Mens sana in corpore sano

Roku 1991 bol 10. október vyhlásený za Svetový deň duševného zdravia. Dokonca jestvuje Svetová federácia za duševné zdravie (WFMH).

Téma duševného zdravia bola, a žiaľ, ešte aj dnes je, tabuizovaná a verejnosť má veľmi skreslené a nesprávne názory na psychické poruchy človeka. Svetová zdravotnícka organizácia definuje zdravie ako stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody. Nezaslúžene málo pozornosti venujeme najmä duševnej zložke, pritom dobre vieme, že telo a duša sú spojené nádoby. Duševné zdravie by sme mali hodnotiť - a starať sa oň - rovnako, ako o telesné zdravie.

Podľa štatistiky štvrtina populácie EÚ trpí niektorou z diagnostikovateľných duševných porúch, kým depresia je hlavnou príčinou samovrážd, a duševné ochorenia sú na treťom mieste invalidizácie.

Žijeme v období hospodárskej krízy, keď sa počet ochorení zvyšuje. Zdravie, telesné, aj duševné, môže byť ovplyvnené sociálno-ekonomickou degradáciou. Nezamestnanosť a chudoba urýchľujú vznik rôznych psychických problémov. Duševné zdravie sa týka každého. Mens sana in corpore sano, čiže v zdravom tele zdravý duch.

ik

Vojvodina v čabianskej slovenskej škole

Pani Jeseň už chytila do rúk paletu a začala odievať prírodu do pestrých farieb. Rozjasnila sa i aula čabianskej slovenskej školy, do ktorej prenikli nádherné farby vojvodinského poľa porasteného vlčím makom, nevädzou i stračou nôžkou. Svoje rodisko nám prostredníctvom rôznych výtvarných techník sprítomnili žiaci mnohých národností z Vojvodiny. Nápad zorganizovať výstavu s názvom Detské kresby z Vojvodiny sa zrodil v hlavách predstaviteľov Kultúrneho spolku priateľov oblasti Mury a Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a kolégia. Na slávnostnom otvorení si podali ruky rôzne druhy umenia, minulosť si potykala s prítomnosťou. V objatí jedinečných detských diel odzneli slovenské ľudové piesne i moderné literárne texty v podaní žiakov slovenskej školy. Potom sa slova ujali organizátori. S veľkým záujmom si výstavu prezrel aj zástupca riaditeľky školy Michal Lászik. Svoje pocity vyjadril týmito slovami: „Som nadšený z tejto výstavy... Milujem detské kresby a maľby, lebo vyjadrujú rovnováhu, pokoj, mier. Je to preto, lebo otvorená detská duša hľadá vo svete lásku a mier. Milujem detské kresby preto, lebo sú úprimné, nie sú obmedzené žiadnymi vzormi, šablónami. Milujem detské kresby preto, lebo sú farebné, ako aj detská duša a fantázia sú farebné. Milujem detské kresby preto, lebo nie sú zasiahnuté históriou, predsudkami, ideológiami. Sú slobodným vyjadrením citov a vzťahu k svetu. Milujem detské kresby preto, lebo môžu nám dospelým poskytnúť inšpiráciu, hravosť a expresivitu.“ Ak aj vy milujete detské kresby, zastavte sa v slovenskej škole. Možno si tam nájdete ten „svoj“ obraz.

Zuzana Benková

Rodinný deň v evanjelickom cirkevnom zbore v Dunaeďháze

V nedeľu 22. septembra sa v evanjelickom cirkevnom zbore v Dunaeďháze uskutočnil rodinný deň, na ktorý sestra farárka Diana Selmeczi Füzéková a presbyterský zbor srdečne pozvali všetkých záujemcov.

Medzi hosťami sme privítali vedúceho biskupa Evanjelickej cirkvi v Maďarsku Pétera Gáncsa s manželkou, seniora Györgya Luptáka z Malého Kerešu, dištriktuálnu dozorkyňu Annu Radosovú Lengyelovú a seniorátnu zborovú dozorkyňu Erzsébet Dudlaovú. Na rodinnom dni sa zúčastnil aj starosta obce Tomáš Nagy s manželkou.

Program sa začal bohoslužbou v kostole, ktorú slúžila Diana Selmeczi Füzéková. Na úvod zaspievala slovenskú kľačajúcu pieseň. Úderom zvonov sa v kostole zišlo toľko ľudí, ako hádam nikdy doteraz na takýchto podujatiach. Pokladáme to za výsledok vyše ročnej vytrvalej práce sestry farárky a jej manžela, brata farára Gézu Tamása Selmecziho v našej obci.

Po oltárnej službe sa z kazateľnice prihovoril veriacim a všetkým prítomným biskup Péter Gáncs. Vyzdvihol silu kolektívu, spoločenstva, a to nielen v nedeľu. Dozorkyňa Anna Radosová Lengyelová sa poďakovala za pozvanie a aj ona hovorila o stmeľujúcej sile kolektívu.

Program pokračoval spoločným obedom. Usilovní muži za asistencie žien pripravili na dvore fary perkelt z hovädzieho a kozieho mäsa, ktorý účastníci rodinného dňa po požehnaní s chuťou zjedli.

Po obede deti netrpezlivo čakali na chvíľu, kedy budú môcť vystúpiť. Predniesli každodenné múdrosti zo života, ktoré zapísali na karty a vyložili ich v zborovej sieni. Bola radosť sledovať, s akou vážnosťou brali svoju úlohu, a to nielen malé, ale aj väčšie deti. Potom sme si vypočuli zhudobnenú báseň v prednese malej besiedkarky Katky.

O skutočne dojímavý moment stretnutia sa postarala presbyterka teta Eržika Dudlaová, ktorá sa napriek svojmu pokročilému veku podujala predniesť rozprávku o kozliatku a vlkovi. Naučila sa ju od svojej milej učiteľky ElenyHőszovej, ktorá, žiaľ, už dávno odišla do večnosti, ale my sme si ju uchovali vo svojich srdciach. Pani učiteľka aj vo mne prebudila lásku k slovenskému jazyku, hoci ani ja už nepatrím k mladej generácii.

