Regionálny evanjelický deň v Albertirši

Miestna a Slovenská samospráva v Albertirši, Regionálny spolok Slovákov z okolia Pešti Dolina, Slovenské regionálne kultúrne stredisko v Ečeri a evanjelická cirkev usporiadajú 3. septembra Regionálny evanjelický deň v Albertirši. Program sa začne o 10. hodine slávnostnou bohoslužbou, po ktorej sa krojovaný sprievod vyberie od evanjelického kostola až ku kultúrnemu domu. Poobede o 13. hodine sa uskutoční kultúrny program v ktorom vystúpia folklórne telesá z Cinkoty (XVI. obvod Budapešti), Peterky, Rákoškerestúru (XVII. obvod Budapešti), Veľkej Tarče, Maglódu a Čomádu.

(aszm)

V békeščabianskom citarovom tábore zneli slovenské piesne

Čabianska organizácia Slovákov usporiadala od 3. do 8. júla v Békešskej Čabe tradičný citarový tábor. Keďže v tom čase sa v Bratislave uskutočnili Dni zahraničných Slovákov spojené s prezentáciou dolnozemských Slovákov, dlhoročná vedúca kurzu, odborníčka na ľudové piesne a zvyky Ildika Očovská nemohla byť prítomná na jeho otvorení. Samozrejme, pred odchodom nechala svojim letným spolupracovníkom inštrukcie a písomný materiál, na základe čoho mohli skúsení inštruktori úspešne začať prácu v tábore.

Dejiskom kurzu bol tohto roku Internát Attilu Józsefa na Puškinovom námestí. Štyridsiati účastníci prišli do tábora z desiatich lokalít Békešskej župy: z Békešskej Čaby, Čabasabadi, Telekgerendášu, Kétšoproňu, Čorvášu, Eleku, Veľkého Bánhedeša, Čabačudu a Irminčoku. Podujatie podporili v prvom rade slovenské menšinové samosprávy spomínaných miest a obcí.

V radoch účastníkov boli zastúpené všetky vekové vrstvy - od 8 po 80-ročných. 8-ročná Dorota Bondárová spievala sólo v skupine začiatočníkov. Najskúsenejším členom tábora bol Pavol Križán, harmonikár a spevák Folklórnej skupiny Horenka z Kétšoproňu.

V priebehu týždňa sa citaristi zaoberali nielen hrou na tomto tradičnom ľudovom nástroji dolnozemských Slovákov, ale aj inými oblasťami umenia: vyšívali, navliekali koráliky, kreslili a zapojili sa do súťaže Kto čo vie?, na ktorej deti recitovali veľa slovenských básní. Každý deň sa začal spoločným spevom slovenských ľudových piesní pod vedením učiteľky slovenčiny v materskej škole a vedúcej citaristov v Čabačude Emeše Hruškovej Hajdúovej a pokračoval hrou na citare v skupinách. S deťmi, ktoré si prišli do tábora osvojiť základné zručnosti hry, sa zaoberala Emeše Hrušková Hajdúová. 9–10 ročné dievčatá, ktoré pred dvomi-tromi rokmi vstúpili do čarovného sveta citary, si týždeň cibrili zručnosť pod vedením mladej citaristky, inštruktorky Základnej umeleckej školy v Čorváši Kataríny Bernátovej. Inštruktor hry na citare, vedúci Speváckeho zboru Nezábudka a Citarového súboru Rosička v Čorváši Kálmán Juhász obohatil repertoár skupiny pokročilých o komlóšske piesne. Najskúsenejší citaristi tábora nacvičovali dožinkové piesne pod vedením učiteľa hry na citare, píšťaľke a tambure v škole ľudovej hudby v Starom Budíne Ferenca Borsiho.

Záverečným programom tábora bol koncert, na ktorom každá skupina predniesla slovenské ľudové piesne, ktoré si tu osvojila. Potom citaristi zaspievaním čabianskych ľudových piesní vzdali poctu čabianskemu rodákovi, Slovákovi, zakladateľovi prvej roľníckej strany v Maďarsku Ondrejovi L. Áchimovi. Tento rok sa totiž niesol v Békešskej Čabe v znamení jeho dvoch jubileí - 100. výročia narodenia a 40. výročia úmrtia.

Deti sa v tábore aj tohto roku veľmi dobre cítili. K organizátorom mali len jedinú prosbu – aby bol budúcoročný o pár dní dlhší.

Ildika Očovská

Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve

Folklórny festival, ktorého dejiskom je od roku 1966 mesto Detva, patrí k najveľkolepejším prehliadkam ľudovej kultúry na Slovensku. Nadväzuje na bohaté tradície muzikantského, tanečného i speváckeho umenia Detvanov a ich ľudovoumeleckej výroby.

Festival je hostiteľom ľudových umelcov zo všetkých regiónov stredného Slovenska a miestom stretnutí tisícov návštevníkov - milovníkov tradičnej kultúry. Tri festivalové dni s veľkolepými scénickými programami dopĺňajú sprievodné podujatia - komorné koncerty, výstavy a Jarmok tradičných remesiel v areáli amfiteátra. Na ňom sa predstavujú výrobcovia z celého Slovenska a, samozrejme, z Detvy. Drevorezbu, vyšívanie krivou ihlou, výrobu ľudových hudobných nástrojov, výrobkov z kože i kovu zručne ovládajú mladí i starší Detvania i Detvianky, ktorí sa celý rok pripravujú na toto vrcholné podujatie.

Festival každoročne víta aj krajanské súbory a spolky Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorých programy patria medzi najobdivovanejšie. Stretávajú sa v nedeľu, v rámci Krajanskej nedele.

Výnimkou nebol ani tohoročný 46. ročník. V gescii Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí sa tradične v záverečnom dni podujatia predstavili krajanské folklórne súbory v programe Idem, idem, lebo misím.... Slovákov z Maďarska reprezentoval Folklórny súbor Dúha z Malého Kereša. Vedúcou a choreografkou súboru je už dlhé roky Eva Szilágyiová Šubová, ktorá nám prezradila, že tanečníkom z Maďarska organizačne veľa pomohla predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková. Autobus plný tanečníkov a muzikantov prišiel na Slovensko vo štvrtok. Spoločný program krajanov začali skúšať hneď v prvý deň popoludní a pokračovali v piatok od rána do večera. V sobotu deväť našich tanečných párov nacvičovalo so záujemcami Tirpácke tance, ale, samozrejme, pokračovalo aj v nácviku nedelňajšej choreografie.

V nedeľu poobede sa začala Krajanská nedeľa. V otváracom obraze v dobe chudoby na Slovensku tanečníci z ôsmich krajín Európy hľadali novú vlasť a prácu. V ďalšom obraze nasledovali karičky žien a vystúpenie jednotlivých telies. Folklórny súbor Dúha vystúpil s dolnozemskými slovenskými tancami, sprevádzala ho ľudová hudba Svrčkovci zo Šalgótarjánu. Záverečný obraz sa odohrával na svadbe, kam prišli tanečníci, akoby sa vrátili domov na Slovensko. Podľa Evy Szilágyiovej Šubovej tanečníci z Malého Kereša odchádzali z Detvy nadšení, plní zážitkov nielen zo spoločného vystúpenia s krajanskými súbormi, ale aj z atmosféry, ktorá vládne v detvianskom amfiteátri a zo stretnutia s pohostinnými ľuďmi.

Andrea Szabová Mataiszová

Podpísali dohodu o spolupráci

Novohrad a Horné Turovce sa priatelia

Samospráva obce Novohrad podpísala 16. júla dohodu o spolupráci s obcou Horné Turovce neďaleko Šiah. Tieto osady spolupracujú už niekoľko rokov, teraz, pri príležitosti dňa obce, podpísali na Slovensku dohodu o spolupráci.

V dohode zhrnuli spoluprácu v oblasti školstva, kultúry, športu, hospodárstva a cestovného ruchu. Týmto nadviazali užšie kontakty aj inštitúcie oboch osád, ktoré v nasledujúcich rokoch naplnia obsahom, napr. spoločnými projektmi, výmennými návštevami.

Horné Turovce ležia na východnom okraji Ipeľskej pahorkatiny v doline Krupinice. Nachádza sa tu minerálny prameň a kameňolom. Obec patrí medzi najstaršie osady bývalej Hontianskej župy. Prvá písomná zmienka pochádza z r. 1156 (Tur). V r. 1435 sa uvádza ako Nagy Thur a bola majetkom rod. Thuryovcov, Vajdovcov a Janokiovcov. V 18. stor. patrila rodine Benickovcov, v 19. stor. Horváthovcov, Pongrácovcov, Fogarassyovcov a Nedeczkovcov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, najmä vinohradníctvom. V r. 1938 – 1944 bola obec pripojená k Maďarsku. V obci je dnes vybudovaná moderná poľovnícka strelnica.

Program obecného dňa sa začal svätou omšou a po slávnostnom podpísaní dohody o spolupráci pokračoval kultúrnym programom, v ktorom vystúpili miestni speváci a členovia folklórneho súboru Srdce Novohradu. Deň sa skončil futbalovými zápasmi a spoločnou zábavou Novohradčanov a Hornoturčanov.

(ef)

Zo súťažných prác Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Štefan Lami, zberateľ slovenských ľudových rozprávok, povestí a balád

Štefan Lami sa narodil 15. októbra 1925 v Pišpeku. Vyrastal v chudobnej slovenskej roľníckej rodine ako druhorodený syn. Sotva mal dva roky, keď mu zomrel otec. V roku 1932 začal chodiť do šesťtriednej katolíckej školy, kde ho učili po maďarsky. Osemtriedne základné vzdelanie získal ako dospelý. V lete 1940 prevzal od 70-ročného starého otca gazdovstvo. Ako mladý muž sa zapojil v Érde do hnutia Katolíckej vysokej školy KALOT. V roku 1942 začal skúmať a zapisovať ľudové tance a piesne. O rok neskôr (1943) založil tanečnú skupinu v Pišpeku. Stal sa aktívnym tanečníkom Celoštátneho zväzu ľudových kolégií. Keď sa v roku 1948 pod vedením Ivana Szabóa založil Ústredný umelecký súbor Maďarskej ľudovej armády, medzi zakladajúcimi členmi bol aj Štefan Lami. Ľudovému tancu sa profesionálne venoval päť rokov, dva roky bol sólista súboru. V osvetovom ústave sa venoval folklórnym skupinám a organizoval celoštátne festivaly. Nacvičoval tance, pripravoval choreografie a publikoval metodiku výučby detských hier. Mladý sa oženil. Vzal si Máriu Győriovú, ktorá mu bola vernou družkou do konca života. Vychovali tri dcéry - Moniku, Anku, Esteru - a jedného syna Štefana. Po maturite, ktorú získal v dospelom veku, sa prihlásil na univerzitu do Debrecína na aprobáciu osveta - knihovníctvo. Diplom získal v roku 1967. Od roku 1960 vykonával mnohostrannú osvetovú činnosť v rámci Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Z jeho iniciatívy sa rad-radom zakladali folklórne skupiny a pávie krúžky. V roku 1982 založil pri DZSM Vlastivednú a národopisnú sekciu. Stal sa nadšeným zberateľom. Štefan Lami bol aj spoluzakladateľom Literárnej sekcie DZSM a bol medzi prvými, ktorí uverejňovali svoje literárne diela v slovenskom jazyku. Jeho literárna tvorba inšpirovala aj iných našich slovenských básnikov a spisovateľov. Bol vynikajúcim bádateľom národopisu, zvyky a ľudovú slovesnosť našej národnosti zvečnil vo viacerých knihách. Dlhé roky pomáhal redigovať časopis Národopis Slovákov v Maďarsku. V 70. rokoch začal publikovať svoje rozprávky a anekdoty v slovenskom týždenníku Ľudové noviny a v ročenke Náš kalendár. Od 80. rokov začínajú vychádzať jeho samostatné práce, zbierky balád, rozprávok, zvykov, ľudových hier, piesní a dedinských príbehov. Nezabudol však ani na tanečníkov. Poskytoval im odbornú pomoc. Pre vedúcich tanečných súborov usporadúval intenzívne letné tábory. Štefan Lami zomrel 14. januára 2010.

