Mestečko Kovačica, ležiace v srbskom Banáte, založili Slováci v roku 1802. Po patente panovníka Jozefa II. prichádzali do banátskych končín ako slobodní roľníci, aby zúrodnili ladom ležiacu pôdu a po rokoch sa nadýchli slobody. Po počiatočných neúspešných skúsenostiach s prostredím a panstvom v týchto končinách Dolnej zeme, podarilo sa im nakoniec natrvalo usadiť na „Vojenskej hranici“, kde sa Kovačica stala jedným z vojenských správnych bodov.

Slovenskí roľníci tu po usadení neobrábali len zem, ale plnili aj službu pohraničníkov. Od začiatku sa prejavili ako usilovní a múdri osídlenci a postupne v mnohom prevýšili dovtedajšie rôznorodé obyvateľstvo, ktoré tento kút čoskoro opustilo. Okrem pracovitých a mozoľnatých rúk si na širočiznú rovinu priniesli už prví slovenskí osadníci nielen z terajšieho Slovenska, ale aj tí, ktorí sa predtým usadili v južnej časti Novohradskej stolice a zadunajských stolíc, aj veľké duchovné bohatstvo. Toto súčasné generácie rozvíjajú v mnohorakej podobe. Okrem svojej viery, zvykov, obyčají, prekypujú fantáziou, tvorivosťou a vynaliezavosťou. A do tejto skupiny už sedemdesiat rokov patria aj insitní maliari.

Krátko po druhej svetovej vojne, v roku 1952 sa do krúžku k prvým priekopníkom, Martinovi Paluškovi, Jánovi Sokolovi a Michalovi Bírešovi, prihlásil aj vtedy mladý 28-ročný adept naivného umenia, Martin Jonáš. Narodil sa 9.mája 1924 v roľníckej rodine v Kovačici. Jeho rodičia sa v zime venovali aj kožušníctvu. Ako takmer väčšina Kovačičanov, aj M. Jonáš vyrastal v sedliackom dome. Už ako žiak bol nielen vnímavým pozorovateľom všetkých roľníckych prác, ale aj sám pomáhal na gazdovstve, či už na dvore alebo na poli. Najradšej napájal kone a sledoval vtáctvo a v zime, keď sedliaci chodili k nim kupovať kožuchy, so záujmom pozorne načúval o čom sa rozprávajú. Ako dospieval, všetky tie rozprávky prežíval, akoby sa udiali pred jeho očami a najmä si zapamätal veľké mozoľnaté ruky kovačických roľníkov. Od malička mal veľký pozorovací talent a okrem iného si všímal ako otec mieša farby na slovenskú mozaiku sedliackych kožuchov a už vtedy pocítil potrebu kresliť a stvárňovať svoj vysnívaný detský svet. Počas vojenskej služby si prakticky vyskúšal niektoré techniky a ako vyslúžený vojak sa popri neustálej roľníckej práci snažil nájsť si čas a pokoj pre svoju záľubu. V roku 1955 patril k zakladateľom Kovačickej galérie. Postupne sa maľovaniu venoval stále viac a v roku 1962 mal prvú samostatnú výstavu. Potom už jeho obrazy čoraz viac zapĺňali domáce a zahraničné galérie. Výtvarná tvorba Martina Jonáša predstavuje zrelé a osobitné umelecké stvárnenie spôsobu života, kultúrnych a historických tradícií Slovákov žijúcich v Banáte. Presným ťahom štetca zobrazil na plátne ľudí svojho okolia – Slovákov, oráčov i žencov s veľkými dlaňami v poli. Ako kronikár ich ťažkej práce, volil si charakteristické témy prezrádzajúce, že sám veľmi dôverne poznal spôsob ich života, zobrazujúc ich na plátno stával sa tlmočníkom ich nálad, smútkov i radostí. Martin Jonáš využíval farby, aby vyjadril svoje city a zážitky vo chvíľach inšpirácie. Z lásky k slovenskému ľudovému folklóru, ktorého farby bral za základ, rozšíril ich do nejasných a zušľachtených tónov zelenohnedých a sivomodrých harmónií a postupne prechádzal na šťavnaté a malebné farby siatin a plodov dozretých pod horúcim banátskym slnkom. Modrasté zamatové banátske súmraky striedal s expresívnymi a zručnými súladmi zlatožltých kukuríc či pomarančovočervených tekvíc. Prechod z nejasných a teplých, na zvonivé a silné tóny zladil, s prenesením koloritu ženských odevných predmetov. Martin Jonáš dodržiaval presnú líniu a čistú formu a v priebehu tvorivého života sa vracal čoraz viac ku kresbe. Výsledkom vážnejšieho zaoberania sa kresbou je niekoľko máp jeho grafických listov. Mapu v sérii grafických listov znázorňujúcich priebeh zabíjačiek, mi počas mojej návštevy v jeho ateliéri venoval a dodnes ich mám vystavené v rodinnom múzeu. Jonáš pravidelne maľoval alebo kreslil zväčšené sedliacke ruky a nohy, aby zdôraznil ich úlohu v živote a práci roľníka – banátskeho roľníka. Drsné dopukané päste a kŕčovité chodidlá sú na jeho obrazoch vždy predimenzované, dominujú na plátne a spravidla sú viacnásobne väčšie od ľudskej hlavy.

