Tridsaťšestka

Väčšina ľudí počíta čas v dňoch, týždňoch, mesiacoch, ale my tu v redakcii Ľudových novín skôr v číslach týždenníka. Pred tromi číslami tu napríklad vyčíňala ešte kanikula (sem-tam aj komunikačná), na stránkach novín si deti užívali pobyt v táboroch, tí väčší sa na nás usmievali z fotografií z rôznych letných podujatí či festivalov. Počas nadchádzajúcich čísel sa na ne nasťahujú školáci, ktorí sa v týchto dňoch snažia vyrovnať s koncom prázdnin a rozprúdi sa nám aj politické dianie, veď čo nevidieť zasadnú výbory a po nich aj Valné zhromaždenie CSSM. Ale to až v štyridsiatke, teda o 4 čísla. Táto tridsaťšestka je ešte skôr letná - prináša svedectvo z augustových podujatí ako Svätoštefanské dni v Kétšoproni alebo trojaké slávnosti v Čabasabady plné zrelých jabĺk s vitamínmi, ktoré sa nám počas nadchádzajúcich 25-26 menej slnečných čísel zídu. Naše kolegyne a prispievateľky sa pozreli ako sa darí základnej škole Ladislava Zakupského v Alkári, ktorú od septembra minulého roku prevádzkuje miestna slovenská samospráva a boli zvedavé aj na atmosféru divadelného tábora pre stredoškolákov v Modre-Piesku či ozdravného tábora v Tatranskej Lomnici. K duchovnému pokrmu z Čemeru máme pre vás pripravené dezerty v podobe torty krajiny i 60-ročnej čokolády - nebojte sa, nie je pokazená. Dobrú chuť!

zp

Rok po prevzatí alkárskej školy

Materskú a základnú školu Ladislava Zakupského v Alkári od septembra minulého roku prevádzkuje miestna slovenská samospráva. Je to jediná výchovno-vzdelávacia inštitúcia, ktorú prevádzkuje miestna národnostná samospráva. Počas mojej návštevy na Obecný deň som nemohla vynechať možnosť porozprávať sa s tamojšími o ich skúsenostiach po jednom roku. Najmenšiu základnú školu v Maďarsku navštevujú školopovinné deti zo štyroch osád: Alkáru, Fiškalitášhuty, Galyatető a Bagolyirtásu. Napriek tomu v predošlom školskom roku mali 35 žiakov a 14 škôlkarov. Prečo? Odpoveď je jednoduchá: najvyššie položené obce v Maďarsku v ostatnom čase slúžia skôr ako rekreačné strediská a nie ako celoročné bydliská pre väčšinu obyvateľov.

„Kým budú peniaze, bude aj škola,“ sumarizuje vtipne starosta obce Ondrej Stuller súčasnú situáciu. Zároveň mi vysvetlil aj to, že prvotným cieľom prevzatia školy slovenskou samosprávou bolo, aby ju nezoštátnili a nepripojili k nejakej inej väčšej škole. Totiž aj v Alkári vedia, že ak deti nechodia do školy v mieste svojho bydliska, stratia s ním kontakt. Škola je pre nich dôležitá aj preto, lebo vyššie ročníky dlho navštevovali miestne deti v okolí a v roku 1991 sa podarilo samospráve vybojovať, aby im vrátili vyššie ročníky. „Bojovali sme za ňu a keď človek niečo vybojuje, nerád sa toho vzdá,“ hovorí. Aj predtým samospráva obce doplácala na prevádzku školy 80 percent výdavkov. A starosta hovorí, že zatiaľ má obec z turizmu také príjmy, s ktorými nemá problém udržať školu. Pred štyrmi rokmi napríklad odovzdali vleky v Mátraszentistváne. Hoci prevádzkovateľom je podnikateľ, vleky sú na majetku samosprávy a preto dal majiteľ vlekov permanentky pre žiakov školy. Takto každé dieťa v Matre sa naučí lyžovať už na základnej škole a dosahuje dobré výsledky na študentských olympiádach.

„Vo veľkom sa nezmenilo nič, aj predtým si žiaci a ich rodičia vážili náš prístup a je to tak aj po prevzatí inštitúcie,“ povedal starosta. Obedy varia na mieste, deti z obcí zvážajú autobusom samosprávy.

„Všetky financie, ktoré dostávame na fungovanie slovenskej samosprávy nám odídu na prevádzku školy,“ začala náš rozhovor predsedníčka slovenskej samosprávy Judita Kasalová Sabadová. Keďže miestne slovenské samosprávy nikde nefigurujú ako prevádzkovatelia (väčšinu národnostných škôl prevádzkujú celoštátne národnostné samosprávy), alkárski Slováci sú vlastne pioniermi. Od nasledujúceho školského roku už aj oni budú mať možnosť čerpať doplnkové podpory na prevádzkovanie, v predošlom sa však museli spoliehať na miestnu samosprávu. Mali problémy aj s Centrom Kuna Klebelsberga, ktoré s nimi do konca júla nepodpísalo zmluvu na prevod potrebných financií. Cítia na vlastnej koži, že to bol finančne náročný projekt, ale sa ho nevzdajú. Ani vtedy, ak kvôli tomu nebudú môcť usporiadať veľkolepé podujatia, na ktoré boli zvyknutí. Lebo budúcnosť je dôležitejšia. „Každý mesiac máme inkaso na bankovom konte, lebo odvody treba odvádzať vždy, v súčasnosti je táto suma skoro dvojmiliónová. Od Centra K. Klebelsberga očakávame ešte aspoň 13 miliónov forintov,“ povedala J. Kasalová Sabadová. Obecná samospráva a pracovníci obecného úradu pomáhajú škole vo všetkom, počnúc administratívnymi úlohami, hospodárskymi otázkami až po už spomenutý autobus, vďaka ktorému deti dochádzajú do školy. Avšak predsedníčka samosprávy pripomenula, že ako poslanecký zbor, ktorý prevádzkuje výchovno-vzdelávaciu inštitúciu dostal iba 73 bodov na svoju činnosť, kým samosprávy, ktoré vykonávajú skôr transparentnú činnosť dostali aj dvakrát toľko.

