Čitatelia nám píšu

Slovensko-maďarské porozumenie závisí od každého z nás - Slováka či Maďara

Vítam priestor, ktorý poskytuje redakcia Ľudových novín pri hľadaní vzájomného slovensko-maďarského porozumenia. Na túto tému sa vyjadruje aj pán Pavol Maruzs vo svojom príspevku Slovensko-maďarské historické interferencie, alebo Dejiny v SMS-ke? V tejto súvislosti chcem uviesť tieto poznámky:

K stereotypu nehistorickosti slovenského národa

Podľa autora Maďari si myslia o Slovákoch, že nemajú vlastné dejiny, respektíve majú ich, ale sú také nepatrné, že sa zmestia hoci aj do úzkeho rámca dvoch SMS-iek. A pokračuje „...Takáto zjednodušená sumarizácia bezpochyby súvisí s jedným z najšpecifickejších historických znakov slovenského národa. Ide o absenciu štátnosti, odhliadnuc od krátkej existencie Slovenského štátu, vytvoreného za podpory a asistencie samého A. Hitlera (14. marca 1939). K vzniku samostatnej Slovenskej republiky došlo až v roku 1993, zánikom federatívneho Československa. Ak berieme do ohľadu tento fakt, musíme uznať, že 18 rokov samostatných slovenských dejín oproti tisícročnej maďarskej (uhorskej) histórii sa zdá byť veľmi krátke obdobie“.

Chcem spresniť niektoré vysvetlenia a závery pána Maruzsa. Predovšetkým historickosť konkrétneho národa sa nedá merať štátnosťou toho istého národa. Veď často jeden národ mal a má aj dva či viac štátov (Nemci, Francúzi a mnohí iní). Znamená to, že napríklad Nemci sú superhistorický národ, historický národ na x-tú? (Určite Bavorsko, Sasko, Prusko, Hannoversko, Švajčiarsko, Rakúsko, Lichtenštajnsko a mnoho ďalších Nemcami obývaných krajín spĺňalo štatút štátu.) Ďalej, o akej definícii štátnosti a jej absencii to hovorí autor? Veď aj Slováci a ich priami predkovia v 9. storočí, asi sto rokov pred príchodom Maďarov, vytvorili územné celky – Nitrianske kniežatstvo, Blatnianske (niekedy sa píše Blatenské) kniežatstvo a spolu vytvorili Veľkomoravskú ríšu, ktoré spĺňali kritériá štátnosti tej doby. Jednoznačne je zdokumentované, že na vzniku Uhorska mali svoj významný podiel aj Sloveni/Slováci. Potvrdzuje to aj maďarská štátoprávna terminológia z počiatkov tohto štátu. A až do začiatku 12. storočia uhorskí následníci trónu pochádzali z Nitrianskeho kniežatstva, ktoré má svoje korene štátnosti na začiatku 9. storočia. Preto tvrdenie, že Slovensko vzniklo len v roku 1993 a „Maďarsko“ už v roku 1000, je zavádzajúce. V roku 1000 vznikol Uhorský štát. Nepopieram významný a asi rozhodujúci podiel na jeho vzniku kráľovi Štefanovi z rodu Arpádovcov, etnicky príslušného, pokiaľ viem, do kmeňa Meder (Megyer). On sám však jasne vo svojich ponaučeniach synovi Imrichovi povedal, že je to krajina mnohoetnická.

A tak o vzniku Maďarska a aj Slovenska môžeme hovoriť až v roku 1918. V našej diskusii je kľúčový problém používanie výrazu uhorský a maďarský. Slovenčina má v tom jasno. Bohužiaľ, maďarčina nie. Osobne si myslím, že pokiaľ maďarská odborná a verejná mienka nebude rozlišovať rozdiel medzi pojmami uhorský, maďarský a pokiaľ ich nebude aj každodenne správne používať, tak sa naše vzájomné porozumenie odďaľuje.

Plne s autorom súhlasím, keď tvrdí, že „v priebehu stáročného spolunažívania Slováci (spolu s ďalšími etnikami multietnického Uhorska) prežívali tú istú historickú skutočnosť, ako aj Maďari. ... (19. storočie) prebiehalo v zmysle maďarizácie Nemaďarského obyvateľstva“. A úplne sa stotožňujem s nasledujúcimi tvrdeniami pána Maruzsa: „Ako z povedaného vyplýva, dejiny Uhorska sú dejinami aj Slovenska. Práve preto historicky nie je odôvodnený stereotyp o Slovákoch ako o nehistorickom národe. Môžeme teda konštatovať, že zo spoločných dejín najviac približne iba posledných 150 rokov možno pokladať za kontroverzných z pohľadu Slovákov“.

Trianonský komplex a fóbia

Myslím si, že hľadanie dnešného „neporozumenia“ v trianonskej mierovej zmluve je opodstatnené a autor trafil klinec po hlavičke aj v prípade poukázania „na permanentné spochybňovanie slovenskej integrity zo strany maďarskej politiky“. A určite aj v prípade konštatovania, že pojem "Trianon" vyvoláva v oboch štátoch diametrálne odlišné pocity vzhľadom na to, že kým Maďarom spôsobil tragédiu, zatiaľ Slovákom zadosťučinenie. Ale úplne nesúhlasím a odmietam tvrdenie, že „následkom nových hraníc Maďarsko stratilo dve tretiny svojho územia a zhruba 60 percent obyvateľstva, kým spoločný štát Čechov a Slovákov vznikol práve vďaka Trianonskej mierovej zmluve“. Toto nie je pravda! Dve tretiny územia a 60% obyvateľstva stratilo Uhorsko! A Uhorsko nebol len štát Maďarov, aj keď si to vládnuce elity od roku 1867 želali a robili pre to všetko možné a nemožné! Apropo, samotná trianonská zmluva v preambule prihliada k tomu, že bývalé mocnárstvo rakúsko-uhorské teraz prestalo trvať a ustúpilo v Maďarsku národnej vláde maďarskej. Z toho jasne vyplýva, že Maďarsko nesie zodpovednosť za neprávosti uhorskej vlády, ale nie je dedič Uhorska. Uhorskými dedičmi pôdy, kultúry, ľudského potenciálu v jednotlivých priestoroch bývalého Uhorska, ale nie na celom území Uhorska, sú okrem Maďarov Slováci, Rusíni, Rumuni, Srbi, Chorváti, Slovinci a rakúski Nemci a ich štáty, v tom čase: Československo, Rumunsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov a Rakúsko. A, samozrejme, Maďarsko, ale len v hraniciach trianonských. Bez práva na výlučné zastupovanie všetkých Maďarov v Karpatskej kotline. Samozrejme, nespochybňujem kultúrnu a inú spolupatričnosť a spoluprácu.

Nepravdivým stereotypom je aj konštatovanie, že „veľmoci pri určení nových hraníc nebrali ohľad na nesúlad medzi etnickými a štátnymi hranicami, veľký počet etnických Maďarov sa ocitol v Československu a v ďalších nástupníckych štátoch“. Nepravdivým preto, že aj veľký počet etnických Slovákov, Rumunov, Srbov, Nemcov a ďalších sa ocitol v Maďarsku! Porozumenie nedosiahneme, kým na maďarskej strane nepripustia, že aj v zostatkovom Maďarsku žili státisíce Slovákov a často veľmi kompaktne. Na severe v Pilíši, Novohrade, Bukových vrchoch, či v Zemplíne a Níreďháze. V Budapešti a na východ od nej. Nehovoriac o slovenskom osídlení v Békeši, Čongráde, mestá ako Čaba, Komlóš, Sarvaš a pod. To malo Česko-Slovensko žiadať vykrojiť enklávy so slovenským obyvateľstvom výmenou za Žitný ostrov, alebo Medzibodrožie? Či Slováci v týchto oblastiach nemali právo (a nemajú právo) na taký istý plnohodnotný štátotvorný život, ako Maďari na juhu Slovenska?

Vcelku však nenamietam proti záveru autora, že „z maďarskej strany sa deklaruje (mylné) presvedčenie, že Slovensko vzniklo na úkor Maďarska, ako výsledok nespravodlivého Trianonského "diktátu"... Slovenská strana na to reaguje pocitom ohrozenosti z obavy o suverenitu vlastného štátu, čo vo vedomí slovenskej spoločnosti vyúsťuje do trianonskej fóbie“.

Ale vidím jeden rozdiel. Pokiaľ trianonská trauma Maďarov, ako som dokumentoval, nemá žiadne opodstatnenie – opakujem, v roku 1918 zaniklo Uhorsko a až vtedy vzniklo Maďarsko, tak trianonská fóbia Slovákov je stále živená reálnymi činmi na maďarskej strane. Či už to bola medzivojnová iredenta, okupácia južného Slovenska v roku 1938 na základe protiprávnej Viedenskej arbitráže, okupácia východného Slovenska v roku 1939 na základe agresie v podobe tzv. Malej vojny, či neochota kultivovane riešiť povojnovú situáciu Maďarov na Slovensku. A dnešná zložitá situácia s novými kritériami udeľovania maďarského občianstva už vôbec nenapomáha prekonaniu trianonskej fóbie na slovenskej strane. A ani liečeniu trianonskej traumy Maďarov.

Jozef Schwarz

Dinopark v bratislavskej zoologickej záhrade

Dinosaury ožili: pohybujú sa a vydávajú zvuky

Nikdy by som nepomyslela na to, že budem mať možnosť uvidieť ozajstných dinosaurov, ani ich vierohodné kópie. To, že ich uvidím v Bratislave, by som tiež nikdy nebola povedala. Predsa sa tak stalo. Počas nedávnej návštevy hlavného mesta našej materskej krajiny nám naši známi ponúkli možnosť pozrieť si niečo nové, čo sme ešte nevideli.