Po milom programe mohol každý ochutnať zákusky, sladké a slané koláčiky, ktoré napiekli šikovné ženy.

Na dvore sa deti zapájali do remeselníckych zamestnaní, vyskúšali pletenie prstami, výrobu papierového hada či maľovanie.

Starší a podnikavejší si mohli osviežiť znalosť biblie v biblickom kvíze. Veľa smiechu a zábavy sme si užili pri súťaži Kto čo vie, sprevádzanej spevom a hrou na gitare, o ktorú sa postaral evanjelický farár z Apoštagu Géza Tamás Selmeczi.

Na rodinnom dni sme sa veľmi dobre cítili, počasie nám prialo a program sa vydaril nad očakávanie.

Rozália Pásztorová Vargová - vzs

Peštiansky perkelt Gregora Martin a Papucseka
Babráci

Na maďarskej politickej scéne sa nadáva: v parlamente, v televíznych diskusiách, na protestných mítingoch či aj vo svete populárnej muziky. A vrchol? Akýsi futbal s premiérovou hlavou, ktorá sa odlomila z jeho sochy z polystyrénu. Raper nazývaný Dopeman je celý kacírsky, predsa sa stal akousi opozičnou figúrkou. Čo už!? - z jeho pesničiek presakuje nenávisť voči súčasnej vládnej konštelácii na čele s Viktorom Orbánom. Teraz sa stal hrdinom verejnoprávnych médií ako odstrašujúci príklad. Pozrite, s takýmto človekom sa spolčil jeden z kandidátov ľavice v boji proti Orbánovi, expremiér Gordon Bajnai. Samozrejme, viac ani netreba dodať, už spolčovanie sa s Dopemanom je diskreditujúce. Bajnai a jeho celkovo skromná družina ohlásili politický míting, na ktorom mali zhodiť Orbánovu sochu. Akože symbol novej totality. „Viktor Orbán, ktorý bol pred 25 rokmi symbolom zmeny režimu, je dnes symbolom toho režimu, ktorý treba vystriedať... ryba smrdí od hlavy... tú hlavu treba vyhodiť... Vyberme staré plagáty a Taváriši, konec!“ - riekol Bajnai.

Potiaľto by bol scenár mítingu prijateľný: tu je vodca, ktorého treba vymeniť, ale až vo voľbách na budúcu jar. Ale keď tam už stála socha Viktora Orbána, podpílili jej nohy a povrazom strhli dielo na zem tak, ako to robil dav roku 1956 so Stalinovou sochou na najväčšom budapeštianskom námestí. Tu to už začalo byť trápne, ale keď sa odlomila Orbánova hlava a raper Dopeman do nej začal kopať, začalo to byť vyslovene nevkusné, primitívne. Vtedy tam už Bajnai nebol , ale celý nechutný performans bol nakoniec - vďaka vládnej propagandistickej mašinérii - predsa spájaný s ním. Zbabrali to, až sa od nich dištancovala kompletná politická scéna, vrátane vlastnej ľavice, a z pekne učesaného, seriózne pôsobiaceho, elegantného chlapca sa razom stal radikálny ľavičiar, po boku s vulgárnym raperom.

Bajnai s Dopmanom zatienili, podľa mňa kolosálnu kauzu, ktorú však vládna strana prežila bez ujmy. Ide o podvodnícku aféru z doplňujúcich volieb v meste Baja. Súd anuloval výsledky v jednom okrsku, kde dokázateľne vozili rómskych voličov, ktorí potom odovzdali hlas tak, ako bolo treba. O 61 hlasov vyhral vládny kandidát nad protikandidátkou spojenej ľavicovej opozície. Podľa súdu podvodom. Vládna strana to však neuznáva, vraj sa nepodarilo dokázať, pre koho zbierali voličov nezákonným spôsobom... A vôbec: vo voľbách na jar budúceho roka už podobné obmedzenia nebudú platiť, takže nech celá ľavica čuší...

Krajanská príťažlivosť

Slovákov žijúcich v Maďarsku spája so Slovenskom nielen nimbus materskej krajiny, ale aj silná príbuzenská väzba s niekdajšími presídlencami. Vymieňame si listy, navštevujeme sa. Takto ma pred rokmi pozvali na literárny večierok do Želiezoviec a teraz zase zo Želiezoviec do neďalekých Levíc. Už ako dieťa som si pod Pilíšom vyspevoval pieseň: „Levice, Levice, éj šak smutno stójíte,...“ Citovo tak blízke mesto, a nikdy som ho ešte nevidel! Zatúžil som uvidieť Levice.

Mňa však pozvali do levickej synagógy na výstavu dvoch maliarov: Pavla Korbela, rodáka zo Sarvaša, darcu oltárneho obrazu kaplnky peštianskych evanjelikov, a Jozefa Kanyuka, rodáka z Níreďházy, ktorého dva darované obrazy mám v Budíne vo svojom byte. Obidvoch dobre poznám, viažu ma k obom krajanské city. Samozrejme, že som pozvanie s radosťou prijal a vydal som sa na romantickú cestu do Levíc. Odišiel som tam skôr, aby som mal čas pozrieť si nielen výstavu, ale aj mesto. Blúdil som po uliciach, našiel som potok Podlužianku, aj veľký mestský park, pekné kostoly, ulice s historickými budovami, ba nakoniec aj samotnú synagógu. Tam už bolo ľudí habadej, spriaznených duší z domova i zo zahraničia.