Na základe zážitkov z detstva začal zbierať rozprávky najprv v rodnej obci v Pišpeku a na jeho okolí. Neskoršie pokračoval v zhromažďovaní rozprávok aj v pilíšskych obciach, na Dolnej zemi, potom v boršodských a zemplínskych obciach. Takto sa v Kestúci náhodou stretol s najlepšou slovenskou rozprávačkou v Maďarsku Máriou Ágfalviovou, rod. Jánskou. Ňou podaných 38 rozprávok vyšlo v osobitnej knihe „Rozprávky spod Pilíša” a najviac rozprávok (17) pochádza od nej aj v zborníku Ľudové rozprávky Slovákov v Maďarsku. Publikácia Drotár podrotuje slniečko obsahuje 70 rozprávok a povestí od tejto jednej rozprávačky.

Medzi obcami, ku ktorým sa viaže zberateľská činnosť Štefana Lamiho, boli zadunajské obce so západoslovenským nárečím: Mlynky, Kestúc a Jášč, obce so stredoslovenským nárečím: Pišpek, Ďurka, Šápov, Šámšonháza, Malý Kereš a Slovenský Komlóš a obce s východoslovenským nárečím: Répašská Huta a Fizér.

Materiál nahratý na magnetofónovú pásku odpísal sám zberateľ, snažiac sa o verné reprodukovanie textu a nárečia rozprávačov.

Skoro všetci informátori tvrdili, že rozprávky počuli v detstve od svojich rodičov alebo starých rodičov. To znamená, že ich počuli na prelome storočia.

„Boli zme velice chudobní a bolo nás šest ďeťí,“ čítame o Márii Jánskej v zbierke Ľudové rozprávky Slovákov v Maďarsku. „A mali zme babu, to bola tatová mama. Mali aj kamarátku, tá sa volala Kristinka. Prevelice náz lúbili. Aj tato, aj mama nám išli do roboti a stará baba aj Kristinka nám viprávali. Jenna dokončila, druhá začala a jenna pekňejšú vipráfku viprávali jag druhá. Mi zme počúvali. A já sem si tí vipráfki šecki zapamatala.” Čiže Mária Jánska podané rozprávky počula od svojej starej matky a jej priateľky, všetky si ich zapamätala a neskoršie ich sama rozprávala, najprv na priadkach a potom i pri práci v lese. To pomohlo M. Jánskej zapamätať si rozprávky až do konca svojho života.

Ďalšia rozprávačka Anna Benčíková, rod. Karkušová zo Slovenského Komlóša sa vyjadrovala takto: „Boli zme šesť ďeťí. V zime nás apa posaďil okolo peci, potom nám rosprával. Poznav veľa rosprávke, čo sa od jeho roďičov naučil. Mi zme ho raďi počúvaľi, ale aj vom to vďačňe robiv, ľebo iba doťiav bolo ťicho v dome.”

Zbierky rozprávok Š. Lamiho obsahujú fantastické rozprávky, rozprávky s prvkami legiend, s nadprirodzenými bytosťami, realistické rozprávky (rozprávky historické, rozprávky rozličné, rozprávania zo života), poviedky posmešné, rozprávky o zvieratách a povesti. V zbierkach sa stretneme s najznámejšími variantmi slovenských fantastických rozprávok, ako je napr. Zlatovláska, rozprávka O dvanástich mesiačikoch, Soľ nad zlato (tu pod titulom Márná sól), O plavčíkovi, Popelvár, atď.

Hrdinovia týchto ľudových rozprávok zvýrazňujú a privedú k víťazstvu ideály a túžby chudobných pracujúcich ľudí. Slovenské ľudové rozprávky zhusťujú, samozrejme, svojráznosti života a zmýšľania slovenského ľudu. Takto sa stáva hrdinom jedna z jeho typických postáv, chudobný drotár, ktorý ako majster svojho remesla zachráni ľudstvo od večnej tmy, keď podrotuje Slniečko.

Vo fantastických rozprávkach splýva skutočný a fantastický svet do jedného harmonického celku. Zázraky sú v nich samozrejmosťou: bratia skameneli (O troch sestrách), v januári sa rozpustí sneh a tráva sa začína zelenať (O dvanásťích mesáčkof), Otolienka hodená do vody sa premení na kačičku (Zlatovláska I.) alebo ježibabino vojsko vyrastie zo zeme (Popelvár najvačší na svete). Neživé predmety, zvieratá sa správajú ako ľudia: skaly rozprávajú (Tri pérá z draka).

Pre fantastickú rozprávku je typický kontrast dobra a zla: dve zákerné sestry ukradli tri deti svojej najmladšej sestry (O troch sestrách), ježibaba hodila krásnu Otolinku do vody, aby sa jej dcéra stala nevestou bohatého pána (Zlatovláska I.). Z hľadiska kompozície sa v nej často vyskytuje trojstupňová gradácia: chudobný kováč sa chce trikrát obesiť (Zlatovláska II.), macocha a jej vlastná dcéra trikrát vyženú Marušku do zimy (O dvanásťích mesáčkof). Pre tento typ rozprávky je charakteristické aj časté použitie magických čísiel: tri, sedem, dvanásť, atď.: tri chudobné sestry (O troch sestrách), trojhlavý drak (Popelvár, najvačší na svete). V rozprávkach s nadprirodzenými bytosťami vystupujú čerti (Drotári a čert, Stará ďífka a čert) a smrť (Kmotra a smrť).

Realistické rozprávky rozprávajú o každodennom živote, neobsahujú fantastické prvky. Ľudia chodia na jarmok kupovať a predávať (Pán notároš), syn prichádza na návštevu k svojmu otcovi (Čo slávik spívá). Prostý človek týchto rozprávok je dôvtipný, šikovný. Drevorubačov syn sa stane svojou šikovnosťou manželom kráľovskej dcéry (Plafčík). Tieto rozprávky sú často vtipné, veselé.

Medzi realistickými rozprávkami sú zastúpené rozprávky o kráľovi Matejovi (Macej kráľ a učeň, Tri groše). Podľa nich to bol spravodlivý a vtipný panovník, ktorý si vysoko vážil bystrosť a múdrosť ľudí, chránil chudobných a poúčal bohatých. Medzi realistickými rozprávkami sú aj rozprávky o rôznych ľudských slabostiach, napr. o ženskej prefíkanosti (Ženská prefíkanosť), o lenivosti „Žena bola naňišthoňňica, lebo aňi robiť, ani kravu nakrmiť” (Prorok Rak). V realistickej rozprávke Pravda žije je motív brat bratovi za pravdu si dá aj oči vyklať.

V humoristických a satirických rozprávkach sa hovorí o nejakej komickej udalosti, postave, prípadne o povahovej črte človeka. Obľúbenou témou týchto rozprávok je ľudská hlúposť v protiklade s rozumom a múdrosťou. Dievča narieka, čo bude, keď sa mu narodí syn a ten dôjde do pivnice a zvalí sa naňho preš (Hlupáci). Gazdiná si pomýlila notára Jozefa Bimbóa so svojou kravou a začala ho bozkávať (Bimbó). Ľudia chceli pestovať soľ, no namiesto soli im narástla žihlava (Žihlava).

Medzi rozprávkami o zvieratách je fabula so známym medzinárodným motívom (Vajco na vandrovke). Vajco sa stretne s kačicou, morkou, volom, koňom, rakom a kohútom. V iných zvieracích rozprávkach vystupujú komáre, medvede a ovečky.

V zbojníckej povesti Jánošíkov buk hlavná postava potrestá bohatú richtárku a odmení chudobnú vdovu. V iných povestiach vystupuje zmok: „Ve Veľký pjátek zňese černá slépka vajco, to treba pod pazuh dať vikluť, a s teho, čo virosňe, to je tem zmok.” (Zmok); vlkolak, ktorý vyzeral „ako veľký pes a oči mav ako taňjeri” (Vlkolak); černokňažník „To ból takí malí človíček. Choďil ón z ďeďini, a mal on aj krillá.” (Čérnokňažňík), alebo šarkan, ktorý býva v diere (Šarkaň).

Vstupné formuly týchto rozprávok hovoria o tom, že chudobní ľudia majú mnoho detí: „Ból raz jeden chudobný človek, a tí chudobní ľudé len ždi maju mnoho ďetí.” (Obrušček prestri sa!); bohatí málo detí: „Ból raz jeden bohatí zeman a už ból aj starší, ešče ho Boh ňepožehnal ze žanním potomkom.” (Stratení chlapec), alebo vdova sama vychováva svoje dieťa: „Bola raz jenna velice chudobná dovica. A mala jeďinú céru.” (Na zlatém chlebe). Niektoré zas určujú miesto deja, ktoré je vymyslené: ”za horáma, za doláma, za sklením vrchom, za mramorkameňom” (Zlatovláska II); „za skleneným vrchom, ďe zajác psa naháňal a pes sállo predával, ďe sa voda sipala a písek sa lél, a ďe žabi bačkor nosili” (Žabiná kmotra); na všeobecných: „ďaleko v horách” (Plafčík); na skutočných: „volaďe za Karpatmi” (Elízka a pekný ribár); alebo na okolí rodnej obce informátorky: „Bol raz volakedi jeden pasťír. A len volaďe na holách pásával. No šag aj na Pilíši hore, aj tam boli holi, aj tam pásávali volakedi.” (Pasťír a haďi).

Najčastejšími záverečnými formulami týchto rozprávok sú: „A isto žiju ešče aj čil, až ešče ňeumreli.” (Psota); „Veru, toto sa šecko opravďive takto stalo.“ (Elízka a pekný ribár)”; „Teda takto sa to skončilo.” (Ostrá skala); „A že či aj zatím ešče choďívali tak spolu na vandrofku, to už ozaj ňevím.” (Vajco na vandrovke).

Kniha Slovenské ľudové balady v Maďarsku bola vydaná r. 1981 a obsahuje výlučne balady zozbierané autorom. Balady boli zozbierané v 25 slovenských osadách, v prvom rade v Pilíšskych a Bakonských horách, v Novohrade a v severnej časti Peštianskej župy. V zbierke sú zastúpené všetky po celom Slovensku známe baladické motívy: zakliata panna, dcéra vydatá do cudziny, matkou zamurovaná vlastná dcéra. V balade O zakliatej panenki matka zakliala dcéru, lebo sa nechcela vydať za horára. Z balady vycítiť nenávisť a výsmech ľudu k horárovi, ktorý je v službách zemepána:

||: Hlbokej doline

srnka vodu pije, :||

||: horár na ňu méri, :||

horár na ňu méri,

že si ju zastrelí.

(O zakliatej panenki)

V balade O dcére vidanej do cudziňe dcéra sa vracia k matke v podobe pestrého vtáka. V záhrade zlietne na ľaliu, aby sa tam vyžalovala. Premena dievčaťa na vtáka symbolizuje túžbu človeka v cudzine po rodnom kraji.     

Bohato sú zastúpené balady s tureckou tematikou: dcéra predaná Turkovi a Turkami ukradnuté deti zvolenskej richtárky (O Šudi Tomáškovi a Šudi Katarínke). V balade Šuľaj buľaj kurča zlatvo Turci olúpia kresťanskú matku o malého syna, vychovajú z neho Turka a ten vlastnú matku odvlečie do Turecka, ktorá tam spoznáva v ňom vlastného syna. Tento ľudový baladický motív spracoval Samo Chalupka vo svojej známej básni Turčín Poničan. Autor poznamenáva, že s týmto motívom sa v slovenských baladických zbierkach nestretneme.

