1. februára 2001 ● Zo slovenskej tlače

Sčítanie ľudu 1. – 21. februára 2001

Vážite si svoje slovenské korene, stáročiami vytvorené hodnoty predkov? Chcete ešte počuť slovenskú reč? Chcete sa ešte tešiť zo slovenských piesní a našich tancov? Chcete, aby v našich kostoloch zneli slovenské modlitby? Ak áno, prihláste sa k slovenskej národnosti! Naša budúcnosť závisí aj od nás! Rátame s každýmÁ

Celoštátna slovenská samospráva

a Zväz Slovákov v Maďarsku

Sčítanie ľudu 1. – 21. februára 2001 - Hláste sa k svojej národnosti, k svojim tradíciám, k svojmu materinskému jazyku!

Vo štvrtok 1. februára sa začne sčítanie ľudu. Z hľadiska budúcnosti slovenskej národnosti v našej vlasti môže nadobudnúť mimoriadne veľký význam. Nielen z toho hľadiska, že oficiálna politika nás bude pravdepodobne zaraďovať podľa jeho výsledkov, a to na celoštátnej i na miestnej úrovni. Aj pre naše volené zbory a slovenské civilné organizácie je osudovo dôležité dostať čím reálnejší obraz o počte, identite, kultúrnej a jazykovej väzbe príslušníkov našej národnosti.

Ako je známe, na tie otázky sčítacích dotazníkov, ktoré sa týkajú tohto tematického okruhu, nie je povinné reflektovať. Tí, ktorí cítia zodpovednosť za svoju národnosť, by však mali na ne odpovedať. Tým viac, že na anonymných dotazníkoch sa po prvý raz naskytuje možnosť hlásiť sa k dvojitej, ba dokonca k trojitej národnostnej identite, k dvojitej (trojitej) jazykovej a kultúrnej väzbe. Príslušníci slovenskej národnosti v Maďarsku si teda už nemusia povinne voliť medzi slovenskými a maďarskými koreňmi, citmi a materinským jazykom, môžu sa hlásiť naraz k obom.

Na ôsmej strane dotazníka sa nachádzajú štyri otázky týkajúce sa národností. Nárokujte si, aby ste na ne mohli odpovedať. Sú to: Ku ktorej národnosti sa hlásite? Ku ktorým národnostným a kultúrnym hodnotám a tradíciám sa viažete? Aký je váš materinský jazyk? Akým jazykom hovoríte zvyčajne v rodinnom kruhu a priateľskej spoločnosti?

Apelujeme na všetkých našich Slovákov, aby žiadali sčítacích komisárov zakrížikovať podľa možnosti všetky štyri otázky. Vybrať si môžu v prípade každej otázky tri odpovede. Hláste sa k svojej národnosti, k svojmu materinskému jazyku!

Komuniké - celoštátnych menšinových samospráv

Predseda Celoštátnej nemeckej samosprávy Otto Heinek zaslal z poverenia predsedov 13 menšinových volených zborov spravodajskej agentúre MTI nasledujúce komuniké:

Celoštátne samosprávy národných a etnických menšín v Maďarsku privítali pozitívne procesy v menšinovej politike niektorých susedných štátov, ktoré môžu značne prispieť k naplneniu menšinových práv, a tak i práv maďarskej minority, k zlepšeniu ich situácie. V Rumunsku sa rozšírili možnosti používania menšinových jazykov v úradnom styku, v Srbsku dostanú Maďari vo Vojvodine možnosť stať sa vládnym subjektom, Slovensko sa pripojí k charte menšinových jazykov.

Paralelne s tým s rastúcou nespokojnosťou prežívame, že v menšinovej politike našej vlasti nedochádza k pozitívnym zmenám, ktoré my už dávno iniciujeme. I naďalej nie je zabezpečené legislatívne a finančné pozadie na rozvoj a na pôsobenie systému inštitúcií, ktoré by zabezpečovali kultúrnu autonómiu menšín, predovšetkým nevidíme garancie na to, aby sa menšinové samosprávy mohli stať zodpovednými prevádzkovateľmi týchto inštitúcií. Prípravné práce novely menšinového zákona už mesiace stoja. Nenastal pokrok ani vo veci zabezpečenia parlamentného zastúpenia domácich minorít.

