Vloha či drina?

Kreativita, šikovnosť, nápady? Sú to prívlastky, aktivačné frázy nadaného človeka s obrovským potenciálom. Každý človek je v niečom dobrý, ale to neznamená, že je aj talentovaný. Ale potenciál, čiže talent samotný, ešte nie je zárukou úspechu.

Aj vynálezca Thomas Edison povedal, „Génius je jedno percento talentu a deväťdesiatdeväť percent usilovnosti“, inak povedané, talent bez práce neznamená nič. Napriek tomu ľudia uznávajú talentovaných viac ako usilovných, lebo talent je niečo vrodené, prirodzené, bez potu. Preto sme si vybrali ďalšiu otázku z „košíka“ a spýtali sme sa čitateľov, či dostali talent do vienka, resp. po akom by túžili?

András Csasztvan, Sarvaš/Budapešť

Myslím si, že existuje talent daný od Boha. Na rozvoj talentu však vplýva veľa faktorov. Do akej rodiny sa človek narodí, čo zdedí geneticky a sociokultúrne, v akom prostredí vyrastá. Cvičenie a usilovnosť sú nevyhnutné, aby sa mohol venovať na primeranej úrovni tomu, v čom je talentovaný, napríklad tancu. Z pedagogického hľadiska je veľmi dôležité diferencovanie, pretože nadané dieťa inak motivujeme, zaťažujeme, ale to je už iná téma. Dôležité je vytvoriť si správny obraz a sebahodnotenie, venovať pozornosť potrebám, zručnostiam a schopnostiam. Či som v niečom talentovaný? Ťažká osobná otázka, nemyslím si, že by som bol veľmi nadaný, to možno lepšie posúdia iní. Som viac uzavretý, zdržanlivý človek, čo bolo vidieť aj na javisku, nikdy som sa netlačil do popredia. Takže neviem. Viem však, aké základy a poznatky som zdedil a dostal od svojej rodiny, slovenské tradície, kultúru, hudbu, gastronómiu, tanec a pedagogiku, za čo som nesmierne vďačný. A aký talent by som chcel mať? Hudba mi v živote chýba, alebo lepšie povedané, nemal som na ňu čas. Keby som hral na hudobnom nástroji, rád by som hral na viole alebo na inom sprievodnom a rytmickom nástroji. Ani hlas nemám výnimočný, ako má ženská sekcia mojej rodiny. A ak by som vôbec netancoval, stal by som sa učiteľom zemepisu a dejepisu, ale veľmi ma zaujímala aj práca výskumníka.

Tünde Debreceniová Králiková, Novohrad

Neexistuje talent, po ktorom by som vyslovene túžila, ale mám niekoľko schopností, ktoré som kedysi chcela, alebo ešte stále chcem rozvíjať. Čo sa týka vierovyznania, pochádzam zo zmiešanej rodiny, otec bol kantorom v evanjelickom kostole, mamu som mala katolíčku. V každom roku na Vianoce celá rodina spievala aj z evanjelického, aj z katolíckeho spevníka, otec nás sprevádzal na harmonike. Aj nás, deti, naučil na nej hrať, dokonca ju dodnes máme, je to vzácny rodinný poklad. Jediné, čo dodnes ľutujem, je, že som nepokračovala v štúdiu ľudovej hudby a spevu, teda že som sa im nevenovala profesionálne. Začínať s tým teraz by bolo aj fyzicky náročné. Počas môjho detstva iba moja rodina vedela o tom, že túžim hrať v divadle a tiež recitovať. Tento môj sen sa čiastočne aj naplnil, pretože som hrala v amatérskych predstaveniach. S recitovaním som však neuspela, mám nesmierne rada básne, a natoľko prežívam ich podstatu, že sa neodhodlám vystúpiť pred verejnosť a zarecitovať ich. Odkedy som na dôchodku, začala som sa zdokonaľovať v navliekaní korálok, bol to tiež jeden z mojich snov. Túto činnosť mám preto rada, lebo počas nej úplne vypnem a naladím sa na dávnejšie časy, spomínam a mám taký pocit, ako keby som sa duševne spojila s mojimi predkami. Je to aj preto zvlášť zaujímavé, lebo kroje v obci Novohrad sú bohato zdobené korálikmi, aj pruslíky, ale aj sviatočné ženské kabáty, a ženy nosili aj červené náhrdelníky. Snáď najdôležitejšia aktivita, ktorej sa už venujem dlhé roky (a odkedy som na dôchodku mám na to viac času) je vytváranie kolektívu a vzájomnej spolupráce v ňom. Myslím si, že aj to si vyžaduje určitý talent, alebo schopnosť. Či už v rámci nášho miestneho slovenského zboru, alebo v Priateľskom kruhu za zachovávanie tradícií Srdce Novohradu sa snažím o to, aby som zapojila mladých do bádania a zachovávania slovenských tradícií našej obce. Som rada, že sa mi spolu s ostatnými členmi týchto kolektívov podarilo vzbudiť záujem mladých, ktorých je v dnešnej dobe ťažké odlákať od digitalizovaného sveta. Každý druhý piatok máme stretnutia, na ktorých sa venujeme nejakej tradičnej činnosti a aktívne sa podieľajú aj na našich podujatiach, akým je napríklad každoročne chodenie s betlehemom. Som nesmierne hrdá, že mi Nadácia pre kultúru dedín v januári udelila titul Rytier univerzálnej kultúry za pestovanie kultúry Slovákov v Maďarsku.

