DilongStar s našimi

Slovenská samospráva v Išasegu pred troma rokmi podpísala dohodu o spolupráci s mestom Trstená na Slovensku. Odvtedy sa pravidelne stretávajú obyvatelia týchto dvoch miest. Nebolo tomu inak ani tohto roku, keď sa skupina Išasegčanov vybrala na dlhú cestu, aby sa zúčastnila súťaže DilongStar. Základná škola Rudolfa Dilonga v Trstenej totiž vďaka podpore Vyšehradského fondu koncom mája zorganizovala už piaty ročník súťaže v speve moderných piesní pod názvom DilongStar. Aj tohto roku súťažili speváci zo Slovenska i zo zahraničia, ktorí vystúpili v špeciálnej kategórii. Do súťaže sa mohli zapojiť základné školy a osemročné gymnáziá po kvartu v rámci Slovenskej republiky. Počet prihlásených škôl bol limitovaný na max. 30. Základná škola Jánosa Damjanicha v Išasegu sa už druhýkrát zapojila do tohto festivalu. Zo školy odcestovalo päť žiakov: Nikoleta Hajdúová, Kornél Cseke, Adrienn Palková, Nikoleta Palková a Vivien Juhászová, ktorí s veľkým úspechom vystúpili pred odbornou porotou. Nikoleta Hajdúová sa dostala do finále, kde získala osobitnú cenu poroty. Vystúpila aj v galaprograme. Jej hlas natoľko očaril divákov, že ju nazvali "maďarskou Šeherezádou". Išasegčania boli veľmi hrdí na svojich žiakov, a to nielen preto, lebo po galaprograme im primátor Trstenej osobne poďakoval za účasť. Vďaka slovenskému volenému zboru deti z Išasegu získali nezabudnuteľné zážitky, počas tohto víkendu sa nielen zoznamovali s krásami Slovenska, ale zavítali aj do Poľska. Pedagógovia ZŠ J. Damjanicha aj touto cestou chcú vysloviť vďaku členom Slovenskej samosprávy v Išasegu, menovite Kláre Fuferendovej, Piroške Mészárosovej, Gustávovi Mészárosovi a Lászlóovi Fuferendovi za pomoc a podporu.

Andrea Csekeová Valkonyová – aszm

Dolnozemci zožali úspech

Pestrý kultúrny program, prezentácia ľudových zvykov a tradičnej kuchyne. To všetko bolo súčasťou slávností Dňa zahraničných Slovákov. Toto podujatie usporiadal Úrad Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) v spolupráci s hlavným mestom Slovenska.

Pamätný deň zahraničných Slovákov sa uskutočnil v deň štátneho sviatku sv. Cyrila a Metoda. Trojdňový program otvorila výstava akademického maliara Pavla Čániho, ktorý patrí medzi najznámejších slovenských maliarov zo srbskej Vojvodiny. Nasledujúci deň podujatie pokračovalo v Sade Janka Kráľa pri základom kameni Pamätníka slovenského vysťahovalectva, ktorý pochádza z tardošského lomu v Maďarsku, je darom tamojších Slovákov a od roku 2000 skromne pripomína súčasníkom osudy Slovákov, ktorí sa z rôznych príčin vysťahovali do zahraničia. Na slávnostnom zhromaždení sa zúčastnili predstavitelia vlády Slovenskej republiky, mestskej časti Bratislava-Petržalka, slovenskí veľvyslanci v Maďarsku a Srbsku a predstavitelia krajanov z celého sveta. Početnú delegáciu Slovákov z Maďarska viedol predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, členmi boli vedúci občianskych organizácií a spolkov.

Súčasne so stretnutím sa uskutočnil Dolnozemský jarmok, ktorý sa historicky prvýkrát konal v Bratislave. Doposiaľ sa toto podujatie sústreďovalo v tradičných centrách Dolnej Zeme - v Báčskom Petrovci (Srbsko), Nadlaku (Rumunsko) a Békešskej Čabe.

Obdivovali prácu čabianskych žien

K neodmysliteľným hodnotám Dolnozemského jarmoku patrila remeselnícka zručnosť, umelecká tvorivosť či gastronomická špecifickosť. Dôkazom toho boli aj ženy z Výšivkárskeho krúžku Rozmarín z Békešskej Čaby. Ich nádherné ručné práce sú spojením nemalého umeleckého talentu a profesionálnej zručnosti, ktorú obdivovali mnohí zúčastnení. „Táto pestrá kavalkáda ma dojala. Každý človek potrebuje motiváciu a vonkajšiu silu, ktorá túto motiváciu dodáva. A to sú práve takéto podujatia,“ povedala pre Ľudové noviny Betka Husárová rod. Lehotská, učiteľka a členka krúžku Rozmarín. „Členky výšivkárskeho krúžku sú vďačné organizátorom, že zorganizovaním podujatia zožali taký úspech aj pre nás. Prežili sme nielen prospešné prezentovanie zachovanej tradičnej kultúry rôznych odvetví ručných prác. Veľký záujem bol aj o odborné fortiele a taktiež o detskú herňu,“ dodala Alžbeta Liptáková.

Varili, hrali aj spievali

Dobré jedlo, umelecká zručnosť a výborná hudba sprevádzali návštevníkov. Mohli tu okrem iného nielen počuť, ale aj vidieť výrobu obľúbeného ľudového hudobného nástroja – citary. „Dolnozemský jarmok a obľúbený dolnozemský hudobný nástroj – citara – tvorili prirodzenú „družbu”. Bolo nám milé, že diváci s láskou počúvali naše predstavenia. V rámci nich sme prezentovali čabianske, ale aj slovenské piesne iných oblastí Maďarska. Tešila ma spolupráca účinkujúcich a organizátorov v prospech zabávania záujemcov. Čabianska ružička bola prekvapená a poctená tým, že sme si mohli zaspievať na Devíne. Na Devíne spievajúc okolo studne, vidiac zaslzené oči ľudí a ich zapojenie sa do spevu spôsobilo, že sme prežili asi najlepší a najdôležitejší pocit - spolupatričnosť Slovákov bez ohľadu na miesto bydliska,“ povedala nám citaristka Tímea Teješová.

Gágorčeky aj brdovce

Svoje umenie predstavili taktiež gazdinky z Medešu, ktoré šikovnosťou rúk priťahovali obdivuhodné pohľady návštevníkov. Tí mohli na vlastné oči vidieť šúľanie gágorčekov či ťahanie rejteša. „Gastrokomando Slovákov z južného Maďarska sa potešilo, aký veľký záujem bol o ich produkty a recepty. Návštevníci dokonca smelo vyskúšali niektoré fortiele, ako napr. šúľanie gágorčekov či brdovcov. Dolnozemskej gastronómie nikdy nie je dosť. Ak by sa nám ešte otvorila možnosť, vzali by sme so sebou väčší počet ľudí, aby sa návštevníci ešte viac potešili dobrému jedlu. Ďakujeme ÚSŽZ, že sa tak starostlivo o nás postaral,“ konštatoval predseda Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku Ondrej Kiseľ.

Na svoj pôvod nezabudli

Kultúrny program vyvrcholil nasledujúci deň (6. júla) prvou púťou na Devín a uctením si štátneho sviatku Slovenskej republiky. „Podujatie umožnilo, aby sa dolnozemské vetvy slovenského národa prezentovali v hlavnom meste materinského štátu, pomohlo nám dostať sa do povedomia slovenskej verejnosti. Táto udalosť prispela k posilneniu našej identity, nabrali sme sily do ďalšej práce,“ dodal na záver predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik. Veľká vďaka patrí všetkým Dolnozemcom, ktorí počas troch storočí vo svojich domovských krajinách pestujú a kultivujú slovenský jazyk tvorivými aktivitami, s ktorými sa prišli podeliť do krajiny svojich predkov. Pamätný deň zahraničných Slovákov majú na pamäti aj slovenské komunity vo svete. ÚSŽZ v snahe spájať krajanov v ich rodnej vlasti tu ponúkol hodnotné kultúrne, spoločenské a gastronomické podujatie.

Lucia Kozáková

Postrehy z Dolnozemského jarmoku

Prvýkrát v histórii sa Slováci zo Srbska, Rumunska a Maďarska svorne vrátili do svojej pravlasti, aby ukázali svoj život a kultúru, ktorú zachovávajú už skoro tri storočia. V centre hlavného mesta bolo veselo. Okoloidúcich prilákala ľudová hudba, vôňa pečenej klobásy a nielen to. Zásluhou Dolnozemcov sa v tržnici prezentovala remeselnícka zručnosť, umelecký kumšt, ako aj gastronomický fígeľ. Návštevníci si mohli pozrieť stánky s rôznymi ľudovoumeleckými výrobkami, obrazy srbských insitných maliarov z Kovačice a Pivnice, výstavu fotografií Ženy na dedine od srbskej fotografky Marije Gajickej z Nového Sadu, knižné publikácie a časopisy z vydavateľstva Ivan Krasko z rumunského Nadlaku.

Hádam najviac zo všetkého upútala dolnozemská gastronómia. V stánkoch ste si mohli zakúpiť rôzne špeciality. Slováci z rumunského Nadlaku ponúkali cestoviny, sadlovie kifle, tarhoňu, medovníky, nadlacký koláč, domáci chlieb, kysnuté halušky, údenú šunku, klobásu, slaninu, tarhoňový paprikáš s klbásou. Slováci zo Srbska núkali pirohe, opekance, palacinky, rejteša, kiflike, salovie buchtičke, brdovce, šiflíčke z Báčskeho Petrovca, sarmu z Kysáča, ktorá bola tiež jednou z najlepších jedál, guláš, šušťovníke, ťufty a vinko zo Starej Pazovy a iné dobrotky.

Najdlhší rad bol asi pri klobásach z Petrovca, Slovenského Komlóša a Békešskej Čaby. Keby Dolnozemci priniesli za vagón suchých klobás, všetko by sa predalo. Ej, veru, vedia ich dobre robiť títo Slováci! Gazdinky z Medešu priniesli znamenité herouke (fánky), ktoré kedysi ponúkali pri krste dieťaťa. Ľudia ochutnávali kapustnicu zo Sarvaša a za pečenými klobásami zo Slovenského Komlóša sa len tak zaprášilo. Zovšadiaľ sa ozývala írečitosť ľubozvučnej slovenčiny, ktorú si zachovali až dodnes. Je to jazyk, ktorý si Slováci priniesli na Dolnú zem skoro pred tristo rokmi. Takto zakonzervovaný zostal až podnes. Nachádzajú sa v ňom mnohé historizmy a archaizmy, ktoré sa dnes už na Slovensku vyskytujú ojedinele. Ako hosťujúca učiteľka slovenského jazyka a kultúry na Slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši môžem potvrdiť, že je to naozaj tak. Aj keď tu neúprosne útočí asimilácia, Slováci na Dolnej zemi sa len tak nedajú, sú to veľmi milí, prívetiví a pracovití ľudia s dušou na dlani. Ich kultúru je potrebné predstaviť najmä tým, ktorí ju nepoznajú, alebo len matne o nej niekde počuli.

Atmosféru Dolnozemského jarmoku spestrili vystúpenia krajanských folklórnych súborov Detvan zo Srbska a Sálašan z Rumunska, ľudová hudba Rosnička zo Srbska, ľudová hudba Mótyánovcov zo Sarvaša, speváci a citaristky z Maďarska, harmonikári a divadelníci zo Srbska. Ľudová veselica ukončila toto nezabudnuteľné kultúrne podujatie, ktoré sa konalo pod záštitou predsedníčky vlády Slovenskej republiky Ivety Radičovej. Predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Milan Vetrák môže byť právom spokojný, veď Dolnozemský jarmok v hlavnom meste Slovenska v Bratislave splnil svoje očakávanie dúfajúc, že sa o rok opäť zopakuje.

