Predstavíme tohtoročné dejisko Dňa Slovákov v Maďarsku Alkár

Do Alkáru som prišla práve v čase posledných školských dní. Na nádvorí školy znel uvoľnený detský smiech, v budove sa najstarší žiaci pripravovali na blížiacu sa rozlúčkovú slávnosť. O pár metrov ďalej starosta dediny a členovia samosprávy sa chystali na predpoludňajšiu návštevu delegácie organizátorov Dňa Slovákov v Maďarsku. Tohtoročným hostiteľom bude totiž práve táto jedinečná obec. Jedinečnosťou sa vyznačuje vo viacerých veciach – je to najvyššie ležiaca obec v Maďarsku, nachádza sa tu najvyššie ležiaca škola v Maďarsku a je špeciálna aj z pohľadu verejnej správy: je centrom administratívnej jednotky pozostávajúcej zo 6 dedín (okrem Alkáru sú to Mátraszentistván, Mátraszentlászló, Galyatető, Fallóskút, Bagolyirtás).

Spolupráca za prežitie

V šiestich administratívnych jednotkách žije okolo 500 ľudí. Samospráva, slovenská samospráva, ako aj škola sa nachádzajú v centrálnej dedine, v Alkári. „My sme tu ako jedna rodina, tak pracujeme a "bojujeme" spolu, škola, slovenská národnostná samospráva a miestna samospráva,” hovorí bez patetického tónu predsedníčka štvorčlennej slovenskej samosprávy a učiteľka slovenčiny Judita Kaszalová Szabadová.

„V roku 2012 vyšlo najavo, že štát prevezme školy. Vedeli sme, že ak sa tak stane, vyšší stupeň určite presunú do inej dediny,” uviedla nás do jedného z najťažších bojov obce za uplynulé obdobie J. Kaszalová Szabadová. V podobnej situácii sa ocitli v roku 1974, keď vyššie ročníky presunuli do internátu v Mátrafürede. „Vtedy sa mnohí odsťahovali, lebo hovorili, že nechcú dať 10-ročné dieťa do internátu. Báli sme sa, že ak sa to zopakuje, dedina sa vyprázdni,” odôvodnila rozhodnutie o prevzatí školy. Tak sa Hornomatranská Základná škola Ladislava Zakupszkého stala prvou školou v Maďarsku, ktorú prevádzkuje miestna slovenská samospráva. „My sme boli vlastne prvé lastovičky, takže prvý rok bol veľmi ťažký, prežili sme ho len s finančnou podporou obecnej samosprávy,” povedala a dodala, že odvtedy ide prevádzkovanie bez problémov. V školskom roku 2015/16 mali 34 žiakov, v materskej škole 14 detí.

Turizmus – základ života

To, aby sa mladé rodiny s malými deťmi nepresťahovali, nebolo jediným dôvodom, prečo bolo treba bojovať za to, aby zostal v Alkári aj vyšší stupeň.

„Existencia školy v Alkári bola predpokladom pre podnikateľov a majiteľov penziónov, ktorí sa sem prisťahovali v uplynulých rokoch,” prezradil nám starosta dediny Ondrej Stuller. Pre tunajších obyvateľov je turizmus hlavným zdrojom príjmov. „V Alkári je približne 1500 chát a 2000 miest v hoteloch,” povedal starosta. Drvivá väčšina práceschopného obyvateľstva je zamestnaná v oblasti turizmu, niektorí pracujú v lesníctve. No keďže väčšina miestnych je už v dôchodkovom veku, v podstate dedinu udržiavajú tí, ktorí sa sem nasťahovali a videli možnosti v cestovnom ruchu. „Obecná samospráva hospodári z príjmov z cestovného ruchu, máme významné daňové príjmy z toho, čo potrebujeme na udržiavanie obce,” konštatoval starosta. Na druhej strane osídľovanie obce novými ľuďmi prináša so sebou aj isté negatíva. Zloženie obyvateľstva sa celkom zmenilo v poslednom období. Pred niekoľkými rokmi bol pomer Slovákov a Maďarov 50-50 percent, ale keďže sa prisťahovali maďarskí obyvatelia, výrazne sa to zmenilo. Pri poslednom sčítaní ľudu sa hlásilo za Slovákov 143 ľudí, čo je menej ako tretina obyvateľstva.

