Od prvého dňa druhého polroku má Slovenská národnostná základná škola Lajosa Feketeho v Tardoši, preložené pracovisko Základnej školy Jánosa Vaszaryho v Tate, novú riaditeľku. Stala sa ňou Erika Kissová Töröková, ktorá vo výchovno-vzdelávacej inštitúcii pôsobí od roku 2002. Spýtali sme sa tejto odborníčky, oddanej učiteľky, nápomocnej kolegyne, starostlivej manželky a matky, odkiaľ pochádza jej vzťah k učiteľskej profesii, skadiaľ čerpá energiu na zvládnutie verejného i súkromného života, ako aj na plánované novinky v škole a na výhľady Slovákov v Maďarsku v Tardoši.

– Každé dieťa má nejaké vysnené povolanie. Ty si sa od útleho veku chcela stať učiteľkou?

– Mala som výbornú učiteľku v 3. a 4. triede na nižšom stupni. Vtedy som si uvedomila, že by som chcela učiť v dospelosti. Potom som išla študovať na strednú školu do Budapešti, ale nie na Slovenské gymnázium. Najprv som chcela byť učiteľkou v materskej škole. Potom som sa však rozhodla, že po maturite sa prihlásim na Vysokú školu v Ostrihome. Tam som vyštudovala učiteľstvo prvého stupňa základnej školy so zameraním na slovenskú národnosť. Bola som ešte vysokoškoláčka, keď som sa na ďalšie štúdium prihlásila na Univerzitu LorándaEötvösa v Budapešti. Po nej som začala pracovať v tardošskej základnej škole. V auguste tohto roku tomu bude už 20 rokov. V rodine som si iba ja zvolila toto povolanie. Bola som sama, nemala som okolo seba súrodencov, bratrancov a ani veľa kamarátov. Asi preto som sa rozhodla, že chcem byť v blízkosti detí. Pokladám za osožné, že som vyštudovala všetky pedagogické úrovne. Nie sú mi teda neznáme predpoklady a požiadavky v materskej škole, na nižšom a vyššom stupni základných škôl a ani v stredoškolskom štúdiu. Nevyučovala som na každom stupni, ale mám komplexné teoretické poznatky o didaktike a psychológii mládeže.

– Zastupuješ veľa funkcií na národnostnom poli. V tomto množstve úloh čo ťa ženie neustále dopredu? Odkiaľ čerpáš energiu?

– Som predsedníčkou miestnej slovenskej samosprávy, členkou Výchovno-vzdelávacie výboruCeloštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, a od druhého polroku som už aj riaditeľkou základnej školy. Priznám sa, mám nemálo úloh. Rada sa však zdokonaľujem a získavam nové poznatky. Aj toto môžeme považovať za akýsi druh aktívneho oddychu. Najviac ma zaujíma didaktika, teda akými metódami a s akým prístupom môžem čo najlepšie a modernejšie priblížiť materiál, čiže vyučovaciu látku deťom. Preto sa často zúčastňujem prezenčných a dištančných doškoľovaní. Láka ma všetko, čo sa venuje tomu, ako sa dá modernými metódami učiť deti, aby výchovno-vzdelávací proces bol pre ne zaujímavý a zábavný. Žiaci by sa nemali nudiť na hodinách, ale mali by sa cítiť komfortne a motivovane.

– Prednedávnom ťa vymenovali na čelo školy pomenovanej po Lajosovi Feketem. Tu vyučuješ od začiatku. Mala si nejaké obavy, keď si sa rozhodla zúčastniť sa konkurzu?

– Nie, nemala som obavy, ale aj ja som si lámala hlavu pred podaním súbehu. Nebolo isté, či budem môcť vyučovať svoj odbor na viacerých hodinách. Keďže nemáme slovenčinárov, vedúca Centra prevádzkovania inštitúcií, pod ktoré patríme, súhlasila s tým, aby som mohla učiť jazyk nad rámec. Nedostatok pedagógov je však celoštátna problematika. Podľa mňa, najdôležitejšia úloha predstaviteľov slovenskej národnosti v Maďarsku v budúcnosti bude, aby si vychovali svojich nástupcov, ktorí ich budú nasledovať na národnostnom poli. Ja teraz vyučujem slovenčinu v troch triedach. U nás je síce predmet slovenská vzdelanosť integrovaný, beztak mám viac ako dvojnásobok zákonom predpísaných hodín.

– Čo na tvoje rozhodnutie povedala rodina? Zastávaš veľa funkcií v slovenských inštitúciách v Maďarsku. Ako to stíhaš?