Ľubomíra Rollová

Kedy bude na Balatone raj?

Keď sa Nemecko opäť rozdelí...

Balaton prekvitá, Balaton krachuje, Balaton živorí... Čo z toho je pravda? To i ono... Oprávnený je optimizmus i pesimizmus, cudzincom z bývalého spoločného tábora sa zdá byť pivo drahé, Ukrajinec je spokojný, jeden maďarský podnikateľ už na začiatku sezóny chce spáchať harakiri, druhý zasa servíruje naďalej mamutie porcie v nádeji, že to priláka viac kunčaftov... Podnikatelia si však jednotne želajú, aby sa Nemecko opäť rozdelilo, to by bol pri Balatone zase raj!

„Služby sú dobré, akurát je to tu drahšie. Pivo je drahé! Trikrát toľko... Ja som si povedal, že si dám jedno a koniec – hovorí pán Vladimír zo Zlína v butikovej uličke hlavného mesta Balatonu Siófoku. Jeho manželka pani Drahomíra tiež smutne dodáva: „Všetci hovoria len po maďarsky. Veru, mohli by trocha aj po česky či aspoň po slovensky. Alebo po nemecky!“

Drsný chlapík sedí tesne pri vode, s rybárskou palicou v ruku, na pláži v Balatonszéplak-Alsó. Reaguje na nemčinu. Páči sa mu tu, je spokojný, prenajali si rodinný dom. Keď sa pýtam zo žartu, či je z východného Nemecka, odpoveď znie: „Ja, aus Bayern...“ Teda z Bavorska, no nakoniec chybnou nemčinou vyriekne to, čo je jasné od začiatku: „Ich bin Ukrainen...“

Pravých Nemcov je tu naozaj málo, oveľa menej, ako za starého režimu, keď si tu dávali rande rozdelené časti rodín zo západného a východného Nemecka, vďaka čomu aj Balaton prekvital. Pobrežný podnikateľ Zoltán, ktorý prenajíma vodné bicykle a ležadlá na „strande“ v Balatonszéplaku, jasne vidí príčiny úpadku Balatonu. Aj východisko.

„Keď sa zjednotili obe časti Nemecka, vtedy sa to začalo, lebo prestali sem Nemci chodiť masovo, z toho by sa zdala logická moja vízia, že by nám bolo oveľa lepšie, keby sa znova rozdelilo Nemecko a znova by sa tu stretávali...“

To malo byť iba zo žartu, samozrejme. Je to asi smiech cez slzy, lebo...

„... Všetko ide dole vodou... Napríklad dnes som prenajal iba jeden vodný bicykel, žiadne ležadlo, ľudia ležia na deke na tvrdej zemi. Nie som stratový, zarobím si akurát na tunajšiu dovolenku, aj pre rodinu, ale tak, že doma si navaríme, do bufetu už nechodíme.“

Okrem zjednoteného Nemecka sa Zoltán sťažuje na počasie, ktoré sa pravidelne pokazí na víkend. Aj tak agituje proti moru, kde môžu byť medúzy i žraloky, navyše slaná voda vysušuje pleť. Ale či sa nemieni preorientovať z toho germanofilstva a učiť sa trocha po slovensky či česky? Že nie, stačí mu ruština, ktorú sa učil ešte v škole. Mám však pre neho zákernú otázku: „Gavaríte pa rusky?“ Jeho odpoveď je po chvíľke dosť rozpačitá: „Ja, ja, gavarite... da, da...“

Majiteľ bufetovej reštaurácie na pobreží Gábor Élő je však zarytý optimista. Podľa neho bude letná sezóna vynikajúca, a kto si myslí opak, nech sem ani nechodí... Hoci!

„Sezóna trvá od 1. júla do 20. augusta, potom je v podstate koniec, ak len nie je výnimočne dobré počasie. Áno, zlé počasie je naším najväčším nepriateľom! Je to ťažké, stále ťažšie sa nám žije, ale sa ešte dá!“

On by sa odtiaľto neodsťahoval, ale povolil by jet-sky, alebo tomu paradoxne by zmenil jazero na rybník, raj pre rybárov. Kým sa tak stane, láka ľudí na široko-ďaleko najlepšiu hovädziu roštenku s cibuľou.

Skupina mladých sem chodí pre „feeling“, pre tento balatonský pohľad, pre vodu a breh, a vôbec. Svätú pravdu vyriekne dievčina: „Od detstva do nás vštepujú, že treba ísť na Balaton, bez Balatonu leto nie je letom“...

Gregor Martin Papucsek

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Náš Habsburg

Už sa nedožil možnosti, že Habsburgovia budú môcť byť v Rakúsku opäť volení do štátnych funkcií. Najstarší syn posledného rakúskeho cisára (a posledného uhorského kráľa) Karola I. Otto Habsburg žil 98 rokov. Zomrel 4. júla vo svojom dome v Bavorsku. Odišiel vplyvný politik, ktorý patril do predvoja bojovníkov za európske zjednocovanie. Na posledný odpočinok ho uložili 16. júla vo Viedni, no jeho srdce pochovali o deň neskôr v osobitnej urne v benediktínskom opátstve v Pannonhalme, kde roku 1930 maturoval z maďarčiny.

Spomínam si, ešte keď bol Otto ako „nepriateľ“, lebo napríklad v Európskom parlamente dlhé roky vystupoval proti východoeurópskym totalitným režimom, prišiel „zhora“ befel do redakcií novín, aby sa nespomínal ako Habsburský, ale iba obyčajne ako Habsburg. To aby bolo jasné, že „ancienne regime“ so všelijakými monarchami, a najmä ich potomok, nemajú nárok na návrat v žiadnej podobe. Je interesantné, že takýto odpor neprežíval iba v našich končinách, ale aj v Rakúsku, kam – vlastne domov! – sa mohol vrátiť až roku 1966, hoci oficiálne sa zriekol nárokov na trón už roku 1961. Takú hrozbu teda predstavoval Otto Habsburg! Veď áno, už ako štvorročný sa ocitol v pozícii následníka trónu. Neskôr však prišiel na to: čo jeho predkovia chceli uskutočniť raz sobášmi, inokedy ohňom a mečom, bolo by potrebné realizovať Paneurópskou úniou, najmä po dvoch svetových vojnách. Do histórie zrušenia totality v Maďarsku, a tým aj inde v sovietskom tábore, sa zapísal ako jeden z hlavných organizátorov paneurópskeho pikniku v auguste 1989 pri meste Sopron blízko rakúskych hraníc. To už – po vyše sedemdesiatich rokoch – mohol chodiť do Maďarska slobodne, hoci určite netušil ani on sám, že div nie vlastnoručne zdvihne hraničnú rampu pred stovkami východonemeckých utečencov. Už sa to potom nedalo zastaviť. Po zmene prišiel do úvahy aj ako prezident Maďarskej republiky, čo však zdvorilo odmietol. Maďarsko považoval vždy za svoju vlasť, vynikajúco hovoril po maďarsky. Našiel spoločnú reč tak s ľavicovými, ako aj s pravicovými politikmi, všetci ho rešpektovali. Nikto ho nemohol považovať za „strašidlo minulosti“. Stále vzácna postava. Ja by som odporučil do pozornosti jeho hlavné heslo: Keď bitku nemôžeš vyhrať na koni, treba sa pokúšať aj pešo...

Rozhovor s evanjelickým farárom, archivárom Pavlom Kováčom

O aktivitách S. Tešedíka

Tento rozhovor bol súčasťou práce študentky Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe Rity Hornokovej, ktorú pripravila do súťaže VÚSM Živý odkaz osobností zašlých čias III. Autorka svojou prácou (ktorú sme v skrátenej forme uverejnili v predošlom čísle nášho týždenníka) získala prvé miesto vo svojej kategórii.

- Prečo ste sa rozhodli skúmať život a dielo Samuela Tešedíka staršieho?

- Zaujímalo ma to. Dávnejšie som sa ako sarvašský farár zaoberal pôsobnosťou jeho syna Samuela Tešedíka mladšieho. Pripomenuli sme si 150. výročie jeho úmrtia. V tejto súvislosti som sa začal zaujímať aj o život jeho otca. Minulosť, história patria k nášmu životu. Nevieme sa správne orientovať v prítomnosti, ak sa nerozhliadneme aj v širšom kruhu. Zaujímal ma najmä ako farár. Ako zmýšľal, pracoval, čo považoval za dôležité a čo po ňom zostalo.

- Ako hodnotíte jeho činnosť v Békešskej Čabe?

- Iste nielen ja sa zaoberám jeho životom a dielom. Učím sa od tých, ktorí sa už s ním zaoberali. Napríklad čo znamená, keď Ľudovít Haan o ňom píše: „Ten veľa hláv pod jeden klobúk stisol!” Celá čabianska cirkev jednomyseľne dosvedčila, že on dal postaviť dnešný takzvaný Malý kostol. A ak si uvedomíme, že tu mohol pôsobiť necelých päť rokov, potom je pozoruhodné, aké dôležité veci vykonal. Bez neho by bola Čaba chudobnejšia a národ menej mravný.

- Podľa vás má jeho dielo čo povedať aj súčasníkom?

- Isteže! S. Tešedík starší bol vzdelaný človek. V tom čase kňaz v Uhorsku musel ovládať tri-štyri jazyky (latinský, nemecký, slovanský a maďarský). Študoval nielen v Uhorsku, ale aj v zahraničí – v Nemecku, v Jene. Bol veľmi zodpovedný človek. Vtedy žilo v Békešskej Čabe 2740 ľudí, ktorí sem prišli z rôznych miest. Mali svoje zaužívané zvyky, každý robil tak, ako sa doma naučil, „podľa svojej hlavy”. Tešedík zaviedol poriadok. Naučil ich, ako sa majú správať. Povolal starších, predostrel im svoj plán, oni ho schválili. Na to ho zaviedol do života. Nestačí voľačo len vedieť, treba tak aj činiť. Len tak dobrovoľne sa to nie každému páči, preto načim aj exekútne nariadenie a prísne zákony. Ľudia ho počúvali. Mnohé veci zostali platné dodnes. Aj to svedčí o tom, že ak aj krátko žil, poriadok predsa len ustanovil. Keď ľudia zistia, že poriadok je potrebný, usilujú sa ho dodržiavať.

- Čo si myslíte, Samuel Tešedík starší je známy v kruhu Čabanov?

- V kruhu starších čabianskych cirkevníkov dozaista. Vedia o ňom. Ale aj to máme vedieť, že ľudská pamäť nie je večná. Z času na čas si treba dôležité veci pripomenúť. Na nejaké výročie, ako to bolo aj vlani, keď sme oslávili 300. výročie jeho narodenia. Mladí ľudia o ňom menej vedia. Veď sme prežili takých 40-60 rokov, keď cirkev, kňazov málo spomínali, alebo len hanebne. V dnešnej Čabe už slabne čabianske povedomie. Zato je slušné a potešiteľné, že školy sa usilujú približovať žiakom miestnu históriu.

- Ako by bolo treba popularizovať jeho význam?

- To vyplýva aj z toho, o čom som už hovoril. A nielen Tešedík bol a je príkladný. Načim lepšie poznať minulosť, históriu. Tak nájdeme také osoby, veci, prípady, ktoré nám môžu byť príkladom. Povzbudia nás, aby sme sa starali nielen o seba, o prítomnosť. Budúcnosť bude taká, akí sme my sami. A nielen naša budúcnosť, ale aj budúcnosť našich potomkov.

