Jedna otázka - jedna odpoveď
odpovedá hlavný redaktor časopisu Koridor a vedecký pracovník VÚ CSSM Jozef Demmel

- Čo by sme mali vedieť o novom časopise?

- Časopis Koridor bude spoločným periodikom slovenských a maďarských historikov, jeho vydavateľom bude Výskumný ústav Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (VÚ CSSM) a spolvydavateľmi slovenská a maďarská akadémia vied a inštitút Fórum pre výskum menšín. V redakcii okrem mňa pôsobí vedecký pracovník Historického ústavu Filozofickovedného ústavu Maďarskej akadémie vied Csaba Katona, vedecká pracovníčka Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Tünde Lengyelová a historik a riaditeľ oddelenia historických výskumov inštitútu Fórum Attila Simon. Prvé číslo časopisu, ktoré vzniká na základe odporúčania slovensko-maďarskej medzištátnej zmiešanej komisie, má vyjsť v marci alebo v apríli. Časopis bude vychádzať dvakrát do roka, vždy vydáme vlastne dve čísla: jedno slovenské a jedno maďarské v osobitných zväzkoch, ale v tom istom termíne. Štruktúra časopisu bude taká, že bude obsahovať preklady dvoch-troch väčších štúdií, ktoré ešte neboli publikované v druhom jazyku a množstvo recenzií, kritík a anotácií, ktoré budú rovnaké v oboch verziách. Neplánujeme vydať tematické čísla a podľa našich predstáv v prvých číslach Koridoru uverejníme takto prekladovo väčšie štúdie, ale neskoršie plánujeme publikovať aj originálne štúdie, písané špeciálne pre náš časopis.

Najdôležitejším hľadiskom je, že v Koridore uverejníme štúdie uznaných historikov na základe vysokej odbornosti, ktoré odzrkadľujú ich odborné znalosti a nie politickú orientáciu. Chceme uverejniť také štúdie, ktoré sú pre obidve strany zaujímavé a hlavne o citlivých otázkach, ako napríklad o dianí v posledných dvoch storočiach, keď vznikli národné konflikty.

Časopis sa bude pravdepodobne aj predávať, ale najskôr sa k nemu dostanú čitatelia v odborných ústavoch a knižniciach.

V prvom čísle uverejníme o. i. štúdiu Lászlóa Matusa o konfliktoch pešťbudínskeho evanjelického cirkevného zboru v polovici 19. storočia, recenziu knihy Miroslava Kmeťa a rozhovor s pánom Kmeťom, ktorý sa zaoberá dolnozemskými Slovákmi a teraz mu vyšla monografia.

Čakáme na ďalších spolupracovníkov, hoci máme dosť štúdií na uverejnenie a koordinácia prebieha cez email, nakoľko redaktori sa nenachádzajú na jednom mieste. S radosťou uverejníme všetky štúdie, ktoré vyhovejú najvyššej odbornosti.

(ef)

Babia jar

Babie leto je nám všetkým dobre známe obdobie suchého, málo veterného a cez deň teplého počasia, ktoré sa v Európe vyskytuje v septembri a októbri. Pre väčšinu je už menej známy (a ešte menej zaujímavým) fakt, že ho spôsobuje častý výskyt rozsiahlej a z časového hľadiska stabilnej tlakovej výše nad strednou a južnou Európou v tomto období. Tak či onak, mnohí si počas neho užívajú posledné teplé dni pred zimou a dobíjajú svoje batérie hrejivými lúčmi slnka.

Tohto roku však zima akosi neprichádza, resp. babie leto nie a nie odísť, príchodom nového roku sme sa akurát tak prehupli do babej jari. Nie všetci sa tomu tešia! Prevádzkovateľom lyžiarskych stredísk pribúdajú na čele vrásky podobne, ako milovníkom zimných športov, klimatológom, alebo exotom (akým je napríklad aj autor týchto riadkov), ktorí majú skutočnú, zasneženú zimu vyslovene radi a chýba im. Hlavne pre nich sme pripravili aspoň zimnú fotomontáž na 20. strane. Pre tých, ktorým je aj táto mierna zima chladná, odporúčame návštevu vykúrenej divadelnej sály Slovenského inštitútu s novou premiérou Divadla Vertigo pri CSSM na štvrtej strane, záverečný galaprogram Mesiaca slovenskej kultúry v komlóšskom Dome prírody na ôsmej, alebo napríklad sviatok Slovákov v Orosláni na desiatej strane. Ešte teplomilnejších čitateľov pozývame prostredníctvom šiestej strany na Madagaskar, kde sa dočítajú o bádaní po hrobe Mórica Beňovského.

Právom namietate, že všetko toto „hrejivo“ je skôr imaginárne ako skutočné... Ak by tá dlho (ne)očakávaná zima konečne dorazila, môžete sa zahriať aj v skutočnosti, a to napríklad tancom - veď prichádza bálová sezóna, o ktorej nájdete informácie na jedenástej strane, na portáli www.luno.hu, aj na našej facebookovej stránke.

zp

Bálová sezóna je tu!

Po silvestrovských radovánkach netreba dlho čakať na plesovú sezónu. Plesová sezóna je v slovenskom ale aj európskom ponímaní obdobie, ktoré sa začína víkendom po Troch kráľoch (6. januára) a trvá spravidla až do „škaredej“ Popolcovej stredy (v tomto roku 5. marca). Počas tohto obdobia sa konajú karnevaly, fašiangové zábavy a plesy, ktoré sú aj vyjadrením protikladu k blížiacemu sa obdobiu 40-týždňového predveľkonočného pôstu.

Organizovanie plesov a bálov patrí neodmysliteľne k histórii celej Európy. Fašiangy boli vždy príležitosťou skrátiť si dlhé zimné večery a predĺžiť si slávnostné chvíle, ktorým predchádzali vianočné sviatky a oslavy nového roku. Bohato prestreté stoly počas fašiangového obdobia mali podľa tradície zabezpečiť hojnosť a prosperitu v nadchádzajúcom roku, a zároveň boli protikladom k blížiacemu sa pôstu. Plesy a bály sú teda oslavou bohatstva, krásy a hojnosti, preto najmä ženy chcú vyzerať v tento deň najlepšie.

