„Jednému sa darí, druhému nie.
Osud občas sám nevie,
ktorou cestou vykročiť.“
(Béla Zerkovits)

Je čas stretnúť sa

Začalo sa to s facebookovým záznamom zo dňa 3. mája 2020, v ktorom ma Mária informovala o plánovanom stretnutí ročníka absolvujúceho vysokoškolské štúdia v roku 1986 na Katedre slovenského jazyka a literatúry v Segedíne. Po vzájomnej výmene telefónnych čísel a emailových adries udalosti nabrali rýchly spád. Už 8. mája nám došiel list od Judity, iniciátorky a hlavnej organizátorky stretnutia, v ktorom medziinými píše:

„Vážená pani profesorka, milé spolužiačky! 34 rokov ubehlo ako voda a myslím, že nastal ten pravý čas sa opäť stretnúť s tými, s ktorými sme strávili krásne chvíle v školských laviciach. Verím, že všetci máme chuť sa porozprávať a zaspomínať si na bezstarostný život v univerzitných laviciach. Čo tak urobiť to už toto leto? Teším sa na skoré stretnutie. Judita“

Po tomto liste sa bleskovo rozhodlo o konkrétnom priebehu nekaždodenného stretnutia za nekaždodenných okolností počas pandémie. Prečo práve teraz, veď stretnutia sa organizujú obyčajne pri príležitosti okrúhlych výročí? „Stretnúť priateľov je vždy aktuálne,“ poznamenáva Mária a jej výrok doplní Judita rozumnými argumentmi: „Nápad organizovať stretávku ovplyvnila aj epidémia COVID-19 a s tým spojené minimalizovanie osobných kontaktov. Bolo viac času zamyslieť sa nad minulosťou, oživiť spomienky na študentské roky. Tak vznikol nápad, že je čas stretnúť sa.“ Našťastie v tom pomohla aj konsolidácia pandémovej situácie, veď termín stretnutia sa určil na 20. júna, keď sme sa už odvážili trochu si vydýchnuť po týždňoch uzavretosti. Predbežne sa načrtol nasledujúci program: Zídeme sa o desiatej hodine v Segedíne, na Klauzálovom námestí. Zvítame sa na terase vychytenej cukrárne A Capella - Estera, Judita, Marianna, Mária, Marta a Valika (dve spolužiačky Pálma a Marta nemohli prísť) –, kde sa pri káve porozprávame, čo všetko sa udialo v našom živote od posledného stretnutia spred 34 rokov. Potom prejdeme cez Kárászovu ulicu, Dugoničovo námestie a Bránu hrdinov k hlavnej budove našej školy nachádzajúcej sa na triede Panny Márie (Boldogasszony sgt.), kde nás o dvanástej hodine privíta pani prodekanka Dr. Gizella T. Molnárová. Záverom pri spoločnom obede pokračujeme v príjemnom, neviazanom rozhovore.

V mysli sa vraciame do osemdesiatych rokov

K úspešnému realizovaniu nápadu sme mali približne mesiac, v priebehu ktorého si každý mohol oživiť svoje spomienky a duševne sa pripraviť na moment, keď sa znovu uvidíme. Marte sa v mysli vybavili tieto spomienky:

„Segedín sa mi objavuje v spomienkach ako mesto slobody. Tu som sa stala v každom ohľade samostatnou osobnosťou. Rada som tu študovala. Veľa času som venovala kresleniu, veď kvalitná práca si vyžaduje nemalú energiu. Našťastie som v čabianskom slovenskom gymnáziu získala na hodinách pána profesora Jána Chlebnického dobré základy zo slovenčiny, o ktoré som sa mohla opierať počas štúdia odboru slovenský jazyk a literatúra na vysokej škole.“

Ja osobne som toto obdobie prežívala citovo veľmi intenzívne, veď išlo aj o moje mladé roky, začiatky môjho pôsobenia na katedre. Prekutávala som sa vo svojich spomienkach a prvý obraz, čo sa mi vynoril, je istý májový podvečer roku 1986 – čas rozlúčok a serenád –, plný orgovánovej vône a nádejeplných očakávaní. V tejto výnimočnej jarnej pohode sa zrazu pred dverami nášho bytu ozvala pekne nacvičená, známa pieseň z populárneho šansónu Bélu Zerkovitsa „Jednému sa darí, druhému nie. Osud občas sám nevie, ktorou cestou vykročiť“ v podaní našich absolventiek pri príležitosti rozlúčky so študentským životom. Výber práve tejto melancholickej piesne o večných pravdách nevyspytateľnosti života svedčí o tom, že k nemu pristupovali s rezervou a zdržanlivo. Túto pieseň som si potom v duchu neprestajne pospevovala či pri fénovaní vlasov, pri nákupoch, alebo pri vypekaní lineckých koliesok s marhuľovým lekvárom. Pod vplyvom melódie clivého šlágra sa mi vynárali rozplývavé fragmenty o kolegoch, ktorí toho času formovali ľudský a odborný horizont našich poslucháčok. Ide o dve emblematické osobnosti – Dr. Aladára Králika a Dr. Pavla Baču – ktorí, žiaľ, už dávno nie sú medzi nami. Ali si získal študentov svojou empatiou, imponujúcou vzdelanosťou a svojským humorom, kým Pali vyvolával u nich uznanie prísnosťou jazykovedca, ale tiež humorom, najmä pri uvádzaní skomolených príkladov zo slovensko-maďarských interferenčných javov. Túto spomienku dopĺňa z iného uhla pohľadu Marianna:

