Blatnohrad – Zalavár

Hold budapeštianskych slovenských poslancov Cyrilovi a Metodovi

Je peknou tradíciou, že Slovenská samospráva Budapešti pri príležitosti sviatku sv. Cyrila a sv. Metoda každý rok organizuje cyrilo-metodskú púť do Blatnohradu – Zalaváru. V tomto roku 5. júla jedenásť slovenských poslancov SSB a obvodných samospráv s vencami a kyticami kvetov sa vydalo na cestu do pribalatonskej obce Blatnohrad, aby v tamojšom Historickom parku, kde sa nachádzajú pomníky slovanských svätcov, vzdalo hold solúnskym bratom, sv. Cyrilovi a sv. Metodovi.

Pred kladením vencov pri pomníku slávnych slovanských vierozvestcov a pri základnom kameni budúceho pomníka SSB predsedníčka zboru Zuzana Hollósyová stručne pripomenula činnosť slovanských svätcov a spolupatrónov Európy. Zdôraznila, že podľa tradície solúnski bratia práve 5. júla r. 863 prišli na Veľkú Moravu, kam priniesli prvú slovanskú abecedu (hlaholiku), preklad Svätého písma, symbol byzantského dvojkríža, ktorý je súčasťou slovenského štátneho znaku a v staroslovienčine šírili kresťanstvo. Vo svojom príhovore sa zvlášť zaoberala pobytom solúnskych bratov v Blatnohrade, kde krátku dobu aj vyučovali. Dokonca na žiadosť kniežaťa Koceľa pápež r. 870 Metoda vysvätil za arcibiskupa Panónie so sídlom v Blatnohrade. Predsedníčka SSB hovorila aj o tom, že Cyril a Metod patria medzi najväčšie osobnosti kresťanstva, veď mali rozhodujúci vplyv na šírenie a upevnenie sa kresťanstva v celej východnej Európe. Niet pochýb, že pre Slovenov boli títo svätci pravými apoštolmi kresťanstva, skutočnými učiteľmi, ktorí pozdvihli Slovenov na kultúrnu úroveň vtedajších civilizovaných národov Európy. Prekladom Biblie predbehli dobu o približne päťsto rokov, veď v mnohých krajinách Európy bolo Sväté písmo preložené z latinčiny do národných jazykov až v 16. storočí.

Záverom pietneho aktu kladenia vencov pri pomníkoch sv. Cyrila a sv. Metoda v Blatnohrade slovenskí poslanci z hlavného mesta zaspievali slovenskú štátnu hymnu.

(bárkányi)

Divadelný tábor pre žiakov základných škôl v Bystrej

Tanečnica, pastierik, rezancová princezná a iní….

Rozprávka – ako každá kniha

všeličo pripomína.

Tradičný tabor Slovenského divadla Vertigo sa v tomto roku presťahoval na nové miesto, do dedinky Bystrá v Nízkych Tatrách. Hotel Biela medvedica, v ktorom sa konal, ponúkol tejto aktivite naozaj optimálne podmienky, predovšetkým, čo je snáď najdôležitejšie, veľké miestnosti vhodné na skúšanie. K tomu sa pridal milý a ochotný personál, o peknom prostredí ani nehovoriac, nuž ale ktorý kút Nízkych Tatier nie je pekný… Žiaľ, o počasí sa už v superlatívoch nedá hovoriť, to nám trošku zamiešalo karty. Hovorí sa však, že vždy môže byť aj horšie… a teda bol aj dážď, aj zima, ale aj slniečko a teplo… Predovšetkým však chuť tvoriť a vytvoriť predstavenia, veď to je úloha a cieľ dramatických táborov…

Žiaci, ktorí v tomto roku pricestovali do tábora zo základných škôl v Budapešti, Békešskej Čabe, Slovenskom Komlóši, Sarvaši, Nadlaku a Segedíne, sa, ako je to v tomto tábore zvykom, rozdelili do dvoch skupín. Pani Elena Bakošová, ktorú našim čitateľom nemusíme predstavovať, veď so Slovákmi v Maďarsku spolupracuje na poli detského divadla už temer 20 rokov, zdramatizovala pre účely tábora rozprávku Hansa Christiana Andersena Pastierka a kominárik a nazvala ju Náš priateľ Andersen. Hudbu k tomuto predstaveniu skomponoval a texty piesní napísal nám takisto dobre známy pán profesor Belo Felix. Dojímavý príbeh o skrini, ktorá skrýva figúrky roprávkových postavičiek, si zachoval atmosféru Andersenových rozprávok, jeho posolstvo, že dobré zvíťazí nad zlým a že láska zvíťazí vôbec nad všetkým. Bol ďalším z rady nezabudnuteľných predstavení, ktoré pre tabor pripravili a s deťmi ho zrealizovali E. Bakošová a B. Felix. Pri skúšaní im boli nápomocní učiteľka Anna Ondrejová zo Slovenského Komlóša, ako aj Mária Mravíková a Anikó Podanivá zo Sarvaša.

Druhá skupina pracovala pod vedením vedúceho divadelného súboru Ochotníček z Púchova Petra Hudáka, ktorý sa k nášmu detskému divadelnému dianiu pripojil po prvý raz minulý rok. Predstavenie Nechceme rezance P. Hudák napísal na motívy rozprávky Kristy Bendovej Rezancová princezná. Vtipný príbeh o princeznej, ktorá sa nenaučila variť nič iné než rezance (ktoré potom museli variť všetci poddaní), až sa napokon ľud vzbúril a vyžadoval si klobásu a kričal heslá Preč s vládou jednej stravy, si podmanil ako jeho aktérov, teda malých hercov, tak aj divákov, pretože bol nielen vtipný, ale aj výtvarne pestry a nápaditý. Zaslúžili sa o to učiteľky Miroslava Kovácsová z budapeštianskej slovenskej školy a Anika Laurineczová zo slovenskej školy v Békešskej Čabe, ktoré okrem toho, že sledovali skúšky a pomáhali deťom, čarovali papierové kvety, kráľovské koruny, tabule, čelenky, hrniec, zrkadlá a pod. Peter Hudák sprevádzal príbeh na gitare. Nechýbala lambada, ani rap, tanec či spev. Na deti dohliadal aj pán učiteľ z Nadlaku Michal Babinský.

Samozrejme, divadelný tabor nie je len o skúšaní a práci. Okrem hodín odpočinku a hier mali deti i dospelí zážitok z návštevy manželov Katky Aulitisovej – Ľubomíra Piktora, teda pezinského Divadla PIKI, ktoré sa v hoteli Biela medvedica zastavilo na ceste do Košíc. Pricestovalo sem výlučne kvôli našim deťom, ktorým sa predstavilo bábkovo-činohernou rozprávkou ROZKRÁVKA, pojednávajúcou o dôležitosti pitia mlieka a jedenia mliečnych výrobkov… Predstavenie, ako napokon každé predstavenie Divadla PIKI, pobavilo malých a veľkých.

Ďalším programom navyše bola návšteva v Habakukoch, vo svete Dobšinského rozprávok na Donovaloch, kde si deti mohli pozrieť jednak rozprávkovú “architektúru”, postavičky zo známych rozprávok, ale aj samotné rozprávky. Zaujali ich ľudoví remeselníci a nakúpili si drobné darčeky – za špeciálne “habakukské” toliare.

A tak dni ubiehali v práci a zábave, až nadišiel predposledný deň v tábore, keď sa už všetci chystali na PREMIÉRY. Býva to najnapínavejšia, ale aj najkrajšia chvíľa, veď deti predvedú, čo sa za necely týždeň naučili. Odmenou je potlesk kamarátov a “dospelákov”, za ktorým nasleduje slávnostné ukončenie tábora a večerná diskotéka, kedy je hodina odpočinku trošku posunutá…

Nuž, a ako inak, veď čas neobrátime späť, nastal posledný deň, cesta domov. Krátka “povinná“ zastávka v Tescu (tentokrát zvolenskom), a potom už len ubiehali kilometre a my sme sa vzďaľovali od miesta, kde sme strávili týždeň v náručí Tatier, rozprávok a sveta, do ktorého všetci radi utekáme. Pomyslene sme zakývali princeznej Krupičke, kráľovi Haluškovi, kráľovnej Knedličke, princovi Makarónovi, tanečnici, pastierikovi, húskam, Kozinohovi, vojakom, poddaným a všetkým, ktorí zostali skrytí v tatranskom lese a takisto svorne nášmu autobusu zamávali.

(do)

Deň Slovákov v Maďarsku

Vo Veľkom Bánhedeši sa 2. júla uskutočnili oslavy Dňa Slovákov v Maďarsku, ktoré zorganizovali Celoštátna slovenská samospráva, Slovenské osvetové centrum a miestne slovenské zbory a organizácie. Najväčší sviatok Slovákov v Maďarsku poctili svojou prítomnosťou poprední predstavitelia Slovenskej republiky i Maďarska.

Do malebnej slovenskej obce s 1592 obyvateľmi pricestovali v prvú júlovú sobotu poprední činitelia slovenského politického života, členovia slovenských samospráv, predstavitelia našich inštitúcií a občianskych organizácií zo všetkých kútov Maďarska. Vítalo ich premenlivé počasie, ale príjemná atmosféra a priateľskí ľudia. Autobusy, ktoré prichádzali z celého Maďarska, vyložili účastníkov osláv pri termálnom kúpalisku, kde ich čakali skupinky hostiteľov. Po vrúcnom privítaní sa začala oficiálna časť celodňového programu. Prominentné osobnosti Slovákov žijúcich v Maďarsku, vzácni hostia zo Slovenska i Maďarska prešli do miestneho cintorína, kde pri náhrobnom pomníku bánhedešskej rozprávačky, maliarky a majsterky ľudového umenia Žofie Farkašovej Drágošovej položili vence úcty a vďaky. Ako prvý na ňaničku Žofku spomínal zástupca predsedu CSS Ondrej Csaba Aszódi. – S úctou spomínajme na ňaničku Žofku, ktorá vyrástla vo Veľkom Bánhedeši, v dvojjazyčnom prostredí a stala sa rozprávačkou dediny. Používala prekrásny ľudový jazyk a mala bohatú fantáziu. Jej rozprávky zozbieral etnograf Ondrej Krupa a vydal dvojjazyčnú zbierku Rozprávky ňaničky Žofky. Do prvého vydania zaradil dvadsaťdva rozprávok v slovenskom i maďarskom jazyku. Zachovať jej dedičstvo je našou úlohou. Česť jej pamiatke! – povedal zástupca predsedu CSS. Po kladení vencov predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik informoval prítomných, že CSS znovu vydala zbierku rozprávok, pretože prvé vydanie je už nedostupné. Z miestneho cintorína sa účastníci osláv presunuli do výstavnej siene, kde zástupca predsedu CSS František Zelman otvoril výstavu Čepce v slovenskom kroji. – Veľmi sa teším, že mám možnosť otvoriť výstavu, ktorú Bánhedešania pripravovali s veľkou radosťou. Expozícia predstavuje, aké čepce a kroje nosievali naši predkovia. V pavilónoch vidíte nielen čepce a ihličky, ale aj hodvábne ručníčky. Na stenách sú umiestnené čierno-biele fotografie, prostredníctvom ktorých môžeme cestovať nazad do minulosti, – dokončil svoj príhovor F. Zelman a odovzdal slovo členovi Valného zhromaždenia Békešskej župy Ferencovi Závodovi, ktorý po slovensky i po maďarsky privítal prítomných a poprial všetkým výbornú zábavu. Po jeho vystúpení nasledovala kytica slovenských piesní v podaní žiačok miestnej základnej školy.

