Recitačná súťaž v Budapešti

Jedným z najpopulárnejších podujatí Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Budapešti je recitačná súťaž. Hoci boli roky, keď sme ho mohli nazvať školskou akciou budapeštianskych slovenských školákov, v poslednom období sa naň prihlasuje čoraz viac účastníkov aj z ostatných škôl. Nebolo to inak ani 16. apríla, keď v sídle slovenského zboru sa zišli žiaci z Budapešti, Dabašu-Šáre, Jášču a Vértestolny. Ako uviedla predsedníčka samosprávy Zuzana Hollósyová vo svojom privítacom príhovore, aj v tomto roku môžu vďaka podpore Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí zobrať najlepších recitátorov do týždenného tábora v Mojmírovciach, kde budú žiaci navštevovať tamojšiu školu. V tomto roku sa do súťaže prihlásilo tak veľa účastníkov (skoro päťdesiat), že organizátori sa rozhodli ich rozdeliť do dvoch skupín. Kým účastníci prvej, druhej a tretej kategórie predviedli svoje básne pred porotou v zložení slovenčinára z Dabašu-Šáre Atilu Rusnáka a pisateľky týchto riadkov, väčší žiaci recitovali pred Zoltánom Bárkányim Valkánom a Imrichom Fuhlom. Podujatie sledoval aj riaditeľ Slovenského inštitútu Budapešti Gabriel Hushegyi.

Tu treba spomenúť dvoch účastníkov, ktorí neštudujú slovenčinu, napriek tomu sa zúčastnili na súťaži. Žiačka z Vértestolny sa naučila po slovensky od svojich rodičov a starej matky a zarecitovala nám naozaj pekné básne. Žiak z dvojjazyčnej strednej odbornej školy informatiky je absolventom slovenskej základnej školy v Budapešti a záľubu v recitácii si zachoval dodnes. Jedine kategória dospelých a študentov VŠ je slabo zastúpená, je v nej roky už iba Mária Almásyová, ktorá svojou recitáciou nadchne každého, kto má rád poéziu.

19. recitačná súťaž v Budapešti bola zaujímavá výberom básní, smelým prístupom účastníkov a peknými recitáciami. Porota, ako vždy, ani teraz nemala ľahkú úlohu, ale vedela, že každý účastník si odnesie domov aspoň sladkú odmenu. Tí najlepší zas okrem diplomu, knižnej odmeny a výtlačku najnovšieho čísla Budapeštianskeho Slováka sa môžu tešiť aj na týždeň na Slovensku v polovici júna.

Výhercovia

I. kategória
1. Zorka Nagyová
2. Fridolina Szépová
2. Virág Mákszemová
3. András Sófalvi
Pochvala: Levente Koszorús

II. kategória
1. Flóra Szabová
2. Boglárka Horváthová
3. Fanni Mártonová
3. Levente Bodó
Pochvala: Norwin Kollár

III. kategória
1. Katica Dobosová
2. Panna Ferencová
3. Lilla Horváthová
3. Dóra Sebőková
Pochvala: Melinda Szénásiová

IV. kategória
1. Katarína Šuhajdová
2. Márk Bodolóczki
3. Attila Gács
3. Sára Prasnová
Pochvala: Peter Faldina, Jozef Šuhajda

V. kategória
1. Barbara Boldogová
2. Michal Tomáš Tatai
3. Alexandra Ižáková
3. Filip G. P. Ónodi
Pochvala: Katarína Somogyiová

(ef)

„Čakanie na školu“ v Šáre

V dabašskej základnej škole Františka Rákócziho II. sa posledný aprílový štvrtok skončila séria programov pre budúcich školákov s názvom „Čakanie na školu“. Raz mesačne usporiadané veselé stretnutia navštevovali nielen škôlkari a rodičia z miestnych materských škôl, ale aj zo širokého okolia.

Záujemcovia si mohli vyskúšať svoje zručnosti v ručných prácach, vedomosti zo slovenského i anglického jazyka a šikovnosť v športe. Každé z piatich stretnutí bolo na jednu tému, ktorej sa podriadili všetky zamestnania. Prvé, novembrové poludnie sa nieslo v znamení lišiaka Vuka, januárové malo názov Hľadanie rozprávkového pokladu, februárové Očakávanie jari, marcové bolo o dobrodružstve vo svete písmen a posledné sa odohrávalo vo svete čísiel.

Kreatívne učiteľky pripravili vynikajúce úlohy, od skladania kvetov z papiera, až po interaktívnu tabuľu. Mali aj pomocníkov v podobe troch žiakov z vyšších ročníkov, ktorí sa starali o hladký priebeh približne 30 minútových zamestnaní.

Každý budúci školáčik dostal skicár plný maľovaniek a hravých krížoviek. Do nich učiteľky nalepili nazbierané samolepky, ktoré deti získali za dobre vyriešené úlohy. Na konci každého stretnutia vedenie školy pohostilo návštevníkov pagáčmi a horúcim čajom.

„Každé dieťa sa teší na školskú dochádzku. Na túto prirodzenú zvedavosť stavia projekt Čakanie na školu. Ďalším naším cieľom je, aby sme deťom uľahčili prechod z materskej do základnej školy. Kým sa deti zábavne učia, rodičom poskytneme užitočné rady, prípadne odpovieme na ich otázky,“ povedala vedúca školy Ibolya Bukodiová.

O tom, či sa rodičom zapáčila škola, vedenie zistí až po zápise do 1. ročníka, ktorý bude čoskoro. Veríme, že sa vyplatia vynaložené sily, a dabašská základná škola Františka Rákócziho II. sa budúci školský rok popýši množstvom zvedavých a šikovných prváčikov.

Atila Rusnák

Budapeštianski škôlkari v cirkuse

V polovici apríla navštívili budapeštianski škôlkari so svojimi učiteľkami cirkus. Hoci materská škola pôsobí v hlavnom meste, deti nechodievajú často na takéto atrakcie, práve preto už veľmi očakávali deň plný zaujímavostí.