Žiaci však tieto problémy nepociťujú. Učia sa v spojených triedach: prváci a druháci sú spolu, tretiaci a štvrtáci a piataci a šiestaci. Siedmaci a ôsmaci sa spájajú iba na talentových predmetoch (kreslenie, spev, telocvik a pod.). Všetci sa učia po slovensky a svoj súhlas dajú aj tí rodičia, ktorí sa iba prisťahovali do matranskej dediny. Absolventi školy idú ďalej najmä na gymnáziá, ale aj na stredné odborné školy. Spomedzi odborných škôl sú populárne tie, ktoré sa zaoberajú turizmom a väčšina ich absolventov sa vráti domov. Žiaci z Alkáru chodia pravidelne do školy v prírode organizovanej Zväzom Slovákov v Maďarsku. V tomto roku aj vďaka dcére predsedníčky samosprávy sa alkárski žiaci zapojili dokonca aj do medzinárodného projektu.

Lesy Slovenska a Maďarska spoločne spoznávali žiaci základných a stredných škôl z obidvoch krajín. Spoločný projekt pod názvom Lesníci deťom, ktorý je spolufinancovaný zo zdrojov Európskej únie vo výške viac ako 114 tisíc eur, deti aj dospelých oboznámil s lesom, prácou lesníkov, hospodárením v lesoch, či s ťažbou a spracovaním dreva s využitím ekologických technológií. Cieľom projektu bolo rozšírenie vedomostí prostredníctvom internetového náučného podporného programu kdekoľvek v Maďarsku a na Slovensku.

Lesníci spolupracovali pri organizovaní spoločných kultúrno-vzdelávacích podujatí pre deti (Deň s lesníkom, Štyri dni s lesníkom, Les rozpráva, Spoznaj les) a prispeli k formovaniu ekologického cítenia mládeže a vhodnými učebnými pomôckami a materiálmi spestrili a doplnili environmentálnu výchovu na školách a dali deťom možnosť zažiť a spoznať prácu lesníka na vlastnej koži. Alkárske deti písali rozprávku, pracovali, navštevovali les, boli na výlete na Slovensku a tak ukončili školský rok plní nových vedomostí. Tento projekt bol vhodný aj na prehlbovanie si jazykových vedomostí zo slovenčiny. Dúfajme, že budú mať možnosť v tom pokračovať. „Oplatilo sa prevziať školu, lebo v opačnom prípade by sme prišli o vyšší stupeň a ľudia by povedali, že nemá zmysel sa učiť slovenčinu v prvých štyroch rokoch,“ povedala J. Kasalová Sabadová.

Eva Patayová Fábiánová

Soľ nad zlato v nových šatách
Divadelný tábor pre stredoškolákov

V dňoch 19.-24. augusta sa v Modre-Piesku na Slovensku konal divadelný tábor pre mladých v stredoškolskom veku.

Pri zrode prvého divadelného tábora pre stredoškolákov a vysokoškolákov som bola prítomná aj ja: pred šiestimi rokmi sme sa s kamarátkami vybrali na cestu do Svätého Jura, ktoré bolo potom roky dejiskom podujatia. Tento raz som na premiéru cestovala na chatu Univerzity Komenského Modra-Piesok zvedavá na nové prostredie, ale hlavne na to, či sa tá priateľská, bezprostredná nálada, atmosféra, ktorá vtedy panovala v tábore, zmenila alebo zachovala od roku 2008. A, samozrejme, so záujmom som čakala taktiež aj na predstavenie. Prostredie ma na prvý pohľad očarilo: chata umiestnená v lone prírody, obklopená lesami-horami, príjemný čerstvý vzduch, ticho... radosť na takomto mieste pracovať.

„Pred šiestimi rokmi sa tábor uskutočnil z iniciatívy Anikó Laurinyeczovej, ktorá chodievala do tábora v základnej škole. Ona vlastne prišla za mnou, či by som nezorganizovala tábor aj pre staršiu vekovú skupinu,“ dozvedela som sa od Daniely Onodiovej, organizátorky a srdca tábora. Porozprávala mi aj o tom, že z roka na rok je menej účastníkov a je ťažšie zohnať ľudí, ale toto ju neodrádza, lebo sa to oplatí robiť pre tých, ktorých to naozaj zaujíma a s radosťou sem prichádzajú. Medzi takých napríklad patrí Berta Kőrösiová zo Sarvaša: zúčastnila sa na všetkých šiestich táboroch. Láka ju sem znova a znova láska k divadlu a k herectvu. „Ale aj dobré jedlo,“ pridalo s veľkým smiechom dievča, ktoré v divadelnej hre stvárňuje práve kuchárku.

Na chatu som prišla približne pol hodinu pred premiérou. Mladí herci sedeli na obrovskej terase a rozprávali sa o posledných úpravách. V tomto roku naštudovali klasickú rozprávku Pavla Dobšinského - Soľ nad zlato. Priznám sa, bola som trošku sklamaná, keď som počula o ich tohtoročnom výbere. Nespochybňujem význam diel rozprávkového majstra, ale buďme úprimní: túto rozprávku sme už pravdepodobne všetci videli v minimálne dvoch-troch spracovaniach.

Pred javiskom postavenom na dvore sa začali zhromažďovať pomaly ľudia - príbuzní, rodičia, záujemcovia, ba bola prítomná aj celá tanečná skupina z tábora v meste. Organizátorka tábora vystúpila pred obecenstvo, všetkých srdečne privítala a zároveň stručne predstavila hru, ktorú si deti pripravili pod vedením herca Michala Jánoša a študenta réžie Jána Tomandla, s ktorými už skoro od začiatku spolupracuje. A mohlo sa začať polhodinové divadlo. Hneď v prvých minútach moje spomínané negatívne pocity zmizli. Text v úprave režisérky Katky Lesajovej Jánošovej a Michala Jánoša bol odlišný, netradičný, prispôsobený súčasnej dobe, s humornými-vtipnými scénami, jedinečnými charaktermi - roly boli akoby ušité pre účastníkov tohtoročného tábora. Klasická rozprávka dostala nový rámcový príbeh vo forme školských scén s prísnou učiteľkou, s pánom riaditeľom, ktorý chcel vyzerať prísne, s poriadnymi-neporiadnymi žiačkami, so zabávačom triedy a s príšernou kuchárkou Bertou. Z radov divákov neustále zaznieval smiech a po programe postojačky zatlieskali mladým umelcom.

