V Černi, ako aj v okolitom regióne, zohrával priam historickú úlohu Ján Szabó, zanietený a horlivý bojovník za zachovanie slovenského povedomia v Bakonskom pohorí. Dodnes tu naňho ako na aktivistu, ktorý od polovice 80. rokov zastupoval záujmy bakonských Slovákov v Demokratickom zväze Slovákov v Maďarsku a neskôr v slovenskom samosprávnom systéme, nezabúdajú.

Nezabúdajú ani na to, že v deväťdesiatych rokoch prevzal vedenie ženského ľudového speváckeho zboru založeného roku 1974 a inicioval jeho rozšírenie o mužskú sekciu. V roku 1994 sa Ján Szabó podieľal na zrode prvého slovenského voleného zboru v obci, ktorý odvtedy aktívne pôsobí v záujme zachovania kultúry a jazyka niekdajších zakladateľov obce. Práca je to neľahká. Ján Szabó zanechal po sebe úlohy, v realizovaní ktorých teraz pokračujú jeho synovia Ján a Zoltán. Ján prevzal po otcovi farmárčenie, Zoltán zachovávanie tradícií na profesijnej úrovni – najprv, od roku 2003, vedenieSúboru za zachovanie slovenských tradícií a roku 2006, po oteckovej smrti, aj Slovenského regionálneho kultúrneho strediska a post predsedu miestnej slovenskej národnostnej samosprávy.

Mamička chlapcov Juliana Szabóová sa ujala spravovania regionálneho domu, keď sa Zoltán stal vedúcim Úradu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku. Je zanietená zberateľka starodávnych textílií, o čom sme sa už neraz rozprávali. Ja som nadšená obdivovateľka jej, či skôr čerňanskej zbierky. Na návštevu k nim ma pozvala nielen preto, aby mi ukázala skvostné odevy, ale len tak, súkromne, na zabíjačku u Szabóovcov. Lákala ma aj možnosť zadovážiť si bravčovú krv, ktorú mäsiarstva v Maďarsku nepredávajú. Evanjelici v Černi ju síce zachytia, ale nepoužijú ani na výrobu krvavničiek, ani na zabíjačkovú, či žobrácku kašu, akú dodnes robievajú na okolí Nitry a Trenčína, skadiaľ pred 300 rokmi prišli do Bakonských hôr predkovia Čerňanov. Pozvanie som teda s radosťou prijala.

Bola som zvedavá, či sa dá v Černi u Szabóovcov aj v takú neobyčajne obyčajnú sobotu hovoriť po slovensky, aké spomienky si zachovali na slovenskú školu v Budapešti a či aj najmladší Szabóovci majú kontakt so slovenčinou.

Rozhovor na piatok

Posledný januárový piatok sa Szabóovci už popoludní chystali na nasledujúci deň. Očistili a opražili cibuľu a načistili cesnak. Pripravili všetko, čo treba. Janko si potom urobil čas, aby sa so mnou porozprával. Najprv o škole a potom o všeličom.

– Ako vôbec vznikla myšlienka ísť do slovenskej školy v Budapešti?

– Otecko raz roku 1984 prišiel domov a náhle sa opýtal: chlapci, chcete chodiť do slovenskej školy v Budapešti? A my sme s krikom odvetili, že áno, – spomína si Janko. – Pravdou je, že sme nemali ani poňatia, na čo sa nadšene hlásime. Potom sa k nám pridali aj ďalší, náš bratranec Feri, chlapci Horváthovci, ďalšie dve dievčatá, takže nás tam chodila celá parta.

– Ja som sa hnevala, lebo so mnou to môj muž nekonzultoval, – posťažovala si Julka Szabóová. – Mohla som si oči vyplakať každú nedeľu, keď som vyprevádzala chlapcov k autobusu. Avšak musím uznať, že vďaka škole v Budapešti a bývaniu na internáte sa obaja stali pohotovými, bystrými, samostatnými.

– Ja som mal vtedy deväť rokov. Priznávam, nepociťovali sme to ako veľkú vec učiť sa po slovensky. Treba si dopriať čas, aby v človeku vyklíčilo zasadené semiačko, aby vyrástlo, aby sme si uvedomili, čo sme tým získali. Ani moje deti zatiaľ nemajú v sebe ten elán, to nadšenie učiť sa po slovensky. Snažíme sa zasadiť do nich semiačko. Aj moja žena, hoci je nemeckého pôvodu, sa učí po slovensky. Deťom hovoríme po slovensky Matúško a Marek. Dúfam, že budú ako ja. Len potrebujú čas. Moja storočná stará mama a starý otec, kým žili, sa spolu len po slovensky zhovárali.

