Veľká noc je najstarším a najvýznamnejším sviatkom kresťanského cirkevného roka. Už vlani sme nemohli sláviť tieto sviatky ako obyčajne. Tohto roku pre pandémiu koronavírusu je situácia možno ešte smutnejšia. Rodiny sa bez ohľadu na vierovyznanie budú asi stretať vo veľmi úzkom kruhu alebo len telefonicky. Omší a bohoslužieb sa budú zúčastňovať len prostredníctvom internetu. Aké zvyky si budeme môcť užiť? Akých sa nebudeme musieť vzdať? Vďaka čomu pookrejeme v tomto období ťažkých skúšok? Opýtali sme sa niekoľkých osobností nášho slovenského sveta v rôznych kútoch Maďarska.

Ondrej Csaba Aszódi, predseda slovenského voleného zboru v Ečeri, vedúci folklórnej skupiny Zelený veniec.

„My v Ečeri sa snažíme zachovávať svoje tradície veľmi dôsledne. Predsa sme tento rok urobili kroky, ktoré sme neurobili, ani nepamätám, kedy. Počas pôstu sme sa pustili do výzdoby dediny. Obecný úrad vymyslel, že niečo treba urobiť. Situácia je smutná, nemáme spoločné podujatia. Keď sa ma opýtal prednosta miestneho úradu, čo by som povedal na nápad postaviť pred oblastným domom slameného zajaca a ovečku, nemal som námietky a, môžem povedať, že je to milé. Hádam aj ľudia prídu na veselšie myšlienky. Dokonca most cez potok tiež vydekorujeme kvetmi dopredu. Je to zvláštne, ale mimoriadna situácia vyžaduje mimoriadne riešenia. Dávnou tradíciou je u nás umývanie v potoku lásky na Veľký piatok. Vzhľadom na pandémiu tohto roku sa nezídeme na sviatok vo veľkom množstve. Len niekoľkí ukážeme v maďarskej verejnoprávnej televízii, ako sa to u nás robieva. Samozrejme, tohto roku si umyjeme len oči a čelo, lebo rúško nepustí a bez neho by sme sa dopustili priestupku. Variť sa v Ečeri bude, ako tradične, na začiatku veľkonočného týždňa, na Kvetnú nedeľu fazuľový prívarok, aby fazuľa v záhradách pekne kvitla. Vždy používame strakatú fazuľu. Na Zelený štvrtok a Veľký piatok jeme vajcový prívarok, symbolizujúci plodnosť. Šunku si dáme po vzkriesení na Veľkonočnú sobotu. Aj v nedeľu na raňajky. Obed je tradičný sviatočný, mäsová polievka, vyprážané mäso s chrenom a zemiakmi. Sviatočný koláč je pletenec s hrozienkami a citrónovou kôrou. Je lesklý od vajíčka. Veľkonočná šunka sa má jesť s týmto koláčom. Moja starká pekávala na Veľký piatok kapustník. Voľakedy veľmi dávno v pondelok polievali chlapci dievčence a v utorok išli dievky šibať mládencov, ktorí ich poliali. Ale tento zvyk dávno vymrel, ja som ho ani nikdy nevidel.“

Juliana Borguľová, predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy v Poľnom Berinčoku na úvod nášho rozhovoru zaúpela, či sa vôbec niekedy podarí opäť stmeliť skupinu a vzbudiť záujem o slovenské spoločenské dianie v meste, kde žije. Majú veľa chorých a veľa ľudí definitívne odchádza. Veľmi by potrebovali povzbudenie.

„Pre pandemickú situáciu je osvetový dom zavretý, zatiaľ pomáham v registrácii na očkovanie. Čo sa nám podarí zachovať? Ani neviem, čo mám povedať. Bohoslužby budeme mať online. Veľmi tuho sme rozmýšľali, čo také sa dá v dnešnej dobe urobiť, aby sme zachovávali tradície, aby sme aspoň trochu ozvláštnili smutné všedné dni. Veľká polievačka veru ani tohto roku nebude. Budeme vďační, ak v zdraví prežijeme. Preto sme sa potešili výzve mesta, aby kto môže a vie, doma individuálne pripravil kraslice a zaniesol ich do centra mesta, kde bude vyzdobené námestie a pripravené miesto na vyloženie veľkonočných vajíčok. K tomu som aj ja pripravila výzvu pre slovenských voličov a pre členov Organizácie Slovákov Poľného Berinčoku. Môžem dať aj nápad, aj materiál, ak potrebujú. Nech by mali k dispozícii informáciu. Od utorka veľkonočného týždňa môžu umiestniť svoje výtvory na slovenský ostrov, respektíve na výstavnú plochu dôchodcov. To také drevené debničky s nápisom Slováci Poľného Berinčoku prajú požehnané veľkonočné sviatky. Je to príležitosť niečo urobiť pre vlastné potešenie a pokochať sa vo výstave veľkonočných diel spoluobčanov. Gastronomické tradície budeme doma pravdepodobne pestovať, myslím si. Šunku uvarím a potom ešte v tej vode krátko povarím klobásu. Budú vajíčka, pagáče, sadlové „papučky“ so slivkovým lekvárom. Už aj pred sviatkami som upiekla dve dávky a mamička ma pochválila, či sú len dobré. Je to recept tety Anny Buczkovej, my sme ju volali teta Anes. Žiaľ, už ich pečie na onom svete. Ja som sa jej zabudla opýtať, či ich na vrchu potrieť vajíčkom a či nie... Krémeše sme piekli ešte tradične, tiež zo sadlových plátov s vareným krémom. Sviatky oslávime v úzkom kruhu. V tejto situácii – hoci je to ťažké prijať – nebude chodenie po návštevách. Je to tak bezpečnejšie. Máme veľké plány na dobu po pandémii. Tieto recepty musíme zachovať pre budúcnosť.“

