Banské mestá pod lupou

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí usporiadal v dňoch 2. až 4. novembra pre zahraničných novinárov tematickú pracovnú cestu, zameranú na spoznávanie histórie a súčasného vývoja slovenských banských miest. Dolovanie vzácnych kovov v Uhorsku sa koncentrovalo v siedmich lokalitách na území dnešného Slovenska. Tri z nich sme mali možnosť spoznať na vlastné oči.

Kremnica, Banská Štiavnica a Banská Bystrica sú rovnaké a predsa iné. Spája ich spoločná história a rozdeľuje ďalší vývoj. V Kremnici funguje nepretržite od 14. storočia mincovňa, Banskej Štiavnici sa roku 1993 dostalo najvyššieho medzinárodného uznania, keď historické jadro mesta spolu s technickými pamiatkami v okolí zapísali do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO a z Banskej Bystrice, voľakedajšieho centra Slovenského národného povstania, je dnes župné sídlo.

Ako prvú sme navštívili Súkromnú spojenú školu v Kremnici pre deti zo sociálne slabých a málo podnetných rodín. Pôvodný zámer vytvoriť takú školu vznikol v roku 1994 ako pilotný projekt UNESCO - modelové centrum pre deti predškolského veku, ktoré navštevovali rómske a nerómske deti. Škola sa snaží o pozdvihnutie rómskeho etnika prostredníctvom integrácie detí, stimulovaním a vytváraním pozitívnych vzťahov a vzájomného uznávania pozitívnych hodnôt majority a menšiny. (O škole plánujeme uverejniť rozsiahlejší článok v niektorom z nasledujúcich čísel nášho týždenníka.)

Kremnická mincovňa je jedným z najstarších nepretržite vyrábajúcich podnikov na svete. Jej príbeh sa začal odvíjať 17. novembra 1328, keď uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou povýšil Kremnicu z osady, ktorá vyrástla okolo bohatých nálezísk zlata, na slobodné kráľovské mesto a zároveň jej pridelil privilégium na prevádzkovanie mincovne. Mince, ktoré sa tu začali raziť, vznikli podľa vzoru mincí z Florencie a spočiatku sa im hovorilo florény. Ako informovali novinárov predstavitelia mincovne, už takmer sedem storočí nepretržite vyrábajú minciarske produkty, ktoré patria z hľadiska viacerých kritérií medzi špičku vo svete. Koncom roka 2008 vyrazila Mincovňa Kremnica aj nové slovenské euromince.

Americký Slovák Viliam Janovský, ktorý vlastní Hotelový dom a štýlovú reštauráciu Florén v Kremnici, pri chutnej tradičnej večeri nás zabával historkami zo svojho bohatého emigrantského života. Okrem iného sme sa dozvedeli, že prežil dva týždne revolúcie v roku 1956 v pivnici budapeštianskeho domu na ulici Váci. Režisér, ktorý ako jediný študent zo Slovenska vo svojom ročníku, absolvoval réžiu na pražskej vysokej škole. Emigroval v roku 1968 a vrátil sa v 90. rokoch s tým, že ešte neodložil kameru a má roztočený film. Na Slovensku ho však čakalo zavŕšenie rodinnej histórie, totiž kúpil si starorodičovskú reštauráciu v Kremnici, ktorá bola od svojho založenia akýmsi strediskom umenia. V. Janovský chce vrátiť reštaurácii a hotelu ich dobré meno, v záujme toho sa tu konajú rôzne divadelné predstavenia, ale priestory už neraz hostili aj výstavy slávnych slovenských umelcov. Počas našej návštevy sa v Kremnici uskutočnilo aj dôležité zasadnutie občanov mesta, ktorí rozhodovali o znovuobnovení ťažby 2400 ton zlata a diskutovali s investorom. V. Janovský sa práve vrátil z rokovania a informoval nás o historickom zasadnutí.

Na druhý deň v Banskej Štiavnici po prehliadke mesta, najmä historických budov Baníckej a Lesníckej akadémie, Klopačky a Starého zámku, ktorý na prelome 15. a 16. storočia bol prestavaný na gotický halový chrám a v 40. rokoch 16. storočia na protitureckú pevnosť, nás už čakala primátorka mesta Nadežda Babiaková s pracovníkmi magistrátu a vedúcimi rôznych archívov a múzeí. Informovala nás o zámeroch mesta v oblasti cestovného ruchu, kde návštevnosť mesta graduje najmä v letných mesiacoch.

Neustále hrozby Turkov donútili obyvateľov Banskej Štiavnice postaviť Nový zámok. Dnes je tu expozícia protitureckých bojov. Budova mala brániť mesto pred prípadným vpádom Turkov od Levíc a Pukanca. Najviac nás zaujali tzv. „živé hodiny“, čiže hlásny roh, ktorým hlásili čas, ale aj názorná mapa protitureckých vojen.

Banskoštiavnický betlehem, ktorého autorom je Peter Chovan, sa právom zaradil medzi najväčšie drevené pohyblivé betlehemy na Slovenku. Zobrazuje vývoj, históriu a tradície Banskej Štiavnice v rezbárskej podobe, ale dodnes nie je hotový. Nachádzame tu nielen baníkov, ale aj ostatných remeselníkov pri rôznej práci. Autor spolu so synovcom ho pripravuje už niekoľko rokov, vždy na Vianoce odovzdajú novú časť.

Tretí deň novinárskeho výjazdu začal v Hronseku, kde je jediný drevený kostol postavený podľa vzoru škandinávskej architektúry (v roku 2008 bol zapísaný do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO). Hronseckí evanjelici ho postavili v roku 1726 bez jediného železného klinca. Bol postavený v zmysle podmienok stanovených 25. a 26. článkom šopronských artikúl (článok po latinsky – articulus), na základe ktorých musel byť kostol postavený celý z dreva, bez použitia jediného železného klinca, musel byť vybudovaný za jeden rok, bez hlavného vchodu od dediny a bez veže. Do terasovito usporiadaných lavíc sa zmestí až 1100 ľudí.

V Banskej Bystrici nás privítal v úrade banskobystrického samosprávneho kraja jeho predseda Vladimír Maňka a podpredseda Ladislav Topoľský. Ako povedal predseda VÚC novinárom, zámerom BBSK je podporovať najmä rozvoj regiónov prostredníctvom ponuky kvalitných projektov v rámci Európskej únie, vznikajúcich priemyselných parkov, rozvíjajúcej sa infraštruktúry a moderného dopravného spojenia. Poznamenal, že udržiavajú veľmi dobré styky s vedením Novohradskej župy, s ktorou hraničí VÚC, vrátane spoločných europrojektov, hoci niektoré teraz museli odstaviť pre nízke finančné možnosti maďarského partnera. Okrem iného usporiadali čitateľskú anketu a dali hlasovať za sedem divov kraja. Do ankety, ktorá mala dve kolá a začala sa v máji 2010, sa zapojilo takmer 2700 hlasujúcich. Do prvého kola prišlo 62 tipov na rôzne lokality zaujímavé svojou originalitou a výnimočnosťou. Napokon čitatelia rozhodli o nasledujúcej sedmičke: Pustý hrad vo Zvolene, Kláštor v Hronskom Beňadiku, mesto Banská Štiavnica, národná kultúrna pamiatka – Čiernohronská železnica, Špania dolina, Kremnická mincovňa a drevený artikulárny kostol a zvonica v Hronseku. Ak sa raz vyberiete do tohto kraja, nenechajte si ujsť tieto pamätihodnosti, ktoré sú naozaj hodné vášho záujmu. Hoci sme na jednej strane zistili, že naša materská krajina sa málo prezentuje pred zahraničnými turistami, museli sme uznať, že vedenie VÚC vynakladá nemalé úsilie na popularizovanie nielen prírodných, ale aj historických krás.

Na záver novinárskeho výjazdu sme si spolu s predsedom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Milanom Vetrákom pozreli Španiu Dolinu. Terajší názov lokality pochádza z latinského slova Spanatus, čo znamená Špánova, županova dolina. Podľa ďalšieho vysvetlenia je meno odvodené od nemeckého slova na oxidovanú meď spahne. Lokalitou Európskeho významu sa stala Špania Dolina v 15. storočí v čase fungovania Thurzovsko-Fuggerovskej mediarskej spoločnosti so sídlom v Banskej Bystrici - Ungarischer Handel vďaka ťažbe medi. V roku 1888 bane zatvorili. Dnes žije táto dolina vďaka turistickému ruchu. Návštevníci si môžu pozrieť rôzne banícke štôlne, ale najmä banícky orloj - najnovšiu a veľmi vyhľadávanú atrakciu v obci. Jedná sa o pohyblivú skulptúru podfarbenú zvukom, ktorá je ukážkou baníckej práce v dávnych časoch. My sme si pozreli aj výstavu ručných prác a baníckych odevov a výstroja, vystavenú na poschodí jediného miestneho penziónu Klopačka. Krásne čipky s typickým miestnym motívom vyrábajú v súčasnosti iba dve ženy. Okrem penziónu s kapacitou okolo 80 osôb je možnosť ubytovať sa aj v privátnych domoch, ale veľa tunajších príbytkov vlastnia obyvatelia hlavného mesta, ktorí sem prichádzajú za tichom a krásnou prírodou. My sme im mohli len závidieť. Naša informatívna cesta sa tu skončila a museli sme sa pobrať domov. Veríme, že podobné výjazdy novinárov zorganizuje ÚSŽZ v nasledujúcich rokoch častejšie, aby vďaka krajanskej tlači sa naši čitatelia dozvedeli čo najviac o súčasnosti a histórii svojej materskej krajiny.

Eva Patayová Fábiánová

Vyšla Bartókova zbierka slovenských ľudových piesní

Vďaka práci hungaroslovakologického výskumného tímu Teologickej vysokej školy Ferenca Gála v septembri vyšiel prvý zväzok ojedinelej Bartókovej zbierky slovenských piesní.