Maďarsko v 90. rokoch ponúklo v našom regióne nasledovaniahodný menšinový model. Súčasná politická pasivita ohrozuje dobré meno našej vlasti, neprospieva Maďarom žijúcim v zahraničí a v neposlednom rade je veľkou prekážkou v rozvoji menšín žijúcich v Maďarsku. Predsedovia celoštátnych menšinových samospráv preto 23. januára na svojom rokovaní iniciovali, aby sa pokračovalo v práci na novele menšinového zákona. Za mimoriadne dôležité považujú pokračovať v koordinačných rokovaniach s predstaviteľmi vlády, disponujúcimi potrebnými kompetenciami, o vytvorení kultúrnej autonómie menšín a o novelizovaní právnych predpisov s tým spojených.

Celoštátne menšinové samosprávy mimoriadne oceňujú doterajšiu činnosť parlamentného ombudsmana pre práva národných a etnických menšín i jeho úradu, preto sa obracajú na prezidenta Maďarskej republiky so žiadosťou, aby navrhol Národnému zhromaždeniu znovuzvolenie dr. Jenő Kaltenbacha za parlamentného komisára.

Békéšska Čaba - Stretnutie sálašských slovenčinárov

Čabianska organizácia Slovákov pozvala štyridsaťšesť bývalých slovenských učiteľov do Domu slovenskej kultúry v Békéšskej Čabe na priateľské posedenie. Všetci pozvaní boli učiteľmi sálašských škôl. Na stretnutie prišli tridsiati piati, ostatní sa ospravedlnili: necítia sa najlepšie, možno prídu pri nasledujúcej príležitosti. Účastníci posedenia si najprv pozreli dočasnú výstavu, ktorá im pripomenula dávny svet sálašov, sálašských škôl a pustatiny. Potom sa rozprúdil živý rozhovor, veselým príhodám a rôznym anekdotám nebolo konca kraja. Mnohí spomínali na svoju mladosť, svoje predsavzatia, odhodlanie spasiť svet. Ten sa však nedal. Predsa mohli potvrdiť: bolo to krásne, aj my sme dačo urobili za našu Slovač, za udržanie jazyka, za zachovanie tradícií.

“Keď som vyučoval na sálaši...“ – začínal takmer každý svoje spomienky. Ožil niekdajší život čabianskeho, fényešského, mederského telekgerendášskeho a iných chotárov a tamojších sálašských škôl, kde hlboko zakorenila slovenská kultúra a kde ju starostlivo opatroval sálašský učiteľ.

Účastníci stretnutia sa už navzájom ponúkali domácou pálenkou a ochutnávali bryndzové halušky miestnej slovenskej reštaurácie, keď som si sadol na slovíčko s bývalým telekgerendášskym učiteľom Jánom Janečkom, ktorý bol neskôr 13 rokov riaditeľom Gymnázia F. Erkela v Gyule.

- Na učiteľskú dráhu som nastúpil v sálašskej škole na Čorvášskej ulici, - hovorí. - Mojim príkladom bol učiteľ Juraj Meszlényi. Telekgerendášske roky boli rozhodujúce v mojom živote. Ešte aj dnes ma sem viaže všeličo. Nie náhodou som spracoval 50-ročnú históriu obce a ilustroval som ju pôvodnými dokumentmi. Teraz rokujem so župným archívom o jej knižnom vydaní a dúfam, že čoskoro sa dostane do rúk záujemcov.

Ján Janečko na 150 stranách spracoval aj históriu gyulanského gymnázia, slovenské ľudové zvyky v Alberi a vydal štúdiu z dejín Békéšskej Čaby.

- Organizátori stretnutia nám prisľúbili, že nás, bývalých sálašských učiteľov,  budú sem  pozývať každý rok, - hovorí. - Je to nádherný nápad, tešíme sa mu.

