Kniha

Čítam knihu. No neprezradím akú, veď by som sa mala od hanby pod zem prepadnúť, keby ste to vedeli. Dostala som ju ako darček, keď som nakupovala v kníhkupectve už po druhýkrát za viac ako 70 eur. Hoci mala som na výber. Ponúkli mi historický román, skôr dokument o prvej svetovej vojne (juj, veď som blondína, to nemysleli vážne), potom som mohla dostať náboženský thriller, kde ihneď v prvej kapitole zavraždia dieťa (naozaj debili) a napokon ten, čo teraz čítam. Mala som v úmysle odmietnuť ho, veď už aj obálka bola odporne gýčová, ale keď ti dávajú, tak ber. Veď predsa išlo o knihu, a nie o nezdravú čokoládu, nedajbože o „krabicu od Nokie“. Tak som ju dala na poličku cca na 1238. miesto. Síce som sľúbila predavačke, že si ju prečítam, ale som klamala, vtedy a jej. Zvyčajne to nemám vo zvyku. Ale o tom niekedy inokedy. Teda po skúškovom období, v štádiu úplnej vyčerpanosti som si povedala, že predsa len do tej knižky nakuknem, veď keď na nič iné, bude to dobrá uspávanka. Ale nezaspala som. Nie preto, že by ma dej uchvátil, nie, nerozumela som tomu, čo som čítala. Boli vety, odstavce, ktoré som si musela prečítať dva- až trikrát. Je to úplne nová kniha, originál aj preklad, a po druhom odstavci som si musela uvedomiť, že preto nerozumiem tomu, čo čítam, lebo nežijem na Slovensku. Sú tam slovné spojenia, zvraty, ktoré sú úplne bežné v hovorovej slovenčine a ten, kto tam nežije a nehovorí tou rečou deň čo deň, nemá ani tušenie, o čom tá kniha je. Znalosť spisovnej slovenčiny moc nepomôže. Existuje bratislavčina, kysučtina, prešovčina atď., všetky v hovorovej podobe, a táto forma jazyka sa dostala aj na strany tlačených kníh, lebo tomu rozumejú čitatelia, to sa predá. A my, Slováci v Maďarsku, sa tu hanbíme, že hovoríme nárečím svojich starých rodičov (ak ešte všetci nevymreli). Ja iba desať rokov nežijem na Slovensku a nerozumiem, ale väčšina z nás tam nikdy nežila. Nerozumiem a nehanbím sa! Nemám za čo!

ik

1 otázka 1 odpoveď
odpovedá riaditeľka Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a internátu Júlia Kucziková

- Začína sa druhý polrok tohto školského roku. Ako sa vám vydaril prvý polrok a čo vás čaká v nasledujúcich mesiacoch?

- Sme radi, že v pedagogickom kolektíve sme v prvom polroku privítali novú hosťujúcu učiteľku, na ktorú sme sa už dávno tešili a o ktorú sme sa dávno uchádzali na Ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky. Nová kolegyňa priniesla do palety našej činnosti novú farbu a veľmi si ju obľúbili aj deti. Má kombináciu, ktorú sme veľmi potrebovali: slovenský jazyk a hudobnú výchovu. Úspešne sa zapojila aj do činnosti nášho speváckeho zboru a divadelného súboru a vôbec všeobecne do kultúrneho života našej školy. Práve preto sme dokázali ukončiť kalendárny rok veľkolepým vianočným programom v divadelnej sále nášho mesta. V podstate si myslím, že sa máme na čo tešiť s ohľadom na jej prácu v druhom polroku. Novou učiteľkou je Dagmar Kötelešová, ktorú čitatelia môžu poznať z jej pôsobenia v Slovenskom Komlóši. Získali sme teda nie neznámu osobu, ale takú, ktorá má už obratné skúsenosti v maďarskom školskom, i v našom národnostnom systéme. Tešíme sa na súťaže, ktoré nás čakajú v druhom polroku. Pripravujeme sa na stretnutie detských divadelných súborov, ktorého sme pravidelnými účastníkmi. Chystáme sa aj na súťaž Výskumného ústavu CSSM a pripravujeme naše ôsmačky na jazykovú skúšku. Žiaľ, iba dievčatá, lebo naši chlapci sú tie typy, ktoré si nechajú na veciach záležať neskôr. Chystáme sa aj na lyžiarsky kurz na Slovensku a máme naplánované aj letné tábory v materskej krajine.

Poctivo sa pripravujeme na zápis prváčikov - kampaň robíme už vlastne od septembra. V našom meste máme o jednu základnú školu viac, o ďalšiu cirkevnú školu. Musíme si priznať, že sú to naši konkurenti, takže musíme zviditeľňovať svoju činnosť. Práve v spolupráci s našou miestnou slovenskou samosprávou, spoločenskými organizáciami (máme športovú jednotu a nadáciu za naše deti) sa nám to - podľa mňa - aj darí.

O nových investíciách niekedy aj radi pomlčíme, lebo chceme vychutnať chvíle, keď ešte máme pokoj v škole. Ak verejná súťaž o realizáciu rekonštrukcie školy uzrie svetlo sveta, už budeme mať plné ruky práce. V polovici marca by sa mali začať rekonštrukčné práce, ktoré sa budú týkať troch zo štyroch budov komplexu našej školy. Budeme mať rekonštruovanú školskú budovu, telocvičňu a jedáleň a tiež budeme upravovať okolie školy. Ak ministerstvo prijme našu žiadosť o modifikáciu termínu, tak koncom augusta budeme s rekonštrukciou hotoví. Veľmi sme po nej túžili, veľmi sme ju potrebovali a myslím si, že si ju aj zaslúžime. Ale až keď budeme po nej budeme môcť hodnotiť prístup a financie, ktoré nám vláda poskytla. Rozhodnutie sa zrodilo v júli 2013 a rekonštrukciu by sme mali dokončiť v júni 2014, ale predpokladám, že sa pretiahne do augusta. Na toto obdobie sme získali 160 miliónov forintov a dúfame, že na dokončenie rekonštrukčných prác získame ešte ďalšie financie. Na slávnostnom otvorení školského roku sa o tom aj pred rodičmi vyjadril zástupca štátneho tajomníka Ministerstva ľudských zdrojov, zodpovedný za národnostné a spoločenské vzťahy, Csaba Latorcai.