– Rodina ma podporovala, nahovárala ma, aby som sa prihlásila. Keď bolo isté, že pani riaditeľka odíde do dôchodku, prišlo obdobie premýšľania. Rozhodnutie bolo len na mne. Dlho som si nebola istá, či chcem túto funkciu zastávať, ale keď mi v hlave dozrela myšlienka, zrazu som bola odhodlaná a ďalej som si nerobila starosti. Mnohí mi vraveli, že nebudem mať ľahkú úlohu, lebo úloha riaditeľky je úplne iná, ako odborného pedagóga. Je rozsiahlejšia. Liek na maximálne zvládnutie všetkých, nielen školských povinností sa skrýva v správnom zadelení času. Priorita úloh, ako aj organizovanie sú v tomto prípade veľmi dôležité. Deľba práce je preto nevyhnutná. Teraz si zvykám na ňu. Sama by som dozaista nezvládla všetko. Polrok ešte neviem vyhodnotiť. Verím, že spoločne s kolegami zistíme, či bola vhodná deľba práce a opravíme prípadné chyby, resp. zvolíme metódu, ktorá pomôže eliminovať problémy.

– Ako riaditeľka máš nejaké nové plány a programy, ktorými by si chcela obohatiť život tejto výchovno-vzdelávacej inštitúcie?

– Z krátkodobých predsavzatí sme už aj niečo splnili. Napríklad v tomto roku sme vymysleli sériu programov pre našich budúcich žiakov. Tie boli spojené s rodičovskými stretnutiami, na ktorých som hovorila o našich plánoch a o tom, čo všetko vieme zabezpečiť deťom. Vyučovanie národnostného jazyka musí odzrkadľovať aj našu prácu, preto sme sa zúčastnili mnohých súťaží. Som presvedčená, že mládež by si nemala overovať svoje vedomosti len na domácej pôde, ale aj inde. V blízkej budúcnosti by som chcela dosiahnuť, aby kolegovia pristupovali k žiakom modernejšie, čiže povzbudiť ich, aby sa oboznámili s novými metódami, hľadali nové cesty k dnešnej mládeži a zúčastňovali sa doškoľovaní. Keďže my to nemôžeme, alebo nevieme zmeniť, musíme sa prispôsobiť aktuálnym požiadavkám spoločnosti. Chcem zdokonaliť, skvalitniť odbornú prácu. Dosiahnuť, aby sme pružne a dobre spolupracovali s rodinami a v neposlednom rade, aby sme sa propagovali cez rozličné médiá. Toto všetko by viedlo k našej ďalšej existencii a možno aj k tomu, aby rástol počet žiakov školy.

– Do vašej školy chodí vyše 90 žiakov. S koľkými prvákmi začnete školský rok 2022/2023?

– Veľmi sme smutní z toho, že v apríli z 15-tich škôlkarov rodičia prihlásili do našej budúcej prvej triedy len 8. Ostatných brali buď do Taty alebo do susednej dediny, Tarjánu. Ťažké je presvedčiť ich, že slovenčina nie je o nič horšia ako nemčina, predsa slovenské hranice sú tu na skok. Ide najmä o rodičov, ktorí sa prednedávnom prisťahovali do obce a nemajú žiadny vzťah k slovenčine. Samozrejme, akceptujeme ich rozhodnutie, no my nemôže zanechať minulosť Tardoša, keďže na začiatku 18. storočia sa sem prisťahovali prví slovenskí presídlenci a oni ho vystavali. Našťastie sa ešte nájdu rodičia, ktorí sa tešia tomu, že ich ratolesť u nás spozná inú kultúru, s ktorou bude viac ako ostatné deti.

– Ako predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy, za akú silnú považuješ národnostnú identitu obyvateľov, a ako sa chystáš na sčítanie obyvateľov?

– Musíme aj v samospráve vynaložiť veľa síl na to, aby rodiny nezabudli na svoju minulosť, predkov, teda z akých rodín pochádzajú. Z blížiaceho sa sčítania obyvateľov mám menšie obavy, lebo cítiť najmä u starých obyvateľov, že na verejnosti sa boja priznať sa k národnosti. Predošlé, dnes už historické udalosti boli pre nich veľmi traumatizujúce a zanechali stopy. V minulosti boli nepríjemné roky nielen pre slovenskú národnosť, ale pre všetky národnosti. Snažíme sa im však vysvetliť, že nebude z toho nič zlé, keď aj oficiálne, teda na listine sa budú hlásiť k slovenskej národnosti. Je však citeľné, že identita pomaličky vymiera. My ešte dbáme o jej prítomnosť. Aj preto sú veľmi dôležité naše slovenské podujatia a stretnutia, ktoré súvisia s národnostnou kultúrou a zvykmi. Na zachovanie identity a slovenskej kultúry v dedine by iste pomohlo aj vydanie zbierky. Musíme však rýchlo konať, lebo príležitostí bude čoraz menej. Zomierajú starší obyvatelia, ktorí by nám ešte vedeli rozprávať vzácne príbehy, spievať miestne ľudové piesne a ukázať staré relikvie o našej národnosti. Sme v koncoch, ale musíme nájsť možnosti, aby sme toto dedičstvo nejako zachovali pre nasledujúcu generáciu, aby vedela, do čoho sa narodila a v čom by mala žiť.

Za rozhovor ďakuje Atila Rusnák

Foto: archív