Dňa 13. apríla sa vo veľkej sále kaštieľa Tahy v Ďurke konala prezentácia dvojjazyčnej publikácie Júlie Bátyiovej Nemeczovej s názvom Galgagyörk-Ďurk, Minulosť a život slovenskej národnosti v dejinách obce. Podujatie usporiadala miestna slovenská národnostná samospráva.

Poviem vám jednu story

Týmito slovami začala svoju prezentáciu autorka knihy, história vzniku ktorej siaha do obdobia milénia, ale podnet sa vynoril už v 80. rokoch minulého storočia. „Vtedy v ďurčianskej škole neboli slovenčinári, iba jedna dôchodkyňa Ľudmila Kochanová Czebová, ktorá pracovala na prvom stupni. Vždy hovorievala, že treba pokračovať v začatej práci, urobiť niečo pre to, aby sa tu vyučoval slovenský jazyk, nestratila sa kultúra a nezanikla škola. Pani Milka, ako ju poznala celá dedina, 40 rokov sama učila po slovensky naše deti,” ozrejmila súvislosti autorka. Poznamenala, že ešte v období zmeny spoločenského zriadenia rodičia mali vyplniť dotazník, v ktorom si bolo treba vybrať k západnému jazyku jeden slovanský. Výsledok bol veľmi dobrý, až 85 percent opýtaných si zvolilo národnostný slovenský jazyk.

Treba sa naučiť jednoduchosti a kolektivite

J. Bátyiová Nemeczová si zaspomínala aj na svoju rodinu. „Mala som veľmi dobrú rodinu, so súdržným príbuzenstvom. Šťastie bolo, že som si mohla vypočuť ich rozprávanie v slovenskom nárečí. Z týchto stretnutí som dostávala silu, čo viedlo k tomu, že sa mi slovanské jazyky stali bližšími. Odtiaľ teda pochádza téma mojej monografie, keďže, ako rodená Ďurčianka, som mala všetkých okolo seba: rodinu, spolužiakov a celú miestnu komunitu,” konštatovala autorka s tým, že knihu by sa dalo ešte rozšíriť, doplniť. „Naučila som sa od mojich slovenských predkov a od rómskych i maďarských obyvateľov dediny, že zo sveta dedov zvečneného v knihe netreba ubrať a využívať ho, ale pridávať k nemu. Zmeny nie je potrebné presadzovať za každú cenu, ale nechať to na prirodzený spôsob. Viem, že v dnešnom svete sme psychicky, mentálne aj fyzicky unavení, lebo dostávame veľa úloh, ktoré ani neplánujeme, no musíme sa prispôsobiť. Naši predkovia robili niečo dobre. Som tej mienky, že veľa z ich životosprávy by sme si mali opäť osvojiť, držať sa jednoduchosti a kolektívneho ducha,” poradila prítomným. Autorka z tých, ktorí jej pomáhali pri zostavovaní publikácie vyzdvihla svoju matku, ktorá sa veľa rozprávala s členmi rodiny a zapamätala si počuté príbehy. „80 percent knihy je jej zásluhou. Keď sme napríklad zostavovali obrázkovú časť z 800 fotiek, len ona vedela identifikovať ľudí na obrázkoch,” dodala.

Budúce generácie majú u seba žezlo

„Chceli sme dosiahnuť, aby tieto pekné spomienky a nádherné pamiatky neostali len na úrovni hovoreného slova, ale zachovali sa aj v písanej podobe, ako svedectvá zašlých čias v Ďurke. Verím, že publikácia bude základným dielom pre budúce generácie,” zdôraznila predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy v Ďurke Gabriela Berkiová Nagyová. Poznamenala, že mladá generácia má na starosti, aby dedičstvo, jazyk, hodnoty a životný štýl podala ďalej.