Od roku 2003 funguje v bratislavskej ZOO nová jedinečná expozícia druhohorných plazov v strednej Európe Dinopark, ktorá je od svojho vzniku veľmi atraktívna pre všetky vekové kategórie návštevníkov. Dinopark je otvorený súbežne so zoologickou záhradou, vstupné do ZOO zahŕňa aj vstupné do Dinoparku. Tyrannosaurus Rex, Stegosaurus, Diplodocus a mnohé iné druhohorné plazy tvoria unikátnu expozíciu s rozlohou 3 hektáre. V lesnom prostredí sú umiestnené modely dinosaurov v životnej veľkosti, ktoré sú ozvučené a niektoré aj pohyblivé. Modely sú riadené vlastným počítačom a poháňané vzduchotechnikou. Celý komplex je synchronizovaný centrálnym počítačom. Scény a zákutia simulujú život v druhohorách a ich súčasťou je náučný chodník o vývoji života na Zemi.

Do Dinoparku je vchod cez zaujímavú bránu. Keď prižmúrime oči, máme pocit, že prejdeme niekoľko miliónov rokov dozadu. V parku sa nachádza 27 modelov dinosaurov v životnej veľkosti, ktoré sú ozvučené a 4 z nich sú aj pohyblivé. Tie, ktoré vydávajú zvuky, sú hneď pri vchode, takže sa ťažko vôbec pustiť na prechádzku, lebo vydávajú rôzne, niekedy naozaj hrôzostrašné zvuky, pohybujú hlavami alebo chvostmi. Nám sa najviac páčilo to, že sa nepohybovali monotónne, ale podľa zaujímavého nevyspytateľného algoritmu.

Dinopark je veľmi vhodným miestom pre školské výlety, ale rovnako i pre výučbu prírodopisu. Vedľa paleontologicky verných modelov sa žiaci a študenti môžu zoznámiť s informáciami o jednotlivých druhoch, o vývoji života na Zemi, pohyboch kontinentov a podobne. Všetko je robené zábavnou a pre mladých atraktívnou formou.

Jedinečné je aj 3D kino, ktoré dokáže premietať 2 obrazy súčasne, čím vzniká dojem plastickosti vnímaného obrazu. Návštevníkom sú zadarmo zapožičané 3D polarizačné okuliare, vďaka ktorým dokážu film vnímať plasticky, vzniká tak ilúzia trojrozmernej projekcie. Krátky dvadsaťminútový film vám ukáže život v druhohorách pomocou dinosaura: od jeho vyliahnutia z vajíčka až po prvú väčšiu bitku o jedlo.

Unikátom svetového významu je od roku 2006 v Dinoparku umiestnená druhohorná rastlina WOLLEMI NOBILIS. Tento strom, druh pravekej borovice, bol objavený v roku 1994 v počte len 39 exemplárov v austrálskej divočine. Pre botanika je stretnutie s touto rastlinou to isté, čo pre biológa stretnutie so skutočným, živým dinosaurom. Rastlina žila na Zemi pred 175 mil. rokov. Dobre ju chránia pred dotykom návštevníkom, je ohradená.

Pre deti je obľúbenou atrakciou detské paleontologické ihrisko a preliezačky. Počas zimnej sezóny (od 1. novembra do konca marca) však nie sú v prevádzke pohyblivé modely, ozvučenie parku ani 3D kino.

Musím sa priznať, že sme neoľutovali výlet do druhohôr, počas ktorého sme si pozreli, akí boli dinosauri, ako sa kŕmili a na náučnom chodníku aj to, ako žili. Oplatilo sa!

(ef)

Dni na pamiatku Andreja Kvasa

Pred 100 rokmi, 21. septembra 1911, sa uskutočnilo prvé letecké vystúpenie čabianskeho rodáka Andreja Kvasa.

Aviatik Andrej Kvas, prvý slovenský letec, sa narodil r. 1883 v Békešskej Čabe. Po skončení ľudovej školy sa prihlásil do Priemyselnej školy v Pešti a skončil ju ako mechanik. Otvoril si dielňu na opravu bicyklov. V roku 1910 na výzvu Aladára Zsélyiho postavil Kvas dve lietadlá, ktoré v septembri 1911 pomáhal testovať. Neskôr začal Kvas sám lietať. Predstavil sa v meste Arad, v Szentesi a v Spišskej Novej Vsi. Zaslúžil sa aj o prvé letecké dni na Slovensku. Zavítal vtedy do Lučenca, Kežmarku, Nitry, Topoľčian, Trnavy, Piešťan a do Košíc. Zalietal tucet lietadiel vlastnej konštrukcie. Ďalšie zostrojil s Michalom Boťanským, ktorý bol tiež slovenského pôvodu. Keď sa začala svetová vojna, Kvas narukoval do rakúsko-uhorskej armády. Viaceré z jeho strojov použilo vojsko na letecký prieskum.

Účastníci spomienkového letu na počesť Andreja Kvasa, Kultúrny spolok Csaba Honvéd, Čabianska organizácia Slovákov a Slovenská samospráva v Békešskej Čabe usporiadali od 21. do 24. septembra Dni na pamiatku Andreja Kvasa. Ctitelia čabianskeho letca sa zhromaždili pri pamätnej tabuli na mieste jeho bývalého rodného domu na ulici Bélu Bartóka, pri benzínovej pumpe Shell. Poslanec mestskej samosprávy István Köles vo svojom pozdravnom prejave ocenil činnosť prvého slovenského pilota, ktorý spojil nielen členov leteckých klubov v Trenčíne a v Békešskej Čabe, ale Slovákov a Maďarov v obidvoch krajinách. Pri príležitosti 100. výročia prvého letu nášho rodáka položili vence k pamätnej tabuli István Köles, predseda Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe Juraj Ando a letci na závesných klzákoch Attila Gellén a Tamás Vandlik.

Oni dvaja potom vzlietli nad Békešskú Čabu, ako to v 30. rokoch veľa ráz robil aj ich vzor Andrej Kvas, keď nad Čabou krúžil vo svojom dvojplošníku.

23. septembra v sídle Kultúrneho spolku Csaba Honvéd referovali o svojich zážitkoch účastníci leteckej cesty okolo krajiny na počesť Andreja Kvasa Tamás Vandlik, Attila Gellén, Gusztáv Boldog a László Grósz.

Záverečný program sa uskutočnil 24. septembra na čabianskom letisku, kde od 10. do 19. hodiny si mohli záujemcovia pozrieť napodobeninu lietadla Andreja Kvasa.

 Ildika Očovská

Doškoľovanie Slovenskej samosprávy Budapešti o aktuálnych otázkach

S poslancami z okolitých osád

Slovenská samospráva Budapešti usporiadala koncom septembra v knižnici budapeštianskej slovenskej školy doškoľovanie poslancov slovenských samospráv budapeštianskych obvodov a osád z okolia hlavného mesta.

Tradičné doškoľovania budapeštianskych poslancov prebiehajú od založenia SSB aspoň raz ročne. Na týchto stretnutiach vždy hlbšie prerokujú jednu aktuálnu národnostno-politickú tému. Takto si spoločne osvojili zostavovanie konkurzných projektov, pripravovali sa na voľby do menšinových samospráv. Doškoľovania prebiehali zväčša na Slovensku, ale boli aj také, ktoré sa uskutočnili v niektorej Slovákmi obývanej lokalite v Maďarsku. V tomto roku finančná situácia SSB nedovolila usporiadať školenie v zahraničí, ani na vidieku, preto sa vedenie SSB rozhodlo obrátiť sa na budapeštiansku slovenskú školu, ktorá má od septembra novú riaditeľku. Ako uviedla predsedníčka SSB Zuzana Hollósyová, dobrá spolupráca medzi dvomi inštitúciami nabrala vyššie obrátky už minulý rok, keď do školy zavítali predsedovia budapeštianskych slovenských samospráv a o otvorenosti inštitúcie svedčí aj možnosť usporiadať toto podujatie v priestoroch školy. Žiaľ, napriek tomu, že na stretnutie pozvali všetkých členov slovenských zborov z Budapešti, predsedov slovenských samospráv z okolitých osád a riaditeľov základných škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, knižnica budapeštianskej školy nebola preplnená. Nosnou témou tohtoročného doškoľovania bolo sčítanie ľudu, informácie o udelení diferencovanej podpory na základe splnených úloh a v neposlednom rade spoločné uvažovanie nad možnosťou rozšírenia počtu žiakov Budapeštianskej slovenskej školy. „Všetci musíme cítiť zodpovednosť a poslať do školy svoje deti, vnúčatá. Ak z každej slovenskej samosprávy hlavného mesta sem príde jedno dieťa, škola bude mať o 14 žiakov viac, čo by znamenalo značné zvýšenie počtu detí,“ povedala Z. Hollósyová.

Cieľom podujatia bolo oboznámiť slovenských poslancov s prácou, ktorá prebieha v budapeštianskej slovenskej inštitúcii. Pričinili sa o to aj žiaci, ktorí vystúpili s krátkym kultúrnym programom. Odzneli v ňom recitácie básní, krátke rozprávky a ľudové piesne. Po kultúrnom programe predstavila výchovno-vzdelávaciu činnosť inštitúcie jej riaditeľka Júlia Szabová Marloková. Poznamenala, že by chceli byť otvorenejšou inštitúciou než boli doteraz. Ich kultúrne aktivity budapeštianski Slováci pomerne dobre poznajú, nakoľko ich žiaci často vystupujú na rôznych podujatiach slovenských volených zborov a požiadala prítomných, aby nezabúdali ani na pedagógov, ktorí vychovali už niekoľko generácií Slovákov. Po základných informáciách nasledovala spoločná diskusia na tému oživenia, resp. naplnenia školy.