Dvaja umelci sa na Slovensko dostali po druhej svetovej vojne, ako mnohí ďalší z ich okolia, a usadili sa v obciach levického okresu. Takto si naši Slováci zachraňovali jazyk a svoju identitu. Rodičia Pavla Korbela už v roku 1946 ako 14-ročného poslali študovať do gymnázia v Kežmarku. A keďže o rok sa sem aj oni presídlili, do Sarvaša sa už nevrátil. Po maturite absolvoval pedagogické štúdium v Modre, ďalej študoval na Vysokej škole výtvarného umenia v Bratislave. Po štúdiách učil pedagogiku, estetiku, dejiny umenia a maľbu na Pedagogickej fakulte v Trnave. Nepriaznivé obdobie v rokoch 1968-69 využil na študijný pobyt vo Švajčiarsku, kde sa aj usadil. Začas učil na výtvarnej škole Kolégium Leman v Ženeve. Čoskoro sa osamostatnil, založil súkromnú výtvarnú školu a súkromnú galériu. Medzitým získal švajčiarske štátne občianstvo. Vytvoril množstvo obrazov, ktoré charakterizuje symbolizmus, expresionizmus a v ostatnom období najmä lyrický a geometrický abstrakcionizmus. Zaujalo ho aj bádanie slovenských a slovanských tradícií, najmä ikon. V maľbe na sklo vidí zdroj inšpirácií pre ezoteriku. Vo svojich maľbách využíva najmä olejomaľbu, akvarel, temperu a miešané technológie.

Pavel Korbel je uznávaný umelec. Jeho obrazy mohli vidieť návštevníci v Paríži, Madride, Ženeve, Lyone, Lisabone, Frankfurte, Bazileji, Berne, Monte Carle, Ríme, Grenade, Prahe, Budapešti, Bratislave. Vyhral viacero súťaží a stal sa držiteľom mnohých medzinárodných ocenení, ktoré zdobia jeho príbytok v Montreux. Medzi nimi je aj Pocta ministra kultúry SR. Jeho dielom je oltárny obraz v barokovom kostole v Ženeve. Laureát Francúzskej akadémie umení Michel Bernard vysoko hodnotí jeho celoživotnú tvorbu: „Korbelova tvorba vyniká všetkými formami prejavu s pevným bodom dizajnu. Je rafinovaný portrétista, ktorý vie, ako na obraze znázorniť ľudskú dušu, rozšírenú o poetický dotyk. Vidno, že jeho duch tvorivosti pochádza aj z komunikácie s ľuďmi.“ Uvádza tiež, že tento Slovák je milovníkom jednoduchej krásy, rojko, majster vo výraze a inštinktívny vizionár. Mysticizmus, pobožnosť a hľadanie pravdy dávajú jeho tvorbe hlbší zmysel.

Insitný maliarJozef Kanyuk (1946) pochádza z Níreďházy, odkiaľ ho rodičia priniesli na Slovensko v povojníku. Odvtedy žije na dolnom toku Hrona, v Jure nad Hronom a v Želiezovciach. Vyučil sa za maliara-natierača. Popri svojej práci neraz mal nutkanie namaľovať aj obraz, čo sa mu nakoniec aj podarilo. Kreslil od malička, a to aj zvieratá. Skoro začal maľovať olejom a postupne prešiel aj na akvarel. Ukázalo sa, že okrem slušného ovládania techniky maľby a miešania farieb má aj talent. Povzbudený prvými obdarovanými a rodinou začal sa venovať tejto tvorbe, čo prerástlo z vyučeného remesla do insitnej maľby obrazov. Jozef Kanyuk nosí v sebe svoje príbehy a pozorovania z detstva, ktoré zažil v dedine a pri rieke Hron. Na jeho prvých obrazoch vidieť výjavy z ulice, trhov, jarmokov, rybolovu, či mlynárstva na rieke, ale aj krajinomaľby, zátišia a dolnozemské motívy. Venuje sa aj portrétom obyčajných ľudí. Vie vycítiť charakter postavy, ktorú sa rozhodol stvárniť. Má tvorivú fantáziu a tak nevidieť uňho rozdiel medzi amatérskym a profesionálnym umením. Inšpiráciu hľadá aj v osude prenasledovaných. 14 takých olejomalieb venoval synagóge (2012).

Po predstavení umelcov si záujemcovia poprezerali vystavené obrazy, vytvoril sa čulý rozhovor s umelcami. Mne, ako Slovákovi z Maďarska, bolo teplo na duši pri tomto priateľskom, ba až bratskom rozhovore. Som hrdý na týchto nadaných, umením požehnaných našincov, a v krážoch krajanskej príťažlivosti cítim úprimnú vďaku aj voči ich rodičom, že nám, Slovákom, ich oboch zachránili.

Gregor Papuček

Aj v Kondoroši navarili chutné „halušky“

Reštaurácia Slnečný lúč v Kondoroši už dlhé roky slúži ako dejisko väčšiny programov miestneho Slovenského klubu. 28. septembra sa tu uskutočnil „Haluškový“ - rezancový festival, ktorý zorganizovali už po šiestykrát.

V krytej záhradnej miestnosti reštaurácie sa začali zhromažďovať súťažiace skupiny už okolo deviatej ráno, aby do obeda stihli navariť rezance. Od organizátorov programu dostali základné suroviny - múku, vajcia, tvaroh a kapustu. Pravidlá boli jednoduché: každé družstvo malo navariť toto typické slovenské jedlo v troch variantoch, s tvarohovou a kapustovou príchuťou, tretiu verziu si mohli pripraviť podľa vlastnej tvorivosti. Objavili sa napríklad makové, lekvárové, zemiakové chute, ale aj rezance z reformnej kuchyne. Ako som sa dozvedela od jednej členky poroty, najlepšie „halušky“ sú tenko narezané, lebo popri chuti je závažný pri bodovaní aj estetický zážitok.

