Z minulosti a prítomnosti 320-ročného mesta

Medzi lokality Komárňansko-ostrihomskej župy, v ktorých si Slováci po viac ako troch storočiach udržiavajú slovenskú identitu, patrí aj Orosláň, ktorý vďaka postupnému rozvoju baníctva roku 1954 nadobudol štatút mesta. Časť, v ktorej žijú prevažne obyvatelia slovenskej národnosti, dodnes nazývajú „dedina“. Na budúci rok si mesto a jeho obyvatelia pripomenú 320. výročie jeho založenia a osídlenia slovenskými osadníkmi.

Po odchode Turkov zadunajskú časť bývalej Komárňanskej a Ostrihomskej stolice na pravom brehu Dunaja osídľovali Slováci prichádzajúci prevažne zo západnej časti Slovenska. Od začiatku 18. storočia sa v Komárňanskej stolici usídlili v 22 obciach, Orosláň patrí medzi najstaršie osady založené Slovákmi (1701). Kým väčšinou to boli poddaní rímskokatolíckeho vierovyznania, v Orosláni sa usadili evanjelici z okolia Myjavy v Nitrianskej stolici. Poznáme aj osady, z ktorých prišli do Orosláňu prvé rodiny. Babirákovci pochádzali z Priepasného, Megišovci z Bukovca, Hanzlíkovci, Juháčkovci a Kubicovci z Turej Lúky, Čulíkovci z Myjavy, Vicenovci z Podbranča, Struhárovci zo Starej Turej, Ďugovci z Turej Lúky a Myjavy, Držíkovci z Myjavy a Kostolného, Černákovci z Myjavy, Bukovca a Turej Lúky, Danišovci zo Sobotišťa, Turanovci z Krajného, Štrbovci z Myjavy, Dankovci z Bukovca, Križanovci z Turej Lúky, Suchánkovci z Myjavy.

V tom čase bola spustošená pustatina s pralesom majetkom zemepána Antona Esterházyho, ktorý pozval na svoj majetok slovenských poddaných žijúcich v husto zaľudnenej oblasti Myjavskej pahorkatiny a zaručil im na tri roky oslobodenie od platenia daní, vyznávanie evanjelickej viery a pomoc pri stavbe obydlí. Už z toho vyplýva, že prví slovenskí osadníci sa tu už od samého začiatku zaoberali rúbaním dreva, pálením vápna, dreveného uhlia a varením popolového lúhu. Získané produkty z uvedenej činnosti sa stali artiklom, ktorý osadníci rozvážali aj mimo stolice a tento tovar sa stal zdrojom príjmov nielen pre spracovateľov, ale aj pre povozníkov. Až neskôr, po vyklčovaní lesa, sa dostali aj k pôde a k jej obrábaniu. V prvom súpise poddaných z roku 1720 sa uvádza 24 osadníkov. V roku 1735 uzavrel zemepán, brat Antona Esterházyho Jozef, s miestnymi obyvateľmi novú osadnícku zmluvu, pričom už mohli na miestach vyklčovaného lesa obrábať pôdu a dokonca na nej vysádzať vinič, ale doplnkovým zdrojom obživy zostalo pálenie vápna. Počet osadníkov, odvádzajúcich daň z užívania pozemkov, postupne rástol. Nasledujúce údaje vyberám z monografie mesta (1999) autorky Ilony Babirákovej. Podľa nej v roku 1761 takých osadníkov bolo 27 a v roku 1768, pri zavedení urbára, tu stálo už 152 domov, v ktorých žilo 860 osôb. Vtedy tu už zaznamenali 55 celých pozemkov, ktoré obrábalo 110 poddaných roľníkov. Okrem toho žilo tu v tom čase 35 želiarov s domom a 25 želiarov bez domu. V období protireformácie vedenej Habsburgovcami sa nedbalo na prvotné prísľuby o slobodnom vyznávaní viery a tak prvého evanjelického farára a učiteľa osadníkov vyhnali. To sa opakovalo aj v roku 1745, keď im pôvodný malý kostol poškodili a zatvorili, farára a dvoch kurátorov uväznili a obyvateľov nútili prestúpiť na rímskokatolícku vieru. Tunajší slovenskí evanjelici zemepánovi pohrozili, že ak bude trvať na ich rekatolizácii, radšej sa odsťahujú na iné slobodné miesta. Keď sa malá časť z nich odsťahovala, zemepán od svojho tlaku upustil. Následne bol prijatý roku 1781 Tolerančný patent, vydaný panovníkom Jozefom II., ktorý obsahoval aj rovnoprávne vyznávanie viery všetkých náboženstiev a oroslánski evanjelici si v roku 1787 postavili klasicistický jednoloďový kostol, ktorý im slúži dodnes. Aj keď po zrušení poddanstva došlo k rozdeleniu chotára a pôda sa ušla viacerým obyvateľom, mnohí sa zaoberali pôvodnou prácou. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní nastáva osudový obrad v živote obce. Politická moc župy si neželá, aby Orosláň bol národnostnou obcou. Napriek tomu roku 1880 sa pri sčítaní obyvateľov z celkového počtu 1678 k Slovákom prihlásilo 1523 ľudí. Roku 1861 sem prišiel za obecného notára rodák z Brezovej pod Bradlom Štefan Cablk. Pretože sa tu dlhšie všemožne usiloval udržiavať slovenské národné povedomie krajanov, začali ho prenasledovať. V očiach úradov a niekoľkých jednotlivcov bol nebezpečným panslávom, čo vyústilo k jeho šikanovaniu, fyzickému napádaniu, ktoré skončilo nespravodlivým odsúdením a tak s Š. Cablk roku 1880 vrátil na Slovensko.