Po Nemcoch ostalo katolícke vierovyznanie, po Slovákoch jazyk

Ak sa vrátime v čase do ešte starších dôb, dozvedáme sa, že zloženie obyvateľov bolo diametrálne odlišné. Do dejín Alkáru nás uvádza starosta. „V rokoch 1760 až 1790 sa uskutočnili viaceré imigračné vlny. Vtedy začalo opátstvo v Pásztó budovať kostoly, na čo potrebovali veľké množstvo sklárskych produktov. Do hornomatranskej oblasti priviedli fúkačov skla a lesníkov z Nemcami a Slovákmi obývaných častí Európy, ktorých najprv usadili v okolí Pásztó, no ako ubúdali lesy, presunuli sa ešte vyššie a dostali sa až sem.“ Nemeckí fúkači skla a slovenskí lesníci sa neskôr tu zmiešali s po maďarsky hovoriacimi obyvateľmi, ktorí pomaly získali "nadvládu“. „Po Nemcoch tu ostalo katolícke vierovyznanie, po Slovákoch jazyk,” poznamenáva starosta.

Gastronómia – základ identity Slovákov

Jazyk ale nie je jediným a najmarkantnejším základom identity slovenskej národnosti v Alkári. „Starší ľudia sa ešte rozprávajú medzi sebou po slovensky, aj na ulici, aj v slovenskom klube dôchodcov, ktorý sme založili vlani, ale oveľa menej používajú slovenčinu ako voľakedy,” hovorí predsedníčka slovenskej samosprávy. Programy organizované slovenskou samosprávou sa väčšinou sústredia na gastronómiu. „Okrem Obecného dňa, s ktorým je spojený aj Slovenský deň, sú tu aj Turíčne vinárske dni, ktoré iniciovala obecná samospráva a my sme sa k nim pripojili a k podmatranským vínam ponúkame miestne slovenské špeciality: bryndzové a tvarohové halušky, tokšu, harovce, syrovník“. Slovenská samospráva sa snaží o to, aby miestnu gastronómiu spoznali aj tí najmenší. „Pred Vianocami robíme opekance, na fašiangy vyhlásime súťaž v pečení šišiek,” uvádza o spoločných programoch staršej a mladej generácie predsedníčka.

Najtypickejšie jedlo je ale krumpľovník. „Kedysi sme to robili z drobných zemiakov, aby sme všetko spotrebovali,” hovorí dôchodkyňa teta Boriška. „Zemiaky sme uvarili, olúpali, pretlačili, potom sme to osolili, pridali múku, vytvorili sme malé bochníky, odložili, napínali, a potom sme ich upiekli na šparheltu, dnes však už v panvičke. Potrieme trošku masťou, naplníme tvarohom a hotovo. Môj vnuk ho má najradšej s kapustou,” dodá s úsmevom.

