Kým Sliač, ležiaci v centre Slovenska, patrí medzi najmladšie mestá na Slovensku, jeho kúpele sú najstaršími, kde sa už storočia liečia ľudia s ochoreniami srdca a ciev.

Prvý kúpeľný hotel s 24 izbami bol postavený v roku 1819 a následne potom aj kúpeľný dom so štyrmi bazénmi. O štyri roky neskôr sa tu celý mesiac liečil Jozef Habsburský s manželkou Dorotou. V roku 1886 obsadila srbská kráľovná osem izieb s tromi komornými a osobným lekárom. Po návrate zo štúdia v Nemecku v roku 1844 v časti Rybáre pôsobil ako vychovávateľ básnik Andrej Sládkovič a rozmýšľal nad veršami Maríny. Nie je preto náhoda, že socha Maríny je umiestnená pred kúpeľným hotelom Palace, ktorý patrí medzi najmodernejšie stavby prvej tretiny minulého storočia v Európe. Na podstavci pod sochou je nápis „Tu mŕtva láska ožila“.

Aj keď kúpele Sliač sú známe takmer osem storočí, ako liečebné kúpele dosiahli najväčší úspech od polovice 19. storočia. Dnešná podoba kúpeľov s dominantným komplexnom Palace je z tridsiatych rokov minulého storočia. Kúpeľný areál sa nachádza v šesťdesiat hektárovom lesoparku s množstvom okrasných drevín, kúpaliskom, tenisovými kurtmi, udržiavanými lesnými chodníkmi, lavičkami a oddychovými altánkami. Liečili sa tu a tvorili známi umelci a spisovatelia. Zo spisovateľov sa tu napríklad liečil P. O. Hviezdoslav, Božena Nemcová, János Arany, Imrich Madách... Najvýznamnejšie stopy po trojročnom vychovávateľskom pôsobení nachádzame v Sliači po Andrejovi Sládkovičovi, ktorého meno nesie aj miestna základná škola. Na tejto škole desaťročia pôsobil ako pedagóg pitvarošský rodák, básnik, publicista a kultúrny pracovník Štefan Hudák (8. 2. 1923 Pitvaroš – 2005 Sliač). V roku 2004 som ho v Sliači osobne navštívil a porozprával som sa s ním o jeho živote, diele a rodisku. Okrem iného som sa dozvedel, že Pitvarošania najťažšie chvíle prežívali na sklonku druhej svetovej vojny. Tesne pred oslobodením obce sa stalo, že 3. októbra 1944 na príkaz fašistického vojenského vedenia za údajné paktovanie pitvarošských Slovákov s nepriateľom, museli desiatky rodín behom niekoľkých hodín opustiť svoje domy a poľní žandári ich hnali do 30 km vzdialeného Nagyszénásu, kde sa malo rozhodnúť o nútene vysídlených Pitvarošanoch. Ešte šťastie, že postupujúci osloboditeľský front tomuto plánu zabránil – pripomenul môj hostiteľ. V roku 1944 pre svoju činnosť na národnom poli bol aj Štefan Hudák spolu s otcom väznený v koncentračnom tábore v Nagykanizsi. Po skončení druhej svetovej vojny sa všetkým Slovákom v Pitvaroši uľavilo. V nových pomeroch sa začala oživovať kultúrna činnosť a po rokoch sa opäť začalo vyučovať po slovensky. Väčšina učiteľov, ktorá sa podieľala na maďarizácii školstva a nevedela po slovensky, obec opustila a vznikol problém s nedostatkom slovenských učiteľov. Vyučovania sa preto ujali miestni študenti a medzi nimi bol aj Štefan Hudák. „Naším správcom školy sa stal evanjelický farár Ondrej Bulík. Podľa príkladu nadlackých Slovákov, ktorí nám boli najbližší, sme si už 2. januára 1945 ako prví v Maďarsku založili miestnu odbočku Antifašistického frontu Slovanov (AFS). Pod jej záštitou sme nacvičovali slovenské divadelné hry, ľudové a iné národné piesne, organizovali kultúrne večierky a besedy. Nie všade sme však našli pre svoje oprávnené požiadavky dostatočné pochopenie. Najväčšie starosti nám robila novootvorená slovenská škola, keď nám chýbali najmä učebnice a aj ďalšie učebné pomôcky a rovnako aj učitelia,“ zaspomínal si. Pred výmenou obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom sa bola o jej priebehu informovať v Bratislave delegácia, v ktorej boli najaktívnejší Ondrej Bulík, Ján Šuľan a Pavel Ondrus. Už prvý deň po ich návrate a informáciách sa 13. júna 1945 na presídlenie prihlásilo 800 Pitvarošanov. „Ja som už svoje rodisko 1. augusta 1945 navždy opustil. Najprv som sa s 12 študentmi z Maďarska – výpomocnými učiteľmi zúčastnil na trojtýždňovom vlastivednom kurze v Bratislave a po krátkej prestávke som zasadol ako žiak do lavíc Učiteľskej akadémie v Turčianskych Tepliciach,“ pripomenul. Štefan Hudák už potom natrvalo zostal na Slovensku. Keď získal pedagogické vzdelanie na Učiteľskej akadémii v Turčianskych Tepliciach a na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave, ako pedagóg pôsobil v Brezovej pod Bradlom, Myjave, Zemianskom Lieskovom, Zvolene a od roku 1970 na Sliači. Do literárnej tvorby sa zapojil ešte v rodisku už ako 16-ročný, keď mu vyšli tlačou dve prvé básne. Jeho samostatné literárno-publicistické práce sú básnická zbierka Za pluhom (1941), Slovenský jazyk, pokusné učebné texty pre 6. ročník (1957), Tá myjavská kapela – o živote a diele ľudového muzikanta Samka Dudíka (1959), Andrej Sládkovič a Sliač (1970), Sliač – stručný sprievodca (1970 a 1982), Každý pošiel svojou stranou – o potomkoch Andreja Sládkoviča, rozhlasové pásmo (1989). Dominantou literárnej tvorby Štefana Hudáka sú humoristicko-satirické žánre (humoresky, miniscény, epigramy, aforizmy a pod.) uverejňované v rôznych novinách a časopisoch, ako aj v Slovenskom rozhlase. V publikácii Z dolnozemského zápisníka (výber článkov zo života Slovákov v Maďarsku) vydaného roku 1997 nielen čerpá námety zo života dolnozemských Slovákov, ale príbehy doplnil aj vlastnými poznatkami. Zvláštnu pozornosť venoval významným osobnostiam pôsobiacim na Dolnej zemi. Ako publicista bol aktívny až do sklonu svojho života, keď ešte aj v posledných mesiacoch svojho života uverejňoval príspevky v týždenníku Slovákov v Maďarsku, Ľudových novinách. Zomrel 16. mája 2005 v Sliači a zanechal za sebou bohaté dielo, ktoré sa stalo veľkým prínosom a trvalým príspevkom do mozaiky dejín dolnozemských Slovákov.

