Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Dvadsať rokov

Výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky poskytuje príležitosť na obhliadnutie sa za uplynulými dvadsiatimi rokmi v slovensko-maďarských vzťahoch. Aspoň letmo, hoci posledný spravodajca Česko-slovenského rozhlasu a prvý i takisto posledný spravodajca Slovenského rozhlasu v Budapešti - akože ja - by mohol napísať aj hrubú knihu. Ako v Maďarsku prijali nového suseda? Triezvo, realisticky. Úvahy niektorých marginálnych aktérov politickej scény o možných územných nárokoch voči samostatnému Slovensku boli iba šumy, smerodajní ľudia ako premiér Antall a šéf diplomacie Jeszenszky zakaždým popreli akúkoľvek podobnú snahu. Starosť o polmiliónovú maďarskú menšinu, pravdaže, mali, ale to mali všetky vládne garnitúry. Hoci s rozdielnou intenzitou.

Vodné dielo na Dunaji, to je nekonečný príbeh, chvalabohu sa už nedá vyťahovať podľa potreby. Z pohľadu Budapešti boli najdesivejšie chvíle, keď zadržali v Batislave maďarského turistického sprievodcu, zbili Hedvigu Malinovú, alebo na štadióne v Dunajskej Strede maďarských fanúšikov i extrémistov bez rozdielu. No a vrchol? Keď nepustili cez komárňanský most prezidenta Sólyoma. Nezabudnem na jeho pohľad v polovičke mosta, vyžarovala z neho bezradnosť, nesmierne sklamanie, ale aj nepochopenie situácie, ktorú si zapríčinil aj on sám. Povedal by som, že to bola esencia negatívnych rysov histórie slovensko-maďarských vzťahov - s necitlivosťou, ignoranciou, nepochopením, nedostatkom empatie na jednej a prehnane hrdým, precitliveným, možno až trocha zakomplexovaným postojom na druhej strane...

Je vôbec možné vykresliť vzťahy podľa straníckeho zafarbenia vlády v Bratislave a Budapešti? Zvážte. Začiatok bol rozhodne napätý, pravicový a konzervatívny József Antall a jeho politika istej nostalgie po starom Uhorsku boli ako kosa na kameň v kombinácii s Vladimírom Mečiarom. Neskôr, za ľavicového premiéra Gyulu Horna to tiež nebolo ľahké, išlo o obdobie prípravy základnej zmluvy, ktorá sa zrodila roku 1995 a znamenala konflikty, napätie, hádky. Nasledovalo krátke selankovité obdobie počas prvej vlády dvoch politikov z rovnakej straníckej rodiny Mikuláša Dzurindu a Viktora Orbána (rekonštrukcia mosta Márie Valérie), no pokazilo sa to presadzovaním maďarského krajanského zákona. Ďalšia ľavicová vláda bola menej „národná“, ustúpila vo veci krajanského zákona, zmiernila ho, prekazila referendum o dvojakom občianstve - takže tu boli predpoklady na zlepšovanie vzťahov, avšak na druhej strane bola vo vláde Slovenská národná strana, čo v Budapešti spôsobovalo permanentné dráždenie... Opäť krátka selanka, tentoraz ľavicová, myslím na etapu Fico-Bajnai, potom pravicovo-ľavicová kombinácia Radičová-Gyurcsány a v súčasnosti ľavicovo-pravicová Fico-Orbán. Teraz je to obdobie skôr utlmovania problémov, ich zametanie pod koberec. Maďarský premiér však práve v Mlynkoch povedal: v roku 2013 prídu na rad ostré otázky...

Decembrové stretnutie pod Budínskym hradom
V literárnej kaviarni

V priestoroch tabánskej reštaurácie Gösser pod Budínskym hradom sa 8. decembra uskutočnilo podujatie Literárna kaviareň, ktoré organizuje Slovenská samospráva I. obvodu každý rok v decembri. Schádza sa tu so svojimi priaznivcami, aby sa porozprávali o udalostiach roka a dôstojne sa s rokom rozlúčili. Tentoraz si sem pozvali aj dvoch našich významných spisovateľov, zakladateľa slovenského románu v Maďarsku, pôvodne Sarvašana Pavla Kondača s manželkou a súčasne najaktívnejšieho majstra krátkej prózy, rodáka z pilíšskeho Kestúca, Zoltána Bárkányiho Valkána s manželkou. Obaja sú všeobecne známi medzi našimi Slovákmi, spod ich pera vyšli vzácne knižky, romány, zbierky poviedok, literárne reportáže. A to všetko o nás, o rázovitom živote Slovákov - našich predkov.

Ako to obyčajne býva, nie všetci pozvaní mohli prísť, ale zato sa ich tu nazbieralo dosť. Hlavný organizátor, predseda samosprávy Gregor Papuček si rozložil na stôl kopu kníh a srdečne sa poďakoval prítomným, že prijali pozvanie a svojou prítomnosťou dali zmysel tomuto podujatiu. Predstavil svojho zástupcu, sarvašského rodáka Pavla C. Tótha, poslankyne Alžbetu Moravskú, pôvodne Komlóšanku a Katku Noszlopyovú, rodáčku z Budapešti. Povedal, že toto podujatie finančne podporuje aj Samospráva Budínskeho hradu.

Po úvode si predseda zaspomínal na pekné časy, keď sa Slovákom v Maďarsku začalo brieždiť na literárnu jar. Písal sa rok 1975, keď slovenčinári v Mlynkoch zorganizovali Slovenský jazykový tábor. Svedectvom tejto udalosti je veľká medená plaketa, ktorú tam rozdávali. Tam sa naši literárni začiatočníci rozhodli, že v nádeji na lepšie príležitosti začnú spolupracovať. Z toho o tri roky vzišla antológia Výhonky (1978), ktorá obsahovala diela troch básnikov a dvoch prozaikov. Medzi nimi už bol aj Pavol Kondač s dvoma poviedkami. Neskôr, 6. mája 1981 s podporou vzdelaného a uvedomelého Komlóšana, pracovníka DZSM Michala Krajčíka sa založila Literárna sekcia, prvá literárna organizácia Slovákov v Maďarsku, a začalo sa pracovať na základe ročného edičného plánu. Popri antológiách sa vydávali aj samostatné zbierky. Vyšla antológia Pramene (1982), v nej s troma poviedkami je už Zoltán Bárkányi-Valkán a so šiestimi poviedkami aj Pavol Kondač. A takto sa to pekne rozbiehalo. Po týchto všeobecných informáciách predseda predstavil dvoch pozvaných hostí.