„Ak sa nám to podarí, plánujeme vystúpiť s týmto predstavením aspoň dvakrát aj v Maďarsku,“ povedala po gratuláciách pani Onodiová. Takže ak znovuzrodený príbeh Soľ nad zlato vzbudil váš záujem, môžete sa naň tešiť v najbližších mesiacoch aj vy.

Andrea Kiss

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Mišmaš

Zmätok z hojnosti tém pociťujem pri písaní aktuálneho Perkeltu, v hlave sa mi víria a miešajú myšlienky a nápady, mám v nej doslova mišmaš. Taký zhluk tém tu dávno nebol, mnohé by si zaslúžili osobitný priestor, avšak o týždeň už môžu byť zastarané, takže som nútený napísať mišmaš...

Ako vrchol recesistickej (žartovnej) demokracie hodnotím referendum na budapeštianskom Margitinom ostrove. Hlavné mesto si urvalo túto oázu od XIII. obvodu (je, jedno, prečo, hoci aj tu hrajú úlohu peniaze, investície a najmä to, kto z nich bude profitovať). Angyalföld s anjelskou nevinnosťou zorganizoval ľudové hlasovanie na ostrove: nože, nech sa voliči na tomto kúsku zeme rozhodnú, kde chcú patriť, k fideszáckemu hlavnému mestu, alebo k socialistickému mestskému obvodu. Vyjadrili sa, účasť na hlasovaní bola dvojtretinová a presne takouto väčšinou odmietlo referendum zmenu - k urne totiž pristúpili zo všetkých troch obyvateľov dvaja. Obávam sa však, že táto dvojtretinová väčšina je iná, než „tamtá“...

Tamtamy prinášali správy aj z Rumunska. Napríklad maďarský premiér v rozhovore pre televíziu Digi24 sa vyznal, že má rád túto krajinu aj preto, lebo tam žijú Maďari a s veľkým množstvom rumunských občanov môže hovoriť vo svojom materinskom jazyku, teda po maďarsky. Ale pozoruhodnejšie je, že veľké množstvo občanov Rumunska štátotvornej, čiže rumunskej národnosti žiada o maďarské občianstvo. Vraj je medzi nimi aj bývalý minister, istý Silaghi, ktorý akiste ľahko dokáže, že jeho predkovia boli Szilágyiovci. A vôbec: koho predkovia žili v krajine, na čele ktorej stál uhorský kráľ, majú veľkú šancu. Takže ja by som sa až tak neponáhľal so znižovaním počtu parlamentných poslancov, naopak, chystal by som aj miestnosť, v ktorej bola kedysi horná snemovňa. A Budínsky hrad by bol aj dnes vhodným sídlom pre panovníka.

Panujú však v parlamente dôstojné pomery? Myslím na to, či je vhodné priniesť na plenárne zasadanie trojmesačné dieťa? Ako to urobila „jobbikovská“ poslankyňa. Ktorá, navyše, keď rečnila, podala batoľa manželovi, ktorý sedí o pár kresiel ďalej. A šéfka rezortu školstva, ktorú radikáli kritizovali, sa išla rozplynúť, div sa s ním nemaznala, aké je zlaté... Ajaj! Nie je to zárodok povolebnej „ťuťuli-muťuli“ na pravej strane? Také ďalekosiahle závery z toho naozaj nevyplývajú, môže na to myslieť len rozpoltená duša. A je už úplne choré navrhovať, aby sa z Parlamentu stalo radšej detské zariadenie, jasle či materská škola. Hoci situácia je už teraz neraz taká, ako na detskom ihrisku. Možno by stačilo iba pár opatrovateliek...

Mŕtve rameno rieky Kereš ožilo kanoistami

Napriek mnohým neistotám sa aj tohto roku konal v Sarvaši maratón kanoistov, v poradí už XVI. ročník. Dlhé roky malo toto podujatie svoj pevný termín, prvú augustovú sobotu. Keďže v tom istom čase bolo v Sarvaši a jeho okolí mnoho iných zaujímavých akcií, organizátori ho museli zmeniť. A práve preto sa na tradičnom maratóne kanoistov zúčastnilo iba 22 posádok.

Preteky sa uskutočnili 18. augusta, hlavnými organizátormi boli Cervinus Teátrum a mestský úrad v Sarvaši.

Riaditeľ umeleckej neziskovej spoločnosti Cervinus Teátrum András Csasztvan sa prihovoril 73 pretekárom ako aj divákom, ktorých bolo skoro toľko, ako pretekárov. Poprial každému dobrú súťaž a hlavne príjemný zážitok.

Každý pretekár dostal po zaregistrovaní tričko s emblémom, obedový lístok a minerálnu vodu.

S podmienkami a s traťou všetkých oboznámil Michal Nyári, ktorý patrí už 16 rokov k hlavným organizátorom. Novými pomocníkmi boli aj bývalí žiaci, rodičia detí zo Slovenskej základnej školy v Sarvaši (Béla Csasztvan, Linda Kovácsiková, Gabriella Kissová). Učiteľka Zlatica Lišková preteká každý rok s takou posádkou, ktorá sa zakaždým postaví na stupeň víťazov. Tentokrát v kategórií „profi“ obsadila 2. miesto spolu so Z. Szitovou, F. Tóthom a P. Frankom.

Celá trať merala 18 kilometrov. Štart aj cieľ bol v športovom areáli kanoistov.