Šuľaj buľaj kurča zlatvo

od maťeri ukraďenvo,

ukraďenvo,

od maťeri ukraďenvo.

(Šuľaj buľaj kurča zlatvo)

Medzi baladickými piesňami sú zastúpené zbojnícke piesne, ako aj motív revolúcie a boja za slobodu v r. 1848-49.

Všetky balady majú jednoduchý dej. Dej je smutný, pochmúrny a zväčša sa končí tragicky. Hrdina balady zahynie: Katerina v balade Katerina a eršek mladí, alebo podstúpi iný krutý trest: dcéra je zakliata matkou (O zakliatej panenki). Dej je zhustený, jazyk je jednoduchý a väčšinou býva rozprávaný formou dialógu:

||:Povedz, Katka, povedz pravdu,

Od koho si samodruhá? :||

(Katarina a eršek mladí)

Obsahuje aj lyrické a dramatické prvky. Lyrické vlastnosti textu dokazuje zvýšená subjektívnosť, ktorú zvýrazňujú opakovacie figúry: „že jej umrel bračok/ že jej umrel bračok” (Zvolenská richtárka), refrén: „rozmarín zelení” (Edna sestra brata mala) a hyperbola: „Z jedním nožom jamu kopal, druhím nožom do srca klal” (Katarina a eršek mladí). Často sa využívajú magické čísla (tri, sedem,...): za seďem rokou, za seďem tížňou, za seďem mesiacou (Vydala mamka), devat detí zmárnila (Richtárova Kačená). V mnohých baladách prebiehajú neskutočné deje: matka zakliala svoju dcéru (O zakliatej panenki). Balady sa pôvodne spievali. Balada Vydala mamka sa spievala na svadbách pri rozlúčke dievčaťa alebo pri čepčení nevesty: „Ak človek má šťastie a zostarne, stane sa múdrejší. Vie, čoho všetkého sa dožil, zatiaľ čo mladší to ešte vedieť nemôže. Dobrý kosec po západe slnka a pri pohľade späť vidí svoj denný výkon. Ak sa starec pozrie späť na uplynulé roky, tiež môže vidieť výsledok svojho života,” písal raz o sebe Š. Lami.

Rozprávky, povesti a balady Š. Lamiho dodnes žijú medzi nami. Obohacujú naše učebnice, dávajú nám cenné informácie o zmýšľaní našich predkov, vplývajú na básnikov, spisovateľov pri ich tvorbe, ako aj na folkovú speváčku Zuzanu Homolovú, ktorá znovuobjavuje staré slovenské balady. Takto objavila aj balady Štefana Lamiho. „Sú to príbehy ešte zakonzervovanejšie ako tie, ktoré sa v tom čase zbierali na Slovensku,” tvrdí speváčka.

Obetavá práca Štefana Lamiho bola ocenená viacerými vyznamenaniami.

Anna Eszesová

Základná škola s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti

Živý odkaz osobností zašlých čias III.

Cena CSS

Pripravujúca učiteľka Margita Zaťková

Selešťania sa učia po česky a slovensky

Liečivá voda, arborétum a vtáčí spev

Selešťania sami o sebe hovoria, že sú vývojaschopní a rozmáhajú sa, pričom sa nehanbia učiť od susedných národov... dokonca sa učiť aj po česky a slovensky! Len pár kilometrov od mesta Szombathely a kúpeľov Sárvár v obci Selešte (Szeleste) je hoteliér, ktorý hlása, že toto miesto je raj na zemi, ako keby ani nebolo v Maďarsku...

Vtáčí koncert budí človeka každé ráno. A keď sa pozrie von oknom, vidí 150-ročné stromy, okrasné kríky, kvetinové záhony... Plus je tu fakt, že hotel bol kedysi kaštieľom a idylka je úplná. Oáza s botanickou záhradou a historickými kulisami.

„Už v 13. storočí sa sem prisťahovala šľachtická rodina Szelesteiovcov, ktorá plnila v západnej pohraničnej oblasti Uhorska strážne úlohy,“ – hovorí István Bánó, ktorý tu bol vyše 30 rokov šéfom botanickej záhrady. Teda dedinu pomenovali po rodine a nie naopak! A už vtedy tu postavili kúriu. „V súčasnej podobe tu stojí kaštieľ od polovice 19. storočia, celý majetok zhabali vtedajším protestantom a dvor ho daroval uhorskej magnátskej rodine Festetichovcov, ktorí už aj tak vlastnili polovicu Zadunajska...“ Arborétum, poľovačky, liečivé pramene – takto plynie čas rýchle, a už aj sme pri konci socializmu a začiatku kapitalizmu, keď zruinovaný kaštieľ sa predáva, kupuje, obnovuje z úverov, aby sa potom fantómoví majitelia stratili niekde v hustom lese, aj s peniazmi... Dosť na tom, že momentálne vlastní kaštieľ, kde je hotel s kúpeľmi, veľkopodnikateľ, ktorý sa sústreďuje na farmaceutický priemysel.

Arborétum je skvostné, slovami sa ani vykresliť nedá. Mňa zaujala historka, podľa ktorej pri jeho budovaní a rozvoji zamestnali talianskeho maliara: ten si predstavil, ako by mohli vyzerať vysadené rastliny o 10-50-100 rokov, namaľoval to, a podľa toho vysádzali stromy a kríky. Dnes je na týchto predkov hrdý aj starosta obce Selešte György Galántai.

„Práve sme sa vrátili z Českej republiky, kde sme boli na skusy v Karlových Varoch, Prahe a Mariánskych Lázňach. Prekvapila nás úroveň infraštruktúry a že tam sú v móde pitné kúry, nie tak ako u nás, kúpanie v liečivej vode. Už chápem, prečo chodia sem, do regiónu, kde je aj Sárvár a Bükfürdő, v čoraz väčšom počte českí a slovenskí turisti. A všetci sa tu učia ich jazyk!“ tvrdí starosta. Vraj naozaj, jeho manželka má niekoľko obchodov v kúpeľoch Sárvár a predavačky chodia na kurz češtiny a slovenčiny, aby mohli ešte lepšie obslúžiť hostí. Aj on sa pochváli: „Pozor na vlak, ďenkujem...“

No, pre začiatok to nie je zlé, hoci cítiť trocha poľský akcent. Ale starostov obdiv na adresu českého a slovenského piva je bezhranične maďarský! Ale tu by sa malo hovoriť, prosím pekne, najmä o vode!

„U nás je fantastická liečivá voda,“ hovorí hrdo šéf kaštieľového hotela Ferenc Halász. „Okrem pohostinstva a krásneho prostredia je to hlavným lákadlom Selešte, je v nej 4-5-krát viac soli ako v normálnej vode, čiže je ideálna pre srdcovocievne problémy... ale aj na kožné choroby. Je to oáza. Raj. Ako keby som bol z Maďarska odišiel.“

Skutočne, tu sa môžete s vtákmi aj porozprávať...

Gregor Martin Papucsek

Skončil sa megaprojekt V úcte k tradíciám

Skončil sa projekt Matice slovenskej V úcte k tradíciám, na ktorom sa z Maďarska zúčastnila Čabianska organizácia Slovákov na čele s riaditeľkou Domu slovenskej kultúry Annou Ištvánovou. Gestorským spolkom projektu bol Dom Matice slovenskej v Žiline pod vedením Ing. Ľubomíra Kraľovanského a Klub M Odboru mladých matičiarov v Martine. Ďalšími partnermi boli Obec Slovákov v Třinci (Česká republika) pod vedením Ing. Zdenky Samkovej a Spolok francúzsko-slovenského priateľstva (Francúzsko) s pani Editou Manákovou. Projekt Grundtvig prispieval k pochopeniu rozmanitosti európskeho kultúrneho dedičstva, podporoval tvorivosť a neformálne vzdelávanie. Cieľom účastníkov bolo, aby si cez aktivity zveľadili a prehĺbili poznatky o kultúre a tradíciách svojich predkov, prezentovali vykonanú prácu ich potomkov a posilnili spolupatričnosť krajanov. Partneri spolupracovali v rámci tradičných remesiel, kultúry, folklóru, stelesnenom v dedičstve a v jeho odzrkadlení v súčasnosti v rôznych zemepisných, hospodárskych a iných pomeroch Slovákov v Čechách, vo Francúzku, v Maďarsku a na Slovensku.

Projekt pozostával z deviatich akcií. Prvá aktivita pod názvom Štartujeme prebehla 1. a 2. septembra 2009 v Martine. Tu sa stretli koordinátori a zástupcovia partnerov s cieľom zostaviť postup realizácie celého projektu. Partneri sa dohodli, že každý z nich bude garantom určitého okruhu tradičnej kultúry: DMS Žilina – drotárstvo; Klub M Martin – kroje a jeho súčasti; AAF-S Noailles – ľudový tanec a spev; OS Třinec – remeslá: výrobky z kože, maľovanie a zdobenie vajíčok, výrobky zo šúpolia, dreva a prútia. Čabianska organizácia Slovákov si vybrala prezentáciu tradičných jedál našich predkov, kuchyne našich starých materí. V priebehu druhej aktivity s názvom Od Kataríny po Štefana od 5. do 11. decembra 2009 delegácia Slovákov z Česka, Slovenska a Maďarska sa predstavila v Paríži s kultúrnym programom i prezentáciou remesiel a gurmánskych špecialít. Kuchár osemčlennej delegácie z Békešskej Čaby Ján Tuška 6. decembra pohostil Slovákov žijúcich vo Francúzsku zabíjačkovou večerou, Slováci z Martina ponúkali kapustovú polievku. Dňa 8. decembra kultúrne skupiny predviedli vianočný program v Paláci kultúry národov a 10. decembra nasledovala prezentácia remesiel na Európskom vianočnom trhu na námestí Trocadero pri rieke Seina neďaleko Eiffelovej veže. Tretíkrát sa účastníci projektu stretli 8. až 10. apríla 2010 na programe Drotárstvo - jedinečnosť Slovenska. Partneri projektu navštívili centrum drotárstva, v žilinskom kraji, obec Veľké Rovné. Obdivovali aj zbierky drotárskeho umenia v múzeu Budatínskeho zámku. Organizátori sa venovali problematike udržiavania zručností v odvetviach tradičnej kultúry. Priamymi ukážkami, tvorivými dielňami učili ostatných účastníkov projektu zachovávať tradičnú kultúru a šíriť ju medzi súčasníkmi. V dňoch 2. až 7. júna 2010 sa tanečníci a speváci partnerov projektu predstavili v Paríži v rámci akcie Tancuj, tancuj vykrúcaj. Čabiansku kultúru reprezentovali speváci zboru Čabianska ružička, Ľudového speváckeho zboru Orgován a výšivkárky krúžku Rozmarín. Širokú paletu dolnozemských jedál ponúkali Čabania pod vedením riaditeľa Hotela Fiume Martina Vozára. Miestom piateho stretnutia partnerov projektu bol Rožňov pod Radhoštěm. V českom meste od 6. do 8. augusta 2010 usporiadali Medzinárodný folklórny festival Jánošíkov dukát, na ktorom vystúpili tanečníci súboru Čaba, citaristi kapely Boleráz a spevácke zbory Čabianska ružička a Orgován. Šiestym dejiskom projektu bola Békešská Čaba. Dom slovenskej kultúry od 17. do 19. septembra 2010 usporiadal trojdňový festival národností v Békešskej župe s názvom V pokoji v Békeši. Hosťami podujatia okrem súborov národností žijúcich v župe boli folklórne skupiny partnerských spolkov projektu, Detský folklórny súbor Čučoriedky z Česka, Tanečný súbor Zniev a Folklórny súbor Šmykňa z Česka, Folklórna skupina Dolina a duo Sláv z Francúzska. Na javisku predvádzali ľudový tanec, spev a hudbu, kým v stanoch mohli ľudia ochutnávať špeciality a obdivovať remeselnícke produkty. Na radosť detí sa uskutočnili aj remeselnícke dielne. Ďalšia akcia projektu bola opäť v Paríži, od 9. do 15. decembra 2010 s názvom Na Mikuláša, ktorá bola spojená s návštevou Európskeho parlamentu a vianočného trhu v Bruseli.

