Tohto roku si v čase adventu pripomíname 180. výročie narodenia evanjelického pedagóga a publicistu Jána Pravdoľuba Bellu, ktorý pôsobil medzi Slovákmi v Maďarsku, najmä v dolnozemskej Békešskej Čabe, kde po sebe zanechal významné dielo.

Podľa vlastného životopisu sa narodil 15. decembra 1836 v Liptovskom Mikuláši v početnej a národne uvedomelej rodine kožušníka Jozefa Pravoslava Bellu (matka Mária Langová). Po vychodení ľudovej školy v rodisku roku 1847 na jeden rok odišiel zdokonaliť sa v nemčine do Matejoviec pri Poprade. V revolučných rokoch 1848 – 1849 jeho otca, literárne nadaného a začínajúceho dejateľa, za národné presvedčenie spolu s ďalšími uvedomelými Slovákmi uväznili v Debrecíne. Vtedy už bol doma a pokračoval na mikulášskej škole, kde ho učil Janko Čajak, ktorý mal vplyv na jeho budúcu dráhu. Keď sa otec vrátil z väzenia, rozhodol, že Ján Pravdoľub sa vyučí remeslu. V roku 1850 nastúpil na tri roky za učňa u Samuela Wagnera v Banskej Bystrici, kde sa vyučil remenárskemu remeslu. V roku 1853 odchádza ako tovariš na vandrovku po viacerých južných stoliciach bývalého Uhorska, pracoval v mestách Miškovec, Dunaföldvár, Baja, Zombor, Vacov, Debrecín, Níreďháza. Počas vandrovania určitý čas pracoval v Pešti, kde sa zoznámil s viacerými významnými Slovákmi. Potom ďalej pokračoval v cestovaní po Dolnej zemi, až roku 1859 sa opäť ocitol v Pešti, kde sa o dva roky oženil s Annou Fábryovou, dcérou slovenského hostinského Mateja Fábryho, v ktorého pohostinstve sa schádzala slovenská spoločnosť. To bola pre Jána Pravdoľuba ďalšia príležitosť byť v styku s poprednými Slovákmi a aktívne sa zapájať do kultúrneho a cirkevného života slovenskej komunity v hlavnom meste Uhorska. V slovenskom evanjelickom cirkevnom zbore bol zapisovateľom a notárom. Po odchode Jána Kollára z Pešti nastali problémy nielen so schválenou výstavbou kostola, ale následne aj s udalosťami súvisiacimi s cisárskym patentom. Farárom slovenského cirkevného zboru bol už Jozef Podhradský a na konvente roku 1859 zbor patent privítal. V slovenskej peštianskej cirkvi nastal rozkol, pretože postupne čoraz viac veriacich sa prikláňalo na stranu autonomistov. Farár Jozef Podhradský roku 1862 pod tlakom a útokom autonomistov musel z funkcie odstúpiť. Vtedy rozhodnutia patentálnych zástancov nebojácne zastupoval Ján Pravdoľub Bella. Jeho želaním už v mladosti bolo nie remeslo, ale povolanie, ktorým by mohol byť svojmu národu užitočnejším. Trúfol si byť učiteľom a preto oslovil aj vedúcich cirkevných činiteľov na Slovensku, aby mu pomohli. V roku 1864 sa mu podarilo nastúpiť na učiteľské miesto v Párnici a v rokoch 1868 – 1873 učil v Kostolnom. Stadiaľ sa vrátil do Pešti, kde sa nakrátko zamestnal ako bankový úradník. Roku 1874 sa ocitol v Békešskej Čabe, kde si ho najväčšia evanjelická cirkev v Uhorsku po skúške jednomyseľne zvolila za svojho evanjelického učiteľa. V Békešskej Čabe prežil najplodnejšie roky svojho života. Tu ho poverili zostavením slovenských školských učebníc a čítaniek.

Najprv to bol v roku 1892 Slovenský abecedár a Prvá čítanka pre I. triedu, prípadne II. triedu škôl evanjelických, a. v. O rok neskôr Druhá čítanka pre II. triedu, prípadne III. triedu a tiež Výbor biblických histórií k potrebe škôl ev. a. v. slovenských. Usilovnosť a odborný rast Jána Pravdoľuba Bellu spôsobil u neho aj vyššie ambície. Začal zostavovať čítanky a učebnice pre vyššie ročníky. V roku 1894 mu vyšla tlačou Učebnica a čítanka pre vyššie triedy škôl ev. a. v. slovenských. O ich úrovni svedčí aj to, že vychádzali vo vysokom náklade a používali sa aj na Slovensku. Pokúsil sa aj o literárnu tvorbu, písal básne, zdramatizoval povesti Janka Kalinčiaka, pomáhal pri expedícii a redigovaní Černokňažníka. Bohatá bola najmä jeho publicistická činnosť. Články s pedagogickou tematikou publikoval v časopisoch Dom a škola, Dolnozemské listy, Národné noviny, Slovenský obrázkový kalendár..., ktoré medzi čitateľmi propagoval a rozširoval. V prostredí, v ktorom pracoval a žil, si to vyžadovalo veľa osobnej odvahy a statočnosti. Významnú časť jeho publicistickej tvorby tvorili články zamerané na dejiny a národopis Békešskej Čaby, ktoré uverejňoval v Slovenských pohľadoch. V ostatnej časti svojho plodného života na Dolnej zemi sa venoval včelárstvu a ovocinárstvu. Svoje skúsenosti z tejto činnosti uverejňoval najmä v časopise Obzor a prednášal o tom ľuďom v celej Békešskej župe. Ján Pravdoľub Bella učil Slovákov v Békešskej Čabe dvadsať rokov a tridsaťosem rokov tam býval. Ako penzionovaný učiteľ sa roku 1896 vrátil do rodného Liptova, k synovi Metodovi žijúcemu v Trnovci, ale v ďalšom roku sa opäť vrátil do Békešskej Čaby, kde prežil najplodnejšie roky svojho života a kde sa naďalej mohol venovať včelárstvu a ovocinárstvu. Pritom sa mohol lepšie sústrediť aj na literárnu tvorbu a udržiavať písomný styk so slovenskými národovcami. Veľa jeho čabianskych prác zostalo v rukopisoch. Po smrti manželky sa roku 1912 presťahoval k svojmu synovi do Ružomberka, roku 1920 sa odsťahovali do Novák a neskôr do Bratislavy, kde Ján Pravdoľub Bella 27. marca 1924 zomrel. Slovenské čabianske organizácie mu v decembri roku 2011 na priečelí Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe odhalili pamätnú tabuľu.

Ján Jančovic

Foto: autor a archív