Medzi Slovákmi v Maďarsku už tradične plesovú sezónu otvára Ples oroslánskych Slovákov, ktorý usporiada Oroslánska slovenská národnostná samospráva v tomto roku 25. januára. o 19. hod. v Gymnáziu a odbornej škole Bélu Hamvasa. Na slovenskom večeri a batôžkovom fašiangovom bále bude do tanca hrať kapela Santovská nálada pod vedením Jozefa Széplakiho zo Santova. V kultúrnom programe vystúpia Dychová skupina Krídlovka a spevácka skupina Vértes-Gerecse. Lístky - tiež ako obyčajne - už sú vypredané.

V ten istý deň, teda 25. januára sa uskutoční aj Slovenský ples v Čemeri v Osvetovom stredisku S. Petőfiho o 19. hod. už ôsmy raz. Organizátorom plesu je Slovenská národnostná samospráva a lístky v hodnote 2000 forintov si môžete zakúpiť v Dome slovenských tradícií osobne v stredu a vo štvrtok po 17. hod., resp. sa informujte na telefónnom čísle 06 28 632292. Na plese po krátkom kultúrnom programe miestnych folkloristov bude do tanca hrať kapela Štefana Lúštika.

Ak máte voľno 1. februára, zabezpečte si miesto na Plese budapeštianskych Slovákov. Slovenská samospráva Budapešti organizuje svoj tradičný bál v Divadelnej sále v sídle SSB (V. obvod Budapešti Akadémia ul. č. 1.) o 18. hod. V programe účinkuje Folklórna skupina Priechoďan z Priechoda pri Banskej Bystrici. Do tanca bude hrať kapela Santovská nálada pod vedením Jozefa Széplakiho. Vstupenky sa dajú rezervovať po 4 000 forintov na sekretariáte SSB na tel. č. 302-5117, alebo na mailovej adrese: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

Tradičný Ples pilíšskych Slovákov usporiadajú v tomto roku 8. februára v športovej hale v Pilíšskej Čabe. Lístky v hodnote 2200 forintov si môžete zakúpiť v sídlach členských samospráv, resp. ďalšie informácie získate od organizátorov: Slovenskej samosprávy v Pilíšskej Čabe a Združenia a Regionálneho strediska pilíšskych Slovákov.

Toto samozrejme nie je úplný zoznam plesov a bálov Slovákov v Maďarsku, takže čakáme aj informácie o ďalších podujatiach!

(ef)

Správy zo Slovenska
o bádaní po hrobe Mórica Beňovského

Poskytol nám ich pán Vladimír Dudlák, riaditeľ Združenia Mórica Beňovského a vedúci novembrovej expedície na Madagaskar. Ako píše: „Mojím highlightom bola tradične Ambodirafia v blízkosti východného mysu Cap Est, kde bolo ťažisko nášho poslania.”

Začali dôslednou obhliadkou terénu aj s ľuďmi, ktorí sa vyznajú v geomorfológii, a analyzovali historickú Matteiho mapku z roku 1930. Tá mapa je záhadne nepresná a vyvoláva veľa nezodpovedaných otázok. S podporou domorodcov vyklčovali cca 20 árov nového, doposiaľ neprebádaného územia. Na Matteiho mieste (č.1) aplikovali odporové profilovanie. Použili detektor na kovy i kovové virgule. Prácu komplikuje, že v pôde sa vplyvom niekdajšej sopečnej činnosti nachádza také množstvo anomálií, kamenia a pod., že geofyzikálne metódy veľmi nezaberajú. „Ťažko lokalizovať hrob, keď sa v zemi nachádza jedna anomália vedľa druhej,“ znejú slová experta expedície.

Podarilo sa im lokalizovať miesto, kde stála Beňovského Mauritania, ako aj smer, odkiaľ viedli Francúzi na Mórica posledný útok.

Domorodcom v dedine premietli film Móric Beňovský žije - vo francúzskom jazyku. Malo to veľký ohlas. V Ambodirafii navštívili aj školu a rozdali deťom darčeky, hračky a pomôcky, ktoré priniesli zo Slovenska.

Desať dní sa venovali bádaniu po hrobe, avšak toto je úloha, ktorá vyžaduje veľa, veľa času a energie a ešte aj veľký diel šťastia, takže zatiaľ svoj cieľ nestratili a budú po Móricovi bádať v týchto končinách aj naďalej.

S poľutovaním museli zistiť, že hľadači pokladov, pravdepodobne ľudia z iných dedín, ktorí sa venujú nelegálnej ťažbe ružového dreva, úplne zničili maďarský pamätník, na ktorom boli umiestnené dve maďarské a poľská tabuľka. Tak si povedali, že na mieste Beňovského Mauritanie, na úpätí kopca, kde stála jeho malá pevnosť, postavia niečo slovenské. Vyrobili svojpomocne kríž a spolu s dedinčanmi spravili ceremóniu vztýčenia kríža na symbolickom hrobe Mórica Beňovského. Všetky ich aktivity im posvätil miestny šaman. Nabrali symbolicky zem, v ktorej leží Móric a ktorú chcú preniesť na cintorín do Vrbového. Tento akt chcú naplánovať aj s magistrátom mesta a s divadelníkmi niekedy na jar.

Pod vedením režiséra natočili veľa cenných záberov pre nový dokument s názvom Odkaz Mórica Beňovského. Budúci rok pokračujú v nakrúcaní na Slovensku. Na záver k tejto vzácnej a zaujímavej správe ešte pripojil aj pár horúcich fotografií z ich expedície.

Gregor Papuček

Prezident SR udelil Anne Ištvánovej Rad Bieleho dvojkríža III. triedy In memoriam

V utorok 7. januára 2014 udelil prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič pri príležitosti 21. výročia samostatnej slovenskej štátnosti vyznamenania. Ocenil nimi prácu, úspechy, občianske postoje a zásluhy o dobré meno Slovenska v zahraničí 16 osobností z rôznych sfér spoločenského života. V Rytierskej sieni Bratislavského hradu zaznelo laudatio aj na počesť Anny Ištvánovej, dlhoročnej výnimočnej zástankyne a podporovateľke slovenskej menšiny v Maďarsku. Anna Ištvánová, ako píšeme na webovej stránke ÚSŽZ na inom mieste, skonala po dlhej a ťažkej chorobe 2. januára 2014, iba päť dní pred slávnostným okamihom, ktorý by bol pre ňu ohromným a zaslúženým zadosťučinením za jej prínos pre celý slovenský krajanský svet.

