovenských tradícií a jazyka sa často úspešne uchádzajú o podporu nielen z domácich, ale aj zo zahraničných fondov.

Andrea Szabová Mataiszová

Rozlúčka ôsmakov v sarvašskej slovenskej škole

Slovenská základná škola v Sarvaši sa 18. júna 2011 slávnostne rozlúčila s ôsmakmi. V slovníku slovenského jazyka neexistuje slovo, ktoré by presne vystihlo obsah a zmysel obľúbenej rozlúčkovej slávnosti ballagás. Deti najprv krásne vyzdobia školu kvetmi a zelenými halúzkami, aby chodby voňali a pôsobili esteticky a prívetivo. Potom slávnostne odeté, v bielych blúzkach a košeliach, ako to káže dlhoročná tradícia, v sprievode rodičov, pedagógov a priateľov, s bohatými kyticami kvetov v náručí opustia školu a kráčajú ako dlhý biely had do Osvetového strediska Petra Vajdu. Vedia, že ich čaká posledné školské zvonenie a potom sa rozletia po svete. Demokritos povedal: „Vzdelanie má horké korene, ale sladké ovocie.” Mladým prináša umiernenosť, starým útechu, chudobným bohatstvo a bohatým ozdobu. Žiaci nikdy nezabudnú na tých skvelých pedagógov, ktorí im otvárali dvere poznania, ale vstupovať do nich museli sami. Žiadny deň, keď sa niečo v škole naučili, nebol premárnený.

Na slávnostnej rozlúčke v Osvetovom stredisku Petra Vajdu boli prítomní mnohí vzácni hostia: viceprimátor mesta Sarvaš Pál Hodálik, predseda školského výboru mestskej samosprávy Zoltán Földesi, poslanec župnej samosprávy Ferenc Závoda, predseda Slovenskej samosprávy mesta Sarvaš Tibor Mótyán a predsedníčka školskej nadácie (SZŠ) Anna Franková. Prítomných privítala riaditeľka školy Zuzana Medveďová. Potom ôsmaci ohromili publikum precíteným pestrým programom, v ktorom nechýbal humor, ani hlboké myšlienky. Nejednému pritom vypadla z oka slza dojatia. Žiaci pod vedením pani učiteľky Barbory Molnárovej-Budayovej nacvičili niekoľko piesní, ktoré zaspievali s elánom a veľmi pekne. Tohtoroční absolventi boli veľmi úspešní počas celého osemročného štúdia a zanechali v srdciach svojich učiteľov a spolužiakov hlboké stopy.

Najlepší študenti dostali hodnotné ceny. Cenu bývalého riaditeľa školy Jána Folytána za úspechy v slovenskom jazyku a dejepise získal Ármin Hruška, Cenu Petra Kondača za slovenčinu a matematiku a Cenu Tibora Mótyána za slovenský jazyk a prednes slovenských ľudových piesní prevzala nadaná a všestranná Edina Zimová. Nadácia pre SZŠ udelila ceny za kultúrnu činnosť. Získali ich Daniela Jónášová, Monika Kováčová, Renáta Kiseľová, Bence Seljak, Dalma Hegedüsová a Márk Molnár. Ceny za výborný prospech dostali Nikoletta Szekeresová, Anett Liptáková, Kevin Pigniczki a Bence Lešťan. Ceny za šport prevzali Dávid Frankó a Benjamín Baráth. Ceny za spoločenskú prácu získali žiaci Silvia Admovská, Nora Magyarová, Zsolt Szamosvölgyi a Dalma Hegedüsová. Slovenská samospráva obce Kardoš za výborný prospech udelila cenu Anette Liptákovej, ktorá býva v Kardoši. Poslanec mestskej samosprávy László Dernovics za spoločenskú prácu odmenil Csabu Hlbočániho. Ďalšiu cenu udelili absolventi školy, ktorí tu študovali pred 50. rokmi, a to Evelin Schusterovej za dlhoročnú činnosť v mestskej umeleckej škole ľudového tanca a za reprezentáciu školy v slovenskom ľudovom tanci. Potom sa Edina Zimová poďakovala v mene ôsmakov všetkým pedagógom: „Dovoľte mi, aby som sa ešte raz poďakovala vedeniu školy, učiteľskému zboru, rodičom a všetkým dobrým priateľom za osem krásnych rokov. Tie roky nám niečo vzali a veľa dali. Naplnili nás obrovským bohatstvom. To bohatstvo je: poznanie, slušnosť, odvaha, láska, úcta k slovenským koreňom, ľudskosť, mravné zásady, kultivovanosť a pocit spolupatričnosti.”