„Pán profesor Králik nás trápil skloňovaním v seminárnej miestnosti na treťom poschodí školy, pán profesor Bača sa nás zase pokúšal zaviesť do tajov slovenských dialektov v Maďarsku.“

Po dvoch kolegoch sa mi myseľ posúva na lektorky, s ktorými sa počas štúdií dievčatá dostali do kontaktu. Boli to Dr. Katarína Kupčihová z prešovskej a Dr. Katarína Miková z banskobystrickej vysokej školy (dnes univerzity). Obe boli profesionálne pedagogičky slovenského jazyka s bohatými skúsenosťami.

Po učiteľoch obráťme svoju pozornosť na priestory, v ktorých počas štyroch rokov pokojne plynul život študentiek. Sídlom katedry slovenčiny bola v tom období archaická trojposchodová budova na rohu triedy Jánosa Hunyadiho, lemovanej gaštanovou alejou, a ulice Kató Hámánovej, konkrétne dve miestnosti na druhom poschodí. Menšia, vnútorná pracovňa upútala pozornosť staromódnou sedacou súpravou s dreveným rámom a čiernym poťahom z umelej kože. Bolo azda príjemné sedenie na nej počas prednášky, veď často tu, aj v druhej, väčšej pracovni prebiehali hodiny. Táto vynikala mohutnými masívnymi tmavohnedými stolmi, za ktorými sedeli kolegovia a občas tu písavali študenti diktáty, či vyplňovali rôzne testy.

Historickú budovu vysokej školy v roku 1994 vrátili do vlastníctva katolíckej cirkvi, ktorá tu dnes prevádzkuje školu. V tom istom roku sme museli opustiť našu obľúbenú budovu, ku ktorej sme sa citovo úzko viazali. Odsťahovali sme sa na Labutí rad (Hattyas sor), do vysokoškolského areálu, skladajúceho sa z viacerých sýtočervených tehlových budov. Podmienky k nerušenej práci sú síce zabezpečené aj v tomto prostredí, ale chýba mu ovzdušie klasickej budovy plnej osobných spomienok.

Deň, keď sa uskutočňuje naše stretnutie

Segedín – mesto slnka – víta svojich roztratených zverencov štýlovo, zaliaty slnkom. Klauzálovo námestie s eklektickými budovami, v centre so sochou Lajosa Kossutha, inokedy plné života s posedávajúcimi ľuďmi na terasách kaviarní a cukrární, akoby teraz dýchalo prázdnotou. Zarazilo ma, že aj A Capella, kde som si predstavila naše príjemné posedenie, je zatvorená. Vzápätí som na južnom rohu rozľahlého priestranstva zazrela postavy posedávajúce pri stole pred jediným otvoreným podnikom „Hatos rétes“, kde sa podávajú najchutnejšie štrúdle v meste. Približujúc sa k postavám už na polceste objavujem v nich Juditu a Máriu. Postupne prichádzali ďalšie spolužiačky. Po toľkých rokoch sme sa rozjarene zvítali a púšťali sa do živého rozhovoru. Po vzájomnom obdarúvaní sa ma prekvapili drobnými darčekmi a krásnym kvetinovým košom, v ktorom som sa mohla kochať aj po týždni.

Vzhľadom na limitovaný čas po odovzdaní pozdravu súčasnej vedúcej katedry Dr. Tünde Tuškovej a lektora slovenského jazyka a kultúry Dr. Ladislava Györgya som poprosila účastníčky stretnutia, aby prehovorili o dôležitých kapitolách svojho života. Z ich výpovedí vyplynulo, že svoju kariéru začali práve v období, keď prebiehal proces premeny spoločenského systému prinášajúceho vážne zmeny aj v školstve. Bola zrušená napríklad povinná výučba ruštiny, čo sa citeľne dotklo aj našich absolventiek ruštiny. A čo so slovenčinou? Zo šiestich slovenčinárok štyri učili kratšiu či dlhšiu dobu slovenčinu, časom sa z rôznych príčin zamestnali v inej oblasti (Judita sa stala diplomatkou), respektíve ostali v školstve, avšak učili svoj druhý predmet a súčasne v zmysle programu celoživotného vzdelávania získali nové diplomy. Nech hovoria za ne ich životné príbehy zachytené v skrátenej forme:

Estera (slovenčina-ruština): Začala učiť oba svoje odbory. Čoskoro po jej nastúpení však zanikla povinná výučba ruštiny a neskôr v škole zaniklo aj vyučovanie slovenčiny. Stalo sa to práve v Malom Kereši, kde je národnostný život veľmi aktívny. Vzhľadom k tejto situácii sa preškolila a istý čas učila nemecký jazyk. Prispôsobujúc sa potrebám školy získala kvalifikáciu z informatiky, ktorú dodnes učí, ako aj etiku. Občas tlmočí, aby si udržiavala slovenčinu na patričnej úrovni. So svojou rodinou žije v Malom Kereši, má dve dospelé deti.

Judita (slovenčina-ruština): Dva roky učila slovenčinu v Békešskej Čabe. Slovenčine ďakuje za svojho manžela, s ktorým sa zoznámila na polročnej stáži na FFUK v Bratislave. Po osudovom stretnutí sa spojili nielen ich životy, ale aj kariéra. Ako zamestnancov štátnej správy Slovenskej republiky ich vysielali do diplomatických služieb do viacerých štátov (Veľká Británia, USA, Belgicko). Judita vo svojej súčasnej funkcii národného experta pre bezpečnostných expertov členských krajín EÚ v Bruseli sa pravidelne zúčastňuje na zasadnutiach tejto skupiny. Svoju rodinu opisuje ako „cestovateľskú“. Počas diplomatickej služby navštívili 26 amerických štátov. Jej syn žije v súčasnosti v Londýne.

Mária (slovenčina-maďarčina): 23 rokov učila na školách, v ktorých sa vyučovala slovenčina. Sama sa 12 rokov venovala vyučovaniu slovenčiny v základnej škole. Vyskúšala sa aj v obchodnej sfére, ale prišla na to, že sa cíti doma iba v škole. V priebehu času v súlade s aktuálnymi výzvami v školstve získala diplom z anglického jazyka a z náboženskej výchovy. V súčasnosti učí maďarčinu, anglický jazyk a etiku. V lete sprevádza občas skupiny turistov na Slovensko a do Čiech, aby ostala v kontakte so slovenčinou.

Marianna (slovenčina-ruština): Vo svojom rodnom mestečku v Slovenskom Komlóši sa jej nenaskytla možnosť vyučovať slovenčinu. Zamestnala sa v miestnej základnej škole a gymnáziu, kde mala dlhé roky na starosti žiakov prvého stupňa. V roku 2014 získala na Vysokej škole Jánosa Kodolányiho diplom z etiky, od tej doby učí tento predmet vo svojej škole od prvej po ôsmu triedu. S manželom žije vo svojom rodisku, kde sa venujú profesionálnemu pestovaniu liečivých rastlín. Vo svojom súkromnom živote je v kontakte s miestnou slovenskou kultúrou. Má dve dcéry, z nich jedna žije v Nórsku.

Marta (slovenčina-kreslenie): Niekoľko rokov učila slovenčinu v Békešskej Čabe, avšak kvôli rôznym nepriaznivým okolnostiam hatiacim úspešné vyučovanie jazyka prijala ponuku miestneho stredoškolského dievčenského internátu, kde dodnes pôsobí ako vychovávateľka. Medzičasom získala kvalifikáciu z informatiky a z cukrárstva. Tieto vedomosti plne využíva pri práci so stredoškoláčkami študujúcimi pohostinstvo. So slovenčinou sa počas uplynulých rokov nedostala do bližšieho kontaktu. Má dospelého syna, s ktorým cestuje po svete (zatiaľ navštívili 19 krajín).

Valika (slovenčina-osveta): Netrúfala si učiť slovenčinu. Rada by sa bola zamestnala vo vzdelávacom centre vo svojom rodnom meste v Slovenskom Komlóši, ale to sa jej nepodarilo. Pracovala ako osvetárka v Békešskej Čabe, neskôr sa dostala do miestnej základnej školy, kde aj v súčasnosti zastáva funkcie triednej učiteľky, organizátorky programov, školskej knihovníčky a učiteľky etiky, z ktorej získala diplom na Vysokej škole Ferenca Gála. Z angličtiny zložila jazykovú skúšku. Udržiava kontakty s miestnymi slovenskými organizáciami. Jej manžel je zakladateľom Národného parku Körös-Maros. Z tejto skutočnosti vyplýva, že celá rodina sa zanietene venuje ochrane prírody. Má dve dospelé deti.

