Pozdrav z minulosti

Prepínajúc medzi televíznymi kanálmi som cez víkend narazil na kultový film Návrat do budúcnosti v hlavnej úlohe s legendárnymi Christopherom Lloydom a Michealom J. Foxom. Práve tento film (a niekoľko klasických diel Istvána Nemereho) vo mne už v detstve vzbudil záujem o vedeckú fantastiku. S obľubou uvažujem nad rôznymi alternatívnymi budúcnosťami, o živote mimo našej planéty, alebo nad šialenosťou akou je paradox starého otca, ktorý znie nasledovne: predpokladajme, že cestovateľ sa vrátil v čase a zabil svojho biologického starého otca ešte predtým, ako stihol stretnúť cestovateľovu starú mamu. Následkom toho jeden z cestovateľových rodičov (a tým pádom ani samotný cestovateľ) nikdy nebol splodený. To by však znamenalo, žeby cestovateľ nemohol vycestovať späť v čase, čo by viedlo k tomu, že starý otec by ostal nažive a postupom času by jeho potomok splodil cestovateľa, ktorý by sa mohol vrátiť v čase a následne zabiť svojho starého otca... Mohol by som pokračovať, ale nechcem vybiť poistku u citlivejších čitateľov - do témy som načrel jedine z toho dôvodu, že príprava Ľudových novín mi tiež občas pripomína akési cestovanie v čase... Napríklad na 4. a 5. strane prinášame druhú časť príspevku o zasadnutí odborných výborov CSSM tradične predchádzajúcich jej Valnému zhromaždeniu, ktoré sa bude konať z môjho pohľadu až o týždeň, z toho vášho sa však uskutočnilo už včera. Ba čo viac, my sme o ňom s najväčšou pravdepodobnosťou už aj napísali príspevok, ktorý v týchto chvíľach zalamujeme do ďalšieho čísla týždenníka a už dnes si ho budete môcť prečítať na našom portáli. Teda stadiaľto, z môjho pohľadu z minulosti až o týždeň... Či si vtedy túto úvahu z minulosti prečítam (a či ma v dôsledku toho nevcucne náhle vzniknutá trhlina v časopriestore) je ešte otázkou budúcnosti (resp. prítomnosti či nebodaj už minulosti, ajaj), jedno je isté - keď čítate tieto riadky, náš redakčný kolektív už pripravuje 40. číslo pre vaše informovanie, potešenie a zábavu.

zp

Základný problém Slovákov v Maďarsku: (viac)generačná priepasť
Na slovíčko s Áronom Mátyásom

Áron Mátyás sa chystá na magisterský stupeň štúdia na Slovensko, je prijatý na odbor Európske štúdiá na Univerzite Komenského v Bratislave. Bakalársky stupeň získal na Právnickej fakulte Katolíckej univerzity Petra Pázmaňa v Budapešti na odbore Medzinárodná verejná správa. Je veselý človek, a čo sa týka jeho identity, charakterizuje to nasledovne: „Som ukrajinsko-maďarský Slovák“. S mladým Miškovčanom som sa rozprávala o jeho príslušnosti k slovenskej menšine v Maďarsku.

- Začala by som na prvý pohľad možno banálnou otázkou: ku ktorej národnosti si sa hlásil pri sčítaní obyvateľstva?

- K slovenskej a ukrajinskej. Bola to moja stratégia, lebo Maďarov je v Maďarsku dosť, a kým môžem označiť dve národnosti, tak som dal na prvom mieste šancu slovenskej a na druhom mieste ukrajinskej národnosti.

- Odkedy sa učíš po slovensky, respektíve kedy si sa prvý raz dostal do kontaktu so slovenským jazykom? Alebo hovoríte v rodine ešte po slovensky?

- Starý otec z matkinej strany vedel po slovensky, ale jeho manželka, teda moja stará mama, bola Maďarka, hovorila len po maďarsky, a mal pri nej so slovenčinou zlé skúsenosti. Preto začal hovoriť len po maďarsky, a deti nenaučil po slovensky. S tou časťou rodiny, ktorá žije na Slovensku (buď vo Svidníku, alebo v Košiciach) sa rozprávame po slovensky, takže áno, aj v rodinnom kruhu používame slovenčinu, ale s tými, čo žijú v Maďarsku, nie. Takže vždy som mal určitý kontakt so slovenčinou, ale aktívne som sa jej začal venovať v roku 2007.

- Ako? V nejakej jazykovej škole, s učiteľom, alebo nejakým iným spôsobom?

- Občas som navštívil príbuzných na Slovensku a to ma veľmi motivovalo. V čase medzi návštevami som sa usilovne učil doma v Miškovci. A tu musím povedať, že Miškovec je čudné miesto... Ideš po ulici, a keď to najmenej čakáš, napríklad na autobusovej zastávke, začuješ slovenčinu. Príde autobus, ktorý jazdí do Repašskej Huty, či do Novej/Starej Huty, a všimneš si, že sú v ňom naši Slováci. Je to prirodzené v Békešskej Čabe, v Sarvaši alebo v Slovenskom Komlóši, ale v Miškovci? Je to úžasný pocit.

- Keď si sa v roku 2007 začal vážnejšie venovať slovenskému jazyku, považoval si to za dôležité preto, lebo máš slovenských predkov, alebo si videl v štúdiu slovenčiny nejaké možnosti, mal si s ňou nejaké plány?

- So slovenčinou som, žiaľ, nevidel veľké možnosti, proste som si myslel, že som to dlžný svojim príbuzným. Po určitom čase som si uvedomil, že som to nevidel správne, a pochopil som, že so znalosťou slovenčiny mám veľké možnosti. Takže treba to rodičom zdôrazňovať, aby dávali svoje deti do slovenskej školy.

- Máš taký silný emocionálny vzťah aj k ukrajinskej kultúre, jazyku?