Pre naše noviny porozprával o návšteve v cirkuse jeden zo škôlkarov staršej vekovej skupiny Samko: „Keď sme vošli do cirkusu, uvideli sme laserové meče (zrejme tam bola predajňa s hračkami a Samko je v poslednom čase veľký fanúšik Hviezdnych vojen), potom sme si sadli do pohodlných stoličiek a začal sa program. Do manéže vstúpil ujo, ktorý nám povedal, že zoberie deti na cestu časom pomocou atrakcií. Najprv sme videli bieleho tigra, potom prišli aj dva pásikavé tigre. Tigre boli v klietke. Krotiteľ ich usadil, otáčal a postavil. Keď odniesli klietku, prišiel veľký slon, ktorý sedel v tureckom sede, potom dve nohy položil na veľkú červenú loptu a kotúľal ňou. Po indickom slonovi nasledovali klauni. Jeden bol veľký a druhý malý a veľký urobil žart z malého a s nožom vrazil do jeho hlavy. Keď zahodil pokrývku hlavy, vysvitlo, že malý mal na hlave kapustu. Nasledovala „africká“ teta, ktorá predvádzala svoju atrakciu nad našimi hlavami. Bál som sa, že sa jej bude točiť hlava, ale ukázalo sa, že nie,“ povedal Samko a dodal, že najlepší bol malý klaun, ktorý chcel uvariť kura, vložil ho do hrnca živé a keď ho dovaril, ostalo tam umelohmotné zviera.

Na záver predstavenia vystúpili dvaja artisti, ktorí predviedli atrakcie na dvoch zavesených karičkách a potom sa predstavila cvičiteľka koní.

Ako nám Samko povedal, veľmi dobre sa všetci zabávali a teší sa, že pôjde zase do cirkusu.

(ef)

Deň Slovákov a dedinský deň v Irminčoku

Koncom apríla usporiadali samospráva obce a miestna slovenská samospráva v Irminčoku dedinský deň spojený s dňom Slovákov, ktorý sa konal už po štvrtý raz. Celodenný pestrý program prilákal okrem miestnych obyvateľov aj stovky návštevníkov z okolitých obcí a miest.

Na slávnostnom otvorení podujatia prítomných privítali predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Etelka Adamiková Zubereczová, starostka obce Katalin Szakácsová, predseda Slovenskej samosprávy mesta Sarvaš Tibor Mótyan, emeritná farárka Alžbeta Nobiková a v mene Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku sa prihovorila riaditeľka Slovenského osvetového centra CSSM Erika Zemenová Palecsková.

Predsedníčka Slovenskej samosprávy v Irminčoku sa poďakovala miestnym ženám, ktoré už dlhodobo pomáhajú v zachovaní slovenských tradícií v dedine a snažia sa svoje vedomosti odovzdať nastupujúcim generáciám. Alžbeta Nobiková vo svojom prejave spomínala na nedávno zosnulého sarvašského slovenského básnika Michala Blaška. Riaditeľka SOC CSSM vyzdvihla, že takéto podujatie ponúka dobrý dôvod na to, aby do dediny zavítali aj Slováci z iných regiónov a vybudovali si tak bližšie vzťahy. „Hoci nemáme rovnakú kultúru, tie isté kroje, ani podobné jedlá, ale v jednom sme si rovnakí: sme Slováci a hovoríme tým istým jazykom. A to si zachráňme“ - dokončila svoj prejav povzbudzujúcimi slovami E. Palecsková.

Po uvítacích slovách odovzdali vyznamenanie Za obec Irminčok. Cenu udeľujú každoročne tomu, kto svojou činnosťou prispel k dobrému menu dediny, vykonal niečo v záujme Irminčanov. V tomto roku ho získala Mária Sznyidová, ktorá pôsobila dlhé roky v materskej škole ako pestúnka.

V rámci Dňa Slovákov miestne ženy prichystali slovenskú špecialitu, „gubu” posypanú makom alebo bryndzou, ktorú mohli všetci návštevníci podujatia ochutnať. Tradičnú dobrotu pripravili vo vonkajšej peci, ktorá je už štyri roky ozdobou námestia v centre Irminčoku.

Na javisku sa medzitým striedali slovenské skupiny. Členovia umeleckého súboru Slovákov vo Veľkej Tarči predviedli ľudové tance, predstavili sa miestni škôlkari a žiaci základnej školy Ágostona Treforta zahrali ľudové piesne na citare pod vedením pedagogičky Emesi Hruškovej Hajdúovej.

Popoludní pokračovali vystúpenia ďalších súborov, moderný tanečný program si pripravili matky z Csárdaszállásu a Čabačúdu, vystúpila mladá herečka Jókaiho divadla v Békešskej Čabe Melinda Lisziová. Väčšina zabávajúcich sa asi najviac tešila na vystúpenie populárneho speváka L. L. Juniora. Počas dňa sa konali rôzne sprievodné programy: pre športovo zameraných zorganizovali preteky v behu, na kreatívnych jednotlivcov čakala tvorivá dielňa, na najmenších trampolíny.

Po losovaní tomboly a západe slnka sa na námestí zhromaždila skupina ľudí, ktorá sa vydala na fakľový sprievod po uliciach dediny. Večer vyvrcholil pouličnou tanečnou zábavou a ohňostrojom, o hudbu sa postarala skupina Hídvégi band.

(kan)

Sarvašskí žiaci prispeli k zápisu do Guinessovej knihy rekordov

Najkrehkejší hrad s rozmermi 291cmx165cmx106cm postavený v meste Gyula z viac ako 10 tisíc vajíčok sa dostal do knihy Guinessových rekordov.

Zástupkyňa slovenskej základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Sarvaši Zuzana Nyemcsoková ponúkla učiteľom a žiakom možnosť, aby 500 vajíčok vyfúkli a vymaľovali ich. Túto ponuku a žiadosť do školy doniesol Sándor Lovász, ktorý je spoluautorom tohto skvelého nápadu. Každá trieda sa s radosťou pripojila do tejto akcie. Učiteľ Zoltán Fonád spolu s chlapcami na pinpongovom stole vykonali mravčiu prácu. Vajíčka prepichovali učitelia a deti ich s veľkým nadšením vyfukovali. Dobrá nálada prevládala počas práce, veď vidieť, ako z vajíčka tečie bielko a žĺtok, bolo vtipné. Pracovalo sa aj v jednotlivých triedach a v miestnostiach školy.