Béla Bartók pred rokom 1918 pozbieral v Uhorsku 1600 slovenských ľudových piesní. Roku 1923 ponúkol zbierku Matici slovenskej, ktorá mohla vydať publikáciu až o niekoľko desaťročí neskôr. Bartók medzitým ďalej rozvíjal, opravoval, rozširoval prvopis, ktorý zostal v jeho vlastníctve. Na zdokonaľovaní zbierky pracoval aj cestou do Spojených štátov. Nuž táto zbierka sa teraz dostala na obdiv verejnosti. V rukou písaných notách možno čítať Bartókove osobné poznámky a v knihe sú uverejnené texty piesní v pôvodnom slovenskom jazyku i v surovom maďarskom a anglickom preklade.

„Zväzok Slovenské ľudové piesne – prvopis zbierky Bélu Bartóka pod názvom Tót népdalok – I. predstavuje dôležitú časť ojedinelého slovenského folklórneho pokladu. Bartók roku 1911 vyhlásil, že v Uhorsku Slováci majú najbohatší poklad ľudových piesní. Zväzok je odteraz k dispozícii výskumníkom. Vzácny dokument potvrdí historikom, etnografom a muzikológom, ako aj kultúrnym antropológom, že medzi ľudovou kultúrou Slovákov a Maďarov je veľa spoločných bodov, čo vyplýva zo spoločnej minulosti dvoch národov. Cieľom tejto publikácie je napomáhať približovanie sa dvoch národov,” píše autor rodinného magazínu Segedínsko-čanádskej diecézy Toronyirány.

Novinár pokračuje myšlienkami Bélu Bartóka: „Nie je náhoda, že práve v Uhorsku tak podivuhodne rozkvitlo skúmanie ľudových piesní a z nich vychádzajúce vyššie hudobné umenie. Uhorsko je zo zemepisného hľadiska akýmsi stredobodom východnej Európy. Mnohonárodnostná krajina bola pred prvou svetovou vojnou skutočnou zmenšenou kópiou národnej rozmanitosti východnej Európy. Táto národná rozmanitosť, stále kontakty medzi národmi viedli k vytvoreniu najrôznejších a najrozmanitejších foriem ľudovej hudby (…). Keďže je slovo o živote roľníkov, dovoľte mi povedať moje skúsenosti o vzťahu medzi roľníkmi rôznej národnosti. Teraz, (…) keď sa zdá, že rôzne národnosti sa chcú navzájom utopiť v lyžici vody - a to sa o nich hovorí už celé desaťročia, asi je čas upozorniť na to, že medzi roľníkmi niet a ani nikdy nebolo stopy po nevraživosti voči iným národom (…). Rozhodujúcim dôkazom toho je zrkadlo duše ľudu - samé lyrické texty ľudových piesní. Horko-ťažko sa nájdu v nich myšlienky namierené proti cudzím národnostiam. Ak sa aj nájdu verše, ktoré sa vysmievajú cudzím, tieto neznamenajú viac, ako tie texty, v ktorých sa ľud baví na vlastných chybách, alebo napríklad na zvláštnostiach svojich farárov. Medzi roľníkmi prevláda pokoj, nenávisť voči iným ľudským plemenám šíria iba vyššie kruhy.”

Spracovala I. Očovská

Zdroj: Toronyirány - rodinný magazín Segedínsko-čanádskej diecézy

Regionálne kolo Slovenských veršovačiek v Bíri

V poradí posledné regionálne kolo celoštátnej súťaže v prednese poézie a piesní Slovenské spievanky a veršovačky sa uskutočnilo začiatkom novembra v novohradskom Bíri. Organizátori, Zväz Slovákov v Maďarsku a Slovenská samospráva v Bíri, si dali záležať a vytvorili dobré podmienky pre žiakov základných škôl, v ktorých sa vyučuje slovenčina ako predmet, z Novohradskej, Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej a Hevešskej župy. V Bíri sa zišli iba recitátori, nakoľko regionálne kolo spevákov sa uskutočnilo tradične vo Veňarci.

Vyše 80 účastníkov pozdravila v prekrásnych priestoroch Hotela Andezit predsedníčka miestneho voleného zboru Monika Feketeová Karabová. Po jej privítaní sa ujala slova predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková, ktorá sa poďakovala nielen členom samosprávy, ale zvlášť aj majiteľovi hotela Ladislavovi Maczovi, ktorý keď sa dopočul, že samospráva obce nemôže vykúriť kultúrny dom, kde sa súťaž pôvodne mala konať, bezplatne ponúkol organizátorom priestory svojho zariadenia.

Poroty recitátorov viedli riaditeľka Novohradského osvetového strediska Mária Ambrušová a jej spolupracovníčka Milada Bolyošová, ich pomocníčkami boli učiteľka miestnej základnej školy Zuzana Bánová a pisateľka týchto riadkov. Po úvode sa žiaci rozišli do miestností: pre prvú a tretiu kategóriu vyhradili organizátori jednu miestnosť, deti zaradené do druhej kategórie sa usadili v druhej.

Musím poznamenať, že bolo pre mňa veľkým potešením vypočuť si všetky súťažné básne v prvej a tretej kategórii. Vieme veľmi dobre, aký veľký význam má pri osvojovaní si jazyka recitácia, práve preto je táto súťaž veľmi potrebná a bolo by dôležité náležite ju oceniť – nielen z hľadiska financovania, ale aj prístupu nás všetkých. Vypočuli sme si zopár veľmi dobrých prednesov v prvej kategórii. Tieto deti sú na začiatku školskej dochádzky, takže ak si obľúbia slovenský jazyk v útlom detstve aj formou recitovania, odrazí sa to na ich ďalších štúdiách. Dúfam, že aj pomocou básní sa naučia nové slovíčka, ktoré si zúročia v každodennom vyučovacom procese. Výber básní v tejto kategórii bol naozaj vhodný. Deti sa naučili jednoduché, ale pekné básne, viaceré z nich precítili a rozumeli im a na ich tvárach bolo vidno, tešia sa tomu, že môžu prezentovať svoje znalosti. Mali sme veru ťažkú úlohu. A to nielen my, ale aj porota v druhej kategórii, ktorá, žiaľ musela podotknúť, že práve výber nebol najlepší, nakoľko sa opakovali básne spred roka. Preto ponúkla R. Egyedová Baráneková spoluprácu školám v podobe kníh podľa osobného želania. Poprosila učiteľky, aby sa na nich obrátili už začiatkom budúceho roka, aby mali obe strany dosť času na výber a na zaobstaranie potrebných publikácií. V tretej kategórii sa žiaci pokúsili o exkurz do „dospeláckej“ poézie, hoci viacerí si zvolili ľahšiu cestu a pripravili si detské básne. Nevhodný výber ovplyvnil rozhodovanie o postup do celoštátneho kola, ktoré sa uskutočnilo koncom toho istého týždňa v Budapešti.

Hotel Andezit sa nachádza v príjemnom prostredí a jeho majiteľ vlastní aj malú zoologickú záhradu. V ohrade tu pobehujú pštrosy, emu, ovce a rôzne iné druhy domácich a exotických zvierat, takže deti si po odrecitovaní básní mohli pozrieť zaujímavé zvieratá. Na rozptýlenie im slúžilo aj ihrisko, ale viacerí sa tešili možnosti vybehať sa na čerstvom vzduchu. Účastníci súťaže mali aj možnosť navštíviť Múzeum rozhlasových prijímačov. Vyše tristo exponátov si pozerali deti 21. storočia s údivom. Väčšina prijímačov, magnetofónov a gramofónov totiž pochádza zo štyridsiatych rokov minulého storočia, ale nájdeme medzi nimi aj gramofón z roku 1914, aké sú v Maďarsku iba na dvoch miestach. Žiaci, ktorí podobné prístroje videli doposiaľ iba v oblastných domoch, si s radosťou pozreli exponáty tohto zaujímavého múzea.

Čas priam uletel a porota po dôkladnom zvážení vyzdvihla v každej kategórii štyroch žiakov, ktorí postúpili do celoštátneho kola, kde sa mohli stretnúť so svojimi rovesníkmi z každého Slovákmi obývaného kúta Maďarska.

Na záver by som chcela poďakovať Viktórii Szabadovej a jej pripravujúcej učiteľke Judite Kasalovej Szabadovej za to, že si vybrali moju báseň Slovenčina. Je to naozaj mimoriadny pocit počuť recitovať vlastnú báseň. Dúfam, že sa vo mne nesklamala.

Eva Patayová Fábiánová

Október – mesiac spolupráce dolnozemských Slovákov

Rodiaca sa tradícia

Po úspechu pilotného stretnutia dolnozemských učiteľov slovenského jazyka a kultúry, ktoré sa konalo pred rokom v Békešskej Čabe, sa „krstní rodičia“ tejto akcie rozhodli urobiť druhý krok k tomu, aby sa z občasných stretnutí stala tradícia. Aby sa naplnil putovný charakter akcie, organizáciu tohtoročného odborného rokovania prevzal do svojich rúk Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku (DZSČR). Účastníkov privítali členovia DZSČR v Nadlaku 7. októbra 2011. Význam trojdňovej akcie podčiarkol vo svojom príhovore podpredseda DZSČR Pavel Hlásznik, keď zdôraznil, že „poslanie národnostného učiteľa je komplexnejšie a náročnejšie ako bežného učiteľa na bežnej škole či už na Slovensku, alebo v inej krajine“. Je preto prirodzené, že takýto učiteľ oveľa aktívnejšie vyhľadáva podnety, umožňujúce mu vymaniť sa z izolácie, do ktorej ho uzatvárajú špecifické problémy národnostného školstva krajiny, kde pôsobí. I história potvrdila, že nebyť vzájomných návštev presbyterov z rôznych lokalít, nemala by Dolná zem taký jedinečný kolorit.