- Áno. Tu asi nie je správne miesto povedať, že možno ešte silnejší, ale mám... Ale to len vďaka tomu, že na Ukrajine mám náhodou takú rodinu, ktorá žije ešte silnejšie s národnou kultúrou. Máme iný kalendár, iné náboženstvo.

- Vráťme sa teda k tvojim slovenským koreňom. V poslednom období si sa začal objavovať na viacerých slovenských podujatiach, napr. v národopisnom tábore vo Veňarci, na programoch Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM). Kedy si sa dostal po prvý raz do styku s ostatnými Slovákmi žijúcimi v Maďarsku?

- Začalo sa to jazykovou skúškou, potom som maturoval zo slovenčiny, urobil som ďalšiu jazykovú skúšku...

- Na týchto skúškach si vybudoval nejaké vzťahy, kontakty?

- Keď som maturoval zo slovenčiny v Miškovci, zoznámil som sa s veľmi milou a dobrou učiteľkou, ktorá bojuje za slovenčinu v Boršodsko-abovsko-zemplínskej župe. Volá sa Alžbeta Čičváriová Čičeková, je z Komlóšky. S ňou som sa začal venovať Slovákom v Maďarsku. Musím však povedať aj to, že v poslednom čase to celé robí skoro dobrovoľne. V Miškovci už neexistuje výučba slovenčiny, pred pár rokmi prestala, žiaľ. Ale ona sa ešte drží. Zoznámila ma s Ildikou Máčovou, ktorá je redaktorkou slovenského vysielania maďarského rozhlasu.

Neskôr som išiel do Modry na letný jazykový kurz slovenského jazyka a vlastne tam som sa stretol s mladými ľuďmi, Dušanom Kunovacom a Norbertom Schusterom, ktorí mi ukázali, aký je vlastne život Slovákov v Maďarsku. Potom som sa dostal na univerzitu do Budapešti. Zistil som, že Slovenský inštitút pod vedením Milana Kurucza veľmi dobre funguje: skoro každý týždeň bola nejaká výstava, filmový seminár, divadelné predstavenie. Tam sa mi veľmi zapáčilo. Pred pár rokmi tam pracovala jedna pani na vrátnici, ktorá pochádzala z Bratislavy, aj ona bola veľmi milá. Samozrejme, aj Eva Vesztróczyová, či Lujza Zirkelbachová. Všetci boli ochotní mi pomôcť, mohol som tam čítať, alebo sa s nimi iba rozprávať.

- Takže počas študentských rokov strávených v Budapešti si chodil pravidelne do inštitútu, rozvíjal si tam svoje jazykové schopnosti, získaval si nové známosti, jednoducho si sa dostal bližšie k slovenskej národnosti. Predpokladám, že už máš predstavu o tom, kam smeruje budúcnosť Slovákov v Maďarsku. Ako to vidíš ty, aké sú ich možné problémy, ak si nejaké vôbec postrehol?

- Môžem sa len opakovať: základný problém Slovákov v Maďarsku je tá (viac)generačná priepasť. Je veľká diera, sú ľudia približne do 25 rokov, a potom nad 50. Medzi nimi je len málo ľudí, chýba kontinuita. Áno, tvrdím: Slováci v Maďarsku sú po asimilácii. Vôbec to medzi nimi nefunguje tak, ako medzi Švábmi v Maďarsku, alebo Maďarmi na Slovensku. Rád by som sa inšpiroval skúsenosťami Maďarov v Austrálii, či Kozákov na Ukrajine, či Litovčanov v Poľsku: z príbehov malých národov, žijúcich v menšom počte v zahraničí. Podobná situácia je aj v pobaltských štátoch: malé národy, málo peňazí, asimilácia...

- Hovoríš, že sú tu Slováci do 25 rokov, a nad 50. Myslíš si, že by bolo možné aktivizovať mladých ľudí natoľko, aby ostali v slovenskej sfére aj naďalej tak zachovávali budúcnosť a existenciu našej komunity?

- Áno, sú však potrebné už iné nástroje ako pred 20-25 rokmi.

- Aké nástroje by si použil ty? Alebo si chceš ešte naštudovať skúsenosti spomínaných národov?

- To práve neviem. Časy sa menia. Je tu doba Facebooku, tabletov, iphonov... Takže to, čo robili Imrich Fuhl a jeho rovesníci, hoci si ich prácu veľmi vážim, už, bohužiaľ, v dnešnej dobe nefunguje. Neviem to ešte presne definovať, ale budem sa snažiť.

- Na záver: kde si predstavuje svoju budúcnosť slovensko-ukrajinsko-maďarský mladý človek?

- Najprv by som chcel ukončiť magisterské štúdium, potom sa uvidí. Počas svojho štúdia v zahraničí budem aj naďalej podporovať mladých Slovákov v Maďarsku, a to buď emocionálne, alebo konkrétnymi činmi, ako aj pomáhať v činnosti OSMM.

Za rozhovor ďakuje Andrea Kiss

Slovenská omša v Budapešti

Na septembrovej svätej omši v Kostole sv. Jozefa na Námestí M. Horvátha v VIII. obvode Budapešti sa tentoraz nezúčastnili hostia, pretože na začiatku školského roka je na vidieku zvykom, že rodičia odprevadia svoje deti na slávnostnú sv. omšu Veni Sancte do kostola v ich obci. Aj pán farár Atila Kónya sa na slovenskej omši zmienil o tejto peknej tradícii. Božie slovo čítala Ildika Klauszová Fúziková, prosby predniesli spolu s miništrantkou Beátou Erdeiovou. Na organe hral a mohutným hlasom spieval organista z Čemeru Michal Tóth.