Vo výstavnej sieni si záujemcovia mohli zakúpiť druhé vydanie zbierky Rozprávky ňaničky Žofky, ktorú dedikoval autor knihy Ondrej Krupa.

V blízkosti termálneho kúpaliska už v skorých ranných hodinách vyrástli stany, v ktorých Slovenky z rôznych regiónov Maďarska piekli a varili tradičné slovenské jedlá svojho kraja. Bolo tu všetko, čo sa len hrdlu ráči. V stánku bakonského regiónu napríklad ponúkali na ochutnávku makové, orechové a syrové zákusky, granicu (knedle plnené makom alebo ovocím), chlieb s masťou z mangalice a bakonské vína. Do Veľkého Bánhedešu pricestovali dvanásti, v stánku vystavili tradičné zástery. Región z okolia Pešti pripravil fazuľový guláš pre viac ako sto osôb a domáce sviatočné zákusky. Jeho stánok zdobili fotografie žien, mužov a detí v tradičnom slovenskom kroji. Sílešanky priniesli klinčekové a citrónové chraple (linzerové keksíky) a orechové rožky. Ich región vystavil domáce tkaniny, ľudové kroje a kované diela. Pilíšsky región pripravil makové, syrové a orechové záviny, okrem toho ponúkal okoloidúcich pálenkou a vynikajúcim bielym a červeným santovským vínom. Na stane viseli fotografie ľudových spevákov a tanečníkov. Slovenky z čabianskeho regiónu pripravili klobásovú misu a medovníky, Elečanky predávali kapustové a klobásové lokše, Komlóšanky piekli od rána do večera klobásu a špricky, Bánhedešania podávali kapustnicu s baraninou na smotane pre 200 osôb, sladké a slané domáce zákusky a koláče, Sarvašania pripravili tradičné kapustníky. V stánku čabianskeho regiónu boli vystavené predovšetkým domáce tkaniny, kroje a diela remeselníkov. Jača a okolie ponúkala gance a chamulu, ktoré priniesli pre sto osôb. Veňarčanky až do konca kultúrneho programu rozdávali krumpľovníky, praclíky a domáce víno.

Miestni organizátori, ako aj Celoštátna slovenská samospráva, Slovenské osvetové centrum a jeho regionálne strediská si dali záležať, ponuka bola pestrá, jedlá sa neopakovali. Dobrôt bolo nadostač, niektorí ich predávali, iní ponúkali zadarmo. Niektoré regióny varili a piekli priamo na mieste, iné priviezli svoje tradičné jedlá už hotové. Podstatné je, že vo Veľkom Bánhedeši nikto nezostal hladný a s plným žalúdkom je aj nálada lepšia. V stánkoch napriek nepriaznivému počasiu panovala vynikajúca nálada, účastníci veselo čakali na začiatok kultúrneho programu.

O 13. hodine sa v miestnom evanjelickom kostole ekumenickou pobožnosťou začala oficiálna časť podujatia. Na úvod odzneli štátne hymny Maďarskej a Slovenskej republiky v podaní Mládežníckeho dychového orchestra zo Slovenského Komlóša pod vedením Jána Krčmériho. Prítomných v maďarčine privítala miestna evanjelická farárka Magdolna Lászlóová Háziová, ktorá zdôraznila, že miestni obyvatelia majú dve silné identity – národnostnú a kresťanskú. Jej slová v slovenčine zopakovala farárka Budapeštianskeho slovenského evanjelického zboru Hilda Guláčiová Fabuľová.

– Pre Veľký Bánhedeš je veľkou cťou, že môže hostiť najväčší sviatok Slovákov v Maďarsku, na ktorý sme sa už dlho pripravovali, – začal svoj príhovor starosta obce Ottó Jancsó. Vzápätí citoval z básne Gábora Czakóa „Vlasť máme len jednu“ (Hazánk csak egy van). Ako povedal, niet ešte jedného kúta na svete, kde žije spolu toľko národností, ako v Karpatskej kotline. Zvlášť to platí pre Maďarsko, ktorého multinárodnostný ráz je tradíciou. V súvislosti s tým citoval aj známe slová prvého uhorského kráľa Štefana, podľa ktorého „krajina jedného jazyka je slabá a krehká“. Maďarsko preto podľa jeho slov musí dbať jednak o svoje národnosti, jednak o svojich krajanov žijúcich v zahraničí. Po týchto úvodných myšlienkach stručne predstavil prítomným históriu obce, ktorú v polovici 19. storočia znovuosídlili slovenskí evanjelici z Nadlaku. Národnostné pomery v obci sa zásadne zmenili po výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, keď až 70-80 % Slovákov opustilo dedinu. Napriek tomu v obci stále prebieha výučba slovenčiny v miestnej materskej aj základnej škole. Na záver svojho príhovoru starosta pozval všetkých prítomných na paprikový festival, ktorý sa tohto roku uskutoční 13.-14. augusta.

Dvojjazyčnú ekumenickú pobožnosť slúžili H. Guláčiová Fabuľová a katolícky farár békeščabianskeho veľkého kostola Antal Szigeti – v ich podaní odznela cyrilo-metodská modlitba. Za organového sprievodu kantorky Anny Kmeťkovej predseda sarvašskej slovenskej samosprávy Tibor Mótyán zaspieval staroslovenský Otčenáš.

Po pobožnosti nasledovalo oficiálne otvorenie Dňa Slovákov v Maďarsku. Hajnalka Avarová po slovensky a Mariana Bajczerová Melegová po maďarsky privítali prominentných hostí – mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca SR v MR Petra Weissa, generálneho konzula SR v Maďarsku Štefana Daňa, predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Milana Vetráka, predsedu Matice slovenskej (MS) Mariána Tkáča, zástupcu štátneho tajomníka pre národnostné a spoločenské vzťahy Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti MR Csabu Latorcaiho, zástupcu riaditeľa Riaditeľstva národnostných stykov Antona Paulika, vedúceho národnostného oddelenia Ministerstva národných zdrojov Štefana Kraslána, a prvého podpredsedu Svetového združenia Slovákov v zahraničí Pavla Hlásnika.

Ako prvý sa prítomným prihovoril predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik. Ako povedal, Deň Slovákov v Maďarsku sa každoročne koná pri príležitosti sviatku sv. Cyrila a Metoda, ktorý je štátnym sviatkom Slovenskej republiky. Na počesť tohto sviatku usporiadajú 4. - 6. júla v Bratislave Deň zahraničných Slovákov, ku ktorému prispejú dolnozemskí Slováci Dolnozemským jarmokom. V druhej časti svojho príhovoru pán predseda vyzdvihol dôležitosť blížiaceho sa sčítania obyvateľstva. Ako povedal, Slovač v Maďarsku za posledné desaťročie veľa stratila. Teraz v záujme toho, aby si mohla zachovať svoje samosprávy, spolky, kultúrne ustanovizne, sa musíme hlásiť k slovenskej národnosti. CSS v tomto smere vyvíja aktivity, vyzýva ľudí prostredníctvom letákov a obracia sa na notárov obcí obývaných aj Slovákmi. Na záver svojho príhovoru privítal všetkých prítomných a poprial im dobrú zábavu.

Účastníkov osláv pozdravil aj predseda ÚSŽZ M. Vetrák, ktorý vyjadril nesmiernu radosť z toho, že môže byť prítomný na tomto podujatí. Zvlášť ocenil, že na Dni Slovákov v Maďarsku boli prítomní aj zástupcovia maďarskej vlády, ktorí tu mohli vidieť, kto sú Slováci v Maďarsku. Zároveň samotní Slováci dostali možnosť tlmočiť im svoje otázky, problémy. Upozornil, že hoci ľudia sa musia prispôsobovať, nemožno zamieňať pojmy integrácia a asimilácia. Vyzval prítomných, aby sa spýtali sami seba, čo spravil maďarský štát v záujme udržania národnej a kultúrnej identity, parlamentného zastúpenia svojich národností, čo robí Slovensko pre zachovanie jazyka a kultúry svojich krajanov a čo robí každý jednotlivec osobne v tejto veci, či si napr. zapísal svoje dieťa do slovenskej školy. Ako povedal, Slovensko je mladý, dynamický štát, ktorý si váži svoje korene a tradície a rád prijme nielen kultúrny, ale aj hospodársky či diplomatický potenciál Slovákov žijúcich v zahraničí. Svoje slová potvrdil aj tým, že záštitu nad tohtoročným Dňom zahraničných Slovákov po prvýkrát prevzala premiérka SR Iveta Radičová, ktorá osobne dohliada na činnosť ÚSŽZ. Ako prejav spolupatričnosti Slovákov na Slovensku a v zahraničí označil aj spoluorganizátorskú účasť dolnozemských Slovákov na Dolnozemskom jarmoku. Na záver svojho príhovoru poprial úspešný priebeh podujatia.