Začal s prítomným Zoltánom Bárkányim Valkánom. Poukázal na jeho rodný kraj, kde už v 9. storočí - aj podľa webovej stránky jeho rodnej obce Kestúca -sa nachádzali v Plešských vrchoch drobné slovanské (podľa nás zrejme slovenské) dedinky. Medzi nimi i Kostelec, ale aj Pleš (dnes Mlynky), Boroň (dnes Čobánka), Čevo (dnes Čív) atď. Čiže rečová a ľudová kultúra Slovákov v Pilíšskych (pôvodne Plešských) vrchoch siaha ďaleko do 9. storočia, čo vyžaruje až do dneška. Nie je to náhoda, že aj napriek všetkým nerestiam v antológii Pod Pilíšom - tam je náš svet máme až 16 autorov! Z tohto kraja pochádza náš priateľ, zdatný prozaik Zolo, autor štyroch literárnych zväzkov (Vzplanutie 1987, Návrat 1998, Vianoce tetky Karovej 2009, Pivnica 2011). Ten prvý práve jubiluje, má 25 rokov! Pätnásť poviedok tohto zväzku zavedie čitateľa do Kestúca medzi Slovákov a hodnoverne mu ukáže, ako tu ľudia žili, čím sa zaoberali, ako zmýšľali, ba aj akým nárečím hovorili v minulosti. Lebo v centre pozornosti autora je človek-Kestúčan, ktorého dôverne pozná a svojím majstrovským perom ho dokáže autenticky predstaviť. Čítať poviedky Zola B. Valkána je zvláštny zážitok.

Poďakovali sme sa mu, zablahoželali k jeho literárnej činnosti, popriali ďalšie úspechy, a keďže vie, kto je jeho najväčšou oporou v tvorivej činnosti, odovzdali sme spisovateľovej manželke darčekový kôš.

Keď stíchol potlesk, hostiteľ predstavil nášho románopisca Pavla Kondača. Pripomenul, že po odchode Turkov získal obrovské spustošené, zdivočené územie na Dolnej zemi barón Ján Harruckern, ktorý - ak chcel mať z toho osoh - potreboval ľudí. Tí boli iba na severe, kde žili Slováci. Tak sa stalo, že r. 1722 naverboval Slovákov a začal ich usádzať na miestach dnešného Sarvaša. Mesto založili Slováci. Vďaka genialite Samuela Tešedíka sa tu vytvorilo a zveľadilo mesto, slovenské obyvateľstvo pod jeho vedením skultúrnilo celé okolie, založila sa chýrna hospodárska škola, vysadili sa agátové lesy. Mesto má celý rad významných vzdelaných rodákov (fyzik Juraj Luštik, matematik Juraj Borguľa, bratia Korbeľovci, operný spevák Juraj Meliš). A v tomto dlhom rade má právom svoje miesto aj poľnohospodársky inžinier, novinár a spisovateľ, zakladateľ tunajšieho slovenského románu (Hrboľatá cesta, Neskorý návrat), autor noviel (Onemelá izba) Pavol Kondač (1931). Ešte v roku 1900 tu žilo 17 771 Slovákov a 7 845 Maďarov. Dnes je ten pomer už neuveriteľne inakší, ale aj to má svoje príčiny.

Pavol Kondač pred rokom oslávil svoje osemdesiate narodeniny. A jeho román Neskorý návrat tiež jubiluje, má 25 rokov. Opisuje v ňom životné príbehy slávneho operného speváka Juraja Meliša, ktorý ako päťročný vedel len po slovensky. A neraz v živote si zaspomínal na matku, ktorá sa mu prihovárala len po slovensky. Na ilustráciu tejto skutočnosti niektoré pasáže románu prečítala Katka Noszlopyová. Dá sa len súhlasiť s profesorkou Katarínou Maruzsovou Šebovou, ktorá píše, že „autor románu je dobrý pozorovateľ a rozprávač, plasticky vykreslil životný spôsob a zmýšľanie Dolnozemčanov, podáva autentický obraz o ich živote.” Pavol síce tak ďaleko, až pod Budínsky hrad prísť nemohol, ale je o všetkom informovaný a skromný darček samosprávy I. obvodu neminul ani jeho manželku.

Keďže sa tu ešte našla jubilujúca knižka s názvom Pilíšske ozveny (1982), jej autor, Gregor Papuček z nej prečítal báseň Pod Pilíšom. Dojímavá bola aj zhudobnená báseň komlóšskeho básnika Pavla Samuela Neverná láska z jeho zbierky Perly ľadu (1987). Tento skvelý majster pera nás opustil v posledný deň roku 2000. Jeho báseň zhudobnila Katka Noszlopyová, s ktorou ju vďačnému obecenstvu s predsedom aj zaspievali.

Jeden z účastníkov literárnej kaviarne pri odchode v trme-vrme nevdojak poznamenal: „Bolo to pekné stretnutie, a hlavne osožné.”

(GP)

Košice - Európske hlavné mesto kultúry
Východoslovenská metropola a Marseille sa zviditeľňujú

Projekt Európske hlavné mesto kultúry predstavuje už viac ako 25 rokov vynikajúci príklad úspechu EÚ. Otvorenie série podujatí hlavného mesta kultúry Marseille - Provence 2013 sa bude konať v dňoch 12. a 13. januára, so štyrmi hlavnými slávnostnými podujatiami: verejná otváracia slávnosť v Marseille s účasťou predsedu Európskej komisie José Manuela Barrosa, otvorenie výstavy súčasného umenia v Aix-en-Provence, hľadanie pokladu v Marseille-Provence a na záver otváracieho víkendu ohňostroj v Arles.

Košice otvoria svoje slávnosti 19. a 20. januára na rôznych miestach mesta a predstavia toto mesto ako križovatku starých ciest medzi Východom a Západom.

Európske hlavné mesto kultúry je jedným z najvýznamnejších kultúrnych podujatí v Európe. Hlavné mestá sa vyberajú na základe kultúrneho programu, ktorý musí mať európsky rozmer, musí zapájať širokú verejnosť, byť atraktívny na európskej úrovni a musí zapadať do dlhodobého rozvoja mesta. Pre mestá je to takisto vynikajúca príležitosť na zmenu svojho obrazu, zviditeľnenie sa na mape sveta, prilákanie väčšieho množstva turistov a prehodnotenie vlastného rozvoja prostredníctvom kultúry.