Pracovné stretnutie slovenských pedagógov sa začalo v piatok slávnostným otvorením a prezentáciou Školského strediska Jozefa Gregora Tajovského, hlavným poslaním ktorého je zabezpečiť „rovnosť šancí rôznorodosťou výchovy“, lebo „výchovou jedného dieťaťa získame ďalšieho človeka.“ Po zmesi ľudových tancov a piesní v podaní miestnych žiakov dvoch generácií sa účastníkom prihovorili zástupcovia rumunského inšpektorátu. Sobotňajší odborný program otvorilo podpísanie dohody o spolupráci na poli výchovy, vzdelávania a kultúry medzi Školským strediskom Jozefa Gregora Tajovského a Základnou školou Jána Kollára v Selenči. Garantkami napĺňania cieľov zmluvy sa stali riaditeľky oboch inštitúcií Alexandrina Nicoleta Huszáriková a Svetlana Zolňanová, ktorá v uzatvorení zmluvy vidí spôsob ako zanechať stopy a tak „zaviažeme nasledujúce generácie, aby išli v týchto stopách“. Po tomto slávnostnom akte vystúpili s prednáškami hostia z Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Dolnozemský rodák Doc. Dr. Michal Babiak, CSc. sa vo svojej prednáške na tému Slovenská dolnozemská literatúra a jej miesto v národnom a nadnárodnom kontexte zamyslel nad tým, ako sprístupniť tvorbu dolnozemských autorov, na základe akých kritérií je možné zostaviť korpus diel a autorov a akých omylov je nutné vyvarovať sa pri interpretácii. Úvahu o tom, ako pomáha umenie pochopiť a vyrovnať sa so skúsenosťou i so zlom, rozvinul vo svojom vystúpení Mgr. Martin Paljesek. Nastolil zaujímavú otázku - Zobrazovanie zla v súčasnom umení: čo s detským recipientom? Obe problematiky boli prítomným učiteľom blízke. Mnohé myšlienky z prednášok boli konfrontované s praktickými skúsenosťami učiteliek literatúry.

V druhej časti odborného rokovania sa ujali slova zástupcovia jednotlivých delegácií. Na prednášku docenta M. Babiaka nadviazal básnik, učiteľ chémie a predseda Spoločnosti Ivana Krasku v Nadlaku Miroslav Ambruš, ktorý upozornil, že „potrebujeme odstup, aby sme ocenili básnika“, a tiež musíme poskytnúť odborníkom možnosť interpretovať dolnozemskú literatúru, ako to urobila Dagmar Mária Anoca, ktorej knihu pod názvom Slovenská literatúra v Rumunsku predstavil. Uvedomujúc si hĺbku myšlienky Michala Lásika „Kto nepozná svoju minulosť, je schopný všetkého“, dostali priestor i dvaja historici. O spolupatričnosti Slovákov na Dolnej zemi hovoril učiteľ Ján Kukučka z Nadlaku a spôsob, ako študentom sprístupniť dejiny a kultúru Slovákov v Maďarsku prostredníctvom novej učebnice, prezentoval učiteľ Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe Michal Lásik. O záverečnej skúške po skončení základnej školy a o prijímaní na stredné školy v Srbsku informovala prítomných Mariena Korošová a o zmenách v novom školskom zákone v Rumunsku školská inšpektorka Vieroslava Tímárová. Ako zapojiť deti do tvorby školského časopisu, ktorý môže byť výbornou motivačnou pomôckou na hodinách slovenského jazyka, nám ukázala učiteľka sarvašskej slovenskej školy Zlatica Lišková. K problematike dolnozemskej literatúry vo vyučovacom procese sa vrátila učiteľka slovenčiny Mária Kotvášová Jonášová, ktorá zmapovala zastúpenie tvorby vojvodinských autorov v čítankách pre jednotlivé ročníky slovenských škôl v Srbsku. Nadviazal na ňu i Pavol Huszárik z Nadlaku, ktorý priblížil Antológiu slovenskej literatúry I. – IV., určenú stredoškolákom, a tiež učebnicu o dejinách a tradíciách Slovákov v Rumunsku. Svetlana Zolňanová predstavila M. Kotvášovú Jonášovú ako autorku literatúry pre deti a mládež a naznačila viacero metód, ako pracovať s jej dielami v školskej praxi. Posledná vystupujúca Edita Pečeňová sa pokúsila odpovedať na otázku, aké moderné poslanie môže mať jedna národnostná inštitúcia, z pozície riaditeľky békeščabianskej slovenskej školy. Odbornú časť stretnutia uzavrela diskusia, ktorá zároveň otvorila mnoho problémov a tém. Neostáva nám nič iné, len veriť, že sa aspoň časť z nich uzavrie na ďalšom, v poradí treťom stretnutí, ktoré by sa malo podľa dohody uskutočniť o rok vo Vojvodine. Potom sa už toto podujatie stane tradíciou.

Na záver sobotňajšieho dňa sa nám opäť predstavil M. Babiak, no teraz v úlohe režiséra, ktorý pre kulpínskych ochotníkov upravil román Nebezpečné známosti Choderlosa de Laclosa a rovnomennú dramatizáciu Christophera Hemptona. Sám režisér prejavil obavy: „Uvedomujem si, že iste je veľa ľudí, ktorí chcú vidieť len jeden rozmer veci: ten sviatočný, upravený, nedeľný... Budú brať ako provokáciu túto divadelnú adaptáciu, v ktorej sa život zobrazuje z tej menej verejnej stránky, život intímny, dôverný, život, o ktorom sa málo hovorí... - no život, aký určite byť musel a aký je. Lebo neexistujeme preto, žeby nejaké včely opelili nejaké kvety, ale preto, že nejaký náš dávny praapko Ďuro zahorel citom najsilnejším k nejakej našej dávnej prababke Zuze.“ Publikum v nadlackom kultúrnom dome nepatrilo do tejto kategórie divákov a Frajerčenia na Tretej ulici prijalo s nadšením.

Tradícia v plnom prúde

Polovica októbra už dlhé roky patrí mladým milovníkom histórie a kultúry zo slovenských stredných škôl v Rumunsku, Srbsku a Maďarsku. Je neuveriteľné, že sa rok čo rok nájde toľko nadšencov, ktorí sa snažia odkrývať duchovné hodnoty a osobitosti slovenskej Dolnej zeme a tak pomáhajú zachovať jedinečnosť tohto priestoru, ležiaceho v inoetnickom obkľúčení. Každý ročník so sebou prináša erudovanejšie práce i technicky náročnejšie a pútavejšie prezentácie.

Po troch rokoch sa Putovná súťaž zo slovenských dolnozemských reálií vrátila do Békešskej Čaby, na pôdu Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova, ktoré vstúpilo do dobre zabehnutej akcie pred štyrmi rokmi. Nováčikovskú daň v tomto roku zaplatili študenti budapeštianskeho slovenského gymnázia. Odkryli druhú tvár slovenských lokalít v Maďarsku, oproti evanjelickému svetu nekonečnej roviny stál svet malých katolíckych dediniek v náručí hôr. Okrem budapeštianskych študentov prezentovali výsledky svojho bádania študenti z Teoretického lýcea Jozefa Kozáčeka v Bodonoši, zo Školského strediska Jozefa Gregora Tajovského v Nadlaku, Gymnázia Mihajla Pupina v Kovačici, Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci a zo Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe. Všetci prišli v sprievode svojich pripravujúcich učiteľov. Pozvanie na prehliadku študentskej odbornej činnosti prijali i vzácni hostia, celoštátna inšpektorka v Rumunsku Vieroslava Tímárová, podpredseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku Pavel Hlásznik, generálny konzul SR v Békešskej Čabe Štefan Daňo, riaditeľka Domu slovenskej kultúry Anna Ištvánová, riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Anna Kováčová a predseda Slovenskej samosprávy mesta Békešská Čaba Juraj Ando.

Z dvadsiatich prezentácií sme sa dozvedeli o živote a diele Štefana Dováľa, Júliusa Dedinského, Ivana Bujnu, Samuela Tešedíka, Jána Valašťana Dolinského, Ondreja Lopušného; spoznali sme staviteľské pamätihodnosti v Alkári a v Mlynkoch, cirkevné evanjelické budovy v Nadlaku, Dedinské múzeum v Kestúci či prvú tehlovú stavbu v Békešskej Čabe. Vďaka modernej technike sme sa preniesli na vystúpenie aradáčskych meškárok, postavili i zvalili sme máje a prežili sme všetky sviatočné dni kalendárneho roka. Nadlacké študentky zhodnotili prácu zostavovateliek Antológie slovenskej literatúry I. – IV., ktorá je neoceniteľnou učebnou pomôckou, a dievčatá z Bodonoša uzavreli vystúpenia priznaním Takí sme my. Niektoré prázdne miesta nádhernej mozaiky Dolnej zeme vyplnil prednáškou hosť z UKF v Nitre doc. RNDr. Peter Chrastina, PhD., ktorý hovoril o vnímani krajiny Békešskej Čaby.

Po náročnom dni si študenti aktívne oddýchli pri športových hrách. Ani na chvíľočku ich neopustila súťaživosť. Nasledujúce ráno sa nieslo v znamení hodnotenia a odmeňovania. Študentom sa prihovorila predsedníčka poroty Mária Katarína Hrkľová a po nej i ďalšie členky medzinárodnej poroty: Ľudmila Šomráková (Rumunsko), Jana Tordajiová (Srbsko) a Zuzana Benková (za hostiteľskú inštitúciu). O 9. hodine sa účastníci viezli do Sarvaša. Tu ich čakal bohatý program. Prvé kroky viedli do strediska Slovenskej samosprávy v Sarvaši, kde nás osobne privítal jej predseda Tibor Mótyán. Na jeho podnet sme sa s pietou prešli po pamätných miestach Sarvaša, rozjímali sme v kostole i na cintoríne, kde sme položili vence. Obed nás čakal v sarvašskej slovenskej škole. Tu nás s typickou pohostinnosťou vítala pani riaditeľka Zuzana Medveďová. Poobede prišlo na rad avizované prekvapenie. Plavba loďou po Kereši so sprievodným slovom samotného kapitána. Niektoré dievčatá si vyskúšali náročný prekladateľský chlebíček. Plní dojmov sme sa podvečer vrátili späť do Čaby a zapadli do večerného kultúrneho života tejto dolnozemskej metropoly.