Zástupca štátneho tajomníka Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti MR Csaba Latorcai zhrnul, čo všetko urobila maďarská vláda pre svoje národnosti za posledný rok. Pripomenul nedávno podpísanú strategickú dohodu ministerstva s predstaviteľmi 13 menšinových samospráv za skvalitnenie vzájomnej spolupráce, alebo prijatie novej maďarskej ústavy, ktorá tak v preambule, ako aj v samotnom texte zakotvuje práva národností a pokladá ich za štátotvorných činiteľov. Podľa ústavy každý občan Maďarska má právo slobodne sa hlásiť k svojej národnosti, používať svoj materinský jazyk, používať svoje meno v národnostnom jazyku, pestovať národnostný kultúrny a spoločenský život. Avizoval aj pripravované kroky vlády, ako napr. zakotvenie práv národností a ich parlamentného zastúpenia v ústavnom zákone, alebo prípravu zákona o občianskych združeniach. Keďže aj tento zákon bude mať priamy vplyv na život národností, vyzval prítomných, aby sledovali jeho prípravu a zapojili sa do nej svojimi návrhmi a pripomienkami. Taktiež vyzdvihol dôležitosť nadchádzajúceho sčítania obyvateľov. Ako povedal, občania nie sú povinní odpovedať na otázky týkajúce sa národnostnej príslušnosti, ale je rovnako záujmom národností i štátu, aby bol počet príslušníkov národnostných občanov čím presnejšie zmapovaný. Na záver svojho príhovoru poprial prítomným príjemnú zábavu a sľúbil, že vláda vždy nájde spôsob na podporu podobných národnostných podujatí.

Ako posledný sa prítomným prihovoril predseda MS M. Tkáč. Začal slovami, že hoci MS je už vyše poldruha storočná inštitúcia, on sám je len krátko jej predsedom. Napriek tomu už stihol spraviť veľa preto, aby sa konflikty medzi Slovákmi a Maďarmi na Slovensku zmiernili. Priznal sa, že s obľubou sa zaoberá históriou a preto vie, že medzi Maďarskom a Slovenskom nikdy nebola vojna. Dokonca dcéra posledného známeho veľkomoravského kniežaťa Mojmíra II. sa vydala za Arpádovho syna Zsolta, čím sa zrodila arpádovsko-mojmírovská dynastia, z ktorej pochádzal aj sv. Štefan, zakladateľ uhorského kráľovstva. Tento štát fungoval tisíc rokov a pokojne mohol aj ďalej, keby jeho vtedajší vodcovia boli dodržali už spomínané slová sv. Štefana. Na záver dodal, že slovenský národ nikdy nevyhlásil, ani nevyvolal žiadnu vojnu a bude šťastný, ak s každým susedom bude žiť aj naďalej v mieri. Poslednú krátku vetu vyslovil v maďarčine a adresoval ju obom národom – „Éljen a haza!“

Po oficiálnych príhovoroch nasledovala kultúrna vložka v podobe kytice piesní Ženského speváckeho zboru Rozmarín z Baňačky. Vzápätí predseda CSS J. Fuzik odovzdal vyznamenanie CSS Za našu národnosť. Poctení ňou boli bývalá učiteľka slovenčiny v Čanádalberti a v Pitvaroši Anna Molnárová, Ženský spevácky zbor Rozmarín z Baňačky a docentka doktorka Mária Žiláková z Budapešti, ktorá prevzala vyznamenanie v tom kostole, v ktorom bola kedysi pokrstená.

Po ďalších piesňach v podaní speváckeho zboru z Baňačky na záver oficiálneho programu predseda sarvašskej slovenskej samosprávy T. Mótyán predniesol chválospev Pozvanie na oslavu Boha (Žalm 95). Na organe ho sprevádzala A. Kmeťková. Po chválospeve sa pohol slávnostný sprievod od kostola k prírodnému javisku, kde pokračoval tematický galaprogram regionálnych kultúrnych stredísk Slovenského osvetového centra CSS Kde bolo tam bolo.

Kultúrny program v značnej miere poznačil dážď, ktorý mnohých divákov odohnal pod okolité stromy. Aj samotní vystupujúci boli nútení prejsť na náhradné „javisko“ k moderátorke, riaditeľke SOC Kataríne Királyovej a tak spievali, recitovali a rozprávali príbehy v stane. Ku koncu podujatia sa vyčasilo, a tak dychový orchester zo Slovenského Komlóša mohol Deň Slovákov v Maďarsku uzavrieť kvalitným promenádnym koncertom na prírodnom javisku.

Andrea Szabová Mataiszová - Zlatko Papuček

Vyznamenaní Za našu národnosť

Valné zhromaždenie Celoštátnej slovenskej samosprávy (VZ CSS) udelilo najvyššie vyznamenanie našej Slovače Anne Molnárovej zo Slovenského Komlóša, Ženskému speváckemu zboru Rozmarín z Baňačky a Márii Žilákovej z Budapešti.

Anna Molnárová

Anna Molnárová sa narodila v Slovenskom Komlóši v slovenskej roľníckej rodine. Po ukončení vysokoškolských štúdií vyučovala slovenčinu v Čanádalberti a v Pitvaroši. Od začiatku svojho pôsobenia sa zapojila do verejnej činnosti, bola aktívnou organizátorkou slovenských kultúrnych podujatí a ochotníckeho divadla. Bola členkou pitvarošského speváckeho zboru a dlhé roky pracovala ako vedúca Slovenského klubu v Pitvaroši.

Aj na dôchodku veľmi aktívne pracovala. Pokračovala vo vyučovaní slovenčiny a zapojila sa do činnosti komlóšskych Slovákov. Jej zásluhou sa stala Organizácia komlóšskych Slovákov, ktorú viedla, hlavnou silou svornosti Slovákov a bázou Slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši.

Dodnes aktívne pracuje na národnostnom poli a nadšene zastupuje záujmy Slovákov. Podieľala sa na vydaní viacerých publikácií o histórii a tradíciách Slovákov v jej rodisku. Aj teraz pracuje na vydaní knihy Stopy národopisných pamiatok komlóšskych Slovákov.

Anna Molnárová sa svojou mnohostrannou obetavou činnosťou stala významnou osobnosťou na slovenskom národnostnom poli.

Mária Žiláková

Docentka doktorka Mária Žiláková je rodáčkou z Veľkého Bánhedeša. Po získaní diplomu stredoškolskej profesorky slovenského jazyka a literatúry a filológie českého jazyka pracovala na Katedre slovanskej filológie Univerzity Loránda Eötvösa, neskôr sa stala odbornou asistentkou katedry. V roku 1997 bola vymenovaná za docentku, je garantkou odboru slovenský jazyk a literatúra. Túto funkciu zastávala aj na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a na maďarskej Univerzite Jánosa Selyeho v Komárne.Prednáša lingvistické disciplíny, jej vedecký záujem sa zameriava v prvom rade na jazyk Slovákov v Maďarsku. Z tohto zorného uhla sleduje aj etnografické relikty svojej minority.

Napísala početné lingvistické a etnografické štúdie v slovenskom i maďarskom jazyku, je redaktorkou, resp. spoluredaktorkou mnohých kníh. Jej najnovšia, v poradí tretia publikácia Ľudové liečenie Slovákov v Maďarsku, vyšla v roku 2009.

Doktorka Mária Žiláková je školiteľkou na doktorandskej škole slovanských jazykov Univerzity Loránda Eötvösa a od založenia Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku jeho externou spolupracovníčkou. Bola v bádateľskom tíme každého lingvistického projektu, roky je moderátorkou konferencií, pravidelne sa zúčastňuje na medzinárodných táboroch.

Profesorka, výskumníčka a expertka v odbore národnostného školstva doktorka Mária Žiláková je váženou a uznávanou osobnosťou nášho slovenského verejného života.

Ženský spevácky zbor Rozmarín

Ženský spevácky zbor Rozmarín z Baňačky vznikol v roku 1996 s cieľom zbierať, oživiť, zachovať a odovzdať staré piesne a zvyky zemplínskeho regiónu. Súbor je majiteľom obrovského pokladu. V repertoári má spracované všetky významnejšie momenty života človeka od narodenia až po smrť. Zbor svojimi vystúpeniami obohacuje mnohé kultúrne podujatia v regióne. Jeho členovia sú gréckokatolíckeho vierovyznania, preto majú v repertoári aj cirkevné piesne a náboženské rituály. Ročne ich pozývajú na 15-20 akcií. Speváčky často vystupujú aj na podujatiach v susednom Slovensku. Úzko spolupracujú s Regionálnym osvetovým strediskom v Trebišove a Zemplínskym osvetovým strediskom v Michalovciach. Vystupovali na Ukrajine, v Rumunsku, Holandsku a na mnohých miestach v Maďarsku.

V rámci medzinárodného folklórneho festivalu, usporiadaného pravidelne koncom augusta v Novom Meste pod Šiatrom, hostia folklórne súbory skoro z celého sveta.

Svojimi kultúrnymi iniciatívami súbor zveľaďuje Oblastný dom zemplínskych Slovákov v Baňačke. Spevom ozvučuje jeho storočné steny a v jeho miestnostiach občas oživuje tradičné domáce činnosti. Vedúcou súboru je Mária Holodová.

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Tajomstvá

Toľko tajomstva tu už dávno nebolo! Zaistia, predvedú, na súd – v putách! – odvedú bývalého ministra pre dozor nad tajnými službami, k tomu ešte dvaja bývalí šéfovia kontrarozviedky s rovnakým osudom – to sa obyčajný človek iba pozerá ako Jano v kine. Dôvody nariadili utajiť do roku 2089, čiže mne by to už mohlo byť jedno, dávno budem voňať fialky odspodu. Predsa, hoci som iba kibic, nesmierne ma vzrušuje, čo sa tu môže diať?! Kto múti a prečo? Seriózni pozorovatelia sa zhodujú v tom, že dobre z toho nemožno vyjsť: bolo by desivé, keby sa dokázalo, že spomínaní činovníci spáchali niečo proti maďarskému štátu, rovnako by bolo desivé, keby prokuratúra šliapla vedľa, pretože by ju nikto nezbavil podozrenia, že plní politickú objednávku.

Tajuplný bol pre mňa spočiatku privysoký počet áut, tých luxusnejších, so slovenskou registráciou (ešpézetkou). Raz som dokonca prejavil ochotu pomôcť vodičovi, ktorý predo mnou v premávke trocha zmätkoval: na červenú som vystúpil z auta a zašiel som k nemu, či mu môžem v tejto veľkej budapeštianskej džungli nejako pomôcť. Bolo to auto z Bratislavy, aspoň teda registračná značka, tak som si zvolil aj ja slovenčinu, no dostal som odpoveď „Nem értem“. Bolo to pred rokmi, odvtedy viem, že mnohí maďarskí podnikatelia, aby utajili pred štátom nejaké peniaze na daniach, registrujú svoje auto na (južnom) Slovensku. Teraz však aj tomu bude koniec! Efektívne sa presťahovať na Slovensko, ako to najnovšie žiadajú maďarské predpisy sťaby podmienku slovenskej špz, nebude chcieť žiadny „macher“.

