Počas návštevy Čuváru v Peštianskej župe nás zaujalo niekoľko zaujímavých detailov z minulosti dediny, ktorá svojím národopisom patrí medzi slovenské obce v povodí Galgy.

V tzv. slovenskej miestnosti, ktorú zabezpečila Obecná samospráva pre miestny slovenský zbor, v prostredí farebných krojov nás sprevádzali členky folklórneho spolku Muškát Mária Péterfiová a Erika Dorozsmaiová. Dozvedeli sme sa od nich aj to, že kedysi na krojoch červená farba nebola natoľko preferovaná, ako sa zdá dnes, červený odev mala skôr len mladucha po čepčení. Častejšie boli kombinácie zelenej, modrej a fialovej farby, ako o tom svedčia aj krásne blúzky, „vizitky“ na čuvárskej výstave. Kým aj z iných dedín je známe, že na svadbe nevesta mala často tmavý, čierny sviatočný odev, zatiaľ v Čuvári si čiernu vyšívanú košeľu kedysi obliekol aj ženích.

Vyšívanie v tejto obci, i v celom regióne, má bohaté tradície, pred niekoľkými desaťročiami bolo ešte bežným zvykom, že ôsmaci pri príležitosti svojej rozlúčkovej slávnosti dostali vyšívaný ručník. Niektoré z nich sú vystavané aj na chodbe budovy samosprávy a školy. Aktivistky z folklórneho spolku nám ešte porozprávali, že v minulosti napriek tomu, že nemali bezprostredné spoje hromadnej dopravy s neďalekou Gutou v Novohradskej župe, predsa s touto dedinou mali najčastejšie rodinné väzby. Pravdepodobne od Guťanov prevzali aj typ čepca, zviazaný pri hrdle, ktorý nám mama Márie Péterfiovej, teta Szekeresová aj ukázala. Nie náhodou volali tento čepiec guťanským, čo sme sa už dočítali v cennej publikácii Móniky Berényiovej Lamiovej: Ľudový odev na Hornom povodí Galgy.

„Nielen v minulosti, ale aj v súčasnosti máme plodné kontakty s Gutou. Máme spoločné projekty, jedným z nich bol aj výlet skupín z dvoch dedín v Bratislave,“ dodala už predsedníčka slovenského zboru v Čuvári Csilla Rászosková. „Od roku 1988 som pedagogičkou na jačianskej základnej škole, svoju diplomovú prácu na pedagogickej vysokej škole som písala z chotárnych názvov Čuváru. Dodnes sa používajú napríklad výrazy Dubina, Barina, Klokoč, Vinička atď. Moja generácia a hlavne generácia našich rodičov ešte veľmi dobre ovláda miestnu slovenčinu, generácia okolo 65 rokov sa ešte súvisle vyjadruje.“ Na našu otázku, prečo nenájdeme na miestnom cintoríne náhrobné kamene so slovenskými nápismi, prišla zaujímavá odpoveď: „Tu ešte aj dnes žije zvyk, že keď niekoho pochovajú k rodinnému príslušníkovi, tak pôvodný náhrobný kameň toho skôr zosnulého „pochovajú“ do spoločného hrobu, ale počula som aj to, že kedysi cudzí chodili po dedine a pokupovali staré náhrobné kamene.“

Zaujímavé je pritom, že keď pochovali nevydaté dievča v Čuvári, napriek maďarskému nápisu na náhrobnom kameni použili slovenský variant krstného mena so zdrobneninou ako Johanka, Zuzka.

Pani predsedníčka nám ďalej porozprávala o aktivitách miestneho slovenského zboru, napríklad slovensko-maďarské bohoslužby každoročne na Turíce navštevujú aj veriaci z okolitých obcí: „Chceme pritom v budúcnosti tieto bohoslužby usporiadať tak, ako kedysi: na ľavej strane kostola sedeli muži, na pravej ženy a medzi ľavicami stáli slobodné dievčatá na výdaj v prekrásnych krojoch. Tiež chceme oživiť tradíciu vyzdobenia kostola na Turíce, ktoré aj u nás bolo zvykom...“

Návštevník tejto obce sa môže oboznámiť s jej históriou a kultúrou aj ďalším, originálnym spôsobom. Je tu vytvorený náučný chodník s rôznymi informačnými tabuľami, napríklad o histórii hradu nad Čuvárom, o dejinách evanjelickej cirkvi a vzdelania, či o kultúrnych telesách, pôsobiacich v súčasnosti v obci.

CsL

Foto: csl