Cena O. Štefanka Jurajovi Dolnozemskému

S príchodom jari do Nadlaku prichádzajú aj hostia zo slovenského sveta. Ich príchod súvisí s odchodom. S odchádzajúcou zimou pred štyrmi rokmi náhle odišiel aj nadlacký pedagóg, básnik, spisovateľ Ondrej Štefanko. V marci, keď si pripomíname výročie narodenia O. Štefanka, sa stretávajú na medzinárodnom seminári v Nadlaku literáti, zástupcovia univerzít, štátnych, kultúrnych i vedeckých inštitúcií zo Slovenska i Dolnej zeme, ale i domáci priaznivci slovenského slova.

Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Kraska tradične v úvode udeľuje ocenenie za literatúru tvorenú v slovenskom zahraničnom svete a za príspevok k rozvoju, organizovaniu a diverzifikovaniu kultúrneho života a spolkovej činnosti v slovenskom zahraničnom svete. V tomto roku Cenu Ondreja Štefanka udelila sedemčlenná porota básnikovi a zberateľovi hmotnej kultúry Slovákov v Maďarsku Jurajovi Antalovi Dolnozemskému z Maďarska za príspevok k rozvoju a propagácii slovenskej literatúry tvorenej v slovenskom zahraničnom svete a publicistovi, historikovi, prekladateľovi, básnikovi katolíckej moderny Imrichovi Kružliakovi z Nemecka za príspevok k rozvoju a diverzifikovaniu kultúrneho života a spolkovej činnosti v slovenskom zahraničnom svete.

Z iniciatívy Slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši na udelenie Ceny O. Štefanka nominovali Juraja Antala Dolnozemského Kultúrny výbor Celoštátnej slovenskej samosprávy, Nadácia za kultúru Slovákov, Nadácia za slovenskú národnostnú vzdelanosť, Organizácia komlóšskych Slovákov a Slovenská základná a materská škola v Slovenskom Komlóši. Vyznamenanému v mene Slovákov žijúcich v Maďarsku zablahoželali predseda CSS Ján Fuzik, riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anna Ištvánová, členovia delegácie z Békešskej Čaby, bývalá primátorka Slovenského Komlóša Irena Divičanová Szencziová, predsedníčka Slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši Zuzana Lauková a mnohí prítomní Komlóšania.

Paralelne s udeľovaním Ceny Ondreja Štefanka sa v dňoch 16. – 17. marca uskutočnil aj medzinárodný seminár Svedectvá slovenského dolnozemského bytia - aspekty zo slovenskej dolnozemskej histórie a kultúrnej antropológie. Obidve podujatia akceptujú odkaz Ondreja Štefanka - organizátora slovenského života: stmeľovať a nie rozdeľovať Slovákov v zahraničí a takisto udať smer životu Slovákov na Dolnej zemi a v určitých momentoch i celému slovenskému zahraničiu. Na seminári sa zúčastnili a svoje vedecko-výskumné projekty a referáty predniesli vedeckí, kultúrni a spolkoví pracovníci zo Slovenska, Rumunska, Maďarska a Srbska. Cieľom seminára bolo prezentovať a zaznamenať najrozmanitejšie aspekty zo slovenskej dolnozemskej kultúrnej histórie a kultúrnej antropológie. Jednotlivé príspevky poukázali na rôzne momenty vývoja slovenskej dolnozemskej kultúry aj prostredníctvom málo známych historických dokumentov, rodinných záznamov, rodinných kroník, starých zvykov, obyčají, rukopisných záznamov a podobne. Prezentované práce plánujú organizátori vydať v zborníku.

Juraj Antal Dolnozemský

Juraj Antal Dolnozemský sa narodil 14. novembra 1928 v Slovenskom Komlóši, kde žije dodnes. Pochádza z roľnícko-remeselníckej rodiny. Pestré a bezstarostné detstvo prežil vo svojej rodnej dedine. Jeho predkovia patrili medzi zakladajúce rodiny obce. Prišli sem v roku 1746. V tomto kúte Dolnej zeme žili a tu aj odpočívajú. Odjakživa sa zaoberali poľnohospodárstvom a remeselníctvom. Jeho deda volali črepár. Pálenie tehál a škridlíc sa zakorenilo v ich rodine natoľko, že pretrvalo až do päťdesiatych rokov minulého storočia.

V roku 1935 začal chodiť do cirkevnej elementárnej školy a v piatej triede nastúpil do meštianky, kde chodil štyri roky. Jeden rok študoval aj na Evanjelickom gymnáziu v Orošháze.

Keďže začal pracovať v Komlóši a nikdy Komlóš neopustil, dobre pozná duchovné hodnoty svojho rodiska. Po celý život zbieral starožitnosti, ktoré dodnes starostlivo opatruje a pripisuje im nesmiernu cenu, čím prispieva k historickým hodnotám Slovenského Komlóša. Dodnes veľmi húževnato pracuje na tom, aby sa identita a jazyk Slovákov na Dolnej zemi zachovali.

V roku 1955 sa oženil s Máriou Vančíkovou, vychovali dve dcéry. Pozitívny vzťah ku slovenskej kultúre vytváral aj vo svojom vnukovi a vnučkách. V každodennom živote sa riadil pravidlom: byť čestným a vedieť rozlíšiť podstatné od nepodstatného.

Juraj Antal Dolnozemský sa zapájal do slovenského kultúrneho a verejného života. Bol aktívnym členom rôznych slovenských organizácií: Kultúrneho výboru CSS (1998-2002), miestnej slovenskej samosprávy (1994-2002) a predsedom Organizácie komlóšskych Slovákov (1990-2000) a Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku. Priateľské literárne styky so Slovenskom a Maďarskom začal nadväzovať v 80. rokoch a udržiava ich dodnes. Básne začal písať v roku 1978, ale poéziu nosil v sebe už dlho predtým.

Vydal 6 básnických zbierok: Večerný dážď (1988), Ťarcha páperia (1994), November (1995), Doma (1998), Vernosť (2002), V okovách času (2006). Jeho básne vyšli v Ľudových novinách, Našom kalendári, Čabianskom kalendári, v Našich snahách, v časopise Dolnozemský Slovák a Budapeštiansky Slovák, v miestnych novinách, na Slovensku v literárnych časopisoch Most a Literárny týždenník. Slovenská samospráva v Segedíne vydala CD platňu s výberom jeho básní.

Silnou stránkou jeho poézie je svojská, nehľadaná, zemitá obraznosť poprepletaná národnostnými motívmi. Ako básnik nadväzuje na tradíciu ľudových tvorcov z medzivojnového obdobia. Často vyjadruje nespokojnosť s tým, že v Maďarsku pomaly zhasína život slovenskej národnosti. Smutne konštatuje, že staršie pokolenie, ktoré ovláda ešte slovenský jazyk, pomaly odchádza. Vyzýva mládež, aby sa učila slovenčinu, aby bola verná svojim koreňom, aby si zachovala identitu.

Juraj Antal Dolnozemský v roku 1993 prevzal medailu Svetového kongresu Slovákov, 1998 cenu Celoštátnej slovenskej samosprávy Za našu národnosť, 2001 vyznamenanie mesta Slovenský Komlóš Pro urbe, 2003 vyznamenanie Slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši Za komlóšskych Slovákov, 2008 bronzovú medailu Cyrila a Metoda od Matice slovenskej a v tom istom roku medailu Pro Cultura Minoritatum Hungariae.

(ÚSŽZ – Andrea Szabová Mataiszová)

Vynášanie Moreny v Číve

Podarilo sa odohnať zimu Čívanom, ktorí sa 24. marca zúčastnili na vynášaní Moreny. Obecná a slovenská samospráva v spolupráci s Kultúrnym domom B. Kálmánfiho po štvrtý raz oživili tento starodávny zvyk. Vytvorili tým výbornú príležitosť na to, aby najmenší obyvatelia a žiaci školy predviedli, aké nové básne, piesne a riekanky o jari sa naučili, ale aj na to, aby sa dostali von z truhlíc prekrásne čívske kroje. Naozaj, v Číve dodnes nachádzajú pôvodné čepce, lebegy (blúzy), ručníky aj sukne, viaceré také, ktoré za mladi nosili terajšie dôchodkyne.

Najkrajšie na tomto podujatí sú práve plejáda krojov a prístup obyvateľov k ľudovému kroju. Čívania si totiž hlboko ctia šaty svojich predkov, ale nie tak, že by sa chceli na ne iba pozerať, ale pri každej príležitosti sa v nich radi pokochajú: na deťoch, ale aj na dospelých. Vôbec sa nehanbia obliecť si kroje a kým idú v sprievode z dvora Dedinského múzea na dvor školy, rozprávajú sa o tom, čo všetko objavili a chvália jeden druhého, aký cenný poklad našiel.