Netajím sa, že ma to teší, pretože takáto podoba arogancie a „rozpínavosti“ ma irituje. Apropo! Na ceste domov do Bratislavy odbočujem pri Rajke, volím si cestu cez Rusovce a zrazu mi udrie do očí veľkoplošný plagát Slovenskej národnej strany, ktorý vyzýva na odpor „Proti maďarskej rozpínavosti“. Práve tu, na tomto mieste to však vyznieva groteskne, pretože práve naopak, Slováci zo Slovenska sa sťahujú na túto stranu hraníc, kupujú tu domy a byty - „anektujú“ postupne Rajku a široké okolie. Lákajú ich sem inými veľkoplošnými plagátmi s nápisom „Raj v Rajke“. A v tomto nie je žiadne tajomstvo...

Zo súťažných prác Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Prvá tehlová budova v Békešskej Čabe a jej staviteľ

Témou mojej súťažnej práce je Malý evanjelický kostol v Békešskej Čabe a jeho staviteľ Samuel Tešedík starší. Mojím cieľom je poukázať na význam jeho činnosti v prospech Čaby, so zvláštnym zreteľom na jeho najvýznamnejšie dielo, na malý evanjelický kostol. V neposlednom rade chcela by som upriamiť pozornosť na to, že popri svojom známom a uznávanom synovi Samuelovi Tešedíkovi mladšom aj on sa zapísal do dejín dolnozemských Slovákov a nášho mesta.

Znovuosídlenie Čaby

Po vyhnaní Turkov a po potlačení rákócziovského povstania celá Békešská župa bola vyľudnená. Prvá Slovákmi osídlená osada v Békešskej stolici bola Békešská Čaba, ktorú koncom 17. a začiatkom 18. storočia osídlili Slováci evanjelického vierovyznania. Na Dolnej zemi tu bolo roku 1718 prvé masové usadenie. Noví osídlenci Čaby pochádzali z väčšej časti z Novohradu a Hontu. V značnom počte prišli aj z Peštianskej, Gemerskej a Zvolenskej stolice. Všetci boli evanjelici. Podľa farára, historiografa Ľudovíta Haana sa obyvateľstvo mesta do konca 18. storočia zíšlo z 24 stolíc. Vývoj nezlomne pokračoval aj v prvej polovici 19. storočia. Podľa súpisu z r. 1839 Čaba bola so svojimi 22 972 obyvateľmi najväčšou dedinou v krajine, ale aj v celej Európe.

Z dejín evanjelickej cirkvi v Békešskej Čabe

Znovuosídlenie Čaby je dielom slovenských evanjelikov. Rok 1718 je nielen rokom vzniku osady, ale aj založenia evanjelickej cirkvi v Békešskej Čabe. Podľa ústneho podania prvá skupina, asi 600 ľudí s dlhým radom vozov, sa zastavila kdesi v dnešnom centre mesta medzi mestskou radnicou a veľkým chrámom. Hneď po postavení prvých chatrčí sa osídlenci pustili do stavania modlitebne na mieste dnešného malého chrámu. Veľmi skromná modlitebňa mala múry z prútia omietnutého blatom a strechu z trstiny.

Prvým zvoleným duchovným pastierom približne v prvých desiatich rokoch bol Ján Šuhajda. Ešte počas jeho účinkovania, v r. 1723, dočasnú modlitebňu nahradili kostolom s múrmi z nepálených tehál. Po J. Šuhajdovi v r. 1728 nastúpil a 16 rokov viedol cirkevnú obec Samuel Burian. Vtedy si cirkev zadovážila oltár z Pešti, organ z Banskej Bystrice, kostol pokryla šindľami a zvnútra vyložila tehlami. Nástupcom Samuela Buriana na čele cirkvi bol Samuel Tešedík, otec známeho sarvašského farára a vedca Samuela Tešedíka mladšieho. Aj otec mal veľké zásluhy vo svojej farnosti. S menom Samuela Tešedíka staršieho je spojená výstavba dnešného malého chrámu. Vynikajúce osobnosti nechýbali ani v nasledujúcom období. Takí boli: Ján Haan, Ľudovít Haan, Gustáv Seberéni, Karol Hrdlička, Ľudovít Zigmund Seberéni, Pavel Koren, Július Dedinský a iní. V nasledujúcich desaťročiach sa čabianska evanjelická cirkevná obec ďalej rozvíjala a zveľaďovala. Po prelome storočia čabianska evanjelická cirkev mala už do 30 000 veriacich a štyroch farárov a bola najväčšou evanjelickou farnosťou v krajine.

Cirkev hrá dôležitú úlohu nielen v organizovaní duchovného života, ale má značný podiel aj vo formovaní spoločnosti, kultúry, vzdelávania a školstva. V čase prvej kolonizácie Slovákov prichádzali na juh s farármi i učitelia. Sálašské cirkevné školy slúžili aj ako modlitebne, kantorské a kazateľské úlohy vykonávali sálašskí učitelia. V cirkevných školách bola vyučovacím jazykom biblická čeština. Tento jazyk sa používal aj na poradách presbytéria a obecného domu, zápisnice sa viedli v bibličtine.

Evanjelické bohoslužby a cirkevné služby (krstenia, sobáše, pohreby) v Čabe sa spočiatku konali v slovenskom jazyku. Neskoršie sa štyri bohoslužby v roku konali v maďarčine, od r. 1860 už každú nedeľu. K maďarizácii prispeli jazykové nariadenia z roku 1836 a zákony z roku 1844, ktoré predpísali povinné používanie maďarského jazyka aj v cirkvi. V textoch piesní sa bibličtina zachovala v Békešskej Čabe a v niektorých slovenských lokalitách v Maďarsku až do súčasnosti. Tranoscius sa pokladá i dnes za veľmi vzácnu knihu, mnohí veriaci ovládajú naspamäť spevy písané v biblickej češtine. Aj v mojej rodine sa nachádza Cithara Sanctorum z roku 1895.

Po vyhnaní Turkov Slováci katolíckeho vierovyznania začali prúdiť do Čaby v r. 1747 z Nitrianskej župy. Panstvo ich usídlilo na hornom konci. Poddanské usadlosti im boli pridelené na šopronskej pustatine. Samostatnú katolícku cirkevnú obec si vytvorili vo februári 1750, prvý kostol bol postavený v rokoch 1769-70 za pôsobenia farára Juraja Budinského, vežu k nej pristavili až v roku 1820.

Malý evanjelický kostol v Békešskej Čabe

Koncom 18. storočia počet evanjelických veriacich v Čabe prevyšoval už 10 000, čabiansky evanjelický zbor bol najväčším v celom Uhorsku. Rastom počtu veriacich sa nastolila potreba a postaviť nový kostol. Postaviť ho dal Samuel Tešedík starší. Pred tolerančným patentom Jozefa II. (1783) protestantský kostol nesmel mať vežu, ale ani hlavný vchod z ulice. Ani kostolná budova nesmela byť stavaná z trvalého materiálu (z kameňov, tehál). Čabiansky malý chrám, ktorý bol postavený za pol roka, sa pokladá za výnimku.

Hlavnou charakteristikou Malého evanjelického kostola v Békešskej Čabe je jednoduchá staviteľská forma a minimálne používanie ozdôb. Kostol nesie všetky typické stopy svojej doby i štylistické architektonické črty lutheránskeho náboženstva.

Evanjelický kostol má byť taký, aby sa tam zmestili v jednej miestnosti všetci veriaci. Pomenovanie Malý evanjelický kostol je zavádzajúce, lebo chrám so svojimi 620 miestami na sedenie patrí k stredovekým kostolom. Zmestí sa tam spolu 1200 ľudí. Meno dostal vzhľadom na Veľký evanjelický kostol, ktorý stojí oproti nemu a je päťkrát väčší.

Protestantské chrámy sú väčšinou veľké budovy bez vedľajších lodí, vo vnútri kostola sú chóry vybudované na viacerých poschodiach. V Malom evanjelickom kostole v Békešskej Čabe chóry sa nachádzajú len na dvoch stranách. Aj organ, na ktorom sprevádzali často zaznievajúce žalmy, má významnú úlohu v evanjelickej liturgií. Prvý čabiansky organ si zadovážili z Banskej Bystrice. Nový zhotovili v roku 1896. Malý evanjelický kostol bol prvým chrámom z pálených tehál v Békešskej Čabe. Vybudovaný je v romantickom štýle, priečelie je neorenesančné, pavlač na veži baroková. Patrí do nižšej kategórie umeleckých pamiatok.

Kvôli rastu počtu veriacich v roku 1773 postavili k nemu bočné krídla. Po tolerančnom patente Jozefa II. v roku 1785 dostal aj 40-metrovú vežu, ktorá bola prvá kamenná evanjelická veža v Uhorsku. Turňa má päť poschodí, na treťom sa nachádzajú tri zvony, na štvrtom je izba zvonára. K veži v 19. storočí bola postavená pavlač. Na vrchu veže je kalich. V rokoch 1858-60 bola úplná rekonštrukcia kostola, vymenili chóry, lavice, organ, oltár, kazateľnicu, kostol dostal väčšie okná, vymaľovali ho a vydláždili kameňom. Otvorili aj vchod z ulice, lebo dovtedy to zákon nedovolil. Vtedy premiestnili oltár na dnešné miesto, predošlí oltár zadovážený farárom Samuelom Burianom z Pešti darovali kostolu v Jamine. Dali spraviť nový, ktorého oltárny obraz namaľoval Antal Haan.

Prvý a terajší oltár Malého evanjelického kostola

Vo veži malého evanjelického kostola býval zvonár. Slúžili tam štyri zvony, ale keďže jeden z nich bol v druhej svetovej vojne použitý na vojnové ciele, dnes sú tam len tri. Najväčší a najznámejší je takzvaný Maríkov zvon. Bol pomenovaný podľa darcu Pavla Maríka, farníka, ktorý v roku 1873 daroval cirkvi na zvony 3200 forintov, za ktoré bol v nasledujúcom roku odliaty tento dodnes existujúci zvon vo váhe 36 metrických centrov.