Prezident SR udelil pani Anne Ištvánovej In memoriam Rad Bieleho dvojkríža III. triedy. Vysokým vyznamenaním ocenil celoživotnú obetavú krajanskú činnosť a šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí, o ktoré sa v bašte dolnozemských Slovákov v Maďarsku - Békešskej Čabe, pričiňovala niekoľko desaťročí svojím dennodenným prístupom a vkladom v špecificky neľahkých podmienkach oživotvorenia slovenského jazyka a kultúry, ich vzdelanostného a spoločenského zázemia, a tým aj náležitej akceptácie Slovákov väčšinovým maďarským národom. Štátne vyznamenanie pre zosnulú Annu Ištvánovú prevzal z rúk Ivana Gašparoviča na slávnostnom akte Igor Furdík, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Jedno z vysokých ocenení - Rad Bieleho dvojkríža II. a III. triedy, Rad Ľudovíta Štúra II. a III. triedy, Pribinov kríž I. a II. triedy a Medailu prezidenta SR si v prítomnosti členov vlády, Národnej rady SR, šéfov samosprávnych krajov a diplomatov, prevzali na znak ocenenia ich práce, úspechov a angažovanosti pre Slovensko aj ďalší vyznamenaní. Bol medzi nimi aj náš krajan žijúci v Českej republike - Imrich Gablech, 98-ročný rodák zo slovenského Hrachovišťa (ako premiant triedy ukončil Gymnázium v Novom Meste nad Váhom), žijúci v Havlíčkovom Brode, plukovník vo výslužbe. Prezident SR mu udelil Rad Bieleho dvojkríža II. triedy - vojenský, ktorým ocenil jeho aktívnu účasť v oslobodzovacom boji proti fašizmu a celoživotné úsilie pri obrane demokracie. Imrich Gablech je jedným z posledných žijúcich česko-slovenských veteránov, ktorí sa preslávili v 2. svetovej vojne vo Veľkej Británii v službách perutí RAF. Imrich Gablech pôsobil ako riadiaci veliteľ letovej prevádzky 311. bombardovacej perute RAF, pričom sa zapísal husárskym kúskom, keď v úlohe jediného riadiaceho veliteľa na letiskovej veži dokázal sám v priebehu jedinej hodiny navigovať na pristávanie rovnú stovku bombardérov!

Ocenenia osobnostiam vedy, ekonomiky, kultúry a športu

Rad Ľudovíta Štúra II. triedy udelil prezident ekonómke a bankárke Elene Kohútikovej za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti bankovníctva a hospodárstva SR. In memoriam udelil toto ocenenie jazykovedcovi a vysokoškolskému pedagógovi Jozefovi Mistríkovi. Hlava štátu ocenila jeho mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti slovenskej jazykovedy. Rad Ľudovíta Štúra II. triedy získal aj lekár, reumatológ Jozef Rovenský za jeho mimoriadne zásluhy v oblasti zdravotníctva, školstva, vedy a výskumu a za šírenie dobrého mena SR v zahraničí. Prezident týmto radom ocenil aj Františka Trebuňu a jeho mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti školstva, vedy a techniky a šírenie dobrého mena SR v zahraničí.

Stavbár a projektant Anton Bezák si za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti vedy, techniky a hospodárstva SR vyslúžil od hlavy štátu Rad Ľudovíta Štúra III. triedy. Toto ocenenie získal aj paraolympijský športovec Štefan Kopčík, prezident mu ho udelil za mimoriadne zásluhy o rozvoj paraolympijského športu a za šírenie dobrého mena SR v zahraničí. Riaditeľka občianskeho združenia pre hendikepované deti a mládež Dagmar Kozáková si rad odniesla za mimoriadne zásluhy v oblasti sociálnej práce s mládežou.

Pribinov Kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR v oblasti výtvarného umenia dostali akademickí maliari Martin Činovský a Rudolf Krivoš. Spisovateľ a publicista Rudolf Dobiáš si za mimoriadne celoživotné úsilie pri obrane demokracie, ľudských práv a náboženských slobôd vyslúžil Pribinov kríž II. triedy. Toto isté ocenenie získal aj spisovateľ a dramatik Karol Horák za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR. Speváčka folklórnych piesní Anna Hulejová si ho odniesla za mimoriadny prínos do slovenskej kultúry v oblasti ľudového umenia. Pribinov kríž II. triedy dostala aj divadelná, televízna a rozhlasová herečka Eva Krížiková. Prezident ocenil jej mimoriadny prínos do slovenskej kultúry v oblasti dramatického umenia. Medailu prezidenta SR si odniesol špeciálny pedagóg Miroslav Kuric. I. Gašparovič ocenil jeho celoživotné významné zásluhy o rozvoj školstva.

Udeľovanie vyznamenaní, najmä štátnych, je významnou formou uznania zásluh občanov SR aj iných štátov. Ide o morálne a spoločenské ocenenie vynikajúcich jednotlivcov, výnimočne aj vojenských útvarov a vojenských zväzkov, ktoré majú zástavu. Právo udeľovať štátne vyznamenania patrí k tradičným kompetenciám hláv štátov. Štátne vyznamenania sú rady (vyššie) a kríže (nižšie). Prezident udeľuje aj Rad Andreja Hlinku, Kríž Milana Rastislava Štefánika a Medailu prezidenta SR.

uszz.sk

Prezident poslal sústrastný telegram

Pri príležitosti úmrtia Anny Ištvánovej prezident SR Ivan Gašparovič, podpredseda vlády a minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Miroslav Lajčák, ako aj generálny konzul SR v Békešskej Čabe Štefan Daňo poslali sústrastný telegram predsedovi Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Jánovi Fuzikovi a predsedovi ČOS Michalovi Lásikovi.