V homílii pán farár podrobne rozobral podobenstvo, ktoré bolo predmetom evanjelia. Raz Ježiš zašiel do domu jedného farizeja a tam videl, že hostia sa snažia sadnúť si na popredné miesto, preto ich upozornil, že ak niekoho pozvú na hostinu, nepatrí sa sadnúť si na popredné miesto, lebo keď príde významný hosť, hostiteľ ho osloví, aby mu uvoľnil miesto, čím ho vlastne poníži. Preto je lepšie, keď si človek sadne skromne na zadné miesto a má šancu, že hostiteľ ho požiada, aby si sadol bližšie k nemu, čím sa môže cítiť povýšeným. Takže musíme byť pokorní, lebo „kto sám seba povýši, bude ponížený.“ Potom sa pán Ježiš obrátil na hostiteľa a povedal, že „keď pripravuješ hostinu, nepozývaj priateľov, príbuzných a susedov, lebo oni budú opätovať tvoju hostinu..., ale máš pozvať chudobných, chromých, slepých. Budeš šťastný, lebo oni ti nebudú môcť opätovať pozvanie, ale ty pri vzkriesení pravých dostaneš svoju odmenu.“

Po omši sa veriaci z hlavného mesta a blízkeho okolia presunuli na faru. Predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Kazimír Kápolnai pozdravil všetkých prítomných a s radosťou konštatoval, že už 15. rok organizujú slovenské sväté omše v kostole sv. Jozefa v Budapešti. Poďakoval slúžiacim, organizátorom a pravidelným účastníkom sv. omší.

Po modlitbe sme pozdravili Helenu, Ruženy, Márie, keďže ony v blízkych dňoch oslavovali, resp. budú oslavovať meniny, ako aj Kazimíra Kápolnaiho, ktorý mal narodeniny.

Potom sme sa dozvedeli informácie o pútnickej ceste, ktorú organizovala a viedla Ildika Klauszová Fúziková. Účastníci s nadšením hovorili o návšteve Dómu sv. Martina v Bratislave, kde okrem účasti na sv. omši mali možnosť vypočuť si dôkladný výklad histórie dómu. Taktiež s dojatím spomínali na pobyt vo Velehrade, kde pôsobili sv. Cyril a Metod.

Dúfame, že naše stretávania každú prvú nedeľu v mesiaci na slovenskej sv. omši budú trvať aspoň ďalších 14 rokov.

c. r.

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Povraz

Naposledy som sa v súvislosti s preťahovaním lana dobre zabavil asi pred 12 rokmi, keď beťár z Dunaszekcső, Dezső Pazaurek zorganizoval takúto súťaž medzi dvoma dedinami na náprotivných brehoch Dunaja. Tento Dežo postavil na breh Dunaja aj desiatky drobných vodných dielov, čiže si robil žarty zo všetkého možného i nemožného. Dlhé roky sa preťahovalo lano aj inde cez Dunaj, pre vodné dielo a proti nemu, no dodnes nevedno, kto ťahal za kratší koniec.

No aby za kratší koniec ťahali všetci, na oboch koncoch lana či povrazu, to sa často nestáva. Takto pochodili spochabení budapeštianski študenti, ktorí si zmerali sily cez dunajský most, navyše v noci. Lano sa pretrhlo a mnohí si natrhli svaly, zlomili ruky, nohy. No, hrôza! Amatéri! Veď preťahovanie lanom bolo už aj olympijským športom, čiže sa v ňom treba vyznať. Nie iba tak, halabala, nepremyslene a zhurta sa vybrať na most Slobody, lebo ľahko možno padnúť na hubu.

Most Slobody obsadil pár dní predtým aj Gyurcsány, ktorý už neraz padol na hubu, predsa vždy vstal, hoci sám vie, že nakoniec bude ťahať za kratší koniec. Agitoval za vášeň - bez vášne to nejde, nemožno veriť koktavým, jalovým, váhavým, kto je vlažný či studený, nech si sadne na plynový varič... Celkom zábavný obraz! (Veď mohol odporučiť svojim protivníkom aj použitie povrazu, ako to urobil roku 2002 Kövér.) Ale tí, na ktorých narážal, sa nenechajú vyhecovať. Napríklad taký Bajnai odkázal: menej tárania, menej sľubovania, menej vášní, menej boja, viac profesionálnosti, viac odbornosti, dobré vládnutie, pokojné, mierové budovanie.

Pokojné, mierové? V krajine, kde pred budovou súdu možno inzultovať expremiéra, a opľúvať ho? Bez toho, aby policajti stojaci navôkol akokoľvek zasiahli - proti tej istej zberbe, ktorá robila pred siedmimi rokmi z trávnika pred Parlamentom záchod a mimochodom podpálila televíziu?

Pokojné, mierové? V krajine, kde je permanentná revolučná situácia? Kde premiér má víziu boja za znižovanie režijných nákladov, lebo tí zlí nadnárodní a ich domáci posluhovači budú útočiť, takže treba sa nielen brániť, ale aj prejsť do protiútoku: zase len formou znižovania režijných nákladov. V Maďarsku sa budú režijné náklady znižovať dovtedy, kým nedosiahnu nulu. Ale až po preťahovaní lana na budúcu jar...

Letná škola informatiky aj so študentmi z Maďarska

V tomto roku prvýkrát usporiadali Letnú školu informatiky pre krajanov, na ktorej sa vďaka Celoštátnej slovenskej samospráve v Maďarsku zúčastnilo sedem žiakov zo Sarvaša, Nového Mesta pod Šiatrom a Dunaeďházu s jedným učiteľom.

S veľkým napätím sme sa pustili na dlhú cestu, veď ešte nikto z nás nebol tak ďaleko. Po sedemhodinovej ceste autobusom sme napokon dorazili do malebných Vyšných Ružbachov, kde nás už čakali. Okrem nás sa osemdňového tábora zúčastnili aj deti z Poľska, Ukrajiny, Rumunska a Srbska.

