Deň matiek v obci Novohrad

Slovenská samospráva obce Novohrad a miestny folklórny súbor Srdce Novohradu v prvú májovú nedeľu pozdravili mamičky. Prípravy na milú slávnosť sa začali deň predtým, keď spolu s deťmi členovia samosprávy a súboru piekli a varili, pripravovali malé darčeky a zbierali kvety.

Mamičky, babičky a krstné mamy prišli pozdraviť do kultúrneho domu ich deti, vnúčatá a krstné deti. Prítomných privítala predsedníčka slovenského zboru Tünde Debreceniová Králiková po slovensky i po maďarsky. Po pozdravných slovách obsadili javisko dorastenci tanečníkov, ktorí pripravili krátky program. Dospelí zarecitovali kyticu básní, ktoré dojali prítomné ženy. Milý program ukončil renesančný tanec.

Ak existuje nejaký skutočne medzinárodný sviatok, je to Deň matiek. V ňom sa odzrkadľuje jedinečnosť a nenahraditeľnosť matky. Každý z nás by si mal nájsť chvíľku, aby si spomenul na svoju matku. Deti tvoria malé darčeky pre svoje mamičky, chystajú besiedky, na ktorých recitujú o matkách básničky a pesničky. My dospelí, by sme mohli svoje mamy potešiť aspoň kvetom a teplým slovíčkom „ďakujem“. Báseň nechýbala ani v Novohrade. Mamičky pozdravili týmito veršami:

Ľúbim kvietky, ľúbim vtáčky,

Každú hračku maličkú.

Lež najväčšmi zo všetkého

Ľúbim svoju mamičku!

Záverom čakal prítomných prestretý stôl a matky kytičky konvaliniek na znak vďaky a lásky.

(ef)

Siófok pred balatonskou letnou sezónou:

Kačice, žabky, cicušky...

Sledovať niečo, čo sa práve prebúdza, je úžasné! Nech je to hoci jarné jazero s kvákaním žiab či tokaním vodných vtákov. A Balaton sa, veru, preberá z dlhej zimy a už pučí, aby mohol onedlho kvitnúť... S takýmito poetickými pocitmi sa vraciame po víkende na brehu maďarského mora, z obchôdzky pred letnou sezónou v Siófoku.

Takmer exotické zvuky kačíc a žiab z trstiny počuť zrejme iba teraz, v jarnom pokoji. V letnej sezóne je breh na okraji Siófoku akiste hlučný. Príroda sa teraz pripravuje, ale aj obyvatelia okolo Balatonu, majitelia domov a chatiek. Trocha narúšajú kosačkami a vŕtačkami jarnú idylku, ale vidím na nich, že sa už nemôžu dočkať.

- Nádhera, ako rozkvitá jar, celý tento priestor ožíva, - neskrýva svoje nadšenie pri veľkom apartmánovom dome jedna z troch grácií, ktoré sa mi predstavujú ako Judit, Margit a Zsuzsa. Chodia v lete aj na kúpalisko, kde počujú najviac nemeckého a holandského slova, no hovorkyňa Judit poznamenáva, že sa derú do popredia po rusky hovoriaci ľudia, nevylučuje však, že ruštinu si pletie so slovenčinou. Tú počuť aj teraz. Dva manželské páry z Banskej Bystrice, Janica a Vojto, Alena a Peter sa tu zastavili cestou do Záhrebu, aby preverili, či sa sem vyberú aj v lete, aspoň na predĺžený víkend. Jarným Balatonom sú unesení, zachvacuje ich dobrá nálada.

Aj dvojica dievčat oblečených za pirátov kypí v každom ohľade. V centre Siófoku lovia. No nemyslite na nič neslušné, aj keď ich smiech je vyzývavý. V každom prípade lákajú predsezónnych návštevníkov na loď, ponúkajú tam jedno pivo a malinovku, pravdaže, okrem hodinovej plavby. - Na palube v posledných rokoch počuť čoraz menej cudzích jazykov, ale Maďari, tí sa hrnú, od minulého roka ako keby opäť objavili svoje svetové jazero, - dodávajú pirátske cicušky.

Jasné, že si hneď spomeniem na Čardášovú princeznú a na hit „Jaj, cica...“ od Imreho-Emericha Kálmána, rodáka zo Siófoku. Ako si tak pospevujem, uvedomujem si, že mám šťastie na šarmantné ženy. Práve ma presviedča, prečo by som mal chodiť pravidelne do Siófoku, Ani Kozmová a ukazuje na úchvatnú panorámu na celé okolie. Stojíme totiž na vrchu storočnej vodnej veže, ktorú práve obnovili v samom centre mesta za peniaze z fondov Európskej únie. Bude to atrakcia, lebo na vrchu bude kaviareň, ktorá sa bude dokonca krútiť dokola. Ale až od júna, teraz sme tu protekčne, len my a nikto iný. Ani má tú moc, lebo je tlačovou šéfkou mesta a musí sa starať o novinárov. Robí to výborne. Raritnú panorámu zhora, z veže mi už ukázala, teraz mi rozpráva o vode v Balatone, ktorá je iná každý deň v roku, teda má 365 farieb. Momentálne je ako Karibik - tyrkysová. Ani mi pripomína Kálmána, ktorý by mal práve 150 rokov. Škoda, že sa nedožil, videl by svoje rodisko naozaj krásne obnovené! Počas októbrového festivalu na jeho počesť sa bude šíriť operetná muzika nad celým Balatonom...

Ale predtým ešte bude leto. Ako miestni dúfajú: horúce, dlhé a bez dažďa...       

Pri Balatone sú, pravdaže, aj muži, ktorých si treba ceniť tiež, najmä, ak sú vinármi, majú vinice i pivnicu a vyznajú sa v balatonských vínach. Ako aj András Bacsa zo susednej obce Zamárdi. Reč zvrtneme po chvíli na ženy, v tom zmysle, aké víno sa hodí k tej-ktorej žene. On sa chváli, že si vo svojej pivnici môže dovoliť vybrať víno podľa nálady, denného obdobia či ženy, ktorá práve stojí po jeho boku. K brunetám sa vraj hodí jeho barrikované chardonnay. Nebudem ďalej rozvádzať, čo piť k blondínkam, nebodaj k ryšavým ženám. Vždy to vraj závisí od ohnivosti, telnatosti, okrúhlosti, ľahkosti, šteklivosti, vône - vína i ženy.

Túžbu po nich vyvoláva aj jarný Balaton...

Gregor Martin Papucsek

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Rodokmeň

Za absolútne neseriózne označuje najznámejší maďarský genetik Endre Czeizel skúmanie toho, či má niekto židovské alebo rómske gény. Presnejšie nemá. Lebo o dokazovanie nerómstva a nežidovstva išlo v prípade istého člena strany Jobbik zo župy Zala. Bohvie, prečo práve teraz prenikol výsledok tohto genetického „výskumu“ na verejnosť, keď ho vyhotovili pred voľbami roku 2010 s týmto verdiktom: „Počas genetického vyšetrenia sme nenašli genetické znaky typické pre rómske a židovské spoločenstvo, teda sa dokázalo, že XY nemá rómskych či židovských predkov...“

Hanebné! - zvolal môj obľúbený vodný pólista Tibor Benedek, ktorý sa v celej kauze ocitol iba ako spolumajiteľ geneticko-diagnostickej firmy. Ešte dodal: je desivé, že v dnešnom Maďarsku niekto dáva nemálo peňazí za to, aby dokazoval svoje nepoškvrnené pedigrée (rodokmeň). Hneď v prvom pohnutí oznámil, že predá svoj podiel vo firme.           