Dva posledné programy projektu sa uskutočnili v júni tohto roka. Spoznajme sa navzájom – pod týmto názvom prebiehala v dňoch od 3. do 5. júna 2011 ôsma aktivita projektu. Počas pobytu v Třinci a v obci Bystřice nad Olší sme spoznali Čabanom známy jav - spolunažívanie rôznych národností. Pán primátor Třinca nás zaviedol do ich života cez videoprojekciu. Mohli sme ochutnať aj gastronomické špeciality a nechýbal ani folklór. Hrala nám špičková ľudová kapela Šmykňa, ktorá zapojila do spevu všetkých prítomných, známymi piesňami poukazujúc na ďalší spoločný bod navzájom geograficky vzdialených Slovákov. Pri zábave si záujemcovia mohli pozrieť film o doterajších akciách projektu. Na druhý deň sme sa zúčastnili na programe zameranom na uchovávanie tradícií, kde vystúpili Folklórna skupina Dolina z Montpelier, duo Sláv - Marianna Tordjmanová a Christine Waegemanová z Nice, Spevácka skupina Závadzké ženy z Lietavskej Závadky, inštrumentalistky na citaru a speváčky Ildika Očovská a Tímea Teješová z Békešskej Čaby. Pritom v spoločnom stane bol vytvorený priestor na prezentovanie činnosti, kde sa záujemcovia mohli oboznámiť s časopismi a rôznymi publikáciami partnerov projektu. Časť skupiny si na zámku v Hradci nad Moravicí pripomenula prepojenosť českej a slovenskej histórie, pretože Franz Liszt pôsobil a tvoril na tomto zámku.

V dňoch osláv 150. výročia Memoranda národa slovenského 5. až 7. júna 2011 prebiehal náš posledný spoločný program Od Identity k integrite. V obci Bystrička pri Martine sme prezentovali tradičnú zachovanú, živú a zmaterializovanú kultúru Slovákov. 6. júna sa folklórne skupiny Slovákov z Česka, Maďarska a Francúzska zúčastnili na oslavách 148. výročia založenia Matice slovenskej v Martine. Obsažným programom pre nás bola návšteva martinskej požičovne krojov a kostýmov, kde sme sa oboznámili s uchovávaním a využitím rôznych krojov Slovenska. Aby sme spoznali krásy, lákavé turistické pamätihodnosti Slovenska, navštívili sme hrad Strečno. Plavili sme na plti po Váhu a pri hudbe miestnej kapely nám pani oblečená v kroji a starosta Strečna Dušan Štadáni pripomenuli históriu obce Pri Pamätníku francúzskych partizánov sme si uctili pamiatku všetkých, ktorí položili svoje životy pri oslobodzovacích bojoch v II. svetovej vojne. Posledný deň sme išli do Vysokých Tatier. Počas prechádzky na Hrebienku sme zo slov Jozefa Lukáča spoznali slovenské veľhory, kým menšia časť skupiny sa vyviezla na Lomnický štít.

Týmto sa skončil projekt Grundtvig. Účastníci programu cez rôzne aktivity spoznali partnerov, pomery, v ktorých žijú a ich prácu, pričom získali zručnosti v oblasti zachovávania rôznych foriem kultúrneho dedičstva.

Ja osobne som sa zúčastnila na piatich aktivitách projektu. V decembri 2009 som bola medzi tými šťastnými, ktorí mohli odcestovať na vianočnú akciu do Paríža. Cestovali sme a prezentovali slovenskú kultúru spolu s folklórnou speváckou skupinou Závadzké ženy z Lietavskej Závadky. Hneď sme si všimli, že máme podobné kroje. Závadčanky mali troška iný čepiec, ako ja, ale hrdo ho nosili. Myslela som hneď na dolnozemské spevácke zbory, ktoré vystupujú s obnaženou hlavou. Ospravedlňuje ich, že na Dolnej zemi, hlavne vo väčších mestách, ako je aj Békešská Čaba, ženy prestali nosiť kroje už v druhej polovici 19. storočia. Závadské ženy spievali pekné dvojhlasné piesne podľa najnovšej módy v sprievode harmoniky. Ja som spievala staré obradné melódie, vinše a vianočné piesne z Tranoscia. Najstaršia ženička zo závadskej skupiny Mária Baričiaková, narodená v Bystričke r. 1928, vtedy 82-ročná, počúvajúc známe piesne prišla ku mne a s rozžiarenými očami mi porozprávala, ako spievala v detstve tieto piesne pod oknami príbuzných a známych. Takto sme sa spriatelili a cestou domov medzi Parížom a Bratislavou som v autobuse zbierala od nej ďalšie vianočné piesne.

Počas každej akcie nás na radosť všetkých účastníkov vítali a zabávali hudci slovenskou ľudovou hudbou. Tak to bolo aj v Paríži. Celý večer sme sa kochali vo virtuóznej hre na cimbale slovenskej študentky, ktorá študovala na hudobnej univerzite v Paríži. Zvlášť sa mi páčilo, že v Čechách a na Slovensku hrali domáci hudobníci miestnu hudbu na miestnych hudobných nástrojoch. V obci Bystřice nad Olší nás prekvapili ľudovými piesňami v sprievode harmoniky a ozembuchu. Druhý večer nám hrala celá kapela vo formácii husle, kontrabas, kontry a cimbal. V hostinci dedinky Strečno nás zabávala učiteľka so svojim spevom a hrou na harmonike. Mohla by som pokračovať v uvádzaní hudobníkov ešte v dlhých vetách... Ja som niesla so sebou všade citaru – po našom stolnú tamburu – ako obľúbený hudobný nástroj dolnozemských Slovákov.

Na poslednej akcii v Bystričke pri Martine som si pozrela predstavenie Folklórneho súbor Hrádok, ktorý spracoval niekdajšie pytačky. Pripomenulo mi obdobie rozkvetu ochotníckeho divadelníctva u nás. Keby som nevedela, že som na Slovensku, mohla by som si myslieť, že sledujem ľudovú hru v Slovenskom Komlóši, alebo v Irminčoku. Malý kultúrny domček postavený v 50. rokoch minulého storočia by mohol stáť povedzme aj v Telekgerendáši, alebo hocikde v strednej Európe. Aj z toho vidieť, že my, Slováci, v strednej Európe žijeme v podobných podmienkach. Ako v minulosti, tak aj dnes máme totožné problémy a zachovali sme si podobné tradície. Na základe svojich skúseností môžem potvrdiť, že rozmanitosť kultúrneho dedičstva Slovákov žijúcich v Európe skrýva svojráznosti, ako aj spoločné body, ktoré nás spájajú.

Ildika Očovská

Ľudia sa tešia na naše akcie

Na slovíčko s predsedníčkou Slovenskej samosprávy v Kétšoproni Etelkou Rybovou

Slovenskú samosprávu v Kétšoproni vedie v tomto cykle bývalá zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová. Členkou tohto zboru je od jeho založenia, avšak doteraz v ňom nezastávala vedúcu funkciu. Koncom predošlého cyklu odišla do dôchodku a tak sa môže naplno venovať aktivitám vo svojej rodnej obci.

- Aké máte plány na nastávajúce štvorročné obdobie?

- Nechceme zabudnúť na tradičné akcie, ktoré sme organizovali doteraz. Budeme ich usporadúvať, ak na ne budú financie. Nechýba nám chuť do práce ani ochota a ľudia sa tešia na tieto akcie. Kalendárny rok odštartujeme tradične Slovenským dňom, dávnejšie sme ho volali čajové popoludnie. Žiaci pripravujú na tento deň program a vystupuje na ňom aj miestny spevácky zbor Horenka. Okrem toho sa zapájame do všetkých akcií, ktoré organizuje Békešská Čaba ako región. V lete, okolo 20. augusta, mávame obecné dni, ktoré v tomto roku plánujeme trochu rozšíriť, chceli by sme mať pri tejto príležitosti aj slovenskú svätú omšu. Našu školu prevzala cirkev a slovenský jazyk tu vyučujú inak, než v tých školách, kde sa vyučuje ako predmet. Náš zbor podporuje aj tento spôsob výučby, lebo nechceme, aby zanikla. Vyše 90 percent žiakov sa ešte stále učí slovenčinu, hoci v menšom počte hodín, ako inde. Na august sme naplánovali pre deti, ktoré sa učia slovenčinu, výlet po župe. Samospráva obce plánuje kúpiť sálaš, kde by potom zriadila národopisnú zbierku. Dúfame, že táto budova nebude príliš vzdialená od centra osady, aby sme ju mohli naplniť životom. Zapojíme sa aj do série programov tzv. Týždňa cudzích jazykov v škole a už tradične sme v apríli usporiadali miestne kolo Slovenských veršovačiek. Chceme vytvoriť pravidelné kontakty so staršími občanmi a so speváckym zborom Horenka. V záujme lepšej spolupráce plánujeme podpísať dohodu so všetkými spoločenskými organizáciami, ktoré pôsobia v osade. Vlani sme urobili vianočné posedenie pre deti, ktoré sa učia slovenčinu, a pre dôchodcov, ktoré sa celkom dobre vydarilo.

- Nakoľko sa zmenilo zloženie samosprávy?

- Len v tom, že zbor je v zmysle zákona štvorčlenný. Jedna nová členka nastúpila na miesto dvoch doterajších poslancov.

- Podporujete aj finančne spoločenské organizácie, alebo sa spoločne uchádzate o granty?

- Horenku sme aj doteraz podporovali, určitú sumu zo svojho rozpočtu sme vydelili na cestovanie zboru. Chceli by sme podpísať dohodu s čabianskou slovenskou školou, kde sú rôzne programy na výučbu jazyka, ktoré by sme radi využívali v procese vyučovania. Týmto by sme nadviazali užšie kontakty so školou, ktorú by neskôr mohli navštevovať naše deti vo väčšom počte.

Otázky kládla

Eva Patayová Fábiánová

História Kétšoproňu

Pomenovanie Kétšoproň je staroslovanského pôvodu (šopa: cieň, kôlňa, pajta). Voľakedy sa osada skladala z dvoch častí, o čom svedčí aj jej názov (v maďarčine két znamená dva). Rímskokatolícky kostol v Kétšoproni obnovili z fondov Európskej únie v roku 2004. Kostolná veža figuruje aj v erbe obce, čo svedčí o silnej viere miestnych občanov. V osade s približne 1 600 obyvateľmi žije vyše tisíc katolíkov. Podľa historických dokladov na kraji osady bolo ešte v roku 1773 vidno ruiny základov niekdajšieho kostola, ktoré rozniesli Turci do Gyuly a do Sarvaša. Súčasný kostol začali stavať roku 1937, vysvätený bol o rok neskôr. História výstavby je typická pre tú dobu: najprv sa založil dvanásťčlenný spolok na výstavbu kostola pod vedením Juraja Szásza. Kostol vybudovali z finančných príspevkov veriacich, pričinením ich usilovných rúk. Zasvätený je kráľovi sv. Štefanovi. Kétšopronský kostol je mimochodom orientačným bodom pre amatérskych letcov. Je 34 metrov dlhý, 17 metrov široký a veža je vysoká 25 metrov.

