V druhej polovici 19. storočia žilo a pracovalo v Budapešti viac ako päťdesiattisíc Slovákov, prevažne robotníkov. Intelektuálnu vrstvu Slovákov, pracujúcu v rôznych úradoch, inštitúciách, novinách, školách, advokácii, bankovníctve a v duchovenstve, zastupovalo niekoľko desiatok našich rodákov.

Malú vrstvu v Budapešti tvorili viacerí remeselníci (stolári, krajčíri, hodinári...) a priemyselníci, z ktorých postupne vynikol najmä zvonolejár a vynálezca Jozef Pozdech (1811 Hrnčiarovce nad Parnou – 1878 Budapešť), ktorého dielňa mala továrenský charakter. Jeho pokračovateľom bol zať Ján Thury a ďalší zať Ján Nepomuk Bobula bol úspešným podnikateľom v stavebníctve. Všetci uvedení boli poprední činitelia v slovenskom národnom živote Slovákov v hlavnom meste Uhorska. Medzi priemyselníkov možno sem zaradiť aj podnikateľa poľsko-slovenského pôvodu, majiteľa továrne na zápalky Jozefa Zarzétzkeho(1801 Varšava– 1880 Budapešť). Z druhej polovice 19. storočia a prvej tretiny 20. storočia je slovenskej verejnosti a to i odbornej málo známe, že v Budapešti mal svoju úspešnú firmu a továreň zameranú na výrobu kočiarov a neskôr aj súčastí automobilov Oravčan Michal Mišura starší a pokračovateľ zakladateľa Michal Mišura mladší. Michal Mišura starší sa narodil roku 1851 v Istebnom, ako jeden z troch synov Jána Mišuru a matky Zuzany Ošvaldovej. Po vyučení za kováča, ako tovariš u viacerých majstrov, získal aj on oprávnenie majstra. Na začiatku sedemdesiatych rokov odišiel do Pešti, kde si otvoril vlastnú kováčsko-zámočnícku dielňu, neskôr aj kolársku dielňu. Jeho stále spojenie s rodiskom pretrvávalo aj v tom, že sa oženil s rodáčkou, dcérou miestneho kožušníka, Máriou Maderovou (*1855) a z manželstva sa im v Istebnom roku 1882 narodil syn Michal, pokračovateľ v diele otca. Významným pre neho bol rok 1883, a to nielen v tom, že sa do jeho pôsobiska presťahovala rodina, ale aj v tom, že v tomto roku si zriadil závod na výrobu kočiarov a zaregistroval firmu Michal Mišura – výrobca kočiarov (v maďarčine). Dobré meno firmy bolo známe po celej krajine a stalo sa zárukou kvality vyrobených kočiarov a ich úspešného predaja. V zachovaných písomnostiach sa uvádza, že kočiare vyrobené v Mišurovej továrni mali na vtedajšom trhu kočiarov takú povesť, že si ich objednávali a používali aj na kráľovskom dvore. Výrobky firmy Michala Mišuru získali niekoľko ocenení na medzinárodných výstavách. V roku 1896 v Budapešti, 1900 v Paríži, 1907 v Pécsi, 1908 v Budapešti... Cieľavedomý a úspešný Mišura starší počas svojho života nikdy nezabudol na svoj rodný oravský kraj a svoju vieru. Bol horlivým členom a neskôr aj kurátorom slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti, kde na konventoch úspešne obhajoval a bránil jeho slovenskú samostatnosť. Vo svojej továrni zamestnával aj niekoľko Slovákov a popri významnej vedúcej cirkevnej funkcii bol aj štedrým darcom peštianskej slovenskej evanjelickej cirkvi. Takto napríklad roku 1911 na vlastné náklady dal zaviesť do kostola elektrický prúd.