„Zdieľam bolesť slovenských krajanov v Maďarsku, pre ktorých bola táto osobnosť dlhé roky veľkou oporou pri zachovávaní slovenskej identity, slovenskej kultúry, jazyka a tradícií. Súcitím s rodinou a blízkymi pani Ištvánovej. Odchodom Anny Ištvánovej slovenská komunita v Maďarsku stráca človeka, ktorý svoj život zasvätil obhajobe práv slovenskej národnostnej menšiny a obetavej práci pre jej zachovanie a rozvoj. Navždy pre nás zostane inšpiráciou a vzorom,“ píše sa v telegrame I. Gašparoviča.

„Pani Anna Ištvánová bola vzácnym človekom. Svojou výraznou a mnohostrannou činnosťou napĺňala svoje poslanie medzi Slovákmi v Maďarsku. Jej pôsobenie a práca boli úzko späté s úsilím o zachovanie a rozvoj slovenského slova, kultúry a vzdelaností. Bola neúnavnou a obetavou organizátorkou národnostného života.

V Békešskej Čabe, kde dlhé roky viedla Dom slovenskej kultúry, ale bola aj iniciátorkou spolupráce dolnozemských Slovákov z Maďarska, Rumunska a Srbska. Táto smutná udalosť' sa dotkla nielen Slovákov žijúcich v Maďarsku, ale aj nás na Slovensku, ktorí sme Annu Ištvánovú poznali, či už osobne, alebo sme počuli o jej záslužnej práci. Vďaka jej pracovitosti a vytrvalosti sa mohli uskutočniť mnohé aktivity a podujatia Slovákov v Maďarsku i v zahraničí. Bude chýbať jej múdrosť, rozvaha, ale aj odvaha a statočnosť. Bola človekom silného presvedčenia a pevnej viery, že napriek zložitosti podmienok a životných okolností možno prinášať výsledky, ktoré slúžia dobru človeka a na prospech spoločnosti,“ uvádza M. Lajčák.

„Dovoľte mi, vážený pán predseda, vyjadriť úprimnú sústrasť nad úmrtím poprednej činiteľky Celoštátnej slovenskej samosprávy, ktorej oddanú a dlhoročnú aktívnu činnosť, obetavú a nezištnú prácu v prospech Slovákov žijúcich v Maďarsku, som si vždy vysoko vážil,“ píše Š. Daňo.

Javiskový majster Cervinus Teátra ocenený

Národnostnú mimoriadnu cenu Maďarské Teátrum získal v decembri minulého roka javiskový majster Divadla Cervinus Teátrum v Sarvaši Béla Csasztvan.

„Javiskový majster je osoba, ktorá musí vyriešiť problémy spojené s javiskom a Béla je ten javiskový majster, ktorý tieto - často neriešiteľné - problémy vie majstrovsky zdolať.“ Týmito slovami odporúčal javiskového majstra sarvašského divadla umelec ocenený Jászaiovej cenou Ödön Rubold.

Ocenenie odovzdali už štvrtý raz predstaviteľom technickej zložke divadiel. Cena za ostatné roky získala veľkú prestíž a odborníci nazývajú ocenených iba ako držiteľov zlatých ložísk. Spoločnosť Maďarské teátrum týmto ocenením sa chce poďakovať ľuďom, ktorí napomáhajú pri činnosti divadla, pričom vyberá spomedzi tisícky predstaviteľov vyše 80 divadelných profesií. V rámci galavečera, ktoré sa uskutočnilo v divadle M. Jókaiho v Békešskej Čabe, odovzdali cenu šiestim odborníkom.

Bélovi Csasztvanovi odovzdala národnostnú mimoriadnu cenu riaditeľka Csokonaiho národného divadla a Divadla V. Venczela v Novom Sade Anna Ráckeveiová. B. Csasztvan je už 25 rokov angažovaným odborníkom. Vo svete javiskovej techniky nie je pre neho neznámy priestor: môže to byť zvuková alebo svetelná technika na koncerte v tanečnom divadle, klasickom divadle alebo v amfiteátri. Jeho mnohostrannosť a jeho znalosti v týchto odvetviach znamenajú pre umelcov stabilné pozadie, istotu a tvorivé ovzdušie naplnené dôverou.

B. Csasztvan spolupracuje nielen so sarvašským Divadlom Cervinus, ale aj s Divadlom Vertigo pri Celoštátnej slovenskej samospráve v Maďarsku. Za uznanie mu aj týmto blahoželáme!

(ef)

Diplomanti v Níreďháze

Slovenská samospráva v Níreďháze usporiadala koncom minulého roku milú slávnosť pri príležitosti odovzdania Pamätného albumu členov Níršéckeho Tirpáckeho folklórneho spolku.

Na podujatí vystúpili s krátkym programom členovia tanečného súboru Sedmokráska, ale nechýbal ani spev diplomantov, či hra na husliach v podaní 90-ročného Michala Bartu. Ako nás informovala predsedníčka slovenskej samosprávy Katarína Palkovičová, spolok, ktorý v tomto roku vstupuje už do svojho 37. ročníka, je významným nositeľom tirpáckej kultúry, jeho členovia sa venujú zachovávaniu tradícií napriek svojmu pokročilému veku s láskou. Aj preto sa rozhodli členovia samosprávy vydať obrázkový Pamätný album, v ktorom sú zachytené najdôležitejšie momenty zo života spolku, vrátane fotografií z vystúpení, diplomov a uznaní. Ale nechali v pamätnom albume aj prázdne strany, aby si tam členovia mohli zapísať, prilepiť novšie spomienky. Počas večera členom spolku odovzdali aj diplomy Za úspešnú životnú dráhu v prospech zachovania tradícií. Podujatie sa skončilo za bielym stolom v družnom rozhovore.

(ef)

Pamätný deň Samuela Tešedíka

V starom sarvašskom evanjelickom kostole si Sarvašania pripomenuli 193. výročie úmrtia Samuela Tešedíka. Každý rok, presne 27. decembra o 17.42 minúte, sa tento akt opakuje.

Samuel Tešedík bol evanjelický kňaz a kazateľ, zakladateľ odborného školstva a pôdoznalectva v Uhorsku, pokrokový pedagóg, spisovateľ, polyhistor a filantrop.