Pretekári museli prejsť cez hať, kde treba šikovne veslovať, aby sa im neprevrátila loď. Na tomto mieste každý rok aspoň jedna posádka ochutná vodu Kereša, keďže je tu veľmi silný prúd vody. Pri hrádzi v Békešskom Svätom Ondreji postavili bóju, ktorú museli všetci obísť a registrovať sa na základe štartovacieho čísla.

Počas celej trate povzbudzovali kanoistov rekreanti, ba aj rybári boli tolerantní.

Víťazi v jednotlivých kategóriách:

3-členné družstvo „profi“: Z. Iványi, P. Tóth, L. Koppányi (Békešská Čaba)

3-členná rodina „amatér“: A. Nagy, N. Kolossváry, D. Nagy (Budapešť)

2-3-členná kategória „amatér“: L. Huszár, I. Tóth (Sarvaš)

4-členná kategória „amatér“: E. Balczó, P. Csépai, Sz. Szitó, G. Sztruhár (Sarvaš)

4-členná rodina „amatér“: M. Kondacs, M. Kondacs, A. Kondacs, Cs. Komár (Sarvaš).

Najlepší pretekári v každej kategórii dostali medaily a tričká. Darčekové koše dostali najmladší pretekári Dénes Nagy (Budapešť), Villő Kohutová (Sarvaš) ale aj tí, ktorí najviac času strávili na vode, Z. Szitová a P. Kohut (Sarvaš).

Vedúca športového oddelenia mesta Sarvaš Katarína Giriczová odovzdala medaily a ceny.

Moderátorka celého podujatia Hajnalka Gombárová sa poďakovala všetkým účastníkom a hlavne sponzorom.

Usporiadatelia veria, že na nasledujúci ročník sa prihlási viac ako 22 kanoe. Veď v roku 2009 sa na pretekoch zúčastnilo 58 posádok, čo bol rekord tohto veľkolepého podujatia.

Zlatica Lišková

Svätoštefanské dni v Kétšoproni

Je už tradíciou v Kétšoproni, že 20. augusta zorganizujeme obecné dni. V tomto roku nás čakal pestrý štvordňový program. Organizátori -obecná a slovenská samospráva a miestne spoločenské organizácie - už začiatkom tohto roku propagovali dni. Na internetovej stránke sme sa na jar mohli dočítať, že každý deň bude mať inú tematiku. Z podrobného programu, ktorý každý občan našiel aj vo svojej poštovej schránke, sme sa dozvedeli, že sa nebudeme nudiť. Programy sa začali v sobotu popoludní otvorením výstavy v kultúrnom dome. V aule sme si mohli pozrieť kresby a fotografie, ktoré poslali obyvatelia do súťaže s názvom Moja dedina. Na druhom paraváne vystavili fotografie o pestrom športovom živote v Kétšoproni (jazdectvo, hádzaná, futbal). Vo veľkej sále kultúrneho domu nás očarili práce šikovných rúk. Videli sme tu výšivky a ručné práce. Potom hostia pred budovou školy sa mohli zúčastniť na odovzdaní nášho nového pokladu - fontány, ktorú posvätil biskup segedínsko-čanádskej diecézy László Kis Rigó.

Prvý deň sa niesol v znamení rodín. Hlavným organizátorom bol miestny spolok veľkých rodín. Program bol venovaný najmä deťom. Čakali ich logické hry, remeselnícka dielňa, veľké hrady na skákanie, trampolína, ako aj vystúpenie kúzelníka. Kto chcel, mohol si pozrieť dedinu z vláčika Dotto. V stane „veľkých rodín“ nás čakal aj retro olovrant: chlieb s masťou a limonáda.

V nedeľu zorganizovali programy pre mladých. Predpoludním boli športové turnaje, popoludní koncerty na hlavnom námestí. V tento deň sa aktivizovala aj slovenská samospráva obce. Dali sme postaviť veľký kríž na cintoríne s nadpisom Na pamiatku našich predkov. Predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová počas jeho odovzdávania zdôraznila, že cieľom kríža je to, aby sme nezabúdali na našich predkov, a aby sme aj my - dnešná generácia - nechali niečo pre budúcnosť. Slovenská samospráva sa rozhodla, že každý rok 1. novembra príde na cintorín a zapáli sviečky za našich predkov. Na záver dali na kríž vence predstavitelia miestneho cirkevného zboru, obecnej samosprávy, slovenskej samosprávy a spolku Horenka.

Pondelok bol v znamení zachovania tradícií. Popoludní na hlavnom námestí sa začínal folklórny festival. Je pre nás veľkým potešením, že festival sa stal medzinárodným, lebo k nám prišli priatelia z Kisiratosu z Rumunska. Už druhý raz sme hostili delegáciu a spevácky súbor z Hriňovej zo Slovenska. Festival sa začal pochodom od školy, ktorý viedli mažoretky a dychovka z Čorváša. Hostí v mene obce Kétšoproň pozdravil starosta Sándor Völgyi. Kultúrny program otvoril parlamentný poslanec a starosta Békešskej Čaby Gyula Vantara. Na úvod vystúpila citarová skupina Rosička z Kétšoproňu. Ďalší účinkujúci na folklórnom festivale boli: klub milovníkov tradičných nôt z Kamutu, detská skupina ľudového tanca z Kétšoproňu, slovenský folklórny spevácky súbor z Poľného Berinčoku, ženský spevácky súbor Hriňovčianky, citarová skupina PÁVA z Kétšoproňu, citarová skupina Rovina z osady Kisiratos, páví krúžok Ruža z Kondoroša, tanečná skupina z Kamutu, páví krúžok Borouka z Telekgerendáša, páví krúžok z Čabačudu, folklórny spolok Nezábudka z Čorváša, páví krúžok z Békešskej Čaby, slovenský folklórny spevácky súbor Horenka. Na podujatí sa zúčastnil a niekoľkými slovami všetkých pozdravil aj generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo. Ďakujeme za podporu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, vedeniu poľnohospodárskeho družstva F. Rákócziho v Kétšoproni, samospráve obce Kétšoproň, slovenskej samospráve obce Kétšoproň, učiteľskému zboru katolíckej základnej školy sv. Štefana v Kétšoproni, slovenskému folklórnemu spolku Horenka obce Kétšoproň a zároveň ďakujeme vedúcim a spolupracovníkom domu pre seniorov v Kétšoproni

Folklórny festival sa skončil večerou v reštaurácii družstva.

