Veronika Árendášová z Tardošu

Štyridsať rokov na jednej katedre

„Vyučovala som takmer všetko, na nižšom stupni všetky predmety, na vyššom telocvik, spev, zemepis, ruštinu a techniku pre dievčatá: varili sme a piekli, osvojovali si ručné práce,“ začína náš rozhovor predsedníčka Slovenskej samosprávy v Tardoši Veronika Árendášová, ktorá nedávno odišla do dôchodku. Na svojom jedinom pracovisku - v miestnej základnej škole - pôsobila štyridsať rokov.

„Slovenské gymnázium som ukončila v Budapešti na ulici Imreho Mezőa, kde som absolvovala aj posledné dva ročníky základnej školy. Mala som perfektných učiteľov. V triede nás bolo sedemnásť zo všetkých kútov Maďarska. My sme držali spolu, boli sme veľmi dobrý kolektív. Bývali sme na internáte a bolo to veľmi dobré! Máme krásne spomienky na školu, aj na mimoškolské aktivity. Často sme chodili do divadla, do kina, získali sme veľmi pekné zážitky,“ rozpráva nám V. Árendášová. Popri štúdiu spoločne vymýšľali aj rôzne fígle, napríklad prvého apríla skryli vonkajšiu kľučku a učitelia nemohli vojsť do triedy. Dobre sa pamätá na ježka, ktorého chytili spolužiaci v parku pri internáte a ktorého mali dva týždne v triede. Nakoniec ho vrátili do parku, lebo zapáchal v smetnom koši, kde mu vytvorili dočasný domov.

„V štúdiách som pokračovala na pedagogickom ústave v Budíne, odtiaľ som prešla v roku 1972 do Ostrihomu, kam preložili prípravu učiteľov slovenčiny pre nižší stupeň základných škôl,“ hovorí prvá absolventka odboru slovenčina v Ostrihome. Bola jediná v ročníku. Literatúru ju vyučovala Mária Jakabová a na gramatiku chodila k profesorovi Gustávovi Drahošovi. Takže sama sedela na hodinách, čo považuje za pohodlné a dobré. „Po ukončení štúdia som nemala jazykové problémy, ale na hodiny som sa musela veľa pripravovať. Dostala som pevné základy,“ hovorí s úsmevom.

Po skončení vysokej školy sa vrátila domov do Tardoša, kam chodievala aj na povinnú prax. „V tom období sa u nás postupne zavádzala výučba slovenčiny až po ôsmy ročník a deti sa učili slovenčinu na vlastnú žiadosť,“ povedala.

Hoci ani v širšej rodine nebol nikto pedagógom, ona a jej sestra (Anna Crnečká) sa stali učiteľkami. So sestrou sa vlastne vymenili, lebo Anka sa vydala do Záhrebu. „Krátky čas, dva-tri roky sme učili spolu. Ja som bola 16 rokov zástupkyňou riaditeľa, takže vtedy som mala menej hodín,“ hovorí V. Árendášová. „Naši žiaci dosahovali veľmi dobré výsledky z matematiky a chémie. Mali sme žiakov, ktorí rad-radom víťazili na župných súťažiach a úspešní boli aj na celoštátnej úrovni. V telocviku sme mali také možnosti ako málo dedinských škôl, lebo máme modernú telocvičňu. Veľmi dobré personálne podmienky máme na výučbu slovenčiny, totiž na nižšom stupni máme dve učiteľky, ktoré ovládajú slovenčinu a na vyššom stupni máme tiež dobrú slovenčinárku. Takže sme boli štyri, ale boli obdobia, keď aj šiesti. Ba mali sme aj riaditeľa, ktorý vedel po slovensky. Dnes máme 103 žiakov. V roku 1982, keď som sa stala zástupkyňou riaditeľa, sme mali 192 detí,“ hovorí v súvislosti so všeobecným znižovaním počtu žiakov na našich školách.

Jazyková úroveň žiakov, žiaľ, nie je najlepšia a na dôvažok rodičia uprednostňujú angličtinu. Východisko vidí bývalá zástupkyňa riaditeľa v partnerských stykoch, ktoré má škola so slovenskou školou v Tvrdošovciach. Navzájom sa stretávajú a navštevujú, žiaci sú ubytovaní v rodinách, takže sa musia prejavovať po slovensky.

V. Árendášová je členkou predsedníctva Zväzu Slovákov v Maďarsku. Na otázku, čo môže dať členstvo v samospráve a v občianskej organizácii, hovorí, že nielen zaujímavé programy, ale aj priateľstvá, veď sa často schádzajú na župnej i celoštátnej úrovni. „Máme veľmi silnú župnú samosprávu. Ja vlastne dodnes neviem rozdeliť činnosť v týchto ustanovizniach. Ja som ako aktivistka vyrástla vo Zväze a dnes pracujem v samospráve. Vo Zväze sme boli spoločensky činní všetci, aj tí naši starí dobrí Slováci, ktorí môžu byť dodnes naším príkladom. Od nich sa môžeme aj dnes veľa učiť čo sa týka aktívnosti, obetavosti, spravodlivosti, lásky voči druhému. Zväz aj samosprávy poskytujú veľkú pomoc aj nášmu tanečnému súboru Červený mramor, vďaka nim má možnosti vystupovať. Naši tanečníci dostali vyznamenanie CSS Za našu národnosť, takže sú naozaj uznávaní a týmto je uznaná tak trochu aj naša dedina, naša práca, my sami.“

S uznaním hovorí aj o založení regionálneho kultúrneho strediska SOC v Tatabányi-Bánhide, ktoré združuje štyri obce a vďaka ktorému majú viacej možností sa stretávať.

„Nechcem prestať vyučovať, lebo vyučovanie je môj život, ale ešte neviem, v akej forme budem pokračovať,“ prezradila mi na záver V. Árendášová, ktorá sa so svojimi kolegami a žiakmi už rozlúčila. Posledných šesť mesiacov, počas čerpania dovolenky, si tiež našla prácu: raz týždenne pripravovala slovenské správy pre miestny rozhlas, aby aj takto prispievala k pretrvaniu slovenského slova.

Eva Patayová Fábiánová

Regionálne stretnutie zemplínskych speváckych zborov v Baňačke

Tohoročné júlové stretnutie zemplínskych spevokolov v Baňačke sa nieslo v duchu osláv 15. výročia založenia miestneho ženského speváckeho zboru Rozmarín. Zúčastnilo sa na ňom deväť kultúrnych telies z Maďarska i zo Slovenska. Celoštátnu slovenskú samosprávu reprezentovali zástupca predsedu František Zelman a riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová. Na oslavách bola i pravidelná účastníčka stretnutí na Zemplíne, bývalá zástupkyňa predsedu CSS Etelka Rybová.

Miestom podujatia bol Oblastný dom zemplínskych Slovákov. Početní diváci si mohli pochváliť aj prístrešok, ktorý dala v týchto dňoch nad javisko postaviť spoločnosť Legatum, ktorá má objekt v rukách. Ten tento krát viac než pred dažďom chránil vystupujúcich pred slnkom. Slnečné počasie totiž bolo zo strany organizátorov, t. j. miestnej slovenskej samosprávy, tiež zariadené.

O úspechoch a repertoári oslavovaného ženského speváckeho zboru, o jeho zakladateľovi Jánovi Valykovi, ako aj o zosnulých členkách Rozmarínu v úvodných slovách prehovorila dlhoročná predsedníčka menšinového zboru Anna Bacskaiová. Zmienila sa i o súčasnej umeleckej vedúcej súboru Márii Holodovej, ktorá sa neúnavne pričiňuje o chod a repertoár speváckeho zboru. Divákom predstavili i najvyššie vyznamenanie Slovákov v Maďarsku Za našu národnosť. Súbor Rozmarín ho získal na základe písomnej iniciatívy Slovenskej samosprávy Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy, ktorej predsedníčka Júlia Kucziková bola tiež prítomná na regionálnom stretnutí. Vyznamenanie s peňažnou odmenou odovzdali členkám v rámci tradičných osláv Dňa Slovákov v Maďarsku, ktoré sa tohto roku uskutočnili vo Veľkom Bánhedeši.

Slovo potom dostal František Zelman, ktorý v mene Celoštátnej slovenskej samosprávy členkám zboru Rozmarín opäť zagratuloval. Vyzdvihol dôležitosť zachovávania slovenského jazyka či už vo forme hovoreného slova, alebo piesní, a to nielen na Zemplíne, ale i na Dolnej zemi, odkiaľ prítomných prišiel pozdraviť.

Trojhodinový kolotoč slovenských zemplínskych ľudových piesní potom rozkrútilo deväť vystupujúcich súborov. V číslach sa striedali spevácke súbory z maďarskej strany Zemplína (Vágašhuťania, Mikóházčania, Fizérčania, speváčky z Malej Huty) s folklórnymi telesami zo Slovenska (Novomeščanka zo Slovenského Nového Mesta, Soľanka zo Zbudze pri Michalovciach a Folklórny súbor z Breziny). Najmenšími účastníkmi boli tanečníci detského folklórneho súboru Zemplínčatá zo slovenskej Základnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom.

No a kto pozorne číta tento článok, tak by sa mal teraz neveriacky spýtať, že kde je spomínaná deviata spevácka skupina? Všetko dobré, keď je koniec dobrý, znie naša odpoveď. Rozmarínčanky totiž po krátkom úvodnom vystúpení, keď ich pozdravil i miestny poslanec István Szőnyi, prekvapili obecenstvo aj záverečným programom. Na ňom nechýbala ani obrovská narodeninová torta, z ktorej sa ušlo každému. Na spontánnom konci popoludňajšieho podujatia sa totiž každý ponáhľal členkám zboru osobne zagratulovať a veru niektoré z nich neudržali ani slzy v očiach. Myslím si, že aj taký má byť repertoár speváckeho zboru. Veď ako jej členky vyznávajú, vo svojich programoch zachovávajú fázy života od narodenia po smrť. A k týmto fázam neodmysliteľne patria i slzy!