Kedysi ľudia verili, že určitými rituálmi môžu ovplyvniť prírodu. Jedným z takýchto zvykov bolo vynášanie Moreny - slamenej bábky, ktorá symbolizovala dlhú a krutú zimu. Účastníci tohtoročnej rozlúčky so zimou sa zišli pred kultúrnym domom, aby obliekli Morenu a aby na ňu zavesili všetky problémy, ktorých sa chcú zbaviť. Množstvo účastníkov sa ani nezmestilo na dvor Dedinského múzea, kde ich po slovensky privítala predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Mária Nagyová. Hovorila o tom, že v osade sa pred štyrmi rokmi rozhodli oživiť starodávny zvyk vyháňania zimy a vítania jari. Po nej sa ujala slova riaditeľka kultúrneho domu Katarína Čapuchová, ktorá hovorila o pôvode zvyku a o tradíciách v Číve. Ako povedala, zvyk sa vytratil z povedomia ľudí začiatkom minulého storočia, ale pesničky ostali, lebo ich pozbieral zberateľ pilíšskych piesní Béla Kálmánfi. Niektoré z nich sme si mohli vypočuť v podaní členov čívskeho pávieho krúžku.

Po týchto úvodných slovách dievčatá oblečené v ľudovom kroji vzali slamenú bábku a vybrali sa s ňou k budove základnej školy. K sprievodu sa pridali aj obyvatelia osady a spoločne spievali prekrásne podpilíšske ľudové piesne. Na dvore základnej školy väčšie dievčatá predviedli zopár detských hier a do spevu sa zapojili aj žiaci školy. Po krátkom programe vyniesli Morenu k potoku, podpálili ju a hodili do vody. Kým slamená bábka horela, spievali členky pávieho krúžku.

Po programe sa účastníci sprievodu vrátili do kultúrneho domu, kde už bolo pripravené pohostenie a výstava fotografií z doterajších vynášaní Moreny v Číve. Prekrásny zvyk zblížil obyvateľov osady a dúfajme, že ním zahnali zimu.

Eva Patayová Fábiánová

Dohoda medzi maďarskou a slovenskou evanjelickou cirkvou

V zborovom dome Evanjelicko-luteránskeho cirkevného zboru v Komárome usporiadali 21. marca slávnosť podpísania Partnerskej zmluvy medzi Evanjelickou cirkvou (EC) v Maďarsku a Evanjelickou cirkvou augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku.

Predstaviteľov obidvoch cirkví čakali početní hostia a záujemcovia z obidvoch strán hraníc. Podujatie poctili svojou prítomnosťou vedúci biskup EC v Maďarsku Péter Gáncs, generálny kurátor, štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Gergely Prőhle, generálny biskup ECAV na Slovensku Miloš Klátik a generálny dozorca ECAV Pavel Delinga. Ich slová prekladal evanjelický farár z Békešskej Čaby Zoltán Nagy. V Maďarsku žijúcich Slovákov reprezentovali predseda Náboženského výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy Tibor Mótyán a evanjelickí farári z Budapešti, Sarvaša, Békešskej Čaby a Slovenského Komlóša Hilda Gulácsiová Fabuľová, Alžbeta Nobiková, Pavol Kutej ml. a Atila Spišák. Prítomných privítali biskup Tamás Fabiny a miestna evanjelická farárka Beatrix Ihászová, ktorá vo svojom príhovore poznamenala, že už 17 rokov káže slovo Božie a ak je potrebné, tak v obidvoch štátoch. Ako povedala, podpísanie zmluvy je trochu aj jej zásluhou. Po slovách pani farárky nasledovalo vystúpenie miestneho cirkevného zboru pod taktovkou J. Miklóšovej.

Kázňou slova Božieho sa účastníkom slávnosti prihovoril biskup Severného dištriktu EC Tamás Fabiny. – V období pôstu sa musíme pýtať sami seba: Kedy a ako sme sa previnili voči sebe? Slovami, skutkami, alebo premeškaním? Všetci musíme vidieť svoje hriechy. My, Maďari, iste sa máme za čo kajať. Napríklad v období dualizmu, v dobe národného prebúdzania európskych národov, oficiálna politika u nás začala na národnostných územiach silné pomaďarčovanie. Napr. od roku 1907 dostali dotáciu len tie školy, kde sa vyučovalo v maďarskej reči. Aj vtedajšie vedenie evanjelickej cirkvi urobilo chybu a uprednostňovalo maďarské zbory. Na synode roku 1891 upravili hranice dištriktov tak, aby národnostné zbory nezostali v jednom regióne. Chápeme vás, ak ste tie udalosti prežívali ako ukrivdenia a my vás prosíme o odpustenie za prežité krivdy. Popritom určite aj vy chápete, že aj nás bolí to, čo sa stalo po roku 1920 a hlavne po roku 1945 s Maďarmi, keď ich násilne zbavili československého štátneho občianstva, alebo ich obmedzovali v ich právach, napr. v používaní materinského jazyka. Potom nasledovala výmena obyvateľstva, reslovakizácia a sťahovanie občanov v rámci republiky. Bola to nespravodlivosť, že kvôli politike odsúdili nevinných ľudí. Politika možno ešte stále nevie vysloviť prosbu o odpustenie, ale cirkev môže byť toho schopná, - povedal Tamás Fabiny.

Po kázni herec Jókaiho divadla v Komárne Mátyás Dráfi zarecitoval básne o láske, viere a spolupráci v maďarskom a slovenskom jazyku. Biskupi maďarskej a slovenskej evanjelickej cirkvi Péter Gáncs a Miloš Klátik sa potom spoločne modlili za spoločný cieľ. Po modlitbe sa uskutočnilo slávnostné podpísanie partnerskej zmluvy.

Partnerská zmluva nadväzuje na viaceré doterajšie formy spolupráce medzi evanjelikmi oboch cirkví. Obe cirkvi považujú za základný prameň viery a pravidlo života Božie slovo vykladané v duchu Symbolických kníh. Cieľom zmluvy je prehĺbenie a rozšírenie vzájomnej spolupráce v snahe budovať bohoslužobné spoločenstvo bez ohľadu na národnostnú príslušnosť. Obe strany sa v zmluve zaväzujú viesť otvorený dialóg, posilňovať vzájomnú dôveru a tým podporovať spoluprácu medzi Slovákmi a Maďarmi v rámci Slovenskej republiky a Maďarska. Partnerská zmluva vytvára základný rámec na spoluprácu v rámci evanjelického školstva, evanjelickej diakonie, spoločenstiev žien či mládeže atď.

Po slávnostnom akte podpísania partnerskej zmluvy zaznela evanjelická hymna Hrad prepevný - v slovenčine aj v maďarčine. Po podpísaní zmluvy sa konala tlačová konferencia, počas ktorej predstavitelia oboch cirkví odpovedali na otázky novinárov o význame zmluvy a jej prínose pre vzťahy medzi oboma cirkvami.

*

Generálne presbyterstvo ECAV na Slovensku na svojom zasadnutí 3. februára 2012 vo Zvolene schválilo návrh Partnerskej zmluvy medzi Evanjelickou cirkvou augsburského vyznania na Slovensku a Evanjelickou cirkvou v Maďarsku. Návrh partnerskej zmluvy vyplynul zo spoločného rokovania v Bratislave z 19. septembra 2007, ako aj z ďalších oficiálnych i neoficiálnych stretnutí a rozhovorov, ktoré sa medzi cirkvami na rôznych úrovniach intenzívne viedli. Definitívne znenie návrhu partnerskej zmluvy bolo odsúhlasené 26. novembra 2011 v Budapešti na pracovnom rokovaní. Za maďarskú stranu prípravou partnerskej zmluvy boli poverení generálny kurátor Gergely Prőhle a biskup Tamás Fabiny, za slovenskú cirkev rokovania viedli generálny biskup Miloš Klátik a generálny dozorca Pavel Delinga. Na rokovaní sa konštatovalo, že zmluvné vyjadrenie záujmu predstaviteľov oboch cirkví o dobré partnerské vzťahy dáva dôležitý signál nielen dovnútra cirkví, ale aj navonok do okolitého sveta. Zmluva má 7 článkov venovaných rôznym oblastiam spolupráce, z ktorých jeden sa venuje aj podpore národnej identity slovenských evanjelikov žijúcich v Maďarsku a maďarských evanjelikov žijúcich na Slovensku.