(ef)

Slovenský ekumenický deň v Békášmederi

Slovenská samospráva III. obvodu v Budapešti usporiadala dňa 19. januára už tradičnú ekumenickú bohoslužbu pri príležitosti Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov. Podujatie sa uskutočnilo v kostole evanjelického cirkevného zboru v Csillaghegyi. Na bohoslužbe slúžili evanjelickí farári Hilda Gulácsiová Fabuľová a László Donáth a katolícky farár Attila Kónya, vystúpil Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena.

Už vyše desať rokov sa v tretí januárový týždeň zhromažďujú Slováci rôzneho vierovyznania z III. obvodu i z ostatných štvrtí hlavného mesta, aby strávili jeden deň pri spoločnej modlitbe. Slovenská samospráva Starého Budína a Békášmederu sa rozhodla uskutočniť toto stretnutie v rámci celosvetového podujatia Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov, ktorého termín je na severnej pologuli od 18. do 25. januára. Tieto dni navrhol v roku 1908 Paul Wattson tak, aby modlitby prebiehali v dňoch medzi sviatkami sv. Petra (Katedra) a sv. Pavla (Obrátenie), čo im dodalo symbolický význam. Na južnej pologuli sú v januári prázdniny, takže cirkvi organizujú Týždeň modlitieb v inom termíne, napríklad v období sviatkov Zoslania Ducha Svätého, ktoré tiež symbolizujú jednotu cirkvi. Každoročne na tento týždeň pripravujú texty - príručku ako pomoc pre ekumenické liturgické slávenia.

Ekumenický sviatok, ktorý v tomto roku pripadol na 19. januára, sa začal vystúpením slovenského speváckeho zboru Ozvena, ktorý pod taktovkou Ákosa Somogyváryho svojím prekrásnym viachlasným prednesom cirkevných skladieb vytvoril v kostole ozajstnú slávnostnú atmosféru.

Po vystúpení zboru prítomných privítal kňaz miestneho cirkevného zboru László Donáth a členka Slovenskej samosprávy III. obvodu, presbyterka Edita Hortiová, ktorá účastníkov pozdravila po slovensky a hovorila o vyše desaťročnej tradícii slovenských akcií v kostole.

Attila Kónya vo svojej kázni hovoril o ekuméne po maďarsky i po slovensky. „Môžeme sa spýtať, je potrebná ekuména? Ak by sme na túto otázku odpovedali záporne, museli by sme z Biblie vyškrtnúť všetky miesta, ktoré hovoria o jednote a jednomyseľnosti. Ekumenické hnutie odpovedá na jasné biblické výzvy k jednote kresťanov. Najzreteľnejšie je vyjadrená táto výzva v modlitbe pána Ježiša, ktorú zaznačil evanjelista Ján. Aj apoštol Pavol hovorí o jednote tela Kristovom. Jednota tých, ktorí o sebe hovoria, že sú nasledovníkmi Pána Ježiša Krista, teda kresťania.... V sekularizovanej spoločnosti sa kresťanská cirkev znova musí zaoberať misijnou prácou. Je dôležité poznamenať, že v pravej misijnej práci si kresťania začali uvedomovať potrebu jednoty. Kým rôzne kresťanské tradície žili vedľa seba po stáročia v Európe, veľmi im neprekážalo, že sú ako nasledovníci Krista rozdelení. Potrebu jednoty si uvedomili až vtedy, keď sa stretli v odľahlých krajinách na misijných poliach, ako misionári rôznych cirkví. Vtedy pochopili, že na ľudí, ktorým zvestujú to isté evanjelium Ježiša Krista a ktorých chcú vyslobodiť zo zajatia povery, pôsobí rozdelenie kresťanov zle,“ povedal vo svojej kázni A. Kónya.

Na ekumenickej bohoslužbe bola aj Večera Pánova a počas hlásení H. Gulácsiová Fabuľová informovala prítomných, že aj slovenský evanjelický zbor na Rákócziho triede sa zapojí do programov Týždňa modlitieb v VIII. obvode a na druhý deň tam bude slúžiť farár reformovanej cirkvi. Ona bude tiež slúžiť v kostole inej cirkvi. Informovala aj o dohode cirkevných zborov pôsobiacich v obvode, podľa ktorej keď príde zima, každý deň iný zbor zabezpečí jedlo pre bezdomovcov, ubytovaných v útulku katolíckeho zboru na Illésovej ulici. Slovenský zbor bude mať „služobný deň“ pondelok, preto H. Gulácsiová Fabuľová vyzvala prítomných, aby podľa možnosti napomáhali ich službu.

Bohoslužba sa skončila vystúpením speváckeho zboru Ozvena, ktorý na vysokej umeleckej úrovni predniesol cirkevné skladby v slovenčine a v latinčine, čím daroval prítomným pekný umelecký zážitok. Po bohoslužbe - už tiež tradične - sa účastníci stretli pri prestretom stole, kde ich čakali tradičné slovenské špeciality: kapustnica a bryndzové halušky. V tomto roku sa síce neuskutočnila poobedňajšia prednáška, ale konal sa organový koncert.

(ef)

Hviezdičková osada predstavuje život národností

S iniciatívou vytvoriť tzv. Hviezdičkovú osadu v Hevešskej župe v obci Átány prišli pred niekoľkými rokmi. Založili si spoločenskú organizáciu, verejnoprospešný spolok, predsedníčkou ktorého sa stala Mária Bedécsová, a začali pracovať na projekte. Vlani v decembri usporiadali v Budapešti prvú konferenciu s názvom Spoznaj jeho kultúru, aby si spoznal jeho národ. Ako vo svojom úvodnom prejave povedala M. Bedécsová, spolok založili v decembri 2011 a hneď iniciovali spoluprácu s predstaviteľmi národností žijúcich v Maďarsku. Ozajstne sa zviditeľnili v októbri 2012, keď odštartovali projekt s rovnomenným názvom ako konferencia. Onedlho začali v obci poriadať kultúrne podujatia, v rámci ktorých predstavili jednotlivé národnosti žijúce v Maďarsku. Do konca minulého roku usporiadali šesť takýchto akcií. M. Bedécsová zakúpila v obci z vlastných zdrojov jeden hektár pôdy a spolok začal pripravovať projekt, ktorý by chcel financovať z európskych zdrojov. Cieľom je vybudovanie minidediny, ktorú nazval Hviezdičkovou osadou a ktorá by fungovala ako zmes skanzenu a kultúrneho spoločenského priestoru. Každá národnosť žijúca v Maďarsku, vrátane Maďarov, by mala jeden dom, kde by sa mohla prezentovať. V areáli obce by bol amfiteáter, kde by sa mohli konať kultúrne podujatia.