Otázky kládla Rita Hornoková

Vyhlásenie 43. ročníka Celoslovenskej literárnej súťaže

JAŠÍKOVE KYSUCE

Spolok slovenských spisovateľov, Literárny fond SR, Žilinský samosprávny kraj, Kysucká knižnica v Čadci a Kysucká kultúrna nadácia vyhlasujú Celoslovenskú literárnu súťaž

JAŠÍKOVE KYSUCE,

autorskú súťaž mladých prozaikov, ktorí ešte svoju tvorbu knižne nepublikovali.

Súťažné príspevky budú postupne uverejňované na webových stránkach www.jasikovekysuce.sk v poradí, v akom budú prichádzať. Vyjadrovať sa k nim bude nielen odborná porota pozostávajúca zo zástupcov Spolku slovenských spisovateľov, Asociácie organizácií slovenských spisovateľov, Literárneho fondu a Kysuckej kultúrnej nadácie, ale svojimi názormi na tú - ktorú prózu môžu súťaž obohatiť aj čitatelia týchto webových stránok. Tie môžu taktiež posielať e-mailovou poštou alebo ako listovú zásielku na adresu knižnice. Príspevky nezasielame späť ani na vyžiadanie. Súťaž bude uzatvorená 31. októbra 2011. Súťažné prózy, ktoré budú knižnici doručené po uzávierke, budú zaradené do nasledujúceho ročníka súťaže.

Do súťaže sa môžu zapojiť autori do 35 rokov svojimi krátkymi prózami. Zašlú ich elektronickou poštou na e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

V prípade, že nemajú možnosť komunikovať cez internet, môžu svoje práce zaslať na adresu:

Kysucká knižnica v Čadci, Ul. 17. novembra 1258, 022 01 Čadca, so značkou "Jašíkove Kysuce".

V tomto prípade zašlite text vytlačený na papieri, ale aj na elektronickom nosiči /CD. Súťažné texty musia byť označené menom a priezviskom autora, súťažiaci musí uviesť svoj vek a kontaktné údaje (adresu bydliska; číslo telefónu; ak text zasiela z cudzej e-mailovej adresy, uvedie tento fakt).

Uvítame stručný životopis, prípadne aj autocharakteristiku a fotografiu - uvedené údaje budú zverejnené. Tým, že ich súťažiaci zašle spolu so súťažnými prácami, dáva organizátorom povolenie zverejniť ich na webových stránkach, prípadne v zborníku vybraných prác.

Ak si autor želá, môžu byť jeho práce zverejnené pod pseudonymom.

Ak má záujem komunikovať s ostatnými súťažiacimi, môžeme zverejniť jeho e-mailovú adresu.

Maliar oltárnych obrazov a obrázkov regionálnej intonácie

Ľudovít Kubáni je najznámejším výtvarným umelcom pochádzajúcim z novohradského regiónu. Narodil sa 5. 5. 1855 v Dolných Strhároch v rodine evanjelického kňaza Ľudovíta Kubániho (Kubányi) a matky Amálie rodenej Plachej. Riaditeľka Okresného archívu vo Veľkom Krtíši PhDr. Marta Kamasová v matrike evanjelického cirkevného zboru zistila, že v Dolných Strhároch žili niekoľkí príbuzní z otcovej i matkinej strany: staré matky Mária Plachá (zomrela 1857), Mária Kubániová (zomrela 84 ročná roku 1874). Mal viac sestier. Otec vykonával kňazské povinnosti takmer do posledných dní života. Zomrel 82-ročný 7. 2. 1900 v Dolných Strhároch. Matka Amália (nar. v Poltári) zomrela 87-ročná 13. 2. 1910 v Dolných Strhároch. Rodina bývala v budove fary na kopci nad dedinou (dnes dom Labátovcov). O osudoch a živote tohto výnimočne talentovaného a pracovitého umelca, po ktorom sa zachovalo do dnešných čias niekoľko desiatok obrazov, sa vie zatiaľ veľmi málo. Neoverené pramene udávajú dokonca okolo 800 diel, ktoré vytvoril. Zachovala sa len malá časť z nich, zväčša oltárne obrazy v kostoloch Novohradu, Hontu, na okolí Zvolena. Ďalšie žánrovo pestré diela, najmä portréty, sú v múzeách a galériách po celom Slovensku a ďalšie v Maďarsku a inde vo svete. Z Maďarska sa často na internete objavujú ponuky na odpredaj jeho žánrových obrazov od viacerých súkromných galérií a jednotlivcov. Je predpoklad, že v súkromných zbierkach sa nachádza ešte veľa jeho neobjavených diel. V rodnej obci, kde tvoril a prežil okrem niekoľkých rokov štúdií celý svoj život, získal základy vzdelania v miestnej evanjelickej škole u vynikajúceho dedinského učiteľa Jána Benedictyho. Už tu sa prejavil jeho talent. Traduje sa, že v škole s obľubou kreslil kone a obrázky dával spolužiakom. Po štúdiách na lýceu v Banskej Štiavnici a v Bratislave si nevybral kňazské povolanie ako otec a starý otec (ktorý bol evanjelickým učiteľom v susedných Selciach), ale spočiatku študoval farmáciu a krátko pracoval ako praktikant v lekárni. Ani toto povolanie zrejme neuspokojovalo jeho umelecké cítenie a ambície. V roku 1881, 26-ročný zrelý muž, odišiel do Mníchova a zapísal sa na štúdiá na Akadémii výtvarného umenia. Talent si rozvíjal pod vedením profesorov G. von Hackla, v Budapešti J. Benczúra, B. Székelya a T. Margitaya, ktorí najviac ovplyvnili jeho tvorbu a štýl.

Rodný dom Ľudovíta Kubániho

Ľudovít Kubáni patrí k nemnohým významným, pôvodom slovenským a na Slovensku aj pôsobiacim umelcom 19. storočia, i keď nedosiahol majstrovstvo svojich súčasníkov Dominika Skuteckého, či Ladislava Medňanského. Odborní kritici hodnotia Ľudovíta Kubániho ako „maliara naivných žánrových obrázkov z vidieckeho prostredia“. Je pochopiteľné, že maliarovi chýbalo prostredie a kontakty s inými umelcami. Nebol bohémom ako L. Medňanský, v Dolných Strhároch žil v kruhu rodiny a známych zo zemianskych rodov a v tomto regióne nepočetnej vrstvy inteligencie, ku ktorej v tom čase patrili v podstate len rodiny farárov a učiteľov. Títo boli zväčša aj jeho modelmi a zákazníkmi. V súkromnom živote nemal veľa šťastia. Oženil sa s Annou Brillmayerovou, pôvodom z Čiech, ktorá vážne ochorela. V tom čase neliečiteľnej chorobe tuberkulóze podľahla 38-ročná v nemocnici v Budapešti. Pochovali ju 25. novembra 1901 na cintoríne v Dolných Strhároch, kde je spoločný hrob manželov. Vďaka publikovaným textom o ňom z pera Marty Kamasovej sa môžeme viac dozvedieť o jeho živote a diele.

Významné miesto u Kubániho majú obrazy s tematikou vidieckeho života, ktorý v ranom tvorivom období zobrazoval v zidealizovanej podobe. Takými sú obrazy Čas jarmoku v Tuhári (1883), Svadba v Ludáni (1896), Zvolenský svadobný pochod (1887), Bušinský kupec (1897), Narodeniny na dedine, Milovníci športu... K jeho záľubám patrili zrejme poľovačky a tento motív je častý aj v jeho tvorbe: Halali (1886), Spoločnosť na poľovačke (1894). Rovnako ako obrazy zo života pánskej spoločnosti, v ktorej kruhoch sa pohyboval: Nečakaní hostia, Prijímanie hostí (1889), Letná idyla (1893), Rozmarné cestovanie (1899). Najčastejším hosťom býval v rodinách novohradských evanjelických farárov, kde mali aj dievčatá. Aj z tohto dôvodu najčastejšie navštevoval najmä Slančíkovcov v Polichne a Freňovcov v Pôtri. Osobitne rád maľoval kone, čo je o ňom známe už z detstva. Na podobách tohto ušľachtilého zvieraťa, ktoré zobrazil v rôznych situáciách (bojových scénach, jarmokoch a i.) a scenériách veľkého počtu obrazov vidieť, že dobre poznal anatómiu a dosiahol veľké majstrovstvo: Kone pred čárdou (1891) a iné obrazy.

Pomerne rozsiahla je zbierka portrétov vytvorených umelcom spočiatku pod vplyvom mníchovskej školy. Polovské madony, staršie i mladšie ženy sú bledé a nevýrazné, akoby bez života. Iným sa javí portrét Imricha Madácha z roku 1888 a ostatných známych osobností, zvlášť z rodu Balašovcov, ako aj v zbierkach Slovenskej národnej galérie sa nachádzajúca Podobizeň dievčaťa v čiernom klobúku (1895). Zachovali sa tiež autoportréty umelca a jeho manželky zo začiatku 20. storočia. Niektoré zo spomenutých diel bolo možné až do odcudzenia obdivovať na hrade v Modrom Kameni, kde bola sústredená časť tvorby dolnostrhárskeho rodáka v expozícii múzea otvorenej v roku 1992. Zlomkom tvorby Ľ. Kubániho sú historické obrazy. Za pozoruhodné možno označiť zobrazenie Fiľakovského hradu a obraz Odovzdávanie kľúčov Novohradského hradu, Novohradský hrad (1896). Ľudovít Kubáni namaľoval aj Modrokamenský hrad, avšak osudy tohto obrazu nepoznáme, podobne ako mnohých ďalších. Svoje diela najviac vystavoval v Budapešti a v roku 1902 mal výstavu aj v Prahe.

Osobitné miesto v umelcovej tvorbe majú už spomenuté oltárne obrazy, ktoré maľoval v rokoch 1888-1909. Podobne ako portréty, aj tieto robil na objednávky a z príjmov zabezpečoval svoju rodinu. Biblické námety, zaužívaná kompozícia obrazov Všechsvätí (1888), Kristus medzi deťmi (1896), Krst Krista (1896), Kalvária, Vzkriesenie (1899), Kristus na kríži (1902), Obetovanie Izáka (1907), Diabol pokúša Krista, Ježiš v Getsemanskej záhrade, Kristus so Samaritánkou, Sen Jakubov, Povýšenie medeného hradu na púšti a ďalšie sú trvalou výzdobou evanjelických i katolíckych chrámov na slovenskej i na maďarskej strane Novohradu. 4. mája 1912, deň pred svojimi 57. narodeninami, podľahol maliar Ľudovít Kubáni chorobe srdca. Jeho dielo, ktoré je pre novohradský región veľmi vzácne, si žiada väčšiu pozornosť a prezentáciu.

Ján Jančovic

Maďarské predsedníctvo EÚ očami europoslancov

Maďarský premiér Viktor Orbán si za riadenie Európskej únie v Európskom parlamente vypočul chválu aj kritiku. Viacerí sa však zhodujú, že Európa potrebuje nastupujúci poľský optimizmus.

Podľa Európskej ľudovej strany (EĽS) bolo maďarské predsedníctvo „bezchybné“. Takéto hodnotenie zaznelo počas slávnostného odovzdávania predsedníctva Rady EÚ do rúk Donalda Tuska, ktoré sa uskutočnilo 1. júla vo Varšave.

Za najvýraznejší úspech maďarského predsedníctva je považované uzavretie prístupových rokovaní s Chorvátskom a jeho plánovaný vstup do EÚ v roku 2013.

Líder euroľudovcov Joseph Daul si myslí, že napriek zmenám, ktoré priniesla Lisabonská zmluva (stály predseda Rady), zohráva rotujúce predsedníctvo v rozhodovacom procese EÚ naďalej dôležitú úlohu. Dôkazom toho má byť práve maďarské predsedníctvo. To si podľa Daula najlepšie počínalo v oblasti ekonomiky, v oblasti spoločných politik a vonkajších vzťahoch. Ľutuje však, že v dôsledku „zmeny prístupu niektorých politických síl v Európskom parlamente“ nebolo možné prijať legislatívny balíček o Európskom hospodárskom riadení. Sporné je najmä použitie reverznej väčšiny pri uplatňovaní sankcií. „Z toho, čo sme chceli, sme však boli úspešní na 95 %,“ povedal.