Martin Jonáš, sám roľník, dobre vedel, že silné ruky a silné nohy sú základom sedliackej roboty. S veľkou zručnosťou kládol postavu do priestoru bez ohľadu na to, či je v stojacej, sediacej alebo ležiacej polohe. Dynamiku pohybu vždy fixoval určitým príbehom. Je svojský a rozpoznateľný v najširších rámcoch svetovej insity a môžeme smelo povedať, že ak by ho nebolo, táto by bola chudobnejšia o jednu výraznú osobnosť. Ako poľnohospodársky inžinier a publicista som Martina Jonáša prvýkrát navštívil roku 1983 v jeho ateliéri a dome plnom predmetov ľudovej tvorivosti rúk jeho manželky. Odvtedy som o jeho tvorbe napísal niekoľko článkov, ktoré boli uverejnené najmä v reprezentačnom časopise Slovensko, denníku Roľnícke noviny a týždenníku Roľnícke novinky. Takto som aj týmto spôsobom chcel vzdať úctu jeho roľníckej práci a insitnému dielu. Jonášova tvorba vyjadruje silné slovenské korene a preto môžeme smelo povedať, že patrí aj nám na Slovensku i Slovákom vo svete. Dôkazom toho boli aj jeho časté návštevy a výstavy na Slovensku, aj dary jeho prác Matici slovenskej a slovenským nadáciám s humanitným poslaním. Vďaka húževnatej a rôznorodej práci z pracovitého dolnozemského slovenského roľníka Martin Jonáš vyrástol na umelca svetového mena. Za svojho plodného života namaľoval viac ako 2000 obrazov a grafík, nespočetne veľa kresieb a predstavil ich milovníkom umenia na všetkých piatich svetadieloch, na viacej ako sto samostatných výstavách a 350 spoločných výstavách. Navyše svoju tvorbu názorne ukázal množstvu návštevníkov svojho domu – svojráznej galérie i múzea. Prah jeho domáceho chrámu umenia prekročili nielen obyčajní návštevníci, ale aj králi, prezidenti, ministri, vrcholné svetové osobnosti filmu, športu... Jeho meno a tvorba boli v roku 1984 uvedené v Encyklopédii svetového insitného umenia. Nikoho neponechal ľahostajným, bez hlasu vypovedal všetko o roľníkovi, jeho tvrdej práci, o Slovákoch usadených už dvestodvadsať rokov na šírej banátskej rovine. Martin Jonáš zanechal za sebou neoceniteľné dielo. Zomrel 30. januára 1996. Vymaľoval originálny pamätník, venovaný ťažkému i radostnému životu roľníka na Dolnej zemi, ako originálny monument roľníckym rukám, ktoré orú, sejú a zbierajú plody svojej práce a pevným nohám vrasteným do rodnej hrudy. Do nej patria aj jeho ostatky uložené s veľkou pietou za početnej účasti rodákov i osobností Srbska (vtedy Juhoslávie) a Slovenska.

Ján Jančovic

Foto autor a archív autora