V roku 1767 ho pozvali do Sarvaša, aby vykonával funkciu pomocného kňaza. O rok sa ním aj stal. Až do svojej smrti tu pracoval viac ako pol storočia. Tešedík po príchode do Sarvaša postupne rozširoval svoju reformátorskú prácu. Okrem toho skúšal rôzne práce na svojom hospodárstve. Zaujímali ho nové veci, ktoré sa snažil aj uplatňovať vo svojej práci. Keď zistil, že starší ľudia sa dajú ťažšie usmerňovať, radšej väčšiu pozornosť venoval mladším, ktorí boli vo všetkom vnímavejší a pokrokovejší. Staral sa o to, aby sarvašskí učitelia dostali lepšiu prípravu na svoje povolanie, zabezpečil pre nich nové pedagogické spisy.

Založil aj učiteľskú jednotku, ale tá nefungovala dlho. Medzi mladými naďalej rozvíjal svoju činnosť a získal tak titul dekana a funkciu inšpektora v Békešskej župe pre evanjelické školy. Tešedík bol členom bratislavskej Kráľovskej školskej komisie. V roku 1779 podľa vlastných myšlienok a predstáv založil hospodársky ústav a prvú poľnohospodársku školu.

Na spomienkovej akcii v kostole sa s krátkym programom predstavili žiaci Slovenskej základnej školy v Sarvaši spolu so žiakmi zo Základnej školy Gy. Benku. Nielen peknými náboženskými piesňami, ale aj krásnymi slovami v maďarskom a slovenskom jazyku odzneli z úst žiakov pocty o Samuelovi Tešedíkovi.

Vo svojom príhovore dekan Zsolt Lázár vyzdvihol, akým vzácnym človekom Tešedík bol. Spomenul, že ak by ešte dnes žil, tak by kostol nemal taký krásny organ, ale by tie peniaze určite investoval do výučby žiakov. Po modlitbách sa všetci zúčastnení presunuli ku Tešedíkovej soche, kde vložili kahančeky do pripraveného kríža, v ktorom vo vrchnej časti bola zasiata pšenica. Z určitého zorného uhla mal každý možnosť vidieť jeho siluetu, ktorú vytvárala hra svetla a tieňov. Bol to veľmi zaujímavý pohľad.

Na záver dekan Zsolt Lázár poprial každému božie požehnanie a veľa zdravia, šťastia a lásky v novom roku 2014.

Zlatica Lišková

Z pokolenia na pokolenie
Záverečný galaprogram Mesiaca slovenskej kultúry v Slovenskom Komlóši

Na Komlóši medzi Slovákmi je na konci každého roku zvykom usporiadať seriál podujatí v rámci Mesiaca slovenskej kultúry. Začali vernisážou výstavy fotografií Františka Zelmana, pokračovali literárnym večierkom, ktorý bol venovaný básnikovi J. Dolnozemskému, a odhalili sme pamätnú tabuľu bývalému riaditeľovi slovenskej školy Jánovi Majorošovi. Opäť sa podarilo vydať nástenný kalendár na rok 2014. Aj žiaci a škôlkari slovenskej školy sa zapojili do množstva slovenských súťaží a kvízov. Videli muzikál Perinbaba v Békešskej Čabe, ktorý si mohli porovnať so slovenským filmom Perinbaba, s radosťou očakávali príchod Mikuláša a v tvorivých dielňach pripravili pre svojich najbližších pekné vianočné darčeky. 13. decembra ukončili Mesiac slovenskej kultúry slávnostným galaprogramom.

Po odznení maďarskej a slovenskej hymny v Dome prírody moderátorka programu Marianna Melegová Bajczerová privítala prítomných. Zvlášť pozdravila generálneho konzula SR Štefana Daňa, predsedu CSSM Jána Fuzika, primátorku mesta Ritu Garajovú, viceprimátora Ferenca Takácsa, evanjelického farára Attilu Spišáka, hostí z Veľkého Bánhedešu, Ambrózu, Pitvarošu, Segedína i z Mezőhedešu. So slávnostným príhovorom sa publiku prihovorila predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy v Slovenskom Komlóši Zuzana Lauková a predseda CSSM Ján Fuzik. Slovenská samospráva udelila podľa svojho uznesenia dve vyznamenania. Odmenenými boli člen Organizácie komlóšskych Slovákov Ondrej Šebo a členka slovenského ochotníckeho divadla Zuzana Venerčanová. Po gratuláciách začal slávnostný kultúrny program. Vystúpili spevokol Detského súboru Harmónia a mandolínová skupina Tremolo. Program obohatil aj operný spev bývalej žiačky slovenskej školy Anny Ištvánovej. Galaprogram ukončila tradičná Tichá noc a obecenstvo obohatené o príjemný umelecký zážitok odchádzalo na spoločnú slávnostnú večeru, ktorá sa konala v slovenskej škole. Moderátorka večera v mene organizátorov a komlóšskych Slovákov zaželala všetkým spokojné Vianoce a šťastný nový rok 2014.

Ľubomíra Rollová

Juraj Dolnozemský
Dvetisícštrnásť

Zdravíme úprimne
teba Nový rok!
Spolu prežívame
tvoj začiatok.
Túžby, myšlienky
nadšene nás vedú
dopredu.
Chceme byť každý
blažený, šťastný.
Želáme si,
aby tak bolo
navždy!
Lenže zato
pracovať musíme.
Ozaj triezvo túžime?
Ak nie, tak v blude
ďalej blúdime
a len plevu holú
cúdime
ako dávno
tí neschopní
rebelanti v Budíne!

IX. Putovná súťaž zo slovenských dolnozemských reálií pre stredoškolákov

IX. ročník Putovnej súťaže zo slovenských dolnozemských reálií pre stredoškolákov usporiadali v Kovačici vo Vojvodine v Srbsku. Slovenských stredoškolákov z Maďarska reprezentovali gymnazisti z budapeštianskeho slovenského gymnázia: Barbara Boldogová, Elizabeth Kollárová, Péter Kollár, Antonella Jana Morongová, Richárd Rivnyák a z čabianskeho slovenského gymnázia: Adam Tuška, Kamilla Zolvánová, Renáta Kiszelyová, Viktória Nagyová a Miriam Bukranová. Cestovali sme autobusom, ktorý nám poskytla CSSM.