Pestrý program pokračoval pod názvom Aj toto sme my. A čo to znamenalo? Ani sme netušili, koľko talentovaných ľudí má naša dedina. Moderátorom a organizátorom večerného programu bol László Marik mladší, ktorý je spolu so svojimi kamarátmi členom tanečného súboru Balassi Senior. Ich repertoár bol pestrý: duo z rockovej opery Kráľ Štefan, ľudové piesne, úryvky z operiet. Na záver večera naša spevácka skupina Horenka spolu s Pavlom Petrovským zahrali veľký šláger rockovej skupiny „Z’zi labor" Honky Tonk Women. Ďalšie „talenty” tohto dňa boli: Béla Bíró, Pavol Krizsán, Gyöngyi Lóránt a jej synček Bende Hrabovszki a Imre Tamáš.

Aj posledný deň (utorok) sme si mohli vybrať z rôznych programov. Ranostaji si mohli zabehať okolo dediny. Kto zvládol asi 2 kilometre, dostal za odmenu tričko s nadpisom Falufutás 2013. Popoludní a večer nás čakali koncerty. Deň sa skončil ohňostrojom, ktorý si pozrel každý občan dediny.

Naša obec je malá, má len 1500 obyvateľov, ale počas štyroch dní sa ich počet zviacnásobil, lebo prišli aj naši rodáci, ktorí pochádzajú z Kétšoproňu. Tieto dni sú pre našu dedinu symbolom spolupatričnosti, ktorú takéto podujatia z roka na rok len posilňujú.

Erika Tóthová

August sa začal príjemne…
Spoločný večierok s partnermi z Veľkého Bánhedešu

Pre členov Organizácie komlóšskych Slovákov sa začal posledný letný mesiac príjemnou akciou. Stalo sa už tradíciou, že komlóšski Slováci usporiadajú každé leto spoločný program s priateľmi z neďalekého Bánhedešu. Tentoraz sa hostitelia postarali aj o krátky kultúrny program. Pozvali dve mladé speváčky, spevácke duo Darida, aby svojím programom zabavili Slovákov z regiónu. Nadané speváčky Gyöngyvér Jankov a Zsófia Kopasz vystupujú spolu už dva roky. Snažia sa o zachovávanie národnostnej hudobnej kultúry. V repertoári majú slovenské, bulharské, turecké, rumunské a maďarské ľudové piesne. Okrem toho hrajú aj na tradičných ľudových hudobných nástrojoch, ako je lutna, bulharská mandolína a rôzne bubny. Získali už niekoľko ocenení, stále viac vystupujú na rôznych podujatiach. Na Komlóš prišli rady, lebo Zsófia pochádza z komlóšskej slovenskej rodiny. Duo Darida príjemne pobavilo účastníkov stretnutia, ktorí po peknom programe pokračovali opekaním slaniny a voľnými rozhovormi. Komlóšania a hostia z Veľkého Bánhedešu strávili spolu príjemný večer.

Marianna Melegová Bajczerová

Ekumenická hodina modlitieb v Čemeri

Slovenská samospráva v Čemeri usporiadala v auguste už tradičnú ekumenickú hodinu modlitieb na dvore Slovenského domu.

Božie slovo v lone prírody kázali rímskokatolícky kaplán Gergő Péter Bese, evanjelický farár Gyula Johann a kalvínsky farár Gyula Nagy. Po kázni zmiešaný zbor Vox Animi a Amantisz zaspievali niekoľko náboženských piesní. Neodmysliteľnou súčasťou hodinového programu bolo rozprávanie starých anekdot v podaní dirigenta miešaného zboru Lászlóa Takácsa o omrvinkách nového chleba z jeho detstva a mladosti. Po ňom rozprávali Nikolett Agárdiová o katolíckych zvykoch a Orsi Szűcsová o evanjelických zvykoch a o histórii svojej rodiny.

Prítomní pri príležitosti štátneho sviatku ochutnali nový chlieb, ktorý požehnal farár József Görbe a rozkrojili ho primátor mesta István Fábri a podpredseda CSSM Ondrej Csaba Aszódi. Nový chlieb rozdávali mladé tanečnice z miestneho tanečného spolku Furmička.

Na túto príležitosť členovia voleného zboru pozvali do Slovenského domu aj Slovenky, ktoré dodnes nosia tradičný čemerský kroj. Organizátori by chceli, aby sa táto udalosť stala príležitosťou na oživovanie tradícií, zachovávanie zvykov predkov miestnych Slovákov. Na zdokumentovanie tejto nezvyčajnej tradície organizátori urobili aj skupinovú fotografiu „ňaňičiek“.

Slovenská samospráva v Čemeri po ekumenickej hodine modlitieb už tradične ukazuje čemerský ľudový kroj na výstave krojovaných bábik. Na približne dvadsiatich bábikách boli vystavené ľudové kroje nevesty, mariánske, dojčenské a slávnostné kroje a pôvodné zariadenie izby. V tomto roku k čemerským pribudli aj bábiky v kroji z Maňe, Rimovca a zo Sedmohradska. Výstavu doplnili bábiky v životnej veľkosti, znázorňujúce žatvu. Vystavené diela sú najvzácnejšími a najkrajšími časťami zariadenia oblastného domu.

Slávnosť pokračovala popoludní v Osvetovom dome S. Petőfiho, kde v programe vystúpili mladí tanečníci Malej Furmičky so šomodskými tancami.