Bývalý riaditeľ školy, v súčasnosti predseda slovenského zboru VI. obvodu Budapešti a podpredseda SSB Ladislav Petro, tiež vyslovil svoju radosť z toho, že škola je otvorenejšia ako bola doteraz. S uznaním hovoril o iniciatíve obnoviť tradície kultúrnych zájazdov do okolitých slovenských osád, vďaka ktorým tiež môžu vzbudiť záujem rodičov o školu. Zároveň navrhol vypracovať akčný program na zvyšovanie počtu žiakov. V diskusii ďalej odzneli návrhy vyhľadať slávnych absolventov, ktorí by tiež mohli pomôcť pri propagovaní školy vo svojom rodisku. Prítomní sa zmienili aj o tom, že v súčasnosti bojujú o prežitie aj dedinské školy.

Informácie o diferencovanej podpore na základe splnených úloh sprostredkovala vedúca národnostného odboru Správy fondu Sándora Wekerleho Ildikó Balázsová. Ako poznamenala, prvý raz rozdeľovala podporu správa fondu, pričom v prechodnom období, preto bolo treba vytvoriť hybridný systém. Platili totiž aj tie formuláre, ktoré samosprávy poslali do termínu podľa predchádzajúceho systému, ale aj tie, ktoré mali poslať podľa nového systému, do apríla t. r. Za najväčšiu chybu pri vyplnení formulárov uviedla absenciu zápisníc z verejného zasadnutia, ktorú v predošlom systéme ešte nebolo treba priložiť. Žiaľ, pracovníci správy fondu nemali možnosť dodatočne si vyžiadať chýbajúce dokumenty, ale aj takto museli preštudovať 20 tisíc stránok súbehov. Vyzvala prítomných, aby si preštudovali prílohu č. 1 vládneho nariadenia, ktorá presne určuje, čo môžu zarátať do bodov, na základe ktorých potom udeľujú podporu. „My nemôžeme hodnotiť to, čo vy neuvediete vo svojich zápisniciach. Preto vás prosím, aby ste o všetkých aktivitách mali aspoň zmienku v zápisniciach,“ povedala I. Balázsová. V následnej diskusii odznelo, že by bolo dobré, keby príloha obsahovala aj vzor zmluvy o spolupráci, za ktorú možno získať body navyše, ako aj to, že by lepšie vyhovovalo, keby stabilná podpora zo štátneho rozpočtu nečinila 30 percent a diferencovaná 70, ale aby bol tento pomer vyrovnaný 50:50.

O sčítaní obyvateľov hovoril člen VZ CSS, vedúci Klubu poslancov Spolu a člen Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Imrich Fuhl. Ako konštatoval, sčítanie obyvateľov znamená pre každého z nás veľkú výzvu. Nabádal prítomných, aby sa nebáli hlásiť sa za Slovákov a aby zodpovedali na tzv. senzitívne otázky, ktoré sú pre nás existenčne dôležité. Pripomenul, že hoci sú rôzne problémy v menších osadách, ako napríklad aj u nich v Mlynkoch, kde notárka pred sčítaním obyvateľov sa „postarala“ o to, aby medzi sčítacími komisármi neveľmi mali ani na ukážku Slováka, napriek tomu sa musíme hlásiť k slovenskému pôvodu a k slovenskému jazyku. Ak tak neurobíme, môže to mať negatívny následok na výučbu, samosprávny systém a celý systém menšinových samospráv. On osobne pokladá za neprípustné brať nepovinné odpovede za základ pri vynášaní rozhodnutí o financovaní jednej komunity. V následnej diskusii účastníci stretnutia referovali o svojich skúsenostiach v jednotlivých budapeštianskych obvodoch, kde je priam nemožné konkrétne osloviť Slovákov. Kým v jednej obci môžu vhodiť do každej poštovej schránky leták o sčítaní ľudu a o jeho slovenských súvislostiach, vo veľkomeste to spôsobuje značné problémy. Členovia samospráv však majú možnosť bezplatne sa pridať k sčítacím komisárom, aby takto kontrolovali ich prácu.

Jednodňové školenie SSB v budapeštianskej slovenskej škole skončilo pri bielom stole.

(ef)

Ako Slováci varili gance a žgance

V priestoroch divadelnej sály Slovenského inštitútu v Budapešti sa koncom septembra uskutočnil literárno–kulinárny večer pod názvom Ako Slováci varili gance a žgance. Pokrmy Slovákov v Maďarsku priblížili maďarskému publiku hostia večera – literárny historik, prekladateľ Karol Wlachovský, známa maďarská gastronómka a novinárka Júlia Franková a riaditeľ hotela Fiume v Békešskej Čabe, známy gastronóm Martin Vozár.

Prítomných v mene organizátorov privítala riaditeľka inštitúcie Jana Tomková. – Tradičná slovenská kuchyňa prišla do našej inštitúcie v podobe receptárov. Dnes vám predstavíme dve publikácie, v ktorých sú slovenské špeciality. Zaujímavosťou večera je kniha Jána Babilona z roku 1870 pod názvom Prvá kuchárska kniha v slovenskej reči, - povedala a zvlášť pozdravila veľvyslanca SR v Maďarsku Petra Weissa a jeho manželku, predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika a delegácie z Jače, Pilíša a zo Slovenského Komlóša. Karol Wlachovský predstavil prítomným prvý slovenský receptár majstra kuchára. Ján Babilon sa vyučil za kuchára a pôsobil v Pešti ako majiteľ reštaurácie. Vyše 20 rokov zhromažďoval recepty a poznatky z gastronómie, ktoré zhrnul do prvej slovenskej kuchárskej knihy. Jeho publikácia obsahuje vyše 1500 receptov s osobitným zreteľom na slovenskú kuchyňu. Prvá kuchárska kniha v slovenskej reči sa zrodila prvýkrát v roku 1870, neskôr vyšla vo viacerých vydaniach. Ján Babilon s odbornými článkami z oblasti gastronómie prispieval aj do časopisu Obzor (1871). Bol mecénom slovenského národného života v Pešti.

Po slovách Karola Wlachovského prítomných s príbehmi zo svojho života zabával známy gastronóm, riaditeľ hotela Fiume v Békešskej Čabe Martin Vozár. Ako povedal, kniha Organizácie komlóšskych Slovákov Komlóšske pochúťky je mu blízka preto, lebo recepty, ktoré v nej figurujú, sú mu známe z detstva.

Chýrna gastronómka Júlia Franková porovnávala receptáre, ktoré sú podľa nej základnými dielami slovenskej sedliackej kuchyne. Dôležité sú preto, lebo v dnešnej dobe ľudia potrebujú siahať ku koreňom, chcú variť také jedlá, ako ich mamy a staré mamy.

Záverom podujatia sa predstavili ženy oblečené do krojov z Jače, Pilíša a Slovenského Komlóša. Jačianky priblížili účastníkom akcie gancu (zemiaky s tvarohom a so smotanou), ktorú podávali kedysi na večeru. Pilíšanky priniesli na ukážky tvarohovo-kôprové buchty. Komlóšanky podávali orechové a jablkové koláče, domáce zákusky, studienky (kysnuté cesto) a vynikajúcu klobásu.

Andrea Szabová Mataiszová

Oberačková veselica v Išasegu

Samospráva mesta, Slovenská samospráva a Kultúrny dom Juraja Dóžu v Išasegu usporiadali 24. septembra Oberačkovú veselicu. Ako nás informovala hlavná organizátorka, riaditeľka kultúrneho domu Eva Verseczká Szikiová, vinobranie má u nich dlhoročné tradície, oslavujú ho už od roku 1930. Pred približne dvadsiatimi rokmi na žiadosť obyvateľov oberačku obnovili.

V tomto roku boli oslavy veľkolepé. Slávnostný sprievod sa pohol od kultúrneho domu. Jazdci, 20 vyzdobených vozov a traktorov, tanečníci a muzikanti, spolu okolo 150 ľudí, navodili v meste veselú náladu. Pri Pamiatkovom dome ich netrpezlivo čakali členovia slovenskej samosprávy, ktorí ponúkali účastníkov vynikajúcou pálenkou, zabíjačkovými špecialitami a domácimi zákuskami. Predsedníčka voleného zboru Klára Fuferendová a jej pomocníčky pripravili jaternice, klobásu, koláčiky z lístkového cesta, svadobný koláč a kapustové pagáčiky.

Ďalšia zastávka alegorického sprievodu bola na Námestí bitky, kde členovia športového združenia Vojnové cesty predviedli cvičenia na koni. Tu sa sprievod rozdelil na dve časti, aby sa opäť stretol na štadióne, kde členovia Tanečného súboru Bitka (Csata) predviedli temperamentné maďarské a slovenské tance.

Oberačková slávnosť pokračovala v miestnom kultúrnom dome chutnou večerou, tancom miestnych dôchodcov a oberačkovými hrami (kradnutie a šliapanie hrozna atď.). Na tanečnej zábave hrala kapela Gála z Kartalu.

Sprievodnými podujatiami dňa boli súťaž v pečení domácich zákuskov, v robení strašiakov a zdobení vozov. Najkrajší voz mali členovia miestnej rómskej samosprávy.

