Spomienkový večer v Slovenskom inštitúte

Dubček 90

Slovenský inštitút (SI) v Budapešti usporiadal v podvečer 21. novembra spomienkový večer pri príležitosti nedožitých 90. narodenín Alexandra Dubčeka. Mimoriadne vzácnymi hosťami i aktérmi podujatia boli syn významného politika usilujúceho sa presadiť „socializmus s ľudskou tvárou“ Pavol Dubček, jeho najbližší spolupracovník a osobný priateľ Ivan Laluha, ako aj prozaik, dramatik, diplomat, politik a autor knihy s názvom Zastavte Dubčeka Jozef Banáš. Početných hostí, medzi ktorými bol aj veľvyslanec SR v Maďarsku Peter Weiss s manželkou, privítala riaditeľka SI Jana Tomková, ktorá v stručnosti priblížila životnú dráhu A. Dubčeka a vyzvala prítomných uctiť si jeho pamiatku symbolickou minútou ticha. Zvlášť sa poďakovala triu hostí zo Slovenska, že priniesli Dubčekovu bustu, ktorá počas podujatia zdobila pódium divadelnej sály, ako aj za veľký košík spomienok z mladosti v podobe tzv. Dubčekových rožkov, ktoré sa po slávnostnom programe stali súčasťou občerstvenia.

Po úvodnom prejave hostiteľky sa ujal slova J. Banáš, ktorý prezentáciu svojej knihy začal príbehom spred dvadsiatich rokov. Ako povedal, v lete roku 1990 na gréckom ostrove Itaka stretol pastiera kôz, ktorý ako bývalý námorník ovládal angličtinu. Keď sa začali rozprávať, pastier sa ho opýtal, odkiaľ je. Keď začul, že z Československa, oči sa mu rozžiarili a povedal: „Á, Čekoslovákia, Dubček!“ Keď potom nedávno zavítal na besedu v jednej slovenskej strednej škole, opýtal sa žiakov, čo im hovorí meno Dubček, kto ho vôbec pozná – prihlásili sa asi traja. Pastier kôz z Itaky vedel viac o Dubčekovi ako slovenskí žiaci, čo motivovalo J. Banáša napísať o ňom dokumentárny román. V súvislosti s tým poznamenal, že Maďari si oveľa viac vážia svoju históriu a osobnosti, čím by mohli byť príkladom pre Slovákov. Ako povedal, život Dubčeka bol natoľko dynamický a zaujímavý, že nemusel nič vymýšľať, iba ho napísať, čo bola preňho veľká česť a radosť. Na záver svojho príhovoru sa poďakoval prítomným i neprítomným informátorom za pomoc pri zbieraní údajov k svojmu románu a vyjadril nádej, že aj ten prispeje k zviditeľneniu malého slovenského národa vo svete. V tejto súvislosti mu dodáva optimizmus fakt, že na Slovensku sa doposiaľ predalo 15 tisíc exemplárov románu.

Po prezentácii knihy nasledovalo premietanie približne polhodinového dokumentárneho filmu z dielne Slovenskej televízie v slovenskom jazyku s maďarskými titulkami Alexander Dubček. Vizionár, reformátor a Európan, ktorý pomocou archívnych materiálov a rozhovorov stručne predstavil život Dubčeka.

Posledným bodom programu bol moderovaný rozhovor medzi tromi hosťami zo Slovenska. Spočiatku sa P. Dubčeka a I. Laluhu pýtal J. Banáš, neskôr mohli otázky položiť aj prítomní z radov obecenstva. Zo zaujímavej diskusie sa mohli dozvedieť, akým otcom či priateľom bol Dubček, ako ho sledovala bezpečnostná služba, ale aj o domnienkach o smrti štátnika, ktorý v roku 1992 tragicky zahynul pri autonehode. Diskusiu uzavrel veľvyslanec P. Weiss spomienkou na osobné stretnutia s Dubčekom na začiatku jeho politickej kariéry a poďakovaním hosťom, že merali cestu do Budapešti.

Prítomní si po programe pochutnali na Dubčekových rožkoch a občerstvení a počas neviazanej diskusie si mohli pozrieť výstavu čiernobielych archívnych fotografií, zachytávajúcich aktívne roky A. Dubčeka.

Zlatko Papuček

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Ajemef (IMF)

Ajaj, čo sa to tu deje?! Hrôzostrašné veci! Kurz forintu dosahoval historické hlbiny, toľko preklínané, zato rešpektované ratingové spoločnosti naznačili, že sú pripravené preradiť Maďarsko do kategórie braku. Vysvitlo, že štátny dlh napriek úpornej snahe vlády nieže neklesol, ale ešte vzrástol. Minister hospodárstva György Matolcsy v parlamente neoblomne odmietol akúkoľvek spoluprácu s Medzinárodným menovým fondom (IMF): „Nemôžeme sa naladiť na Fond, pretože rozhodne odmietal všetky programy, všetky naše rozhodnutia, ktoré by vytrhli ľudí z pasce bánk. Táto inštitúcia s tromi písmenami je proti každému nášmu opatreniu, takže vládnu politiku nebudeme ladiť k IMF, ale proti nemu.“ Už-už sa to malo zrútiť, keď to dvojica Orbán-Matolcsy otočila o 180 stupňov – zatiaľ iba slovne. Obaja oznamovali mestu a svetu, že sa nejaké rokovania s IMF predsa začnú, ale nie o pôžičke, nie o tom, že toľko preklínaná inštitúcia by mala poskytnúť Maďarsku ďalšie peniaze. Nie. Ale o tzv. opatrnostnej či preklenovacej sume, z ktorej vlastne ani nemožno čerpať, iba vtedy, ak sa stane niečo, čo sa určite nestane, ale čo keby?! Má to byť ochranná sieť najmä pre radosť IMF, keď už tak vehementne chce niečo Maďarsku poskytnúť, tak nech. Takže chlapci roztrúbili svoju veľkorysú ochotu prijať nanútenú ruku. A hľa! Razom sa všetko napravilo, aspoň prechodne, rozhodne však nenastal žiadny rapídny krach. Taká je sila slov. Skoro ako Kossuth Rádió („A szavak ereje“).

Eminentný nezáujem na takomto vývoji mala opozícia, ktorá sa však nenechala vyrušovať a namiesto uznávania geniality spomínanej dvojice žiadala jej odstúpenie. Úplne ako keď blcha kašle. Pravdaže, všetko ostalo na svojom mieste a revolúcia môže nerušene pokračovať. Na udržanie pozornosti v určených medziach (alebo na jej odvedenie?) slúžila napr. kauza komárňanského herca, ktorého zbavili slovenského občianstva, lebo získal aj maďarské. Nehovoriac, že je to naozaj hanebné, masírovanie maďarskej verejnosti je zasa nehanebné: vraj novopečeného maďarského občana môžu zo Slovenska vyhostiť. Takú hlúposť som dávno nepočul, zato v rádiu to odznelo nespočetnekrát. Opäť: sila slov.

Efekt z toho bude aký? Efemérny, teda krátko trvajúci, bezvýznamný, ľahko pominuteľný? Naopak! Efendi – hoci prednedávnom vyhlásil, že keď príde IMF, on odíde – zostáva tam, kde je. Hodnota slov...

Deň seniorov v Huti

Predseda Kultúrneho spolku dôchodcov Ostrihom - vidiek Miklós Erős otvoril v polovici novembra v jednej z najmenších pilíšskych slovenských obcí v Huti, ktorá administratívne patrí k Ostrihomu, Deň seniorov.

Vo svojom príhovore pripomenul, že ich spolok udržiava dobré kontakty s miestnym pávím krúžkom, ktorého piesne už neraz očarili ostrihomské publikum. Zároveň prezradil, že svojich hostí často vodieva do tejto slovenskej obce, ktorá má čarovný kostol. Hľadisko kultúrneho domu sa na tradičný sviatok organizovaný miestnou slovenskou samosprávou aj v tomto roku zaplnilo do poslednej stoličky.

Oslava hutianskych seniorov sa začala príležitostnou svätou omšou, ktorú na tomto netradičnom mieste slúžil regent rímskokatolíckeho farského úradu v Csolnoku Piotr Berkowicz. Vo svojej kázni pripomenul starým rodičom a rodičom, aby odovzdávali slovenské slovo svojim deťom a vnukom.

Dôchodcov pozdravila predsedníčka miestneho slovenského voleného zboru Rozália Farkašová, ktorá zapálila sviečku za pokoj duše nedávno zosnulých obyvateľov obce. Kultúrny program začali najmenší obyvatelia obce, teda škôlkari a žiaci základnej školy, ktorí pozdravili svojich starých a prastarých rodičov piesňami a básňami. Členovia miestneho pávieho krúžku potešili starších spoluobčanov kytičkou slovenských a maďarských piesní. Po nich obsadili javisko štyria miestni školáci, ktorí predviedli bábkové divadlo o opustenej búdke. Treba poznamenať, že v Huti v súčasnosti navštevujú miestnu základnú školu iba štyria žiaci: jedna prváčka, dvaja tretiaci a jedna štvrtáčka. Všetci sa učia po slovensky.