Účastníkov konferencie pozdravil o. i. zástupca štátneho tajomníka Ministerstva ľudských zdrojov, zodpovedný za národnostné a spoločenské vzťahy, Csaba Latorcai, ktorý povedal, že vytvorením tohto projektu by ožil europeizmus.

Podpredseda Európskeho parlamentu László Surján, iniciátor Charty XXI, Hnutia zmierenia, ktoré vzniklo v roku 2010, vyslovil svoju nádej, že v Hviezdičkovej dedine bude mať svoje miesto aj Charta XXI. Iniciátori tohto hnutia zo siedmich stredoeurópskych krajín si vybrali namiesto nepriateľstva cestu zmierenia a kategoricky vystupujú proti všetkým formám násilia. Záleží im na svojej materinskej reči, histórii a kultúre. Odlišnosti nechcú odstrániť, ale akceptovať.

Na konferencii sa zúčastnil aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik.

Zatiaľ je projekt iba na papieri, ale dúfame, že čoskoro získa podporu z európskych fondov a v Hevešskej župe sa zrodí multikultúrna dedina.

(ef)

Hokej pre začiatočníkov v Sarvaši

Pozorné oči sledujú Pála Kuhuta - „Kojaka“, ktorý práve prezentuje, ako zastať na ľade. Deje sa to v Sarvaši, v 8-stupňovej teplote, keď po zime ani chýru ani slychu. Napriek tomu prebieha na klzisku Veselý Sarvaš čulý korčuliarsky život. Ba čo viac, popri korčuľovaní sa tu rodí aj nový šport - ľadový hokej. Pravda, ten na zamrznutej hladine Kereša prekvital aj doposiaľ - teda v prípade, že bola rieka zamrznutá. Vlani však v Sarvaši problémy globálneho otepľovania raz a navždy vyriešili, keď otvorili klzisko, na ktorom sa práve nachádzame.

Vďaka klzisku majú záujemcovia možnosť počas polovice roka pravidelne navštevovať hokejové tréningy, a, čo je najdôležitejšie, už aj tí najmenší sa môžu zoznamovať s týmto športom pod vedením odborníka. Ako Pál Kuhut prezradil, vlani sa zaujímalo o hokej 8-10 detí, tohto roku sa ich počet zdvojnásobil. Tréningy sa konali doteraz raz za týždeň, od januára je snaha aj toto množstvo zdvojnásobiť.

Počas našej návštevy bolo na tréningu 18 detí. Zaujímavosťou je, že tretinu záujemcov tvoria dievčatá. Kým jedna skupina trénovala techniku, druhá naháňala puk.

Generálny tajomník Maďarského zväzu ľadového hokeja Zoltán Kovács prisľúbil sarvašským deťom desať hokejových výstrojov. Za odplatu sa deti budú musieť zúčastniť na turnajoch organizovaných na americký štýl - ktoré nemajú víťaza, iba účastníkov, ktorí majú radosť z hry.

Z. Babák, newjsag.hu (zp)

Čabiansky fotograf červeného Mesiaca

Fotografia Tibora Jantyika zachytávajúca vychádzajúci červený Mesiac sa stala astrofotografiou apríla na webovej stránke magazínu National Geographic Magyarország a koncom roka ju vybrali medzi tri najlepšie vlani publikované snímky oblohy. Milovníka prírody už pred viac ako tromi rokmi uchvátil pohľad na úplné zatmenie Mesiaca, keď sa náš kozmický spolupútnik sfarbí do červena. Vlani 25. apríla sa mu neďaleko Békešskej Čaby podarilo zachytiť mimoriadne krásny okamih s charakteristickým dolnozemským sálašom, idylickými podvečernými farbami a s vtákom letiacim pred červeným Mesiacom. Najkrajšie astrofotografie roku 2013, medzi nimi aj snímku čabianskeho fotografa, predstavili aj v tohtoročnom januárovom čísle magazínu National Geographic Magyarország.

Červený mesiac možno vidieť na oblohe v čase zatmenia Mesiaca. Je to prírodný úkaz, ktorý nastáva vtedy, ak sa Slnko, Zem a Mesiac dostanú do jednej priamky a tieň Zeme dopadne na Mesiac. Aj pri úplnom zatmení je Mesiac viditeľný a pri zatmení sa sfarbuje do červena. Je to spôsobené tým, že svetlo je po prechode cez atmosféru Zeme ochudobnené o modrú zložku. Červené sfarbenie možno vidieť približne 5 minút po východe Mesiaca, preto si fotografovanie treba vopred presne naplánovať. 25. apríla, kvôli priaznivým podmienkam, trval tento úchvatný jav dlhšie, vtedy sa Tiborovi Jantyikovi podarilo urobiť prekrásny záber. Fotograf takto píše o svojom zážitku: - Prvú zaujímavú fotografiu červeného Mesiaca som urobil v Újkígyósi. Odvtedy neprestajne hľadám, skúmam tento prírodný jav. So svojím priateľom často chodievam po okolí Békešskej Čaby s cieľom vyhľadať čo najlepšie miesta na fotografovanie. Na jednej takej prechádzke som zbadal sálaš, ktorý som už raz v hmlistom jesennom počasí pri východe Slnka vyfotil. Keďže táto oblasť leží pri vodných tokoch a je bohatá na vodnú faunu, dúfal som, že po západe Slnka sa objavia na oblohe vodné vtáky. Prišiel som na vybrané miesto, ktoré sa rozprestieralo pol druha kilometra od békeščabianskeho sídliska Lencsési, a nastavil som si aparát do smeru, odkiaľ som očakával východ Mesiaca. Keď sa na obzore začal vynárať červený kotúč, nad hlavou mi lietalo viac vtákov. Najatraktívnejší bol let bociana, ktorý som zachytil v tom pravom okamihu.

So snímkou vyhľadal webovú stránku Tamáša Ludányiho, jedného z najlepších astrofotografov v Maďarsku, autora fantastickej série o zatmení Mesiaca v Tihanyi. Onedlho ho požiadali o povolenie opublikovať fotografiu na webovej stránke magazínu National Geographic Magyarország. Takto sa dostala fotografia čabianskeho autora do aprílového čísla známeho populárno-vedeckého magazínu.