Andrea Szabová Mataiszová

Príbeh Dabašanky, ktorá sa presadila v Bratislave

Je prirodzené, že každá škola sa rada pýši svojimi žiakmi, ktorí po opustení jej lavíc dosahujú nadštandardné úspechy. Slovenská škola a gymnázium v Budapešti sa taktiež môže pýšiť viacerými úspešnými „odchovancami“, medzi ktorých sa v poslednej dobe bezpochyby zaradila jej maturantka z roku 2001, rodáčka z Dabašu Margita Garajszká. Interná doktorandka na Univerzite Komenského (UK) v Bratislave prednášajúca slovenčinárom Filozofickej fakulty (FF) slovenskú a svetovú drámu na magisterskom stupni, sa nedávno zviditeľnila ako prekladateľka a dramaturgička divadelnej činohry, ktorá sa po košickej premiére predstavila už aj v Budapešti a zároveň ako spisovateľka, ktorá vlani na jeseň krstila svoju prvú vlastnú autorskú knihu. Len s nemalou pýchou môžem poznamenať, že zhodou okolností sme boli spolužiakmi a dodnes udržiavame kontakty. Počas Margitinej nedávnej návštevy Budapešti sme sa vzhľadom na jej spomínané úspechy stretli tak trochu pracovne, aby porozprávala o sebe našim čitateľom.

Ako je známe, v Dabaši-Šáre žijú potomkovia Slovákov. Margitini starí rodičia i mama ovládajú jazyk svojich predkov, preto bolo prirodzené, že aj malá Margita si ho začala osvojovať v rámci fakultatívnej výučby slovenčiny v miestnej základnej škole. Dodnes s láskou spomína na pani učiteľku Teréziu Illésovú Tóthovú, ktorá položila pevné základy jej slovenčiny. Po absolvovaní základnej školy nastúpila do prvého ročníka budapeštianskeho slovenského gymnázia. Spomedzi všetkých predmetov si nepochybne najviac obľúbila literatúru – v rozbore básní i vedomostiach o literárnych dielach nemala v triede konkurenta. Literatúra bola pre ňu nielen predmetom, ale koníčkom, čo priam predurčilo jej ďalšie smerovanie po maturite. Popri učení sa nevyhýbala ani mimoškolským aktivitám – bola stabilnou členkou spevokolu školy a pravidelne sa zúčastňovala aj na divadelných táboroch organizovaných Danielou Onodiovou.

Po úspešných maturitách sme v septembri roku 2001 nastúpili na štúdium slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti (ELTE). Na impulz hosťujúceho lektora z Bratislavy Jozefa Štefánika sme si však čoraz viac začali osvojovať myšlienku pokračovať v štúdiách v Bratislave. Rozhodnutie nasledovala cieľavedomá jazyková i odborná príprava na prijímacie skúšky, vďaka ktorej sme v septembri 2002 pokračovali v štúdiách na bratislavskej UK.

Po štyroch rokoch strávených na budapeštianskom slovenskom gymnáziu a jednom na univerzite ELTE sa naše cesty v Bratislave rozišli, keďže kým ja som sa vybral cestou žurnalistiky, Margita ostala verná odboru slovenský jazyk a literatúra. Študentka z Maďarska, akú v Bratislave vtedy už roky nevideli, sa vďaka svojmu svedomitému prístupu k štúdiám postupne nielen vyrovnala svojim ročníkovým kolegom, ale ich aj predbehla. Dovolím si to tvrdiť na základe faktu, že po obhájení diplomovej práce s názvom Typológia ženských postáv v slovenskej dráme 60. rokov 20. storočia sa v roku 2007 nezastavila pri diplome, ale pokračovala v štúdiách ako interná doktorandka. Od získania úctyhodného titulu PhD. ju v súčasnosti delí už iba odovzdanie dizertačnej práce, na ktorej v súčasnosti pracuje.

Názov Margitinej diplomovej práce prezrádza jej priazeň k súčasnej literatúre. Ako prezradila, veľa jej dali v tejto súvislosti hodiny Lajosa Grendela s názvom Kapitoly z dejín modernej drámy, ktoré navštevovala v rámci voliteľných predmetov. Kto pozná Margitu, nemôže byť prekvapený, že svojím talentom zapôsobila na profesora, ktorý ju nasmeroval rovno do obrátenej pyramídy Slovenského rozhlasu. Na okruhu Rádio Devín začala pripravovať literárne relácie Kapitoly z dejín moderného románu a Kapitoly z dejín modernej drámy, v rámci ktorých odzneli rozbory i úryvky súčasných diel tohto žánru z úst slovenských hercov. Na okruhu Rádio Patria zároveň pripravovala rozhovory a písala eseje pre rôzne, prevažne kultúrne relácie maďarského vysielania.

Univerzitnou pôdou a rozhlasom však pole Margitinho pôsobenia nie je zďaleka vyčerpané. Vďaka už spomínaným divadelným táborom a tam získaným kontaktom, ako aj vďaka svojmu neúnavnému záujmu o divadlo, už v mladom veku môže o sebe povedať, že je dvojnásobnou dramaturgičkou divadelných predstavení režírovaných dramatikom Silvestrom Lavríkom. Ich rukopis nesie okrem inscenácie Klietka z červeného zlata aj čerstvá maďarsko-slovenská činohra inšpirovaná dielom Sándora Máraiho pod názvom Ako naučiť poslušnosti meštianskeho psa - A polgári kutya nevelése. V prípade „čerstvej“ činohry sa k Margitinmu menu viaže okrem dramaturgie aj jej samotný preklad. Keďže obe predstavenia sa tešili veľkému úspechu, Margita sa rozhodla dať svojmu koníčku profesionálnejší rozmer a podala si prihlášku na Vysokú školu múzických umení (VŠMU). V januári úspešne absolvovala náročné prijímacie skúšky na odbor Divadelná réžia a dramaturgia, a tak od septembra sa jej naskytne možnosť rozvíjať svoj talent a zúročiť svoje skúsenosti pod patronátom profesora Vladimíra Strniska.

Vráťme sa však trošku naspäť do minulosti. Po získaní univerzitného diplomu začala pracovať vo vydavateľstve Eastone Books, kde okrem koordinovania práce prekladateľov a korektorov aj sama redigovala a korigovala texty prevažne populárno-náučného charakteru. Veľkú zmenu do jej života priniesla konferencia štátov Visegrádskej štvorky (V4) v roku 2008, kam ju pozvali sprevádzať maďarskú delegáciu a tlmočiť pre vtedajšiu štátnu tajomníčku Ministerstva školstva a kultúry MR. Na tomto podujatí si ju všimol vtedajší veľvyslanec MR v Bratislave a ponúkol jej asistentskú, prekladateľskú a tlmočnícku prácu na maďarskej ambasáde. Margita po prijatí ponuky absolvovala množstvo spoločenských podujatí, počas ktorých mala možnosť nazrieť do slovensko-maďarských reálií, porozprávať a zoznámiť sa s významnými predstaviteľmi politického, spoločenského a kultúrneho života oboch národov, čo jej dalo veľa skúseností. Zistila, že spoločných čŕt medzi oboma národmi je oveľa viac, ako rozdielnych. Aj preto sa v súčasnosti angažuje v projekte nadácie Terra Recognita s názvom Neznámy sused – Az ismeretlen szomszéd. Cieľom iniciatívy je predstaviť slovenskej verejnosti súčasné Maďarsko a maďarskú spoločnosť a posilniť spoluprácu medzi slovenskou a maďarskou občianskou sférou. Pozitívne ladené príspevky s výsostne nepolitickou tematikou si môžete prečítať na stránke www.sme.sk/tema/projekt-neznamy-sused. Okrem editovania stránky v bratislavskom Maďarskom inštitúte sa v rámci pravidelných literárnych večierkov Beseda v obývačke (Csevely a Nappaliban) rozpráva so súčasnými, najmä mladšími maďarskými básnikmi, spisovateľmi, ktorých činnosť približuje hosťom v neviazanej, príjemnej atmosfére. Najbližšie 17. apríla bude hosťom večierka László Garaczi.