(ef)

Skromnosť priamo úmerná úspešnosti
Na slovíčko s Annou Komjáthiovou

Napriek mladému veku (na tridsiatku si musí rok počkať) jej meno dobre poznajú tí, ktorí pravidelne sledujú naše noviny. Spočiatku sa objavovalo v detskej rubrike, keď úspešne reprezentovala svoju - teda veňareckú - základnú školu v speve slovenských ľudových piesní. V posledných rokoch o nej píšeme najmä ako o predsedníčke Slovenskej samosprávy XX. obvodu Budapešti.

Anna Komjáthiová, úspešná mladá žena, je povestná svojou skromnosťou, preto som formulovala svoju prosbu opatrne, aby mi umožnila nahliadnuť do jej súkromia a predstaviť ju v ženskej rubrike. Príjemne ma prekvapila. Bola veľmi ústretová a milá. Od útleho detstva vystupuje na verejnosti ako členka chýrnej veňareckej folklórnej skupiny Rozmarín, osem rokov tancovala v budapeštianskom spolku Lipa, dodnes pôsobí ako sólistka a najmä ako členka tria, ktoré tvorí spolu s mladšími sestrami Vierkou a Žofkou. Možno povedať, že za takmer dve desaťročia si zvykla na svetlá reflektorov, na to, že sa na ňu upierajú stovky párov očí. Napriek tomu zostala skromná, nechváli sa svojimi úspechmi, hovorí len o svojej práci a živote. Krásnou ľubozvučnou slovenčinou, plynule, jasne formuluje svoje myšlienky.

Narodila sa síce v pastúchovskej (Pásztó) nemocnici, ale rodičia bývali vo Veňarci a ona túto obec pokladá za svoje rodisko. Starý otec z matkinej strany vyštudoval slovenčinu, maďarčinu a dejepis na ELTE v Budapešti a tri roky pôsobil ako lektor na Katedre maďarčiny UK v Bratislave. Matka sa vydala po jeho stopách, študovala na bratislavskej univerzite históriu a neskôr sa stala učiteľkou slovenčiny. Učila aj Anku a na moju otázku, či bola na ňu veľmi prísna, povedala: Ani nie, nebola prísnejšia ako na ostatných, nerobila medzi žiakmi rozdiely.

Nadané dievčatko hravo zvládlo základnú školu a rozhodlo sa študovať na slovenskom gymnáziu v Budapešti. Dnes sa Anka už usmieva nad tým, aké ťažkosti musela prekonať. Na život v internáte si rýchle zvykla, ale štúdium odborných predmetov v slovenskom jazyku jej dávalo zabrať. Neraz sa učila so slovníkom v ruke, sem-tam dlho do noci, ale aj vtedy si našla čas na svoje kultúrne aktivity. Slovenčina ju natoľko očarila, že sa ju spolu s maďarčinou rozhodla študovať na budapeštianskej univerzite ELTE. Čerstvá absolventka využila svoje odborné znalosti, keď ju Dom tradícií požiadal digitalizovať ľudové piesne, ktoré zozbieral Béla Vikár na území dnešného Slovenska. Podobnú prácu robila pre Stredoeurópsku univerzitu, bol to projekt digitalizácie školských matrík z rokov 1850 až 1950 v tomto regióne. Od roku 2011 pracuje v poisťovni Groupama Garancia, kde tiež využíva svoju znalosť slovenčiny. Neraz sa pri práci so zmluvami stretne so žiadosťami v slovenskom jazyku, občas treba na pracovisku niečo preložiť, tlmočiť.

Kedy si popri práci nájde čas na spev a na povinnosti vyplývajúce z jej funkcie? Usmeje sa, vraj ak človek veľmi chce, čas si nájde. Okrem toho má spoľahlivého pomocníka, svojho priateľa, ktorý prednáša na ELTE literatúru a je veľmi prakticky založený. Aj keď nevie po slovensky, pomáha jej sledovať oznamy súťaží a písať zápisnice a projekty, má dobré nápady, ako spestriť zdanlivo všednú prácu. Čo robí Anka vo vzácnych chvíľach, keď nemá žiadne povinnosti? Nuž, rada číta, na relaxáciu napr. klasické detektívky, alebo si v kine pozrie dobrý film. Jeden z jej obľúbených je anglický romantický film Pýcha a predsudok, natočený podľa románu Jane Austenovej. Jej koníčkom je hudba. Aj keď sa od detstva venuje slovenskej ľudovej, rada si vypočuje klasický pop, napríklad v podaní Brucea Springsteena. Jeho letný koncert v Prahe nemohla vynechať. Spolu s priateľom využili príležitosť a pár dní sa oboznamovali s krásami hlavného mesta Čiech. Inak, dovolenky má zatiaľ málo, je rada, ak ju môže tráviť v spoločnosti svojich blízkych.

Náš rozhovor nabral smer priateľského klebetenia, keď sa reč zvrtla na kuchyňu. Obľúbené jedlo? Nuž predsa bryndzové halušky, veď je z Veňarcu! Ale vôbec najradšej má polievky, najmä kuraciu. Voňavú, s mäsom a zeleninou. Takú od mamy. Pochúťkou jej kuchyne, ktorú môže hocikedy ponúknuť aj svokrovi, je filé z lososa na masle s rozmarínom, zapečené v alobale. Pochvaľuje si ho každý, kto ho ochutná.

Vo výmene receptov by sme boli veselo pokračovali, keby čas nebol taký neúprosný. Pracovné stretnutie sa zvrtlo na štebotanie. Talentované, úspešné, milé a skromné žieňa vo mne zanechalo veľmi príjemný dojem. Takýmto ľuďom môžeme smelo zveriť našu slovenskú štafetu.

vzs

Folklórny spolok Lipa bilancoval
Tancom šíriť slovenskú kultúru

Najdôležitejšou úlohou členov folklórneho spolku Lipa je šírenie kultúry Slovákov žijúcich v Maďarsku, zbieranie a spracúvanie ich tanečných prvkov.