- Rád by som zvečnil aj žeriavy s červeným Mesiacom v pozadí, ale vždy mi niečo skríži moje plány: alebo je zamračené, alebo žeriavy sú príliš ďaleko, ale nevzdávam sa, - povedal Tibor Jantyik novinárke časopisu Csabai Mérleg.

Fotograf takto píše o sebe na svojej webovej stránke:

„Narodil som sa r. 1965 v Békešskej Čabe. Príroda, tento „zázrak“, ktorý je v neustálom pohybe, schopný sám seba liečiť a obnoviť, ma zaujíma už od detstva. Tento obdiv, vzťah k prírode vo mne prehĺbil pán učiteľ Zsigmond Réthy. Ako člen ním vedeného prírodovedného krúžku som sa zúčastnil na pamätných túrach, nezabudnuteľných táboroch, dokonca som skúmal a krúžkoval vtákov. Tieto zážitky mali neskôr určujúci vplyv na voľbu môjho povolania: stal som zverolekárom. Prvý fotoaparát som dostal ako 12-ročný na Vianoce od svojich rodičov. Fotil som všetko. Neskôr som sa pokúsil zvečniť zaujímavé detaily v prírode. Potom som na dlhý čas prestal s fotografovaním. Od r. 2007 sa opäť zaoberám týmto svojím koníčkom, a to pod vplyvom takých „majstrov” ako Ján Flender a István Palcsek. Námety čerpám aj naďalej v prvom rade z prírody.

Pôvodný Čaban dozvediac sa, že chcem predstaviť jeho činnosť čitateľom týždenníka Slovákov v Maďarsku, doplnil svoj životopis nasledovne:

- Hlásim sa k čabianskym Slovákom. Žiaľ, už nehovorím po slovensky, ale v detstve, keď som trávil letá u starých rodičov, ešte som rozumel a v istej miere som aj používal slovenčinu.

Podľa Tibora Jantyika Békešská Čaba a jej okolie je nevyčerpateľnou klenotnicou prírodných krás. Svedčí o tom aj kompozícia zachytávajúca čabianske kostolné veže pri splne Mesiaca. Za Kanaán fotografov považuje okolie banských jazier s bohatou flórou a faunou. Pomocou fotografií sa Tibor Jantyik snaží upriamiť pozornosť na to, že svet okolo nás je veľmi krásny, ale zároveň krehký, ľahko sa poškodí.

Ildika Očovská

Volebné fórum v Mlynkoch o registrácii

Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov a Slovenská samospráva v Mlynkoch usporiadali v polovici januára v Stredisku pilíšskych Slovákov volebné fórum s názvom Registrovať alebo neregistrovať?. Ako na úvod uviedla predsedníčka ZRKSPS a slovenskej samosprávy Marta Demjénová, podujatie nemá mať politický ráz napriek tomu, že jeho iniciátorom je kandidát na post parlamentného poslanca za Együtt 2014 Gábor Szinna a prednášateľom jeden z členov politického zoskupenia, bývalý národnostný ombudsman Jenő Kaltenbach.

Na podujatí sa zúčastnili v hojnom počte nielen Slováci (ktorí prišli aj zo vzdialenejších miest, napr. z Békešskej Čaby a Novohradu), ale aj predstavitelia iných národností: Nemcov, Srbov a Rumunov. G. Szinna na úvod prisľúbil, že by chceli spolupracovať s národnosťami na modifikácii ich zastúpenia v parlamente, lebo podľa neho je to taká otázka, ktorá by sa nemala riešiť v rámci jedného cyklu, ale by sa mala prelínať cez všetky volebné obdobia ako súčasť národnej stratégie.

J. Kaltenbach svoju prednášku začal konštatovaním: najväčším problémom je, že sa rozhodovali o nás bez nás a nad našimi hlavami. „O problémoch sa nehovorí otvorene a my si myslíme, že nie je potrebné bojovať za naše práva... Registrácia v Maďarsku má negatívne pozadie a je absolútne nepotrebná. Prečo jednoducho neoprávnili celoštátne samosprávy, aby zostavili listinu, z ktorej by sa dostal do parlamentu ich hovorca?“ povedal. Uviedol svoje pochybnosti o tom, že by registrovaní voliči mohli predísť etnobiznisu a je neuveriteľné, že by sa voliči rozhodli namiesto politických strán hlasovať radšej za národnostnú listinu.

Bývalý ombudsman vo svojej prednáške hovoril aj o tom, že národnosti by mali skúsiť dosiahnuť aspoň toto minimálne nič. „Možno práve to je krok k dobrému smeru. Možno za ním budú nasledovať novšie kroky a nový parlament bude mať také zloženie, ktoré dokáže vyriešiť túto otázku,“ povedal J. Kaltenbach. Pripomenul, že príklad pred prijatím zákona a možnosti zastúpenia národností by si mohli brať od okolitých štátov, kde fungujú rôzne systémy na riešenie tejto otázky. Dodal, že reálnu šancu k získaniu plnoprávneho parlamentného mandátu majú iba dve národnosti - Nemci a Rómovia, pričom v ich prípade je možné rátať s tým, že dostanú značnú podporu od vládnuceho politického zoskupenia. Preto majú iba tieto dve národnosti reálnu možnosť, lebo počas sčítania obyvateľstva iba k nim sa prihlásil dostatočný počet obyvateľov. K zvýhodnenému parlamentnému mandátu podľa predpokladov bude treba približne 25 tisíc voličských hlasov. Národnostní voliči budú mať možnosť hlasovať za svoju listinu iba v tom prípade, ak sa na parlamentné voľby zaregistrujú 4 % všetkých voličov danej národnosti, ale minimálne 1500 osôb, to už dodal predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik, ktorý uviedol konkrétne údaje týkajúce sa volieb. Povedal, že registrácia sa netýka iba parlamentných, ale aj jesenných volieb do slovenských samospráv. - Naša registrácia spočíva v tom, že na volebnom zozname, na ktorom figurujeme ako občania, označíme aj to, že sme Slováci. Komplikuje vec, že sa môžeme prihlásiť hneď na dve voľby. Na prihláške hore sa uvádza žiadosť, aby nás zaradili na národnostnú volebnú listinu. Týmto získame právo na to, aby sme mohli voliť v jesenných voľbách. Druhá vec je, že táto registrácia platí už nielen na tieto voľby, ale navždy. Ustúpiť od nej môžeme, ale nemusíme si ju potvrdiť o päť rokov pred ďalšími voľbami. Ak chcem, prihlášku môžem rozšíriť aj na parlamentné voľby, nie je to však povinné a registrácia je priebežná, - povedal J. Fuzik.