Popri tom všetkom Margitinu životnú dráhu napriek jej mladému veku už teraz zdobí mimoriadne bohatá prekladateľská a publikačná činnosť. Jej umelecké i odborné preklady vychádzajú v renomovaných časopisoch ako Lettre Internationale, Kalligram či Élet és Irodalom (Život a literatúra), s jej recenziami sa môžete stretnúť v periodikách ako Pravda, Revue svetovej literatúry, Let, Češtinář, alebo Új Szó, kým svoju publikačnú činnosť vyvíja najmä na vyššie spomenutej webovej stránke denníka Sme. „Na svedomí“ má popri tom okrem rozhlasových hier odvysielaných na vlnách Rádia Patria už aj preklad štyroch kníh, rôzne poviedky i prvú samostatnú knižnú publikáciu s názvom Bobuľa. Hrdosť autorky na svoje „dieťa“ je maximálne opodstatnená, knižka je už na prvý pohľad veľmi estetická, farebne ilustrovaná, tak trochu neposedná – ako Bobuľa sama. Začala sa rodiť pred niekoľkými rokmi úplne nepatrne, keď pod vplyvom románu Eleny Maróthy-Šoltésovej Moje deti sa v Margite zobudila zvedavosť, ako vlastne komunikujú slovenskí rodičia so svojimi deťmi. Zadovážila si preto rôzne detské časopisy a v jednom z nich natrafila na výzvu na napísanie poviedky pre deti. To bol ten správny impulz, vďaka ktorému sa zrodil prvý príbeh o Bobuli, v ktorom navštívila kúpele. Na Margitine veľké prekvapenie i radosť bola poviedka ocenená a uverejnená v zborníku. Po tomto dobrom zážitku sa začali rodiť Bobuline ďalšie dobrodružstvá, ktoré vlani vyústili do spomínanej krásnej publikácie. Ako Margita prezradila, Bobuline príbehy sú vlastne spracovaním jej vlastného detstva – miest, udalostí a osôb, ktoré v detstve (ale aj neskôr) stretla, len sú trošku dokreslené a okorenené fantáziou.

Čo k tomu všetkému dodať? Ostáva nám azda len popriať Margite veľa šťastia a vytrvalosti do štúdií, mnoho ďalších kníh, divadelných i pracovných úspechov, aby sme o pár rokov mohli pokračovať aspoň podobne rozsiahlym, ak nie ešte dlhším príspevkom.

Zlatko Papuček

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

O/d/písaný...

Nie je ľahké uvažovať o jasnom porušení noriem výlučne zo straníckeho hľadiska. V súvislosti s už dokázaným plagiátorstvom Pála Schmitta – rovnako, ako to bolo v prípade skorších korupčných škandálov, alebo Gyurcsányovho öszödského prejavu – je namieste vysloviť závery. Prestíž prezidenta republiky je stratená, z politického hľadiska sa stal príťažou. Vynára sa klasická otázka: komu je to dobré?

Ak by sme hovorili o politickej úžitkovosti, mohli by sme uznať, že opozícia v skutočnosti nemá záujem na odchode smrteľne zraneného prezidenta. Pál Schmitt je totiž odteraz darom pre opozíciu: je terčom, do ktorého je ľahké trafiť, stáva sa symbolom, ktorý je osobne schopný dementovať všetko, čo by chcela táto vláda vo svojej komunikácii o sebe tvrdiť. Schmitt bude od tejto chvíle predstavovať postkomunizmus, to, že táto krajina je bez následkov. Bude chodiacou negatívnou kampaňou. Žiadny šéf opozičnej kampane nemohol vymyslieť na túto rolu lepšieho človeka.

Podľa straníckej logiky je celkom jasné, že čo je dobré pre opozíciu, nie je dobré pre vládu. Možno teda pokojne vyhlásiť: keď Pál Schmitt zostane vo svojom úrade, najviac uškodí Fideszu. Zmena na tomto poste prináša politické riziká a má aj politickú cenu – to je jasné. Avšak tieto sú zanedbateľné v porovnaní s vyššie naznačenými stratami. Ťažko môže niekto tvrdiť, že jedinú užitočnú funkciu prezidenta (bezpodmienečná podpora vládnych rozhodnutí a zákonov) by nemohol vykonať niekto iný. Všetky ďalšie jeho prednosti, ktoré sa ukazovali v očiach tých, ktorí ho zvolili, sa po škandále stratili či zničili. Jednoznačným záujmom Fideszu by bolo zbaviť sa tejto záťaže, vyzvať Schmitta, aby odstúpil, ak by demisiu nepodal sám od seba. Týmto by mohla pravica prezentovať príklad, že všetko môže mať svoje následky. Ak to Fidesz neurobí, neuškodí opozícii. Zatiaľ ani nie je možné v plnej šírke odhadnúť váhu takéhoto rozhodnutia. Ale ak Fidesz nevidí hrozby, ak by trval na svojej schematickej stratégii používanej v takýchto kauzách, nadávkuje si jed, ktorého účinky ešte nemožno zmerať v dnešných prieskumoch verejnej mienky.

Veru, keď niečo nemá následky, aj to má či môže mať následky... 

----------------------

Zo Správy vyšetrovacej komisie Únie novinárov z 5.4.2032: Peštiansky perkelt zverejnený v Ľudových novinách pred 20 rokmi (5. apríla 2012) obsahuje príliš veľa pasáží zhodných s úvahou maďarského politológa Gábora Töröka zo dňa 28.03.2012, presnejšie ide viac-menej o preklad úvahy. Zodpovednosť za to však nenesie GMP, ale redakcia ĽN, pretože mala opisovanie odhaliť a článok nezverejniť...

Kriticky o novej maďarskej legislatíve

Otvorená diskusia na veľvyslanectve SR aj o našom školstve

O otázkach vplyvu nových a zmenených právnych predpisov na postavenie slovenskej národnosti v Maďarsku diskutovali naši aktivisti na veľvyslanectve Slovenskej republiky v Budapešti 21. marca v rámci pracovnej porady, spoluorganizátorom ktorej bol Zväz Slovákov v Maďarsku.

Predstavitelia občianskej sféry Slovákov žijúcich v Maďarsku sa zaoberali vplyvmi najmä novej ústavy, zákona o národnostiach, zákona o školstve a zákona o samosprávach. Stretnutie voľne nadväzovalo na nedávne stretnutie Slovákov v Maďarsku s predstaviteľmi štátnej sféry, ktorí informovali o zmenách, ktoré sa týkajú národností. Avšak vtedy nebolo dosť priestoru na otvorené prediskutovanie jednotlivých problémov a preto sa rozhodli stretnúť sa v užšom kruhu. Prítomných privítal hostiteľ podujatia, mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss a požiadal ich, aby sa vyjadrili k modifikovanej legislatíve.

Podľa moderátora stretnutia, člena VZ Celoštátnej slovenskej samosprávy, vedúceho Klubu poslancov Spolu Imricha Fuhla ďalším zámerom bolo, aby naši experti kriticky poukázali na závažné chyby, nedostatky a nejasnosti spomínaných zákonov. Hneď na úvod pripomenul: poslanci Slovenskej samosprávy v Segedíne poukázali na to, že nový národnostný zákon obsahuje protiústavné predpisy. Listy, v ktorých uvádzajú diskutabilné pasáže, poslali predsedovi CSS Jánovi Fuzikovi, ako aj verejnému ochrancovi práv a maďarskému prezidentovi. Podstatou legislatívnych zmien je podľa I. Fuhla posilnenie centralizácie, koncentrovania moci. Požiadal pána veľvyslanca, aby na nastávajúcom zasadnutí zmiešanej komisie pre národnostné záležitosti vystupoval aj v záujme Slovákov v Maďarsku. Podotkol, že je mu ľúto, že v zmiešanej komisii nie je zástupca občianskej sféry. Totiž donedávna tam bol bývalý predseda ZSM Matej Šipický, ktorý v poslednom čase nedostáva pozvánky na tieto zasadnutia.

K Základnému zákonu sa kriticky vyjadril M. Šipický. Ako povedal, nová ústava je postavená na národnom a nie na občianskom princípe a je ústavou maďarského národa a nie maďarského štátu. V patetickej, kresťansky orientovanej preambule (presnejšie v takzvanom národnom vierovyznaní), ktorá sa začína maďarskou hymnou, sa spomínajú iba Maďari. Nemaďarských spoluobčanov vynecháva, hoci ich v ďalšej časti berie ako štátotvorných spoluobčanov. Nespomína sa ani fakt, že územie Maďarska bolo vždy štátom viacerých etník.

Najživšia diskusia prebiehala v oblasti školstva. V diskusii odznelo, že za dvadsať rokov klesol počet škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, skoro na polovicu. Môže to byť v dôsledku zatvorení mnohých škôl v malých osadách, ktoré neboli schopné financovať udržiavanie výchovno-vzdelávacích inštitúcií. Žiaci týchto škôl potom prešli do maďarských škôl, alebo do inej inštitúcie, kde sa vyučuje slovenčina ako predmet.