Andrea Szabová Mataiszová

J. Havelka sa vzdal mandátu

Dňa 28. septembra sa Jozef Havelka (Mlynky) vzdal mandátu v Slovenskej samospráve Peštianskej župy, kde zastával funkciu podpredsedu. Ako o tom napísal vo svojom liste predsedovi samosprávy Ondrejovi Csabovi Aszódimu, rozhodol sa tak zo zdravotných dôvodov.

J. Havelku v župnom slovenskom zbore vystrieda Emeše Gimešiová Sokolová z Pišpeku, ktorá prevezme mandát do 30 dní.

(ef)

7. Sviatosť kňazstva – sviatosť posvätného stavu

Posledná sviatosť, ktorá spolu so sviatosťou manželstva patrí do skupiny „sviatostí pre službu spoločenstvu“. Katechizmus katolíckej cirkvi (KKC) v bode 1536 hovorí nasledovné: Posvätný stav (ordo) je sviatosť, vďaka ktorej sa poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom, naďalej vykonáva v cirkvi až do konca čias. Je to teda sviatosť apoštolskej služby. Zahŕňa tri stupne: biskupov (episkopát), kňazov (presbyterát) a diakonov (diakonát).

Latinské slovo ordo v rímskom staroveku označovalo občianske stavy, najmä stavy tých, ktorí vládli. Ordinatio znamená zaradenie do niektorého stavu. V cirkvi sú tiež ustanovené stavy, ktoré tradícia označuje latinským slovom ordines. Potom sa hovorí o: ordo episcoporum (biskupský stav), ordo presbyterorum (kňazský stav), ordo diaconorum (diakonský stav). Ale aj iné skupiny dostávajú pomenovanie ordo – čiže stav: katechumeni, panny, manželia, vdovy..... (porov. KKC 1537). Zaradenie do niektorých uvedených stavov sa v cirkvi konalo obradom, ktorý sa nazýval ordinatio, čiže liturgickým úkonom, ktorý bol posvätením, požehnaním, alebo sviatosťou. Dnes sa výraz ordinatio používa pre sviatostný úkon, ktorý zaraďuje do biskupského, kňazského alebo diakonského stavu.

Ak sa oprieme o Sväté písmo, v Starom zákone nájdeme zmienku o tom, ako si Boh vyvolil v izraelskom národe jeden z dvanástich kmeňov – kmeň Léviho – a vyhradil si ho pre liturgickú službu. Áronovo kňazstvo a služba levitov sú predobrazmi novozákonného kňazstva. Takisto sa spomína Melchizedech, ako „kňaz najvyššieho Boha“ (Gn 14,18), ktorý sa v kresťanskej tradícii pokladá za predobraz Ježiša Krista. Všetky starozákonné predobrazy dosahujú svoje naplnenie v Ježišovi Kristovi, ktorý je jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi.

Treba rozlíšiť terminologický pojem, o aké „kňazstvo“ ide. Poznáme dva termíny kňazstva. Služobné kňazstvo (alebo sa nazýva aj hierarchické) a všeobecné kňazstvo veriacich. Na tomto druhom, všeobecnom kňazstve veriacich má účasť každý pokrstený človek. Služobné alebo hierarchické kňazstvo sa prijíma samostatne, práve sviatosťou posvätného stavu. Jednoducho môžeme povedať, že služobné kňazstvo je v istom zmysle slova úrad, ktorý vysvätený služobník vykonáva uprostred spoločenstva Božieho ľudu, do ktorého bol zaradený. Kto prijíma služobné kňazstvo, síce prijíma účasť na úrade Ježiša Krista, ale táto účasť na úrade je predovšetkým službou pre dobro veriaceho spoločenstva. Služobné kňazstvo jednak zastupuje Krista pred spoločenstvom veriacich, ale v mene cirkvi tiež prednáša Bohu modlitby cirkvi a koná eucharistickú obetu.

Rozoznávame tri stupne sviatosti posvätného stavu:

1. Biskup – má plnosť kňazskej moci, je nasledovníkom apoštolov prostredníctvom nástupníctva, je súčasťou biskupského zboru a vytvára hierarchické spoločenstvo s hlavou a členmi kolégia biskupov. Aby bol niekto vysvätený za biskupa, vyžaduje sa osobitné poverenie rímskeho biskupa (pápeža) a účasť viacerých biskupov na biskupskej vysviacke. Poznáme diecéznych biskupov, ktorí stoja na čele konkrétnej diecézy (istého územia), pomocní biskupi pomáhajú diecéznemu biskupovi.

2. Kňaz – má účasť na kňazskej moci a je spolupracovníkom biskupa, je vysvätený biskupom, vytvárajú kňazské spoločenstvo. Tí, ktorí sú zaradení do diecézy, sa nazývajú diecéznymi alebo aj svetskými kňazmi; ak sú zaradení do rehole alebo misijného spoločenstva, sa nazývajú jednoducho rehoľníci.

3. Diakon – stojí v službe biskupovi a kňazovi. Rozoznávajú sa dva druhy diakonátu. Jeden je ten, ktorý je len prechodným stupňom, pred prijatím kňazstva; druhý je stály diakonát, ktorý nemá úmysel pokračovať v prijatí kňazstva a nazýva sa trvalý diakonát.

Kto môže prijať sviatosť posvätného stavu: platne ju môže prijať jedine pokrstený muž. V Latinskej cirkvi (okrem trvalých diakonov) sa služobníci na prijatie sviatosti posvätného stavu vyberajú spomedzi veriacich mužov, ktorí sú slobodní a chcú dobrovoľne zachovávať celibát pre nebeské kráľovstvo. Vo Východných cirkvách je už od stáročí platná odlišná disciplína: kým biskupi sa vyberajú spomedzi slobodných, za kňazov a diakonov môžu byť vysvätení aj ženatí muži (avšak nie opačne, nemôže prijať sviatosť manželstva ten, kto už prijal sviatosť posvätného stavu).

Kto udeľuje sviatosť posvätného stavu: platne vysvätení biskupi, ktorí sú v línii apoštolského nástupníctva.

Účinky sviatosti: tak ako pri krste a pri birmovaní sa používa pri pomazaní olej, ktorý sa nazýva krizma, aj pri tejto sviatosti sa ním maže vysvätený služobník. A tento olej – krizma, tak ako pri krste a birmovaní vtláča do duše vysväteného služobníka nezmazateľný znak. Teda sviatosť posvätného stavu nemožno viackrát opakovať. Ďalej je to milosť Ducha svätého a milosť sily k vykonávaniu svojej služby.

Kňazstvo je nezaslúžený dar a nikto si ho nemôže nárokovať. Je to milosť, nezaslúžená milosť, ktorú Boh udeľuje človekovi, ktorého povoláva do svojej kňazskej služby. Treba ale povedať, že aj kňaz naďalej ostáva človekom, ktorý takisto zápasí, popri milosti, ktorú dostal, v svojej nedokonalosti celý svoj život. Samozrejme, že sa stáva predovšetkým Božím mužom, mužom cirkvi, služobníkom oltára. Ale tak, ako on koná v mene cirkvi službu pre spoločenstvo Božieho ľudu, aj on potrebuje, aby to spoločenstvo, ktorému slúži, sa modlilo za svojho služobníka oltára. Máme krásne príklady mnohých kňazov naozaj svätého života. Nedávno sa skončil rok kňazstva, ktorý bol zasvätený patrónovi všetkých kňazov a je ním sv. Ján Mária Vianey. Vieme, čo urobil kňaz – salezián sv. Don Bosco. Kto by nepoznal kapucínskeho kňaza pátra Pia z Pietrelčíny. Pápež Ján Pavol II. vydal svedectvo o svojom kňazskom živote. Mnohí určite videli film o pápežovi Jánovi XXIII. Prosme za kňazov vo svojich modlitbách, aby sme ich predovšetkým mali v dostatočnom množstve a modlime sa, aby boli dobrými kňazmi pre spoločenstvo ľudí.

Stanislav Brtoš

Domáce „chute“

Komlóšski divadelníci v Malej Tarči

Určite ste mali aj vy, vážení čitatelia, príjemný zážitok, keď ste počuli nejaký slovný zvrat, alebo ľudí hovoriacich vám známym nárečím, a zmocnil sa vás pocit, že ste doma. Takýmto zážitkom obdarili komlóšski ochotnícki divadelníci prostredníctvom ľudovej divadelnej hry Páračky početných záujemcov, ktorí prišli v tretí septembrový piatok do Kultúrneho domu Ulita (Csigaház) v Malej Tarči. Iniciátorkou a hlavnou organizátorkou podujatia bola Slovenská samospráva v Malej Tarči na čele s Katarínou Szabovou Tóthovou, ktorá úvodom privítala hostí z Malej Tarče, Cinkoty, Veľkej Tarče, Kerepeša a Budapešti. Na usporiadaní predstavenia sa podieľalo aj Regionálne kultúrne stredisko Slovenského osvetového centra v Ečeri, ktoré zastupoval zástupca predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Ondrej Csaba Aszódi. Vo svojom príhovore pripomenul prítomným dôležitosť toho, aby sa počas sčítania ľudu v čo najväčšom počte prihlásili k slovenskej národnosti. V radoch obecenstva sedeli aj mnohí Komlóšania žijúci v Budapešti, združení v Kruhu priateľov Slovenského Komlóša na čele s predsedom Pavlom Beňom.