Jeho heslom bolo: „Modli sa a pracuj, a čo zarobíš, zavaruj!“ V slovenskom národnom živote v Budapešti sa angažovala aj jeho manželka Mária, ktorá bola predsedníčkou Dobročinného slovenského ženského spolku. Mišurovci bývali na ulici Franza Liszta, neskôr na Táncsicsovej ulici a často sa u nich stretávala slovenská spoločnosť. Michal Mišura svojho jediného syna posielal každý rok na Liptov, aby si dobre osvojil a potom aj udržal rodnú slovenčinu. Následne si z Liptovského Mikuláša priviedol do Budapešti manželku Irenu Núdzikovú, s ktorou mal dvoch synov Michala a Jána. Vnučka syna Michala – Zsuzsa Misura (*1948) je poprednou opernou sólistkou Štátnej opery v Budapešti. Keď Michal Mišura kočiarsky závod rozbehol a syn Michal dorástol, ten v roku 1902 po vyučení za kováča a výrobcu kočiarov nastúpil do prevádzky ako otcov pomocník. Zakladateľ spoločnosti Michal Mišura už vtedy myslel na budúcnosť a v roku 1906 vyslal 24-ročného syna na študijný pobyt do podniku Renault v Paríži, s cieľom získať vedomosti a osvojiť si okrem modernejšej konštrukcie kočiarov, aj výrobu automobilov a ich súčastí, najmä karosérií. Po jeho návrate sa v ponuke ich firmy formou katalógov, okrem kočiarov poháňaných konským poťahom, objavila aj prezentácia zhotovovania karosérií motorových vozidiel. V roku 1908 za úspech na medzinárodnej automobilovej výstave v Budapešti bola Mišurova firma ocenená čestným uznaním. Pred prvou svetovou vojnou už firma pracovala v novom závode a za svoju činnosť a kvalitu výrobkov naďalej mala v krajine dobré meno a získala si rešpekt. Vytvorila si základ na rozšírenie moderných zariadení a kompletných výrobných liniek v novovybudovanom závode na terajšej ulici Leonarda da Vinciho. Jediným majiteľom závodu sa potom stal Michal Mišura mladší. Tesne pred začiatkom prvej svetovej vojny zakladateľ úspešnej firmy Michal Mišura 14. decembra 1913, po krátkej chorobe v Budapešti zomrel. Na dôstojnej poslednej rozlúčke so svojím významným rodákom sa zúčastnili aj jeho krajania z Istebného, na čele s farárom Jánom Miloslavom Hroboňom. V dome smútku smútočnú kázeň mal budapeštiansky slovenský farár Martin Morháč a nad hrobom sa s ním lúčil J. M. Hroboň a zástupca dozorcu cirkevného zboru Dr. Emil Stodola. Michal Mišura mladší v novom závode zaviedol progresívnejší spôsob výroby kočiarov a potom aj automobilových súčastí. Štvorpodlažnú budovu továrne prepojil s rovnako vysokým bytovým domom. Aj keď si vytvoril lepšie podmienky na výrobu dopravných prostriedkov, domáci dopyt po nich tesne pred vojnou bol veľmi nízky. Záujem o ne sa však zvýšil počas svetovej vojny. Vtedy okrem výroby konských vozov pre vozotajstvo armáda začala u Mišuru objednávať aj nástavby vyrábané na podvozky nákladných vozidiel značky Fiat. Vtedy sa už objavuje na firemnom hlavičkovom papieri aj predmet podnikania „autocarossiere“, čo znamenalo, že táto spoločnosť už začala vyrábať aj karosérie pre automobily a autobusy. V priebehu vojny nastal taký rozvoj firmy Mišura, že si mohla kúpiť konkurenčnú firmu Glattfelder, zameranú na výrobu kočiarov a konských vozov. Na Óriás ulici vybudovali linku na výrobu karosérií. Keď bol v roku 1920 vo firme Mišura prevádzkovým vedúcim Karol Jordan, ten niektoré fotografie a dokumenty o dovtedajšej činnosti firmy zapožičal Múzeu techniky a dopravy v Budapešti, ale nečakanou smrťou K. Jordana sa tieto vzácne originálne doklady o minulosti Mišurovej spoločnosti nevediac kde, stratili. Je zaujímavé, že výtlačok Mišurovho ilustrovaného katalógu kočiarov z roku 1900 ponúka teraz na predaj antikvariát v Budapešti a podobný katalóg z roku 1908 zase antikvariát v Salzburgu. Kúpením firmy Jakuba Glattfeldera vznikli u Mišuru dve prevádzky, čím sa zvýšila kapacita výroby obidvoch produktov, ale malý trh na odbyt spôsobil, že sa firma roku 1923 musela preorientovať aj na automechaniku a opravárenstvo. Mišurova spoločnosť bola nútená v nasledujúcom období skúšať z automobilizmu všetko, vývoj konštrukcií, karosérií, autobusových nástavieb a pritom aj predaj automobilov.

Súčasne Mišura financoval konštruktérovi Oskárovi Asbóthovi výrobu lietajúceho stroja – helikoptéry, ale vtedy sa ešte tento zámer skončil neúspechom. V roku 1928 prostredníctvom novej dcérskej spoločnosti sa Mišura pokúsil okrem iných predávať aj osobné automobily americkej výroby, značky Franklin. Predaj sa dobre rozbehol, ale keď v roku 1929 začala svetová hospodárska kríza, ukázalo sa, že sa táto spoločnosť bude ťažko zotavovať a v roku 1931 sa pre malý trh maďarských zákazníkov ju nepodarilo oživiť. Aj Michal Mišura mladší, podobne ako jeho otec, bol nielen aktívnym členom slovenského evanjelického cirkevného zboru na Kerepešskej ceste v Budapešti, po smrti otca bol zvolený za kurátora zboru. Aj on sa v Budapešti významne angažoval v slovenských záležitostiach. Kurátorskú funkciu v cirkevnom zbore vykonával až do svojej smrti. Za polstoročie podnikateľskej činnosti v Budapešti dosiahli Mišurovci vo svojom odbore peknú kariéru a výsledky, hodné si ich po rokoch medzi Slovákmi doma a v zahraničí pripomenúť. Michal Mišura ml., strojný inžinier a zborový dozorca, zomrel ako 66-ročný 24. júla 1948 na mozgovú porážku a je pochovaný na cintoríne XVII. budapeštianskeho obvodu v Rákoškerestúri. V rodinnej hrobke je pochovaná aj jeho manželka, ktorá, pre zaujímavosť, zomrela roku 1961 v rodnom Liptovskom Mikuláši. Hrobka má na jeho vrchu bronzového kováča s kladivom pri nákove.

Ján Jančovic

Fotky a dokumenty: internet, archív autora, magyarjarmu.hu