Strana Hnutie za lepšie Maďarsko, Jobbik (jej členovia sa zdravia ako nyilasovci, keď strieľali do Dunaja židov: „Daj, Bože! - Krajšiu budúcnosť!“) kauzu s genetickým výskumom nekomentuje. Aspoň nie priamo. Ale predminulý víkend zorganizovala v centre Budapešti „Pochod maďarského života“. Bola to otvorená - a takisto hanebná - narážka na „Pochod života“, ktorý organizujú rok čo rok židia i nežidia, keď si spomínajú na obete holokaustu a rasovej diskriminácie. Čo sa čudujeme názoru zberby na ulici, keď antisemitské narážky či otvorené útoky odznievajú aj pod parlamentnou kupolou? A v niektorých samosprávach. Eger-Jáger sa dostal teraz do veľkých nepríjemností za nevkusnú, hoci ironicky mienenú poznámku o nutnosti pripraviť zoznam „špinavých, smradľavých židov“. Bolo to v diskusii kultúrneho výboru o chystanom hosťovaní známeho herca Józsefa Székhelyiho v meste. Székhelyi nepotrebuje dokazovať genetickou skúškou, že je žid, jednoducho sa hlási k tomuto spoločenstvu, to je známe. A toto spoločenstvo v najväčšej budapeštianskej synagóge zorganizovalo zhromaždenie solidarity s hercom. Predstavte si, prišiel tam aj primátor mesta Eger a verejne, pred celým davom sa ospravedlnil. A pozval umelca opätovne, nože, nech vystúpi s pôvodne plánovaným recitálom z básní Francoisa Villona.

Tak, na tieto situácie dokonale sedí môj najobľúbenejší bonmot: situácia je síce beznádejná, zato nie zlá...

Národnostné stretnutie v Kóšpallagu

Slovenská samospráva v Kóšpallagu a miestna organizácia Zväzu Slovákov v Maďarsku usporiadali 12. mája pätnáste národnostné stretnutie.

V kultúrnom dome bolo rušno už od rána. Organizátori zdobili vstupné priestory a prestierali stoly. O jedenástej zastavil pred vchodom prvý autobus s hosťami, potom postupne prichádzali ostatní. Slovenská samospráva v Kóšpallagu a miestna organizácia ZSM už tradične usporadúvajú toto obľúbené podujatie v druhý májový víkend. Žiaľ, tohoročné stretnutie bolo zároveň aj posledné. Napriek všetkým snahám organizátorov ich presvedčeniu, že robia dobrú vec a úsiliu organizovať akciu v prospech nielen miestnej Slovače, ale aj celej obce, narážajú na úskalia, ktoré znemožňujú realizovanie takýchto veľkých podujatí. Tohoročné prípravy popri finančných ťažkostiach komplikovali aj humánne a administratívne problémy. Napriek tomu si myslia, že podobne ako v predchádzajúcich rokoch sa im podarilo zorganizovať náročný program na vysokej umeleckej úrovni.

Predsedníčka slovenského voleného zboru Katarína Botošová vo svojom slávnostnom príhovore privítala prítomných a zaželala im príjemnú zábavu. Kultúrny program uviedla umelecká skupina Ústavu hluchonemých z Diósjenő, ktorá predviedla Verdiho Hymnu národov v sprievode posunkového jazyka. Spevácke zbory zo Sejďu, Dunaeďházu a Mlynkov dokázali, že pestovanie národnostných tradícií a kultúry spája nielen generácie, ale aj osady. Bolo dobré vidieť, že staršia generácia má zabezpečený dorast. Skupina miestnych detí predniesla hudobný program. Po nich nasledovali dôchodcovia z Vacova s kyticou veselých piesní, ktorými rozveselili publikum. Účastníci stretnutia im boli veľmi vďační za dobrú náladu, ktorá z nich priam sršala. Na záver kultúrneho programu opäť vystúpila umelecká skupina z Diósjenő, ktorá nám ukázala, že spoznaním hodnoty života môžeme žiť plnohodnotný život a môžeme vnášať radosť do života iných. Po kultúrnom programe nasledoval chutný obed a veselá zábava.

(Andrea Kovácsová - aszm)

Deň matiek v Lutherovom dvore

Druhá májová nedeľa bola vo svete Dňom matiek. Keďže každú druhú nedeľu v mesiaci v evanjelickej kaplnke Lutherovho dvora v Budapešti sa konajú dvojjazyčné rodinné bohoslužby, zbor sa rozhodol spojiť túto príležitosť s oslavou matiek, babičiek a krstných mám.

Hoci na bohoslužbe bolo veľmi málo veriacich, zborová farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová o to s väčšou radosťou vítala každého prítomného. Poznamenala, že piata nedeľa po Veľkej noci je zároveň nedeľou Rogate, čiže modlite sa. Pozýva nás žiť v Božej prítomnosti, chápať modlitbu nie ako nepríjemnú povinnosť, ale ako výsadu hovoriť s Pánom celého sveta, ktorý nás miluje a stále na nás myslí - aj vtedy, keď na Neho zabúdame. Ako vo svojej kázni vyzdvihla, práve naše mamy a staré mamy nás učili a učia modliť sa v materinskom jazyku, preto je dobré, že ich môžeme oslavovať práve v túto nedeľu. Ako povedala, aj veriaci v dobe Krista sa zaujímali o to, ako by sa mohli modliť k Hospodinovi, na čo im odpovedal, že sa mu prihovárame vždy, keď sa naňho obrátime s otvoreným srdcom.

Pre modlitbu je charakteristické, že je to chvíľa strávená s intenzívnym vedomím a prežívaním Božej prítomnosti. V modlitbe, pri prežívaní Božej prítomnosti, človek ďakuje, prosí, vyznáva svoje hriechy a okrem toho uvažuje o rozličných aktuálnych aj dlhodobých problémoch svojho života, majúc stále na pamäti: Pán Boh je prítomný. Vedomie a prežívanie Božej prítomnosti dáva všetkému tomu celkom osobitný charakter. Opakujeme: modlitebná atmosféra je prežívanie Božej prítomnosti vo vedomí aj podvedomí. Keď si uvedomíme toto dôležité poznanie, nadobúda jasnejší zmysel aj tá spočiatku záhadná veta: „Neprestajne sa modlite!“ S Božou prítomnosťou, aj jasne uvedomenou aj podvedome prežívanou a pociťovanou, treba rátať pri všetkom, čo robíme a čo sme, rátať s tým v práci i pri oddychu, pri všetkom správaní, konaní, rozhodovaní.

Po bohoslužbe dozorca zboru Gregor Papuček prečítal báseň Milana Rúfusa Materstvo a potom jediný chlapček, ktorý bol na dvojjazyčnej slávnosti, odovzdal kvety vďaky prítomným matkám, medzi nimi aj kantorke Marte Pálmaiovej Pápayovej a zborovej farárke Hilde Gulácsiovej Fabuľovej...