Po dlhej ceste nás v Kovačici privítala teta Zuzka, majiteľka penziónu, kde sme boli ubytovaní. Bol to vlastne štvorizbový dom, ktorý sme mali len pre seba. Každé ráno nás teta Zuzka prekvapila čerstvým domácim koláčom a milým slovom. Pritom ju vždy sprevádzalo milé šteniatko Malina, ktoré sa veľmi rýchlo stalo naším miláčikom.

Súťaž sa konala v Gymnáziu Mihajla Pupina v Kovačici, ktorú otváral riaditeľ gymnázia Pavel Rohárik. Na súťaži sa zúčastnilo 33 gymnazistov zo Srbska, Rumunska a z Maďarska. Ich úlohou bolo predstaviť svoje práce „ppt“ o zachovaní tradícií a „putovaní“ v dejinách svojich rodín, rodiska alebo kultúry. Bolo to veľmi zaujímavé, lebo takto sme mali možnosť dozvedieť sa mnoho zaujímavých vecí zo života Slovákov v Srbsku a Rumunsku. Všetky prezentácie boli výborné. Všetci sme vyhrali. Po súťaži sme navštívili Padinu, mestečko neďaleko Kovačice. Pozreli sme si tam slovenský evanjelický kostol, v ktorom nám gymnazista Mirko zahral na organe, studňu, ktorá pochádza z 19. storočia a slovenský oblastný dom. Aj v Kovačici sme videli veľa zaujímavých vecí, navštívili sme evanjelický kostol, Galériu Babka, kde sú vystavené svetoznáme maľby umelcov z Kovačice a Padiny. Boli sme na návšteve u výrobcu huslí Jána Nemčeka, ktorý už vyrobil 400 sláčikových nástrojov. Ukázal nám veľa huslí a aj vysvetlil, ako ich zhotovuje. Potom sme sa išli kúpať do rekreačného strediska Relax.

Zažili a videli sme veľa vecí, získali sme nových priateľov. Padlo nám ťažko rozlúčiť sa, ale sme si sľúbili, že sa do súťaže zapojíme aj v tomto školskom roku, aby sme sa opäť stretli, tentoraz v Békešskej Čabe.

Elizabeth Kollárová

Sviatok oroslánskych Slovákov

Slovenská samospráva v Orosláni usporiadala 15. decembra minulého roka, na tretiu adventnú nedeľu, stretnutie Slovákov.

Už predpoludním sa stretli veriaci v evanjelickom kostole na Slove Božom, ktoré celebrovala oroslánska farárka Etelka Farkašová. Vo svojom prejave zdôraznila symbol spolužitia Slovákov a Maďarov v našom meste, či vzájomnú úctu a rešpektovanie oboch jazykov v každodennom používaní.

Na celodennom podujatí sa zúčastnil aj primátor mesta Károly Takács, a okrem neho už na poludňajšom kultúrnom programe v kultúrnom dome Františka Rákócziho II. privítali vzácnych hostí zo Slovenska.

Zo spriatelenej obce Kozárovce prišli starosta obce Jozef Majer, jeho zástupca Ivan Záhorský a dvaja poslanci miestnej samosprávy.

Zo Šale, druhého partnerského mesta, zavítali na stretnutie Slovákov seniori z Denného centra seniorov pod vedením vedúcej Márie Hrabovskej. Prítomní boli aj zástupcovia občianskych organizácii v meste, predsedovia a zástupcovia slovenských samospráv z Tatabánye-Bándidy, Sílešu a Tardošu, aj poslankyňa miestnej samosprávy Katarína Vargová Vojnárová.

Predsedníčka slovenskej samosprávy Alžbeta Szabová po privítaní hostí oboznámila prítomných s programom. Na úvod si spoločne zaspievali pieseň Daj boh šťastia tejto zemi… v sprievode dychovky Krídlovka.

Starenkám, ktoré dovŕšili 80 rokov a aj viac, samospráva zagratulovala a popriala všetko najlepšie do ďalšieho roka. Svojím programom ich pozdravili aj deti z tanečnej skupiny Bránička pod vedením Júlie Bíróovej. Zatancovali a zaspievali krásne slovenské pesničky a tance a po programe im odovzdali na znak vďaky spomienkové darčeky: nástenný kalendár na rok 2014, vydaný Komárňansko-ostrihomskou slovenskou župnou samosprávou a s podporou slovenského Osvetového centra v Tatabáni-Bánhide. Je to kalendár s ľudovými zvykmi v slovenských obciach Komárňansko-ostrihomskej župy a dostali aj svietnik zhotovený miestnym hrnčiarskym majstrom.

Slávnostný príhovor mal primátor mesta Károly Takács a po ňom starosta Kozároviec Jozef Majer, a ako sa priznal prítomným, pravidelne sa zúčastňuje na slovenských podujatiach organizovaných slovenskou samosprávou už 8 rokov a chodí veľmi rád medzi našich Slovákov. Mária Hrabovská vo svojom vystúpení zdôraznila spolupatričnosť a dôslednú spoluprácu medzi našimi občianskymi organizáciami na poli vzdelávania a kultúry.

Ústrednou témou spoločných akcií oboch klubov sú výlety, práca v krúžkoch (ručné práce), či zdokonaľovanie v slovenskom jazyku.

Po hodnotení činnosti slovenskej samosprávy za uplynulý rok patrilo javisko mladej mládežníckej dychovke Krídlovka pod vedením Simona Ocskaiho. Pod jeho taktovkou zazneli bloky známych slovenských pesničiek, ktoré spolu so skupinou spievali aj diváci v sále. Zlatým klincom programu bola chrámová spevácka skupina Tebe spievam z Kozároviec, ktorú viedol Pavol Pluta.

Program zostavili tak, aby si každý našiel svoj obľúbený žáner.

Spievali chrámové, východoslovenské, ukrajinské ľudové piesne, aj pesničky z vlastnej tvorby. Súbor založili iba pred dvoma rokmi, ale za tento čas mal možnosť vystupovať v mieste bydliska a aj v okolitých obciach.

Najväčším ocenením pre nich bolo toto vystúpenie, prvé v zahraničí a to práve v Orosláni. Ocenenie v podobe búrlivého potlesku na záver vystúpenia vyvrcholilo pozvánkou primátora na účasť na budúcoročnej oslave 60. výročia získania štatútu mesta.

