Ábelová, novohradská vrchárska obec v okrese Lučenec, vznikla v 13. storočí, oficiálne sa uvádza rok 1275. Leží v údolí vo východnej časti Krupinskej planiny. Obyvatelia sa od začiatku venovali chovu hospodárskych zvierat – hovädzieho dobytka a najmä oviec, čo bolo neskôr dôvodom, že tu vybudovali bryndziareň.

V roku 1828 mala obec 80 domov a 419 obyvateľov, v roku 1900 ich počet vzrástol na 995. Podobne ako okolité vrchárske osady aj ona sa v posledných rokoch postupne vyľudnila. Teraz má už iba 217 obyvateľov, a to spolu s dvomi pripojenými osadami Nedelište a Madačka. Život v nich zachraňujú prevažne majitelia víkendových chát a chalúp.

Krátko z histórie

Obci sa stalo v minulosti viackrát osudným, že spodné vody sa na jej území nedostávajú na povrch v dostatočnom množstve. Nedostatok vody zapríčinil opakované katastrofálne požiare. V súčasnosti sú domy tehlové so škridlovou strechou, ale v 18. storočí boli z dreva a pokryté slamou. To malo za následok, že v minulosti Ábelová viackrát vyhorela. Požiare zničili aj najstaršie ábelovské matriky. O jednom požiari sa zmieňuje aj Matej Bel v roku 1742. Ábelová bola v roku 1700 postihnutá morom a v roku 1722 požiarom. Podrobnosti uvádza farár Pavol Rell (pôsobil aj v Békešskej Čabe) vo svojej vizitácii z 13. septembra 1875, kde sa píše: „Ábelová bola roku 1722 navštívená neštestím a velikau utpela škodu, nebo vtehdy matrika a zápisnica shorela.“ Ešte väčší požiar vznikol 17. mája 1824. O ňom písal biskup Ján Szeberínyi. Z cirkevného dobového dokumentu som vybral nasledujúcu udalosť: „VIII. nedeľu 1747 po Svätej Trojici zaoberali sme sa s právom Janečkovej manželky, ktorá nielen svojmu manželovi hanebne škaredé reči na oči vyhadzovala, ale tiež aj susedám na dobré meno siahala. Za tento čin sme jej uložili trest, aby cez dve nedele bola do trlici zavretá, alebo s manželovým súhlasom zložila 12 zlatých, čo aj ako sľúbila, hneď bez meškania splnila. A tiež sľúbila, že z manželskej lásky sa bude zlých vecí vystríhať. Ak by však do takého hriechu upadla, právom ju cez štyri nedele budú držať v trlici, čo aj krížikom potvrdzuje.“ Ďalší dokument prezrádza, že rok pred odchodom farára Samuela Blásyho na Dolnú zem a prijatím Tolerančného patentu Jozefa II. (roku 1781) sa ábelovská evanjelická matkocirkev roku 1782 rozhodla, že už aj na fíliách sa budú konať bohoslužby s kázňou a prijímaním Večere Pánovej. Dolinskí (z Nedelišťa a Madačky) budú povinní pána farára domov so srdečnosťou odprevádzať. Na základe tejto slobody prvá kázeň bola roku 1782 v Madačke a v marci sa v Nedelišti konal prvý pohreb, keď pochovali dieťa želiarov Ďura a Mariše Liskovcov. V Madačke bol prvý pohreb na Kvetnú nedeľu 1782, keď na poslednej ceste odprevadili syna vdovy Márie Franíkovej. Pre veľmi nepriaznivé počasie ho pochoval do nového cintorína s pol kázňou ábelovský rechtor Ján Hahn (syn a vnuk farárov v Šámšone a Békešskej Čabe). Farár Samuel Blásy pôsobil v Ábelovej v rokoch 1772 – 1783, odtiaľ prešiel za farára do Slovákmi novozaloženej Peterky (Péteri) v Peštianskej stolici. Ako sám uvádza, od svojho nástupu v Ábelovej do odchodu k Sláve Božej vykonal k obecnému dobru pamätné veci, ktoré uviedol v historickom protokole.