Frakcie S&D, GUE/NGL, Zelení a Liberáli boli však v kritike Maďarska tvrdí. V prvom rade kritizovali nedávno prijatú maďarskú ústavu a mediálny zákon, ktorý vláda počas maďarského predsedníctva pozmenila k spokojnosti Európskej komisie.

„Brusel nie je Moskva“, reagoval na výhrady Orbán, ktorý tým mal na mysli, že nikto nemá právo poučovať Budapešť. Po rozprave však parlament prijal uznesenie, v ktorom vyjadril obavy z niektorých aspektov maďarskej ústavy.“

Politici naliehali na komisiu, aby analyzovala, či je maďarská ústava v súlade so základnými hodnotami Európskej únie. Maroš Šefčovič, ktorý je podpredsedom komisie a komisárom pre medziinštitucionálne vzťahy a administratívu, však nevidí v prípade maďarskej ústavy žiadny problém. „Maďarská ústava nevyvoláva žiadne otázky ohľadom jej kompatibility s právom Európskej únie“, konštatoval.

Podľa Marca Incertiho, vedeckého pracovníka a šéfa pre komunikáciu v Centre pre európske politické štúdie (CEPS), je dôležité rozlišovať medzi tým, čo sa deje na maďarskej domácej scéne a medzi vykonanou prácou na úrovni EÚ. V tom druhom prípade si podľa Incertiho neviedlo Maďarsko „až tak zle“. Na otázku, či nebola komisia príliš slabá počas diskusií ohľadom kontroverzií na maďarskej vnútropolitickej scéne, Incerti hovorí: „Podľa terajších zásad komisie bola na Maďarsko tak prísna, ako len mohla byť. Problémom je, že komisia momentálne nie je tvrdá vo všeobecnosti. Okrem iných vecí ekonomická kríza obmedzila priestor komisie pre manévrovanie,“ povedal. Keby bola komisia na Maďarsko tvrdšia, mohlo by to mať negatívne dôsledky. Ostatné krajiny by to mohli vnímať tak, že komisia „je tvrdá na malých a na relatívne nové členské štáty, ale do boja s veľkými chlapcami sa nikdy nepúšťa.“ Incerti tvrdí, že Európska rada bola na Maďarsko oveľa tvrdšia ako komisia. Súčasne dodal, že celá záležitosť „ešte nie je na konci“. Nasledujúce predsedníctva sa podľa neho Maďarskom zaoberať nebudú. Poľské predsedníctvo to nikdy neurobí z geopolitických a regionálnych dôvodov, zatiaľ čo nasledujúce dánske predsedníctvo má dosť svojich vlastných problémov. Kodaň je momentálne pod paľbou pre svoje znovuzavedenie hraničných kontrol, povedal Incerti.

Poslankyňa Anná Záborská (KDH, EĽS) tvrdí, že maďarské predsedníctvo je vnímané ako veľmi úspešné. “Viac ako entuziazmus potrebuje dnes Európa realistické priority a schopnosť dosiahnuť ich. To sa maďarskému predsedníctvu podarilo, takže očakávania sú v prípade Poľska vysoké. Som rada, že uvedenie poľského predsedníctva bolo energické a plné optimizmu, pretože Poľsko bude musieť prichádzať s ďalšími návrhmi na dosiahnutie ekonomického rastu." Záborskú mrzí, že medzi prioritami nového predsedníctva zatiaľ nenašla politiku podpory rodiny, ktorej sa maďarské predsedníctvo veľmi energicky venovalo.

Europoslanec Alajos Mézsáros (SMK, EĽS) si nemyslí, že sa dá hovoriť o "rezervovanom postoji" k európskym záležitostiam zo strany maďarskej vlády počas posledného polroka. Takéto hodnotenie považuje za tendenčné. „Včerajšie vyhodnotenie na plenárnom zasadnutí EP potvrdilo, že Maďarsko, ako tretia krajina z bloku postkomunistických krajín, dokonale splnila vytýčené úlohy predsedníctva. Napriek všetkým snahám ľavicovo-liberálnych síl spochybniť výsledky maďarského predsedníctva dosiahli sa zásadné pokroky v takých dôležitých témach, ako je finančný stabilizačný mechanizmus v eurozóne, uzavretie prístupového procesu s Chorvátskom, stratégia pre Rómov, Dunajská stratégia, smernica o právach spotrebiteľov, atď.“ Práve vďaka tejto situácii mohlo podľa europoslanca Poľsko 1. júla prebrať od Maďarska štafetu predsedníctva EÚ bez ťažkostí a s veľkým entuziazmom.

Poslanec Miroslav Mikolášik (KDH, EĽS) hodnotí maďarské predsedníctvo ako „dobre pripravené, ale aj ambiciózne“, ktoré „odviedlo kvalitnú prácu, i keď ho sprevádzalo aj pár kontroverzií. Nová maďarská ústava napríklad správne vyzdvihuje význam úcty a ochrany ľudského života od počatia, avšak zároveň nebezpečne zasahuje do suverenity okolitých štátov právnym zakotvením sna o veľkom Maďarsku.“

Počas návštevy Budapešti 30. júna americká ministerka zahraničných vecí Hillary Clintonová vyjadrila obavy o demokratické slobody v Maďarsku. Zároveň dodala, že systém bŕzd a protiváh by sa mal posilniť. „Ako priatelia Maďarska vyjadrujeme svoje obavy a voláme po reálnych záväzkoch ohľadom nezávislosti súdnictva, slobody tlače a vládnej transparentnosti,“ dodala. Clintonová povedala, že sa s Orbánom rozprávala o mnohých záležitostiach, vrátane ústavného súdu, mediálneho zákona a novej maďarskej ústavy.

Europoslanec Nigel Farrage, líder euroskeptického UKIPu, ironicky charaketrizoval Viktora Orbána ako „tajnú zbraň euroskeptikov“. „Myslím si, že ste dokázali byť tajnou zbraňou euroskeptického hnutia. Vašich šesť mesiacov počas tohto predsedníctva bolo vskutku historických. Pretože počas týchto posledných šiestich mesiacov sa občania Európy konečne zobudili a zistili, aký je toto nedemokratický a krachujúci projekt. Skutočným vrcholom tohto predsedníctva bolo, že Dáni roztrhali Schengenskú dohodu, takže z celkového hľadiska by som povedal, že ste mali pozoruhodných, skvelých šesť mesiacov na svojom poste. Udialo sa toho viac na znovuobnovenie demokracie a pre budúcnosť národných štátov ako kedykoľvek predtým. Myslím si, že vietor sa obracia a vidíme začiatok konca tohto extrémne nebezpečného projektu. Pán Orbán, vyborná práca,“ dodal Farage.

Na základe stránky euractiv.sk spracoval zp

Sústredenie Ozveny v Hronci

Väčšina členov Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena sa po siedmy raz zúčastnila na pracovnom tábore v Hronci, na úpätí Nízkych Tatier.

Prečo práve v Hronci? Žiadala si to väčšina členov a tu sme dostali najpriaznivejšiu cenovú ponuku. Hronec sa nachádza v nádhernom prostredí. Denne sme 8 hodín nacvičovali. Prirodzene, mali sme aj prestávky na oddych. Vtedy sme sa prechádzali po lese a zašli sme aj do susednej dediny, kde sme boli na sústredení pred dvoma rokmi. Po večeroch sme sa spolu zabávali. V jeden deň sme sa vybrali na výlet malým vláčikom do Čierneho Balogu. Navštívili sme lesnícky skanzen vo Vydrovej doline. Prechádzali sme sa po náučnom chodníku histórie lesníctva.

Vystúpili sme aj na svätej omši v rímskokatolíckom kostole v Brezne, kde sme sa stretli s miestnym speváckym zborom, ktorý nás pozval na jeseň na festival.

Ozvenu čaká v lete a na jeseň veľa vystúpení. 31. júla vystúpime na festivale v Banke, v auguste v Prahe, v septembri na veľvyslanectve SR v Budapešti a vo Zvolene, v októbri vystupujeme v Brezne a v Bratislave. Týždeň v Hronci nám rýchlo ubehol. Posledný deň sme odišli do Veľkých Uľan, kde sme vystúpili v evanjelickom kostole. Spievali sme nielen cirkevné, ale aj ľudové piesne zo zbierky „Lastovienka malá”, ktorá obsahuje aj piesne z Pitvaroša. Tieto pozbieral a pre miešaný zbor upravil Ján Šutinský. Je to preto dôležité spomenúť, lebo vo Veľkých Uľanoch žijú Slováci presídlení z Pitvaroša, odkiaľ pochádza aj náš prvý dirigent a vedúca zboru Zuzana Hollósyová. Veľkoúľančania nás s veľkou láskou privítali a pohostili a na koncerte spolu s nami spievali pitvarošské piesne.

Vrátili sme sa s peknými zážitkami a občerstvenou dušou. Pre mnohých z nás to bola nielen práca, ale aj letná rekreácia.

Ďakujeme našim sponzorom, ktorí nám zabezpečili finančné podmienky na usporiadanie sústredenia zboru na Slovensku.

Eva Svitilová

4. Sviatosť pokánia a zmierenia

Poznáme ju aj pod jednoduchším, starším názvom – spoveď. Táto sviatosť patrí spolu s nasledujúcou sviatosťou pomazania chorých medzi tzv. „sviatosti uzdravenia“. Pri krste sme povedali, že sú dva hlavné účinky krstu – očistenie od hriechu a udelenie Božej milosti. Ten hriech je dvojaký – dedičný a osobný. Dedičný hriech je skrze ľudskú prirodzenosť, samozrejme, človek ho sám už nepácha, iba nesie následky dedičného hriechu, ktoré prechádzajú z pokolenia na pokolenie. Človek pácha ale osobné hriechy vo svojom živote. Jednoducho robíme nielen dobro a dobré veci, ale preto, že sme nedokonalí, bohužiaľ, robíme aj zlé veci. A zlo je vlastne hriech. Hriechom človek postupne stráca Božiu milosť, čím viac zla a hriechu, tým menej Božej milosti ostáva v človekovi, až napokon môže milosť posväcujúcu celkom úplne stratiť. Aby ju mohol získať späť, potrebuje k tomu prostriedok nápravy. A keďže Božiu milosť si nedáva človek sám, ale ju dostáva, tak aj ten, kto ju dokáže znovu vrátiť, nie je sám človek, ale Boh. Hovoríme, že človek musí konať pokánie, aby sa nanovo zmieril s Bohom, ale i s cirkvou, pretože ona je Kristovým mystickým telom, ale i s ľuďmi navzájom.

Má viaceré pomenovania: sviatosť obrátenia, podľa toho sa človek vlastne obracia späť k Bohu; sviatosť zmierenia – človek sa zmieruje s Bohom, s cirkvou a s ľuďmi; svätá spoveď – človek sa spovedá zo svojich hriechov, čiže ich vyznáva; sviatosť odpustenia – lebo skrze ňu sa človeku odpúšťajú hriechy.

Predobrazy v Starom zákone – známa je biblická potopa sveta, ktorá je symbolom obmytia od hriechu; podobný symbol vyjadruje aj prechod Izraelitov cez Červené more pri vyslobodení z egyptského zajatia a prechod cez rieku Jordán pri vstupe do zasľúbenej zeme. V Novom zákone nájdeme zmienku o krste Krista v rieke Jordán Jánom Krstiteľom, ktorý sa nazýval krstom pokánia. A najbližším predobrazom je Kristov prebodnutý bok na kríži, z ktorého vytiekla krv a voda ako symbol odpustenia človekovi a symbol obmytia od hriechu.

