Skupinka členov Klubu slovenských dôchodcov v Budapešti navštívila 22. mája Pamätné múzeum jaskynných obydlí v XXII. obvode hlavného mesta, v Budafoku. Výstavné priestory slúžili až do 60. rokov minulého storočia ako byty, preto by sme ich možno nemali nazývať jaskynnými obydliami, ale skôr domami vyhĺbenými v skalách.

Na začiatku 18. storočia kúpil rakúsky vojvodca francúzskeho pôvodu Eugen Savojský územie dnešného Ráckeve, ostrova Csepel a mestskej časti Budafok, pôvodne Promontor, čo znamená horský výbežok, vyvýšenina. V tejto južnej časti hlavného mesta sa vyvýšená Tétenská plošina pozostávajúca prevažne z vápenca tiahla až k Dunaju. Po ústupe Turkov Eugen Savojský pozval do opustenej oblasti srbských a saských osadníkov, ktorým poskytol 7-ročnú daňovú úľavu, ak tam vysadia a budú obrábať vinice. Takto vznikli základy úspešného vinohradníctva v Budafoku a výroby červeného vína, ktoré popularizovali srbskí vinohradníci. Keďže v tejto oblasti nebolo možné stavať, poddaní sa denne plavili cez Dunaj medzi Csepelom a Promontorom. Osídľovanie obce sa začalo za vlády Márie Terézie, ktorá nariadila budovanie ulíc, škôl a kostolov. S príchodom remeselníkov sa obec rozrastala a urbanizovala. Prosperujúce vinice však v 90. rokoch 19. storočia postupne zničila fyloxéra a vinári si museli hľadať iné zdroje obživy. Ovocné sady priniesli zisk až po niekoľkých rokoch a tak tí, ktorí nemali úspory, začali ťažiť vápenec. Vápenec bol veľmi vyhľadávaný v čase prudkého rozmachu Budapešti. Ťažko vyťažený kameň zo zakúpených alebo prenajatých pozemkov dopravovali na konských povozoch k Dunaju, odkiaľ naložené člny ťahali pomocou zapriahnutých zvierat proti toku až k Reťazovému mostu, kde ich speňažovali. Z týchto kameňov postavili nábrežnú promenádu, parlament a množstvo palácov a nájomných domov, ktoré stoja dodnes. Do priehlbín, ktoré vznikli vyťažením kameňa, sa od prelomu 19. a 20. storočia postupne sťahovali chudobní ľudia, ktorí si tak ušetrili náklady za podnájom. Zariadili si v nich izby, kuchyne, na slnečných miestach vytvorili záhradky a tam, kam sa nedostali slnečné lúče, chovali zvieratá alebo využívali výklenky ako komory a sklady. Neskôr prenajímali nepotrebné „izby“ nájomníkom. Vďaka pracovitým rukám vznikli na mieste niekdajšieho kameňolomu obytné domy, kde dodnes zbierajú dažďovú vodu do funkčnej cisterny, ktorá slúži na umývanie a pranie. Pitnú vodu bolo treba nosiť z verejnej studne na konci ulice. Zdravotný stav obyvateľov týchto bytov bol v dôsledku vlhkého, zatuchnutého vzduchu a silikózy spôsobenou ťažbou kameňa horší ako priemer, preto sa vedenie mesta už v 20. a 30. rokoch snažilo zabezpečiť tamojším obyvateľom modernejšie bývanie. Do uvoľnených jaskynných bytov sa však nasťahovali ďalší ľudia žijúci v hlbokej chudobe. V 60. rokoch po povinnom vysťahovaní jaskynné byty zasypali a pozemky predali. Jeden z posledných zrušených bytov, kde takmer 50 rokov žila vdova Tóthová, v 70. rokoch zakúpilo Historické múzeum.

Pamätné múzeum je prístupné z Verébovej ulice po zdolaní niekoľkých schodov. Dva byty sú zrekonštruované a zariadené predmetmi, ktoré kedysi používali tunajší obyvatelia. Zbierku neskôr doplnili o nástroje používané miestnymi remeselníkmi, napr. obuvníkmi a stolármi. Pamätné múzeum spravuje dôchodca Péter Appler, ktorý na požiadanie nielen ukáže záujemcom zaujímavú expozíciu, ale im aj ochotne a pútavo porozpráva históriu Budafoku a zaujímavé a poučné príbehy o niekdajších a súčasných vínnych pivniciach a ľuďoch, ktorí tu žili a pracovali a položili základy rozvoja Budafoku.

Beáta Tamásová/ef

Foto: autorka