Ľudové noviny č. 8

Rysuje sa sľubná spolupráca

Historické stretnutie slovenských

a maďarských evanjelických biskupov v Budapešti

Zbory biskupov Evanjelickej cirkvi v Maďarsku a Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku sa stretli v dňoch 11. a 12. februára v Budapešti. Išlo o historicky prvé stretnutie takéhoto druhu v dejinách oboch cirkví. Biskupi zavítali aj do kaplnky Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti. Iniciátorov stretnutia viedla snaha, aby konali v duchu kresťanských princípov lásky a snažili sa o dobré vzťahy medzi cirkvami, národmi a národnosťami oboch krajín.

Delegáciu hostí tvorili generálny biskup Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku Miloš Klátik, biskup Západného dištriktu Milan Krivda, biskup Východného dištriktu Miroslav Sabol a evanjelickí kňazi. Maďarskú stranu zastupovali predseda - biskup Evanjelickej cirkvi v Maďarsku János Ittzés, biskup Južného dištriktu Péter Gáncs, biskup Dr. Tamás Fabinyi a generálny dozorca Gergely Prőhle. Zbory biskupov rokovali o vzťahoch medzi cirkvou a štátom, o financovaní cirkví, o vzájomnej spolupráci cirkví v danej krajine, o pastorácii v materinskom jazyku slovenských a maďarských evanjelikov žijúcich v oboch štátoch, o výmene informácií a o úlohe a poslaní moderných masovokomunikačných prostriedkov v službe cirkvi.

Po rokovaní biskupov sa konala tlačová konferencia, na ktorej predseda - biskup Evanjelickej cirkvi v Maďarsku pozdravil vzácnych hostí a vyjadril svoju radosť zo stretnutia. Generálny biskup Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku Miloš Klátik o. i. povedal:

- Som nesmierne rád, že traja slovenskí biskupi môžeme tu, v Budapešti, rokovať o dôležitých cirkevných veciach, ktoré sa týkajú oboch cirkví. Poznamenávam, že v posledných dvoch rokoch došlo ku generačnej zmene v zbore biskupov ECAV-u, náš zbor omladol. Aj ja, aj dištriktuálni biskupi sme sa poznali už aj skôr s maďarskými biskupmi, stretávali sme sa na medzinárodnej pôde, na rôznych stretnutiach a konferenciách. Takto sa naša bratská spolupráca z času na čas prehĺbila a bola na dobrej úrovni. Vzťahy prinášali dobrú úrodu a prenášali sa aj do funkcií, čo je predpokladom aj doterajšej úspešnej spolupráce. Myslím si, že toto naše prvé stretnutie bude mať dobré ovocie, tieto rozhovory a diskusie budú zárukou nádejnej spolupráce aj v prospech slovenských a maďarských evanjelikov žijúcich na Slovensku, ako aj v Maďarsku. Veď našou snahou je, aby Božie slovo mohlo znieť v materinskej reči veriacich. Nie v poslednom rade toto stretnutie bude osožné aj v záujme oživenia a obnovenia oboch evanjelických cirkví.

Predseda - biskup Evanjelickej cirkvi v Maďarsku János Ittzés informoval prítomných o tom, že od roku 2000 má evanjelická cirkev v MR troch biskupov a aj tu prišlo ku generačným zmenám. Poznamenal, že už aj skôr boli určité pokusy o vzájomné stretnutia a spoluprácu oboch cirkví, veď máme spoločné kresťanské korene a históriu. Zdá sa však, že toto prvé stretnutie zborov biskupov otvára nové perspektívy a možnosti z oboch strán.

Biskup Dr. T. Fabinyi sa zmienil o dôležitých vyhláseniach, ktoré koncom minulého roka vydali slovenskí a maďarskí evanjelickí biskupi a ktoré sú aktuálne a budú smerodajné pre vzájomnú spoluprácu oboch cirkví. Biskupi v nich vyjadrili znepokojenie s prejavmi extrémizmu, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú vzťahy medzi príslušníkmi slovenského a maďarského národa. Vyzvali všetkých ľudí dobrej vôle, aby konali v duchu kresťanských princípov lásky a pravdy, snažili sa o dobré vzťahy medzi národmi a národnosťami, ako aj o dobré susedské vzťahy s Maďarskou a Slovenskou republikou.

Po tlačovej konferencii generálny dozorca Evanjelickej cirkvi v Maďarsku Gergely Prőhle pozval prítomných na recepciu na počesť Zboru biskupov ECAV na Slovensku, ktorá sa konala v slávnostnej sieni Evanjelického gymnázia na Deákovom námestí. Zúčastnili sa na nej zbory biskupov, evanjelickí kňazi zo Slovenska a Maďarska, mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš, riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti Milan Kurucz, poslanci Národného zhromaždenia MR, politici a predstavitelia slovenskej menšiny žijúcej v Maďarsku.

Vo večerných hodinách sa slovenskí a maďarskí biskupi zúčastnili na službe Božej v kaplnke Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti v tzv. Lutherovom dvore. Početných prítomných v mene cirkevného zboru privítali Gregor Papuček a zborová farárka Hilda Guláčiová Fabuľová. Kázeň pri tejto nevšednej príležitosti predniesol generálny biskup Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku Miloš Klátik a veriacim sa prihovoril aj predseda-biskup Evanjelickej cirkvi v Maďarsku János Ittzés. Po slávnostnej bohoslužbe sa páni biskupi na pracovnej večeri stretli s veriacimi zboru a poprednými predstaviteľmi Slovákov žijúcich v Maďarsku, aby pokračovali v otvorenej a plodnej diskusii o takých pálčivých otázkach, akou je dlho plánované umiestnenie pamätnej tabule Jána Kollára a osud kostola budapeštianskych Slovákov.

(fúziková)

Zasadala novohradská slovenská samospráva

Nestačí pracovať, treba sa vedieť aj „predať“

Druhé tohoročné zasadnutie Slovenskej samosprávy Novohradskej župy sa uskutočnilo 6. februára v obci Banka (Bánk). Poslanci prerokovali návrh pracovného plánu zboru na tento rok a rozhodli o spoločných podujatiach, ako aj o vytvorení vlastnej webovej stránky. Pracovná porada deväťčlenného voleného zboru bola priateľská, rozšírená a otvorená aj v užšom zmysle slova, veď sa jej zúčastnili nielen členovia župnej slovenskej samosprávy, ale aj viac ako tridsať slovenských aktivistov z 18 osád Novohradskej a Hevešskej župy. Hŕstka Slovákov v Heveši už aj doteraz, na báze regionálnej občianskej organizácie, úzko spolupracovala s našim „slovenským Novohradom“ a po rozbehnutí činnosti Slovenskej samosprávy Novohradskej župy sa tieto styky ďalej upevňujú. Ako sami povedali, hlavne preto, aby sa necítili úplne stratení.

Tak trochu stratení by sa bez svojho občianskeho spolku a župnej slovenskej samosprávy cítili aj Slováci v Novohradskej župe, žijúci prevažne v neveľkých obciach, ale zato s nemalými problémami, časť ktorých súvisí s celkovými hospodárskymi a inými ťažkosťami väčšinového aj menšinového spoločenstva regiónu. Nemenej závažné sú popritom naše špecifické ťažkosti, ako napríklad asimilácia, udržiavanie kultúrneho dedičstva predkov a výučba materinského jazyka, ktoré stoja v centre pozornosti slovenského voleného zboru župy. (Iba v zátvorkách poznamenávame, že jeho členovia vykonávajú svoju prácu bez nároku na honorár.)

Predsedníčka župnej slovenskej samosprávy Katarína Plevová v súvislosti so snahou poslancov prispieť ku skvalitneniu slovenskej výučby, čo je ich prioritným cieľom, informovala o prípravách koncepcie na roky 2009 až 2014, ktorú ešte v tomto roku predostrú Valnému zhromaždeniu Samosprávy Novohradskej župy. Začiatkom marca vyhodnotia obežník rozposlaný vedúcim materských a základných škôl jednotlivých Slovákmi obývaných osád.

Účastníci zasadnutia prerokovali svoj pracovný plán na tento rok s dôrazom na koordinovanie miestnych slovenských aktivít, odborné poradenstvo a doškoľovanie slovenských verejných činiteľov regiónu. Predsedníčka zboru v tejto súvislosti ocenila vzájomne výhodnú, osvedčenú a úspešnú spoluprácu ako so Združením novohradsko-hevešských Slovákov, tak aj so Župnou knižnicou a Osvetovým strediskom Bálinta Balassiho v Šalgótarjáne. K. Plevová bola poslancami poverená, aby s riaditeľkou tejto inštitúcie Zsuzsannou Bódiovou podpísala dohodu o spolupráci, ktorá zaručuje ďalšiu, najmä organizačnú pomoc aj miestnym slovenským samosprávam. Spolupráca spomínaných subjektov je dôležitá aj z hľadiska úspešného zvládnutia takých veľkolepých spoločných podujatí ako doma i v zahraničí uznávaný novohradský folklórny festival. Z plodnej diskusie vysvitlo, že niektoré miestne slovenské kolektívy skutočne veľa pracujú, inou otázkou je, svoju činnosť neveľmi vedia zviditeľniť. Buď im na to už nestačia sily, alebo nemajú dostatok skúseností k tomu, aby o svojich aktivitách dali vedieť nielen svojmu užšiemu okoliu. Dnešná doba si priam vyžaduje, aby sme naše aktivity všemožne propagovali a dávali do povedomia širšej verejnosti. Práve tomuto cieľu má slúžiť najnovší spoločný projekt novohradských Slovákov, ich nová spoločná internetová stránka, ktorá by mala odštartovať o niekoľko mesiacov.