V tento deň, ako každý rok za posledné dve desaťročia, organizátori zvlášť pozdravili najstarších občanov obce - 89-ročné Annu Pirťákovú a Máriu Gómárovú a 79-ročného Františka Györgya. Zo Dňa dôchodcov ani tento krát neodišli oslávenci bez darčeka. Po peknom programe ich čakali prestreté stoly a po spoločnej večeri každý senior dostal balík s ovocím a čokoládou. Avšak najkrajším darčekom pre nich bolo, že sa opäť stretli so svojimi rovesníkmi, že ich mladší oslávili v rámci nekaždodenného dňa, keď nie sú so svojimi radosťami a starosťami utiahnutí do svojich domovov.

(ef)

Iveta Horváthová Körtvélyesiová zo Šóškútu

Nechcela by zmeniť chod svojho života

Vždy som jej závidela prirodzené plavé vlasy. Už ako šesťročné sme sa spolu hrávali, ba mali sme aj podobné šaty. Ten istý strih, iba iná farba. Pravda, jej viacej pristali. Dodnes veľmi dbá na svoj zovňajšok, ale možno zaň vďačí aj dobrým génom. Veď nikto by o nej nepovedal, že porodila štyri deti. Jej spätosť so slovenčinou je samozrejmá, výslovnosť čistá a agilnosť v miestnych slovenských dianiach obdivuhodná. Reč je o Ivete Horváthovej Körtvélyesiovej, predsedníčke Slovenskej samosprávy v Šóškúte a členke Slovenskej samosprávy Peštianskej župy.

Otec pochádza z Válu, matka zo Šóškútu. „Stará mama z maminej strany je Švábka z Törökbálintu. Počas prvej svetovej vojny jej otec zomrel a matka - Slovenka - sa znovu vydala sem do Šóškútu, zobrala si Slováka, takže moja stará mama mala jedného vlastného a jedného nevlastného súrodenca. Starý otec má síce nemecké meno, Reiner, ale je Šóškútčan, má slovenské aj nemecké korene,“ zaviedla ma do tajov rodinnej histórie, hoci, ako sa priznala, sa nikdy hlbšie nezaoberala so svojím rodokmeňom.

„V našej rodine je to tak, že rozdiel medzi mojou mamou a mojou tetou je 17 rokov. Moja mama je najmladšia a narodila sa vtedy, keď sa jej sestra vydávala za Budapešťana, Maďara. Starí rodičia sa potom doma nemohli rozprávať po slovensky, lebo ujo by im nerozumel. Takže moja mama sa, žiaľ, nenaučila po slovensky. Háčik je v tom, že ujo sa naučil od svojej manželky a v dedine. Pracoval v miestnom poľnohospodárskom družstve a tam sa musel naučiť po slovensky. Mama ma ale zapísala do budapeštianskej slovenskej školy.“

Po úspešnom skončení budapeštianskeho slovenského gymnázia Iveta sa vybrala s mnohými ďalšími spolužiakmi do Bratislavy, kde vyštudovala žurnalistiku. Medzitým sa vydala. Narodili sa jej dve deti a potom, ako manžel (Ondrej Horváth, vedúci úradu CSS) ukončil právnické štúdiá, ostali v hlavnom meste Slovenskej republiky, kde mal prácu. „Medzi sebou v rodine sa rozprávame väčšinou po maďarsky. Najstarší syn Bátor vie veľmi dobre po slovensky, ostatné deti už menej. Donát sa síce narodil v Bratislave - mal dva roky, keď sme sa vrátili sem, do mojej rodnej dediny, ale jeho sme už zapísali do maďarskej škôlky. On síce rozumie po slovensky, ale rozprávať nevie. Každý rok chodí do slovenských táborov i k známym. Dorozumie sa, nerobí mu problém pochopiť, o čom je reč, ale hovoriť nevie. Nie je taký smelý ako jeho starší brat. Dvaja najmladší, a to je zaujímavé, niektoré veci vedia iba po slovensky, niektoré iba po maďarsky, ale živú hovorenú slovenčinu nepoznajú natoľko, ako ich starší súrodenci. Medzi sebou s manželom a niekedy aj s Bátorom sa rozprávame po slovensky. Keďže prvé dve deti sa narodili na Slovensku, nielen slovenské ľudové, ale typické Walt Disneyovské rozprávky máme v slovenčine a deťom nerobí problém, keď im ich čítam. Ak napríklad Tarzana máme v slovenčine, neprekladám text do maďarčiny. Chlapcom to absolútne nerobí problém. Takisto im nerobí problém, keď púšťame nejaké DVD v slovenčine, napr. Krtka. Aj keď sú na Krtka už veľkí, majú ho veľmi radi,“ hovorí.

Pred príchodom tretieho prírastku do rodiny, Szóráda, bola servisnou referentkou pre Česko, Slovensko a Maďarsko v jednej medzinárodnej firme.

„Keby som mohla zmeniť chod svojho života, nechcela by som mať deti v inom čase. Chodievam každý mesiac na rodičovské združenia do Bátorovej školy a triedny učiteľ je o desať, ale možno aj viac rokov mladší než ja. Vidím tam starších rodičov – niektorí napríklad majú už aj vnúčatá, teda medzi ich deťmi je veľký vekový rozdiel. Myslím si, že lepšie rozumiem tomu, čo prežíva môj šestnásťročný syn, lebo to nebolo až tak dávno, keď som bola v jeho veku. Alebo možno je to aj mentalita – myslím si, že takisto budem chápať aj to, čo prežíva najmladší syn Lóránd. Myslím si, že pre dieťa nie je zlé, keď má mladých rodičov. Pokiaľ človek má na to vhodné podmienky, keď má dobrého partnera, minimum financií a veľa lásky, tak je už zrelý na to, aby si založil rodinu. Nehovorím, že to bolo plánované, že by som nemohla počkať aspoň rok alebo dva, ale keď prišiel prvý syn, boli sme veľmi radi. So zatiaľ najmladším synom patrím k tej generácii žien, ktorá sa podujíma rodiť v strednom veku. Medzi prvým a štvrtým synom je rozdiel 13 rokov, myslela som, že už budem na pôrod stará, ale nie, lebo momentálne je to in, je to trendy, že ženy rodia nad 30-35 rokov. Väčšinou však ony nemôžu mať viac detí a jedno dieťa nie je dieťa,“ podelila sa s nami o svoje skúsenosti Iveta Horváthová Körtvélyesiová.

Nie natoľko ružový je stav v dedine, kde založili slovenskú samosprávu pred piatimi rokmi a Iveta sa ako mladá a agilná predsedníčka ihneď postavila na jej čelo. Medzi prvými úlohami bolo pozbieranie starodávnych šóškútskych piesní, organizovanie slovenského dňa spojeného s gastronomickou špecialitou – Kapustníkového festivalu a rozbehnutie jazykového kurzu slovenčiny. Kurz navštevovali zväčša príslušníci strednej a staršej generácie, ktorí nemali ani tak záujem o jazykovú skúšku, skôr sa chceli dorozumieť s rodinou na Slovensku, prípadne počas výletov. Zo Šóškútu sa tiež mnohí presťahovali po druhej svetovej vojne na Slovensko. Ich potomkovia žijú v okolí Bratislavy a sú častými návštevníkmi, okrem iného aj Kapustníkového festivalu.

Treba dodať, že jazykový kurz po troch rokoch zanikol, nakoľko záujem oň značne klesol.

O skúsenostiach so slovenskou samosprávou mi pani predsedníčka povedala nasledovné: „Obecná samospráva nás prijala ako nutné zlo. Zákon jej predpisuje, že je povinná nám pomáhať. My však od nej nedostávame ani finančnú, ani žiadnu inú pomoc. Tohto roku nám prvýkrát poskytla stotisíc forintov na Kapustníkový festival, ale iba kvôli tomu, že obec nezorganizovala kvôli zlému počasiu ani deň detí, ani 1. máj, a vlastne sa jej uvoľnili financie. Obyvatelia nás však prijali inak. Na jednej strane som bola prekvapená, že nás podporovali aj takí ľudia, o ktorých som nepredpokladala, že majú o takéto niečo záujem. Na druhej strane som bola nemilo prekvapená, lebo tí, ktorí majú naozaj slovenské korene, ich rodičia alebo starí rodičia dodnes ešte rozprávajú po slovensky, to berú tak ekonomicky, alebo ja neviem... Myslia si, že je to etnobiznis, že my to robíme iba kvôli tomu, aby sme dostávali peniaze. Päť rokov nám to trvalo, kým som vybojovala, aby v šóškútskom časopise zvlášť uverejňovali náš rozpočet. Nielen naše príjmy, ale aj výdavky. Totiž v prípade príjmov zo štátneho rozpočtu sa zvlášť neuvádzali jednotlivé inštitúcie, ale v rubrike výdavkov už figurovala slovenská samospráva. Občania sa takto nemohli dozvedieť, ako hospodáril náš zbor so štátnymi peniazmi,“ povedala predsedníčka vekovo zmiešaného zboru.