Ženskému speváckemu zboru Rozmarín prajeme veľa ďalších úspechov a hlavne ešte nadšenejších následníkov!

(jk)

Nanebovzatie Panny Márie – 15. august

V Katolíckej cirkvi má nezastupiteľné miesto popri viere v Ježiša Krista aj hlboká mariánska úcta. Ak budeme hľadať jej pôvod, korene, tak musíme siahnuť predovšetkým po Svätom Písme. Je to práve Mária, vyvolená žena, ktorú si Boh vyvolil, aby sa stala matkou Božieho Syna Ježiša Krista. Ak by sme ale neostali len pri Novom zákone, tak v náznaku nájdeme o nej zmienku už v Starom zákone, pri Božích slovách, po tom všetkom, čo sa udialo okolo hriechu prvého človeka, Adama, tam na počiatku v raji, keď sa človek previnil voči Bohu a stratil Božiu priazeň a Božie spoločenstvo, čo sa symbolicky vyjadruje ako vyhnanie človeka z raja. A práve vtedy zaznieva prísľub z Božej strany v slovách – nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojim potomstvom a jej potomstvom, ona ti rozšliape hlavu a ty jej zraníš pätu – to sú slová, ktoré sa podľa biblického výkladu vzťahujú práve na Máriu, na jej víťazstvo nad diablom, ktorý naviedol človeka na prvotný hriech voči Bohu.

Vieme, že Boh pozval Máriu do spolupráce na Božom diele spásy, keď jej prostredníctvom anjela Gabriela oznamuje, aby sa stala matkou Božieho Syna. A práve Máriina odpoveď – to známe áno, po latinsky fiat, znamená novú epochu v ľudských dejinách. Ju si Boh vyvolil, aby mohol pracovať na záchrane človeka. Máriine áno je tak vlastne novým medzníkom ľudských dejín, ktoré už nie sú len trestom za prvotnú vinu Adama, ale naopak, to jednoduché „áno“ znamená nový zvrat vo viere človeka a v jeho vzťahu k Bohu. Ona je tá, cez ktorú prišiel na tento svet Boží Syn Ježiš Kristus. A sprevádza ho od chvíle jeho narodenia až po kríž. Ona je tá, ktorá stojí pod krížom po udalostiach veľkonočných dejín a tam zaznievajú slová Krista, ktoré hovorí učeníkovi Jánovi, ktorý je prítomný v tej chvíli spolu s Ježišovou Matkou: „Hľa, tvoja Matka“. To sú slová, ktoré nepatria len učeníkovi Jánovi, ale ktoré patria každému z nás. Pretože my všetci sme učeníkmi Ježiša Krista. To Jánovo státie pod krížom, to je aj naša viera v Ježiša Krista a aj odkaz pre nás – Hľa, tvoja, či vaša Matka. Nemáme vo Svätom Písme žiadne správy o Máriinej smrti, len vedľajšie spisy sa o tom zmieňujú. Ale niektoré výjavy a obrazy, ktoré zachytili umelci, ju znázorňujú v niektorých scénach pod názvom Usnutie Panny Márie. Tradícia cirkvi je však tiež jedným zdrojom a pokladom učenia cirkvi popri Svätom Písme. A práve tradícia nám od počiatku hovorí a nesie správu o Nanebovzatí Panny Márie. To bola viera prvých kresťanov od samého začiatku, že Mária môže byť len tam, kde je jej Syn. Ona bola vždy tam za pozemského života, kde bol jej Syn Ježiš Kristus. A viera potvrdená tradíciou hovorí, že bola nanebovzatá, s telom i dušou do nebeskej slávy. Azda najkrajší dôkaz o tom nám podávajú Mariánske zjavenia, ktoré potvrdila i samotná cirkev. Aspoň tie najznámejšie, Lurdy, Fatima, s celosvetovým významom. Ale i mnohé národné – v jednotlivých štátoch. To je dôkaz, že Mária je v nebi a prihovára sa za nás. A to je aj naša mariánska úcta. To pravé mariánske, ktoré zaznieva dejinami cirkvi – sú slová – cez Máriu k Ježišovi. Ak Boh neváhal použiť Máriu, aby sa cez ňu stal človekom vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi, tak je aj opačná cesta, tá naša, cez Máriu a úctu k nej kráčať ku Kristovi a s ním k Bohu. Sviatok Nanebovzatia Panny Márie je slávnosťou, ktorú cirkev triumfálne slávi po celom svete ako jeden z najväčších mariánskych sviatkov.

Ľudová pranostika k tomu sviatku je veľmi bohatá. Aspoň niektoré z nich:

Ak prší na Nanebovzatie Panny Márie, kazia sa zemiaky.

Jasný deň na Nebovzatie Panny Márie sľubuje peknú jeseň.

Matka Boží - hlávky množí.

Matka Božia varí, svätý Michal dovára.

Na Nanebovzatie Panny Márie prvé oriešky.

Panenky Márie Nanebevzetí hlávka do kapusty letí.

Panny Mária lastovičky zvoláva.

Stanislav Brtoš

Cestujete na Slovensko? Nevynechajte!

Akvapark Tatralandia v Liptovskom Mikuláši

Najväčší akvapark na Slovensku okrem 11 bazénov a 28 toboganov ponúka aj lanové centrum. Najmenší sa potešia novému dvojposchodovému hradu v detskom kútiku, tí väčší si môžu dopriať trochu adrenalínu na najväčšom raftovacom tobogane v Európe. Pri areáli sa nachádza westernové mestečko Šiklův Mlýn, kde sa môžete zahrať na kovbojov.

Bojnický zámok

Na romantickom zámku v Bojniciach sa každé leto konajú akcie a hry pre deti. Môžete sa vydať na špeciálnu detskú prehliadku, kde vám sprievodkyňa vyrozpráva čarovný príbeh pána Bartolomeja a zahrá sa s vami hru na hradných pánov.

Košická ZOO

Najväčšia zoologická záhrada na Slovensku je zoo v Košiciach. Pozrieť si tam môžete 151 druhov zvierat z piatich kontinentov. Hneď vedľa sa môžete prihlásiť do týždňového prímestského tábora, v ktorom sa dozviete informácie o živote v africkej savane, zajazdíte si na koníku alebo sa vydáte na cestu do praveku.

Zábava v Tatrách

Tento rok pripravilo horské stredisko Vysoké Tatry novinku pre rodiny s deťmi v Tatranskej Lomnici a Starom Smokovci – náučno-zábavný program pre deti Tatranská divočina. Na výletoch po vysokohorských chodníkoch budú účastníkov sprevádzať rozprávkové postavičky medveď Kubo, orol Karol, kamzík Pirin a svišť Jurko.

Zdroj: zena.sme.sk

Problémy s jazykom

Babylon 21. storočia

Každý z nás má niekedy problém s jazykom, ba aj so svojím vlastným, materinským. Darmo sa ho učíme od mamy, otca, v škole, základnej, strednej, aj na vysokej... Neskôr (ale niekedy už od perinky) sa pridajú iné jazyky. Hovorí sa, že Babylonskú vežu ľudia stavali preto, aby sa aspoň takto priblížili k nebu a k Bohu. Jemu sa to znepáčilo a preto rozhodol, že ľudom, ktorí ju stavali, popletie reč, aby si nerozumeli. Nakoľko sa nevedeli dohovoriť, vežu nedostavali. Odvtedy vraj hovoríme rôznymi jazykmi. Tak sa píše v Biblii...

Takže: problémy s jazykom ako dorozumievacím prostriedkom? Problémy v samotnom dorozumievaní? Kedy si ľudia prestávajú rozumieť? Je problémom len jazyk? Toto zrejme vŕtalo v hlave čerstvej absolventke odboru divadelná réžia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave Kataríne Jánošovej Lesayovej a jej manželovi, hercovi Michalovi Jánošovi, keď rozmýšľali o tom, akú tému by mohli priniesť do tohoročného divadelného tábora pre vyššiu vekovú kategóriu. Minulý rok si vybrali rozprávku, hoci aj nie klasickú slovenskú, ale Petra Pana škótskeho spisovateľa J. M. Barrieho. V prvých dvoch ročníkoch tábora pre gymnazistov a vysokoškolákov to bola najprv takisto dobre známa rozprávka Alica v zázračnej krajine (2008) a o rok neskôr príbeh lásky z 12. storočia Okasen a Nikoleta (2009, obe predstavenia režíroval Anton Korenči). V tomto roku teda tábor nabral tematicky, obsahovo a s tým súvisiac i pracovne iný smer, na ktorý si musela zvyknúť ako pisateľka týchto riadkov, tak aj jej stála pomocníčka v tomto tábore, skúsená divadelníčka Marta Dekrétová zo slovenskej školy v Sarvaši.

Účastníkov 4. tábora pre vyššiu vekovú kategóriu Slovenského divadla Vertigo, ktorý sa konal v dňoch 4.-10. júla už tradične v AGAPÉ - školiacom stredisku ECAV v mestečku Svätý Jur pri Bratislave, to tiež najprv prekvapilo, možno zaskočilo. A to napriek tomu, že do jedného už v divadelnom tábore boli, niektorí aj viackrát, či už v tomto pre „veľkých“, alebo v tábore pre žiakov základných škôl, respektíve boli členmi školského dramatického krúžku. Možno to súvisí s tým, že v tomto roku sa vek účastníkov tohto tábora trochu znížil a keby sme urobili priemer, bolo by to asi 15 rokov... Obyčajne sa deti v dramatickom tábore najprv oboznámia s rozprávkou, príbehom a s konkrétnym textom, ktorý síce nedostanú do rúk, ale si ho napíšu, prípadne si zaznamenajú istú jeho časť, ako aj slová pesničiek. Ani tu však nejde o mechanické memorizovanie, ale o zapamätanie si textu cez rôzne cvičenia, improvizácie a konkrétne situácie, predsa len existuje tu hotový text.