(Alžbeta Szabová - ef)

Spomienka na Ladislava Vagadaya
(1945-2013)

Zajtra odchádzam do Martina na Scénickú žatvu (SŽ), najvýznamnejší slovenský festival ochotníckych divadiel. Prečo začínam práve týmto? Pretože počas rokov sa už akosi stalo sloganom: Danka, hľadal Ťa Lacko.... A ak som náhodou na SŽ nebola, po príchode domov mi moji kolegovia z Vertiga oznamovali: No? Kto ťa hľadal? Hm... Lacko. Nie, nehľadajte za tým, prosím, nič „škandalózne“, hneď vám to vysvetlím.

Lacko, Ladislav Vagaday z Brezna. Metodik (v mestskom Dome kultúry), organizátor (napr. folklórny súbor Mostár), herec (Banská Štiavnica, Spišská Nová Ves, Brezno, film, televízia), člen poradných zborov (napr. Ministerstvo kultúry SR, Národné osvetové centrum, Zväz divadelných ochotníkov na Slovensku), funkcionár (predovšetkým dlhoročný predseda Divadelného súboru Jána Chalupku mesta Brezno - DSJCH), nositeľ vyznamenaní (Cena Jozefa Kronera za celoživotné dielo v oblasti hereckej tvorby v amatérskom divadle - mimochodom, vlani ju dostala aj jeho manželka, vynikajúca herečka Alžbeta Vagadayová, Cena mesta Brezno) - ale pre mňa predovšetkým: divadelník. Nuž, a s jeho menom sa spája najmä už vyššie spomenutý Divadelný súbor Jána Chalupku mesta Brezno, jeden z najvýznamnejších slovenských ochotníckych súborov, ktorý v tomto roku oslávil 90. výročie nepretržitej činnosti - momentálne má 35 aktívnych členov! Vychoval generácie hercov a spolupracoval s mnohými profesionálnymi režisérmi.

Neviem, naozaj sa nepamätám, kedy sme sa zoznámili. Na Scénickej žatve? V bratislavskom sídle Národného osvetového centra? Rozhodne som však nebola prvá z Dolnej zeme, ktorá sa stala jeho divadelnou kamarátkou. Už dávno predo mnou tu boli divadelníci z Vojvodiny, predovšetkým z Báčskeho Petrovca, s ktorými breznianske divadlo udržiavalo a udržuje pravidelné kontakty, ale hosťovalo i u Slovákov v Rumunsku, v Chorvátsku a v Maďarsku. Viem, že Lacko našiel dobrých priateľov i tu - za všetkých spomeniem Anku Istvánovú z Békešskej Čaby a Tibora Mótyána zo Sarvaša. Neskôr som sa k nim pripojila i ja a naše Vertigo.

V posledných rokoch si nedal ujsť príležitosť, aby za mnou - za nami - neprišiel spolu so svojím divadelným kolegom, terajším podpredsedom DSJCH Milanom Kotočom do divadelného tábora, veď tieto organizujeme pravidelne pár kilometrov od Brezna. Posedeli, vypili kávu, vždy priniesli malý darček, porozprávali o tom, čo sa u nich v divadle deje, čo chystajú, ako by sme mohli spolupracovať... Lacko bol spoluzakladateľom divadelného festivalu Divadelná chalúpka (v tomto roku sa bude konať jeho 9. ročník), v rámci ktorého sme mali možnosť predstaviť sa s inscenáciami Lavička a Pohreb, a to nielen v Brezne, ale aj v Polomke a Čiernom Balogu. Pri našom poslednom stretnutí v novembri minulého roka, na podujatí Spolu na javisku v Sarvaši mi povedal: No, už je čas, aby ste zase prišli. Musíme to dať nejako dokopy... Už sme sa nestretli. Ja som im zase v rámci možností pomohla zorganizovať predstavenia v Maďarsku. S Milanom Kotočom boli prítomní na všetkých prehliadkach Spolu na javisku (a mimo neho) a Štúdio mladých pri DSJCH vystúpilo na vlaňajšej prehliadke s inscenáciou Večne mladé Kocúrkovo.

V júli 2011 mi Lacko poslal text divadelnej hry Katky Mišíkovej Zabudla som, ktorú mal už vtedy DSJCH na repertoári. Napísal: toto by bolo niečo pre tvoje divadlo. Skoro rok som rozmýšľala, potom, presne o rok, sa začali skúšky. Začiatkom septembra 2012 DSJCH hosťoval s krásnou inscenáciou Zabudla som v budapeštianskom Slovenskom inštitúte, asi poldruha mesiaca pred „vertigovskou“ premiérou. Na našu radosť na túto prišla delegácia breznianskeho divadla na čele s predstaviteľkou hlavnej postavy Betkou Vagadayovou. Na našu ešte väčšiu radosť sa im inscenácia veľmi páčila. A priala by som Vám vidieť úprimné objatie herečiek, ktoré hrali starú mamu - Betky a Violy Thirringovej... Tento obraz mám dodnes v pamäti a ľutujem, že nebol zvečnený....

Lacko ma posúval na divadelnej ceste. Veril mi, veril Vertigu. Povzbudzoval nás, inšpiroval všetkým tým, čo bolo za ním a jeho súborom, či už ide o nepretržitú činnosť divadla alebo výsledky a úspechy. Sledoval našu činnosť - vždy mal informácie nielen o premiérach a predstaveniach, ale aj o našich podujatiach. Vidiac predstavenia DSJCH - predovšetkým na Scénickej žatve - som sa opäť a opäť presviedčala, čo všetko dokážu ochotnícki herci...

Zajtra odchádzam do Martina na Scénickú žatvu. A stále budem čakať na tú často opakovanú vetu: Danka, hľadal Ťa Lacko...

D. Onodiová

Spoločná zábava v Novohrade

Slovenská samospráva obce Novohad prišla so zaujímavou iniciatívou. Počas hodov 17. augusta usporiadala koncert dvoch skupín. Je to preto zaujímavé, lebo druhá kapela bola zo spriatelenej obce.