Kým sa pri stoloch pracovalo, sadla som si na slovíčko s hlavnou organizátorkou jednodňového festivalu Juditou Krajcsoviczovou. „V prvom ročníku sme začali s 9-10 skupinami, z roka na rok je nás o jedno-dve družstvá viac, alebo je rovnaký počet účastníkov. Pozvánky posielame len užšiemu okruhu ľudí, kvôli nedostatku miesta. Ale zo skupín, ktoré boli aj na prvom festivale, žiadna nevypadla,“ začala pani Krajcsoviczová o vzniku tejto symbolickej súťaže, kde je najdôležitejšia účasť. V tomto roku prijalo pozvanie štrnásť skupín z okolitých, Slovákmi obývaných obcí, z Békešskej Čaby, Čabačudu, Kardoša, a z partnerskej obce zo Slovenska, z Tekovských Lužian. Samozrejme, boli zastúpené aj miestne občianske organizácie. Päťčlennú porotu tvorili vedúci Slovenského klubu v Kondoroši, manželka zástupcu miestnej slovenskej samosprávy, predseda občianskej organizácie Priatelia záhrady, zástupkyňa samosprávy obce Tekovské Lužany a na čele stála učiteľka základnej školy v Kondoroši, kde sa vyučuje aj slovenský jazyk. Pre účastníkov a hostí pripravili aj kultúrny program. Vystúpil páví krúžok Ruža, ktorý v budúcom roku oslávi 40. výročie vzniku. „Nedávno sme vyhrali na jednom konkurze väčšiu sumu, vďaka tomu sme program doplnili aj tým, že sa v múzejnej časti budovy konajú na štyroch miestach rôzne kontroly zdravia,“ dodala hlavná organizátorka.

Členovia Slovenského klubu v Kondoroši sa stretávajú v rámci nejakého programu každý mesiac. V novembri na nich čaká trojdňový výlet do Egeru, ktorý bude financovaný zo spomínanej dotácie, v decembri zorganizujú tradičný slovenský deň s plesom, s účasťou vyše 400 ľudí.

Andrea Kiss

Bielenie kukurice v Slovenskom pamiatkovom dome v Sarvaši

Kultúrny spolok sarvašských Slovákov usporiadal v pamiatkovom dome krásnu akciu - bielenie kukurice. Predsedníčka spolku Anna Franková srdečne privítala nadšených členov spolku a zo srdca poďakovala Zuzane Čičeľovej za myšlienku zorganizovať toto netradičné popoludnie. Prítomných prišla pozdraviť aj riaditeľka Slovenskej základnej školy, materskej školy a kolégia v Sarvaši Zuzana Medveďová, ktorá ocenila nadšenie členov spolku zachovávať tradície. Dlhoročný člen slovenského spolku Ján Gyurcsik veľmi pútavo rozprával o zvykoch a prácach roľníkov kedysi. V jeho spomienkach ožívali susedia, kamaráti aj celé rodiny, ktoré si navzájom pri práci pomáhali. Čas takto strávený bol plný radosti a smiechu, do práce sa zapájali aj deti. V tých časoch medzi ľuďmi, podľa jeho slov, nechýbala ľudskosť. Kým členovia spolku so zápalom bielili kukuricu, žiaci slovenskej školy Anna Lustyiková, Nelli Sztrehovská, Luca Kőrösiová, Adri Molnárová a Sára Csernusová pod vedením Jána Galáta hrali na citarách a spievali slovenské ľudové piesne. Pridali sa k nim aj členovia spolku. Spev bolo počuť široko-ďaleko. Toto prekrásne, slnkom zaliate popoludnie všetkých prítomných presvedčilo o tom, že ľudskosť nechýba mnohým ľuďom ani dnes.

Alena Kosc

Sviatok maglódskych Slovákov

Tohto roku zorganizovali Slovenský deň aj v Maglóde. Organizátorom podujatia bol Spolok Rosička, ktorý pozval Slovákov z Peterky, Pilišu a Ečeru. Hostí vítali s kapustníkom a s čerstvými šiškami. Zhromaždení ľudia sa pohli od kultúrneho domu v krojovanom sprievode do evanjelického kostola, kde sa uskutočnila bohoslužba, ktorú slúžili putujúca farárka Hilda Gulácsiová Fabuľová po slovensky a miestny duchovný Michal Németh po maďarsky. Obidvaja vyzdvihli dôležitosť zachovania cirkevných a kultúrnych tradícií. Na podujatí sa zúčastnila aj predsedníčka spolku Slovákov z okolia Budapešti Dolina a členka VZ CSSM Zuzana Szabová.

Po bohoslužbe pred farou ponúkali prítomným bábovku a tancom privolávali obyvateľov Maglódu na kultúrny program, kde ich privítala predsedníčka spolku Rosička Mária Žichlová Tabányiová a prihovoril sa aj starosta Pál Tabányi, ktorý poznamenal, že pre samosprávu je dôležitá prítomnosť Slovákov a zachovávanie slovenských tradícií.

Potom už nasledoval kultúrny program, v ktorom vystúpili členovia folklórneho súboru Zelený veniec z Ečeru, miestny ženský klub a tanečná skupina Kacamajka, ako aj tanečníci z Pilišu.

Po kultúrnom programe nasledovala zábava, kde do tanca hrala dychová kapela z Vecsésu.

Spolok na zachovávanie tradícií Rosička založili pred dvoma rokmi s cieľom zachovať maglódske slovenské tradície a nadviazať priamy kontakt so Slovákmi v okolitých slovenských obciach. Vďaka týmto kontaktom sme mali možnosť na mnohých podujatiach predstaviť naše zvyky, spev a tance, ako aj a prekrásny kroj.

Chcela by som sa poďakovať tým Maglódčanom, ktorí podporili naše podujatie - Józsefovi Vaskovi, Jánovi Petrovičovi, Kuglóf Bt, pani Szilágyiovej, Ani Holbisovej, Gáborovi Kókaimu a jeho spolupracovníkom, ako aj policajtom, vedeniu kultúrneho domu a Jozefovi Farkašovi a jeho spolupracovníkom za ich nezištnú prácu.

Presvedčili sme sa, že takéto akcie sú nielen obľúbené, ale aj potrebné v prospech zachovania spolupatričnosti Slovákov.