Teta Boriška – živá kronika

Borbála Odlerová Andrásová je jednou z tých žien, ktoré sa zvŕtajú v kuchyni počas všetkých podujatí v dedine. Dnes je už na dôchodku, býva s dcérou a jej rodinou, pomáha im pri domácich prácach. Pri počúvaní jej životnej dráhy mám pocit, akoby sa pred mojimi očami otvorila živá kronika. „Tu som sa narodila, sem som chodila aj na základnú školu. Skončila som v zlom čase, práve v roku 1956. V tom roku sme sa veľa ani neučili. Nemohli sme sa učiť o ústave, bola zakázaná aj náboženská výučba. Bol tu jeden učiteľ, ktorý hovoril, aby sme sa na sviatok Všetkých svätých zhromaždili, vybrali sa na cestu dookola po štátnej ceste k veľkému kostolu, bolo nás viac ako 200 a vtedy sme vyložili aj kríž na školu,” pripomína revolučný rok teta Boriška. Dejiny zasiahli kruto do jej života už aj pred tým. Mala štyri roky, keď sa uskutočnila československo–maďarská výmena obyvateľstva. „Otec mal troch súrodencov, okrem neho sa vtedy presídlila celá jeho rodina. Mama chcela ostať tu, tak ani otec nešiel. Pamätám sa, bola som veľmi malá, nasadli sme spolu s príbuznými do nákladného auta, aby sme ich odprevadili na železničnú stanicu v Pásztó. Otcovi bolo za nimi veľmi smutno, ale aspoň my sme tu pre neho ostali,” pripomenie rodinnú tragédiu. Má však aj oveľa hrejivejšie spomienky z detstva, napríklad o tom, ako zarábali v 50. rokoch počas leta. „Vtedy sem chodievalo veľa turistov, my sme im prenajali naše dve izby a potom so sestrou sme spali celé leto na povale, v sene,” nostalgicky spomína. Vyberie si z tašky čierno-bielu fotografiu a začne ďalšiu historku. „Pozrite, kedysi sme tu mali aj spevácky zbor, mama v ňom spievala,” ukazuje na fotografiu, ktorá vznikla v 50. rokoch, keď tu nahrával maďarský rozhlas. „Ja som videla aj Kodálya naživo! Boli sme hore na Galyatető, sadili sme sadenice a spievali, a práve vtedy tam oddychoval aj Kodály a začul náš spev. Neskôr aj tu zbieral piesne ako aj ďalšia zberateľka Ilona Borsaiová.“

Vzdelanie znamená zánik dediny?

Dnes však život detí a mladých vyzerá celkom inak. Ôsmačky Bianka a Žofka mi prezradili, že aj v takej malej dedinke sa dá čo robiť a nikdy sa nenudia. Bianka je pravá športovkyňa, rada hrá futbal či stolný tenis, dokonca v lyžovaní zastupuje Maďarsko už na medzinárodných súťažiach (mimochodom, žiaci v Alkári majú v rozvrhu lyžovanie a plávanie!). Zdalo sa mi, že Žofka je jej úplným opakom, užíva si ticho a prírodu so súrodencami. Pripravujú sa na gymnázium, štúdia slovenčiny sa v školskom prostredí vzdajú, ale doma chcú v ňom pokračovať. To, čo bude po strednej škole, ešte nevedia presne, no Bianka sa zmienila o tom, že by chcela žiť v zahraničí.

„Občas si robíme žarty z toho, že sme našim deťom dali príliš dobré vzdelanie,” hovorí s trpkým úsmevom starosta. Má štyri dcéry, dve sú lekárky a dve skončili ako ekonómky. S takými diplomami sa im tu nepodarilo umiestniť, žijú inde, vo väčších mestách. „Väčšina tunajších detí absolvuje univerzitu či vysokú školu, potom sa sem nevrátia,“ predstavil pálčivý problém O. Stuller. Zápasia s nedostatkom pracovných síl, dedina potrebuje odborníkov v oblasti turizmu a robotníkov. Najbližšia dedina sa nachádza 30 kilometrov odtiaľto, neoplatí sa im cestovať kvôli práci. Samospráva už pracuje na vyriešení situácie. „Plánujeme kupovať nehnuteľnosti, z ktorých by sme vytvorili komunálne byty a tie by sme prenajali pracovníkom,” prezradil stratégiu samosprávy starosta.

Takže boj obyvateľov Alkáru sa ešte zďaleka neskončil. Prajeme im veľa síl.

Andrea Kissová

Foto: autorka