Imrich Fuhl

Waldorfská škola v Senváclave ● Výučba rytmom a umením

Dnes už nie je novinkou stretnúť v Maďarsku waldorfskú školu. Veď za posledné roky tu vzniklo 35 materských, dvadsať základných a deväť stredných škôl tohto typu. V jednej zo základných škôl vyučujú aj slovenčinu, a to štyri hodiny týždenne. Navštívili sme waldorfskú slovenskú národnostnú základnú školu, strednú školu a základnú umeleckú školu Modrá dolina v Senváclave.

Prvú školu tohto typu otvorili roku 1919 v nemeckom Stuttgarte pre deti tabakového závodu Waldorf-Astoria. Odtiaľ prevzali názov aj ostatné inštitúcie, ktoré prešli na tento model. Waldorfská pedagogika, vo svojej základnej podobe načrtnutá Rudolfom Steinerom (1861-1925), predstavuje jedinečný výchovno-vzdelávací proces. Deti získavajú vzdelanie primerane ich veku a osobnosti. Spoločenské poznatky získavajú v tzv. epochálnom systéme. Jedna epocha trvá tri týždne: za toto obdobie sa zaoberajú iba s jednou disciplínou, napr. dejepisom. Popri tom sú odborné predmety, ako napríklad jazyky. Rozvrh hodín je jednoduchý: začínajú tzv. hlavným vyučovaním, čo je dvojhodinová výučba, ktorú má s deťmi triedny učiteľ a preberajú učivo aktuálnej epochy. Prvá prestávka je okolo desiatej, keď je spoločná desiata. My sme mali možnosť navštíviť jednotlivé triedy práve počas tejto prestávky. Desiatu si deti nenosia z domu, ale si ju zhotovujú v kuchyni školy zo zdravých surovín a konzumujú ju spolu v triede. Po desiatej nasledujú odborné hodiny: malí tri, väčší štyri a gymnazisti majú hodiny aj poobede.

Podľa obežníka Spoločnosti priateľov výchovného umenia Rudolfa Steinera oslavuje celosvetové hnutie waldorfskej pedagogiky tento rok už vyše 1000 oficiálne uznaných škôl. Na Slovensku pôsobí jediná akreditovaná škola v Bratislave; ktorá je zároveň v ôsmom roku overovania v rámci projektu Ministerstva školstva SR.

Do tajov senváclavskej waldorfskej školy nás uviedla konateľka školy Noémi Hajduová. Od nej sme sa dozvedeli, že slovenčinu a angličtinu sa tu učia od prvého ročníka všetci žiaci. Medzi odborné predmety patrí napr. hudobná a remeselnícka výchova, maľovanie, eurytmia a Bothmerova gymnastika. Bothmerova gymnastika si kladie za cieľ pomocou systému gymnastických cvikov prehĺbiť zážitok priestoru a kultivovať voľné sily žiakov. Jedná sa o formu gymnastických cvičení, ktorými dieťa môže vedome uchopiť silu myslenia, citov, vôle a seba samého v pohybovej forme, vedome spojiť telo s vôľou. Eurytmický pohyb spojený so slovom alebo hudbou podporuje správny rozvoj vnútorných, životne dôležitých orgánov. Nezvyčajným môže byť aj predmet tvarová kresba, ktorá vlastne predchádza výučbu písania.

„Pred šiestimi rokmi sme my, rodičia škôlkárov zo Senondreja (kde pôsobí waldorfská materská škola - pozn. red.), chceli zapísať svoje deti do waldorfskej základnej školy. Najbližšia takáto škola je v Starom Budíne, ale tam sa sústavne hlási viac žiakov, ako môžu prijať. Vtedy sme sa rozhodli, že si založíme waldorfskú školu, veď väčšinu takýchto ustanovizní založili rodičia. Zhodou okolností práve vtedy sa rozhodol starosta Senváclavu György Illés požiadať o pomoc Mestské zastupiteľstvo v Senondreji, lebo mal problémy s prevádzkou tamojšej školy. Vyšli sme si v ústrety. Najprv pôsobili popri sebe dve školy: waldorfská začala so štyrmi triedami nižších ročníkov, vyššie ročníky patrili obecnej škole,“ informovala nás pani Hajduová. Waldorfská škola bola (aj je) otvorená pre miestnych obyvateľov. Postupne, keďže obecná škola neotvárala nižšie ročníky, sa vytvorila osemročná waldorfská základná škola.

Na otázku, ako prijali ich školu v osade, N. Hajduová uviedla, že rôzne: „Niektorí to prežívali tak, ako keby ich škola bola zatvorená kvôli nám, niektorí boli proti tomuto systému vyučovania. Verím, že po šiestich rokoch je už situácia lepšia. Dbáme na to, aby nás v dedinke prijali. Robíme také programy, ako je napríklad Prechádzka na Martina. Deti v tento deň navštevujú osamelých starších obyvateľov obce a spievajú im. Ale ak okoloidúci nazrú do školského dvora - škola je v centre dediny - zistia, že deti sa tu bezstarostne a v pokoji hrajú, sú milé a pekné. Isté však je, že Senváclavčania nás neprijali na sto percent,“ dodáva. V súčasnosti navštevuje školu 175 žiakov, z toho 11 gymnazistov (strednú školu otvorili až v tomto školskom roku, to je prvá trieda). Pre nich vypracovali učebný program odlišný od ostatných stredných škôl vyučujúcich podľa tejto metódy. Ostatné školy si podľa konateľky chcú príliš prispôsobiť svoj učebný program k tradičným stredným školám. „Chceli sme vo vyučovacom procese ponechať možnosť umeleckého prejavu, čo je charakteristické pre našu školu,“ povedala N. Hajduová. Spolupráca s rodinou a rodinné zázemie je veľmi dôležité v systéme tejto školy: raz mesačne sú stretnutia s rodičmi, kde učitelia referujú o tom, čo všetko prebrali za mesiac, aj o tom, ako deti napredujú. Vo waldorfských školách nie je známkovanie, deti hodnotia písomne. Písomné hodnotenia sú zvlášť pre deti a zvlášť pre rodičov - tieto sú podrobnejšie.

Spomedzi 175 žiakov jedna tretina je miestnych a ostatní dochádzajú. Viacero detí prichádza z okolitých osád, ale aj z Budapešti, ba mali žiakov aj zo Štúrova. O školskej dochádzke sme sa zhovárali aj so starostom obce Györgyom Illésom, ktorý nám prezradil, že zo školopovinných senváclavských detí približne 50 percent sa učí vo waldorfskej škole, ostatné dochádzajú do Senondreja. Tam ich na základe rozhodnutia mestského zastupiteľstva berú ako tamojšie deti, teda môžu navštevovať hociktorú školu.

„Mnohí sa presťahovali do Senváclavu práve kvôli waldorfskej škole: aby deti nemuseli skoro ráno vstávať,“ povedala konateľka školy. Dodala, že práve horské prostredie prospieva ich výchove, ktorá je environmentálna: deti sa tu učia narábať s prírodnými materiálmi, robia pravidelné vychádzky do prírody.

V každej waldorfskej škole sa vyučujú dva jazyky. V Senváclave si k angličtine zobrali slovenčinu. „Keďže naša škola sa nachádza v národnostnej obci, kde aj predtým prebiehala výučba slovenčiny, neuvažovali sme dlho o prevzatí tohto predmetu,“ uviedla konateľka školy. V Senváclave sa deti - hoci iba v prípade starších obyvateľov osady - môžu denno-denne stretávať so živou slovenčinou, čo im prospieva v osvojovaní si jazyka. V škole pracujú dve slovenčinárky Mária Glücková a Anna Seifertová, obidve z neďalekých Mlynkov. Obidve sú absolventkami budapeštianskej slovenskej školy a Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti, odbor slovenčina. Kým M. Glücková vyučuje v nižších ročníkoch, A. Seifertová učí v 8. a 9. triede. „Výučba slovenčiny oproti ostatným školám sa u nás líši v tom, že nemáme učebnice,“ konštatovala A. Seifertová a dodala, že hoci minulý rok objednali učebnice Edity Pečeňovej, nepoužívajú ich. „Prvoradým cieľom waldorfskej pedagogiky je dosiahnuť, aby si deti obľúbili jazyk,“ povedala. Aj preto začínajú každú hodinu v tomto školskom roku so šiestakmi a ôsmakmi riekankou, kým siedmaci a deviataci na začiatku hodiny spievajú. Učiteľky ich učia pilíšske piesne, veď sa chcú zviditeľniť ako národnostná škola. „Deti poznajú aj pilíšsku hymnu a radi s nami spievajú slovenské piesne,“ povedala slovenčinárka a konštatovala, že ich žiaci vystupujú na obecných slávnostiach, kde majú vždy veľký úspech. Naposledy vystúpili v decembri na dni seniorov. V rámci školy tiež majú možnosť preukázať svoje znalostí jazyka, totiž žiaci prvých šiestich ročníkov vystupujú na tzv. mesačných slávnostiach, ktoré usporadúvajú vždy koncom mesiaca, a žiaci vyšších ročníkov na tzv. slávnostiach ročného obdobia.