(ef)

Módna prehliadka a výstava textilného dizajnu v SI

Výstavná sieň a nádvorie Slovenského inštitútu Budapešť 10. mája poskytli priestor výstave prác študentov Katedry priemyselného dizajnu v Ružomberku a módnej prehliadke. Spoluorganizátormi expozície textilného dizajnu boli Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka a Fakulta priemyselných technológií v Púchove. Prítomných v mene organizátorov privítala riaditeľka SI Jana Tomková. - Dnes je krásny jarný deň, ktorý prináša so sebou slnko, čerstvý vietor a mladého ducha. Slovenský inštitút dnes víta aj slovenských pedagógov a študentov z Ružomberka. Prišla sem nová mladá generácia so svojimi pedagógmi, ktorých srdečne vítam a veľmi sa tomu teším. Od začiatku môjho príchodu do Slovenského inštitútu som plánovala omladiť program SI. Dnešná akcia je tiež toho dôkazom. Nositeľom tejto krásnej myšlienky je vedúci katedry priemyselného dizajnu Pavol Lizák. Koncom minulého roka sme sa stretli a pán docent mi prezentoval, čo všetko robia a aké majú možnosti. Ich práca sa mi hneď zapáčila a spolupráca dostala zelenú. Samozrejme, vďaka patrí aj tým, ktorí sa podieľali na príprave dnešného programu - pedagógom a pracovníkom Trenčianskej univerzity a Slovenského inštitútu, - povedala pani riaditeľka a zaželala každému príjemnú zábavu.

Výstavu prác slovenských textilných dizajnérov otvoril Pavol Lizák, ktorý zdôraznil význam priemyselného dizajnu ako formy umenia a umeleckého stvárnenia. Kurátorka výstavy Ľubica Mrvová priblížila návštevníkom nielen sériu vystavených fotografií s originálnymi modelmi dámskych šiat, ale predovšetkým komentovala časť študentských modelov priamo na predvádzacom móle nádvoria Slovenského inštitútu. V rámci prehliadky predstavila aj modely rôznych spoločenských a svadobných šiat z vlastnej výroby študentov, ktoré nielen vynikali originalitou, ale aj slovenskými motívmi. Vernisáž výstavy, ako aj módnu prehliadku v réžii študentov Katedry priemyselného dizajnu v Ružomberku, poctil svojou prítomnosťou aj primátor mesta Ružomberok Ján Pavlík.

Výstava bude prístupná do 15. júna.

Andrea Szabová Mataiszová

Deň matiek v novomestskej slovenskej škole

Netradične tradičnú schôdzku zorganizovala začiatkom mája Maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná základná škola a internát v Novom Meste pod Šiatrom, keď stretnutie triednych učiteľov s rodičmi spojila s pestrým vystúpením detí. Apropom programu bol tradične oslavovaný Deň matiek a tou netradičnou formou bolo, že sa na májovej rodičovskej schôdzi zúčastnili i samotní žiaci. Vo sviatočnom zaodeté vďačné deti, ktoré matkám, starým mamám, ba aj niekoľkým oteckom zarecitovali básne a zaspievali piesne, boli naozaj hodné vypočutia. V niektorých triedach dokonca zazneli aj tóny hudobných nástrojov.

Zakomponovaním podobných osláv do plánu podujatí školy sa novomestská inštitúcia snaží viesť deti k láske k rodičom. V tento vzácny deň si hlavne spomínajú na jedinečnosť a nenahraditeľnosť matky v ich živote. Deti vo svojich individuálnych i spoločných miniprodukciách ďakujú matkám za nežnosť a lásku. Mnohé sa prihovoria aj po slovensky, veď tento program je aj príležitosťou prejaviť poznatky, získané na hodinách slovenského jazyka i v rámci mimoškolskej činnosti. Výsledkom milých kultúrnych programov sú potom často aj slzy v očiach dojatých rodičov, no slzy šťastia vyronia aj dievčatá na vyššom stupni. V tento deň sa milo prekvapia aj pani učiteľky, keď im niektorý zo žiačikov podá kytičku kvetov na znak prejavu vďaky a lásky. Je to akési zadosťučinenie za vynaložené úsilie pri vôbec nie jednoduchej výchove a vzdelávaní žiakov. Škola je predsa druhým domovom žiakov a pani učiteľka ich druhou matkou.

Mamičkám i pani učiteľkám prajeme im, aby ich láska a trpezlivosť ešte dlhé roky prekvitala!

(jk)

Slovenská biskupská svätá omša v Pilíšskej Čabe

Slovenská samospráva a Slovenský kultúrny spolok v Pilíšskej Čabe usporiadali 13. mája v rámci Dní cirkevnej hudby v miestnom rímskokatolíckom kostole slovenskú biskupskú svätú omšu. Druhá májová nedeľa bola slávnostná nielen pre Slovákov v Pilíšskej Čabe, veď v Božom chráme sa zišli aj veriaci zo Santova, Mlynkov, Tárnoku, ba i zo Slovenska. Na slávnostnej biskupskej svätej omši sa zúčastnili aj zástupca predsedu CSS Ondrej Csaba Aszódi a vedúca Miestnej organizácie Zväzu Slovákov v Maďarsku v Mlynkoch Gizela Molnárová. Cieľom svätej omše bolo, aby sa pomocný biskup Ján Orosch stretol so slovenskými veriacimi v Maďarsku. Prichádzajúcich veriacich vítali religiózne melódie dychovky Lapášanka z Veľkého Lapáša. Po zazvonení sa pohol liturgický sprievod na čele s miništrantmi. K obetnému stolu pristúpili titulárny biskup seminský, pomocný biskup - generálny vikár Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy Ján Orosch a miestny kňaz János Karaffa. Vzácneho hosťa a delegáciu zo Slovenska vrúcnymi slovami privítal predseda Slovenskej samosprávy v Pilíšskej Čabe Július Kučera.

Otec biskup Mons. Ján Orosch sa poďakoval za privítanie a o. i. povedal: - Drahí bratia a sestry, prichádzam k vám vždy s radosťou. Som vďačný Pánu Bohu, že spolu môžeme tu, v Pilíšskej Čabe, obetovať sv. omšu v slovenskom jazyku. Je to veľká vec, zachovať si svoju identitu, dedičstvo otcov, nielen slovami, ale skutkami. Dnešné evanjelium bude o láske, aby sme sa mali správať ako bratia a sestry pri stoloch. Takže vytvárame spoločenstvo bratov a sestier maďarskej a slovenskej národnosti, ktorí spoločne chcú sláviť, - povedal pomocný biskup.

- Dnes nás tak nazval Pán, že sme jeho priateľmi. To je prejav Božej lásky, že nám posiela svojho syna, aby sa stal naším priateľom, aby z lásky za nás obetoval svoj život na kríži. Tak nám ukázal, aká má byť tá skutočná Božia láska. Pamätám sa dobre, keď som bol mladším kňazom, tak príliš rád som nepočúval slová o náboženskom cítení, alebo o tradičných náboženských koreňoch. Väčšinou sme sa držali toho, že naše náboženské cítenie nemá byť cítením, ale presvedčením. To znamená, že má to byť čosi intelektuálne, rozumové v našom živote, čo prijímame na základe svojho ľudského rozumu. Postupom času aj sami zisťujeme, aké dôležité je náboženské cítenie a tie korene, ktoré nás spájajú s minulosťou. Keby týchto koreňov nebolo, tak tu nie sme ani my. Tak ako sa dom buduje od základov, až potom nasledujú steny a napokon strecha, tak je potrebné na tento základ, na hlboké korene našej viery, na cyrilo-metodskú tradíciu postaviť dom svojho osobného duchovného života, - povedal vo svojej homílii pomocný biskup Ján Orosch.