Okolo centra obce sa pomaly rozvíjala kompaktná dedina, čo vysvetľuje fakt, že okolie Kétšoproňu vábilo skôr majetnejších Békeščabanov, lebo mesto je vzdialené iba 18 kilometrov. Z kétšopronských sálašov sa postupne vytvárala dedina, až konečne v roku 1952 vznikla samostatná osada. Jej obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, ktoré dodnes zabezpečuje živobytie väčšine tunajších rodín. Najväčší rast zaznamenala osada v 70. rokoch, keď tu vybudovali kultúrny dom a materskú školu. V Kétšoproni sa pri sčítaní ľudu v roku 2001 hlásilo k slovenskej národnosti 413 osôb, k slovenskej kultúre sa viaže 373 obyvateľov, 108 pokladá za svoj materinský jazyk slovenčinu a 294 používa slovenčinu v priateľskom a v rodinnom kruhu.

Ján Kollár a peštiansky slovenský evanjelický zbor

Tridsať aktívnych rokov v multikultúrnej metropole

Kto sa len pristaví v Budapešti na Deákovom námestí pri evanjelickom chráme, evanjelickej fare a evanjelickom múzeu, môže sa dozvedieť, aké významné osobnosti slovenskej národnosti pôsobili kedysi v hlavnom meste Uhorska. Pamätné tabule významných slovenských dejateľov nepochybne potvrdzujú existenciu slovenskej Pešti v 19. storočí. Dňa 12. júna 2011 nastala chvíľa, na ktorú už dlhé roky čakala budapeštianska slovenská komunita. Bolo to odhalenie pamätnej tabule zakladateľa samostatnej peštianskej slovenskej cirkvi Jána Kollára pri príležitosti 200. výročia vysvätenia evanjelického kostola na Deákovom námestí. Kostol sa v čase jeho pôsobenia v hlavnom meste Uhorska stal dôležitým centrom národného života pešťbudínskych Slovákov. Môžeme pokojne povedať, že to bol historický okamih. Plných 16 rokov sme čakali, aby cirkevný zbor na Deákovom námestí súhlasil s umiestnením dvojjazyčnej tabule. Kedže na sympóziu usporiadanom pri tejto príležitosti vysvitlo, že naši Slováci poznajú peštianske roky Kollára iba v detailoch, rozhodla som sa zhrnúť najdôležitejšie etapy jeho života.

My, Slováci v Maďarsku, sme pyšní na 30 rokov v Pešti pôsobiaceho slovenského básnika, národného dejateľa a duchovného. Jemu môžeme ďakovať, že už v roku 1820 sa slovenské deti mohli vzdelávať v materinskom jazyku a že Slováci, síce len 100 rokov, ale predsa mali samostatný evanjelický kostol na Kerepešskej ceste (terajšej Rákócziho triede). Z kruhu Kollárových veriacich vyšli aj prví aktívni činitelia slovenského spoločenského života. Nebyť Kollára, kto vie, či by boli mali Slováci Čitateľský spolok (1826) alebo ekumenický Spolok milovníkov reči a literatúry (1834), v stanovách ktorého bolo formulované vydávanie almanachu a rozvíjanie slovenského jazyka.

Nepochybne v tom čase žriedlom vzdelávania boli práve takéto spolky.

Po vydaní tolerančného patentu Jozefa II. sa v roku 1787 peštianski evanjelici augsburského vyznania maďarskej, nemeckej a slovenskej národnosti rozhodli založiť si svoju cirkev. Od založenia zboru až do 28. novembra 1819 dušpastiersku funkciu vykonával Ján Molnár. Služby Božie sa konali v nedeľu v modlitebni na ulici Kalap (dnes Irányi), a to predpoludním v nemčine a popoludní v slovenčine. V roku 1792 vznikol na Námestí Szénpiac (Uhoľná tržnica – dnes Deákovo námestie) kostol a v r. 1798 aj prvá evanjelická škola. Kostol bol vysvätený v roku 1811 v troch jazykoch: v madarčine, nemčine a slovenčine. Chorľavý a vekom unavený dušpastier J. Molnár roku 1919 sem povolal za pomocného farára mošovského rodáka Jána Kollára (1793-1852). Hoci slovenských veriacich bolo v tom čase skoro toľko ako nemeckých, v spoločnom kostole mohli odbavovať slovenské služby Božie len každú štvrtú nedeľu a nemali ani slovenskú školu. Na čele nemeckých a maďarských veriacich stál J. Kalchbrenner a o slovenských sa staral J. Kollár.

Kollár v hlavnom meste Uhorska, v evanjelickom kostole postavenom na dnešnom Deákovom námestí, pôsobil od roku 1819 najskôr ako kaplán, potom zástupca farára a od roku 1824 už ako riadny farár slovenskej evanjelickej cirkvi a neskôr senior. V roku 1837 ho zvolili za dekana peštianskeho cirkevného obvodu.

Napriek mnohým ťažkostiam biografi J. Kollára píšu: “Tam (v Pešti – pozn. red.) sa zrodila idea slovanskej vzájomnosti a dostala určitú formu, tam vyšla na svetlo Slávy dcéra, ktorá ho urobila nesmrteľným!“. V roku 1830 z celkového počtu pristupujúcich k večeri Pána bolo 45 % Slovákov a 55 % Nemcov a Maďarov spolu. V roku 1842 prevaha nemeckých veriacich už bola dvojnásobná. Evanjelický zbor na Deákovom námestí mal v tom čase 500 nemeckých, 200 slovenských a 100 maďarských členov.

Kollárove peštianske roky v multietnickom prostredí

Na jeseň roku 1819 prišiel Kollár zo Slovenského Pravna do Pešti, do zmiešaného cirkevného zboru, na slovenskú evanjelickú faru. Kostol na Deákovom námestí, keďže slúžil trom zborom, bol čoraz tesnejší. Slovenské bohoslužby sa navyše konali iba raz mesačne. Kollár sa rozhodol vybojovať založenie samostatného slovenského zboru. Nebolo ľahké udržiavať slovenský zbor v maďarsko-nemeckom jazykovom prostredí. Kollár neustále zápasil s maďarskými a nemeckými cirkevníkmi. Jeho elán, silná vôľa a ctižiadostivosť priviedli k tomu, že Kollár má nesmrteľné zásluhy na vytvorení samostatnej slovenskej cirkevnej obce v hlavnom meste Uhorska.

Hoci bol Kollár obľúbený aj medzi nemecky hovoriacimi veriacimi, nastolenie otázky samostatného slovenského zboru podnietilo dlhoročný spor okolo spoločne nadobudnutého majetku. Tento spor bol uzavretý 19. septembra 1834 spoločnou dohodou, podľa ktorej „všetky chrámové a školské základiny, všetky cirkevné príjmy ako aj všetky výdavky ostávajú spoločné maďarských, nemeckých a slovenských cirkevníkov.”

Ďalšia krízová situácia nastala po pätnástich rokoch. V roku 1849 nemeckí a maďarskí veriaci jednostranne odstúpili od zmluvy, zrušili filiálnu školu a slovenských veriacich vylúčili zo spoločného majetku s tým, že „každá jednotlivá cirkevná obec sa má vydržiavať sama”. Tento krok bol však neoprávnený, keďže Slováci prispievali k zveľaďovaniu spoločného majetku nad svoje sily. Keďže slovenské bohoslužby sa aj naďalej konali iba raz za mesiac a výučba v slovenčine prebiehala v prenajatých miestnostiach, slovenskí veriaci sa obrátili na Jozefa II. so žiadosťou o poskytnutie vhodného pozemku. Odpoveď na ich žiadosť bola priaznivá. Uvádza sa v nej o. i., že „sa na výstavbu druhého kostola pre pešťbudínsku evanjelickú cirkevnú pospolitosť augsburského vyznania bezplatne prenecháva areál na Kerepešskej ceste medzi c. a k. strážnicou uhoľného skladu a Wimmerovým pozemkom”.

Myšlienka výstavby nového chrámu sa nastolila už v 30. rokoch, keď Kollár inicioval zbierku na výstavbu kostola, školy a fary na Kerepešskej ceste. Pre túto vec sa mu podarilo získať pravdepodobne nesmierne pobožnú vdovu po A. Hvizdákovi, rod. Žofiu Slavkovskú, ktorá na tento účel venovala 4200 forintov a v závete ponechala slovenskej cirkevnej obci dom na Kráľovskej ulici (Király utca) v hodnote 60 tisíc forintov.

Po vzniku samostatnej maďarskej cirkevnej obce v r. 1837 na čele s neskorším biskupom J. Székácsom nezhody medzi Maďarmi a Nemcami na jednej strane a Slovákmi na strane druhej naďalej pokračovali. Po odchode J. Kollára na viedenskú univerzitu v r. 1849, v období pôsobenia jeho nástupcu Jozefa Podhradského (1851-1862) sa tieto rozpory opäť vyostrili. Slovenskí veriaci, požadujúc svoj podiel zo spoločného majetku, si želali odísť zo zboru na Deákovom námestí.

V r. 1852 prestala existovať spoločná matrika a ostávalo iba dohodnúť sa na rozdelení majetkov. Keďže oproti čiastke 24 000 forintov požadovanej zo slovenskej strany nemeckí a maďarskí veriaci ponúkli iba 10 tisíc, Slováci sa obrátili na ministerstvo. Na rokovaní, ktoré viedol poverenec ministerstva Gusztáv Kulinyi, sa zúčastnilo 6 nemeckých, 6 maďarských a 6 slovenských zástupcov. Rokovanie však bolo bezvýsledné, keďže slovenskí predstavitelia na protest opustili zasadaciu miestnosť.

Napokon 24. októbra 1854, po zdĺhavých a prudkých sporoch, slovenský evanjelický zbor si zabezpečil samostatnosť. Mal pozemok s rozlohou 2200 štvorcových siah na Kerepešskej ceste, 12 600 forintov zo spoločného majetku a dohodu o používaní kostola a zvonov na Deákovom námestí na ďalších osem rokov. Získanie finančných prostriedkov nebolo ľahké. Cirkevný kurátor F. Liedemann vyzval k dobročinnej zbierke majetnejších cirkevníkov a sám prispel sumou 1000 forintov. V tejto súvislosti časopis Vasárnapi Újság napísal, že „dvanásť šľachetných členov maďarsko-nemeckého zboru sa dobrovoľne podujalo na vyplatenie dohodnutej sumy, ktorú v jednotlivých čiastkach zložilo v určený deň.” O týchto dobrodincoch sa vtedy hovorilo ako o dvanástich apoštoloch.