Na druhý deň sa začalo „vyučovanie“: rozdelili nás do dvoch veľkých skupín. My sme boli spolu s krajanskými deťmi z Poľska a Ukrajiny. Pracovali sme v dvoch blokoch: po poldruhahodinovej teórii nasledovala prax. Žiakom sa páčila hlavne praktická časť, no nenudili sa ani počas teórie, lebo učiteľ im všetko vysvetlil dôkladne a veľmi živo pomocou interaktívnej tabule. Musím sa priznať, že boli také úlohy, ktoré dali zabrať aj mne, ale som rada, že som sa naučila veľa nových vecí. Popoludní sme mali spoločenské hry, na ktorých deti z rôznych štátov boli spolu, aby sa lepšie spoznali. Súťažilo šesť skupín, dorozumievacím jazykom bola iba slovenčina, ktorú si vlastne takto museli precvičovať. Ak pri konverzácii nevedeli nejaké slovíčko, vyhľadali ho v slovníku, alebo sa spýtali svojich spolužiakov či učiteľov.

V stredu pre nás pripravili celodenný výlet do Starej Ľubovne, kde sme si pozreli skanzen, hrad, aj prezentáciu sokoliarov. Bol to deň plný zážitkov.

Každý deň sme mali možnosť vo voľnom čase sa kúpať v krytom bazéne. Počasie nám, žiaľ, v druhej polovici týždňa nežičilo, takže sme sa vonku nemohli kúpať. Sme veľmi vďační organizátorom, že sme si mohli zajazdiť aj na koňoch. V tábore sme prežili krásne chvíle, o čom svedčí aj fakt, že moji žiaci: Ákos Kollár, Tamás Baranyai, Kende Détár, Dániel Jurkó, Zalán Laurinecz, Nándor Tusiak a András Nagy si dodnes dopisujú s kamarátmi, s ktorými sa spoznali v Letnej škole mladých informatikov.

Rozália Pásztorová Vargová (ef)

Čitatelia nám píšu
Národnostný festival a oslavy 865-ročného Kerepešu

V Kerepeši sa začiatkom septembra konali slávnosti pri príležitosti 865. výročia od prvej písomnej zmienky o meste. V rámci osláv usporiadali tri podujatia, medzi nimi aj XII. národnostný festival. Jeho spoluorganizátorom bola slovenská samospráva. Festival sme otvorili už tradične v kostole Svätej Anny s viacjazyčnou omšou, ktorú celebroval farár Rudolf Galgóczi zo Želiezoviec. Jazykmi svätej omše boli okrem maďarčiny a slovenčiny aj poľština, ale v rámci nej odznelo aj orodovanie v češtine a nemčine.

Na podujatí sa zúčastnili delegácie zo spriatelených osád Kerepešu: zo Slovenska z Dolných Obdokoviec, z Česka z Hoříc, na čele s tamojším starostom Ivanom Doležalom, poľskú delegáciu z Pabianíc viedol starosta Zbygniew Dychto. Spomedzi okolitých slovenských osád vystúpili Čomáďania vedení Martou Sinkovou, Malotarčania so Štefanom Rapaim a z Veľkej Tarče s vedúcim Lászlom Bátorim. Miestnych folklórnikov zastupovali členovia pávieho krúžku a tanečníci súboru Sarkantyú. Festival otvoril podpredseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ondrej Csaba Aszódi a predseda miestneho slovenského voleného zboru Karol Kiss. Najmenších Kerepešanov prezentovali Csilag a Matej Dajkovci a Balázs Hitko, ktorí zaspievali slovenskú ľudovú pieseň. Jednotlivé časti programu boli uvedené v slovenskom a maďarskom jazyku.

Karol Kiss (ef)
predseda Slovenskej národnostnej samosprávy v Kerepeši

Slovenský klubový večer v Telekgerendáši

Národnostná samospráva telekgerendáškych Slovákov a páví krúžok Borouka usporiadali 14. septembra slovenský klubový večer. Podujatie sa začalo popoludní kultúrnym programom a trvalo až do noci, s účasťou vyše 200 hostí.

Prvý slovenský klubový večer sa tu uskutočnil pred siedmimi rokmi z iniciatívy predsedu Národnostnej samosprávy telekgerendášskych Slovákov Juraja Oryszcsáka. Ako organizátor aj tohtoročného kultúrneho stretnutia pozdravil všetkých prítomných spolu so zástupkyňou samosprávy Erikou Baloghovou Szatmáriovou, a odovzdali javisko vystupujúcim skupinám. V tomto roku prijali pozvanie folklórny súbor Horenka, páví krúžok Vadrózsa z Ečegu, páví krúžok z Békešskej Čaby, citarové súbory Kondoroš a Rosička, súbor Nezábudka z Čorvášu, páví krúžok Kondoroš. V programe samozrejme účinkoval aj domáci páví krúžok Borouka. „Schádzajú sa tu hudobné skupiny a súbory, s ktorými máme bližšie kontakty,“ povedala mladá vedúca Borouky Melinda Mesniková Csapová. „To znamená, že aj my pravidelne navštevujeme ich podujatia, ročne aj viackrát, pomáhame si navzájom. Sú tu aj súbory, ktoré nie sú vyslovene slovenské, s nimi udržiavame priateľské a profesionálne vzťahy. Snažíme sa vybudovať si a rozširovať naše vzťahy, bohužiaľ, na dnešnom stretnutí sa nemohli zúčastniť partneri z Rumunska a zo Slovenska.“

Po kultúrnej vložke potešila hostí tombola s užitočnými cenami a tradičná večera, pozostávajúca zo šóškovej polievky, zabíjačkových špecialít a domácich zákuskov.

Andrea Kiss

Slovenský regionálny deň a závinový festival v Pišpeku

Obecná samospráva a slovenská národnostná samospráva v Pišpeku a regionálne stredisko Osvetového centra CSSM v Jači usporiadali 7. septembra obecný deň a slovenský regionálny deň na dvore základnej školy. Program sa začal slávnostnou svätou omšou. Medzitým vyhlásili súťaž vo varení rôznych jedál. Kuchári z blízkeho i ďalekého okolia varili guláše, rybie špeciality, ale aj kulinárske zaujímavosti, akými sú vyprážané žabie stehienka. Dozvedela som sa, že je to tradičné jedlo v obci blízko Budapešti a kuchárky ho pripravili aj preto, lebo odjakživa existuje akési súperenie medzi Pišpečanmi a Jačanmi, ktorí prezývali miestnych žabármi práve kvôli tejto špecialite.