Je na ňom nápis, ktorý v bibličtine a slovenčine znie nasledovne:

Kdýž líbi hlas zwonu                            Keď ľúby hlas zvona

Proniká oblohu,                                   preniká oblohu,

Srdečne, nábožne vzdýchni                  srdečne, nábožne vzdychni

K Pánu Bohu.                                     k pánu Bohu.

Na druhej strane:

Zwon tento cyrkvi Evang. B. Čabenské daroval Pavel Marik s prwow manželkow Máriow Ondrejčik a s druhow Helenow Poljak R. P.1874.

A po slovensky:

Tento zvon Békeščabianskej evanjelickej cirkvi daroval Pavel Marík s prvou manželkou Máriou Ondrejčikovou a s druhou Helenou Poliakovou roku Pána 1874.

Veľký zvon je najväčším evanjelickým zvonom v krajine.

Maríkov zvon a ďalšie dva zvony vo veži kostola

V 19. storočí ďalej rástol počet veriacich, preto bolo treba postaviť nový, väčší kostol. Základný kameň bol položený v roku 1807. Veľký evanjelický kostol postavili v rokoch 1807 – 1824 v centre mesta. Nachádza sa oproti malému kostolu, aby nemuseli rozdeliť miestnych evanjelikov. Kostol je najväčším evanjelickým kostolom v Európe s kapacitou - podľa Ľudovíta Haana - 8000 ľudí. Jeho dĺžka je 47 metrov, šírka 21 metrov, výška 36 metrov. Veža je vysoká 70 metrov, preto nevedeli vyviezť hore zvon. Je v ňom len jeden maličký zvon. Keď sú bohoslužby alebo je potrebné zvoniť, používajú veľký Maríkov zvon Malého evanjelického kostola. V tomto kostole sa konali každodenné slovenské bohoslužby, v nedeľu aj maďarské, od júna do októbra vyučovanie mládeže a od októbra do júna spoveď.

Veľký a Malý evanjelický kostol sú charakteristickými budovami a umeleckými pamiatkami nášho mesta a sú jeho symbolmi, tvoria aj logo Békešskej Čaby.

Samuel Tešedík starší

(Tessedik, Thessedik, Theschedik, 1710-1749)

Medzi najvýznamnejšie osobnosti Slovákov, pôsobiace na maďarskej Dolnej zemi, patria na poprednom mieste Tešedíkovci. O osobnom živote Samuela Tešedíka staršieho málo vieme, len to, čo jeho syn Samuel Tešedík mladší píše vo svojom životopise. V dokumentoch sa stretávame s rôznymi formami písania priezviska Samuela Tešedíka staršieho. On používal pravdepodobne verziu Thessedik, lebo tento podpis figuruje v jeho spisoch. Pôsobil v Uhorsku, preto Maďari prepísali jeho meno podľa maďarského a Slováci podľa slovenského pravopisu. Theschedik je nemecká podoba. Samuel Tešedík starší sa narodil roku 1710 v Púchove, v Trenčianskej stolici. Jeho otec Juraj Tešedík a matka Estera Nedecká boli chudobní meštiaci. Podľa rodinnej tradície prišli Tešedíkovci ako náboženskí emigranti z Moravy. Otec nebol len horlivým evanjelikom, ale aj veľkým ctiteľom práce a poriadku a bol prísny a náročný aj vo výchove svojich detí.

Samuel Tešedík skoro vynikol svojím talentom, preto ho rodičia napriek svojej chudobe dali na štúdiá. Ľudovú školu skončil v rodisku, potom ho poslali do Trenčína a na maďarčinu do Rábu (Győr), napokon do Kremnice. Študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave 1728-32. Po štyroch rokoch usilovných štúdií odišiel do Nemecka, kde študoval teológiu na univerzite v Jene do r. 1735. Kňazskú dráhu začal ako kaplán v Modre, za kňaza bol vysvätený r. 1737 a zároveň zvolený za kazateľa v novohradskom Tótgyörku (Ďurka-Galgagyörk). Odtiaľ sa dostal na niekoľko rokov do Alberti (Albertirsa) v Peštianskej stolici. Keď z Čaby odišiel kňaz S. Burian, zavolali na skúšku Samuela Tešedíka. Čabianskym farárom sa stal 21. júla 1744, kde slúžil až do svojej smrti. Inštalácia sa konala so sarvašským kňazom, seniorom, bývalým spolužiakom Tešedíka v Jene Matejom Markovičom, ktorý sa neskoršie stal kmotrom Tešedíka. Jeho syn Samuel Tešedík mladší, sarvašský evanjelický farár, bol vynikajúcim pedagógom, priekopníkom poľnohospodárskeho vývoja na Dolnej zemi a zakladateľom tamojšej svetoznámej agrárnej školy. V r. 1749 Samuela Tešedíka staršieho pozvali za kazateľa do Petrovca v Báčskej župe (v dnešnom Srbsku). Ponúknuté miesto prijal. Hotový bol odísť, ale už nemohol. Navždy zostal v Čabe, lebo pred nastúpením do nového pôsobiska, 9. apríla 1749, ho za stihla smrť.. Jeho telesné pozostatky boli uložené na večný odpočinok v malom chráme. Dnes sa nachádzajú niekde pod organom, lebo vtedy tam bol oltár, pod ktorý ho pochovali. Na poslednej ceste ho odprevádzala celá Békešská Čaba.

Farár Samuel Tešedík starší slúžil v Čabe len päť rokov, predsa zanechal po sebe trvalú pamiatku. Patril v tom čase medzi najvýznamnejších organizátorov cirkevného života Slovákov na Dolnej zemi a skonsolidoval aj náboženské a národnostné pomery v Čabe. Zaslúžil sa tu aj o postavenie nového evanjelického kostola. Podľa historika Ľudovíta Haana Tešedík bol skutočný „oprawdowý Aposstol“ - apoštolom čabianskej evanjelickej cirkvi. Samuel Tešedík starší je autorom písomných mravných zásad a všeobecných pokynov verejného poriadku pre občanov v Čabe. Najnaliehavejšie novoty boli zhrnuté v piatich bodoch. Tešedík ich nielen napísal, ale sa postaral aj o ich dôsledné dodržiavanie. Nebolo zriedkavosťou verejné ospravedlnenie sa pred cirkevným zhromaždením alebo peňažná pokuta a dereš, čo mohlo znamenať hoci aj 40 palíc. Dostal však 12 palíc aj ten, kto pohanil vinníka, ktorý si svoj trest už odpykal. Tešedík vydal aj leták, Kráľovná cesta na napomáhanie poznanja Krista Pána, v ktorom s dôrazom odporúča duchovným pastierom navštíviť veriacich aspoň raz do roka a všímať si ich duchovný a mravný život. Prísne dohliadal na mravnosť svojich cirkevníkov a navštevovanosť bohoslužieb. Tešedík v roku 1747 začal takto navštevovať rodiny. Žiaľ, písomne sa o tom nič nezachovalo. Podľa neho farár má každé tri roky navštíviť členov cirkvi a položiť im otázky: Či sa modlia a ako? Aké knihy majú? Či zvykli spievať? Koľkokrát idú ku spovedi, k večeri Pánovej? Či chodia do kostola? Či počujú a či rozumejú kňaza, keď káže? Či cítia počas kázne v srdci dojatie? Či v pokoji a láske žijú? Či sú ich deti poslušné? Či sú rodičia dobrým príkladom pre svoje deti? Či je niekto pri dome, kto by bol podozrivý? Či v pokoji žijú s rodinami, susedmi? V nedeľu nikto nesmel opustiť dedinu bez povolenia. Po súmraku sa krčmy museli zatvoriť. Charakter Čabanov sa formoval podľa takýchto prísnych poriadkov.

Na Čabe boli vtedy dve školy a traja učitelia. Tešedík systematicky navštevoval aj školy a pozorne sledoval činnosť a mravnosť učiteľov, čo sa im nie vždy páčilo. V tom čase boli kňazi aj dozorcami, len nie každý to skutočne robil. Na jeho príkaz sa deti začali učiť v škole výpovede Písma svätého a svoje vedomosti mali potom doma preukázať rodičom. Tešedík zaviedol aj polročné a koncoročné skúšky v kostole, a to v prítomnosti zboru. Je autorom kázne pri vysvätení nového evanjelického kostola v Békešskej Čabe, Posvěcení chrámu Božího duchovního cirkve Čabanské z roku 1745. Tento dokument je doteraz najstaršou slovensky písanou pamiatkou čabianskych Slovákov v meste, vydanou tlačou. Je napísaný v biblickej češtine a má 45 strán, rukopis je uložený v Národnej knižnici v Martine a tlačená verzia je v Púchove a v Széchenyho knižnici v Budapešti.

Súčasnosť

V Békešskej Čabe sa až do súčasnosti zachovali slovenské evanjelické cirkevné obrady. Kostoly sú popritom otvorené aj pre kultúrne programy mesta, napríklad sú aj dejiskami rôznych koncertov. Veriaci môžu navštevovať slovenské bohoslužby každý pondelok o 8.00 hodine, každú nedeľu o 8.45 hodine v Jamine, kde slúží Zoltán Nagy a vo Veľkom, respektíve v zime v Malom evanjelickom kostole, kde slúží väčšinou Pavol Kutej mladší. Večeru Pánovu odbavujú vždy v prvú nedeľu v mesiaci o 8.00 hodine, a to v obidvoch kostoloch.

Zúčastnila som sa na nedeľnej slovenskej bohoslužbe v Malom kostole. Je škoda, že prítomných veriacich bolo veľmi málo. Spevy z Tranoscia a modlitby odzneli v biblickej češtine, liturgia a kázeň prebiehali v spisovnej slovenčine s prvkami čabianskeho nárečia. Navštívila som aj vežu, kde sa mi najviac páčili zvony a pohľad na mesto. Znenie zvonov z blízka bol veľmi povznášajúci pocit. Zaujímavý bol aj byt bývalého zvonára v túrni. Mala som možnosť porozprávať sa aj s terajším zvonárom a s veriacimi. Prekvapilo ma, že presne poznali históriu našich kostolov. Spomienka na Samuela Tešedíka staršieho sa zachovala nielen v pamäti veriacich, veď odborníci dodnes skúmajú jeho činnosť, odhaľujú pamätné tabule a ľudia si pripomínajú i jeho dielo.