Čo sa týka kontaktov so školami na Slovensku, v súčasnosti sa ich snažia mapovať. Doteraz sa sústreďovali na spoluprácu s obcou - povedala N. Hajduová. Vedenie obce im vždy ochotne vychádzalo v ústrety a pomáhalo im zbližovať sa s obyvateľmi. Minulý rok navštívili školu v Mužle, ktorá mala styky so senváclavskou školou a ktorá ich už dávnejšie pozývala na svoje podujatia. Minulý rok teda navštívili Mužľanov spolu s deťmi z Moďoróšu a zo slovenského Brusna, s ktorým má Senváclav tiež priateľské styky. Deťom sa stretnutie zamerané na šport natoľko zapáčilo, že samé iniciovali ďalšie: niekedy koncom školského roka v Senváclave.

Keď sme sa spýtali konateľky školy, či deti nemajú problémy pri ďalších štúdiách, odpovedala nám slovami svojho kolegu: „Tri dôležité veci sú potrebné k životu: dieťa musí byť schopné po celý život sa učiť, musí mať v sebe motiváciu na získavanie nových znalostí; sociálne má byť zrelé, teda musí sa vedieť prispôsobiť každej spoločnosti a musí byť schopné samostatne myslieť. Spomedzi týchto troch vecí ani na jednu nepripraví maturita. Ale waldorfská škola áno.“ Senváclavskú školu vlani absolvovali prví ôsmaci. Spomedzi nich dvaja išli na strednú školu a doteraz to tak vyzerá, že sa uchytili a nemajú vážnejšie problémy. „Ja som toho názoru, že dieťa vždy vie nabrať väčšie obrátky, ak to potrebuje k učeniu. Ale ak sa jedná o dieťa so slabšími schopnosťami, to nebude lepšie napredovať ani v iných inštitúciách,“ konštatovala N. Hajduová a dodala, že niekoľko žiakov od nich odchádza počas školského roka, lebo rodičia si myslia, že ich dieťa už potrebuje viacej učiva alebo iné metódy. Ich školu prednedávnom navštívili absolventi iných waldorfských škôl, ktorí študujú na univerzitách a nemajú problémy pri štúdiu.

V súčasnosti senváclavská waldorfská škola zápasí s nedostatkom priestorov. V tomto školskom roku napríklad museli v telocvični vybudovať novú učebňu a postaviť na dvore stan, kde prebiehajú telovýchovné predmety, keďže na pohyb kladú veľký dôraz. Pred dvomi rokmi kúpili pozemok v katastri obce, kde už začali stavať novú budovu školy. Od septembra sa tam presťahujú štyri triedy. Nebude to však „rýchlovka“: do novej budovy plánujú presťahovať triedy postupne a v súčasnej budove by vytvorili internát pre dochádzajúcich.

Eva Patayová Fábiánová

Pokračovať v rozbehnutých projektoch

Na slovíčko s riaditeľkou VÚSM Alžbetou Hornokovou Uhrinovou

Rok 2009 sa v živote Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku bude niesť v duchu príprav na oslavy dvadsiateho výročia založenia inštitúcie. Začiatok roka patrí bilancovaniu a plánom, o ktorých sme sa zhovárali s riaditeľkou ústavu Alžbetou Hornokovou Uhrinovou.

- Samozrejme, aj v roku 2009 pracovníci a externí spolupracovníci našej inštitúcie pokračujú vo vedeckých projektoch, resp. výskumoch, ktoré rozbehli v roku 2008, alebo ešte skôr, - začala s hodnotením minuloročnej práce a načrtnutím pracovného plánu Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku jeho riaditeľka.

- Takýmto projektom je napríklad plánovaná publikácia Významné osobnosti na území súčasného Maďarska, ktorá by bola prepotrebná tak pre naše školy a žiakov, ako aj pre slovenské samosprávy. Je to časovo veľmi náročná práca, pracujú na nej naši výskumníci Anna Kováčová a Ján Gomboš. Téme Sakrálna kultúra, cirkevné správanie sa Slovákov v Maďarsku sa venuje profesorka Anna Divičanová, samozrejme, do výskumu sú zapojení aj ďalší vedci. Projekt vedecko-popularizačnej publikácie Kto je kto? Slováci v Maďarsku v súčasnosti podľa rozhodnutia Vedeckej rady VÚSM sme dočasne zastavili, momentálne naň jednoducho časovo ani finančne nestačíme. Neznamená to však, že sme sa zriekli zámeru vydať v budúcnosti aj túto publikáciu, ktorá by mala byť o nás, činiteľoch súčasného slovenského spoločenského diania v MR, veď častokrát sa ani my navzájom nepoznáme. Pritom by mala vyjsť dvojjazyčne, aby sme sa otvorili aj väčšinovému národu, aby nás spoznala aj širšia maďarská verejnosť... Pokračujeme vo výskume histórie a súčasnosti slovenského školstva v Maďarsku, venujem sa mu spolu s kolegami A. Kováčovou, A. J. Tóthom, J. Gombošom a J. Chlebnickým. Zmapovanie možností vzdelávania sa v materinskom jazyku v slovenskom zahraničí, jeho stavu a perspektívam sme rozšírili aj na Srbsko, Rumunsko, Poľsko a Slovensko, s konkurzom sme sa obrátili na vyšehradský fond. Cez Ústav etnológie Slovenskej akadémie vied, s ktorým máme už roky veľmi plodnú spoluprácu, sme sa zapojili do projektu Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského, v rámci ktorého bude vypracovaný atlas slovenských evanjelických zborov v stredoeurópskom regióne, pochopiteľne, my budeme mať na starosti tie naše, v Maďarsku. Kultúrne dejiny Slovákov v békešsko-čanádskom regióne skúma Ján Gomboš, vlani mu vyšla publikácia z tejto oblasti, v tomto roku spolu s Miroslavom Kmeťom z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici sa budú venovať kritickej analýze dokumentov a prameňov z tohto obdobia. Na zaujímavom projekte pracuje tím pod vedením profesorky Anny Divičanovej - skúma priezviská na našich jazykových ostrovoch. Používanie slovenského jazyka v kruhu poslancov slovenských menšinových samospráv je názvom výskumu, ktorý sa uskutoční v spolupráci s Jazykovedným ústavom Ľ. Štúra SAV a Spoločenskovedným ústavom SAV, do projektu k známej odborníčke Márii Homišinovej som sa pridala aj ja.

- Váš ústav je čoraz intenzívnejšie prítomný vo vedeckom živote tak v Maďarsku, ako aj v celoslovenskom kontexte. Spomeňme niektoré aktivity, na ktorých vás, tým pádom aj nás, Slovákov v MR, reprezentovali pracovníci VÚSM.

- Na jeseň sme sa zúčastnili vo väčšom počte (A. Divičanová, A. Krupa, J. Chlebniczký a ja) na sympóziu „Slovensko-slovenské vzťahy v tradičnej kultúre“, ktoré organizoval Ústav etnológie SAV. Tu sa nám naskytla možnosť aj na rokovanie o ďalšej spolupráci obidvoch inštitúcií. Anna Kováčová a Ján Gomboš nás zastupovali na medzinárodnom vedeckom seminári Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici na tému „Funkcie, podoby a obrazy národného centra a národná identita“. Alexander Ján Tóth bol účastníkom XVIII. Kolokvia mladých jazykovedcov Prešovskej univerzity, ako aj vedeckého projektu FF UK „Slovenčina ako kultúrny výtvor a kultúrotvorné médium“. Samozrejme, je to niekoľko z našich aktivít, počas roka sme priebežne vyhoveli pozvaniam na konferencie a porady...

- Ako by ste hodnotili minuloročnú publikačnú činnosť?

- Vydali sme bibliografiu a štúdie v zborníku Slovenský jazyk v Maďarsku I. - II., výber z prameňov zo 17. a 18. storočia Slováci v južnej časti Dolnej zeme, svetlo sveta uzrel druhý zborník konferencie Slovenčina v menšinovom prostredí II. Publikáciou sme si pripomenuli aj 30. výročie našich výskumných táborov a boli sme spoluvydavateľmi, resp. podporovateľmi diel Ivany Šustekovej a Márie Homišinovej z oblasti histórie a sociológie Slovákov, resp. menšín v Maďarsku. V tomto roku plánujeme vydať o. i. populárne Kalendárne obyčaje Ondreja Krupu a práce žiakov z našich súťaží. Dielo Márie Žilákovej o ľudovom liečení pravdepodobne vyjde v knižnej edícii časopisu Dolnozemský Slovák, ktorého sme spoluvydavateľmi od minulého roku.