Aké sú jej plány do budúcnosti? Okrem – ako to ona nazýva – logistiky svojej rodiny by sa chcela venovať malým deťom, škôlkarom. V septembri začala navštevovať sarvašskú vysokú školu, odbor učiteľka národnostnej materskej školy. Počas štúdia žurnalistiky síce navštevovala hodiny pedagogického minima, ale poslednú štátnicu neurobila. „Psychológiu som ešte urobila, pedagogiku však už nie, lebo vtedy som si myslela, že to nie je to, čo by som chcela robiť. A je to zvláštne, že teraz by som sa chcela venovať pedagogike. Vlastne chcem robiť rehabilitačnú pedagogiku,“ hovorí s úsmevom a už uteká zavolať svojich synov, aby sme urobili spoločnú fotografiu rodiny. Jej dodnes pekné plavé vlasy rozcucháva vietor a racionálny, pritom pozitívny prístup k veciam ju vedie celým životom.

Eva Patayová Fábiánová

Kráľ Madagaskaru sa vrátil do Vrbového

Vrbovčania budú mať novú fontánu na hlavnom námestí. Na veľkej betónovej zemeguli bude sedieť ich najznámejší rodák, svetobežník a kráľ Madagaskaru – gróf Móric Beňovský. Maliar Igor Piačko ho stvárnil v podobe filmového hrdinu Jozefa Adamoviča.

Zemeguľu, na ktorej bude sedieť Móric Beňovský, bude v strede obopínať symbolická umelecká obruč - bronzové výjavy z ciest svetobežníka, ktorý sa z Vrbového dostal až na Madagaskar, kde si ho zvolili za kráľa, a na jeho dobrodružných výpravách si vyslúžil aj väzenie na Sibíri, odkiaľ sa mu vďaka svojmu dôvtipu podarilo ujsť. Dielo by malo stáť štyridsaťtisíc eur. Vrbovčania ho zaplatia z daru, ktorý mesto dostalo od sponzora.

Zdroj: Piešťanský denník

Klub slovenských dôchodcov 15-ročný

Mladí seniori z Budapešti

Klub slovenských dôchodcov oslávil 15. novembra v priestoroch Slovenského inštitútu Budapešť 15. výročie svojho založenia.

Je to strohá správa, nad ktorou by sme sa snáď ani nepozastavili. Ale zamyslime sa nad samotným faktom, že pred 15 rokmi sa zišlo zopár ľudí zrelého veku, aby si založili jedno z prvých slovenských občianskych združení v novodobej histórii hlavného mesta s cieľom udržiavať kontakty aj v dôchodcovskom veku.

V onen novembrový utorok sa zišli, aby si zaspomínali na udalosti spred 15 rokov. Ako vo svojom privítacom prejave povedala predsedníčka klubu Eva Svitilová, popoludnie sa nieslo v znamení pätnástky, nakoľko s výročím sa zhodoval aj dátum a adresa dejiska. Zároveň poďakovala vedeniu Slovenského inštitútu za poskytovanie priestorov a poprosila riaditeľku SI Janu Tomkovú o príhovor. Pani riaditeľka začala svoj prejav tiež poďakovaním, nakoľko často vídava členov klubu na podujatiach inštitútu. Poprosila ich, aby vo svojich návštevách pokračovali a zároveň ich vyzvala, že nakoľko už neposielajú pozvánky obyčajnou poštou, aby si počas prechádzok okolo SI vyzdvihli programy podujatí na aktuálny mesiac.

„Zmena vedenia klubu nastala v marci. Pokračujeme v šľapajach našich predchodcov: každý druhý štvrtok sa stretávame a obyčajne navštevujeme múzeá... Ako nový program sme pripojili návštevy generálnych skúšok divadiel. Je to pre nás výhodné, lebo predstavenia sú predpoludním a lístky sú lacné. Možno si niektorí ľudia myslia, že dôchodcovia sedia doma a nič nerobia. Veľmi sa mýlia, pretože medzi nami sú ešte stále aktívni členovia, na ktorých môžeme byť hrdí. Sú to tvorivé osobnosti: spisovatelia, výtvarní a ľudoví umelci. Môžete sa o tom presvedčiť na vlastné oči. Pripravili sme pre vás malú výstavu, na ktorej sa predstavujú naši umelci. Dôchodkyne z Dabašu-Šáre pripravili krásne nástenné výšivky, nahliadneme do tvorby maliara Jozefa Komendu a pokocháme sa drevorezbami Michala Zsolnayho. Kultúrny program sme zostavili z tvorby Gregora Papučka, Zoltána Bárkányiho Valkána a Michala Hrivnáka,“ uviedla program predsedníčka spolku potom, ako sa poďakovala štyrom budapeštianskym slovenským samosprávam (IV., VI., IX. a XII. obvodu) za finančnú podporu, vďaka ktorej môže klub fungovať, Celoštátnej slovenskej samospráve, ktorá podporila podujatie a Slovenskej samospráve Budapešti, ktorá vždy poskytuje svoje priestory pre potreby klubu.

Hoci hovorievame, že veľká väčšina Slovákov žije mimo Budapešti, nemôže nám uniknúť fakt, že v predošlom storočí sa do hlavného mesta prisťahovalo aj veľa našincov, ktorí si tu našli prácu (neraz v slovenských inštitúciách – slovenskej škole, redakcii Ľudových novín a pod.). Pešť bola začiatkom XX. storočia mestom, kde žilo veľa Slovákov. Po vzniku Československa ich počet ubudol – to sú už slová bývalého predsedu klubu Ladislava Petra, ktorý v marci odstúpil z funkcie, ale prijal post finančného referenta, aby svoje skúsenosti mohol naďalej zúročovať v združení budapeštianskych slovenských seniorov. Vo svojom obsažnom prejave spomínal začiatky založenia klubu, ako aj neľahké podmienky. Poznamenal, že klub naďalej nemá vlastnú miestnosť, čo ale podľa neho znamená, že všade, kde sa členovia spolku objavia, sú zároveň na klubovom stretnutí. Ako povedal, budapeštianski dôchodcovia absolvovali za 15 rokov skoro dvesto poznávacích zájazdov. Väčšinou navštevovali Slovákmi obývané osady v Maďarsku, ale aj našu materskú krajinu. L. Petro pripomenul, že si uvedomujú svoje poslanie v propagovaní nášho materinského jazyka. Zmienil sa aj o tradičných akciách, ako sú valné zhromaždenia a oslavy Medzinárodného dňa žien, ktoré vždy organizovali v Slovenskom inštitúte. S vedením SI mali vždy veľmi dobré kontakty.

Zlatým klincom dňa bolo poďakovanie predošlému vedeniu (L. Petrovi, Ruženke Czifrovej, Gregorovi Papučkovi a Františkovi Zelmanovi) za mimoriadne dôležitú a osožnú prácu v prospech spolku.

Prítomným sa prihovorila aj predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti (SSB) Zuzana Hollósyová, ktorá stála pri zrode Klubu slovenských dôchodcov. Ako povedala, dôležitým dôvodom založenia združenia bolo vytvoriť bývalým kolegom, rodákom, možnosť pravidelne sa schádzať, ale aj usporadúvať stretnutia s mládežou a odovzdávať jej svoje znalosti, spoločne zachovávať materinský jazyk a tradície našich predkov.

Podujatie poctila svojou prítomnosťou aj riaditeľka budapeštianskej slovenskej školy Júlia Szabová Marloková, ktorá si okrem iného pozrela program svojich žiakov, ktorí predniesli básne Milana Rúfusa. Pekným bodom programu bola hra na gitare Kataríny Noszlopyovej, ktorá predviedla ňou zhudobnené básne Gregora Papučka. Veľmi nás zaujal prednes Beáty Erdeiovej, ktorá prečítala úryvok z novely Z. Bárkányiho Valkána Starecká láska. Úryvok z románu M. Hrivnáka Nadišiel čas prečítala Mária Havlíčková. Úsmev na tvárach vyčarovali aj muzikanti z Čívu a Solymáru, ktorí vo formácii Pilíšske trio predviedli pilíšske slovenské ľudové piesne, nejednu spolu s nimi spievali aj členovia klubu. Po kultúrnom programe seniori ostali v Slovenskom inštitúte, aby si pozreli maľby, drevorezby a nástenné výšivky a v neposlednom rade aby sa porozprávali so svojimi známymi pri bielom stole.

(ef)

S Csabom Latorcaim o pripravovaných zákonoch

Pripravovaný dvojtretinový národnostný zákon a zákon o občianskych združeniach boli témami besedy, na ktorú pozval novinárov Úrad štátneho tajomníka pre cirkevné, národnostné a občianske styky Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti.

