Kým dobronivský rodák, farár, ľudovýchovný pracovník, osvietenský filozof a veršovník Matej Markovic st. prišiel roku 1734 medzi dolnozemských Slovákov do Sarvaša z územia dnešného Slovenska, jeho syn Matej Markovic, narodený 25. 3. 1752 v Sarvaši, po štúdiách odišiel medzi svojich rodných opačným smerom.

Roku 1776 stal sa evanjelickým farárom v Pustých Úľanoch, kde sa mu a jeho manželke Alžbete Szökössyovej, narodil roku 1779 syn Matej. Pôsobil tu do roku 1782. Keď po vydaní tolerančného patentu Jozefom II. roku 1781 začala po prehratej bielohorskej bitke (1620) znovu ožívať aj evanjelická cirkev v Česku, do Prahy hľadali vhodného farára, ktorý ovládal českú a nemeckú reč. Dlhé roky pred Bielou horou pôsobili v Česku ako protestantskí kazatelia viacerí rodáci zo Slovenska. V roku 1782 tam vznikol najskôr vojenský evanjelický zbor, do ktorého sa prihlásili aj rodiny z Prahy a okolia. Pri obsadení miesta evanjelického farára v pražskom cirkevnom zbore zohral rozhodujúcu úlohu Michal Institoris Mošovský, ktorý vtedy pôsobil v Bratislave, a bol priateľom jeho otca. Pražania ho prvého oslovili, aby sa stal farárom ich začínajúceho evanjelického zboru. On však túto ponuku zdvorilo odmietol, ale poradil im ako majú postupovať. Medzi tým sa cez Prahu vracal zo štúdií v Nemecku Juraj Ribay, ktorému tiež ponúkli miesto svojho kazateľa. Ten by túto službu bol aj prijal, ale podmieňoval ju najskôr ordinovaním za farára v Uhorsku. Ukázalo sa, že Michal Institoris mal u pražských evanjelikov pri obsadzovaní farárskeho miesta rozhodujúce slovo. Keď sa naňho obrátili, aby im pomohol v tomto probléme, skúsený Institoris im odporúčal, aby miesto farára v pražskom evanjelickom zbore, v ktorom členmi boli aj nemeckí hovoriaci veriaci, obsadili farárom, ktorý ovláda češtinu aj nemčinu. A keďže o takom na Slovensku vedel, žiadal preňho splniť aj existenčné podmienky. Bol to predovšetkým byt, ročný plat 600 zlatých a súhlas vrchnosti.

Zo Slovenska do Česka

Takýmto kandidátom na toto miesto sa stal Institorisom odporúčaný Matej Markovic, pôsobiaci už šesť rokov v Pustých Úľanoch. Keď pražskí evanjelici v novembri 1782 dostali od vrchnosti povolenie zriadiť si český evanjelický zbor, hneď na to poslali Matejovi Markovicovi pozvanie za ich farára. Ten pozvanie prijal a pred Vianocami v roku 1782 prišiel s celou svojou rodinou (manželkou a dcérou) na ťažkom furmanskom voze do Prahy. V Prahe sa mu narodili jeho ďalšie dve dievčatá. Jeho nástup nebol taký jednoduchý, ani po schválení guberniou. Prestup katolíkov na evanjelickú vieru sťažoval dvorný dekrét, podľa ktorého tieto prestupy schvaľoval po niekoľkotýždňovom podaní dovtedajší katolícky správca. Týmto sa zabraňovalo hromadným prestupom katolíkov a tak členov evanjelického zboru na udržanie si svojho duchovného vodcu bolo stále málo. Popri týchto začiatočných vnútrocirkevných ťažkostiach zbor a farár stále zápasil s katolíckou vrchnosťou a z nepravdivých obvinení bol v auguste roku 1783 Matej Markovic suspendovaný a až v novembri 1783, keď sa dokázala nepravdivosť obvinení, vrátil sa na svoje miesto. Vnútrocirkevné problémy spočívali aj v tom, že pražskí evanjelici žiadali zjednodušený spôsob bohoslužieb podľa tradície z husitského obdobia. Bohoslužobné poriadky zavedené Lutherom a praktizované na Slovensku sa im zdali blízke katolíkom a tak viacerí prestúpili ku kalvínom. Týmto sa zbor oslabil nielen početne, ale aj finančne, čím Matej Markovic nedostával vokátorom prisľúbený plat a tak chcel Prahu opustiť. Znovu však zaúradoval Michal Institoris, ktorý presvedčil Markovica, aby tam zostal, že sa pomery upravia, čo sa nakoniec aj stalo. Už v roku 1783 aj zásluhou zbierok z cudziny sa zbor postavil na nohy a zakúpil si väčší meštiansky dom na Truhlářskej ulici pre potreby modlitebne a fary. Dovtedy sa bohoslužby konali v paláci grófa Wurmsera. Slávnostné bohoslužby s posvätením modlitebnice sa konali na svätodušnú nedeľu 9.5.1784, keď to všetko vykonal Matej Markovic. Boli to prvé bohoslužby českej evanjelickej cirkvi vo vlastnom objekte. Český evanjelický zbor poskytol tieto objekty aj nemeckému cirkevnému a vojenskému evanjelickému zboru. Nemeckí evanjelici si chceli založiť vlastný evanjelický zbor, ale ich požiadavku konzistórium vo Viedni roku 1786 zamietlo. Potom sa Nemci s Čechmi dohodli na spoločnej „Evanjelickej civilnej cirkvi“, ktorú podpisoval aj Matej Markovic. Nakoniec sa po rokoch nemeckí evanjelici roku 1790 oddelili a zriadili si svoj zbor. Predtým roku 1786 Krajinská vrchnosť neschválila nomináciu Mateja Markovica na funkciu superintendenta.