- Niekoľko rokov ste sa snažili usporadúvať striedavo v jednom roku konferenciu, v druhom výskumný tábor. Po vlaňajšom jubilejnom tábore v Békešskej Čabe v tomto roku je teda na rade konferencia?

- Podľa „harmonogramu“ by to malo byť skutočne tak, lenže v roku 2010 budeme oslavovať dvadsiate výročie založenia ústavu, ktoré sme sa rozhodli osláviť vedeckou konferenciou. V tomto roku sa teda naši výskumníci a respondenti stretnú v júni v Senváclave, kam nás pozval osobne starosta obce György Illés. Táto obec z vedeckého hľadiska ešte nie je dostatočne zmapovaná a spracovaná. Predtým sa budeme venovať aj žiakom našich škôl v rámci študentsko-vedeckého fóra „Moja škola - naše školy“, ktoré usporiadame začiatkom apríla v Novom Meste pod Šiatrom.

- Ďakujem za rozhovor.

Csaba Lampert

S Lacom Klausom v Szerencsi

Keď sa dvaja Pilíšania stretnú

Vtáka možno spoznať po perí, človeka po priateľovi a Pilíšana po pesničke. Ako vždy, aj tentoraz sa nám to potvrdilo. O to viac, že s Lacom sme sa už vyše roka nestretli. Ďaleko do sveta nás zavial vietor z nášho pilíšskeho hniezda - spod Ostrej skaly. Jedného čihi, do Budína, druhého hota, až pod Zemplínske vrchy, do Szerencsu. Mne je tu ešte hej, veď po večeroch z Trnín, od Cerovej studienky, pekne vidno vysvietený klobúk budínskeho Jánovho vrchu, ale do Szerencsu, do 250-kilometrovej vzdialenosti, siahajú už len siločiary gigantického magnetu menom Pilíš. Tie pokúšajú často môjho priateľa (syna niekdajšieho dedinského kováča), krajčíra, hudobníka, zberateľa piesní, učiteľa a literáta, skrátka vševeda Laca Klausa. V taký čas sa mu zacnie po Mlynkoch a v noci vo sne blúdi pod Pilíšom, zájde aj do Kúta, do rodičovského domu, v ktorom jeho dobrí a nesmierne pracovití rodičia starostlivo vychovali sedem detí. Dobre mu je v tom svete snov, iba ráno, keď sa zobudí, sa vráti do Szerencsu.

Doma v Mlynkoch som lepšie poznal jeho otca, dedinského kováča Gusta. Rád som počúval, keď sa s otcom zhovárali. Bol som aj v ich kováčskej dielni. Laco, odo mňa o 9 rokov starší, bol kamarátom starších chlapcov. Keď som mal 9 rokov, on s jeho rovesníkmi z Čívu, Santova, Kestúca, Senváclavu... budoval na Slovensku Trať mládeže! Neskôr sa v Brne vyučil za pánskeho krajčíra, a v 50. rokoch v Budapešti na ulici Hold, spolu s ďalšími Pilíšanmi a Pilíšankami, ako Alojz Dušánek, Gizela Fuhlová, Jozef Petrík z Kestúca,... študoval učiteľstvo. Stali sa pedagógmi, prvými diplomovanými učiteľmi slovenčiny nášho povojnového obdobia. Laco začal vyučovať v Hollóháze, pokračoval vo Filkeháze, až sa dostal do Szerencsu. Tak to v živote chodí.

Pravda, o tom všetkom som sa dozvedel až neskôr. Prvé zvesti o Lacovi sa ku mne dostali na univerzite ELTE, kde som študoval slovenčinu. Prišli v podobe rukopisu jeho zbierky básní, písaných z veľkej vďaky svojim rodičom. Čítať tento rukopis bol pre mňa veľký zážitok. Som vďačný osudu, že som sa mohol pričiniť k vydaniu týchto diel (Laco Klaus: VĎAKA, Mlynky - Budapešť 2001). Tak sa stalo, že Laco je jedným zo 16 spoluautorov koncom minulého roka vydanej antológie pilíšskych spisovateľov Pod Pilíšom - tam je náš svet. Práve táto udalosť poskytla príležitosť k nášmu ďalšiemu stretnutiu. Keďže autorské výtlačky poslať adresátom poštou by dnes stálo celý majetok, s radosťou som sa podujal odniesť mu knižky osobne, veď ako člen vznešenej kasty seniorov môžem cestovať zdarma.

Cestu som Lacovi telefonicky večer oznámil a na druhý deň ráno ma vláčik ako kovový dráčik vliekol do Szerencsu jedna radosť. Laco s manželkou Margitou ma na stanici čakali. Je veľké šťastie a veľká radosť, keď sa sedemdesiatnik po dlhom čase stretne s priateľom osemdesiatnikom - a obidvaja sú zdraví!

Po príchode domov sme hneď rozbalili knižky a jednu sme si začali prezerať. Dopadlo to podľa mojich predstáv. Nemohla sa Lacovi nepáčiť, veď je to na naše pomery dosiaľ nevídane elegantná kniha. Takú nám ešte tetka Nadácia za posledných 60 rokov nedopriala. Laco, ktorý vlastní sedem rôznych hudobných nástrojov a na všetkých aj vie hrať, vbehol do susednej izby a doniesol si niekoľko ústnych harmoník. Hneď v prvej našiel Andulku Šafárovú...! A začalo sa to. Lebo keď sa dvaja Pilíšania stretnú, skôr či neskôr, ale radšej skôr, si zaspievajú prekrásne pilíšske viachlasné pesničky. Laco hrá znamenite a ja by som nedokázal nespievať tak ako voľakedy! Pani manželka prináša dobroty: polievku, druhý chod, sedmoraké torty...! Ako na svadbe. Laco v druhej harmonike našiel Barborku a „Barborenka čo to máš, ajjajjaj...!“ - nás presvedčila, že Pilíšan svoje pesničky nezabúda. Keď sa minula aj posledná malá harmonika, Laco vošiel do izby a vyšiel z nej s prekrásnou akordeónkou! Ale v tej už boli „Tri stromečky okolo Rajčanky, vy ste tomu príčina...!“ Skrátka, bolo nám veselo. A mali sme na to aj dve príčiny. Lebo mať takú peknú antológiu je samo osebe radosť, no a blížiť sa k 80. narodeninám v dobrom zdraví tiež nie je dôvod k plaču.

Vraví sa, že nič netrvá večne. Je dobré, že ani zlé, a zlé, že ani dobré. Prišlo sa nám pomaly lúčiť. Pani Klausová zavolala synovi, ten prišiel autom a ochotne nás odviezol na železničnú stanicu. Ešte som im zamával spoza obloka na rozlúčku a železný šarkaník sa rozbehol smerom na Budapešť.

Gregor Papuček

Zábava pre najmenších v Ečeri

Folklórny spolok Zelený veniec v Ečeri usporiadal 7. februára II. stretnutie detských tanečných súborov nazvané Zábava pre najmenších. Do miestnej základnej školy zavítali deti z Ečeru, Čemeru a Dabašu-Šáre. Prítomných v mene organizátorov privítal predseda miestnej slovenskej menšinovej samosprávy Ondrej Csaba Aszódi. - Veľmi sa teším tomu, že sem prišlo toľko detí predškolského veku, lebo my v spolku sme sa pred niekoľkými rokmi rozhodli, že budeme dbať o zachovávanie tradícií. Hostí sme pozvali preto, aby každý ukázal, čo vie, aby sa deti zoznámili aj s tancami susedných obcí a aby sa ich mohli naučiť, - povedal O. Cs. Aszódi, ktorý je vicestarostom Ečeru. Prítomných privítala aj riaditeľka Slovenského osvetového centra (SOC) Katarína Királyová. - Vždy ma dojímal pohľad na malé deti postávajúce pred javiskom a obdivujúce vystupujúcich tanečníkov. Preto sme sa spolu so spolkom rozhodli usporiadať zábavu vyslovene pre najmenších. Kedysi na dedine si mládež pravidelne objednávala muzikantov. Raz do roka rodičia zaplatili zábavu zvlášť pre najmenšie deti. My sme naviazali na túto tradíciu. Pokladáme ju za najlepší spôsob ako prebudiť v deťoch záujem o ľudové zvyky a tance. Maličkí prišli na zábavu v krásnych vlastných ľudových krojoch, ktoré viacerí zdedili po svojich rodičoch. Na počudovanie rýchlo si na kroje zvykli, vedeli ich nosiť.

Po úvodných slovách pani riaditeľky škôlkári predviedli slovenské a maďarské tance a piesne. Po pestrom a bohatom programe nasledoval nácvik tancov pod vedením Kataríny Királyovej.