Časť osobných vyznaní uzatvárame s poznámkou Estery – s ktorou pravdepodobne súhlasíme všetci – o používaní slovenčiny v našich kruhoch: „Pociťujem ľútosť nad tým, že kvôli rôznym okolnostiam v súčasnosti ani jedna z nás neučí slovenský jazyk, ktorý aj v našom každodennom živote prestáva fungovať ako dorozumievací prostriedok.“

Návšteva našej alma mater

Pani prodekanka Dr. Gizela T. Molnárová teplými slovami pozdravila absolventky, ktoré som odprevadila na toto stretnutie. Hneď im navrhla tykanie, čo dievčatá rady prijali. Vďaka tomuto gestu sa vytvorila neoficiálna, bezprostredná atmosféra, v ktorej sa každý cítil uvoľnene. Pani Gizela komentuje stretnutie nasledovne: „Vždy sa poteším, keď sa stretnem s našimi absolventmi, veď ich návšteva znamená, že pre nich je dôležitá naša vysoká škola, dnes Pedagogická fakulta Segedínskej univerzity. Takáto iniciatíva z ich strany aj pre mňa osobne veľa znamená, keďže som sama absolventkou tejto inštitúcie, ktorá určuje celý môj život. S pocitom osobitnej radosti som privítala na akademickej pôde práve skupinu slovenčinárok, a to z dvoch dôvodov: vekovo sme si boli blízko, z čoho vyplýva, že sme toho času mohli mať spoločných pedagógov, ako aj spoločné zážitky. Druhým dôvodom je, že išlo o poslucháčky národnostnej katedry, čo je mojou srdcovou záležitosťou, ako aj to, že katedra slovenčiny je jedna z najstarších ustanovizní, ktorá funguje v rámci našej inštitúcie, a to až od roku 1955. O návšteve ročníka z roku 1986 som upovedomila aj vedenie fakulty, ktoré s prejavom priazne voči bývalým študentkám ich návštevu hodnotilo ako potešujúci skutok.“

Pani prodekanka nám predstavila pekne obnovenú budovu školy, sprevádzala nás stálou výstavou dejín fakulty a výstavou učebníc usporiadanou pri príležitosti 90. výročia príchodu vysokej školy do Segedína. Na záver hovorila o zmenách odohrávajúcich sa v inštitúcii v posledných troch desaťročiach a o jej súčasnosti. Absolventky sa jej poďakovali za milé privítanie kvetinovým košom a darčekmi. Ona nám tiež pripravila prekvapenie – plátennú tašku s darčekmi s logom našej fakulty, ktorou obdarila aj Juditinho manžela Vladimíra sprevádzajúceho skupinu počas celého podujatia. Symbolicky ho prijala za čestného študenta fakulty. Z našej alma mater sme odchádzali plní pozitívnych pocitov a nových impulzov s vedomím, že dvere našej niekdajšej školy sú pre nás vždy otvorené.

Na záver sa vráťme k šansónu

Vyzvala som dievčatá, aby pravdivosť textu piesne, ktorú mi pred 34 rokmi zaspievali na rozlúčku, hodnotili z pohľadu dneška. Ich myšlienky ponúkam čitateľom na zamyslenie.

Valika: „Naše stretnutie mi potvrdilo, že koniec koncov v živote sa z nás každému darilo. Aj keď sa moja kariéra nevznášala do výšin, osobne pokladám za úspech, že pre mňa také dôležité veci ako rodina, pracovisko, zdravie, priateľstvo, humor sú súčasťou môjho života, znamenajú pre mňa radosť.“ Mária: „Po toľkých rokoch za chrbtom mojím úspechom je, keď si večer pokojne môžem ľahnúť (po Coelhovi voľne) a každý deň sa môžem niečomu tešiť: „Nečakaj veľké veci od života // aj drobné vločky snehu spôsobujú radosť.“ (Sándor Remenyik). Šansón dobre vystihuje tento postoj k svetu, veď boli časy, keď „slnko svietilo“ aj nado mnou, ale „často sa mi dostal iba víchor.“ Judita: „Môžem konštatovať, že patrím medzi tých šťastných, ktorým sa podarilo dosiahnuť niečo v živote. Nestala som sa síce slávnou, ale som spokojná s doterajším životom, prežila som krásnych 34 rokov od ukončenia štúdia.“ Marianna: „V súvislosti s mottom mi prichádza na um, že uplatnenie sa v živote s diplomom slovenčinára sa jednému z nás darilo, druhému nie, ale všetky sme obstáli v živote, a to je najdôležitejšie.“

Dovidenia v nádeji, že sa ešte niekedy znovu uvidíme!

Katarína Maruzsová Šebová
bývalá vedúca Katedry SJaL