Ťažko, ale zriaďuje sa oblastný dom v Huti

Chcú nechať za sebou stopy

Huť (Pilisszentlélek), táto najmenšia osada Komáromsko-Ostrihomskej župy, patriaca administratívne k Ostrihomu (Esztergom) v uplynulých desaťročiach bola neraz - ťažko posúdiť nakoľko vedome či nevedome - odpísaná a odsúdená na vegetovanie a pomalý zánik. O tempe preniku výdobytkov modernej doby a vymožeností tzv. infraštruktualizácie svedčí fakt, že do týchto končín pilíšskeho kraja sa podarilo zaviesť vodovod iba pred niekoľkými rokmi. Pritom ani po zmene spoločenského zriadenia akosi nemožno uspokojivo vyriešiť dávne starosti Huťanov so získavaním stavebných pozemkov, resp. stavebných povolení; nehovoriac už o novších problémoch a obmedzeniach vyplývajúcich z toho, že celé územie dedinky patrí do Národného parku Dunaj-Ipeľ. Mladí ľudia sú už desaťročia nútení stavať väčšinou mimo svojej rodnej obce a tak nečudo, že jedna z našich najslovenskejších dediniek vymiera. Vyššie ročníky základnej školy dávno zobvodnili, v Huti zostalo už iba zopár škôlkárov a žiakov nižších ročníkov základnej školy.

Za takýchto okolností sprístupniť vecné pamiatky po niekdajších obyvateľoch Hute sa ešte pred desiatimi rokmi zdalo byť prinajmenšom nereálnym snom či naivnou ilúziou. Potom sa niečo v tomto smere predsa len pohlo a tak s otázkou, ako a najmä z čoho by sa dal v Huti zriadiť oblastný dom, resp. obecné múzeum so stálou vlastivednou zbierkou, sme sa zaoberali už aj na stránkach nášho týždenníka. Zdá sa, že (na prvý pohľad možno paradoxným spôsobom) práve odumieranie dedinky podnietilo obyvateľov, aby zanechali za sebou aspoň stopy. Podľa všetkého preto im tak záleží na zriadení stálej výstavy vecných pamiatok po svojich (mimochodom jednoznačne slovenských) predkoch. Veľkolepé sny sa, pravda, pri takých “kondíciách”, akými disponuje Huť, ťažko, ale zato predsa len uskutočňujú. Nechýba totiž ochota a dobrá vôľa a tak miestni podnikatelia, podporovatelia z bližšieho i vzdialenejšieho okolia a najmä členovia tunajšieho slovenského pávieho krúžku a miestnej slovenskej samosprávy v uplynulých rokoch bezplatne, takpovediac brigádnicky, pomohli. Oduševnení Huťania sa zapojili do prác v prvom rade prepotrebnou fyzickou, ale aj odbornou prácou. Vlastne až tak veľa im už nechýba k dovŕšeniu spoločného diela...

Celá záležitosť sa pohla z mŕtveho bodu v roku 1993, keď verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku Huťanom poskytla pol milióna forintov na zakúpenie starého sedliackeho domu na hlavnej ulici dediny, k čomu r. 1996 pridala ďalších stotisíc na jeho obnovenie. Materiál na nosné hrady dostali miestni občania do daru od Pilíšskeho lesného hospodárstva a potrebné financie na obnovu strechy od ostrihomskej samosprávy, majiteľa objektu. Obnovu domu pritom podporil aj Zväz Slovákov v Maďarsku, nadácia Pre národnosti Komáromsko-Ostrihomskej župy i celý rad individuálnych dobrodincov. Riaditeľ župného Múzea Bálinta Balassu v Ostrihome Dr. István Horváth po dôkladnom zmapovaní plánovaného výstavného materiálu v uplynulom roku aj písomne deklaroval, že ide o hodnotnú zbierku vhodnú na prezentovanie, ktorú múzeum podľa potreby je ochotné i doplniť. Zároveň ponúkol pomoc odborníkov múzea a vykonávanie potrebného odborného dozoru nad rodiacim sa oblastným domom.

Vďaka rôznym podporám starý sedliacky dom, od roku 1994 chránený Ústavom pamiatkovej starostlivosti, je už z väčšej časti obnovený. Doterajšie sily a financie stačili na znovuvybudovanie nosných stĺpov a vhodnej bránky, novú omietku, úplnú rekonštrukciu strechy vrátane žľabu, ale aj na výmenu elektrickej siete, obnovu okien a dverí a podobne. Medzičasom rozbehol svoju prácu nad budúcimi exponátmi i reštaurátor. Posledné státisíce však naďalej chýbajú a tak vzácna zbierka je uskladňovaná čiastočne v budove miestneho požiarnického skladiska, sčasti v drevárni školy a v byte učiteľky na dôchodku Idy Kuncziusovej. Iniciátorka a hlavná hybná sila zriadenia slovenského oblastného domu v Huti nám prezradila, že vecné pamiatky začali zbierať pred mnohými rokmi so školákmi. Po určitom čase ich aj vystavili v miestnom kultúrnom dome, priestory ktorého však nevyhovujú stálej výstave. Rodiace sa múzeum nám pani učiteľka predstavila v spoločnosti “svojej pravej ruky”, miestneho slovenského aktivistu, zakladajúceho člena pávieho krúžku Jána Minczéra, ktorý má pri obnove budovy plné ruky (brigádnickej) práce nielen ako organizátor, ale aj ako stolár.