Hlavnú úlohu však tento krát nehrali diváci, ale herci. Na javisku ožili scény z dedinského života, napr. rozhovory susediek pred domom, ako najdôležitejší kanál získavania informácií o udalostiach v dedine. V priebehu príprav na páračky a samotných páračiek sme sa mnoho dozvedeli o niekdajšom sedliackom spôsobe života, o najdôležitejších prácach. Z rozprávania príslušníkov staršej generácie mladším ožili na javisku aj dejiny Slovenského Komlóša. Aj diváci sa z rozhovorov mohli dozvedieť, ako prišli Slováci do tohto kraja, ako si podmanili prírodu a ako na spustošenej Dolnej zemi vytvorili rozkvitajúcu obec a cirkevný zbor. K autentickosti scénky prispelo, že rozhovory na javisku prebiehali v mäkučkom komlóšskom nárečí a boli spestrené slovenskými ľudovými piesňami v sprievode tradičného hudobného nástroja - citary. Za krásne chvíle a teplo pri srdci sa Komlóšanom poďakovala predsedníčka Slovenskej samosprávy vo Veľkej Tarči Mária Galántaiová fotoalbumom Perličky z Veľkej Tarče a Mária Jávorová v mene Kultúrneho spolku Malej Tarče. Komlóšski divadelníci sa na druhý deň predstavili aj Slovákom v Dabaši-Šáre.

A. Račková

Týždeň kultúry v Malej Tarči

V dňoch 12. - 18. septembra sa v Malej Tarči konal ôsmy ročník veľkolepej série programov nazvaný Týždeň kultúry, ktorého hlavným usporiadateľom bol Kultúrny spolok Malej Tarče a jedným zo spoluorganizátorov miestna slovenská samospráva.

Šesť rokov sa podujatie viaže k slávnemu miestnemu rodákovi, opernému spevákovi Józsefovi Simándyovi. 18. septembra 2006 oslávili jeho nedožité 90. narodeniny a pri tejto príležitosti Kultúrny spolok umiestnil pred kultúrnym domom, kde stál niekdajší rodný dom umelca, jeho bronzovú sochu v životnej veľkosti, dielo laureáta Munkácsyho ceny Frigyesa Janzera.

Tohoročný Týždeň kultúry sa začal v pondelok koncertom cirkevnej hudby v katolíckom kostole a pokračoval v stredu komorným koncertom v miestnej hudobnej škole, na ktorom sa predstavili aj nádejní speváci. Piatok patril slovenskému programu, v Kultúrnom dome Ulita predviedli ochotnícki divadelníci zo Slovenského Komlóša na čele s Ernou Laukovou hru Páračky. Večer ich na javisku vystriedala miestna mládež s ukážkami z muzikálových predstavení.

Sobota už tradične patrila „Gerheňovému“ festivalu, ktorý je spolu s národnostným folklórnym festivalom a jarmokom už po ôsmy raz jednou z najpopulárnejších akcií Týždňa kultúry v Malej Tarči. Na pečenie zemiakových placiek sa prichádzajú pozrieť ľudia z blízkeho i zo vzdialenejšieho okolia, ktorí si môžu kupovať túto obľúbenú pochúťku známu v Maďarsku pod viacerými názvami za tzv. zemiakové lístky. Prácu súťažiacich pozorne sledovala porota, ktorá udelila zvláštnu cenu skupine na čele s poslancom spriatelenej obce zo Slovenska Beluša Františkom Salajom.

Oproti festivalovej trme-vrme na Simándyho námestí stáli stánky jarmočníkov, ľudových remeselníkov, ktorí ponúkali svoj tovar. Tu pripravili organizátori aj rôzne hry a preteky pre deti. V kultúrnom dome bola inštalovaná výstava zemiakov a návštevníci tu mohli získať recepty na nezvyčajné jedlá zo zemiakov.

Na javisku medzitým vystupovali tanečné súbory a spevokoly. V tomto roku bolo súčasťou festivalu Celoštátne slovenské folklórne stretnutie Tulipán, ktoré spoločne zorganizovali miestny kultúrny spolok a slovenská samospráva, finančne ho podporila Celoštátna slovenská samospráva. Predpoludním sa na javisku predstavili deti, popoludní dospelí. Záverom folklórneho stretnutia hrala hudobná kapela z Perbálu Dicke Schwäne. Program folklórneho súboru Panónia a slovenskej samosprávy pokračoval večerou, na ktorej sa zúčastnili hostia z Beluše. Chutná večera, neviazaný príjemný rozhovor a spoločný spev prehĺbili priateľstvo medzi nimi. Týždeň kultúry v Malej Tarči vyvrcholil v nedeľu kladením vencov pri soche Józsefa Simándyho.

(kszt – vzs)

Zvyk z Mende zaradený do kultúrneho dedičstva Unesco

Turíčna výzdoba evanjelického kostola v Mende sa dostala medzi nové prvky duchovného kultúrneho dedičstva. Zvyk pripisujú Slovákom evanjelického vierovyznania, ktorí založili túto osadu v blízkosti hlavného mesta v 18. storočí. Mende a Peterku (Péteri) osídlilo 15 slovenských rodín z Trenčianskej stolice.

Veriaci z Mende sa pripravujú na výzdobu kostola podľa zaužívanej choreografie. Deň - dva pred Turícami sa vyberú chlapi na breh rieky narezať topoľové vetvy. Odrežú konáre hrubé ako ruka a vysoké aspoň dva metre. Tie potom zanesú do kostola a ozdobia ich výšivkami. Každá výšivka (ručník, obrus, stužka a pod.) má svoje miesto. Vyhradené sú tri rady, každý je rovnako ozdobený, ale v inej farbe. Podľa prerozprávania miestnych veriacich je to zvyk, ktorý si ich predkovia priniesli so sebou z územia súčasného Slovenska, avšak natrvalo sa nezachoval ani tam. Mimochodom, tento zvyk udržiavajú aj slovenskí evanjelickí veriaci vo Veľkej Tarči.

Dohovor UNESCO o ochrane a podpore rozmanitosti kultúrnych prejavov (Convention on the Protection and Promotion of the Diversity of Cultural Expressions) bol prijatý 20. októbra 2005 v Paríži na 33. zasadnutí Generálnej konferencie UNESCO. Cieľom dohovoru je posilniť na vnútroštátnej a medzinárodnej úrovni mechanizmy, vytvárajúce podmienky na uvedomenie si významu, ktorý prináša ľudstvu rozmanitosť jeho kultúr a v rámci nich konkrétnych kultúrnych prejavov. Ustanovenia dohovoru majú zabezpečiť, na princípoch definovaných v jeho čl. 2, rozvoj interakcie medzi rozmanitými kultúrami, uznanie osobitného charakteru kultúrnych aktivít, tovarov a služieb a slobodnú tvorbu, rozvoj, šírenie kultúrnych prejavov ako i produkciu v rámci kultúrneho priemyslu.

Na zozname svetového nehmotného dedičstva UNESCO z Maďarska sa nachádza v súčasnosti 11 položiek, z toho tri pridali v tomto roku. Tieto sú okrem turíčnej výzdoby kostola v Mende aj fašiangové zvyky v Mohe (Fejérska župa) a hostenie rodín a priateľov v Bólyi (Baranská župa) na Veľkonočný pondelok. Pridanie zvyku na zoznam je možné na formulári a neznamená finančné, iba morálne uznanie. Na zozname svetového nehmotného dedičstva UNESCO je okrem iného aj zvyk odohnania zimy bursovníkmi v Moháči.

(ef)

Rozlúčka s vynikajúcim pedagógom a skvelým človekom

Katarína Mikľová (1937 – 2011)

Katka Mikľová, ktorá patrila k významným pedagógom našej inštitúcie, je nositeľkou Zlatého diplomu. Bolo pre mňa veľkou cťou, že túto vynikajúcu pedagogičku, ktorá vychovala stovky detí a odovzdala im lásku k písanému a hovorenému slovu v slovenskom a v maďarskom jazyku a svoju prácu vykonávala vždy s láskou a uznaním, sme mali príležitosť v nedávnej minulosti pozdraviť pred žiakmi, učiteľmi a rodičmi slovenskej školy.

Slávny pedagóg, Ján Ámos Komenský povedal:

„Komukoľvek môžeš pomôcť, pomôž rád. Veď dávno sa hovorí, že slúžiť a pomáhať sú vlastnosti vznešených ľudí.”

Aká pravdivá je táto pekná veta pre učiteľskú dráhu tety Katky! Teta Katka učila a vychovávala deti s úprimnou láskou, odovzdaním a na vysokej odbornej úrovni, či už ako triedna učiteľka, alebo učiteľka odborných predmetov. Žiaci aj rodičia si ju vážili a mali ju radi.

Rodina tety Katky má z oboch strán slovenské korene a ona sama sa po maďarsky naučila až v materskej škole. V roku 1957 zmaturovala v békeščabianskej slovenskej škole a odišla študovať na Vysokú školu pedagogickú do Segedína, odbor slovenský a maďarský jazyk, ktorý v roku 1960 ukončila s červeným diplomom. Po štúdiách učila jeden rok na Základnej škole č. 6 a od 1. septembra 1961 až do odchodu do dôchodu pracovala v našej inštitúcii.

Jej práca bola počas rokov viackrát ocenená:

v roku 1970 Vynikajúci pracovník školstva

v roku 1987 „Za vynikajúcu prácu”

v roku 1991 „Vynikajúci pedagóg”

Od roku 1978 pracovala 12 rokov ako zástupkyňa riaditeľa školy.

Naša slovenská škola sa stala jej srdcovou záležitosťou. S bezhraničnou láskou nám rozprávala o svojich spolužiakoch, učiteľoch, o škole či o internáte. Mladí, začínajúci kolegovia sa vždy mohli spoľahnúť na jej podporu a pomoc. Jej láska k deťom a láska k povolaniu boli pre nás vždy vzorom.