Teraz bola situácia iná. Samozrejme, odborní vedúci tábora mali jasnú predstavu o tom, čo a ako chcú pracovať, naplánovali si štruktúru predstavenia a mali takisto premyslené varianty, keby to „nešlo“. Na našu radosť to však išlo: niekedy ľahko, niekedy s pomocou, niekedy s troškou nevôle, inokedy s nadšením. Ani teraz nechýbali prípravné rozhovory, cvičenia, improvizácie, cieľom však boli krátke scénky, pospájané dvomi moderátormi: scénky o porozumení i neporozumení, niektoré s textom, niektoré bez textu. Niektoré si deti vymysleli samy, niektoré s pomocou Katky a Miška, niektoré vymysleli dospelí. Dôležitý však bola súzvuk, porozumenie medzi mladými a staršími (ak hovoríme o Katke a Miškovi, boli to skôr starší súrodenci svojich žiakov, keď však bolo treba, prísni súrodenci...). A tak vznikla scénka o samotnom stavaní Babylonskej veže, kde si naraz ľudia neporozumejú, situácia, keď niekto neovláda reč krajiny, kde sa nachádza a chce sa niekam dostať, ďalej scénka o neporozumení manželov (ak nepovieme, čo chceme, ten druhý to naozaj nemusí vytušiť...), scénka rozprávajúcich politikov, ktorým nerozumieme, ale len sa domýšľame, o čom hovoria, scénka o konflikte zamestnancov a ich šéfa, situácia, keď si ľudia porozumejú vďaka spevu a tancu... alebo napokon záverečné porozumenie bez slov, keď si dvaja mladí ľudia kreslia kriedou na chodník, až sa ich farebné čiary spoja.

Je už tradíciou, že obohatením svätojurského divadelného tábora je návšteva nejakého divadelného predstavenia. V tomto roku – podobne ako v roku 2008 – to bol opäť Shakespeare (na žiadosť účastníkov tábora!) a jeho vôbec nie ľahká, temer trojhodinová dráma o ceste k moci Richard III. v rámci Letných shakespearovských slávností na Bratislavskom hrade. Nakoľko v predstavení hrali aj traja českí herci, tu teda naozaj nastali „problémy s jazykom“, ale letná večerná divadelná atmosféra to skutočne vynahradila... A možno aj isté poznatky z histórie alebo jednoducho porozumenie cez hru hercov, hudbu, kostýmy, režijné uchopenie príbehu. Návšteva divadelného predstavenia je súčasťou voľného programu, do ktorého sme zaradili aj vycestovanie na Dolnozemský jarmok, ktorý sa na naše potešenie v tomto roku konal v bratislavskej Starej tržnici.

Nuž, a ak hovoríme o porozumení, to v tábore, myslím, bolo. Iste to cítili aj diváci, ktorí sa prišli pozrieť na výsledok temer týždenného snaženia, na predstavenie v priestoroch už dobre známeho vnútorného dvora komplexu Agapé. Deti, pardon, naši mladí, to zvládli na jednotku aj v (dovtedy) najteplejšom dni leta. Boli uvoľnení, milí a bolo na nich vidieť, že sa snažia dostať zo seba maximum. A potom už: tradične výborné (tento krát slané) „rožky“, ktoré napiekli dobré víly Andula a Zuzka, radosť, posledné posedenie, darčeky, predsavzatia, plány. Jeden z nich je istý: a síce, že v budúcoročnom pláne Slovenského divadla Vertigo bude bezpochyby figurovať aj divadelný tábor pre vyššiu vekovú kategóriu.

(do)

Aviatik Andrej Kvas

Čabiansky Slovák, ktorý pred sto rokmi zostrojil prvé lietadlo v Uhorsku

Aviatik Andrej Kvas (21. novembra 1883 Békešská Čaba –27. januára 1974 Budapešť), čabiansky Slovák, v novembri 1911 uskutočnil leteckú exhibíciu v Szentesi. Takmer 200-kilometrovú trasu Szentes – Kunszentmárton – Öcsöd – Sarvaš – Mezőtúr – Békešská Čaba prekonal za 135 minút, čím vytvoril rýchlostný rekord diaľkového letu. Bol to on, kto zostrojil prvé motorové lietadlo v Uhorsku. Podľa wikipédie to bol „pilot, letecký mechanik a priekopník maďarskej aviatiky”.

Opäť tu máme Slováka, na ktorého sú hrdí naši maďarskí spoluobčania, pričom ani len nespomenú jeho slovenské korene. Horšie je, ak túto významnú osobnosť nespomenú slovenské médiá, ba ani historici na Slovensku. Máme teda my, Slováci žijúci v Maďarsku, čo napravovať. Je to napokon aj našou povinnosťou, veď Andrej Kvas bol jeden z nás. Pozrime sa teda, kto vlastne bol.

Rodina Kvasovcov sa do oblasti Békešskej župy dostala v prvej vlne sťahovania Slovákov na Dolnú zem. Proces vysťahovalectva začal ešte v 16. storočí. Do roku 1787 sa na územie medzi Tisou a Dunajom, na Uhorskú nížinu, vysťahovalo okolo 1 milión Slovákov z horného Uhorska. Príčinou okrem hľadania náboženskej slobody doma prenasledovaných luteránov bolo aj štedré prideľovanie rozsiahlych nehostinných území, ktoré pracovitá Slovač premenila na úrodné polia. O rozsahu pridelených majetkov svedčí skutočnosť, že kým v Turčianskej stolici na 1 km² pripadali dve rodiny, ktoré platili dane, na Dolnej zemi v Békešskej stolici na jednu rodinu, ktorá platila dane, pripadali 3 km² pôdy. Preto rodinné majetky – sálaše na Dolnej zemi boli od seba vzdialené aj na celý deň chôdze. Aj keď prevažne patrili väčším statkárom, postupne si ich kupovali, obrábali a užívali aj naši krajania. Najväčší počet osadníkov od roku 1720 bol zaznamenaný z Malohontskej a Gemerskej stolice, v tomto období len z okolia Lučenca odišlo a usadilo sa v békešskej oblasti a na okolí 532 poddaných. Obec bola na území Uhorska jedna z najväčších, bývalo tu viac ako 90 % slovensky hovoriacich obyvateľov. Aj rodiny, ktoré boli maďarské, sa naučili slovensky, aby sa prispôsobili pôvodnému slovenskému obyvateľstvu.

Predkovia Andreja Kvasa prišli asi pred tristo rokmi z malohontskej dedinky Vrbovce. Otec Michal bol pracovitým poľnohospodárom na rozsiahlom majetku, ktorý zdedil po predkoch a jeho cieľom bolo všestranne ho zveľaďovať, preto rozsiahla Kvasovská rodina mala okrem poľnohospodárskej pôdy aj hospodárske stavania a domy.

V Bratislave žije potomok slávneho Slováka a blízky príbuzný MUDr. Ladislav Kvasz, dlhoročný vysokoškolský pedagóg a vedec – parazitológ, ktorý si veľmi živo spomína na život v meste Békešská Čaba, kde sa narodil a chodil do školy. Podľa jeho svedectva starší ľudia spomínali na Andreja Kvasa ako na vzduchoplavca a aviatika, ktorý svojimi leteckými pokusmi vzbudzoval pozornosť najmä mladých ľudí. Andrej nesplnil očakávania svojho otca, ktorý chcel mať zo syna roľníka, rozširovateľa a zveľaďovateľa dedovizne. Po vychodení školy v rodisku skončil strednú priemyselnú školu v Budapešti a s bratom si otvorili dielňu na opravu bicyklov a zámočníckych výrobkov. Ale aviatika mu nedala pokoja. Zaujali ho prvé správy zo sveta, keď roku 1902 v Amerike bratia Wrightovci vyskúšali motorové lietadlo. Nadchol ho úspešný let Francúza L. Blériota, ktorý roku 1909 preletel 33-kilometrovú vzdialenosť nad kanálom La Manche. Svoje rozhodnutie skonštruovať motor a lietadlo začal realizovať v primitívnych podmienkach bez potrebných financií.

Na cestu konštruktéra a letca sa dal ešte pred 1. svetovou vojnou. Bolo to roku 1910, keď skonštruoval prvý letecký motor a vlastné lietadlo, prvé v Uhorsku. Starší obyvatelia spomínali, ako s kŕdľom detí, väčšinou chlapcov, krúžil jeho dvojplošník na poliach v hornej časti Békešskej Čaby. Robil opakované pokusy, ktoré boli často neúspešné, ale ani napriek tomu sa nedal odradiť od svojej túžby lietať. Neskoršie sa zoznámil s Ing. Aladárom Zsélyim, ktorý skončil budapeštiansku techniku a pochádzal z okolia Veľkého Krtíša, kde mala jeho rodina veľkostatok. Rozhodol sa, že Andrejovi finančne pomôže a súčasne sa bude podieľať na konštrukcii jeho lietadiel. Táto pomoc prišla A. Kvasovi vhod a spolupráca priniesla aj ovocie: zostrojili prvé motorové lietadlo Kvas l. Prvé pokusy neboli presvedčivé, lietadlo prešlo len niekoľko metrov. Pri pokuse preletieť dlhšiu trasu muselo núdzovo pristáť, pričom bolo poškodené. Let kolegu Zsélyho na budapeštianskom letisku Rákoš skončil haváriou, z ktorej sa musel letec dlho liečiť. Havarované lietadlo A. Kvas odkúpil a opravil aj motor Anzani s výkonom 25 koní, s ktorým potom podnikal rôzne lety a predvádzal ich aj na rôznych leteckých mítingoch.