Čo dodať na záver? Blížia sa prázdniny, tak nebudeme patetickí. Privítame ich veselými múdrosťami zo školských lavíc:

1. Nespravíš dieru do sveta deravou hlavou.

2. Prečo sa Ján neutopí, hoci slabo pláva? Cez prázdniny vyšumela celkom jeho hlava.

3. Hrozný je život mojich rodičov. Desať mesiacov sa boja, že dostanem jednotku, a dva mesiace, že sa utopím.

4. Prečo má Dušan pod pazuchou dieru? Lebo sa stále hlási.

5. Prečo je Milan otvorená hlava? Lebo sa mu z nej všetko vyparí.

6. Sliepky znášajú vajíčka a ovečky oštiepky.

7. Vajce je rodu neurčitého, lebo raz sa z neho vyliahne kohút a raz sliepka.

8. Jánošík nosil dlhé vrkoče, lebo keby išiel k holičovi, chytili by ho…

Učiteľský zbor slovenskej školy v Sarvaši praje všetkým deťom veselé a šťastné prázdniny a našim šikovným ôsmakom, teraz už absolventom našej školy, aby vedomosti, ktoré u nás získali, neboli len prachom vyklepaným z učebníc a nasypaným do prázdnych hláv. Želáme im mnoho úspechov a krásny, zmysluplný život na vlastných nohách…

Dagmar Králiková

Dvojdňové starobudínske hody

Radosť z nemeckej a slovenskej ľudovej kultúry

Deň Petra a Pavla je v Starom Budíne od nepamäti dňom najväčšej ľudovej veselice – hodov. K tomuto dňu, k výročiu vysviacky miestneho kostola sv. Petra a Pavla, sa viaže bohatá tradícia starobudínskych hodov, ktoré zvečnili vo svojich dielach aj významní starobudínski spisovatelia. Klasik maďarskej literatúry, známy labužník Gyula Krúdy sa zaoberal, pochopiteľne, gastronomickou stránkou hodov, keď v jednom svojom diele nasledujúcimi slovami charakterizoval nadmierne konzumovanie chutných jedál: „Kvôli preveľkému množstvu kačacích a husacích čriev, ktoré sa v takýto čas dostali do Dunaja, nemohli premávať lode s propelermi.” Druhý známy starobudínsky občan, spisovateľ Lajos Hollós Korvin, venoval tejto udalosti zväzok poviedok pod titulom Starobudínske hody. On zvýraznil predovšetkým ráz ľudovej veselice hodov.

Pochopiteľne, terajšie hody sa v mnohom odlišujú od ľudových veselíc spred mnohých desaťročí, keď sa na starobudínskych hodoch, kam ich pozývali majitelia tohto kraja rodina Zichyovcov, zabávali obyvatelia Zsámbéku, Solymáru, Pilisborosjenő a iných okolitých miest a obcí. Niektoré dôležité elementy starých hodov sa zachovali dodnes. Takými sú napríklad sviatočná svätá omša v kostole sv. Petra a Pavla, či množstvo stánkov s bohatou ponukou výrobkov majstrov rôznych remesiel. K novším prvkom hodov patria rôzne kvízy, súťaž v pití piva, vystúpenia popredných interpretov a iných známych umelcov.

V sobotu, v prvý deň hodov, predtým ako otvorila sériu programov poslankyňa Národného zhromaždenia a predsedníčka Kultúrneho a školského výboru obvodu Erzsébet Menczerová, na Hlavnom námestí Starého Budína panovala ozajstná hodová nálada. Po takmer dvojhodinovom programe nemeckých škôlkarov a žiakov obvodu prítomných záujemcov pozvali sledovať pestrý nemecko-slovenský národnostný program hlavný organizátor hodov, predseda Kultúrneho spolku Nemcov Starého Budína Braunhaxler Tibor Tauner, predsedníčka obvodnej nemeckej samosprávy Oľga Neubrandtová a predseda slovenského voleného zboru obvodu František Križan.

Na javisku sa jeden za druhým striedali nemecké spevácke zbory dospelých z Budakalászu, Pilisborosjenő, Soroksáru, Tökölu, ako i z obcí Tolna, Szigetcsép a, samozrejme, nechýbali ani speváci dvoch nemeckých súborov Starého Budína.