Riaditeľka Slovenskej národnostnej školy v Mlynkoch Marta Papučková Glücková vyslovila veľké obavy z toho, že nepoznajú vykonávacie predpisy k jednotlivým zákonom a je veľká neistota ohľadom toho, že štát preberie všetky základné školy. Zrejme to bude znamenať pričlenenie malých škôl k veľkým, čím môžu veľa stratiť hlavne tie, v ktorých sa vyučuje národnostný jazyk. Ak sa žiaci dostanú do čisto maďarskej školy, ich záujem o slovenčinu klesne. Vyjadrila aj obavu z toho, že pri pričleňovaní škôl nebudú brať do ohľadu ich orientáciu, ale geografické podmienky. „Stále sa spomína malokerešský model, ktorý by sme mali napodobňovať. V Malom Kereši spojili všetky školy do jednej inštitúcie, vrátane tej, kde sa slovenčina vyučovala ako predmet a dnes tam už výučba slovenčiny úplne zanikla,“ povedala. Ako poznamenala, výučba slovenčiny tam prebiehala na úkor cudzieho jazyka a rodičia si vybrali radšej angličtinu alebo nemčinu, aby sa ich deti mohli učiť spolu so svojimi spolužiakmi a aby mali lepšiu možnosť na uplatnenie sa.

V diskusii odznelo, že hoci národnostné samosprávy budú mať právo veta v rozhodujúcich otázkach týkajúcich sa škôl, zákon neuvádza žiadne sankcie, ktoré by odradzovali výkonnú moc od nedodržiavania uznesení národnostných zborov. V zákone sa síce uvádza, že v prípade, ak osem rodičov žiada výučbu národnostného jazyka pre svoje dieťa, treba ju organizovať, ale nespomína sa miesto jej zabezpečenia. Podľa plánov osem rodičov sa musí vyjadriť nielen o tom, že žiada výučbu národnostného jazyka, ale aj o tom, že rodič patrí k danej národnosti. O tomto už hovoril predseda Výchovno-vzdelávacieho výboru CSS Michal Lásik, ktorý pripomenul, že vo viacerých osadách starostovia chcú zrušiť národnostnú výučbu v materských školách, totiž iba národnostné škôlky preberie štát od januára 2013, väčšinové budú naďalej prevádzkovať samosprávy. Okrem toho sa zmienil o tom, že hoci CSS má pripravený zoznam škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, nemá taký zoznam, na základe ktorého by sa dalo napríklad vedieť, kde sú učitelia pred dôchodkom, teda kde by bolo treba poslať mladého pedagóga a pod.

O nedodržiavaní povinností štátu v prípade učebných a školských pomôcok sa kriticky vyjadrila Mária Šutinská. Ako povedala, v posledných rokoch badať trend, že štát namiesto toho, aby vydával národnostné učebnice, presúva kompetenciu na európske fondy. Ako M. Šutinská povedala, pre nás je veľmi dobré, že sa na to podujala békeščabianska škola, ktorá sa na čele konzorcia zúčastnila na európskych projektoch v oblasti vydávania učebníc, ale problém vidí v tom, že štát nedodržiava svoje povinnosti.

O ohrození používania materinského jazyka v národnostných samosprávach sa zmienila predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová, podľa ktorej ak zápisnicu zasadnutia je potrebné zhotoviť aj v maďarskom jazyku, resp. na zasadnutí musí byť prítomný aj poverenec notára (ktorý zväčša neovláda národnostný jazyk), tak nútia poslancov, aby menej používali svoj materinský jazyk. Okrem toho modifikovaný zákon hovorí o tom, že počet národnostných poslancov závisí od počtu prihlásených národnostných občanov počas sčítania ľudu v roku 2011. Avšak na otázky týkajúce sa národnostnej príslušnosti nebolo povinné odpovedať, preto je otázna legitimita tohto nariadenia. Na záver dodala, že samosprávny systém priniesol obrodu budapeštianskych Slovákov, ktorí žijú v hlavnom meste roztrúsene a vďaka ich činnosti sa hlásia k svojej národnosti.

Účastníci pracovnej porady sa dohodli, že v závažných otázkach, hlavne čo sa týka protiústavných nariadení Základného zákona, sa pokúsia spojiť sa s predstaviteľmi ostatných národností a spoločne vystúpiť vo vlastnom záujme. Zhodli sa v tom, že väčšina zákonov zatiaľ nie je úplná, nakoľko k nim ešte nevyšli vykonávacie predpisy a preto treba sledovať nové nariadenia vo všetkých odboroch. Záverom konštatovali, že stretnutie bolo užitočné, ale pri ďalšej príležitosti sa stretnú odborníci na užšiu oblasť, napríklad na školstvo.

Eva Patayová Fábiánová

Úspech komlóšskych žiakov na Slovensku

Žiaci v Slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši nezaháľajú. Každoročne sa pripravujú na mnoho súťaží zo slovenčiny, medzi ktoré patria aj súťaže v prednese poézie a prózy, napr. Spievanky a veršovačky, odkiaľ si vždy prinesú popredné umiestnenia. Zapájajú sa však aj do medzinárodných súťaží v rumunskom Nadlaku alebo aj na Slovensku. V minulom roku boli v Bratislave na Rozprávkovom vretienku – to je súťaž v prednese rozprávok a tento rok v Šali na Šalianskom Maťkovi – kde sa recitujú zase povesti.

Ak nepoznáte Šalianskeho Maťka Jozefa Cígera Hronského, vysvetlíme vám to. Táto súťaž má názov podľa chlapca Maťka, ktorý sa narodil v Šali a zároveň je venovaná pamiatke slovenského spisovateľa Jozefa Cígera Hronského. Hlavným organizátorom súťaže je Miestny odbor Matice slovenskej v Šali, MS v Martine a Bratislave, redakcia časopisu Slniečko, Ministerstvo kultúry SR, Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, Národné osvetové centrum a Obvodný úrad v Šali. Dušou tejto súťaže je však MUDr. Svetozár Hikkel, vďaka ktorému je táto literárna súťaž na vysokej umeleckej a organizačnej úrovni.

Ale vráťme sa k priebehu celoštátnej súťaže Šaliansky Maťko. Do jej 19. ročníka postúpili víťazi krajských kôl, teda tí najlepší recitátori povestí v troch kategóriách. Ponuku zúčastniť sa na tejto súťaži využili aj deti zo slovenských škôl v zahraničí. Bola to žiačka z Užhorodu (Ukrajina) a traja naši žiaci zo Slovenského Komlóša. A tak sme sa 2. marca 2012 vybrali na Slovensko.

V 1. kategórii Marta Kergyová upútala porotu povesťou Drôtený vtáčik od Daniely Hivešovej Šilanovej. Zástupkyňa šéfredaktora časopisu Slniečko Ľubica Kepštová sa pochvalne vyjadrila o najmladších účastníkoch súťaže. Obdivovala kamarátov zo zahraničia, ako perfektne dokážu zvládnuť literárny text po slovensky. Povedala, že keby im dala čítať text, určite by ho lepšie zvládli, než mnohé slovenské deti. Aby sa im dobre čítalo, odmenila všetkých krásnymi knihami a časopismi.

V 2. kategórii Csaba Bajczer zaujal prítomných povesťou Koľko vrcholov majú Tatry, ktorej autorom je Anton Marec. Predseda poroty Marián Nagy mu vyslovil osobitné poďakovanie a udelil mimoriadnu cenu za výborný prednes. Zároveň poslal srdečný pozdrav na Dolnú zem a povedal, že ak aj dnes tam slovenčina tak pekne znie, ako sme počuli, tak to je veľmi pekné a príjemné skonštatovanie.

V 3. kategórii Csilla Bajczerová zarecitovala povesť Žabia studňa od Márie Ďuríčkovej. Predsedníčka poroty na záver dodala: „Bolo mi veľkou cťou vypočuť si mnoho nádherných ukážok, z ktorých jednu mimoriadne citlivo a pôsobivo predniesla aj Csilla Bajczerová z Maďarska. Vyjadrujem presvedčenie, že tú slovenčinu, ktorú sme všetci počuli, si bude aj naďalej udržiavať, bude sa o ňu starať a bude rozvíjať ľubozvučný jazyk svojich predkov. Ten je nádherný, vyvíja sa, je živý tak ako sú živé aj deti. Veľké ďakujem patrí aj pedagógom Mgr. Ľubomíre Rollovej a Marianne Melegovej Bajczerovej, ktoré pripravili svojich žiakov na celoštátnu a vďaka nim aj medzinárodnú súťaž.“

Všetkých dvadsaťosem účastníkov dostalo diplomy, medaily, veľa kníh a darčekov, z ktorých sa veľmi tešili. Aj touto cestou im blahoželáme. Účinkovanie našich žiakov na súťaži v slovenskom prostredí ich nielenže obohatilo o nové skúsenosti a zážitky, ale dodalo im ešte väčšiu silu do toho, aby si aj naďalej zdokonaľovali slovenčinu. A to je aj cieľom učiteľov na slovenských školách v Maďarsku.