Záverom omše predseda miestneho slovenského voleného zboru Július Kučera poďakoval Otcovi biskupovi a koncelebrujúcim kňazom za ich službu. Svätá omša pokračovala zvyčajným spôsobom, záverečným pôstnym požehnaním. Po svätej omši sa všetci spoločne odobrali do budovy fary, kde domáci pripravili milé pohostenie.

Andrea Szabová Mataiszová

IV. Pešia túra Pilíšanov v Santove

Subjektívne poznámky o pohybe vôbec

Môj prvý výstup na PiIíš sa uskutočnil počas IV. Pešej túry Pilíšanov 12. mája. Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov (ZRKSPS) sa pred štyrmi rokmi rozhodlo usporiadať športové podujatie v prospech vzájomného zbližovania sa.

Na tú prvú vetu vôbec nie som hrdá, lebo ako Santovčanka som mohla absolvovať túto cestu už skôr. Ale musím sa priznať, že túra ako taká ma nikdy nevábila. Nie som športový typ, hoci keď som cez prázdniny bola každé leto u starej mamy na Dolnej zemi, presnejšie povedané na západe Veľkej maďarskej nížiny, tak som prešla mestečko od jedného konca na druhý niekoľkokrát. Avšak na nížine to nie je až taká veľká výzva. Doma sme s rodinou chodievali na menšie prechádzky na Pilíš, ale samotný vrchol sme nikdy nezdolali. Pamätám sa, ako sme sa nabalili s bratom, ktorý je o tri roky starší ako ja a vyšli sme nad dedinu, „na pažiť“, ako sa u nás hovorí čistinke pod Pilíšom, kde sme sa ihneď zložili, zjedli všetko jedlo a vypili pitie. Potom, ako po dobre vykonanej práci, sme sa vrátili domov. Neprešla ani jedna hodina. Mali sme sedem a desať rokov. Ďalej sa pamätám na prechádzky s mamou po hore, keď sme vymýšľali rôzne hry proti nude: pomenovali sme stromy a vymýšľali sme si príbehy. Často sme chodievali pešo aj do Mlynkov, ktoré sú od Santova iba na tri kilometre, ale prvá časť cesty je dosť strmá. Na samotný vrchol, na ten druhý najvyšší v Maďarsku, sme však nikdy nevyšli. Pritom som bola vždy hrdá, že pochádzam z kraja, dominantou ktorého je - pre mňa - majestátny vrch.

Podobné historky som počula aj od iných počas tohoročného výstupu, ktorý usporiadalo ZRKSPS spolu s obecnou a slovenskou samosprávou v Santove. Mne osobne robilo problém dostať sa na miesto stretnutia v záhrade kaštieľa Orosdyovcov, ktorý sa nachádza nad dedinou. Naozaj nie som športový typ, takže som bola dosť červená a spotená počas cesty na miesto zrazu, kde sa ma spýtali, či mám nejaký problém so srdcom, alebo, nebodaj, som sa opálila. Ja som sa musela priznať, že to nie je nič iné, iba absencia kondície. Ale hlavné je, že som sa napokon dostala do záhrady a ani nie posledná. Tými boli účastníci z Čívu a Kestúca, ktorí prišli pešo na miesto stretnutia. Veru, tak je to zvykom, že už na začiatok prídu účastníci na vlastných a potom absolvujú spolu samotný výstup.

Teda boli sme prítomní už všetci. Radostne sme sa zvítali, veď nemáme veľa príležitostí, aby sme sa stretávali. Zistili sme, že na túru prichádza čoraz viac záujemcov zo Slovenska, aj zo spriatelených osád piliíšskych dedín, ale aj repatriantov. Musím poznamenať, že na dvore kaštieľa nás čakali nielen pohodlné lavice, ale aj osvieženie vďaka organizátorom a účastníkom, ktorí priniesli ochutnať domáce koláče a zákusky. Pri príchode každý dostal potvrdenku s logom podujatia (ktoré zhotovili minulý rok Čívania) a vo vnútri s prázdnymi kolónkami, kde sa budú skvieť pečiatky po absolvovaní túr. Prvú kolónku zaplnila santovská pečiatka. Veselú vravu prerušili hlavné organizátorky: starostka Santova Eva Čičmanczaiová a riaditeľka miestnej základnej školy, predsedníčka ZRKSPS a santovskej slovenskej samosprávy Katarína Kormošová. Keď povedali, že zo Santova je Pilíš najkrajší, v radoch obecenstva bolo počuť hundranie, čo svedčí o zdravom lokálpatriotizme. „Roztvárame svoje náruče pred našimi hosťami tak, ako roztvára svoju náruč Pilíš. Dúfame, že sa nám podarí naplniť cieľ, aby sa Slováci žijúci v okolí Pilíša stretávali, mali možnosť sa porozprávať a v dobrej nálade tráviť čas,“ povedali organizátorky. O cieľoch podujatia hovorila K. Kormošová. Podujatie s názvom „Spoločnými chodníkmi v znamení prehlbovania priateľstva“ vzniklo pred štyrmi rokmi s cieľom vzdať poctu pamiatke našich predkov, zažiť súdržnosť a prispieť k zomknutiu síl ľudí dobrej vôle. Spoločná pešia túra môže poskytnúť vhodnú príležitosť na prehlbovanie priateľstva medzi jej účastníkmi a zároveň i medzi našimi národmi a národnosťami.

Potom sa začal kultúrny program, v ktorom vystúpili skoro všetky zúčastnené osady so spevom. Veľmi vtipní boli Čívania a Kestúčania, ktorí potom, ako Anna Komjáthiová a Martin Hubaček zaspievali prekrásnu ľúbostnú pieseň, predviedli detskú hru Maličká som, húsky pasiem. Ale najvtipnejší boli Pomázania rozšírení o budapeštianskych účastníkov, ktorí na melódiu piesne My sme sestry veselé pripravili nový text, v ktorom sa poďakovali Santovu za usporiadanie podujatia. Potom už neostalo nič iné, iba sa vybrať na Pilíš.

Bála som sa. Nielen toho, že fyzicky nezvládnem túru, ale aj toho, že meteorológovia hlásili na popoludnie búrky a silný vietor. Preto som nezobrala so sebou ani rodinu, hoci môj syn pred dvomi rokmi ako päťročný úspešne absolvoval pochod. Ale v túto májovú sobotu búrky prehrmeli popri Pilíši, ako keby nás príroda chránila. Výstup nebol jednoduchý, ale ani veľmi ťažký. To môžete posúdiť aj z toho, že som ho prežila a teraz čítate moje zážitky. Neponáhľali sme sa, predsa sme za menej ako dve hodiny zvládli cestu. Stromy nás chránili pred silným slnkom a studničky a pramene nás osviežili. Bolo dobré, že až na samý vrch vedie turistický chodník, schodný aj v daždivom počasí, nakoľko je posiaty kamienkami. Niekoľkokrát sme dobehli najstaršieho účastníka, 79-ročného Šárišápana, ktorý rezko vykračoval, ale s viacerými prestávkami. Aj to mi pomohlo. Veď ak on dokáže splniť svoje rozhodnutie, ani ja sa nemôžem vzdať. Ani som sa nevzdala, ba prišla som na chuť prechádzke v prírode a možno zo mňa predsa bude na staré kolená športovec. O tých kolenách musím poznamenať, že kým hore som nemala problémy, cesta dole im dala zabrať, ale vydržali a na druhý deň som necítila ani štipku únavy.