Kollár sa od začiatku svojho pôsobenia v Pešti usiloval o to, aby bola možnosť otvoriť pre deti slovenských veriacich školu, čo sa mu v roku 1820 aj podarilo na Esterházyho (dnešnej Puškinovej) ulici. Zakladateľom a podporovateľom školy bol bohatý kupec, obchodník s vínom Samuel Hajnal. On ako člen cirkvi v roku 1828 zložil 500 zlatých ako základinu, Žofia Hvizdáková zas 10 000 zlatých na udržiavanie slovenského slova Božieho, na umožnenie samostatnosti cirkvi slovenskej. Učitelia školy sa často striedali. Školu začal viesť Samuel Matejkovský, po ňom L. Jesenský a potom Ján Mastyč. Keď sa v roku 1839 opäť uvoľnilo učiteľské miesto na slovenskej ev. škole v Pešti, Ján Kadavý (1810-1883), pôvodom Čech, prijal pozvanie svojho priateľa Jána Kollára. V liste ho Kollár síce medziiným upozorňoval, že bude potrebné vedieť aj po maďarsky a deti učiť čítať, písať a počítať po maďarsky. Ako to poznamenal v liste, je to nevyhnutné, lebo sú obklopení zo všetkých strán Maďarmi. Ďalej spomenul, že postupne musí privyknúť k jednoduchšej výslovnosti a opustiť pre Slovákov neznáme “ř“. Pripomenul, „že Váš príchod do Slovenska blahodarne bude účinkovať i na upevnenie a rozmnoženie vzájomnosti a silnejšieho zväzku medzi Čechmi a Slovákmi.“

V roku 1843 J. Kadavý založil nedeľnú školu pre málovzdelaných pešťbudínskych Slovákov. Nedeľné školy boli spolkové, vzdelávacie a výchovné ustanovizne, ktoré sa mali starať o všeobecné vzdelanie remeselníkov a mali v určitom zmysle nahradiť nedostatok slovenských škôl. Pôsobenie nedeľnej školy malo pri veľkom nedostatku slovenských škôl pozitívny aktivizačný, národnouvedomovací a najmä výchovno-vzdelávací význam. Kadavého srdcovou záležitosťou bola výchova ľudu. Na žiadosť členov vyučoval po slovensky. Do histórie nedeľnej školy patrí, že v Evanjelickom štátnom archíve v Pešti sa nachádza pamätnica tejto školy pod názvom: Pamätnica nedeľnej školy Peštianskej, ktorú roku 1843 viedol Kadavý. Žiaľ, práve fungovanie nedeľnej školy vyvolalo konflikt medzi Kollárom a Kadavým. Kadavý bol zástancom spisovnej slovenčiny, Kollár sa však pridržiaval češtiny ako literárneho jazyka slovenských evanjelikov. Obhajoval autoritu cirkevných foriem a svoje predstavy o literárnej vzájomnosti a nevidel, že pokrok vyžaduje obranu spisovnej slovenčiny tak vo vyučovaní, ako aj v bohoslužbách. Naďalej zostal zástancom jednotného spisovného jazyka pre českú a slovenskú literatúru a usiloval sa dva jazyky umelo priblížiť. Jeho reforma sa však neujala a vývin vyústil do štúrovskej jazykovej reformy. Kadavého aktivity zamerané na obranu spisovnej slovenčiny priviedli do takého sporu, ktorý sa preniesol až na konvent, ktorý sa konal 1. novembra 1846. Dôvodom bolo zriadenie nedeľnej školy a výučba v slovenčine. Konvent napokon nedeľnú školu zastavil, ale Kadavého z učiteľskej služby neuvoľnil. Nedorozumenie medzi Kollárom a Kadavým ukončila revolúcia. Kadavý v roku 1848 predsa len opustil Pešť. Počas pôsobenia v Pešti bol Kadavý v písomnom kontakte s mnohými Slovákmi a aktívne pomáhal pri všetkých akciách, ktoré sa týkali národných vecí. Pravdepodobne Kadavý si pravidelne dopisoval so Škultétym a akiste ho informoval o každej dôležitejšej udalosti, ktorá sa týkala peštianskej slovenskej spoločnosti. Medziiným z jeho korešpondencie sa dozvedáme aj o slovenskom kultúrnom živote v Pešti. Presnejšie, že v roku 1846 účinkoval aj Slovenský spevokol, ktorý viedol sám Ján Kadavý. V apríli roku 1846 písal mu aj o tom, že sa presťahujú do novej školskej budovy, ktorá sa nachádza na ulici Päťškovránkovej (Ötpacsirta).

Popri kňazských povinnostiach Kollár sa staral nielen o cirkev a o slovenskú školu, ale aj o chorých, väzňov, sociálne ústavy a sirotince. Inicioval medziiným i otvorenie slovenskej dievčenskej školy.

Kollár so svojou sugestívnou osobnosťou a neúnavnou horlivosťou napriek osobným zrážkam a hádkam dokázal zorganizovať a tiež prebudiť národné povedomie slovenských veriacich v evanjelickej cirkvi. Pešť ako kultúrne centrum veľmi pozitívne pôsobila na Kollára. Písal nielen šlabikáre a čítanky pre ľudové školy, ale po vydaní Slávy dcéry roku 1832 sa sústredil na verejnú, náučnú a kultúrnopolitickú činnosť. Vydal svoje cirkevné prejavy, obsažné a myšlienkovo bohaté kázne vo dvoch zväzkoch pod názvom Kázně a reči. Významná bola aj Kollárova zberateľská činnosť. V rokoch 1834-1835 vydal obsiahle dvojzväzkové Národnie zpievanky.

Zapojil sa aj do slovenského spoločenského a kultúrneho života. Snažil sa podporovať v krajine všetko, čo prispelo k rozkvetu slovenskej kultúry. Korešpondoval a spolupracoval s významnými osobnosťami doby. Dobre sa poznal napríklad s lekárom Martinom Suchányom, barónom Sándorom Prónaym, vtedajším generálnym inšpektorom evanjelickej cirkvi, zakladateľom uhorskej ornitológie Šalamúnom Petényim (Petian). Jeho aristokratickými priateľmi boli barón Alajos Mednyánszky a gróf János Mailáth. V roku 1826 spolu s úradníkom Miestodržiteľskej rady v Budíne Martinom Hamuljakom založili Slovenský čitateľský spolok, ktorý spojil katolícke a evanjelické krídlo slovenského národného hnutia. Keď Hamuljak v roku 1834 založil Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, do jeho almanachu Zora písal Ján Kollár aj novely. Kollárovi ponúkli aj predsedníctvo spolku, z ktorého však s odvolaním sa na jazykové problémy po roku vystúpil.

Kollár pre útoky nepriateľov cirkvi v búrlivom roku 1849 bol donútený opustiť Pešť. Jeho rodina našla útočište vo Viedni, kde pôsobil už ako profesor slovanskej archeológie. Bol mimoriadnym profesorom slavistiky na viedenskej univerzite. Viedenská vláda ho vymenovala za svojho dôverníka v uhorsko-maďarských otázkach. Podarilo sa zachrániť aj jeho bohatú knižnicu. Knihy, uložením ktorých Kollár poveril farára slovenskej cirkvi Josefa Podhradského, sa zachránili. Žiaľ, nemecko-maďarský výbor peštianskej evanjelickej cirkvi obral Kollára o právo na penziu, ktorú si po tridsaťročnej službe právom žiadal. Odopreli mu ju s odôvodnením, že jeden rok v čase revolúcie nezložil príspevok do kasy.

Kollár zomrel náhle v roku 1852. Telesné pozostatky pedagóga, jazykovedca, filozofa a zberateľa ľudovej slovesnosti boli v roku 1904 prevezené do Prahy a tam pochované na Olšanskom cintoríne. Zo Staromestského námestia ho sprevádzal 7 kilometrový sprievod. Jeho všestranná aktivita a elán, akým viedol peštiansky duchovný život, je príkladný, preto je dôležité na Kollára pamätať, zachovať jeho pamiatku.

Slovenský kostol na Kerepešskej ceste

Na jar roku 1853 sa podľa projektov J. Dieschera začala najprv stavba dvoch novorománskych budov, školy a potom aj farnosti. Výstavba chrámu sa začala na jeseň r. 1856, resp. na jar 1857 a trvala asi desať rokov, keďže cirkev neustále zápasila s materiálnymi ťažkosťami. Výstavbu spomalili aj rôzne vnútorné nedorozumenia, boje a finančná manipulácia advokáta a zároveň zapisovateľa slovenského zboru Alexandra Vrchovského. Farármi v tomto období boli J. Podhradský a po ňom do roku 1867 Ján Polarecký.

V roku 1863, keď už stála chrámová veža, kráľovná Alžbeta venovala na dokončenie stavby 200 forintov. Slovenskí veriaci netrpezlivo očakávali zavŕšenie výstavby, keďže v nemeckom kostole na Deákovom námestí už neboli žiaduci. Príslušníkov slovenského zboru takmer vylúčil z priestorov kostola.

 R. 1867, nie celkom zákonným spôsobom, obídením hlasovania a vedenia zápisnice, zvolili za farára zboru M. Elefánta, ktorý vyvinul mimoriadne úsilie, aby usporiadal rozhárané finančné pomery a dokončil výstavbu. Našťastie sa vyskytli dobrodinci, osoby, ktoré cennými darmi pomohli dokončiť stavbu. Napríklad peštiansky starosta L. Rottenbiller prispel sumou 5000 Ft k zaklenutiu budovy a ďalšími 1200 Ft k uhradeniu platov cirkevného personálu.

21. decembra 1867 nastala radostná chvíľa: otvorenie brán evanjelického chrámu na Kerepešskej ceste. Desiate číslo časopisu Magyarország és Nagyvilág (Uhorsko a svet) z r. 1868 prináša veľký obraz slovenského kostola zhotovený podľa litografie. O stavebnom štýle kostola píše nasledovne: „Kostol je vybudovaný v gotickom slohu a nielenže je vskutku pekný a má vzhľadný zovňajšok, ale aj jeho vnútorné členenie je natoľko účelné, že v tomto ohľade s ním sotva môže súťažiť nejaký evanjelický kostol v krajine.”

Život peštianskeho slovenského zboru nebol ľahký ani v nasledujúcich 100 rokoch. Dlho chýbali základné časti zariadenia, ako chór, kostolný oltár, lavice, obraz, atď. Aj dlhy bolo treba splácať dlhé desaťročia. Medzitým farár, neskôr biskup Daniel Bachát, v záujme zmiernenia finančných problémov povolil postaviť okolo kostola nájomné domy. Štvorposchodové budovy okolo terajšieho Lutherovho dvora stoja dodnes. Roku 1918 mal zbor 6000 členov, v 40. rokoch však navštevovalo bohoslužby už len okolo 600 veriacich. Napokon takmer celý objekt na Lutherovom dvore v roku 1965 cirkevné vedenie predalo. V dnešnej dobe môžu slovenskí veriaci počúvať dvojjazyčné kázne farárky Hildy Guláčiovej Fabuľovej už len v jednej miestnosti školskej budovy, zariadenej ako kaplnka. Chrám z ulice už nikto nezbadá. Stojí v pasci obytných domov, už celkom zanedbaný a zničený.

Ján Kollár mal nesporné zásluhy na rozvoji slovenského kultúrneho života v Pešťbudíne. Jeho všestrannú religionistickú, ľudovýchovnú a kultúrno-osvetovú prácu si treba vysoko ceniť. Kollár v Pešti, na čele oduševnenej skupiny, zabezpečil národne prebudenej inteligencii, aby sa hlavné mesto Uhorska stalo dôležitým mestom slovenskej kultúrnej histórie.

Anna Kováčová

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Sila slov

Najvýstižnejšie opísal maďarský mediálny masaker bývalý hlavný ombudsman László Majtényi: niktoši (senkik) prepúšťajú niekoho (valakiket). Je to dosť žlčovité. Ale aj mne sa otvára nožík vo vrecku pri pohľade na obe verejnoprávne televízie a počúvaní rádia. Ja som takpovediac profesionálny poslucháč a divák, dlhé roky dennodenne, od rána do večera sledujem prácu svojich (bývalých?) kolegov. Akonáhle vstanem, zapínam stanicu, ktorá si robí reklamu so sloganom: „Sila slov!“ Vždy som ju chválil, najmä po zmene vlády, lebo televízia (a myslím predovšetkým na spravodajstvo a publicistiku) už takmer hneď začala hovoriť na adresu dvojtretinovej väčšiny „hosana“ a jej protivníkov vylúčila z „národnej spolupatričnosti“. Takže rozhlas stál na varte dosť dlho, vlastne až doteraz, kým nezačali prepúšťať jeho výkvet. Vždy som sa mohol spoľahnúť na rýchlosť, aktuálnosť, serióznosť informácií, hneď ráno som získaval prehľad o tom čo sa dialo a čo sa bude diať v Maďarsku. Vrcholom statočnosti, hoci nezvyčajným a možno aj extrémnym prejavom protestu, bolo minútové ticho v relácii 180 minút na MR1-Kossuth Rádió v to ráno po schválení smutne slávneho mediálneho zákona v parlamente vlani v decembri. Moderátor Attila Mong už bol donútený odísť skôr, editor relácie Zsolt Bogár sa dostal na lopatu teraz. Vláda si počkala na koniec maďarského predsedníctva v Európskej rade a umiestňuje v médiách svoju klientelu, kto k nej nepatrí, musí odísť – hovorí Bogár.