Aj tí najmenší prispeli maľovaním vajíčok. Prváčikovia pyšne ukazovali, ktoré je ich vajíčko, boli milí.

Celá stavba hradu prebiehala počas dvoch týždňov. Autorom nápadu bol pán Sándor Lovász, ktorý neskôr pomocou skupinky inžinierov tento plán doviedol aj do cieľa. Stavba hradu bola súčasťou celosvetovej pálenkovej súťaže v Gyule.

Prácu kontrolovali tak, že všetky fázy nakrúcali kamerou. Vajíčka nalepovali na umelé tabule, potom ich zoraďovali na jednotlivé poschodia. Práca si vyžadovala veľkú pozornosť a hlavne opatrnosť. Veď vyfúknuté vajíčka sú veľmi krehké. Na celom diele pracovalo viac ako tisíc ľudí. Overovateľom rekordu bol István Sebestyén, ktorý potvrdil, že hrad postavený z vajíčok je prvým na svete.

Vajíčka boli vymaľované nielen farbami, ale boli aj rôzne zdobené. Našli sa medzi nimi aj také, ktoré boli v háčkovanom obale, lepené handričkami, flitrami a rôznymi inými technikami.

Táto zaujímavá maketa prilákala mnoho obdivovateľov, ktorí boli zvedaví na tento krehký hrad.

Zlatica Lišková

Na margo našej nedávnej kampane
Vďaka za parlamentné volebné hlasy!

Dvakrát dáva, kto zavčasu dáva - hovorí známe príslovie. Bolo tomu možno tak aj viacnásobne počas nedávnych parlamentných volieb v Maďarsku, výsledky ktorých nadobudli právoplatnosť 23. apríla.

Výsledky, ktoré nás podobne s ostatnými dvanástimi, zákonom uznanými národnosťami v krajine, určite trochu sklamali. Napriek tomu by nás vôbec nemali znechutiť, ba naopak, musia nás povzbudiť.

Bola to naša prvá historická možnosť v dejinách Maďarska zvoliť si vo voľbách plnoprávneho slovenského národnostného poslanca do Národného zhromaždenia. Na základe schválených právnych predpisov, ktorým sme nadarmo oponovali a snažili sa ich vylepšiť, bolo pre nás jasné, že táto historická možnosť zostane iba teoretickou. Aj keď sme to nezdôrazňovali, tajiť sme to nikdy netajili. Veď pre všetkých našich národnostne uvedomelých záujemcov, účastníkov volebných stretnutí bolo jasné, že 20-25 tisíc platných hlasov ťažko pozbierame, keď sme mali v minulosti najviac 15 tisíc registrovaných slovenských voličov. Aj to pred ôsmimi rokmi. Navyše v komunálnych a nie parlamentných voľbách, keď sme sa nemuseli už pred voľbami, počas registrácie rozhodovať medzi celoštátnou straníckou, alebo slovenskou národnostnou listinou.

Skromným východiskom z tejto zákonodarnej pohromy sa ukázala prakticky garantovaná alternatíva získania postu slovenského parlamentného hovorcu. Bola to možnosť, ktorú národnostiam v Maďarsku ponúkli na tácke pred pätnástimi rokmi, no vtedy sme ju - počúvajúc aj niektorých súčasných samozvaných poradcov - odmietli.

Teraz sme sa už tejto závažnej chyby nedopustili, a nielen my, ale ani jediná národnosť v Maďarsku. Všetkých trinásť celoštátnych samospráv zostavilo podľa zákona svoje volebné listiny a pustilo sa do kampane. Podľa predbežných odhadov sme mali mať šance na poslanca aj my, Slováci a Chorváti, ale veľmi rýchlo vysvitlo, že reálne to môžu dosiahnuť iba Rómovia, či Nemci. Nakoniec sa to ani im nepodarilo.

Napriek tomu, že naša kampaň bola z hľadiska získania slovenského parlamentného mandátu beznádejná, bola úprimná. A to je v našich radoch vzácne. Som vďačný všetkým členom Valného zhromaždenia CSSM, ktorí zostavili volebnú listinu kandidátov našej samosprávy a popri mne, ako predsedovi, tam nominovali podpredsedov Františka Zelmana i Ondreja Aszódiho, zoznam dopĺňali Juraj Ando a Levente Galda. Ďakujem všetkým kandidátom, ktorí sa zúčastnili najmä vo svojich regiónoch na mnohých volebných fórach a na akciách v rámci kampane. Som presvedčený o tom - a považujem to za dôležitú stránku celej kampane -, že aj my, Slováci sme sa svojimi televíznymi a rozhlasovými spotmi dôstojne prezentovali v maďarských verejnoprávnych médiách, na čo máme všeobecne veľmi málo príležitostí. Pritom sme dostali podporu od našich slovenských médií, od Ľudových novín, slovenského rozhlasového vysielania a televízneho magazínu Domovina. A keď sme sa vlastne len učili tento nový kampaňový žáner, podarilo sa nám usporiadať aj také volebné akcie - myslím tu predovšetkým na Slovenskú rodinnú nedeľu v Békešskej Čabe -, ktorými sme poskytli nezabudnuteľné zážitky Slovákom z viacerých regiónov.