Roku 1910 sa pokúsil o prelet z mesta Szentes do rodiska Békešskej Čaby. Mal prekonať vzdialenosť okolo 72 kilometrov, letecký pokus sledovali údajne tisíce atrakciechtivých divákov. Lietal bez navigačných zariadení, len s ručným kompasom, preto zablúdil a pristál neplánovane v obci Kondoroš. Nepodľahol panike, v miestnom obchode kúpil naftu a olej, úspešne vzlietol a za búrlivého nadšenia rodákov úspešne dokončil let na rodnej pôde.

Ako spomína jeho príbuzný, viaceré pokusy sa nevydarili, ale A. Kvas riešil aj takéto ošemetné príhody svojsky. V meste Arad hneď po úspešnom vzlete pri zlom počasí sa lietadlo neudržalo vo vzduchu a havarovalo. Pilot vyviazol bez zranenia. Nechcel však sklamať zvedavých divákov a tak poslal svojho pomocníka s kanvou po benzín, polial lietadlo a zapálil ho. Komentár bol svojský: „Ľudia sa prišli baviť, nech sa majú na čo pozerať,“ reagoval A. Kvas na zvedavé pohľady tisícov divákov, jeho obdivovateľov. Andrej Kvas, konštruktér a prvý letec v Uhorsku, zavítal niekoľkokrát so svojimi lietadlami aj do rodnej zeme svojich predkov.

Jeho stroje použila rakúsko–uhorská armáda pri prieskumných letoch na bojiskách 1. svetovej vojny. V ďalších úspešnejších rokoch uskutočnil opakovane turné po mestách, kde boli podmienky na lietanie.

Bol prvoletcom, ktorý sa zaslúžil o rozvoj aviatiky na európskom kontinente, podieľal sa na uskutočnení prvých leteckých dní ešte pred 1. svetovou vojnou, napríklad v Piešťanoch. Okrem toho svoje letecké umenie predviedol v slovenských mestách Lučenec, Kežmarok, Nitra, Topoľčany, Trnava a Košice.
Náš čabiansky krajan Andrej Kvas zaslúžene patrí do galérie priekopníkov letectva v Európe. Dlhé hľadanie domova poznačilo všetkých slovenských vysťahovalcov: jedných viac, iných menej. Ale napriek nepriazni osudu a dlhodobého odlúčenia od materského etnika i v ďalších generáciách potomkov si zachovali pozitívny vzťah k svojmu materskému národu, nezabudli, že sú Slováci. Príkladom toho je aj náš konštruktér a letec Andrej Kvas. Sme hrdí na to, čo všetko vykonal pre technický pokrok. Dožil sa vysokého veku 91 rokov. Pochovaný je v Novom cintoríne (Új köztemető) v XVII. obvode Budapešti.

Bol laureátom vyznamenania Medzinárodného zväzu letcov (FAI) 1953 a ministra pôšt MR (1969 a 1973).

Jeho meno nesú ulice v XVII. obvode Budapešti (kedysi slovenská dedina Rákoškerestúr) a v rodnej Békešskej Čabe, ďalej Spolok letcov a parašutistov Békešskej župy, ako aj kniha Pétera Müllera: Madáremberek (Vtákoľudia).

Gregor Papuček

Pramene:

Prof. Dr. Igor M. Tomo: Pred sto rokmi dolnozemský Slovák Andrej Kvas zostrojil prvé lietadlo v Uhorsku.

Wikipédia: Kvasz András

NET Szemle (Obzor NET) Szentešský internetový prehľad tlače

Topoľčianski cyklisti priviezli dary do Mlynkov

Členovia Klubu slovenských turistov Žochár z Topoľčian zavítali 12. júla na bicykloch do Mlynkov. V rámci cyklistickej túry po severnom Maďarsku priviezli mlynským školákom učebnice a učebné pomôcky, ktoré odovzdal primátor 28-tisícového mesta Topoľčany Peter Baláž mlynskej základnej škole.

Klub slovenských turistov (KST) vznikol v roku 1990 a nadviazal na činnosť niekdajších turistických organizácií. Má takmer 15 000 členov, ktorí sú združení v 434 odboroch a kluboch. KST je jednou z najväčších občianskych organizácií v oblasti športu, turistiky a voľného času. Vyvíja pestrú a bohatú činnosť v rôznych druhoch turistiky - pešej, lyžiarskej, vodnej, vysokohorskej, cyklickej, jazdeckej, zdravotne postihnutých, kempingu a karavaningu, mládeže, v táborení a ochrane prírody. Je členom Európskej federácie pešej turistiky (EWV) i Medzinárodnej federácie ľudového športu (IVV). Má dohody o spolupráci s turistickými organizáciami v Českej republike, v Poľskej republike a v Maďarsku.

Prezývka Žochár prischla Topoľčancom v 19. storočí. Volali tak stálych i sezónnych robotníkov, ktorí v období žatvy nosili do sýpok sladovnícky jačmeň. Neskôr získala pejoratívne zafarbenie, ale Topoľčanci sú na ňu aj tak hrdí, o čom svedčí aj značka chýrneho topoľčianskeho piva nesúceho meno Žochár. A po nich nazvali svoj klub aj turisti, ktorých koníčkom je spoznávanie prírody. Ako sme sa dozvedeli od predsedu KST Žochár Petra Dragúňa, turistike sa venuje vo svojom voľnom čase okolo 90 členov klubu vo veku 18-75 rokov. Podnikajú väčšie-menšie túry na Slovensku a ročne raz väčšiu túru. Počas 10-11 dní spoznávali krásy Slovenska, ale v posledných rokoch sa rozhodli zájsť ďalej a takto sa pred niekoľkými rokmi dostali do severozápadného cípu Maďarska. Vtedy ešte o Slovákoch v Maďarsku nebola reč. K nim sa dostali pred dvomi rokmi, keď počas túry v okolí Rožňavy zašli do Domickej jaskyne, ktorá má spoločnú časť s jaskyňou v Aggteleku. „Tam sa nám stalo, že sme sa stretli s 80-ročným ujom, ktorý ako povedal, pochádza z Mlynkov a bol nám veľmi nápomocný pri tlmočení zaujímavostí o jaskyni,“ prezradil nám P. Dragúň. Vtedy v nás skrsla myšlienka navštíviť Slovákov v Mlynkoch. Nakontaktovali sa cez internet na člena Valného zhromaždenia CSS, vedúceho Klubu poslancov Spolu a člena Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Imricha Fuhla, ktorý sa potešil návšteve nového typu v našich končinách. Takto sa rozhodli, že začiatkom júla t. r. túra topoľčianskych cyklistov povedie do Mlynkov. Ich cesta viedla od Topoľčian cez Győr a Tatabányu do Mlynkov, potom ďalej do Visegrádu, Senondreja, a pozdĺž Ipľa naspäť do Topoľčian. P. Dragúň vyzdvihol, že im počas týchto túr nejde o zdolanie množstva kilometrov, tohoročnú naplánovali na približne 700-800 km. Ide im naozaj o spoznanie ľudí, okolia, zaujímavých dejov, histórie okolia. V tom im Mlynčania boli nápomocní a s radosťou im porozprávali o svojich predkoch, ktorí sa takmer pred 300 rokmi sťahovali v rámci tej istej krajiny za lepšou budúcnosťou, aby si znovuzaložili obec, ktorá sa dnes pýši prívlastkom najslovenskejšia. „Len aby nám to ostalo aj po nastávajúcom sčítaní ľudu,“ povedal člen slovenskej samosprávy v Mlynkoch. Aktivity regionálneho združenia pilíšskych Slovákov zrekapituloval jeho predseda Jozef Havelka. O dejinách Mlynkov okrem I. Fuhla hovoril starosta obce Jozef Lendvai. Život v podpilíšskej osade priblížila hosťom v mene Regionálneho kultúrneho strediska SOC umelecká vedúca miestneho pávieho krúžku Gizela Molnárová. Vlastnoručne vyrobeným domácim vínom ich ponúkla vedúca pávieho krúžku, bývalá riaditeľka ZŠ Katarína Sziveková.

Do Mlynkov ale neprišli slovenskí turisti s prázdnymi rukami. Priniesli dar topoľčianskych škôl: učebnice a učebné pomôcky pre mlynských školákov. Od primátora Topoľčian Petra Baláža prevzala dar riaditeľka mlynskej školy Marta Papučková Glücková. „Je to pre nás obrovská pomoc, za ktorú ďakujeme aj v mene našich žiakov,“ povedala pani riaditeľka, ktorá predtým hovorila o aktivitách žiakov a školy. Pri pohostení hostí zo Slovenska pomáhali všetky slovenčinárky základnej školy. Na odplatu mlynskí Slováci a redakcia Ľudových novín im ponúkli slovenské publikácie z Maďarska, vrátane antológie pilíšskych spisovateľov a niekoľko čísel nášho týždenníka.