Pričinením sa obvodnej slovenskej samosprávy kultúrny program vo veľkej miere spestrili tri slovenské súbory z okolia hlavného mesta. Divákov najprv očarili prekrásne slovenské ľudové piesne Slovenského pávieho krúžku z Čemeru, ktorý pôsobí v rámci Kultúrneho spolku Lipóta Bálóa a ktorý už tretíkrát vystupoval pred starobudínskym obecenstvom. Spomedzi všetkých súborov hádam najväčší umelecký zážitok poskytlo vystúpenie Slovenského ľudového súboru zo Santova Studienka, ktorý na vysokej úrovni predniesol časť Santovskej svadby - odobierku nevesty. Druhé umelecké teleso zo Santova, Slovenský páví krúžok, je už dlhoročným účastníkom podujatí v Starom Budíne. Jeho vystúpenie ani tento krát nesklamalo: nadšené obecenstvo sa za viachlasne prednesené slovenské ľudové piesne zavďačilo vrelým potleskom.

Popri národnostných programoch starobudínskych hodov účastníci si obidva dni mali možnosť vyberať z pestrej palety kreatívnych i zábavných programov. Samozrejme, ani v tomto roku nechýbali vystúpenia popredných interpretov, akými sú Péter Poór, Éva Endrődiová, Miklós Fenyő, Andrea Maleková a iní známi umelci. Ako sa v spojitosti s kultúrnym programom vyjadril organizátor hodov Tibor Tauner, je hrdý na to, že v ňom vystupovali prevažne umelci žijúci v Starom Budíne, alebo pochádzajúci z tejto mestskej časti.

Aj tohoročné starobudínske hody, ktoré sa počas rokov stali najväčšou kultúrno-spoločenskou akciou obvodu vo voľnej prírode, sa skončili v neskorých večerných hodinách pouličnou veselicou.

Bárkányi

Terénny výskum v Maďarsku

Katedra porovnávacej religionistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave s pomocou Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku uskutočnila od 16. do 21. mája terénny výskum, zameraný na tradičné slovenské zvyky, povery a rozprávania. Tento výskum nadväzuje na výskumy uskutočnené na území Slovenska, ale aj v slovenských obciach v Rumunsku a Vojvodine. Hoci ide predovšetkým o prácu v teréne, tieto výskumy sú obvykle aj príjemným výletom, počas ktorého sa zoznámime nielen s novým prostredím, ale aj s množstvom príjemných ľudí. Výskum v Maďarsku nebol v tomto prípade výnimkou.

Organizácia terénneho výskumu začala už v Bratislave, najmä prostredníctvom e-mailov. Za pomoc a ochotu pri jeho organizácii patrí veľká vďaka riaditeľke výskumného ústavu Anne Kováčovej, ktorá nám nielen odporučila vhodné obce, ale aj sprostredkovala kontakty v každej z nich. Bez jej pomoci by sa podobný výskum mohol uskutočniť len ťažko. Veľká vďaka patrí, samozrejme, všetkým ľuďom, ktorí nám počas celého výskumu pomáhali a venovali nám kúsok svojho času.

Na začiatku výskumu sme zamierili do oblasti Novohradu. Po takmer celom dni cestovania sme zakotvili v obci Agárd, kde nás privítal milý a ochotný starosta Ondrej Agárdi. Po krátkej prestávke na vybalenie a ubytovanie sme zamierili do spoločenskej miestnosti, kde sme strávili zaujímavý večer s veľmi príjemnou skupinou, ponorení do starých zvykov, ktoré sa v Agárde udržiavali. Nasledujúci deň sme strávili v obciach Horné Peťany (Felsőpetény) a Dolné Peťany (Alsópetény), kde nám boli na pomoc pani Pápaiová a pani Radicsová. V oboch obciach nás veľmi milo prijali a ochotne nám pomáhali, najmä s prekladom do slovenčiny. Posledný deň v tejto oblasti sme strávili v obci Banka. Tu nám vyšla v ústrety Mária Hudeczová Ivanicsová. Po niekoľkých príjemných rozhovoroch, skvelých jablkových koláčoch a prechádzke po dedine sme mali možnosť pozrieť si krásy okolia, a to počas prechádzky späť do Agárdu, kde sme náš pobyt zakončili prehliadkou miestneho múzea.