Z. Benková

Dunaeďház

Interaktívny deň o kukurici

Učiteľky materskej školy spoločne s rodičmi usporiadali koncom októbra v Dunaeďháze „deň o kukurici”. Deň sa začal bežne, odhliadnuc od toho, že každé dieťa prinieslo do škôlky dva kukuričné šúľky a oklasky. Menej bežné bolo, že sa tu schádzali a zvŕtali rodičia. Niečo podobné sa tu dialo vlani, tiež koncom októbra. Vtedy tu usporiadali „deň o zemiakoch”. Materská škola aj prostredníctvom organizovania interaktívneho dňa chce vytvárať stály kontakt medzi deťmi, rodičmi a inštitúciou. Rodičovské združenie a spolupráca rodičov zohrali dôležitú úlohu pri organizovaní tohto interaktívneho dňa. Učiteľky materskej školy Edita Škreňová, Valéria Bertaová a Brigita Reichertová napísali rozprávku na jesennú tému - teraz Rozprávku o kukurici - v spisovnej slovenčine, ktorú zahrali deťom formou bábkového divadla. V rozprávke je reč o jednom malom kukuričnom zrnku, ktoré spadlo na zem z jedného voza. Rozprávka sleduje osud semienka a medzitým deti spoznávajú jednotlivé ročné obdobia, ktoré sú skryté v texte: „Neskoro došla aj zima, všetko bolo pokryté snehovou perinou, padali pekné snehové vločky”, alebo „Raz sa zobudila naša kukurica, lebo začula hlučný spev veselých vtákov”. Deti sa veľmi tešili slovenskému bábkovému divadlu, pretože v texte rozprávky boli ukryté riekanky, ktoré každý deň používajú pri rôznych činnostiach: „Tu je zima, tu je mráz, kam sa, vtáčik, kam schováš…” alebo „Do kolečka, do kolesa, chytil sa dub topoľa…” V rozprávke sa objavili dobrí kamaráti zajačik, veverička a myška, ktorí v jeseni odniesli so sebou celú sýpku, vbehli s kukuricou do svojej lesnej chalúpky a tam si pripravili teplé lôžko z kukuričných listov. Šúľky odmrvili, zrnká pomleli a z krupice uvarili chutnú kašičku. Zo stopiek a oklaskov urobili strašiaka. Po bábkovom divadle nasledovala kreatívna hra v skupinách, pri ktorej deti vyrábali z kukurice bábätká.

Do materskej školy chodí v tomto roku 46 detí, všetky sedeli okolo šiestich veľkých stolov. Najprv dostali do ruky kríž z oklaskov, ktorý mali obliecť pomocou handričiek. Učiteľky dávali deťom inštrukcie po slovensky i po maďarsky ako napr. „vezmite si do ruky bábiky” alebo „zatvorte si očká”. Rodičia prekvapili deti rôznymi jedlami z kukurice - šalátom z kukurice, paradajok, uhoriek a hlávkového šalátu, ale urobili aj zvieratká z ovocia a zo zeleniny, napríklad ježka, mačiatko a dinosaura z uhorky, mrkvy a kukurice. Po ochutnávke jedál dostali deti ďalšiu úlohu: mali odmrviť šúľky (tak sa menuje kukuričný klas v Dunaeďháze). Po mrvení mali zozbierať všetky zrnká a vyhrala skupina, ktorá mala v košíku najviac zrniek kukurice. Program „dňa o kukurici“ skončil tancom. Deti tancovali okolo strašiaka, ktorý sa volal Janko Kukurica. Škôlkari z Dunaeďházu už teraz netrpezlivo čakajú na budúci interaktívny deň, na ktorom sa určite opäť zúčastnia aj ich rodičia.

Csilla Lisztmayerová

Odhalenie pamätnej tabule Jána Gerčiho

Čabania spomínali na priekopníka slovenskej sedliackej veselohry

Slováci z Békešskej Čaby a z Nových Zámkov sa 28. októbra zišli v jedálni Základnej školy vo Viniciach, mestskej časti župného sídla, aby spoločne spomínali na čabianskeho rodáka Jána Gerčiho, bývalého žiaka tejto školy, ktorá však dnes už pôsobí v novej budove. Hostí vítala školská citarová kapela, ktorú vedú Žofia Hajnalová a József Kormányos.

Čabiansky rodák Ján Gerči sa narodil 17. februára 1909. Po ukončení ľudovej školy sa popri práci autodidakticky vzdelával. Pracoval aj v slovenskom kníhkupectve, kde sa naučil správne písať. Tvoriť začal najprv po maďarsky, ale jeho slovenské korene ho priviedli k písaniu slovenských básní. Neskôr zvečnil humorné príbehy čabianskych Slovákov. Do roku 1947 napísal tri divadelné hry. Najznámejšia z nich bola veselohra „Vyslúžená žena“. Gerči sa počas výmeny obyvateľstva presídlil do Nových Zámkov. Tu popri práci písal poviedky o jednoduchom ľude Dolnej zeme.

„Ján Gerči svojimi básňami chcel prebudiť v ľuďoch lásku k svojej materinskej reči, k slovenčine. Zachovaním fragmentov z niekdajšieho života Slovákov na Dolnej zemi chcel jednoduchých ľudí povzbudzovať k vlasteneckému postoju,“ uviedla v slávnostnom prejave národnostná referentka Mestského úradu Békešskej Čaby na dôchodku Helena Somogyiová. Spomienková slávnosť usporiadaná Nadáciou Za čabiansku slovenskú kultúru pokračovala krátkym kultúrnym programom, ktorý zostavila vedúca čabianskeho slovenského klubu Alžbeta Ančinová. V úvode programu zazneli čabianske slovenské ľudové piesne v podaní vedúcej ľudového speváckeho zboru Orgován Ildiky Očovskej. Dvojjazyčný dialóg Kézcsókom Mancika v prednese Pirošky Vargovej mal veľký úspech v kruhu obecenstva, ako aj Gerčiho prvá slovenská báseň Kurdišova Muca, ktorú zarecitovali členovia čabianskeho slovenského klubu.

V hale školy pozdravila prítomných v slovenskom a maďarskom jazyku riaditeľka inštitúcie Mária Kučerová Szabová. Potom jej kolegyne, učiteľky slovenčiny Marta Péterová Budinská a Alžbeta Rencsiová Gáliková odhalili pamätnú tabuľu Jána Gerčiho. Ako prvá položila veniec k tabuli riaditeľka školy. V mene čabianskych Slovákov k tabuli umiestnili vence predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy, členka Válného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy a slovenskej samosprávy Békešsej Čaby Helena Čičeľová a predseda Čabianskej organizácie Slovákov, podpredseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby Michal Lásik. Na radosť Čabanov slávnosť poctili svojou prítomnosťou a priniesli kvety vďaky aj vnuci Jána Gerčiho Alžbeta Druganová Gerčiová a Ján Gerči. Hostia zo Slovenska položili k tabuli kvety vďaky aj v mene ČEMADOK-u a Matice slovenskej.

Pri tabuli čabianskeho rodáka zaznela jeho báseň Slovenská Čaba. Čabiansku hymnu zaspievali Čabania z letáčikov, ako sa to odohralo pred 66 rokmi, po druhej svetovej vojne. Na záver podujatia speváčky - sólistky prekvapili hostí zo Slovenska prekrásnymi čabianskymi ľudovými piesňami. Študentka teológie Mária Felediová zaspievala piesne v čabianskom kroji, za čo jej boli hostia veľmi vďační. Moja mamka tak mi poviedala... – spievala členka slovenského klubu a slovenského spevokolu Orgován Helena Štírová. Posledná pieseň Hornej Čabe za kostolom, pozbieraná v rumunskom Nadlaku, spomínala príbeh dievčiny, ktorej milý sa oženil v ďalekej cudzine. Téma pripomínala obdobie výmeny obyvateľstva, keď sa veľa čabianskych mladých rozišlo podobným spôsobom. Hostia zo Slovenska pochádzajúci z Dolnej zeme počúvali speváčku s dojatím.

Ildika Očovská

Nová strana Ferenca Gyurcsánya

Bývalého maďarského premiéra Ferenca Gyurcsánya, ktorý spolu s ďalšími ľavičiarmi v októbri avizoval vystúpenie z Maďarskej socialistickej strany (MSZP) a založenie nového politického subjektu, zvolili za predsedu Demokratickej koalície (DK). Podľa maďarskej tlačovej agentúry MTI o tom rozhodli členovia Demokratickej strany, ktorú dnes premenovali na Demokratickú koalíciu.

Podpredsedami DK sa stali ekonóm Tamás Bauer, ktorý bol predtým členom Zväzu slobodných demokratov (SZDSZ), publicista József Debreczeni, ktorý bol vlani kandidátom na poslanca za Maďarské demokratické fórum (MDF), bývalý minister úradu vlády Csaba Molnár a etnograf Péter Niedermüller.

Gyurcsány charakterizoval DK ako progresívnu, západnú občiansku stranu ľavého stredu, ktorá podľa neho bude najdemokratickejšou stranou Maďarska. Predsedov bude voliť celé členstvo na kongrese strany. Právomoci predsedu budú od právomocí členov predsedníctva rozšírené iba o právo zvolávať a riadiť zasadnutia.

Členmi DK sú podľa Gyurcsánya sociálni demokrati, liberáli, konzervatívci, ale aj tí občania, ktorí sa doposiaľ považovali za nestraníckych intelektuálov, no pochopili, že ich úlohou je ochrana a obnova republiky. „DK je chudobná ako kostolná myš,“ poznamenal expremiér. Doplnil, že sídlo tejto organizácie zaregistrovali zatiaľ na byt bývalého socialistu Lászlóa Varjúa, ktorý sa stal riaditeľom strany. „K budovaniu strany nie je potrebné sídlo či kopírovacie stroje, ale v prvom rade túžba zastaviť autoritatívny režim Viktora Orbána,“ zdôraznil predseda DK.

Do novej strany sa doposiaľ za člena prihlásilo 3800 ľudí. Ich žiadosti posudzuje predsedníctvo DK.

Gyurcsány pri ohlásení odchodu z MSZP 22. októbra vyhlásil, že DK založia na báze už existujúcej Demokratickej strany, pretože nedôverujú generálnemu prokurátorovi Péterovi Poltovi. O registrovaní novej strany v Maďarsku rozhoduje prokuratúra.

Desať poslancov, ktorí odišli z MSZP a sú teraz členmi novej Demokratickej koalície, môže vytvoriť vlastný poslanecký klub až po uplynutí pol roka. Rozhodol o tom ústavný výbor maďarského parlamentu.