Samospráva obce Novohrad podpísala 16. júla 2011 dohodu o spolupráci s obcou Horné Turovce neďaleko Šiah. Tieto obce spolupracujú už niekoľko rokov, teraz, pri príležitosti Dňa obce, podpísali na Slovensku dohodu o spolupráci v oblasti školstva, kultúry, športu, hospodárstva a cestovného ruchu. Týmto nadviazali užšie kontakty aj inštitúcie oboch obcí, ktoré v nasledujúcich rokoch naplnia obsahom, napr. spoločnými projektmi, výmennými návštevami.

V rámci tejto spolupráce zavítala aj kapela Hippolit na hody do Novohradu, aby mali spoločný koncert s miestnou kapelou Zetorock. „Naším cieľom bolo, aby sa voľne spolu zabávali mladí dvoch štátov, čo sa nám aj podarilo,“ povedala na okraj iniciatívy predsedníčka slovenskej samosprávy v Novohrade Tünde Debreczeniová Králiková. Ako povedala, v programe odzneli piesne pre deti, ale aj šlágre, na ktoré sa veľmi dobre tancovalo na ulici. Starí a mladí sa spoločne zabávali v túto augustovú sobotu.

(ef)

Čokoláda v dôchodkovom veku

Ročne viac ako 1790 ton tyčiniek Sport si kúpia maďarskí zákazníci. Aj toto sme sa dozvedeli na podujatí, ktoré usporiadali 24. augusta v Budapešti, pri príležitosti 60. výročia uvedenia tejto obľúbenej čokolády na maďarský trh. Štýlovo, pri zubačke sa mohli stretnúť záujemcovia o túto sladkosť. Prečo štýlovo? Nuž, zubačka má označenie električky číslo 60, teda presne toľko, pred koľkými rokmi pripravili prvé kusy na počesť odovzdania Ľudového štadiónu (Népstadion). Čokoládku najprv pripravovali ručne a dodnes sa jej predalo ročne až 46 miliónov kusov. Na mimoriadnej narodeninovej párty „obliekli“ zubačku do slávnostných žlto-zelených šiat, všade bolo množstvo balónov a ak sa niekto vyviezol zubačkou na Széchenyiho vrch, hore si mohol pochutnať na tyčinke, ktorú dostal za mimoriadny lístok, pripravený tiež k slávnostnému dňu. Na dolnej zastávke bol koncert populárnej speváčky a maďarské celebrity si zašportovali: na spinningových bicykloch absolvovali trasu zubačky, aby si potom doplnili energiu čokoládou. Nechýbala ani torta: narodeninový zákusok v tvare tyčinky mohli záujemcovia ochutnať popoludní pri zastávke detskej železničky na Széchenyiho vrchu, kam ich od zastávky zubačky vozili na rikšiach.

(ef)

Tatranské leto 2013

Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici koncom júla organizovala pre deti z Maďarska v Tatranskej Lomnici letný ozdravný tábor, na ktorom sa zúčastnilo 49 žiakov - 7 zo Sarvaša a ostatní boli z 18 Slovákmi obývaných osád v Maďarsku. Sprevádzali ich učiteľky Anna Hatvanyová z Budapešti, Klára Badinková z Békešskej Čaby, Anna Ondrejová zo Slovenského Komlóša a Anna Franková zo Sarvaša. V hoteli Morava nás privítali slovenskí pedagógovia z Bratislavy, garantka projektu Iveta Badinková, vedúci inštruktori Hana Harčárová, Marek Krivý a Juraj Sitarčík a lekárka Darina Almanová. Program tábora sa niesol v znamení štyroch živlov, ktoré predstavovali slovanskí bohovia Živena, Dažbog, Mokoša a Pohvizd. Deti sme rozdelili do štyroch oddielov, počas tábora za všetky akcie získali kredity, ktoré si mohli zameniť na toliare. Na druhý deň sme sa dali na potulky so Živenou do múzea TANAP-u, kde sme si pozreli dokumentárny film o prapradávnych, pradávnych ale aj nedávnych príbehoch vzniku a poznávania Tatier človekom História Tatier a vystavené exponáty fauny a flóry slovenských veľhôr. Popoludní sme sa zúčastnili na netradičných športových disciplínach na ihrisku bohov a pozreli sme si prezentáciu o Slovanoch. Večer patril Dažbogovi, pri ohni sme opekali špekáčiky a zabávali sme sa pri kultúrnom programe, v ktorom vystúpili deti po oddieloch. V stredu sme električkou odcestovali na Štrbské Pleso, tu sme strávili takmer celý deň, po známom chodníku sme obišli celé pleso. Deti mali možnosť vidieť krásne vysokohorské prostredie, osvojiť si dôležité informácie o plese, ktoré potom využili vo vedomostnom kvíze. Ďalší deň sme odhalili Mokošinovo tajomstvo, navštívili sme Beliansku jaskyňu, ktorá leží v nadmorskej výške 869 metrov v Belianskych Tatrách. Posledný deň bol najzaujímavejší, na deti čakalo dobrodružstvo života. Deti sa rozdelili do 10 skupín, vytvorili rôzne salóny - masážny, tetovací, vizážny, kaderníctvo, nechtové štúdio, či dielne - kožiarstvo, maľovanie portrétov, prírodných materiálov, šperkárstvo, nechýbal Ťava taxík. Deti sa snažili prilákať čo najviac zákazníkov, pozbierať čo najviac toliarov, ktoré utratili na bohatom Švarogovom jarmoku. Kúpili si rôzne drobné pamiatky, pohľadnice, prospekty, ceruzky, perá a samozrejme aj sladkosti. Tábor sa končil rozlúčkovým večierkom, tanečným maratónom. Počas tábora si deti každý deň po oddieloch písali denníky, čím si precvičovali osvojené komunikačné vedomosti. Každý večer sme sa lúčili s komunitou, mali sme možnosť vyjadriť svoje pocity z daného dňa a pred spaním sme si posielali iskru lásky.

V mene účastníkov ďakujem Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, Ministerstvu školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Celoštátnej slovenskej samospráve v Maďarsku a vedúcim tábora z Bratislavy.