Nasledujúce ráno sme sa presunuli do oblasti Pilíšskych hôr, konkrétne do obce Kestúc, kde nás už čakala predsednéčka slovenskej menšinovej samosprávy Valéria Gaálová Karová. Výskum sme teda opäť začali rozhovorom s väčšou skupinou. Po večeri sme odišli do obce Santov, kde náš výskum pokračoval nasledujúci deň. Po dopoludňajšom rozhovore s pani Rozáliou Kormošovou, u ktorej sme boli ubytované, sme sa zoznámili s referentkou Celoštátnej slovenskej samosprávy Erikou Lázárovou. Vďaka nej sme získali kontakty aj v susedných Mlynkoch, po obede sa teda naša výskumná skupina rozdelila a zatiaľ čo dve členky pracovali v Mlynkoch, zvyšné dve spoznávali Santov. Posledný deň výskumu sme strávili v obci Čív, kde sme s pomocou veľmi milej rodiny Jurkovičovcov výskum úspešne zakončili, a to nielen niekoľkými rozhovormi, ale aj príjemným posedením, prechádzkou na kalváriu a návštevou múzea.

Materiálu sme nazbierali pomerne dosť, myslím si, že tento výskum očakávania rozhodne naplnil, možno až prekonal. S dorozumievaním v novohradských a pilíšskych obciach sme taktiež nemali veľké problémy, hoci v niektorých prípadoch sme potrebovali pomoc s prekladom. Príjemné prostredie a skvelí ľudia urobili z tohto výskumu nielen pracovný pobyt, ale aj pekný výlet.

Lenka Horáková

Katedra porovnávacej religionistiky FF UK

Slováci žijú aj na Ukrajine

Čitateľ nášho jediného týždenníka Ľudové noviny sa, prirodzene, na jeho stánkach dočíta predovšetkým o Slovákoch žijúcich v Maďarsku. Pomerne málo, ale zato občas informuje aj o Slovákoch žijúcich v Srbsku a v Rumunsku. O Slovákoch z iných častí sveta sa píše len zriedka, ale z Ukrajiny - ani chýru, ani slychu, i keď tiež žijú tu vedľa nás! Zrejme aj preto som sa tak príjemne prekvapil, keď pri surfovaní po ukrajinskom informačnom portáli http://ua-reporter.com/novosti/104991 som natrafil na nadpis: „V Užhorode dokončujú rekonštrukciu slovenskej školy”. Pravda, ja som našiel text napísaný v azbuke, ale nám, Slovákom, nerobí ťažkosti preložiť si ho do slovenčiny. Teda sú tam Slováci, s ktorými by sme mohli udržiavať aj bližšie styky!

Podľa sčítania obyvateľstva v roku 2001 na Ukrajine žilo 6400 Slovákov, viac ako 90 percent v Zakarpatskej oblasti. V priebehu posledného desaťročia údajne prežívajú obdobie národnostnej renesancie. Pôsobí tam rad národnostno-kultúrnych spolkov, predovšetkým Oblastné kultúrno-osvetové združenie Matica slovenská na Zakarpatsku, Spolok slovenskej kultúry Ľudovíta Štúra, Užhorodské združenie Slovákov. Naši krajania na Ukrajine obrodzujú národnostné tradície a obrady, ľudové remeslá, rastie počet ich folklórnych kolektívov. Úspešne pôsobia súbor Beťari zo Storožnice, folklórny súbor Slovenka z obce Turja Remeta a Slovenka zo Seredne, tvorivé kolektívy Liptáci (V. Bereznyj), Veselé zvončeky (Rodnikova Huta) a zbor duchovnej piesne zo Storožnice. Každý rok sa konajú slávnosti slovenskej národnostnej kultúry Slovenská veselica za účasti kolektívov aj zo Slovenska a oblastný konkurz slovenskej ľudovej piesne Zlatý slávik. V miestach kompaktného osídlenia Slovákov fungujú knižnice, ktorých fond činí viac ako 6 tisíc kníh v slovenskom jazyku. Zakarpatský oblastný rozhlas týždenne vysiela 50-minútové rozhlasové relácie, oblastná televízia každý mesiac 1,6 hod. televízne relácie v slovenskom jazyku. Od roku 1998 Matica slovenská na Zakarpatsku vydáva v slovenskom jazyku noviny Podkarpatský Slovák, a Užhorodská mestská organizácia Slovákov ročenku Slovenský kalendár. Väčšina Slovákov na Ukrajine patrí k rímskokatolíckej cirkvi. V 17 obciach 6 okresov Zakarpatskej oblasti existujú rímskokatolícke obce so slovenským bohoslužobným jazykom. Všetky obce sú zabezpečené kultovými budovami.