Peter Baláž zas predstavil ich mesto, ktoré vzniklo v polovici 9. storočia, keď na Ponitrí kulminoval osídľovací proces. Zmienil sa o hospodárstve mesta, ktoré preslávilo pivo Topvar. V meste sú menšie a väčšie podniky a ani recesiu nebadať v ich fungovaní. V Topoľčanoch je šesť materských, šesť základných (z toho dve cirkevné) a sedem stredných škôl, z toho dve ekonomického smeru. V meste je čulý športový život: futbalisti sú v II. celoštátnej lige, mnohí významní hokejisti začínali svoju športovú dráhu práve v Topoľčanoch, podobne ako známi hráči stolného tenisu, hádzanej a basketbalu.

Slovenskí cyklisti sa živo zaujímali o postavenie Slovákov nielen v tejto podpilíšskej osade, ale v Maďarsku vôbec. Pozreli si pamätihodnosti Mlynkov, oblastný dom, Pamätný park a stavbu Slovenského domu. Na stretnutí v Mlynkoch hovorili okrem iného aj o možnosti ďalšej spolupráce v rámci prihraničných projektov Európskej únie.

(ef)

Slovensko a Maďarsko spojí nový most

V rámci Programu cezhraničnej spolupráce medzi Maďarskou a Slovenskou republikou pre obdobie 2007 – 2013 realizuje obec Kechnec v okrese Košice – okolie projekt Výstavba pohraničného mostu cez rieku Hornád medzi obcami Abaújvár a Kechnec. Cieľom tohto prepojenia je, aby sa región severného Maďarska a Kechneca mohol v oblasti hospodárskej a sociálnej integrácie zlepšovať. Spoločné slovensko-maďarské partnerstvo má priniesť obyvateľom oboch obcí lepšie podmienky na prechod cez hranice a tým aj skvalitnenie života a zníženie nezamestnanosti obyvateľov maďarských obcí. Projekt úvodných štúdií je financovaný z Európskeho fondu regionálneho rozvoja, štátneho rozpočtu SR a rozpočtu obcí.

„Vzájomná cezhraničná spolupráca obyvateľom maďarských obcí ponúkne množstvo pracovných príležitostí a slovenskej strane nové možnosti v oblasti turistického ruchu a kúpy nehnuteľností,“ zdôraznil výhody realizácie cezhraničného projektu starosta obce Kechnec Jozef Konkoly.

Medzi Abaújvárom a Kechnecom boli v minulosti veľmi intenzívne spoločenské, hospodárske a kultúrne styky. Počas II. svetovej vojny sa však most cez rieku Hornád medzi oboma obcami zničil, a tak sa pestovanie vzájomných vzťahov veľmi sťažilo. Vôľa prehlbovať vzájomné vzťahy tu však pretrváva naďalej. Medzi obcami a ich mikroregiónmi neexistuje priame dopravné spojenie. Napriek pomerne krátkej vzdialenosti, vzdušnou čiarou len 5 kilometrov, z obce do obce sa možno dostať len 22 kilometrovou obchádzkou. Vybudovaním pohraničného mostu sa vzdialenosť skráti na 7 kilometrov. Vzniknú tak nové príležitosti nielen v oblasti cestovného ruchu, ale tiež zamestnanosti. Obyvatelia maďarských obcí budú môcť vycestovať za prácou do Priemyselnej zóny Kechnec a regiónu Košíc.

Plán rozvoja v obciach Abaújvár a Kechnec sa definoval už pred niekoľkými rokmi. Partnerské obce sa zúčastnili na vytvorení projektového nápadu a projektových činností. Ako povedal starosta obce, na spoločných rokovaniach sa obec Kechnec zaviazala vytvoriť cestu dlhú 1050 metrov na slovenskej strane a obec Abaújvár 755 metrov dlhú cestu na maďarskej strane. Partneri si náklady na výstavbu mosta rozdelia medzi sebou na polovicu a dokončiť by ho chceli v horizonte troch rokov.

Obec Kechnec, ktorá má 1104 obyvateľov, prežíva v poslednej dobe veľmi dynamický a intenzívny rozvoj, najmä vďaka Priemyselnej zóne Kechnec, ktorá sa v súčasnosti na Slovensku radí k najlepšie pripraveným. Jedným z veľkých problémov tohto regiónu je nedostatočne vyvinutá cestná infraštruktúra. Na druhej strane Abaújvár s 300 obyvateľmi zápasí s takmer 50 percentnou nezamestnanosťou. Primerane svojim možnostiam však obec postupne napreduje a rozvíja sa. Za posledných 10 rokov vybudovala čističku odpadových vôd a celkovú infraštruktúru.

(TASR)

Michal Spevák

Zakladateľ slovenskej organizácie v Čiernej Hore

Keď sme si už mysleli, že približne poznáme všetky oblasti, kde žijú Slováci, rozpadla sa Juhoslávia. Po ďalšom rozdelení vznikla Čiernohorská republika. A veru Slováci žijú aj tam.

„Moje korene siahajú do dedinky Málinec pri Banskej Bystrici. Moji predkovia sa aj s ďalšími Slovákmi odsťahovali zo Slovenska do Vojvodiny, ja som neskôr migroval až k moru do Čiernej Hory." Toto je život Michala Speváka ml. v skratke. S Mišom som sa zoznámila počas našich vysokoškolských štúdií v Bratislave. Bol jedným z juhoslovanských štipendistov, ktorí prišli študovať do krajiny svojich predkov. V našom ročníku ich bolo trochu viac, ako v ostatných – v tom čase mali väčšie ambície stať sa novinármi. My sme im závideli čistú slovenčinu, ktorú si zachovali, oni nám zas pomerne pokojnú krajinu, ktorá nás navidomoči podporovala. Ak je reč o ambíciách, tých mal Michal vždy nadostač. Možno ich zdedil po otcovi, známej osobnosti z Báčskeho Petrovca, bývalého predsedu Matice slovenskej v Juhoslávii, ktorý mu vštepoval lásku k rodnej slovenčine.

Po ukončení štúdií sa vrátil do Vojvodiny, ale kvôli láske ju musel opustiť. Zoznámil sa s Čiernohorkou Danicou, s ktorou dnes majú dvoch synov Michala a Marka, najmladších potomkov Slovákov v najmladšom európskom štáte.

Michal Spevák sa vybral so svojou rodinkou do Čiernej Hory, kde sa nestratil. „V Čiernej Hore sme v júli 2007 založili mimovládnu organizáciu Čiernohorsko - slovenské priateľstvo, ktorá má za úlohu spájať Slovákov, žijúcich v Čiernej Hore. Žijeme aktívnym spoločenským životom,“ hovorí. V tejto mladej krajine je veľa Sloveniek, ktoré sa vydali za Čiernohorcov. „Väčšinou sú to ženy, ktoré sa sem vydali, prišli sem žiť, založili si tu rodinu. Ich deti a vnúčatá, bohužiaľ, už tak dobre po slovensky nevedia. My bojujeme za to, aby si zachovali svoje autentické tradície a jazyk. Relatívne sa nám to darí,“ hovorí M. Spevák, ktorý sa popýšil, že organizujú rôzne podujatia, na ktoré pozývajú slovenské súbory a snažia sa zviditeľňovať sa v čiernohorskom spoločenskom živote, ako aj medzi Slovákmi žijúcimi v zahraničí. S Michalom som sa stretla na Stálej konferencii Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí 2010, ktorá sa uskutočnila pod záštitou predsedníčky vlády Slovenskej republiky I. Radičovej v Bratislave. Ale čiernohorskí Slováci sú aj stálymi účastníkmi majstrovstiev vo varení a jedení bryndzových halušiek na Slovensku.

S presným počtom krajanov majú aj oni problémy, nakoľko 36 tisíc ľudí spomedzi 672 tisíc obyvateľov pri poslednom sčítaní obyvateľstva neoznačilo svoju národnosť, resp. uviedlo za národnosť inú. „Podľa nášho interného výskumu žije v Čiernej Hore niekoľko stovák Slovákov, ktorým chceme pomôcť pri zachovaní ich materinského jazyka,“ tvrdí predseda správnej rady mimovládnej organizácie. „Nás je iba niekoľko stovák, ale práve preto bojujeme o každého Slováka, aby sme ho prinavrátili medzi nás. Objavili sme kopu ľudí so slovenským priezviskom, s ktorými postupne nadviažeme kontakt. Proti asimilácii bojujeme aj cez cirkev, máme dvoch evanjelických kazateľov – Vladimíra Čizmanského a Pavla Lešťana. V slovenskom jazyku komunikujeme v rodinnom živote a každodenne bojujeme za to, aby sme ho mohli používať aj v spoločenskom a cirkevnom živote,“ hovorí ambiciózny a statočný mladý muž. Aké má plány do budúcnosti?

„Jeden z našich projektov je Slovensko-čiernohorský slovník, ktorý bude mať mnohostranné využitie. Doteraz neexistuje žiaden čiernohorsko-slovenský slovník. Tým pádom to bude jedinečný produkt. Tento slovník bude použiteľný v každom štáte bývalej Juhoslávie, lebo čiernohorský jazyk má blízko k srbčine i chorvátčine. Bude praktickou pomôckou, použiteľnou aj v bežných životných situáciách. V slovníku budú zakomponované aj zaužívané výrazy, ba aj celé vety. Bude určený predovšetkým pre slovenskú komunitu žijúcu v Čiernej Hore. Plánujeme inštalovať putovnú výstavu fotografií Slováci a priatelia, ktorou chceme zviditeľniť tunajšiu krajanskú komunitu. Tiež je v štádiu zrodu nahrávanie dokumentárneho filmu o živote tunajších Slovákov. Proti asimilácii bojujeme cez kultúru a médiá,“ hovorí M. Spevák a ja mu môžem iba držať palce. A veriť, že sa mu podarí rozvíjať oživenú slovenskú komunitu na brehu Jadranského mora.