Štefan Cablk s manželkou Annou mal dvoch synov a tri dcéry. Z ich detí narodených v Orosláni sa mi žiada spomenúť dvoch najvýznamnejších. Jednou je Pavla (*1865), ktorá sa v rodisku vydala za farára Ľudovíta Novomeského a obidvaja sa roku 1889 rozhodli vysťahovať zo Slovenska do USA, kde od začiatku svojho príchodu pracovali na národnom poli medzi slovenskými krajanmi v spolkovej a spoločensko-kultúrnej oblasti. Pavla Novomeská sa svojou činnosťou stala postupne najvýznamnejšou Slovenkou v USA, kde roku 1922 umrela. Jej brat Ján Cablk (*1867 Orosláň), patril na Slovensku od roku 1924 do svojej smrti (1943) k jedným z najvýznamnejších finančníkov a národohospodárov. Pre svoje sociálne a národné cítenie, najmä pomoc najzraniteľnejším, volali ho „otcom slovenských sirôt“.

V Orosláni sa postupne rozvíjali remeslá a na začiatku 20. storočia bolo v dedine veľa tkáčov, kolárov, čižmárov, kováčov. Pred druhou svetovou vojnou bolo v dedine 113 stredných roľníkov, 77 maloroľníkov, 128 poľnohospodárskych robotníkov a iných. V roku 1930 mala obec 1473 obyvateľov. Keď v roku 1937 otvorili bane, v ďalšom roku počet obyvateľov vzrástol na 1528. Otvorením baní a príchodom baníkov sa v roku 1948 počet obyvateľov zvýšil na 1700 a súčasne s ich príchodom tu postavili domčeky a novú školskú budovu. To bol už náznak, že vidiecky charakter bývalej Slovákmi osídlenej remeselnícko-baníckej obce sa čoskoro štruktúrou obyvateľstva a urbanisticky zmení. Stalo sa to postavením nových obytných domov, školských budov, obchodov, pohostinských a zdravotníckych zariadení. Keď mal Orosláň v roku 1954 takmer 17 tisíc obyvateľov, získal štatút mesta. Dovtedy banícke sídlisko patrilo k pôvodnej dedine, ktorá sa vyhlásením za mesto stala jeho súčasťou nazvanou „Stará dedina“, v ktorej dodnes žijú prevažne obyvatelia slovenského pôvodu. O zachovanie povedomia, kultúry, tradícií a pamiatok svojich slovenských predkov, zakladateľov obce, sa stará Slovenská samospráva v Orosláni, ktorá tu pôsobí od roku 1995. Okrem toho, že prevádzkuje Pamiatkový dom, otvorený roku 1987, organizuje slovenské jazykové kurzy a početné slovenské programy, stará sa aj o slovenský evanjelický pamätný cintorín. Okrem tradičných podujatí usporadúvaných v priebehu roka vždy v auguste v rámci Dedinských dní pestrým programom prezentujúcim slovenské zvyky obohacuje kultúrny život mesta. Program sa odohráva na hlavnom námestí Starej dediny, v susedstve evanjelického kostola a v priestoroch slovenského Pamiatkového domu. Jeho hlavným organizátorom je Slovenská samospráva v Orosláni, na čele ktorej stojí Alžbeta Szabová, a spoluorganizátormi sú Spolok za ochranu dedinskej kultúry a tradícií a miestna evanjelická cirkev. Bohatý program prebieha prevažne v areáli Pamiatkového domu a moderátori ho uvádzajú dvojjazyčne. V programe vystupujú vždy aj súbory zo Slovenska. Je zaujímavé, čo všetko sa človek po rokoch na cestách po stopách Slovákov v Zadunajsku dozvie. Spomeniem jeden historický fakt, ktorý súvisí s bratskou pomocou, týkajúcou sa mojej rodnej obce Pôtor. Keď sa pred poldruha storočím (1870) pôtorskí evanjelici rozhodli prebudovať starý kostol, so súhlasom svetskej a cirkevnej vrchnosti mali možnosť prostredníctvom úradne potvrdených suplikantov cestovať po celom Uhorsku a žiadať milodary na tento účel. Po Zadunajsku cestoval suplikant Pavel Dudok a zavítal aj do Orosláňu. Zachovaná suplikantská knižka prezrádza tieto mena darcov: Ján, Pavel a Jozef Vicena, Ján Likerec, Ján Kositský, Ján a Pavel Daniš, Pavel Junáček, Ján Hanzlík, Michal Petran, Andrej Struhár, Ján Šuvada – richtár, Martin Tomášik, Štefan Habakus, Ľudovít Čecko, Ondrej Megiš, Ján Košťál, Štefan Šili, Ján Rajčáni, Ján Sunovský, Andrej Turan, Ján Migoš, Pavel Senkrik, Martin Križan, Juraj Dolinka, Ján Lahvička, notár Ján Cablk, Ján Majorovič, Adam Juleg, Ján Lászlo, N. N. (anonym) – 3x, Pavel Takáč, Štefan Smilek, Ján Krišák, Pálený, farár Juraj Mošteňan. Niektoré z týchto priezvisk pretrvávajú dodnes.

Ján Jančovic

Foto: autor