Mária Žichlová Tabányiová (ef)

Slovenčinou pišpeckí žiaci iba získali

„Neoľutovali sme, že sme pred tromi rokmi zaviedli výučbu slovenského jazyka,“ začal náš rozhovor riaditeľ Základnej školy v Pišpeku Imre Várszegi. „To, že všetci rodičia žiakov prvej triedy žiadali výučbu slovenčiny pre nás znamená, že je tu taká potreba. Úroveň je vysoká, aj vďaka učiteľke a predsedníčke slovenskej samosprávy v Pišpeku Emeše Gimešiovej Sokolovej, pre ktorú je výučba slovenského jazyka srdcovou záležitosťou. Aj odborne je výborná a do prvej triedy sa nám podarilo privábiť Eriku Zemenovú Palečkovú z Ďurky, ktorá vyučuje našich prváčikov od septembra v šiestich hodinách. Som presvedčený, že týmto naša inštitúcia iba získala,“ hovoril riaditeľ. V pišpeckej škole sa učia slovenčinu žiaci prvej až tretej triedy s tým, že prváci už podľa nových predpisov v piatich hodinách týždenne a majú jednu hodinu slovenskej vzdelanosti. Druháci a tretiaci majú štyri hodiny slovenčiny a slovenskú vzdelanosť im integrovali do spevu, kreslenia a občianskych poznatkov. Súčasní tretiaci však o dva roky už budú mať tiež 5+1 hodín v slovenčine.

„To znamená, že vtedy budeme musieť rozšíriť počet učiteľov slovenčiny, ale my tu na okolí nemáme problémy s pracovnou silou. Ale ak sa nám nepodarí získať nového pracovníka, tak zaškolíme svojich pedagógov,“ povedal I. Várszegi.

V súčasnosti navštevuje základnú školu v Pišpeku 135 žiakov, z toho 16 detí dochádza z okolitých osád. Oni nepotrebujú zvlášť školský autobus, lebo rozvrh hodín je pripravený tak, aby deti mohli dochádzať hromadnou dopravou. Do Pišpeku dochádzajú žiaci z Čúvaru, Ďurky a Jače.

Ako nám prezradil riaditeľ inštitúcie, vzťah so slovenskou samosprávou je výborný a to nielen preto, že jej predsedníčka u nich vyučuje, ale aj preto, lebo volenému zboru záleží na výučbe slovenčiny. Vedenie školy zas vyhovie všetkým požiadavkám voleného zboru a podľa potreby vždy vypočujú názor zboru. Slovenská samospráva úzko spolupracuje so školou vo všetkých oblastiach: tak v príprave alebo financovaní podujatí, ako aj v organizovaní programov pre deti. Napríklad chodia na výlety, ktoré financuje slovenský volený zbor, alebo usporiadajú školské súťaže, na ktoré tiež prispieva finančne a morálne slovenská samospráva. Dobrá je spolupráca aj s obecnou samosprávou, ktorá síce už od januára minulého roku nie je prevádzkovateľom inštitúcie, ale kontakt je stály a živý. Ako pre Ľudové noviny uviedol starosta Pišpeku Jozef Bátyi, slovenčina je prítomná v tejto obci na každom kroku, ale v súčasnosti hovoria po slovensky iba starší občania. „Práve preto nás teší, že rodičom nerobí problémy znovu zavedená výučba slovenského jazyka v škole. V materskej škole tiež prebieha výchova v jazyku našich predkov a preto je dobré, že deti po nástupe do školy si zachovajú kontakt so slovenčinou,“ povedal starosta Pišpeku.

Nám neostáva nič iné, len pevne veriť, že slovenčina ostane v základnej škole v Pišpeku už navždy.

(ef)

Oberačkové slávnosti v Santove

Už niekoľko rokov chodievam do Santova na oberačkovú slávnosť a vždy sa tam dobre cítim. Oživenie starej tradície iniciovala slovenská samospráva a rada sa k nej pripojila organizátorsky aj obecná samospráva. Sú to podujatia, ktoré zmobilizujú skoro všetkých obyvateľov podpilíšskej osady, kde v ostatných rokoch oživili aj výrobu vína. Pestovanie hrozna pomenej, ale aj na to som už počula niekoľko príkladov, že práve kvôli oživenej tradícii a pravidelnej súťaži vinárov, ktorá sa koná na jar, začali pestovať znovu hrozno. A pilíšske svahy sú ako stvorené na pestovanie viniča. Musíme uznať, že výroba muštu a potom vína nie je ľahká práca, ale je o to príjemnejšie, keď máme svojich návštevníkov čím ponúknuť. O tom sa mohli aj tento rok presvedčiť malí návštevníci Santova. Už tradične na dvore základnej školy postavili veľkú nádobu na hrozno, preš a deti môžu pripraviť mušt, ktorý rýchle aj skonzumujú, lebo niet sladšieho nápoja, ako ten vlastnoručne pripravený. Potom, ako nasypali hrozno do nádoby, začali mliaždiť nohami ovocie, potom ho preložili do prešu, kde tiež vlastnoručne vyprešovali mušt. Bola jedna radosť sa pozerať na vytešené detské tváre pri práci. Mušt prišli ochutnať aj obyvatelia - komu sa ušlo, lebo ho nebolo veľa, veď ide o oživenie tradície a nie o priemyselnú výrobu.