Za návrh hlasovalo 21 členov výboru z vládnych strán Maďarský občiansky zväz-Fidesz a Kresťanskodemokratická ľudová strana (KDNP), ako aj z opozičného Hnutia za lepšie Maďarsko-Jobbik.

Členovia za MSZP sa zdržali hlasovania a poslanec za ďalšiu opozičnú stranu Politika môže byť iná (LMP) sa zasadnutia nezúčastnil.

Podľa stanoviska výboru budú tak bývalí socialistickí poslanci považovaní za nezávislých poslancov.

Sprac.: zp

Mária Hanóová promovala pred šesťdesiatimi rokmi

Štyridsať rokov za katedrou

Mária Hanóová rodená Zeleňánska pred nedávnom prevzala z rúk primátora Békešskej Čaby Gyulu Vantaru diamantový diplom. Oslava sa uskutočnila v slávnostnej sieni radnice.

Mária Hanóová prevzala učiteľský diplom pred šesťdesiatimi rokmi. Teta Mária, ktorá je pedagogičkou do špiku kosti, počas svojej štyridsaťročnej aktívnej dráhy pôsobila aj ako slovenská sálašská učiteľka. Po získaní diplomu v roku 1951 jeden rok vyučovala v Kétšoproni, neskôr v Telekgerendáši a potom tri - štyri roky vo Veľkom Mederi, v škole pri Slukovom sálaši. Škola bola pomenovaná podľa susedného sálaša. Pani učiteľka sa potom vydala a spolu s manželom sa v roku 1968 prisťahovala do Békešskej Čaby. Z mesta jeden rok chodievala na bicykli do Kétšoproňu vyučovať, neskôr pracovala v základnej škole č. 10. V tom čase ju vyhľadali zo školského oddelenia samosprávy, či by nemala chuť venovať sa nápravnej pedagogike. Vtedy sa dostala do špeciálnej školy na rohu Jókaiho a Illésháziovej ulice v Békešskej Čabe, odkiaľ po dvadsiatich rokoch vyučovania v roku 1986 odišla do dôchodku. Približne dvadsať rokov pôsobila na základnej škole a rovnako dvadsať rokov ako nápravná pedagogička. S tetou Máriou sme sa rozprávali o štyroch desaťročiach strávených na katedre, o jej pohľade na život, skúsenostiach a láske k pedagogickému povolaniu.

- Prečo ste sa rozhodli pre pedagogickú dráhu?

- Keby som mohla znovu začať svoj život, ani teraz by som si nevybrala iné povolanie. Vyučovanie nie je ľahká práca, ale pre toho, kto ju má rád, nie je ani ťažká. Veď ak k deťom pristupujeme s láskou, ony sa nám za to odvďačia. Ja som sa dlho venovala aj postihnutým deťom: aj ony majú rady svoju pani učiteľku… Pre nasledujúce generácie učiteľov by som do vena citovala slová sálašského učiteľa Jána Zahorána z knihy o Sálašských školách a sálašských učiteľoch na okolí Békešskej Čaby, ktorú sme redigovali spolu s manželom a ktorá uzrela svetlo sveta v roku 2007 v edícii Čabianske historky (Csabai Históriák): „Nielen slávni vojvodcovia môžu písať memoáre, ale aj jednoduchí radoví vojaci môžu po sebe zanechať testament!“

- Ak dobre viem, ani teraz neoddychujete, pracujete na ďalšej knihe...

- Áno, rukopis bude pomaly hotový. Teraz spracúvam dejiny špeciálnej školy od roku 1946 do roku 2011. Aj pri zrode tohto zväzku mi veľa pomáha môj manžel Pavol Hanó. Podľa našich plánov by mala vyjsť v priebehu jedného mesiaca.

Andrea Vándorová (br)

Nitra za cezhraničnú spoluprácu

Mesto Nitra hľadá spôsoby, ako by mohlo čo najracionálnejšie nakladať s odpadom. S maďarskou organizáciou Magyar Vállalkozásfejlesztési Alapítvány preto vstúpilo do cezhraničnej spolupráce, ktorej cieľom je vypracovanie štúdie Odpady ako obnoviteľný zdroj energie. Tá má dať odpoveď na to, ako znížiť spotrebu energií, zvýšiť podiel obnoviteľných zdrojov energie, znížiť produkciu oxidu uhličitého a iných skleníkových plynov vznikajúcich aj na skládkach komunálneho odpadu. Štúdia má tiež ponúkať riešenia pri znižovaní zaťaženia územia odpadmi a hľadať možnosti ich likvidácie s pridanou hodnotou, akou je napríklad výroba elektrickej energie. „Súčasný stav nakladania s odpadmi v Nitre nie je optimálny, pretože výrazne zaťažuje životné prostredie, hlavne pri skládkovaní. Zároveň neumožňuje využiť jeho možný energetický potenciál. Vznikajú odpady, ktoré musíme skladovať alebo likvidovať s vysokými nákladmi. Tie je pritom možné modernejšími technológiami výrazne znížiť,“ uvádza radnica v popise projektu. Prvým krokom k čo najlepšiemu spôsobu využitia odpadov na energetické účely je podľa magistrátu práve vypracovanie štúdií, na základe ktorých sa môžu v budúcnosti budovať nové zariadenia na výrobu zelenej energie. Vypracovaná štúdia je preto hlavným výstupom cezhraničnej spolupráce. „Jej cieľom bude vyhľadať, analyzovať, ohodnotiť a na základe ekonomických kritérií vybrať moderné postupy a technológie, ktoré umožnia zmierniť pôsobenie odpadov na životné prostredie a zároveň umožnia ich využitie ako cenného zdroja energie. Práve pre túto skutočnosť je projekt mimoriadne dôležitý aj pre budúce generácie,“ uvádza mesto v správe.

(it-ef)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

OCHI!

Navštívil som pred pár dňami dedinku Beloiannisz, o ktorej v Maďarsku každý vie, že je grécka, hoci Maďari sú údajne už vo väčšine. Ani by som sa nečudoval, počúvajúc krčmárku, pani Zsuzsannu, dobrú matrónu, ktorá mi vraví, že ona je Maďarka, muž bol Grék, ale je už Maďar... a jeho vraj ani nezaujíma, čo sa deje v Grécku, majú dosť vlastných problémov. V mojom malom prieskume však žena za pultom zostala v menšine, lebo aspoň traja mi prezradili, že dennodenne sledujú vývoj, pozerajú grécku televíziu, ktorá je silným spojivom s materskou krajinou. Všetci však jednohlasne zdôrazňujú, že medzi tunajšími a tamojšími Grékmi je rozdiel, tunajší už majú viac maďarskú mentalitu a mnohí z tých, ktorí sa v 80. rokoch vrátili domov, do Grécka, sa čoskoro vrátili domov do Maďarska, lebo si nevedeli zvyknúť.

Hlavné je, že si nemyslia, že sa má hovoriť o gréckej kríze, pretože kríza je minimálne európska. Keby to bolo iba v Grécku, kde sa tvorí len dva a pol percenta celkového HDP spoločenstva, únia by sa tomu ani nevenovala. Aj obec Beloiannisz má podobné problémy ako Grécko, je zadlžená a nie je schopná splácať úvery. Tiež je odkázaná na vonkajšiu pomoc. Päťdesiat percent obecného ročného rozpočtu dosahujú dlhy. Od maďarského štátu dostali teraz 5 a pol milióna forintov, grécky štát, ktorý je vo veľmi ťažkej situácii, poslal na obnovu školy 3 milióny forintov, o možnej podpore rokovali aj s cyperským veľvyslancom.

Úplne jednoznačne hovorí o rozdiele aj starosta Kostas Papalexis. „Sme zvláštni, naša krv je grécka, ale žijeme tu, vyrástli sme tu, naša mentalita je zväčša maďarská. Čo však nevylučuje, že grécke povedomie máme veľmi silné. Risknem myšlienku, že keď sa Maďar správa takto silne národne, ako my, jemu povedia, že je nacionalista.“ Podstatu gréckej duše tu v Maďarsku pochopím až po starostovej poučke: „Keď sa mladí idú niekam zabávať, nemožno dopustiť, aby zbili jedného či dvoch gréckych chlapcov. Buď treba zbiť všetkých, alebo neslobodno ani jedného. Lebo jestvuje medzi nami taká silná súdržnosť. Fungovalo to aj v dejinách, nedávno sme si pripomínali sviatok, keď sme povedali Mussolinimu roku 1940 nie, že nemá čo hľadať v našej krajine. OCHI – znamená to NIE. Je isté, že grécky národ neskloní hlavu ani pred dnešnými diktátmi. Nedá sa vypočítať, čo bude.“

V živote „maďarských“ Grékov je tu predsa nejaká istota. Stále mi znie v ušiach lakonické (?), beznádejné (?), smutné(?) alebo spokojné (?) konštatovanie prvého človeka, na ktorého som tu narazil, Achileasa Gavalisa: „Uspokojili sme sa iba túžbou po vlasti. Každý rok sme si povedali, že nabudúce pôjdeme domov, do Grécka. A zostali sme tu do dnešného dňa. Tak prešiel život...“

Anna Kováčová

Zaujímavosti z denníka kaplána F. Ruppeldta

(Dokončenie z predchádzajúceho čísla)

Známi a priatelia mladého kaplána

Ruppeldt sa popri farárskej práci venoval aj komponovaniu a zbieraniu ľudových piesní. Publikovanie v budapeštianskych slovenských novinách pociťoval za svoju povinnosť. Medziiným bol spolupracovníkom Slovenského denníka a Slovenského týždenníka Milana Hodžu.¹² Aby mal možnosť stretávať sa so svojimi priateľmi a známymi, často sa zastavoval v kaviarňach a hostincoch, ktoré navštevovali členovia slovenských spolkov. Spomedzi početných aj Slovákmi navštevovaných hostincov a kaviarní najradšej zašiel do kultúrnejších kaviarní na Jozefovej okružnej. Boli to kaviarne Miénk (Naša) a Deák, kde sa najčastejšie stretávalo jadro peštianskych slovenských mešťanov. Za vyhľadávané miesto sa považoval Dréherov hostinec, alebo hostinec Jozefa Waschatu na Jozefovej okružnej číslo 46. V Malej metropolke oproti Lutherovmu dvoru (takto spomína hotel Metropol sám Ruppeldt) sa často stretával s predstaviteľmi slovenskej inteligencie žijúcej v Budapešti, alebo s tými, ktorí iba zavítali do Budapešti na návštevu. Rád sa s nimi prechádzal po uliciach, chodieval s nimi do Lesíka (ako medzi sebou Slováci nazývali Mestský park Városliget), rád si s nimi sadol do reštaurácií a pivární. Medzi priateľmi spomína redaktora Antona Štefáneka a poľného lekára Dr. Emila Chrenku, s ktorými zašiel do hostinca Wampetiča v Mestskom parku. S redaktorom Hodžovských novín so Štefánekom sa neraz stretol v Slovenskom spolku. Dlhé prechádzky v Lesíku boli dobrou príležitosťou na rozhovor o problémoch a plánoch týkajúcich sa Slovákov.