Juliana Szabová, členka Slovenskej národnostnej samosprávy v Černi si len smutne povzdychla.

„My si robíme plány najmä na časy, keď sa zbavíme tejto nepeknej choroby. Dovtedy chceme hlavne prežiť bez ujmy na zdraví, čo sa, žiaľ, nie všetkým darí. Čerňa je neďaleko Móru, kto môže, pracuje vo veľkých firmách s mnohopočetnými zamestnancami a veľmi veľa ľudí je u nás infikovaných. Ale jesť sa musí. V Černi bolo zvykom pripravovať čerstvo zarezanú hydinu a predovšetkým variť výdatné jedlá, ktorými sa zasýti početná rodina s mnohými deťmi. Veľa ryže, orechové koláče. U nás doma sú populárne orechové podkovičky. Čo plánujeme, o tom sme sa radili s predstaviteľkami slovenských samospráv v Cafári a Jášči. Veríme, že v lete to už bude možné uskutočniť.“

Ivett Horváthová Körtvélyesi je nielen členkou Slovenskej národnosntnej samosprávy v Šóškúte, ale sa aktívne podieľa aj na činnosti Slovenskej samosprávy Peštianskej župy. Konštatovala, že z tradícií sa pravdepodobne podarí zachovať na Veľkú noc len gastronomické zvyky. Šibačka nebola ani vlani. Chlapci asi ani teraz nebudú môcť vytiahnuť svoje nádherné šibáky, plné farebných stužiek a mašlí, aby si vyšibali na ne ďalšie okrasy. Ani dievčatá nebudú mať na zadku červené klobásy po veľkonočnej šibačke. Omša bude online, to je isté.

„Už ani minulý rok moji synovia neboli šibať, ani mňa nikto nevyšibal. Ešteže mám synov, polejú ma, nech neuvädnem. Samozrejme, aj u nás budú varené vajíčka a šunka. Keď je normálny svet a normálne žijeme, tak ešte pred raňajkami chodievajú chlapci na omšu a potom šibať. Najprv obe babičky, potom všetky tety, dobré susedy, kamarátky. Pred dvoma rokmi ešte chodili na „šibací“ okruh v okolí 50 kilometrov, aj do Tárnoku a Érdu. Dievčence mali online rozpisy, že očakávajú šibačov a polievačov. Chlapci sa potom zapisovali na harmonogram dievčiny, ktorá sa im páčila. Ba aj maďarské dievčatá musia mať pripravené stužky na šibák, inak by ich veru Horváthovci, ba ani iní chlapci zo Šóškútu, nešli poliať. A farba stužiek, ktoré priväzovali na šibák, sa musí každoročne odlišovať, to je pravidlo. Chlapci, keď si vyšibú a „vypolievajú“ vajíčka, tak na večeru dostanú väčšinou francúzske zapekané zemiaky s veľkým množstvom varených vajec. Vlani vo februári sme odštartovali náš Slovenský klub a potom nám pandémia prekazila možnosť stretať sa. Raz sme boli na viniciach pri krížoch. Navštívili sme Paulikovcov, porozprávali sme sa. Bolo to výborné, ale potom sme nemali príležitosť organizovať podujatia. Vlani bola reedícia kuchárskej knihy Slovákov Peštianskej župy Takto varila starká. Nakúpili sme si veľa exemplárov. Anna Monostoriová, ktorá sa preslávila svojimi trúbeľkami a viackrát za sebou vyhrala tunajšiu súťaž, si zmyslela a začala variť a piecť z tejto kuchárskej knihy. Urobila, odfotografovala a zdieľala na sociálnych sieťach v skupine Šóškútskeho slovenského klubu. Tým dostali chuť aj ostatné členky a začalo sa hnutie zachovávania slovenských gastronomických pochúťok. Nielen naše, šóškútske robíme, ale aj ďalšie, z ostatných obcí Peštianskej župy obývaných Slovákmi. Máme z toho veľkú radosť. Možno vzniká nová tradícia.“

Erika Trenková

Foto: archív ĽN, Nikoleta Patocskaiová