V užhorodskej škole č. 21 sú triedy so slovenským vyučovacím jazykom a na Užhorodskej štátnej univerzite od roku 1996 pôsobí katedra a oddelenie slovenského jazyka a literatúry, kde v súčasnosti študuje 35 študentov. Približne 50 Slovákov z Ukrajiny študuje na vysokých školách na Slovensku. Sú to správy, ktoré by mohli byť aj naším vzorom.

Ale vráťme sa k novej užhorodskej slovenskej škole. V tomto hlavnom meste Zakarpatskej oblasti, kde sa narodil slovenský astronóm Anton Hajdúk (1933 Užhorod - 2005 Bratislava) a matematik Ladislav Schramm (1920 Užhorod – 1980 Bratislava), sa zaktivizovala príprava otvorenia školy s vyučovacím jazykom slovenským a kultúrneho strediska, a to v budove bývalej školy č. 4. Tento projekt spolu financujú Ukrajina a Slovensko a vedenie mesta ho maximálne podporuje. - Predseda Zakarpatsklej oblastnej rady Ivan Baloga a primátor mesta Viktor Pohorjelov sa rozhodli práce urýchliť a projekt ukončiť, – povedal prvý viceprimátor Viktor Trikur. Začiatkom roka spolu s generálnym konzulom SR v Užhorode Marianom Sládečkom mali poradu priamo v objekte a rozhodli sa školu a kultúrne stredisko otvoriť k 20. výročiu nezávislosti Ukrajiny (24. august – pozn. autora). Práce sú rozbehnuté, tempo a kvalitu priebežne kontrolujú, úspešné ukončenie rekonštrukcie je zabezpečené. Otvorenie slovenského učebno-kultúrneho strediska v Užhorode potvrdí, že mesto dbá o národnostné menšiny a aj týmto spôsobom chce udržiavať dobré vzťahy so susedným Slovenskom.

(Podľa webovej stránky Veľvyslanectva Ukrajiny v SR
Gregor Papuček)

Procesia Božieho tela v Ečeri

Pri príležitosti procesie Božieho tela v Ečeri sa konal obrad aj v slovenskej kaplnke. Obyvatelia obce sa na procesii, keď sa celá hlavná ulica Ečeru odela do množstva kvetov, zúčastnili v krojoch. Túto udalosť nazývali v obci aj v maďarskom prejave vždy procesiou, pričom samotný sviatok nespomínali ako Božie telo, ale iba ako búdky, napr. v nedeľu budú búdky. Počas tohto sviatku sme skoro ráno natrhali kvety, najčastejšie materinu dúšku, čistec, kačičku, štibrík. Kríž mohol niesť na procesii iba slobodný mládenec, zástavy iba dievčatá. Bolo veľkou cťou, keď niekoho požiadali, aby niesol zástavu. Dnes sa to zmenilo, tých, ktorí nesú kríž a zástavu, vyberáme z členov Folklórneho spolku Zelený veniec. Božie telo je jedným z tých zriedkavých sviatkov, keď sú ečerskí veriaci v kostole v krojoch.

O. Cs. Aszódi

Záver školského roka v Slovenskej základnej škole v Sarvaši

Slovenská základná škola v Sarvaši uplynulý školský rok ukončila slávnostným programom v Osvetovom stredisku Petra Vajdu v Sarvaši. Pani riaditeľka Zuzana Medveďová pozdravila vzácnych hostí, medzi nimi generálneho konzula Slovenskej republiky Štefana Daňa, predsedu školského výboru mestskej samosprávy Zoltána Földesiho, členov kuratória školskej nadácie Pavla Danku a Annu Frankovú a vedúceho citarového krúžku Jána Galáta.

„Začali sme maličkí, končíme ho veľkí, vyletíme do sveta, ako z úľa včielky...“, touto básňou sa lúčili naši najmenší žiaci a predviedli, čo sa naučili za uplynulý rok v škole. Ich vystúpenie bolo veselé, hravé a farebné, lebo neboli oblečení v tradičnom slávnostnom oblečení. Svojím programom potešili a rozveselili publikum.