S ľútosťou v srdci sa v mene našej inštitúcie teraz lúčime s vynikajúcim pedagógom a skvelým človekom. Posledná rozlúčka so zosnulou bude 21. októbra o 10. hodine v Békešskej Čabe na cintoríne Vasúti Temető podľa evanjelického obradu.

Česť jej pamiatke!

V mene učiteľského zboru békeščabianskej školy

Edita Pečeňová

riaditeľka

Oberačkové slávnosti v Čomáde

Slovenská samospráva a Obecná samospráva v Čomáde usporiadali 24. septembra oberačkové slávnosti. Podujatie sa uskutočnilo v priestoroch Národopisnej zbierky, ktorú odovzdali presne pred rokom spolu s osvetovým strediskom.

Krojovaný sprievod na čele so slávnostne vyzdobeným vozom sa pohol popoludní od budovy múzea. Spievajúce ženy, muži a deti s hudobným sprievodom trubačov z Dabašu-Šáre prešli peši celou dedinou. Po približne dvojhodinovej ceste sa unavení vrátili k múzeu, kde ich čakali organizátori s osviežujúcimi nápojmi, vynikajúcim vínom a pagáčikmi. Na radosť detí vedúci Spolku na zachovávanie tradícií Fialka Győző Peja im čapoval čerstvý mušt.

Prítomných v mene organizátorov privítali starosta obce János Klement a predsedníčka slovenskej samosprávy Marta Šinková. Kultúrny program uviedla tanečná skupina Borovenka z Dabašu-Šáre so zemplínskymi karičkami a verbunkom. Choreografie s nimi nacvičila Eva Szilágyiová Šubová, umeleckým vedúcim skupiny je Zsolt Szilágyi. Miestni škôlkari pod vedením učiteľky Márie Borošovej veľmi šikovne predniesli riekanky a detské hry, po nich nasledovali žiaci základnej školy s humornou scénkou o oberačke. Tanečná skupina Malá Fialka, ktorá vznikla v marci tohto roku, predviedla slovenské riekanky a tance. Umeleckým vedúcim skupiny je Zsolt Szilágyi. Po miestnych deťoch nasledoval miešaný ľudový spevokol z Vágašskej Huty s kyticou slovenských ľudových piesní. Zbor pôsobí od roku 1994 a podporuje ho miestna slovenská samospráva. V repertoári má slovenské i maďarské cirkevné i ľudové piesne. Vedúcou zboru je Estera Kisová. Kultúrny program skončil vystúpením speváckeho zboru z Veresegyházu.

Organizátori pohostili vystupujúcich vynikajúcim gulášom, vínom a pagáčikmi. Oberačkové slávnosti skončili bálom, do tanca hrali trubači z Dabašu-Šáre.

Andrea Szabová Mataiszová

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Odchody, príchody

Ahoj, Feri. Ako sa voláš, Feri? – Feri. – Prečo stojíš tu, vonku, Feri? – Lebo ma nepustia dnu. – Prečo, je tam nejaký problém, Feri? – Nie, ale keby ma pustili, bol by...

Na (približne) tento geniálny dialóg od Gézu Hofiho som si spomenul sledujúc s nemalým prekvapením, že Ferenc Gyurcsány je opäť vo svojom živle. Odchádza ako keby prichádzal. Zo socialistickej strany je už jednou nohou von, avšak sa rozvinulo div nie hnutie, aby sa vrátil na scénu, aby pomohol, aby zasa tancoval, aby si natiahol boxérske rukavice a v ringu si zmeral schopnosti s aktuálnym majstrom sveta. Treba povedať, že V. Orbán mu v tom aj pomáha: prokuratúra pod jeho „dohľadom“ vypočúvala „Feriho“ ako obvineného, čo sa za posledných 50 rokov maďarskému expremiérovi ešte nestalo. Jeden to predtým dotiahol až na šibenicu, ale Gyurcsányovi hrozí zatiaľ iba vyšetrovanie, obvinenie, obžaloba a súd. Na konci ktorého bude martýr, blahoslavený až svätý. Toto teda chce vykreovať doteraz najväčší Víťaz, pričom ho vedú zištné ciele: kým je Gyurcsány na výslní, darí sa aj Orbánovi, pretože má poruke večné zaklínadlo, nepriateľa ľudu a pod. Takže spred prokuratúry Feriho odniesol tisícový dav na ramenách. Asistoval mu celý vedúci štáb MSZP, ktorého členovia potom urýchlene dodávali, že ich podpora platila len pre tento prípad „svojvôle a arogancie moci“.

Ako sa oplatí zbaviť sa týchto vlastností (arogancie), o tom svedčí prípad Buciho Stohla. Populárny herec odišiel do väzenia. Hoci najprv sa zdráhal, mútil, že ani nepil, ani nedrogoval predtým, čo zrazil autom pár ľudí, ba čo viac, ani volant nedržal on, ale nakoniec sa kajal, absolvoval dokonca celoštátne turné s protidrogovými prednáškami, jeho kolegovia nakoniec plakali, keď sa s ním lúčili, v ulici, kde býva, susedia mu usporiadali „utcabál“... No, môže ísť pykať do marca-apríla budúceho roka na Tököl, aby sa potom vrátil ako ešte väčšia hviezda.

Avšak! Feri i Buci sa vracajú-vrátia do tej istej krajiny. A, ako je známe, ťažký je návrat tam, odkiaľ ste ani neodišli.

Celoštátna cudzojazyčná knižnica

Deň otvorených dverí

Celoštátna cudzojazyčná knižnica usporiadala 23. septembra Deň otvorených dverí. Pracovníci knižnice si od roku 2005 každoročne celodenným programom pripomínajú Európsky deň jazykov, ktorý vyhlásila v roku 2001 Rada Európy. Pri tejto príležitosti štátne inštitúcie a občianske združenia v mnohých európskych krajinách upriamujú pozornosť na pestrosť jazykov a kultúr a na význam celoživotného učenia jazykov. Jedným z cieľov v poradí piateho dňa otvorených dverí v cudzojazyčnej knižnici bola popularizácia kultúry národnostných menšín žijúcich v Maďarsku.

V tomto roku, pri príležitosti 10. výročia založenia dňa jazykov, pripravila knižnica naozaj bohatý program. Uviedla ho recitácia básne Sándora Petőfiho v siedmich jazykoch a pokračoval besedou za okrúhlym stolom, kde o používaní slovenčiny v súčasnosti hovoril predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik.

Program pokračoval rozhovorom s tlmočníkom Európskeho parlamentu Ioannisom Ikonomouom, ktorý hovorí 32 jazykmi. V celodennom programe figurovali ďalej mimoriadna hodina spevu pre stredoškolákov, výstava umelca, knihovníka na dôchodku Józsefa Antala, meditácia o poézii a posunkovom jazyku, odovzdanie cien súťaže o najlepší umelecký preklad, predstavenie esejovej publikácie Czeslawa Milosza a otvorenie výstavy o diele tohto poľského básnika. Milosz prežil 30 rokov v exile, ale po páde železnej opony sa vrátil do Poľska a usadil sa v Krakove. Spočiatku podporoval poľský povojnový režim, ktorý dosadili Sovieti, a v rokoch 1945 až 1950 pôsobil ako poľský diplomat, ale postupne stratil ilúzie o komunistoch a v roku 1951 emigroval. Usadil sa vo Francúzsku, odkiaľ sa o desať rokov neskôr presťahoval do USA. Prednášal literatúru na kalifornskej univerzite v Berkley, písal poéziu a prekladal anglickú literatúru do poľštiny. V r. 1980 dostal Nobelovu cenu. Práve v tom čase sa v Poľsku zrodilo hnutie Solidarita, ktoré otriaslo komunistickou vládou vo Varšave.

Stalo sa už tradíciou, že v rámci Dňa otvorených dverí poskytne knižnica možnosť predstaviť sa jednej národnosti. V tomto roku padol výber na Slovákov. Slovenský program uviedla pracovníčka knižnice Alžbeta Árgyelánová. Vďaka finančnej podpore CSS záujemcovia sa mohli kochať vo vystúpení Folklórneho spolku Lipa, v slovenských ľudových piesňach spod Pilíša v podaní Laury a Vanesy Glückovej a piesni Horehronie, ktorú zaspievala študentka prvej triedy budapeštianskeho slovenského gymnázia Antonella Jana Morongová.

V rámci programu Poklady skladu sa mohli záujemcovia zúčastniť na prechádzke skladmi knižnice, kde sú vzácne rarity, cenné knihy a iné dokumenty, ktoré inak nemôže bežný návštevník vidieť.

Program Dňa otvorených dverí Cudzojazyčnej knižnice ukončil koncert komorného orchestra Presto.

(ef)

Ekumenické stretnutie v Jozefove

V sobotu 17. septembra sa v VIII. obvode Budapešti, v záhrade na Námestí Mihálya Horvátha, stretli veriaci baptistického, evanjelického, katolíckeho a reformovaného vierovyznania na spoločnú modlitbu a vypočutie Božieho slova. Iniciátorom a organizátorom stretnutia bola skupina Oikoumene Jozefova (Józsefváros). Ekumenické stretnutie sa viazalo k Noci otvorených kostolov a zároveň k 20. výročiu založenia tejto ekumenickej spoločnosti.

Na úvod zaznela hudba od H. Purcella, J. S. Bacha a J. Clarka v prednesení Zalána a Botonda Kovácsovcov. Potom sme si vypočuli básne Adyho a Reményika v podaní Alexa Oláha. Moderátorom programu bol predstaviteľ ekumenickej skupiny Ferenc Kiss.