Máté Dobrovolni, Albertirša

Myslím si, že každý má na niečo talent. Možno nie je výnimočný alebo finančne zúročiteľný, ale je to talent. A tiež si myslím, že dôležitý nie je len zreteľný talent, ale aj pracovitosť a prívetivosť, teda schopnosť dobre vychádzať s ľuďmi. Samozrejme, otázkou je, do akej miery sú tieto zručnosti v tomto uponáhľanom svete trhovo zaujímavé. Tieto menej materializovateľné hodnoty sú podľa mňa veľmi cenné, mám na mysli trebárs zdvorilosť a láskavosť, čo nie je talent, ale vlastnosť. Dôležitým faktorom je aj to, do akej miery sa spoločnosť či jednotlivec dokáže stotožniť s vlastným talentom. Pre bežného človeka nie je matematický talent taký atraktívny ako napríklad spevácky talent, a všetko závisí od medializovanosti danej témy. Verím, že niektorí ľudia sa narodia s vrodeným talentom či nadaním, ale ak nie sú usilovní, nepracujú a necvičia každý deň, tak sa ich talent nerozvinie. Na druhej strane, pre mňa sa pracovitosť alebo prívetivosť, teda ak niekto dobre vychádza s ľuďmi, vyrovnajú výnimočnému talentu. Ja sám sa nepovažujem za talentovaného, nenašiel som oblasť, v ktorej by som vynikal. Samozrejme, matematika, účtovníctvo a vzdelávanie mi sedia, ale to sa všeobecne nepovažuje za talent. A to, čo mi v živote chýba a po čom by som túžil, je hudobný talent. Bol by som rád, keby som bol hudobne nadanejší, netúžim po sláve skladateľa či interpreta, ale keby som niekde musel niečo zaspievať, bol by som rád, ak by som sa nemusel hanbiť. To by mi stačilo.

Fruzsina Simonová, Békešská Čaba

Veľa som premýšľala nad tým, aký talent by som si vybrala, keby som si mohla zvoliť akýkoľvek. Nakoniec by to bol spisovateľský alebo básnický dar. Vždy ma fascinovala sila slov – to, ako dokážu vyjadriť emócie, prinútiť človeka zamyslieť sa alebo ho dokonca potešiť. Pri písaní človek nevyjadruje len seba, ale vytvára aj spojenie s ostatnými. Takýto talent by mi umožnil zanechať stopu vo svete a zároveň zostať verná sebe samej. Pre mňa je písanie nielen formou sebarealizácie, ale aj spôsobom, ako porozumieť svetu a ľuďom okolo mňa.

Orsolya Szabó, Budapešť:

Je to dosť ťažká otázka. Myslím si, že človek počas svojho života dospeje k určitému bodu, keď si už v plnej miere uvedomuje svoje schopnosti, ale aj slabšie stránky. Nie som ten typ, ktorý uvažuje, prípadne sníva o tom „Čo by bolo, keby...“ Nikdy mi nenapadlo, že by som chcela mať talent, ktorý nemám. Viem, čo sú moje cenné schopnosti a zručnosti, a tiež som si vedomá toho, v ktorých oblastiach nie som nadaná. Ani nemám také myšlienky, že čo by bolo, keby som bola napr. herečkou, alebo astronautkou. Som spokojná so svojim životom, s tým, čím som. Jediné, čo by som si priala, aby som bola osobou, ktorá vie múdro a pozorne počúvať iných, pretože každý veľa rozpráva, ale málokto toho druhého skutočne vypočuje. Podľa mňa by to nezaškodilo mnohým z nás, pretože v dnešnom svete je to vzácny talent.

Greguš, ik, la-

Foto: autori, archív respondentov, internet