Na záver programu sa predsedníčka slovenskej samosprávy poďakovala všetkým účinkujúcim za vystúpenie, zaželala každému príjemné prežitie sviatočných dní v kruhu rodiny, veľa zdravia a úspechov v novom roku nasledovným vinšom:

V novom roku všetko naj,
len po tom, čo túžiš maj,
šťastie, úspech, lásku aj smiech, niekedy aj kľud,
no hlavne po celý rok v dobrom zdraví buď.

-asz-

Maturanti v Budapešti už nosia stužku

Piatok, 13. decembra 2013 - pre poverčivého človeka strašidelný dátum, pre maturantov Slovenského gymnázia v Budapešti dlho očakávaný deň, na ktorom sa stali hrdými nositeľmi symbolu blížiacej sa maturity, stužky svojej alma mater.

Aula budovy Materskej školy, všeobecnej školy, gymnázia a žiackeho domova s vyučovacím jazykom slovenským sa naplnila rodičmi, príbuznými, kamarátmi deviatich študentov. Všetkých pozdravila zástupkyňa riaditeľky Kornélia Ráczová, ktorá stredoškolské roky prirovnala k veľkej križovatke: „Často svieti zelená, ktorá nám voľný smer značí, inokedy naskočí červená a potom zostaneme zaskočení. Ktorý smer je ten správny, a ktorý nie, to nám žiaľ nikto nepovie. Celé štyri roky sa snažíme úspešne prejsť touto križovatkou, no občas musíme rátať aj s tým, že nie každý voľný smer nás musí zaviesť na správnu cestu...“ Zdôraznila, aby maturanti nezabudli na svojich rodičov ani v týchto chvíľach, a poďakovali sa im za doterajšiu pomoc.

Po slávnostnom príhovore študentom dvanástej triedy pripla stužky triedna učiteľka Margita Zatyková. V mene oslávencov večera vystúpili Regő Kovács a Adrienn Kovácsová, zaspomínali na pekné a vtipné momenty, ktoré prežili spolu s triedou a učiteľmi. Nasledovne študenti odovzdali kvetinu, ako symbol vďačnosti, svojim rodičom a pedagógom.

V nasledujúcej časti celovečerného programu mohli hostia nazrieť do života maturantov v počítačovej prezentácii a videonahrávke. Jedenásta a dvanásta trieda pripravili spolu zábavný tanečný program, jeho vyvrcholením bol tradičný valčík. Po rodičovskom tanci čakalo na pozvaných pohostenie.

Andrea Kiss

Príbeh Hany Gregorovej na javisku

Divadlo Vertigo pri Celoštátnej slovenskej samospráve v Maďarsku pripravilo pre svojich priaznivcov novú premiéru, ktorá sa uskutočnila 18. decembra v divadelnej sále Slovenského inštitútu v Budapešti.

Tentokrát siahli po životnom príbehu Hany Gregorovej, manželke J. G. Tajovského. Predstavenie sa volá Keď dozrel čas a pripravili ho podľa rozhlasového seriálu Dušana Širokého Modus vivendi z cyklu Slovenské rody.

Ale kto bola vlastne Hana Gregorová, rodená Lilgová? Dozvieme sa to v najnovšej inscenácii divadla Vertigo, ktorú režíroval Štefan Korenči. Pred nami sa odvíja osud ženy, ktorá mala nadovšetko rada literatúru a umenie. Dievča z farbiarskej rodiny vyštudovalo iba štyri ročníky ľudovej školy, lebo potom muselo pomáhať doma mame. Závidela svojmu bratovi, ktorého dali do lýcea a ktorý mohol študovať. Kvôli veľkej záľube v literatúre si „vyhliadla“ aj vtedy už známeho spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského, za ktorého sa neskôr vydala. Bola jednou z prvých zástankýň práv žien. Bola toho názoru, že ženy majú tiež právo na štúdium a na vzdelávanie. Pochopenie našla až u manžela, s ktorým istý čas bývali v Nadlaku. Ale slovenské mesto v súčasnom Rumunsku nemala rada, cnelo sa jej za Prahou alebo za väčším mestom s viacerými možnosťami umeleckého vyžitia. Napriek tomu má zásluhy na oživení ochotníckeho divadla, nezastupiteľnú pomoc poskytla tamojším Slovákom v snahe o posilnenie identity. Bola neposedná, ale jemná. Chcela byť a bola ozajstnou partnerkou spisovateľa, ktorý bol podľa nej utiahnutý a snažiaci sa o istotu. Bola dobrou matkou, hrôzam vojny odolávala iba vďaka malej dcérke. Aspoň takto sa nám ukazuje v predstavení divadla Vertigo.

Hra samotná používa zaujímavé možnosti na oživenie spomienok hlavnej hrdinky. Je totiž u lekára, kde sa dostala kvôli tomu, že dostala záchvat na jednej zo svojich prednášok a nemohla ju dokončiť. Hľadá modus vivendi, ktorý chcela vysloviť na záver svojej prednášky. Viola Thirringová ako spisovateľka je dôvtipná, hravá, živá, zahlbujúca sa do seba a prežívajúca aj najkratší moment svojho života intenzívne. Denisa Dérová, ktorá hrá spisovateľku za mlada je celý čas „skrytá“ za priesvitným zrkadlom. Z jej prejavu spoznáme, ako vyrastala H. Gregorová, aké myšlienky mala pred vydajom a aký mala vzťah so svojou rodinou. Lekár v stvárnení Mátyása Dráfiho je pozorný, ohľaduplný, s veľkou dávkou pochopenia pre každého, ale bez toho, aby hocikoho odsudzoval. Štefan Korenči pri réžii vybral do predstavenia úryvky z rozhlasovej hry, ktoré dopĺňajú prejavy hercov.

Autor hry je dramaturg a scenárista Dušan Široký, ktorý napísal veľa rozhlasových a televíznych hier. Je otcom riaditeľky a dramaturgičky divadla Vertigo Daniely Onodiovej, ktorá spolu s režisérom upravila aj túto hru.

Na premiéru predstavenia v Slovenskom inštitúte prišiel aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Rastislav Káčer, ktorý si pozrel predstavenie spolu s predsedom Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Jánom Fuzikom a riaditeľom SI Gabrielom Hushegyim. Do Budapešti zavítal aj autor hry s manželkou. Na premiéru sa prišli pozrieť Slováci z Budapešti a jej okolia.