V súčasnosti najväčším znalcom života a diela Samuela Tešedíka staršieho je evanjelický farár na dôchodku, archivár Pavol Kováč z Békešskej Čaby, ktorému som vďačná za pomoc aj ja. Rozhovor s ním si môžete prečítať v ďalšom čísle Ľudových novín.

Rita Hornoková

Slovenské gymnázium v Békešskej Čabe

Živý odkaz osobností zašlých čias III.

1. miesto v II. kategórii

Pripravujúca učiteľka Edita Pečeňová

Korunovali sme Máriu Teréziu

Mária Terézia bola prvá a jediná kráľovná – panovníčka, ktorú korunovali v Dóme sv. Martina v Bratislave. Nebola to korunovácia manželky kráľa, ale jej manžel František I. Štefan Lotrinský bol manželom panovníčky, ktorá nastúpila na Rakúsko – Uhorský a český trón v októbri roku 1740. Narodila sa 13. mája 1717 vo Viedni († 29. november 1780, Viedeň), bola uhorskou a českou kráľovnou z rodu Habsburgovcov a rakúskou arcivojvodkyňou od roku 1740. Bola to jediná žena, ktorá vládla na českom tróne. Jej celý titul bol Mária Terézia, cisárovná Svätej ríše rímskej nemeckého národa, Kráľovná Uhorska, Česka, Chorvátska a Slavónska, arcivojvodkyňa Rakúska, vojvodkyňa Parmy a Piacenzy a veľkovojvodkyňa Toskánska.

Slávnostná korunovácia nemohla byť skôr, lebo Mária Terézia bola tehotná a lekári jej neodporúčali nadmerné rozrušenie, preto sa slávnosť preložila na 25. jún 1741. Kráľovnin sprievod čakala pri moste cez Dunaj, postavenom z člnov, čestná jednotka mešťanov. Z mestských veží sa ozvali fanfáry a zvony vyzváňali na privítanie vzácnych hostí. Ostrihomský arcibiskup a prímas krajiny, knieža Imrich Esterházy pod holým nebom pozdravil prichádzajúcich spevom hymny Te Deum Laudamus a potom sa sprievod pobral okolo mestských hradieb na hrad.

Ráno v deň korunovácie spŕchlo, ale potom sa vyjasnilo. Slnko nad krajinou mnohí považovali za priaznivé znamenie. Slávnosť sa začala už o šiestej hodine ráno, v Dóme sv. Martina, kde sa zišli na modlitbu magnáti. Boli tam pripravené drevené pódiá s trónmi a sedadlá pre vznešenú spoločnosť, najmä pre vysoko postavené dámy a zahraničných hostí – vyslancov. Cez omšu zaodeli Máriu Teréziu plášťom sv. Štefana a opásali ju jeho mečom. Potom ju prímas arcibiskup knieža Imrich Esterházy korunoval za uhorskú kráľovnú. Do pravej ruky jej dal žezlo, do ľavej krajinské jablko a spolu s palatínom Pálffym jej položil na hlavu korunu. V chráme prítomný zvolali: „Vivat Domina et Rex Noster“, pretože ju korunovali ako „kráľa“ a nie ako „kráľovnú“.

V roku 2011, o 270 rokov neskôr, sa popoludní o 15. hodine vydal Zámockou ulicou z Bratislavského hradu slávnostný sprievod. Dvorné dámy a dvorní páni na koňoch, vojaci a služobníctvo peši. Bubny, výkriky na počesť kráľovnej a zvedavé davy obzerali mladú panovníčku, ktorá sa stala kráľovnou vo svojich 23 rokoch. Za ňou sa na koni spolu s dcérou niesol jej manžel František Lotrinský, za ním následník trónu Jozef II. Prešli korunovačnou cestou, popod Michalskú bránu a na Hlavnom námestí začal akt korunovácie. Kráľovnú zahalili do plášťa svätého Štefana, ktorý jediný sa zachoval z dávnych čias.

Mária Terézia si ľahla na červený koberec pred oltár, pokľakli aj cirkevní hodnostári a ostrihomský arcibiskup predčítal slávnostnú prísahu. Námestím zneli slová ako: „čaká ťa krásna, ale neľahká úloha..., moc je dočasná a daná od Boha..., zničené obnovuj, obnovené zachovaj...“ Ceremoniál pokračoval prísahou, korunováciou a odovzdaním kráľovských insígnií do rúk novej panovníčky.

Deti, ktoré slávnosť sledovali sediac na pleciach otcov, mali plno otázok. Dozvedeli sa, že Mária Terézia sa v Bratislave zdržiavala často. Na poschodie hradu nešla pešo po schodoch, ale na koni. So svojím manželom – potomkom francúzskych kráľov, mala šestnásť detí. „A kde sú teraz?“ - zvedavá detská otázka nás voviedla do reality. A potom boli králi a kráľovné všetky deti aj dospelí, ktorí si sadli na slávnostný prázdny kráľovský stolec na purpurových dočasných schodoch na námestí starobylého korunovačného mesta na Dunaji.

Erika Fajnorová

Matka Ečerskej svadby

Začiatkom júna, po ročnej príprave, došlo v Ečeri k významnej udalosti. V Kultúrnom dome Miklósa Rábaiho slávnostne pokrstili miestnu základnú školu. Meno dostala podľa osoby, úzko spätej so životom, tradíciami a vzdelávaním Ečerčanov – podľa Ilonky Lakyovej, rodenej Székelyovej. Na slávnosti boli prítomní predstavitelia miestnej samosprávy, bývalí pedagógovia školy, žiaci pani Lakyovej a, samozrejme, jej deti a vnúčatá. Kto bola Ilonka Lakyová a ako sa viaže jej meno k svetoznámej ečerskej svadbe?

Narodila sa v roku 1922 vo francúzskom mestečku Roanne. Jej matka bola rodená Francúzka Marcella Jourde a otec maďarský vojnový zajatec z prvej svetovej vojny Miklós Székely. Mala dvoch súrodencov Miklósa a Marcella, ktorí dodnes žijú vo Francúzsku. Keďže v tom období hospodárska situácia ani tam nebola priaznivá, navyše otec bol v dôsledku pracovného úrazu dlhšiu dobu práceneschopný, päťročnú Ilonku sa jej rodičia rozhodli umiestniť u jej tety - učiteľky v Maďarsku. Takto sa v roku 1927 dostala do Ečeru, kde napokon prežila celý svoj život.

Malá Ilonka sa učila v miestnej základnej škole. V štúdiu pokračovala Budapešti, kde získala učiteľský diplom. Keďže počas druhej svetovej vojny a neskôr kvôli Rákosiho režimu nemala možnosť navštíviť svoju domovinu, francúzštinu úplne zabudla. Päť rokov vyučovala v Šáre, kým ju 6. apríla 1946 vacovský biskup József Pétesy nevymenoval za učiteľku v ečerskej ľudovej škole. Tu sa zoznámila so svojím manželom Károlyom Lakym, s ktorým mali štyri deti - Gyöngyvér, Kláru, Máriu a Attilu.

Ilonka Lakyová sa vždy zaujímala o národopis, ľudové zvyky a obyčaje. Spolu s kolegami nacvičili s miestnymi žiakmi pamätné predstavenie, s ktorým sa po okresných úspechoch v roku 1947 dostali až do Maďarskej štátnej opery. Predstavenie „Vianočná noc...“ („Nagykarácsony éccakája...“), zostavené na základe slovenských tradícií, vzbudilo pozornosť Miklósa Rábaiho a Istvána Vollyho, ktorí na jeho báze vytvorili choreografiu chýrnej ečerskej svadby. Teta Ilonka sa tak veľkou mierou pričinila o zachovanie, ba šírenie ečerských slovenských tradícií po celom svete.

V roku 1972 vydala Album národopisnej módy (Népművészeti divatalbum), ktorý svojským spôsobom skĺbil dobovú módu a motívy slovenských krojov. Do polovice osemdesiatych rokov pravidelne publikovala v časopisoch Nők Lapja (Časopis žien) a Rajztanítás (Kurz kreslenia). V roku 1999 ocenili jej úspešnú, plodnú prácu zlatým diplomom. Ilonka Lakyová Székelyová zomrela r. 2006.

Ečerská základná škola od júna tohto roku nesie jej meno. Od 17. júna je v inštitúcii inštalovaná výstava o živote tety Ilonky a histórii školy, ktorú môžu záujemcovia navštíviť počas letných mesiacov.

Spracoval: zp

Slovenské programy na Mestských dňoch v Maglóde

Miestnohistorická súťaž a kapustníkový festival

Slovenská samospráva v Maglóde v spolupráci s miestnymi spoločenskými organizáciami usporiadala v posledný júnový víkend Deň mesta s pestrou paletou slovenských programov.

Obyvatelia mesta, ktoré získalo tento titul v roku 2007, si mohli tri dni vyberať z rôznych typov programov: čakali ich výstavy, športové zápasy, udeľovanie titulu čestný občan, prednášky, kultúrne programy, prezentácia novej publikácie, divadelné predstavenie, rockové koncerty, vystúpenie miestnych detí a folklórnych súborov a pre deti bábkové divadlo. Sobota patrila Slovákom, presnejšie slovenským tradíciám. Doobeda sa uskutočnila miestnohistorická súťaž pre žiakov základnej školy, hlavnou cenou bol výlet pre celú triedu, ktorý hradí škola z vlastného rozpočtu. „Vyše 50 žiakov malo dva týždne na prípravu. Museli predstaviť miestny kroj a miestne slovenské zvyky. Bolo pre nás veľkým potešením, že sa dôkladne pripravili a naučili sa aj také výrazy, ako je pigňoška, čo je žehlička v našom nárečí, alebo pruslík, čiže vesta. Ale vedeli aj to, koľko mali ženy spodných sukien. Naučili sa slovenské básničky o jeseni,“ zaviedla nás do tajov súťaže predsedníčka Slovenskej samosprávy v Maglóde Ildika Boršiková, ktorá pripomenula, že v príprave na súťaž zohrali významnú úlohu členky skupiny Rosička. V Maglóde pôsobí niekoľko spoločenských organizácií, ktoré si vytýčili za cieľ zachovávanie slovenských tradícií. Okrem klubu dôchodcov tu aktívne pôsobí aj klub žien, členky ktorého vystupujú tiež v maglódskych krojoch. Pred dvoma rokmi tu vznikla nová tanečno-spevácka skupina miestnych Slovákov Rosička pod vedením Anny Kováčovej, do ktorej sa zapojili aj členky slovenskej samosprávy, ale sú medzi nimi aj mladé ženy. Ich prvoradým cieľom je zachovať miestne slovenské piesne a tance a odovzdať ich nasledujúcim generáciám. Najnovšou formáciou je súbor Holubičky, ktorý zoskupuje mladých tanečníkov, snažiacich sa zachovať slovenské tance z okolia Maglódu. Ich prvé vystúpenie bolo prvého mája a mali veľký úspech. S krátkym programom vystúpili aj na Dňoch mesta.