Ruppeldta, ako aj jeho priateľov, zaujímal aj peštiansky spoločenský a kultúrny život. Často navštevoval divadelné a operné predstavenia, koncerty a chodil aj do kina. Rád chodieval aj na plesy budapeštianskeho Katolíckeho robotníckeho kruhu. Bol otvorený aj voči ostatným minoritám. Vyhľadával napríklad podujatia rumunských (Petru Maior)¹³ a českých spolkov. Bol návštevníkom výstav v Národnej obrazárni (Nemzeti Képtár), alebo vo Výstavnej sieni výtvarného umenia (takto zaznamenal v denníku Szépművészeti Csarnok), rád sa chodil kúpať do Dunaja alebo do Hotela Hungária. Obľúbenou zábavou Budapešťanov bolo aj člnkovanie na jazere v Lesíku.

Peštianske slovenské rodiny

Rozumného a veľmi sympatického kaplána rady pozývali peštianske meštianske rodiny do vlastných bytov, ktoré fungovali aj ako miesta spoločenského života. Ruppeldt medziiným dobre poznal architekta Milana Harminca (1869-1964), ktorý pôsobil v Budapešti približne 30 rokov. Dobré kontakty mal aj s advokátom Emilom Stodolom (1862-1945), ktorý pôsobil v Pešti osem rokov. Stretával sa aj s rodinou obuvníka Jozefa Mačuhu, ktorý pochádzal z Liptovského Mikuláša. Mačuha bol oduševnený člen Slovenského spolku, ktorý sa usiloval vždy každému pomáhať. Podobne mal rád aj železničného úradníka a zároveň plodného slovenského básnika Petra Bellu Horala (1842-1909), ktorý žil v hlavnom meste od roku 1873 do konca svojho života. Byt mal v II. obvode na Ulici koberec (Szőnyeg utca). Z denníka sa ďalej dozvieme, že spisovateľa a uznávaného jazykovedca, prekladateľa ministerstva vnútra Sama Czambela (1856-1909) kaplán natoľko dobre poznal, že po jeho smrti sám zabalil a dal odviesť z vilky na Csillaghegy bohatú knižnicu do martinského múzea.

Samozrejme, Ruppeldt sa stretával aj s inými Slovákmi. Mohli by sme spomenúť inžiniera Igora Viesta, alebo syna spisovateľa Rehora Urama Podtatranského Jožka Urama, ktorý bol známym chirurgom v nemocnici Rókus. Ruppeldt sa tešil pohostinnosti predovšetkým dvoch rodín. Jedna bola rodina už spomenutého učiteľa Izáka, druhá rodina dozorcu, výrobcu vozov Michala Mišuru. Jeho byt, ako aj byt učiteľa Izáka, bol pre mnohých milým rodinným centrom, kde sa radi stretávali tí členovia peštianskej slovenskej inteligencie, ktorí podobne zmýšľali a disponovali vyspelým duchom. U týchto rodín boli často „na kvartieli“ v Budapešti študujúci slovenskí vysokoškoláci a pravidelne vo svojich bytoch usporadúvali spoločenské večierky. Byt spomínaného hodinára, neskôr majiteľa hostinca Jozefa Švehlu, ako i byt poisťovacieho odborníka, dôležitej a mnohostrannej osobnosti budapeštianskeho hospodárskeho a spoločenského života, istý čas predsedu Slovenskej spoločnosti Jána Wagnera (1864-1930), fungovali ako meštianske salóny.

Ďalšie zaujímavosti z denníka

Ruppeldt sa vo svojom denníku zmienil aj o vlastnej finančnej situácii. So zárobkom kaplána bol spokojný, ale ak mal možnosť, vždy rád prijal lektorskú prácu, ktorá popri tom, že si doplnil mesačné príjmy, bola i preto osožná, lebo takýmto spôsobom sa cvičil v nemeckom a anglickom jazyku. Okrem toho často publikoval v slovenských novinách vychádzajúcich v Budapešti, ale aj v Martine: v Národných novinách a v Slovenských pohľadoch. Stalo sa, že učil slovenčinu napríklad židovského advokáta Júliusa Weisa. Jeho príjmy mu takto stačili na to, aby sa pravidelne stravoval u Švehlu¹⁴ a aj na to, aby navštevoval predstavenia peštianskych maďarských divadiel a Opery.

Kultúrnohistorický význam majú Ruppeldtove záznamy o budínskych a peštianskych divadelných predstaveniach, ktoré videl v roku 1909. Mesačne si pozrel dve-tri predstavenia. V októbri 1909 mal mimoriadne čulý kultúrny život. Videl Ibsenovu Noru, hru Červený mešec s herečkou Lujzou Blahovou, hru Ohneta Teta Durandová a raz bol aj na koncerte. Od septembra 1909 do júna 1910 bol na siedmich koncertoch, šesťkrát v Opere a jedenásť krát na divadelných predstaveniach. Raz si vypočul aj program Budínskeho speváckeho zboru. Ďalší rok spomína v denníku operné predstavenie oratória Ferenca Liszta pod titulom Kristus. Ruppeldt sa zmieňuje aj o prečítaných knihách. Vysvitá, že na gymnáziu v Šoproni čítal najmä Jókaiho, ale v Pešti radšej romány a poviedky Kálmána Mikszátha, najmä kvôli slovenským motívom, ktoré sa v nich vyskytujú.

Roky po pobyte v Škótsku

Hoci sa Ruppeldt veľmi dobre cítil v Budapešti, veď využíval všetky príjemné možnosti života vo veľkomeste, škótske štipendium na teologickej fakulte v Edinburghu nemohol odmietnuť. Od októbra 1910 do júla 1911 pomocou štipendia škótskeho publicistu, historika R. W. Seatona Watsona (prezývaný Scotus Viator - škótsky vandrovník, ako ho vtedy nazývali, najuznávanejší britský odborník na národnostné pomery v Uhorsku) strávil dva semestre v škótskom Edinburghu. Študijný pobyt začal spolu s významným básnikom Vladimírom Royom (1885 -1936), ktorý bol krátky čas tiež kaplánom v Pešti. V rokoch 1911-1912 po návrate z Edinburghu napísal Ruppeldt seriál článkov o škótskej cirkvi pre Cirkevné listy. Táto práca mu poskytla možnosť analyzovať a hodnotiť aj domácu evanjelickú cirkev.

Keď Ruppeldt 4. augusta 1911 znovu nastúpil v Pešti do práce, hneď navštívil svojich peštianskych priateľov a dobre známe rodiny: Mišurovcov, Riegellovcov, Izákovcov, Viestovcov a rumunskej rodiny Murariuovcov. V tom čase bolo Škótsko stredobodom záujmu, totiž jeho známi a priatelia chceli vedieť všetko o krajine. Porovnajúc Edinburgh, ale i Londýn s Budapešťou kaplán poznamenal, že Budapešť je oveľa rušnejšia než Edinburgh, kde je v nedeľu aj železničná stanica vymretá a iba večer sa tam začína premávka. „...aký oddych je pre človeka, pre ducha, pre nervy...“ poznamenáva zapisovateľ denníka. Budapešť ešte aj koncom týždňa je hlučná a rušná. Tu sú aj koncom týždňa divadelné predstavenia, respektíve v kinách premietajú filmy, otvorené sú kaviarne a zovšadiaľ počuť cigánsku hudbu. Takmer na každom rohu bol hlučný hostinec. V tých mesiacoch mal Ruppeldt veľa návštev, veď prišli k nemu dávni známi, ako poľný farár Droppa, v Budíne žijúci Peter Bella Horal (ktorého nazval „milým starým pánom“), ktorého rodina bola maďarská. Predtým sa s nimi len zriedkakedy stretával, lebo neboli častými návštevníkmi podujatí spolku ani kaviarní.

Na jeseň 1911 Fedor Ruppeldt slúžil už v Liptovskom Mikuláši. Pravdepodobne mu chýbalo peštianske ovzdušie a jeho priatelia a známi, lebo onedlho prišiel do Budapešti na týždňovú návštevu. Samozrejme, z denníka sa dozvedáme o jeho vtedajšom bohatom programe. Napríklad bol na koncerte v Ľudovej opere, kúpal sa v Dunaji a navštívil starých, milých priateľov spolku, rodiny Mišurovcov a Izákovcov. V tom čase pravdepodobne pôsobenie Slovenského spolku strácalo na intenzite, lebo ako Ruppeldt zaznamenal, on a advokát Ivan Stodola spolu s niekoľkými Slovákmi z Liptova prosili Morháča a učiteľa Izáka, aby urobili niečo v záujme jeho revitalizácie.

Slovenský kaplán Ruppeldt po dvoch rokoch, 3. septembra 1911, mal poslednú raňajšiu kázeň v peštianskom slovenskom evanjelickom kostole. V Liptovskom Mikuláši ho už čakal farár Juraj Jánoška, kde pôsobil tiež ako kaplán. Na jeho peštianske miesto sa dostal Janko Janči, ktorý končil teológiu dva roky po ňom v Šoproni. Kaplán Ruppeldt takmer z hodiny na hodinu dokumentoval svoj posledný deň strávený v Pešti. Píše, že po rozlúčke so zborom sa rozlúčil s veriacimi, vybavil niekoľko vecí a večer sa rozlúčil aj s rodinou M. Mišuru. Na druhý deň odišiel k Izákovcom, kde sa príjemne pozhovárali, zahrali si na klavíri, potom na Hrade sledoval zasadnutie parlamentu. Neskôr si pozrel výstavy v Národnej obrazárni a Múzeu výtvarných umení. Večer išiel spolu s priateľmi do Opery na Strausovho Ružového rytiera. Sprevádzal ho jeho dobrý priateľ Juraj Slávik.