Folklórny spolok Lipa 11. decembra v tomto duchu usporiadal svoje posledné zasadnutie. Predsedníčka spolku Monika Szelényiová a umelecká vedúca Eva Szilágyiová Šubová pripomenuli členom ich vlaňajšiu činnosť. Členovia spolku sa zúčastnili na rôznych národnostných stretnutiach v Budapešti a na kultúrnych festivaloch na území Maďarska i na Slovensku. Mali viac ako 30 vystúpení. M. Szelényiová informovala členstvo, že vlani získali od Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, Slovenskej samosprávy Budapešti a od Verejnoprospešnej nadácie ZSM 380 000 forintov. Poďakovala tanečníkom za ich obetavú prácu a oznámila, že vypršal mandát predsedníčky, umeleckej vedúcej a hospodárky a preto treba zvoliť nové vedenie.

Slovo prevzala členka spolku Kata Szilágyiová. Tanečníci si jednohlasne znovu zvolili za predsedníčku M. Szelényiovú, za umeleckú vedúcu Evu Szilágyiovú Šubovú a za hospodárku Evu Gedőovú. Asistentmi sa stali Kata Szilágyiová, Ferenc Dobrai a Zsolt Szilágyi. Po voľbách tanečníci zagratulovali vedúcim. Znovuzvolená predsedníčka spolku M. Szelényiová na konci zasadnutia oznámila tanečníkom, že aj v budúcnosti plánuje písať projekty a organizovať intenzívne tanečné tábory.

(M. Sz. - aszm)

Národnostný galaprogram s odovzdávaním odborných cien
Vyznamenanie Jozefovi Majničovi

Ministerstvo ľudských zdrojov, Maďarský osvetový ústav (MOÚ) a výtvarný lektorát v spolupráci so Zväzom národnostných divadiel usporiadali v budínskej Redute v decembri pri príležitosti Dňa menšín národnostný galaprogram, v rámci ktorého odovzdali vyznamenanie Pro Cultura Minoritatum Hungariae. Za slovenskú národnosť vyznamenali folkloristu z Mlynkov Jozefa Majniča.

V úvodnej časti podujatia zaznela maďarská štátna i európska hymna v podaní nemeckej národnostnej kapely harmonikárov Antona Hermana zo Šorokšáru.

Úvodom sa prihovorila prítomným generálna riaditeľka MOÚ Magdolna Závogyánová, ktorá pripomenula, že podujatie usporiadajú každoročne od roku 2005, keď sa aj Maďarsko pripojilo k Deklarácii základných ľudských práv Organizácie Spojených národov. Pripomenula, že vláda Maďarska v roku 1995 vyhlásila 18. december za Deň menšín, keď sa venuje zvýšená pozornosť minoritám, s ktorými žijú Maďari v spoločnom štátnom útvare od svojho príchodu do Karpatskej kotliny. Generálna riaditeľka vidí prvoradé poslanie Dňa menšín a národnostného galaprogramu v upriamení pozornosti na to, že národnosti v Maďarsku zachovávaním svojho jazyka a kultúry vytvárajú hodnoty, ktoré sa stávajú súčasťou maďarskej národnej kultúry a obohacujú ju.

S plaketou stvárňujúcou list biloby sa môže popýšiť 64 vyznamenaných. Pamätné plakety a diplom Pro Cultura Minoritatum Hungariae za rok 2012 ústav udelil príslušníkom a organizáciám menšín v Maďarsku za vynikajúcu činnosť v záujme zachovania kultúrneho dedičstva v materinskom jazyku menšín. Tohoročné vyznamenanie mohli prevziať z rúk M. Závogyánovej za bulharskú národnosť Liliana Zafirová, ďalej chorvátska redakcia Maďarskej televízie a rozhlasu, Jozef Szugfil za nemeckú, Ilona Vargová za rómsku, Emília Martinová za rumunskú, Mužský zbor Sv. Efremu za rusínsku, Ferenc Bernáth za ukrajinskú a Jozef Majnič za slovenskú národnosť.

J. Majnič sa narodil 22. apríla 1922 v Mlynkoch v slovenskej rodine. Po ukončení základnej školy v rodnej obci sa vyučil za kolára vo Verešvári. Za vojaka maďarskej armády nerukoval v roku 1944, domov sa vrátil až po dvojročnom väznení na Sibíri. Ako mladý muž sa zapojil do hudobnej, amatérskej divadelnej a verejnej činnosti svojej rodnej dediny. Popri svojom remesle bol 45 rokov vedúcim miestnych požiarnikov a získal titul čestného občana Mlynkov. Aktivita J. Majniča je výnimočná aj v cirkevnej oblasti. Počas veľkonočných sviatkov už viac ako 70 rokov spieva slovenské pašie na najväčšiu radosť publika. Napriek tomu, že je jedným z najstarších občanov obce, je najaktívnejším členom spoločenstva. Teší sa veľkej obľube v radoch mladších a starších občanov podpilíšskej osady, za čo môže ďakovať neúnavnému zachovávaniu tradícií a zvykov, jazyka a kultúry našich predkov. Je spoluzakladateľom miestneho slovenského pávieho krúžku, s ktorým vystupoval v rôznych kútoch Maďarska i v zahraničí. Je jedným z najlepších znalcov pilíšskych slovenských ľudových piesní. J. Majnič dostal vyznamenanie Pro Cultura Minoritstum Hungariae za viac ako sedemdesiatročnú činnosť v oblasti zachovávania a posilnenia slovenskej identity a za svoje aktivity v oblasti slovenskej kultúry.

Po odovzdaní vyznamenaní sa prítomným prihovoril štátny tajomník Ministerstva ľudských zdrojov zodpovedný za cirkevné, národnostné a spoločenské vzťahy György Hölvényi. Pripomenul, že tento deň je dňom sviatku, keď v budove maďarského parlamentu odovzdávali najvyššie štátneho vyznamenania udeľované príslušníkom národností v Maďarsku Za národnosti. Vyznamenaní - medzi nimi aj bývalý riaditeľ békeščabianskej slovenskej školy, zakladateľ a vedecký pracovník Výskumného ústavu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Chlebnický - tiež sedeli v radoch publika, nakoľko galaprogram bol pripravení aj pre nich. Gy. Hölvényi pripomenul, že patronát nad oslavami dňa prevzal minister ľudských zdrojov Zoltán Balog a zároveň spomenul aj slová prezidenta Jánosa Ádera, ktorý vyzdvihol spolupatričnosť všetkých obyvateľov Maďarska.

