Pandémia zasiahla každého obyvateľa krajiny i mimo nej. V tejto ankete sme sa pýtali študujúcej i pracujúcej mládeže na to, ako sa zmenil ich život, ako si zadelili svoj čas, čo najviac im chýba a ako vidia svet po koronavíruse. Na moje prekvapenie, mužské pokolenie bolo oveľa zhovorčivejšie než ženské.

Bence Szeljak, 23 rokov, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, predseda Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku a člen Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku

Súčasná forma vzdelávania nie je pre mňa úplne nová, keďže sme na univerzite viackrát dostali úlohy a zadania takouto cestou. Dokonca z niektorých predmetov už aj predtým sme mali skúšku v elektronickej podobe. V súčasnosti vyzerá väčšina mojich dní skôr ako v skúškovom období, ale to neznamená ničnerobenie. Čítam maily a študujem. Výučba na našej univerzite (na Slovensku) nie je rovnaká ako v Maďarsku. Našťastie, mám teraz oveľa viac času aj na napísanie bakalárskej práce a veľa pomáham bratovi pri učení, ako aj známym, predovšetkým v slovenčine a v histórii. Pri tejto príležitosti môžem uplatniť doteraz získané vedomosti z pedagogiky. Často počúvam slovenské rádio, aby som vedel, aká je situácia na Slovensku, a sledujem seriály v slovenčine. Myslím si, že chodenie do školy i samoštúdium má svoje pozitívne aj negatívne stránky. Niekedy mi chýba škola a prezenčná forma výučby, keď učiteľ osobne vysvetľuje nové učivo a vďaka nej je môj deň organizovanejší. Zdá sa, že táto situácia bude trvať dlhšie, než sme si mysleli. Teraz má ľudstvo čas, aby „opravilo” svoje chyby, spomalilo proces znečisťovania životného prostredia, venovalo viac pozornosti sebe a ostatným, lepšie si cenilo spolu strávený čas. Snažím sa dodržiavať všetky predpísané formy ochrany proti vírusu: často si umývam ruky, ak netreba, nechodím nikam. Keď musím, vtedy si dávam pozor na správny odstup a nosím rúško, lebo #ruskoniejehanba.

Zoltán Havas, 20 rokov, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre

Keď som sa dozvedel, že nemôžeme ísť do školy, tak som sa veľmi potešil. V prvých dňoch som nerobil nič, akoby boli prázdniny. Učitelia sa však rýchlo spamätali a začali nám posielať študijné materiály. U nás digitálna forma vyučovania prebieha zaujímavo. Dostaneme materiály cez internet, prednášky a semináre nemáme cez videohovory. Na univerzite prevláda samoštúdium, a je prekvapujúce, že dostávame toľko pomôcok. Veľká vďaka patrí našim vyučujúcim. Už od gymnázia si neviem zadeliť čas. Vždy chcem robiť viac, ako zvládnem. A nie je to inak ani teraz. Vždy som mal, aj mám problémy s termínmi. Každé ráno si naplánujem, aké úlohy budem robiť počas dňa. Toto trvá asi hodinu. Keď s tým skončím, už nemám chuť začať robiť nič, preto idem do kuchyne, kde si navarím alebo upečiem niečo. Prvá dobrá vec v tejto situácii je, že sa môžem venovať svojmu koníčku. Keď príde nejaký dôležitý termín, napríklad odovzdanie seminárnych prác, tak to robím na poslednú chvíľu. Čo mi veľmi chýba, to je jazykové prostredie. Keď som bol na Slovensku, všade som počul slovenčinu. Na konci týždňa som niekedy aj rozmýšľal po slovensky. Teraz to, žiaľbohu, nie je tak. To mi chýba najviac zo školy. Čo sa týka opatrení, málokedy idem do spoločnosti. S rodinou sme sa rozhodli, že nebudeme navštevovať ani babku. Nakúpim jej a zavesím to na dvere. Keď však musím niekam ísť, tak nosím rúško, lebo #rúškoniejehanba.

Csaba Bajczer, 18 rokov, Slovenské gymnázium, základná škola, materská škola a kolégium v Békešskej Čabe

Počas karantény málo trénujem, lebo nie som typ človeka, ktorý skoro priberá. Týždenne 2-3 razy robím kľuky, špeciálne posilňujem hornú časť tela. Vo všetkom zlom je aj niečo dobré. Tento nútený oddych je pre mňa dobrou príležitosťou, aby som sa odreagoval a psychicky si oddýchol pred plánovanými jesennými súťažami. Pravidelne trénujem, každý deň aspoň štvrť hodiny cvičím na špeciálnom valci SMR, kladiem do popredia naťahovanie bokov, lebo keď sa konečne vrátim do posilňovne, nechcel by som pre stuhnuté svaly utrpieť zranenie.