Medzitým v budove školy sme už počuli hlasy detí, malých členov folklórneho súboru Stužka (Pántlika), ktorí nacvičovali na otvárací, alebo privolávací tanec. Keď prišiel na nich rad, s radosťou sa postavili na prednom dvore školy, aby zatancovali, čo sa naučili so svojou učiteľkou Irenou Kotroczovou. Pripravili si švábsky tanec, ale využili v ňom aj motívy miestnych slovenských piesní. Vankúšový tanec bol veselý, lebo v poslednom kole deti zavolali do kruhu aj svojich rodičov, kamarátov, súrodencov a okolostojacich vôbec, čím sa všetci naladili na sprievod. Krojovaný sprievod sa pohol od budovy školy, prešiel hornou časťou dediny (v dolnej práve dokončievajú kanalizáciu) a vrátil sa ku škole. Sprievod viedol, tiež ako každý rok, koč s richtárom a richtárkou, ich úlohy sa ujali aj v tomto roku manželia Postránskovci. V sprievode boli konské záprahy, jeden traktor, ale peši sa zapojili aj žiaci školy, ako aj obyvatelia dediny. Sprievod viedli študentky, ktoré niesli prekrásne pripravené strapce hrozna. A, samozrejme, v sprievode bola aj muzika, bez ktorej by sa smutne pochodovalo. Členovia kapely Santovská nálada pod vedením Jozefa Széplakiho zaručujú vždy dobrú náladu, ako to bolo aj teraz. Po príchode naspäť do školy už na účastníkov oberačkového sprievodu, ako aj ďalších záujemcov, čakal nový program: cvičiteľka koní Viktória Hamzová im predviedla voľné cvičenia s tromi prekrásnymi koňmi.

Potom už nasledovala večera a zábava až do bieleho rána. Na oberačkovej veselici do tanca hrali členovia Santovskej nálady, ktorí majú v repertoári tak slovenské, ako aj maďarské a nemecké piesne.

Santovčania sa zišli aj v nedeľu, keď v rámci celoštátneho podujatia spoločne založili vatru na počesť sv. Michala pri príležitosti osláv návratu domov.

(ef)

Slovenskí veriaci na púti vo Vacove

Vo Vacove tradične v nedeľu po sviatku mena sv. Márie usporadúvajú púť pri kaplnke Sedembolestnej, pomenovanej podľa siedmich radostí a siedmich bolesti Panny Márie Hétkápolna. Na túto významnú udalosť prichádza množstvo pútnikov z blízkeho i vzdialeného okolia. Kaplnka v objatí košatých stromov je obľúbeným pútnickým miestom Slovákov z Peštianskej a Novohradskej župy.

Na podnet vacovského pomocného biskupa Lajosa Vargu obohatili tohtoročnú slávnosť o nový prvok. Pred nedeľnou slávnostnou svätou omšou pozval národnosti žijúce vo vacovskej diecéze na spoločnú modlitbu svätého ruženca, ktorú slúžil kaplán kaplnky Attila Stanco. Desiatky sa modlili prítomní v rôznych jazykoch - po latinsky, po slovensky, po nemecky, lomavrensky (jazyk arménskych Cigánov) a po maďarsky. Slávnostnú svätú omšu celebroval vacovský biskup Miklós Beer.

Po slávnostnom obrade pomocný biskup Lajos Varga sa pri neviazanom rozhovore poďakoval slovenským veriacim z okolia Pešti za účasť a najmä za slovenské modlitby a piesne, ktorými pozdvihli úroveň slávnosti. Na púť do Vacova prišli početní slovenskí veriaci z Ečeru, Malej Tarče, Čemeru, Kerepešu, Išasegu, Séďu, Níže, Vácrátótu a Őrbottyánu. Všetci sa vrátili domov duchovne obohatení.

Ondrej Csaba Aszódi - vzs

Večer slovenskej rozprávky v cudzojazyčnej knižnici

V priestoroch Celoštátnej cudzojazyčnej knižnice sa uskutočnil 30. septembra Večer ľudovej rozprávky a v rámci nej predstavili slovenské ľudové rozprávky. O rozprávkach prednášala etnologička, riaditeľka OC CSSM a spoločnosti Legatum Katarína Király a rozprávky Slovákov z Maďarska prerozprávala členka Slovenského divadla v Sarvaši Cervinus Teatrum Zuzana Častvanová.

K. Király vo svojej prednáške načrtla základné poznatky o ľudových rozprávkach, zmienila sa o rozprávačovi, o vzniku rozprávok, vysvetlila typológiu rozprávky a jej hlavné charakteristické črty, ale hovorila aj o zberateľoch ľudových rozprávok. Účastníci stretnutia - aj budapeštianski slovenskí gymnazisti - mali možnosť nazrieť do žánru, ktorý tematicky čerpá z neskutočného, vymysleného sveta. Rozprávku charakterizuje kontrastnosť. V protiklade sú vytvárané hlavné postavy, ich vlastnosti sa výrazne líšia. Dej prebieha v neurčitom čase a priestore a graduje sa opakovaním, zväčša trojitým a stupňuje sa k tragickému vyvrcholeniu (zrážka hrdinu s negatívnymi silami, dej smeruje k rozuzleniu, nakoniec sa končí harmonicky, šťastne). Poznamenala, že v tomto zemepisnom regióne je mnoho podobných rozprávok, preto nemôžeme jednoznačne povedať o niektorej rozprávke, že je maďarská alebo slovenská. Majú viacero spoločných motívov. Čo sa týka rozprávačov, bola dôležitá ich osobnosť, ich schopnosť prerozprávať príbeh, ktorý pôvodne vznikol pre dospelých. Rozprávky sa rozprávali po večeroch, v čase väčších poľnohospodárskych prác, ale rozprávač často nemusel vykonávať ani tvrdú fyzickú prácu. K. Király pripomenula prípad dobrého rozprávača-drevorubača, ktorý sa poranil pri práci a nemohol ďalej pracovať, napriek tomu si ho nechali ostatní drevorubači medzi sebou, lebo vedel veľmi dobre rozprávať.

Zmienila sa aj o veľkých slovenských zberateľoch ľudových rozprávok, akými boli Samo Czambel alebo Pavol Dobšinský. Kým Czambel prepisoval rozprávky do spisovnej slovenčiny, Dobšinský ich pred publikovaním zbavil pôvodnej erotickosti a šťavnatého humoru, vďaka čomu sa ľudové diela (pôvodne určené dospelým) stali obľúbenými a vhodnými medzi detskými čitateľmi.