V galaprograme pri príležitosti Dňa národností vystúpili predstavitelia všetkých trinástich národností žijúcich v Maďarsku. Hoci prevládal maďarský jazyk, vystupujúci sa snažili uviesť autorov jednotlivých národnostných komunít vo svojej reči. V galaprograme vystúpili členovia rómskeho Divadla Panny Cinkovej, Mária Váradiová predniesla úryvky od arménskeho autora, na gitare zahral ukrajinské piesne Ferenc Bernáth, dielo chorvátskeho básnika po maďarsky a Chorvátsku pieseň predniesol Štefan Ďurič, a členovia srbského divadla pripravili zaujímavú hudobnú ukážku. Členovia vyznamenaného Mužského zboru Sv. Efremu vystúpili spolu so speváčkou Mártou Sebestyénovou a Nektariou Karantziovou. Slovenskú národnosť zastupovali žiaci budapeštianskeho slovenského gymnázia. Aniko Drégelyová predniesla báseň Imricha Fuhla v slovenčine Banálna história a Regő Kovács báseň Juraja Dolnozemského V menšinovom bytí.

Galaprogram končil spoločným vystúpením členov bulharského Folklórneho súboru Martenica, rumunského súboru Cerbul de Aur a gréckeho tanečného súboru Ilios, ktorí predviedli spoločnú choreografiu na tému Vianoce.

(ef)

Deň Oroslánskych Slovákov
Príkladné spolunažívanie dvoch kultúr

Deň oroslánskych Slovákov pripadol na striebornú nedeľu. Hlavné kultúrne podujatie slovenskej menšiny v našom meste sa začalo v evanjelickom kostole. Na slovensko-maďarskom slove Božom sa zišlo mnoho veriacich. Farárka zo Sarvaša Alžbeta Nobiková spolu s miestnou evanjelickou farárkou Etelkou Farkašovou hovorili o príkladnom spolunažívaní dvoch kultúr, o tom, ako si pomáhajú pri riešení každodenných ťažkostí, aké je dôležité pre záchranu slovenskosti zachovanie jazyka svojich predkov.

Na bohoslužbe i na popoludňajšom zasadnutí slovenskej samosprávy sa zúčastnil aj starosta mesta Karol Takács, ktorý vyzdvihol pozitívnu prax používania slovenského jazyka v kostole.

Predsedníčka slovenského voleného zboru Alžbeta Szabová na úvod slávnostného zasadania požiadala prítomných, aby zaspievali hymnu Slovákov žijúcich v Maďarsku Daj Boh šťastia, a privítala vzácnych hostí z materskej krajiny: starostu Kozároviec Jozefa Majera, zástupcu starostu Milana Záhorského, poslancov samosprávy Mariána Majera a Ľubomíra Benčaťa, ďalej z mesta Šaľa hlavnú kontrolórku mestského úradu Alžbetu Sedliačikovú a poslanca samosprávy Ladislava Košicára. Z domácich hostí privítala v kruhu Slovákov predsedníčku Spolku pre ochranu dedinskej kultúry a tradícií Melindu Károlyiovú Plózovú a zástupcov občianskych organizácií.

Program bol rozdelený do dvoch častí, v prvej slovenská samospráva zablahoželala najstarším spoluobčiankam, ktorým venovala i vystúpenie mládežníckej dychovej skupiny Krídlovka pod vedením Šimona Očkaiho a detskej tanečnej skupiny Bránička pod vedením Júlie Bíróovej. Darčeky v podobe nástenného kalendára na rok 2013, ktorý vyšiel s finančnou podporou Komárňansko-ostrihomskej slovenskej samosprávy a Osvetového centra CSSM v Tatabáni-Bánhide a prekrásnej striebornej sviečky odovzdali po vystúpení deti z tanečnej skupiny.

Druhá časť podujatia bola venovaná Vianociam. Prítomných sviatočne naladil program spevákov z Kozároviec. Ženská spevácka skupina Lipka pod vedením Márie Orovnickej a mužská skupina Matičiar na čele s vedúcim Igorom Benčaťom vo svojom spoločnom programe zaspievali rad vianočných kolied, čím zožali veľký úspech.

Na záver kultúrneho programu si spoločne zaspievali vianočnú pieseň Tichá noc a pri bielych stoloch besedovali a spievali za sprievodu mládežníckej kapely.

Úspešné bilancovanie

Na konci roka bilancujú všetci, preto sme aj my zverejnili výpočet práce oroslánskej slovenskej samosprávy za rok 2012.

Máme za sebou úspešný rok aj vďaka činnosti miestnych občianskych organizácií. Podarilo sa nám uskutočniť všetky naplánované akcie. Medzi najúspešnejšie patrili fašiangový batôžkový bál, tradičné podujatia na kvetnú nedeľu, deň obce a Deň oroslánskych Slovákov. Finančne sme podporili naše kultúrne telesá, dychovú skupinu Krídlovka a detskú tanečnú skupinu Bránička, i slovenský klub. Podieľali sme sa na mestských podujatiach, slávnostných kladeniach vencov. Spolupracovali sme so župnými slovenskými samosprávami, Komárňansko-ostrihomskou slovenskou samosprávou, s družobnými obcami a mestami: Myjava, Šaľa a Kozárovce na Slovensku.

Alžbeta Szabová

Rozprávkové poludnie v Šáre

V priestoroch Základnej školy Františka Rákócziho II. v Dabaši - Šáre sa koncom decembra konalo v poradí už tretie Rozprávkové poludnie. Škola sa na niekoľko hodín premenila na rozprávkovú ríšu, na chodbe sa potulovali škriatkovia, princezné, rytieri a iné postavy zo sveta fantázie. Deti nižšieho stupňa pod odborným dohľadom Pirošky Kurtovej a triednych učiteliek nachystali pre obecenstvo kytičku rozprávok o láske, o vzájomnej pomoci, o rešpektovaní druhého a v neposlednom rade o milosti.

Podujatie slávnostne otvorila poverená riaditeľka Základnej školy Františka Rákócziho II. v Dabaši - Šáre, Alžbeta Ordasiová Kovácsová, ktorá okrem iného zdôraznila, že vďaka dramatizáciám a hrám majú žiaci nižšieho stupňa príležitosť obľúbiť si slovenský jazyk a slovenskú kultúru. Na rozprávkovom poludní sa zúčastnila aj riaditeľka Osvetového centra Celoštátnej slovenskej samosprávy Katarína Királyová, ktorá vo svojom príhovore vyjadrila radosť z toho, že škola organizuje podujatia takéhoto typu a vyzvala rodičov, prarodičov, aby rozprávali svojim deťom, vnukom čo najviac slovenských rozprávok a vôbec, aby komunikovali medzi sebou po slovensky.