Princíp „šteňaťa nášho psa“ síce platil stále, aj možno pripustiť, že v posledných 20 rokoch prevládal vo verejnoprávnych médiách ľavicovo-liberálny duch. (Poznamenávam: aký by mal byť novinár, ak nie liberálny, čiže otvorený voči všetkému, so schopnosťou empatie a schopný či najmä ochotný diskutovať, a neopakovať iba naučené sentencie.) Teraz je to zaklínadlo, ale čo je najhoršie: pripravenosť, fundovanosť, jazykové, vyjadrovacie schopnosti, jedným slovom profesionalita sa vytratila, vystriedala ju povrchnosť a jednostrannosť, až zaslepenosť, bez kultúry, inteligencie, šarmu...

...a vtipu! Všetko nasvedčuje tomu, že to myslia krvavo vážne. Nežartujú. Nemajú humor. A poznáte hlášku: kto humor má, vie všetko, ale kto humor nemá, je všetkého schopný...

Nové Mesto pod Šiatrom

Tábor na Zemplínskej šírave

Aj tohoročné leto sa začalo pre žiakov slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom letným táborom na Zemplínskej šírave. Hoci sa organizuje v prvom rade pre žiakov I. stupňa, aj tentoraz sa pridalo pár starších detí, ktoré ho už absolvovali v minulých rokoch (niektorí aj viackrát) a natoľko sa im zapáčil, že si ho zopakovali.

Detí sa toho roku nazbieralo až 26, takže bolo veselo a hlučno.

Program bol pestrý a začali sme ho 20. júna cestou do Bardejovských kúpeľov. Navštívili sme tu skanzen – múzeum ľudovej architektúry, ktorý patrí k najstarším svojho druhu na Slovensku. Sprístupnený bol v roku 1965. Nachádza sa tu 24 expozičných objektov pochádzajúcich z 19. a 20. storočia, ktoré prezentujú ľudovú kultúru a staviteľstvo slovenského a rusínskeho obyvateľstva, žijúceho v regióne horného Šariša a severného Zemplína. Zastúpené sú 4 druhy stavieb: obytné zrubové domy, hospodárske stavby, technické stavby, sakrálne stavby. Objekty sú zariadené nábytkom zodpovedajúcim obdobiu vzniku stavieb.

Po prehliadke skanzenu sme mali naplánované kúpanie, no žiaľ, počasie nám tento luxus nedovolilo. Namiesto toho sme si urobili veľkú prechádzku po Bardejovských kúpeľoch, spojenú s ochutnávkou liečivých prameňov, kúpeľných oblátok a zmrzliny.

Utorok bol dňom slovenského jazyka, spoznávania okolia, prípravy dramatizácie rozprávky Pampúšik a, samozrejme, nechýbal ani šport.

V stredu sme sa vybrali na túru na Vinianske jazero. Cestou si deti rozširovali slovnú zásobu o výrazy týkajúce sa lesného ekosystému a ekológie. Po úspešnom absolvovaní túry bola odmenou vytúžená zmrzlina. Poobede sa nám do programu zmestilo aj kúpalisko.

Vo štvrtok sme navštívili prírodovedné múzeum v Michalovciach, konkréne výstavu týkajúcu sa dávnych remesiel a ľudových zvykov.

Piatok bol dňom Zemplínskej šíravy, poobede kultúrneho predstavenia žiakov 4. triedy, večer športu a hier.

V sobotu sa deti vyskúšali v slovenskom jazyku pri nákupoch, mali sme športovú súťaž, poobede účastníci tábora vyjadrili svoje zážitky v podobe kresieb na papier a večer bola vatra, pri ktorej sa predviedli v skupinách s dramatizáciou rozprávky Pampúšik.

Nedeľa bola dňom nášho odchodu, no mali sme ešte naplánovaný dlhý výlet do Dobšinskej ľadovej jaskyne, ktorá sa nachádza neďaleko baníckeho mestečka Dobšiná v Národnom parku Slovenský raj. Podzemné priestory vznikli mechanickou a chemickou činnosťou vôd Hnilca v svetlosivých vápencoch stredného triasu (wettersteinské vápence), ktoré ležia, tak ako v celom Slovenskom raji, na nepriepustných spodnotriasových bridliciach. Do spodných častí jaskyne prvýkrát prenikol kráľovský banský radca Eugen Ruffínyi 15. júna 1870. Verejnosti bola jaskyňa sprístupnená už rok po jej objavení a roku 1887 bola ako prvá jaskyňa v Európe elektricky osvetlená. Verejnosti je sprístupnený okruh dlhý 475 m. Hrúbka podlahového ľadu dosahuje 25 m, plošná rozloha okolo 11 200 m² a objem sa odhaduje na 145 000 m³ ľadu. Priemerná ročná teplota jaskyne (Veľkej siene) je -1 °C, relatívna vlhkosť 96-99%. V zimnom období klesá teplota až na -5 °C. Po príjemnom ochladení sa nasledovali nákupy suvenírov a pomaly sme sa pobrali domov.

Aj toho roku sme mali dosť vrtkavé počasie, no našťastie ani raz sme nezmokli.

Záverom by som chcela podotknúť, že v programe vytýčené ciele sa nám podarilo splniť na spokojnosť detí, ale aj nás, sprevádzajúcich učiteliek, pretože sme deti priviedli domov v poriadku a plné zážitkov. Dúfam, že takýto pocit budú mať aj tí, ktorí nám pomohli pri realizácii tábora: Wekerleho nadácia, miestna slovenská samospráva a vedenie našej školy. Patrí im za to vďaka. Veď pomôcť deťom je ušľachtilá vec, no pomôcť na to odkázaným deťom je ešte ušľachtilejšie. Odmenou za to sú šťastné tváre detí na priložených fotografiách.

Po návrate mali naše deti možnosť zúčastniť sa na bezplatnom hvezdárskom tábore a 4 žiaci našej školy boli do Vysokých Tatrách, v tábore CSS.

Viera Mohayová

V cudzojazyčnej knižnici aj po slovensky

Projektom Viachlasne rozšírila svoje služby Celoštátna cudzojazyčná knižnica (OIK). V súbehu Operatívneho programu za obrodenie spoločnosti Národnej rozvojovej agentúry (TÁMOP) získala knižnica vyše 19 miliónov forintov, z čoho hradila obnovenie webovej stránky, rozvoj digitálnej databázy, nové služby pre národnosti a hudobné služby. Od týchto dní ponúka adresa http://opac.oik.hu/web/nemzetisegi nový obsah, čerstvé databázy aj v slovenskom jazyku.

V rámci projektu knižnica rozšírila databázu národnostných novinových článkov o chýbajúce údaje z rokov 1992 až 1998 a zároveň vytvorila databázu notového materiálu tradičnej ľudovej hudby a opery. Na webovej stránke je 24 hodín denne dostupná databáza a predstavenie národnostnej databázy je sprístupnené v jazyku 13 národností. Zaviedla aj službu Opýtaj sa knihovníka v materinskom jazyku, v rámci ktorej na otázky odpovedajú národnostní referenti knižnice. Prezentácia hudobnej databázy je sprístupnená v piatich svetových jazykoch.

Jednou zo základných úloh Celoštátnej cudzojazyčnej knižnice je poskytovanie knižničných dokumentov, informácií a literatúry menšín. Predstavuje to mnohotvárnu činnosť, ktorú v rámci inštitúcie vykonáva Národnostné a dokumentačné oddelenie. Oddelenie pravidelne zostavuje prehľad tlače v danom jazyku, to znamená, že v jeho databáze je možnosť vyhľadať uverejnené materiály podľa autora, názvu alebo tematického okruhu, a to vo všetkých domácich slovenských periodikách a v niektorých tlačových orgánoch zo Slovenska (Literárny týždenník, Slovenský národopis...). Existuje aj katalóg umeleckých prekladov. Slovenské knihy dovážajú zo Slovenska nielen pre vlastnú zbierku, ale oddelenie zaobstaráva nové publikácie pre župné knižnice v tých regiónoch, kde žijú Slováci. Od roku 1998 zakúpili na Slovensku viac ako 500 kníh, prevažne diela významných súčasných autorov. Zaujímavé je, že v posledných rokoch sa zvýšil záujem o učebnice slovenčiny ako cudzieho jazyka, ktorých nikdy nie je nadostač.

Projekt realizovali od októbra 2010 do 30. júna 2011 a jeho cieľom bolo vytvoriť možnosti na efektívnejšie využívanie služieb knižnice, na rozvoj celoživotného vzdelávania sa a na upevnenie spolupráce medzi knižnicou a výchovno-vzdelávacími inštitúciami. V záujme zvýšenia ponuky služieb spolupracovala knižnica s rôznymi subjektmi, okrem iného s Celoštátnou slovenskou samosprávou a jej Dokumentačným centrom.

 (ef)

Slovenka z kozmetického salónu na Champs-Elysées

Jej rukami prešla Salma Hayek aj iné celebrity

„Narodila som sa ako Slovenka a ako Slovenka aj zomriem, nech budem žiť v akejkoľvek krajine. Dodnes nemám francúzske občianstvo, napriek tomu, že vo Francúzsku žijem takmer dvanásť rokov. Nepotrebujem ho,“ hovorí Bratislavčanka Svetlana Benčúriková. Pracuje v prestížnom kozmetickom salóne na slávnej Champs-Elysées, kde jej rukami prešli viaceré slávne osobnosti.

Sympatická Svetlana pochádza z Bratislavy, kde žila do svojich devätnástich rokov. Vyrastala v rodine poštárky a elektrikára, ktorí ju podporovali v jej záľube – gymnastike. Hoci detstvo prežila prevažne v telocvični, touto cestou sa profesionálne nevybrala. Absolvovala scénografickú školu, neskôr večernú obchodnú akadémiu, no keďže sa veľmi chcela naučiť po anglicky, v devätnástich sa zbalila a odišla do Anglicka, kde pracovala ako operka. Po dvoch rokoch vymenila Anglicko za neďaleké Francúzsko, kde zostala dodnes.

Vo Francúzsku našla novú rodinu

Svetlana je tak trocha dobrodruh. Priznáva, že keď sa rozhodla odísť na skusy do sveta, rodičov sa nepýtala. Odmalička bola samostatná, takže jej nebránili v jej plánoch – skôr sa venovali jej sestrám, aby sa správne rozhodli, akým smerom sa majú vydať. „Jedna je moje dvojča, len o tri minúty je mladšia. Vyučila sa za krajčírku a pracovala v módnom salóne pre známu návrhárku. Rok bola na skusoch v Anglicku, po návrate sa vydala a porodila dcérku. Sme rozdielne povahy – nikdy, tak ako to u dvojčiat býva zvykom, nebolo medzi nami veľmi silné puto...“ rozpráva Svetlana, pre ktorú bolo Francúzsko zrejme osudové. Zaľúbila sa tu, no láska im nevydržala a momentálne je singl. Vo Francúzsku svietila nad ňou šťastná hviezda – prácu si našla hneď. Bola vychovaná k disciplíne, mala vždy zorganizovaný život, preto aj keď bola cudzinka, nikdy nemusela dokazovať, že na to má. „Niektorí vedia, kde je Slovensko, niektorí nie, ale ja im to vždy vysvetlím. Veľa Francúzov si mýli Slovensko so Slovinskom. Mala som šťastie na rodinu, u ktorej som bývala a pre ktorú som pracovala takmer desať rokov. Domáca pani mi navrhla, aby som si spravila kozmetickú školu. Robievala som jej totiž masáže, aj jej deťom. Vždy som sa rada starala o ľudí – bolo mi príjemné na nich položiť ruku, dotýkať sa ich. Manuálna práca ma vždy bavila, no moja pôvodná predstava bola kuchárska škola, len to bolo náročnejšie časovo aj finančne. Dnes som kozmetička a varenie je moja vášeň.“

Pracuje v salóne na Champs-Elysées

Po absolvovaní kozmetickej školy rozposlala Svetlana svoj životopis. Napriek tomu, že v tom čase bolo vo Francúzsku dosť komplikované, aby sa tam zamestnala Slovenka, prijali ju do prestížnej kozmetickej firmy, ktorá prezentuje vysoko koncentrované prírodné výrobky bez parfumov a farbív. Keď sa zákony v krajine začali meniť, zamestnali ju ako učiteľku, ktorá chodí zaúčať kozmetičky nielen vo Francúzsku, a tak prišla aj na Slovensko, kde má ich firma dvanásť pobočiek. „Ak nie som v zahraničí, pracujem v salóne na Champs-Elysées v Paríži, ale aj na letisku, kde máme salón pre zákazníkov, ktorí cestujú v prvej triede Air France. Vo firme som zamestnaná ako jediná Slovenka a som tam veľmi spokojná, po vlastnom salóne netúžim,“ hovorí úspešná Slovenka, ktorá v Paríži netají svoj pôvod, no priznáva, že do Francúzska prišla za účelom naučiť sa jazyk. Dnes ovláda štyri svetové jazyky, rada by sa naučila ešte tri, len keby bolo viac času...

