Už veľmi dávno sme vás neinformovali o živote Slovákov v Dolných Peťanoch, preto sme prednedávnom zavítali do tejto novohradskej dedinky, kde nás privítala predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy Ildikó Termanová.

– Čo treba vedieť z minulosti Slovákov vo vašej obci?

– Predovšetkým z diel Józsefa Végha, ktorý je znalcom histórie okolitých obcí a z monografie obce od Csabu Ákosa Zelnika vieme, že Dolné Peťany boli ku koncu osmanskej okupácie úplne vyľudnené. Zo severných stolíc Uhorska už v posledných rokoch 17. storočia sa usadilo u nás – podľa vtedajších priezvisk – niekoľko maďarských a slovenských rodín. Spočiatku boli medzi nimi aj evanjelici, oni si však našli nový domov buď v blízkych dedinách, alebo vandrovali ďalej smerom na juh. Slováci vo väčšom počte prichádzali v prvých desaťročiach 18. storočia, ale keďže zemepán dediny bol katolíckeho vierovyznania, u nás sa usadili katolíci, podobne, ako v blízkej Níži, alebo v odvtedy už pomaďarčenom Keszegu. Zaoberali sa obrábaním pôdy, vinohradníctvom a drevorubačstvom, ale mnohí boli aj služobníkmi miestnych zemanov a aristokratov. Najstaršia generácia dodnes ovláda miestne slovenské nárečie.

– Ako sa vyvíjal život Slovákov v uplynulých desaťročiach?

– Do polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia sme mali osemročnú základnú školu, potom už len nižšie triedy. Slovenčinu vyučovali Agneša Radicsová a Margita Szobonyová, ktoré sa následne venovali aj žiakom vo vyšších ročníkoch v Níži. Mimochodom, obe sú rodáčkami Dolných Petian. Po skončení nižších ročníkov žiaci mali dve možnosti. Vo vyšších ročníkoch buď pokračovali v Níži, alebo v Rétšágu, tam ale bývali v žiackom domove a len na víkendy chodili domov. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch aj v Rétšágu mali možnosť učiť sa slovenčinu, tam chodili o. i. napríklad aj žiaci z Banky.

– Ako sa zmenil život miestnej slovenskej komunity po vzniku národnostného samosprávneho systému?

– Od počiatku bola motorom slovenského národnostného diania Agneša Radicsová, ktorá až do roku 2019 zastávala aj funkciu predsedníčky nášho slovenského voleného zboru. V tých rokoch sme sa zúčastnili na mnohých podujatiach v novohradských obciach, ako napríklad na Haluškovom festivale vo Veňarci, alebo na Slivkovom festivale v Bodoni (Kétbodony) a tiež na Folklórnom festivale Slovákov v Maďarsku v Banke. Ale napríklad aj stretnutie slovenských detí z Novohradskej a Hevešskej župy pod názvom Novohradské lipky bolo usporiadané v prvých rokoch u nás, pri jazere Čer v chotárnej časti dediny. V rokoch milénia som aj ja bola niekoľko rokov poslankyňou slovenskej samosprávy, neskôr z osobných dôvodov som sa už nemohla ujať tejto funkcie. Tu musím poznamenať, že vtedajší starosta, nebohý Imrich Laluja, nám nesmierne veľa pomáhal. Na voľby v roku 2019 sme sa tiež pripravovali, vtedy som sa aj ja vrátila do organizovania a činnosti slovenskej komunity. Avšak následkom jedného administratívneho nedostatku, žiaľ, vo volebnom cykle 2019 – 2024 sa nám nepodarilo založiť slovenskú samosprávu.

– Ako ste dopadli vo voľbách v roku 2024?

– Nevzdávali sme sa. V roku 2024 za aktívnej pomoci nášho starostu Ákosa Avara a predsedu Slovenskej národnostnej samosprávy Novohradskej župy Ferdinanda Egyeda sme opäť splnili podmienky pre organizovanie slovenských národnostných volieb v obci a uspeli sme. Od roku 2024 v Dolných Peťanoch opäť funguje slovenská samospráva. Ja som sa stala predsedníčkou, poslankyne sú Réka Paholiková a Eva Bahorová. Začiatky boli nesmierne ťažké, nemali sme k dispozícii žiadne finančné zdroje. Dočasne nám však poskytla pomoc miestna obecná samospráva a náš starosta, pre ktorého bolo srdcovou záležitosťou, aby sme rozbehli našu činnosť. Začali sme sa uchádzať o podpory, organizovali sme rôzne programy, takže v roku 2025 a tiež aj tento rok sme v bodovom podporovacom systéme získali čoraz viac bodov, aj naše finančné podmienky sa zlepšili.

– Čo by ste vyzdvihli z iniciatív a programov súčasnej slovenskej samosprávy?