V programe nezabudli ani na deti a otvorili aj výstavy miestnych insitných maliarov a kresieb i fotografií s témou Mám rád Pišpek. V telocvični školy, ktorá sa v tento deň zmenila na výstavnú sieň, sme mohli vidieť prekrásne maľby, ale aj miestny ľudový kroj na bábikách podľa veku, rodinného postavenia a pod.

Na podujatí sa zúčastnil aj parlamentný poslanec regiónu Péter Harrach. „Obecný deň je akýmsi sviatkom. Sviatok je o tom, aby sme sa stretli a utužovali priateľstvo, lebo sviatok neexistuje osamote. Sviatok je spoločenské podujatie: v rodine, aj v priateľskom kruhu,“ povedal a všetkým zaželal príjemnú zábavu.

Pred kultúrnym programom si ľudia mohli pozrieť ukážky karate, zumby a hip-hopu. Takto roztancované publikum čakalo na program regionálneho slovenského dňa. S nápadom dať možnosť na prezentáciu súborom zo širšieho okolia prišla vedúca regionálneho centra OC CSSM v Jači Erika Zemenová Palečková pred tromi rokmi, keď sa uskutočnilo prvé takéto stretnutie v Jači. Po minuloročnom vydarenom regionálnom dni tentoraz zavítali súbory do Pišpeku. Publiku sa predstavili folklórna skupina Zornica z Jače, folklórna skupina Rozmarín z Veňarcu, citarová skupina Bažalička zo Šáre, spevácka skupina Kalačka z Terian, folklórna skupina Pišpek, folklórna skupina Muškát z Čuváru, tanečná skupina Kaloda z Ďurky, dychovka z Ikladu, skupina Pišpeckí muzikanti a ľudová hudba Tarsoly. Po vystúpení dostal každý súbor na pamiatku sklenú vázu s názvom dediny a vymaľovanú z umeleckej dielne Moniky Berényiovej Lamiovej. Na záver sa E. Zemenová Palečková poďakovala organizátorom za možnosť usporiadať slovenský regionálny deň v Pišpeku a spolu s kultúrnou referentkou CSSM Esterou Lamiovou odovzdali darčeky.

Po kultúrnom programe vystúpila skupina Haverock a skupina Delírium Rock Band. Program ukončila veselica so skupinou Szignál.

Záujemcovia si vyskúšali rôzne remeslá, pre deti bol pripravený nafukovací hrad, mohli si pozrieť film o dedine, zapojiť sa do ľudových hier, pochutnať si na dobrých jedlách v bufete. V rámci podujatia sa uskutočnil aj I. závinový festival v Pišpeku. O tom mi už porozprával starosta obce Jozef Báti. Ako povedal, bol to prvý obecný deň v Pišpeku, hoci dávnejšie mali veľa podujatí, na ktorých sa zúčastnili obyvatelia obce, ale obecný deň nie. „My Pišpečania sme hrdí na tunajšie štrúdle a bolo jednoznačné, že v rámci obecného dňa usporiadame aj závinový festival. Pišpecké štrúdle sú ručne ťahané, nechýbali ani na jednom sviatočnom stole, sú plnené tvarohom, makom, kapustou, alebo slivkami,“ povedal J. Báti. So záujmom sa ľudia pozerali na tzv. štrúdľový expres, čo bola vlastne pec v podobe vozňa, do ktorého nakladali plechy a cez ktorý prešli a vyšli už chutné koláče. Okrem závinov mohli návštevníci ochutnať za symbolický poplatok aj lokše plnené lekvárom a obalené v maku alebo orechoch.

Bol to vydarený deň, na svoje si prišli veľkí i malí, hladní i sýti. Členovia slovenskej samosprávy na čele s predsedníčkou Emešou Gimešiovou Sokolovou, spolu s učiteľským zborom miestnej školy pripravili zábavný obecný deň.

(ef)

Slováci zo sveta sa zišli na Ukrajine

Dni slovenského zahraničia na Ukrajine sa skončili 16. septembra. Na tradičnej akcii Svetového združenia Slovákov v zahraničí (SZSZ) sa zúčastnila tridsiatka vrcholných predstaviteľov slovenského sveta z ôsmich krajín Európy, aby sa v autentickom prostredí oboznámili s podmienkami života, úspechmi a problémami tejto výnimočnej komunity. Maďarskú delegáciu reprezentovali predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Ján Fuzik, vedúci Úradu CSSM Ondrej Horváth, riaditeľka Osvetového centra CSSM Katarína Király, riaditeľka OC CSSM v Jači Erika Zemenová Palečková a Organizáciu slovenskej mládeže v Maďarsku zastupoval Levente Galda.

Podobné podujatia sa v uplynulých rokoch uskutočnili aj v Maďarsku, Poľsku a v Izraeli. Tohtoročné dni sa konali v gescii Spoločnosti Slovákov Ľudovíta Štúra v Zakarpatsku, za účasti Matice slovenskej v Zakarpatsku i za aktívnej podpory Generálneho konzulátu Slovenskej republiky v Užhorode. Na dňoch sa zúčastnili aj predseda a podpredseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Igor Furdík a Peter Prochácka, generálna konzulka SR Janka Burianová a na jednotlivých akciách aj vysokí predstavitelia zakarpatskej štátnej administratívy a samosprávy.