Večer sa v Kultúrnom dome v Ečeri zišli tanečníci mládežníckych súborov z Dabašu-Šáre, Čemeru, Ečeru, Maglódu a Kerestúru, ako aj členovia spolku Lipa z Budapešti. Viac ako sto účastníkov spolu spievalo a tancovalo piesne a tance našich predkov. Pod vedením K. Királyovej a umeleckej vedúcej Folklórneho spolku Lipa Evy Szilágyiovej Šubovej si pri hudbe kapely Kóborzengő pod vedením Kláry Erdélyiovej mohli osvojiť nové tanečné variácie. Zábava mladých tanečníkov sa skončila po polnoci.

(aszm)

Gyurcsány zakázal štátnym

inštitúciám predplácať Magyar Hírlap

Premiér Ferenc Gyurcsány prostredníctvom svojho hovorcu 10. februára zakázal štátnym inštitúciám, aby si predplácali opozícii blízky denník Magyar Hírlap a aby v ňom uverejňovali reklamy. Redakcia denníka zvolala na 13. februára demonštráciu „za slobodu tlače a slobodu prejavu”. Dôvodom premiérovho rozhorčenia bol článok, ktorý napísal publicista Zsolt Bayer o veszprémskom tragickom útoku Rómov na hádzanárov, pri ktorom zomrel rumunský hráč Marian Cozma. Jeho srbský a chorvátsky spoluhráči miestneho majstrovského klubu boli ťažko zranení. Bayer napísal, že páchatelia neboli maďarskými občanmi. „K tomu, aby niekto mohol byť maďarským alebo akýmkoľvek občanom, musí byť človekom. Páchatelia neboli ľudia, ale zvieratá, ktoré nás ohrozujú. Inak každý čestný Róm žijúci spolu s nami, spolu s nami trpiaci alebo prosperujúci Róm, je občanom. Žiaľ, ale mnohí členovia rómskeho etnika sa vzdávajú spolunažívania a človečenstva. To sú zvieratá, nebezpečné zvieratá...,” konštatoval autor. Podľa premiéra denník, ktorý je v rukách podnikateľa Gábora Szélesa, bývalého vlastníka podniku na výrobu autobusov Ikarus, definitívne prekročil hranice. Gyurcsány ministrovi spravodlivosti a vnútra Tiborovi Draskovicsovi nariadil, aby pripravil príslušné etické alebo právne kroky.

(t-l)

Nervozita pred stretnutím zahraničných výborov

Predseda Národnej rady SR Pavol Paška je z pripravovaného stretnutia zahraničných výborov slovenského a maďarského parlamentu „trošku nervózny”. Uviedol to počas zasadnutia Zahraničného výboru NR SR, na ktorom sa zaujímal o pripravenosť slovenskej strany na rokovanie, ktoré sa uskutoční 25. februára v Ostrihome. „História ukázala, že najmä vedenie maďarského zahraničného výboru v podobe pána predsedu Zsolta Németha je razantné v obhajobe záujmov Maďarska mimo jeho hraníc,” vysvetlil svoje obavy P. Paška s tým, že je zvedavý na vývoj pripravovaného pracovného stretnutia. Na druhej strane pochválil dialóg a frekvenciu stretávaní sa medzi európskymi výbormi parlamentov oboch krajín. Myslí si, že práve to „razantné” bude dominovať aj v Ostrihome. „Akoby naši poslanci chodili pred porotný súd, keď chodia na stretnutia s maďarskými poslancami, kde je všetko jasné. My máme priznať vinu a navrhnúť očistec. Hovorím to v dobrom, ale je to tak,” vyhlásil. Domnieva sa, že na rokovaní by mala slovenská strana predostrieť otázku zastúpenia menšín v maďarskom parlamente a inštitucionalizáciu Fóra poslancov Karpatskej kotliny (FPKK).

Ústavnoprávne výbory budú rokovať aj o extrémizme

Ústavnoprávny výbor NR SR sa s Ústavnoprávnym výborom NZ MR stretne na pôde slovenského parlamentu 24. februára. Témou spoločného programu bude okrem iného aj rokovanie o niektorých ustanoveniach trestného zákona. Na zasadnutí Ústavnoprávneho výboru NR SR o tom informoval jeho predseda Mojmír Mamojka. „Chceme rokovať o niektorých ustanoveniach trestného zákona, čo sa týka skutkovej podstaty extrémizmu a týchto aktuálnych vecí,” povedal. M. Mamojka zdôraznil, že maďarskí kolegovia boli o programe rokovania včas informovaní. Doplnil, že diskutovať by sa malo aj o niektorých ústavných otázkach, akou je napríklad zriadenie kompetencií ombudsmana. „My máme jedného, oni majú dvoch,” povedal M. Mamojka. Doplnil, že výbory sa budú zaoberať napríklad aj tým, čo mohli, nemohli alebo mali ombudsmani urobiť v napätejšej situácii, ktorá pred časom v slovensko-maďarských vzťahoch bola. „A uvidíme, čo sa nastolí možno aj z hľadiska určitej improvizácie. Chceme byť slušní hostitelia a aj hostia majú právo navrhnúť nejaké otázky, takže uvidíme, aký bude priebeh. Chceme, aby bol profesionálny, nekonfrontačný, korektný, pretože dúfam, že vášne už opadli,” vyjadril sa M. Mamojka. Verí, že do značnej miery pôjde o užitočné rokovanie.

(t-l)

Slovensko-maďarské vzťahy sú lepšie, ako vyzerajú

Slovensko-maďarské vzťahy sú oveľa kvalitnejšie a lepšie, ako ich prezentujeme, tvrdí nový minister zahraničných vecí SR Miroslav Lajčák, ktorý 10. februára predstavil svoje priority na prvej tlačovej besede po nástupe do funkcie. Ministerka zahraničných vecí MR Kinga Gönczová ho už pozvala do Budapešti, stretnú sa v najbližších dňoch. Neochotu ministra školstva Jána Mikolaja akceptovať zmeny školského zákona v učebniciach pre menšiny komentoval Lajčák slovami, že zákon platí pre všetkých. Prioritou nového šéfa slovenskej diplomacie je ekonomická dimenzia zahraničnej politiky v záujme zmiernenia dopadov krízy. V ekonomickom balíčku Európskej únie chce podporu prepojenia plynovodov v strednej Európe a záchranu automobiliek aj v tomto regióne.

M. Lajčák sa hlási ku kontinuite slovenskej zahraničnej politiky, ktorú naštartoval jeho predchodca Ján Kubiš. „Vyrástla na hodnotách, spojenectvách a skúškach, ktoré sú overené časom,” uviedol na tlačovej konferencii. Slovenská politika ku Kube či Bielorusku bude vychádzať zo spoločnej pozície EÚ. Základom slovenskej zahraničnej politiky bude členstvo v EÚ a NATO. Slovensko sa rovnako bude opierať o veľmi aktívnu spoluprácu predovšetkým s krajinami V4 a Rakúskom. „Spolu s partnermi v EÚ budeme posilňovať racionálnu a pragmatickú líniu budovania vzájomných vzťahov s Ruskom a Ukrajinou,” podčiarkol. Podľa jeho slov bude SR naďalej venovať pozornosť priestoru západnému Balkánu, keďže, ako dodal, pre bezpečný vývoj v Európe je potrebná stabilizácia a konsolidácia vývoja v tomto európskom regióne. Predseda vlády SR Robert Fico podľa M. Lajčáka oceňuje novú americkú administratívu, slovenská vláda víta jej odhodlanie užšie spolupracovať s európskymi spojencami.

Nový minister plánuje priblížiť zahraničnú a domácu politiku zintenzívnením spolupráce rezortu diplomacie s Národnou radou SR, ako aj lepšou komunikáciou s podnikateľskou sférou, akademickou obcou, s vyššími územnými celkami a mimovládnymi organizáciami.

(t-s-l)

Slovensko-maďarský koncert

Slovenský inštitút Budapešť usporiadal 5. februára slovensko-maďarský koncert. Prítomných privítal riaditeľ SI Milan Kurucz. Ako povedal, na večer pozvali slovenských a maďarských umelcov, ktorí prednesú úryvky z diel slovenských a maďarských hudobných skladateľov. Poprosil profesora Inštitútu hudobného umenia Bélu Bartóka v Miškovci Gyulu Csetényiho a profesora Vysokej školy múzických umení v Bratislave Jozefa Podhoranského, aby otvorili akciu.