Návrh národnostného zákona v mene vlády predložil parlamentu minister verejnej správy a spravodlivosti Tibor Navracsics. Informácie o návrhoch právnych noriem, ktoré budú rámcovými zákonmi, poskytol novinárom zástupca štátneho tajomníka Csaba Latorcai. Cieľom nového národnostného zákona je zabezpečiť širšie jazykové, kultúrne a vzdelávacie práva, znížiť možnosti zneužívania národnostných práv, vytvoriť silnú legitimitu a skutočné spoločenské zázemie pre menšinové samosprávy. O procese prípravy a obsahu návrhu národnostného zákona sme čitateľov Ľudových novín informovali v predchádzajúcom čísle nášho týždenníka. Zástupca riaditeľa Odboru národnostných vzťahov Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti Anton Paulik sa podrobnejšie zmienil o mediálnych právach národností, ktoré regulujú aj základné európske dokumenty pre ochranu práv národností. Nová právna norma napr. zakotvuje, že národnostná samospráva môže iniciovať poskytovanie programov v jazyku národností, čo sa v „odôvodnenom prípade musí“ zabezpečiť. Novinkou je, že odôvodnenosť sa musí preskúmať a žiadateľovi sa musí poskytnúť meritórna odpoveď. V prípade zamietnutia žiadosti je možnosť aj na vynútenie kladného rozhodnutia súdnou cestou.

Pre príslušníkov národností je nemenej dôležitý zákon o občianskych združeniach, pretože tieto organizácie majú nenahraditeľnú úlohu aj pri zachovávaní tradícií, kultúry a jazyka. Kľúčovým pojmom nového zákona je verejnoprospešnosť, ktorý sa stane v budúcnosti rozhodujúcim aj v prípade nominačných národnostných organizácií. Súčasná regulácia vymenúva 24 činností, podľa ktorých sa daná organizácia môže stať verejnopropešnou, nový zákon však tieto oblasti taxatívne nevymenúva. V súčasnosti pôsobí v Maďarsku približne 60-80 tisíc občianskych združení, približne 20 tisíc z nich využíva daňové úľavy a získava dotácie. Dôležitou zmenou z pohľadu nás, Slovákov, je, že nový zákon zavádza kategóriu občianskej spoločnosti (civil társaság). Táto zjednodušená forma umožní, aby občianske organizácie pôsobili bez súdnej registrácie a dolnej hranice počtu členov, ale nebudú môcť dostávať ani daňové úľavy, ani štátnu podporu.

Na otázku Ľudových novín, v akom vzťahu je návrh národnostného zákona s novým zákonom o verejnej výchove, ktorý je pre národnosti tiež kľúčovo dôležitý, Csaba Latorcai uviedol: počas prípravy návrhov permanentne prebiehalo ich zosúlaďovanie. Zákon o verejnej výchove v prípade národností poskytuje rámec, pričom špecifické oblasti národnostnej výučby bude regulovať národnostný zákon. Podľa názoru Cs. Latorcaiho štátne financovanie školstva vyrovná rozdiely medzi finančnými podmienkami fungovania škôl vo väčších lokalitách a malých obciach a nedostatok financií nebude môcť byť dôvodom na zrušenie národnostnej výučby. Nový zákon umožní aj to, aby celoštátne samosprávy prevzali do prevádzky z hľadiska národnosti významné školské inštitúcie bez ohľadu na to, či majú regionálne zaškoľovanie.

(br)

Slovenská poézia prvý raz v Levure littéraire

Po tom, čo sa v júnovom čísle medzinárodnej literárnej revue Levure littéraire po prvý raz objavila slovenčina v preklade veršov rumunskej poetky Simony-Grazia Dimy, ktoré preložil básnik Pavol Janík, sa v novembrovom čísle Levure littéraire po prvý raz objavila slovenská poézia. Verše básnika Pavla Janíka v Levure littéraire vyšli v preklade do šiestich jazykov - po albánsky (Riza Lahi), anglicky (James Sutherland Smith), česky (Karel Sýs), chorvátsky (Ludwig Bauer), rumunsky (Simona-Grazia Dima) a po španielsky (Michael Doubek).

(www.levurelitteraire.com)

Na martinskom trhu v Slovenskom Komlóši

V minulom školskom roku v Slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši ožila svätomartinská tradícia. Nakoľko mala veľký úspech, pustili sme sa aj do jej druhého ročníka. Ku dňu Martina sa viažu rôzne zvyky, na ktoré naše okolie nie je bohaté. Teda pripomeňme si ich.

S 11. novembrom je spojená pranostika. Vraj v tento deň prichádza Martin na bielom koni. Znamená to, že sa na krajinu zosype snehová nádielka. Tento rok to však neplatilo. Bolo síce chladno, ale nesnežilo. Cirkev spomína na svätého Martina ako na syna pohanského dôstojníka, ktorý sa narodil v Sabarii (dnes Szombathely). Aby splnil želanie svojho otca, stal sa aj on dôstojníkom rímskeho jazdectva v Gálii. Jeho osud sa zmenil, keď rozťal mečom svoj plášť na dve polovice a jednu ponúkol žobrákovi, aby nezamrzol od zimy. V noci sa mu zjavil Kristus oblečený v darovanej polovici plášťa. Martin potom odišiel z armády, dal sa pokrstiť a zvyšok života prežil ako pustovník. Na sklonku života ho vysvätili za biskupa v Tours. Pochovali ho 11. novembra a stal sa patrónom obyčajných ľudí, domácich zvierat, hlavne husí.

Ale vráťme sa do súčasnosti - na jarmok do slovenskej školy. Prípravy prebiehali celý predchádzajúci týždeň. Deti pripravovali všelijaké maličkosti, zbierali materiál na zhotovovanie rôznych predmetov. Najmenší kreslili húsatká, ktoré potom vystrihovali, pripravili ozdoby z jesenných plodov. Starší farbili na sklo, vyrobili krásne lampášiky s martinským motívom – húskami, plietli momentálne obľúbené farebné náramky apod. Samozrejme, do práce sa zapojili aj rodičia, otcovia vyrezávali predmety z dreva, mamy zase piekli zákusky od výmyslu sveta.

Vo štvrtok sa žiaci od rána s veľkým očakávaním chystali na tento netradičný program a po vyučovaní sa aula školy pomaly menila na veľké trhovisko, kde predavači oduševnene ponúkali svoj tovar. Na trh prišli učitelia, rodičia, starí rodičia, známi a kamaráti, ktorí chodili od stánku k stánku a vyberali si z bohatej ponuky. Nechýbali ani husi, ktoré mohli záujemcovia pohladkať za dvadsať forintov. Ale rozvoniavali tu aj kúsky pečených husí a kačiek a tí, ktorí ich ochutnali, sa oblizovali až za ušami. Malí predavači sa tešili z vyzbieraných peňazí, ktoré si starostlivo ukladali do krabičiek. Keď som sa ich pýtala, čo s nimi urobia, povedali, že si ich odložia na koncoročný výlet. Druhý martinský jarmok v slovenskej škole sa ukončil lampiónovým sprievodom po meste.

Podujatie sa páčilo, všetkých zúčastnených obohatilo o príjemný zážitok. Dúfajme, že o rok si to opäť zopakujeme.

Ľubomíra Rollová

Dni Zoltána Fábryho na Slovensku so Slovákmi z Maďarska

V dňoch 11. a 12. novembra sa v Moldave nad Bodvou uskutočnili 42. Dni Zoltána Fábryho. Hlavným usporiadateľom kultúrno-literárneho spoločenského podujatia bol CSEMADOK, maďarský spoločenský a kultúrny zväz na Slovensku. Hosťami podujatia boli aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a predsedníčka Slovenskej samosprávy Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy Júlia Kucziková.

Tu sa právom naskytne otázka, o čom teda Dni Zoltána Fábryho boli, keď sa na nich zúčastnili aj poprední predstavitelia Slovákov z Maďarska? Slávnosť sa začala v piatok predpoludním vo veľkej sále mestského kultúrneho strediska prednáškou pod názvom Za hranicami - Slovenské menšiny v Karpatskej kotline. Hosťami a prednášajúcimi tohto dňa boli Ján Fuzik a Júlia Kucziková. Predseda CSS obecenstvu, pozostávajúcemu zo študentov deviatych ročníkov základných a stredných škôl, priblížil systém slovenských menšinových samospráv v Maďarsku, dejiny Slovákov žijúcich na území Maďarska a ich príchod na Dolnú zem. Mladých poslucháčov oboznámil aj s inštitúciami, ktoré CSS založila, alebo prevzala do prevádzky. Júlia Kucziková predstavila činnosť slovenských samospráv v našej najsevernejšej župe a pestrou prezentáciou ilustrovala i aktivity novomestskej slovenskej základnej školy a internátu, ktorú popri svojej poslaneckej funkcii riadi. Pri fotografiách z astronomického tábora spomenula i dohodu o spolupráci medzi spomínanou školou a jej moldavským partnerom, základnou školou na Severnej ulici, ktorej žiaci boli tiež prítomní. V diskusii sa ozvali nielen oni, ale aj iní záujemcovia o tému s otázkami, na ktoré hostia odpovedali.

V sobotné ráno organizátori v F-klube kultúrneho domu otvorili výstavu fotografií zo zbierok slovenských múzeí pod názvom Hmotné spomienky. Potom sa prítomní presunuli do veľkej sály, kde sa uskutočnila séria prednášok a fórum o postavení národnostných menšín pod titulom Naozaj sú menšiny menšie? Slávnostný otvárací príhovor predniesli podpredseda CSEMADOKu, poslanec mestského zastupiteľstva Moldavy nad Bodvou László Köteles a prítomným sa prihovorila aj nová konzulka Maďarskej republiky v Košiciach Éva Czimbalmosová Molnárová.