Imrich Fuhl

Regionálna porada pred sčítaním ľudu v Mlynkoch

Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov (ZRKSPS) dva týždne pred rozprúdením sčítania ľudu usporiadalo poradu slovenských aktivistov a sčítacích komisárov podpilíšskych obcí. V Slovenskom dome v Mlynkoch (Pilisszentkereszt) predseda ZRKSPS a starosta hostiteľskej obce Jozef Havelka úvodom vyzdvihol národnostnopolitický význam očakávanej celomesačnej akcie, výsledky ktorej by aj štatisticky mali dosvedčiť životaschopnosť našej národnosti.

Hosťom a prednášateľom stretnutia bol predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Ján Fuzik, ktorý tiež poukázal na obrovskú politickú váhu sčítania ľudu. Ako povedal, údaje z roku 1990 sú síce z viacerých hľadísk zavádzajúce, ale zároveň i veľmi poučné. Predseda CSS verí, že občania so slovenskými koreňmi plne využijú možnosť tzv. alternatívnych odpovedí pri vyplňovaní dotazníkov, pripúšťajúcich dvojitú, (dokonca trojitú) väzbu. Ak berieme do úvahy, že značnú časť našej Slovače charakterizuje práve tzv. dvojitá identita, reálne môžeme očakávať lepšie výsledky ako v roku 1990. Ján Fuzik pri štatistickom mapovaní národnostného zloženia krajiny veľa očakáva ako od miestnych slovenských samospráv, tak aj od civilných organizácií, ktoré týmto aktom spolu s CSS symbolicky skladajú skúšku.

Na porade viacerí diskutéri podčiarkovali, že hlásiť sa aj oficiálne za Slováka je jednak našou morálnou povinnosťou, na druhej strane však i našim elementárnym záujmom z hľadiska zabezpečovania podmienok pretrvania Slovákov v Maďarsku. Povzbudivým faktom je, že v pilíšskych slovenských lokalitách sčítacími komisármi budú prevažne (dokonca v Mlynkoch výlučne) slovenskí pedagógovia, ktorí si patrične uvedomujú, čo všetko môže ako naša menšina, tak i jednotlivá obec stratiť. Príhovory, otázky a odpovede účastníkov mlynskej porady svedčili o tom, že  naši komisári sú pripravení zvládnuť neľahkú úlohu, aby sme nemuseli dodatočne plakať nad rozliatym mliekom.

(fuhl)

Po zasadnutí SSB oslavy 65-ročného L. Petra

V sídle Slovenskej samosprávy Budapešti (SSB) sa 24. januára konalo prvé tohoročné rozšírené zasadnutie zboru, ktorého sa zúčastnili popri poslancoch SSB predsedovia obvodných slovenských volených zborov, resp. vedúci niektorých inštitúcií a civilných zoskupení našej národnosti pôsobiacich v hlavnom meste. Prvoradým cieľom rokovania bolo navzájom si zosúladiť pracovné plány na rok 2001 a pripraviť fašiangový ples SSB. Ako sme sa od predsedníčky SSB Zuzany Hollósyovej dozvedeli, samospráva bude aj v nastávajúcom období pokračovať vo svojich tradičných a osvedčených aktivitách. Spomeňme aspoň poriadanie kurzu slovenčiny, vydávanie časopisu Budapeštiansky Slovák, podporovanie civilných spolkov, mládežníckych táborov a cirkevných podujatí, udeľovanie štipendií, usporiadanie fašiangového bálu a Slovenských Vianoc... - a mohli by sme pokračovať, napríklad doškoľovacími zájazdmi a prehlbovaním stykov so Slovákmi najmä doma, ale i v zahraničí. Snáď najzaujímavejšou iniciatívou SSB, ktorá by sa mala rozprúdiť v najbližších týždňoch, je založenie Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru.