Pani riaditeľka vo svojom prejave poďakovala za pomoc a pozornosť, ktorú škole poskytol generálny konzul Štefan Daňo. Vyzdvihla prácu pedagógov, ktorí sú v dnešnej dobe podhodnotení nielen finančne, ale aj spoločensky, ale aj napriek týmto nepriaznivým faktom vykonávajú svoju prácu svedomito a zodpovedne, za čo boli na jeseň odmenení vyznamenaním Za Békešskú župu. Ďalej sumarizovala školský rok 2010/2011, ktorý bol plný podujatí. Školu navštívili oficiálne delegácie zo Slovenska, Čiech a Rumunska. Návštevou nás poctili štátni tajomníci ministerstva školstva SR a MR Jaroslav Ivančo a Zoltán Gloviczki, ako aj veľvyslanec SR Peter Weiss.

Pedagógovia sa zúčastnili na rôznych školeniach, inštitúcia nadviazala styky s lýceom v Nadlaku. Za pomoci Celoštátnej slovenskej samosprávy získala škola 7 interaktívnych tabúľ, ktoré sa tešia veľkej obľube žiakov i pedagógov. Školský spevokol a citarový krúžok sa zúčastňovali nielen na kultúrnych programoch školy, ale na požiadanie mestských inštitúcií vystupovali aj v mimoškolských programoch. Naši žiaci boli v škole v prírode a v lyžiarskom tábore na Slovensku. Žiaci reprezentovali školu na množstve domácich i zahraničných súťaží, kde mnohokrát získali popredné miesta. Aj tento rok škola usporiadala tradičné vianočné a fašiangové programy a benefičný bál, kde sa odzrkadlila jednotnosť a spolupráca žiakov, učiteľov a rodičov. Vďaka tejto súdržnosti boli naše akcie kreatívne a originálne.

Na záverečnej slávnosti boli hodnotené výsledky žiakov. Celkovo dostali 1032 pochvál, z toho 414 riaditeľských, a 167 pokarhaní, z toho 7 riaditeľských. Zo žiakov 3. – 8. ročníkov, ktorí boli hodnotení známkami, 340 dosiahlo priemer 4,17, 9 dostalo pochvalu pedagogického zboru, 31 malo výborný prospech a 39 bolo vyznamenaných. Vzorné správanie malo 215 žiakov, 110 žiakov dobré, 15 premenlivé. Za vzornú usilovnosť bolo ohodnotených 162 žiakov, dobrú 133 a nespokojnosť bola vyjadrená 48 žiakom, ktorých usilovnosť bola premenlivá, u 4 žiakov nedbanlivá. Najlepší žiaci dostali ako odmenu diplom a knihy. Deti po ich prevzatí si sadali postupne na pódium, až ho celé zaplnili.

V závere prejavu pani riaditeľka poďakovala predsedníčke Kultúrneho spolku sarvašských Slovákov Vernosť Anne Frankovej za finančnú podporu poskytnutú na dramatický tábor na Slovensku, ktorý žiaci absolvujú počas prázdnin, a za tábor zameraný na zachovávanie tradícií, ktorý bude prebiehať v škole. Ďalej poďakovala hosťujúcim učiteľkám za ich prácu. Vedúci citarového krúžku Ján Galát odovzdal vlastnoručne zhotovenú citaru žiakovi Norbertovi Oroszkému.

„Školský rok sme uzatvorili s dobrými výsledkami, nakoľko kolektívna práca je len vtedy hodnotná, ak je dobrá spolupráca medzi všetkými, ktorí sú so školu úzko spätí: žiaci, učitelia, rodičia a priatelia školy,“ povedala pani riaditeľka a popriala všetkým krásne prázdniny plné oddychu. Zoltán Földesi povedal, že pedagógovia slovenskej základnej školy urobili všetko preto, aby ich žiaci získali vzdelanie potrebné k životu a ubezpečil rodičov, že iskriace detské oči sú znakom toho, že ich deti sú na dobrom mieste a v dobrých rukách.

To, že školský rok 2010-2011 sa naozaj skončil, oznámil svetu mohutný pokrik detí „VAKÁCIÓ, PRÁZDNINY!“, na čo vypustili z rúk pestrofarebné balóniky, ktoré boli dovtedy súčasťou dekorácie. Vyleteli do sveta tak, ako vylietli na prázdniny šťastné deti Slovenskej základnej školy v Sarvaši.

D. Lukáčiková