Prednášateľka sa zvlášť zmienila o slovenských rozprávkach v Maďarsku. Ako povedala, pozbierali ich zatiaľ dvaja etnológovia - Štefan Lami a Ondrej Krupa. Vyzdvihla, že na odbornej hodnote pozbieraných rozprávok pridáva aj to, že sú zoradené typologicky. Medzi slovenskými ľudovými rozprávkami nájdeme aj také, ktoré nemajú ekvivalent ani v maďarskej, ani v slovenskej ľudovej slovesnosti. Aj odborníci na Slovensku sa potešili slovným spojeniam našich rozprávok.

(ef)

Koniec Vidámparku v Pešti...

Zastarané, gýčové, ale deťom sa to páčilo. Takto by som zhrnula pocity jedného z posledných dní strávenom v budapeštianskom Zábavnom parku (Vidámpark), ktorý svoje nové pomenovanie získal na jar roku 1950 a ešte v tom istom roku 22. mája otvoril svoje brány pre návštevníkov. Zábavný park ponúkal na svojej ploche množstvo atrakcií rôzneho druhu, od kúzelného kolotoča, jazdu jaskyňou, park víl, autíčok pre deti, malého ruského kolesa, svetelnú železnicu, cez detské ihrisko s hradom na šplhanie, mini Benátky, zábavnú jazdu džungľou, kúzelný hrad, až po lietajúci cirkus, detskú šmýkačku, horskú dráhu a mnoho ďalších. Oslovil aj mladých a ponúkal každý piatok a sobotu zábavu v predĺženej otváracej dobe až do 01:30 hod. v noci, pre mladých.

Park bol v posledných desaťročiach stratový, a s rozšírením zoologickej záhrady už nemohli ďalej čakať, teda 30. septembra definitívne zatvoril svoje brány. Koniec niečoho v tomto prípade znamená začiatok lepšieho, na inom mieste. Už sa tešíme.

ik

„Na svete nemôže byť nič vzácnejšie, ako naša vlastná kultúra“ - Vo víre tanca 2013

V posledný septembrový víkend boli priestory divadla Cervinus Teátrum v Sarvaši dejiskom Celoštátnej kvalifikačnej prehliadky slovenských folklórnych skupín a tanečných súborov Vo víre tanca. Cieľom podujatia od jeho založenia je predstavenie tradičnej kultúry Slovákov v Maďarsku, ich ohodnotenie porotou odborníkov a poskytnutie odborných rád súborom. Dvojdňový program sa uskutočnil pod záštitou Osvetového centra Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku.

V nepretržitej odbornej činnosti je potrebné, aby sa folklórne súbory a tanečné skupiny kvalifikovali minimálne každý štvrtý rok. V tomto roku sa prihlásilo sedem skupín. Zastúpené boli obce z okolia Budapešti (Kerepeš, Maglód, Šára), z povodia Galgy Pišpek a zo zemplínskeho regiónu Baňačka. Mestá Sarvaš a Slovenský Komlóš reprezentovali na prehliadke Dolnú zem.

Účastníkov a záujemcov pozdravila v divadelnej sále riaditeľka Osvetového centra Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Katarína Király, ktorá požiadala predsedu CSSM Jána Fuzika, aby otvoril podujatie. Ján Fuzik si zaspomínal na prehliadku pred dvoma rokmi, na ktorej sa tiež zúčastnil a bol to pre neho veľký zážitok: „Videl som produkcie vyzreté, pekné, na úrovni, porota asi nemala ani vtedy, ani dnes nebude mať, ľahkú prácu.“ Zdôraznil, že je dôležité pestovať tanečnú kultúru, folklórne tradície a ľudové zvyky a referoval o tom, že na poslednom zasadnutí CSSM sa aj preto rozhodli o založení ceny Štefana Lamiho, slovenského sólistu prvého profesionálneho tanečného súboru v Maďarsku. Táto nová cena môže byť udelená folklórnym kolektívom a tanečným skupinám, ktoré získali na prehliadke Vo víre tanca už trikrát zlatú kvalifikáciu, ale aj jednotlivcom. Katarína Király upozornila prítomných na význam zachovávania našich tradičných hodnôt. „… postupne si uvedomujeme to, čo sme už dávno vedeli: že na svete nemôže byť nič vzácnejšie, ako naša vlastná kultúra. OC CSSM pravidelne organizuje odborné semináre, konferencie a tiež mládežnícke národopisné tanečné tábory, kde sa účastníci pod vedením odborníkov venujú tradičnej kultúre Slovákov v Maďarsku. Dnes už vieme aj to, že potrebujeme, aby sa tradície stali súčasťou nášho každodenného života,“ povedala.

Na čele poroty stál bádateľ ľudového tanca László Felföldi,produkciu vystupujúcich skupín hodnotili profesor hudby Lajos Pál a choreograf a tanečný pedagóg Ondrej Csasztvan. V porote chýbal jej každoročný člen zo Slovenska Ervín Varga, ktorý nedávno náhle opustil tento svet. „Pri verejnom vyhodnotení vždy našiel povzbudzujúce slová pre všetky súbory,“ spomínala na neho K. Király. „Veľmi si vážil snahu uchovávať tradičnú kultúru Slovákov v Maďarsku i za súčasných neprajných okolností. Sám siahal po našom dedičstve, učil maglódske tance na Slovensku a snažil sa presvedčiť tanečníkov na Slovensku, aby si vážili dedičstvo krajanov.“ Riaditeľka OC CSSM oboznámila účastníkov s kritériami: hodnotí sa autentickosť, čiže folklórna hodnovernosť, súzvuk spevu a hudby, javiskové zobrazenie, choreografické spracovanie a úroveň predstavenia. Na základe týchto hodnôt môže získať skupina celkovo 120 bodov, do 101 bodov jej bude udelená zlatá kvalifikácia, medzi 81 až 100 bodmi strieborná a do 80 bodov bronzová kvalifikácia.

