Počas slnečného dňa skorého leta, 30. mája, navštívila skupina záujemcov z Klubu slovenských dôchodcov hrobku tureckého básnika, osmanského bektaského derviša s menom Gül Baba alebo Cafer, ktorá sa nachádza v 2. obvode Budapešti a bola zrekonštruovaná v rokoch 2015 – 2018.

Gül Baba, alebo Otec ruží bol členom jedného z islamských mníšskych rádov – dervišského rádu Bektas – a kázal Korán viacerým sultánom. Osmanský učiteľ a básnik zomrel v Budíne v roku 1541. Na jeho pohrebe sa údajne zúčastnil aj sultán Sulejman I. Tretí budínsky paša Mehmed mu dal v rokoch 1543 až 1548 postaviť hrobku, ktorá je dodnes jedným z popredných pútnických miest a zároveň jediným fungujúcim pútnickým miestom Turkov v kresťanskej Európe. Zmenšená maketa hrobky Gül Baba Türbe sa nachádza v parku Miniatürk v Istanbule.

K hrobke sme sa dostali od vchodu na Mešitnej ulici. Prechádzali sme cez vydláždené záhrady so schodmi, až do záhrady magnólií, levandule a ruží. Počas prechádzky sme obdivovali pestrofarebné, omamne voňajúce ružové kríky, kvitnúce levandule, stále zelené rastliny a množstvo vždy zelených stromov. Zo stĺporadia pred hrobkou, z vyhliadkovej plošiny a vyhliadkových veží sa nám naskytla nádherná panoráma parlamentu, Dunaja lesknúceho sa v slnečnom jase a jeho pôvabných mostov.

Samotná hrobka má osemuholníkový pôdorys, je krytá olovenou kupolou s polmesiacom, vchod je orientovaný na východ. Zdobí ju rad tehlových oblúkov – oslích chrbtov, vo vnútri je drevená rakva s turbanom. Turecký cintorín v okolí hrobu stavitelia obnovili dvanástimi náhrobnými kameňmi s turbanom.

V múzeu sme si pozreli krátky film o vzniku hrobky a jej histórii v priebehu storočí. Vo výstavných sálach sme nahliadli do sveta dervišov, dozvedeli sme sa o úlohe osmanských Turkov v Uhorsku a živote Gül Babu. Výstava bola obohatená o dobové predmety uložené v presklených vitrínach. V priestoroch dočasnej výstavy nám ukázali panoramatické fotografie Istanbulu zo 70. rokov 19. storočia.

Fotografie zhotovili bratia Abdullahovci, profesionálni fotografi sultánovho dvora. V kaviarni múzea sa podáva aj tradičná turecká káva. Pekné počasie, krásne výhľady, kvetinové záhrady a množstvo zaujímavých spomienok zanechali trvalý dojem vo všetkých, ktorí múzeum navštívili.

Z hrobky sme vyšli vchodom na Ulici Gül Baba. Žiaľ, táto už nenavodzuje atmosféru dobovej tureckej architektúry, žiadne kvetované okná, upravené záhrady, len betónové múry rozostavaných luxusných bytov, sem-tam neobývaný dom s rozpadávajúcou sa omietkou alebo moderné bytovky v štýle architektúry 20. storočia.

Beáta Tamásová – HaZ

Foto: autorka