Na koniec nám neostáva nič iné, len prezradiť záver prednášky H. Gregorovej: „Nikdy nezabúdajte na zajtrajšok pod vplyvom dnešného dňa.“ Táto silná veta skrýva v sebe oveľa viac, ako sa zdá pri prvom prečítaní. Ako aj nové predstavenie divadla Vertigo.

Eva Fábiánová

Vyšiel zväzok anekdôt pod názvom Veselá Čaba

Múzeum Mihálya Munkácsyho už rok znova prevádzkuje mesto. Pracovníci inštitúcie pripravili novú stratégiu v oblasti výstav, výskumov, zveľaďovaní zbierok, verejnej osvety, a publikácií. Základná myšlienka nového pracovného plánu je oboznámiť ľudí s hodnotami, ktoré dala svetu Békešská Čaba. S týmto cieľom usporiadalo múzeum sériu výstav pod názvom Čo je čabianske..., v rámci ktorej organizátori predstavili výtvarných umelcov, vynálezcov, mimoriadne osobnosti, ktoré žili a tvorili v Békešskej Čabe a na ktoré môže byť hrdý každý Čabän.

Priblížiť známych Čabänov je cieľom i vydavateľskej činnosti múzea. V reprezentačnej sále Radnice prezentovali 12. decembra zbierku poviedok Júliusa Dedinského pod názvom Veselá Čaba s ilustráciami Ladislava Mazána. Ide o príbehy jednoduchých roľníkov žijúcich na Čabe a jej okolí. Preto na úvod prezentácie prednášatelia hovorili v prvom rade o obyvateľoch Békešskej Čaby. Odznelo, že mesto je zvláštne, lebo znovuosídlenci mesta v 18. storočí nepatrili k národnej väčšine, boli evanjelickí Slováci. Napriek tomu sa chceli stať najlepšími vlastencami, pričom si chceli zachovať kultúru, jazyk, pamiatku svojich predkov.

Riaditeľ múzea Juraj Ando vyzdvihol, že znovuosídlenci a ich potomkovia v močaristej pustatine čoskoro z ničoho vytvorili mesto s mimoriadnou atmosférou, ktorú až dodnes charakterizuje pokoj, veselosť, priateľstvo. Vedúci inštitúcie - ktorý je aj sám typickým čabianskym Slovákom - charakterizoval Čabänov slovami evanjelického kňaza, historika v 19. storočí, Ľudovíta Haána. Podľa neho „po slovensky hovoriaci evanjelickí predkovia, ktorí mali cit pre humor a boli lokálpatriotmi, keď sa ich opýtali, či sú Maďari alebo Slováci, odpovedali jednoducho: sme Čabänia. Tunajší človek nerád cestoval, nerád šiel ďaleko: veď turňu evanjelického kostola treba vidieť! (To je način!). Tunajší gazda núkal hosťom vždy páleno, a dobrú čabiansku klobásu. Ale keď išlo o peňazí…” - a ďalej nepokračoval Haán v rozpomienke. Z ďalšieho opisu Haána sa prítomní dozvedeli, že čabiansky muž bol plavovlasý, modrooký, mal okrúhlu tvár s riedkou bradou, bol peknej postavy, kým čabianska žena bola štíhla, plavovlasá s okrúhlou tvárou.

Toto vyhlásenie potvrdil aj primátor mesta Gyula Vantara, keď prečítal citát z turistickej publikácie vydanej roku 1937 pod názvom Poď do Békešskej Čaby! (Gyere Békéscsabára!). Podľa vydaní Čaba bola - aj vtedy - mestom pekných žien. Následkom miešania slovenskej a maďarskej krvi sa vytvoril krásny typ, ktorý vyvolával obdiv ľudí. Z tej istej publikácie vysvitlo, že každý mohol všade voľne používať svoju materinskú reč. Členovia spoločenstva doma a v kostole srdečne hovorili a modlili sa po slovensky, ale vedeli aj po maďarsky. Primátor citoval aj zo starej úradnej listiny písanej na radnici. Listina písaná miešane po maďarsky a po slovensky obsahuje výpis súbehu o miesto cestára. Zvláštny jazyk vyvolal u prítomných smiech. Vedúci mesta vo svojom prejave zdôraznil tiež príťažlivú silu mesta, ktorú charakterizujú chrámy, domy s podstenami, kultúra vytvorená na základe miestnych tradícií, miestne jedlá - čabianska klobása, cigánska, bryndzové halušky - a svojrázny humor čabianskych Slovákov.

Kniha Júliusa Dedinského dlho ležala v rukopise, kým pod názvom Veselá Čaba ju nevydalo Múzeum Munkácsyho. Zbierka poviedok obsahuje 212 veselých udalostí. Evanjelický duchovný, bádateľ miestnej histórie a etnografie Július Dedinský sa narodil v roku 1905 v Dunagáloši (po srbsky Gložan, po slovensky Hložany). Žil a pôsobil v Békešskej Čabe od r. 1942 do svojej smrti v r. 1994. Zbieral príbehy, ktoré odzrkadľujú mentalitu, svetonáhľad Čabänov a predstavujú minulosť mesta a farebný život ľudu. Zväzok obsahuje aj 28 malieb, grafík a karikatúr zo štetca Ladislava Mazána (Békešská Čaba, 1899 - Békešská Čaba, 1949). Maliar a učiteľ kresby bol rovesníkom Dedinského. Jeho kresby a olejom maľované karikatúry zobrazujú svet Čabänov s jedinečným humorom, až s posmešnou iróniou.

Ukážky z knihy čítal divadelný umelec na dôchodku Mihály Mészáros, historička Veronika Szakálová predstavila životnú dráhu autora a ilustrátora knihy.

Obálku navrhol čabiansky maliar a predseda Umeleckého spolku Békešského kraja Ladislav Lonovič.

Ildika Očovská

Zdroj: http://csabaimerleg.hu/index.php?page=hir&hir_id=6257
http://www.beol.hu/bekes/kultura/megjelent-a-vidam-csaba-cimu-anekdotakotet-529678