Vo svojom sliačskom bydlisku patril medzi aktívnych a vážených občanov mesta. Žil s mestom, v ktorom pracoval a žil a tri desaťročia viedol kroniku Sliača. Ako erudovaný pozorovateľ pulzu života a práce svojho trvalého bydliska propagoval ho v tlači a v rozhlase a navyše ako znalec histórie sprevádzal kúpeľných hostí a viedol s nimi besedy. Predstavitelia mesta a školy si vysoko vážili a dodnes vážia jeho zásluhy o vzdelanostnú a kultúrnu úroveň svojich obyvateľov a žiakov. Ešte tesne pred jeho úmrtím za jeho spolupráce v januári roku 2005 sa iniciatívnym pričinením učiteľa Róberta Borbélya v priestoroch Základnej školy Andrej Sládkoviča v Sliači, kde Štefan Hudák pôsobil, zriadila a otvorila Vlastivedná sieň Štefana Hudáka. V stálej expozícii sa nachádza množstvo materiálov z jeho tvorby. Sieň je organickou súčasťou Mestského kultúrneho strediska Sliač a návštevníkov oboznamuje formou historických fotografií, fotoalbumov, publikácií, študijných materiálov nielen a diele Štefana Hudáka, ale aj v širšom kontexte s históriou a prítomnosťou mesta. Táto historická expozícia s názvom „Mozaika z histórie a súčasnosti mesta Sliač“ je autorským a realizátorským dielom terajšieho kronikára mesta Róberta Borbélya, pokračovateľa diela Štefana Hudáka. Expozíciu na paneloch doplňujú trojrozmerné exponáty, medzi ktorými nechýbajú etnografické zbierky vzťahujúce sa na národopis v minulosti samostatných obcí Rybáre a Hájniky, ktoré sú teraz súčasťou mesta Sliač. Vlastivedná sieň Štefana Hudáka v Sliači ponúka návštevníkom možnosť nazrieť do archívu siene, knižných publikácií, zbierkových predmetov, filmov na DVD a VHS. Sieň je pravidelne využívaná na spomienkové výročné slávnosti, Dni otvorených dverí, literárne a výtvarné súťaže, krátkodobé výstavy, stretnutia s predstaviteľmi mesta a inými osobnosťami, ktoré organizuje Mestské kultúrne stredisko Sliač. Vlastivedná sieň býva aj miestom vlastivednej olympiády žiakov druhého stupňa Základnej školy Andreja Sládkoviča.

Zriadením tejto stálej expozície, pomenovanej po Štefanovi Hudákovi, vzdali Sliačania veľkú poctu tomuto dolnozemskému rodákovi, čím takto aj potvrdili, že tento pedagóg, básnik, publicista a kultúrny pracovník patrí medzi významné osobnosti kúpeľného mesta.

Ján Jančovic

Foto: autor