Som veľmi vďačný všetkým účastníkom našich vyše dvadsiatich volebných fór v regionálnych strediskách Osvetového centra CSSM a v ďalších obciach, s ktorými som sa mohol stretnúť, presviedčať ich a pohovoriť si s nimi. Aj teraz spomínam s radosťou na volebnú schôdzu v Starej Huti, mestskej časti Miškovca, kam som sa už viac desaťročí nedostal a strávil som s tunajšími Slovákmi poučný, pekný večer. A oni sa zavďačili neskôr výnimočnou volebnou aktivitou. Nehovoriac o rekordéroch Sarvašanoch, ktorí takmer naplnili divadelnú sálu, o Malokerešanoch so svojimi fašiangovými šiškovými hodmi, o Komlóšanoch a svojich blízkych z Veľkého Bánhedeša, o Čabänoch i Níreďházanoch, Santovanoch a Kestúčanoch, či obzvlášť o mimoriadne aktívnych Slovákoch bakonských obcí v Jášči, Capáre a Černi. A takisto patrí veľká vďaka všetkým našim Slovákom, ktorí sa po desiatkach, alebo len dvaja, traja zaregistrovali na parlamentné voľby ako slovenskí národnostní voliči. Bolo ich spolu 1317 osôb. Spomedzi nich pristúpilo k volebným urnám a odovzdalo svoje hlasy na Slovenskú listinu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku 995 slovenských voličov. Oveľa vyššia, ako všeobecná účasť maďarských voličov na parlamentných voľbách, ktorí registračnú povinnosť nemali.

Podľa zákona do jesenných komunálnych a národnostných samosprávnych volieb - na ktoré sa zároveň registrovalo už vyše 3 tisíc slovenských voličov - budem slovenským národnostným hovorcom, ako líder Slovenskej listiny CSSM. Na základe svojich dávnejších a najnovších skúseností vidím obrovskú hŕbu problémov, ktorú z tejto našej novej politickej pozície sa musím pokúsiť riešiť. Ale vidím tiež, a budem mať vždy pred očami tváre tých úprimných ľudí, s ktorými som sa stretol počas našej volebnej kampane a ktorí odovzdali svoje parlamentné volebné hlasy v prospech slovenskej národnosti v Maďarsku v tom najsprávnejšom čase. Dávajúc dvakrát v prospech všetkých nás.

Ján Fuzik
predseda CSSM

Živé národopisné zbierky - spoločenský priestor pri pamätnom dome

Budova divadla Cervinus Teátrum v Sarvaši hostila 26. apríla 14. ročník Celoštátnej konferencie vedúcich slovenských národopisných zbierok v Maďarsku. Konferencia niesla názov Živé národopisné zbierky - spoločenský priestor pri pamätnom dome. Konferenciu otvorila a moderovala riaditeľka spoločnosti Legatum, etnologička Katarína Király PhD., ktorá stručne zhrnula najdôležitejšie témy predchádzajúcich trinástich konferencií, ktoré sa zakaždým tešili veľkej popularite a poskytli vedúcim slovenských oblastných domov z celého Maďarska cenné informácie. Aktuálnosť témy 14. ročníka podčiarkla faktom, že kým v minulosti deti spoznávali hmotné a nehmotné tradície svojich predkov prostredníctvom svojich starých rodičov, dnes s nimi v dôsledku najrôznejších faktorov trávia oveľa menej času, a tak ich funkciu v tomto smere musí prebrať škola, ktorej môžu poskytnúť cennú pomoc práve ľudové pamätné domy. Preto je dôležité, aby neslúžili „iba“ ako múzeá starých predmetov, ale aby ožili a lákali ľudí rôznymi aktivitami, aby sa stali skutočným spoločenským priestorom.

Prítomným sa prihovoril aj primátor mesta Sarvaš Mihály Babák a vyjadril svoju hrdosť, že hostiteľské mesto ležiace v centre Karpatskej kotliny ide príkladom svojím prijímaním rôznych kultúr a starostlivým uchovávaním tradícií. Ako povedal, kto nepozná svoju minulosť, ten nemá základy - tie sa preto nesmú odbúrať, ale má sa na nich stavať. Je presvedčený, že neexistuje samostatná slovenská a maďarská kultúra, iba spoločná, veď oba národy žili takmer tisíc rokov v jednom štáte a nevyhnutne sa navzájom ovplyvňovali. Babák aj z týchto dôvodov považuje prácu vedúcich oblastných domov za mimoriadne dôležitú a poprial prítomným veľa vytrvalosti v jej pokračovaní.

Po úvodných slovách konferencie, ktorú svojou prítomnosťou poctil aj predseda CSSM Ján Fuzik, prišli na rad prednášky. O živých sarvašských sálašoch hovoril riaditeľ Neziskovej umeleckej s.r.o. Cervinus Teátrum Ondrej Csasztvan. Ako povedal, od roku 1996 funguje v meste verejná nadácia na zachovanie tradícií. Za toto obdobie pripravili množstvo štúdií, ku ktorým má ktokoľvek prístup, vydali DVD-čka, zbierku ľudových piesní, knižné publikácie, spracovali ľudovú gastronómiu, detské hry, zoznam zachovaných sedliackych domov v Sarvaši a pod. Väčšine zachovaných starých budov škodia buď objekty narúšajúce tradičný ráz prostredia v ktorom sa nachádzajú, alebo nevhodné zmeny na samotných budovách vykonané ich majiteľmi. Najlepším riešením by preto podľa neho bolo, ak by sa zopár ešte zachovaných ľudových budov podarilo premiestniť do osobitnej lokality a vytvoriť z nich živý skanzen. Tento dávny plán však zatiaľ bojuje s rôznymi úskaliami administratívno-právneho charakteru. Každá minca má však dve strany, a O. Csasztvan tak mohol prítomných oboznámiť aj s pozitívnymi príkladmi takých tradičných domov v okolí, ktorých majitelia mimoriadne dbajú na zachovanie tradičnej architektúry a predmetov, ako napríklad tzv. Sárarany Szalmaporta rodiny Maczkovcov, alebo Sálaš Csékeovcov, ktoré účastníci konferencie mali možnosť navštíviť v rámci záverečného programu dňa.