Ľubomíra Rollová

V Dabaši-Šáre vynášali Kyselicu

Piata pôstna nedeľa je neklamným znakom jari, nesie viaceré známe pomenovania ako napríklad Smrtná alebo Čierna nedeľa. Piatej pôstnej nedeli dávali ľudia názvy podľa dávneho zvyku, ktorý pramení v samotných začiatkoch cirkvi. Aj v súčasnosti sa stretávame s obyčajou zahaľovať v tento deň v kresťanských chrámoch kríž s ukrižovaným Ježišom čiernym súknom na znak hlbokého smútku z jeho blížiaceho sa umučenia a smrti na Golgote. Počas Smrtnej nedele bývalo v mnohých Slovákmi obývaných obciach v Maďarsku a na celom Slovensku rozšíreným zvykom vynášanie Moreny, ktorý vo viacerých regiónoch prežíva dokonca renesanciu a spestruje vítanie jari. Slamou vypchatá Morena, figurína v ženských šatách, ktorú tiež prezývajú Marmuriena alebo Kyselica, symbolizuje túžbu, ktorá pretrváva z pohanských čias, zbaviť sa po súženiach dlhej zimy rizík, ktoré toto ročné obdobie prináša. Vynášanie Moreny je v rukách mladých vidiečanov, tí ju z obce odprevádzajú v sprievode a so spevom. Symbol smrti, chorôb a zimy končí zapálený vhodením do potoka alebo zhorí vo vatre.

Slováci v Dabaši-Šáre na Čiernu nedeľu tradične vynášajú Kyselicu. Tohto roku to bolo 25. marca. Dospelí, deti, mladí i skôr narodení, rodičia i starí rodičia sa plní očakávania zhromažďovali vo dvore Domu závinov. Prítomní boli nielen členovia miestnej slovenskej samosprávy, mládežnícka sekcia tanečnej skupiny Borovenka, ale aj členovia ženského speváckeho zboru Rozmarín, škôlkari, žiaci a pedagógovia. Slnečné jarné počasie prilákalo na podujatie približne sto záujemcov, ktorí spievajúc prešli s Kyselicou až k brehu potoka. Na čele sprievodu bol konský povoz, za ktorým sa točilo „čertovo koleso“. Mužská a ženská figurína v ľudovom kroji, ktoré boli pripevnené na koleso, „pretancovali“ celú cestu. Na brehu potoka členovia ženského speváckeho zboru Rozmarín zaspievali kyticu slovenských piesní, potom vyzliekli figurínu a ľudový kroj pekne zabalili do batoha. Členovia tanečnej skupiny Borovenka potom zapálili Kyselicu zhotovenú z dreva a slamy a hodili ju do vody. Podľa tradícií pomocou vody a ohňa pochovali zimu, zničili choroby, zlo a nešťastie - voda ich všetky odniesla ďaleko od mesta. Program pokračoval šliapaním konopy. Detičky miestnej materskej školy pod vedením členky speváckeho zboru vstúpili do menšej jamy, do ktorej predtým položili konopy a vodu. Tak symbolicky v „močille močili konope“.

Po návrate k Domu závinov tradičný popoludňajší program uzavrelo spievanie piesní na privolávanie jari a malé pohostenie: organizátori pozvali prítomných na tradičné dabašské makové a orechové záviny.

Andrea Szabová Mataiszová

Medzinárodný deň žien v Sarvaši

Kultúrny spolok sarvašských Slovákov Vernosť si pri príležitosti Medzinárodného dňa žien uctil svoje členky tým, že 12. marca im v sídle miestnej slovenskej samosprávy pripravil kultúrny program a skvelé pohostenie.

Prítomných privítal predseda miestnej slovenskej samosprávy Tibor Mótyán a v úvodných slovách zablahoželal ženám k ich sviatku.

Pán Ján Ďurčik veršami Michala Blašku vyjadril poctu a poďakovanie sarvašským Slovenkám.

Po krásnych veršoch predsedníčka spolku Vernosť Anna Franková uviedla kultúrny program, ktorý na túto slávnostnú príležitosť pripravili žiaci Slovenskej základnej školy v Sarvaši. V podaní Nándiho Tušjaka, Dávida Hajducha, Zalána Laurinecza a Benceho Virága zazneli i tieto verše:

Vitajte nám, vitajte nám ženy, ženičky.

Zasmejte sa i pozdvihnite starostlivé hlavičky.

Dnes je veľký sviatok, mala by tu hudba hrať.

Snežienky a konvalinky mali by tu rozváňať.

Vy však skromné ženičky,

málo k šťastiu žiadate, stačí vám,

keď veľkú lásku vašich blízkych spoznáte.

Aby sa naplnili slová básne, o to sa postarali malí hudobníci Lili Kišová, Šára Černušová, Dominik Šinka a Adrien Molnárová, ktorí pod vedením pani učiteľky Čilly Šindelovej zahrali na píšťalkách veselé melódie. K dobrej nálade prispel aj spev Roberty Bagiovej, Nikol Valachovej a Dženifer Vargovej, ktoré zanôtili slovenské ľudové piesne. Keďže tohtoročná zima bola chladná a kvety ešte nevystrčili svoje hlávky spod zeme, deti potešili prítomné dámy vlastnoručne zhotovenými farebnými srdiečkami s kvietkom uprostred.

Žiakom sa za program poďakovali prítomní vrelým potleskom a vynikajúcim pohostením, ktoré bolo krásne naservírované a o to viac chutilo.

Bol to opäť jeden nezabudnuteľný deň, keď ľudia mali k sebe bližšie ako zvyčajne, keď šťastie a pohoda vykreslili na tvárach široké úsmevy a ľudskosť hriala oveľa viac ako zubaté lúče jarného slnka.

Dana Lukáčiková

Zasadnutie redakčnej rady

Dňa 22. marca sa v sídle Celoštátnej slovenskej samosprávy konalo zasadnutie Redakčnej rady Ľudových novín. Zúčastnili sa na ňom štyria doterajší členovia a Gregor Papuček, ktorý prijal členstvo vo februári tohto roku. Svoju neúčasť na rokovaní zahlásil Ivan Drábek.

Dôvodom zasadnutia bolo zvolenie predsedu, respektíve predsedníčky zboru, totiž doterajšia predsedníčka Mária Žiláková sa v januári tohto roku kvôli pracovnej zaťaženosti zriekla funkcie aj členstva v rade. Predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik po privítaní prítomných členov Ildiky Makaiovej, Gregora Papučka, Gregora Martina Papucseka a Mateja Šipického pozdravil aj hostí, riaditeľa vydavateľa Ľudových novín, spoločnosti Legatum, s. r. o., Juraja Anda a poverenú šéfredaktorku Ivett Horváthovú Körtvélyesi. Redakčná rada bola uznášaniaschopná, vedením zápisnice poverili účastníci referentku CSS Máriu Mataidesovú a overením zápisnice Ildiku Makaiovú. Jednohlasne schválili program rokovania: voľbu predsedu redakčnej rady a plán činnosti zboru na tento rok.

Podľa stanov redakčná rada má 5 členov, predsedu je možné zvoliť nadpolovičnou väčšinou hlasov, otvoreným hlasovaním. Traja členovia rady navrhli za predsedu Gregora Papučka, ktorý poďakoval za dôveru, ale funkciu nemohol prijať vzhľadom na skutočnosť, že je predsedom Slovenskej samosprávy I. obvodu Budapešti a dozorcom Slovenského evanjelického zboru v hlavnom meste a obe funkcie sú náročné na čas i energiu.

Ďalšou navrhnutou na post predsedu bola Ildika Makaiová, ktorá taktiež kvôli pracovnej zaťaženosti nemohla prijať funkciu. Gregor Papuček navrhol, že sa zriekne členstva v rade a prepustí miesto ďalšiemu kandidátovi Petrovi Pečeňovi, ktorého Kultúrny výbor CSS vo februári navrhol za člena rady. Nakoniec schválili návrh, aby sa rada rozšírila o ďalšieho člena.

G. M. Papucsek a M. Šipický nastolili otázku, či rada nemôže fungovať bez predsedu, respektíve s kolektívnym predsedníctvom v súčasnej zostave. J. Fuzik poukázal na to, že takúto formu fungovania neumožňujú stanovy rady. Predseda musí predniesť názor rady, napríklad najbližšie pri hodnotení konkurzných prác na post šéfredaktora Ľudových novín. Predseda CSS konštatoval, že by bolo dobré určiť osobu, ktorá zhrnie názory členov o kandidátoch, pretože až na májovom Valnom zhromaždení CSS odsúhlasia šiesteho člena, ktorý by sa zároveň stal predsedom rady.