S takou istou precíznosťou zaznamenal momenty zo začiatku novembra toho istého roka, keď strávil v Budapešti dva dni. Poznamenáva, že navštívil v Pešti, Budíne a v Novej Pešti rodiny a s kým sa stretol v redakcii Slovenského týždenníka. Nezabudol nazrieť do Slovenského spolku a odísť do Opery. V kaviarni Magyar Otthon (Maďarský domov) sa stretol s Ivanom Stodolom, bol v nemocnici svätého Štefana a večer o desiatej predtým, než nastúpil na vlak, navštívil rodiny Morháča, Mišuru a Bančíka. Ruppeldt dva-trikrát ročne pricestoval do Budapešti, kde neraz strávil celý týždeň. Okrem toho, že pokladal za dôležité pestovať priateľské styky, navštíviť slovenskú redakciu a Slovenský spolok, v Pešti sa snažil duchovne sa naplniť. Na návštevu Opery a Múzea výtvarného umenia si našiel čas aj vtedy, ak mal veľmi nabitý program. V roku 1912 napríklad v „Ľudovej opere“ predniesli Beethovenovu IX. symfóniu a hrali aj operu Kienzela pod názvom Revolučná láska. V Kruhu kresťanskej mládeže sa na ulici Lónyaiho stretol s bývalými kolegami, šopronskými spolužiakmi, s ktorými debatoval na tému cirkevný a náboženský život.

Slovenský kaplán a publicista Fedor Ruppeldt bol podľa všetkého vzdelaný mladík so širokým rozhľadom, ktorý sa veľmi rád priatelil a hádam preto žil taký pestrý spoločenský život. Ruppeldtov denník, ktorý má historický i kultúrnohistorický význam, nám umožňuje nazrieť nielen do života, do spoločenských a rodinných stykov začiatkom 20. storočia v Budapešti žijúceho (i keď aj krátky čas), alebo viackrát do hlavného mesta zavítajúceho Ruppeldta. Vzácne je jeho zameranie sa na slovenskú spoločnosť v Jozefove, veď píše o takých osobnostiach, ktoré predstavovali slovenskú meštiansku elitu, boli hybnou silou života vtedajšej slovenskej komunity. Jozefov bol dôležitým politickým a kultúrnym dejiskom etnickej prítomnosti Slovákov, veď tu na Kerepešskej ceste stál slovenský evanjelický kostol, na Námestí Márie Terézie (dnes Námestie Mihálya Horvátha) katolícky kostol a v ich okolí boli početné hostince, kaviarne a tu sa konali podujatia slovenských spolkov.

Prostredníctvom Ruppeldtovho denníka sme sa dozvedeli, aký bol vzťah mladého kaplána k mestu, ako využíval možnosti veľkomesta, v akom kontakte bol s 50-60-tisícovou slovenskou komunitou Budapešti a s jej predstaviteľmi. Samozrejme, že ani on, ani tu pracujúci Slováci nežili izolovane, separovane, ale boli v kontakte s okolím a tak aj s obyvateľmi inej národnosti sa zúčastňovali na rozvoji multikultúrneho hlavného mesta.

Preklad: Etelka Rybová

12 Politika a novinára Milana Hodžu pokladá pamäť za najvýznamnejšiu osobnosť slovenskej histórie. Začiatkom 20. storočia bol jeden z najkvalifikovanejších a najvýznamnejších reprezentantov budapeštianskej slovenskej inteligencie. V Budapešti študoval právo a vo Viedni získal titul doktora filozofie. Začas bol predsedom, respektíve podpredsedom Slovenského spolku. V roku 1905 sa dostal ako jediný Slovák do parlamentu. Bol zakladateľom Slovenského denníka a Slovenského týždenníka. V roku 1908 založil v Budapešti samostatnú slovenskú tlačiareň. V Československu od začiatkov bol jedným z najdôležitejších reprezentantov politickej elity.

13 Kruh Petru Maior založili mladí rumunskí vysokoškoláci v roku 1862. Od roku 1868 začala asociácia vyvíjať aktívnejšiu literárnu a kultúrnu činnosť.

14 Krčmár Švehla bol populárny v kruhu peštianskych Slovákov aj ako oduševnený vedúci a člen spolku, ktorý jednu miestnosť vlastného hostinca, ak to bolo potrebné, poskytol spolku.

Skalná nemocnica pod Budínskym hradom

Múzeum, labyrint a hrôzostrašné panoptikum

Pod zemou môže byť všeličo. S prívlastkom podzemný býva najčastejšie spojené slovo bunker. Nemocnica už zriedka. Napríklad v Budapešti, presnejšie v hlbinách zeme pod Budínskym hradom. Pravda, dnes sa tam už nikto nelieči ani neschováva pred bombardovaním. Je to múzeum v skale. Labyrint, hrôzostrašné miesto, najväčšie panoptikum v Maďarsku.

Človeku udrie do uší nepríjemný kvílivý zvuk. Letecký poplach je imitovaný, ale takáto istá siréna oznamovala nálet aj pred 67. rokmi. A valili sa dnu ranení. Bolo tu pre nich 200 miest, ale v čase, keď boj o Budapešť vrcholil a veľa nemocníc už bolo zrovnaných so zemou, nuž, vtedy tu bolo aj tisíc ranených. O tom píše v knihe návštev aj istá Anna B. z Holandska, ktorá tu bola vtedy ako pracovníčka Červeného kríža. Neboli lieky, nebolo nič, obväzy dávali dole mŕtvym, oprali ich pre ďalšie použitie...

Neviem, či tu aj vtedy púšťali trpiacim, raneným, sestričkám, lekárom, slávnu speváčku z vojnového obdobia, fatálnu Katalin Karádiovú, ale dnes jej pesnička znejúca z ampliónov dokresľuje atmosféru. Je to hlas z rádia, ktorý odprevádzal vojakov na front a vítal ranených, okyptených... V podzemných chodbách, v dnešnom múzeu, nie sú vitríny s fotografiami, ale neuveriteľne hodnoverné voskové figuríny, dobové prístroje, dokonca aj stará sanitka s pôvodnou výbavou, operačné sály s postavami lekárov, s nádobou, v ktorej sú zakrvavené obväzy, ako keby ich použili pred chvíľou...

Nepopieram, miestami je to ako horor, ale čo to je oproti skutočným hrôzam vojny!

 „Sme v skutočnej inštitúcii, ktorá v rokoch 1944-45 naozaj fungovala, a potom aj počas revolúcie roku 1956,“ hovorí Gábor Tatai, výkonný riaditeľ spoločnosti, ktorá toto nemocničné múzeum v skalách prevádzkuje. Pokračuje: „Nepoznám niečo podobné v Európe. Bunker, ktorý bol vojnovou nemocnicou, je obnovený v pôvodnom stave a možno ho navštevovať ako múzeum, nuž, je to v medzinárodnom meradle rarita.“

Takisto je zriedkavé, aby niečo podobné bolo v srdci mesta, dokonca pod hradom. Počas vojny boli v hradnej štvrti vládne úrady, preto pôvodne prerobili chodby vyryté v krasovej pôde na protiletecký kryt. Neskôr sa zrodil nápad zariadiť tu kompletnú nemocnicu. Po vojne tu vyrábali lieky, labyrint slúžil pre účely civilnej obrany, bol udržiavaný až do roku 2000, všetky zariadenia v ňom museli byť funkčné. Veď na tejto strane železnej opony človek nikdy nevedel, kedy nás napadnú imperialisti...

 „Priebežne od roku 1962 tu fungovala pohotovostná nemocnica, správcovský manželský pár upratoval, zapínal zariadenia, udržiaval klimatizáciu, lekári z blízkej nemocnice sem pravidelne chodievali na cvičenia,“ rozpráva ďalej náš sprievodca.

Vtedy tu ešte neboli voskové figuríny, či už v bielom plášti, alebo na posteliach, s tvárou skrivenou od bolesti, zakryté pokrovcami v obrovskej sále i v márnici, na operačnom či pôrodníckom stole. Ozaj, počas vojny sa tu narodilo šesť chlapcov a jedno dievča. Po hororových, hoci iba umelých scénach, je to až dojemná informácia. Takisto by som odporúčal do pozornosti slová mladého šéfa tohto múzea. Vôbec neznejú pateticky, prázdno, ako klišé!

 „V záujme toho, aby mládež spoznala hodnotu mieru, musí vedieť, aká bola vojna, aké boli dôsledky bojov. To je jeden z našich cieľov. A druhý? Prezentovať, že skutočnými hrdinami sú tí, ktorí ľudí liečia, a nie tí, ktorí ich zabíjajú. Napriek nemožným podmienkam tu lekári a ošetrovateľky robili všetko v záujme toho, aby pomohli raneným, nech už boli civilisti či vojaci, Sovieti, Nemci, Maďari, Židia či Hotentoti...“

A ešte niečo na záver:

„Jednoznačným odkazom je aj to, že toto mesto, táto krajina už bola aj v oveľa ťažšej situácii ako je teraz, a postavila sa na nohy. Myslím si, že pri posudzovaní súčasnej krízy hodno si pozrieť túto výstavu.“

Gregor Martin Papucsek

Škola v prírode Poznaj svoje korene 2011

Čo viac si možno priať...

Vždy, keď sa jesenný pobyt detí z Maďarska na Slovensku končí, vo vzduchu cítiť prirodzený závan ľútosti nad tým, že opäť sa niečo práve prežité stáva spomienkou. Všetci sú trošku vážnejší, patetickejší a slávnostnejší. Ale toto tu ešte nebolo!