Po výstupe sme sa najedli a napili z dobrôt, ktoré sa ukrývali v našich ruksakoch. Aj tu sme mali chvíľku času na rozhovor. Dozvedela som sa okrem iného aj to, prečo sme už dlho nepočuli o predsedovi slovenského zboru v Senváclave Rudovi Fraňovi, známom miestnom historikovi. Prezradil mi, že sa chystajú na veľkolepé oslavy 300. výročia znovuzaloženia obce a on pripravil „rodokmeň“ dediny. Ako mi povedal, on je podľa dátumu narodenia na vyše štyri tisícom mieste. Zhrnul údaje matriky: rodných, sobášnych a úmrtných listov, poznámok o narodení a úmrtí. Ani sme sa dobre neporozprávali (veď sa k tejto téme čoskoro vrátime!), keď ma zavolal bývalý predseda ZRKSPS Jozef Havelka s otázkou, „Eva, vieš, ako sa vlastne zrodila myšlienka tejto túry?“ Viem, hovorím, z iniciatívy bývalého veľvyslanca SR v Budapešti Juraja Migaša. Vraj áno, ale treba k tomu niečo dodať. Totiž boli spolu s pánom veľvyslancom, Imrichom Fuhlom a Martou Demjénovou, keď ich ambasádor pveril, aby vymysleli také podujatie, ktoré ich spája a nie rozdeľuje. Vtedy začal J. Havelka hovoriť o tom, ako Pilíšania - vápenkári a drevorubači - chodievali do hory za prácou, pri ktorej sa stretli z rôznych dedín a zastavili sa nielen na kus reči, ale si založili aj ohne a pripravili si obed. Spoločne, bez ohľadu na to, kto z ktorej dediny prišiel, veď všetci boli Pilíšania. Tu sa načrtol nápad usporiadať spoločnú pešiu túru zo všetkých pilíšskych slovenských, ale aj maďarských a nemeckých osád.

Na čistinke som sa stretla so študentkou budapeštianskej univerzity ELTE, ktorá ako etnografka si zvolila tzv. minor odbor slovenčinu a rozhodla sa zúčastniť na našej túre. Eszter pochádza z Nagykanizse a nemá slovenských predkov ani známych, ale sa rozhodla, že keď je Maďarsko obklopené slovanskými štátmi, naučí sa jazyk jedného z nich a tak sa lepšie dorozumie v ostatných. Rada chodí na pochody, so známymi bola už veľakrát v Tatrách a zapáčila sa jej slovenčina.

Pred zostupom sme podišli k jasenu, zasadenému pred štyrmi rokmi - dôkazu spolupatričnosti a odhodlanosti chodiť spoločnými chodníkmi. Oznamujem, že stromček sa má výborne, hoci minulý rok ho nenavštívili účastníci (kvôli zlému počasiu a pomerne veľkej vzdialenosti z Čívu), hrdo hlása naplnenie spoločných cieľov. V tomto roku zase ozdobený slovenskou a maďarskou trikolórou a zase zvečnený na spoločných fotografiách.

Cestou dole som sa pridala k santovskej starostke, ktorá mi hovorila o svojich plánoch, ako sa im v rámci brigádnickej práce podarilo vyčistiť bývalú farskú záhradu, kde našli v dobrom stave pomerne veľkú pivnicu, ktorú by chceli obnoviť a vytvoriť v nej ďalšie spoločenské priestory v strede obce. Pri rozhovore som nevnímala strasti pochodu, hoci, ako som už povedala, cesta dole je náročnejšia pre kolená. Jedno je však isté: keď sa uskutoční túra o rok - a prečo by sa neuskutočnila - zúčastním sa na nej aj ja a dovtedy budem trénovať, aby som nemala červenú tvár už pri príchode.

Eva Patayová Fábiánová

Ozdobná kultúra komlóšskych Slovákov

V Slovenskom Komlóši pokrstili novú knihu

Organizácia komlóšskych Slovákov (OKS), Slovenské regionálne kultúrne stredisko a Slovenská samospráva v Slovenskom Komlóši usporiadali 27. apríla pri príležitosti Dňa mesta prezentáciu publikácie Kataríny Štirbiczovej Dankovej Ozdobná kultúra komlóšskych Slovákov - Tkaniny, výšivky, čepce.

Prichádzajúcich vo dvore Slovenského regionálneho kultúrneho strediska vítali melódie kvintetu žiakov miestnej hudobnej školy. V mene organizátorov ich pozdravila bývalá predsedníčka OKS, učiteľka na dôchodku Anna Molnárová. Medzi hosťami boli generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo, zástupca predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy František Zelman, primátorka mesta Rita Garayová a delegácie zo Slovenska, Chorvátska a Česka. Po privítaní Juraj Dolnozemský zarecitoval báseň Úcta k minulosti, ktorú napísal pri tejto príležitosti, a kvintet zahral niekoľko skladieb.

- Ja ako Komlóšan som veľmi hrdý, že 266. výročie založenia mesta oslavujeme novou publikáciou, - povedal zástupca predsedu CSS F. Zelman a poprosil autorku knihy, aby predstavila svoje dielo. - Volám sa Katarína Štirbiczová Danková, som majsterka ľudovej umeleckej výroby. Narodila som sa v Slovenskom Komlóši, vyrastala som u starých rodičov, kde som sa naučila naše prekrásne komlóšske nárečie. Publikáciu Ozdobná kultúra komlóšskych Slovákov sme zostavili preto, aby sme mohli ukázať našu mnohotvárnu slovenskú kultúru, ktorá dodnes žije, je zachránená v rodinách. Zberateľská činnosť sa začala v osemdesiatych rokoch. Spolu s Annou Molnárovou sme popri vyučovaní zbierali hmotné dedičstvo našich predkov. Motívy sme odkreslili a spolu s deťmi sme ich vyšívali. Posledné dva roky bola naša práca intenzívnejšia. Nielen sme zbierali vzorky, ale sme ich aj fotili a digitalizovali, aby sme ich mohli zachrániť pre budúce generácie, - povedala autorka knihy.

Vydanie publikácie podporili Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Spolok pre výskum a ochranu životného prostredia Suchého potoka, Organizácia komlóšskych Slovákov a Slovenské regionálne kultúrne stredisko v Slovenskom Komlóši. Publikáciu zostavila Katarína Štirbiczová Danková, do slovenčiny ju preložila Anna Molnárová Chlebniczká a lektorovala hosťujúca učiteľka zo Slovenska Ľubomíra Rollová. Technicky upravili Tibor Bozsó a firma Polyd v Segedíne. Vydavateľom je Organizácia komlóšskych Slovákov, zodpovednou vydavateľkou Anna Molnárová Chlebniczká. Knihu vytlačila tlačiareň Paulik&Társa v Békešskej Čabe v náklade 500 exemplárov. Na obálke sú fotografie charakterizujúce Slovenský Komlóš a pečať obce z roku 1746. Publikácia sa začína slovenskou básňou Juraja Dolnozemského Pozdrav z Komlóša a pokračuje technickými informáciami v slovenskom a maďarskom jazyku. Celá kniha je dôsledne dvojjazyčná, čo je skutočne chvályhodné. Nasleduje báseň Michala Divičana Kde sa chmeľ divo rodí a obsah. Básne J. Dolnozemského pod spoločným názvom Myšlienky sú ilustrované čierno-bielymi fotografiami. V jednotlivých kapitolách sú štúdie o vývine ozdobnej kultúry komlóšskych Slovákov. Autorka sa zvlášť zaoberá napr. pradením a tkaním, vývinom vzoriek a farieb, ale aj textilnou kultúrou. Väčšiu časť publikácie tvoria farebné a čierno-biele fotografie, na ktorých sú domáce textílie, biele a strojové výšivky, čepce a ihličky. Na konci sú uverejnené digitalizované vzory po domácky vyrobených tkanín. Zadná obálka obsahuje maľbu komlóšskeho rodáka, maliara a karikaturistu Jánosa Jankóa Zrod ľudovej piesne, vedľa ktorej je text obľúbenej piesne Komlóšanov Od malička nikdy mi zle nebolo.