Poslanec mlynskej slovenskej samosprávy a člen VZ CSSM Imrich Fuhl pripomenul, že je mylné nazývať voľbami parlamentné hlasovanie, lebo, ako povedal, pri voľbách má človek na výber listiny A alebo B. - To nie je voľba, ale hlasovanie. Najväčším problémom je to, že z príprav celkom vynechali spoločenskú sféru. Teda už zvolený zbor, ktorého legitimita vôbec nie je otázna, deleguje, uvedie a zostaví listinu, za ktorú je možné hlasovať. Prečo nie je logickejšie, keď to urobí spoločenská sféra? - položil básnickú otázku I. Fuhl.

V diskusii sa prihovorili viacerí účastníci a ich príhovory boli zamerané zväčša na to, či sa zaregistrujú na volebné listiny pred parlamentnými voľbami alebo iba pred jesennými voľbami do národnostných samospráv. Viacerí si mysleli, že registráciou už teraz stratia možnosť hlasovať za politicky najsympatickejšiu stranu. Avšak - ako sa uviedlo aj na fóre - môžu dať svoj hlas jednotlivcom, ktorí kandidujú za niektoré politické zoskupenie, čím vlastne môžu vysloviť svoje politické cítenie. Odznelo aj to, že každý volič bude mať naďalej dva hlasy: jeden na listinu a jeden na jednotlivcov - kandidátov na poslancov. V prípade národností je táto listina zostavená celoštátnymi samosprávami a väčšina z nich už aj zostavila svoju listinu v snahe mať aspoň hovorcu v parlamente. Podľa J. Fuzika tento hovorca, hoci nebude plnoprávnym poslancom, môže ovplyvniť rozhodnutia týkajúce sa národností ešte predtým, než by sa dostali pred plénum národného zhromaždenia.

Eva Fábiánová

M. Garajszki vtiahla Bratislavu do rozprávky

Spisovateľke Margit Garajszkej vyšla pred časom rozprávková kniha o živote slávneho skladateľa Bélu Bartóka, ale aj o historickej Bratislave.

- V Bratislave žijete už jedenásť rokov, po slovensky hovoríte perfektne. Prečo ste sa rozhodli presťahovať z Budapešti do Bratislavy?

- Cesta sem bola pomerne jednoduchá. Na univerzite v Budapešti som študovala slovenský jazyk a literatúru. Mali sme zahraničného lektora slovenčiny z Univerzity Komenského, ktorý nám pomohol sa pripraviť na prijímačky. Prijali nás troch. Ja jediná som tu ostala žiť aj po skončení univerzity.

- Po príchode do Bratislavy ste sa museli adaptovať do nového priestoru, nového jazyka aj vzťahov. Ako si s odstupom času spomínate na prvé mesiace?

- Prvé mesiace boli veľmi ťažké, nemala som tu nikoho. Pamätám si, ako som raz na začiatku nastúpila do zlej električky, stratila som sa a úplne ma to rozhodilo. Bola to maličkosť, ale ja som vtedy mala sto chutí nastúpiť na vlak a vrátiť sa domov. Postupne som si však mesto obľúbila a žijem tu jedenásť rokov. Dnes ma dokonca veľmi mrzí, keď sa ľudia na Bratislavu sťažujú, že nemá metro, že je tu málo možností na voľný čas a oddych. Ja si to nemyslím. Je to len o ľuďoch, možností je tu dosť, len si ich treba nájsť.

- Pred časom ste sa začali venovať literatúre nielen teoreticky, ale aj prakticky. Máte za sebou už dve detské knihy Bobuľa a Bartók - Bratislavské rozprávky. Ako sa stalo, že ste začali písať detské knihy v slovenčine?

- Na univerzite sme mali čítať román Eleny Maróthy­Šoltésovej Moje deti. Vtedy som si uvedomila, že vôbec netuším, ako sa slovenské mamy rozprávajú so svojimi deťmi, keďže so mnou sa mama rozprávala po maďarsky. Na tento ‚detský jazyk’ som bola veľmi zvedavá, a tak som si kúpila detské časopisy, aby som ho lepšie pochopila. V jednom z nich som našla súťaž o pôvodnú detskú poviedku. Skúsila som to, vznikla poviedka Bodkovaná opica a vybrali ma. To bol ten moment, keď som stvorila hlavnú hrdinku Bobuľu, ktorá sa potom stala ústrednou postavou mojej prvej detskej knihy.

- O čom je Bobuľa?

- Musím sa priznať, že kniha je výrazne autobiografická. Celý príbeh rámcuje základná situácia, že Bobuľa bude mať sestru. Kým je jej mama v nemocnici, ona ide k starým rodičom na vidiek, kde zažíva rôzne dobrodružstvá, vďaka svojmu videniu sveta plné fantazijných chvíľ. Nemusíme zažívať veľké udalosti, aj v každodennosti môžeme nájsť čarovné momenty. Myslím, že práve v tomto je pre detského čitateľa príťažlivá.

- Kniha bola úspešná. Chystáte pokračovanie?

- Práve pracujem na druhej časti a rada by som ju do konca roka dokončila. Kniha sa bude volať Bobuľa a Ignác a celý dej sa bude odohrávať v Bratislave. Aj v tomto bode sa jej a môj život trochu prepájajú. Bobulin starý otec dostane telegram z Bratislavy od Ignáca Lamára, teda Schöner Náciho, že sa v Bratislave vychýlila ručička smútkometra. A tak prichádzajú do Bratislavy, kde zažijú množstvo napínavých príbehov. Veľmi by som chcela mesto zapojiť do deja, a tak jedna z postáv bude Bratislava.

- Je to trochu netradičné predstaviť Bratislavu v podobe rozprávkovej postavy. Ako ste k nej prišli?

- Bratislavu vnímam ako mesto, kde spolu žijú história a súčasnosť. Pre mňa určite. Absolvovala som niekoľko prehliadok mesta, prečítala množstvo kníh a teraz oveľa silnejšie vnímam Bratislavu ako miesto, kde sa prelínajú rôzne časové a príbehové roviny.

- Pokračovanie Bobule je ešte len v príprave, no nedávno vám vyšla ďalšia detská kniha, ktorá je spojená s Bratislavou, Bartók - Bratislavské rozprávky.