Ustanovil ju znova Ježiš Kristus – jednak keď vyzýva na pokánie „robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4,17) a tiež vtedy, keď hovorí apoštolom na Turíce – prijmite Ducha Svätého, komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte, budú zadržané. Vo Svätom písme nájdeme zmienky o tom, keď sám Pán Ježiš odpúšťal hriechy. Veľmi známy príklad je opísaný v stretnutí Krista s cudzoložnou ženou, ktorú chcú ukameňovať a vtedy sa Kristus pýta židov, že kto z nich je bez hriechu, nech prvý hodí do tejto cudzoložnej ženy kameň. Nikto sa neodvážil hodiť kameň, všetci odišli a sám Kristus hovorí tejto žene – nikto ťa neodsúdil? Ani ja nie, choď a už viac nehreš. Ak uvádzame príklady zo Svätého písma, taktiež nemožno obísť podobenstvo o márnotratnom synovi, ktorý aj keď odíde od svojho otca a urobí veľmi veľa zla v živote, vracia sa späť a otec ho čaká s otvorenou náručou pred vlastným domom a prijíma ho. Predtým ale syn robí veľmi dôležitú vec – uvedomí si svoju chybu, svoje zlo a svoj hriech a pokorne sa vyznáva slovami, že zhrešil voči nebu i voči otcovi a nie je hoden volať sa jeho synom. Práve z tohto príbehu márnotratného syna možno pochopiť, čo je to zmierenie a odpustenie. Aby ho človek získal, musí si uvedomiť svoju vinu. V duchovnom živote to je nič iné, ako prekonať svoju vlastnú pýchu a v pokore priznať vinu. A vtedy človek dostáva od Boha skutočne nielen odpustenie, ale i niečo viac, Božiu milosť.

V kresťanskom živote máme rôzne formy pokánia. Cirkev podľa tradície, tak ako o tom hovorí Sväté písmo a hovorili či písali duchovní otcovia, odporúča hlavne tri formy pokánia – pôst, modlitbu a almužnu. Je to isté obrátenie sa človeka – pôstom voči sebe samému, človek si odopiera niečo z bežného života, aby sa obrátil, aby konal pokánie na sebe samom. Modlitbou sa obracia vo vzťahu k Bohu a almužnou vyjadruje svoj postoj obrátenia k blížnemu človeku. V liturgickom roku má cirkev aj celé obdobia, ktoré vyzývajú človeka na pokánie. Je to predovšetkým obdobie 40-dňového pôstu pred Veľkou nocou. Okrem toho každý piatok, ako pamiatka Kristovej smrti. Ale takisto možno považovať aj klasickú púť a putovanie na nejaké pútnické miesto za pokánie v živote človeka. Vtedy si človek odrieka tiež to všedné z každodenného života a okrem toho vynakladá istú námahu počas putovania a, samozrejme, modlitba zaberá vtedy veľkú časť priestoru v jeho živote.

Kto odpúšťa hriech – keďže hriech je urážkou Boha, odpúšťa ich sám Boh. Nie človek. Aj keď sa v cirkvi vyznávajú hriechy pred kňazom ako Kristovým služobníkom a zástupcom pri sviatosti zmierenia, kňaz je len prostredník, ktorý sprostredkuje odpustenie hriechov a Božiu milosť. Ale odpúšťa hriechy a udeľuje milosť sám Boh.

Počas stáročí cirkvi, od jej založenia, forma slávenia sviatosti zmierenia prešla rôznymi zmenami. V prvých kresťanských storočiach platila prísna disciplína. Existovali hriechy (modloslužobníctvo, vražda a cudzoložstvo), za ktoré sa konalo tvrdé a dlhé pokánie, trvajúce i niekoľko rokov, kým človek získal zmierenie a odpustenie a veľakrát musel konať verejné pokánie. Zmenu vniesli v 7. storočí írski misionári, inšpirovaní východnou mníšskou tradíciou a do kontinentálnej Európy prinášajú „súkromný“ spôsob pokánia, ktorý navyše už nevyžadoval verejné a dlho trvajúce pokánie pred prijatím sviatosti zmierenia. Táto súkromná forma pokánia sa udržala v cirkvi dodnes.

Čo je potrebné k tomu, aby sa platne vyslúžila sviatosť zmierenia? Kajúcnik musí vzbudiť ľútosť nad svojimi hriechmi, čiže ich musí poznať, byť si vedomý, čo urobil a oľutovať ich. Potom ich musí vyznať kňazovi, čiže zástupcovi cirkvi a vykonať zadosťučinenie, to znamená istú formu pokánia (modlitba, almužna, pôst, dobrý skutok, náprava spôsobenej škody a mnohé iné formy pokánia). Zo strany kňaza je to samotné rozhrešenie. Teda matériou sviatosti sú v tomto prípade hriechy kajúceho človeka, ktorého nazývame kajúcnik a formou sviatosti sú slová rozhrešenia kňaza.

Kým pri krste a birmovaní sme povedali, že tieto dve sviatosti možno prijať len jediný raz v živote, sviatosť zmierenia možno prijať veľakrát a vždy vtedy, keď máme vedomie spáchaného hriechu. Táto sviatosť veľmi úzko súvisí s Eucharistiou, pretože nás pripravuje na dôstojné prijatie Eucharistie.

Pokánie v živote človeka sa nedá nikdy robiť nasilu. Na jednej strane ho musí chcieť sám človek. Pretože k pokániu nemožno nútiť. Človek si sám musí uvedomiť stav, v akom sa nachádza a či sa chce zmeniť k lepšiemu. Pokánie je len prostriedkom v duchovnom živote, ktorý nám pomáha k tejto zmene. A, samozrejme, pre veriaceho človeka je tu ešte aj Božia milosť. Obrátenie je teda aj dielom Božej milosti. Len človek s otvoreným a pokorným srdcom je schopný obrátenia. Ak chceme hľadať príklady, že je to možné, nájdeme ich v životopisoch svätých. Mnohí z nich práve po úprimnom obrátení svojho života začali skutočne viesť život svätosti a dnes ich máme ako príklady nielen svätého človeka, ale aj toho, že obrátenie je možné a čo je k tomu potrebné. Máme nielen životopisy svätých, ale o mnohých z nich aj celé romány. Ak niekto chce naozaj v duchovnom živote zmenu obrátenia sa v tom dobrom, ako inšpirácia môže poslúžiť práve kniha o nejakom svätcovi, ako on bojoval s obrátením vo svojom živote.

A nakoniec sviatosť zmierenia je nielen niečo, na čo by sme sa mali dívať veľmi negatívne. Sviatosť zmierenia je predovšetkým tým, že v nej prijímam odpustenie a milosť. Naopak, ja dávam to negatívne von zo seba, svoje hriechy a prijímam do svojho vnútra niečo oveľa hodnotnejšie, odpustenie, zmierenie, pokoj a Božiu milosť.

Pokánie je pokora, ktorú dokážeme uskutočniť vo svojom živote a protikladom pýchy. Vo Svätom písme nájdeme jeden pravdivý výrok – Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva svoju milosť. Zápas medzi pýchou a pokorou sa uskutočňuje počas celého nášho života. Preto aj pokánie nie je nikdy iba jednorázová záležitosť, ale je to neustála, permanentná úloha, doslova neustála formácia nášho duchovného života.

Stanislav Brtoš

Boli sme v Ratkovej

Slovenský evanjelický cirkevný zbor v Budapešti a Cirkevný zbor ECAV v Ratkovej sú si blízke, pestujú priateľské styky a – aj napriek vyše 200 kilometrovej vzdialenosti – sa navzájom navštevujú. Spája ich nielen slovenská reč a viera, ale aj významná osobnosť - teológ, senior, biskup, básnik a spisovateľ, rodák z Ratkovej Daniel Bachát - Dumný, ktorý bol v rokoch 1874-1906 farárom početného Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti. Slúžil v slovenskom kostole na Kerepešskej ceste a svojou autoritou, obozretnosťou a múdrym vedením sňal veľa ťarchy z pliec svojho zboru a významne ho posilnil. Za jeho čias boli postavené obytné budovy okolo kostola, vytvoril sa tzv. Lutherov dvor so slovenským chrámom a slovenskou školou, významné cirkevné a vzdelávacie stredisko pre v tom čase početné slovenské obyvateľstvo mesta. Napr. v roku 1896 v tomto evanjelickom zbore pokrstili 257 detí a zbor mal 2831 členov. Kde sú tie krásne časy! – môžeme si dnes povzdychnúť, keď je nás už iba hŕstka.

Cirkevný zbor a obec Ratková na Trojičnú nedeľu, 19. júna t. r., pripravili v miestnom evanjelickom chráme slávnostné služby Božie s literárno-hudobnou kompozíciou Ratkovské duchovné osobnosti. Pri príprave tohto podujatia nezabudli ani na nás, Budapešťanov, a pozvali nás. S radosťou sme sa ráno okolo šiestej schádzali pri Lutherovom dvore. Vodič prišiel načas a my deviati na čele s pani farárkou Hildou Guláčiovou Fabuľovou sme nastúpili do mikrobusu a vydali sa na cestu. Keďže poniektorí sme Ratkovú ešte nevideli, boli sme plní zvedavosti, túžby po niečom zaujímavom. A nesklamali sme sa.

Prechádzali sme cez Salgótarján, Fiľakovo, Rimavskú Sobotu, až sme sa dostali do Hnúšte. Potom sa horská asfaltka začala neuveriteľne kľukatiť a keď sme sa už nazdali, že tu nájdeme nanajvýš ak tak medvede, odrazu sa pred nami zjavila tabuľa: Ratková. Za ňou malebná osada. Vzápätí sme sa ocitli v jej centre, pred evanjelickým kostolom zo 16. storočia. Vedľa neho budova bývalej evanjelickej fary, evanjelická škola z r. 1818, oproti obecný dom, bývalá radnica... Obec sa totiž v minulosti postupne rozvinula na remeselnícke a trhové mesto. V druhej polovici 19. storočia sa stala okresným mestom a bola ním až do r. 1919. Prezrádzajú to aj tieto pozoruhodné budovy.

Privítala nás predsedníčka Občianskeho združenia Naša Ratková pani Eva Petrášová. Keďže do začiatku podujatia sme mali ešte chvíľu času, pozvala nás do historickej školskej budovy. Na poschodí nám ukázala zozbierané predmety a nástroje dávnych čias, po starom zariadené miestnosti... Cieľom ich združenia je totiž aj zachovanie hmotného a nehmotného dedičstva obce. Ratková je vyhlásená za pamiatkovú zónu a niektoré tunajšie objekty sú štátom chránené...

Čas nám uletel, zapísali sme sa do knihy návštev a prešli sme do chrámu. Prekrásny priestranný kostol sa zaplnil miestnymi veriacimi a hosťami. Hlavným kazateľom na službách Božích bol emeritný biskup Ján Midriak, ktorý sa vo svojej kázni zamyslel nad minulosťou a budúcnosťou gemerskej obce Ratková. Liturgovali senior Gemerského seniorátu Jerguš Olejár, konsenior Gemerského seniorátu Dušan Pavel Hrivnák, zborová farárka z Revúcej Danica Hudecová, administrátorka ratkovského cirkevného zboru Adriana Hrivnáková a naša pani farárka Hilda Guláčiová Fabuľová. Po bohoslužbe a kázni pána biskupa Midriaka sa prešlo na literárno-hudobnú zložku programu.