Vedúca Riaditeľstva nehmotného kultúrneho dedičstva Dr. Eszter Csonka-Takácsová nazvala svoju prednášku Naše nehmotné dedičstvo na Národnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva. Riaditeľka, ktorú milo prekvapilo množstvo účastníkov konferencie, prízvukovala, že nestačí dedičstvo „iba“ zachovať, ale treba ho spraviť viditeľným. Tradície prežijú iba vtedy, ak ich každá nadchádzajúca generácia prijme ako svoje - a práve dosiahnutie tohto cieľa je podľa nej poslaním vedúcich oblastných domov. Veď aj jediná osobná skúsenosť formou návštevy oblastného domu, či účasti na remeselníckej dielni a pod., má väčšiu cenu ako akýkoľvek počet suchých vyučovacích hodín v školskej lavici. Úlohou oblastných domov má byť preto dokumentovanie, znázorňovanie a odovzdávanie dedičstva. Veľkou motiváciou v tejto práci môže byť aj to, keď sa niektorá tradícia dostane na Národný zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva. V ďalšom priebehu svojej prednášky E. Csonka-Takácsová priblížila prítomným príbeh a význam tohto zoznamu a sprostredkovala osožné informácie ako sa uchádzať o zaradenie do tohto zoznamu. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke http://www.szellemiorokseg.hu/.

Na zozname od roku 2011 figuruje aj ozdobovanie kostola na Turíce v Mende, ktoré prostredníctvom fotografií priblížila prítomným tretia prednášateľka konferencie Alžbeta Labadicsová Mészárosová z evanjelickej farnosti v Mende. Dva dni pred Turícami narežú chlapi topoľové vetvy na brehu rieky. Konáre hrubé asi ako ruka a vysoké aspoň dva metre zanesú do kostola a ženy ich ozdobia výšivkami. Každý ručník, obrus, stužka a pod. majú svoje miesto. Vyhradené sú tri rady, každý je rovnako ozdobený, ale v inej farbe. Nedeľná omša prebieha v takto vyzdobenom kostole. Tento zvyk poznali evanjelici vo viacerých obciach, avšak evanjelický kňaz a kazateľ Samuel Tešedík, ktorý aklimatizoval na Dolnej zemi (i v celom Uhorsku) viaceré druhy rastlín a stromov, prenasledoval a zakazoval tento zvyk. V Mende prežil vďaka tolerantným miestnym duchovným.

Predseda folklórneho spolku Zelený veniec Ondrej Csaba Aszódi priblížil prítomným živú národopisnú zbierku v Ečeri. V dôsledku blízkosti hlavného mesta sa zachovalo v tejto obci veľmi málo tradičných sedliackych domov a nevýhodu tejto geografickej polohy cítiť aj na tradíciách a národnostnom zložení obce. Našťastie miestni aktivisti robia všetko pre to, aby slovenské tradície nezmizli úplne. O. Cs. Aszódi priblížil najznámejšie ečerské tradície, napríklad umývanie sa v Potoku lásky na Veľký piatok, ktorý sa konal niekoľko dní pred konferenciou. Rozprával aj o pečení koláča - svadobníka, ktorý kedysi piekli iba na svadbu a bol veľký ako stôl, ale dnes ho v menšom prevedení pripravujú na všetky sviatočné podujatia ako symbol typickej miestnej tradície. V súvislosti s Ečerom sa nedá obísť ani slávna ečerská svadba, o ktorej sa tiež zmienil a s radosťou informoval prítomných, že miestny oblastný dom radi využívajú na organizovanie programov rôzne občianske organizácie i súkromné osoby, býva v ňom zabíjačka, ale aj mimoškolské vyučovanie.

Vedúca spolku ľudového tanca Furmička Alžbeta Szabová uzavrela rad prednášok prezentáciou činnosti v záujme zachovania tradícií v Čemeri. Bolo o čom rozprávať, veď počet podujatí, ktoré Čemerčania organizujú, alebo na ktorých sa zúčastňujú, je 45. Okrem iných spomenula veľkonočnú oblievačku, oberačkové slávnosti, fakľový pochod, zabíjačku, i činnosť miestneho oblastného domu, kde prebiehajú pravidelné tanečné skúšky všetkých vekových kategórií spolku ľudového tanca Furmička, preto tu umiestňujú iba dočasné fotografické výstavy. Býva však aj dejiskom detských táborov, návštev školských skupín, či remeselníckych dielní. A. Szabová sa vo svojej prednáške osobitne venovala azda najznámejšej miestnej tradícii - príprave koberca z lupienkov kvetov v rámci sviatku Božieho tela. Čemerčania už uprostred týždňa začínajú zbierať kvety z polí a záhrad a v nedeľu v skorých ranných hodinách posypú viac ako pol metra široký a niekoľko kilometrov dlhý koberec z lupienkov kvetov, zdobený rôznymi náboženskými motívmi, resp. textami i motívmi z krojov. Po trase, ktorá striedavo vedie v jednom roku po ľavej a v druhom po pravej strane kostola, postavia štyri oltáre, tiež vyzdobené kvetmi. Pri týchto oltároch účastníci procesie dostanú vence, ktoré potom chránia ich domovy napr. pred prírodnými živlami.

Po poslednej prednáške bola na programe diskusia, namiesto nej však odzneli ďakovné slová viacerých predstaviteľov oblastných domov, ktorí vyzdvihli veľký význam a dôležitosť konferencie, z ktorej všetci čerpajú nápady a motiváciu pre svoju prácu. Po obede nasledovala návšteva miestnej národopisnej zbierky. Pri vchode ponúkali kapustníky, tvarožníky a pálenku na privítanie (v znamení zachovávania tradícií!), a potom si pozreli aj spomínané budovy Sárarany Szalmaporta a Sálaš Csékeovcov.

Zlatko Papuček

Pankrác, Servác, Bonifác
Kto boli predstavitelia obávaného studeného obdobia?