Ako prvá sa poslucháčom prihovorila poslankyňa Európskeho parlamentu Edit Bauer. Predstavila zákonodarnú činnosť tohto grémia a otázky národnostných menšín v Európe, pričom sa dotkla aj stavu maďarskej menšiny na Slovensku. Obdobie predošlého volebného cyklu z pohľadu bývalého ministra školstva SR priblížil László Szigeti. Predsedníčka župnej slovenskej samosprávy z Nového Mesta pod Šiatrom Júlia Kucziková rozprávala o činnosti ich voleného zboru a jeho postavení v maďarskom systéme národnostných samospráv, vrátane práv a financovania menšinových volených zborov. Finančné prostriedky v súčasnosti postačujú len na skromnú podporu kultúrnych podujatí. Vysokoškolský profesor László Braun z Ukrajiny vo svojom príspevku podal prierez dejinami maďarskej menšiny v Podkarpatsku od r. 1900. Zaujímavými mapovými ilustráciami predstavil a vysvetlil aj pôvod jeho neskoršieho pomenovania Zakarpatská Rus v rámci Sovietskeho zväzu. Napokon o postavení maďarskej menšiny v zrkadle zákona rozprávali parlamentní poslanci Attila Varga z Rumunska a László Göncz zo Slovinska.

V popoludňajších hodinách sa uskutočnilo slávnostné kladenie vencov pri buste antifašistického spisovateľa a publicistu Zoltána Fábryho, ktorého rodný dom a hrob v Štóse v nedeľu hostia aj navštívili.

(jk)

Na opačnej strane bariéry

Na svete je množstvo významných osobností, ktoré sú všeobecne známe, no poniektorí ľudia ani len nevedia o ich pôvode. Príkladom sú George Bernard Shaw a Oscar Wilde, ktorých mnohí považujú za Angličanov, ale v skutočnosti to boli Íri. Podobne tak známy maďarský básnik Sándor Petőfi bol po matke Slovák. Ono na Slovensku, a to najmä po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, bolo prakticky nemysliteľné hlásiť sa otvorene k slovenskej národnosti alebo sa dokonca angažovať v slovenskom národnom hnutí a pritom uvažovať o kariére a postupe, i keby sa jednalo o najlepšieho odborníka vo svojom odbore. Ten mal iba jednu možnosť a to vysťahovať sa. A tak nebolo divu, že mnohé významné slovenské osobnosti z prelomu 19. a 20. storočia – ako Štefan Banič, Jozef Murgaš, Aurel Stodola, rodina Holánikovcov a ďalší – sa preslávili vo svete.

Aká bola v tej dobe situácia doma? Boli tu mnohé slovenské významné osobnosti, ale keď sa rozhodli uprednostniť svoju kariéru, tak sa aspoň na verejnosti nemohli hlásiť k svojmu slovenskému pôvodu. Takým príkladom je Ľudovít Markušovský – lekár, vynálezca nosného zrkadielka, aplikátor Pasteurových objavov, univerzitný profesor, autor mnohých lekárskych publikácií, vládny radca pre zdravotníctvo pri uhorskej vláde, iniciátor rozšírenia lekárskej fakulty budapeštianskej univerzity a zriadenia jej pobočky v Satu Mare, v dnešnom Rumunsku. Zaslúžil sa o pozdvihnutie uhorského zdravotníctva na európsku úroveň a zároveň o jeho popularizáciu, aby zdravotnícke poznatky prenikli medzi ľudí, podobne ako bol iniciátorom založenia rôznych pokladníc pre chudobných študentov, do ktorých pravidelne prispieval.

Ale začnime pekne od začiatku. Ľudovít Markušovský sa narodil 25. apríla 1815 v Štrbe, v rodine evanjelického farára, medicínu študoval v Pešti a pôsobil tiež vo Viedni. Potom prišiel revolučný rok 1848. Markušovský sa nezapojil medzi štúrovcov, ani neinklinoval k tej časti politickej reprezentácie, ktorá dávala prednosť vyjednávaniu. Naopak, pôsobil na opačnej strane barikády a to ako štábny lekár maďarského vojska v rokoch 1848-1849. Ako si to vysvetliť? Bol oným poturčencom horším Turka? Rešpektoval zásady Hippokratovej prísahy a rozhodol sa pomáhať vojnovým raneným bez ohľadu na to, o ktorú stranu sa jednalo? Javili sa mu reformy ako zrušenie roboty, zrovnoprávnenie všetkých občanov, likvidácia šľachty či vydanie konštitúcie ako dostatočné a preto chcel dať svoje sily za obhájenie samostatnosti Uhorska? Bolo viac Slovákov, ktorí podporovali snahy Kossutha. Čo si od toho sľubovali, najmä ak vedeli, že Kossuth je maďarský nacionalista, ktorý nejavil ochotu rešpektovať práva nemaďarských národov v Uhorsku? Predpokladali, že národnostná otázka príde na program neskôr, ale zatiaľ že je nutné obhájiť predovšetkým uhorskú samostatnosť? Na toto už asi odpoveď nenájdeme!

Revolučná vlna opadla a Markušovský sa vrátil k medicíne ako súkromný lekár. Nie sú správy, že by sa angažoval v slovenskom národnom hnutí, že by bol členom Matice slovenskej alebo že by prispieval do slovenskej tlače. V roku 1865 založil lekárske vydavateľstvo, o rok neskôr krajinskú zdravotnícku spoločnosť. Stal sa univerzitným profesorom, ale vrchol jeho kariéry nastal až po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, keď vznikla uhorská vláda a bol menovaný vládnym radcom pre zdravotníctvo. Sú pramene, ktoré uvádzajú, že vystupoval proti maďarizácii a najmä proti likvidácii Matice slovenskej a slovenských gymnázií. Ako si to vysvetliť, keď sa na tomto poli verejne neangažoval? Možno intervenoval z titulu svojej funkcie vo vysokých vládnych kruhoch a k vyjadreniu svojich názorov využil okruh svojich priateľov a akademickej pôdy univerzity.

Ako ho teda hodnotiť? Najpravdepodobnejšia teória bude tá, že celý svoj život zasvätil povolaniu lekára a tomu zostal verný. Chcel sa mu venovať za každú cenu a keď mal možnosť ovplyvniť uhorské zdravotníctvo, využil to. Stál na opačnej strane barikády, ale nedá sa povedať, že by slovenskému národnému hnutiu vyložene škodil. Okolnosti si žiadali slovenský pôvod na verejnosti nezdôrazňovať, tak to rešpektoval. Zomrel 21. apríla 1893 v Opatiji.

Vladimír Kasjaněnko

Slovenské dotyky

Páračky spolku Dolina v Čemeri

Regionálny spolok Slovákov z okolia Pešti Dolina usporiadal 19. novembra v Čemeri slovenský večierok pod názvom Páračky na Martina.

V miestnej športovej hale sa zišli Slováci z hlavného mesta a z okolitých osád. Prítomných v mene organizátorov privítali starosta obce István Fábri, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, podpredseda CSS, predseda spolku Dolina Ondrej Csaba Aszódi a predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Alžbeta Szabová.

- Čemer je slovenská obec. Nielen preto, lebo doterajší aj súčasný starosta sa hlásili k slovenskej národnosti, ale aj preto, lebo v Čemeri sú naozaj živé slovenské tradície. Na uliciach môžeme vidieť ženy v prekrásnych ľudových krojoch, ktoré dodnes hovoria po slovensky. Našťastie existujú aj súbory, ktoré sa zaoberajú zachovávaním tradícií, medzi ktoré patria Folklórny spolok Furmička a Kultúrny spolok Lipóta Bálóa. Ich členovia aktívne pracujú na tom, aby si Čemerčania zachovali svoje slovenské tradície a nezabudli na svoje korene. Dúfam, že organizátori, ktorí sa rozhodli usporiadať páračky u nás, to neoľutujú a všetko sa podarí podľa ich predstáv, - povedal starosta obce.

- V mene Celoštátnej slovenskej samosprávy vás pozdravujem v tento pekný večer. Blahoželám vám k tomu, že ste sa takto zorganizovali a že sa dokážete nielen stretávať, ale aj predstaviť taký kvalitný kultúrny program, aký teraz uvidíme. Nasledujúci program vystupujúce súbory už predviedli v októbri v Sarvaši, na Celoštátnom stretnutí slovenských folklórnych skupín a tanečných súborov, - povedal Ján Fuzik a poprial každému príjemnú zábavu.

Veľkolepé podujatie poctili svojou prítomnosťou aj bývalá zástupkyňa predsedu CSS Etelka Rybová, predsedníčka finančno-kontrolného výboru CSS Zuzana Szabová, starostovia obce Kerepeš Tibor Franka a obce Piliš Márton Szabó.