– Sme prítomní na každej kultúrnej aktivite obce, akými sú Oberačkové slávnosti, na ktorých v stane slovenskej samosprávy pohostíme účastníkov a máme aj vlastné programy. Pravidelne usporadúvame kreatívne dielne pri príležitosti rôznych sviatkov (Veľká noc, Deň matiek, Deň detí, Vianoce atď.), ale napríklad nami organizovaný tzv. Dom tanca mal tiež veľký úspech. Veľmi populárne je naše tzv. Hľadanie svetla v adventnom období, keď zúčastnené rodiny každý deň musia nájsť, okná ktorého domu sú vysvietené, v nich nás potom aj pohostia. K tomu sa viaže aj kratší kultúrny program, kedy deti spievajú a recitujú v maďarčine a v slovenčine. Aj naše Fašiangy sú veľmi obľúbené, v tombole nám poskytuje pomoc jeden hotel pri jazere v Banke, ktorý podporuje aj ďalšie naše programy. Žiaľ, medzičasom zanikla u nás základná aj materská škola, ale väčšina žiakov od nás chodí do Slovenskej národnostnej základnej školy v Níži, tým pádom napríklad na Deň seniorov na radosť oslávencov sa pripravili aj so slovenským kultúrnym pásmom. Organizujeme aj poznávacie zájazdy na Slovensko, nedávno sme boli v Bojniciach, na tomto výlete sa zúčastnili tí, ktorí sa aktívne zapájajú do našej práce. Často sa stáva, že nás na ulici zastavia: „Tak sa tešíme, že robíte toľko akcií, kultúrny život obce je oveľa živší, odkedy ste také aktívne...“

– Na záver, čo by ste povedali našim čitateľom o vašom osobnom živote, resp. o vašej profesionálnej dráhe?

– Čo sa týka môjho pôvodu, z matkinej strany starí rodičia pochádzali z okolia Nitry. Z otcovej strany mám miestne korene, môj prastarý otec bol v prvých desaťročiach 20. storočia učiteľom dediny. Už ako žiačka základnej školy som sa veľmi rada zaoberala s menšími, preto som absolvovala Strednú školu pedagogickú predškolskej výchovy v Balašských Ďarmotách. Neskôr som získala vysokoškolský diplom aj z tohto odboru, ale aj diplom učiteľky pre nižší stupeň základných škôl. Tiež som absolvovala štúdium pre vedúcich inštitúcií verejného školstva a akreditovaný kurz romológie. Mojím prvým pracoviskom bol Detský domov v blízkych Horných Peťanoch, ktorý odvtedy už zanikol, tam som sa zaoberala so sirotami. Do základnej školy v mojej rodnej dedine ma zavolala vtedajšia riaditeľka Zuzana Mészárosová, ktorá si zaumienila, že mi odovzdá štafetu. To sa po prekonaní rôznych prekážok aj podarilo, takto som sa stala vedúcou medzičasom zlúčenej základnej a materskej školy. V obidvoch zložkách inštitúcie sme zabezpečili aj vyučovanie slovenčiny, chodili ju sem vyučovať moje bývalé učiteľky Agneša Radicsová a Margita Szobonyová, ale istý čas pracovala u nás aj Csilla Koczkárová, ktorá pochádza z Alkáru, ale usadila sa v neďalekom Legínde. V spolupráci s vtedajšou slovenskou samosprávou sme pravidelne usporadúvali rôzne slovenské programy, napríklad pozvali sme žiakov z okolitých obcí (Horné Peťany, Legínd, Níža, Šápov) na spoločnú jazykovú súťaž zo slovenčiny. Do materskej školy zase zavítali starší obyvatelia, aby predstavili škôlkarom miestne starodávne zvyky. Osobne pre mňa to bolo aj preto dôležité, lebo ešte ako pedagogička detského domova v Horných Peťanoch na jednej súťaži z národopisu som získala druhé miesto práve so spracovaním dolnopetianskych zvykov. Neskôr sa táto téma stala základom mojich diplomových prác. Začiatkom druhého desaťročia milénia sa natoľko znížil u nás počet detí, že zatvorili školu, vedenia materskej školy som sa aj naďalej ujala ja. Nie je tomu ešte desať rokov, že zrušili aj materskú školu, pritom sme bojovali za to, aby aspoň tá zostala. Následne som krátky čas pracovala v Legínde a potom v jednej vacovskej materskej škole, ale niekoľko rokov som už na dôchodku. Ďalšie dve poslankyne našej slovenskej samosprávy patria k mladšej generácii, dúfam, že sa nám podarí vychovať našich nástupcov a náš slovenský volený zbor ešte dlhé roky bude môcť pokračovať vo svojej práci.

Cs. Lampert

Foto: autor, archív SNSDP