Poznáme sa už vyše dvadsať rokov. Stretli sme sa prvýkrát v letnom hudobnom tábore v Baji, kam prišiel mladý umelec, violončelista, aby viedol týždňový kurz. Odvtedy sa poznáme, odvtedy sa priatelíme a odvtedy ročne organizujeme letné tábory. Posledné dva v Banskej Bystrici. Dnes sme pre vás pripravili krátky program slovensko-maďarského priateľstva z diel slovenských a maďarských autorov v podaní slovenských a maďarských interpretov. Chceme ukázať, že medzi našimi národmi, ktoré sú si nielen geograficky veľmi blízke, neexistujú len protikladné názory, ale aj zhodné. Hudba je medzinárodný jazyk a najlepší kanál na komunikáciu - povedali páni profesori. Ako prvá vystúpila dekanka VŠMU v Bratislave, klaviristka Mária Henzová s dielom Jána Cikkera Tatranské potoky. V programe ďalej figurovali diela Michala Vileca Sonáta pre violončelo, Eugena Suchoňa Toccata, Ivana Madarásza Lótova modlitba, Ľubice Čekovskej 5 miniatúr pre klavír, Máté Hollósa Závany a Vojtecha Didiho Hommage á Charlie Chaplin. Umelecké diela odzneli v podaní klaviristiek Márie Henzovej, Orsolye Soósovej a Ha Nülbitovej, violončelistu Jozefa Podhoranského a flautistu Gyulu Csetényiho.

Slovensko-maďarský koncert mal veľký úspech.

(aszm)

Veľkotarčania v inštitúte

Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči v spolupráci so Slovenským inštitútom Budapešť usporiadala 10. februára prezentáciu albumu fotografií pod názvom Perličky z Veľkej Tarče a staršieho vydania publikácie Veľká Tarča v obrazoch. Prítomných v mene organizátorov privítal riaditeľ SI Milan Kurucz. - Som rád, že sa tu znova stretávam s našimi krajanmi, so Slovákmi z Veľkej Tarče. Už sme sa tu stretli s Čabanmi, Komlóšanmi a teraz je tu Veľká Tarča. Musím sa priznať, že mám veľmi rád staré fotografie, pretože hovoria niečo o dobe, ktorú sme ešte nezažili, alebo nám pripomínajú časy našej mladosti. Preto si veľmi cením, že Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči sa podujala na takú veľkú prácu a ťažkú úlohu a dala dokopy dve knihy fotografií. Určite to stálo veľa peňazí, ale vytvorili ničím nenahraditeľnú hodnotu, ktorú odovzdajú svojim nasledovníkom, - povedal pán riaditeľ. Po jeho slovách predsedníčka voleného zboru Mária Galántaiová poďakovala za možnosť predstaviť ich publikácie a poprosila docentku univerzity ELTE Annu Divičanovú, aby ich priblížila prítomným. - Veľmi sa teším, že Veľkotarčania opäť vydali album fotografií. Prvá ich knižka vyšla pod názvom Veľká Tarča v obrazoch. Keď ma v roku 2003 slovenská samospráva a pani starostka pozvali do obce, nechcela som veriť, že v jednej obci v tesnej blízkosti Budapešti ešte existuje taký bohatý zdroj dokumentov, - začala svoj prejav pani docentka. Anna Divičanová hovorila o tom, ako sa dostali Slováci do Veľkej Tarče a o ich histórii. Po jej prednáške vystúpil ženský spevácky zbor Venčok z Veľkej Tarče, členovia ktorého predniesli slovenské ľudové piesne v prekrásnych ľudových krojoch. Predstavenie dvoch kníh skončilo rozprávaním historika fotografie Bélu Albertiniho, ktorého požiadali o pomoc pri zostavovaní albumu. Pomocou štyristo rodinných fotografií zo súkromných albumov predstavili život Veľkotarčanov a udalostí, ktoré sa odohrávali v obci od roku 1930 do roku 2004. Na fotografiách sú obyvatelia obce a z podpisov sa dozvieme, o koho konkrétne ide, i to, kedy bola snímka zhotovená a pri akej príležitosti. Spoznávame odev žien, mužov a detí. Z popisu sa dozvieme miestne pomenovanie častí ľudového kroja i v ktorom období aké kroje nosili. Album je vzácna publikácia, ktorá nás presvedčivo, na základe rukolapných dokumentov, na osudoch jej obyvateľov prevedie dejinami obce.

Po referáte veľkotarčiansky Venčok opäť predniesol kyticu slovenských piesní.

(aszm)

Diamantová svadba v Níži

Len veľmi zriedka sa stáva, že môžeme blahoželať takým párom, ktoré oslavujú diamantovú svadbu. 8. februára oslavovali 60. výročie uzavretia manželstva Františka Dudášová a Michal Benkó. Delegácia obecného zastupiteľstva na čele so starostom Ondrejom Kučerom navštívila jubilantov v ich dome. V mene Nížanov ich pozdravila s milým kultúrnym programom pozostávajúcim z básní a piesní a drobnými darčekmi. V januári oslávili v obci jednu zlatú svadbu a v tomto roku oslávia ešte tri diamantové.

Péter Szarka (aszm)

Plejsy ● Tradičný lyžiarsky výcvik sarvašských žiakov

Žiaci Slovenskej základnej školy v Sarvaši sa tradične zúčastňujú na lyžiarskych výcvikoch. V športovom areáli Plejsy to bolo po šiestykrát.

Žiaci, učiteľky a rodičia sa na výcvik svedomito pripravovali. Týždeň pred odchodom si rodičia Michal Medveď s manželkou Anikou, dcérou Marou, prváčkou Tünde Lévaiovou a so štvrtákom Ondrejom Tomašovským skúšali lyžiarsku prípravu na suchu. V telocvični na žinenkách sa snažili osvojiť si základné pohyby: pády, obraty a otáčania. Zistili, že nie je jednoduché pohybovať sa na dlhých lyžiach.

Na cestu za lyžovačkou sme sa vybrali v prvý februárový deň. V autobuse každý každého poznal. Boli medzi nami žiaci, ktorí chodia pravidelne lyžovať (Dávid Janšík, Adam Kondač, Menta Trabachová, Kristián Gursky a Bence Stančik). Oni sú už vlastne pokročilí, ale bolo medzi nami veľa žiakov a rodičov, ktorí boli už druhý alebo tretíkrát na lyžiarskom výcviku.

Ubytovaní sme boli v Turistickej ubytovni Plejsy. Je to penzión pri plavárni. Prvý deň hneď po ubytovaní sa sme sa vybrali na svah, aby si začiatočníci pozreli, ako fungujú vleky a my sme boli zvedaví, aký je sneh. Hádam prvýkrát bol sneh aj v Krompachoch, a to nás potešilo. Prvé dva dni sa lyžovalo perfektne, lebo bol sypký sneh. Tretí deň trocha pršalo a nasledujúci deň bola veľká hmla. Napriek tomu sme sa každý deň lyžovali.

Najmilšie boli prváčka Tünde Lévaiová a druháčka Mara Medveďová, ktoré sa už v prvý deň naučili používať vlek. Pri nesení lyží a šliapaní v lyžiarskych topánkach zato nemali ľahkú úlohu.

Režim dňa bol nasledovný: ráno o pol ôsmej budíček a o ôsmej raňajky. Pri raňajkách sme dostali balíček, v ktorom nechýbala čokoláda a ovocie. Ráno sme si naplnili termosky výborným ovocným čajom. O deviatej bol odchod na Plejsy a lyžovanie do štvrtej. Potom sme absolvovali také programy ako plávanie, telocvičňa, nákupy, vo voľnom čase deti hrali stolný futbal, biliard a stolný tenis. Každý deň sme mali aj hodiny slovenského jazyka, na ktorých boli žiaci veľmi aktívni.

V jeden deň nás prekvapil redaktor slovenskej relácie Maďarskej televízie Domovina Ján Benčík zo Segedína, ktorý o nás natočil film. Práve sme mali preteky v zjazde. Zvlášť pretekali na hornom svahu pokročilí a osobitne na dolnom svahu začiatočníci. Časy, ktoré dosahovali v jednotlivých rozbehov, boli vynikajúce. U začiatočníkov skončila na prvom mieste Tünde Lévaiová, ktorá predbehla svojho otecka Ondreja o dobrých pár sekúnd. U pokročilých bol najlepší piatak Kristián Gursky, ktorý dva dni len snowbordoval. Najväčším zážitkom pre začiatočníkov bolo, keď sme ich spolu s kolegyňou Anikou Podaniovou vyviezli francúzskou sedačkou na vrch a odtiaľ čiernou traťou sme sa pomaly spustili dole. Dobrý pocit bolo vidieť ich šťastné tváre, keď sa im podarilo zdolať trať. Šesť dní ubehlo ako voda a my sme sa museli rozlúčiť s lyžovačkou, krásnym krajom a príjemnou ubytovňou. Cestou domov sme už mali plány, ako budeme lyžovať o rok.

(zl)

Mení sa systém rezervácií v medzištátnych vlakoch

Železničná spoločnosť Slovensko, a. s. (ŽSSK) upozorňuje cestujúcich na nový systém rezervácií miest v medzištátnych vlakoch. Zmeny sa týkajú maďarského vlaku InterCity 535 Hidasnémeti - Budapest Keleti Pu. a štyroch poľských vlakov - Chopin, Hańcza, Cracovia a Silesia. Rezerváciu, respektíve miestenku na InterCity vlak 535, nie je možné vydať v pokladniciach ŽSSK, len v rezervačnom systéme maďarských železníc Máv Start, ktorý nie je prepojený na rezervačný systém iných krajín. Keďže vlak IC 535 nie je povinne miestenkový, cestujúcim stačí platný cestovný lístok. V prípade záujmu aj o miestenku si ju možno kúpiť len na maďarskej strane a v Rezervačnom a informačnom pracovisku v Bratislave. Železnice tiež upozorňujú na zmenu vo vnútroštátnej preprave na tratiach poľských železníc, kde už od 1. marca nebude povinná rezervácia vo vlakoch. Všetky podrobnosti o cestovaní vlakom získajú zákazníci o. i. na internetovej stránke www.slovakrail.sk.