Po slávnostnom úvode sa dve žiačky vyššieho stupňa ujali slova. Moderátorky dvojjazyčne, v slovenčine a v maďarčine, oboznámili publikum so stručným obsahom rozprávok, aby im porozumeli aj škôlkari.

Najprv tí najmenší, prváci, vyšli na javisko s rozprávkou O kohútikovi a sliepočke. Hlavnou myšlienkou príbehu bola dôležitosť vzájomnej pomoci. Sliepočke zabehla trnka a vystrašený kohútik odbehol po vodu k studni, aby ju zachránil. Studňa však bola zamknutá. Aby získal kľúč, musel splniť niekoľko úloh: pre gazdu zohnať husie perie, pre hus trávu od kosca, pre kosca chlieb od pekára, pre pekára drevo od lesníka. Napokon ho lesník poľutoval a dal mu drevo. Kohútik získal všetky potrebné predmety a s pohárom vody zachránil sliepočku.

Druhá rozprávka od druhákov sa volala Čarovné slová. Matka medvedica poprosila svoje ratolesti, aby jej doniesli med od včielok, ale zdôraznila, že keď si pýtajú, treba pekne poprosiť a poďakovať. Medvieďatá samozrejme zabudli na tieto formulky a včielky ich popichali. Poučili sa z vlastných chýb, teda neslušnosť sa nevypláca.

Ďalšia rozprávka mala názov Ako je les zariadený. Haškov príbeh ožil v podaní tretiakov. Hlavnými hrdinami boli lesné zvieratá, ktoré si nectili svojich rodičov a ani prácu iných živočíchov: medvieďa okradlo včielky o med, sloníča pošliapalo zajačikove kapusty, krt so svojimi krtincami zničil kvety, ďateľ rozbil mačkino zrkadlo. Šteňatá uvažovali, že keby nemali rodičov, celučičké dni by sa mohli hrať. Múdre sovy im však vysvetlili, že bez rodinnej podpory by neprežili. Napokon si museli priznať, že výry majú pravdu.

Čerešničkou na torte bola posledná rozprávka v podaní štvrtého ročníka. Známa klasika s názvom Soľ nad zlato je nielen o skromnosti, o odpúšťaní, ale aj o láske. Starý kráľ zavolal svoje tri dcéry pred seba, aby ustanovil kráľovnú na základe lásky k nemu. Najstaršia svoje city prirovnala k zlatu, prostredná k drahokamom a najmladšia, Maruška, k soli. Nahnevaný kráľ ihneď vyhnal svoju najmladšiu dcéru zo svojho kráľovstva. Maruška blúdila v lese a stretla sa so škriatkom, ktorý jej pomohol. Medzitým kráľ ochorel a veľmi sa trápil kvôli svojmu nerozvážnemu skutku. S Maruškou zmizla aj všetka soľ z kráľovstva. Chorého kráľa raz navštívila stará žena s hŕstkou soli. Ten jej prezradil, ako sa trápi kvôli Maruške. Vysvitlo, že za starú ženu sa prezliekla kráľova najmladšia dcéra. Vladár si priznal svoju chybu a Maruška sa stala kráľovnou.

Vraví sa, že väčšina ľudí je materiálne založených, ale elixírom pre dušu je nehmotný, duchovný dar. Práve vianočné obdobie je symbolom takéhoto obdarúvania, keď sme milší a nápomocnejší. Dobré skutky by sa však nemali obmedzovať len na Vianoce, ale mali by ich ľudia vykonávať po celý rok.

Atila Rusnák

Festival slovenskej duchovnej piesne v Rumunsku

...za všetko čo ma, čo ma čaká, vďaka Ti, Pane, za požehnanie, vďaka Ti, Pane, za darovanie.

V chráme sv. Ladislava vo Veľkom Varadíne (Oradea - Rumunsko), pri hrade, sa stretli veriaci z viacerých slovenských lokalít v Rumunsku, aby spevom otvorili prvý ročník festivalu slovenskej duchovnej piesne Chváľme Pána.

Veľký Varadín sa stal pútnickým miestom a posledným miestom odpočinku viacerých významných osobností, napríklad uhorského kráľa sv. Ladislava. Pri jeho nohách sa dal pochovať aj Žigmund Luxemburský, cisár rímsko-nemeckej ríše a takisto uhorský kráľ, ktorému prináležala aj táto časť Európy. Na miestach, ktoré zničili podľa opisu kňaza Rogeria mongolské vojská v roku 1241, vyrástlo nové mesto, ktoré sa stalo aj centrom vedy (Tabula Varadiensis, 1464) a kultúry. Každá budova tu má svoju históriu. Aj katolícky chrám.

Podrobnosti z histórie mesta a chrámu predstavil hosťom festivalu miestny slovenský kňaz Ján Mlynarčík.

Po páde komunizmu, počas ktorého bol v kostole sklad, mesto darovalo objekt začínajúcemu podnikateľovi, nech v ňom prevádzkuje pekáreň. Keď vošiel do budovy, zostal v úžase stáť. Nečakal, že za ošarpanými múrmi je schovaná katedrála. - Svedomie mi nedovolí, aby som tu zriadil pekáreň, - povedal na biskupskom úrade a odovzdal kľúče od chrámu, v ktorom od roku 2000 našla svoj domov slovenská farnosť.

- Tri župy sa stretávajú v Oradei, - týmito slovami predstavil nové podujatie Chváľme Pána ako súčasť Dní slovenskej kultúry v Bihore poslanec a predseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku Andrej Miroslav Merka. Postupne predstavil všetky spevokoly, ktoré prišli zaspievať Pánovi i všetkým prítomným. Vynikajúca akustika chrámu dodávala podujatiu slávnostný, dôstojný a radostný charakter. Predstavili sa speváci z farností Veľký Varadín, Boromlak, Bodonoš, Derna, Varzaľ, Čerpotok, Nová a Stará Huta, Alešď, Gemelčička, Nadlak a miestni študenti. Posledná pieseň, ktorú si pripravil zbor z Gemelčičky za sprievodu organu a klarinetu, sa stala piesňou všetkých. K nebu sa niesla vďaka Panne Márii, patrónke Slovákov: Ó Mária, matka naša, ó Ty sedembolestná...

Na pravé poludnie dozneli tóny piesní a rozozvučali sa zvony všetkých chrámov vo Veľkom Varadíne, kde svoj pokoj našlo aj nitrianske knieža, neskôr uhorský kráľ Ladislav.