Kultúrny program otvorila predsedníčka Slovenskej samosprávy v Malej Tarči Katarína Szabová Tóthová, ktorá oboznámila publikum s podrobným programom v slovenskom jazyku. V maďarčine prečítala text členka Folklórneho spolku Zelený veniec v Ečeri Katarína Aszódiová. Páračky na Martina sa začali vystúpením dychovky z Tárnoku pod vedením Jána Lepňáka. – Teraz prvýkrát sa na Páračkách predstaví dychovka z nášho regiónu. Sme šťastní, že aj medzi nami sú nadaní hudci. Dychová kapela vznikla v roku 1990, tvorili ju väčšinou amatéri z Tárnoku. Za cieľ si vytýčili zachovať slovenské a nemecké polky a valčíky z okolia Tárnoku, - predstavila hudobníkov Alžbeta Szabová Tóthová. Rezká hudba lákala na parket starších i mladých, tancovali tu vnučky so starou mamou, babka s babkou, ale aj tanečníci z rôznych súborov.

Páví krúžok z Kerestúru pod vedením Evy Linkeovej Gácsiovej úzko spolupracuje s Tanečným súborom Kvietok z Kerepešu. Aj teraz predviedli spoločnú scénku pod názvom Volenie mládeneckého richtára, za ktorú v Sarvaši získali zlatú kvalifikáciu. Choreografiu s nimi nacvičila Eva Szilágyiová Šubová. Po nich nasledoval tanečný blok veľkotarčianskych tanečníkov, do tanca im spievali členovia zboru Venčok. Päťdesiatsedemčlenná Tanečná skupina Furmička z Čemeru pod vedením Alžbety Szabovej predviedla v autentických čemerských krojoch úryvky z choreografií Na púti a Na jarmoku. Po obrovskom úspechu Čemerčanov spevácke zbory z Kerestúru a Dabašu-Šáre očarili publikum kyticami miestnych slovenských piesní.

Kultúrny program sa skončil spoločným vystúpením súborov siedmich osád (Čemer, Ečer, Kerepeš, Veľká Tarča, Malá Tarča, Dabaš-Šára a Kerestúr). Horehronské tance s nimi nacvičila Eva Szilágyiová Šubová. Páračky na Martina skončili batôžkovým bálom, do tanca hrali trubači z Újhartyánu.

Andrea Szabová Mataiszová

Recitačná súťaž v XIII. obvode Budapešti

Básne nás prenesú do iného sveta

Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti usporiadala aj v tomto roku súťaž v prednese poézie a prózy. Súťažilo sa v šiestich kategóriách – od najmenších žiakov po dospelých. Najviac účastníkov bolo v kategórii žiakov tretích a štvrtých tried základných škôl. V tomto roku si prišli zasúťažiť nielen žiaci budapeštianskej slovenskej školy, ale aj z Mlynkov a Dabašu-Šáre.

Deti sa schádzali v spoločenskej miestnosti Domu národností XIII. obvodu, kde sa im prihovorila predsedníčka zboru Zuzana Hollósyová. Pozdravila súťažiacich a predstavila im členov poroty: podpredsedníčku miestnej slovenskej samosprávy, učiteľku na dôchodku Kláru Mátéovú, prozaika, bývalého šéfredaktora nášho týždenníka Zoltána Bárkányiho Valkána a poetku, pisateľku týchto riadkov. Ako povedala, je to síce súťaž, ale účasťou na nej vyhral každý, lebo sa naučil novú báseň a takto sa zdokonalil vo svojom materinskom jazyku.

Žiaci recitovali podľa kategórií. Vypočuli sme si zopár vtipných prednesov a prekrásnych povestí, rozprávky o zvieratkách a príbehy zo školských lavíc. Bolo veľkým potešením vypočuť si prekrásnu výslovnosť druhákov, ktorí si vybrali skutočne náročné texty a napriek svojmu mladému veku smelo vystúpili pred svojich spolužiakov a porotu.

Ani tento rok nechýbala stála účastníčka týchto súťaží Mária Almásyová, ktorá síce školu už dávno vychodila, dodnes sa však venuje prednesu. Priniesla kytičku básní nášho bývalého katolíckeho farára Stanislava Brtoša o tichu a o láske, ktoré deti s dojatím počúvali. Po recitácii sa prihovorila deťom: zmienila sa o dôležitosti jazyka, o tom, že láska k básni nemôže prestať po tom, ako dokončia svoje štúdiá a nabádala ich, aby túto svoju lásku pestovali i naďalej. Po nej sa symbolického javiska pred zástavami znovu ujali žiaci. Po recitácii nasledovala prestávka pre súťažiacich a pre obecenstvo, porotu však čakala najťažšia práca. Polhodinka stačila na to, aby sa rozhodla a vyhlásila výsledky. Najťažšie bolo stanoviť poradie. Ba kvôli naozaj vynikajúcemu výkonu sme sa rozhodli udeliť v dvoch kategóriách dve tretie ceny. Oveľa ľahšie bolo celkové hodnotenie, keď sme konštatovali, že úroveň súťaže bola veľmi vysoká, deti boli dostatočne pripravené, za čo patrí vďaka ich učiteľom. Organizátori mysleli aj na nich a pedagógom sa poďakovali prekrásnymi knihami. Treba dodať, že nikto zo súťažiacich neodišiel s prázdnymi rukami. Za účasť dostalo každé dieťa čokoládu a výhercovia sa mohli potešiť z knihy alebo CD-platne a z diplomu. Ako vždy, aj teraz našla porota menšie, ale naozaj len ojedinelé chybičky: tie sa väčšinou týkali výslovnosti hlásky ch, dvojhlásky ie-je a pod. Predseda poroty Z. Bárkányi Valkán hovoril o dôležitosti cítenia lásky k prednesu, čo bolo na žiakoch vidno. Potom už odovzdal ceny výhercom.

I. kategória

1. Norwin Kollár, 2. Beáta Capová, 3. Kristian Rozsmann.

II. kategória

1. Peter Málik, 2. Dora Kementzeyová, 3. Fanni Pénzeliková, Ondrej Jankulárov.

III. kategória

1. Zoe Joóbová, 2. Viktória Ljavineczová, 3. Brigita Horvárthová.

IV. kategória

1. Barbora Boldogová, 2. Saša Toporová, 3. Michal Tatai.

V. kategória

1. Filip Ónodi, 2. Alexandra Šoóšová, 3. Antonella Morongová, Elizabeth Kollárová.

VI. kategória

Mária Almásyová.

Eva Patayová Fábiánová

Z túžby sa stáva skutočnosť

Slováci v Poľnom Berínčoku

Na trojdňovom stretnutí národností Békešskej župy nazvanom V pokoji v Békeši ma upútala prezentácia Slovákov z Poľného Berinčoku. Delegáciu viedla predsedníčka Organizácie Slovákov v Poľnom Berinčoku (OSPB) Júlia Borguľová. Pod jej vedením šikovné ženy v obrovskom kotle varili mydlo, druhá skupina robila makové pupáčiky a členovia speváckeho zboru vystupovali na javisku. Ich všestrannosť ma podnietila k tomu, aby som požiadala pani predsedníčku o rozhovor.

- Organizácia Slovákov v Poľnom Berinčoku vznikla v novembri 1992 a dodnes je kolektívnym členom Zväzu Slovákov v Maďarsku. Jej prvým predsedom bol Juraj Šavolt, vtedy mala približne štyridsať členov. Pred dvanástimi rokmi som prevzala vedenie organizácie ja, počet členov sa odvtedy približne zdvojnásobil. Úzko spolupracujeme s miestnou slovenskou samosprávou, vytvárame jej zázemie, aby mohla účinne zastupovať záujmy Slovákov v meste. Rok čo rok usporadúvame spoločné programy a navzájom navštevujeme svoje akcie. Naša organizácia v roku 2002 dostala miestnosť v budove domu dôchodcov evanjelickej cirkvi, ktorú používa spoločne s miestnou slovenskou samosprávou. Moderná, technicky výborne vybavená miestnosť je vhodná na organizovanie menších akcií. Tu sa konajú aj zasadnutia voleného zboru, - povedala Júlia Borguľová.

Miestni Slováci sú aktívnymi účastníkmi mestských podujatí, ktoré im poskytujú priestor na zachovávanie slovenských tradícií. V januári usporadúvajú vítanie nového roka a vo februári veľmi populárny slovenský ples. Je to vlastne celý deň venovaný slovenským tradíciám. Členovia organizácie spolu s pracovníkmi kultúrneho strediska pripravia slovenské národnostné kultúrne popoludnie, na ktorom vystupujú miestne deti, citarová skupina a spevácky zbor. Pri tejto príležitosti zavítajú do mesta aj folklórne skupiny z okolitých slovenských osád a miest, ale aj ich priatelia z Malého Kereša. Po kultúrnom programe nasleduje bál v Hoteli Berény, kde do tanca hrá zvyčajne kapela, ktorá dobre pozná obľúbené slovenské melódie.