Zasadnutie samosprávy sa skončilo netradičným spôsobom. V divadelnej sieni spoločného sídla národnostných samospráv hlavného mesta sa “spontánne” zišlo toľko Slovákov z bližšieho a širšieho okolia, akoby sa o chvíľu naozaj malo začať akési predstavenie. Pritom išlo “iba” o nevšedné oslavy životného jubilea, o veľmi pekné gesto členov SSB, ktorým sa podarilo prekvapiť svojho najstaršieho člena. Nič netušiaci Ladislav Petro, očividne hlboko dojatý, stál medzi desiatkami svojich bývalých kolegov a žiakov, ktorí ho potajomky prišli pozdraviť pri príležitosti jeho 65. narodenín. Predseda hospodárskeho výboru SSB a Slovenského klubu dôchodcov je dodnes veľmi obľúbený. Popri tzv. ľudskej stránke veci pritom nie je zanedbateľnou okolnosťou, že ako dlhoročný riaditeľ budapeštianskej slovenskej školy má snáď najväčšie zásluhy o. i. na tom, že po desaťročiach napriek všetkým prekážkam sa podarilo postaviť novú školskú budovu, v ktorej však on sám už nepracoval. Dnes sa plne venuje práci v rámci SSB a slovenskej menšinovej samosprávy 6. obvodu hlavného mesta.

(fuhl)

Monumentálny Strom života Jána Muštu

Akademický maliar slovensko-maďarského pôvodu, člen Slovenskej samosprávy v Salgótarjáne, vedúci výtvarníckej sekcie a podpredseda Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku Ján Mušto je našej verejnosti oprávnene známy v prvom rade ako vynikajúci ilustrátor knižných publikácií. Narodil sa r. 1934 v Lucine (Lucfalva). Absolvent Vysokej školy pedagogickej v Jágri (Eger) pôsobil spočiatku ako učiteľ, v súčasnosti sa venuje výlučne výtvarnému umeniu. Vďaka svojej záľube a neskoršiemu remeslu podnikol študijné cesty do Francúzska a Talianska a vystavoval v mnohých mestách krajiny, ako i v zahraničí.

Snáď najveľkolepejším dielom Jána Muštu je jeho kompozícia (panneau) Strom života, ktorá je hlavnou ozdobou zasadacej sály budapeštianskeho sídla Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS). Umelec na tomto svojom diele pôvodne začal pracovať z poverenia samosprávy svojej rodnej obce, a to roku 1994, keď tu dostavali novú modernú základnú školu, v ktorej vyučujú slovenčinu ako predmet. Kompozícia mala pôvodne zdobiť aulu školy, postavenej na pozemku, na ktorom stál rodný dom umelca. Medzičasom sa však vedenie obce nedokázalo dohodnúť s výtvarníkom o podmienkach umiestnenia diela, ktoré sa napokon dostalo do sídla CSS.

Kompozícia má mimoriadne bohatý vnútorný obsah, panneau spracúva rôzne historické, ľudovoumelecké a vesmírne témy: dejiny Luciny, históriu regiónu, obývaného Polovcami (Palócmi), ľudové povesti, 12 znamení Zverokruhu, štyri ročné obdobia a povesť hradu Biely kameň, pričom odzrkadľuje hodnotnú umeleckú koncepciu. Plasticky budované, celkovo moderne formované dielo s vyrezávanými drevenými časťami má rozmery 200 X 400 cm a skladá sa z olejových vrstvených platní, spomedzi ktorých každá obsahuje istý tematický motív. Kompozíciu charakterizuje tzv. kazetový systém, ktorého výsledkom je vyzdvihnutie horizontálnych a vertikálnych prvkov. Jednotlivé časti zdôrazňuje hliníkové rámovanie bronzovej farby, ktoré nie je výrazne plastické. Kmeň Stromu života symbolizuje 2,3 metrov vysoká plastika z dubového dreva, ktorá vytvára ústrednú os diela. Rámcuje ho mahagónová latovka. Výsledkom zjednodušeného systému rámovania je jednotná kompozícia. Celé dielo je vybudované na kontraste chladných a teplých farieb, pričom jeho výrobná technika, kazetová konštrukcia, pozostávajúca z vrstvených platní (4-5 vrstiev) zabezpečuje, trvalé hodnoty mimoriadne farebnej a obsažnej kompozície.