– Všetko ste im rozumeli?

– To netvrdím, že všetko, ale myslím si, že všetko potrebuje svoj čas. Prišiel som na to, že potrebujem svoje korene, – konštatoval Janko. – Škole možno všeličo vytýkať. Ale vďaka nej som začal pociťovať svoj slovenský pôvod. Otecko vedel, že to potrebujeme. Spočiatku som si to neuvedomoval, až časom. Zdedil som od neho aj priateľov zo Slovenska, Blažej Práznovský z Veľkého Zálužia pri Nitre sa stal krstným otcom mojich detí. Navštevujeme sa, telefonujeme si. Naša súdržnosť pre nás veľa znamená.

– Musíme dosiahnuť určitý vek, aby sme plne precítili, čo nám zanechali naši predkovia. Aké je to ohromné bohatstvo, bez čoho sa nevieme zaobísť. Ja už nehovorím po slovensky, ale v srdci sa cítim byť Slovenkou. Aj sa hlásim k Slovákom, – dodala Julka.

– Tu v dedine vlastne už len my dvaja s bratom hovoríme plynule po slovensky, – pritakal Janko.

– Pričom tu ešte stále žije 68 rodín, ktorých priezviská svedčia o ich slovenskom pôvode. Vedia, že majú slovenských predkov. Kalincsák, Kadlecsík, Sloboda vedia, že sú Slováci, – tvrdí Julka.

– Ale nezachovali si nič z ich povedomia. To je málo, že viem, že mám meno slovenského pôvodu, ale považujem sa za Maďara, – konštatuje Janko. – Miestne komunity prestali byť uzavreté, ani to nerobí dobre národnostným dedinám, že sa v nich vymieňa obyvateľstvo. Starí odchádzajú na onen svet, mladí sa presťahujú inde, do mesta, na ich miesto prichádzajú ľudia z iných končín. Menia sa zvyky, nároky. V Černi ani školstvo, ani kultúra neprospievajú zachovávaniu národnostného povedomia. Moji synovia musia chodiť do školy do susedného Jášču, aby sa mohli učiť po slovensky. Preto si musíme vážiť každý drobný úspech, ktorý dosiahne naša slovenská samospráva.

– Kým my žijeme, snažíme sa, – dodáva Julka. – Náš tunajší slovenský národopisný dom je svedectvom slovenskej minulosti. Keď sem niekto príde, ukážeme mu, čo sme zdedili. Prichádzajú si ho pozrieť aj skupiny školákov. Síce len sporadicky, posledný vyučovací týždeň pred letnými prázdninami, ale už roky im ukazujeme svedectvo o slovenskej minulosti obce vystavené v budove oproti škole, – usmeje sa Julka. – Aj ubytovať sa u nás dá, – prebudí sa v nej turistická manažérka.– Neďaleko vedie turistický chodník Modrá trasa tiahnuci sa naprieč krajinou, radi privítame slovenských záujemcov z iných kútov Maďarska. Máme tu krásnu prírodu a nádherné pamiatky.

„Jelito je na peci, hybaj zesť...“

Ráno o pol šiestej dve doma chované ošípané mali obetovať svoj život kulinárskym potrebám Szabóovcov. Pre Jána Szabóa mladšieho to nie je nič mimoriadne, veď – hoci je profesiou strojár – hospodári na 20 hektároch pôdy, chová prasce i iné zvieratá a s tromi ďalšími kamarátmi, Ferkom Krotkim, ktorému pomáhal aj 11-ročný syn Áron, Jozefom Gurdonom a Lackom Kadlecsíkom majú zabíjačkové úkony nacvičené do posledného detailu. Zabíjajú ročne niekoľkokrát.

– Jelito je na peci, hybaj zesť! – tak nám mamička hovorievala. Aj desať výslužiek posielala po zabíjačke, ale nikdy neposielala krvavničky. Ani my sme nikdy také nedostali, – zaspomínala Julka.

– Vraveli tiež, že v krvi je duša brava. Hádam len by sme ju nezjedli! Vrátime ju prírode. Preto krv nepečieme, iba pre kamarátov, – dodáva Janko.

Na zabíjačku prišiel bratovi pomôcť aj Zoltán z Budapešti, hoci on si viac váži halušky s vajcom než pečené mäso. Na slovenskú školu, kde sa začal učiť ako 8-ročný a skončil maturitou, si spomína ako na miesto, kde bola disciplína ako v armáde a každý deň sa hral futbal. Neúnavne sa snaží zachovávať slovenské dedičstvo ako predseda čerňanskej slovenskej samosprávy. Cíti, že musí. Keď prestane, všetka doterajšia snaha vyjde navnivoč.

Erika Trenková

Foto: autorka