Pred desiatimi rokmi sme na stránkach Ľudových novín prvýkrát písali o Dominikovi Volterovi, vtedy ako o nadanom spevákovi z Pišpeku, ktorý získal zlaté ohodnotenie na kvalifikačnej prehliadke Odborného výboru pre národnosti a ľudovú hudbu Celoštátneho združenia speváckych zborov, kapiel a folklórnych súborov v Maďarsku (KÓTA).

Za desať rokov sa vo svete udialo veľa vecí a z nadaného speváka, gymnazistu, vyrástol ešte nadanejší dospelý. V roku 2020 vydal publikáciu Ľudová religiozita v Pišpeku / Püspökhatvan népi vallásossága. Momentálne je poslucháčom doktorandského štúdia na budapeštianskej univerzite ELTE a už druhý rok omladzuje pedagogický zbor gymnázia s vyučovacím jazykom slovenským v hlavnom meste, kde externe vyučuje dejepis. A aby som nezabudla, nezanedbáva ani svoje spevácke ambície spred desiatich rokov, veď je vedúcim Ženského spevokolu v Išasegu a korepetítorom a dirigentom Ženského speváckeho zboru v Kerestúre. V inštitucionalizovanej forme sa neučil po slovensky ani na základnej škole, ani na gymnáziu, predsa na motiváciu svojej sestry si vybral odbor slovenčina – dejepis na prestížnej univerzite ELTE. „Vyrástol som v dedine Bag neďaleko Pišpeka. Slovenské slovo som počul u babky, od nej som sa naučil základy. Na univerzite som vyštudoval odbor učiteľstvo slovenského jazyka a dejepisu, takže som už získal základ, ale potreboval som aktívne poznatky. V poslednom roku magisterského štúdia som využil možnosť v rámci programu Erasmus študovať rok v Bratislave, na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde okrem zdokonaľovania sa v slovenčine som sa zahĺbil do etnológie.“

Som matkou a nejakú dobu som pracovala s mládežou všetkých vekových kategórií, teda s istotou môžem povedať, že podobne ako reálne predmety ani história nepatrí medzi najčastejšie volené smery na univerzitách. Zaujímalo ma, prečo si Dominik vybral práve históriu a slovenčinu?

„Mal som obrovské šťastie, lebo na strednej škole som mal vynikajúce dejepisárky, ktoré mi vštepili lásku a nadštandardný záujem o históriu. Mal som iba šestnásť rokov, keď som začal so svojou zberateľskou činnosťou v Pišpeku a na okolí. Na podnet svojej profesorky som sa zúčastňoval na celoštátnych študijných súťažiach stredoškolákov známych pod skratkou OKTV, takže pozitívny prístup k histórii, resp. etnografii a k slovenčine som už mal. Podľa plánov pôvodne som sa chcel prihlásiť na aprobáciu nemčina – história, ale moja sestra ma prehovorila. Bola poslucháčkou nemčiny, práve preto mi odporúčala slovenčinu ako lepšiu perspektívu. Keďže som tento jazyk počúval u babky od detstva, nebol mi cudzí, prihlásil som sa a našťastie ma aj zobrali na učiteľský smer.“

Pedagogika nie je iba prácou, ale povolaním. Sledovala som Dominika na prednáške a počas rozhovoru po jej skončení som vycítila jeho zanietenosť, motiváciu a elán, videla som ten oheň v jeho očiach, keď hovoril o zvykoch a tradíciách Slovákov v Maďarsku. Je vyštudovaným a aktívnym pedagógom, dokonca v dvoch inštitúciách. „Vo svojej alma mater na osemročnom gymnáziu v Gödöllő učím históriu a maďarskú vzdelanosť. Musím priznať, že práve tento predmet je mojou srdcovou záležitosťou. V Karpatskej kotline neexistuje čistokrvný národ, všetky tu žijúce národy a národnosti na seba navzájom vplývali, takže automaticky učím maďarské deti v maďarskej škole aj slovenské reálie, slovenské zvyky a dokonca aj slovenské výrazy. Tri dni vyučujem v Gödöllő, jeden deň na slovenskom gymnáziu v Budapešti a jeden deň sa venujem doktorandskej práci a žijem svoj život.“ Žiť si svoj život u Dominika znamená, že vo svojom voľnom čase sa venuje dirigovaniu a nacvičovaniu slovenských piesní v Kerestúre a v Išasegu, kde prednedávnom nahral spevokol CD platňu. „Ako dieťa som tancoval a spieval vo folklórnom tanečnom súbore v Bagu, ale po strednej škole som už nemal čas chodiť na skúšky. Musím priznať, veľmi nerád vystupujem, v zbore ešte pospievam v dave, ale sám na pódiu sa necítim dobre. Napriek tomu ma vyhľadávajú s prosbami a, samozrejme, sú príležitosti, ktoré nemôžem odmietnuť.“ Na to, aby človek vedel povedať nie, sú potrebné niektoré atribúty, ktoré možno súvisia aj so skúsenosťami prichádzajúcimi vekom. Dominik je talentovaný, energický, inteligentný mladík a ako na pracovnom pohovore, tak aj v rozhovore musí figurovať „in“ otázka: kde sa vidíte o päť, o desať rokov? (Ticho. Nádych a výdych.) „Od detstva som sa pripravoval na pedagogickú profesiu, ale po roku a pol praxe si nemyslím, že do konca svojho života by som chcel učiť. Pedagogika, výučba detí je veľmi náročná práca. Motivovať študentov je namáhavé a niekedy takmer nemožné, nehovoriac o nevhodnom správaní a vyrušovaní na hodine.Napriek zmiešaným skúsenostiam keďže od detstva som chcel byť učiteľom, pedagogickej dráhy sa úplne nechcem vzdať, po skončení doktorandského štúdia sa vyjasní, čo ma kde čaká. Veľmi rád by som však pokračoval vo výskume a zbieraní nábožných piesní medzi Slovákmi v Pilíši, v Maďarsku, ale aj na Slovensku, totiž so žánrom archaické modlitby sa zatiaľ folkloristi neveľmi zaoberali, takže je to nepreskúmaná téma. A rozhodne si želám, aby som dovtedy mal rodinu. Uvidíme, čo z toho sa mi podarí realizovať.“

Mne nič iné nezostáva, iba mu popriať odvážnosť, zvedavosť a to najlepšie na jeho životnej ceste.

Ivett Körtvélyesi

Foto: autorka, archív