Ako prvý kázal duchovný pastier reformovanej cirkvi Dávid Emil Kovács. Evanjelický farár Bertalan Péter Szabó vo svojej kázni vysvetlil motto stretnutia, ktoré navrhla slovenská evanjelická farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová: „Hľa, ako dobré a milé je to, keď bratia spolu bývajú“ (Žalm 133), veď všetci sme bratia v Kristu Ježiši. V podaní speváckeho zboru Ozvena pod taktovkou Marty Pálmaiovej Pápayovej odzneli sakrálne piesne v slovenskom jazyku. V mene baptistov kázal duchovný Csaba Huszta. Vysvetlil pôvod ich veriacich, ktorí boli začiatkom 16. stor. prenasledovaní a vyhnaní zo Švajčiarska. Usadili sa na území dnešnej Moravy a Slovenska. Časť habánov sa dostala aj do Budapešti, kde našla útočisko medzi Slovákmi v Jozefove. Duchovný reformovanej cirkvi Bálint Bacskai očaril prítomných svojím spevom. Na záver sa ujal slova farár rímskokatolíckej cirkvi Ferenc Bajzáth, ktorý citoval 116. žalm Laudate omnes gentes...,t. j. Chváľte Pána všetky národy. Vysvetlil, že prítomní veriaci spolu chvália Pána modlitbou a spevom. Chválospev odznel v podaní gitaristu Istvána Molnára, do spevu sa zapojili všetci prítomní.

Po stretnutí bolo skromné pohostenie pod stanom, kde bolo vyvesené motto dnešného stretnutia. Odtiaľ sme sa presunuli do pekne renovovanej kaplnky baptistov na Jozefovej ulici, kde bol krásny koncert. Na organe hral László Révész z Kecskemétu a spieval spevokol miestneho zboru.

Bol to skutočne mimoriadny zážitok, keď sa veriaci rôznych vierovyznaní spolu modlili a spievali.

Ružena Czifrová

Slovenská svätá omša v Budapešti

Ako každú prvú nedeľu v mesiaci, aj v septembri sa uskutočnila slovenská svätá omša v Kostole sv. Jozefa na Námestí Mihálya Horvátha. Pri vstupe do kostola bolo zrejmé, že v laviciach sedí nezvyčajne málo ľudí. Po zaznení organu a spevu kantora Michala Tótha hlas veriacich takmer ani nebolo počuť.

Ako zvyčajne, omšu slúžil otec Atila Kónya. Kázal o pokoji a bratskej láske, ktorá sa má prejaviť bratským napomenutím a spoločenstvom modlitby. „Naplnením zákona je láska. Preto po svätej omši si vzájomne dávame znak pokoja, znak úprimnej kresťanskej lásky a spolupatričnosti. Naše spoločenstvo nekončí posledným slovom modlitby, posledným amen, ale pokračuje v dennom živote, v drobných i veľkých prejavoch lásky k blížnemu.“

Na bratskom pohostení na fare sme sa dozvedeli, že túto nedeľu mali prísť na sv. omšu veriaci z Mlynkov, ktorí však mali návštevu zo spriatelených obcí zo Slovenska, z Moravy a z Čiech. Spoločne sa zúčastnili na slovenskej omši, ktorú im v Mlynkoch slúžil farár Jozef Slamka z Blatného.

Veríme, že v budúcnosti sa podarí lepšie skoordinovať program veriacich a Mlynčania prídu do Budapešti na slovenskú sv. omšu.

Ružena Czifrová

Čitatelia nám píšu

So záujmom som si prečítal článok s názvom Répašská Huta žije turizmom na portáli www.luno.hu. Už dlhšiu dobu skúmam históriu slovenských zaniknutých sklární. Pri sklárni, ktorá v rokoch 1820 až 1895 fungovala pri obci Látky, som sa stretol s menom sklárskeho majstra Jozefa Ružičku. Stretol som sa aj s Ladislavom Ružičkom, jeho pravnukom. Jozef Ružička tam prišiel pracovať zo sklárne v Répašskej Hute. Pokúšal som sa získať nejaké informácie o tejto hute, ale v slovenskej literatúre som našiel len krátke zmienky o tom, že taká huta pri Miškovci existovala. Preto mi článok prišiel vhod a získal som z neho základné informácie, ktoré potrebujem. Ďakujem pani Andrei Szabovej Mataiszovej. Rád by som však vedel, či existuje opis histórie sklárne v Répašskej Hute.

Ďakujem! Želám Vám veľa úspechov a ostávam s pozdravom.

Ing. Juraj Laššák

Oberačka v Santove so Žemberovčanmi

Slovenská samospráva v Santove spolu s obecnou samosprávou usporiadali v poslednú septembrovú sobotu už tradičné oberačkové slávnosti. Na oslavy pozvali už druhýkrát aj obyvateľov spriatelenej osady zo Slovenska, zo Žemberoviec.

Hoci v Santove sa s pestovaním hrozna nezaoberajú vo veľkom počte, tamojší slovenský zbor sa rozhodol pred piatimi rokmi obnoviť tradíciu oberačkového sprievodu a programov, týkajúcich sa vinobrania. Takto si účastníci mohli vyskúšať šliapanie hrozna, prejsť v sprievode na konskom záprahu alebo peši po dedine, vychutnať si nielen čerstvý mušt, ale aj kultúrny program a koniec dňa sláviť plesom v budove školy.

O oberačkový sprievod bol veľký záujem, starší a mladší obyvatelia sa spolu tešili vyparádeným aktérom - miestnym ľudovým spevákom a tanečníkom, kapele Santovská nálada pod vedením Jozefa Széplakiho, ale aj slávnostne vystrojeným kočišom a alegorickým vozom. V krojovanom sprievode nechýbali ani mladé tanečníčky, ktoré niesli oberačkový veniec. Veselý sprievod sa pohol od školy smerom k „hornému šenku“, kde účastníkov slávnosti a okolo postávajúcich zvedavcov čakalo pohostenie podľa starého zvyku. Ponúkali víno aj koláče. Začal sa pouličný tanec a sprievod sa vracal po hlavnej ulici k budove kultúrneho domu. Tu sa prítomným prihovorila predsedníčka slovenského zboru Katarína Kormošová, ktorá pozdravila delegáciu Žemberovčanov a s radosťou konštatovala, že podujatie poctil svojou prítomnosťou aj predseda Združenia a regionálneho strediska pilíšskych Slovákov Jozef Havelka s manželkou. Predsedníčka slovenskej samosprávy využila možnosť, že sa môže naraz prihovoriť viacerým občanom podpilíšskej slovenskej osady a nabádala ich, aby sa nezabudli prihlásiť ku svojim slovenským koreňom počas nastávajúceho sčítania ľudu. Ako poznamenala, údaje sčítania ľudu môžu dlhodobo ovplyvniť národnostnú škôlku a školu, ktoré pôsobia v osade, veď prečo by boli potrebné v takej osade, kde nežije dostatok príslušníkov danej národnosti. Prítomným sa prihovorila aj po slovensky starostka obce Eva Csicsmanczaiová, ktorá privítala nielen hostí, ale aj Santovčanov, ktorí zavítali na podujatie. Konštatovala, že zachovávanie tradícií a s tým spojené podujatia lákajú do obce čoraz viac záujemcov. „Nazdávam sa, že tradičné hodnoty a súdržnosť sú dôležité pre čoraz viac ľudí. Tí, ktorí sa spoločne zabávajú, vedia aj lepšie spolu pracovať. Preto každému želám, aby naše dnešné oslavy boli úspešné,“ povedala. Po jej slovách javisko obsadili členovia pávieho krúžku, aby zaspievali prekrásne santovské ľudové piesne. Najmenší obyvatelia osady očarili prítomných kytičkou slovenských a maďarských detských hier. V kultúrnom programe vystúpil aj spevokol Žemberovčan s niekoľkými veselými piesňami o víne a o vinobraní vôbec. Kultúrny program ukončili mladí tanečníci skupiny Kolibrík modernými tancami.

Po vydarenom programe čakali záujemcov súťaž domácich koláčov a oberačkový bál, na ktorom hrala do tanca chýrna Santovská nálada.

(ef)

Úspešné fórum v I. obvode Budapešti
Hlásime sa k našim koreňom

V I. obvode Budapešti v tomto volebnom období pôsobia štyri národnostné samosprávy. V abecednom poriadku sú to arménska, grécka, nemecká a slovenská. Všetky štyri sa zhodli v tom, že treba osloviť národnostných občanov a poukázať na mimoriadnu dôležitosť tohtoročného sčítania obyvateľov. Pozhovárať sa s nimi, vysvetliť im prípadné nejasnosti a vyzvať ich, aby sa bez váhania prihlásili k svojim predkom, k svojej národnosti. Termín a miesto podujatia sme vopred uverejnili v miestnych novinách Várnegyed (Hradná štvrť), aby sa o ňom dozvedeli aj tí, ktorých ešte nepoznáme, a pozvánky sme rozoslali aj poštou.

A tak 27. septembra o 17. hodine v aule Samosprávy I. obvodu sedeli za stolom predsedníčky Mária Váradyová, Agneša Kalotaová, Kristína Schweighofferová a predseda Gregor Papuček. Pred nimi sedeli národnostní občania tejto mestskej časti.