Keď sme my, slovenské učiteľky, ráno dorazili na posledné hodiny konverzácie tohtoročného tábora, nemohli sme si nevšimnúť, že v rekreačnom zariadení Poniklec v Hronci neďaleko Brezna, kde škola v prírode s podtitulom Poznaj svoje korene našla svoje dlhodobé útočisko, panuje podozrivo napätá atmosféra. Chodby zívali prázdnotou, všade vládlo čudné ticho, žiadny smiech, žiadne dupotanie po schodoch, žiadne šušťanie papiera. Hneď od vstupných dvier nás maďarské kolegyne na čele s koordinátorkou a autorkou projektu Ruženkou Egyedovou Baránekovou s tajomným výrazom na tvárach „eskortovali“ do izolácie, lebo sa chystalo voľačo veľmi veľké.

Po niekoľkých vzrušujúcich minútach netrpezlivého očakávania za dverami najodľahlejšej izby nabrali udalosti rýchly a dramatický spád. Ozvalo sa zaklopanie a každú z nášho zohratého trojčlenného minikolektívu slávnostným gestom odviedla dvojica chlapcov až pred červený „koberec“ z krepového papiera, ktorý lemoval špalier dôstojne sa tváriacich detí. Po jednej nás za búrlivého potlesku usadili na improvizované „tróny“, korunovali nás vlastnoručne vyrobenými kráľovskými insígniami, podarovali nám kvety, tortičky a galantnú poklonu. Ak sme zatiaľ všetko zvládali v nemom úžase a so zatajeným dychom, pri zborovom podaní elánovského „Nie sme zlí“ sme sa už slzám neubránili... No to bol ešte len začiatok. Po pompéznom úvodnom ceremoniáli sa naši zverenci bravúrne zhostili svojho programu v podobe pásma piesní a básničiek, aby tak podali svedectvo o potenciáli, ktorý sa v nich ukrýva. Spoločné stretnutie vo vyzdobenej klubovni malo vyvrcholiť, ako to už býva, záverečnými príhovormi a vzájomným vyznaním vďaky, spolupatričnosti i očakávaní do neistej budúcnosti.

A vtedy, keď už bolo všetkým jasné, že nás čaká len definitívna rozlúčka, to prišlo: tiché posmrkávanie, ktorému doposiaľ nikto nevenoval zvláštnu pozornosť, začalo naberať na intenzite. Odrazu sa miestnosť premenila na úľ, plný uplakaných a objímajúcich sa detí, čo už nedokázali a nechceli v sebe tajiť pocity dojatia a smútku z toho, že sa končí niečo pekné, príjemné a nevšedné. Nezainteresovaný pozorovateľ, hoci takého si za daných okolností možno predstaviť len ťažko, by povedal: „Gradácia gradácie gradácie...“ Nuž odchádzalo sa nám ťažko – až po poslednú zákrutu sme trápili klaksón auta a z dokorán otvorených okien kývali minimálne piatimi rukami (tá šiesta sem tam ovládala volant). Neostávalo nám nič iné, ako veriť, že o rok opäť zas všetko dobre dopadne, kompetentní budú hľadať cesty schodné a nie prekážky, aby sme sa vospolok zdraví a plní nadšenia v lone krásnej prírody, s kulisou krásnej slovenčiny znovu zišli.

Nedalo mi inak, ako uviesť tento článok najsilnejším zážitkom. Pretože emócie, tak pozitívne, nepopierateľné a inšpirujúce, sú vizitkou a verifikujúcim dôkazom opodstatnenosti ojedinelého medzinárodného projektu, ktorý umožňuje deťom spoznať aspoň kúsok krajiny svojich predkov, sú však zároveň aj satisfakciou za často syzifovské úsilie, sprevádzajúce jeho prípravu a organizáciu. Veľa napovie aj strohá „štatistika“: v štyroch desaťdňových turnusoch sa na tohtoročnej škole v prírode zúčastnilo 200 detí a 20 pedagógov zo sedemnástich škôl, nachádzajúcich sa v 25 obciach a mestách piatich žúp Maďarska (Santov, Lucina, Mlynky, Veňarec, Níža, Veľký Bánhedeš, Gerendáš, Malá Nána, Slovenský Komlóš, Čabačud, Dabaš, Békešská Čaba, Čív, Héhalom, Dengeleg a Nová Huta).

Počas pobytu žiaci šiesteho až ôsmeho ročníka absolvovali okrem dopoludňajšej výchovno-vzdelávacej činnosti, zastrešenej trojčlennou zostavou slovenských učiteliek Anity Mendelovej, Ivety Vajcíkovej a Eleny Kačaliakovej, i zábavné a pohybové aktivity v sprievode animátoriek Zuzky, Terezky a iných, vychádzky do blízkeho okolia, tvorbu vlastných kvetinových aranžmánov, ako aj výlety do Vysokých Tatier, Banskej Bystrice, Španej doliny či Harmaneckej a Demänovskej jaskyne. Na záver pobytu sa deti podrobili testu, preverujúcemu ich poznatky zo slovenského jazyka, ale tiež z reálií o Slovensku či o živote Slovákov v Maďarsku. Cestou neformálnych rozhovorov sa im pedagógovia snažili priblížiť význam angažovaného občianskeho postoja, vyjadrujúceho hrdosť na svoju národnostnú príslušnosť, pri aktuálnom sčítaní obyvateľstva.

To všetko sú len slová. Podstatné veci, totiž pocity, si každý účastník školy v prírode odnášal vo vlastnom súkromnom uzlíčku, ukrytom niekde hlboko, hlboko v duši. Dá sa však veriť, že semienka lásky a porozumenia, dnes zakliate do spomienok, raz dozrú, vyklíčia a rozkonária sa v košatý strom srdečnosti, úprimnosti a priateľstva. Čo viac si možno priať...

Elena Kačaliaková

Spievanky a veršovačky v Gerendáši

Dňa 27. októbra sa na pôde Kultúrneho domu v Gerendáši uskutočnilo 3. regionálne kolo Slovenských spievaniek a veršovačiek. Na súťaži sa zúčastnilo približne 80 žiakov zo siedmich základných škôl (Čabačud, Gerendáš, Irminčok, Kétšoproň, Kondoroš, Slovenský Komlóš, Veľký Bánhedeš). Poroty teda mali z čoho vyberať.

Súťažilo sa v troch kategóriách: žiaci 1., 2. a 3. ročníka, žiaci 4., 5. a 6. ročníka a žiaci 7. a 8. ročníka. Porota osobitne hodnotila žiakov dvojjazyčnej školy v Slovenskom Komlóši a zvlášť žiakov škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet.

Prítomných v mene organizátorov privítali členka predsedníctva Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) a miestnej slovenskej samosprávy Anna Szigetiová Szántaiová, starosta obce Zsolt Lengyel a hlavná organizátorka, predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková.

„Tento deň je pre nás sviatok a veľmi ma teší, že dnes môžeme byť práve tu. V Gerendáši sa slovenčina vyučuje len formou krúžku pod vedením Anny Szigetiovej Szántaiovej. Dnešná súťaž je motivácia aj pre miestne deti a dúfame, že v budúcnosti sa aj v tejto obci bude slovenčina vyučovať ako cudzí jazyk,“ povedala hlavná organizátorka a predstavila prítomným porotu.

V 1. a 3. kategórii boli členkami poroty dlhoročná národnostná referentka mesta Békešská Čaba, dnes dôchodkyňa Helena Somogyiová a pracovníčka Novohradského osvetové centra v Lučenci Milada Bolyošová. V 2. kategórii výkony hodnotili riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová a tajomníčka ZSM Monika Szabová. Spevákov si vypočula porota na čele s riaditeľom Hontiansko-ipeľského osvetového centra Jurajom Matiašom, pomáhali mu umelecká vedúca Pávieho krúžku v Mlynkoch Gizela Molnárová a predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková. Po súťaži čakal deti chutný obed a vyhlásenie výsledkov.

„Úžasné deti, úžasné výkony. Veľmi som sa tešila tým najmenším, deťom z prvej kategórie, lebo je v nich potenciál. Predpokladám, že ich prednes budú pani učiteľky ďalej rozvíjať a pracovať aj s tými, ktorí dnes nepostúpili do celoštátneho kola. Dúfam, že sa budeme s nimi stretávať aj v budúcich rokoch,“ povedala Milada Bolyošová. V prvej kategórii do celoštátneho kola postúpili Estera Nagyová, Anita Szentesiová a Alexander Kun, zo Slovenského Komlóša Marta Kergyová a Vivienn Aratová.

Výsledky 2. kategórii vyhlásila Daniela Onodiová. „Snažili sme sa vybrať tie deti, u ktorých sme cítili, že majú radosť z recitácie. Poprosila by som pani učiteľky, aby ich naučili neponáhľať sa, robiť pauzy a vyjadriť svoje emócie,“ povedala riaditeľka Slovenského divadla Vertigo. V druhej kategórii postúpili Fanni Králiková, Regina Mazánová, Nándor Meliš, Enikő Szatmáriová, Andrea Kunová, Shawna Leftwicková, Viktória Lipcseiová a Andrea Balogová. Zo Slovenského Komlóša Stella Czirleová, Matúš Matejdesz, Zora Žingorová, Rebeka Boborová, Adam Jáhn a Melinda Žingorová.

Mená postupujúcich v tretej kategórii vyhlásila Milada Bolyošová. Do budapeštianskeho kola postúpili Ildika Héjjaová, Agneša Priškinová a Eva Petrovszká, zo Slovenského Komlóša Csilla Bajczerová, Adrienn Farkašová, Peter Bobor a Kevin Lipták.

„Ja sa vždy teším, keď máme prísť na Dolnú zem, lebo tu počujem krásne piesne, ktoré sa u nás už nespievajú. Boli tu vynikajúce výkony, v niektorých prípadoch krásna slovenčina,“ povedal Juraj Matiaš. Zo spievaniek do celoštátneho kola postúpili István Tóth, citarová skupina z Čabačudu, Uršuľa Bertaová a Tünde Vargová, zo Slovenského Komlóša Marta Kergyová, Melinda Žingorová a Nikoletta Žingorová.

Organizátori prekvapili detí prechádzkou, pri ktorej si pozreli miestny evanjelický kostol a kúpalisko.

Andrea Szabová Mataiszová