Zaslúžilý umelec a vynikajúci recitátor, v súčasnosti pedagóg Akadémie umení v Banskej Bystrici doc. Juraj Sarvaš prišiel so svojimi študentkami Máriou Olejníkovou a Monikou Smolkovou. Odzneli básne Pavla Országha Hviezdoslava, Martina Rázusa, Milana Rúfusa a ďalších poetov, v duchu spomienok na významné osobnosti Ratkovej: Daniela Bacháta - Miloslava Dumného, od ktorého úmrtia uplynulo 13. apríla 105 rokov, maliara Samuela Belániho a botaničku Izabelu Textorisovú. Hovorené slovo zjemnili prekrásne piesne dvoch študentiek a hudobné kompozície významných majstrov Johanna Sebastiana Bacha, Georga Friedricha Händla, Arthura Rubinsteina a ďalších, ktoré na organe zahral významný slovenský matematik a organista prof. Belo Riečan a na trúbke džezový hudobník Jozef Karvaš, držiteľ certifikátu ABI North Carolina (USA). Bolo to očarujúce.

Po tomto skvelom programe sme všetci vyšli von pred pomník Daniela Bacháta, aby emeritný biskup Ján Midriak spolu so starostom obce Ratková Milanom Faklom odhalili pamätnú tabuľu aj ďalším dvom významným ratkovským rodákom: botaničke Izabele Textorisovej a maliarovi Samuelovi Belánimu. Po slávnostných príhovoroch odznela hymnická pieseň Kto za pravdu horí a položili sme vence k pomníku.

Nádherné podujatie venované významným ratkovským osobnostiam sme zakončili v neďalekom cintoríne, kde sme vzdali hold ďalším ratkovským evanjelickým duchovným: Pavlovi Dobšinskému, Augustínovi Šulekovi a Samuelovi Zacharovi s prísľubom, že na budúci rok v tretiu júnovú nedeľu sa tu opäť stretneme a že si na nich zaspomíname.

Po tom všetkom nás naši hostitelia pozvali na obed, kde sme zistili, že majú aj znamenitých majstrov kuchárskeho umenia. Odvďačili sme sa im niekoľkými číslami Ľudových novín, Budapeštianskeho Slováka a poslednými zbierkami slovenských básní spod Budínskeho hradu. Pozvali sme ich aj do Lutherovho dvora, kde na budúci rok na jeseň chceme odhaliť pamätnú tabuľu niekdajšiemu duchovnému Slovenského cirkevného zboru ECAV v Budapešti, rodákovi z Ratkovej Danielovi Bachátovi. Vrátili sme sa domov s krásnymi zážitkami.

Gregor Papuček

Medzi Slovákmi v rumunskom Rudohorí

Nedávno som písala o návšteve Čabanov na Slovensku v Nitre, v Nových Zámkoch a v Komárne, kde naši navštívili svojich predkov a príbuzných. Čabania majú priateľov - Slovákov aj v Rumunsku. 26. júna delegácia čabianskych Slovákov pod vedením pracovníčky Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS) Alžbety Ančinovej odcestovala do Rumunska. Delegáciu tvorili členovia vedenia ČOS Ján Tadanai a Ondrej Hanko, ľudový spevácky zbor Orgován a jeho vedúca, autorka týchto riadkov.

Čabania majú styky v prvom rade so Slovákmi žijúcimi v Nadlaku, veď ich predkovia sa začiatkom 19. storočia presídlili do Nadlaku práve z okolia nášho mesta.

Tentoraz sme cestovali za Slovákmi žijúcimi v rumunskom Rudohorí (Munţii Plopisului). Sú to potomkovia kolonistov, ktorí prišli na toto neobývané územie v troch vlnách v rokoch 1790-1838. Slovenská populácia žijúca východne od mesta Oradea sa živila roľníctvom, chovom dobytka a spracúvaním pokladov prírody. Veľká časť rudohorských Slovákov sa po druhej svetovej vojne presťahovala do Československa. Tento fakt potvrdili aj výsledky sčítania ľudu, podľa ktorých v roku 1930 žilo v Rumunsku 52 tisíc Slovákov a Čechov, kým v roku 1956 ich bolo už len 23 tisíc. Dnes žije v Rumunsku 17-21 tisíc Slovákov a Čechov (Wikipédia).

Našou prvou zastávkou bola dedinka Derna, učupená pri severnom úpätí pohoria. Zúčastnili sme sa na omši v dernianskom katolíckom kostole, ktorá sa konala v slovenskom jazyku. V malom kostole sa zišla celá miestna slovenská pospolitosť. 6-7-ročné deti mali prvé prijímanie, potom pán velebný pokrstil novorodeniatka. Na konci omše zaspieval hostiteľom aj náš spevokol.

Pri prechádzke sme sa od našej sprievodkyne dozvedeli, že súčasnú dedinu založili v XVIII. storočí rumunskí kolonisti. Roku 1880 tu bývalo len 199 osôb. Roku 2002 žilo v obci už päť národnosti: Rumuni, Slováci, Maďari, Rómovia a Nemci, spolu 1020 ľudí. Od r. 1880 až do r. 1990 sa zaoberali spracúvaním asfaltu. Dnes väčšia časť obyvateľov pracuje v továrňach alebo sa zaoberá poľnohospodárstvom a chovom dobytka.

Po prechádzke – na radosť Dolnozemčanov – nasledovala okružná jazda medzi horami. Pozreli sme si obce Bodonoš (Bodonoi), ktorú obývajú tiež Slováci, a Čiernu Horu (Pădurea Neagră). V tejto obci žijú v pokoji a porozumení Rumuni, Maďari, Slováci a Nemci. Podľa sčítania ľudu z roku 1992 tu žilo 1040 občanov, z nich 15% bolo slovenskej národnosti. Okolo roku 1850 tu založili továreň na výrobu skla, ktorá, žiaľ, v 90. rokoch minulého storočia skrachovala. Medzi dvoma časťami obce stojí kaštieľ Zichyovcov. V krásnej budove kaštieľa je dnes ortodoxný kláštor. Na dvore sa týči 400-ročný drevený kostol. Na 2-3 kilometre od obce chcú vybudovať rekreačné stredisko, kde budú raz ubytovní hostia slovenského festivalu. V tejto oblasti je niekoľko prameňov minerálnych vôd. Ochutnali sme chutnú a zdravú vodu a vrátili sme sa do Derny, kde nás čakali naši hostitelia s obedom.

Popoludní sa začal festival nazvaný Deň Slovákov. Náš spevokol zaspieval prekrásne čabianske ľudové piesne v sprievode citary. Ďalší vystupujúci boli členovia miestnej Folklórnej skupiny Nádej, ktorú vedie organizátorka dernianskeho podujatia, učiteľka slovenčiny Mária Okularová. V programe vystúpil aj Tanečný súbor Ďatelinka. Skupina pod vedením Any Kapusniakovej prišla na festival zo Slovákmi obývanej dedinky Vorzan (Voivozi), ktorá sa nachádza tiež v Rudohorí, východne od Derny a Bodonoša.

V tejto oblasti si Slováci pekne zachovali svoj jazyk. Bolo pre nás prekvapujúce, že mládež sa zhovára aj medzi sebou po slovensky. V rodinách bežne používajú slovenčinu. Na ulici, v úrade, v obchodoch, všade sa zhovárajú po slovensky. V súčasnosti majú Slováci v týchto obciach dvojjazyčné materské a základné školy. Aj cirkevné obrady tu vykonávajú v slovenskom jazyku. Nemajú a nikdy nemali slovenské médiá, nebolo na okolí ani slovenské gymnázium, napriek tomu si zachovali jazyk svojich predkov. Ako to robia? Cestou domov sme sa nad tým dlho zamýšľali…

Ildika Očovská

Sarvašská slovenská svadba

Kultúrny spolok sarvašských Slovákov Vernosť už tradične organizuje v lete národopisný tábor pre žiakov Slovenskej základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Sarvaši. Plánuje pripraviť národopisný tábor so zameraním na život sarvašských Slovákov, na ich jazyk, zvyky, kultúru a na ich každodenné činnosti. Tento rok sme počas tábora v dňoch 14. - 17. júna oživili zvyky sarvašskej slovenskej svadby. Svadba je jednou zo zložiek tradičnej ľudovej kultúry. Patrí do oblasti rodinných zvykov, o ktorých sa učia žiaci na hodinách slovenskej vzdelanosti. Do prípravného obdobia svadby sa zapojili všetci žiaci slovenskej školy v Sarvaši. V posledných vyučovacích dňoch sme medzi triedami rozdelili jednotlivé úlohy. Žiaci vyšších ročníkov s učiteľkami Dr. Dagmar Králikovou a Danou Lukáčikovou plánovali a vytvárali ručne a na počítači svadobné pozvánky. Vyvolili sme družbov, starejších, mladý pár, krstného otca a rodičov, ktorí so svojimi učiteľkami Zlaticou Líškovou a Annou Frankovou sa začali učiť svadobné vinše a text odobierky. Na hodinách výtvarnej výchovy pod vedením Márie Mravíkovej menší žiaci urobili pekné ozdobné kvety z krepového papiera. Ako býva pred riadnou svadbou, aj u nás žiaci 3.B a 4.B triedy so svojimi učiteľkami Dr. Annou Kondačovou a Annou Podaniovou piekli drobné koláče, aby na svadbe mohli ponúkať pozvaných hostí. Pod vedením remeselníčky Ildiky Urbančokovej sme zo šúpolia a z orechových škrupín pripravili drobné darčeky. Pred dňom svadby sme dievčatám uplietli vrkoče s farebnými stužkami a v školskej jedálni sme prestreli svadobné stoly. Svadba sa začala v piatok o desiatej hodine odobierkou na školskom dvore s prítomnosťou detí, rodičov a učiteľov. Svadobnú náladu navodili slovenskými piesňami členovia citarového krúžku pod vedením Jána Galáta.

Starejší Dávid Špringel vypýtal mladú nevestu Lauru Litauskú pre ženícha Gregora Lalušku od rodičov Anny Szamosvölgyiovej a Zalána Laurinecza, a mladý pár spolu s krstným otcom Danielom Gyulaim sa poďakoval svojim rodičom. Na koniec odobierky druhý starejší Tibor Sindel svadobným vinšom pustil mladý pár na sobáš. Odobierka sa konala s nasledujúcimi slovami.

Starejší:

Dobrý deň, otecko, dobrý deň, mamička!

V tej vašej záhradke vykvitla ružička.

Tá ružička tak pekne voňala,

že mladého zaťa sem prilákala.

Dáte nám ju?

Rodičia:

Áno, dáme.

Krstný otec:

Milí rodičia, ďakujem vám za všetko, čo ste mi od malička dali, že ste ma v láske vychovali. Na tej ceste novej šťastie mi poprajte!

Nevesta a ženích:

Milí rodičia, ďakujem vám za všetko, čo ste mi od malička dali, že ste ma v láske vychovali. Na tej ceste novej šťastie mi poprajte!

Nevesta ku druhým rodičom:

Prijmite ma do rodiny ako vašu dcéru.

Ženích:

Ďakujem vám, že ste ju pre mňa vychovali a za ženu ste mi ju dali.

Starejší:

Ak chcete mať pokoj v rodine, zavrite obe svokry do skrine. Vyberte ich len na veľké sviatky, a potom dajte spiatky. Hudci, hrajte! Poďme na sobáš!

Mladomanželia a hostia si sadli do koča a povozili sa po meste, odišli na sobáš. Po ich návrate veselica pokračovala veselou tanečnou zábavou pod vedením vedúcich tanečníkov súboru Tešedíka Alžbety Bakróovej a Attilu Juhásza. Po temperamentných tancoch všetkým účastníkom dobre padol chutný obed a svadobná torta.