Berínski Slováci oživili zvyky na Juraja a spoločne si pripomínajú veľkonočné a turíčne tradície. Začiatkom žatvy usporadúvajú oslavy Petra a Pavla, na ktoré pozývajú aj miestnych Nemcov. Na jeseň sa zúčastňujú vďakyvzdania v evanjelickom kostole, kde miestny farár Sándor Feyér požehná úrodu a modlí sa s nimi v slovenčine. V adventnom období sa spolu s miestnymi zbormi historických cirkiev pripravujú na Vianoce. Tohto roku okrem tradičných podujatí na jar navštívili miestnych žiakov, ktorým uvarili typické slovenské jedlá a predviedli im, ako ich predkovia varili mydlo. 20. augusta sa v rámci Berínskych dní konali oslavy 10. výročia spolupráce medzi Poľným Berinčokom a Kolárovom. Otváracia slávnosť sa uskutočnila v slovenskej zasadačke, expozíciu slovenských pamätihodností slávnostne otvoril riaditeľ Múzea Somu Orlaiho Petricsa, etnograf Gyula Csete. Pri tejto príležitosti ich svojou prítomnosťou poctili delegácie partnerských miest zo Slovenska, Nemecka, Rumunska a Srbska a zavítal medzi nich aj generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo. Na „večerke“ sa zabávali spolu s Kolárovčanmi. Veľkolepé podujatie Berínskych dní navštívili tisíce záujemcov, len z Nemecka pricestovalo 250 ľudí. Počas podujatia miestne ženy, Bánhedešanky, Elečanky a Medešanky v hájiku v obrovských kotloch varili tradičnú slovenskú tarhoňu. V kultúrnom programe vystúpili tanečníci z Nitry. Na jeseň za účasti hostí z Kolárova usporiadali I. festival plnenej kapusty, kde v troch kotlíkoch varili tradičnú sármu. V jednom kapustu plnenú údeným mäsom, v druhom zahustenú zátrepkou a v treťom tradičnú slovenskú. V tomto období sa pripravujú na advent. Organizácia Slovákov v Poľnom Berinčoku a miestna slovenská samospráva spolu s predstaviteľmi miestnej reformovanej, evanjelickej a rímskokatolíckej cirkvi na Kossuthovom námestí každú adventnú nedeľu zapália sviecu na obrovskom adventnom venci.

Organizácia Slovákov v Poľnom Berinčoku podporuje aj miestne kultúrne telesá - spevácky zbor a skupinu citaristov. Ako nám pani predsedníčka prezradila, tieto telesá pravidelne vystupujú na ich podujatiach.

Berínčania majú výborné styky s okolitými slovenskými volenými zbormi. Radi navštevujú slovenské obce a mestá nielen v Békešskej župe, ale aj po celom Maďarsku. Tradične sa zúčastňujú na župných slovenských podujatiach, ako sú napr. Vinobranie v Gerendáši, alebo multinárodnostné stretnutie V pokoji v Békeši. Viackrát navštívili aj Malokerešanov, kde spolu s tamojšími ženami piekli záviny, alebo na oberačkových dňoch vystúpili so slovenským programom.

Podľa J. Borguľovej v záujme zachovávania slovenských tradícií sa uchádzajú o podporu z rôznych fondov. Tohto roku získali prostriedky v súbehu Za turizmus Békešskej župy a tak mohli navštíviť obec Vésztő-Mágor, kde predstavili tradičnú slovenskú gastronómiu. Navštívili aj Múzeum Mihálya Munkácsyho v Békešskej Čabe a pozreli si muzikál v Jókaiho divadle.

Pravidelne navštevujú aj škôlkarov na Kodályovej ulici, ktorí sa učia po slovensky. Pani predsedníčka túži po dvojjazyčnej slovensko-maďarskej škôlke, ku ktorej sú už dané všetky podmienky. Učiteľky majú vysokoškolské vzdelanie príslušného smeru rozšírené o slovenčinu. Mestské zastupiteľstvo podalo miestnym Slovákom pomocnú ruku, momentálne prebieha oficiálny proces schvaľovania. Sen pani predsedníčky sa pomaly realizuje. Tvrdí, že sa oplatilo toľko pracovať, veď bude mať kto pokračovať v ich diele.

Andrea Szabová Mataiszová

Metodický deň SPMC v Santove

Pod Pilíšom o rozprávkach a o jeseni

Literárne spracovanie rozprávky so škôlkarmi mali možnosť vidieť 18. novembra v Santove účastníčky metodického dňa pre učiteľky materských škôl Slovenského pedagogického metodického centra (SPMC). Okrem toho ich čakala aj tvorivá dielňa na tému jeseň, ako aj pohľad do histórie podpilíšskej obce.

Program začal privítaním hostí, ktorého sa šikovne zhostili traja škôlkari v prekrásnom santovskom kroji. Po nich prítomných pozdravila vedúca hostiteľskej inštitúcie Magdaléna Papučková, ktorá ich oboznámila s harmonogramom metodického dňa.

V mene organizátorov pozdravila takmer 40 učiteliek z Dabašu-Šáre, Budapešti, Mlynkov, Annavölgyu, Šárišápu, Békešskej Čaby a Santova riaditeľka SPMC Mária Czégényová, ktorá zvlášť pozdravila starostku Santova Evu Čičmanczaiovú a darovala jej publikáciu centra, register materských škôl v Maďarsku, kde sa vyučuje slovenčina. Privítala aj riaditeľku miestnej základnej školy a predsedníčku miestnej slovenskej samosprávy Katarínu Kormošovú, ako aj školskú referentku CSS Eriku Lázárovú, ktorá má na starosti o. i. aj agendu SPMC. Riaditeľka zdôraznila odbornú pomoc, ktorú inštitúcia CSS, založená v roku 2003, ponúka v rámci metodických dní, keď učiteľky materských škôl majú možnosť vypočuť si prednášky, resp. môžu si pozrieť cvičenia na konkrétnu tému. Týmto témam sa venujú aj metodické zošity inštitúcie, ktoré sú známe vo všetkých našich regiónoch. Ich vydávaním chcú pomôcť učiteľkám materských škôl pri práci. Ako povedala, o týždeň sa uskutoční metodický deň pre dolnozemský región a v rámci neho predstavia najnovší metodický zošit, ktorý sa venuje doprave a dopravným prostriedkom. Hoci túto tému už raz spracovali, k tomuto zošitu bude aj audio nahrávka na priloženom CD-nosiči. Zároveň poznamenala, že priniesla doteraz vydané exempláre metodických zošitov, ktoré si môžu učiteľky zobrať domov. Od roku 2006 sa centrum venuje aj pedagógom základných a stredných škôl a okrem odborných kurzov sa prejavuje čoraz väčší záujem aj o jeho jazykové cvičenia. Metodický časopis Slovenčinár je uznávaný už aj za hranicami Maďarska a Nadácia pre nadaných, ktorú iniciovalo SPMC v záujme úspešnejšieho zaškoľovania našich dvoch gymnázií, má tiež čoraz väčší úspech.

Ukážková hodina pod vedením Terézie Motikovej v strednej vekovej skupine bola o rozprávke. Ako po nej povedala učiteľka, jej cieľom bolo oboznámiť svojich kolegov s tým, ako spracúva nové rozprávky. Najprv však predniesli deťom dobre známu rozprávku o repe, potom začali robiť vymaľovanky a pani učiteľka ich nebadane zaviedla do druhej rozprávky, nakoľko vo vymaľovankách figurovali tie isté zvieratká - do Rozprávky o červenej sliepočke, ktorá nedostala pomoc pri pestovaní pšenice a príprave chleba od svojich kamarátov. Najprv ju predviedla formou bábkového divadla a potom ju spolu dramatizovali. Bolo dobré vidieť, ako sa deti vžili do svojej roly a pred nami sa odrazu stelesnili sliepočky, prasiatka, psíčkovia, mačky a myšky. Záverom hodiny dala možnosť deťom urobiť figúrky z cesta a ohmatať dozretú pšenicu, múku a semienka. Treba dodať, že celá hodina prebiehala v slovenčine a deti sa dovtípili, čo im pani učiteľka hovorí, veď tu bolo niekoľko nových, doteraz neznámych slov.

Po hodine sa učiteľky znovu zišli, aby hodnotili svoje skúsenosti. Ako povedala T. Motiková, týždenne aspoň jeden deň je celý slovenský, keď všetko prebieha v materinskom jazyku. Okrem toho je slovenčina prítomná aj v každodennom styku 26-členného kolektívu. Hoci deti boli pasívne, slovíčka im viackrát zopakuje a pýta sa ich na ne, aby im utkveli v pamäti. „Našim cieľom je, aby si deti obľúbili slovenský jazyk formou riekaniek a rozprávok,“ povedala T. Motiková a dodala, že vyčítanky sú vhodné aj pri každodennom telocviku, lebo kvôli rytmu sú lepšie zapamätateľné a deti vedia lepšie na ne cvičiť. E. Lázárová na ilustráciu dodala, že navštevovala hodiny slovenčiny na rôznych školách a zistila, že skoro polovica hodiny prejde v maďarčine, keď učitelia vysvetľovali žiakom význam jednotlivých slov. Hodnotila to ako nevhodnú formu, nakoľko deti budú lenivé a nedajú si námahu porozumieť hovorenému slovu. Preto je podľa nej chvályhodné, ak zamestnania už na materských školách prebiehajú jednojazyčne. Veľký dôraz treba klásť na motiváciu už vo veku, keď sú deti ešte otvorené. Na záver T. Motiková rozdala účastníčkam písomne pripravený scenár ukážkovej hodiny. M. Czégényová vyzvala učiteľky, aby podobné scenáre pripravovali do zborníka SPMC, mohli by byť obsahom ďalších metodických zošitov.