Eva Patayová Fábiánová

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Dom krajiny

„Dom krajiny“ - Parlament, ktorý prichyľuje matky a otcov vlasti, bude stáť do konca tohto volebného obdobia na dôstojnom námestí. Nie že by budovu Národného zhromaždenia preložili! Nie, zostane na brehu Dunaja, na námestí nazývanom po Kossuthovi (Košútovi?). Akurát sa zmení charakter námestia. Rozhodli o tom poslanci tesne predtým, ako by sa rozpŕchli na zaslúžené letné prázdniny. Ich uznesenie je ako bukréta na kalape národa. Alebo ako koruna. No nie svätoštefanská, hoci aj tá tu hrá istú úlohu, ale ako vrchol legislatívneho maratónu v tejto sezóne. Napríklad príklad: „...Parlament nie je iba sídlom najvyššej predstaviteľky suverenity ľudu, teda zákonodarnej moci, ale podľa ustanovenia základného zákona je aj miestom, kde je uschovaná ústavnú štátnu kontinuitu Maďarska a jednotu národa vyjadrujúca Svätá koruna, ktorá okrem toho, že zastáva verejnoprávnu funkciu, je aj cieľom turistov a priťahuje státisíce záujemcov z domu i zo zahraničia...“ Treba uznať, že text je vyšperkovaný! Nemenej pasáže, ktoré sa vzťahujú na rekonštrukciu námestia, ktoré by malo nadobudnúť podobu z medzivojnového (rozumej: horthyovského) obdobia. Teda aj námestie je symbolické, je to „hlavné námestie národa“. A ešte k Parlamentu: to je komunistický pozostatok, že v jednej budove je Národné zhromaždenie i časť vlády, presnejšie jej hlava a premiérov úrad. Zákonodarná moc a výkonná moc predsa musia byť oddelené, tá prvá kontroluje druhú, nie?! A nesmie vzniknúť ani zdanie, že sa nejako preplietajú, že sa predstavitelia jednej vetvy stretávajú na chodbách s činovníkmi druhej moci. Takže vláda sa musí vysťahovať – to je ďalšie podstatné rozhodnutie poslancov z tohto parlamentného uznesenia. Možno predpokladať, že parlament už nebude pod priamym vplyvom vlády a premiéra. Nebude už iba hlasovacím strojom. Nebude už cirkusom.

Apropo, viete, aký je rozdiel medzi blším cirkusom a Parlamentom? Žiadny, pretože v oboch šaškujú paraziti. A medzi normálnym cirkusom a Parlamentom? Zásadný, pretože v cirkuse robia hlúposti múdri ľudia, a v Parlamente mudrujú hlupáci. A do tretice: Prečo je na Parlamente kupola? Ktože už videl cirkus s plochou strechou?!

Krakov - Częstochowa - Stary Sącz

Pútnici s Čiernou Madonou

Dňa 27. júna podvečer z budapeštianskej Západnej stanice sa vydal na cestu do Poľska mimoriadny vlak so 600 rímskokatolíckymi pútnikmi. Výpravu viedli také významné osobnosti ako predseda Národného zhromaždenia MR László Kövér, poslankyňa maďarského parlamentu Katalin Sziliová, ostrihomský pomocný biskup Mons. János Székely, mukačevský biskup (rodák z našej pilíšskej obce Senváclav) Antal Majnek, františkánsky mních Csaba Böjte a predstavený Maďarského pavlínskeho rádu Botond Bátor. Medzi účastníkmi pútnického zájazdu boli aj zástupcovia Slovákov v Maďarsku: členovia Tanečnej skupiny Furmička z Čemeru (Csömör), dlhoročný starosta obce Santov (Pilisszántó) Jozef Szőnyi a ďalší Pilíšan, zberateľ starých fotografií a historiek Viliam Gaján.

Cesta pútnikov z Maďarska do Poľska sa nie náhodou konala práve na prelome júna a júla, teda v čase, keď Maďarsko odovzdalo rotujúce polročné predsedníctvo Európskej únie Poľsku. Akože aj trasa zájazdu bola dobre premyslená (Krakov - Częstochowa - Stary Sącz), pretože kláštor v Jasnej Góre (Częstochowa) v roku 1382 založil jediný v Uhorsku vzniknutý mníšsky rád, teda rehoľa Pavlínov, dobre známa ako v Márianostre, tak aj v Pilíši. Od toho času Poliaci v tomto kláštore uchovávajú zázračný obraz, ikonu Panny Márie Częstochowskej nazývanú aj Čierna Madona. Posledná podobná púť z Maďarska vlakom do Częstochowy sa konala v roku 1939.

Prvou zastávkou pútnikov bolo niekdajšie stoličné mesto Poliakov, nádherný Krakov. Svojou ojedinelou atmosférou očaril početných hostí z Maďarska, ku ktorým sa pridali aj maďarskí pútnici zo Slovenska, Rumunska a Zakarpatska. Na hlavnom námestí v kostole Panny Márie ich privítali hodnostári mesta a poľský kardinál Stanisław Dziwisz, dlhoročný osobný sekretár pápeža Jána Pavla II. Po omši pútnici navštívili aj vršok Wavel, veľmi významné symbolické miesto poľského národa, keďže tu sa nachádza kráľovský zámok a katedrála. Korunovali tu mnohých poľských kráľov, ale tu je pochovaný napríklad i poľský kráľ a sedmohradské knieža Štefan Báthory, ako aj ďalšia ikona spoločných uhorských a poľských dejín svätá Jadviga.

V Częstochowe pútnici navštívili kláštor Pavlínov, ich láskyplné privítanie zostane nezabudnuteľným zážitkom. Na slávnostnej svätej omši sa spolu modlilo za Poľsko a Maďarsko1200 pútnikov. Po omši nasledoval snáď najkrajší moment púte, keď poľskí Paulíni odovzdali svojim hosťom z Maďarska originálnu kópiu ikony Panny Márie Częstochowskej - Čiernej Madony.

Poslednou zastávkou na púti bol Stary Sącz, kde v roku 1999 pápež Ján Pavol II. kanonizoval svätú Kingu, poľskú kráľovnú, dcéru uhorského kráľa Belu IV. Po prehliadke mesta pútnici ešte navštívili Centrum Jána Pavla II., aby sa potom duševne obohatení vrátili domov.

(df)

Zomrela Oľga Rozovlyánová,

dlhoročná riaditeľka novomestskej slovenskej školy

Vo veku 74 rokov nás opustila dlhoročná riaditeľka Maďarsko-slovenskej národnostnej základnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom Oľga Rozovlyánová, na ktorú učitelia a pracovníci spomínajú ako na skúsenú učiteľku, rešpektovanú riaditeľku a dobrého radcu.

Stopy práce energickej ženy tety Oľgy, ako sme ju volávali, sú po chodbe školy ešte stále viditeľné. Jej úhľadný podpis na dôležitých školských dokumentoch je stále čitateľný a fotoalbumy z podujatí školy zase reflektujú jej úsmev. A ten veru mnohí v tomto školskom roku v znamení 60. výročia založenia školy aj evidovali. A aj keď Oľga Rozovlyánová v rokoch zakladania inštitúcie nebola členkou učiteľského zboru, my, zamestnanci školy, máme pocit, že vždy stála pri vytváraní jej histórie.

Oľga Rozovlyánová v novomestskej slovenskej škole a internáte začala pracovať 16. júla 1956 a pobudla tam až do odchodu do dôchodku, do 31. júla 1991. Diplom učiteľky slovenského jazyka získala na segedínskej vysokej škole Gyulu Juhásza v roku 1974. Od roku 1965 až do odchodu do dôchodku vykonávala funkciu riaditeľky školy. Počas 28-ročného pôsobenia na čele inštitúcie získala mnohé vyznamenania a uznania tak od vedenia mesta, okresu, ako aj národnostných predstaviteľov.

Život tety Oľgy bol so slovenčinou spojený už od jej útleho detstva. Do slovenskej školy v hlavnom meste sa dostala ako jedenásťročná. Ako sa sama vyznala v pamätnici školy, budapeštianska škola sa stala jej druhým domovom. Lásku, ktorú tam k nej prechovávali jej prví učitelia, neskôr nezištne rozdávala svojmu učiteľskému zboru v Novom Meste pod Šiatrom. Ľúbila svojich žiakov a tí sú dnes najlepšími učiteľmi školy. Teta Oľga v ich talent verila a tak si začali veriť aj oni sami. Pri výchove a usmerňovaní mladých kolegov nikdy nechýbali jej povzbudzujúce slová.

Oľga Rozovlyánová sa v roku 1980 zaslúžila o vybudovanie nového komplexu školy - pozostávajúceho z budov školy, internátu, jedálne a telocvične -, ktorý je dodnes funkčný a okrem slovenského jazyka prechováva i pamiatku na svoju dlhoročnú riaditeľku. Naša pani riaditeľka bola tiež medzi prvými, kto začiatkom 90. rokov spoznal potrebu výučby moderných cudzích jazykov. Z jej iniciatívy sa začal vedľa slovenského jazyka, po ruskom jazyku vyučovať nemecký jazyk, francúzština a anglický jazyk. Neúnavná pani Oľga bola popri funkcii riaditeľky školy zainteresovaná v 13 občianskych združeniach. A to všetko v prospech žiakov a kolegov, aby im vytvárala lepšie pracovné a životné podmienky.

Spomienku na našu pani riaditeľku uzatvárame citovaním z jej autobiografie, kde uvádza nasledujúcu Herakleitovu vetu: „Každý deň skončí niečo, prečo je človek smutný, ale každý deň sa niečo zrodí, prečo je hodno žiť a zápasiť“.

Myslíme si, že životné krédo Oľgy Rozovlyánovej je tiež hodno nasledovať!