Cieľom tohto projektu bolo oboznámiť deti so slovenskými zvykmi, slovenskou hudobnou kultúrou Sarvaša, rozširovať ich slovnú zásobu a predovšetkým rozvíjať ich slovenskú identitu. Do projektu, ktorý finančne podporili Celoštátna slovenská samospráva a Kultúrny spolok sarvašských Slovákov Vernosť, sa zapojilo 60 detí a 7 učiteľov.

Anna Franková

IV. Medzinárodné stretnutie žiakov troch škôl v Tardoši

Druhýkrát usporiadala Základná škola Lajosa Feketeho v Tardoši Medzinárodné stretnutie žiakov troch škôl. Ako nám prezradila riaditeľka školy Irena Pintérová, iniciatíva sa zrodila pred štyrmi rokmi na základe úzkej spolupráce medzi ZŠ Jána Amosa Komenského v Tvrdošovciach (Slovensko) a ZŠ J. A. Komenského v Brandýse nad Orlicí (Česko). Na podnet riaditeľky slovenskej školy Jany Micsinaiovej do spolupráce zapojili aj Tardošanov, s ktorými má ZŠ v Tvrdošovciach kontakty už jedenásť rokov. Navzájom sa stretávajú a usporadúvajú spoločné športové a kultúrne akcie.

Podujatie sa tohto roku malo uskutočniť v Čechách, ale kvôli tamojším rekonštrukčným prácam poprosili Tardošanov, aby sa po druhýkrát podujali zorganizovať stretnutie, ktoré sa koná každý rok v inom štáte, za účasti šesťdesiatich žiakov. Vďaka Celoštátnej slovenskej samospráve, Slovenskej samospráve Komárňansko-Ostrihomskej župy a miestnemu slovenskému volenému zboru sa aj tohto roku mohli zísť deti z troch štátov, aby sa spoznali, zoznámili sa s inými kultúrami a používali jazyk svojich predkov. Počas týchto víkendov sa organizátori usilujú o to, aby účastníci spoznali nielen školy, obce a mestá hostiteľov, ale organizujú pre nich aj výstavy, športové preteky a krátke kultúrne programy. Žiaci sú ubytovaní v rodinách a dorozumievacím jazykom je slovenčina. Tardošské deti sa vždy tešia na svojich kamarátov z Čiech a zo Slovenska. Počas školského roka prostredníctvom internetu voľne komunikujú a delia sa aj o svoje zážitky.

Tohto roku po vrelom prijatí, občerstvení a oddychu privítala hostí v divadelnej sále kultúrneho domu riaditeľka školy I. Pintérová. Spoločný program sa začal predstavením škôl. Za úlohu mali priniesť predmet charakteristický pre ich obec a pripraviť prezentáciu svojej školy, obce a krátky kultúrny program. Po večeri ich čakala diskotéka a rozhovory so starými priateľmi. Na druhý deň organizátori prekvapili mládež športovými úlohami. Tardošania usporiadali šikovnostné hry podľa ľudových hier, ktoré sa kedysi hrávali ich starí rodičia. Hry z dreva dal vyrobiť miestny obecný úrad. Poobede sa uskutočnili výstavy. Tardošania predstavili nástroje, ktoré používali kedysi pri žatve. Česi priniesli starodávne náradie používané v domácnosti, Bibliu, spevník a tradičný ľudový kroj. Žiaci z Tvrdošoviec v ľudovom kroji predstavili záujemcom históriu svojho mesta. Deň športu skončil na futbalovom ihrisku pri táboráku a speve, vo vynikajúcej nálade. V nedeľu po raňajkách bolo slávnostné ukončenie stretnutia, na ktorom sa pani riaditeľka školy prihovorila hosťom a poďakovala im za návštevu. Tu každý žiak dostal darček, ktorý si mohol zobrať domov. Hostia odchádzali z Tardošu s množstvom pekných zážitkov.

Andrea Szabová Mataiszová

30. národnostný deň v Teranoch

Miestna samospráva v Teranoch, tamojší slovenský volený zbor a mládežnícka a detská samospráva usporiadali 25. júna 30. národnostné stretnutie. Podujatie sa prvýkrát konalo v roku 1976 v miestnom amfiteátri, ale spočiatku sa slovenské súbory nestretávali každý rok.

Tohoročné programy sa začali ekumenickou bohoslužbou. Slovo Božie v slovenskom a maďarskom jazyku kázali slovenská evanjelická farárka z Budapešti Hilda Guláčiová Fabuľová, rímskokatolícky kňaz Jozef Vagyóczki a miestny evanjelický farár Szabolcs Fűke. Prítomných v mene organizátorov privítali starostka obce Edita Brožová a predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Zuzana Oczotová. Podujatie svojou prítomnosťou poctil parlamentný poslanec Andor Nagy, ktorý vo svojom príhovore povzbudzoval miestnych občanov, slovenských aktivistov, aby aj naďalej pokračovali vo svojej práci a poprial im ďalších 30 úspešných rokov. Predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková tiež zaželala slovenským aktivistom veľa vytrvalosti a obetavosti v práci. Upozornila miestnych Slovákov na blížiace sa sčítanie obyvateľstva a požiadala ich, aby sa hlásili k svojej národnosti. V mene Celoštátnej slovenskej samosprávy sa ujala slova vedúca kultúrneho strediska Novohradsko-Hevešského regiónu v Lucine, ktoré podujatie sponzorovalo, Katarína Völgyesiová-Pribišánová. Najskôr odovzdala srdečný pozdrav a gratuláciu k okrúhlemu výročiu predsedu CSS Jána Fuzika. Vo svojom príhovore prirovnala našu Slovač k malému zasadenému stromčeku, ktorý svojou usilovnosťou, vierou a zachovaním vlastnej identity môže pôdu skvalitniť.

V roku 1976 sa z iniciatívy miestneho pedagóga Júliusa Mučinu, jeho manželky Ibolye Mučinovej a učiteľky materskej školy Zuzany Oczotovej konalo v Teranoch prvé národnostné stretnutie. Podporovateľmi týchto stretnutí boli a dodnes sú starosta družobnej obce na Slovensku Opatovskej Novej Vsi Ladislav Jámbor, starostka Terian (Slovensko) Iveta Gajdošová a bývalá predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Hilda Guláčiová Fabuľová, ktorá dodnes pokladá za svoju srdcovú záležitosť tieto stretnutia. Po slávnostnej časti nasledoval kultúrny program, v ktorom vystúpili najprv miestne folklórne skupiny. Deti miestnej materskej a základnej školy predviedli slovenské tance, piesne a hry. Desaťčlenný ženský spevácky zbor Koláčik, ktorý minulý rok získal vynikajúcu kvalifikáciu, predniesol slovenské a maďarské žatevné piesne. Na národnostnom dni debutovalo nedávno založené teleso – päť speváčok a dvaja citaristi, ktorí zaspievali terianske slovenské a maďarské piesne. V kultúrnom programe vystúpili tanečná skupina Rozmarín z Veňarcu, detský folklórny súbor Zobonka z Balašských Ďarmôt, Spoločnosť voľného času z Bíru, Spolok pre zachovávanie tradícií a kultúry z Častvy (Csesztve), nemecký ženský spevácky zbor zo Szendehely, folklórny súbor Ipeľ a detský tanečný súbor Radosť z Lučenca, speváčka Terézia Tóthová z Opatovskej Novej Vsi a flautistka Katarína Žlnková zo slovenských Terian. Na záver kultúrneho programu sa predstavili so spoločenskými tancami Terančania Agneša Bánkútiová a Michal Kiss, s populárnymi slovenskými, maďarskými a anglickými skladbami debutovala štvorčlenná skupina žiakov Základnej školy z Opatovskej Novej Vsi Breaking Point a predstavila sa spevácka skupina Szanda Singers.

30. národnostný deň skončil ľudovou veselicou, na ktorej zabával účastníkov akcie, obyvateľov obce a hostí János Grenyó hrou na syntetizátore.

Erika Palečková Zemenová - aszm

Ustanovujúce zasadnutie zboru poradcov predsedu ÚSŽZ

Predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Milan Vetrák sa 6. júla 2011 stretol s členmi svojho poradného zboru na ustanovujúcom zasadaní. Do účelového zariadenia ÚV SR na Bôriku prišli takmer všetci: prvý podpredseda poradného zboru Dušan Klimo žijúci v Nemecku, Imrich Fuhl z Maďarska, Naďa Hammamberg zo Švédska, Rastislav Blažek z Írska, Pavol Zima zo Srbska, Dušan Tóth z Kanady, Božena Farhatová z Libanonu, Zuzana Solieri z Talianska, Paul Podolay z Nemecka, Iveta Galbavá a Radovan Čaplovič z Českej republiky. Zo Slovenska sú členmi zboru poradcov predsedu úradu Claude Baláž a Martin Hakel a tajomníčkou zboru poradcov je Dáša Laurenčíková. S neprítomnou Katarínou Tomkovou z USA sa M. Vetrák kontaktoval prostredníctvom elektronického telemostu, aby ju bezprostredne informoval o prijatých záveroch. Členovia poradného zboru celý pracovný deň analyzovali mnohé aktuálne otázky starostlivosti Slovenskej republiky o Slovákoch žijúcich v zahraničí, aj problémy celé roky neriešené či obchádzané. Na záver predložili predsedovi ÚSŽZ návrh odporúčaní. Zhrnuli ich do 10 bodov:

1. Analyzovať súčasný stav plnenia Koncepcie štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015, aktualizovať a doplniť ju, najmä s ohľadom na televízne vysielanie do zahraničia a komplexnú koncepciu vzdelávania krajanov vo svete, prijať účinné opatrenia na zvýšenie efektivity, a to zmenou vládneho uznesenia č. 625 zo 17. septembra 2008, ktorým bola koncepcia prijatá, resp. zrušením tohto uznesenia a prijatím nového vládneho uznesenia k aktualizovanej koncepcii.

2. Vypracovať spravodlivý a transparentný dotačný systém v pôsobnosti úradu.

3. Vypracovať novelu zákona č. 474/2005 Z. z. o Slovákoch žijúcich v zahraničí a predložiť ju na rokovanie vlády a parlamentu.

4. Vypovedať čo najskôr dohodu o spolupráci medzi Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Svetovým združením Slovákov v zahraničí.

5. Aktívne sa podieľať na tvorbe nového volebného kódexu, ktorý umožní aktiváciu voličského potenciálu Slovákov v zahraničí a odstránenie administratívnych bariér a prekážok pri uplatnení volebného práva krajanov zo zahraničia.

6. Obnoviť projekt Dní zahraničných Slovákov v Slovenskej republike a predložiť príslušný materiál na rokovanie vlády.

7. Aktivovať krajanský potenciál v zahraničí na prospech záujmov, propagácie a jednotnej prezentácie Slovenskej republiky vo svete.

8. Pripraviť návrh na vybudovanie Pamätníka slovenského vysťahovalectva a múzea ako jeho súčasti.

9. Vytvoriť platformu na vzájomnú spoluprácu medzi úradmi štátov EÚ, ktoré sa zaoberajú starostlivosťou o svojich krajanov v zahraničí.

10. Zvolať prvé pracovné stretnutie zboru poradcov predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí v októbri 2011 a vypracovať plán programu a pracovných stretnutí tohto zboru na rok 2012.