(s-l)

OPTIGÉP z Békešu a spoločnosť SKH z Dubnice nad Váhom

Spolupráca na profesionálnom princípe

Na nedávnom veľtrhu Agro+Mashexpo v Budapešti sme streli dve zaujímavé firmy. Jedna sa volá Optigép a vyrába adaptéry na kombajny a druhá je medzinárodná spoločnosť pre obchod a služby s dôrazom pre oblasť poľnohospodárstva s názvom SKH spol. s.r.o.

Firma Optigép vyrába poľnohospodárske stroje na zber slnečnice a kukurice. Jej adaptér na zber slnečnice je najlepší v Maďarsku. Na domácom trhu má 99-percentný podiel. Na Slovensku a v Českej republike ju zastupuje firma SKH. Táto spoločnosť poskytuje služby firmám zo Slovenska, ale i Čiech a Maďarska pri vyhľadávaní obchodných partnerov, ako aj formou technickej pomoci či organizovania účasti na veľtrhoch a výstavách. Od septembra sa v maďarskej firme Optigép zaoberá zahraničným obchodom Komlóšan František Zelman, ktorého naši čitatelia poznajú ako vedúceho Slovenského regionálneho osvetového strediska v Slovenskom Komlóši. Jeho úlohou je predávať výrobky firmy na východných trhoch (Rumunsko, Bulharsko, Ukrajina, Rusko...). Znalosť slovenčiny je pre neho dôležitá, veď sa ňou dohovorí nielen so slovenskými, ale aj s českými a poľskými partermi.

Konateľ spoločnosti Optigép z Békešu János Patkás nám prezradil, že ich spoločnosť je právnym nástupcom firmy Mezőgép, ktorá do 90. rokov minulého storočia vyrábala poľnohospodárske stroje. Optigép vznikol na báze svojho predchodcu v apríli 1993 a prevzal aj odborníkov závodu, vďaka čomu je výroba poľnohospodárskych strojov nepretržitá.

Okrem domáceho trhu sa firma orientuje na USA a Srbsko, nedávno sa rozhodla preniknúť na ukrajinský a ruský trh. Na ruskom trhu ju roky zastupoval jeden zmiešaný podnik, ktorý pred dvomi rokmi museli zlikvidovať. Optigép je na maďarskom trhu takmer výlučným dodávateľom kombajnových adaptérov. „Dobrá kvalita a spoľahlivosť našich strojov sú pre nás príznačné. So strojmi nie sú záručné problémy, navyše sú maximálne efektívne. Pri práci je veľmi nízka strata semena, maximálne 0,5%, kým u konkurenčných výrobkov je to niekedy 4 až 10%. Ak rátame s 10- percentnou stratou, tak už na 100 hektároch sa oplatí používať náš stroj,“ tvrdí J. Patkás. Krédom firmy je podporovanie domáceho trhu, snaží sa používať pri výrobe maďarské suroviny, alebo suroviny zadovažované domácimi distribútormi.

So slovenskými partnermi má korektné kontakty. Počas 6-ročnej spolupráce predala na Slovensku a v Čechách veľa strojov a doviezla hydraulické prvky a agregáty.

Na našu otázku, ako pociťuje firma hospodársku krízu, konateľ odpovedal, že zatiaľ neveľmi. „Je to aj tým, že vyrábame sezónne stroje, ktoré nakúpili naši partneri ešte v auguste a septembri, teda pred vypuknutím krízy. S krízou však musíme počítať. My hľadáme únik vpred: snažíme sa preniknúť trhy na Ukrajine, v Rumunsku a v Bulharsku. V týchto krajinách chceme posilniť svoje pozície,“ povedal s nádejou J. Patkás. Firma má vyše sto zamestnancov, ich počet chcú v tomto roku zvýšiť o 10%. Budujú dve nové haly: zváračskú a sklad. V priebehu zimy nakúpili množstvo nových strojov a plánujú nákup ďalších. To všetko z vlastných zdrojov, bez úverov.

Ich výrobky sú z vlastného rozvoja, majú vlastné patenty. Adaptéry na slnečnice sú vybavené novým systémom drtičov, aké ostatní výrobcovia ešte neponúkajú. J. Patkás sa pochválil aj s ich ďalšou novinkou - s adaptérom na lámanie šúľkov kukurice.

Ročne vyrábajú 200-300 adaptérov, čo by chceli zdvojnásobiť. Konateľ s nostalgiou spomínal na časy, keď ich predchodca predal ročne tisíc adaptérov. Vlani dosiahla spoločnosť obrat 1,5 miliardy Ft. „Veríme, že tento rok sa nám ho podarí zvýšiť.“ J. Patkás je odchovancom Optigépu: pracoval tam aj počas štúdií. Pozná aj prácu na oddelení technickej kontroly, viedol technologické oddelenie a bol aj výrobným riaditeľom. Pozná teda každú pracovnú fázu.

Jedným z dvoch konateľov spoločnosti SKH je Gabriel Zborovian. Ako nás informoval, ich spoločnosť sa zaoberá zastupovaním firiem Agrogép, Optigép a Linamar. Zabezpečuje predaj výrobkov maďarských firiem počnúc získaním povolení, resp. v prípade potreby certifikátov, až do uvedenia do obchodnej siete. Do MR dodáva zo Slovenska a z Česka hydraulické prvky a agregáty, zhodou okolností zväčša práve tým istým firmám. Zastupuje aj taliansku nadnárodnú spoločnosť, ktorá vyrába nápravy a poloosy, o ktoré je najväčší dopyt práve v Maďarsku pri výrobe poľnohospodárskych strojov.

Spoločnosť pôsobí osem rokov, ale v tejto forme šiesty rok. S maďarskými partnermi spolupracuje vynikajúco. Podiel maďarských poľnohospodárskych strojov na slovenskom trhu je podľa neho malý. „Žiaľ, odkedy sa krajiny otvorili smerom na západ, ekonomická sila západných výrobcov prevalcovala menších výrobcov na Slovensku a v Maďarsku. Na Slovensku výroba poľnohospodárskych strojov so slovenskými vlastníkmi neexistuje,“ tvrdí G. Zborovian. „Minulý rok sme dosiahli najlepšie výsledky v tejto oblasti. Bolo to dané aj tým, že minulý rok do slovenského poľnohospodárstva prúdilo podstatne viac európskych peňazí než predtým. Našťastie, máme už nejaké objednávky aj na tento rok, ale neviem povedať, aké výsledky dosiahneme,“ odpovedal na našu otázku ohľadne vplyvov hospodárskej krízy konateľ spoločnosti SKH. Vlani dosiahla SKH obrat okolo 25 miliónov SK.

Firmy Optigép z Békešu a SKH z Dubnice n. Váhom plánujú v budúcnosti rozvíjať svoju spoluprácu, ktorá spočíva na profesionálnych základoch.

(ef)

Ku 70. výročiu úmrtia Ludvika Janovcza

Meno známeho slovenského redaktora, pôsobiaceho na prelome 19. a 20. storočia v Budapešti, nespomína ani Encyklopédia Slovenska, II. zväzok E-J (Bratislava 1978) a nefiguruje ani v Kultúrnohistorickom kalendári 2006 Národného osvetového centra (Bratislava 2005). Nie je to prekvapujúce, veď Ludvik Janovecz bol štátnym úradníkom a redaktorom početných vládnych uhrofilských novín a časopisov vychádzajúcich v slovenskej reči. Uverejňoval predovšetkým politické a ekonomické články. Jeho lojalita k uhorskému štátu bola nepochybná.

Slovenská novinárska spoločnosť v hlavnom meste poznala jeho osobnosť a dobre ho poznali v kruhu slovenskej inteligencie, najmä katolíkov, od konca 19. storočia a v medzivojnovom období. Bol spoločensky príťažlivý človek s veselou povahou. Rád žartoval a mal chytré a vtipné poznámky. Zomrel 15. februára 1939 v Budapešti. Pochovaný je na Kerepešskom cintoríne.

Život a pôsobenie

Ludvik Janovecz sa narodil 10. apríla 1856 v Banskej Bystrici. Veľmi skoro osirel. Malého chlapčeka si vzal na výchovu správca slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom Martin Čulen. Po zatvorení gymnázia pokračoval v štúdiu v Oradei a maturoval v Ostrihome. Právo študoval v Budapešti. Pracovať začal na ministerstve obchodu a dopravy, odkiaľ prešiel do Najvyššej štátnej účtovnej stolice, kde sa onedlho stal radcom.