Po oficiálnej časti rokovania prítomní prešli na neviazanejšiu debatu, v ktorej okrem iného rozoberali už roky existujúcu žánrovú „jednoduchosť a slabosť“ Ľudových novín. V časopise chýbajú interview, politické komentáre, ankety a iné publicistické žánre, čo pripisujú nedostatku kapacity novináriek. Na druhej strane sú zbytočne vyhodené peniaze venovať celú stranu literatúre a najväčším luxusom je uverejňovať televízny program slovenských staníc, veď v Maďarsku ich nemožno sledovať, iba ak cez internet, alebo prostredníctvom káblovej televízie. Členovia rady pripomenuli, že žánrová pestrosť nie je lepšia ani v slovenskom rozhlasovom a televíznom vysielaní v Maďarsku.

Ku koncu rokovania M. Šipický mal pripomienku súvisiacu s výberom šéfredaktorov, konkrétne vyslovil žiadosť, aby sa predseda CSS vyjadril k listom, ktoré mu poslal a aby vysvetlil, z akých dôvodov stiahol konkurzné práce dvoch kandidátov. Ján Fuzik pripomenul, že redakčná rada je poradný, konzultačný a hodnotiaci orgán a nie dozorná rada a vyslovil svoj nesúhlas s rozoberaním takýchto záležitostí, ak nie sú prítomné obe strany.

Zasadnutie sa skončilo tým, že jeho účastníci sa nedohodli na presnom termíne najbližšieho rokovania Redakčnej rady Ľudových novín.

(IK)

Dialóg o spoločných slovensko-maďarských dejinách v SI

Na pôde Slovenského inštitútu sa 23. marca uskutočnilo stretnutie slovenských a maďarských historikov spojené s prezentáciou najnovších publikácií. Podujatie bolo voľným pokračovaním stretnutia, ktoré sa uskutočnilo deň predtým v Maďarskom kultúrnom inštitúte v Bratislave. Renomovaní slovenskí a maďarskí odborníci voľne diskutovali o takých témach, ako je spoločná história, rôzne aplikácie odborných termínov a spoločné cesty.

Úvodom sa prítomným prihovorila hostiteľka, riaditeľka SI Jana Tomková, ktorá vyslovila nádej, že podobnými podujatiami sa môžu zbližovať pohľady historikov na veci spoločné, ba možno sa konečne zrodí aj dlho pripravovaná učebnica spoločných dejín.

Riaditeľ Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Slavomír Michálek poznamenal, že spolupráca historikov v dvoch štátoch je bohatá, ale určite by mohla byť bohatšia. „Je veľa spoločných tém, na ktorých spoločne pracujeme. Na mnohé témy máme spoločný názor, na mnohé nie, ale verím, že spoluprácou môžeme dôjsť k spoločným uzáverom,“ povedal.

Prezentáciu troch nových publikácii moderoval prekladateľ a vysokoškolský pedagóg Karol Wlachovský, ktorý na úvod citoval slová spisovateľa Kálmána Mikszátha, podľa ktorého nie všetko sa udialo tak, ako je to v dejinách napísané.

Publikáciu Neznámy sused, ktorá sa zrodila pod záštitou združenia Terra Recognita v slovenskom jazyku, predstavil jeden z jej autorov – redaktorov, zástupca riaditeľa bratislavského maďarského inštitútu Csaba Zahorán. Zborník štúdií s podtitulom Dvadsať rokov Maďarska (1990–2010) zahŕňa osem veľkých tém, na základe ktorých chce predstaviť slovenskej verejnosti súčasné Maďarsko a maďarskú spoločnosť. V publikácii Attila Bartha písal o hospodárskych procesoch, Ákos Gergely Balogh spracoval premeny v mediálnej sfére, Nándor Bárdi sa zameral na prístup Maďarska k svojim krajanom, Zoltán Kiszelly spracoval vývoj maďarskej politiky po roku 1990, Mátyás Binder napísal štúdiu Rómovia a „cigánska otázka” v Maďarsku, Balázs Trencsényi a Péter Apor pripravili prehľad maďarskej historiografie, Iván Halász sa zameral na zahraničnú politiku a Balázs Dobos pripravil prehľad o národnostiach v súčasnom Maďarsku so zvláštnym zreteľom na Slovákov. Úvodné slovo napísal Cs. Zahorán a slovo na záver významný slovenský politológ Juraj Marušiak. Publikácia je bohato ilustrovaná mapami a disponuje bohatou bibliografiou. Ako Cs. Zahorán povedal, plánujú vydať aj pendanta tejto publikácie, teda o Slovensku v maďarskom jazyku, avšak zatiaľ táto knižka mešká kvôli finančným problémom.

Druhú publikáciu predstavil odborný asistent Katedry histórie Pedagogickej fakulty Univerzity J. Selyeho Barnabás Vajda. Ide o maďarskú monografiu Štátne hranice a identita, ktorá sa zaoberá mestami Komárom a Komárno. Publikácia vznikla na základe štúdií pre viedenský inštitút Ludwiga Boltzmanna a bola súčasťou celoeurópskeho projektu, ktorý sa zaoberal mestami na hraniciach dvoch štátov.

Treťou publikáciou bolo dvojčíslo maďarského historického časopisu Limes, ktoré sa zaoberalo otázkou Trianonskej zmluvy v pamäti občanov. Dvojčíslo predstavil vedecký pracovník Historického ústavu SAV Miroslav Michela. Ako povedal, publikácia vychádza z konferencie Komisie slovenských a maďarských historikov, ktorá sa uskutočnila v roku 2010 v Nových Zámkoch. Úmyslom organizátorov bolo, aby historici preskúmali, ako žije táto udalosť v pamätiach občanov, teda nie čo sa stalo, ale ako o tom rozprávajú. Autori pochádzajú z rôznych generácií. „Pôvodne naša predstava bola taká, že skúsime vytvoriť dvojice a na základe diskusie na vedeckom podujatí im ponúkneme možnosť, aby skúsili spolu niečo napísať. Nebolo zásadné vytvorenie páru typu Slovák a Maďar, ale aby viacerí ľudia spolu diskutovali. Napriek našim plánom sme sa nakoniec tohto cieľa vzdali, keďže aj diskusia v Nových Zámkoch bola miestami dosť horúca. Zistili sme, že problém treba hľadať ešte niekde inde, napríklad v pojmovom aparáte, teda vo využívaní pojmov. Napriek tomu aj forma, ktorú predkladáme, ponúka niečo nové o zániku Rakúsko-Uhorska,“ povedal M. Michela a dodal, že plánujú vydať trochu rozšírenú verziu prednášok v knižnej podobe aj v slovenčine.

Po prezentácii sa uskutočnila diskusia na tému Spolupráca historikov zo Slovenska a Maďarska. Účastníci diskusie Roman Holec z Historického ústavu SAV, László Szarka z Výskumného centra pre humanitné vedy MTA, László Vörös z Historického ústavu SAV, József Demmel z Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku a Attila Simon z Univerzity Jánosa Selyeho v Komárne sa pokúsili podať ucelený obraz o zmenách v prístupe k spoločným dejinám. Nadhodili sa mnohé zaujímavé problémy, ako napríklad prístup k pojmom a ich interpretácie, alebo existencia spoločenskej objednávky pre historikov o naplnení identitotvornej a legitimizačnej funkcie jednotlivých národov. J. Demmel nadhodil problém, že dodnes neexistuje rozsiahly biografický slovník dejateľov Uhorska, „najnovší“ pochádza zo začiatku 19. storočia a okrem iného nefiguruje v ňom ani významný evanjelický farár pôsobiaci 30 rokov v Budapešti Ján Kollár.

Podujatie poctil svojou prítomnosťou aj mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss, ktorý na záver povedal, že hlbšie pochopil, prečo aj diplomacia má problémy na jednej aj na druhej strane s percepciou a interpretáciou histórie. „Zvykol som hovoriť, že na 95 percent sú naše vzťahy dobré až vynikajúce a tých 5 percent súvisí s našimi historickými traumami, mýtmi, stereotypnými predsudkami s odlišným vnímaním našej národnej roly v tejto histórii... V historiografickej obci došlo ku generačnej zmene, ktorá priniesla nové pohľady na to, ako robiť historiografiu. Ako povedal profesor Holec, keď tých ľudí dáte dokopy, sami budú spolupracovať, lebo majú vnútornú motiváciu,“ povedal a pozval prítomných na osvieženie, kde sa podávala slovenská špecialita, bryndzové halušky.