Prezentácia publikácie bola spojená s výstavou domácich tkanín, ktorú otvorila bývalá predsedníčka OKS Anna Molnárová. - Na začiatku svojho pobytu na komlóšskej pustatine Slováci tkali jednoduché a bielené plátno bez vzoriek. Od druhej polovice 19. storočia do plátna zatkávali farebné, bavlnené nite. Z plátna šili obrusy, uteráky, posteľnú bielizeň, oplecká, zástery, ale aj spodnú bielizeň. Mužské košele a svadobné ručníčky mladuchy zdobili tkanými vzorkami. Vzorky vyberali podľa toho, na čo bude textília používaná. Obrus na stole, uterák pri dverách, záclony na oknách, poťahy na duchnách a na vankúšoch boli krajšie zdobené v čistej izbe, ako v zadnej. Veno pre dcéry mamičky pripravovali už od ich narodenia. Pri mamičke sa naučili priasť a tkať. Potom súťažili, čia práca bude krajšia. Sviatočné textílie sa dedili v rodinách z pokolenia na pokolenie. Zbierky sa po dlhé roky, ba stáročia neustále obohacovali o nové kusy. Dnes sú tieto predmety čistým prameňom pre tých, ktorí skúmajú ľudovú kultúru. Tkané predmety nám pripomínajú starodávne svadobné, ale aj smútočné zvyky našich predkov. Informujú nás o snahe samozásobovania, o cirkevných, rodinných sviatkoch, o bytovej a odevnej kultúre. Vzorky sviatočných tkanín svedčia o tom, že tkáči boli profesionáli. Tkaniny zhotovovali na vysokej úrovni, sú elegantné a rôznorodé. Čiernymi pásmi zdobené textílie majú smútočný ráz. Striedajú sa na nich farby smútku, čierne a bordové, tmavomodré a bordové. Tkaniny používali pri rôznych udalostiach. Doma vyrábané sú svedkami ťažkého, namáhavého života žien, poukazujú na spôsob života v tej dobe. Upozorňujú nás na talent, schopnosti, usilovnosť a lásku k životu našich predkov. Prekrásne vzorky sa dedili z generácie na generáciu spolu s nástrojmi na pradenie a na tkanie. V zásuvkách sa nachádzajúce domácky vyrobené tkaniny každá rodina s láskou odkladá a chráni. Poklad tkaných a vyšívaných vzorov dolnozemských Slovákov je súčasťou slovenskej ozdobnej kultúry na Slovensku, ale aj súčasťou európskej kultúry. Pôvodné, zo severného Uhorska prinesené vzory ženy používali až do 30. rokov 20. storočia, potom sa už vzory miešali, osvojili si ich z maďarského, ale aj z iného prostredia. Prezentované textílie sú iba malou časťou v rodinách zachovaných tkanín, - povedala Anna Molnárová.

Na záver prezentácie knihy a otvorenia výstavy prítomní spoločne zaspievali obľúbenú pieseň Komlóšanov Od malička...

Andrea Szabová Mataiszová

Rodinné stretnutie v Slovenskom Komlóši

Evanjelický cirkevný zbor v Slovenskom Komlóši už druhýkrát v tomto roku usporiadal rodinné popoludnie. 11. mája sa v záhrade Klubu dôchodcov zišli starší i mladší veriaci. Našťastie počasie bolo vynikajúce. Prípravy prebiehali od skorého rána. Okolo tretej sa začali schádzať prví hostia, pred začiatkom programu sa dvor zaplnil. Pri stoloch sedeli ľudia rôzneho veku - od predškolského po dôchodkový. Zborový farár Atila Spišák slúžil na úvod pobožnosť, ktorej hlavnou myšlienkou bola rodina a láska. Po jeho slovách riaditeľka Domu dôchodcov na Orošházskej ceste Gabriella Lopuchová Liptáková privítala prítomných. V kultúrnom programe vystúpila Tanečná skupina Komlóš a spevácky zbor slovenskej základnej školy. Kvalitný program pozostával zo slovenských a maďarských ľudových piesní a tancov a, samozrejme, nemohol chýbať ani obľúbený tanec Komlóšanov, marš, čo publikum ocenilo búrlivým potleskom.

Druhým prekvapením dňa bola kapusta s baraninou kapusta a domáce zákusky, ktoré servírovali prítomným zamestnanci evanjelického cirkevného zboru. Stretnutie pokračovalo priateľskými rozhovormi. Staršia generácia v chládku oživila svoje spomienky na mladosť, mladší hrali stolný futbal a deti si vyvlastnili drevené hračky vo dvore.

(Tímea Lehoczká - aszm)

Slovenská sv. omša v Budapešti

V prvú májovú nedeľu prišli na slovenskú svätú omšu do Kostola sv. Jozefa v VIII. obvode Budapešti nielen slovenskí veriaci z hlavného mesta, ale aj z Pilíšskej Čaby, Perbálu a aglomerácie Budapešti. Hneď na začiatku obradu zaznela skladba od G. F. Händela Raduj sa svet v prednese miešaného speváckeho zboru Józsefa Makláriho z Perbálu. Dirigent zboru László Lisztes bol zároveň kantorom májovej omše, ktorú slúžil otec Atila Kónya, miništrovala Beáta Erdeiová a litánie čítala Ildika Klauszová Fúziková.

Prvé čítanie piatej veľkonočnej nedele hovorí, že sv. Pavol sa vracia do Jeruzalema už nie ako prenasledovateľ, ale ako brat do spoločenstva veriacich, kto smelo hlása evanjelium v Ježišovom mene. V druhom čítaní nám sv. Ján hovorí, že nový život spočíva vo viere a vzájomnej láske k Ježišovi Kristovi. Evanjelium z knihy sv. Jána uvádza slová Krista k svojim učeníkom: „Ja som vinič, vy ste ratolesti, môj Otec je vinohradník...“ a tieto slová nás povzbudzujú, že máme žiť tak, aby sme neboli suchými prútmi, ktoré odrežú a spália, ale aby sme boli živými ratolesťami, ktoré prinášajú hojnú úrodu. Toto podobenstvo vysvetlil otec Atila vo svojej kázni. Odvtedy sú vinič a ratolesti obrazom, ktorý nám sprístupňuje tajomstvo cirkvi.