- Oslovilo ma občianske združenie Bratislavské rožky, ktoré vydáva edíciu Bratislavské rozprávky. Knihy majú predstaviť rôzne významné osobnosti spojené s Bratislavou. Mňa oslovili s príbehom o slávnom maďarskom hudobnom skladateľovi a klaviristovi Bélovi Bartókovi. Ten totiž do svojich 18 rokov študoval v Prešporku na gymnáziu.

- Napísať pútavo príbeh pre deti o skladateľovi vážnej hudby asi nebolo úplne najjednoduchšie. Ako ste postavili celý príbeh pre detského čitateľa?

- Veľmi dlho som zápasila s tým, ako uchopiť túto tému. V Maďarsku som sa s Bartókom stretávala od detstva. Pamätám si na našu učebnicu hudobnej výchovy, kde na mňa z fotografie pozeral starší vážny a prísny muž. Uvedomovala som si, že napísať o ňom rozprávku bude veľká výzva. Nakoniec je rozprávačom príbehu Drevený princ, ktorý je reálnou postavou z jednej Bartókovej tanečnej hry s rovnomenným názvom. Príbeh je zameraný na Bartókovo detstvo a dospievanie predtým, ako odíde do Budapešti študovať na univerzitu.

- Aký je teda váš príbeh o Bartókovi?

- Snažila som sa priblížiť nielen Bartóka, ale aj Bratislavu a obdobie, v ktorom žil, pohľadom detského čitateľa. Takže je to také prelínanie historických skutočností a fikcie. Kniha sa začína príbehom Dreveného princa, ktorý sa v prvej kapitole sťažuje, že musí napísať rozprávku o Bartókovi, ale nevie, ako začať. V podstate je to také moje trápenie, ako s rozprávkou začať. Potom si Drevený princ uvedomí, že to má byť o Bartókovi, a nie o ňom. A začína ho hľadať. Tak ako som ja skladala staré písomnosti, zápisky, fotografie a Bartókove kresby, tak ich on vyťahuje zo starého kufra a začína sa odvíjať ich spoločný príbeh.

- V príbehu nevystupujú len Drevený princ a Bartók, ale aj reálne historické postavy a udalosti či povesti.

- Áno, Bartók študoval na gymnáziu, ktoré v tom čase sídlilo vedľa Kostola klarisiek. Jedna z bratislavských legiend hovorí, že práve v tomto kostole sú pozostatky svätej Margity, ktoré sem vraj mníšky priniesli z Margitinho ostrova v Budapešti. Jej pozostatky sa nikdy nenašli a dodnes je živá legenda, že by mohli byť práve niekde v tomto kostole. Chcela som priestor bratislavských ulíc pre deti oživiť, nech mesto vnímajú cez príbehy.

- Predpokladám, že mladý Bartók ako nádejný skladateľ a výborný klavirista sa stretol aj s významnými historickými osobnosťami mesta.

- Existujú záznamy o tom, že gróf Zichy pozval Bartóka hrať do svojho paláca. Gróf Zichy nemal jednu ruku. Na poľovačke sa postrelil tak, že o ňu prišiel. Bol výborný klavirista a ani táto nehoda ho od hrania na klavíri neodradila. Hral jednou rukou a bol taký dobrý, že chodil koncertovať po Európe. Bartók pre neho v dospelosti dokonca napísal niekoľko klavírnych skladieb pre jednu ruku. Na tento skutočný historický príbeh som nadviazala aj vo svojej knihe, je to však spracované viac rozprávkovo.

- Zaujímavé je, že ako človek, ktorý vyrastal v Maďarsku, píšete o Bratislave a dokonca po slovensky.

- Toto je naozaj vtipné. Bobuľa je z veľkej časti autobiografická a tie príbehy sa mi stali po maďarsky, no umelecky som ich spracovala po slovensky. Po tom, ako kniha vyšla, ma oslovili, aby som ju preložila aj do maďarčiny. A to bol skutočne problém, je ťažké prekladať samu seba. Bartóka som písala v maďarčine a do slovenčiny ho preložila Jitka Rožňová. Pokračovanie Bobuliných príbehov však teraz píšem naraz v oboch jazykoch. V Bratislave som nevyrastala, tak práve písanie je pre mňa cestou, ako si mesto osvojiť, ako sa tu udomácniť. Keďže sa mi predtým s týmito miestami nespájali žiadne zážitky, cez tieto príbehy som si vytvárala svoje vlastné.

- Ako vnímate svoje detské knihy? Čo by ste v nich čitateľom chceli sprostredkovať?

- Mojím veľkým snom je, že akékoľvek dieťa si zoberie niektorú z mojich kníh, bude s ňou chodiť po Bratislave a hľadať miesta, kde sa príbehy o Bartókovi či Bobule odohrávajú. Spozná mesto aj z inej strany a nebude už vidieť len obyčajný dom alebo námestie, ale konkrétne príbehy.

Zuzana Halánová, SME.sk

Medzinárodná výstava drobných zvierat v Sarvaši

Cez víkend 10.-12. januára 2014 sa v športovej hale Petőfiho uskutočnila Medzinárodná výstava králikov, hydiny a holubov. Usporiadateľmi boli Zväz drobnochovateľov v Sarvaši, klub holubárov a chovateľov králikov. Zúčastnili sa na nej drobnochovatelia nielen z Maďarska, ale aj zo Slovenska a Rumunska.

Na výstavu dostali osobitne pozvánku aj žiaci 4. A triedy sarvašskej slovenskej základnej školy. Spolu s triednou učiteľkou Zlaticou Liškovou a skupinovou vedúcou Zuzanou Roszíkovou si ju so záujmom pozreli.

Mali sme možnosť pozorovať pri práci aj porotcov. Ich úloha bola veľmi ťažká. Vybrať najkrajších predstaviteľov vystavených jedincov spomedzi veľkého množstva súťažiacich plemien nebola ľahká vec. Široká paleta plemien hrabavej hydiny: oravka, vlaška, brahmanka, orpingtonka, kočinka, brojler a ďalšie zaujali všetkých prítomných. Štvrtáčka Norika Csicselyová priniesla na výstavu králika a kohúta. Spolužiaci boli zvedaví, ako jej zvieratká ohodnotí porota odborníkov. Mala veľkú radosť, keď zistila, že jej králik dostal 91 bodov, čo patrilo medzi najlepšie výsledky. Jej malý kohút nemal také šťastie, lebo mu pred výstavou odstrihli z krídiel, tak ho nemohli hodnotiť. Norika dostala diplom a pekný pohár.