Pankrác (12. máj)

„Ľadový svätec“ svätý Pankrác sa narodil okolo roku 290 vo Frygia (Malá Ázia). Traduje sa, že pochádzal z váženej kresťanskej rodiny. Matka však zomrela hneď po jeho narodení a otec o rok neskôr. Tak sa o neho staral strýko Dionýzos, ktorý sa s ním neskôr presídlil do Ríma. To bolo v čase, keď cisár Dioklecián veľmi tvrdo prenasledoval kresťanov a verejné priznanie ku kresťanstvu bolo trestané smrťou. Mladý Pankrác sa však nezľakol a svoje vyznanie neskrýval, čo malo za následok, že bol zajatý a uväznený. Ponúkli mu, že keď sa svojej viery vzdá, zachráni si život. Ale 14-ročný Pankrác sa nedal presvedčiť a tak 12. mája roku 304 bol verejne sťatý. Jeho telo uschovala statočná žena v rímskych katakombách. V roku 500 pápež Symach postavil nad Pankrácovým hrobom kostol. Neskôr tu bola vystavaná bazilika sv. Pankráca, ktorá tu stojí dodnes.

Servác (13. máj)

Druhý „ľadový svätec“, svätý Servác, pochádzal z Arménska (dátum narodenia spadá do 4. storočia). Pravdepodobne roku 340 sa stáva biskupom v Tongernu (Belgicko). Patril k najtvrdším odporcom arianizmu. Zomrel 13. mája roku 384 v Maastrichte (Holandsko) na zimnicu.

Arianizmus je christologické učenie alexandrijského biskupa Aria, ktorý nepriznáva Kristovi rovnocennosť s Bohom. Roku 325 bolo odsúdené na prvom Nicejskom koncile.

Bonifác (14. máj)

Tretí „ľadový svätec“, svätý Bonifác, sa podľa legendy narodil v Ríme v 3. storočí. Bohatá Rimanka - kresťanka - ho poslala do Tarzu v Malej Ázii (dnešné Turecko), aby tam pre ňu so svojimi druhmi vyhľadával ostatky mučeníkov. Bonifác sa do tej doby o kresťanskú vieru nezaujímal a tak bral cestu skôr ako zábavu. V Tarze bol svedkom toho, ako tam boli kresťania kruto a bez súcitu v celých zástupoch verejne pre vieru zabíjaní. Pod vplyvom hrozných zážitkov sa verejne prihlásil k viere Ježišovej. Bol okamžite uväznený a po krutom mučení ho vhodili do variacej smoly. Legenda hovorí, že jeho priatelia priniesli nakoniec do Ríma ostatky len jedného mučeníka - Bonifáca. Tam ho pochovali na via Latina. To všetko sa malo stať okolo roku 306.

Posolstvo Svätého Otca k 51. svetovému dňu modlitieb za povolania

„Povolania, svedectvo o pravde“ je téma posolstva Svätého Otca Františka k 51. svetovému dňu modlitieb za povolania. Cirkev ho slávi pravidelne na štvrtú veľkonočnú nedeľu, nazývanú aj nedeľou Dobrého Pastiera. Tohto roku pripadne na 11. mája.

Svätý Otec začína svoje posolstvo obrazom z Matúšovho evanjelia, ako „Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách… Keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom: - Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.” (Mt 9.35-38). Komentujúc tento úryvok pápež František píše: „Tieto slová nás prekvapujú, pretože všetci vieme, že je potrebné najprv orať, siať a pestovať, aby bolo potom - v náležitom čase - možné zberať bohatú úrodu. Ježiš však hovorí, že „žatva je veľká“. Ale prečo by mali takto dopadnúť tí, ktorí pracovali? Jestvuje iba jediná odpoveď: Boh. Je zrejmé, že poľom, o ktorom hovorí Ježiš, je ľudstvo, sme ním my.“

Svätý Otec v novom dokumente dodáva, že za tým výsledkom „veľkej úrody“ je milosť Božia, spoločenstvo s ním (porov. Jn 15,5). Ďalej vysvetľuje, že modlitba, ktorú žiada Ježiš, sa vzťahuje na potrebu zvýšenia počtu tých, ktorí sú v službe jeho kráľovstva: „Sv. Pavol, ktorý bol jedným z tých ‚Božích spolupracovníkov‘, sa neúnavne obetoval pre evanjelium a pre cirkev. So skúsenosťou toho, kto osobne zažil, aká nevyspytateľná je Božia milosť spásy a že pôvodom každého povolania je iniciatíva milosti, pripomína kresťanom v Korinte: „vy ste Božia roľa“ (1Kor 3, 9). Preto z našich sŕdc vyviera v prvom rade úžas nad bohatou úrodou, ktorú len sám Boh môže dať, potom vďačnosť za lásku, ktorá nás vždy predchádza, a nakoniec obdiv ním zavŕšeného diela, ktoré vyžaduje náš slobodný súhlas konať s ním a pre neho.“

„Veď si Pán vyvolil Jakuba, Izraela za svoje vlastníctvo“ (Ž 135,4). Vychádzajúc z tejto citácie žalmu Svätý Otec v posolstve ďalej zdôrazňuje, že sme vlastníctvom Boha, nie však v zmysle vlastníctva, ktoré by nás robilo otrokmi, ale v zmysle silného puta, ktoré nás spája s Bohom a medzi sebou navzájom, podľa zmluvy, ktorá trvá navždy, „pretože jeho milosrdenstvo je večné“ (Ž136). „Všetko pochádza od neho a je jeho darom: svet, život, smrť, súčasnosť alebo budúcnosť, ale - ako uisťuje apoštol - „vy ste Kristovi a Kristus je Boží“ (1Kor 3,23).“

To vysvetľuje príslušnosť k Bohu skrze jedinečný a osobný vzťah s Ježišom, ktorý nám bol darovaný krstom na začiatku nášho znovuzrodenia do nového života: „Je to Kristus, ktorý nás neustále napomína svojím slovom, aby sme mali dôveru v neho, milovali ho „z celého, srdca, z celého rozumu a z celej sily“ (Mk 12,33).“ Pápež v posolstve k Svetovému dňu modlitieb za povolania pokračuje konštatovaním, že aj dnes Ježiš žije a kráča s nami uprostred našich skutočností bežného života, prichádza ku všetkým, počnúc poslednými a lieči nás, naše neduhy, naše choroby. Povzbudzuje nás, aby sme boli vnímaví na Pánov hlas, keď píše:

„Teraz sa obraciam na tých, ktorí sú ochotní načúvať hlasu Krista, ktorý zaznieva v cirkvi, aby spoznali, aké je ich povolanie. Pozývam vás počúvať a nasledovať Ježiša a nechať sa vnútorne premieňať jeho slovami, ktoré „sú Duch a život“ (Jn 6,62).“ Takýto život - ako hovorí Svätý Otec - znamená ísť neraz proti prúdu a zahŕňa tiež konfrontáciu s prekážkami mimo nás i v nás. V závere posolstva preto opäť povzbudzuje, aby sme „disponovali naše srdcia, aby boli „dobrou pôdou“ pre načúvanie, prijímanie Slova a života podľa neho, aby sme tak prinášali ovocie“. „Čím viac sa dokážeme zjednotiť s Ježišom skrze modlitbu, Sväté písmo, eucharistiu, sviatosti, slávené a prežívané v Cirkvi, s prežívaním bratstva, tým väčšia bude naša radosť zo spolupráce s Bohom v službe kráľovstvu milosrdenstva a pravdy, spravodlivosti a pokoja.“

Posolstvo k 51. svetovému dňu modlitieb za povolania končí apoštolským požehnaním pápeža Františka.

TK KBS

Navštívte Banskú Štiavnicu!

Slovenská agentúra pre cestovný ruch (SACR) láka záujemcov na návštevu do Banskej Štiavnice, ktorá je mnohými považovaná za najkrajšie mesto na Slovensku. V priestoroch Slovenského Inštitútu v Budapešti sa uskutočnila 24. apríla prezentácia tejto známej slovenskej turistickej destinácie.

V mene SACR privítali prítomných jej budapeštianska zástupkyňa Soňa Jelínková a výkonný riaditeľ turistickej organizácie Regiónu Štiavnica Igor Kuhn. Po nich sa ujal slova veľvyslanec SR Rastislav Káčer, ktorý porozprával o svojom vzťahu k Banskej Štiavnici. Prihovorila sa aj primátorka mesta Nadežda Babiaková. Po uvítacích slovách predviedol banícke piesne mužský zbor Štiavničan.

Históriu a pozoruhodnosti Banskej Štiavnice priblížil Igor Kuhn. Vo svojej rozsiahlej prezentácii vykreslil jeden z najfrekventovanejších turistických cieľov na Slovensku, od jeho vzniku, až po súčasnosť. Banská Štiavnica má približne 10 000 obyvateľov. Jedinečnosť mesta sa skrýva hlavne v tom, že sa v ňom zachoval nádych dávnej minulosti: niekdajšia šperkovnica Rakúsko-uhorskej monarchie dýcha históriou. Napriek tomu, že to nie je veľké mesto, ponúka širokú paletu kultúrnych programov, podujatí, umeleckých festivalov, voľnočasových i športových aktivít pre ľudí všetkých vekových kategórií. Organizujú sa tu festivaly a koncerty rôznych hudobných štýlov, kultúrne podujatia oživujúce dejiny mesta a predstavujúce staré remeslá, dedičstvo predkov. Láka na objavovanie prírody, ktorou je toto banícke mesto obklopené. Topánky s opätkami nechajte doma - upozornil prednášajúci Igor Kuhn, keďže mesto leží v hornatej oblasti.

Banská Štiavnica sa pred vyše dvoma desaťročiami dostala do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Dnes je jedným z najfrekventovanejších turistických destinácií na Slovensku, kam okrem Slovákov vo veľkom počte zavítajú aj zahraniční turisti.

(kan)

Jubileum tanečného súboru Slnečnice v Dunaeďháze
Dvadsať rokov, koľko krokov?

V poslednú aprílovú sobotu kultúrny dom v Dunaeďháze zaplnili obyvatelia obce, bývalí a súčasní členovia tanečného súboru Slnečnice, ktorý oslavoval 20. výročie svojho založenia. Skoro šesťdesiat tanečníkov sa vystriedalo za necelé dve hodiny. Najstarší účastník mal vyše 30 rokov a najmladší chodí ešte do materskej školy. Na javisko vystúpila kapela Kóborzengő pod vedením Kláry Erdélyiovej, ale aj muzikanti našich slovenských skupín.

Pohľad prvý

„Som nesmierne hrdá na to, že tanečníci majú úspech,“ povedala o svojej práci i koníčku zároveň vedúca a zakladateľka súboru Szilvia Sebőková, ktorá má radosť hlavne preto, že ju prijali tak Dunaeďházania, ako aj ostatní slovenskí choreografi a vedúci tanečných súborov medzi seba, napriek tomu, že nie je Slovenka. „Vytvorila sa tu komunita mladých ľudí, ktorí radi zachovávajú slovenské tradície. V dedine zachovávame tradície takým spôsobom, aby sme oslovili čoraz viac obyvateľov,“ odpovedala na moju otázku, na čo je hrdá. Ako som sa dozvedela, nemali problém ani dať dokopy „starých“ tanečníkov. „Ja som stály záskok, ak niekto nemôže prísť na vystúpenie, takže mám rada všetky choreografie. A to nielen preto, že viaceré z nich sú moje a dobre sa mi pozerá na deti na javisku,“ poznamenala a dodala, že ďalšou stálou choreografkou skupiny je Eva Szilágyiová Šubová. Najťažšie sa im učili zemplínske tance, ale kaločajská choreografia im išla veľmi rýchlo. „Zvyknem hovoriť, že tanečníka môže vyrušovať viac vecí: hudba, nohy a ostatní na javisku. Keď mu to začne prekážať čoraz menej, vtedy je tanec už dobrý a začne si ho aj užívať,“ hovorí s úsmevom. Jedna z členiek súboru navštevuje od septembra tanečnú umeleckú strednú školu a s ľudovým tancom sa oboznámila práve v súbore. „Nie je to charakteristické, ale v každom prípade si mladí obľúbia tanec ako taký,“ povedala Sz. Sebőková. A na čo je hrdá vo svojom osobnom živote? Nuž, na to, že na javisku vidí tancovať aj svoju dcéru, ktorá napriek svojmu veku - má iba desať rokov - tancuje so stredoškolákmi.