Počas sv. omše členovia spevokolu zaspievali diela Pange Lingua od Zoltána Kodálya, Ave Mariu od Franza Liszta, Staroslovenský otčenáš od Nikolaja Kedrova (sólo spievali Attila Endreffy a Jozef Göndös) a napokon mohutne zaznel bubnom sprevádzaný Sanctus z omše Missa Luba, ktorú na základe tradičnej konžskej piesne skomponoval belgický františkánsky rehoľník Guido Haazen.

Ako zvyčajne, aj teraz sme sa po omši presunuli na faru kostola sv. Jozefa na agapé, kde predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai privítal veriacich z Pilíšskej Čaby, členov spevokolu z Perbálu a všetkých prítomných. Zablahoželal spevokolu z Perbálu za vynikajúce piesne, ktorými spestril svätú omšu. Predseda Slovenskej samosprávy z Pilíšskej Čaby Július Kučera poďakoval za možnosť opätovného stretnutia sa so slovenskými katolíckymi veriacimi v Budapešti. Zdôraznil, že v perbálskom spevokole spievajú viacerí Pilíščabania, ktorí iniciovali účasť na slovenskej omši. Sú medzi nimi Maďari, ktorí sa učia slovenský jazyk. Vyučuje ich profesor univerzity Petra Pázmaňa Marcell Pilecky.

Cestovné náklady našich hostí hradila Slovenská samospráva VI. obvodu, pohostenie čiastočne financoval slovenský volený zbor VIII. obvodu. Hostia prispeli k pohosteniu pagáčikmi a osviežujúcimi nápojmi. Spevácky zbor pod taktovkou Lászlóa Lisztesa zaspieval na agapé renesančnú ódu na víno, francúzsku pieseň Tourdion. Posedenie na fare bolo veľmi príjemné a dúfame, že sa ešte viackrát budeme môcť stretnúť na slovenských svätých omšiach.

c. r.

Slávnosť Najsvätejšej Trojice (3. júna)

Prvá nedeľa po zoslaní Ducha Svätého, kedy v cirkvi končí Veľkonočné obdobie, je zasvätená Tajomstvu Najsvätejšej Trojice. Skutočne tajomstvo – náš ľudský rozum bez zjavenia nemôže prísť sám na túto skutočnosť. Aj po samotnom zjavení, keď sa nám Boh postupne zjavil ako Otec, Syn a napokon Duch Svätý, naďalej ostáva tajomstvom v tom najprísnejšom slova zmysle.

Na prvý pohľad sa nám môže zdať, že dnešný sviatok a jeho tajomstvo sa týka skôr samého Boha a jeho vnútorného života. Ale neopisuje nám len tajomný, neprístupný život v ňom samom, ale zároveň i jeho smerovanie k nám. A to tým najkrajším spôsobom, aký vymyslel Boh, keď sa stal človekom, aby nám ľudským pohľadom a spôsobom dostupným predstavil Boha v tom prístupnom svetle. Dokonca hovorí o našej účasti na tomto Božom živote. Toto je to radostné posolstvo sviatku Najsvätejšej Trojice.

Ježiš Kristus nám predstavil Otca v novom pohľade a svetle, odlišnom od toho starozákonného. Od neho vieme, že máme milujúceho Otca, ktorý je taký milosrdný vo svojej láske, že kvôli mne neváhal obetovať svojho Syna. Že mám milujúceho Otca, ktorý mi odpúšťa moje previnenia.

Viem, kto je Boží Syn. Ježiš Kristus. Druhá božská osoba, ktorá sa stala jedným z nás. A slovo sa telom stalo a prebývala medzi nami. Evanjeliá – tie nám hovoria o ňom všetko. Čo urobil kvôli mojej spáse. Že ma vykúpil bez môjho pričinenia a pozýva ma k spolupráci a nasledovaniu. Že je prítomný medzi nami vo sviatosti oltárnej pod spôsobom chleba a vína.

Viem aj to, kto je tretia Božská osoba. Duch Svätý. O tom nám hovoria skutky apoštolské. Čo všetko dokázali apoštoli, keď zostúpil na nich Duch Svätý na Turíce. Ako Duch Svätý vedie cirkev počas celých jej dvetisícročných dejín, aj napriek rôznym zakolísaniam kvôli našej ľudskej slabosti.

To je Boží život, ktorý existuje v Bohu a ktorý nám Pán Ježiš predstavil prijateľným spôsobom.

A čo je to ten Boží život? Boží život je život spoločenstva, do ktorého som pozvaný skrze Ježiša Krista aj ja. Spoločenstvo, ktoré je preniknuté Láskou.

Medzi Otcom a Synom vyžaruje vzájomná láska a jednota. Láska, ktorá prevyšuje akúkoľvek ľudskú lásku, lebo tá naša ľudská sa často mení na hnev, nenávisť, odpor. Tá Božia medzi Otcom a Synom sa píše s veľkým L. Je to láska, ktorá je nestvorená, je v Bohu od večnosti a je ňou Duch Svätý.

Toto všetko nám zjavil Pán Ježiš – nie preto, aby sme mali čo obdivovať, ale preto, aby sme aj my – stvorení na obraz Boží – žili v takejto láske a jednote. Veď o to sa modlí vo veľkňazskej modlitbe – „Aby všetci jedno boli, ako Ty, Otče, si vo mne a ja v Tebe; aby aj oni boli v nás jedno; aby boli jedno ako sme my jedno; aby bola v nich láska, ktorou si ma miloval a ja aby som bol v nich“ (Jn 17,21-26).

A tak v dnešný sviatok Najsvätejšej Trojice nemáme hľadieť len na nepochopiteľné tajomstvo pre náš ľudský rozum, ale skôr na ten vlastný život vo vzťahu k Božiemu životu. Či ho dokážem prežívať tak, ako nám to predstavil Kristus, ktorý vyšiel z Božieho života smerom k nám, aby sme my zase mohli vstúpiť do Božieho života vďaka pozvaniu, ktoré nám adresuje, keď opúšťa svojich učeníkov a odchádza k Otcovi: – V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Toto pozvanie Krista je pozvaním Božím pre každého človeka. A my vieme, že na každé pozvanie sa odpovedá. Teda aj my musíme odpovedať svojim rozhodnutím na pozvanie Ježiša Krista. Či ho prijímam alebo nie. Nie je možné nedať odpoveď. Je možné povedať len svoje áno. Lebo ak ho nevyslovím, som odsúdený – aj to povedal Kristus v evanjeliu. Kto neuverí, už je odsúdený. Ten súd, ktorý ma čaká – to nie je nejaký vonkajší dej, ako ho poznáme zo súdnych pojednávaní. Súd – to je moje vlastné rozhodnutie, či prijímam Ježišovo pozvanie k Božiemu životu, alebo ho odmietam.

Nemusím rozumieť tajomstvu dnešného sviatku, lebo ho ani nikdy nepochopím. Keby som ho pochopil, tak by už vlastne ani nebolo tajomstvom. Takisto nepochopím tajomstvo Eucharistie alebo tajomstvo Kristovej smrti a zmŕtvychvstania úplne. Ani takí učenci, ako bol sv. Augustín či Tomáš Akvinský, ho nepochopili. Stačí, keď vieme, že svätá Trojica – to je jeden Boh, v ktorom sú tri osoby. Otec, Syn a Duch Svätý. A o tých už viem iste veľa.