Štátny úradník a redaktor provládnych novín bol jedným z predstaviteľov slovenskej meštianskej a politickej komunity v hlavnom meste Uhorska. Podobne ako viacerí provládni slovenskí publicisti, aj on proklamoval koncepciu jednotného uhorského politického národa a spolužitie Slovákov a Maďarov, hoci Ludvik Janovecz predsa len lipol na slovenskom národe a rodnom jazyku. Jeho najlepší priatelia pochádzali z kruhov slovenských intelektuálov, s ktorými sa stretával v známej kaviarni na Andrássyho triede. Členmi tejto spoločnosti boli redaktori vládnych novín, finančný radca P. Šťastný, vládny komisár pre veci Slovákov v Maďarsku, pedagóg a publicista A. Pechány a ministerský tajomník, jazykovedec Samuel Czambel. K tejto spoločnosti patrila aj známa osobnosť slovenského národného, spoločenského a spolkového života, odborník v poisťovníctve J. A. Wagner, ktorý nevidel príčinu, prečo by sa nestretával s tými Slovákmi, ktorí síce v mnohom boli ochotní vyhovieť maďarskému režimu, ale zaujímala ich situácia v národnom živote.

Janovecz zastával snahy katolíckej slovenskej spoločnosti žijúcej v Budapešti. Ako podporovateľ a priateľ Budapeštianskeho katolíckeho delníckeho kruhu pravidelne navštevoval jeho programy, kultúrne večierky a valné zhromaždenia. Jeho významnú činnosť a angažovanosť v robotníckom spolku ocenili tým, že ho zvolili za čestného predsedu.

Novinárske nadanie

Počas štúdií v Ostrihome sa Janovecz zapojil do literárneho krúžku pod názvom Budič, ktorého sa stal aj predsedom a spoluredaktorom jeho rovnomenného časopisu. Už v mladosti vynikal svojimi literárnymi článkami.

Politicky sa angažoval v roku 1885, keď bol pri založení provládnej organizácie Uhorsko-krajinského slovenského vzdelávacieho spolku. Spolok, ktorý prebral bývalý majetok a finančné prostriedky likvidovanej Matice slovenskej (1875), mal byť náhradou za túto organizáciu. Hoci cieľom spolku bolo „literárnymi prostriedkami pracovať na duševnom a mravnom pozdvihnutí slovenského obyvateľstva krajiny uhorskej“, spolok prostredníctvom kultúrnej a osvetovej činnosti presadzoval vládnu maďarizačnú politiku v slovenčine. Spolok založili a viedli ľudia slovenského pôvodu. Na čele stál spišský biskup Juraj Čáska, jeho tajomníkom bol dolnozemský vzdelanec, politik a historik Michal Žilinský. Keď spolok po prvej svetovej vojne stratil celý svoj majetok, Janovczovi sa predsa len podarilo obnoviť jeho účinkovanie a stal sa podpredsedom spolku, v ktorom pôsobil vyše 50 rokov.

Janovecz, ktorý od mladého veku publikoval, všetok svoj voľný čas venoval redigovaniu slovenských novín vychádzajúcich v hlavnom meste. V rokoch 1886-1892 sa stal zodpovedným redaktorom poučno-zábavného obrázkového časopisu Vlasť a svet (1886-1918). Časopis bol určený v prvom rade inteligencii. Hoci dlhé roky propagoval a obhajoval oficiálnu maďarskú vládnu politiku a jej záujmy, predsa len sa usiloval privykať najširšiu vrstvu slovenského národa, roľníkov a dedinčanov k čítaniu v slovenčine. Uverejňoval články o počasí, ochrane zdravia, výchove detí, ale aj obrázky o hradoch, novely a preklady maďarských básní. Pre slovenský ľud boli zaujímavé a osožné predovšetkým hospodárske a osvetové články a pôdohospodárske poznatky. Veľkú pozornosť venoval časopis príspevkom v tzv. hospodárskej rubrike. Vládou podporovaný týždenník vydával a vlastnil Uhorsko-krajinský vzdelávací spolok slovenský v Budapešti. Vydavateľstvo sa začiatkom 20. storočia nachádzalo v VIII. obvode, na Jozefovej okružnej (József körút 53).

Janovecz sa v roku 1896 stal redaktorom politického a spoločenského týždenníka Opravdový kresťan (1896-1901). Bol i spolupracovníkom Hornyánszkeho Slovenských novín (1886-1918), najrozšírenejšieho politického časopisu tej doby. Tento tlačový orgán presadzoval tzv. „maďarskú štátnu myšlienku”, podľa ktorej všetci občania v krajine tvorili „jednotný maďarský politický národ”.

Janovecz po roku 1918 naďalej pôsobil v Budapešti. Už ako starší pán s určitou úctou medzi peštianskymi Slovákmi a ako úspešný, ambiciózny štátny úradník a žurnalista so svojou rodinou zostal v Maďarsku. Svoj slovenský pôvod však nikdy nezaprel. Usiloval sa harmonicky spojiť povedomie slovenskosti a uhorskosti.

Anna Kováčová

Tajomstvo Turka

V Bratislave sa 23. januára 1734 narodil vzdelanec, vynálezca, technik Johann Wolfgang von Kempelen, konštruktér šachového automatu, prvého písacieho stroja pre nevidiacich a hovoriaceho stroja. Stalo sa to pred 275 rokmi.

V Bratislave na rohu ulíc Dunajská a Klemensova dodnes stojí meštiansky dom, v ktorom veľkú časť života prežil Johann Wolfgang von Kempelen. Jeho otec Engelbert Kempelen bol vysokým colným úradníkom, ktorého povýšili do šľachtického stavu. Wolfgang študoval filozofiu a právo v Győri a vo Viedni. Ovládal osem jazykov, okrem rodnej nemčiny a úradnej latinčiny všetky hlavné svetové jazyky, maďarčinu a slovenčinu.

Krátko po skončení štúdií sa stal tajomníkom uhorskej dvorskej komory. Mária Terézia ho vymenovala za riaditeľa soľných baní v celom Uhorsku. Dozeral aj na kolonizáciu Banátu vyľudneného po invázii Turkov. Zaviedol tu pestovanie ľanu a postavil fabriku na výrobu súkna. Ako schopný organizátor riadil presťahovanie univerzity z Trnavy do Budína.

Kempelenove mimoriadne schopnosti sa prejavili aj v jeho vedecko-technických nápadoch. Zvesť o jeho technickej zručnosti prenikla aj do dvorných kruhov. V parku cisárskeho zámku Schönbrun vo Viedni skonštruoval vodomet a keď na Bratislavskom hrade vyschla studňa, vytvoril technicky náročný systém čerpadiel, ktorým sa prečerpávala voda z podhradia na hrad. Vybudoval systém zavlažovacích zariadení na Žitnom ostrove. V úrade riaditeľa soľných baní sa okrem zmodernizovania banských zariadení zaslúžil o vytváranie lepších pracovných podmienok pre baníkov, čo sa odrazilo na vyššej produktivite práce. Iluzionistické predstavenia s magnetizmom na viedenskom dvore sa stali pre Kempelena výzvou. Rozhodol sa, že aj on pripraví niečo podobné. O pol roka prišiel so svojím šachovým automatom, ktorým sa preslávil vo svete. Automat, tvorený figúrou Turka v životnej veľkosti sediacou za skriňou so šachovnicou, bol schopný riešiť zložitejšie šachové úlohy. V šachových partiách mnohokrát porazil svojich súperov, ktorými boli aj významné osobnosti tej doby ako Katarína II. alebo Benjamin Franklin. Pokusy o podvody riešil Turek vrátením figúrky na predošlú pozíciu alebo zmietnutím figúriek zo šachovnice. Tajomstvo Turka (pod týmto názvom neskôr automat precestoval svet s rôznymi majiteľmi) sa nikdy nepodarilo uspokojivo vyriešiť. Keďže sa nezachoval, možno sa len domnievať, že bol ovládaný človekom malého vzrastu ukrytým v dômyselne zostrojenej skrinke. Konštrukcia kĺbových mechanizmov a ďalšie technické detaily automatu však predstavovali vrchol jemnej mechaniky obdobia. Kempelenov Turek očaril aj Edgara Allana Poa, ktorý ho spomína v poviedke Von Kempelen a jeho objav. Kempelen sa zaoberal aj výskumom ľudskej reči. V roku 1791 vydal priekopnícke dielo Mechanizmus ľudskej reči, v ktorom sa venuje pôvodu reči, anatómii a fyziológii hlasových orgánov. Pre svoje progresívne názory ho označujú za zakladateľa fonetiky (náuky o ľudskej reči). Posledná verzia jeho prístroja na simuláciu ľudskej reči, na ktorom pracoval približne 20 rokov, sa údajne zachovala a od roku 1906 je exponátom múzea v Mníchove. Zostavil aj stroj na písanie pre nevidiacu speváčku Máriu Paradiseovú. V roku 1796 Johanna Wolfganga von Kempelena po strate priazne dvora vo veku 62 rokov penzionovali. Po ôsmich rokoch 26. marca 1804 zomrel vo Viedni, kde je aj pochovaný.

(svd)