Aj napriek tomu, že salón, v ktorom pracuje, je na vychytenej parížskej ulici, chodia k nim aj tí menej solventní, ktorí si odložia 150 eur a doprajú si raz do mesiaca kvalitné hodinu a pol trvajúce ošetrenie v prestížnom salóne. Bohaté zákazníčky prídu aj trikrát do týždňa. Svetlana je veľmi skromná, nerada sa chváli, no počas nášho rozhovoru napokon prezradila, že jej rukami prešli aj celebrity, ktoré zapĺňajú stránky bulvárnych časopisov – exmanželka súčasného francúzskeho prezidenta modelka Cecilia, módny návrhár John Galliano, americká herečka mexického pôvodu Salma Hayek, manželka režiséra Romana Polanského, herečka a speváčka Emmanuelle Seigner. „Naša firma si nerobí žiadnu dokumentáciu, pre nás sú všetci rovnocenní zákazníci. Je to o diskrétnosti. Každý, kto si ľahne pod moje ruky, dostane to isté – teda maximálne ošetrenie,“ zdôrazní Svetlana, ktorá sa paradoxne nemaľuje, no výrobky kozmetickej firmy, pre ktorú pracuje, používa aj ona.

Láka ju Taliansko

Svetlana priznáva, že jej práca je časovo náročná. Ak má voľno, zvykne veľa čítať, cestovať alebo pozve priateľov a niečo dobré im uvarí. Na otázku, na čo zvykne premieňať zarobené peniaze, odpovedá: „Zarábam ako každý, kto má rád svoju prácu a je ochotný pre ňu obetovať aj celý deň... Zarobené peniaze si odkladám, mám v pláne kúpiť si v Paríži vlastný byt. Neplánujem sa tu však usadiť natrvalo. V krátkom čase by som chcela ísť do Indie, kde by som sa chcela venovať ayurvede a tiež skromnosti.“ Znamená to, že nad návratom na Slovensko neuvažuje?

„Hovorí sa – nikdy nehovor nikdy. Neviem, čo mi život prichystá... Skôr to cítim tak, že budem žiť v Taliansku, pretože ich mentalita mi je bližšia. Vo Francúzsku je život veľmi drahý, ľudia sú vystresovaní. Tam nájdete viac deprimovaných ľudí ako na Slovensku. Stále štrajkujú, nikdy nie sú spokojní... V pohostinnosti by si Francúzi mohli brať od nás príklad... Francúzi sa však radi ukazujú, že na to majú...“ Ale tieto fakty vraj nie sú pre ňu rozhodujúce pri výbere partnera – ak by si vraj rozumela aj s Francúzom, vzala by si ho, ak by sa vyskytol Slovák, nebránila by sa... Hoci žije v cudzine od svojich devätnástich rokov, hovorí: „Narodila som sa ako Slovenka a ako Slovenka aj zomriem, nech budem žiť v akejkoľvek krajine.“

Prevzaté zo stránky ZenskyWeb.sk

Sarvašania v Tatrách

Posledný júnový týždeň sa žiaci sarvašskej slovenskej školy pravidelne zúčastňujú na letnom tábore na Slovensku. V Tatranskej Lomnici sme boli ubytovaní v škole 1. mája, ktorej riaditeľom je Ján Poracký. Škola má vlastné kuchárky, ktoré nám celý týždeň varili chutné jedlá.

Pred odchodom sme si pripravili program, do ktorého sme zaradili túry po Vysokých Tatrách. Bohužiaľ, počasie zmarilo naše plány a museli sme sa prispôsobiť počasiu.

V Tatranskej Lomnici sme navštívili múzeum, kde nám premietli film o krásach slovenských veľhôr a novinkou bol pre nás hlavne interaktívny film o kamzíkoch.

Pozemnou lanovkou sme sa vybrali na Hrebienok, kde sme podnikli túru na Zamkovského chatu. Pri Reinerovej chate sme si oddýchli a stretli sme líšku, ktorú sme pozorovali z patričnej vzdialenosti. Pri návrate na Hrebienok sme mali šťastie, lebo nás všetkých ponúkli džúsom, ktorý každému dobre padol.

V Spišskej Sobote – mestskej časti Popradu - sme si pozreli dva kostoly, v jednom - evanjelickom - sme sa dozvedeli, že tam mávajú bohoslužby len raz do mesiaca, lebo je tu už málo veriacich a pán farár dochádza na bohoslužby z Popradu.

Vo farskom kostole sv. Juraja nás ohromila nádhera. Tento kostol navštívila v roku 2008 aj britská kráľovná Alžbeta II. Bola to veľká pocta pre mesto Poprad.

V Belianskej jaskyni na nás nepršalo, ale bolo tam veľmi chladno. Boli sme tam prvýkrát a kvapľová nádhera nás očarila. Jedna z najkrajších bola Hudobná sieň, ktorá nás okúzlila svojou akustikou. Tu sme sa viac ako hodinu kochali pohľadom na kvapľové útvary.

V Kežmarskom hrade deti prekvapilo, že jeho majiteľom bola istý čas rodina Thökölyiovcov. Chlapcom sa najviac páčila zbrojnica, no zaujímavá bola aj miestnosť cechov.

Veľkú radosť mali deti z pobytu v Poľsku, lebo mestečko Zakopané je svojské, pešia zóna je vždy plná turistov a stánkov s rôznymi predmetmi. Na trhu sme si kúpili ovčí syr a vybrali sme sa lanovkou na Gubalowku, odkiaľ sme mali nádherný výhľad na poľské Tatry. Našťastie aj slniečko vykuklo spoza mrakov a my sme mohli ochutnať vynikajúcu točenú poľskú zmrzlinu. Okrem oddychu deti mali možnosť vyskúšať si aj jazdu na boboch. Konštatovali, že lepšia a rýchlejšia je Horská dráha Tatrabob v Tatranskej Lomnici. Chlapcom sa páčila najmä jazda na quadoch, niektorí v pohode v zákrutách pridávali plyn, ale tí, ktorí prvýkrát sedeli na štvorkolke, jazdili opatrne.

Viceprimátor mesta Poprad Adrián Kromka prijal našu pani riaditeľku Zuzanu Medveďovú, riaditeľa popradskej školy Jána Porackého a šiestich našich žiakov. V krátkosti im porozprával o meste Poprad a o plánoch do budúcnosti. Žiaci v pohode odpovedali na jeho otázky. Ostatní si zatiaľ pozreli pešiu zónu mesta, ktorá sa z roka na rok obnovuje, zveľaďuje.

Najväčším prekvapením bolo centrum AquaCity v Poprade. Teplučká voda odohnala zlý pocit z uplakaného počasia.

Keďže celý týždeň nemohli premávať visuté lanovky, v daždi sme si aspoň pozreli, ako vyzerajú kabínky. Deti veľmi ľutovali, že si ich nemohli vyskúšať. Tí menší si hádam aj vydýchli, lebo v ich očiach bolo vidieť strach pri pohľade, ako vysoko by ich vyviezla lanovka. V blízkosti vlekov otvorili veľkú reštauráciu, v ktorej bolo veľa zaujímavostí a nám dovolili, aby sme si tam pozreli Cadilac, v ktorom jazdila speváčka Madona, upevnený na strope. Celé zariadenie miestnosti bolo zaujímavé. Na prízemí bol ratrak, ktorý bol doslova vsunutý do budovy, v kabínke bolo zariadenie pre diskdžokeja. Z chladničky padali ľadové kocky, ktoré sa premieňali na sneh, v ktorom boli zapichnuté starodávne lyže. Na stenách viseli obrazy zobrazujúce Vysoké Tatry v rôznych časových intervaloch. Zaujímavý bol aj bicykel pre štvorčlennú rodinu. Deti si tu prišli na svoje.

V tom istom termíne boli v škole 1. mája ubytovaní aj futbalisti, vybraní z celého východného Slovenska. Bolo to dobré pre našich žiakov, lebo sa celý týždeň snažili komunikovať len po slovensky.

Nepriaznivé počasie nám zmarilo aj plánované opekanie slaninky pri táborovom ohni.

Napriek chladnému a daždivému počasiu celý týždeň nám rýchle ubehol a my sme sa v Tatrách veľmi dobre cítili. S vďakou sme mysleli na všetkých, ktorí sa pričinili o to, aby sme mohli spoznávať Slovensko a zdokonaľovať sa v slovenčine.

Zlatka Lišková

Winefest v Štúrove

V polovici júla sa prvýkrát uskutočnil v Štúrove festival Winefest Vindia Diamond 2011, súťaž 48 vinárov zo strednej Európy o krištáľovú trofej zdobenú diamantom. Podujatie prebiehalo na parkovisku na brehu Dunaja s očarujúcou panorámou ostrihomskej baziliky.

Hlavný organizátor, majiteľ firmy Vindia s. r. o. Róbert Keresztes nám prezradil, že podľa jeho informácií tradičné vínne festivaly prebiehajú po celom Slovensku, ale pod názvom Winefest len trojdňové podujatie v Štúrove. Súťaž začali organizovať pred troma mesiacmi s riaditeľom firmy Jozefom Andriškinom. Cieľom akcie bolo, aby zoznámili širokú vrstvu záujemcov s vynikajúcimi vínami južného Slovenska, Maďarska a Česka. Z maďarských vinárskych oblastí vystavovalo v Štúrove jedenásť firiem, ktoré sa na festival dostali vďaka dlhoročným kontaktom s organizačnou firmou. Ako R. Keresztes dodal, história Slovenska a Maďarska je spletená, preto aj v súčasnosti sa usilujú o nerušenú spoluprácu.

Organizátori očakávali turistov predovšetkým z Maďarska, ale v ponuke figurovala aj možnosť zúčastniť sa na festivale v rámci charterového výletu rýchloloďou z Bratislavy priamo do Štúrova. Cena obsahovala celodňový výlet na vínny festival, obed formou bufetu, ochutnávku 15 druhov najlepších vín a voľný pohyb v areáli výstaviska.

Milovníci moku kráľov si mohli oddýchnuť na brehu Dunaja aj pri počúvaní vynikajúcej slovenskej hudby. Prvý deň sa niesol v znamení retro, na javisku vystúpili kapely s hudbou zo šesťdesiatych, sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. V sobotu prebiehali bluesové a rockové koncerty a v nedeľu patrilo javisko hlavne folklórnym telesám. Počas vínneho festivalu sa prezentovala aj ľudová tvorivosť a gastronómia, návštevníci mohli ochutnať tradičné ťahané záviny, slovenské ručne robené syry a minútky. Organizátori nezabudli ani na rodiny, v detskom kútiku čakali najmenších kĺzačky a kolotoče.

Andrea Szabová Mataiszová