Boh ostane vždy pre nás istým tajomstvom. Pretože na jednej strane je tak jednoduchý, že už dieťa môže v neho uveriť, ale zároveň je taký zložitý, že ani ten najväčší filozof sa k nemu nedokáže priblížiť. Hovoríme, že je tak blízko človeku ako nikto iný – to je reč apoštola Pavla na areopágu – „V ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17,28). A predsa je tak ďaleko a nepoznateľný – ako to hovorí v úvode svojho evanjelia sv. Ján – „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1,18). A apoštol Pavol dodáva: - „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2,9).

On je teda náš Boh, jednoduchý a predsa najtajomnejší, blízky ľuďom, hoci celkom iný, ako si ho predstavujeme. Je jeden – v troch osobách. Na zemi sa človekovi nepodarí urobiť obraz Boha. Ale čo je človeku nemožné, to sa podarilo Bohu. V tých slovách, ktoré povedal – urobme človeka na náš obraz a na našu podobu. A predsa, aj my, keď sa modlíme s cirkvou modlitbu vyznania viery, alebo robíme jednoduché znamenie kríža na sebe, vyslovujúc pritom slová v mene Otca i Syna i Ducha Svätého, môžeme zažiť vo svojom srdci i rozume dotyk všemohúceho Boha.

Stanislav Brtoš

Župné stretnutie detí slovenských materských škôl v Moďoróši

V jednej z najmenších osád Komárňansko-Ostrihomskej župy Moďoróši sa 11. mája schádzali slovenskí škôlkari, aby sa zúčastnili na jubilejnom piatom Stretnutí detí slovenských národnostných materských škôl župy. Je to jedno z prvých podujatí, ktoré začala organizovať župná slovenská samospráva hneď po svojom založení. Uvedomuje si totiž, že zachovávanie tradícií treba začať už v útlom veku a v záujme toho treba poskytovať priestor deťom a ich učiteľkám, aby sa mohli schádzať a navzájom predvádzať ovocie svojej práce.

Účastníkov stretnutia privítal starosta obce Tibor Havrančík, ktorý v skratke predstavil históriu prekrásnej hosťujúcej obce. Ako povedal, Moďoróš je malá obec v severnej časti Komárňansko-Ostrihomskej župy, vzdialená od Budapešti 50 a od Ostrihomu 12 km. Názov obce sa v písomnej forme prvýkrát vyskytol v polovici 13. storočia. Obec má banícku minulosť. V súčasnosti má vyše 800 obyvateľov. Tichá, lesmi obkľúčená dedinka s čistým vzduchom je mimoriadne vhodná na oddych, rekreáciu, výlety. Roku 1994 si miestni obyvatelia zvolili slovenskú samosprávu. Jej členovia sa aktívne zapájajú do spoločenského diania obce a sú motorom národnostného života. V základnej škole na ich podnet bola zavedená výučba slovenského jazyka. Podmienky na fungovanie slovenskej samosprávy zabezpečuje obecné zastupiteľstvo. T. Havrančík zaželal hosťom pekný a nezabudnuteľný deň.

Predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Mária Nagyová s radosťou privítala na stretnutí národnostného radcu Emila Újházyho a člena župného valného zhromaždenia Csabu Winkfeina, ktorí prvýkrát poctili svojou prítomnosťou ich podujatie. „Mám dojem, že aj slniečko sa tak raduje ako my, že tu môžeme byť medzi toľkými peknými a šikovnými deťmi a preto tak pekne svieti,“ začala svoj prejav. Poďakovala organizátorom a hlavne vedúcej materskej školy Zuzane Babočaiovej, že sa ujali organizovania stretnutia. Zároveň vyslovila vďaku učiteľkám, ktoré robia všetko v záujme toho, aby zachovali slovenskú kultúru a vštepili deťom lásku k slovenčine. „Viem, že v súčasných ťažkých časoch prežívajú pedagógovia veľmi ťažké chvíle a som si vedomá toho, že táto neistota má vplyv aj na ich prácu, ale verme a dúfajme, že na jeseň bude už všetko jasné a vy budete môcť pokračovať v práci na zachovávaní slovenských národnostných hodnôt,“ povedala. Po nej sa ujal slova predseda miestnej slovenskej samosprávy Pavol Hévizi, ktorý sa poďakoval všetkým, ktorí prijali ich pozvanie na stretnutie. „Pre našu samosprávu výučba slovenského jazyka zohráva prioritu v každodennom živote,“ povedal a vyrozprával historku, ktorú zažil pred niekoľkými dňami. Býva neďaleko nedávno odovzdaného detského ihriska, odkiaľ v jedno popoludnie začul slovenské piesne. Myslel si, že tam nacvičujú deti spolu s učiteľkami, ale vysvitlo, že si pospevovali ľudové piesne len tak z dobrej vôle. „Myslím si, že aj táto historka svedčí o tom, že našim učiteľkám sa podarilo hlboko zasadiť v deťoch záľubu v slovenské tradície,“ ukončil svoj prejav predseda slovenskej samosprávy.

Slovenskou básňou privítala malých hostí žiačka miestnej základnej školy Estera Križánová. Báseň s ňou nacvičil slovenčinár Jozef Fábrik.

V kultúrnom programe sa predstavili deti zo všetkých zúčastnených materských škôl. Najprv vystúpili škôlkari z Annavölgyu, po nich nasledovali deti zo Sílešu a program ukončili moďoróšski škôlkari. Niektoré deti sa predstavili s detskými hrami a piesňami, iné nacvičili kruhové hry, alebo jednoduchšie choreografie ľudových tancov. Bolo vidieť, že veľmi rady vystupujú na verejnosti. Musíme dodať, že trpezlivo čakali, kedy sa dostanú „na rad“ a so záujmom sledovali svojich rovesníkov. S radosťou sme konštatovali, že účastníci si pripravili na stretnutie celkom nové hry a piesne, ba s miestnymi škôlkarmi nacvičili ich učiteľky čardáš, čo je pre deti predškolského veku dosť ťažký tanec. Milé boli aj sílešské deti, ktoré priniesli do daru miestnym rovesníkom lopty. Odovzdali ich v rámci svojho vystúpenia: zaspievali pesničku o futbale a potom hodili lopty moďoróšskym škôlkarom. Bol to dar ich materskej školy hostiteľskej inštitúcii.

Po vydarenom programe čakala deti hra na spomínanom novom ihrisku a v budove škôlky. V kultúrnom dome sa v tom čase uskutočnila odborná porada učiteliek všetkých slovenských materských škôl župy o aktuálnych otázkach. Hovorili o tom, nakoľko zmeny v školskom a národnostnom zákone ovplyvňujú, resp. ovplyvnia život národnostných materských škôl. Zmienili sa o tom, že ochabol záujem o povolanie učiteľky materských škôl, absolventky vysokých škôl nemajú záujem zamestnať sa v národnostných škôlkach. Zhodli sa v tom, že všetky samosprávy ako prevádzkovatelia predškolských inštitúcií sa snažia zabezpečovať čo najlepšie podmienky na fungovanie, vrátane učebných pomôcok na výučbu slovenčiny. Hovorili o dobrých stykoch so slovenskými samosprávami, ktoré ich podporujú nielen morálne, ale aj finančne.

Po výmene názorov nasledoval chutný obed a rozlúčka, ktorá sa niesla v nádeji, že sa o rok uvidia v Tardoši, kde sa uskutoční šieste Stretnutie slovenských národnostných materských škôl Komárňansko-Ostrihomskej župy.

Eva Patayová Fábiánová