Vydávanie sa ťahalo 2 roky

O okolnostiach vydania dvojjazyčnej knižky hovorila jej redaktorka a odborná lektorka, riaditeľka Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku Katarína Király. „Keď ma vyhľadali kolegyne zo slovenskej samosprávy, že by chceli vydať túto diplomovú prácu, moja prvá otázka bola, či ju nechcú oprášiť, lebo od jej napísania sa udialo veľa vecí, veľa faktov, informácií bolo potrebné spresniť. Je veľmi dobré, že je publikácia dvojjazyčná, pretože tí, ktorí už zabudli jazyk, čo dakedy počuli od svojich predkov, majú možnosť čítať po maďarsky a popritom aj po slovensky, alebo čítať po slovensky a neznáme slová vyhľadávať v maďarčine. Musím sa priznať, že sme mali aj technické problémy. Samotné vydávanie sa ťahalo dva roky. Pred rokom som si už myslela, že kniha je v tlači, keď ma autorka opäť vyhľadala s tým, že ju treba znovu čítať, opravovať a pozrieť korektúru. Pred Vianocami sme si už mysleli, že je koniec, ale na poslednú chvíľu naša grafická spolupracovníčka povedala, že už viac opráv nehodlá vykonať. Na pomoc nám prišiel pracovník spoločnosti Croatica, s ktorým sme to dotiahli do konca,“ podelila sa K. Király s vierou, že v knihe síce nie je veľa miesta na zapisovanie poznámok, ale ďalšie osobné zápisky môžu byť pohnútkou na vydanie ďalších zošitov. Upriamila pozornosť prítomných aj na obal vydania. „Tento obal je výborný výber, pretože stará ženská ruka s modlitebnou knižkou znamená, že všetko čo si vyskúmala je od tvojej mamičky. Tento obrázok bude stále pripomínať dedičstvo predkov,“ obrátila sa na autorku.

Presadenie životosprávy má blahodarné účinky

Prekladateľka Anna Antalová, ktorá na knihe pracovala tri roky, hovorila o tom, aké bolo pretlmočiť text do slovenčiny. „V prvom momente som si povedala, že to je veľmi náročné, pretože ide o archaické texty z bývalej doby, nielen jazykovo, ale aj čo sa týka reálií. Robila som na nej veľmi dlho, keďže veľa výrazov bolo treba hľadať v archívoch, čo presne pomenúvajú. Ďalšou výzvou boli fonetické prepisy piesní. Napokon sme ich nechali v tej podobe v akej sa v tom čase slová vyslovovali. Čo mi, okrem týchto odborných poznatkov, práca na tejto knihe dala je poznanie, že tí ľudia mali ťažký život, ale všetko zvládli, mali funkčný systém, ktorý dával istotu a bezpečnosť. To by sme sa naozaj mali naučiť v dnešnej dobe, ktorá je chaotická, rýchla a neprehľadná.“

Čo potrebuje človek k tomu, aby bol šťastný?

Po príhovore starostky obce Ďurka Moniky Lamiovej, ktorá sa poďakovala každému za vytrvalosť, prácu i za nápady pri vzniku publikácie, sa slova ujala predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková. Apelovala na odznené: pamätať si, archivovať a stretať sa. „Pochádzam z Békešskej župy, ktorá je v Maďarsku druhou najchudobnejšou. Pred niekoľkými rokmi vyšli výsledky prieskumu pocitu šťastia v rámci krajiny. Pre mňa bolo veľmi prekvapujúce, že tamojší ľudia sú druhými najšťastnejšími v Maďarsku. Chcem veriť tomu, že za to vďačia aj aktívnej spoločenskej a kultúrnej činnosti, ktorá je tam všadeprítomná. Všetkým vám prajem, aby táto dedina bola tiež taká, kde sa ľudia radi schádzajú a trávia spolu čas. Som presvedčená, že nie ekonomické, finančné veci nás robia šťastným, ale to, že nám je spolu dobre,“ zdôraznila A. Hollerová Račková.

Prezentáciu knihy dvojjazyčne moderovali tanečníci z Folklórneho súboru Lipa v Budapešti Liliána Berkiová a Bálint Juhász. V kultúrnych blokoch slovenské ľudové piesne z povodia Galgy spievala G. Berkiová Nagyová. Sprevádzali ju na husliach Norbert Blaskó, na kontrabase Gábor Juhász a na viole Ákos Böröcz. Tancovali L. Berkiová a B. Juhász.

Ak máte záujem o kúpu knihy, obráťte sa na Slovenskú samosprávu v Ďurke prostredníctvom: https://www.facebook.com/slovakdurk.

(ar)

Foto: autor