Ako nás informovala riaditeľka SPMC, santovský metodický deň bol už druhý v tomto roku, ale podobné dni organizovali aj pre učiteľky základných škôl. S návrhom ukážkovej hodiny prišla hosťujúca inštitúcia a veľmi sa tešia aktívnemu prístupu škôlok. Už sa prihlásila škôlka v Dabaši-Šáre, ktorá by mala hostiť účastníkov budúcoročného metodického dňa SPMC.

V ďalšom bloku metodického dňa si podľa osvedčeného scenára učiteľky rozvíjali svoju zručnosť v rámci kreatívnej dielne. Rôznou technikou pripravovali Mikulášov, ale aj obrázky a vyšívali na papier podľa predlohy. Potom ich už čakal bývalý starosta Jozef Szőnyi, ktorý oboznámil učiteľky z rôznych materských škôl s bohatou históriou Santova.

(ef)

Odborný seminár SPMC v Santove

Interaktívna tabuľa ako motivačný prostriedok

Slovenské pedagogické metodické centrum Celoštátnej slovenskej samosprávy usporiadalo 17. novembra v Santove odborný seminár pre učiteľov základných škôl. Podujatie, ktoré sa konalo v rámci programu Spoznávajme sa, sa uskutočnilo v miestnej základnej škole. Po predstavení inštitúcie si potom účastníci vypočuli prednášku učiteľky békeščabianskej slovenskej školy Natálie Lopušnej o práci s interaktívnou tabuľou na hodinách slovenčiny.

Ako nás informovala pani učiteľka, bola to prvá prednáška na túto tému a jej zámerom bolo informovať kolegov o doterajších skúsenostiach prednášateľky. Hoci existujú slovenské programy k interaktívnym tabuliam, tieto nevyhovujú potrebám našich učiteľov, keďže sa zameriavajú na učebnú látku zo Slovenska. Preto si každý učiteľ musí vymyslieť vlastné úlohy, ktorými spestrí vyučovací proces. Interaktívne tabule sú veľmi rozšírené vďaka nedávnym konkurzom, v ktorých väčšina našich škôl získala aspoň jednu takúto učebnú pomôcku. Je to elektronické zariadenie, ktoré umožňuje živo - interaktívne - pracovať s počítačom alebo notebookom priamo na tabuli, klikaním na premietaný obraz interaktívnym perom. Pevný a odolný povrch učebnej pomôcky je funkčný aj v prípade fyzického poškodenia. Na tabuľu možno písať fixkami a je magnetická. Vyzerá ako plátno pre projektor a vlastne aj funguje ako projektor, až na to, že na toto plátno je možné písať špeciálnym perom. Takto sa dá ľahko ovládať aj program. V režime práce s perom len ukážete a perom spustíte akciu. Pri ovládaní prstom môže pracovať pri tabuli viac žiakov naraz. Napríklad na tabuľu môžu písať dvaja súčasne, čo je vhodný spôsob napr. na testovanie znalostí žiakov. Pri používaní tabule neexistujú vlastne nijaké hranice: video či animácie môžu byť súčasťou lekcie s možnosťou dopisovania na tabuľu. Učitelia počas príprav na hodinu môžu zostaviť prezentácie doma na svojom počítači a na hodinách ich premietnu. Samozrejme, jednu prezentáciu je možné použiť viackrát - podobne ako aj poznámky na jednotlivé hodiny.

„Priniesla som niekoľko vlastných úloh a na nich som ukázala, ako sa pracuje s interaktívnou tabuľou,“ povedala N. Lopušná, ktorá dodala, že priniesla aj také úlohy, ktoré sa jej nepodarili, aby povzbudila svojich kolegov z Čívu, Kestúca, Dabašu-Šáre, Budapešti, Mlynkov, Annavölgyu, Šárišápu, Békešskej Čaby a Santova. Treba dodať, že pomôcku nepoužívajú počas celej hodiny, ale iba pri vypracovaní niektorých úloh. N. Lopušná je triednou učiteľkou v tretej triede békeščabianskej slovenskej školy a tabuľu používa druhý rok. Príprava na prvú ukážkovú hodinu trvala jeden celý deň. „Teraz už za 10-15 minút môžem urobiť jednu úlohu. Ale sa stane, že na hodine konverzácie mi deti diktujú a vlastne spolu vytvárame úlohy,“ dodala podčiarknuc potrebu praxe. Pre deti je obrovský motivačný prostriedok, majú radi prácu s interaktívnou tabuľou. V Békešskej Čabe získali šesť takýchto moderných pomôcok a používajú ich striedavo v každej triede, okrem telocviku na každej hodine. Treba dodať, že každý učiteľ si sám robí úlohy a vytvorenie spoločnej zbierky úloh by bolo dobrou pomôckou na praktické vyučovanie slovenčiny. „Hranice pri vytváraní týchto úloh určujú moje znalosti z informatiky a moja kreativita. Aj pre mňa je čudo, čo všetko vie táto tabuľa. Čo sa dá urobiť na počítači, to sa dá urobiť aj na interaktívnej tabuli. Pri práci s deťmi je dôraz na jej interaktivite. Môžem upustiť aj od staršieho typu hodiny, rozcvičku robíme s deťmi v polovici hodiny, lebo keď pustíme interaktívnu tabuľu, pribiehajú k nej, pohybujú sa Potom sa môžeme pustiť do ďalšej výučby,“ povedala prednášateľka a dodala, že je dobré pre ďalší vývoj detí zo sociálne slabších rodín, že si hravou formou osvoja prácu s počítačom.

(ef)

Deň seniorov v Tardoši

Členovia Klubu dôchodcov, miestnej pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) a Slovenskej samosprávy v Tardoši sa zapojili nielen do organizovania Dňa seniorov, ale aj do prípravy pohostenia. Pod vedením bývalej kuchárky materskej školy Kataríny Szíleszkej pomáhali pri príprave večere a zákuskov.

Oslavy tardošských dôchodcov sa uskutočnili v miestnom kultúrnom dome. Pri príchode ich vítali organizátori stretnutia a po usadení sa pán starosta Béla Csabán, ktorý sa im poďakoval za to, že prijali pozvanie. Zmienil sa aj o tých, ktorí už nemôžu byť medzi nimi. Predsedníčka slovenskej samosprávy Veronika Árendášová prečítala ich mená a zapálila sviece na ich pamiatku. Obaja rečníci prízvukovali, že bez finančnej podpory nadácie ZSM, miestnej slovenskej a obecnej samosprávy by sa toto stretnutie nemohlo uskutočniť na takejto úrovni. Kyticou kvetov pozdravili najstarších obyvateľov Tardoša. Najstaršou ženou v obci je pani Katarína Trnková (1914), najstarším mužom Jozef Király (1914) a najstarším manželským párom Ján Gíber a Mária Čapuchová, ktorí si prisahali vernosť pred 66 rokmi.

V kultúrnom programe Spevácky zbor Gereče predniesol pekné slovenské piesne a kyticou árií z populárnych operiet očarili seniorov miestni operetní speváci. Po chutnej večeri nasledovala zábava. Do tanca hrala miestna kapela Brass Band.

Takéto stretnutia sú dobrou príležitosťou, aby sa starší ľudia z horného a dolného konca dediny aspoň raz do roka stretli, porozprávali sa o rodine a udalostiach uplynulého roka, o tom, čo ľudí tohto veku najviac zaujíma - o zdraví a každodenných radostiach a starostiach...

Pri odchode domov organizátori každému odovzdali malý darček s prianím, že o rok sa opäť stretneme.

Anna Crnečká

Čabiansky Živý kanál

Živý kanál sa nachádza medzi mestami Gyula a Békeš. Čiastočne je prírodný, jeho stredný úsek, pretekajúci Békešskou Čabou, však bol umelo vybudovaný v druhej polovici 18. storočia. Pôvodne slúžil na splavovanie dreva zo Sedmohradska, keďže po tureckom obliehaní charakterizoval mesto veľký nedostatok dreva. Neskôr slúžil na odvedenie záplavovej vody a fungovalo na ňom aj viac vodných mlynov. Na prelome tisícročia bol kanál dosť zanedbaný, zanesený kalom a preto dokázal spĺňať iba funkciu odvodňovania. V roku 2008 v rámci súbehu EÚ uviedli do prevádzky násosku, čerpadlo i zariadenie na permanentné odstraňovanie naplaveného dreva.

Na brehoch békeščabianskeho úseku Živého kanála sa rozprestiera zelená zóna s parkmi. Prechádzka popri ňom zavedie záujemcov k nádhernému Sadu Széchenyiho, k impozantnej budove Arpádových kúpeľov, ako aj k Promenáde sôch, medzi ktorými nechýba ani busta poslanca uhorského snemu Ondreja Likera Áchima, ktorý sa otvorene hlásil k svojim slovenským sedliackym koreňom. Kvôli príjemnej atmosfére a množstvu zelene je nábrežie kanála jedným z najobľúbenejších vychádzkových miest Čabanov, kde si môžu oddýchnuť po ťažkom pracovnom týždni.

Zlatko Papuček