Ján Mušto týmto svojim monumentálnym obrazom v prvom rade vzdáva hold svojej rodnej dedine, svojim slovenským a maďarským predkom, zároveň však ide aj o umelecké manifestovanie spoločnej histórie dvoch národov a v širších súvislostiach celého ľudstva. Strom života stelesňuje prastarú symboliku univerza a osud jednotlivca vo vymedzenom časovom priestore, čiže “jeho stotožnenie sa so svojou minulosťou a budúcnosťou v každom jednom momente prítomnosti” - ako to sformuloval J. Mušto. Symbolicky dvojitý, slovensko-maďarský Strom života predstavuje aj históriu Slovákov a Maďarov. Umelec teda v takýchto súvislostiach a v kolobehu štyroch ročných období stvárňuje aj motívy, charakterizujúce jeho rodnú obec. Slovenská a maďarská polovica diela iba spolu vytvára celok, akoby maliar aj týmto chcel zdôrazniť vzájomnú odkázanosť našich národov a národností.

(fuhl)

Zemplínske Medzihorie

Obce, ktoré kedysi patrili k Abovskej župe so župným sídlom Košice, po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie sa pričlenili k Zemplínu. Tam, kde pri meste Nové Mesto pod Šiatrom (Sátoraljaújhely) končí Tokajská oblasť, sa začína Medzihorie (po maďarsky: Hegyköz), ktoré je najsevernejším územím Maďarska, rozprestierajúcim sa na východnom úpätí Zemplínskeho pohoria. Kotlina je obklopená vrchmi vo výške 400 až 700 metrov a na severe ju uzaviera Veľký Milič, ktorý vznikol na zlomovej línii v dôsledku vulkanickej a tektonickej činnosti. 21 obcí regiónu leží pozdĺž potoka Bózsva a menších potokov, ako aj na úpätí hôr.

Podstatná časť týchto obcí má pôvod v dobe Árpádovcov a patrili k lesnému županátu v Sárospataku. V ich stredovekej histórii zohrávalo úlohu panstvo a hrad Fizér (Füzér). Ich neskorší vývoj - od r. 1686 až do roku 1945 - určovalo panstvo rodiny Károlyiovcov so sídlom v obci Füzérradvány. V 17. a 18. storočí v dôsledku protireformácie a odboja kurucov sa maďarské obyvateľstvo preriedilo i odsťahovalo. Maďarov na tomto území postupne vystriedali Slováci, ako aj karpatskí Rusíni. Etnický obraz regiónu je dodnes mnohofarebný, v jeho materiálnej a duchovnej kultúre nachádzame veľa prvkov, ktoré sa viažu ku kultúre Slovákov a obyvateľov severovýchodných Karpát.

Rastlinstvo tohto územia je veľmi bohaté na rôzne druhy. V údoliach sa nachádzajú jelšové háje a cez cerové a zimné dubiny, ako aj hrabiny sa vo vyšších polohách dostaneme k bučinám. Starostlivo chráneným pokladom je divá zver: jeleň, diviak a muflón. Okolie fizérskeho hradu je prírodnou rezerváciou. Vyskytujú sa tu rozchodníky, zvončeky, kurička kríčkovitá a pod. Na niektorých miestach Zemplínskeho pohoria, na slnkom prehriatych skalách a pozdĺž turistických chodníkov možno stretnúť aj chránenú vretenicu obyčajnú.