Pri prehliadke sme boli svedkami toho, ako práve jedna sliepka zniesla vajíčko. Deťom sa to veľmi páčilo, videli to prvýkrát. No najväčší zážitok mal Levente Szalai, ktorému jeden kohút nahlas zakikiríkal takmer priamo do ucha, tak sa chudák veľmi zľakol. Najprv sa nedostal ani k slovu, no potom sa z chuti zasmial spolu so spolužiakmi. Veľmi zaujímavé boli rôzne druhy plemien holubov. Boli tu úžitkové holuby, hrvoliaky, farbisté holuby, bubláky, sovky, bradavičnaté, ale aj poštové holuby. Ich hodnotenia sme si mohli prečítať na tabuľkách.

Výtvarné práce žiakov základných škôl zo Sarvaša a blízkeho okolia boli súčasťou výstavy.

Hlavný organizátor Juraj Kondacs vo svojom príhovore povedal, že táto výstava dosiahla rekord aj v tom, že bolo vystavených viac ako 300 králikov. Veľké, stredné, malé plemená: činčila, belgický obor, francúzsky baran, nemecký strakáč, burgundský, siamsky, kalifornský, kastorex, hermelín a iné.

Zdôraznil, že cieľom výstavy bolo prezentovať svoje výsledky pred širokou verejnosťou, ale aj rozvíjať a zachovať kultúrne dedičstvo.

Nie v každej domácnosti majú žiaci možnosť chovať úžitkové zvieratá. Preto je veľmi dôležité, aby deti poznali rôzne plemená aj touto formou - na výstavách.

-zl-

Vo Veňarci odovzdali nový kultúrny dom

V polovici januára odovzdali vo Veňarci nový kultúrny dom. Veňarec primerane svojej rozlohe a počtu obyvateľov je centrom kultúrneho a spoločenského diania Novohradskej župy. Inštitúcie osady úspešne spolupracujú, hoci neraz pôsobia za neblahých podmienok. Väčšina podujatí sa odohráva v kultúrnom dome, ktorý postavili roku 1954 a šesť desaťročí na ňom zanechalo stopy. Preto sa vedenie obce rozhodlo, že vypracuje projekt a z európskych fondov nie zrekonštruuje, ale postaví nový kultúrny dom. V súťaži uspelo, získalo 60 miliónov forintov, z vlastných zdrojov poskytlo 13 miliónov a v polovici januára za účasti parlamentných poslancov, starostov okolitých osád a početných obyvateľov slávnostne odovzdalo nový dom.

Starostka novohradskej obce Marta Hrnčiarová s radosťou oznámila, že toto nebude posledná páska, ktorú tohto roku prestrihnú, lebo úspešne sa uchádzali o grant na vytvorenie ihriska s umelou trávou, ktoré plánujú čoskoro odovzdať. Zároveň sa poďakovala nielen tým, ktorí pracovali na vybudovaní nového domu, ale aj predošlému vedeniu obce, vďaka ktorému mohli zabezpečiť potrebné financie na dostavbu. Po jej úvodných slovách novučký dom požehnal dekan evanjelickej cirkvi, miestny farár András Szabó.

Po prestrihnutí pásky sa účastníci otváracej slávnosti presunuli do divadelnej sály, kde im miestne ženy podávali šampanské. Slávnostný prípitok predniesli parlamentní poslanci Zsolt Becsó a Mihály Balla. Po prípitku starostka slávnostne odovzdala dom jeho vedúcej Terézii Nedeliczkej, ktorá prisľúbila, že teraz už majú iba jednu úlohu: dávať naň pozor. V skratke predstavila významné budovy a udalosti obce a potom nasledoval krátky kultúrny program, v ktorom vystúpili harmonikári Samuel Budai, Botond Fehér a Ladislav Kovács, ktorých pripravila Klára Erdélyiová. Milým momentom bol spoločný spev zakladateľky miestneho Folklórneho súboru Rozmarín Márie Nedelickej a jej pravnučky Kitti Hrťanovej, ktoré predniesli ľudové piesne. Po programe nasledoval obed a prísľub, že najbližšie sa môžeme do veňareckého kultúrneho domu vybrať 8. februára, keď budú oslavovať 40-ročné jubileum FS Rozmarín.

(ef)

Zasadalo Valné zhromaždenie CSSM
Schválilo zoznam slovenských kandidátov do parlamentu

V sobotu 18. januára sa v zasadačke sídla Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku konalo prvé tohtoročné zasadnutie Valného zhromaždenia CSSM. VZ sa začalo smutným aktom - minútou ticha na počesť nedávno zosnulej Anny Ištvánovej, riaditeľky Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe, poprednej predstaviteľky nášho slovenského národnostného života.

Pred začatím rokovania predseda CSSM Ján Fuzik konštatoval uznášaniaschopnosť VZ, ktoré napriek neúčasti jedenástich vopred zahlásených a troch nezahlásených členov dosiahlo nadpolovičnú väčšinu všetkých zvolených poslancov. Členovia VZ vedením zápisnice poverili Máriu Matejdeszovú, overovateľmi sa stali Katarína Szabová Tóthová a Ondrej Csaba Aszódi.

Prvým rokovacím bodom zasadnutia bol už tradične referát o aktivitách predsedu CSSM v uplynulom období a o plnení uznesení VZ CSSM. Referát vopred rozoslali všetkým členom VZ, Ján Fuzikho ústne doplnil o svoju účasť na zasadnutí kabinetu predsedu CSSM (10. januára), na poslednej rozlúčke s Annou Ištvánovou v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe, na ktorej sa zúčastnili aj viacerí poslanci VZ, a na predvolebnom fóre v Stredisku pilíšskych Slovákov v Mlynkoch (17. januára). Fórum sa nieslo pod názvom Registrovať alebo neregistrovať a hlavným prednášateľom bol bývalý ombudsman pre práva národných a etnických menšín Jenő Kaltenbach. Na podujatí sa J. Fuzik zúčastnil spolu s podpredsedom Františkom Zelmanom a vedúcim úradu Ondrejom Horváthom.