Sv. Ladislav bol synom uhorského kráľa Belu I. V roku 1077 sa stal kráľom Uhorska. Bol hlboko veriacim kresťanom, ale zároveň aj odvážnym a bojovným kráľom. Obdobie jeho vlády bolo obdobím relatívneho mieru a upokojenia dynastických bojov Arpádovcov.

Ladislav úspešne odvracal pokusy napadnúť Uhorsko. Podporoval misionársku činnosť. Postavil veľa kostolov, poskytol náboženskú slobodu židom a mohamedánom. V roku 1083 dosiahol kanonizáciu prvých uhorských svätcov: sv. Štefana a jeho syna Imricha, biskupa Gerharda (Gellérta) a pustovníkov Andreja Svorada a Benedikta. Založil biskupstvá vo Veľkom Varadíne a v Záhrebe. Na synode v Sabolči roku 1092 sa zaslúžil o vydanie zbierky náboženských a civilných zákonov. Mal viesť prvú križiacku výpravu, ale tesne predtým - 29. júla 1095 - zomrel v Nitre vo veku 49 rokov. Považuje sa za jedného z najväčších uhorských hrdinov, pretože rozšíril hranice krajiny a úspešne ju bránil proti nájazdom. Uctieva sa kvôli horlivosti, zbožnosti i morálnemu životu. Kanonizoval ho pápež Celestín III. v roku 1192.

Erika Fajnorová

Mikuláš a Vianoce v Bratislave

Na základe pozvania Ministerstva školstva Slovenskej republiky zorganizovala Celoštátna slovenská samospráva začiatkom decembra minulého roka trojdňový výlet do Bratislavy pre najusilovnejšie deti slovenských škôl a ich pedagógov. Slovenské národnostné školy v Maďarsku zastupovali žiaci, ktorí sa zúčastňujú na Programe pre nadaných.

 Z Budapešti spolu odchádzali deti a učitelia zo Sarvaša, Békešskej Čaby, Dabašu, Slovenského Komlóša, Kestúca a Budapešti. Na tomto stretnutí sa zúčastnila aj školská referentka Celoštátnej slovenskej samosprávy Erika Lázárová.

Bohatý program účastníkov zájazdu sa začal už po príchode do Modry-Harmónie, kde boli ubytovaní. Na podujatie okrem detí z Maďarska prišli aj účastníci z Rumunska, Poľska, Chorvátska, Srbska a Ukrajiny. Vďaka dobrej organizácii mali žiaci a učitelia veľmi pestrý program. Hlavnými organizátorkami a výbornými hostiteľkami podujatia boli zástupkyne z Ministerstva školstva Katarína Čámborová, Dagmar Hupková a riaditeľka Centra ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského Dr. Janka Chládecká. Prvý večer absolvovali deti športové súťaže a popritom mali aj možnosť zoznámiť sa s ostatnými deťmi slovenskej národnosti. Keďže bol 5. december, večer prebiehal v znamení čakania na Mikuláša. Po zábavnom programe aj prišiel, a rozdal žiakom rôzne darčeky. Program sa skončil premietnutím rozprávkového filmu Perinbaba. Učitelia sa večer zúčastnili na predstavení v Slovenskom národnom divadle, kde mali krásny umelecký zážitok po vzhliadnutí svetoznámej Verdiho opery Aida.

Na druhý deň sa začínal program pre žiakov v divadle Aréna, kde sa stretli aj so známym hercom Jurajom Kukurom. Popoludní sa v Bibiane pobavili na animovaných a interaktívnych zamestnaniach, neskôr na Bratislavskom hrade a v starom meste na vianočných trhoch si užívali adventnú atmosféru.

Program pre pedagógov pripravili na rektoráte Univerzity Komenského, kde niektorí z nich aj študovali. Prijal ich rektor univerzity prof. Karol Mičieta, prorektor pre medzinárodné vzťahy Ing. Ľudomír Šlahor a riaditeľka Centra ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského Dr. Janka Chládecká. Hostitelia informovali pedagógov o histórii a súčasnosti inštitúcie. Popoludní pokračovali na Staromestskej ulici, kde sa hostia oboznámili so židovskou náboženskou obcou v Bratislave. Pozreli si aj pamätník Chatama Sofera a synagógu na Heydukovej ulici.

Večer bol spoločný program pre deti i učiteľov v Mestskom divadle Pavla Országha Hviezdoslava, kde si pozreli hru Muflón Anciáš. Keďže bol deň Mikuláša, po predstavení prišiel medzi deti aj sem. Tým sa skončil spoločný oficiálny program 1. adventného stretnutia, ale deti a dospelí sa ešte dlho rozprávali. V piatok ráno sa po krátkej prechádzke po vianočných trhoch účastníci zájazdu vrátili domov, plní zážitkov a spomienok na hlavné mesto Slovenska.

Marianna Bajczerová Melegová

Dickens v sarvašskej slovenskej škole
Vianočná koleda pre štyri triedy

Posolstvo Vianočnej koledy Charlesa Dickensa oslovilo žiakov a učiteľov Slovenskej základnej školy v Sarvaši. Rozhodli sa odovzdať ho aj svojim spolužiakom, priateľom, rodičom a vzácnym hosťom prostredníctvom vianočnej akadémie.

„Vianoce majú byť vždy šťastné, veselé a v kruhu svojich najbližších, ktorých máme radi. V čase Vianoc má každý šancu zmeniť sa, byť lepší, šťastný a rozdávať radosť aj iným.“