Z Medzihoria cez obce Pálháza, Bózsva, Telkibánya, prípadne Hollóháza a Kéked vedie cesta, na ktorej sa striedajú prírodné krásy a výhľady do údolia Hornádu, smerom k obciam Gönc, Vizsoly, Boldogkőváralja, ktoré sú významnými historickými pamiatkami. Malebný kraj navštívia ročne tisícky turistov. Z významných a charakteristických sídiel najviac navštevované sú obec Széphalom, časť mesta Nové Mesto pod Šiatrom, niekdajšie bydlisko Ferenca Kazinczyho. V blízkej obci Dolný Regmec pamätný stĺp označuje miesto, kde stál dom rodičov tohto veľkého spisovateľa a novátora maďarského jazyka. Aj obec Horný Regmec bola majetkom tejto rodiny. Tu sa nachádza jedna z najvýznamnejších kultúrnych pamiatok regiónu, románsky kostol postavený na prelome 12. a 13. storočia. Park kaštieľa v obci Füzérradvány sa rozprestiera na ploche 140 ha a je národnou prírodnou rezerváciou. Založenie niekdajšieho loveckého parku, ktorý neskoršími úpravami nadobudol charakter anglickej záhrady, sa viaže k rodine Károlyiovcov. Kaštieľ tejto rodiny bol na ich požiadavku postavený podľa projektu Miklósa Yblho v 50-tich rokoch 19. storočia. Vtedy nadobudol dnešný romanticko-eklektický ráz. Fizérsky hrad patrí medzi najstaršie pevnosti krajiny. Bol postavený po tatárskom vpáde a jeho význam podčiarkuje skutočnosť, že po prehratej bitke pri Moháči tu určitý čas strážili i kráľovskú korunu. Múry boli vyhodené do vzduchu v roku 1676 cisárskymi vojskami. Najviac zachovaná zostala gotická kaplnka a klenbová pivnica. Meno obce Hollóháza je známe aj za hranicami, najmä vďaka produktom tunajšej továrne na porcelán. Múzeum porcelánu predstavuje staršie a novšie výrobky porcelánky.

(fuhl)

Šóškút von Habsburg

Z väčšinového obyvateľstva sa nadnes stala menšina

Slovíčko “von” v titulku treba čítať (a rozumieť) po nemecky. Ani náhodou totiž nejde o to, že by ktosi chcel vyhosťovať cisársko-kráľovských Habsburgovcov zo Šóškútu, dodnes aj Slovákmi obývanej obce ležiacej asi 20 kilometrov na západ od Budapešti. Naopak, môžeme sa iba tešiť, že lákavú zvesť, slávu a česť tejto našej lokality zmocňujú tu usadení potomkovia niekdajších najmocnejších ľudí Rakúsko-uhorskej monarchie. Nehovoriac o tom, že obec od začiatku 18. storočia, keď ešte o nej slávni Habsburgovci zrejme ani nepočuli, beztak charakterizovala multikultúrnosť. Po tureckej okupácii lokalitu zaľudnili popri našich slovenských predkoch i Srbi, Taliani a Nemci. Inou otázkou je, že pod ťarchou nie zavše najmilostivejšej histórie nadnes sa všetci viac-menej pomaďarčili.

Nepopierateľným faktom zostáva, že Šóškút presne pred 254 rokmi znovuosídlili Slováci, potomkovia ktorých v súčasnosti dávajú o sebe vedieť najmä vďaka slovenskej dychovke Benta-Party a mládežníckemu dychovému orchestru miestnej základnej školy. Žiaľ, chýbajú nám dobré správy o výučbe slovenčiny, o pôsobení miestneho slovenského samosprávneho zboru alebo aspoň civilného zoskupenia... Z väčšinového obyvateľstva sa tu nadnes stala menšina - ako o tom veľavravne svedčí o. i. pomník menšín na Námestí menšín, slávnostne odhalený roku 1997. Pomník vykresaný zo slávneho šóškútskeho vápenca predstavuje lipu s listami, čiže symbol Slovanstva. Na každom liste sú vyryté slovenské priezviská z prvej cirkevnej matriky z rokov 1747-1760, časť ktorých sa v obci dodnes zachovala (Červený, Dvorák, Horňák, Kolár, Lizička a pod.).

Práve v časoch odhalenia šóškútskeho symbolického pomníka menšín sa v Budapešti konala veľkolepá svadba arcivojvodkyne Eiliky von Oldenburg a arcivojvodu Györgya Habsburského, na ktorej sa zúčastnili členovia európskych kráľovských rodín, a ktorá pripomenula Maďarom ich “imperiálnu minulosť”. Gy. von Habsburg je vnukom posledného maďarského kráľa a potomka vládcov monarchie, ktorá sa rozpadla po druhej svetovej vojne. Habsburgovci odišli z Maďarska po príchode sovietskych vojsk koncom druhej svetovej vojny a do krajiny sa vrátili až o polstoročie neskôr, po zmene spoločenského zriadenia.