Členovia VZ rozhodli o spôsobe vymenovania riaditeľa slovenskej školy v Slovenskom Komlóši. Terajšej riaditeľke Zuzane Laukovej vyprší mandát v priebehu tohto roka, ale keďže bola len v jednom cykle riaditeľkou školy na základe konkurzu, zákonné nariadenia umožňujú, aby bola na druhý cyklus vymenovaná bez vypísania nového konkurzu. K tomu je potrebné, aby väčšina učiteľského zboru súhlasila s týmto postupom. Poslanci vyjadrili svoje predbežné stanovisko, podľa ktorého na post riaditeľa Slovenskej dvojjazyčnej základnej školy a materskej školy v Slovenskom Komlóši VZ nevypíše verejný súbeh a pri súhlase učiteľského zboru Zuzanu Laukovú vymenuje na ďalších päť rokov za riaditeľku inštitúcie. Po súhlase učiteľského zboru o vymenovaní rozhodne VZ na svojom februárovom zasadnutí.

V treťom bode poslanci schválili delegáta CSSM do Celoštátnej národnostnej rady Ministerstva ľudských zdrojov. Celoštátna národnostná rada požiadala CSSM, aby do 10. januára delegovala niekoho na tento post. Po konzultácii predsedu s členmi kabinetu sa zrodil návrh, aby v tejto práci pokračovala riaditeľka sarvašskej slovenskej školy Zuzana Medveďová, ktorá funkciu prijala. Z. Medveďová zastávala v predchádzajúcom cykle funkciu podpredsedníčky tohto zboru.

VZ prerokovalo návrh na udelenie Ceny Ondreja Štefanka. Toto vyznamenanie od roku 2009 udeľuje Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Kraska v spolupráci so Svetovým združením Slovákov v zahraničí dvom žijúcim Slovákom zo zahraničia, resp. občanom SR. Môžu ju získať tí, ktorí svojou činnosťou významne a dlhodobo prispeli k rozvoju slovenského zahraničného sveta, buď v oblasti organizačnej činnosti, kultúrneho života, alebo v oblasti literárno-vedeckej, tvorivej. Z Maďarska sú doteraz držiteľmi týchto cien Juraj Antal Dolnozemský, Etelka Rybová a Anna Ištvánová.

Predposledným bodom rokovania bolo schválenie národnostnej listiny CSSM do parlamentných volieb 2014. Predseda na úvod vysvetlil všetko, čo je potrebné vedieť o tohtoročných voľbách a zhrnul reakcie ľudí na nové okolnosti. Po prvýkrát dostali národnosti v Maďarsku možnosť, aby si zvolili vlastných predstaviteľov v parlamente. K získaniu hlasovacieho práva za národnostnú listinu je však potrebné absolvovať registráciu. S registračným formulárom sa už národnostní voliči stretli v rokoch 2006 a 2010 pri komunálnych voľbách. Novinkou je, že registračný formulár je platný pre obidve voľby, aj pre jarné parlamentné, ako aj pre jesenné samosprávne. Komplikujúcim faktorom je, že ak je jednotlivec zaregistrovaný ako slovenský volič, nemôže hlasovať za listinu politických strán, čo mnohí pokladajú za obmedzovanie ich základných práv. Treba pochopiť jednak to, že ani národnostní voliči nesmú mať viac ako dva hlasy vo voľbách jedného zboru, bolo by to nespravodlivé voči ostatným voličom, a po druhé treba to brať ako skutočnú možnosť na to, aby sme po dlhej dobe mali vlastné zastúpenie v parlamente. Podrobné informácie budú dostupné všetkým voličom, CSSM vydá volebný zošit a v blízkej budúcnosti zorganizuje regionálne stretnutia a predvolebné fóra. Po úvodných slovách predsedu sa rozprúdila živá diskusia okolo volieb.

Následne J. Fuzik predložil návrh kabinetu predsedu CSSM na päť kandidátov. Pri zostavovaní zoznamu bolo rozhodujúcim faktorom, aby boli zastúpené všetky regióny a aby to boli uznávaní činitelia našej slovenskej pospolitosti. V zmysle toho na prvé miesto navrhli predsedu CSSM Jána Fuzika, na druhé zástupcu predsedu CSSM Františka Zelmana zo Slovenského Komlóša, na tretie zástupcu predsedu CSSM Ondreja Csabu Aszódiho z Ečeru, na štvrté predsedu Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby a riaditeľa Múzea Mihálya Munkácsyho Juraja Anda z Békešskej Čaby a na piate vedúceho Kultúrneho spolku pre Mlynky, podpredsedu slovenského spolku Identita a podpredsedu Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku Leventeho Galdu z Mlynkov. VZ národnostnú listinu schválilo.

V poslednom bode sa hovorilo o majetkovom priznaní na rok 2014 a o podpore dcéry zosnulej Anny Ištvánovej, ktorej poskytnú do konca tohto roka bezplatné ubytovanie v budove CSSM v Budapešti.

Nasledujúce Valné zhromaždenie Celoštátnej slovenskej samosprávy sa uskutoční 26. februára.

A. Kiss

Dejiny budapeštianskej zoologickej záhrady

Budapeštianska zoologická záhrada otvorila svoje brány 9. augusta 1866. Prvý „obyvatelia” pochádzali z Karpatskej kotliny, ale bolo tu aj niekoľko exotických exemplárov. Cisársky pár František Jozef a Alžbeta (Sissi) darovali záhrade 34 zvierat, medzi ktorými boli žirafa, opice, papagáje a medveď hnedý, ktorý sa volal Krištof a bol miláčikom Františka Deáka. Od roku 1890 postupne pribúdalo do ZOO množstvo iných zvierat, medzi nimi hroch Jonáš, rôzne druhy opíc, tuleň, nosorožec, mravenečník, antilopa a gnu s bielym chvostom. Nasťahovali sem dva druhy slonov a početné druhy medveďov.

Veľmi ma potešilo, keď som sa dozvedel, že máme ísť na výlet do budapeštianskej zoologickej záhrady. Bolo to v septembri. Mali sme veľmi pekné počasie. Videli sme veľa zaujímavých zvierat a pozreli sme si aj obnovené domy: dom krokodílov, africký dom, austrálsky dom, dom Jonáša Xantusa, dom jedovatých zvierat, dom vtákov, „Vrch čarov”, atď.

Veľkým zážitkom bolo pre nás všetkých, keď sme vošli k domácim zvieratám (kozy, ovce, lamy), ktoré sme mohli pohladkať. Kochali sme sa v šantení opíc a surikát, obdivovali sme levy, medvede a rôzne druhy plazov a hmyzu.

Čas bohužiaľ rýchlo ubehol a museli sme sa vrátiť do školy - ale s novými znalosťami, skúsenosťami a peknými zážitkami.

Peter Kollár