Festival v Šoproni

Volt bol zase výborný

Festival Volt vlani prekročil prah dospelosti, tohoročný bol teda už devätnásty, a opäť výborný. Za tie roky sa festival poriadne rozrástol, veď v roku 1993 na svojom dodnes nezmenenom dejisku v severozápadnej časti Maďarska, v meste Šopron začínal iba s piatimi kapelami a osemsto návštevníkmi. V posledných rokoch sa ale jeho návštevnosť prehupla už cez číslo 70 tisíc ľudí. Skvelá strategická poloha festivalu, najmä blízkosť hlavných miest (Viedeň 60 km, Bratislava 90 km a Budapešť 200 km) z neho robia atraktívne miesto pre široké spektrum návštevníkov. Festivalujúci majú možnosť okrem samotnej veľkolepej akcie zažiť aj svojráznu atmosféru historického centra Šopronu, ktoré ponúka skutočné skvosty nielen milovníkom pamätihodností. A keď sme už pri histórii, práve za svoju 19-ročnú históriu sa Festival Volt stal jedným z najlepších multikultúrnych festivalov v strednej Európe, ktorý svojich hostí víta uprostred malebnej prírody.

19. ročník festivalu počas štyroch dní (od 29. júna do 2. júla) ponúkal na 15 pódiách viac ako 200 koncertov, Dj-ov, divadelných predstavení a rozličných vystúpení. Počas týchto dní sa v úlohe hlavných ťahákov predstavili mená ako: My Chemical Romance (USA), SUM 41 (CAN), Moby (USA), Thirty Second To Mars (USA), Paul Kalkbrenner live (GER), The Ting Tings (UK), Pendulum (AUS), Asian Dub Foundation (UK), House of Pain (USA), Emir Kusturica & The No Smoking Orchestra (SRB), Dub FX (AUS), Crookers (I), Joris Voorn (NL), Scratch Perverts & Mc Dynamite (UK) a mnohí ďalší zahraniční, ako aj celý rad domácich účinkujúcich.

Síce celý štvordňový program bol vraj fantastický, osobne som mohol navštíviť, bohužiaľ, iba posledný deň festivalu. Keď okolo štvrtej popoludní som vystúpil z vlaku so svojimi kamarátmi, čakala na nás najťažšia úloha: dostať sa vôbec na dejisko. Mimoriadne festivalové autobusy boli vždy plné, taxíkov bolo málo. Na naše veľké šťastie stretli sme sa s kamarátom, ktorý bol motorizovaný a vo svojom aute mal dokonca aj voľné miesta. Keď sme už boli konečne v Kempingu Lővér, teda na mieste festivalu, zostala nám už iba hodina na to, aby sme sa trochu poobzerali. Mne sa najviac páčil Kemping Európa - usporiadatelia festivalu sem pozvali stovky mladých amatérskych hudobníkov z celého starého kontinentu, ktorí po celodennej tzv. workshopovej práci každý večer predviedli svoje performansy či koncerty, aby aj takýmto spôsobom priblížili publiku charakteristické znaky svojej krajiny, pričom práve v deň našej návštevy, akože na rozlúčku, sa predstavili v rámci spoločného galaprogramu.

Prvý koncert, ktorý ma zaujal, prezentovala maďarská formácia Irie Maffia, ktorá sa dala opäť dokopy po polročnej prestávke (akoby práve na potešenie publika šopronského festivalu). Zahrala nielen dobre známe hity v štýle reggae či dancehall (Jah Watching, Hand in the Air, Bomboklaat), ale aj rock&rollové ťaháky zo svojho nového albumu. Zaujímavé bolo aj vystúpenie rakúskeho DJ, zakladateľa štýlu electro-swing Parova Stelara, ktorý svojou experimentálnou muzikou zožal obrovský úspech. Nesmierny dav ľudí pred hlavným pódiom akoby aj uveril, že dobytie Marsu by ľudstvu naozaj trvalo iba pol minúty, keby sa každý riadil emocionálnou úprimnosťou rockovej hudby. Útok či atak progresívnej rockovej kapely 30 Seconds to Mars bol spočiatku - zrejme z taktických dôvodov - jemnejší, ale po skladbe This Is War nasledoval kozmický výbuch, a stalo sa to, čo sa stáva iba málokedy: spevák Jared Leto pozval divákov na javisko a značná skupina nadšencov mohla zúriť spolu so svojou obľúbenou kapelou.

Pre mňa ale hlavnou atrakciou festivalu bolo vystúpenie Paula Kalkbrennera, teda v poradí posledná produkcia na Hlavnom pódiu. Nemecký DJ síce veľa meškal, ale oplatilo sa naňho trpezlivo čakať, lebo napokon každého z nás zadosťučinil svojím skvelým výkonom. Majster minimal techna svoju hudbu začal budovať s inžinierskou precíznosťou, hneď po prvých taktoch sme sa s uvoľnením oddali hudbe, zabudli sme na všetko, myšlienky potlačilo pulzovanie techno-muziky najvyššej kvality. Na konci dvojhodinového koncertu zaznel kultový hit Paula Kalkbrennera Aaron, ktorý bol nielen jeho zlatým klincom, ale zároveň i adekvátnym zakončením tohoročného vydareného festivalu. Volt bol teda zase naozaj výborný.

Daniel Fuhl

Výskumný tábor v Dabaši-Šáre

Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM) usporiadal v dňoch 26. júna až 1. júla tradičný výskumný tábor. V tomto roku jeho účastníci skúmali zvyky a tradície Slovákov z okolia Dabašu-Šáre. Slávnostné otvorenie tábora sa uskutočnilo 27. júna v miestnom oblastnom dome. Účastníkov privítali riaditeľka VÚSM Anna Kováčová a zástupca predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Ondrej Csaba Aszódi, program moderovala Alžbeta Uhrinová-Hornoková. Prítomní si mohli vypočuť prednášky o Šáre, o aktivitách miestnych Slovákov a o doterajších výskumoch.

Mestskú časť Šára predstavili viceprimátorka Tünde Pálinkásová Balázsová a predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Ružena Garajská Božiková. Bývalý člen zboru Koloman Pataki povedal niekoľko slov o príchode Slovákov na územie Šáry a zmienil sa o presídlení niekoľkých šáranských rodín do Kalinkova r. 1947. Po prestávke nasledovali prednášky vedúcej Katedry slovanskej filológie budapeštianskej univerzity ELTE Márie Žilákovej o jazyku Šáranov a o kontaktoch so širším a užším regiónom v dvoch zložkách tradičnej kultúry – ľudovom liečení a ľudovej religiozite. O úradnom hlásení vládneho komisára Adolfa Pechánya o obci Šára prednášala prítomným A. Kováčová. Po odznení organizačných informácií a pokynov nasledoval obed a následne sa začal viacdňový výskum v teréne.

V tábore sa zišli vedeckí pracovníci viacerých inštitúcií zo Slovenska a z Maďarska. Filozofickú fakultu Univerzity Komenského (FFUK) reprezentovali Magdaléna Paríková, Zita Škovierová a Jana Kerekretyová, ktoré skúmali vysťahovanie, reemigráciu, resp. rodinné zvyklosti a ľudové obyčaje miestnych Slovákov. Miroslav Kazík z Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave skúmal živé, neoficiálne a neúradné mená miestnych obyvateľov, Katarína Balleková z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra (JÚĽŠ) Slovenskej akadémie vied (SAV) zase svojské nárečie v Dabaši. SAV zastupovala aj Eva Krekovičová z Ústavu etnológie, ktorá sa venovala skúmaniu sakrálnych piesní. Z Univerzity Konštantína Filozofa (UKF) v Nitre pricestovalo až kvarteto výskumníkov. Jaroslav Čukan sa venoval medzilokálnym kontaktom, Ladislav Lenovský sa zameral na transformáciu identity vplyvom urbanizácie, globalizácie, etnicity, konfesionality a socioekonomických činiteľov. Boris Michalík sa zameral na vplyv urbanného prostredia ako jedného z asimilačných faktorov na etnickú identitu a tradičnú kultúru miestnych Slovákov, ako aj na identifikáciu asimilačných faktorov v Dabaši-Šáre v historickom priereze až po súčasnosť. Peter Chrastina sa venoval využívaniu krajiny slovenskej enklávy Dabaša-Šáre. Rad výskumníkov zo Slovenska uzatvorila pracovníčka Slovenskej národnej knižnice v Martine Viera Sedláková, ktorá skúmala ľudový cirkevný život a každodenný život miestnych Slovákov.

V hojnom počte boli prítomní aj výskumníci z maďarských inštitúcií. Archeologička Múzea Károlya Viskiho z Kalocse Rozália Kustárová sa venovala zemepisným názvom okolia, riaditeľka Slovenského osvetového centra CSS Katarína Királyová zase tradičnej tanečnej kultúre, ľudovým piesňam, výročným zvykom a ľudovému odevu miestnych obyvateľov. Segedínsku univerzitu zastupovali študenti Peter Pečeňa a Ákos Tarkó, ktorí sa venovali výučbe slovenského jazyka a literatúry ako predmetu v miestnej škole, resp. dvojitej identite príslušníkov mladšej i staršej generácie. Z budapeštianskej univerzity ELTE okrem jej vedúcej M. Žilákovej, skúmajúcej ľudový a cirkevný život miestnych obyvateľov, prišiel aj študent Juraj Ráďanský, ktorý skúmal cirkevný život miestnych Slovákov, resp. ich živé, neoficiálne a neúradné mená.

Pochopiteľne, ani samotný organizátor, teda VÚSM, si nenechal ujsť príležitosť bádania. Jeho riaditeľka A. Kováčová skúmala spoločenskú a spolkovú činnosť miestnych obyvateľov a ich kontakty s hlavným mestom, Anna Divičanová, A. Uhrinová-Hornoková a Tünde Tušková sa zase venovali viacerými účastníkmi skúmaným živým a neoficiálnym menám miestnych Slovákov. Referentky Zuzana Kunovacová Gulyásová a Magdaléna Laczová sa sústredili na ľudové stravovanie v Šáre.

Popri práci čakali na účastníkov aj fakultatívne programy v podobe návštevy skúšky miestneho citarového súboru, Speváckeho zboru Rozmarín a tanečného súboru. Aj tie však boli ideálnym terénom na zachytávanie informácií, veď výskumníci na nich mohli lepšie spoznať respondentov, porozprávať sa s nimi.

Výskumníkov aj tém bolo neúrekom a tak 30. júna počas večerného vyhodnotenia činnosti národopisného tábora za účasti predsedu CSS Jána Fuzika a informátorov sa bádateľom ušli po tri minúty na stručné zhrnutie svojich skúseností a zistených informácií. Účastníci si jednohlasne pochvaľovali výborné podmienky, ktoré im zabezpečili organizátori a samotný terén. Ďakovné slová na adresu veľmi ochotných a nápomocných miestnych obyvateľov - informátorov nemali konca-kraja. Lingvisti sa zhodli v tom, že Šára je ideálnym terénom pre ich prácu a podarilo sa im zhromaždiť aj cenný materiál k výskumnému projektu „Slovenské priezviská v Maďarsku“, ktorý by mal vyústiť do vydania Atlasu slovenských priezvisk. Zaujímavý objav zaregistroval výskumník J. Čukan, keď sa prechádzal v šáranskom cintoríne. Zistil, že v Nových Sadoch vzdialených od Nitry na 17 km žijú ľudia, ktorých priezviská sa zhodujú s takmer tuctom priezvisk v šáranskom cintoríne. Na základe toho usúdil, že istá časť Šáranov sa prisťahovala práve odtiaľ. Toto podľa neho potvrdzuje aj fakt, že starší občania Nových Sadov rozprávajú práve tak ako Šárania, len do reči nemiešajú maďarské slová.

Podľa A. Kováčovej tábor nebolo ľahké zorganizovať tak po finančnej, ako ani po organizačnej stránke, no vydaril sa, výskumníci nadobudli nové cenné poznatky, fakty a spoznali veľmi ochotných, ústretových ľudí. Účastníci, ktorí sa po ukončení tábora rozpŕchli do svojich materských inštitúcií, majú do 31. augusta napísať a zaslať organizátorom svoje štúdie o výsledkoch svojich výskumov, z ktorých ešte tohto roku plánujú vydať zborník.

(zp)