Zatiaľ pospomínané udalosti priveľmi možno nesúvisia... a možno predsa. V novembri minulého roka sa totiž mladí Habsburgovci natrvalo usadili vo svojom novom sídle práve v Šóškúte. Arcivojvoda György má rakúske i maďarské občianstvo, vystupuje ako splnomocnený veľvyslanec Maďarskej republiky v európskych štruktúrach a zároveň pracuje aj pre maďarskú súkromnú televíznu stanicu TV2. Tieto jeho aktivity však v uplynulých týždňoch málokoho zaujímali. Médiá a verejnosť o to viac pozornosti venovali najmladšiemu potomkovi rodu Habsburgovcov a zároveň prvému dieťaťu tejto bývalej panovníckej rodiny narodenému v Maďarsku po viac než polstoročí. Dievčatko, ktoré sa narodilo 12. januára a dostalo meno Zsófia, je 20. vnúčaťom rakúskeho arcivojvodu Otta von Habsburga, súčasnej hlavy rodiny Habsburgovcov a člena Európskeho parlamentu v Štrasburgu.

(fuhl)

Nové Mesto pod Šiatrom - Oživovali niekdajšie remeslá a ľudové zvyky

V zemplínskych obciach Fizér (Füzér), Malá Huta (Kishuta) a Vágášska Huta (Vágáshuta) žije ešte pomerne veľa Slovákov, ktorí si ešte zachovávajú tradície svojich predkov. Nedávno, po celoštátnych oslavách Dňa menšín, v Základnej škole a žiackom domove s vyučovacím jazykom slovenským v Novom Meste pod Šiatrom (Sátoraljaújhely) sme usporiadali netradičné podujatie. Našim hlavným cieľom bolo, aby sa žiaci oboznámili s rôznymi remeslami a ľudovými zvykmi. Pozvali sme teda z Fizéru tri ženičky, členky speváckeho zboru, aby nám ukázali, ako sa pracovalo s kolovrátkom. Prišli k nám v ľudovom kroji a pri práci spievali ľudové piesne.

S ochotou k nám zavítal aj spevácky zbor z Malej Huty. Členky zboru nám priblížili najkrajší ľudový zvyk – pytačky. Ženích poprosí svoju tetku, aby išla do domu mladuchy a vypýtala ju od rodičov. Ak mladuchina matka súhlasí, vloží tetke do košíka seno a pekne vyšívaný obrus. Ak nie, tetka dostala do košíka slamu prikrytú vyšívaným obrusom. Ak sa mládenec dozvedel, že mu dievku nedajú, roztrhal obrus a dal si ho do čižmy. Takto sa dedinčania dozvedeli, že sa ženích nepáči mladuchinej matke. Rozprávanie naši hostia spestrili ľudovými piesňami. Dozvedeli sme sa aj to, aké piesne spievali, keď obliekali mladuchu. Zároveň sme sa mohli kochať v dedinskom ľudovom kroji.

S veľkým záujmom sme si vypočuli aj drotára z Vágášskej Huty. Doniesol si pracovné náradie, ktoré používal ešte jeho otec, keď chodil po dedinách a mestách. Ujkove rozprávanie upútalo hlavne chlapcov. Pokiaľ žiaci vyšších ročníkov sledovali dedinčanov, žiaci nižších ročníkov sa pod vedením učiteliek z Jubilejnej materskej školy venovali ručným prácam, pripravovali z prírodných materiálov najmä rôzne sviatočné ozdoby.

Po prestávke sa situácia obrátila, mladší žiaci sa oboznamovali s ľudovými zvykmi a starší žiaci ukázali svoju zručnosť a fantáziu pri tvorbe ozdôb. Po úspešnom predpoludňajšom programe sme pozvali milých hostí na slovenský obed - kapustnicu a makový koláč. Po obede ich deti obdarovali malým darčekom, ktorý pripravili na hodine kreslenia. Som si istá, že tento nevšedný deň zostane deťom dlho v pamäti. Celé predpoludnie sa zabávali a ani nezbadali, že sa popritom naučili mnoho nových vecí. Za to, že sa nám toto podujatie podarilo, by sme sa chceli poďakovať svojim hosťom i starostom spomínaných obcí - Imrichovi Novákovi, Štefanovi Behinovi a Gejzovi Mahutovi. Oni nám totiž zabezpečili “hercov” a aj ich dopravu.

Mária Holeczová