Toto posolstvo sa im podarilo spracovať do deja vianočného predstavenia, ktoré nacvičilo a predviedlo 196 žiakov prvého stupňa základnej školy vo vynikajúcich hereckých a tanečných vystúpeniach. Priblížili život hlavnej postavy, lakomca Ebenezra Scrooga a ľudí, ktorí žili v jeho blízkosti. Scroog bol majiteľom bohatej firmy, nikto ho nemal rád a všetci sa ho báli. Mal rád iba svoje peniaze, bol to veľký lakomec a nemal rád Vianoce. Neposlúchol ani varovania svojho nebohého spoločníka Jacoba Marleyho, ktorý ho upozorňoval, aby sa zmenil, lebo bude nespokojný a nešťastný duch ako je on sám. Jeho premena začala až vo chvíli, keď ho navštívili traja duchovia. Tí ho po nociach neustále strašili. Duchovia minulých, súčasných a budúcich Vianoc ho v sne previedli ulicami mesta a nazreli aj do okien mnohých rodín, kde všade vládla príjemná vianočná atmosféra. Bob, jeho verný zamestnanec, ktorý u neho pracoval za veľmi málo peňazí, trávi Vianoce skromne v kruhu svojej veľkej rodiny. Všetci sú veľmi šťastní, veselí, že sú spolu a pripíjajú si aj na starého, mrzutého pána Scrooga. Navštívili aj jeho synovca Freda, ktorý svojho strýka pozýva každý rok k štedrovečernému stolu, no on to stále odmieta. Už si aj zo svojho strýka robí posmech, ale veľmi ho trápi, že je taký neoblomný a skúpy. V celom meste vládne príjemná vianočná atmosféra, iba Scroog sa nechce zmieriť s Vianocami. Až návšteva ducha budúcich Vianoc, ktorý Scrooga odviedol na cintorín, ho veľmi naľakala. Zľakol sa smrti a ihneď sľúbil nápravu. Keď sa ráno zobudil z ťažkého, nepríjemného a hrozivého sna, ihneď sa začal správať prívetivo a milo. Bobovi ihneď zvýšil plat, kúpil im veľkú morku a odmenil aj ostatných zamestnancov. Stal sa z neho ešte lepší človek ako sľuboval a bol veľmi šťastný.

Postavu Ebenezra Scrooga veľmi dobre stvárnil Dávid Darvas zo 4. b triedy. Neoblomných duchov profesionálne zvládli Dominik Sinka, Gregor Kozma a žiaci 2. b triedy. Otca Boba a jeho manželku zahrali Patrik Tóth a Lucia Kőrősiová a ich spolužiaci zo 4. a triedy doplnili ich kompletnú mnohopočetnú rodinu. Synovca Freda veľmi presvedčivo zahral Szabolcs Batta zo 4. b triedy. Tanečné choreografie, ktoré nádherne doplnili celý priebeh koledy, predviedli žiaci jednotlivých tried. Snehové vločky, rozšantených školákov na dvore pri guľovaní aj pri stavaní snehuliaka stvárnili žiaci 1. ročníka. Presvedčivý strašidelný tanec v prevedení žiakov 2. b triedy naháňal ozajstný strach nielen skúpemu Scroogovi, ale aj divákom. Žiaci 2. a 2. c triedy záverečným tancom a tancom znázorňujúcim delenie Scroogovho majetku príjemne spestrili priebeh programu. Veľmi dobrú náladu priniesli žiaci 3. b triedy pekným írskym tancom. Všetky tanečné choreografie pripravili pani učiteľky Erika Sinková a Renáta Pirosová za pomoci triednych učiteliek. Neodmysliteľnou súčasťou každej vianočnej akadémie je aj vystúpenie školského spevokolu pod taktovkou pani učiteľky Csily Sindelovej. Slovenskými vianočnými piesňami navodili pravú vianočnú atmosféru. Ich krásny spev bol sprevádzaný hrou na gitarách v podaní učiteľov Zoltána Fonáda a Tomáša Szklenára. Celý vianočný program dôsledne režijne pripravila skúsená učiteľka Anikó Kitová, ktorá to spolu so žiakmi a kolegami 1. stupňa zvládla vynikajúco. Patrí jej za to obdiv a poďakovanie.

Školskú vianočnú akadémiu tradične otvorila príhovorom riaditeľka Zuzana Medveďová. Privítala všetkých prítomných hostí, rodičov, učiteľov a žiakov školy. Poďakovala sa za veľmi dobrú spoluprácu s vedením rodičovskej rady a so všetkými rodičmi, ktorí pomáhajú škole a ich deťom. Poďakovanie patrilo aj za nádherné textilné vianočné ozdoby v podobe farebných salónok, ktoré zhotovili šikovné ruky mamičiek pre každého pedagóga. Vzácny vianočný darček pre školu slávnostne prevzala pani riaditeľka z rúk rodičov Lustikových. Darovali škole zdravotnícky prístroj - defibrilátor na záchranu ľudského života. Spolu s prístrojom darovali aj odborné školenie na používanie tohto prístroja pre všetkých učiteľov. Rozdávanie darčekov pre školu bolo ukončené finančným darom vo výške 50 tisíc forintov. Škola tento finančný dar získala za 1. miesto žiakov v okresnom olympijskom štvorboji. Na záver sa riaditeľka ešte raz poďakovala za všetky dary, za všetky úspechy žiakov, za takmer profesionálny vianočný program, za nádherný umelecký zážitok. Vyslovila želanie, aby sa posolstvo Vianočnej koledy dostalo do sŕdc všetkých dobrých ľudí.

Eva Labišáková

Po roku Vianoce, Vianoce prišli…

Tento neodškriepiteľný fakt známej vianočnej piesne sa potvrdil aj v Slovenskej základnej škole v Sarvaši. Nádherná vianočná výzdoba okien školy navodila medzi žiakmi, učiteľmi, rodičmi aj zamestnancami školy príjemnú atmosféru a vzbudzovala pozornosť a obdiv aj u všetkých okoloidúcich pri škole. Šnúru predvianočných podujatí školy tradične otvorili učiteľky, rodičia a deti materskej školy svojím vianočných jarmokom. Pestrá ponuka vlastnoručne vyrobených vianočných ozdôb, malých darčekov, medovníkov a hračiek opäť potvrdila šikovnosť a kreativitu učiteliek a mamičiek detí materskej školy. Nebolo ľahké vybrať si zo širokej ponuky výrobkov, ktoré sa rýchlo míňali. A aký by to bol jarmok bez sladkostí a muziky?

Maškrtníci si pochutili na palacinkovej torte, či jogurtovom a ovocnom koláčiku. Veľmi chutné boli aj gaštanové špice. O veselú muziku sa postarali členovia školského citarového krúžku pod vedením Jána Galáta. K hudbe patrí aj tanec. Učiteľka ľudového tanca z umeleckej školy v Sarvaši Alžbeta Bakrová sa mu venuje už niekoľko rokov. Pod jej vedením si deti, rodičia a učitelia vyskúšali základné kroky ľudového tanca. Tanec vystriedali rôzne veselé hry. Za príjemnú predvianočnú atmosféru sa všetkým prítomným poďakovala riaditeľka materskej školy Judita Nádorová. Vyslovila presvedčenie, že budú v tejto tradícii aj naďalej pokračovať. Poďakovala sa všetkým rodičom a kolegom, ktorí sa podieľali na príprave tohto pekného podujatia.

Eva Labišáková