Katalin Suhajdová, 19 rokov, Univerzita Loránda Eötvösa

Od 23. marca aj u nás prebieha digitálne vyučovanie, tak ako všade. Vedenie univerzity nás ubezpečilo, že s akýmkoľvek problémom sa môžeme obrátiť na učiteľov, najmä ak máme pripomienky k obsahu učiva. Myslím si, že veľmi rýchlo a bez ťažkostí sa podarilo prejsť na novú formu vzdelávania. Môj harmonogram je podobný ako doteraz. Semináre sa konajú cez videohovory v tom čase, keď majú byť. Na nich učiteľ vysvetlí učivo a aj my sa môžeme pýtať. Domáce úlohy dostávame takisto ako doteraz. Musíme ich do stanoveného termínu vyriešiť a nahrať na danú internetovú plochu. Chýba mi však atmosféra vyučovacej hodiny i osobné stretnutia so spolužiakmi. Verím, že toto obdobie sa onedlho skončí a vrátime sa do zabehaného chodu života, na ktorý sme si zvykli.

Vanessa Glücková, 18 rokov, Materská škola, základná škola, gymnázium a kolégium s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti

Ako každý študent na začiatku, aj ja som sa tešila tejto forme výučby. Nemusím denne napríklad tri hodiny cestovať. Potom som prišla na to, že predsa to nebude ako sen, lebo minimálne 8 hodín musím sedieť pred počítačom. Nepáči sa mi, že sa hneď nemôžem opýtať učiteľa, keď mi nie je niečo jasné. Chýbajú mi spolužiaci, aj niektorí učitelia. Čo sa týka opatrení, keď musím ísť von z domu, trebárs do obchodu, vtedy si vždy nasadím rúško a jednorazové rukavice. Nestretávam sa s nikým, väčšinou som doma a to odporúčam každému. Pravidlá neustále dodržujem. Čo sa týka voľného času, žiaľ, nerozhodujem o tom ja. Väčšinou od 8 do 14 hodiny mám vyučovanie a potom riešim domáce úlohy, alebo sa pripravujem na maturitu. Až vo večerných hodinách sa môžem venovať svojim psom. Pozitívum v tejto situácií je, že nemusím cestovať do školy, stále som doma, negatívum, že sa s nikým nestretám. Radšej by som chodila do školy každý deň. Po epidémii dozaista bude veľká kríza, celé ľudstvo čaká ťažký začiatok, lebo si bude musieť vybudovať a vytvoriť nový život.

Domonkos Volter, 21 rokov, Univerzita Loránda Eötvösa

Najlepšie na digitálnom vyučovaní je to, že môžeme komunikovať cez Zoom, alebo používať aj iné aplikácie. Podľa mojich skúseností aj profesori sa dobre orientujú v digitálnom svete, ale, samozrejme, nájdu sa výnimky. Máme aj také semináre, kde dostaneme úlohy, ktoré vypracujeme sami doma a posielame ich na mailovú adresu vyučujúceho. Na toto obdobie som si musel podrobne naplánovať deň. Vyhradiť si čas na online digitálne hodiny, na učenie, čítanie, šport i na prácu v záhrade. Keby som nemal taký presný harmonogram, nemohol by som maximálne využiť karanténu. Najprv som si myslel, že táto situácia bude fajn, lebo viac času mi zostane na uskutočnenie starých plánov. Nie je to celkom tak. Pravda, mám veľa voľného času, ale aj z univerzity dostávame viac úloh. Nie som zaťažený, sebavzdelávanie funguje dobre aj v tejto forme. Môžem úspešne študovať, mám interaktívne hodiny cez aplikácie. Komunikácia je však iná. Veľmi mi chýbajú denné osobné kontakty s profesormi a so študentmi, lepšie je učiť sa v škole, v spoločenstve. Zlé je to, že nevieme presne, kedy budeme mať znova normálne vyučovanie, alebo ako budú prebiehať skúšky v skúškovom období. Podľa mňa, svet sa nezmení pre pandémiu. Niekoľko mesiacov trvajúca karanténa je málo na to. Verím však, že sa naučíme ceniť si svoje každodenné možnosti, ktoré teraz nemáme.

Daniel Fuhl, 28 rokov, personálna administratíva Tesco ČR v Budapešti

Našťastie mám takú prácu, že prakticky bez problémov môžem pracovať aj z domu, takže už niekoľko týždňov som na home office. Mám šťastie aj z toho hľadiska, že bývam v Mlynkoch, takže záhrada a príroda je veľmi blízko, môžem ísť na potrebnú prechádzku. Práca doma má svoje pozitíva – nemusím cestovať každý deň, mám voľnejší denný režim atď. –, ale z druhej strany, týždne strávené doma, to je dosť, lebo človek potrebuje rôznorodosť. Pre mimoriadnu situáciu mám oveľa viac práce. Je ťažké vykonávať úlohu tak, keď s kolegami komunikuješ len online. Nehovoriac o tom, že som nikdy nebol domased, takže je to aj trocha náročné vydržať. Dni sú však o niečo príjemnejšie, lebo v rodinnom dome s dvorom a záhradou je viac možností, ako keby som býval v paneláku. Život po pandémii bude ťažší, pravdepodobne je pred nami ekonomická kríza asi väčšia, aká bola v roku 2008. Za pozitívum pokladám to, že sa začnú šíriť metódy a formy diaľkovej práce a vzdelávania. Rozmnožia sa rôzne dobre fungujúce príklady vzájomnej pomoci a spolupráce medzi ľuďmi. Dúfam len, že tie tendencie budú mať trvalý účinok.

Atila Rusnák

Foto: respondenti

Vzhľadom na mimoriadnu situáciu spôsobenú šírením epidémie koronavírusu po dobu jej trvania uvádzame všetky naše príspevky v plnom znení.