V mene lúčiaceho sa učiteľského zboru

Júlia Kucziková,

riaditeľka školy

Pridržiavame sa svojich tradícií

Stretnutie s predsedom Slovenskej samosprávy v Pilíšskej Čabe Júliusom Kučerom

Pilíšska Čaba sa nachádza 25 kilometrov severne od Budapešti. Zo severovýchodu ju obklopuje Pilíš, z juhovýchodu Budínske vrchy a na juhozápade hraničí s pohorím Gereče. Na jej území pramení potok Kenyérmező, ktorý sa vlieva do Dunaja. Rimania pomenovali miesto obklopené lesmi a vrchmi ako Ad locum felicem (Na šťastnom mieste). Prvá písomná zmienka o osade pochádza z roku 1263, keď boli jej majiteľmi správca Mois a jeho brat Sándor. V roku 1274 syn správcu Moisa daroval osadu rehoľným sestrám z Ostrova zajacov (dnes Margitin ostrov v Budapešti). Roku 1393 tu získali majetok aj Pavlíni. Prvá známa pečať pochádza z roku 1731 a je na nej erb dediny. Osadu znovuosídlili Nemci a Slováci a tento národnostný ráz si zachovala až do začiatku 20. storočia. Podľa sčítania ľudu v roku 1850 bola osada čisto nemecká, kým v rokoch 1870 a 1910 už figuruje ako nemecko-slovenská. V roku 1930 z celkového počtu obyvateľov je 50 % Nemcov a 12 % Slovákov, v roku 1941 klesol počet Nemcov na 43% a Slovákov na 11%. Roku 1990 sa v dôsledku presídľovania po II. svetovej vojne a rýchlej urbanizácie už iba 2,3 % obyvateľstva hlásilo k nejakej národnosti. V roku 2001 sa zo 6 425 obyvateľov Pilíšskej Čaby 117 hlásilo k slovenskej národnosti a 69 ľudí uviedlo materinský jazyk slovenský. Do minuloročného zoznamu slovenských voličov sa zapísalo 200 občanov, na voľbách sa zúčastnilo 116. Vo veľkoobci pôsobí od roku 1998 slovenská samospráva.

V minuloročných voľbách sa predsedom stal Július Kučera, jeho zástupkyňou je Štefánia Flóriánová a členmi sú Július Funk a Ján Karol Matejka. Podľa pána predsedu je to vynikajúci kolektív, ktorý sa stará o zachovávanie tradícií svojich slovenských predkov.

Pilíšska Čaba má dlhé roky veľmi dobré styky so slovenskými osadami Pilíšskeho regiónu. Navzájom sa navštevujú, sú pravidelnými účastníkmi kultúrnych a cirkevných podujatí Mlynčanov, Santovančov, Čívanov, Senváclavčanov, ale aj šóškútskych, tárnockých a moďoróšskych Slovákov. Slovenská samospráva v Pilíšskej Čabe má vynikajúce kontakty aj s obecným voleným zborom. Sú stálymi účastníkmi a spoluorganizátormi miestnych podujatí a osláv, ako sú štátne sviatky či oberačkový sprievod, Európsky dvor atď. Úzko spolupracujú aj s ostatnými národnosťami žijúcimi v obci. S nemeckou samosprávou koncom mája spoločne usporadúvajú tradičný Deň hrdinov.

Členovia slovenského voleného zboru sa pred pätnástimi rokmi zúčastnili na trojdňovej konferencii v Békešskej Čabe, kde práve vtedy vystúpila dychovka Lapášanka z Veľkého Lapáša (okres Nitra). Tam nadviazali styky a odvtedy sa priatelia. Roku 2004 podpísali dohodu o spolupráci s Veľkým Lapášom a odvtedy pravidelne navštevujú aj ich podujatia, ako sú výstava vín, ktorú usporadúvajú vždy koncom marca, v polovici júna býva festival dychovej hudby a koncom júna súťaž vo varení perkeltu. Veľkolapášania ich v uplynulých rokoch prekvapili rôznymi výletmi, napr. na miesta zaradené do zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO, alebo do kaštieľov. Slováci v Pilíšskej Čabe majú dlhoročné kontakty aj s Maticou slovenskou v Štúrove, odkiaľ tiež pravidelne dostávajú pozvánky. Na programoch sa zúčastňujú spoločne s členmi Slovenského klubu v Pilíšskej Čabe, ba zvyčajne spoločne organizujú slovenské podujatia. V Pilíšskej Čabe pôsobí aj pobočka Zväzu Slovákov v Maďarsku, ktorá má štyridsať členov. Jej vedúcimi sú Anna Füstiová a Július Kučera. Stretávajú sa každý druhý piatok v mesiaci, keď oslavujú meniny, učia sa náboženské piesne, alebo sa chystajú na nedeľnú omšu. Oslávencov zvyčajne vlastnými básňami poteší miestny básnik Anton Drevenka.

Slovenský volený zbor v roku 2002 vybudoval park, v ktorom dielo sochára Pavla Száka Kocsisa pripomína obyvateľom ich predkov. Uprostred parku stojí studňa, okolo ktorej stoja štyri postavy symbolizujúce v obci žijúcich Slovákov, Maďarov, Nemcov a Rómov. Na drevenej studni leží koleso, na ktorom sú napísané starodávne miestne mená. Zvonce, ktoré visia na vahadle, darovali Slovákom členovia rómskej komunity. Ako nás informoval pán predseda, na mieste studne pastieri kedysi napájali zvieratá. Keď fúka silnejší vietor, zvonce dávajú taký zvuk, akoby prichádzali domov pastieri. Práce v hodnote približne poldruha milióna forintov financovali miestni Slováci z vlastných zdrojov. Museli odviezť dvesto kubických metrov zeminy, odstrániť choré stromy a doviezť čerstvú pôdu. Slávnostné odovzdanie parku poctili svojou prítomnosťou prominentné osobnosti našej Slovače a Slováci z okolitých osád.

Pilíšska Čaba je známa ako silná katolícka osada, kde sa už tristo rokov konajú slovenské omše. Podľa pána predsedu najväčším problémom miestnych katolíkov je, že nemajú stáleho farára. S posledným kňazom Stanislavom Brtošom, ktorý aj býval v osade, boli mimoriadne spokojní. Vtedy mali istotu, že majú stáleho farára, ktorý slúži omše naozaj po slovensky. Pán farár v kostole Narodenia Panny Márie každú druhú nedeľu v mesiaci slúžil slovenské sv. omše a každú sobotu učil záujemcov slovenčinu. Mal približne dvanásť poslucháčov. Od jeho odchodu omše slúži miestny farár János Karaffa. Slováci sa na nich aktívne zúčastňujú a chodia aj na všetky cirkevné spomienkové slávnosti, ako sú napríklad vianočný koncert, alebo sviatok Božieho tela. Pri tejto príležitosti postavia slovenský stan a pripravia sviatočné vence.

Kurz slovenského jazyka bude v budúcnosti prebiehať v Panskom dome a bude ho viesť jeden poslucháč slovenčiny Univerzity Petra Pázmaňa.

Aj keď slovenský volený zbor tohto roku disponuje s obmedzenými finančnými prostriedkami, s pomocou miestnej samosprávy by chcel usporiadať tradičné podujatia. Podľa Júliusa Kučeru sa snažili získať granty z domácich i zo zahraničných zdrojov, aby naďalej mohli odovzdávať tradície našich predkov nasledujúcim pokoleniam.

Andrea Szabová Mataiszová

Materská škola v Šárišápe

Dôraz kladú na zachovanie tradícií

Od septembra bude v Materskej škole v Šárišápe, ktorá mala v predošlom školskom roku 93 zverencov, už šesť skupín. Ako nás informovala vedúca inštitúcie Katarína Lakičová, tri slovenčinárky sa zaoberajú s deťmi trikrát týždenne v rámci slovenských zamestnaní. Okrem toho, samozrejme, v poobedňajších hodinách integrujú poznatky zo slovenčiny do rôznych hier.

Šárišáp, bývalá banícka osada, sa nachádza blízko Dorogu, 50 km severozápadne od Budapešti a 20 km od Ostrihomu. Rozprestiera sa na ploche 19 štvorcových kilometrov. Má 3 842 obyvateľov s materinským jazykom slovenským a maďarským.

Budova škôlky je impozantná poschodová budova v strede osady. Pani vedúca je nesmierne hrdá na to, že pred dvoma rokmi vyhrali grant EÚ na obnovu budovy. Vymenili okná a dvere, zmodernizovali kúrenie, zvonka izolovali budovu a dostala novú farbu. Škôlka tu sídli od roku 1926, predtým tu bola sýpka. “V novom čistom prostredí sa cítime oveľa lepšie. Izby sú priestranné, svetlé a priateľské,“ prezradila nám K. Lakičová, keď nás sprevádzala po budove. Deti najradšej spievajú, učia sa básničky, riekanky a hrajú sa pohybové hry. Samozrejme, popri tom sa pripravujú na školskú dochádzku, takže majú aj zamestnania z matematiky, kreslenia, hudobnej výchovy a telesnej výchovy.

„Veľký dôraz kladieme na zachovanie tradícií našich predkov a ich odovzdanie našim zverencom. Všetci členovia nášho kolektívu sú toho názoru, že tradície si treba osvojiť v útlom veku,“ povedala K. Lakičová a dodala, že s miestnou slovenskou samosprávou majú veľmi dobré kontakty. Volajú ich nielen na svoje podujatia, kde deti majú možnosť predstaviť, čo všetko sa naučili z nevyschýnajúceho žriedla našich starých mám, ale slovenský zbor podporuje aktivity škôlky aj finančne, povedzme formou cestovného na župné stretnutia.