Anna Franková

Trojaké slávnosti v Čabasabady

V dňoch 16. a 17. augusta sa konalo v Čabasabady viac slávností.

V piatok oslavovali 20. výročie osamostatnenia obce. Pri tejto príležitosti usporiadali slávnostnú konferenciu, ktorú otvorila starostka obce Čabasabady, patrónka programu Melinda Severényiová. Rad prednášok začala vedúca kultúrneho domu a knižnice Békešskej župy Szilvia Rakoncášová a oznámila okrem iného, že v blízkej budúcnosti otvoria v Čabasabady pobočku župnej knižnice. Ladislav Szelekóczki priblížil vo svojom príhovore históriu kaštieľov na južnej časti Dolnej zeme. Podrobnejšie hovoril o rodine Beliczeyovcov a nimi postavenom kaštieli, okolo ktorého sa rozšírilo sídlisko čeľadníkov, dnešné Čabasabady. Na záver konferencie predseda slovenskej samosprávy v Čabasabady Matej Kešjar referoval o živote 20-ročnej obce od osamostatnenia (1993) podnes.

V sobotu si pripomenuli potomkovia 295. výročie prisťahovania Slovákov na Dolnú zem. V Parku predkov položili kvety chvály členovia slovenskej samosprávy a občania obce Čabasabady, hostia zo slovenskej obce Hradište a účastníci Dní jabĺk.

Jabloň spolu s hruškou patrí k najrozšírenejším a najstarším kultúrnym ovocným drevinám, pestovaným v záhradách a sadoch na Slovensku. Jablone sa množili sadením semien, štepením a očkovaním do planých podpníkov. Vznikali tak odrody, ktoré mali mnohé regionálne i lokálne pomenovania. Odrody jabĺk v ľudovom prostredí často odvodzujú názvy od vzhľadu plodov, chuti a vône, či času zretia: baranie hlavy, dlhopysky, putienky, cesnačky, cibuľové, korenisté, jakubky, michalky, žitnárky. V Čabasabady zreje najskôr červené jablko s chuťou vína. Táto odroda hrá hlavnú úlohu na podujatí obce usporiadanom v polovici augusta.

Deň jabĺk sa začal tohto roku na námestí Beliczey. „Hlavným cieľom nášho dnešného podujatia je popularizovať jablko a jeho spracúvanie, pritom ukázať hodnoty gastronomickej a duševnej kultúry našej dediny, zároveň rozvíjať spoločenstvo najmladšej obce Békešskej župy,“ povedal vo svojom otváracom prejave hlavný organizátor podujatia Matej Kešjar.

Jabloň a jej plod jablko symbolizuje plodnosť. S týmto významom sa stretávame v Biblii, v gréckych bájkach i ľudovom prostredí. Všeobecne sa jablko považovalo za symbol zdravia, plodnosti, krásy a lásky. Bolo súčasťou slovenských obradových jedál počas svadobnej či štedrovečernej hostiny. Tento význam jablka použil vo svojom príhovore radca Békešskej župy a patrón čabasabadskej akcie Péter Tolnai. Podľa neho „pre obyvateľov Békešskej župy je slovenská kultúra Sabadčanov ako zdravé, chutné jablko plné vitamínov.” Melinda Severényiová vo svojom pozdravnom prejave vyzdvihla, že toto podujatie okrem zachovania tradícií umožňuje ľuďom, ktorí pochádzajú z Čabasabady, aby sa stretli so svojimi príbuznými a priateľmi, žijúcimi až dodnes v tejto obci.

Po pozdravení hostí Matej Kešjar odovzdal vyznamenania miestnej slovenskej samosprávy. Cenu Za Slovákov v Čabasabady dostali in memoriam bývalý starosta obce Hradište, iniciátor podujatia Deň jabĺk Jozef Palkovec a bývalá aktívna Slovenka v Čabasabady Helena Žibritová. Cenu slovenskej samosprávy obce ďalej dostali dlhoročná aktivistka čabianskych a okolitých Slovákov Alžbeta Ančinová, podporovateľ priateľských stykov oboch obcí Drahoš Katona a aktívny Slovák z Čabasabady Pavol Kocziha.

Nasledovala Bohoslužba, ktorú dvojjazyčne celebroval duchovný pastier čabianskeho evanjelického zboru Zoltán Nagy.

V kultúrnom programe vystúpili miestna detská skupina a súbory z Poľného Berinčoku, Telekgerendášu a z Békešskej Čaby.

Jablká, ako najrozšírenejšie ovocie, našli široké uplatnenie v ľudovej strave. Najčastejšie sa skladovali v pivniciach, komorách, kde vydržali celú zimu v čerstvom stave. Konzervovali sa sušením, nakrájané na menšie časti, štvrťky, mesiačiky (štiepky, sušienky). Sušili sa na peciach, na podstení alebo v špeciálnych sušiarňach na ovocie. Čerstvé i sušené jablká boli v niektorých oblastiach dôležitým zdrojom rodinných príjmov. Čabianske gazdinky ukazovali, ako varili lekvár z jabĺk. Nechýbala ani ochutnávka jablkových koláčov. Plné stoly lákali na jablkový koláč starej mamy, Danušine jablkové zákusky, na jablkovú tortu, jablkové gule, čokoládové jablko, pečené jablko.

V rámci „tradičných chutí“ Medešanky piekli tentoraz pirohy a langoše. Berínčania prichystali staré tarhone, Sabadčania varili v kotlíkoch guláš. Kým gazdinky varili, zatiaľ v budove miestnej slovenskej samosprávy otvorili výstavu detských kresieb na tému jablko. V priebehu ochutnávania tradičných jedál sa o hudbu staral Ladislav Petróczy.

Popoludní sa konal futbalový turnaj o pohár 20-ročného Čabasabady. Na záver programov hasiči prezentovali záchrannú akciu v prípade katastrofy.

Ani deti sa nenudili, veď popoludní ich čakala remeselnícka dielňa, malé rodeo a trampolína.

Ildika Očovská