Javisko potom odovzdala vystupujúcim skupinám moderátorka podujatia Erika Zemenová Palecsková. Zvláštnosťou tohtoročného stretnutia bolo aj to, že tanečné súbory sa prihlásili so zvykmi a folklórna skupina s tanečnou choreografiou.

Ako prvý vystúpil tanečný súbor Komlóš, ktorý má dlhú tradíciu. Na prehliadke oživil tance a zvyky komlóšskej svadby. Po nich nasledoval folklórny spolok Rosička z Maglódu, založený v roku 2011 členmi miestnej slovenskej národnostnej samosprávy. Na kvalifikáciu prišiel s maglódskymi tancami v sprievode ľudovej hudby Galga. Tretím účastníkom bola ženská skupina Rozmarín z Baňačky, ktorá má v repertoári rodinné tradície každého významného úseku života od narodenia až po smrť, na stretnutí predviedla Krescini (Krstiny). V prvom bloku sa predstavila ešte folklórna skupina z Kerepešu s Páračkami. Folklórna skupina z Pišpeku si pripravila miestne zvyky v scénickej podobe pod názvom Od odvodu k narukovaniu. Zaujímavosťou je, že členovia tejto skupiny majú vlastné kroje, sčasti pôvodné, zdedené po starých rodičoch, alebo novšie, rekonštruované oblečenie. Miestny tanečný súbor Tešedík vystúpil na javisko ako predposledný, v jeho predvedení mohla porota a diváci nazrieť do žatebnej zábavy u Tirpákov. Sprevádzala ho hudobná skupina Galga. Na záver ožila na javisku Šárska svadba v podaní folklórnej skupiny Borovenka zo Šáre.

Večer sa konal slávnostný galaprogram na pamiatku Štefana Lamiho, predstavili sa sóloví tanečníci súboru Tešedík zo Sarvaša a folklórny súbor Hornád z Košíc.

Na podujatí sa zúčastnili aj generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo a primátor mesta Sarvaš Mihály Babák. Program ukončili slovenským tanečným domom v aule divadla Cervinus Teatrum.

Verejné odborné ohodnotenie programov sa konalo v nedeľu. Tanečný súbor Komlóš, folklórny súbor Rosička a folklórna skupina Borovenka na tohtoročnej celoštátnej kvalifikačnej prehliadke slovenských folklórnych skupín a tanečných súborov Vo víre tanca dosiahli striebornú kvalifikáciu, ostatné štyri skupiny a súbory boli ocenené zlatou kvalifikáciou.

Andrea Kiss

Čo sa urodí v čabianskych záhradách?

Slovenský klub v Békešskej Čabe zorganizoval 16. septembra v kultúrnom stredisku Čabianska perla výstavu poľnohospodárskych produktov pod názvom Čo sa urodí v čabianskych záhradách? Prezentovali sa na nej roľníci a záhradkári, hospodáriaci v okolí mesta. Členovia Slovenského klubu a Kruhu gazdiniek a hospodárov pod vedením Judity Bartolákovej - ako v rozprávke - za krátky čas naložili stôl ovocím, zeleninou a obilninami. Po privítaní vedúcej čabianskeho slovenského klubu Alžbety Ančinovej otvoril výstavu vedúci kabinetu mestskej samosprávy Zoltán Opauszki, ktorý aj sám hospodári vo svojej záhrade. Riaditeľ Múzea Mihálya Munkácsyho Juraj Ando, vidiac hojnosť na stoloch, začal rozprávať o sálašoch okolo Békešskej Čaby. Sálaše - ako hrady - zabezpečili hospodárom a čeľadníctvu živobytie a ochranu. Na hospodárskom dvore chovali zvieratá, okolo domu bola kvetinová a zeleninová záhrada. Trocha ďalej sa rozprestierala ovocná záhrada a toto celé obkolesovali role, na ktorých pestovali obilie na obživu zvierat a ľudí. Predseda slovenskej samosprávy mesta vo svojom prejave hovoril o plodoch, ktoré priniesli so sebou predkovia čabianskych Slovákov. Dozvedeli sme sa, že Slováci začiatkom 18. storočia priniesli zo severnej časti Uhorska jablone, hrušky, slivky, kapustu a pšenicu. Zemiaky sa začali rozširovať medzi roľníkmi až za Márie Terézie v rokoch 1740-1780 a v prvom rade v tých severných oblastiach, kde sa nedarilo pšenici. Pôdy získané odvodnením močiarov v Békešskej župe boli výborné na pestovanie pšenice. Týmto môžeme vysvetliť fakt, že čabianski Slováci nepoznali „točny“ či „nudle“, ktoré sa pripravujú zo zemiakov a múky. Ale každú sobotu jedli „halušky“ - rezance - varené výlučne z múky. Počas „haluškovej“ soboty sa už ráno o tretej ozývalo mesto klepotom mažiarových tĺčikov, lebo v každom dome tĺkli mak na rezance.

Čabänia sa báli piť vodu, lebo v močaristej oblasti bola nečistá, často z nej ochoreli. Pili radšej čabianske víno, hoci nebolo dobré. Neskôr Adolf Štark vyšľachtil čabianske hrozno. Najvydarenejšie odrody sa stali známymi po celom svete pod názvom Čabianska perla a Kossuthovo hrozno.

Juraj Ando vo svojom príhovore vyzdvihol, že Čabänia priniesli hodnoty zo starej domoviny, ale aj vypestovali nové plody na Dolnej zemi. Samuel Mokry napríklad vyšľachtil pšenicu. Čabianska múka bola dlhé desaťročia najlepšia v celom Uhorsku. Matej Mohácsy pracoval na rozvíjaní moderného hospodárenia v záhradách. Kornél Kállay zaviedol pestovanie ryže na Dolnej zemi.

Plody duchovnej kultúry priniesli na výstavu členovia spevokolu Orgován. Zaspievali piesne o ovocí a obilí. Na záver prítomní ochutnali vystavené ovocie.

Ildika Očovská