„Pri osvojovaní si jazyka znamená obrovskú pomoc odborný materiál, ktorý poskytuje aj našej škôlke Slovenské pedagogické metodické centrum Celoštátnej slovenskej samosprávy. Okrem systematicky zoskupených tematických okruhov v metodických zošitoch nám uľahčujú prácu aj sprievodné hudobné nosiče, pomocou ktorých sa deti môžu zdokonaľovať v slovenčine. Znamenajú obrovskú pomoc pre našich slovenčinárov,“ dodala vedúca škôlky.

(ef)

Segedínčania v štiavnických horách

Stalo sa už tradíciou, že Spolok segedínskych Slovákov okrem podujatí, ktoré prebiehajú počas roka v samotnom meste, usporadúva zimný a letný jazykový tábor na Slovensku. Hlavnou cieľovou skupinou týchto táborov sú deti, ktoré navštevujú nedeľnú školu slovenčiny a mladí ľudia, ktorí z nej „vyrástli“. Týmito pobytmi v slovenskom prostredí sa vedenie spolku, s podporou miestnej slovenskej samosprávy, snaží vytvárať príležitosť na to, aby aj v praxi používali všetko to, čo sa v školských laviciach počas roka naučili. Nemenej dôležitá je však aj skutočnosť, že na tieto stretnutia prichádzajú aj členovia organizácie, čím a utužujú ich vzťahy.

Segedín nie je mestom, ktoré by patrilo medzi tradične Slovákmi obývané lokality. Okrem slovenskej katedry na vysokej škole však v meste pôsobia aj slovenské redakcie verejnoprávnej televízie a rozhlasu. Žije tu mnoho Slovákov pochádzajúcich prevažne z Békešskej Čaby, Slovenského Komlóša a ostatných kútov Békešskej župy, ktorí si našli uplatnenie v meste. Čo je však ešte dôležitejšie, mnohí z nich pokladajú za dôležité, aby si ich deti a vnúčatá osvojili slovenčinu a pestovali kontakty so slovenskou kultúrou a Slovenskom.

Tohoročný letný jazykový tábor sa uskutočnil v okolí Banskej Štiavnice. Účastníci tábora si ani v tomto roku nenechali ujsť príležitosť, aby sa zúčastnili na Krajanskej nedeli folklórneho festivalu v Detve. Zastavili sa aj v kaštieli vo Svätom Antone, ktorý obklopuje nádherný park. Absolvovali pešiu túru na Sitno, ktorý je svojou výškou 1 009,2 m n. m. najvyšším vrchom Štiavnické vrchov, na ktorom je rozhľadňa a vysielač. Ďalším programom bola návšteva Mincovne v Kremnici, v ktorej od 14. storočia nepretržite prebieha razenie mincí, popoludňajšie osvieženie na miestnom kúpalisku a návšteva náučného chodníka Geopark v Banskej Štiavnici.

Banská Štiavnica bola v minulosti vďaka významnej ťažbe striebra známa aj ako strieborné mesto, v ktorom roku 1763 vznikla prvá banská škola v Európe a najstaršia technická škola na svete. S baníckymi tradíciami mesta sa segedínski Slováci začali zoznamovať už vtedy, keď sa ubytovali v Penzióne Permoník. Permoník je banský škriatok, o ktorom sa na Fecebooku píše nasledovne: „K najvyspelejšej línií Trpaslíkov patria Permoníci. Sú to duchovne vyššie bytosti. Žijú pod zemským povrchom, starajú sa o kolobeh prvkov a tým pomáhajú evolúcii prírody... Sú vysokí do 50 cm, vážia asi 10 kg, majú zvráskavenú pokožku jemne oranžovej farby, nemajú vlasy, ani chlpy, majú 2 ruky a 2 nohy, majú veľmi veľké zápästia, aj prsty a chodidlá. Na hlavách nosia pokrývku a na tele špeciálny odev uviazaný opaskom, na ktorom je množstvo drahokamov, ktoré používajú na lepšie využívanie svojich zmyslov. Nosia špicaté topánky a špicatú čiapočku, ďalej kladivko kombinované so sekerkou a energetický lampášik.“ Povesti síce tvrdia, že žijú v baníckych štôlňach, ale účastníci sa s nimi počas návštevy Bartolomejovej štôlne nestretli.

A. Račková

Religiózne predmety evanjelických Slovákov

Výstava vo Veľkom Bánhedeši

Pri príležitosti Dňa Slovákov v Maďarsku, ktorý sa uskutočnil 2. júla vo Veľkom Bánhedeši, inštalovali v budove evanjelickej modlitebne výstavu pod názvom Cirkevné pamiatky evanjelických Slovákov vo Veľkom Bánhedeši.

O vzniku výstavy sme hovorili s predsedníčkou Spolku na zachovávanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši Jolanou Pepovou. – Expozíciu tvoria religiózne predmety, mnohé, najmä modlitebné knižky, spevníky, nám darovali obyvatelia obce. V predsieni, ktorá bola kedysi cirkevnou obilnicou, sýpkou, sme popri dvoch stenách umiestnili truhlice, v ktorých kedysi uchovávali oltárne obrusy, ktoré sú tu vystavené. Na vnútorných stranách truhlíc sú slovenské nápisy z minulého storočia. V tejto miestnosti je vystavený aj koberec, ktorý má vyše sto rokov a ktorý bol umiestnený pred oltárom. V miestnosti sú aj stužky, ktoré zdobili štyri oltárne sviece a dobové čierno-biele fotografie. Vo vnútri modlitebne sú dve vitríny a tablá. Sú v nich inštalované dokumenty o konfirmáciách, výstavbe kostola, vlastnícky list, ale aj text kázní a slovenský rodokmeň nášho prvého farára Júliusa Kutlíka. V roku 2007 sme oslávili 150. výročie vedenia matriky, písomné pamiatky o tom sú tiež uložené vo vitrínach. Biblie, spevníky a cirkevné knihy v slovenskom jazyku zaplnili dva obrovské stoly. Zaujímavé je, že na jednej časti oltárneho obrusa sú predmety jednej rodiny, od prastarých rodičov až po súčasníkov. Z nich sa záujemcovia môžu dozvedieť rodinné udalosti od krstenia až do smrti. Steny sme dekorovali olejomaľbami s náboženskou tematikou, portrétmi bývalých farárov a oltárnymi obrusmi. Niektorí obyvatelia medzi nimi objavili vlastné výrobky, ktoré zhotovili ešte v základnej škole. Vystavili sme aj fotografie o našich cirkevných podujatiach, akými boli napríklad Rok Biblie pred troma rokmi, alebo koncerty v evanjelickom kostole atď. Súčasťou expozície je veľmi zaujímavá truhlica, ktorú sme našli krátko pred otvorením výstavy. Na vnútornej strane vrchnáka boli nalepené listy z 19. storočia, - povedala pani predsedníčka Jolana Pepová. Výstava religióznych predmetov Slovákov vo Veľkom Bánhedeši bude otvorená do októbra.

Andrea Szabová Mataiszová

Zamagurie dýcha ľudovou históriou

Pre oblasť severozápadného Spiša, ležiacu medzi pohorím Spišská Magura a riekou Dunajec, sa zaužívalo pomenovanie Zamagurie. Tento kraj je príznačný malebnou krajinou so zachovanou ľudovou architektúrou, úzkymi švíkmi políčok pretkávaných strmými medzami a lesíkmi, ktoré na hrebeňoch prechádzajú do hlbokých lesov a vytvárajú neopakovateľnú atmosféru tohto čarovného kraja.

Osídlenie Zamaguria prebiehalo v 13. - 16. storočí, tzv. šoltýskou kolonizáciou na nemeckom, neskôr aj na valašskom práve. S valašskou kolonizáciou prišli do Zamaguria Rusíni a s kopaničiarskou podhalanskí a pieninskí gorali. Po stáročia ho obývali príslušníci viacerých národov a národností (Slováci, Nemci, Poliaci, Rusíni, Židia), takže aj z náboženského hľadiska možno hovoriť o rôznorodosti. Základným zdrojom obživy miestnych obyvateľov v minulosti bolo roľníctvo, pastierstvo, drevorubačstvo. Ťažké životné podmienky viedli často k vysťahovalectvu.

Zamagurie je súčasťou územia Prešovského kraja a bezprostredne susedí a Malopoľským vojvodstvom v Poľsku. V rámci administratívno-správneho členenia patria samosprávne celky Zamaguria do dvoch okresov: Kežmarku a Starej Ľubovne.

Prírodné krásy spolu so srdečnosťou a pohostinnosťou miestneho goralského ľudu vytvárajú z tejto oblasti vyhľadávanú oázu pokoja a oddychu. Administratívnym centrom Zamaguria je mesto Stará Ľubovňa. Turisticky najpríťažlivejšou časťou Zamaguria je obec a rekreačné stredisko Červený Kláštor. Názov pochádza od kláštora založeného kartuziánskymi mníchmi začiatkom 14. storočia, ktorý mal tvarované rímsy, ostenie a rebrá červenej farby, preto pomenovanie Červený Kláštor.

Ak sa vyberiete do Zamaguria, môžete si byť istí, že vás čaká pohoda, krása okolia, nie vysoké vrchy a prekrásne domy. Pre nás najzaujímavejšie boli drevené domy so satelitnými anténami. Predsa človek 21. storočia už ťažko vydrží bez vymožeností technicky...

Okrem týchto prírodných klenotov sa môže návštevník stretnúť aj s bohatými historickými a umeleckými pamiatkami, zamagurským folklórom a architektúrou a žblnkot potoka vás sprevádza pri každom kroku.

(ef)