Položil základy českej evanjelickej obce

V roku 1786 a roku 1793 bol už seniorom. Matej Markovic bol v mnohom podobný ako jeho otec v Sarvaši tým, že okrem iného písomne vydal aj „Pořádek“, podľa ktorého sa konali prvé bohoslužby českej evanjelickej cirkvi v jej vlastnom modlitebnom dome. Usiloval sa o náboženskú toleranciu, vybudoval prvé základy českej evanjelickej obce po stránke organizačnej, liturgickej a vieroučnej. Tomuto účelu slúžila aj jeho literárna činnosť, v ktorej tiež pokračoval po stopách svojho otca. Zaslúžil sa o vydanie Spisu Michala Institorisa-Mošovského „Listovní odpoveď k Augsburského vyznaní Čechům a Moravanům na jejich otázku, jestli lámaní chleba při Večeři Páně potřebné, s přídavkom české Confesii Maximiliánovi II., cisáři, roku 1575 podané“, preložil spis Innocens apostata (Praha 1783), ktorý bol obranou evanjelického učenia. Z nemčiny preložil časť diela profesora katolíckej teológie Gašpara Royka o kostnickom koncile. Jeho vlastné dielo: Zpráva, kterak a jak má se prohlašujúci se evanjelik svému examinujícimu kňezi katolíckemu odpovídati (Praha 1783); Nevinný odpadlec (Praha 1783); Dekrét sněmu Kostnického o přijímaní pod jedním spůsobem (Praha 1783); Písně duchovní (Praha 1783); Kázaní na epištolu v neděli druhou po Králich ... (Praha 1785); Hlavní otázky pro prvotiny u stolu Páně (Praha 1791). Z hľadiska cirkevného bol najvýznamnejší ním vydaný spevník, do ktorého včlenil 175 piesní Tranovského Cithary sanctorum a doplnil ho modlitbami. Pre deti vydal „Malý katechizmus evanjelický“ (Praha 1785) a v rukopise zostal jeho český preklad K.K. Sturma „Kochání se s Bohem i jeho verše“. Za jeho literárnu činnosť reagovala katolícka cirkev žalobami. Po vydaní jeho Zprávy ... bol obžalovaný u samotného dvora a ako je už uvedené, v auguste 1783 na najvyšší príkaz aj zbavený úradu, ale onedlho oslobodený. Do Prahy prišiel Matej Markovic keď mal 30 rokov a pôsobil tam jedenásť rokov. Zomrel 25.8.1793 v Prahe ako farár a senior českej evanjelickej cirkvi a pochovaný je na pražskom Karlínskom cintoríne. Cirkev mu na jeho pamiatku a za činnosť umiestnila v modlitebni dosku, teraz Kostol u Salvátora s textom: „Na věčnou památku muži božímu, ctihodnému, vysoce učenému, dobře zasloužilému Matějovi Markovicovi, zdejšímu kazateli cirkve české pražské evanjelické podle Augšpurského vyznání, jenž sa narodil 25.března 1752 v Sarvaši v Uhrách, zastávaje skrz 6 let duch. pastířsky ouřad v cirkvi evanjelické Pusta-Fődymešské, do Prahy povolán léta 1783 první cirkev českou evanjelickou založil v Praze, a u ní skrze 10 let kazatelský ouřad konaje, odebral se do slávy večné dne 27.měsíce srpna léta Páně 1793, u věku svého 41 let a 5 měsícu. Táto památka učinená jest augšp.konfes. Daniel 12,3“. Po smrti Mateja Markovica na čele Evanjelického cirkevného zboru v Prahe stál potom na Dolnej zemi, v Dunaeďháze a v Malom Kereši do svojej smrti pôsobiaci Štefan Leška.

Ján Jančovic

Foto: autor a archív autora