Ozajstným lákadlom bol kapustníkový festival, ktorý usporiadali v Maglóde prvýkrát. Gastronómia je trvalou súčasťou našej kultúry, pomocou ktorej si vieme zachovať svoju identitu. Možno, že už nehovoríme tým istým jazykom, akým hovorili naši predkovia, ale ešte stále poznáme chute, ktoré sa snažíme reprodukovať pri každej možnej príležitosti. Maglódske „kapusnika“ robievali pri každej možnej príležitosti, aj v bežné dni, nakoľko je to taký koláč, ktorého príprava nie je finančne náročná, ale chutí výborne a je sýty. Koláče zvykli v Maglóde plniť aj tvarohovou plnkou (takýto koláč nazývajú syrovníkom) alebo višňami. Tohoročný festival usporiadali na dvore kultúrneho domu, kde sa nachádza aj pec, v ktorej upiekli chutné koláče. Tie pripravili A. Kováčová a Mária Kissová. Okrem nich miesili kysnuté cesto aj predstavitelia združenia mnohodetných rodín a ďalších spoločenských organizácií. Ako sme sa dozvedeli od A. Kováčovej, dobrý kapustník je veľký, plný kapusty, zo sladučkého cesta. Našli sa aj také kapustníky, ale aj menšie, kde bolo aj plnky pomenej. V tomto roku nesúťažili v pečení kapustníkov, ale možno o rok, ak o festival bude záujem, sa o to pokúsia. Isté je len to, že v onú júnovú sobotu rozvoniavali kapustníky na dvore maglódskeho kultúrneho domu a mohli si ich kupovať za symbolickú cenu všetci návštevníci festivalu.

Eva Patayová Fábiánová

Mlynky

Deň tanečníkov v kavalkáde kultúr

Folklórny súbor Pilíš z Mlynkov usporiadal v polovici júna v Spoločenskom dome tejto pilíšskej obce Deň tanečníkov - oslavu tanca. Na mimoriadnu udalosť pozvali aj ostatných folklórnikov osady, ktorí spolu s členmi Folklórneho súboru Studienka zo susedného Santova predviedli to najlepšie zo svojho repertoáru, čím vytvorili kavalkádu kultúr. V onen júnový večer znela pod Pilíšom slovenská, nemecká, srbská, cigánska, rusínska a maďarská hudba, diváci si mohli pozrieť tance týchto národov a vypočuť si najkrajšie piesne v podaní členov folklórneho súboru.

Ako prví obsadili javisko členovia pávieho krúžku, ktorí zaspievali prekrásne pilíšske slovenské piesne. Prítomných v mene organizátorov privítal predseda Kultúrneho spolku pre Mlynky Levente Galda. Zvlášť privítal kurátorku Správy fondov Sándora Wekerleho, predsedníčku Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti Ildiku Klauszovú Fúzikovú, ktorá vo svojom pozdrave poukázala na to, že nedávno sa konal svetový deň spevu. Pod Pilíšom je teraz skvelá príležitosť vzdať poctu tomto dňu formou prezentácie folklórneho bohatstva našich Slovákov. Celovečerný program mlynských tanečníkov, spevákov a ich hostí si prišla pozrieť aj delegácia Klubu dôchodcov Gamma z XI. obvodu hlavného mesta, s ktorým úzko spolupracuje zbor tamojších slovenských poslancov. Nehovoriac o tom, že na podujatiach Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti nie náhodou tak často vystupuje Folklórny súbor Pilíš, ale aj Spievajúca mládež slovenská (SMS) - tiež z Mlynkov -, veď vedúci týchto kolektívov L. Galda je členom tohto voleného zboru. L. Galda privítal aj podpredsedníčku nedávno založeného celoštátneho spolku Identita Etelku Rybovú a bývalého choreografa tanečného spolku Pilíš Ladislava Urbaniča. „Mladí“ nezabudli ani na tých skôr narodených: pozdravili členov pávieho krúžku, ktorí vlani oslávili 45. výročie založenia zboru. Pri tejto príležitosti im odovzdali aj kyticu so 46 klincami.

L. Galda vo svojom slávnostnom príhovore pripomenul, že spevácka zložka súboru Pilíš mala možnosť nahrať v Maďarskom rozhlase 6-minútový blok východoslovenských ľudových piesní, s ktorým úspešne zastupovala Maďarský rozhlas na 5. ročníku festivalu Grand Prix Svetozára Stračinu. Súťažná prehliadka sa koná v Bratislave pravidelne ako bienále od roku 2003. Nadväzuje na tradíciu medzinárodného festivalu PRIX DE MUSIQUE FOLKLORIQUE DE RADIO Bratislava, ktorý Slovenský rozhlas organizoval v minulosti. Jeho 16 ročníkov si získalo koncom minulého storočia obrovskú prestíž doma aj v zahraničí. Súťažné nahrávky, ktoré boli prezentované na festivale Grand Prix Svetozára Stračinu v predchádzajúcich ročníkoch, obohacujú dodnes zvukové archívy verejnoprávnych národných rozhlasov v mnohých krajinách Európy. Galakoncert festivalu sa konal koncom marca v Bratislave, kde mlynskí speváci dostali pozvanie na Jánošíkove dni do Terchovej, kde budú 28. júla reprezentovať bohatú kultúru Slovákov v Maďarsku.

Po úvodných slovách nasledoval pestrý program, v ktorom sa vystriedali Ľudovo-umelecká tanečná a hudobná skupina Karpaty z Budapešti, Tanečná skupina seniorov Folklórneho súboru Pilíš, Tanečníci a speváci Kultúrneho spolku pre Mlynky, Folklórna skupina Studienka zo Santova, Tanečníci Národnostného kultúrneho spolku Svätý Kríž v Mlynkoch a členovia Pávieho krúžku v Mlynkoch, ktorých na harmonike sprevádzala vedúca známej hudobnej skupiny Kóborzengő Klára Molnárová Erdélyiová.

Po slovenskom národnostnom galaprograme sa konal benefičný batôžkový ples. Príjmy z bálu budú použité na zakúpenie, resp. obnovenie autentických ľudových krojov pre tanečníkov a spevákov Folklórneho súboru Pilíš. Predseda spolku pre Mlynky L. Galda zdôraznil, že aj naďalej očakávajú do svojich radov oduševnených milovníkov slovenského folklóru a tradícií.

E. Rybová po skončení programu poznamenala, že skoro trojhodinové defilé by mohlo byť aj záverečným aktom predsedovania Maďarska v Európskej únii, keďže verne prezentovalo kultúru európskych národov. My môžeme len dodať, že sme videli pekné tance v krásnych krojoch. Dúfame, že sa naplnia slová predsedu spolku, ktorý pripomenul, že v auguste plánujú osláviť X. výročie založenia slovenskej speváckej formácie Pilíšske trio a päťročné jubileum vzniku SMS v novom Slovenskom dome v Mlynkoch.

Eva Patayová Fábiánová

Na sálaši ako v raji

Dozvedel som sa, že prváci zo slovenskej školy v Békešskej Čabe pred skončením školského roka majú ísť na výlet do slovenského sálaša medzi Békešskou Čabou a Békéšom. Jednou z prváčok je Anita Vidovenyeczová a škôlkarom jej brat Paľko, veselé a veľmi šikovné vnúčatá gazdinej tohto sálaša Márie Vidovenyeczovej. Stará mama hovorí po slovensky nielen so svojimi tromi synmi, ale aj so susedmi a vnúčatami. Na sálaši pracujú jej synovia Ján, Juraj a Pavol. Dvaja sú vyučení krajčíri, Pavol stolár. Čo sa stalo za tých 30 rokov, ktoré uplynuli odvtedy, ako skončili školy, to by bola dlhá história. Teraz všetci pracujú na sálaši, každý pre seba, ale predsa spolu. Je tu celá zoologická záhrada - ale aj o tom neskôr.

Konečne sa v diaľke objavilo 10 áut, ktoré priviezli deti a ich rodičov. Domáci ich privítali vo veľkom stane, postavenom v zadnej časti dvora. Boli v ňom aj stoly a lavice. Deti sa veru neostýchali, rýchle sa rozbehli poobzerať sa po okolí. Naháňali kohútov, pozerali sa na prasce, kravy, hladkali kozy, mačky a psov. Obzerali si štyri druhy kráv a pri tých najmenších si poniektorí aj ľahli do čistej slamy. Gazdiná si pre každého našla milé slovo, ale hlavným sprievodcom bol malý Pavol. „No chyť toho zajaca, neboj sa, ponúkni mu mrkvu“. Vybral z vrecka mrkvu a podával ju kamarátovi. Prváčikovia boli dvadsiati, ale spolu sme ich veru nevideli. Boli rozbehaní, každý sa snažil objaviť čo najviac nových vecí. O hodinu, keď sa už cítili ako doma, pani Manika prichystala na dlhý stôl čerstvú pečenú klobásu a jaternice (hurky) s teplým chlebíkom. Deťom veľmi chutili. Rodičia sa nestačili čudovať, doma im môžu núkať takéto jedlo, ani sa naň nepozrú.

Ešte predpoludním deti nasadli na voz a išli na výlet do chotára. O hodinu sa vrátili so slovenským spevom.

Rodičia s pani učiteľkou zostali na sálaši a v kotlíku navarili chutný, voňavý paprikáš s haluškami. Poobede bola najlepšia hra na schovávačku, veď sálaš ponúkal množstvo skrýš. Niektoré deti sa skryli v slame, iné v jasliach... Nebolo ich vidieť, o to viac počuť. Všetci dospelí a najmä deti sa na sálaši veľmi dobre cítili.