Eva Patayová Fábiánová

Výstava Arpáda Horvátha v Békešskej Čabe

Čabianska organizácia Slovákov a Dom slovenskej kultúry usporiadali 12. marca vernisáž výstavy výtvarníka Arpáda Horvátha. Arpád Horváth je dôchodca, pôvodným povolaním učiteľ výtvarnej výchovy. 74-ročný umelec žije a tvorí v Tornali pri Rimavskej Sobote. Záujem o výtvarné umenie vzbudil nielen vo svojich žiakoch, ale aj vo vlastných deťoch. Má troch synov, z ktorých dvaja sa tiež venujú výtvarnému umeniu. Uplatniť sa vedeli - podobne ako mnohí Stredoeurópania – žiaľ, len v zahraničí.

V úvode vernisáže riaditeľka Domu slovenskej kultúry Anna Ištvánová predstavila hosťom inštitúciu a Békešskú Čabu. Miestnu slovenskú kultúru im sprostredkovali členovia miešaného zboru Čabianska ružička, ktorí zaspievali čabianske ľudové piesne. Vystavovateľ malieb, fotografií a iných kompozícií prezradil záujemcom, že v Békešskej Čabe bol už pred dvoma rokmi ako turista. Prekvapilo ho, že sa v meste stretal s ľuďmi, ktorí ho oslovovali po slovensky. Veľmi sa mu páčil trh, kde sa s najstaršími mohol jednať po slovensky, dokonca na starožitníckom trhu mohol vidieť aj staré slovenské náboženské spevníky. Nezabudnuteľným zážitkom bola návšteva hrnčiarskej dielne, kde videl krčahy so slovenskými nápismi. V tom istom roku na jeseň sa do mesta vrátil, spolu so svojimi priateľmi prišiel na klobásový festival. Po návrate domov hľadal na internete kontakty s predstaviteľmi čabianskych Slovákov. Vďaka tomu na pozvanie Anny Ištvánovej Arpád Horváth aj tretíkrát mohol navštíviť toto - preňho vzrušujúce - mesto. Umelec prišiel tento krát do Békešskej Čaby v sprievode svojej manželky a priniesol aj svoje maľby a grafiky. Výtvarník z Tornale okrem tradičných maliarskych techník sa aktuálne venuje počítačovej grafike a multimediálnej tvorbe, v ktorej spája fotografiu s maľbou, fragment s celkom. V jeho kompozíciách je dominantná farebnosť.

Výstava diel A. Horvátha v Dome slovenskej kultúry je verejnosti prístupná do konca apríla.

Ildika Očovská

Uznanie Slovákom v Poľnom Berinčoku

V multinárodnostnom Poľnom Berinčoku 15. marca pri príležitosti štátneho sviatku primátor István Siklósi a viceprimátorka Irena Szekeresová odovzdali vyznamenania mestského zastupiteľstva. Medzi ocenenými boli traja slovenského pôvodu.

Ján Macho a Pavol Vladár, vedúci firmy Fábafém, dostali vyznamenanie „Podnikateľ Poľného Berinčoka". Poslanci ocenili ich ľudskosť, profesionálnosť a pomoc, ktorú poskytli miestnym občianskym organizáciám.

Dvaja úspešní podnikatelia založili firmu roku 1993. Názov Fábafém (kov do dreva) vyjadruje základnú činnosť závodu – výrobu nábytkového kovania. Firma si získala dobré meno v odborných kruhoch vďaka kvalitným výrobkom a dodržiavaniu termínov. Závod sa postupne rozrastá, vlani odovzdali novú modernú dielňu. Firma zamestnáva 50 ľudí. Majitelia sú známe a populárne osobnosti mesta. Pavol Vladár sa kvôli pracovným povinnostiam nemohol zúčastniť na slávnostnom odovzdávaní vyznamenania, ktoré prevzal Ján Macho. J. Macho svoj voľný čas často venuje slovenskej kultúre v miestnom slovenskom klube. (Na fotografii je prvý zľava.)

Cenu „Za kultúru Poľného Berinčoka" dostala Júlia Borguľová za výnimočnú spoločenskú činnosť a vytváranie hodnôt.

Júlia Borguľová, rod. Raffayová sa narodila v Poľnom Berinčoku. Jej rodičia sú slovenského pôvodu. Rodina má sarvašské korene. Detstvo strávila v obci Kamut. Vyštudovala kultúrny manažment na Vysokej škole v Segedíne. Od r. 1982 žije v Poľnom Berinčoku. V roku 1993 začala pracovať v sociálnom stredisku, ktoré má za úlohu poskytovať starostlivosť občanom Poľného Berinčoka a okolia. J. Borguľová nielen svedomito vykonáva svoje pracovné povinnosti a ale svojou srdečnosťou, otvorenosťou si vytvára dobré vzťahy s ľuďmi. Vyžaruje z nej optimizmus, veselosť. Vzorná je jej humánnosť a ochota pomáhať.

Popri práci vykonáva rozmanitú spoločenskú činnosť. V meste sa medzi prvými zapojila do organizovania občianskej sféry a uvedomila si význam jej poslania. Má na starosti mestský klub dôchodcov, je členkou vedenia a jednou z hlavných organizátorov programov miestnej pobočky Maďarskej ligy proti rakovine. Zastáva dôležité miesto v kultúrnom živote mesta, je organizátorkou alebo spoluorganizátorkou viacerých mestských podujatí. V roku 1999 ju zvolili na čelo Organizácie Slovákov v Poľnom Berinčoku. Odvtedy s veľkým nadšením organizuje slovenské programy v meste. Spolu s miestnym evanjelickým zborom vybudovala spoločenské miestnosti pre Slovákov, usporadúva kultúrne prehliadky, podporuje zachovávanie slovenskej kultúry v rámci Materskej školy na Kodályovej ulici a podarilo sa jej zapojiť aj mládež do kurzu slovenského jazyka. Usporiadala rôzne gastronomické podujatia a pravidelne organizovala návštevy na Slovensko. V týchto dňoch pripravuje Slovenský bál v Hoteli Berény a výročnú schôdzu OSPB.

I. Očovská

Valné zhromaždenie Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku v Békešskej Čabe

V malom počte s veľkým elánom

Vždy keď počujem slovo valné zhromaždenie vybaví sa mi nejaké neskutočne vážne stretnutie, kde si veľmi múdri ľudia navzájom vymieňajú názory na témy, ktoré by sme my, „obyčajní smrteľníci”, nikdy nedokázali pochopiť. 16. marca Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) usporiadala valné zhromaždenie v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe, na ktorom som bol prítomný aj ja.

Právom by sme mohli predpokladať, že na zasadnutí sa zúčastnili mládežníci v hojnom počte, totiž 15. marec je štátny sviatok, zároveň deň pracovného pokoja, resp. pre študentov bol začiatkom dlhého víkendu. Skutočnosť však bola iná, na rokovanie prišlo veľmi málo členov. Dôvodom nízkej účasti môže byť fakt, že pre študentov študujúcich na Slovensku, ktorých je, našťastie, z roka na rok viac, bol tento deň pracovným a nemohli pricestovať do svojho rodiska. Zasadnutie sa začalo formálnym postupom: predseda OSMM Ondrej Kiseľ predostrel správu o minuloročnej činnosti a oboznámil prítomných s príjmami a výdavkami organizácie.

Ďalším bodom rokovania bolo vytýčenie tohtoročných cieľov Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku. Pred letnými prázdninami organizujeme orientačný beh s účasťou študentov békeščabianskeho slovenského gymnázia. Účastníci behu budú pracovať v tímoch a pomocou rôznych pokynov musia nájsť kontrolné stanovištia, ktoré budú umiestnené pri významých slovenských budovách v Békešskej Čabe. Cieľom tejto akcie je nenútenou a zábavnou formou oboznámiť mládež s kultúrnym dedičstvom našich predkov. Ďalej plánujeme usporiadať Slovenskú mládežnícku akadémiu pre účastníkov z celého Maďarska. Našim cieľom je vytvoriť pre nich príležitosť navzájom sa spoznávať, uzavrieť priateľstvá a napomáhať vytváranie dorastu Slovákov v Maďarsku. Naša organizácia sa zúčastní na oslavách Dňa Slovákov v Maďarsku, ktoré sa uskutočnia v Jášči. Deň pred podujatím usporiada Mládežnícky deň, spojený s valným zhromaždením organizácie, na ktorom príde rad na obnovenie predsedníctva OSMM. Tu odhalíme najnovší projekt OSMM, ktorý je zatiaľ veľkým tajomstvom. Naša organizácia v posledných rokoch prešla veľkými zmenami, získala veľa nových angažovaných členov a neustále pracuje na výchove dorastu dolnozemských Slovákov, čím by chcela spomaliť proces asimilácie našej Slovače. Preto kladieme čoraz väčší dôraz na prácu so stredoškolákmi, ktorí sú zárukou našej budúcnosti.

Dušan Kunovac