„Slovenskú menšinu na Ukrajine vnímame v Svetovom združení Slovákov v zahraničí, ktoré zastrešuje viac než sto najvýznamnejších spolkov a inštitúcií slovenského sveta v 23 krajinách všetkých kontinentov, doslova ako zázrak,“ povedal predseda SZSZ Vladimír Skalský. Za sovietskych čias sa podľa neho nesmelo ani pripustiť, že takáto komunita existuje, nesmelo sa rozprávať po slovensky. „Táto ratolesť mala uschnúť. Za ostatné dve dekády na samostatnej Ukrajine však nebývalo rozkvitla. Vznikli slovenské školy, festivaly, slúžia sa slovenské omše, v Užhorode sa vybudovalo i Slovenské kultúrne centrum.“ Podľa neho je, samozrejme, veľkým problémom komunity, že žije za vonkajšou schengenskou hranicou, kde vládnu často nedôstojné pomery. „Preto je v najvlastnejšom záujme slovenskej menšiny na Zakarpatsku postupné zbližovanie Európskej únie a Ukrajiny,“ uviedol, a poukázal aj na prerokúvanú asociačnú dohodu. Na druhej strane ocenil, že aj na základe intervencií SZSZ sa pre Slovákov z Ukrajiny zmiernil pobytový režim na Slovensku.

V. Skalský vyzdvihol obrovskú prácu organizátorov Dní slovenského zahraničia v Zakarpatsku, ktoré vyvrcholili v nedeľu folklórnym festivalom Slovenská ruža v obci Turia Remety, osobitne predsedníčky Spoločnosti Slovákov Ľudovíta Štúra v Zakarpatsku Valérie Balanko.

Vladimír Skalský

Výlet v Budínskych vrchoch

Vybrali sme sa na príjemný výlet do Budínskych vrchov v nádhernom slnečnom počasí. Nastúpili sme pri Mestskom majeri (Városmajor) na zubačku, potom sme prešli kúsok k Detskej železnici, kde okrem rušňovodiča obsluhujú 10-14 ročné deti v uniformách (naposledy, keď som na nej cestovala, boli tam ešte pionieri). Úzkokoľajná železnica s čiastočne otvorenými vozňami prepravuje ľudí na 11 km trati za 50 minút v prevažne lesnatom prostredí. Mali sme namierené na Jankov vŕšok (János-hegy), kde sa nachádza najvyšší bod Budapešti, a previezli sme sa aj lanovkou. Stálo to zato, bolo jasno, takže panoráma mesta bola nádherná. Konečná zastávka železnice je v Chladnej doline (Hűvösvölgy), ktorá je tiež obľúbeným výletným miestom Budapešťanov.

Využili sme posledné letné slnečné lúče do poslednej sekundy. Spomienky a fotografie nás zvyčajne udržiavajú pri "živote" do apríla, kým sa znova naskytne podobná možnosť dobiť sa energiou a vitamínom D.

ik

Jubilujúci haluškový festival v daždi

Koľko kvapiek dažďa, toľko halušiek - týmto mottom sa pustili do dňa plného zaujímavých atrakcií organizátori tohoročného jubilejného, 10. Haluškového festivalu vo Veňarci, keď zistili, že počasie im nežičí v onú druhú septembrovú sobotu. Nevzdali sa však a všetko prebiehalo hladko, ako sme už za ostatné roky boli na to zvyknutí.

Pred desiatimi rokmi iniciovalo vznik festivalu Združenie novohradských a hevešských Slovákov, ako aj regionálne stredisko Osvetového centra CSSM vtedy ešte vo Veňarci, ale po rozdelení strediska aj jačianske centrum pomáha pri organizovaní festivalu, pričom nemalú organizátorskú a finančnú pomoc zaznamenajú od Obecnej a Slovenskej samosprávy vo Veňarci.

Do súťaže vo varení halušiek (strapačiek) zo surových zemiakov sa zapojili 3-členné družstvá z domova i zo Slovenska. Členovia 18 družstiev svorne strúhali zemiaky a varili halušky, aby ich potom mohli pripraviť pre porotu, alebo ponúkať hosťom festivalu. Stalo sa už zvykom, že za symbolický haluškový lístok môžu návštevníci festivalu ochutnať nielen tie halušky, ktoré pripravujú veňarecké gazdinky na tento účel, ale si môžu vypýtať aj od súťažných družstiev ochutnávku. Veňarčania udržiavajú dobré styky so združením Haluškári z Banskej Bystrice, ktorého členovia sa za ostatné roky zapájali aj do súťaže, ale v tomto roku sa radšej pozerali a ochutnávali, ako sa slovenská špecialita pripravuje v maďarských kuchyniach.

Paralelne s varením bol aj folklórny program, v ktorom vystúpili, napriek dažďu, členovia miestnych folklórnych súborov a speváci a tanečníci z okolitých a vzdialenejších obcí. V posledných rokoch sa stalo tradíciou, že v rámci programu haluškového festivalu organizátori umožnia predstaviť sa jednému z tých regiónov Maďarska, ktorý je obývaný Slovákmi. V tomto roku padla voľba na Slovákov z Ečeru. Ečerský región zastupovali Slováci z Čemeru. Členovia súboru Furmička pod vedením Alžbety Szabovej zavítali do Veňarcu s pestrým kultúrnym programom a vo svojom stánku sa predstavili novohradskému publiku. Hoci pôvodný plán organizátorov – usporiadať folklórny program ako jednu svadbu – pre počasie nevyšiel (väčšina súborov tancuje v pôvodných krojoch, ktoré nechceli zničiť na daždi), našli sa odvážlivci, a to členovia folklórneho súboru Lipa z Budapešti (nakoľko ich kroje sú ušité a nie pôvodné), ktorí zatancovali celý svoj repertoár a sa aj usušili v popoludňajšom daždi, s takou vervou tancovali. Mužlania, ktorí tentoraz tiež zavítali do novohradskej obce, tancovali, kým mohli, ale potom pokračovali pod stanom priamo pred publikom. Ako každý rok, aj teraz hrala do tanca kapela Kóborzengő. Miestny FS Rozmarín síce nemohol zatancovať svoju svadobnú choreografiu, ale tradičný lopatkový tanec nemohol chýbať ani v tomto roku z javiska festivalu.