K. Schweighofferová privítala obecenstvo, predstavila seba aj svojich kolegov a predniesla obecenstvu naše spoločné stanovisko. Zdôraznila, že pri sčítaní obyvateľov, ktoré potrvá od začiatku do konca októbra, nám, národnostiam, ide o veľa, preto je veľmi dôležité, aby sme sa všetci prihlásili k svojej národnosti, k reči a kultúre, ktorú sme zdedili od svojich predkov. Veľká je naša zodpovednosť, lebo naše inštitúcie budú v budúcnosti podporované z rozpočtu podľa toho, koľkí sme sa prihlásili k národnosti. Bez škôl, kultúrnych inštitúcií a spolkov by bola ohrozená naša existencia.

Musíme si uvedomiť: na otázky vzťahujúce sa na národnosť a jazyk nie je povinné odpovedať. My však práve na tieto otázky chceme dať jasnú odpoveď! Hlásme sa k svojej národnostnej identite, veď tu ide o našu budúcnosť! Teraz aj dosiaľ neregistrovaní členovia v Maďarsku žijúcich národností dostanú možnosť, aby sa pri zachovaní anonymity vyjadrili, ku ktorej národnosti patria. Tento text a k nemu priloženú vzorku sme kvôli jednoznačnému pochopeniu odovzdali prítomným. Potom sa ujala slova predsedníčka arménskej samosprávy.

M. Váradyová išla na vec prevažne citovo. Hovorila o mimoriadne pohnutých dejinách ich materského národa. Pochádzajú z tej vetvy Arménov, ktorí sa dostali do Sedmohradska, kde splynuli s Maďarmi a tak prakticky arménsky jazyk už neovládajú. Po nej dostal slovo Gregor Papuček, ktorý nielen že ovláda svoj slovenský materinský jazyk, ale aj meno oficiálne používa v pôvodnej slovenskej podobe.

Ako dobrý príklad povedal, že nemá problém s odpoveďou na otázku, akej je národnosti. Otec, matka, starí rodičia, aj celá dedina, v ktorej sa narodil, bola slovenská a teda je Slovák. Jeho sčítanie by nebolo ani presné, ani pravdivé, keby povedal niečo iné. Cieľom sčítania je predsa získať skutočný obraz o obyvateľstve krajiny. Vysvetlil, že Slovák nemá žiaden dôvod, aby sa stránil svojho vzácneho jazyka. Veď sa ním dohovorí na obrovskej rozlohe od Aše až po Japonské more a od Baltického mora až po Jadran. Preto ho nazývajú aj slovanským esperantom. Múdry je ten, kto sa popri tomto skvoste naučí aj maďarčinu. Vyzval Slovákov, aby sa bez váhania hrdo hlásili k svojej slovenskosti a k svojej slovenskej reči.

Nakoniec predsedníčka gréckej samosprávy A. Kalotaová konštatovala, že už vlastne bolo všetko vypovedané, poďakovala kolegom a vyzvala prítomných, aby sa zapojili do diskusie. Otázky, samozrejme, boli, a tiež aj adekvátne odpovede. Jednoznačne sme si vyjasnili: ak sa niekto cíti byť Slovákom, pri otázke č. 34 treba dať X na „Slovák“. Ak má niekto jedného rodiča Slováka a druhého Maďara, môže mať pocit tzv. dvojitej identity. Musí sa rozhodnúť, ktorá identita je u neho silnejšia, označí ju v rubrike č. 34, tú slabšiu pri č. 35. Ak sa v rodine hovorí po slovensky, materinský jazyk je slovenský, čo treba označiť pri č. 36.

Nadhodila sa aj otázka, čo ak sa niekto cíti byť nie Nemcom, ale Švábom, alebo nie Slovákom, ale Tótom? V našom prípade treba jednoznačne povedať, že toto obskúrne, pochybné pomenovanie sme si nie my vymysleli a už dávno nie je oficiálnym označením Slovákov v Maďarsku. Nemeckí kolegovia vravia, že veď aj Švábi sú Nemci a je to vlastne už dávno prekonané. Už by sme konečne naozaj všetci mali vedieť, že sme Slováci, toto naše pekné meno figuruje aj na súpisnom hárku.

Na podujatí sme si vyjasnili všetky sporné otázky. Účastníkov stretnutia sme pozvali k stolu naloženému dobrotami a teraz zvedavo čakáme, koľko nás asi bude tu, v I. obvode Budapešti.

Gregor Papuček

Odovzdali Národnostné študijné štipendiá MVSS

Minister verejnej správy a spravodlivosti (MVSS), vicepremiér Tibor Navracsics odovzdal Národnostné študijné štipendiá MVSS desiatim úspešným uchádzačom. Slávnostný akt sa uskutočnil 4. októbra v malej konferenčnej sále Správy fondu Sándora Wekerleho. Na podujatí sa zúčastnili štátny tajomník pre cirkevné, národnostné a občianske styky László Szászfalvi a štátny tajomník pre národnostné a spoločenské vzťahy Csaba Latorcai. Medzi úspešnými uchádzačmi bola aj žiačka 11. triedy Slovenského gymnázia v Budapešti Dominika Szabadová. Štipendium vo výške 60 tisíc forintov mesačne budú dostávať talentovaní žiaci navštevujúci jedno- alebo dvojjazyčné národnostné stredné školy, ktorí by z finančných dôvodov alebo kvôli veľkej vzdialenosti nemohli pokračovať vo vysokoškolských štúdiách.

(zp)

Vinobranie v Kerepeši

Začiatkom októbra usporiadali Samospráva v Kerepeši a miestna slovenská samospráva už tradičné vinobranie. Podujatie sa začalo privítaním hostí. Pred obnoveným Domom kultúry Prameň prichádzajúcich vítal pri tejto príležitosti zvolený richtár so ženou pálenkou a domácimi zákuskami.

Slávnostný sprievod sa vybral na cestu od kultúrneho domu a zastavil sa pred evanjelickým kostolom, na Ulici slobody a na Moďoródskej ceste. Starší i mladší obyvatelia oblečení v krojoch, ale aj členovia Tanečného súboru Kvietok, s radosťou tancovali na zastávkach slovenské a maďarské tance. Poslednou zastávkou bolo športové ihrisko.

Kultúrny program otvoril starosta obce Tibor Franka, ktorý s radosťou privítal prítomných. Pestrý program uviedli miestni škôlkari, ktorí pod vedením svojich učiteliek predviedli prekrásny oberačkový program. Tanečný súbor Kvietok zatancoval párové tance zo Zadunajska a z okolia Debrecína. Miestny páví krúžok očaril publikum kyticou slovenských a maďarských piesní. Tanečníci z Veľkej Tarče vystúpili s tradičným oberačkovým kolovým tancom, kým páry z Novohradu predviedli úryvky z tradičnej slovenskej svadby. Kultúrny program skončil spoločným tancom.

Ako nás informoval predseda Slovenskej samosprávy v Kerepeši Karol Kišš, podujatie spestrili vystúpenia kapely Santovská nálada a tanečnkov z Novohradu, ktorí prišli na pozvanie ich voleného zboru.

Andrea Szabová Mataiszová

„... no tak už poďme do práce, lebo to nikdy neskončíme!“

Píše sa 24. september. Sobota. Sedem hodín a tridsať minút. V čabianskej slovenskej škole sa pripravuje konečné zúčtovanie. Zapojené sú všetky kompetentné orgány. Akciu strategicky pripravuje vedenie s hospodárskym oddelením, vykonávateľmi sú žiaci a študenti spolu so svojimi rodičmi a učiteľmi. Už nechýba nikto, len ten, s kým je potrebné vybaviť si účty. Pred poriadkový tribunál sa postavil jediný obžalovaný. Neporiadok. Poviete si: „Chudáčisko, prečo ho nenechajú na pokoji!? Veď pohľad na budovu školy nesvedčí o tom, že by tu roztiahol svoje chápadlá. Krásne vynovené priečelie, vyumývané okná, podlaha ako zrkadlo...“

Na ľútosť už nebol čas. Každý sa chopil náradia podľa miesta vyslania. Prvý stupeň zvieral v rukách hrable, rýle, lopaty, motyky, metly a pustil sa do skrášľovania dvora a trávnatých častí. Najmladší z druhého stupňa preskúmali priestory pod javiskom v jedálni a gymnazisti so staršími žiakmi sa presunuli k učebni fyziky. Vždy ma zaujímalo, čo skrývajú miestnosti rozsiahlej budovy, učupenej na zadnom dvore. Ale ako sa hovorí, kto je zvedavý,... dozvie sa i to, čo nechce. Padli zámky na piatich dverách a pred nami sa odkryl dvadsaťročný školský poklad. Tak sme vynášali stoly, stoličky, skrine, pohovky, postele, predpotopné kopírky, monitory, televízory, písacie stroje, bicykle, kuchynskú linku.... (pozri foto). Po dvoch hodinách by sa za zadný dvor nehanbil žiadny neporiadnik. Počas desaťminútovej prestávky, ktorú väčšina využila na načerpanie energie (pozri foto), zasadal krízový štáb na čele s pani riaditeľkou. Nastala rozhodujúca fáza akcie. Zlikvidovať smetisko, hádam najväčšie, aké som zatiaľ videla, bola veľká výzva. Pootvárané sklady hltali do svojich útrob všetko funkčné, všetko nefunkčné, zničené, polámané opustilo areál školy. Oteckovia niekoľkokrát absolvovali jazdu zručnosti s vozíkom.

Popoludní sa upratovacie čaty rozbehli domov. Aká by to bola sobota bez vysávania, prania, žehlenia a práce v záhradke. Neporiadok je ako mafia, zničíte ho iba premyslenou, dlhodobou a neúnavnou prácou. Ako mi povedala mamička jedného druháčika: „... no tak už poďme do práce, lebo to nikdy neskončíme!“

(Z. B-A)