Úteky a slobodné sťahovanie na Dolnú zem

Na konci 17. a začiatkom 18. storočia ušli z Ábelovej do novohradského Šámšonu (Sámsonháza) Ján Markovič, Ondrej Balcer, Ján Pálik, Ján a Michal Kúkeľovci. Do Peštianskej stolice do Maglódu Matej a Martin Filipovci, Martin Repa, Michal Šajban, Matej Feraga, Martin a Andrej Pálikovci, Matej Králik, Matej Kováč. Do Čuváru (Csővár) Matej Belej a Štefan Dudok, do Židova (Vácegres) Matej Červený a Pavol Marčok a do slovenskej Ďurky Peter Stano. Do srbského Banátu, Bardánu, Ečke a Kovačice sa v rokoch 1785 – 1810 slobodne presťahovali rodiny Pavla Garaja, Jána Husára, Jána Kiapeša, Juraja Kožíka, Martina Vesteka a Jána Mlinariča.

Zachované kultúrne dedičstvo

V obci sa zachoval Evanjelický klasicistický kostol z roku 1829, rokokový oltár z konca 18. storočia, Pamätný dom spisovateľky Boženy Slančíkovej-Timravy s bustou pred domom od Karola Dúbravského. Pamätnú izbu spisovateľky sprístupnili verejnosti roku 1961 v budove bývalej materskej školy, kde takmer celý život pôsobila a bývala. V Ábelovej sa roku 1700 narodil polyhistor Samuel Mikovíni a roku 1799 evanjelický kňaz, ornitológ Ján Šalamún Petian. Vo vretenovitej zástavbe obce sa zachovalo pár zrubových drevených a kamenných domov, ktoré mali pôvodne slamenú strechu. Kamenné murované domy a dvojdomy sú podpivničené so stĺpovým podstreším. Z odevnej kultúry sa zachovali ženské kroje. Tradičný ábelovský ženský kroj je typický bohatou farebnosťou, precíznou výšivkou. Zaujímavé sú najmä súčasti kroja ako vyšívané oplecká s „baňatými“ rukávmi, lajblík a kosička, zástery, rôzne typy sukní podľa príležitosti, na ktorú bol kroj určený (starodávna biela alebo novšia modrotlačová „gecľa“, sviatočná „mondola“), nesmel chýbať pás „krajec“, či v neposlednom rade jedinečným spôsobom zhotovený perlový čepiec. V polovici 20. storočia ženy vyšívali krivou ihlou. Pôvodný ornament bol geometrický, po 2. svetovej vojne sa používal vinutý ornament. Známe boli aj archaické techniky tkania na doštičke a pletenie papúč. Rozšírené bolo tkanie pestrofarebných konopných, vlnených a bavlnených textílií. Ženský odev pripomína detviansky kroj. Mužský kroj síce nemá toľko súčastí ako ženský, ale je rovnako zaujímavý. Najmä sviatočné mužské plátenné košele vyšívané krížikom alebo hladkovanou výšivkou. Na zdobenie používali hlavne hnedú, sivú a žltú farbu.

Božena Slančíková-Timrava o ábelovskom kroji povedala: „Kroj žien týchto obcí Polichna, Ábelovej, Nedelišťa a Madačky je zvláštny. Nerovná sa ani dolnozemskému, ani detvianskemu. Na prvý pohľad zdá sa veľmi strakatý, človek musí sa podívať nad tou pestrosťou farieb nedeľného rúcha. Červená, žltá, zelená i modrá a vôbec ani jednu nevynahajú, najväčšmi je však obľúbená červená a žltá barva…“

Jedným z dlhoročných zberateľov a vystavovateľov ábelovských krojov je miestny rodák, bývalý starosta obce Ján Ivanič.

Ján Jančovic

Foto: autor