O 10. hod. bol slávnostný príhovor starostky obce Marty Hrnčiarovej, ktorá pozdravila aj pozvaných hostí: parlamentných poslancov Zsolta Becsóa a Mihálya Ballu, predsedníčku ZSM Ruženku Egyedovú Baránekovú, predsedu Geoparku Nógrád-Novohrad Jánosa Lósku, riaditeľa župného vládneho úradu Sándora Szabóa, ako aj predsedu poroty, riaditeľa Ekocentra jazera Tisa Jánosa Kissa. Na javisku boli aj farári: putovná farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová, dozorkyňa južného dištriktu Anna Lengyelová a miestny dekan András Szabó.

Po privítacích slovách sa šesťčlenná porota odobrala ochutnávať pripravené halušky. Boli medzi nimi naozaj veľmi zaujímavé druhy. Azda najnezvyklejšiu chuť mali halušky s jablkovým pyré, ale veľa bolo aj tvarohových, bryndzových a kapustových strapačiek.

Ale najviac asi každého zaujíma, kto vyhral. Nuž, rad výhercov je dlhý, ale my vám ho prezradíme: najlepšie kapustové strapačky pripravili členky družstva Veňarec II, po nich sa umiestnili kuchárky z Dolných Petian a o tretiu priečku sa podelili členky družstva pani Bálintovej z Veňarcu s družstvom Nyírjes z Balážskych Ďarmôt. Spomedzi tvarohových získali prvenstvo tiež členky družstva Veňarec II, druhé miesto obsadili členky družstva pani Bálintovej z Veňarcu s družstvom Nyírjes z Balážskych Ďarmôt a s družstvom z Dolných Petian a tretiu priečku si zaslúžili kuchárky z Alkáru. Ako každý rok, porota aj v tomto roku rozdelila mimoriadne ceny, ktoré získali družstvá z Kétbodoňu, Bíru, družstvo Beňouky z Veňarca, ako aj družstvo z Veňarca a družstvo Veňarec-Budapešť (družstvo Balázsa Hrťana).

Nechýbala ani súťaž v jedení halušiek a nakoniec ponúkali hostí aj typickým svadobným koláčom - radostníkom. Ako nám prezradila hlavná organizátorka festivalu Terézia Nedelická, plánujú pripravený svadobný program uskutočniť buď na odovzdaní nového kultúrneho domu, alebo pri príležitosti osláv 40. výročia založenia folklórneho súboru Rozmarín. Obidve podujatia by mali byť koncom roka, alebo o rok, keď čakajú záujemcov Haluškového festivalu tiež na svadbu,

V priebehu dňa si záujemcovia mohli pozrieť prehliadku ľudových krojov zastúpených osád, jarmok s ľudovoumeleckými výrobkami, domácimi pochúťkami, kreatívnu dielňu umeleckých remesiel, ale aj komornú výstavu z digitálnych fotografií Imricha Fuhla, ktorý dokumentoval desaťročie haluškového festivalu. Bol to vydarený program, hoci dážď nám ho trocha pokazil, ale najedli sme sa halušiek. Veríme, že o rok sa znovu stretneme vo Veňarci.

(ef)

Zasadali odborné výbory CSSM

Začiatkom septembra, pred riadnym zasadaním Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (VZ CSSM) sa v budapeštianskom sídle nášho najvyššieho voleného zboru uskutočnili rokovania jednotlivých výborov. Ich úlohou bolo zaujať stanovisko k aktuálnym otázkam, aby ich mohli predložiť VZ, ktoré sa uskutoční 25. septembra. V predošlom čísle nášho týždenníka sme vás informovali o priebehu zasadnutí Finančno-kontrolného a Kultúrneho výboru CSSM, ako aj o zasadnutí Dozornej rady Legata. Teraz vám priblížime zasadnutia Náboženského, Výchovno-vzdelávacieho a Mládežníckeho výboru. Členovia všetkých troch výborov prerokovali polročnú správu o rozpočte CSSM a jej inštitúcií v roku 2013, ako aj modifikáciu rozpočtu CSSM a jej inštitúcií na rok 2013 a odporúčajú ich prerokovať VZ.

Ako nás informoval predseda Náboženského výboru Tibor Mótyán, na zasadnutí sa zúčastnili okrem členov výboru aj predseda CSSM Ján Fuzik a vedúci úradu CSSM Ondrej Horváth. Na tohoročnom Dni Slovákov v Maďarsku, ktoré sa uskutočnilo v prvú júlovú sobotu v Pálháze, zastupovala členov výboru Anna Bačkaiová, ktorá referovala na zasadnutí o priebehu náboženskej časti nášho najväčšieho sviatku. Členovia konštatovali, že neboli nedostatky, o ktorých by sa malo debatovať a zdôraznili, že podujatie sa vydarilo. Ďalším bodom bolo vyhodnotenie náboženských táborov a pútnického zájazdu. Ildika Klauszová Fúziková informovala o biblickom tábore vo Svätom Jure. T. Mótyán prečítal správu Hildy Gulácsiovej Fabuľovej a Attilu Spišáka o priebehu evanjelických táborov. Členovia výboru sa zhodli v tom, že evanjelickým farárom sa poďakujú aj písomne za ich prácu v prospech šírenia viery medzi mladými.

Členovia Náboženského výboru vyhodnotili aj stretnutie slovenských evanjelických zborov z okolia Budapešti, ktoré sa uskutočnilo začiatkom septembra v meste Piliš, a vyslovili nádej, že podobné podujatia zorganizujú aj v ďalších rokoch. Na záver roka pripravujú stretnutie cirkevných speváckych zborov, ktoré sa uskutoční v tomto roku v Pilíšskej Čabe.