F. Zelman

„Slovenčina ako cudzí jazyk“

Je nedeľný večer. Včera sa vo Veľkom Bánhedeši konal Deň Slovákov. A ja bilancujem. Svoje dvojročné pôsobenie na slovenskej škole v Békešskej Čabe, svoje dni strávené na Dolnej zemi. Pred dvoma rokmi som sem prišla s veľkým nadšením, lebo som sa dostala do kraja mojich predkov. Môj otec mal v občianskom preukaze miesto narodenia – Naďbánhedeš. Áno, v takejto slovenskej podobe.

 „Spoznám niečo, o čom mi môj otec nestihol porozprávať.“ Aj som spoznala. Cez rozprávanie mamovky Žilákovej som sa dostala do mládeneckých rokov môjho otca Ferka, ktorá o ňom hovorila ako o tichom a skromnom mládencovi. Vraj nerád chodil na tancovačky, na rozdiel od svojho brata Jana. „On bol veľmi učenlivý“, ako to komentovala. Na nás, deti, teda tri dievčatá, bol veľmi prísny, ale aj spravodlivý. Môj brat sa už na neho nepamätá, mal štyri roky, keď otec zomrel. Ale jeho „vzdelanie je jediný kapitál, ktorý vám nikto nevezme“ ostáva pre mňa navždy zachované. S tetou Žilákovou sme spravili video, ktoré bude svedectvom aj pre ďalších potomkov našej rodiny.

Prostredníctvom rôznych projektov, na ktorých som pracovala so svojimi študentmi, som spoznala históriu, národopis, aj geografiu, ba dokonca životné osudy ľudí, ktorí tu žili a žijú. Veľmi ma zaujal príbeh Marky Hajtmanovej a bola som veľmi rada, keď som ju osobne spoznala. V dedinách Vlčany, Neded, Žihárec žili naši starí rodičia, ktorí sa v roku 1947 presídlili na Slovensko, vtedy do Československa. Ako to oni vnímali, to sa už dnes nedozviem, ja len neustále spomínam na prázdniny u nich. Určite by boli také isté aj tu, na Dolnej zemi. Lebo všade, u všetkých starých rodičov, sú prázdniny rovnaké. Oni dovolia svojim vnúčatám viac ako rodičia, majú pri nich viac voľnosti.

Včera som osobne spoznala veľa zaujímavých ľudí. Veľa „celebrít“ slovenského života v Maďarsku. Nálada pod dáždnikmi bola veľmi veselá. „Dnes sa stolička otriasa pod každým...“, pod týmto heslom sa niesli vtipy a rôzne slogany. Aj heslo "je dôležité, aby sme boli spolu, keď sme už takto rozdelení“ prinieslo veľký úspech.

Aha, ale prečo má článok titulok „slovenčina ako cudzí jazyk“? Zdalo by sa, že nemá vôbec opodstatnenie. Včera som predsa počula všade znieť slovenčinu. Či dokonalú alebo menej dokonalú, každý okolo mňa sa snažil ju používať. No už predtým som si všimla veľmi zvláštnu vec. Upozornila som na to aj vo svojom diskusnom príspevku na pedagogickej rade, ešte stále v mojej škole, 30. 6.: čoraz častejšie sa tu začína používať tento pojem – „vyučovanie slovenčiny ako cudzieho jazyka“, „slovenčina je pre nás už cudzím jazykom“ a keď ju ovládam, poznám ďalší cudzí jazyk, okrem nemčiny, angličtiny... Je potom opodstatnená otázka pána predsedu Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí Milana Vetráka, „ako rozprávate doma, v slovenskej rodine?“ Ako odpoviete podľa svojho svedomia? Možno niekto sa ohradí, že on áno, po slovensky. Ale je to jedna lastovička? „Jedna lastovička leto nerobí“, hovorí jedno porekadlo. Lebo podľa rozprávania pána Vetráka, v zahraničí žijúci Slováci, napríklad v Írsku, hovoria doma po slovensky a domáhajú sa stále častejšie, aby mohli slovenčinu učiť svoje deti aj v školských podmienkach. A ako je to tu, v Maďarsku? Slovenské školy sa zatvárajú, nielen preto, že demografický vývoj si to vyžaduje. Ale hlavne preto, že slovenčina sa vyučovala ako cudzí jazyk. Aj s takými hodinovými dotáciami. A dotáciami od štátu. A príspevkami zo Slovenska. „Veď kto sa bude učiť slovenčinu ako cudzí jazyk? Radšej sa budem učiť angličtinu...“

Je treba biť na poplach? Možno mi niekto povie: „Hlúpa Anča, čo to tu vyprávaš ?“

Nuž ale priznajme si sami, vieme rozlíšiť, čo je to „materinský jazyk“, čo je to „štátny – úradný jazyk“ a čo je to „cudzí jazyk?“ A aký jazyk používajú doma slovenské rodiny v Maďarsku? Maďarský. A aký jazyk používajú doma maďarské rodiny na Slovensku? Maďarský.

Priznám sa, aj ja sa chcem v mojom ďalšom vzdelávaní naučiť po maďarsky. Je to môj cieľ, lebo ako môj otec povedal, „to, čo vieš, ti nikto nevezme“. A naučiť sa maďarčinu je pre človeka, ktorý má iný jazykový charakter, pomerne zložitá vec. Takže držte mi palce. A ja držím palce Slovákom žijúcim v Maďarsku. Veď môj otec bol jedným z nich.

PaedDr. Anna Petrovičová,

bývalá hosťujúca učiteľka na slovenskej škole v Békešskej Čabe

Békešská Čaba

Slovenský večierok na Radničných večeroch

Slovenská samospráva Békešskej Čaby a Čabianska organizácia Slovákov pozvali na tradičné Radničné večery Tanečný súbor Komlóš a Mandolínovú kapelu Tremolo zo Slovenského Komlóša. Program sa uskutočnil 27. júna a otvoril ho predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby Juraj Ando.

Mandolínový súbor Tremolo vznikol v septembri 2009. Založili ho nadšenci, ktorí sa hre na mandolínu venovali už vo svojich študentských rokoch. Po niekoľkých rokoch sa rozhodli obnoviť svoju činnosť. Vedúcim súboru je bývalý vedúci Pavel Karas, umeleckou vedúcou Mária Ďurkovičová Krčmériová. Členovia skupiny hrajú a spievajú slovenské ľudové piesne.

Tanečný súbor Komlóš bol založený v roku 1949 s cieľom zachovávať a šíriť zvykoslovný a hudobný folklór dolnozemských Slovákov, uvádzať do života dedičstvo predkov. Vystupoval takmer v každej Slovákmi obývanej obci v Maďarsku, je stálym hosťom mestských akcií. Tanečníci vystúpili na mnohých medzinárodných festivaloch. Tak sa dostali trikrát do Turecka, dvakrát do Grécka, do Talianska, do Rumunska, do Česka, do Nemecka a, samozrejme, viackrát na Slovensko. Súbor sa zúčastnil aj na natáčaní filmov Jadvigin vankúšik a Komlóšska svadba. Počas viac ako polstoročia sa v ňom vystriedalo niekoľko generácií, ale hlavným cieľom súboru je aj naďalej pestovanie ľudových tradícií, zachovanie tancov a spevov našich predkov, aby ich mohli odovzdávať nasledujúcim pokoleniam. Vedúcou súboru je Veronika Benková. Tanečníkov sprevádza sláčiková hudba Kolovrat s primáškou Zuzanou Bartošovou.

Andrea Vándorová

Spišská Nová Ves v Budapešti

Slovenský inštitút Budapešť v spolupráci so Slovenskou agentúrou pre cestovný ruch usporiadal 23. júna stretnutie s mestom Spišská Nová Ves. Program sa začal tlačovou besedou, ktorú viedla vedúca SACR v Budapešti Soňa Jelínková. Primátor mesta Ján Voľný predstavil bohatú históriu mesta, ako aj jeho dnešnú modernú podobu, ktorej dôležitou súčasťou je rozvoj cestovného ruchu. Ako povedal, Spišská Nová Ves sa rozprestiera v Hornádskej kotline a je obklopená výbežkami Levočských vrchov a Spišsko-gemerským rudohorím. V meste žije v súčasnosti približne 37 200 obyvateľov. Jeho atraktivitu zvyšujú neďaleké národné parky. Slovenský raj s množstvom divých a čarokrásnych roklín a vodopádov, náučný chodník Dreveník, blízkosť svetoznámych Vysokých Tatier a Národného parku Pieniny so splavom Dunajca. Mesto a jeho okolie je veľmi príťažlivé a atraktívne i kultúrno-historickým dedičstvom, zachovalou ľudovou architektúrou. Najcharakteristickejším znakom pre Spišskú Novú Ves je šošovkovité námestie, ktoré patrí medzi najkrajšie na Slovensku a najdlhšie tohto typu v Európe. Dominantou mesta je Rímskokatolícky farský kostol Nanebovzatia Panny Márie s najvyššou kostolnou vežou na Slovensku (87 m) z druhej polovice 13. storočia. Ďalšími pozoruhodnosťami mesta sú radnica, ktorej stavba sa realizovala v klasicistickom štýle, a Provinčný dom, súčasťou ktorého je Levočská brána. Mesto každoročne organizuje historicky známe Spišské výstavné trhy a Spišský trh, prehliadky námestia s jeho kultúrno-historickými klenotmi, výstupy na kostolnú vežu, návštevu ZOO a usporadúva množstvo kultúrnych a spoločenských podujatí. Spišská Nová Ves je často označovaná prívlastkom brána do Slovenského raja. To však vystihuje len jednu z mnohých charakteristických čŕt tohto mesta, ktoré je nepochybne najvýznamnejším centrom stredného Spiša.

Program pokračoval výstavou fotografií vo dvore inštitútu. Expozíciu uviedla riaditeľka SI Jana Tomková, ktorá privítala prítomných a pozvala ich do divadelnej sály na premietanie krátkeho filmu o Spišskej Novej Vsi.

V sprievodnom programe vystúpil tridsaťdeväťročný folklórny súbor Čačina, ktorý sa zaoberá interpretáciou ľudových piesní, tancov a hudby najmä z regiónov Východného Slovenska, Spiša, Šariša a Zemplína. V repertoári má zaradené aj cigánske spevy a tance. Stretnutie so Spišskou Novou Vsou skončilo ochutnávkou tradičných spišských jedál.

Andrea Szabová Mataiszová