Pohľad druhý

Rozália Chrončíková už dvadsať rokov šije kroje pre tanečníkov. Nepamätá sa, koľko blúzok, spodných a vrchných sukní, nohavíc a iných častí tradičného oblečenia ušila učiteľka matematiky a fyziky na miestnej základnej škole. „Jedna blúzka a spodná sukňa je hotová za štyri, päť hodín, ale kaločajské kroje, keďže je to ručné vyšívanie, som zhotovovala pomalšie. Za tri dni som vyšila dve blúzky, ale vyšitie záster trvalo oveľa dlhšie,“ hovorí so skromným úsmevom R. Chrončíková. Hoci netreba šiť ku každej choreografii nový kroj, ak získajú financie z rôznych grantov, tak bude mať pani Rozália menej voľného času. „S najväčšou láskou som šila kroj, ktorý sa podobá voľakedajšiemu dunaeďházskemu. Takých majú tanečníci šesť a dvanásť som ušila pre členov Klubu dôchodcov - spevákov. V prípade tohto kroja sme urobili aj menší výskum. Hľadali sme staré kroje a na základe starých fotografií sme sa snažili pripraviť taký kroj, ktorý sa najviac podobá tradičnému,“ zaviedla nás do tajov amatérska šička a dodala, že tanečníci dávajú pozor na ňou ušité kroje. Za dvadsať rokov použila päť šijacích strojov, ale ako hovorí, má šťastie, lebo kamarát jej požičal priemyselnú „mašinu”, na ktorej jej išla práca rýchlejšie, hlavne pred jubilejnou slávnosťou, na ktorú bolo treba zhotoviť viac nových kusov oblečenia pre tanečníkov. „Kým vládzem a kým tanečný súbor bude, budem šiť preň ľudové kroje,“ povedala na záver nášho rozhovoru Rozália Chrončíková.

Pohľad tretí

V živote slovenskej obce v Báčsko-malokumánskej župe znamenal vznik tohto tanečného súboru zároveň aj možnosť na mobilizovanie mladých v prospech zachovania slovenských tradícií. To sme sa už dozvedeli od starostu obce Tomáša Nagya, s ktorým sme sa porozprávali po vydarenom programe tanečníkov.

„Boli viaceré pokusy založiť tanečný súbor, ale nevyšli. A vedúcej súboru Szilvii Sebőkovej sa podarilo tak zomknúť týchto mladých ľudí, že skupina pretrvala a šíri dobrý chýr našej obce aj za hranicami župy a krajiny. Je zaujímavé, že náš súbor lepšie poznali vo vzdialenejších obciach, a iba pred niekoľkými rokmi ho „spoznali“ aj susedné obce a pozývajú ich na rôzne vystúpenia,“ pochválil sa starosta. Samospráva svoju hrdosť vykazuje nielen slovom, ale aj „činmi“, či skôr podporou. Ako povedal T. Nagy, potom, ako sa obecná samospráva musela vzdať svojej funkcie národnostného voleného zboru a v roku 2006 sa založila osobitná slovenská samospráva, rovnako podporovala súbor ako predtým. „Morálna pomoc nebola prvoradou nikdy, vždy sme podporovali súbor i finančne - aj v najťažších rokoch. Slovenská samospráva vždy podporovala Klub dôchodcov, v rámci ktorého funguje súbor na zachovanie slovenských tradícií a aj tanečný súbor. Výška podpory samozrejme závisí od podpory samosprávy, ale máme šťastie, že dostávame pomerne vysokú diferencovanú podporu, ktorú môžeme potom prerozdeliť medzi naše súbory,“ povedal Tomáš Nagy.

Svedčí o tom aj darček slovenskej samosprávy, vďaka ktorému sa tanečníci dostanú v lete do Spišskej Novej Vsi, aby mohli reprezentovať kultúru Slovákov v Maďarsku v našej materskej krajine na podujatí Slováci Slovákom.

Eva Fábiánová

Trochu histórie

Súbor Slnečnice založili v roku 1994, keď na pozvanie Župného národnostného centra vystúpili v Baji na stretnutí národnostných skupín. Názov súboru a rovnomenného stretnutia v Dunaeďháze si vybrali preto, lebo tak, ako sa slnečnica každý deň otáča za slnkom, podobne sa tanečníci otáčajú na tóny hudby. Na začiatku tancovali iba slovenské tance, ale od roku 2002 sa učia aj maďarské, lebo viacerí členovia súboru sú žiakmi Umeleckej školy Levanduľa v Dunaföldvári. V súčasnosti má súbor päť vekových kategórii od škôlkarov až po dospelých. V roku 2010 získal titul Za Dunaeďház, čím samospráva uznala jeho dlhoročné pôsobenie v prospech zachovania miestnych slovenských tradícií. Z roka na rok má čoraz viac vystúpení na území Maďarska i mimo neho. Už dvakrát mal možnosť zastupovať Slovákov v Maďarsku v našej materskej krajine, a to v roku 2005 v Dulovciach a v roku 2009 v Piešťanoch. Vďaka veľkorysej podpore samosprávy vystúpi v tomto roku v Spišskej Novej Vsi.

Bicentenárium Miklósa Ybla
Yblov palác

Na každý palác navrhnutý architektom Miklósom Yblom môžeme nalepiť prívlastok Yblov, jeden z nich sa však tak aj volá. Neorenesančná budova na Károlyiho ulici začala slúžiť verejnosti v roku 1869 ako sídlo Prvej peštianskej sporiteľne (Első Pesti Hazai Takarékpénztár). Tá ju vlastnila až do zoštátnenia, následne v nej sídlili Budapeštianske vodárne. Počas výstavby metra v polovici 80. rokov budovu - podobne ako ďalšie okolité stavby - poškodili a opustene chátrala až do konca 20. storočia. V roku 1998 ju začali obnovovať a v súčasnosti slúži ako sídlo kancelárií a obľúbené miesto kultúrnych podujatí.

Sprac. zp