Zasadnutie Výchovno-vzdelávacieho výboru CSSM sa uskutočnilo 11. septembra. Ako nás informoval predseda výboru Michal Lásik, na zasadnutí sa zúčastnili aj riaditeľky škôl prevádzkovaných CSSM, vrátane komlóšskej, ktorú prevzala CSSM od tohto školského roku. Prvým rokovacím bodom bola správa riaditeliek škôl. „Na všetkých školách sa úspešne pracuje, počty študentov sa zachovali, nepociťujeme radikálny pokles počtu žiakov,“ povedal M. Lásik. Zvlášť vyzdvihol čabiansku školu, kde pokračovala rekonštrukcia budovy, priestory školy sa modernizovali. Dobré výsledky školy vysvetľuje aj tým, že drvivá väčšina uchádzačov o podporu Nadácie pre nadaných prichádza z tejto ustanovizne. Okrem toho pripomenul, že dve žiačky pokračujú v štúdiu na Slovensku, jedna z nich si vybrala učiteľský odbor na nižšom stupni. „Sme spokojní aj preto, lebo v poslednom čase je na našich školách čoraz menej učiteľov dobre hovoriacich po slovensky. Ukázalo sa, že bolo potrebné, aby sa školy, kde sa slovenčina vyučuje, postarali o budúcich učiteľov,“ povedal predseda výboru. Zo správ vyplýva, že školy ponúkajú širokú paletu kultúrnych a voľnočasových aktivít. „Z roka na rok sa zvyšuje počet žiakov, ktorí sa zúčastňujú na rôznych táboroch, hlavne na Slovensku,“ povedal M. Lásik.

Pri prerokovávaní pracovných plánov na školský rok 2013/2014 v školách prevádzkovaných CSSM sa členovia výboru zhodli v tom, že sa k nim ešte vrátia, lebo na začiatku septembra ich školy ešte nemajú skompletizované. Svoj pracovný plán predložila riaditeľka komlóšskej školy Zuzana Lauková. „Má odlišnú štruktúru, pretože pracovali v inom systéme, ale budeme sa usilovať o to, aby plány škôl mali jednotnú štruktúru, a tak boli prehľadnejšie,“ povedal M. Lásik.

K situácii v slovenskom národnostnom školstve na prahu školského roka 2013/2014 sa predseda výboru vyjadril tiež a informoval o rozposlaní dotazníkov každej škole. Ak niektoré školy nedostali načas informácie, získali ich telefonicky. „V Maďarsku je 41 škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, na týchto školách je spolu 3600 detí, počet žiakov v prvých triedach je 435 a máme 98 učiteľov slovenčiny,“ povedal M. Lásik a dodal, že klesol počet žiakov, ale nie radikálne. Zároveň s poľutovaním konštatoval, že v Malej Hute zanikla výučba slovenčiny. „Je istý tlak zo strany rodičov, čo sme aj očakávali, že 5+1 hodín sa im zdá veľa. Dúfame, že v systéme celodennej školy to nebude zaťažujúce,“ povedal predseda výboru.

Členovia VV výboru si vypočuli aj krátku správu o priebehu prevzatia školy v Slovenskom Komlóši, kde vznikla koncom augusta spolu s materskou školou na Orechovej ulici jedna inštitúcia. Majú 23 prvákov. „Úlohou školy je obstáť v konkurencii s maďarskou školou v meste, pretože aj v Slovenskom Komlóši sú demografické trendy veľmi zlé. Vlani sa napríklad narodilo iba 36 detí,“ povedal M. Lásik.

K otázke financovania škôl prevádzkovaných CSSM sa členovia výboru nemohli vyjadriť, nakoľko parlament ešte stále neschválil modifikáciu zákona o financovaní neštátnych škôl.

O realizovaných aktivitách pre žiakov a pedagógov v roku 2013 referovala školská referentka CSSM Erika Lázárová a o pripravovaných aktivitách PMC CSS pre pedagógov a žiakov Mária Czégényová.

Ako posledný bod programu si členovia výboru vypočuli informácie o priebehu verejných obstarávaní v rámci projektu na rozvíjanie učebných pomôcok TÁMOP 3.4.1. Advokátka Zsuzsana Mártonová informovala členov o tom, že ide o 160 miliónový projekt a v súčasnosti sa podpisujú zmluvy s vydavateľstvami.

V bode „rôzne“ prerokovali stav na základnej škole v Níži, kde spojili nižšie ročníky napriek tomu, že výbor neodporúčal tento krok. „Nemáme právo veta, iba pripomienkovania, takže sme tomu nemohli zabrániť. Listom sa obrátime na vedenie školy, aby zosúladili rozličné učebné osnovy v prvej a druhej triede, lebo v prvej triede sa má vyučovať slovenčina päť hodín a majú mať zvlášť hodinu slovenskej vzdelanosti, kým v druhej, podľa starých osnov, je vzdelanosť integrovaná do ostatných predmetov a slovenčina sa vyučuje štyri hodiny do týždňa,“ povedal M. Lásik.

Členovia Mládežníckeho výboru zasadli 13. septembra. Prerokovali organizovanie futbalového turnaja o Dolnozemský pohár, ktorý aj tento rok usporiada Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku v Békešskej Čabe. Podujatie sa uskutoční v dňoch 18.- 20. októbra a bude spojené s mládežníckou akadémiou. Jej témou bude národnostná kultúra ako tovar. Ako nás informoval predseda výboru Zoltán Szabó, chceli by spolu s OSMM nadviazať na dávne mládežnícke tábory a preto by chceli usporiadať na budúce leto tábor pre stredoškolákov a vysokoškolákov v Novohrade. V októbri sa uskutoční aj seminár mládežníckej sekcie Federácie európskych národnostných organizácií, ktorej členom je aj OSMM. Na seminár do Päťkostolia, ktorý usporiadajú tamojší mladí Nemci, zavíta aj delegácia OSMM.

(ef)